Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_55Ek-1138-2023.pdf
PDF · 207.4 KB
Case nature
Subarea
55Ek/1138/2023
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnom konaní oprávneného PATRIOT GROUP, s. r. o., so sídlom Kpt. Jaroša 1316/29, 911 01 Trenčín, IČO 45 407 657, právne zastúpený Advokátska kancelária KONCOVÁ & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Kpt. Jaroša 1316/29, 911 01 Trenčín, IČO 47 256 907 proti povinnému MALCOM, spol. s r.o., so sídlom A. A. XX/XX, XXX XX B., IČO 36 360 244, právne zastúpený DEDÁK & Partners, s. r. o., advokátskou kanceláriou, so sídlom Suché mýto 1, 811 03 Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, IČO 50 735 764, o vymoženie 50.000,- eur s prísl. vedenom súdnym exekútorom Mgr. Jánom Kostkom, Exekútorský úrad Bratislava, Šustekova 51, 851 04 Bratislava pod sp. zn. 268EX 230/23, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 55Ek/1138/2023 zo dňa 27.05.2025 takto
r o z h o d o l :
I. Sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 55Ek/1138/2023 zo dňa 27.05.2025 z a m i e t a.
II. Návrh povinného na prerušenie exekučného konania z a m i e t a.
II. Oprávnený m á n á r o k voči povinnému na náhradu trov exekučného konania v súvislosti so sťažnosťou povinného vo výške 341,82 eur.
o d ô v o d n e n i e :
1. V právnej veci účastníkov tunajší súd uznesením sp. zn. 55Ek/1138/2023 zo dňa 27.05.2025, ktoré vydal vyšší súdny úradník, I. výrokom návrh povinného na zastavenie exekúcie vedenej súdnym exekútorom Mgr. Jánom Kostkom, so sídlom Šustekova 51, 851 04 Bratislava, IČO 30 847 303 pod sp. zn. 268EX 230/23 zamietol, II. výrokom návrh povinného na prerušenie exekúcie zamietol a III. výrokom oprávnenému priznal voči povinnému nárok na náhradu trov exekučného konania v súvislosti s podaným návrhom na zastavenie exekúcie vo výške 330,70 eur.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že povinný v odôvodnení návrhu na zastavenie exekúcie uviedol, že podáva návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu podľa § 61k písm. d) Exekučného poriadku, že sú tu iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu. Povinný popieral oprávnenosť a zákonnosť začatia exekučného konania voči nemu, nakoľko mal zato, že nie sú splnené podmienky pre vedenie exekučného konania. Rozhodovacia prax súdov je jednotná v názore, že v každom štádiu konania je exekučný súd povinný zaoberať sa aj tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pritom nie je viazaný účinkami rozhodnutia v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko zo spomínaného ustanovenia je zrejmé, že účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov konania, a teda štátne orgány nie sú viazané účinkami rozhodnutia, nakoľko akýkoľvek rozhodcovský rozsudok, resp. uznesenie nemožno považovať za akt orgánov verejnej moci. Zákon o rozhodcovskom konaní
ako základný predpoklad vzniku právomoci a príslušnosti rozhodcovského súdu prejednávať spor medzi stranami sporu vyžaduje splnenie podmienky platného uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy. Táto však medzi povinným a oprávneným nebola nikdy platne dojednaná, respektíve rozhodcovská zmluva, ktorá by zakladala právomoc rozhodcu rozhodovať akýkoľvek spor medzi povinným a oprávneným, nebola medzi nimi nikdy uzatvorená, a teda reálne ani neexistuje. Absencia písomnej formy rozhodcovskej zmluvy stanovenej zákonom má za následok jej absolútnu neplatnosť, na ktorú je potrebné prihliadať ex offo. Povinný v podanej žalobe uviedol, že právomoc rozhodcovského súdu rozhodovať predmetný spor v rozhodcovskom konaní bola založená rozhodcovskou doložkou podľa ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, uvedenou v článku III. Dohody o zaplatení dlhu v splátkach č. 01722017 zo dňa 18.07.2017. Oprávnený považoval tento postup za zjavné ohýbanie práva a účelovú snahu povinného založiť právomoc rozhodcovského súdu v rozpore so zákonom. Z podanej žaloby oprávneného vyplývalo, že oprávnený svoj nárok na zaplatenie sumy vo výške 50.000,- eur odvodzoval od údajného porušenia povinností povinného vyplývajúcich z Kúpnej zmluvy zo dňa 26.08.2021 v spojení s Dohodou o urovnaní zo dňa 26.08.2021. Ani jeden dokument predložený oprávneným spolu so žalobou, t. j. ani Dohoda o urovnaní zo dňa 26.08.2021, ani Kúpna zmluva zo dňa 26.08.2021, z ktorých oprávnený odvodzoval svoj nárok, neobsahoval žiadnu rozhodcovskú doložku. Oprávnený nepredložil ani osobitnú rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi povinným a oprávneným. Práve dohoda o urovnaní zo dňa 26.08.2021 nahradila sporné nároky vyplývajúce z Dohody o zaplatení dlhu v splátkach č. 01722017 zo dňa 18.07.2017 a nahradila ich novými záväzkami zmluvných strán dohodnutých v Dohode o urovnaní zo dňa 26.08.2021. Samotný oprávnený v Dohode o urovnaní zo dňa 26.08.2021 prehlásil, že podpisom tejto Dohody zanikajú v celom rozsahu všetky jeho pohľadávky vrátane pohľadávok vyplývajúcich z Dohody o splnení dlhu v splátkach, pohľadávky 1 a pohľadávky 2 voči MALCOMU a A. A., a preto PATRIOT GROUP považoval všetky jeho pohľadávky za uspokojené a vysporiadané a nebude si v budúcnosti voči MALCOMU a/alebo A. A. uplatňovať žiadne nároky na zaplatenie akejkoľvek pohľadávky spočívajúce v porušení akejkoľvek zmluvnej alebo zákonnej povinnosti, nároku, zmluvnej pokuty, úroku z omeškania, penále, nároku na náhradu škody alebo akékoľvek iné plnenie z Dohody o zaplatení dlhu v splátkach, rozhodcovského konania 1 (vrátane nárokov z rozhodcovského rozsudku 1 a opravného rozhodcovského rozsudku), rozhodcovského konania 2 (vrátane nárokov z rozhodcovského rozsudku 2), exekučného konania 1 a exekučného konania 2, súdnych konaní vedených na Okresnom súde Banská Bystrica alebo zo zákona. Dohoda o urovnaní zo dňa 26.08.2021 v plnom rozsahu nahradila pôvodnú Dohodu o zaplatení dlhu v splátkach č. 01722017 zo dňa 18.07.2017. Ak teda oprávnený odvodzoval svoj nárok od tejto novej Dohody o urovnaní zo dňa 26.08.2021, nemôže použiť ustanovenia Dohody o zaplatení dlhu v splátkach č. 01722017 zo dňa 18.07.2017 o rozhodcovskom konaní a založiť právomoc rozhodcovského súdu. Ak by bolo úmyslom zmluvných strán zotrvať na rozhodcovskej doložke, upravili by si ju aj v novej Dohode. To sa však nestalo. Oprávnený v priebehu rozhodcovského konania poukazoval na princíp separatibility rozhodcovskej zmluvy/doložky od zmluvy/ dohody, v ktorej je obsiahnutá a tvrdil, že rozhodcovská doložka je teda naďalej platná a účinná, a v súčasnosti existuje ako samostatný právny úkon, a to aj napriek tomu, že hlavná zmluva/dohoda, v ktorej bola obsiahnutá, bola nahradená zmluvou/dohodou novou. Uvedené tvrdenie považoval povinný za absurdné. Oprávnený neuviedol, akým logickým výkladom dospel k tomu, že Dohoda o splátkach bola síce nahradená novou Dohodou o urovnaní a Kúpnou zmluvou, avšak rozhodcovská doložka ostala platná ako samostatný právny úkon. Ak by chceli zmluvné strany predmetnú doložku zachovať, premietli by ju do Dohody o urovnaní a Kúpnej zmluvy. O tom, že oprávnený si musí byť vedomý tejto skutočnosti, svedčí prvé znenie kúpnej zmluvy, ktoré oprávnený zaslal povinnému, a ktoré v článku IX. Záverečné ustanovenia obsahovalo rozhodcovskú doložku podľa ktorej „Zmluvné strany ako aj všetci účastníci tejto zmluvy, vrátane konateľa predávajúceho sa dohodli, že okrem tých sporov, pri ktorých to zákon č. 244/2002 Z. z. Zákon o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK) výslovne vylučuje, budú riešiť vzájomné spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v súvislosti s touto zmluvou v rozhodcovskom konaní podľa ustanovení ZoRK a hmotného práva Slovenskej republiky pred rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom, so sídlom Jilemnického 30, 036 01 Martin, Slovenská republika ... „ Je zrejmé, že v podpísanej konečnej verzii kúpnej zmluvy, ktorá prešla procesom pripomienkovania na oboch stranách, toto ustanovenie navrhované oprávneným chýba, nakoľko povinný nesúhlasil s tým, aby boli ďalšie spory medzi zmluvnými stranami riešené pred rozhodcom. Uvedené potvrdzuje fakt, že povinný nemal záujem uzavrieť rozhodcovskú doložku/zmluvu s oprávneným, a preto táto absentuje v nových dokumentoch (Dohoda o urovnaní a Kúpna zmluva), čoho si musel byť oprávnený vedomý, keďže ju sám navrhol, avšak tento návrh u povinného neprešiel. Rovnako oddeliteľnosť rozhodcovskej doložky nemožno vykladať tak, ako k tomu pristupuje oprávnený. Neexistuje totiž možnosť založiť generálnu rozhodcovskú doložku, ktorá by sa vzťahovala na akékoľvek a všetky spory medzi zmluvnými stranami
a ktorá by sa dala použiť univerzálne. Ust. § 3 ZoRK jasne uvádza, že „rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.“ Rozhodcovská doložka je vždy viazaná na konkrétny, vopred určený právny vzťah, v tomto prípade by to bola Dohoda o zaplatení dlhu v splátkach. To znamená, že ak z dohody strán nevyplýva niečo iné, je potrebné vychádzať z toho, že rozhodcovská zmluva ostáva v platnosti aj po ukončení hlavnej zmluvy, avšak len pre prípadné spory z hlavnej zmluvy alebo jej ukončenia. Dohoda o urovnaní úplne nahradila Dohodu o zaplatení dlhu v splátkach, pričom obsahuje úplne nové práva a povinnosti, teda došlo k novácii, na ktorú sa žiadnym výkladom nedá aplikovať rozhodcovská doložka obsiahnutá v Dohode o zaplatení dlhu v splátkach. Kúpna zmluva je potom dokument nadväzujúci na Dohodu o urovnaní a nie na Dohodu o zaplatení dlhu v splátkach. A ako už bolo uvedené vyššie, oprávnený sa snažil dostať rozhodcovskú doložku do kúpnej zmluvy, avšak tento návrh nebol zo strany povinného prijatý, a preto nemožno hovoriť o uzavretí rozhodcovskej zmluvy/doložky. Povinný považoval výklad oprávneného za ohýbanie práva s cieľom majetkovo sa obohatiť na úkor povinného.
3. Podľa povinného bolo zarážajúce ako postupoval oprávnený, ale aj to, že rozhodca tento postup „schválil“, keď na základe rozhodcovského uznesenia zo dňa 27.01.2023, sp. zn. R 204/2022, námietku povinného o nedostatku právomoci zamietol. Rozhodca je podľa titulu právne vzdelaný človek, preto mu musí byť jasné, čo znamená nahradenie záväzku na základe dohody o urovnaní. Rozhodca v uznesení o zamietnutí námietky nedostatku právomoci uviedol, že vo vzťahu ku vznesenej námietke absencie právomoci rozhodcu stoja proti sebe dve právne doktríny zakladajúce argumentačné východiská protistrán, v prípade žalobcu je to uplatnenie doktríny separability (oddeliteľnosti) rozhodcovskej zmluvy, resp. rozhodcovskej doložky od hlavnej zmluvy, v ktorej je včlenená, vyplývajúca z ustanovenia § 5 ods. 2 a 3 ZoRK a na strane žalovaného je to novatívna doktrína, teda uplatnenie podmienky privatívnej novácie vymedzenej v § 585 ods. 3 OZ v prípade uzatvorenia Dohody o urovnaní. Zo strany rozhodcu však došlo k nesprávnemu výkladu pojmu separabilita rozhodcovskej zmluvy od hlavnej zmluvy. Povinný nepopieral, že rozhodcovská doložka je oddeliteľná od hlavnej zmluvy. Hlavnou zmluvou však v tomto prípade bola Dohoda o splátkach. Ak by teda z akéhokoľvek dôvodu bola táto Dohoda o splátkach neplatná, mohla by riadne dohodnutá rozhodcovská doložka ostať zachovaná aj naďalej a akékoľvek budúce spory z hlavnej zmluvy (Dohody o splátkach) alebo jej ukončenia (napr. neplatnosť odstúpenia od Dohody o splátkach ak by existovalo) by bolo možné riešiť v rozhodcovskom konaní. V tomto prípade však Dohoda o urovnaní zo dňa 26.08.2021 v plnom rozsahu nahradila pôvodnú Dohodu o zaplatení dlhu v splátkach č. 01722017 zo dňa 18.07.2017, čo v spore nie je spochybnené, ani sporné. V danom prípade rozhodcovská doložka vôbec neexistuje, nemožno preto hovoriť o jej neplatnosti. Nemôže byť preto aplikovaný ani inštitút „preferencie platnosti“ ako tvrdí rozhodca, nakoľko v danom prípade nie je podstatou, či rozhodcovská doložka je platná alebo nie a je preto potrebné aplikovať výklad, ktorý by nezakladal jej neplatnosť. V danom prípade je podstatou, že rozhodcovská doložka, ktorá by sa vzťahovala na žalovaný právny vzťah, t. j. na porušenie povinnosti z Dohody o urovnaní, neexistuje, nakoľko nebola dohodnutá. Podľa ust. § 3 ods. 1 ZoRK: „Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.“ a ust. § 4 ods. 1 ZoRK: „Rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve.“ V tejto súvislosti povinný odkázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30.06.2004, sp. zn. Obdo V 73/2003, v zmysle ktorého: „V rozhodcovskej zmluve alebo rozhodcovskej doložke musí byť výslovne uvedený záväzok jej účastníkov, že sa podrobia rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovská zmluva alebo rozhodcovská doložka zakladá aj záväzok, že sa účastníci podrobia rozhodnutiu, ktoré z rozhodcovského konania vzíde.“ Povinnému preto nebolo zrejmé, na základe čoho vlastne začal rozhodca konať, z čoho odvodil svoju právomoc a na základe čoho vydal rozhodcovské uznesenie. Uvedený postup je v hrubom rozpore so ZoRK, a to hneď s niekoľkými jeho ustanoveniami, ktoré výslovne hovoria o práve oboch zmluvných strán vzájomne si dohodnúť osobu rozhodcu, ktorá bude prípadne prejednávať ich vec, a to napr. s ust. § 6 ods. 1 ZoRK, v zmysle ktorého: „Rozhodcom sa môže stať každá fyzická osoba, na ktorej sa zmluvné strany dohodnú, ak je plnoletá, spôsobilá na právne úkony v plnom rozsahu a je bezúhonná a ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak.“ či s ust. § 8 ods. 1 ZoRK: „Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na osobe rozhodcu (rozhodcov) alebo na postupe jeho dodatočného ustanovenia.“ V danej veci takáto dohoda ohľadne rozhodcu úplne absentuje. Povinný si týmto ďalej dovolil odkázať aj na ust. § 4 ods. 2 ZoRK, v zmysle ktorého: „Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná.“ Nedodržanie písomnej formy rozhodcovskej zmluvy teda zákon sankcionuje jej neplatnosťou.
Oprávnený k návrhu na začatie rozhodcovského konania nepriložil žiadne listiny, z ktorých by čo i len náznakom vyplývalo, že povinný súhlasil s prejednávaním sporu pred rozhodcom a vyjadril svoju vôľu podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a vzdať sa tým svojho práva, aby o jeho veci rozhodoval nestranný a nezávislý súd. V konaní tak absentuje existencia rozhodcovskej zmluvy, pričom oprávnený nepreukázal uzatvorenie takejto zmluvy s povinným alebo akýkoľvek iný úkon povinného, z ktorého by aspoň vzdialene mohla byť vyložená vôľa povinného podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. V konaní tak nebola preukázaná existencia rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovská zmluva je nepochybne právnym úkonom, pre platnosť ktorého sa vyžaduje splnenie povinných náležitostí určených zákonom. Z dôvodu absencie platne dojednanej rozhodcovskej zmluvy neboli splnené podmienky v zmysle ZoRK na začatie predmetného rozhodcovského konania. Z toho dôvodu o predmete sporu nebol oprávnený rozhodovať rozhodcovský súd, resp. rozhodca v rozhodcovskom konaní. Aj najvyšší súd k otázke preskúmania rozhodcovského konania exekučným súdom, či rozhodcovské rozhodnutie vydal orgán na to oprávnený, teda na podklade platnej rozhodcovskej zmluvy, zaujal nasledovné právne stanovisko: “Už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie je exekučný súd, konajúci o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných právnych predpisov pre to, aby zmluvná strana nebola uvedenou zmluvou viazaná.” S ohľadom na uvedené skutočnosti mal povinný zato, že v danom prípade existujú iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
4. V prípade, ak exekučný súd vyhodnotí, že nie je oprávnený skúmať platnosť, resp. existenciu rozhodcovskej doložky či rozhodcovskej zmluvy, povinný poukázal na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023 sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku zo dňa 11.04.2023, sp. zn. R 204/2022 na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023. V predmetnom spore sa rieši zásadná otázka, týkajúca sa jedného zo základných predpokladov pre vedenie exekučného konania a samotného výkonu exekúcie, a to či mal rozhodcovský súd dostatok právomoci prejednávať vec v rámci rozhodcovského konania bez existencie rozhodcovskej zmluvy medzi povinným a oprávneným. Ak by súdny exekútor naďalej vymáhal pohľadávku oprávneného a Okresný súd Banská Bystrica by následne dospel k záveru, že rozhodcovský súd nemal právomoc prejednávať vec v rámci rozhodcovského konania, takto vymoženú pohľadávku by si musel povinný od oprávneného vymáhať v súdnom konaní, čo by spôsobilo nepomerné sťaženie situácie. Súčasná právna úprava nevylučuje v exekučnom konaní využiť inštitút prerušenia konania. Takáto možnosť bola neprípustná v zmysle § 36 ods. 5 Exekučného poriadku v znení platnom do 31.03.2017, v dôsledku čoho sú závery súdov o nemožnosti takéhoto postupu spred 01.04.2017 nepoužiteľné (napr. rozh. ÚS SR I. ÚS 218/2013 zo dňa 10.07.2013). Z tohto dôvodu podľa názoru povinného aj v exekučnom konaní možno s poukazom na § 200 Exekučného poriadku popri odklade exekúcie, o ktorom rozhoduje súdny exekútor (§ 61h Exekučného poriadku), rozhodnúť o prerušení konania subsidiárne v zmysle Civilného sporového poriadku. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že predložená exekučná vec úzko súvisí s konaním vedeným na Okresnom súde Banská Bystrica, ktorého rozhodnutie môže výrazne ovplyvniť priebeh aj konečný výsledok samotného exekučného konania. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti mal povinný za to, že nie je možné pokračovať v začatej exekúcii voči povinnému na vymoženie pohľadávky, nakoľko ďalšie pokračovanie by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty v exekučnom konaní. Povinný preto žiadal Okresný súd Banská Bystrica, aby vydal nasledovné uznesenie s tým, že súd exekučné konanie zastavuje alternatívne ak by súd aj po zvážení všetkých rozhodných skutočností týkajúcich sa vedenia súdneho konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 11.04.2023, sp. zn. R 204/2022 dospel k záveru, že nie je dôvod na zastavenie exekúcie, tak vydal nasledovné uznesenie, a to že súd exekučné konanie prerušuje do právoplatného skončenia konania vedeného Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023.
5. Z vyjadrenia právneho zástupcu oprávneného k návrhu povinného na zastavenie exekúcie vyplynulo nasledovné. Ako prvé podotkol, že pokiaľ dôvod, pre ktorý by mala byť exekúcia zastavená, povinný považuje skutočnosť, že medzi ním a oprávneným nebola platne uzatvorená rozhodcovská zmluva/doložka, resp. že táto vôbec neexistuje, tak tento považuje oprávnený v celom rozsahu za neopodstatnený. V tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na priebeh rozhodcovského konania (ktorý je medzi oprávneným a povinným nesporný), kedy v rámci rozhodcovského konania rozhodca vydal uznesenie zo dňa 27.01.2023, ktorým námietku predpojatosti a námietku právomoci vznesenú
zo strany povinného zamietol. V tejto súvislosti si oprávnený v prvom rade dovolil upriamiť pozornosť súdu na dikciu ustanovenia § 21 ods. 4 ZoRK v zmysle ktorého: „Ak rozhodcovský súd rozhodne, že má právomoc rozhodovať, rozhodne o námietke podľa odseku 2 rozhodcovským uznesením alebo, ak sa účastníci nedohodli inak v rozhodcovskom rozsudku. Ak rozhodcovský súd rozhodne rozhodcovským uznesením, že má právomoc rozhodovať, účastník rozhodcovského konania, ktorý námietku podal, môže do 30 dní po doručení predbežného rozhodnutia podať návrh na súd, aby o námietke rozhodol. Proti rozhodnutiu súdu o zamietnutí námietky nie je prípustný opravný prostriedok. Rozhodcovský súd môže počas rozhodovania o námietke pokračovať v rozhodcovskom konaní a vydať rozhodcovský rozsudok.“ Oprávnený poukázal na to (tak ako aj uvádza povinný), že konajúci rozhodca vydal uznesenie zo dňa 27.01.2023, ktorým vyslovil svoju právomoc, pričom však zároveň povinný v zákonnej lehote nevyužil svoje právo podať návrh na súd, aby o tejto námietke rozhodol a zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu absencie právomoci rozhodcu sa domáhal až v samotnej žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku, resp. z tohto dôvodu sa domáha aj zastavenia tohto exekučného konania. V súvislosti s uvedeným postupom v rozhodcovskom konaní si dovolili poukázať na komentované znenie vyššie citovaného ustanovenia (Gyárfáš/Števček a kolektív, Zákon o rozhodcovskom konaní, Komentár, C.H.BECK, 1. vydanie 2016, ISBN 978-80 7400-636-4, str. 214 a nasl.), kde sa uvádza: „Doktrinálne aj prakticky dôležitou otázkou je riešenie situácie, keď rozhodcovský súd pozitívnym uznesením potvrdil svoju právomoc a namietajúci účastník (typicky žalovaný) v 30-dňovej lehote nevyužil možnosť podať návrh na súd. Prikláňame sa k názoru, že právo namietajúceho účastníka domáhať sa neskôr zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 z dôvodu nedostatku právomoci zaniká. Vychádzame pritom z nasledovného. Po prvé, zákon o rozhodcovskom konaní systematicky vychádza z toho, že námietky je potrebné vzniesť čo najskôr (§17a, § 40 ods. 4). Účelom týchto ustanovení je v záujme hospodárnosti konania zabezpečiť čo najskoršie ustálenie sporných otázok a zároveň zamedziť oportunistickému správaniu účastníkov, ktorí by si prípadné námietky „nechali v zálohe“ a využili ich v závislosti od vývoja rozhodcovského konania, resp. od rozhodnutia vo veci samej. Tento dôraz na včasné vznesenie námietok je osobitne zjavný vo vzťahu k jurisdikčným námietkam, keď nevznesenie námietky vedie nielen k jej preklúzii, ale dokonca k (tacitnému) vzniku rozhodcovskej zmluvy (§ 4 ods. 7). Ak by teda namietajúci účastník mohol nevyužiť možnosť podania návrhu podľa § 21 ods. 4 a zároveň si námietku zachovať pre účely neskoršieho konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku, išlo by o procesne nehospodárny postup, ktorý by podporoval oportunistické správanie účastníkov. Po druhé pozitívne uznesenie o právomoci má podľa § 38 ods. 2 v spojení s § 35 účinky res iudicata. Otázka existencie právomoci rozhodcovského súdu je teda rozsúdenou otázkou. Rozhodnutie rozhodcovského súdu o tejto otázke je s výnimkou osobitného konania podľa § 21 ods. 4 záväzné aj pre všeobecné súdy. V neposlednom rade možno uviesť, že k rovnakému názoru sa prikláňa aj zahraničná literatúra. Je pravdou, že v zahraničných právnych poriadkoch je táto otázka konceptualizovaná odlišne, nakoľko rozhodnutie o právomoci je zväčša vydávané vo forme rozhodcovského rozsudku. V slovenskom kontexte však tento rozdiel preklenuje práve citovaný § 38 ods. 2 v spojení s § 35, ktoré aj rozhodcovským uzneseniam priznávajú účinky res iduicata. Možno teda uzavrieť, že ak namietajúci účastník proti rozhodcovskému uzneseniu potvrdzujúcemu právomoc nepodá návrh na súd, nemôže sa nedostatku právomoci domáhať v neskoršej žalobe podľa § 40. Zmeškanie podania žaloby podľa § 21 ods. 4 má teda podobné prekluzívne účinky ako nenamietanie právomoci v lehote podľa § 21 ods. 2.“ Vzhľadom na vyššie uvedené mal oprávnený za to, že v prípade, ak povinný nevyužil možnosť podania návrhu podľa § 21 ods. 4, mala táto skutočnosť za následok to, že jednak nemôže s úspechom namietať právomoc rozhodcu vo veci konať a rozhodnúť v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku a vo vzťahu k exekučnému konaniu túto skutočnosť nemôže opätovne preskúmavať exekučný súd, nakoľko sa jedná o res iudicata, a zároveň to má za následok tacitné uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy (ak by nebola platne uzavretá, čo však oprávnený popiera). Nemôže potom obstáť argumentácia povinného o tom, že právomoc rozhodcu nebola daná. Oprávnený mal vzhľadom na vyššie uvedené za to, že povinný nemôže v exekučnom konaní s úspechom namietať neexistenciu právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok ako podklad pre toto exekučné konanie.
6. K tvrdeniu povinného o tom, že neexistuje žiadna rozhodcovská zmluva/doložka, na poklade ktorej by bol rozhodca oprávnený vydať rozhodcovský rozsudok, oprávnený ďalej poukázal (tak ako aj poukazoval v priebehu rozhodcovského konania) na princíp separability rozhodcovskej zmluvy/doložky od zmluvy/ dohody, v ktorej je obsiahnutá. V tejto súvislosti mal oprávnený za to, že dohodou o urovnaní došlo medzi jej účastníkmi k vyporiadaniu záväzkov vyplývajúcich z dohody o zaplatení dlhu v splátkach, čo aj priamo vyplýva z článku II bod 2.2 dohody o urovnaní, v zmysle ktorého: „Účastníci dohody vyhlasujú, že postupom podľa tejto dohody a najmä splnením všetkých povinností podľa tejto dohody sú
medzi nimi všetky ich záväzky a povinnosti vyplývajúce z právnych vzťahov týkajúcich sa pohľadávky 1 a pohľadávky 2, dohody o zaplatení dlhu v splátkach urovnané a uspokojené, čo potvrdzujú svojím podpisom na tejto dohode.“ Z obsahu citovaného ustanovenia, ako aj z obsahu celej dohody o urovnaní je zrejmé, že jej účelom bolo vysporiadať záväzky účastníkov tejto dohody (a to konkrétne pohľadávku 1 a pohľadávku 2) vyplývajúce z dohody o zaplatení dlhu v splátkach. Oprávnený mal za to, že rozhodcovská doložka nepredstavuje a ani nemôže predstavovať záväzok, ktorý by uzatvorením dohody o urovnaní mal zaniknúť. Samotná rozhodcovská doložka sa nevzťahuje len na záväzky vyporiadané dohodou o urovnaní a vyplývajúce z dohody o zaplatení dlhu v splátkach (toto je zrejmé zo samotného textu rozhodcovskej doložky), ale aj na všetky prípadné spory, ktoré môžu medzi jej zmluvnými stranami vzniknúť aj v budúcnosti. Taktiež bolo potrebné poukázať na to, že dohoda o urovnaní a s ňou spojená kúpna zmluva predstavovali nadväzujúce právne úkony na dohodu o zaplatení dlhu v splátkach. Tieto spolu úzko súvisia, keďže uzatvorenie dohody o urovnaní a kúpnej zmluvy bolo podmienené existenciou dohody o zaplatení dlhu v splátkach. Podľa názoru oprávneného je štandardné, keď rozhodcovská zmluva/doložka pokrýva nároky medzi jej zmluvnými stranami vyplývajúce zo súvisiacich právnych vzťahov. Rozhodcovská doložka je teda naďalej platná a účinná a v súčasnosti existuje ako samostatný právny úkon, a to aj napriek tomu, že hlavná zmluva/dohoda, v ktorej bola obsiahnutá, bola nahradená zmluvou/dohodou novou. Pokiaľ povinný tvrdil, že nemal vôľu podriadiť sa prípadnému rozhodcovskému konaniu, o čom má svedčiť tá skutočnosť, že v procese uzatvárania dohody o urovnaní a kúpnej zmluvy nesúhlasil s ustanovením rozhodcovskej doložky v týchto dokumentoch, toto tvrdenie oprávnený popieral. Oprávnený súhlasil s tým, že rozhodcovská doložka nemusí byť uvedená v predmetných dokumentoch práve z dôvodu, že si bol vedomý platnosti a účinnosti rozhodcovskej doložky inkorporovanej v dohode o zaplatení dlhu v splátkach, a preto nepotreboval mať existenciu rozhodcovskej doložky potvrdenú duplicitne.
7. Oprávnený ďalej uviedol, že pokiaľ povinný tvrdí, že uzatvorením dohody o urovnaní a kúpnej zmluvy malo dôjsť k ukončeniu platnosti a účinnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v dohode o zaplatení dlhu v splátkach, pretože „dohoda o urovnaní a kúpna zmluva nahradila sporné nároky vyplývajúce z dohody o zaplatení dlhu v splátkach“, s takýmto výkladom sa nemožno stotožniť. Oprávnený mal za to, že predmetné dokumenty riešia medzi sporovými stranami len nároky špecifikované v dohode o zaplatení dlhu v splátkach, nie prípadnú právomoc subjektu oprávneného o týchto nárokoch rozhodovať v prípade sporu. V tejto súvislosti mal oprávnený za to, že treba aplikovať na daný právny vzťah a s tým súvisiacu právomoc rozhodcu opačný výklad ako uvádza povinný, a to taký, že v prípade, ak by chceli zmluvné strany dohody o zaplatení dlhu v splátkach uzatvorením dohody o urovnaní a kúpnej zmluvy determinovať účinky rozhodcovskej doložky, túto skutočnosť by v dohode o urovnaní a kúpnej zmluve výslovne uviedli, čo však nespravili. Oprávnený mal ďalej za to, že v prípade ak by aj súd považoval otázku existencie, resp. platnosti rozhodcovskej doložky a s tým previazanej právomoci rozhodcovu vo veci konať a rozhodovať za spornú, bolo potrebné aplikovať taký výklad, ktorý preferuje zachovanie platnosti, ktorá je vyjadrená aj v náleze Ústavného súdu I. ÚS 242/07 zo dňa 03.07.2008 podľa ktorého ... „Interpretácia zmluvných textov je vo svojej základnej podobe do istej miery porovnateľná s výkladom právnych predpisov. Ako spoločný faktor spája výklad zmluvných textov a právnych predpisov hlavne skutočnosť, že obidvoje, t. j. právny predpis aj zmluva, zakladajú právo. Ako v prípade výkladu právneho predpisu, tak aj v prípade zmluvy rovnako platí, že jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Je východiskom objasnenia a ujasnenia si jej obsahu, zmyslu a účelu“.... „ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z čl. 1 Ústavy je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim...“. S citovaným odôvodnením sa stotožňuje aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4Cdo 9/2019 z 27.05.2020. V zmysle uvedeného teda v rámci otázky platnosti/ neplatnosti rozhodcovskej doložky rozhodca konštatoval, že túto považuje za platnú a riadne uzavretú. Oprávnený ďalej k (alternatívnemu) návrhu povinného na prerušenie exekučného konania až do právoplatného skončenia konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku uviedol, že takýto postup považuje za nehospodárny. V prvom rade je potrebné poukázať na skutočnosť, že povinný má pre tieto účely iný - vhodnejší prostriedok ochrany svojich práv, a to je podanie návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Prerušenie exekučného konania (i keď takýto postup nie je vylúčený) považoval oprávnený za
neštandardný, nevhodný a nehospodárny, nakoľko, tak ako bolo uvedené vyššie, sú tu iné vhodnejšie prostriedky ochrany práv povinného, ktoré by mal využiť prioritne. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol, aby súd vydal uznesenie v nasledovnom znení: Návrh povinného na zastavenie exekúcie sa zamieta. Návrh povinného na prerušenie konania až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica pod spis. zn. 68Cr/1/2023 sa zamieta. Oprávnený má nárok na náhradu trov konania za tento úkon právnej služby (vyjadrenie k návrhu na zastavenie exekúcie) vo výške 330,70 eur (á= 263,06 eur + 12,52 eur režijný paušál + 55,12 eur DPH).
8. Následne vyšší súdny úradník konštatoval, že účelom exekučného konania je nútená realizácia exekučného titulu vykonaná zásahom do práv povinného. Uskutočňuje sa za podmienok a predpokladov vymedzených procesnými predpismi s cieľom uspokojiť nárok oprávneného, ktorý mu bol priznaný vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, prípadne vo verejnej listine (notárska zápisnica) a dobrovoľne sa nesplnil. Základnou vlastnosťou, ktorú musí mať každý exekučný titul bez ohľadu na jeho druh, je vykonateľnosť. Vykonateľnosťou sa vo všeobecnosti rozumejú účinky (vlastnosti) rozhodnutia umožňujúce núteným spôsobom aj proti vôli povinného realizovať povinnosť obsiahnutú vo výroku rozhodnutia, ktorá nebola dobrovoľne splnená. Vykonateľnosť exekučného titulu sa skúma ex offo, a to tak z formálnej stránky ako aj zo stránky materiálnej. Formálna a materiálna vykonateľnosť exekučného titulu sú rovnocenné zložky vykonateľnosti rozhodnutia. Chybnosť alebo nedostatok niektorej zložky vykonateľnosti spôsobuje neprípustnosť exekúcie a jej zastavenie v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania. Súd je v exekučnom konaní v ktoromkoľvek štádiu povinný skúmať materiálnu a formálnu vykonateľnosť exekučného titulu, ako aj zhodu návrhu na vykonanie exekúcie s exekučným titulom, a to nielen v štádiu preskúmavania návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku za účelom vydania poverenia na vykonanie exekúcie, ale aj za účelom zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť z dôvodu podľa § 53 ods. 3 Exekučného poriadku, alebo taktiež aj v prípade, keď by došlo k vydaniu poverenia na vykonanie exekúcie pre zistenie dôvodu na zastavenie exekučného konania podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, a to aj bez návrhu povinného na zastavenie exekúcie. Návrh na zastavenie exekúcie predstavuje inštitút procesnej obrany povinného proti neprípustnej exekúcii, ktorej účelom je zastavenie v prípadoch vymedzených Exekučným poriadkom. Procesne legitimovaným na podanie návrhu na zastavenie exekúcie súdom je povinný. Exekučný súd v konaní o návrhu na zastavenie exekúcie skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, ktorý návrh na zastavenie exekúcie podal. V zmysle § 61k ods. 2 Exekučného poriadku musí byť návrh na zastavenie exekúcie odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Inštitút návrhu na zastavenie exekúcie nie je opravným prostriedkom proti exekučnému titulu. Návrh na zastavenie exekúcie je podaním vo veci samej a okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať aj vymedzenie dôvodov, pre ktoré má byť podľa povinného exekúcia zastavená. Je vhodné, aby návrh na zastavenie exekúcie obsahoval aj návrhy na vykonanie dôkazov na preukázanie tvrdených skutočností. Súd v exekučnom konaní je viazaný exekučným titulom, na podklade ktorého je vedené exekučné konanie a exekúcia v ňom prebiehajúca. Ustanovenie § 61k ods. 1 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva dôvody, pre ktoré musí súd exekúciu zastaviť, a to bez ohľadu na to, či to účastník konania navrhol. Súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z vyššie citovaného ustanovenia Exekučného poriadku, z ktorého vyplýva, že návrh na zastavenie exekúcie musí byť odôvodnený a musia v ňom byť uvedené všetky skutočnosti, ktoré povinný môže ku dňu podania návrhu uplatniť. Povinný musí uviesť okolnosti, ktoré podľa neho po vzniku exekučného titulu spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti bránia. Prostredníctvom tohto procesného inštitútu má povinný možnosť namietať všetky skutočnosti dôvodiace zastavenie exekúcie, pritom ide najmä o tie skutočnosti, ktoré nastali po vzniku exekučného titulu a ktoré sú povinnému známe ku dňu podania návrhu na zastavenie exekúcie.
9. Povinný navrhol súdu, aby zastavil exekúciu podľa § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, a to z dôvodu, že rozhodcovská doložka nebola nikdy platne dojednaná, respektíve rozhodcovská zmluva, ktorá by zakladala právomoc rozhodcu rozhodovať akýkoľvek spor medzi povinným a oprávneným, nebola medzi nimi nikdy uzatvorená, a teda reálne ani neexistuje, v dôsledku čoho aj rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd, ktorý nebol oprávnený rozhodovať o veci a ďalej z dôvodu, že podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom v tomto exekučnom konaní, pričom konanie vedené pred Okresnom súde Banská Bystrica pod spisovou značkou 68Cr/1/2023 nebolo ku dňu podania návrhu na zastavenie exekúcie právoplatne skončené.
10. V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov) rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či sa rozhodcovské konanie týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu. V tomto exekučnom konaní je exekúcia vedená na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok rozhodcu C. D. E., LL.M. vydaného pod sp. zn. R 204/2022 dňa 11.04.2023, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 13.04.2023 a vykonateľnosť dňa 17.04.2023 (vydaný v nespotrebiteľskom spore), priebeh konania ktorého upravuje zákon. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon č. „244/2002 Z. z.“), a teda exekučným titulom nie je rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej spore, na ktorý by sa podľa príslušných ustanovení Exekučného poriadku vzťahovala osobitná ochrana. Exekučný poriadok s účinnosťou od 01.04.2017 pri posudzovaní návrhu na vykonanie exekúcie ustanovuje postup súdu v prípade, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskom spore (§ 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku), kde okrem iného stanovuje povinnosť súdu preskúmať spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu z hľadiska splnenia podmienok podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Exekučný poriadok takúto zákonnú povinnosť výslovne nestanovuje v prípade, ak sa má exekúcia vykonať na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v nespotrebiteľskom spore. V danom prípade sa jednalo o rozhodcovský rozsudok, ktorého podkladom je obchodno-záväzkový vzťah. V prípade takéhoto rozhodcovského rozsudku exekučný súd nie je oprávnený preskúmavať založenie právomoci rozhodcovského súdu v nespotrebiteľskom spore prostredníctvom rozhodcovskej zmluvy uzatvorenej podľa príslušných ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z., ani iné nedostatky takejto rozhodcovskej zmluvy. Súd dal do pozornosti uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 M Cdo 9/2012, podľa ktorého exekučný súd nie je oprávnený skúmať právomoc rozhodcovského súdu, a teda platnosť, resp. existenciu rozhodcovskej zmluvy v sporoch nespotrebiteľského charakteru. Zároveň zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní poskytuje účastníkovi podať na príslušný súd žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. V zmysle uvedeného, ak sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu (ako tomu bolo v tomto prípade), tak ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní a súčasne ustanovenia Exekučného poriadku vylučujú v exekučnom konaní skúmanie založenia právomoci rozhodcovského súdu, ktorý exekučný titul v nespotrebiteľskom spore vydal. V takýchto prípadoch (v sporoch z iného než zo spotrebiteľského vzťahu) sa premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“).
11. Súd v ďalších bodoch poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 ECdo 7/2013 zo dňa 26.06.2013, podľa ktorého: „Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka 12 55Ek/1138/2023 sporu z iného, než spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných, než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné.“ a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 11/2010 zo dňa 26.09.2011, podľa ktorého: „Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu, účinky rozhodcovského rozsudku majú ten dôsledok, že exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Konkrétne to teda znamená, že rozsudkom rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako, ako je viazaný rozsudkom všeobecného súdu. Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či k návrhu na vykonanie exekúcie bol pripojený exekučný titul opatrený potvrdením o jeho vykonateľnosti, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či rozhodnutie (iný titul)
je z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov vykonateľné tak po stránke formálnej (z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané), ako aj materiálnej (z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia - určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov práv a povinností a vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať). V rámci tohto skúmania nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. V súlade so zásadou rovnocennosti platí vyššie uvedené bez ohľadu na to, či exekučným titulom je rozsudok, ktorý vydal všeobecný súd alebo rozhodcovský súd.“
12. Súd zároveň zdôraznil, že otázka problematiky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť nespotrebiteľský spor na základe rozhodcovskej zmluvy predstavuje okolnosť, ktorá nastala pred vznikom exekučného titulu, a teda predstavuje okolnosť, ktorú buď skúmal alebo mal skúmať po podnete povinného orgán, ktorý exekučný titul vydal, v spojení so skutočnosťou, že povinný má zákonnú možnosť podľa zákona č. 244/2002 Z. z. podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorým sa iniciuje osobitné konanie pred na to príslušným všeobecným súdom oprávneným prejednať otázku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy v nespotrebiteľskom spore, v čoho dôsledku problematika námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu v nespotrebiteľskom spore nespadá do preskúmavacej právomoci exekučného súdu. V exekučnom konaní, ktoré prebieha na základe výsledku základného konania, v ktorom bol exekučný titul vydaný, exekučný súd v spojení s návrhom povinného na zastavenie skúma len to, či po vzniku exekučného titulu nenastali okolnosti, ktoré by mali za následok zastavenie exekúcie podľa taxatívnych ustanovení Exekučného poriadku, teda či po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, zrušenie exekučného titulu alebo iné skutočnosti, ktoré jeho vymáhateľnosti bránia. Exekučný súd je v danom štádiu viazaný právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, jeho výrokom, preto súd nemôže predmetné rozhodnutie, na podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, spochybniť bez priameho dôkazu, ktorý by preukázal nevykonateľnosť exekučného titulu, resp. neprípustnosť vykonania exekúcie. Nakoľko sa jedná o exekučný titul vydaný v nespotrebiteľskom spore, exekučný súd v rámci časti exekučného konania o rozhodovaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie preskúmal exekučný titul z hľadiska formálnej a materiálnej vykonateľnosti a dospel k záveru, že exekučný titul spĺňa náležitosti formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Zároveň v zmysle ustálenej judikatúry všeobecných súdov v súlade so zásadou rovnocennosti platí, že rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu. Na základe uvedeného exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) nielen rozsudku všeobecného súdu, ale ani rozsudku rozhodcovského súdu, a preto nemôže tak prihliadať ani na okolnosti, ktoré mali byť povinným namietané v základnom konaní. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, teda exekučný súd nemôže naprávať ani prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu.
13. K samotnému podaniu žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorým sa iniciovalo konanie pred Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023, súd dodal, že samotné podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku nezakladá dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku. Samotné podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku nezakladá dôvod straty právoplatnosti a vykonateľnosti exekučného titulu. Takéto účinky môže mať iba právoplatné rozhodnutie súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku, prípadne právoplatné rozhodnutie súdu o odklade vykonateľnosti exekučného titulu do času rozhodnutia vo veci samej. To znamená, že v čase od vydania exekučného titulu cez vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a začatie exekúcie nenastali žiadne nové skutočnosti, ktoré by zmenili, resp. zrušili exekučný titul. Súd je viazaný len právoplatným rozhodnutím príslušného súdu, ktorým by bol zrušený exekučný titul, čo v danom prípade nebolo predložené. Uvedené teda znamená, že aj napriek tomu, že povinný podal na príslušnom súde žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, tak napadnutý rozsudok zostáva aj naďalej právoplatný, a to až do času, kým súd právoplatne nerozhodne o jeho zrušení. Súd z vlastnej činnosti zabezpečil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 68Cr/1/2023 zo dňa 18.12.2023, ktorým bola žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietnutá. Na základe vyššie uvedeného súd považoval námietku povinného o nedostatku právomoci rozhodcovského súdu v nespotrebiteľskom spore za nedôvodnú a nezakladajúcu dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku. Zároveň súd ako nedôvodný vyhodnotil aj návrh na prerušenie exekučného konania do právoplatného skončenia konania
vedeného Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023, nakoľko v čase rozhodovania o návrhu na zastavenie exekúcie už bolo v predmetnom konaní rozhodnuté, a preto súd aj tento návrh na prerušenie exekučného konania II. výrokom zamietol.
14. Súd skúmal návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom a mal nesporne preukázané, že ku dňu začatia exekúcie si povinný povinnosť uvedenú vo výroku exekučného titulu nesplnil. Z uvedeného vyplýva, že exekúcia a aj exekučné konanie sa teda začali dôvodne. Povinný vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie nepreukázal žiadne skutočnosti odôvodňujúce právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu, a preto súd podaný návrh na zastavenie exekúcie považoval za nedôvodný. Súd vychádzal pri rozhodovaní z dokumentov, ktoré sú uvedené v odôvodnení, a dospel k právnemu názoru, že návrh povinného na zastavenie exekúcie na základe vyššie uvedených dôvodov nie je dôvodný, súd nemal preukázané zo strany povinného, že bola naplnená podmienka na zastavenie exekúcie podľa § 61k ods. 1 písmeno d) Exekučného poriadku a súd nenašiel ani iný dôvod na zastavenie exekúcie, preto návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku I. výrokom zamietol a oprávnenému III. výrokom priznal voči povinnému nárok na náhradu trov exekučného konania v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie vo výške 330,70 eur.
15. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil citujúc ust. § 45 ods. 2 písm. d), § 46 ods. 1 písm. d), § 61k ods. 1 písm. d), § 61k ods. 2, § 61k ods. 5, § 61l ods. 3, § 61l ods. 4, § 199a ods. 1, § 199a ods. 2, § 199b, § 199d ods. 1 a § 199e Exekučného poriadku a § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky MSSR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
16. Proti tomuto uzneseniu podal povinný prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote sťažnosť, v ktorej uviedol, že súd návrh na zastavenie exekúcie zamietol s odôvodnením, že ak sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného než spotrebiteľského právneho vzťahu (ako tomu bolo v tomto prípade), tak ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní a súčasne ustanovenia Exekučného poriadku vylučujú v exekučnom konaní skúmanie založenia právomoci rozhodcovského súdu, ktorý exekučný titul v nespotrebiteľskom spore vydal. Povinný má zato, že tento záver nemá oporu v Exekučnom poriadku, ani relevantnej judikatúre najvyšších súdnych autorít. Exekučný titul, ktorý nemá základ v hmotnom práve, nemôže byť vykonateľný. Takému prístupu štát a jeho orgány chrániace základné práva a slobody nemôžu poskytnúť právnu ani súdnu ochranu. V našom práve sa uplatňuje stará zásada „Ius ex iniuria non orfitur" (právo nevzniká z bezprávia), teda na právnom úkone, ktorý nepožíva právnu ochranu, nemožno zakladať iné práva. (rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 346/08-37). Povinný poukazoval na to, že v každom štádiu konania je exekučný súd povinný zaoberať sa aj tým, či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie. Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozhodcovský rozsudok, je exekučný súd povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Pritom nie je viazaný účinkami rozhodnutia v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko zo spomínaného ustanovenia je zrejmé, že účinky rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov konania, a teda štátne orgány nie sú viazané účinkami rozhodnutia, nakoľko akýkoľvek rozhodcovský rozsudok, resp. uznesenie, nemožno považovať za akt orgánov verejnej moci. Poukazoval tiež na to, že súd je nielen v štádiu exekučného konania, v ktorom posudzuje splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora vykonaním exekúcie, ale počas celého konanie oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej (vyslovené stanovisko je plne v súlade s názorom vysloveným v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne uznesenie sp. zn. 3 Cdo 146/2011 zo dňa 13.10.2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011 zo dňa 09.02.2012). Či ide o rozhodnutie formálne vykonateľné sa posudzuje z pohľadu právneho predpisu upravujúceho konanie, v ktorom bolo vydané. Z aspektu obsahových náležitostí rozhodnutia, t. j. určitosť, zrozumiteľnosť a presnosť označenia subjektov práv a povinností, vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať, sa skúma materiálna vykonateľnosť rozhodnutia. Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať
exekučný titul počas celého exekučného konania, t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Záver o oprávnení okresného súdu preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania a nielen pred vydaním poverenia plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach Exekučného poriadku a nielen v § 44 ods. 2 EP.
17. Ďalej povinný uviedol, že otázkou, či súd rozhodujúci v rámci exekučného konania mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, sa zaoberal už aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23.11.2011, z ktorého povinný citoval a v ktorom ústavný súd poukázal aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a to rozhodnutie sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27.01.1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, z ktorého povinný citoval. Povinný nepopiera, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 ZoRK, má pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu (§ 35 ZoRK). Súčasne ale zdôrazňuje, že súd je oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe platne uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky), či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom, ktorý má na to právomoc. Po poukaze na odôvodnenie vyššieho súdneho úradníka o nemožnosti exekučného súdu preskúmavania právomoci rozhodcovského súdu v nespotrebiteľskom spore v bode 19 odôvodnenia, povinný uvádza, že následne ale súd poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z roku 2011, 2012 a 2013, nie na rozhodnutia vydané po roku 2017, teda po spomínanej novele. V rokoch 2011 až 2013 nebola judikatúra v tejto veci zjavne jednotná, avšak povinný poukazoval na právny názor, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, ďalšie názory Najvyššieho súdu SR a tiež na názor Ústavného súdu SR. S týmito rozhodnutiami sa súd v uznesení vôbec nezaoberal. To, že po novele Exekučného poriadku bolo zavedené, že už pri skúmaní návrhu na vykonanie exekúcie je exekučný súd povinný skúmať v spotrebiteľských sporoch splnenie podmienok podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, nevylučuje aby následne v exekučnom konaní (po vydaní poverenie na vykonanie exekúcie) nemohol povinný vzniesť námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu v rámci návrhu na zastavenie exekúcie a exekučný súd sa ňou nemohol zaoberať. Súd v napadnutom uznesení tvrdí, že Exekučný poriadok takúto zákonnú povinnosť výslovne nestanovuje v prípade, ak sa má exekúcia vykonať na podklade rozhodcovského rozsudku vydaného v nespotrebiteľskom spore. Takáto podmienka nebola v zákone vyslovene stanovená ani pred rokom 2017, a napriek tomu sa súdy (vrátane Ústavného súdu SR) prikláňali k názoru, že exekučný súd sa okrem iného musí zaoberať tým, či rozhodnutie, ktoré má predstavovať exekučný titul, uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisov ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej, ako aj materiálnej. Zákon o rozhodcovskom konaní ako základný predpoklad vzniku právomoci a príslušnosti rozhodcovského súdu prejednávať spor medzi stranami sporu vyžaduje splnenie podmienky platného uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy.
18. Povinný má zato, že súd nesprávne interpretuje ust. § 53 ods. 3 písm. f) Exekučného poriadku. Uvedený výklad popiera princíp spravodlivosti, kedy by aj na základe nezákonne vydaného exekučného titulu malo nezvratne dôjsť k zásahu do majetkových práv povinného. Medzi povinným a oprávneným nebola nikdy platne dojednaná rozhodcovská doložka, resp. rozhodcovská zmluva, ktorá by zakladala právomoc rozhodcu rozhodovať akýkoľvek spor medzi povinným a oprávneným, nebola medzi nimi nikdy uzatvorená, a teda reálne ani neexistuje. Podriadenie sa právomoci súkromnej osoby, naviac určenej druhou stranou, je takým zásadným právnym úkonom, pri ktorom by nemali byť žiadne pochybnosti o tom, že bol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Rozhodcovská doložka je najčastejším spôsobom uzavierania rozhodcovskej zmluvy. Štandardne by sa mala doložka použiť priamo v konkrétnej zmluve ako jej článok alebo ustanovenie. Iba takým spôsobom sa totiž odstránia akékoľvek pochybnosti o slobodnom, vážnom, určitom a zrozumiteľnom právnom úkone zmluvných strán. V prípade, ak sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou zmluvou, musí sa v „základnej“ zmluve uviesť odkaz na túto konkrétnu zmluvu alebo iný právny vzťah. V danej veci nebola dodržaná písomná forma rozhodcovskej zmluvy. Absencia písomnej formy rozhodcovskej zmluvy stanovenej zákonom má za následok jej absolútnu neplatnosť, na ktorú je potrebné prihliadať ex offo. Povinný v ďalšej časti sťažnosti uviedol rovnaké skutočnosti, ako v návrhu na zastavenie exekúcie a s ohľadom na uvedené má povinný za to, že v danom prípade existujú iné skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti
exekučného titulu. Exekučný súd v napadnutom uznesení tvrdí, že v rámci časti exekučného konania o rozhodovaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie preskúmal exekučný titul z hľadiska formálnej a materiálnej vykonateľnosti a dospel k záveru, že exekučný titul spĺňa náležitosti formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. S ohľadom na uvedené skutočnosti podľa povinného exekučný súd nemohol dospieť k záveru o materiálnej vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku.
19. V prípade, ak exekučný súd vyhodnotí, že nie je oprávnený skúmať platnosť, resp. existenciu rozhodcovskej doložky či rozhodcovskej zmluvy, povinný poukazuje na skutočnosť, že v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023 sa domáha zrušenia rozhodcovského rozsudku zo dňa 11.04.2023, sp. zn. R 204/2022. Súd v napadnutom uznesení ako nedôvodný vyhodnotil aj návrh na prerušenie exekučného konania do skončenia konania vedeného Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023, nakoľko v čase rozhodovania o návrhu na zastavenie exekúcie už bolo v predmetnom konaní rozhodnuté, a preto súd aj tento návrh na prerušenie exekučného konania zamietol. Konanie nebolo skončené, nakoľko povinný podal vo veci dovolanie a spis bol predložený Najvyššiemu súdu SR na rozhodnutie. V predmetnom spore sa rieši zásadná otázka, týkajúca sa jedného zo základných predpokladov pre vedenie exekučného konania a samotného výkonu exekúcie, a to či mal rozhodcovský súd dostatok právomoci prejednávať vec v rámci rozhodcovského konania bez existencie rozhodcovskej zmluvy medzi povinným a oprávneným. Ak by súdny exekútor naďalej vymáhal pohľadávku oprávneného a Okresný súd Banská Bystrica by následne dospel k záveru, že rozhodcovský súd nemal právomoc prejednávať vec v rámci rozhodcovského konania, takto vymoženú pohľadávku by si musel povinný od oprávneného vymáhať v súdnom konaní, čo by spôsobilo nepomerné sťaženie situácie. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že predložená exekučná vec úzko súvisí s konaním vedeným na Okresnom súde Banská Bystrica, ktorého rozhodnutie môže výrazne ovplyvniť priebeh aj konečný výsledok samotného exekučného konania. Povinný má zato, že súd nesprávne vyhodnotil návrh povinného na prerušenie exekučného konania do skončenia konania vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023. V prerušenom konaní naďalej zostávajú zachované účinky odkladu exekúcie s blokovaním (§ 61i ods. 3 Exekučného poriadku). Oprávnený teda nestráca istotu, že ak konanie skončí neúspešne, nevymôže svoju pohľadávku. Povinný má zato, že s ohľadom na stále prebiehajúce konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku zo dňa 11.04.2023, sp. zn. R 204/2022 je účelné a spravodlivé v exekučnom konaní nepokračovať.
20. S ohľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má povinný za to, že nie je možné pokračovať v začatej exekúcii, nakoľko ďalšie pokračovanie by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty v exekučnom konaní. Povinný má za to, že nie je možné pokračovať v začatej exekúcii z dôvodu, že rozhodcovská doložka nebola nikdy platne dojednaná, resp. rozhodcovská zmluva, ktorá by zakladala právomoc rozhodcu rozhodovať akýkoľvek spor medzi povinným a oprávneným nebola medzi nimi nikdy uzatvorená, a teda reálne ani neexistuje, v dôsledku čoho aj rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd, ktorý nebol oprávnený rozhodovať o veci. Povinný preto žiada Okresný súd Banská Bystrica, aby v súlade s ust. § 250 ods. 2 CSP napadnuté uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 27.05.2025, sp. zn. 55Ek/1138/2023 zrušil a vrátil vec na nové prejednanie a rozhodnutie alebo ho zmenil tak, exekučné konanie zastaví alebo alternatívne exekučné konanie preruší do skončenia konania vedeného Okresným súdom Banská Bystrica pod sp. zn. 68Cr/1/2023.
21. Oprávnený vo vyjadrení k sťažnosti povinného prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že pokiaľ za dôvod, pre ktorý by mala byť exekúcia zastavená, povinný považuje skutočnosť, že medzi ním a oprávneným nebola platne uzatvorená rozhodcovská zmluva/doložka, resp. že táto vôbec neexistuje, tak tento považuje oprávnený v celom rozsahu za neopodstatnený. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na priebeh rozhodcovského konania (ktorý je medzi oprávneným a povinným nesporný), kedy v rámci rozhodcovského konania rozhodca vydal uznesenie zo dňa 27.01.2023, ktorým námietku predpojatosti a námietku právomoci vznesenú zo strany povinného zamietol. V tejto súvislosti oprávnený v prvom rade upriamuje pozornosť súdu na dikciu ust. § 21 ods. 4 ZoRK. Oprávnený poukazuje na to (tak ako aj uvádza povinný), že konajúci rozhodca vydal uznesenie zo dňa 27.01.2023, ktorým vyslovil svoju právomoc, pričom však zároveň povinný v zákonnej lehote nevyužil svoje právo podať návrh na súd, aby o tejto námietke rozhodol a zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu absencie právomoci rozhodcu sa domáhal až v samotnej žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku, resp. z tohto dôvodu sa domáha aj zastavenia tohto exekučného konania. V súvislosti s uvedeným postupom v rozhodcovskom konaní poukazujú na komentované znenie vyššie citovaného ustanovenia Gyárfáš/Števček a kolektív, Zákon o rozhodcovskom konaní, Komentár, C.H.BECK, 1. vydanie 2016, ISBN 978-80-7400-636-4, str.
214 a nasl. Vzhľadom na uvedené má oprávnený za to, že v prípade, ak povinný nevyužil možnosť podania návrhu podľa § 21 ods. 4 ZoRK, má táto skutočnosť za následok to, že jednak nemôže s úspechom namietať právomoc rozhodcu vo veci konať a rozhodnúť v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku a vo vzťahu k exekučnému konaniu túto skutočnosť nemôže opätovne preskúmavať exekučný súd, nakoľko sa jedná o res iudicata, a zároveň to má za následok tacitné uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy (ak by nebola platne uzavretá, čo však oprávnený popiera). Nemôže potom obstáť argumentácia povinného o tom, že právomoc rozhodcu nebola daná. Oprávnený má vzhľadom na vyššie uvedené za to, že povinný nemôže v exekučnom konaní s úspechom namietať neexistenciu právomoci rozhodcu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok ako podklad pre toto exekučné konanie.
22. K tvrdeniu povinného o tom, že neexistuje žiadna rozhodcovská zmluva/doložka, na poklade ktorej by bol rozhodca oprávnený vydať rozhodcovský rozsudok, oprávnený ďalej poukazuje (tak ako aj poukazoval v priebehu rozhodcovského konania) na princíp separability rozhodcovskej zmluvy/ doložky od zmluvy/dohody, v ktorej je obsiahnutá. V tejto súvislosti má oprávnený za to, že dohodou o urovnaní došlo medzi jej účastníkmi k vyporiadaniu záväzkov vyplývajúcich z dohody o zaplatení dlhu v splátkach, čo aj priamo vyplýva z článku II bod 2.2 dohody o urovnaní, v zmysle ktorého „Účastníci dohody vyhlasujú, že postupom podľa tejto dohody a najmä splnením všetkých povinností podľa tejto dohody sú medzi nimi všetky ich záväzky a povinnosti vyplývajúce z právnych vzťahov týkajúcich sa pohľadávky 1 a pohľadávky 2, dohody o zaplatení dlhu v splátkach urovnané a uspokojené, čo potvrdzujú svojím podpisom na tejto dohode.“ Z obsahu citovaného ustanovenia, ako aj z obsahu celej dohody o urovnaní je zrejmé, že jej účelom bolo vysporiadať záväzky účastníkov tejto dohody (a to konkrétne pohľadávku 1 a pohľadávku 2) vyplývajúce z dohody o zaplatení dlhu v splátkach. Oprávnený má za to, že rozhodcovská doložka nepredstavuje a ani nemôže predstavovať záväzok, ktorý by uzatvorením dohody o urovnaní mal zaniknúť. Samotná rozhodcovská doložka sa nevzťahuje len na záväzky vyporiadané dohodou o urovnaní a vyplývajúce z dohody o zaplatení dlhu v splátkach (toto je zrejmé zo samotného textu rozhodcovskej doložky), ale aj na všetky prípadné spory, ktoré môžu medzi jej zmluvnými stranami vzniknúť aj v budúcnosti. Taktiež je potrebné poukázať na to, že dohoda o urovnaní a s ňou spojená kúpna zmluva predstavujú nadväzujúce právne úkony na dohodu o zaplatení dlhu v splátkach. Tieto spolu úzko súvisia, keďže uzatvorenie dohody o urovnaní a kúpnej zmluvy bolo podmienené existenciou dohody o zaplatení dlhu v splátkach. Podľa názoru oprávneného je štandardné, keď rozhodcovská zmluva/doložka pokrýva nároky medzi jej zmluvnými stranami vyplývajúce zo súvisiacich právnych vzťahov. Rozhodcovská doložka je teda naďalej platná a účinná a v súčasnosti existuje ako samostatný právny úkon, a to aj napriek tomu, že hlavná zmluva/dohoda, v ktorej bola obsiahnutá, bola nahradená zmluvou/dohodou novou. Pokiaľ povinný tvrdí, že nemal vôľu podriadiť sa prípadnému rozhodcovskému konaniu, o čom má svedčiť tá skutočnosť, že v procese uzatvárania dohody o urovnaní a kúpnej zmluvy nesúhlasil s ustanovením rozhodcovskej doložky v týchto dokumentoch, toto tvrdenie oprávnený popiera. Oprávnený súhlasil s tým, že rozhodcovská doložka nemusí byť uvedená v predmetných dokumentoch práve z dôvodu, že si bol vedomý platnosti a účinnosti rozhodcovskej doložky inkorporovanej v dohode o zaplatení dlhu v splátkach, a preto nepotreboval mať existenciu rozhodcovskej doložky potvrdenú duplicitne. Oprávnený ďalej uvádza, že pokiaľ povinný tvrdí, že uzatvorením dohody o urovnaní a kúpnej zmluvy malo dôjsť k ukončeniu platnosti a účinnosti rozhodcovskej doložky obsiahnutej v dohode o zaplatení dlhu v splátkach, pretože „dohoda o urovnaní a kúpna zmluva nahradila sporné nároky vyplývajúce z dohody o zaplatení dlhu v splátkach“, s takýmto výkladom sa nemožno stotožniť. Oprávnený má za to, že predmetné dokumenty riešia medzi sporovými stranami len nároky špecifikované v dohode o zaplatení dlhu v splátkach, nie prípadnú právomoc subjektu oprávneného o týchto nárokoch rozhodovať v prípade sporu. V tejto súvislosti má oprávnený za to, že treba aplikovať na daný právny vzťah a s tým súvisiacu právomoc rozhodcu opačný výklad ako uvádza povinný, a to taký, že v prípade, ak by chceli zmluvné strany dohody o zaplatení dlhu v splátkach uzatvorením dohody o urovnaní a kúpnej zmluvy determinovať účinky rozhodcovskej doložky, túto skutočnosť by v dohode o urovnaní a kúpnej zmluve výslovne uviedli, čo však nespravili.
23. Oprávnený má ďalej za to, že v prípade ak by aj súd považoval otázku existencie, resp. platnosti rozhodcovskej doložky a s tým previazanej právomoci rozhodcovu vo veci konať a rozhodovať za spornú, je potrebné aplikovať taký výklad, ktorý preferuje zachovanie platnosti, ktorá je vyjadrená aj v náleze Ústavného súdu I. ÚS 242/07 zo dňa 03.07.2008, s odôvodnením ktorého sa stotožňuje aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 4Cdo 9/2019 zo dňa 27.05.2020. V zmysle uvedeného teda v rámci otázky platnosti/neplatnosti rozhodcovskej doložky rozhodca konštatuje, že túto považuje za platnú a riadne uzavretú.
24. Oprávnený záverom poukázal na skutočnosť, ktorú v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti povinného považuje za najvýznamnejšiu, a to, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom sp. zn. 11CoR/1/2024 zo dňa 30.04.2024 potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 68Cr/1/2023 zo dňa 18.12.2023, ktorým súd zamietol žalobu povinného o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorý je podkladom pre toto exekučné konanie. Oprávnený má v tejto súvislosti za to, že otázka platnosti rozhodcovskej doložky bola právoplatne vyriešená v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, a teda exekučný súd sa v tomto konaní ani nemôže opätovne touto otázkou zaoberať, keďže by tým porušil zásadu „res iudicata“. Vo vzťahu k návrhu povinného na alternatívne prerušenie exekučného konania oprávnený uvádza, že na takýto postup neexistuje žiadny dôvod, a to aj s ohľadom na právoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11CoR/1/2024. V tejto súvislosti je potrebné podotknúť aj to, že povinný sa prerušenia konania domáha „do skončenia konania vedeného Okresným súdom Banská Bystrica pod spis. zn. 68Cr/1/2023“. Povinný teda viaže návrh na prerušenie konania k okamihu, ktorý už nastal, a preto podľa názoru oprávneného nemožno takémuto návrhu vyhovieť, keďže by fakticky nespôsobil žiadne účinky. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhuje, aby súd sťažnosť povinného voči uzneseniu sp. zn. 55Ek/1138/2023 zo dňa 27.05.2025 zamietol, aby návrh povinného na prerušenie konania zamietol a oprávnenému priznal nárok na náhradu trov konania za tento úkon právnej služby (vyjadrenie k sťažnosti) vo výške 341,82 eur.
25. Podľa § 200 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
26. Podľa § 202 ods. 1 Exekučného poriadku v exekučnom konaní koná a rozhoduje vyšší súdny úradník, ak nejde o rozhodnutie o príklepe. Sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Pojednávanie súd nariaďuje, ak to pokladá za potrebné.
27. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
28. Podľa § 239 ods. 1 a 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
29. Podľa § 248 CSP o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
30. Podľa § 249 CSP súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
31. Podľa § 250 ods. 1 CSP ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
32. Podľa § 164 Civilného sporového poriadku ak súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne alebo správne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na také konanie podnet.
33. Podľa § 194 ods. 1 a 2 CSP otázku, o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán podľa § 193, môže súd posúdiť sám, nemôže však o nej rozhodnúť. Ak bolo o otázke podľa odseku 1 rozhodnuté, súd na také rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.
34. Podľa § 230 CSP ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.
35. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 249 CSP a dospel k záveru, že sťažnosť povinného nie je dôvodná. Napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka je vo výroku vecne správne a skutkový
stav veci bol rovnako správne zistený. Sudca rozhodujúci o sťažnosti sa stotožnil s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka vo výrokovej časti a v časti skutkových zistení a v podrobnostiach naň odkazuje. Aj keď sa sudca v zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku stotožňuje s dôvodmi uvedenými v sťažnosťou napadnutom uznesení, na zdôraznenie správnosti sťažnosťou napadnutého uznesenia vzhľadom na námietky povinného prezentované v sťažnosti uvádza dôvody, pre ktoré nebolo možné návrhu povinného na zastavenie vyhovieť.
36. Povinný odôvodňuje svoj návrh na zastavenie exekúcie, resp. sťažnosť nedostatkom právomoci rozhodcu rozhodnúť spor s oprávneným z dôvodu absencie platnej rozhodcovskej zmluvy, z dôvodov ktorých podali aj žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Aj keď vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie nepodporil odkazom na aktuálnu judikatúru, jeho závery o nemožnosti exekučného súdu preskúmavania právomoci rozhodcovského súdu v nespotrebiteľskom spore a s tým súvisiacej nutnosti namietať povinným uvedené skutočnosti iným procesným prostriedkom nápravy nespotrebiteľského rozhodcovského rozsudku sú správne. Vzhľadom na nespotrebiteľský charakter rozhodcovského rozsudku rozhodcu JUDr. Milana Vojteka, LL.M. vydaného pod sp. zn. R 204/2022 zo dňa 11.04.2023, ktorý je exekučným titulom, je vylúčené, aby súd vo vykonávacom konaní pristupoval k jeho prieskumu. Rozsiahle námietky povinného týkajúce sa neplatnosti rozhodcovskej doložky, ktorá mala založiť právomoc rozhodcu (rozhodcovského súdu), ktorý je pôvodcom exekučného titulu, nie je možné uplatňovať ako prostriedok obrany v podanom návrhu na zastavenie exekúcie, resp. i v sťažnosti proti uzneseniu, ktorým sa rozhodlo o jeho zamietnutí. Uvedené je dané nielen úpravou exekučného konania v znení účinnom od 01.04.2017, ale je plne podporené aj dlhodobou ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 300/2018 zo dňa 05.09.2018, sp. zn. II. ÚS 398/2019 zo dňa 17.12.2019, sp. zn. IV. ÚS XX/XXXX zo dňa 13.05.2020, sp. zn. II. ÚS 298/2020 zo dňa 05.11.2020, sp. zn. IV. ÚS 282/2020 zo dňa 10.11.2020, sp. zn. I. ÚS 265/2020 zo dňa 15.12.2020, sp. zn. IV. ÚS 139/2021 zo dňa 13.07.2021, sp. zn. II. ÚS XX/XXXX zo dňa 24.05.2022, sp. zn. IV. ÚS 195/2023 zo dňa 30.03.2023, sp. zn. III. ÚS 514/2024 zo dňa 02.10.2024, sp. zn. IV. ÚS 624/2025 zo dňa 13.11.2025 či sp. zn. IV. ÚS 630/2025 zo dňa 20.11.2025), ktorou určil hranice oprávňujúce exekučný súd realizovať vecný prieskum rozhodcovského konania majúceho nespotrebiteľský charakter. Koncepcia prijatá Ústavným súdom SR sa v zásade opiera o princíp, v rámci ktorého je skúmanie právomoci rozhodcovského súdu zverené do rúk civilných súdov, ktoré k uvedenému pristupujú na základe podanej žaloby o zrušenie rozhodcovského súdu. Je tak možné konštatovať, že v inom ako spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní exekučný súd nie je oprávnený skúmať právomoc rozhodcovského súdu z dôvodu neplatnosti, resp. neexistencie rozhodcovskej doložky, resp. zmluvy, keďže na uplatnenie takejto námietky existujú v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní iné inštitúty (námietka nedostatku právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy podľa § 21 zákona o rozhodcovskom konaní, resp. podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Možnosť uplatniť námietku nedostatku právomoci rozhodcovského súdu a možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v nespotrebiteľských veciach vylučuje skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pričom nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. Túto možnosť povinný aj využil a v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 68Cr/1/2023 sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku, ktorý je exekučným titulom v tomto konaní. Jeho žaloba však bola právoplatne zamietnutá, čo ako je nižšie uvedené, je ďalším dôvodom na zamietnutie jeho obrany v exekučnom konaní.
37. Vychádzajúc z obsahu návrhu povinného na zastavenie exekúcie, resp. sťažnosti a z obsahu jeho žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku je zrejmé, že povinný obidve obrany dôvodil rovnakými skutočnosťami, tvrdeniami a argumentáciou. Keďže otázka právomoci rozhodcu na prejednanie sporu vo väzbe na platnosť rozhodcovskej doložky ako predbežné otázky pre rozhodnutie exekučného súdu o spôsobilosti exekučného titulu na vedenie exekúcie, boli právoplatne rozhodnuté v inom, svojim predmetom súvisiacom konaní medzi tými istými stranami, exekučný súd vychádzajúc z ust. § 194 CSP nemôže túto posúdiť ináč. Pre súdy je totiž výrok právoplatného rozsudku záväzný, ak posudzujú ako predbežnú otázku medzi stranami právne vzťahy, ktoré už boli právoplatne vyriešené súdnym rozhodnutím. Súd teda nemôže ako predbežnú otázku v konaní znovu riešiť to, o čom už bolo právoplatne rozhodnuté v osobitnom spore strán. Pokiaľ už bola v občianskom právnom konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením (uznesenie NS SR 1Cdo 44/2010). S tým súvisí aj otázka ústavného princípu právnej istoty. V tejto súvislosti
sťažnostný súd poukazuje na závery Ústavného súdu SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 499/2011 zo dňa 22.11.2011, podľa ktorého diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06). Obdobne podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 564/2012 zo dňa 29.05.2013 k imanentným znakom právneho štátu patrí neodmysliteľne aj princíp právnej istoty (napr. PL. ÚS 36/95 ), ktorého súčasťou je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Ak všeobecný súd rozhodol v zásade v identických veciach na základe analogických skutkových zistení s diametrálne odlišným výsledkom a svoj názorový posun primeraným spôsobom neodôvodnil, je jeho rozhodnutie v rozpore s ústavou chráneným princípom právnej istoty a porušuje právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
38. Keďže v konaní, v ktorom sa povinný domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku sp. zn. R 204/2022 zo dňa 11.04.2023 vydaným rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom, LL.M., so sídlom Jilemnického 30, 036 01 Martin, vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 68Cr/1/2023, bolo právoplatne rozhodnuté o námietkach povinného týkajúcich sa nedostatku právomoci rozhodcu prejednať spor a s tými súvisiacimi námietkami neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, exekučný súd nemohol zaujať odlišné stanovisko pri vyriešení prejudiciálnych otázok, ktoré boli právoplatné rozhodnuté v inom konaní, v súvislosti s riešením daného (exekučného) prípadu. Inak povedané, exekučný súd nemôže ignorovať prejudiciálny účinok záväznosti právoplatného súdneho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené tak exekučný súd, keď otázky právomoci rozhodcu na prejednanie sporu a platnosti rozhodcovskej zmluvy ako predbežné otázky boli právoplatne s konečnou platnosťou vyriešené v konaní Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 68Cr/1/2023, nemá žiadne pochybnosti o spôsobilosti exekučného titulu na vedenie exekúcie, a preto nie je možné návrhu povinného na zastavenie exekúcie z jeho tvrdených dôvodov vyhovieť.
39. Na vyššie uvedenom závere nič nemení ani tá skutočnosť, že povinný podal proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 11CoR/1/2024 zo dňa 30.04.2024, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 68Cr/1/2023 zo dňa 18.12.2023, ktorým prvostupňoví súd zamietol žalobu povinného o zrušenie rozhodcovského rozsudku sp. zn. R 204/2022 zo dňa 11.04.2023 vydaným rozhodcom JUDr. Milanom Vojtekom, LL.M., so sídlom Jilemnického 30, 036 01 Martin, dovolanie. Samotné podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nemá vplyv na prebiehajúce exekučné konanie, ktoré je vedené na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorý nebol zrušený, ani zmenený. Nie samotné vedenie konania, v ktorom sa rieši otázka ďalšej existencie exekučného titulu, ale až preukázateľná neexistentnosť (zrušenie) exekučného titulu je dôvodom zastavenia exekúcie. Podanie dovolania, a to dokonca dovolania v súvisiacom spore, v ktorom sa riešila otázka zrušenia exekučného titulu, nemá žiaden vplyv na spôsobilosť exekučného titulu a taktiež nemá žiaden vplyv na nárok, ktorý je v ňom obsiahnutý. Takýto vplyv na exekúciu má len jedine právoplatný výsledok konania, ktorým by bol exekučný titul zrušený. Podaním dovolania nemožno očakávať, že mu bude vyhovené, byť akokoľvek subjektívne sa to môže zdať povinnému. Prijatie názoru povinného, že podaním dovolania možno očakávať zastavenie exekúcie v dôsledku následného zrušenia alebo zmeny rozhodnutia, by nútilo exekučný súd zaoberať sa otázkou rozhodnutia vydaného v inom konaní, resp. zaoberať sa otázkou, na ktorú nemá kompetenciu, keďže úlohou exekučného konania nie je opätovné riešenie sporov, resp. prieskum právoplatných rozhodnutí, ale nútený výkon nárokov priznaných právoplatnými a vykonateľnými exekučnými titulmi, o to zvlášť v prípadoch, v ktorých bolo právoplatne rozhodnuté, že neexistujú dôvody na ich zrušenie.
40. Napokon exekučný súd k ustanoveniu § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, z dôvodu ktorého sa povinný domáha zastavenia exekúcie, uvádza, že pod pojem skutočnosti brániacej vymáhateľnosti exekučného titulu nemožno zaradiť akúkoľvek skutočnosť nespadajúcu pod ustanovenia § 61k ods. 1 písm. a) až c) a písm. e) Exekučného poriadku. Hoci zákonodarca výslovne v texte zákona neuviedol, ktoré konkrétne skutočnosti bránia vymáhateľnosti exekučného titulu podľa § 61k ods. 1 písm. d)
Exekučného poriadku, z dôvodovej správy, literatúry (napr. C.H. Beck, Exekučný poriadok - Komentár, 3. vydanie) i konštantnej judikatúry (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 3/2011 z 28.03.2012) vyplýva, že k takým patrí napríklad premlčanie, nedostatok hmotnoprávnej legitimácie, dôvody vyplývajúce z insolvenčného práva, ale aj iné skutočnosti, pre ktoré sa nemala exekúcia vôbec začať (neexistencia exekučného titulu, exekučný titul dosiaľ nenadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť, rozhodnutie nie je materiálne vykonateľné a pod.) a iné. Teda také skutočnosti, o ktorých je ku dňu podania návrhu na zastavenie exekúcie zrejmé, že bránia vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom súčasne musia byť tieto skutočnosti dané a nie existovať iba v hypotetickej či potenciálnej polohe. S určitosťou teda medzi ne nemožno zaradiť podanie dovolania voči právoplatnému a vykonateľnému rozsudku v súvisiacom konaní, a to najmä s ohľadom na nemožnosť vopred určiť výsledok konania pred dovolacím súdom. Vzhľadom na to nemôže obstáť ani argument povinného o sťažení situácie, ak by si musel vymoženú pohľadávku vymáhať od oprávneného. Súd sa pri posudzovaní návrhu na zastavenie exekúcie nemôže zaoberať obavami o prípadné vrátenie exekučne vymoženého plnenia, nakoľko by sa jednak zoberal špekuláciami, resp. považoval by za isté, že procesný súd exekučný titul zruší, resp. zmení, čo ako bolo vyššie uvedené nemôže. Exekučný súd sa pri posudzovaní návrhu na zastavenie exekúcie musí zaoberať iba tými skutočnosťami, ktoré sú relevantné k dôvodnosti a prípustnosti prejednávanej exekúcie. Žiadne budúce otázky, ktorých existencia je neistá, nemôže exekučný súd, ktorý vec prejednáva v danej chvíli, riešiť.
41. Všetky vyššie uvedené závery platia i pre posúdenie návrhu povinného na prerušenie exekúcie, ktorého nutnosť prerušenia podľa povinného vychádza z možnosti, resp. potencionálnosti zrušenia exekučného titulu ako následku sporového konania, v ktorom sa rieši otázka existencie exekučného titulu, resp. ako následku vyhovenia dovolania. V prvom rade musí exekučný súd uviesť, že vo svojej činnosti sa nemôže zaoberať potencionálnymi skutočnosťami, ale musí zákonnými prostriedkami v primeranej lehote napĺňať cieľ, ktorý je daný pre ten ktorý druh civilného procesu. V tejto súvislosti exekučný súd nepopiera, že prerušenie exekučného konania od 01.04.2017 nie je výslovne vylúčené na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy. To však ale neznamená, že prerušenie exekučného konania sa stalo bežným javom v exekúcii. Vychádzajúc z účelu vykonávacieho konania, ktorým je zaistiť ochranu práva toho, koho právo už bolo judikované, t. j. priznané právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, ako aj zo zásady hospodárnosti konania pri prerušení exekučného konania stále ide o výnimočnú situáciu a mimo stretu exekúcie s konkurzom sa prerušenie povoľuje len za veľmi špecifických a závažných okolností, ktorými určite nie je v danom štádiu konania podanie dovolania, a to najmä s ohľadom na nemožnosť vopred určiť výsledok pred dovolacím súdom. Keďže konanie vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 68Cr/1/2023, do skončenia ktorého povinný navrhol exekučné konanie, bolo právoplatne skončené a podanie dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku nič nemení na tom, že vo veci existencie rozhodcovského rozsudku, na podklade ktorého je vedená toto exekučné konania, je právoplatne rozhodnuté, vyšší súdny úradník správne návrh povinného na prerušenie konania zamietol a z rovnakého dôvodu k prerušeniu konania nepristúpil ani sťažnostný súd.
42. Z vyššie uvedených dôvodov súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia a sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 55Ek/1138/2023 zo dňa 27.05.2025 zamietol a návrh povinného na prerušenie konania zamietol.
43. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
44. Podľa § 199d ods. 1 Exekučného poriadku oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v exekučnom konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
45. Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) ak nie je ustanovené inak, považuje sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje
aj hodnota pohľadávky, hodnota záväzku a hodnota veci, o ktorej vlastníctvo sa vedie spor alebo ktorej vydanie je predmetom súdneho sporu.
46. Podľa § 13a ods. 2 písm. c) vyhlášky odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny patrí za každý z týchto úkonov právnej služby: ak ide o výkon rozhodnutia alebo exekúciu, prevzatie a prípravu zastúpenia, návrh na začatie konania, vyjadrenie k takému návrhu, zastupovanie na pojednávaní, odvolanie proti rozhodnutiu a vyjadrenie k takému odvolaniu.
47. Súd vzhľadom na výsledok sťažnostného konania, v ktorom bol povinný v celom rozsahu neúspešný, keď súd jeho sťažnosť zamietol, v zmysle § 199a ods. 1 Exekučného poriadku priznal oprávnenému voči povinnému nárok na náhradu trov exekučného konania v súvislosti s jeho vyjadrením k sťažnosti povinného spočívajúci v trovách právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby písomné podanie na súd - vyjadrenie k sťažnosti vo výške 263,06 eur a k tomu prináležiaci režijný paušál vo výške 14,84 eur, spolu suma 277,90 eur + 23 % DPH, t. j. 341,82 eur. Po právoplatnosti tohto uznesenia súd vydá dodatok k poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.