Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 29 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (34)IV. ÚS 282/2020
PDF · 616.33 KB
No categories available
IV. ÚS 282/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. novembra 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša
a Libora Duľu (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
, , právne zastúpenej Advokátskou
kanceláriou JUDr. Peter Bartoš, s. r. o., Martina Granca 3, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Peter Bartoš, vo veci namietaného porušenia jej základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica
sp. zn. 79 Ek 628/2018 z 30. apríla 2019 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Banská Bystrica sp. zn. 79 Ek 628/2018 z 30. apríla 2019 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 79 Ek 628/2018 z 30. apríla
2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Banská Bystrica j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti
trovy konania v sume 415,51 € (slovom štyristopätnásť eur a päťdesiatjeden
centov) na účet Advokátskej kancelárie JUDr. Peter Bartoš, s. r. o., Martina Granca 3,
Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Stav konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
IV. ÚS 282/2020-32 zo 17. júna 2020 prijal podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie ústavnú
sťažnosť obchodnej spoločnosti , ,
(ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 79 Ek 628/2018 z 30. apríla 2019 (ďalej aj „uznesenie okresného súdu“ alebo
„napadnuté rozhodnutie“).
II.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako oprávnená
v exekučnom konaní podala 19. októbra 2018 okresnému súdu ako exekučnému súdu návrh
na vykonanie exekúcie na základe nespotrebiteľského rozhodcovského rozsudku sp. zn.
RD 98/2018 z 3. júla 2018 (ďalej len „exekučný titul“), ktorý nadobudol právoplatnosť
a vykonateľnosť 13. júla 2018.
3. Sťažovateľka argumentuje, že exekučný titul nebol kauzálne príslušným súdom
zrušený ani nebola právoplatne odložená jeho vykonateľnosť. Predmetom rozhodcovského
konania bola náhrada škody proti členom štatutárneho orgánu spoločnosti dlžníka podľa
§ 135a ods. 5 Obchodného zákonníka v situácii, keď si veriteľ nedokáže vymôcť svoju
pohľadávku z majetku spoločnosti dlžníka. Rozhodcovské konanie prebiehalo podľa § 3
ods. 2 v spojení s § 1 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“).
4. Sťažovateľka ďalej poukazuje na to, že obaja žalovaní v ustanovenej lehote podľa
§ 18 ods. 4 zákona o rozhodcovskom konaní nepodali žalobnú odpoveď, nepodali námietku
právomoci rozhodcovského súdu podľa § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Podľa
sťažovateľky došlo medzi ňou a žalovanými k tacitnému vzniku rozhodcovskej zmluvy
podľa § 4 ods. 7 zákona o rozhodcovskom konaní. Ani jeden z povinných nepodal žalobu
o zrušenie rozhodcovského rozsudku kauzálne príslušnému súdu podľa § 28 zákona
č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)
v spojení s § 40 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní.
5. Sťažovateľka uvádza, že okresný súd napadnutým uznesením zamietol sťažnosť
sťažovateľky (v postavení oprávnenej v exekučnom konaní) proti uzneseniu okresného súdu
sp. zn. 79 Ek 628/2018 z 13. marca 2019, ktorým bol zamietnutý jej návrh na vykonanie
exekúcie. Sťažovateľka namieta, že obdobnú právnu a skutkovú situáciu posúdil okresný
súd, prípadne kauzálne príslušný Okresný súd Bratislava V a odvolací Krajsky súd
́
v Bratislave odlišne. Napadnute uznesenie okresného súdu považuje sťažovateľka za
́
„reštriktívne a nesprávne rozhodnutie...
Ako ukážka pochybenia exekučného súdu je ďalej citovaný Nález Ústavného súdu SR
sp. zn. II. Ú S 300/2018-54 z 05. 09. 2018. Sťažovateľ ďalej uvádza citácie z odbornej
publikácie autorov novely zákona o rozhodcovskom konaní profesora Števčeka a kolektív.
Ani v jedinom doterajšom súdnom prieskume desiatkami slovenských súdov, ktorý
sťažovateľ pozná od roku 2015, pri rozhodcovských konaniach vedených voči štatutárom
spoločnosti dlžníka o náhradu škody podľa § 135a ods. 5 resp. § 194 ods. 9 Obchodného
zákonníka a podľa § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. žiadnemu súdu, vrátane ústavného
súdu nevadilo, že rozhodcovský súd konal a rozhodoval voči štatutárovi spoločnosti dlžníka
o náhradu škody...“.
6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti zhrnula právne závery, ktoré vyplývajú
z napadnutého uznesenia okresného súdu, takto:
„- Exekučný súd vždy meritórne preskúmava nespotrebiteľské rozhodcovské
rozhodnutie.
- Exekučný súd vždy pri nespotrebiteľskom rozhodcovskom rozhodnutí skúma
existenciu platne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy.
- Novela zákona č. 244/2002 Z. z. platná od 01.01.2015, najmä v časti zrušenia
ustanovenia § 45, neplatí na exekučnom Okresnom súde Banská Bystrica.
- Iná zmena v osobe dlžníka vo vzťahu, na ktorý platí rozhodcovská zmluva podľa § 3
ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. nie je aplikovateľná na štatutára spoločnosti dlžníka.
- Exekučný Okresný súd v Banskej Bystrici je oprávnený vykonať akýkoľvek
meritórny prieskum nespotrebiteľského rozhodcovského konania podľa vlastného uváženia
a nie je pritom viazaný žiadnymi zákonnými limitmi uvedenými v zákone č. 244/2002 Z. z.
ani limitmi uvedenými v Exekučnom poriadku.
- Ine názory - prejudiciálne rozhodnutia kauzálne príslušného Okresného súdu
́
Bratislava V, Okresného súdu v Banskej Bystrici, odvolacích súdov (vrátane Krajského
súdu v Banskej Bystrici), Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR nemajú žiaden vplyv na
rozhodovaciu prax exekučného Okresného súdu v Banskej Bystrici.“
7. Podľa sťažovateľky žiaden z týchto právnych záverov nie je správny, tieto závery
odporujú právnym názorom, ktoré vyplývajú zo zaužívanej aplikačnej praxe, a sú sčasti
založené na starších súdnych rozhodnutiach spred roku 2015, ktoré nereflektujú aktuálny
právny stav, t. j. príslušnú zmenu zákona o rozhodcovskom konaní a tiež od 1. apríla 2017
účinnú zmenu zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“). Takáto nesprávna
aplikácia zákona o rozhodcovskom konaní v justičnej praxi je príčinou nedostatočnej
dôvery v nespotrebiteľské rozhodcovské konania v Slovenskej republike.
8. Sťažovateľka následne poukazuje na dielo: GYÁ RFÁ Š, J. – ŠTEVČEK, M. a kol.
Zákon o rozhodcovskom konaní. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016. Cituje z neho viaceré
časti tykajúce sa tichého (tacitného) uzavretia rozhodcovskej zmluvy, ku ktorému dochádza
aj v prípade, ak žalovaný nenamietne nedostatok právomoci rozhodcovského súdu.
9. Sťažovateľka sa domnieva, že splnila všetky zákonné podmienky pre návrh
na vykonanie exekúcie, napriek tomu okresný súd zamietol jej sťažnosť proti svojmu
uzneseniu sp. zn. 79 Ek 628/2018 z 13. marca 2019, ktorým bol zamietnutý návrh
sťažovateľky na vykonanie exekúcie, bez toho, aby uviedol nejaký zákonný
a preskúmateľný dôvod na tento postup. Odôvodnenie napadnutého uznesenia je
nepreskúmateľné, odporuje platným právnym predpisom – ustanoveniam zákona
o rozhodcovskom konaní a Exekučnému poriadku. Sťažovateľka tiež tvrdí, že okresný súd
svojvoľne „vykonal meritórny prieskum exekučného titulu v exekučnom konaní.“.
10. Sťažovateľka uvádza, že § 45 zákona o rozhodcovskom konaní umožňoval
exekučnému súdu vykonať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, existencie
rozhodcovskej zmluvy a procesných vád rozhodcovského konania v celom rozsahu podľa
§ 40 zákona o rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
bolo s účinnosťou od 1. januára 2015 zrušené, „zákonodarca si už ďalej neželal, aby
exekučný súd skúmal právomoc rozhodcovského súdu, alebo ani iným spôsobom
preskúmaval nespotrebiteľské rozhodcovské konania. Toto úzko súvisí s oddelením
spotrebiteľskej arbitráže do nového zákona č. 335/2014 Z. z., kde exekučnému súdu zostalo
zachované právo preskúmavať spotrebiteľské rozhodcovské konania. Takéto oprávnenie
exekučného súdu je dokonca priamo zakotvené v ustanovení 53 ods. 3 písm. f) Exekučného
poriadku. Je nepochybné, že predstava zákonodarcu bola dať právomoc preskúmavať
exekučnému súdu iba spotrebiteľské rozhodcovské konania.
Od 01. 01. 2015 je jediná možnosť na napádanie nespotrebiteľského rozhodcovského
konania vedeného podľa zákona č. 244/2002 Z. z. iba podanie námietky - žaloby podľa § 9
ods. 5, § 21 ods. 4, § 22d, § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z., a to výlučne
v hmotnoprávnej lehote uvedenej v zákone a iba na kauzálne príslušný súd podľa § 28
Civilného sporového poriadku. Rozhodcovské rozhodnutie, ktoré nebolo právoplatne
zrušené kauzálne príslušným súdom má rovnaké účinky ako právoplatné rozhodnutie
všeobecného súdu...
Od 01. 01. 2015 do 31. 03. 2017 bolo v Exekučnom poriadku obsiahnuté ustanovenie
§ 56 ods. 5, ktoré jediné umožňovalo exekučnému súdu odložiť výkon exekúcie oprávneného
s blokovaním majetku povinného v prípade, že povinný podal návrh - žalobu na príslušný
súd o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia - a to až do právoplatného skončenia súdneho
konania na príslušnom súde. Takéto ustanovenie od 01. 04. 2017 ale už Exekučný poriadok
neobsahuje. Je nesporné, že zákonodarca si už neprial ani to, aby exekučný súd vôbec
odkladal exekúciu aj v prípade podania žaloby povinným na kauzálne príslušný súd voči
exekučnému titulu.“.
11. Podľa sťažovateľky si okresný súd nesprávne vykladá pojem preskúmavanie
exekučného titulu, keďže oprávnenie exekučného súdu posudzovať, či v rozhodcovskom
konaní konal orgán s právomocou, sa obmedzuje iba na okolnosti posudzovania spôsobilosti
byť rozhodcom. Posudzovanie právomoci orgánu, ktorý vydal nespotrebiteľské
rozhodcovské rozhodnutie, nad rozsah § 6 zákona o rozhodcovskom konaní je neprípustné.
Sťažovateľka v týchto súvislostiach poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Nitre sp. zn.
2 CoE 41/2017. Sťažovateľka ďalej uvádza, že od 1. januára 2015 exekučný súd nemá
právomoc preskúmavať právomoc rozhodcovského súdu a existenciu rozhodcovskej zmluvy
pri nespotrebiteľských rozhodcovských konaniach. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 6 CoE 75/2017 z 15. augusta 2017 – ktoré uvedene otázky posudzovalo odlišne –
́
bolo zrušené nálezom ústavného súdu sp. zn. II. Ú S 300/2018. Predmetný nález ústavného
súdu mal takto vplyv na úpravu rozhodovacej praxe exekučných súdov. Túto skutočnosť
uviedol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. 6 ECdo 7/2013. Podľa
týchto právnych záverov pokiaľ sa „rozhodcovské konanie týka sporu z iného než
spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktorú
umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského
súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2 ZRK) a aby sa
žalobou podanou na príslušnom súde (§40 ods. 1 ZRK) domáhal zrušenia rozhodcovského
rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, vylučujú skúmanie právomoci
rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.“.
12. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti uvádza početné rozhodnutia Krajského súdu
v Bratislave, Okresného súdu Bratislava V, samotného okresného súdu a tiež iných
exekučných súdov, v ktorých tieto súdy obdobnú právnu vec posúdili odlišne. Osobitne
poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn. II. Ú S 300/2018. Z týchto rozhodnutí obsiahlo
cituje právne vety, ktoré podľa nej preukazujú (ak účastníci konaní sú konatelia spoločnosti
́
dlžníka), „že rozhodcovský súd má právo konať a rozhodovať voči štatutárovi spoločnosti
dlžníka o náhradu škody podľa § 135a ods. 5 resp. § 194 ods. 9 Obchodného zákonníka ako
inú zmenu v osobe dlžníka podľa § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. vo vzťahu, na ktorý sa
vzťahuje rozhodcovská zmluva. Rozhodcovská zmluva je vždy uzavretá medzi veriteľom
a spoločnosťou dlžníka a konateľ dlžníka k nej pristupuje priamo zo zákona. Je to
univerzálna zodpovednosť štatutára za svoje konanie...
... Rozhodcovsky súd ma právomoc konať a rozhodovať voči štatutárovi spoločnosti
́́
dlžníka podľa § 135a ods. 5 a § 194 ods. 9 Obchodného zákonníka a podľa § 3 ods. 2
... V zmysle novely zákona č. 244/2002 Z. z. prišlo k širokej interpretácii subjektov,
ktoré sú dotknuté nespotrebiteľskou rozhodcovskou zmluvou - doložkou, pričom
uplatňovanie náhrady škody voči štatutárovi spoločnosti dlžníka je jedným z uvedených
interpretácii § 3 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. Táto interpretácia je ustálená aj
́
v rozhodovacej praxi kauzálneho Okresného súdu Bratislava V a Krajského súdu
v Bratislave.“.
13. Sťažovateľka poukazuje na štúdiu vypracovanú pre Európsky parlament
porovnávajúcu arbitrážnu legislatívu a prax členských štátov Európskej únie a Švajčiarska,
ktorá „konštatovala v roku 2014 na Slovensku veľmi tristný stav. V prieskume otvorenosti
právneho poriadku voči rozhodcovskému konaniu sa Slovenská republika (spoločne
s Lotyšskom) umiestnila na poslednom mieste!“. Vychádzajúc z výsledkov predmetnej
správy, zákonodarca „v roku 2014 pristúpil k rozsiahlej novele zákona o rozhodcovskom
konaní a zároveň k prijatiu samostatného zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.
Tým došlo k oddeleniu oboch úprav, čo umožnilo robustnú ochranu spotrebiteľov
v spotrebiteľskej arbitráži a zároveň príklon k flexibilnému nastaveniu ne-spotrebiteľskej
arbitráže v súlade s Modelovým zákonom UNCITRAL.“.
14. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí ústavnej
sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo spoločnosti na súdnu a inú právnu ochranu
upravené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn.
79 Ek/628/2017 z 30. apríla 2019 porušené bolo.
2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 79 Ek/628/2017 z 30. apríla
2019 sa zrušuje a vec sa sudcovi Okresného súdu Banská Bystrica vracia na ďalšie konanie.
3. Spoločnosti . sa priznávajú trovy právneho zastúpenia 415,51 EUR,
ktoré je porušovateľ základného práva alebo slobody povinný zaplatiť na účet Advokátskej
kancelárie JUDr. Peter Bartoš, s. r. o. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
III.
Vyjadrenie okresného súdu, zúčastnených osôb a replika sťažovateľky
15. K prijatej ústavnej sťažnosti sa na výzvu ústavného súdu vyjadril predseda
okresného súdu prípisom sp. zn. Spr 4059/20 z 10. júla 2020, v ktorom konštatuje, že sa
v plnom rozsahu pridržiava argumentácie uvedenej v rozhodnutí napadnutom ústavnou
sťažnosťou a ústavnú sťažnosť považuje za nedôvodnú. Predseda okresného súdu spolu
s označeným prípisom predložil ústavnému súdu aj vyjadrenie zákonného sudcu k prijatej
ústavnej sťažnosti, ktorý okrem iného uvádza, že tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého
exekučný súd nemá oprávnenie posudzovať právomoc rozhodcu konať a rozhodnúť
nespotrebiteľskú vec, „popiera doterajšiu (desaťročia) ustálenú súdnu prax [ktorú bližšie
konkretizuje vo svojom vyjadrení, ako aj v napadnutom rozhodnutí], preto ani konajúci súd
nemal dôvod odkláňať sa od svojej doterajšej rozhodovacej činnosti, pri ktorej skúma
formálnu stránku exekučného titulu, či dôkladne argumentovať proti názorom uvedeným
v komentároch, či rozhodnutiam všeobecných súdov, ktorými argumentuje sťažovateľ.“.
16. Označené vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd na vedomie a prípadné
zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril,
či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie. Vo svojom
stanovisku právny zástupca sťažovateľky v podstate rekapituluje svoju argumentáciu už
uvádzanú vo svojej ústavnej sťažnosti, v rámci ktorej polemizuje s právnym názorom
okresného súdu o jeho oprávnení realizovať v tzv. nespotrebiteľských veciach vlastný
prieskum rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní v rozsahu skúmania právomoci
rozhodcu rozhodnúť mu predloženú vec. Právny zástupca sťažovateľky v závere svojho
stanoviska uvádza, že súhlasí „s upustením od vereného pojednávania“.
17. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
o ústavnom súde upustil v tejto veci od ústneho pojednávania, keďže od neho nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci.
18. Ústavný súd prípisom č. k. IV. ÚS 282/2020-44 zo 6. júla 2020 a prípisom č. k.
IV. ÚS 282/2020-46 zo 6. júla 2020 upovedomil zúčastnené osoby o prijatí ústavnej
sťažnosti sťažovateľky na ďalšie konanie s možnosťou vyjadriť sa k nej v lehote 10 dní
od doručenia tohto upovedomenia. Zúčastnené osoby doručili ústavnému súdu svoje
spoločné stanovisko k prijatej ústavnej sťažnosti z 20. júla 2020, v ktorom prostredníctvom
svojej právnej zástupkyne uvádzajú, že sa v celom rozsahu stotožňujú s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia okresného súdu, pričom zastávajú názor, že aj napriek tomu,
že „ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní (upravujúce možnosť prieskumu
existencie rozhodcovskej doložky exekučným súdom) [bolo] vypustené z tohto právneho
predpisu... nemožno ignorovať a neskúmať skutočnosť, či predkladaný exekučný titul bol
vydaný orgánom, ktorý disponuje právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia.“.
Zúčastnené osoby zastávajú názor, že takýto postup okresného súdu bol legitímny, pretože
v právnom štáte „by sa nemalo stať, aby bola exekúcia vedená na podklade nulitného
rozhodnutia.“.
19. Nad rámec už uvedeného ďalej uvádzajú, že využili všetky možnosti obrany proti
rozhodcovskému konaniu, keď už v rámci svojej žalobnej odpovede vzniesli námietku
nedostatku právomoci rozhodcovského súdu, tiež podali žalobu na príslušnom súde, aby
táto námietka bola preskúmaná súdom (keďže rozhodca na základe ich námietky
rozhodcovským uznesením rozhodol, že má právomoc vo veci konať), a po vydaní
rozhodcovského rozsudku podali žalobu na príslušnom súde, ktorou sa domáhajú zrušenia
tohto nezákonne vydaného rozsudku.
20. Na základe už uvedeného zúčastnené osoby žiadajú, aby ústavný súd ústavnej
sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.
IV.
Relevantná právna úprava, právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
v judikatúre ústavného súdu a Európskeho súdu pre ľudské práva
21. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
22. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
23. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
24. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
25. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že právne východiská,
na základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom
označeným právam v zásade identické (IV. ÚS 147/08).
26. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným
spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02). Výklad
a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade
s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany
zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov
účastníkov konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto
základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
27. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
28. Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre
týkajúcej sa práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zdôrazňuje, že
čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať
tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto
povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť
odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru možno posúdiť len so zreteľom
na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument
strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria
A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B;
Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
29. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1
ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4
ústavy).
30. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m.
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
V.
Posúdenie veci ústavným súdom
31. V okolnostiach posudzovaného prípadu okresný súd napadnutým uznesením
rozhodol tak, že zamietol sťažnosť sťažovateľky v postavení oprávnenej proti uzneseniu
okresného súdu sp. zn. 79 Ek 628/2018 z 13. marca 2018 vydanému vyšši m súdnym
́
úradníkom, ktorým bol návrh sťažovateľky na vykonanie exekúcie zamietnutý z dôvodu,
že rozhodcovsky rozsudok predložený v exekučnom konaní ako exekučný titul nespĺňal
́
náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal orgán, ktorý nemal právomoc
vo veci konať a rozhodovať, a teda je tu daný rozpor exekučného titulu s § 45 ods. 2
písm. d) Exekučného poriadku.
32. V odôvodení uznesenia sp. zn. 79 Ek 628/2018 z 30. apríla 2019 okresný súd
uviedol:
„8. Oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi
konania (stranami sporu) sa zakladá rozhodcovskou zmluvou (doložkou). Ak exekučný súd
skúma platnosť rozhodcovskej doložky, preskúmava formálnu stránku vykonateľnosti
exekučného titulu, teda či exekučný titul vydal orgán na to oprávnený rovnako, ako by to
skúmal v prípade iných exekučných titulov uvedených v § 45 Exekučného poriadku.
Predpokladom zákonného vedenia exekúcie je existencia rozhodnutia (exekučného titulu)
vykonateľného tak po materiálnej, ako aj po formálnej stránke. Ak bolo rozhodnutie vydane
́
organom na to neprislušny m, takéto rozhodnutie je nulitným aktom, ktory v exekučnom
́́́
konani nie je možne vykonať. Nulitny akt nikoho nezaväzuje a hľadi sa naň, akoby
́́́́
neexistoval (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
3 M Cdo 20/2008 zo dňa 22.04.2009). Predpokladom existencie právomoci rozhodcovského
súdu (rozhodcu) vec prejednať a rozhodnu ť je platne uzatvorenie rozhodcovskej zmluvy
́́
medzi zmluvnými stranami, a to či už vo forme osobitnej rozhodcovskej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky. Exekučny súd ma, v zmysle § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného
́́
poriadku, povinnosť zisťovať súlad exekučného titulu s Exekučným poriadkom, a teda,
okrem iného aj to, či je exekučny titul podľa § 45 Exekučného poriadku vykonateľny . Súd
́́
pri tomto zisťovani posudzuje nielen to, či rozhodcovska zmluva bola medzi zmluvny mi
́́́
stranami uzavreta , ale aj to, či bola uzavreta platne. Iba platna rozhodcovska zmluva môže
́́́́
totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitu vec prejednať
́
a rozhodnuť (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
́
6 Cdo 135/2012 zo dňa 05.12.2012).
9... Povinný 1) ani povinný 2) ako fyzicke osoby konajúce vo svojom vlastnom mene,
́
na vlastnu zodpovednosť nijaky m spô sobom neboli v zmluvnom vzťahu s oprávneným, ani
́́
jeho právnym predchodcom, keď v zmluvnom vzťahu konali ako členovia predstavenstva
akciovej spoločnosti (štatutárny orgán), teda v mene právnickej osoby, ktoru úkony členov
́
jej predstavenstva aj zaväzovali. Povinný 1) a povinný 2) nie su právnymi nástupcami
́
právnickej osoby, ktora bola učastnikom právneho vzťahu s právnym predchodcom
́́́
oprávneného, ani oprávneným. Preto sa na nich nevzťahuje rozhodcovska doložka citovana
́́
rozhodcom v odô vodneni rozhodcovske ho rozhodnutia. Za inu zmenu v osobe dlžníka
́́́
nemožno považovať, s poukazom na § 194 Obchodného zákonníka, štatutarny orgán
́
dlžníka, titulom zodpovednosti za spô sobenu škodu. Je potrebne zdôrazniť, že v takom
́́
prípade veriteľ uplatňuje nárok spoločnosti na nahradu škody voči predstavenstvu. Teda za
́
splnenia základných zákonných predpokladov v zmysle § 194 Obchodného zákonníka
(a predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu - porušenie povinnosti, vznik škody,
pričinna suvislosť medzi nimi) mohol opra vneny ako právny nástupca veriteľa žalobou
́́́́́
uplatňovať nárok na náhradu škody voči členom predstavenstva vo svojom vlastnom mene
a na vlastny účet, avšak kvantitatívne obmedzenej vo výške svojej pohľadávky
́
s príslušenstvom. Súd si tiež dovoľuje podotknuť, že ak je na majetok spoločnosti vyhlaseny
́́́
konkurz, uplatňuje nároky veriteľov spoločnosti voči členom predstavenstva správca
konkurznej podstaty a nie veriteľ. Za inu zmenu v osobe dlžníka, tak ako to ma na mysli
́́
ustanovenie § 3 ods. 2 ZoRK nemožno považovať zodpovednostny vzťah členov
́
predstavenstva voči spoločnosti v ktorej vykonavaju funkciu štatuta rneho organu, nakoľko
́́́́
tu ide o ine subjekty zodpovednostne ho vzťahu, ale aj o iny obsah za väzku (nahrada škody).
́́́́́
Na uvedenom nič nemeni ani to, že veriteľ (opravneny , resp. jeho pra vny predchodca) môže
́́́́
uvedeny narok na nahradu škody uplatňovať vo vlastnom mene a na vlastny učet...
́́́́́
12. K tvrdeniam opravnene ho, že exekučny su d nema pravomoc posudzovať exekučny
́́́́́́́
titul sud uva dza, že exekučny sud je opravneny pri každom exekučnom titule skumať jeho
́́́́́́́
formalnu a materia lnu vykonateľnosť, pričom formalnou stra nkou vykonateľnosti je aj
́́́́
skumanie, či exekučny titul vydal organ na to opravneny . Pokiaľ exekučny sud preskumava
́́́́́́́́
platnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) preskumava formalnu stranku vykonateľnosti
́́́
opravneny m predložene ho exekučne ho titulu. Preskumavanie formalnej a materialnej
́́́́́́́
stranky vykonateľnosti exekučne ho titulu exekučny m su dom je prijimane bez vy hrad aj
́́́́́́́
rozhodovacou praxou najvyššich sudnych autorit, pozri napri klad uznesenia Ú stavne ho
́́́́́
sudu Slovenskej republiky: č. k. III. Ú S 86/2010-19 zo dňa 18. 02. 2010; č. k.
́
II. Ú S 545/2010-15 zo dňa 09. 12. 2010; č. k. III. Ú S 125/2011-17 zo dňa 29. 03. 2011; č. k.
I. Ú S 456/2011-19 zo dňa 23. 11. 2011; č. k. I. Ú S 379/2012-19 zo dňa 22. 08. 2012
a uznesenia Najvyššieho su du Slovenskej republiky: 3 Cdo 164/96 zo dňa 27. 01. 1997;
́
3 MCdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009; sp. zn. 5 Cdo 109/2010 zo dňa 13. 09. 2010; sp. zn.
4 Cdo 11/2011 zo dňa 23. 06. 2011; 1 MCdo 15/2012 zo dňa 22.05.2013.“
33. Podľa § 45 ods. 2 pism. d) Exekučne ho poriadku exekučnym titulom na učely
́́́́
tohto za kona je aj vykonateľne rozhodnutie vydane v rozhodcovskom konani vra tane
́́́́́
zmieru v ňom schva lene ho.
́́
34. Podľa § 53 ods. 3 pism. a) Exekučne ho poriadku sud na vrh na vykonanie
́́́́
exekucie zamietne, ak zisti rozpor na vrhu alebo exekučne ho titulu s tymto za konom.
́́́́́́
35. Podľa § 21 ods. 1 za kona o rozhodcovskom konani rozhodcovsky sud je
́́́́
opra vneny rozhodnuť o svojej pra vomoci vra tane na mietok tykaju cich sa existencie alebo
́́́́́́́́
platnosti rozhodcovskej zmluvy. Ak dospeje k za veru, že nema pra vomoc rozhodovať
́́́
vo veci samej, uznesenim rozhodcovske konanie zastavi.
́́́
36. Podľa § 21 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konani u častni k rozhodcovske ho
́́́́
konania, ktory chce uplatniť na mietku nedostatku pra vomoci rozhodcovske ho sudu
́́́́́
pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, mô že tak urobiť
v rozhodcovskom konani najneskôr pri prvom ukone vo veci samej. Toto časove
́́́
obmedzenie neplati pre na mietku neplatnosti rozhodcovskej zmluvy zakladajucej sa na tom,
́́́
že o veci nemožno rozhodovať v rozhodcovskom konani, alebo, že vo veci ma byť
́́
rozhodovane podľa osobitne ho za kona; tu to na mietku možno uplatniť až do skončenia
́́́́́
ustneho pojedna vania, pri pisomnom konani až do vydania rozhodcovske ho rozsudku. ́́́́́
Na mietku, že sporna ota zka prekračuje pra vomoc rozhodcovske ho sudu, musi učastnik
́́́́́́́́́
rozhodcovske ho konania uplatniť najneskôr vtedy, keď sa počas rozhodcovske ho konania
́́
o tejto ota zke dozvie.
́
37. Podľa § 21 ods. 4 za kona o rozhodcovskom konani ak rozhodcovsky su d
́́́́
rozhodne, že ma pra vomoc rozhodovať, rozhodne o na mietke podľa odseku 2
́́́
rozhodcovskym uzneseni m alebo, ak sa u častnici nedohodli inak v rozhodcovskom
́́́́
rozsudku. Ak rozhodcovsky súd rozhodne rozhodcovským uzneseni m, že ma pra vomoc
́́́́
rozhodovať, u častnik rozhodcovske ho konania, ktory na mietku podal, môže do 30 dni
́́́́́́
po doručeni predbežne ho rozhodnutia podať na vrh na sud, aby o na mietke rozhodol. Proti
́́́́́
rozhodnutiu su du o zamietnuti na mietky nie je pripustny opravny prostriedok.
́́́́́́
Rozhodcovsky su d mô že počas rozhodovania o na mietke pokračovať v rozhodcovskom
́́́
konani a vydať rozhodcovsky rozsudok.
́́
38. Podľa § 40 ods. 1 pism. a) bodu 1 za kona o rozhodcovskom konani tuzemsky
́́́́
rozhodcovsky rozsudok môže byť zrušeny prislušnym sudom len na za klade žaloby
́́́́́́
učastnika rozhodcovske ho konania podanej proti druhe mu učastni kovi rozhodcovske ho ́́́́́́́
konania, ak u častnik rozhodcovske ho konania preuka že, že nemal spôsobilosť uzavrieť
́́́́
rozhodcovsku zmluvu, rozhodcovska zmluva nebola uzavreta v sulade s pra vnym
́́́́́
poriadkom, podľa ktore ho sa na za klade dohody zmluvnych stra n mala rozhodcovska
́́́́́
zmluva uzavrieť, alebo že taka to dohoda nebola uzavreta , podľa pra vneho poriadku
́́́
Slovenskej republiky.
39. Podľa § 43 ods. 1 za kona o rozhodcovskom konani ak sud zruši rozhodcovsky
́́́́́
rozsudok z dôvodov neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo nemožnosti riešiť predmet
sporu v rozhodcovskom konani, pokračuje v konani vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe
́́
alebo v rozsahu uvedenom vo vza jomnej žalobe.
́
40. Sťažovateľka je presvedčena , že napadnute uznesenie okresne ho sudu je
́́́́
arbitra rne a trpi nedostatkom na ležite ho a presvedčive ho odôvodnenia skutočnosti, ktore
́́́́́́́
viedli okresny su d k za veru, že rozhodcovsky rozsudok predloženy v exekučnom konani
́́́́́́
ako exekučny titul nespĺňa na ležitosti vykonateľne ho rozhodnutia, pretože podľa na zoru
́́́́
exekučne ho su du ho vydal orga n, ktory nemal pra vomoc vo veci konať a rozhodovať.
́́́́́
41. Všeobecny su d musi vykladať a použivať ustanovenia na vec sa vzťahujucich
́́́́́
za konnych predpisov v sulade s u čelom za kladne ho pra va na sudnu ochranu. Aplika ciou
́́́́́́́́́
a vykladom tychto ustanoveni nemožno toto ani ine za kladne pra va obmedziť spô sobom
́́́́́́́
zasahujucim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musi všeobecny sud pri vyklade
́́́́́
a aplika cii prislušnych pra vnych predpisov prihliadať na spravodlivu rovnova hu
́́́́́́
pri poskytovani ochrany uplatňovanym pra vam a opra vnenym za ujmom učastnikov konania
́́́́́́́́
(obdobne napr. III. Ú S 271/05, III. Ú S 78/07). Princi p spravodlivosti a požiadavka
́
materia lnej ochrany pra v su totiž v ra mci koncepcie materia lneho pra vneho šta tu
́́́́́́́
podstatnymi a neopomenuteľnymi atributmi pra vnej ochrany (predovšetkym su dnej).
́́́́́́
42. Z judikatu ry ESĽP vyplýva, že sudne rozhodnutia musia v dostatočnej miere
́́
uva dzať dôvody, na ktorych sa zakladaju (Garcia Ruiz c. Španielsko z 21. 1. 1999).
́́́́
Judikatura ESĽP nevyžaduje, aby na každy argument strany bola dana odpoveď
́́́
v odôvodneni rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktory je pre rozhodnutie rozhodujuci,
́́́
vyžaduje sa špecificka odpoveď pra ve na tento argument (Georiadis c. Gre cko z 29. 5.
́́́
1997, Higgins c. Francu zsko z 19. 2. 1998). Z pra va na spravodlivy sudny proces vyplyva aj
́́́́́
povinnosť su du zaoberať sa učinne na mietkami, argumentmi a na vrhmi na vykonanie
́́́́
dôkazov stra n s vyhradou, že maju vyznam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4.
́́́́
1993, II. Ú S 410/06).
43. Dňa 1. janua ra 2015 nadobudol u činnosť za kon č. 335/2014 Z. z.
́́́
o spotrebiteľskom rozhodcovskom konani a o zmene a doplneni niektorych za konov v zneni
́́́́́
neskoršich predpisov (ďalej len „za kon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konani“).
́́́
Oddeleni m za konnej upravy nespotrebiteľske ho a spotrebiteľske ho rozhodcovske ho
́́́́́́
konania, ku ktore mu došlo za konom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konani, sa
́́́
markantnym spô sobom zvyraznil rozdiel oboch tychto konani spočivajuci predovšetkym
́́́́́́́
vo zvyšenej ochrane spotrebiteľa ako „slabšej strany“ v ra mci zmluvne ho vzťahu
́́́
a nadvä zujuceho rozhodcovske ho konania.
́́
44. V okolnostiach danej veci je podľa na zoru ustavne ho su du nevyhnutne pouka zať
́́́́́́
na na lez u stavne ho su du sp. zn. II. Ú S 300/2018 z 5. septembra 2018, podľa ktore ho pokiaľ
́́́́́
sa rozhodcovske konanie tyka sporu z ine ho než spotrebiteľske ho pra vneho vzťahu,
́́́́́
ustanovenia za kona o rozhodcovskom konani, ktore umožňuju učastnikovi tohto konania,
́́́́́́
aby namietal nedostatok pra vomoci rozhodcovske ho sudu pre neexistenciu alebo neplatnosť
́́́
rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby sa žalobou podanou na pri slušnom sude doma hal
́́́
zrušenia rozhodcovske ho rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy, vylučuju
́́
sku manie pra vomoci rozhodcovske ho sudu v exekučnom konani. V tychto ustanoveniach sa
́́́́́́
totiž premieta klasicka rimska pra vna za sada (princip) „vigilantibus iura scripta sunt“
́́́́́
(„pra va patria bdelym“ alebo „nech si každy stra ži svoje pra va“, alebo „za kony su pisane
́́́́́́́́́
pre bdelych“). Nevyužitie postupu podľa tychto ustanoveni v inych než spotrebiteľskych
́́́́́
veciach znamena stratu možnosti sku mať a spochybňovať rozhodcovsku zmluvu, a tym aj
́́́́
pra vomoc rozhodcovske ho sudu v rozhodcovskom konani, pretože inak by tieto ustanovenia
́́́́
stra cali svoj zmysel – boli by nadbytočne . Beruc do uvahy dôvody prejedna vanej ustavnej
́́́́́́
sťažnosti, u stavny su d taktiež konštatuje, že za very o vylučeni sku mania pra vomoci
́́́́́́́́
rozhodcovske ho su du v exekučnom konani sa v pripade, ak ide o spor z ine ho než
́́́́́
spotrebiteľske ho pra vneho vzťahu, zjavne vzťahuju a primerane použiju aj na možnosť
́́́́
exekučne ho su du v ra mci svojej pôsobnosti presku mať uplatnenie rozhodcovskej doložky
́́́́
z hľadiska toho, či pokryva aj na rok podľa § 194 Obchodne ho za konnika.
́́́́́
VI.
Za very ustavne ho sudu
́́́́
VI.1 K bodom 1 a 2 vy rokovej časti nalezu
́́
45. S poukazom na už uvedene právne posúdenie (čl. V odôvodnenia) ústavný súd
́
konštatuje, že v inom ako spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní exekučný súd nie je
oprávnený skúmať právomoc rozhodcovského súdu z dôvodu neplatnosti, resp. neexistencie
rozhodcovskej doložky, resp. zmluvy, keďže na uplatnenie takejto námietky existujú
v zmysle zákona o rozhodcovskom konaní iné inštitúty (námietka nedostatku právomoci
rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy podľa § 21
zákona o rozhodcovskom konaní, resp. podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku
podľa § 40 zákona o rozhodcovskom konaní). Možnosť uplatniť námietku nedostatku
právomoci rozhodcovského súdu a možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku v nespotrebiteľských veciach vylučuje skúmanie právomoci rozhodcovského súdu
v exekučnom konaní, pričom nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v iných než
spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú
zmluvu, a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní (napr.
46. Ústavný súd zastáva názor, že nosne právne názory vyslovene v jeho náleze
́́
sp. zn. II. Ú S 300/2018 sú naďalej uplatniteľné aj pri posudzovaní prípadov, na ktoré sa
s účinnosťou od 1. apríla 2017 vzťahuje novela Exekučného poriadku (zákon
č. 2/2017 Z. z.).
47. Vzhľadom na to, že okresný súd napadnutým uznesením zamietol sťažnosť
sťažovateľky (v postavení oprávnenej) proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.
79 Ek 628/2018 z 13. marca 2019 vydanému vyšším súdnym úradníkom, ktorým bol návrh
sťažovateľky na vykonanie exekúcie zamietnutý z dôvodu, že rozhodcovsky rozsudok
́
vydaný v inom ako spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní ako exekučný titul
v exekučnom konaní nespĺňa náležitosti vykonateľného rozhodnutia, pretože ho vydal
orgán, ktorý nemal právomoc vo veci konať a rozhodovať, odoprel sťažovateľke poskytnúť
ochranu jej základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právu
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo bolo dôvodom na vyslovenie
ich porušenia (bod 1 výroku nálezu).
48. Sťažovateľka v u stavnej sťažnosti navrhla aj zrušenie napadnute ho uznesenia
́́
a vra tenie veci okresne mu sudu na ďalšie konanie.
́́́
48.1 Keďže na uvedenom skutkovom za klade ustavny sud rozhodol, že napadnutym
́́́́́
uzneseni m okresne ho su du došlo k porušeniu za kladne ho pra va sťažovateľky na sudnu
́́́́́́́
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 u stavy a pra va na spravodlive sudne konanie podľa čl. 6 ods. 1
́́́́
dohovoru, podľa čl. 127 ods. 2 ustavy a jemu zodpovedajuceho § 133 ods. 2 a 3 pi sm. b)
́́́
za kona o u stavnom su de ustavny su d zrušil napadnute uznesenie a vec vra til okresne mu
́́́́́́́́́
sudu na ďalšie konanie (bod 2 vyroku na lezu).
́́́
49. Podľa § 134 ods. 1 za kona o ustavnom sude ak ustavny sud zruši pra voplatne
́́́́́́́́́
rozhodnutie, opatrenie alebo iny za sah a vec vra ti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
́́́
rozhodnutie, rozhodol o opatreni alebo vykonal iny za sah, je povinny vec znova prerokovať
́́́́
a rozhodnu ť. V tomto konani alebo postupe je viazany pra vnym na zorom ustavne ho su du.
́́́́́́́́
50. Podľa § 134 ods. 2 za kona o ustavnom su de ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
́́́
rozhodol o opatreni alebo vykonal iny za sah, je viazany rozhodnuti m ustavne ho su du podľa
́́́́́́́́
§ 133 ods. 3 pism. a) až d); toto rozhodnutie u stavne ho sudu je vykonateľne doručeni m.
́́́́́́
51. Ú lohou okresne ho sudu preto bude opä tovne rozhodnu ť o na vrhu na vykonanie
́́́́
exekucie, majuc na zreteli, že spravodlivosť, ktora je osobitne zvyraznena v čl. 2 CSP (ako
́́́́́
aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru), je krite riom ukladajucim každe mu všeobecne mu su du povinnosť
́́́́́
hľadať take riešenie ni m prejedna vanej veci, ktore nebude možne vyhodnotiť ako
́́́́́
popierajuce zmysel a u čel prislušnych za konnych ustanoveni.
́́́́́́́
VI.2 K bodom 3 a 4 vy rokovej časti nalezu
́́
52. Sťažovateľka v ustavnej sťažnosti požiadala ustavny sud o priznanie na hrady trov
́́́́́
konania, ktoru vyčislila sumou 415,51 € za 2 ukony pra vnej služby (prevzatie pra vneho
́́́́́
zastupenia vra tane prvej porady s klientom, ustavna sťažnosť) vra tane dane z pridanej
́́́́́
hodnoty (ďalej aj „DPH“). Za stanovisko k vyjadreniu okresne ho sudu si sťažovateľka
́́
uplatnila sumu 225,14 € vra tane DPH.
́
53. Podľa § 73 ods. 3 za kona o ustavnom su de ustavny sud môže v odôvodnenych
́́́́́́́
pripadoch podľa vysledku konania uzneseni m uložiť niektore mu u častnikovi konania, aby
́́́́́́
uplne alebo sčasti nahradil ine mu učastnikovi konania alebo šta tu trovy konania. ́́́́́
54. Vychádzajúc z petitu ústavnej sťažnosti, ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu
trov konania v sume 415,51 € v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to odmenu za 2 úkony
právnej služby podľa § 13a ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky (prevzatie a príprava zastúpenia
vrátane prvej porady s klientom, sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy). Ústavný súd
vychádzal zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2019
v sume 163,33 € (1/6 výpočtového základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a náhrady
niektorých hotových výdavkov (režijný paušál) za každý úkon právnej služby v sume 9,80 €
(1/100 výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky), čo spolu predstavuje sumu 346,26
€. Z priloženého osvedčenia o registrácii pre daň z pridanej hodnoty vyplýva, že právny
zástupca sťažovateľky je platcom dane z pridanej hodnoty, preto uvedená suma bola
zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov o sumu 69,25 €, čo spolu
predstavuje 415,51 € (bod 3 výrokovej časti tohto nálezu). Ústavný súd nepriznal
odmenu za úkon právnej služby – podanie z 9. septembra 2020, keďže toto
podanie neobsahuje takú argumentáciu, ktorá by nebola uvedená už v ústavnej sťažnosti
sťažovateľky. Právny zástupca sťažovateľky v tomto podaní viackrát opakuje argumentáciu
už uvedenú v ústavnej sťažnosti. Vzhľadom na uvedené ústavný súd tento úkon
nepovažoval za odôvodnený a účelne vynaložený v súvislosti s uplatňovaním práv
55. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľky v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu.
56. V zmysle § 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde tento nález nadobúda
právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému z účastníkov tohto konania pred ústavným
súdom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. novembra 2020
Miroslav Duriš predseda senátu