Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6ECdo/7/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Rapid life životnej

poisťovne, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska č. 2, IČO: 31 690 904, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., so sídlom v Košiciach, Užhorodská

č. 21, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát JUDr. Daniel Blyšťan, proti

povinnému K. G., bývajúcemu v M., o vymoženie 442,11 EUR s príslušenstvom, vedenej

na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. , o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. marca 2011 sp.zn. takto

rozhodol:

Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie proti

povinnému na vymoženie sumy 442,11 EUR s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť

jej vymáhanú sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice

zo 17. augusta 2009 sp.zn. (ďalej len „exekučný titul“). Súdny exekútor

následne v zmysle o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)

požiadal Okresný súd Lučenec o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Lučenec (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 12. novembra 2010

č.k. -41 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil nekalosťou (neprijateľnosťou) rozhodcovskej

doložky ako zmluvnej podmienky nachádzajúcej sa v poistnej zmluve z 3. apríla 2008

(vo Všeobecných poistných podmienkach časť XV bod 2), majúcej charakter spotrebiteľskej

zmluvy. Poukázal na ustanovenie čl. 6 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej na § 44 ods. 2

Exekučného poriadku, , a

Slovenskej republiky, a na ustálenú judikatúru Európskeho súdneho dvora (rozsudok Oceáno

Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98) s tým, že predmetnou

rozhodcovskou doložkou došlo reálne k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi

zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa (povinného – dlžníka). Uviedol, že oprávnená

od počiatku sledovala v súvislosti s koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade

vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý vyberie

oprávnená, a to na súde, ktorý sa nachádza v mieste jej sídla za účelom minimalizácie jej

nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv povinného (ďalej aj ako „spotrebiteľ“). Mal

za to, že rozhodcovská doložka bola už v čase uzatvárania zmluvy neprijateľnou podmienkou

a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa .

Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán

a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom

na vykonanie exekúcie (je materiálne nevykonateľný).

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 16. marca

2011 sp.zn. napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (

) ako vecne správne potvrdil. Stotožnil sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení

exekučného súdu, na ktoré poukázal. Naopak, nestotožnil sa s tvrdením oprávnenej, že

rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne. Uviedol, že v danom prípade praktickým

dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke, tak ako bola formulovaná vo Všeobecných

poistných podmienkach v XV. časti s názvom „Rozhodcovské konanie“, bolo to, že

spotrebiteľovi bola fakticky odoprená možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom,

čím reálne došlo k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami

v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom poistnej zmluvy (ktorej súčasťou boli

Všeobecné poistné podmienky, a ktorých obsahom bola takáto doložka), reálne vopred vzdal

práva na účinnú právnu obranu. Rozhodcovská doložka bola preto neprijateľnou zmluvnou

podmienkou. Exekučný súd bol oprávnený posudzovať jej platnosť, a teda skúmať, či

rozhodcovský rozsudok bol vydaný orgánom na to oprávneným. Nedostatok takéhoto

oprávnenia zakladá neexistenciu zákonného podkladu na vykonanie exekúcie.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená (ďalej aj ako

„dovolateľka“). Navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené

uznesenie exekučného súdu zrušiť a vec vrátiť exekučnému súdu na ďalšie konanie. Uviedla,

že súdy v danom prípade rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci a tým zaťažili

konanie vadou v zmysle Podľa jej názoru rozhodcovský súd rozhodoval

v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy

nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov,

a preto v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke.

Ustanovenie o rozhodcovskom konaní umožňuje v tam

vymenovaných prípadoch exekučné konanie zastaviť, nie však zamietnuť žiadosť exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy

alebo rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní nemá žiadnu oporu v relevantných

právnych predpisoch.

Ďalej namietala, že súdy jej nesprávnym postupom odňali možnosť pred súdom konať

( ). Poukazovala na to, že i keď v exekučnom konaní sa vo všeobecnosti

nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak

bez toho, aby nariadili pojednávanie. Tým ju v rámci dokazovania vylúčili z možnosti

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež vysvetliť, ktoré časti predložených listín v ich

vzájomnej väzbe viedli k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy.

Dovolanie odôvodnila tiež tým, že súdy nižších stupňov svoje rozhodnutia dostatočne

neodôvodnili a založili ich na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/

).

Písomným podaním z 1. augusta 2012 navrhla, aby dovolací súd dovolacie konanie

prerušil až do skončenia konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod

sp.zn. , a to z dôvodu, že ide o skutkovo a právne obdobný prípad

a rozhodnutie ústavného súdu môže mať vplyv na otázku prípustnosti a dôvodnosti dovolania.

Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv

prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené

v ustanoveniach a 239

Prípustnosť dovolania podľa v predmetnej veci neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací

súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109

ods. 1 písm. c/ ) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku

ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce

uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v , možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise „Zo súdnej praxe“ pod č. 38/1998 a č. 23/1998).

Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle nie je významný subjektívny názor

účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnená v podanom dovolaní procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/

a g/ netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť

jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala predovšetkým tým, že

v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/

). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať

a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, že

bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či

neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov

spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení

o rozhodcovskom konaní, resp. Exekučného poriadku. Z určujúceho – obsahového – hľadiska

(viď ) preto nešlo z jej strany o námietku nedostatku právomoci súdov, ale

o námietku inú, uvádzanú vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych

záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje

rozhodnutia.

V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom

právomoc súdov (exekučného súdu ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)

vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,

§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237

písm. a/ tak nebola opodstatnená.

Dovolateľka ďalej namietala odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237

písm. f/ Tvrdila, že k procesnej vade uvedenej v tomto ustanovení došlo tým, že súdy

vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, a teda bez jej účasti.

Rovnako im vyčítala, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie exekučného súdu, vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom

exekučný súd posudzoval splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov

pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie

a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je

k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je

exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými

v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle

V tomto štádiu exekučného konania exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú

činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach až ), ale podmienky

pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie posudzuje z hľadiska skutočností vyplývajúcich

z listín predložených oprávneným. Tento záver možno vyvodiť z účelu a zmyslu ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorým je posúdenie splnenia procesných podmienok

pre vykonanie exekúcie, medzi ktoré patrí aj podmienka, či exekučný titul bol vydaný

orgánom s právomocou na jeho vydanie. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania

s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania

(nevykazujúceho znaky sporovitosti) neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril

účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka

vyplývajúca zo zákona) až doučením upovedomenia o začatí exekúcie. Inak v preskúmavanej

veci bol podstatný obsah rozhodcovskej doložky ako podmienky, od ktorej rozhodcovský súd

odvodzoval svoju právomoc, zrejmý zo samotného exekučného titulu (str. 1), odvolávajúceho

sa v tejto súvislosti na XV. časť Všeobecných poistných podmienok.

Ak teda dovolateľka vyvodzovala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej

neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jej dovolania o námietku neopodstatnenú. Namietaným

postupom súdov nebola znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.

Odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie aj riadne a presvedčivo odôvodnil.

V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho zrejmé, z akých

skutočností vyvodil záver o tom, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne, že

bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou a že ako neplatná mala za následok nedostatok

oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku.

Dovolací súd sa z úradnej povinnosti zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti

oprávnenej konať pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti

súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo

ísť, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené

podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným

dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí

žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke

exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto

rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov

v exekučnom konaní.

Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)

odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.

Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.

vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený

právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali

vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce

zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či

tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.

Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore

so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo

rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec

uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu

odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci

za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho

nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje

účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa

tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie

značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou

ku škode spotrebiteľa.

Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,

ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných

orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý

nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie

za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho

nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán

nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje.

V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní

vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov)

rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu

zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.

Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho

vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo

neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa

domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40

ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.

V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)

„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje

práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení

v iných, než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať

rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.

Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho

vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. dovolací súd uviedol, že

princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach

(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je

ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým

je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej

zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený

a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade

zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku

so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.

Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní

v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho

z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach

a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana

spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne

a kvality života občanov.

Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné

právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Slovenskej

republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti

komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že

všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda

bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až

po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.

V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť

a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že

spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech

povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy

uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi

zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že

jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné

poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto

fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako

pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania

odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných

podmienkach. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní

odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím

o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto

neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.

V súvislosti s návrhom oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z dôvodu, že

v inej obdobnej veci podala ústavnú sťažnosť, o ktorej je pred Ústavným súdom Slovenskej

republiky vedené konanie pod sp.zn. , dovolací súd poznamenáva, že

prerušenie konania podľa nie je povinnosťou, ale možnosťou

konajúceho súdu. Využitie tejto možnosti je teda vecou úvahy tohto súdu vychádzajúcej

z konkrétnych okolností každej individuálnej veci. Podľa názoru dovolacieho súdu konanie

o ústavnej sťažnosti v inej veci nezakladá bez ďalšieho dôvod na prerušenie dovolacieho

konania, pretože otázka prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku

závisí od konkrétnych okolností každej veci a je výsledkom interpretácie a aplikácie

príslušných ustanovení Jej posudzovanie tak primárne prináleží dovolaciemu súdu.

Dovolacie konanie preto neprerušil.

So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5

v spojení s odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti

ktorému nie je prípustné.

O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa

(s použitím analógie) v spojení s , keď neboli dané dôvody pre použitie

odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne

trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. júna 2013

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová