Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 46 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)a95/435853.21d278.pdf
PDF · 132.26 KB
No categories available
6ECdo/7/2013
Najvyšší súd 6 ECdo 7/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej Rapid life životnej
poisťovne, a.s., so sídlom v Košiciach, Garbiarska č. 2, IČO: 31 690 904, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan s.r.o., so sídlom v Košiciach, Užhorodská
č. 21, v mene ktorej vykonáva advokáciu ako konateľ advokát JUDr. Daniel Blyšťan, proti
povinnému K. G., bývajúcemu v M., o vymoženie 442,11 EUR s príslušenstvom, vedenej
na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 14 Er 1112/2009, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 16. marca 2011 sp.zn. 15 CoE 43/2011 takto
rozhodol:
Dovolanie oprávnenej o d m i e t a .
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie proti
povinnému na vymoženie sumy 442,11 EUR s príslušenstvom. Povinnosť povinného zaplatiť
jej vymáhanú sumu preukazovala rozhodcovským rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice
zo 17. augusta 2009 sp.zn. 3 C 105/2009 (ďalej len „exekučný titul“). Súdny exekútor
následne v zmysle § 44 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)
požiadal Okresný súd Lučenec o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Lučenec (ďalej len „exekučný súd“) uznesením z 12. novembra 2010
č.k. 14 Er 1112/2009-41 zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil nekalosťou (neprijateľnosťou) rozhodcovskej
doložky ako zmluvnej podmienky nachádzajúcej sa v poistnej zmluve z 3. apríla 2008
(vo Všeobecných poistných podmienkach časť XV bod 2), majúcej charakter spotrebiteľskej
zmluvy. Poukázal na ustanovenie čl. 6 ods. 1 a čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13 EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej na § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, čl. 144 ods. 1 a čl. 7 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, a na ustálenú judikatúru Európskeho súdneho dvora (rozsudok Oceáno
Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98) s tým, že predmetnou
rozhodcovskou doložkou došlo reálne k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi
zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa (povinného – dlžníka). Uviedol, že oprávnená
od počiatku sledovala v súvislosti s koncipovaním rozhodcovskej doložky to, aby v prípade
vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na rozhodcovskom súde, ktorý vyberie
oprávnená, a to na súde, ktorý sa nachádza v mieste jej sídla za účelom minimalizácie jej
nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia práv povinného (ďalej aj ako „spotrebiteľ“). Mal
za to, že rozhodcovská doložka bola už v čase uzatvárania zmluvy neprijateľnou podmienkou
a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Rozhodcovské konanie sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán
a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom
na vykonanie exekúcie (je materiálne nevykonateľný).
Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 16. marca
2011 sp.zn. 15 CoE 43/2011 napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.) ako vecne správne potvrdil. Stotožnil sa s dôvodmi uvedenými v napadnutom uznesení
exekučného súdu, na ktoré poukázal. Naopak, nestotožnil sa s tvrdením oprávnenej, že
rozhodcovská doložka bola dohodnutá individuálne. Uviedol, že v danom prípade praktickým
dôsledkom ustanovenia o rozhodcovskej doložke, tak ako bola formulovaná vo Všeobecných
poistných podmienkach v XV. časti s názvom „Rozhodcovské konanie“, bolo to, že
spotrebiteľovi bola fakticky odoprená možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom,
čím reálne došlo k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom poistnej zmluvy (ktorej súčasťou boli
Všeobecné poistné podmienky, a ktorých obsahom bola takáto doložka), reálne vopred vzdal
práva na účinnú právnu obranu. Rozhodcovská doložka bola preto neprijateľnou zmluvnou
podmienkou. Exekučný súd bol oprávnený posudzovať jej platnosť, a teda skúmať, či
rozhodcovský rozsudok bol vydaný orgánom na to oprávneným. Nedostatok takéhoto
oprávnenia zakladá neexistenciu zákonného podkladu na vykonanie exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená (ďalej aj ako
„dovolateľka“). Navrhla napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené
uznesenie exekučného súdu zrušiť a vec vrátiť exekučnému súdu na ďalšie konanie. Uviedla,
že súdy v danom prípade rozhodovali vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci a tým zaťažili
konanie vadou v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p. Podľa jej názoru rozhodcovský súd rozhodoval
v súlade so zákonom na základe riadne uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Všeobecné súdy
nemajú vo vzťahu k rozhodnutiam rozhodcovského súdu postavenie odvolacích súdov,
a preto v zásade nie sú oprávnené preskúmavať rozhodcovské rozsudky po vecnej stránke.
Ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní umožňuje v tam
vymenovaných prípadoch exekučné konanie zastaviť, nie však zamietnuť žiadosť exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Skúmanie (ne)platnosti rozhodcovskej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky v exekučnom konaní nemá žiadnu oporu v relevantných
právnych predpisoch.
Ďalej namietala, že súdy jej nesprávnym postupom odňali možnosť pred súdom konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Poukazovala na to, že i keď v exekučnom konaní sa vo všeobecnosti
nevykonáva dokazovanie, súdy predsa len vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi, avšak
bez toho, aby nariadili pojednávanie. Tým ju v rámci dokazovania vylúčili z možnosti
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom a tiež vysvetliť, ktoré časti predložených listín v ich
vzájomnej väzbe viedli k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy.
Dovolanie odôvodnila tiež tým, že súdy nižších stupňov svoje rozhodnutia dostatočne
neodôvodnili a založili ich na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.).
Písomným podaním z 1. augusta 2012 navrhla, aby dovolací súd dovolacie konanie
prerušil až do skončenia konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod
sp.zn. IV. ÚS 344/2012, a to z dôvodu, že ide o skutkovo a právne obdobný prípad
a rozhodnutie ústavného súdu môže mať vplyv na otázku prípustnosti a dôvodnosti dovolania.
Povinný sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „dovolací súd“) skúmal najprv
prípustnosť podaného dovolania a dospel k záveru, že v danej veci nie je prípustné.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu sú upravené
v ustanoveniach § 237 a 239 O.s.p.
Prípustnosť dovolania podľa § 239 O.s.p. v predmetnej veci neprichádza do úvahy.
Nejde totiž o zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu, ani o uznesenie, ktorým by odvolací
súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109
ods. 1 písm. c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska, a ani o potvrdzujúce uznesenie, vo výroku
ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu. Rovnako nejde ani o uznesenie odvolacieho súdu, potvrdzujúce
uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, alebo o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Prípustnosť dovolania oprávnenej by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len
ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise „Zo súdnej praxe“ pod č. 38/1998 a č. 23/1998).
Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnená v podanom dovolaní procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/
a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť
jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania odôvodňovala predovšetkým tým, že
v danom prípade sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov (§ 237 písm. a/
O.s.p.). Uvedenú vadu konania však nevyvodzovala z toho, že súdy vôbec nemali konať
a rozhodovať. Ich právomoc konať v exekučnom konaní nepopierala. Vyčítala im iba to, že
bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní skúmali prijateľnosť, či
neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. V skutočnosti tak namietala, že rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní, resp. Exekučného poriadku. Z určujúceho – obsahového – hľadiska
(viď § 41 ods. 2 O.s.p.) preto nešlo z jej strany o námietku nedostatku právomoci súdov, ale
o námietku inú, uvádzanú vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych
záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje
rozhodnutia.
V predmetnej veci boli rozhodnutia súdov vydané v exekučnom konaní, v ktorom
právomoc súdov (exekučného súdu ako aj súdu rozhodujúceho v inštančnom postupe)
vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (z Exekučného poriadku, napríklad z ustanovení § 29,
§ 38 ods. 3 a § 44 ods. 1). Námietka dovolateľky o existencii vady konania v zmysle § 237
písm. a/ O.s.p. tak nebola opodstatnená.
Dovolateľka ďalej namietala odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. Tvrdila, že k procesnej vade uvedenej v tomto ustanovení došlo tým, že súdy
vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, a teda bez jej účasti.
Rovnako im vyčítala, že v súvislosti s tým jej znemožnili vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci bolo dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie exekučného súdu, vydané v štádiu exekučného konania, v ktorom
exekučný súd posudzoval splnenie zákonom stanovených procesných predpokladov
pre udelenie poverenia súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
exekučný súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je
k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je
exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými
v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.
V tomto štádiu exekučného konania exekučný súd nevykonáva dokazovanie (ako procesnú
činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124 O.s.p.), ale podmienky
pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie posudzuje z hľadiska skutočností vyplývajúcich
z listín predložených oprávneným. Tento záver možno vyvodiť z účelu a zmyslu ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ktorým je posúdenie splnenia procesných podmienok
pre vykonanie exekúcie, medzi ktoré patrí aj podmienka, či exekučný titul bol vydaný
orgánom s právomocou na jeho vydanie. Dokazovanie (vyžadujúce nariadenie pojednávania
s možnosťou účasti oprávneného i povinného) v tejto časti exekučného konania
(nevykazujúceho znaky sporovitosti) neprichádza do úvahy aj z dôvodu, aby sa tým nezmaril
účel exekúcie, o ktorej sa má povinný prvýkrát dozvedieť (ak nie je daná výnimka
vyplývajúca zo zákona) až doučením upovedomenia o začatí exekúcie. Inak v preskúmavanej
veci bol podstatný obsah rozhodcovskej doložky ako podmienky, od ktorej rozhodcovský súd
odvodzoval svoju právomoc, zrejmý zo samotného exekučného titulu (str. 1), odvolávajúceho
sa v tejto súvislosti na XV. časť Všeobecných poistných podmienok.
Ak teda dovolateľka vyvodzovala existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jej
neprítomnosti, išlo aj v tejto časti jej dovolania o námietku neopodstatnenú. Namietaným
postupom súdov nebola znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.
Odvolací súd dovolaním napadnuté uznesenie aj riadne a presvedčivo odôvodnil.
V spojení s odôvodnením obsiahnutým v uznesení exekučného súdu je z neho zrejmé, z akých
skutočností vyvodil záver o tom, že rozhodcovská doložka nebola dojednaná individuálne, že
bola neprijateľnou zmluvnou podmienkou a že ako neplatná mala za následok nedostatok
oprávnenia rozhodcovského súdu na vydanie rozhodcovského rozsudku.
Dovolací súd sa z úradnej povinnosti zaoberal aj otázkou, či k odňatiu možnosti
oprávnenej konať pred súdom nedošlo prípadne samotným rozhodnutím o zamietnutí žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. O takýto dôsledok by mohlo
ísť, ak by pre rozhodnutie o zamietnutí tejto žiadosti neboli splnené zákonom stanovené
podmienky. V zmysle ustanovenia § 44 ods. 3 Exekučného poriadku totiž nevyhnutným
dôsledkom právoplatného uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie musí byť zastavenie exekučného konania. Nesprávnym rozhodnutím o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie by sa oprávnenej ako účastníčke
exekučného konania v konečnom dôsledku odopieralo právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia, čo by sa rovnalo odmietnutiu spravodlivosti. Otázka správnosti takéhoto
rozhodnutia však nevyhnutne vyžadovala zaujať stanovisko aj k právnym záverom súdov
v exekučnom konaní.
Podľa názoru dovolacieho súdu v prejednávanej veci (vychádzajúc z obsahu spisu)
odvolací súd i exekučný súd splnenie podmienok pre zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie posúdili správne.
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci, t.j.
vo veci vyplývajúcej zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ktorým je právny vzťah založený
právnou skutočnosťou - spotrebiteľskou zmluvou) súdy v exekučnom konaní nepreskúmavali
vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce
zo zákona, a to z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť, či
tento exekučný titul nie je v rozpore so zákonom.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v rozpore
so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy alebo
rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu
odvíjajúci sa od neexistencie či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy má v spotrebiteľskej veci
za následok materiálnu nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku v zmysle jeho
nezáväznosti. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje
účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch na ochranu práv spotrebiteľa
tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto účelom je odstránenie
značnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou
ku škode spotrebiteľa.
Exekučný poriadok označuje za exekučný titul nielen vykonateľné rozhodnutie súdu,
ale napr. aj vykonateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, rozhodcovských súdov a iných
orgánov. V prípade, ak exekučným titulom má byť rozhodnutie orgánu verejnej správy, ktorý
nemal právomoc na jeho vydanie, považuje právna teória i súdna prax takéto rozhodnutie
za zdanlivé, ničotné (nulitné - paakt), teda z právneho hľadiska za neexistujúce a nikoho
nezaväzujúce. Obdobné dôsledky treba priznať aj rozhodnutiu iného orgánu, ak tento orgán
nemal právomoc ho vydať, pokiaľ to právna úprava nevylučuje.
V súvislosti s otázkou, či v exekučnom konaní zákon o rozhodcovskom konaní
vylučuje skúmanie (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu, resp. rozhodcov)
rozhodnúť spor, je potrebné rozlišovať, či rozhodcovské konanie sa týka sporu
zo spotrebiteľského právneho vzťahu alebo z iného právneho vzťahu.
Pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského právneho
vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto
konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa
domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40
ods. 1 písm. c/), vylučujú skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní.
V týchto ustanoveniach sa totiž premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje
práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení
v iných, než spotrebiteľských veciach znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať
rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní, pretože
inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel – boli by nadbytočné.
Ak je však predmetom rozhodcovského konania spor zo spotrebiteľského právneho
vzťahu, tento záver neplatí. Už v rozhodnutí sp.zn. 6 Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že
princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
(teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je
ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej
zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade
zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu.
Takúto interpretáciu označených ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní
v spojitosti s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje naplnenie príkazu vyplývajúceho
z princípu ochrany práv spotrebiteľa, ktorým je odstránenie značnej nerovnováhy v právach
a povinnostiach založených spotrebiteľskou zmluvou ku škode spotrebiteľa. Ochrana
spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná pre zvýšenie životnej úrovne
a kvality života občanov.
Okrem toho tento výklad možno podoprieť aj povinnosťou súdu rešpektovať základné
právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Toto právo sa zaručuje nielen tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu, proti
komu je uplatňovaný nejaký nárok. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že
všeobecný súd môže prvýkrát poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda
bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až
po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku.
V preskúmavanej veci súdy v exekučnom konaní správne konštatovali neprijateľnosť
a tým aj neplatnosť rozhodcovskej doložky z dôvodu, že nebola individuálne dojednaná a že
spôsobovala nevyváženosť v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
povinného. Listiny predložené oprávnenou takýto záver umožňovali. Z poistnej zmluvy
uzavretej medzi oprávnenou a povinným vyplýva, že rozhodcovská doložka bola medzi
zmluvnými stranami dohodnutá už podpisom zmluvy, keďže sa v nej výslovne uvádzalo, že
jej súčasťou sú (ako predtlačený formulár) Všeobecné poistné podmienky pre životné
poistenie, a teda aj rozhodcovská doložka obsiahnutá v XV. časti týchto podmienok. Na tomto
fakte nič nemení skutočnosť, že v deň podpisu zmluvy podpísali zmluvné strany (ako
pokračovanie predtlačeného formulára poistných podmienok) aj osobitné zmluvné dojednania
odkazujúce na tú istú rozhodcovskú doložku, teda doložku uvedenú v poistných
podmienkach. Dovolací súd sa stotožňuje aj s dôvodmi, ktorými súdy v exekučnom konaní
odôvodnili nevyváženosť dohodnutej rozhodcovskej doložky. Správnym rozhodnutím
o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto
neodňali oprávnenej možnosť konať pred súdom.
V súvislosti s návrhom oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania z dôvodu, že
v inej obdobnej veci podala ústavnú sťažnosť, o ktorej je pred Ústavným súdom Slovenskej
republiky vedené konanie pod sp.zn. IV. ÚS 344/2012, dovolací súd poznamenáva, že
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. nie je povinnosťou, ale možnosťou
konajúceho súdu. Využitie tejto možnosti je teda vecou úvahy tohto súdu vychádzajúcej
z konkrétnych okolností každej individuálnej veci. Podľa názoru dovolacieho súdu konanie
o ústavnej sťažnosti v inej veci nezakladá bez ďalšieho dôvod na prerušenie dovolacieho
konania, pretože otázka prípustnosti dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku
závisí od konkrétnych okolností každej veci a je výsledkom interpretácie a aplikácie
príslušných ustanovení O.s.p. Jej posudzovanie tak primárne prináleží dovolaciemu súdu.
Dovolacie konanie preto neprerušil.
So zreteľom na uvedené dovolací súd dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné.
O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
(s použitím analógie) v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p., keď neboli dané dôvody pre použitie
odseku 2 tohto ustanovenia, pretože povinnému v súvislosti s dovolacím konaním žiadne
trovy nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. júna 2013
JUDr. Rudolf Čirč, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Dagmar Falbová