Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 344/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-89

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life

životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

JUDr. Daniel Blyšťan s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, ktorou namieta porušenie svojich základných práv

podľa a a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s namietaným porušením

a 3 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 25. januára 2012, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

Základné právo obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., na súdnu

ochranu podľa a základné právo vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 144 ods. 1

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 25. januára 2012 p o r u š e n é

n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. apríla 2012

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2,

Košice (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojich základných práv podľa a a 2

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s namietaným porušením čl. 2 ods. 2

a 3 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté

konanie“) a jeho uznesením z 25. januára 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 23. februára 2011, ako aj postupom Okresného súdu

Lučenec (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. decembra 2010. Sťažnosť bola daná na poštovú prepravu 5. apríla 2012,

pričom sťažovateľka svoju argumentáciu následne doplnila podaniami z 23. apríla 2012,

zo 17. mája 2012, z 26. novembra 2012, zo 7. februára 2013, zo 4. septembra 2013

a z 23. decembra 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou podnikajúcou v oblasti

poisťovníctva. Dňa 28. júna 2007 uzavrela s povinnou poistnú zmluvu, na základe ktorej sa

povinná zaviazala platiť dohodnuté poistné. Povinná v rozpore s poistnou zmluvou

dohodnuté poistné prestala platiť. Sťažovateľka sa v súlade s individuálne uzavretou

rozhodcovskou doložkou obrátila na Arbitrážny súd Košice (ďalej len „arbitrážny súd“),

ktorý rozhodcovským rozsudkom sp. zn. z 8. marca 2010 zaviazal povinnú

na zaplatenie dlžného poistného vo výške 36,05 €, úroku z omeškania vo výške 5 % ročne

z dlžnej sumy a trov rozhodcovského konania. Keďže povinná dlžné poistné v lehote

vyplývajúcej z rozhodcovského rozsudku nezaplatila, sťažovateľka podala súdnemu

exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku ako

exekučného titulu. Súdny exekútor 3. decembra 2010 podal okresnému súdu žiadosť

o udelenie poverenia na výkon exekúcie, ku ktorej pripojil návrh sťažovateľky a exekučný

titul. Okresný súd konajúci prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka 10. decembra 2010

vyzval súdneho exekútora, aby mu zabezpečil zmluvu, ktorú mala uzavrieť sťažovateľka

s povinnou a ktorá obsahuje rozhodcovskú doložku, alebo predložiť rozhodcovskú zmluvu,

ak bola právomoc rozhodcovského súdu dojednaná osobitne. Súdny exekútor na výzvu

okresného súdu predložil poistnú zmluvu a poistné podmienky, ktoré sú súčasťou poistnej

zmluvy. Na základe takto zhromaždených dôkazov okresný súd o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na výkon exekúcie rozhodol bez účasti sťažovateľky a bez

nariadenia pojednávania uznesením sp. zn. z 28. decembra 2010 tak, že ju

zamietol.

Podľa sťažovateľky „V danom prípade... vyšší súdny úradník pri rozhodovaní

o udelení poverenia na vykonanie exekúcie vykonal dokazovanie listinami predloženými

sťažovateľom, pričom výsledkom postupu vyššieho súdneho úradníka vo veci bolo vydanie

uznesenia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré je

na účely exekučného konania potrebné považovať za meritórne rozhodnutie...

Vyšší súdny úradník... konal nad rámec zákona, keď bez nariadenia pojednávania,

a bez riadne vykonaného dokazovania sám svojim právnym názorom zrušil účinky

právoplatného a vykonateľného rozhodcovského rozsudku...

Vyšší súdny úradník pri rozhodovaní o vydaní poverenia... postupoval nezákonne,

keďže nielenže v rozpore so zákonom opätovne preskúmaval skutkové okolnosti, ale vykonal

dokazovanie nezákonným spôsobom a bez nariadenia pojednávania... Ak súd vykonáva

pojednávanie musí byť obsadený sudcom. Rozhodovanie exekučného súdu bez pojednávania

a navyše vyšším súdnym úradníkom vedie k porušeniu základného práva na zákonného

sudcu.

Vyššie uvedeným postupom vyššieho súdneho úradníka, ktorý svojvoľne nepriznal

rozhodcovskému rozsudku očakávané účinky, došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu

sťažovateľa...“.

O odvolaní sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu okresného súdu rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -51 z 23. februára 2011 tak, že ho potvrdil. Proti

označenému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie z dôvodov

uvedených v a (ďalej aj „OSP“), o ktorom

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 25. januára 2012 tak, že ho

odmietol.

Sťažovateľka argumentuje, že o „jej“ žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie bolo rozhodnuté bez nariadenia pojednávania, hoci okresný súd vykonal „nové“

dokazovanie na zistenie skutkového stavu (okresný súd podľa sťažovateľky nevychádzal

z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo konštruoval skutkový stav prostredníctvom

listinných dôkazov, ktoré si vyžiadal od súdneho exekútora), na základe ktorého dospel

k opačným právnym záverom ako arbitrážny súd v základnom konaní, čo viedlo

k faktickému zrušeniu účinkov rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu

sťažovateľky. Podľa názoru sťažovateľky exekučný súd pri preskúmavaní exekučného titulu

– rozhodcovského rozsudku prekročil svoju právomoc a preskúmal rozhodcovský titul

z hľadísk, na ktoré ho zákon neoprávňuje.

Sťažovateľka poukazuje na v súčasnosti už zrušené ustanovenie ,

podľa ktorého predseda senátu v exekučnom konaní nariadil pojednávanie, len ak to

považoval za potrebné alebo ak to ustanovil zákon. Toto ustanovenie slúžilo exekučným

súdom ako procesný podklad pre nenariadenie pojednávania. Súčasné znenie Občianskeho

súdneho poriadku a Exekučného poriadku takéto ustanovenie nemá. Exekučný súd je preto

povinný podľa sťažovateľky na vykonanie dokazovania nariadiť pojednávanie, pričom tento

postup je v súlade s ustálenou judikatúrou ústavného súdu. V tejto súvislosti poukazuje na

to, že Exekučný poriadok neobsahuje explicitné ustanovenie obdobné § 115a, resp. § 214

ods. 2 , ktoré by priamo umožňovalo, aby súdne konanie na exekučnom súde

prebiehalo bez nariadenia pojednávania. V zmysle sa na exekučné

konanie podľa osobitného predpisu (ktorým je Exekučný poriadok) použijú ustanovenia

predchádzajúcich častí, ak osobitný predpis (teda Exekučný poriadok) neustanovuje inak.

Rozhoduje sa však vždy uznesením. Okolnosť, že exekučný súd rozhodne vždy uznesením,

však nemôže podľa sťažovateľky dostatočne odôvodniť záver, že vždy, keď súd rozhoduje

uznesením, nemusí nariadiť pojednávanie.

Sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd jej neposkytol súdnu ochranu v požadovanej

kvalite, pričom porušil aj jej právo na spravodlivé súdne konanie a základné právo na

zákonného sudcu, pričom navyše v odôvodnení svojho uznesenia nijako nevysvetlil odklon

od judikatúry ústavného súdu, na ktorú sťažovateľka poukázala v podanom dovolaní

(predtým už aj v odvolaní). Sťažovateľka poukazuje na nález ústavného súdu sp. zn.

v spojení s nálezom sp. zn. , pričom zdôrazňuje, že bolo

povinnosťou najvyššieho súdu odlišné stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická

právna otázka, ktorá už bola právoplatne vyriešená podstatne odlišným spôsobom.

Sťažovateľka považuje napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za „zjavne arbitrárne

a nepreskúmateľné...“.

Popri procesno-právnych pochybeniach namieta sťažovateľka aj právny názor

vo veci konajúcich všeobecných súdov týkajúci sa neplatnosti, resp. neprijateľnosti

rozhodcovskej doložky. Sťažovateľka zdôrazňuje, že použitie rozhodcovskej doložky

zmluvy v spotrebiteľských zmluvách nie je zakázané, a preto nie každá rozhodcovská

doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú podmienkou. Záver o nekalom

charaktere rozhodcovskej doložky nevyplýva z jej existencie, ale z konkrétnych skutkových

okolností každého jedného prípadu. V danom prípade však exekučné súdy podľa

sťažovateľky dostatočne nezistili všetky relevantné skutkové okolnosti, na ktoré poukázala.

Navyše, sťažovateľka uvádza, že povinná bola pred podpisom poistnej zmluvy

na zvláštnom tlačive osobitne poučená a upozornená na možnosť riešiť prípadné spory

v rozhodcovskom konaní, pričom tretí subjekt nezávislý od sťažovateľky (tzv. viazaný

finančný agent) je povinný pred uzavretím poistenia bez účasti poisťovne informovať

spotrebiteľa o podstatných okolnostiach poistného vzťahu. Preto súhlas povinnej

s rozhodcovskou doložkou mal podľa sťažovateľky povahu informovaného súhlasu. V tejto

súvislosti sťažovateľka poukazuje na to, že v dôsledku nedôsledne a nesprávne

vykonávaného dokazovania sa vo veci konajúce všeobecné súdy o obsahu osobitného

tlačiva s poučením o možnosti zvoliť si rozhodcovské konanie na riešenie sporov ani

nemohli dozvedieť. Neobstojí ani tvrdenie okresného súdu, podľa ktorého príslušný

„európsky“ predpis má byť priamo aplikovateľným prameňom komunitárneho práva.

V doplnení sťažnosti doručenom ústavnému súdu 26. novembra 2012 sťažovateľka

odôvodňuje namietané porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 tým, že jej všeobecné súdy neumožnili uplatniť právo preukázať opak toho, že

zmluvné ustanovenia medzi „dodávateľom a spotrebiteľom neboli individuálne dojednané

podľa ust. “. Sťažovateľka namieta, že jej bolo odňaté právo „argumentovať

a dokazovať špecifikum jej prípadu opierajúce sa o devätnáste odôvodnenie Smernice

č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktoré

stanovuje výnimku, pokiaľ ide o poistné zmluvy“. Táto výnimka vyplývajúca z označenej

smernice nebola podľa sťažovateľky premietnutá do , avšak

všeobecné súdy konajúce v jej veciach na ňu mali prihliadať, keďže sú viazané príkazom

uplatňovať eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. Podľa sťažovateľky „Všeobecné

súdy postupovali bez toho, že by v okolnostiach prípadu zohľadnili hraničné kritériá

stanovené devätnástym odôvodnením smernice, ktoré spod vecného rozsahu smernice

o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vynímajú zmluvné podmienky

v poistných zmluvách.“. Sťažovateľka zároveň poukázala na samotnú rozhodovaciu činnosť

ústavného súdu, predovšetkým na nález sp. zn. z 10. júla 2013 vydaný v jej

obdobnej veci.

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka uvádza, že «má v prípade poistenia v rámci

ktorého bola dohodnutá rozhodcovská zmluva „efektívne rozhodnutie sporu

v rozhodcovskom konaní vplyv na inkasné náklady súvisiace s poistením, a tým aj

na výpočet poistného“. Z toho v zmysle zámeru (cieľa) smernice 93/13/EHS podľa jej

devätnásteho odôvodnenia vyplýva, že dohoda o rozhodcovskom konaní nemôže byť

neprijateľnou podmienkou, ak je dohodnutá v poistnej zmluve.».

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 25. januára 2012, postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 23. februára 2011, ako aj

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 28. decembra 2010 boli porušené ňou označené základné práva podľa , právo podľa

dohovoru, ako aj označené ustanovenia , zruší napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,

krajského súdu a okresného súdu a vec vráti na ďalšie konanie okresnému súdu.

Sťažovateľka sa tiež domáha úhrady trov konania.

Uznesením ústavného súdu č. k. -30 z 3. júla 2012 bola sťažnosť

sťažovateľky v časti namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 2 a práva podľa dohovoru v spojení s namietaným porušením

ods. 2 a 3 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 25. januára 2012 prijatá na ďalšie konanie a vo zvyšnej

časti odmietnutá podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

Po prijatí časti sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu najvyššieho

súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti a zároveň oznámil, či trvá na ústnom pojednávaní vo veci.

V nadväznosti na túto výzvu predseda najvyššieho súdu doručil ústavnému súdu 13. augusta

2012 vo veci sťažovateľky podanie označené ako „námietka predpojatosti sudcov

Ústavného súdu Slovenskej republiky JUDr. Ladislava Orosza, JUDr. Ľudmily

Gajdošíkovej a JUDr. Jána Lubyho“. Námietka predpojatosti sudcov IV. senátu ústavného

súdu bola v súlade s rozvrhom práce ústavného súdu pridelená na prerokovanie

a rozhodnutie I. senátu ústavného súdu, ktorý o nej rozhodol uznesením ústavného súdu

sp. zn. zo 17. októbra 2012 tak, že sudcov IV. senátu ústavného súdu

nevylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vedenom pod sp. zn. .

Na základe uvedeného sa predseda najvyššieho súdu následne na základe výzvy

ústavného súdu vyjadril k sťažnosti v prípise č. KP 4/2012-40 doručenom ústavnému súdu

27. novembra 2012, v ktorom predovšetkým uviedol:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona

o prípustnosti v súlade s doteraz zaužívanou praxou. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa

vysporiadal vyčerpávajúcim spôsobom so všetkými námietkami sťažovateľa. Už v dovolaní

sťažovateľ namietal, že súdy v rozpore so zákonom a smernicou 93/13/EHS preskúmavali

právoplatné exekučné tituly a že bez zákonom zvereného oprávnenia v exekučnom konaní

skúmali prijateľnosť, či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. S touto námietkou sa

dovolací súd vyporiadal v odôvodnení rozhodnutia na str. 6. „Dovolateľka tu teda namieta,

že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona.

Z určujúceho obsahového hľadiska (viď ) nejde zo strany oprávnenej

o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza

vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho

posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia. Oprávnená takto

formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov ( ) dostatočne

nezohľadňuje, že ňou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v exekučnom konaní, v ktorom

rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona (viď napríklad ustanovenia

§ 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).“

Postup exekučných súdov pri preskúmaní exekučného titulu je súladný s konštantnou

judikatúrou, v zmysle ktorej pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí

za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň

povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej

zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Pri riešení

otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať daný

spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný

súd je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia

relevantnej okolnosti, so zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný.

(Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. októbra 2011 sp. zn.

uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR

pod č. 46 ročník 2012), resp. exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť

rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený

a povinný preskúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení

o rozhodcovskom konaní. (Uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 26. septembra 2011 sp. zn. uverejnené v Zbierke

stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 47 ročník 2012).

Dovolací súd sa vyporiadal v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia aj

s námietkou týkajúcou sa nenariadenia pojednávania na strane 7, kde uviedol:

„V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia tých

zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie...“

Záver dovolacieho súdu k tejto námietke je opätovne súladný s jednotnou

rozhodovacou praxou občianskoprávneho kolégia, ktoré v tomto smere rozhodlo niekoľko

desiatok vecí. Napokon treba uviesť, že rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.

, na ktoré sa odvoláva sťažovateľ, rieši otázku dokazovania v štádiu

rozhodovania o odklade už nariadenej exekúcie. V štádiu rozhodovania o vydaní poverenia

exekútora na začatie exekúcie, kedy exekučný súd skúma súlad exekučného titulu s návrhom

na začatie exekúcie a formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu,

výlučne len na podklade listín predložených oprávneným, je nepoužiteľné, a preto nebol ani

dôvod, aby sa všeobecné súdy s jeho existenciou zaoberali v odôvodnení rozhodnutí.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k úsudku o arbitrárnom prístupe ani odňatí spravodlivosti. V tejto súvislosť

treba zdôrazniť, že tento postup bol plne súladný s princípom právnej istoty, rešpektujúci

zmysel práva na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu.»

Predseda najvyššieho súdu ústavnému súdu zároveň oznámil, že netrvá na ústnom

pojednávaní vo veci.

Vyjadrenie predsedu najvyššieho súdu ústavný súd zaslal na vedomie a prípadné

zaujatie stanoviska právnemu zástupcovi sťažovateľky a zároveň ho vyzval, aby sa vyjadril,

či trvá na tom, aby sa vo veci sťažovateľky konalo ústne pojednávanie. V stanovisku

právneho zástupcu sťažovateľky k vyjadreniu predsedu najvyššieho súdu, ktoré bolo

ústavnému súdu doručené 10. januára 2013, sa okrem zhrnutia argumentácie tak, ako bola

prezentovaná sťažovateľkou v jej predchádzajúcich podaniach, uvádza:

«Vyjadrenie Najvyššieho súdu na... zásadné námietky sťažovateľa až na výnimku

uvedenú nižšie nereaguje. Ak Najvyšší súd poukazuje na rozhodnutia v iných prípadoch

(pôžičkových spoločností), ktoré majú od prípadu sťažovateľa úplne iný skutkový priebeh, je

potrebné zároveň uviesť, že prípad sťažovateľa sa od daných iných rozhodnutí Najvyššieho

súdu výrazne odlišuje aj po právnej stránke, a to práve na základe devätnásteho

odôvodnenia smernice č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, ktorým sa nižšie súdy a ani Najvyšší súd vôbec nezaoberali.

Jediným priamym argumentom Najvyššieho súdu SR majúcim vzťah ku argumentácii

sťažovateľa je reakcia na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. , kde

Najvyšší súd po prvý krát odôvodnil svoj odklon od zmieneného rozhodnutia Ústavného

súdu (s. 4. druhý odstavec vyjadrenia Najvyššieho súdu zo dňa 19. 11. 2012). Sťažovateľ sa

o tomto odstavci osobitne zmieňuje z dôvodu, že práve táto reakcia Najvyššieho súdu

osvetľuje, prečo argumentácia Najvyššieho súdu SR nemôže obstáť. Okolnosť, že Najvyšší

súd až v konaní pred Ústavným súdom SR prezradil a odôvodnil, prečo sťažovateľom už

v konaní pred všeobecnými súdmi namietané rozhodnutie Ústavného súdu SR bolo

opomínané, vyvracia tvrdenie Najvyššieho súdu, že v konaní o dovolaní sa Najvyšší súd

so všetkými námietkami sťažovateľa presvedčivo a vyčerpávajúco vysporiadal.

Najvyšší súd SR zastáva názor, že prípad sťažovateľa je od prípadu

odlišný v tom, že v prípade išlo o iné štádium exekučného konania.

Zmienené rozhodnutie Ústavného súdu SR nie je podľa názoru Najvyššieho súdu použiteľné

pre iné štádium exekučného konania (štádium pred vydaním poverenia na výkon exekúcie),

keď exekučný súd skúma súlad „výlučne len na podklade listín predložených oprávneným“.

S názorom Najvyššieho súdu nie je možné súhlasiť. garantuje v každej fáze

exekučného konania rovnakú dostupnosť a kvalitu spravodlivého procesu. Opačný názor je

bez akejkoľvek právnej opory a je len interpretačnou svojvôľou Najvyššieho súdu. Prípad

sťažovateľa je z pohľadu zásad dokazovania v princípe analogický s prípadom

a iná fáza exekučného konania nemôže byť dôvodom na to, aby bol súdny

proces vedený so sťažovateľom ako účastníkom konania menej procesne perfektný a teda aj

menej spravodlivý. Oproti právnemu stavu v roku 2004 (ktorý bol východiskom pre

) je v súčasnosti z pohľadu princípov spravodlivého procesu požiadavka na

riadne dokazovanie o to naliehavejšia, že súčasťou právneho poriadku sa stalo ust. § 53

ods. 3 O. z., ktoré prenáša povinnosť preukázať prijateľnosť zmluvnej podmienky

na sťažovateľa. Ak ide o otázku (ne)prijateľnosti zmluvnej podmienky a súd realizáciu tejto

dôkaznej povinnosti sťažovateľovi neumožní, odníma mu možnosť konať pred súdom a teda

porušuje právo sťažovateľa na súdnu ochranu. Vada argumentácie Najvyššieho súdu

spočíva ďalej v tom, že všeobecné súdy nepostupovali „výlučne len na podklade listín

predložených oprávneným“, ako to Najvyšší súd nesprávne uvádza, ale neprípustným

postupom v detailoch opísaným v druhom doplnení právnej argumentácie zo dňa

15. 5. 2012 svojvoľne za vynechania sťažovateľa z danej časti exekučného konania

zhromaždili sumu listín odlišnú od spisového podkladu zo základného konania, čím

spôsobom nezlučiteľným s nakladali s právami a oprávnenými záujmami

sťažovateľa. To zakladá rozpor so správnym procesným postupom popísaným

v rozhodnutiach príbuzných českých súdov v konaniach sp. zn. a sp. zn.

.»

Právny zástupca sťažovateľky súčasne ústavnému súdu oznámil, že netrvá na ústnom

pojednávaní vo veci za podmienky, že na ústnom pojednávaní nebude trvať ani najvyšší

súd.

V doplneniach k sťažnosti doručených ústavnému súdu 7. februára 2013,

4. septembra 2013 a 23. decembra 2013 sťažovateľka opätovne argumentuje osobitným

charakterom poistných zmlúv, ktoré uzatvára s poukazom na „devätnáste odôvodnenie“

Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách (ďalej len „smernica o nekalých podmienkach“), na ktoré boli všeobecné súdy,

vrátane najvyššieho súdu povinné pri rozhodovaní vo veci prihliadnuť, ako aj nálezom

ústavného súdu sp. zn. z 10. júla 2013, „kde súd v obdobnej právnej veci

sťažovateľa, ako je prejednávaná vec, dospel k záveru, že práva sťažovateľa... boli

porušené... Z odôvodnenia priloženého nálezu vyplýva, že postup, aký v obdobnej exekučnej

veci zvolili v tejto veci konajúce exekučné súdy, keď žiadosť oprávneného o vydanie

poverenia na výkon exekúcie zamietli a zároveň, ak nereflektovali na § 53 ods. 3 O. z. a ak

úplne vynechali oprávneného z procesu dokazovania, je v rozpore s , pretože

vo viacerých ohľadoch sa vymyká štandardom riadneho konania a spravodlivého

procesu.“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre opakovane zdôrazňuje, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Vychádzajúc zo svojho ústavného postavenia, ústavný súd v zásade nie

je oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové závery a právne názory všeobecného

súdu vyjadrené v jeho rozhodnutiach. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom

kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd

vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti

(svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa prvej vety každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa každý

môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo

zákon neukladá.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

V súlade s sudcovia sú pri výkone funkcie nezávislí a pri

rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

ods. 2 a 5 a zákonom.

Podstatu argumentácie sťažovateľky tvorí námietka, že okresný súd pri rozhodovaní

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi podľa § 44 Exekučného poriadku vykonal

dokazovanie bez toho, aby nariadil pojednávanie, čím jej odňal možnosť vyjadriť sa

k vykonávaným dôkazom, prípadne navrhnúť vlastné dôkazy na vyvrátenie záverov

okresného súdu. Uvedený nedostatok pritom nenapravil ani krajský súd a následne ani

najvyšší súd v rámci konania o dovolaní. Nadväzujúc na uvedenú námietku, sťažovateľka

ďalej všeobecným súdom vytýka, že jej neumožnili vyjadriť sa k vykonávanému

dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania a neumožnili jej uniesť dôkazné bremeno,

čo samo osebe podľa jej názoru postačuje pre záver o porušení jej označených základných

práv. Podľa názoru sťažovateľky je napadnuté uznesenie najvyššieho súdu arbitrárne

a zjavne nepreskúmateľné a postup najvyššieho súdu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

odporujúci označeným článkom a dohovoru.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už judikoval, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére

práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru ().

Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

().

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre pripomína, že nemá zásadne

oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil ().

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon

nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred

takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd v súvislosti s rozhodovaním o sťažnosti sťažovateľky z vlastnej

rozhodovacej činnosti zistil, že v ostatnom období mu bolo doručených viacero v zásade

identických sťažností sťažovateľky, v ktorých táto s odkazom na nález ústavného súdu

sp. zn. z 10. júla 2013 v jej identickej veci poukazovala na právny záver

vyslovený ústavným súdom obsiahnutý v označenom rozhodnutí týkajúci sa zabezpečenia

záruk kontradiktórnosti konania pri preskúmavaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie. Podľa právneho názoru vysloveného ústavným súdom

v označenom náleze «v prerokúvanej veci okresný súd i krajský súd pri rozhodovaní

o vydaní poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku neobmedzili svoje skúmanie len

na obsah exekučného titulu, návrhu na vykonanie exekúcie a žiadosti o vydanie poverenia,

ale nad rámec toho preskúmali aj obsah poistnej zmluvy s pripojenými všeobecnými

poistnými podmienkami a na ten účel nimi vykonali listinný dôkaz. Z takto vykonaného

listinného dôkazu dospeli súdy k (odchylnému) skutkovému stavu, na ktorom založili svoj

právny záver o právnej povahe rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej podmienky

a v dôsledku toho o jej neplatnosti. Týmto postupom v podstate znemožnili sťažovateľke

uplatniť svoje právo priznané exekučným titulom, ktorého účinky (§ 37 rozhodcovského

zákona) sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, teda právoplatne

priznaného nároku. Za týchto okolností bolo podľa názoru ústavného súdu povinnosťou

minimálne okresného súdu dať sťažovateľke priestor, aby sa zoznámila s dôkazmi, ktoré

okresný súd vykonal, a skutkovými zisteniami, ktoré z nich vyvodzuje, a vyjadrila sa k nim,

ako aj aby prípadne navrhla iné dôkazy na vyvrátenie týchto skutkových zistení. Uvedený

priestor nevyhnutne nevyžaduje konanie pojednávania, vyžaduje však písomné alebo ústne

vypočutie sťažovateľky k uvedeným otázkam. Len týmto postupom dôjde ku skutočnému

naplneniu práva sťažovateľky na prerokovanie (takto vymedzenej odlišnej) veci „v jej

prítomnosti“ a na „vyjadrenie sa k vykonaným dôkazom“, ktoré jej zaručuje čl. 48 ods. 2

.» Na tomto základe ústavný súd v označenom náleze rozhodol, že najvyšší súd

porušil základné práva sťažovateľky podľa a ,

Listiny základných práv a slobôd, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže síce

mal k dispozícii efektívne právne prostriedky nápravy pochybení, ktorých sa dopustili

v predmetnej veci konajúce a rozhodujúce nižšie všeobecných súdov, ale ich nevyužil

(neuplatnil).

Po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. z 10. júla 2013 III. senát

ústavného súdu vo svojich rozhodnutiach sp. zn. z 10. septembra 2013,

sp. zn. z 26. septembra 2013 a sp. zn. z 2. októbra 2013

a I. senát v uznesení sp. zn. z 30. októbra 2013 odmietli identické sťažnosti

sťažovateľky podľa , pričom v uzneseniach sp. zn.

z 13. novembra 2013, sp. zn. z 23. januára 2014 a sp. zn.

z 29. januára 2014 I. senát vyslovil právny názor, podľa ktorého:

«Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť

k vykonávanému dokazovaniu zo strany okresného súdu v súvislosti s rozhodovaním

o vydaní poverenia súdnemu exekútorovi, ústavný súd predostiera, že z pohľadu

„materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných

opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberali aj vyššie súdy (krajský súd a najvyšší súd). Z hľadiska princípu

materiálnej pravdy reálny proces v danej veci teda zabezpečil, aby sa všeobecné súdy

v rámci inštančného postupu zaoberali aj podstatnými dôvodmi uvádzanými sťažovateľkou

v sťažnosti, aj keď nie podľa predstáv sťažovateľky, t. j. v rámci konania pred okresným

súdom, ale v jeho celostnom priebehu.» (pozri , bod 38,

).

V konkrétnych okolnostiach veci sťažovateľky je podľa názoru IV. senátu ústavného

súdu z hľadiska prípadného vyslovenia porušenia ňou označených základných práv podľa

a a práva podľa dohovoru podstatná odpoveď

na otázku, či možno pochybenie súdu prvého stupňa spočívajúce v tom, že nedal

sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k svojim skutkovým zisteniam a z nich vyplývajúcemu

(novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladajú dôvod na zamietnutie žiadosti

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (hoci žiadosť súdneho exekútora preskúmal

nad rámec uvedený v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku), konvalidovať v odvolacom konaní,

(príp. až v dovolacom konaní).

Zistenie, že o v zásade identických veciach sťažovateľky rozhodujú senáty ústavného

súdu rozdielne, viedlo IV. senát ústavného súdu k uplatneniu postupu podľa § 6 zákona

o ústavnom súde, v rámci ktorého IV. senát ústavného súdu predložil kľúčové právne

názory I., II. a III. senátu ústavného súdu vyslovené v ich doterajších rozhodnutiach

o v zásade identických sťažnostiach sťažovateľky na posúdenie plénu ústavného súdu

na účel zjednotenia právnych názorov pri rozhodovaní o dosiaľ nerozhodnutých

sťažnostiach sťažovateľky.

Plénum ústavného súdu návrh na zjednotenie odchýlnych právnych názorov

prerokovalo na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014, pričom prijalo toto stanovisko:

„Pri preskúmavaní žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

(§ 44 Exekučného poriadku) sa môžu primerane uplatniť ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku vzťahujúce sa na dokazovanie. Ak exekučný súd pri preskúmavaní žiadosti

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vychádza aj z iných listín (či iných

dôkazov) než tých, ktoré sú výslovne uvedené v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku

(exekučný titul, návrh na vykonanie exekúcie a žiadosť o vydanie poverenia), a na tomto

základe posúdi exekučný titul v neprospech oprávneného, je povinný dať mu možnosť

vyjadriť sa k podkladom svojho preskúmania; ak tak exekučný súd neurobí, zakladá jeho

rozhodnutie dôvod na vyslovenie porušenia základného práva oprávneného vyjadriť sa

ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa .

Pre ústavnú konformnosť konania ako celku postačuje, ak je oprávnenému táto možnosť

reálne poskytnutá v odvolacom konaní“ (ďalej len „zjednocujúce stanovisko pléna

ústavného súdu“).

Keďže podľa je senát v ďalšom konaní viazaný

uznesením pléna ústavného súdu o zjednotení odchylných právnych názorov, IV. senát

ústavného súdu aplikoval právne závery vyslovené v zjednocujúcom stanovisku pléna

ústavného súdu aj na vec sťažovateľky posudzovanej v tomto konaní.

S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka napáda postup a rozhodnutie

najvyššieho súdu vydané v rámci konania o dovolaní, ústavný súd poukazuje aj na svoju

judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu,

t. j. najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu (m. m. ).

Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľky proti uzneseniu

krajského súdu sp. zn. z 23. februára 2011 odmietol ako neprípustné

v súlade s v spojení s , pričom v podstatnom

predovšetkým uviedol:

«V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie sú v rozpore

so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení oprávneného

v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124

) - postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené

okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to, sa

oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní za prítomnosti oprávneného

a povinného. Ak teda dovolateľka vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle

z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania

a v jej neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola

oprávnenej znemožnená realizácia jej procesných oprávnení.»

Obsahom sú dve relatívne samostatné práva (súčasti), a to právo

na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v prítomnosti účastníka a právo

vyjadriť sa k vykonaným dôkazom. Formulácia uvedeného odseku naznačuje, že tieto práva

nie sú navzájom nevyhnutne previazané – právo na verejné prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov v prítomnosti účastníka zaručuje uvedené ustanovenie i v takých

veciach, kde nedochádza k žiadnemu dokazovaniu, a naopak, právo vyjadriť sa

k vykonaným dôkazom má účastník aj tam, kde sa formálne pojednávanie nevykonáva.

Preto treba i vykladať tak, že právo vyjadriť sa k vykonaným dôkazom

je nezávislé od práva na konanie (verejného) pojednávania.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na systematickú súvislosť medzi

§ 44 ods. 2 a § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, z ktorej možno vyvodiť, že okrem prípadov

výslovne uvedených v odseku 5 nie je konanie o vydanie poverenia súdnemu exekútorovi

kontradiktórnym konaním, pričom účasť povinného sa v ňom predpokladá len výnimočne,

a to v takých prípadoch, kde mu treba vytvoriť priestor na uplatnenie prípadných námietok

[napríklad v podobe návrhu na samostatné (ne)uznanie exekučného titulu]. Navyše,

vzhľadom na účel exekúcie je opodstatnené vytvorenie určitého „efektu prekvapenia“ voči

povinnému, aby tento nemohol pred doručením upovedomenia zmariť uspokojenie

priznaného nároku. Nevyhnutným dôsledkom nariadenia pojednávania, na ktoré by bolo

treba povinného predvolať (pozri ), by však bolo, že by sa o exekúcii

dozvedel, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať za následok zmarenie účelu exekúcie.

Konanie pojednávania si nevyhnutne nevyžaduje ani požiadavka, aby bola vec

prerokovaná v „prítomnosti účastníka“. Podľa názoru ústavného súdu je pojem

v „prítomnosti účastníka“ potrebné vykladať nie doslovne, ale funkčne, teda aby spôsob

a postup konania zaručoval, že účastník bude mať možnosť vnímať postup súdu a podľa

toho náležite zamerať svoju procesnú aktivitu. Preto je možné právo na prerokovanie veci

v „prítomnosti účastníka“ rešpektovať aj tým, že súd účastníka upovedomí a dá účastníkovi

možnosť vyjadriť sa k nej, napríklad aj písomne. Tieto prípady možno zároveň považovať

za prípady, v ktorých zákon z takéhoto prerokovania veci vylučuje verejnosť, a to v súlade

s poslednou vetou (m. m. ).

Vychádzajúc z dosiaľ uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že nenariadením

pojednávania na prerokovanie žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia

na vykonanie exekúcie k porušeniu základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods.

2 nedošlo.

Sťažovateľka tiež namieta, že v jej veci konajúce všeobecné súdy jej neumožnili

vyjadriť sa k vykonávanému dokazovaniu ani mimo nariadenia pojednávania, a neumožnili

jej tak uniesť dôkazné bremeno, čo samo osebe postačuje pre záver o porušení jej

označených práv.

Ústavný súd v nadväznosti na túto námietku sťažovateľky v prvom rade zdôrazňuje,

že je to predovšetkým okresný súd ako súd prvostupňový, ktorý by v zásade mal vykonať

všetky skutkové zistenia a príslušné dokazovanie pre náležité rozhodnutie vo veci. Ústavný

súd v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok

Súdneho dvora Európskej únie vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.

C-472/11 z 21. 2. 2013), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 smernice o nekalých

podmienkach sa majú vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý konštatoval ex offo

nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiť dôsledky tohto

konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne, aby uvedená

podmienka bola zrušená. Zásada kontradiktórnosti však vo všeobecnosti zaväzuje

vnútroštátny súd, ktorý v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej

podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu

kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel stanovujú vnútroštátne

procesnoprávne predpisy. Súd musí teda dodržiavať zásadu kontradiktórnosti najmä vtedy,

ak rozhoduje v spore na základe dôvodu uplatneného bez návrhu (rozsudok z 2. 12. 2009

vo veci C-89/08). Rovnako Súdny dvor Európskej únie už rozhodol, že zásada

kontradiktórnosti znamená vo všeobecnosti právo účastníka konania oboznamovať sa

s dôkazmi a vyjadreniami predloženými súdu a vyjadrovať sa k nim (rozsudok vo veci

Varec zo 14. 2. 2008, C-450/06), ako aj to, že je v rozpore so základnými právnymi

zásadami, pokiaľ súdne rozhodnutie vychádza zo skutkových okolností alebo dokumentov,

s ktorými sa účastníci konania nemohli zoznámiť a ku ktorým sa tak nemohli vyjadriť

(rozsudok z 22. 3. 1961 vo veci Snupat v. Vysoký úradu, 42/59).

Vzhľadom na doteraz uvedené, rešpektujúc už citované zjednocujúce stanovisko

pléna ústavného súdu sp. zn. PLz. zo 7. mája 2014, v súvislosti

so sťažovateľkinou nosnou argumentáciou ústavný súd uzatvára, že aj na vec sťažovateľky

možno vzťahovať ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého sťažovateľka mala

z pohľadu „materiálneho“ možnosť vyjadriť sa k skutkovým zisteniam okresného súdu

a z nich vyplývajúcemu (novému) právnemu posúdeniu veci, ktoré zakladali dôvod na

zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo aj využila v rámci ňou

podaného opravného prostriedku (odvolania), a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej

obranou zaoberal krajský súd v rámci odvolacieho konania (m. m. ,

bod 38, ).

Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia najvyššieho súdu

postačuje, aby bola zásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom

prípade v konaní pred odvolacím súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre

opakovane uvádza, že „Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí

byť uvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu

súdu v zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti

konvalidovať prípadné procesné nedostatky vlastným postupom“ (napr. ,

, , ).

V súlade s uvedeným ústavný súd opätovne poukazuje na to, že v posudzovanej veci

sťažovateľka mala reálnu možnosť oboznámiť sa s dôvodmi zamietnutia žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie už z napadnutého uznesenia

okresného súdu, proti ktorému aj podala odvolanie, v ktorom sa k týmto dôvodom vyjadrila.

Preto aj keď okresný súd ústavne neakceptovateľným spôsobom pochybil, keď nedal

sťažovateľke možnosť vyjadriť sa k listinným dôkazom, jeho preskúmaniu ani k ním

uskutočnenému právnemu posúdeniu, jeho pochybenie nemožno pričítať na ťarchu

najvyššiemu súdu, keďže tieto procesné nedostatky boli odstránené v rámci odvolacieho

konania. Z uvedeného dôvodu nemožno považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

ani jeho postup, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, za také, ktoré porušujú

sťažovateľkino základné právo vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2

.

Pokiaľ sťažovateľka namieta, že najvyšší súd neodôvodnil odklon od judikatúry

ústavného súdu, na ktorú poukázala v podanom dovolaní (nález ústavného súdu sp. zn.

), pričom uvádza, že povinnosťou najvyššieho súdu bolo svoje odlišné

stanovisko zdôvodniť, pretože sa riešila analogická právna otázka, ktorá už bola právoplatne

vyriešená podstatne odlišným spôsobom, ústavný súd poukazuje na vyjadrenie najvyššieho

súdu, podľa ktorého citovaný nález ústavného súdu, na ktorý sa odvoláva sťažovateľka,

„rieši otázku dokazovania v štádiu rozhodovania o odklade už nariadenej exekúcie. V

štádiu rozhodovania o vydaní poverenia exekútora na začatie exekúcie, kedy exekučný súd

skúma súlad exekučného titulu s návrhom na začatie exekúcie a formálnu a materiálnu

stránku vykonateľnosti exekučného titulu, výlučne len na podklade listín predložených

oprávneným, je nepoužiteľné, a preto nebol ani dôvod, aby sa všeobecné súdy s jeho

existenciou zaoberali v odôvodnení rozhodnutí.“.

Napokon, k tomuto argumentu sťažovateľky sa ústavný súd už vyjadril vo svojom

náleze sp. zn. z 10. júla 2013, v ktorom obdobne ako najvyšší súd uviedol,

„že tam riešená situácia bola odlišná. Tam totiž súd rozhodoval o odklade už nariadenej

exekúcie, ktorému vyhovel, pričom sťažovateľom bol práve oprávnený, ktorý bol týmto

postupom dotknutý. Oprávnený má totiž záujem na pokračovaní exekúcie a pokiaľ sa súd

chce stotožniť s argumentmi povinného o odklade, má oprávnený v zásade právo predniesť

svoje protiargumenty a donútiť súd, aby mu na podstatné z nich dal riadnu odpoveď.

V tu prerokúvanej veci však, ako už bolo uvedené, ide o situáciu presne opačnú, v dôsledku

čoho na ňu nemožno aplikovať závery uvedené v citovanom náleze.“.

Sťažovateľka v súvislosti s „devätnástym odôvodnením“ smernice o nekalých

podmienkach namieta, že všeobecné súdy nezohľadnili špecifikum dané citovaným

odôvodnením, ktoré „z pod vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách vyníma zmluvné podmienky v poistných zmluvách“, pričom

podľa sťažovateľky cieľom smernice o nekalých podmienkach podľa jej „devätnásteho

odôvodnenia“ je, že „dohoda o rozhodcovskom konaní nemôže byť neprijateľnou

podmienkou, ak je dohodnutá v poistnej zmluve“.

Ústavný súd sa stotožňuje s tou časťou argumentácie sťažovateľky, v rámci ktorej

uvádza, že nie každá rozhodcovská doložka predstavuje automaticky neprijateľnú zmluvnú

podmienku. Je totiž nepochybné, že k záveru o jej neprijateľnosti môže príslušný všeobecný

súd dospieť len na základe komplexného posúdenia posudzovanej spotrebiteľskej zmluvy.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na sťažovateľkou uvádzané

„devätnáste odôvodnenie“ smernice o nekalých podmienkach, podľa ktorého „keďže

na účely... smernice sa hodnotenie nekalého charakteru netýka podmienok, ktoré popisujú

hlavný predmet zmluvy ani vzťah kvalita/cena tovaru alebo dodávaných služieb; keďže

hlavný predmet zmluvy a vzťah cena/kvalita môže byť napriek tomu braný do úvahy pri

hodnotení primeranosti ostatných podmienok...“ vyplýva, že len hlavný predmet zmluvy

(v okolnostiach posudzovanej veci je hlavným predmetom poistnej zmluvy poistné krytie

poskytnuté dodávateľom, pozn.) a vzťah ceny a kvality tovaru alebo dodávanej služby sú

vyňaté z posúdenia neprijateľnosti zmluvných podmienok. Zároveň však platí, že aj hlavný

predmet zmluvy a vzťah ceny a kvality dodávanej služby môžu byť brané na zreteľ pri

hodnotení primeranosti ostatných podmienok (rozumej ostatných podmienok poistnej

zmluvy). Z citovaného odôvodnenia smernice o nekalých podmienkach však nevyplýva

vyňatie poistných zmlúv z vecného rozsahu smernice o nekalých podmienkach en bloc,

a rovnako ani nemožnosť posúdenia nekalého charakteru podmienky zakladajúcej

právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť spor vyplývajúci z poistnej zmluvy.

Vo svojej konštantnej judikatúre ústavný súd tiež uvádza, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Podľa názoru ústavného súdu napadnuté uznesenie najvyššieho súdu

uvedené požiadavky na odôvodnenie napĺňa.

Vzhľadom na všetky doteraz uvedené skutočnosti je podľa názoru ústavného súdu

napadnutý postup najvyššieho súdu, ako aj jeho napadnuté uznesenie z ústavného hľadiska

udržateľné. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu preto nemôže mať také účinky, ktoré by

boli v okolnostiach posudzovanej veci nezlučiteľné s a dohovorom garantovaným

základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdneho konanie, ako aj

základným právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto nálezu. Keďže ústavný súd nezistil porušenie základných práv

sťažovateľky podľa ani práva podľa dohovoru, nerozhodol o ďalších jej návrhoch

z dôvodu, že tieto sa viažu na vyslovenie porušenia základných práv a slobôd a úspech

v konaní pred ústavným súdom.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie a 3 a , tieto

majú charakter ústavného princípu, resp. všeobecného interpretačného pravidla, ktoré sú

všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať pri výklade a uplatňovaní , a preto

sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania

o sťažnostiach podľa (m. m. ). Keďže predmetom tohto

konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z a dohovoru, možno v tomto konaní uvažovať

o porušení a 3, resp. len v spojení s porušením konkrétneho

základného práva alebo slobody. Keďže však ústavný súd nezistil porušenie sťažovateľkou

označených práv podľa ani dohovoru, nemohol vysloviť ani porušenie sťažovateľkou

označených ustanovení podľa a 3 a .

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2014