Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 480/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej A. s. r. o., K.,

v mene ktorej koná advokát JUDr. D. B., vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu podľa a

Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej

prítomnosti podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupmi a uzneseniami Okresného súdu Levice sp. zn. z 1. februára 2011,

Krajského súdu v Nitre sp. zn. z 31. mája 2011 a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 12. júna 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra

2013 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 19. septembra

2013) obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“ a v citáciách aj

„sťažovateľ“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na zákonného sudcu podľa

, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a

uzneseniami Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 1.

februára 2011, Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z

31. mája 2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2

Cdo 360/2012 z 12. júna 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom

súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom bol

rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu K.

Okresný súd právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel, keď

„bez akejkoľvek ďalšej procesnej činnosti (vyjadrenie oprávneného, pojednávanie)

exekučné konanie zamietol“.

Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy

nedisponovali rozhodcovským spisom a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali

dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť, a rozhodli bez

nariadenia pojednávania. Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom,

pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Ústavného súdu

Českej republiky, Súdneho dvora Európskej únie a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia

(napr. , , a ), v ktorých

ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal na ďalšie konanie a vyslovil

už aj porušenie jej práv. Prípad sťažovateľky je podľa nej z pohľadu zásad dokazovania

v princípe analogický aj s prípadom sp. zn. .

Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu“

a označenému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka jeho arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu, keď

pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd nevykonáva dokazovanie.

Aj dovolací súd v odôvodnení napadnutých uznesení žiadnym spôsobom

nezdôvodnil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú oprávnený poukázal v podanom

dovolaní, a sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „príkaz oboznámiť sa s konkrétnymi

právnymi a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom zistenia nekalej

povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo Európskej

únie“.

Exekučné súdy podľa sťažovateľky „nepostupovali procesne správne a nevykonali

riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel (§ 122 a nasl.

), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní“ , a za obsadenia súdu sudcom.

Namiesto tohto procesne správneho postupu súdy vykonali dokazovanie bez účasti

účastníkov konania a bez nariadenia pojednávania za obsadenia súdu vyšším súdnym

úradníkom, t. j. procesný postup, ktorý je dokazovaním, a súd ho môže riadne vykonať

jedine na pojednávaní za obsadenia sudcom, vykonal vyšší súdny úradník. Okolnosť,

že takto Okresný súd Levice konal, znamená porušenie práva sťažovateľa na zákonného

sudcu. Porušenie práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa je teda

dôsledkom porušenia ostatných namietaných základných práv sťažovateľa.“.

V závere sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd tiež nesprávne rozhodol,

„ak neprihliadol na doplnenie dovolania sťažovateľky zo dňa 31. 4. 2012“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi

a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej

základné práva zaručené v a a 2 a v listiny

a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutia okresného súdu,

krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal

úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základných práv podľa

a a listiny, ako aj práva podľa

dohovoru označenými postupmi a uzneseniami okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základe

právoplatného rozhodcovského rozsudku, v ktorej vystupovala ako oprávnená osoba.

Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli bez

nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie (nepreskúmavali pritom rozhodcovský

spis), čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou

ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

okresného súdu sp. zn. z 1. februára 2011

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu

preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému

uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,

v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti

podľa pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského

súdu sp. zn. z 31. mája 2011

V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehoty na podanie sťažností proti

uzneseniam krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade s judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002

vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53

a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť

dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,

v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (obdobne napr. ,

).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú

arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. ,

).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru

namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 28,88 € s prísl. na základe exekučného

titulu – rozhodcovského rozsudku, ktoré vydal Arbitrážny súd K., pričom okresný súd

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a svoje

rozhodnutie „odôvodnil ust. ,

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti... ,

ods. 1 ; , ods. I, 2 o

rozhodcovskom konaní...; o spotrebiteľských úveroch;

ods. 1 v znení účinnom do 31. decembra 2007, , ,

ods. 1, 2, 4 písm. k/, ods. 5, , v znení účinnom od

1. januára 2008; čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1, 3 Smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách..., rozsudkom

Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27. júna 2000 Océano Grupo Editorial SA

proti Roció Murciano Quintero, rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa

26. októbra 2006 Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milénium SI bod 38,

rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt

proti Erzsébet Sustikné Győrfí bod 43...“, a tiež tým, že „dojednanie rozhodcovskej doložky

v spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5

neplatná...“.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie na krajskom súde,

v ktorom namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné.

Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez

nariadenia pojednávania v súlade s dospel k záveru, že odvolanie

sťažovateľky nie je dôvodné.

Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia na s. 3 a s. 6 konštatoval, že okresný súd

„správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny

záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil“, a v celom rozsahu sa stotožnil

s odôvodnením napadnutého uznesenia (postupoval v zmysle ustanovenia )

bez toho, aby tieto dôvody opakoval. Navyše zdôraznil, že „v zmysle ustanovenia § 45 ZoRK

je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný

nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45. Exekučný súd je teda

oprávnený a zároveň aj po vinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje

účastníka na plnenie, ktoré je objektívne :nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom.

Podľa ZoRK, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa

Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví.

Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský

rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či

zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako

predbežnú otázku predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie

exekúcie.

Zároveň odvolací súd nesúhlasil ani s tvrdením, že konanie pred rozhodcovským

súdom nevyznieva v neprospech spotrebiteľa, pretože neprospech okrem omnoho vyšších

trov konania videl aj v skutočnosti, že podmienkou prihliadania na odpor žalovaného je

zaplatenie: poplatku za podanie odporu, ktorý je vo výške 70,- eur, čím sa vlastne zhoršila

možnosť povinného brániť sa proti rozhodcovskému rozsudku, lebo je podmienená úhradou

viac ako dvojnásobnej sumy ako je predmet sporu...

Okrem iného dojednanou rozhodcovskou doložkou bolo spotrebiteľovi odňaté právo

zaručené článkom 46 ods. 1 (...), pretože rozhodcovská doložka mu bránila uplatniť

a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu,

ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom.

Vzhľadom k tomu, že rozhodcovská doložka je neprijateľná podmienka, je potrebné

na ňu aplikovať , z ktorého vyplýva, že rozhodcovská

doložka ako neprijateľná podmienka je neplatná, a preto na základe takejto rozhodcovskej

doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať

predmetný exekučný titul, t. j. rozhodcovský rozsudok. Uvedený rozhodcovský rozsudok

nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, na základe čoho bolo dôvodné aplikovať

ust. § 45 ods. 1, 2 ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadostí súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť v celosti.“.

Ústavný súd tiež uvádza, že na nenariadenie pojednávania použil krajský súd

zákonný dôvod a vzhľadom na charakter prerokúvanej veci (čo je v stávke, pretože ide

o malichernú vec) nepovažoval jeho nariadenie za dôvodné. Hoci využitie zákonného

dôvodu na nenariadenie pojednávania súdom nemôže byť samo osebe považované

za porušenie základného práva účastníka konania (obdobne ), môže byť

napadnuté opravným prostriedkom na súde vyššieho stupňa (k čomu v danom prípade aj

došlo).

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny

charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že „... judikatúra Súdneho dvora Európskej únie

vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských

zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou

a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa.“

(). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim

právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím

vlastným (m. m. , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej

judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by

ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri

výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len

v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne

poprel ich účel a význam.

Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

3. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 12. júna 2013

Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,

ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné. Okrem toho zamietol aj jej návrh

na prerušenie konania z 8. augusta 2012, ktorý odôvodnila tým, že ústavný súd 3. júla 2012

pod sp. zn. v obdobnej veci prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie

dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. , ).

Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým

dovolanie odmietol ako neprípustné a zamietol jej návrh na prerušenie konania, a nezistil

pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu

v zákone. Podľa názoru ústavného súdu koncipované uznesenie najvyššieho súdu a jeho

odôvodnenie na s. 6 až s. 14 je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma

stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne,

a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok

porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry

ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ), čo však nie je tento prípad.

Argumentácia sťažovateľky uvedená v jej sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť

opodstatnenosť jeho záverov, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil.

Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [ ], že súdy zaťažili

konanie tzv. inou vadou [ ], že krajský súd vec nesprávne právne

posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať

pred súdom [ ] na s. 10 a s. 11.

Okrem toho sa ústavný súd stotožnil s názorom najvyššieho súdu na s. 6 a s. 7, ktorý

zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie dovolacieho konania.

Tu treba uviesť, že ústavný súd nálezom sp. zn. z 10. júla 2013

rozhodol v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie sťažnosti na ďalšie konanie, ale táto

skutočnosť nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla“,

ak navyše v konaní vedenom pod sp. zn. a pod sp. zn.

boli sťažnosti sťažovateľky ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s týmito

dôvodmi sa III. senát plne stotožňuje.

Na základe uvedeného preto ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľky

ako zjavne neopodstatnenú podľa .

4. Čo sa týka námietky sťažovateľky, podľa ktorej v konaní vedenom najvyšším

súdom pod sp. zn. došlo k porušeniu jej základného práva na zákonného

sudcu podľa , ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti je

neprípustná (obdobne čiastočné odmietnutie sťažnosti sťažovateľky sp. zn.

z 8. novembra 2012).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,

aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka síce podala proti uzneseniu krajského súdu

dovolanie, avšak námietku nesprávneho obsadenia okresného súdu, teda že namiesto sudcu

konal a rozhodoval vyšší súdny úradník, neuplatnila. Formálne preto využila účinný právny

prostriedok poskytnutý zákonom, avšak z materiálneho hľadiska vzaté tak neurobila, lebo

uvedenú námietku v dovolaní neuplatnila.

Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by k nesplneniu

podmienky využitia účinného právneho prostriedku ochrany práva došlo z dôvodov

hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného

súdu v zmysle .

S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2013