Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (35)III. ÚS 480/2013
PDF · 236.07 KB
No categories available
III. ÚS 480/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. októbra 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej A. s. r. o., K.,
v mene ktorej koná advokát JUDr. D. B., vo veci namietaného porušenia jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej
prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupmi a uzneseniami Okresného súdu Levice sp. zn. 7 Er/1046/2010 z 1. februára 2011,
Krajského súdu v Nitre sp. zn. 15 CoE/118/2011 z 31. mája 2011 a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 360/2012 z 12. júna 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra
2013 doručená sťažnosť (doplnená podaním doručeným ústavnému súdu 19. septembra
2013) obchodnej spoločnosti R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“ a v citáciách aj
„sťažovateľ“), ktorými namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na zákonného sudcu podľa
čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie (súdny proces) podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupmi a
uzneseniami Okresného súdu Levice (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 Er/1046/2010 z 1.
februára 2011, Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE/118/2011 z
31. mája 2011 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2
Cdo 360/2012 z 12. júna 2013.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že súdny exekútor na jej návrh podal na okresnom
súde žiadosť o vydanie poverenia na začatie exekúcie. Exekučným titulom bol
rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu K.
Okresný súd právo sťažovateľky na výkon vykonateľných rozhodnutí odoprel, keď
„bez akejkoľvek ďalšej procesnej činnosti (vyjadrenie oprávneného, pojednávanie)
exekučné konanie zamietol“.
Podstata argumentácie sťažovateľky v sťažnosti spočíva v tvrdení, že všeobecné súdy
nedisponovali rozhodcovským spisom a rozhodli bez jej účasti, pričom vykonali
dokazovanie, ku ktorému sa sťažovateľka nemala možnosť vyjadriť, a rozhodli bez
nariadenia pojednávania. Takýto postup je podľa sťažovateľky v rozpore so zákonom,
pričom v tejto súvislosti poukazuje aj na judikatúru najvyššieho súdu, Ústavného súdu
Českej republiky, Súdneho dvora Európskej únie a aj ústavného súdu, ktoré s vecou súvisia
(napr. IV. ÚS 344/2012, II. ÚS 499/2012, I. ÚS 54/2012 a I. ÚS 38/2013), v ktorých
ústavný súd v obdobných veciach sťažnosti sťažovateľky prijal na ďalšie konanie a vyslovil
už aj porušenie jej práv. Prípad sťažovateľky je podľa nej z pohľadu zásad dokazovania
v princípe analogický aj s prípadom sp. zn. III. ÚS 60/2004.
Okresný súd podľa sťažovateľky „nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu“
a označenému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľka vytýka jeho arbitrárnosť
a nepreskúmateľnosť pre nedostatok odôvodnenia v otázke týkajúcej sa prípadu, keď
pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie súd nevykonáva dokazovanie.
Aj dovolací súd v odôvodnení napadnutých uznesení žiadnym spôsobom
nezdôvodnil odklon od judikatúry ústavného súdu, na ktorú oprávnený poukázal v podanom
dovolaní, a sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že „príkaz oboznámiť sa s konkrétnymi
právnymi a konkrétnymi skutkovými okolnosťami potrebnými za účelom zistenia nekalej
povahy konkrétnej rozhodcovskej doložky obsahuje aj spotrebiteľské právo Európskej
únie“.
Exekučné súdy podľa sťažovateľky „nepostupovali procesne správne a nevykonali
riadne dokazovanie na pojednávaní podľa klasických procesných pravidiel (§ 122 a nasl.
OSP), a to za účasti oboch účastníkov a na pojednávaní“ , a za obsadenia súdu sudcom.
Namiesto tohto procesne správneho postupu súdy vykonali dokazovanie bez účasti
účastníkov konania a bez nariadenia pojednávania za obsadenia súdu vyšším súdnym
úradníkom, t. j. procesný postup, ktorý je dokazovaním, a súd ho môže riadne vykonať
jedine na pojednávaní za obsadenia sudcom, vykonal vyšší súdny úradník. Okolnosť,
že takto Okresný súd Levice konal, znamená porušenie práva sťažovateľa na zákonného
sudcu. Porušenie práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je teda
dôsledkom porušenia ostatných namietaných základných práv sťažovateľa.“.
V závere sťažovateľka uvádza, že najvyšší súd tiež nesprávne rozhodol,
„ak neprihliadol na doplnenie dovolania sťažovateľky zo dňa 31. 4. 2012“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že označenými postupmi
a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu boli porušené jej
základné práva zaručené v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny
a právo zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby označené rozhodnutia okresného súdu,
krajského súdu a najvyššieho súdu zrušil a veci vrátil na ďalšie konanie a aby jej priznal
úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažnosti sťažovateľky je namietané porušenie základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru označenými postupmi a uzneseniami okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu, ktoré rozhodovali o jej návrhu na vykonanie exekúcie na základe
právoplatného rozhodcovského rozsudku, v ktorej vystupovala ako oprávnená osoba.
Porušenie svojich práv vidí v tom, že všeobecné súdy v exekučnom konaní rozhodli bez
nariadenia pojednávania, hoci pre potreby § 44 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Exekučný poriadok“) vykonávali dokazovanie (nepreskúmavali pritom rozhodcovský
spis), čím jej odňali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V tejto súvislosti uviedla, že všeobecné súdy postupovali aj v rozpore judikatúrou
ústavného súdu, ktorú nerešpektovali, a na túto jej námietku ani neodpovedali.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením
okresného súdu sp. zn. 7 Er/1046/2010 z 1. februára 2011
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého uznesenia okresného súdu
preto, lebo na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému
uzneseniu okresného súdu podala riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti,
v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd odmietol sťažovateľkinu sťažnosť v tejto jej časti
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením krajského
súdu sp. zn. 15 CoE/118/2011 z 31. mája 2011
V tejto časti odôvodnenia ústavný súd uvádza, že lehoty na podanie sťažností proti
uzneseniam krajského súdu považoval za zachované, a to v súlade s judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002
vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53
a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť
dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,
v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (obdobne napr. I. ÚS 169/09,
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu ku všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú
arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05,
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať
záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru
namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu
verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Z predložených listín vyplýva, že súdny exekútor doručil žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie o vymoženie sumy 28,88 € s prísl. na základe exekučného
titulu – rozhodcovského rozsudku, ktoré vydal Arbitrážny súd K., pričom okresný súd
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a svoje
rozhodnutie „odôvodnil ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti... § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3
ods. 1 Občianskeho zákonníka; § 35, § 45 ods. I, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní...; § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2007, § 52 ods. 1, 2, § 53
ods. 1, 2, 4 písm. k/, ods. 5, § 54 ods. 3, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od
1. januára 2008; čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1, 3 Smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách..., rozsudkom
Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27. júna 2000 Océano Grupo Editorial SA
proti Roció Murciano Quintero, rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-168/05 zo dňa
26. októbra 2006 Elisa Maria Mostaza Claro proti Centro Móvil Milénium SI bod 38,
rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt
proti Erzsébet Sustikné Győrfí bod 43...“, a tiež tým, že „dojednanie rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka neplatná...“.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie na krajskom súde,
v ktorom namietala, že napadnuté uznesenie je nezákonné.
Krajský súd po preskúmaní odvolaním napadnutého uznesenia okresného súdu bez
nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolanie
sťažovateľky nie je dôvodné.
Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia na s. 3 a s. 6 konštatoval, že okresný súd
„správne zistil skutkový stav a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny
záver a svoje rozhodnutie aj správne odôvodnil“, a v celom rozsahu sa stotožnil
s odôvodnením napadnutého uznesenia (postupoval v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 OSP)
bez toho, aby tieto dôvody opakoval. Navyše zdôraznil, že „v zmysle ustanovenia § 45 ZoRK
je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný
nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45. Exekučný súd je teda
oprávnený a zároveň aj po vinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje
účastníka na plnenie, ktoré je objektívne :nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom.
Podľa ZoRK, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa
Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví.
Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský
rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či
zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako
predbežnú otázku predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie
exekúcie.
Zároveň odvolací súd nesúhlasil ani s tvrdením, že konanie pred rozhodcovským
súdom nevyznieva v neprospech spotrebiteľa, pretože neprospech okrem omnoho vyšších
trov konania videl aj v skutočnosti, že podmienkou prihliadania na odpor žalovaného je
zaplatenie: poplatku za podanie odporu, ktorý je vo výške 70,- eur, čím sa vlastne zhoršila
možnosť povinného brániť sa proti rozhodcovskému rozsudku, lebo je podmienená úhradou
viac ako dvojnásobnej sumy ako je predmet sporu...
Okrem iného dojednanou rozhodcovskou doložkou bolo spotrebiteľovi odňaté právo
zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy (...), pretože rozhodcovská doložka mu bránila uplatniť
a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa rozhodnutiu,
ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom.
Vzhľadom k tomu, že rozhodcovská doložka je neprijateľná podmienka, je potrebné
na ňu aplikovať § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská
doložka ako neprijateľná podmienka je neplatná, a preto na základe takejto rozhodcovskej
doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať
predmetný exekučný titul, t. j. rozhodcovský rozsudok. Uvedený rozhodcovský rozsudok
nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, na základe čoho bolo dôvodné aplikovať
ust. § 45 ods. 1, 2 ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadostí súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť v celosti.“.
Ústavný súd tiež uvádza, že na nenariadenie pojednávania použil krajský súd
zákonný dôvod a vzhľadom na charakter prerokúvanej veci (čo je v stávke, pretože ide
o malichernú vec) nepovažoval jeho nariadenie za dôvodné. Hoci využitie zákonného
dôvodu na nenariadenie pojednávania súdom nemôže byť samo osebe považované
za porušenie základného práva účastníka konania (obdobne II. ÚS 160/2013), môže byť
napadnuté opravným prostriedkom na súde vyššieho stupňa (k čomu v danom prípade aj
došlo).
Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemá v žiadnom prípade arbitrárny
charakter. Ústavný súd tiež už judikoval, že „... judikatúra Súdneho dvora Európskej únie
vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok v spotrebiteľských
zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu je daná povahou
a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa.“
(II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom a z neho plynúcim
právnym názorom krajského súdu vysloveným v odvolacom konaní nestotožňuje, nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím
vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej
judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by
ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri
výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len
v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne
poprel ich účel a význam.
Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
3. K namietanému porušeniu označených práv postupom a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 360/2012 z 12. júna 2013
Proti rozhodnutiu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie najvyššiemu súdu,
ktorý o ňom rozhodol tak, že ho odmietol ako neprípustné. Okrem toho zamietol aj jej návrh
na prerušenie konania z 8. augusta 2012, ktorý odôvodnila tým, že ústavný súd 3. júla 2012
pod sp. zn. IV. ÚS 344/2012 v obdobnej veci prijal sťažnosť na ďalšie konanie.
V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú splnené podmienky na uskutočnenie
dovolacieho konania, patrí zásadne do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, sústavu ktorých završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Ústavný súd však preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu, ktorým
dovolanie odmietol ako neprípustné a zamietol jej návrh na prerušenie konania, a nezistil
pritom žiadnu skutočnosť signalizujúcu svojvoľný postup tohto súdu nemajúci oporu
v zákone. Podľa názoru ústavného súdu koncipované uznesenie najvyššieho súdu a jeho
odôvodnenie na s. 6 až s. 14 je určité a zrozumiteľné, bez vnútorných rozporov, zaujíma
stanovisko k podstate dôvodov uvedených v dovolaní, nie je neodôvodnené alebo arbitrárne,
a preto ani z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, čo by malo za následok
porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľky. V zmysle svojej judikatúry
ústavný súd považuje za protiústavné a arbitrárne iba tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie
je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06), čo však nie je tento prípad.
Argumentácia sťažovateľky uvedená v jej sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť
opodstatnenosť jeho záverov, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil.
Najvyšší súd sa tiež vysporiadal s námietkami sťažovateľky, že v danom prípade sa
rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], že súdy zaťažili
konanie tzv. inou vadou [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], že krajský súd vec nesprávne právne
posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať
pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] na s. 10 a s. 11.
Okrem toho sa ústavný súd stotožnil s názorom najvyššieho súdu na s. 6 a s. 7, ktorý
zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie dovolacieho konania.
Tu treba uviesť, že ústavný súd nálezom sp. zn. II. ÚS 499/2013 z 10. júla 2013
rozhodol v prospech sťažovateľky a tiež prijal i ďalšie sťažnosti na ďalšie konanie, ale táto
skutočnosť nemôže mať na „preskúmavanú vec účinky záväzného aplikačného pravidla“,
ak navyše v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 595/2012 a pod sp. zn. III. ÚS 264/2012
boli sťažnosti sťažovateľky ešte predtým odmietnuté ako zjavne neopodstatnené a s týmito
dôvodmi sa III. senát plne stotožňuje.
Na základe uvedeného preto ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť sťažovateľky
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
4. Čo sa týka námietky sťažovateľky, podľa ktorej v konaní vedenom najvyšším
súdom pod sp. zn. 2 Cdo 360/2012 došlo k porušeniu jej základného práva na zákonného
sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ústavný súd konštatuje, že sťažnosť v tejto časti je
neprípustná (obdobne čiastočné odmietnutie sťažnosti sťažovateľky sp. zn. II. ÚS 499/2012
z 8. novembra 2012).
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Ústavný súd zistil, že sťažovateľka síce podala proti uzneseniu krajského súdu
dovolanie, avšak námietku nesprávneho obsadenia okresného súdu, teda že namiesto sudcu
konal a rozhodoval vyšší súdny úradník, neuplatnila. Formálne preto využila účinný právny
prostriedok poskytnutý zákonom, avšak z materiálneho hľadiska vzaté tak neurobila, lebo
uvedenú námietku v dovolaní neuplatnila.
Sťažovateľka ani len netvrdila (tým menej preukazovala), že by k nesplneniu
podmienky využitia účinného právneho prostriedku ochrany práva došlo z dôvodov
hodných osobitného zreteľa. Preto ani neprichádzal do úvahy prípadný postup ústavného
súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
S ohľadom na tieto skutočnosti ústavný súd preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2013