Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 235/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. júla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R.

P., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl.

46 ods. 1 v spojení s porušením základného práva vlastniť

majetok zaručeného v a porušenia práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd v spojení s porušením práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -30 z 2. augusta 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. októbra

2011 doručená sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s porušením základného práva vlastniť

majetok zaručeného v a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) v spojení s porušením práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -30 z 2. augusta 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že napadnutým uznesením krajský súd (ako súd

odvolací) potvrdil uznesenie Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“)

č. k. -21 zo 6. júna 2011, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (v prospech sťažovateľky). Exekučným titulom

bol rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu pri Slovenskej hospodárskej komore,

s. r. o., z 20. decembra 2010 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“), ktorým bola žalovaná J.

D. zaviazaná zaplatiť právnemu predchodcovi sťažovateľky sumu 587,73 €

s príslušenstvom, súdny poplatok a náhradu trov právneho zastúpenia jeho právnemu

zástupcovi. Rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť 24. januára 2011

a vykonateľnosť 28. januára 2011. Pretože prvostupňový súd dospel k záveru, že

rozhodcovskú doložku obsiahnutú v zmluve o úvere treba považovať za neprijateľnú

zmluvnú podmienku, ktorá sa prieči dobrým mravom, ex offo zamietol žiadosť súdneho

exekútora o vydanie poverenia na výkon exekúcie na základe § 44 ods. 2 zákona

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)

a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný

poriadok“). Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením zasiahol krajský súd do jej

práv dvomi spôsobmi, a to „ústavne neudržateľnou svojvôľou pri výklade svojej právomoci

nevydať poverenie a jednak porušením svojej ústavnej povinnosti na presvedčivé

odôvodnenie svojho rozhodnutia“.

Pokiaľ ide o prvý spôsob porušenia práv, sťažovateľka napadla spôsob výkladu

a uplatnenia Exekučného poriadku okresným súdom (§ 44 ods. 2), v dôsledku ktorých

zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Zamietavé

uznesenie okresného súdu krajský súd v odvolacom konaní potvrdil. Podľa sťažovateľky

„Predmetné ustanovenie nezakladá oprávnenie exekučného súdu vecne preskúmať exekučný

titul pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie. Zároveň platí, že záver o existencii takej právomoci nie je možné vyvodiť z

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ani pri tom najextenzívnejšom výklade

úniového práva a príslušnej rozhodcovskej činnosti Súdneho dvora EU.“. Sťažovateľka

ďalej uviedla, že „aj v prípade ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd ktorý

konaní vo veci jeho výkonu je príslušný konať ako exekučný súd“, a teda „nie je vecne

príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd konajúci

o opravnom prostriedku. Rozsah preskúmavacej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu

k rozhodcovským rozsudkom je v štádiu konania keď exekučný súd preskúmava žiadosť

o vydanie poverenia totožný s rozsahom jeho preskúmavacej pôsobnosti vo vzťahu

k rozsudkom súdov.“.

Pokiaľ ide o nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia krajského súdu, sťažovateľka

uviedla, že sa dostatočne nevysporiadal s jej argumentmi, ktoré uviedla v odvolaní,

a konkrétne zdôraznila, že „opomenul poskytnúť odpoveď na kľúčovú otázku prečo

exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora podľa § 44 ods. 2 exekučného

poriadku na rozdiel od skúmania zákonnosti rozhodcovského rozsudku nevystupuje do

hmotnoprávneho vzťahu účastníkov exekučného konania aj pri rozhodnutí všeobecného

súdu (napríklad pri rozsudku či dokonca proti osvedčeným európskym exekučným titulom či

rozhodnutiam orgánov EU) čo je jedna z podmienok judikovaných Súdnym dvorom“. Podľa

názoru sťažovateľky v dôsledku napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktorý „bez

uvedenia presvedčivých dôvodov a bez poskytnutia odpovede na právne významné námietky

sťažovateľa týkajúce sa samej podstaty veci navodil stav, kedy síce sťažovateľ disponuje

právoplatným a vykonateľným rozhodnutím rozhodcovského súdu - platným exekučným

titulom - ale svojho práva sa efektívne nedomôže keďže mu v podaní žaloby na všeobecnom

súde bráni prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Postupoval teda v priamom rozpore

s SR a zvolil nekonformný výklad Exekučného poriadku

pred výkladom, ktorý by rešpektoval základné práva sťažovateľa.“. V závere svojej

sťažnosti sťažovateľka uviedla, že krajský súd „svojvoľne v rozpore tak so znením

a systematikou vnútroštátnej zákonnej úpravy ako aj s relevantnou judikatúrou Súdneho

dvora ES uplatnil v neprospech sťažovateľa právomoc ktorú za daných okolností nemal

a nemohol mať“, pričom „nijako neodpovedal na viaceré kľúčové námietky a výhrady

sťažovateľa na ktoré je v danom prípade nevyhnutným predpokladom splnenia ústavnej

povinnosti krajského súdu na dostatočné a relevantné odôvodnenie svojho rozhodnutia.

Sťažovateľ v dôsledku rozhodnutia Krajského súdu zostal bez akejkoľvek súdnej ochrany

svojich majetkových práv: exekučný titul ktorým disponuje je podľa Krajského súdu

nespôsobilý na nútený výkon a o vydanie iného exekučného titulu sa sťažovateľ nemá ako

usilovať z dôvodu prekážky rozhodnutej veci.“.

V dôsledku uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa E. s. r. o. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , právo na spravodlivý súdny proces podľa

Dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru uznesením Krajského súdu v Trenčíne

zo dňa 2. augusta 2011 č. k. porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 2. augusta 2011 č. k.

sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi E. s. r. o. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000 eur

(slovom tisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť do jedného mesiaca

od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť sťažovateľovi E. s. r. o. náhradu trov

právneho zastúpenia vrátane DPH, na účet jeho právneho zástupcu do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľkou namietané porušenie základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s porušením základného

práva vlastniť majetok zaručeného v a porušenie práva na spravodlivé

súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s porušením práva

na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu uznesením krajského súdu

č. k. -30 z 2. augusta 2011.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného

práva...

Vzhľadom na argumentáciu sťažovateľky ústavný súd uvádza, že jeho úlohou nie je

zastupovanie všeobecných súdov, ktorým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov

v súdnom konaní, keďže podľa je súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Jeho

právomoc mu umožňuje preskúmavať postup a rozhodnutia všeobecných súdov, len pokiaľ

ide o ich súlad s ústavno-procesnými zásadami upravenými v ústave. Pokiaľ ide o spôsob

výkladu a aplikácie zákonov [v tomto prípade ustanovení Exekučného poriadku a zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o

rozhodcovskom konaní“)] v konaní pred súdmi, ústavný súd skúma len to, či ich súdy

nevyložili a neaplikovali spôsobom, ktorý je svojvoľný (arbitrárny) a v dôsledku toho

zjavne ústavne neudržateľný pre zjavné pochybenia pri posudzovaní ich účelu, resp. obsahu.

Z uvedeného vyplýva, že aj skutkové a právne závery všeobecných súdov môžu byť

predmetom kontroly ústavným súdom iba vtedy, ak by boli zjavne neodôvodnené,

resp. svojvoľné, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné, pričom ich dôsledkom je

porušenie základného práva alebo slobody sťažovateľky (, ). Ak nie

sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu, ústavný súd

nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti a príčinnej súvislosti medzi napadnutým

rozhodnutím (postupom) súdneho orgánu a označeným základným právom alebo slobodou.

V takomto prípade ústavnú sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím súdneho orgánu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označeného

základného práva alebo slobody, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti,

prípadne z iných dôvodov. V dôsledku toho za zjavne neopodstatnený návrh možno

považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia základného práva alebo slobody, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , , ).

Ústavný súd preto z uvedených hľadísk preskúmal sťažnosť sťažovateľky a odmietol

ju ako zjavne neopodstatnenú. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd

zisťoval, či postup, ako aj napadnuté rozhodnutie krajského súdu nevykazujú znaky

svojvoľného (arbitrárneho) konania spôsobilého narušiť označené práva sťažovateľky,

pričom sa sústredil predovšetkým na jej argumenty o „ústavne neudržateľnej svojvôli pri

výklade právomoci exekučného súdu nevydať poverenie“, ako aj tvrdenia, že „exekučný súd

nerešpektoval vymedzený rozsah svojej preskúmavacej právomoci“, pretože § 44 ods. 2

Exekučného poriadku „nezakladá oprávnenie exekučného súdu vecne preskúmavať

exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie povolenia na

vykonanie exekúcie“. Podstata argumentácie sťažovateľky spočívala v namietaní

svojvoľného výkladu a uplatňovania právomoci exekučného súdu upravenej príslušnými

ustanoveniami Exekučného poriadku, pretože si mal osvojiť právomoc, „ktorú za daných

okolností nemal a nemohol mať“, z čoho vyplynul nesúhlas sťažovateľky s jeho postupom.

Tým, že krajský súd potvrdil takýto postup okresného súdu ako správny, podľa

sťažovateľky porušil ňou označené práva.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd predovšetkým zobral do úvahy, že v konaní

pred okresným súdom, ako aj pred krajským súdom prichádzal do úvahy tak výklad, ako aj

použitie dvoch skupín vzájomne súvisiacich právnych predpisov. Prvá z nich obsahovala

vnútroštátne a medzinárodné právne pravidlá týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv, resp. ich

právneho režimu a podmienok platnosti podľa vnútroštátneho a európskeho (úniového)

práva. Pokiaľ ide o vnútroštátne právne predpisy, v okolnostiach prípadu bol významný

, ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov ( až ), o ochrane spotrebiteľa

v znení neskorších predpisov (), ako aj o spotrebiteľských

úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej

obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (§ 1 až 3) (právne predpisy účinné v čase

uzatvárania zmluvy). Z práva Európskej únie ide o Smernicu Rady 93/13/EHS z 5. apríla

1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica

o nekalých podmienkach“). Potrebu použitia tejto právnej úpravy v konaní pred exekučnými

súdmi v prípadoch týkajúcich sa spotrebiteľských zmlúv výslovne potvrdil ústavný súd už

predtým (, , , , ,

, , , , ,

a ). Napriek tomu, že okresný súd vo svojom uznesení

uviedol, že smernica o nekalých podmienok v tomto prípade vyvoláva priamy účinok, je

z odôvodnenia uznesenia okresného súdu, ako aj uznesenia krajského súdu zjavné, že

dôvodom zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je naplnenie

ustanovení Exekučného poriadku a zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré oba súdy

vykladali v zmysle smernice o nekalých podmienkach a judikatúry Súdneho dvora

Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“) k tejto smernici. V tejto súvislosti ústavný súd

zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou podávať autoritatívny výklad práva Európskej únie,

pretože na jeho výklad je príslušný Súdny dvor Európskej únie, a to osobitne v konaní

o prejudiciálnej otázke. Účelom tohto konania je predovšetkým zaistiť jednotnú aplikáciu

noriem práva Európskej únie vnútroštátnymi súdmi členských štátov a zabrániť vzniku

väčšieho množstva vnútroštátnej judikatúry, ktorá by bola v rozpore s právom EÚ (m. m.

, ).

Napriek tomu, že vo veci označenej sťažovateľkou išlo o exekučné konanie,

neprichádzal do úvahy len výklad a použitie Exekučného poriadku, ale dôvodné bolo aj

použitie vnútroštátnych a medzinárodných či nadnárodných predpisov o ochrane

spotrebiteľa. Ústavný súd v tejto súvislosti podotýka, že judikatúra Súdneho dvora

Európskej únie vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných podmienok

v spotrebiteľských zmluvách má realizovať súd ex offo, pričom nevyhnutnosť tohto postupu

je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana spotrebiteľa

(rozsudok Súdneho dvora vo veci C-168/05, Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil

Milenium SL z 26. októbra 2006, Zb. 2006, s. I-10421). Kontrola neprijateľných zmluvných

podmienok (rozhodcovskej doložky) sa navyše za určitých podmienok má podľa súdneho

dvora uskutočniť aj v rámci posúdenia exekučného titulu na účely vydania poverenia

na výkon exekúcie (pozri rozsudok Súdneho dvora vo veci C-40/08, Asturcom

Telecomunicaciones SL/Cristina Rodríguez Nogueira zo 6. októbra 2009, Zb. 2009,

s. I-09579, podľa bodu 53 ktorého: „... ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu

na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, musí podľa vnútroštátnych procesných

pravidiel preskúmať ex offo rozpor rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi

v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej

doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom, ako je súd oboznámený

s právnymi a so skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel.“).

Výsledky ex offo skúmania náležitostí a podmienok platnosti rozhodcovskej doložky

ako zmluvnej podmienky súdom sú potom rozhodujúce pre uplatnenie príslušných

ustanovení Exekučného poriadku, čo má za následok buď nepokračovanie v exekučnom

konaní (v prípade, ak bola zistená neplatnosť rozhodcovskej doložky), alebo pokračovanie

v exekučnom konaní udelením poverenia exekútorovi (ak je rozhodcovská doložka platná).

Vychádzajúc z tejto analýzy ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti

konštatuje, že z rozsudku okresného súdu, ako aj krajského súdu (priložených k sťažnosti

sťažovateľky) je zrejmé, že prvý z nich pri rozhodovaní zohľadnil tak európsku, ako aj

vnútroštátnu právnu úpravu a na základe ex offo posúdenia platnosti spotrebiteľskej zmluvy

a zistení neplatnosti rozhodcovskej doložky rozhodol o ďalšom „osude“ exekučného

konania podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že exekútorovi zamietol žiadosť

o udelenie poverenia na výkon exekúcie. S takýmto jeho postupom sa stotožnil aj krajský

súd v napadnutom uznesení, ktorý „v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie uznesenia

súdu prvého stupňa s ktorým sa stotožňuje“.

Za podstatnú ústavný súd považuje argumentáciu exekučného súdu, podľa ktorej

„Neprijateľnou je podmienka (rozhodcovská doložka) len vtedy, ak vyvoláva hrubý

nepomer v neprospech spotrebiteľa ako slabšej strany zmluvného vzťahu. Na neprijateľnú

podmienku súd prihliada z úradnej povinnosti a musí ju vyhlásiť za neplatnú. Ak je takouto

neprijateľnou podmienkou rozhodcovská doložka súd musí zamietnuť žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie v prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok

rozhodcovského súdu/rozhodcu, ktorý svoju právomoc odvodil z neprijateľnej zmluvnej

podmienky. Keďže súd dospel k záveru, že rozhodcovská doložka v danej veci je

neprijateľnou zmluvnou podmienkou, prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností

z nej je tiež v rozpore s dobrými mravmi... akékoľvek plnenie priznané rozhodcovským

súdom na základe takejto rozhodcovskej doložky je plnením v rozpore s dobrými mravmi.

Z týchto dôvodov súd podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona

č. o rozhodcovskom konaní ex offo zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie povolenia na vykonanie exekúcie v plnom rozsahu.“.

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd uznesenie, ktorým zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, odôvodnil tým, že určil

rozhodcovskú doložku za neprijateľnú zmluvnú podmienku priečiacu sa dobrým mravom

a princípom ochrany spotrebiteľa, a teda akékoľvek plnenie priznané rozhodcovským

súdom na základe tejto doložky je v rozpore s dobrými mravmi, čo podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku a § 45 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje súdu takúto

žiadosť odmietnuť. Ústavný súd pripomína, že takúto aplikáciu uvedených ustanovení

vo vzťahu k nevydaniu poverenia na vykonanie exekúcie alebo mutatis mutandis vo vzťahu

k zastaveniu exekúcie nepovažuje za svojvoľnú (napríklad , ,

, , , , ,

, , , a ).

V tomto svetle považuje ústavný súd uznesenie krajského súdu odvolávajúce sa aj na

uznesenie okresného súdu za ústavne konformné bez ohľadu na to, či ide o jediný možný

výklad aplikovateľných právnych noriem.

Pri posudzovaní rozhodcovskej doložky v zmluve, ktorej obsah nebol individuálne

dojednaný (tzv. adhézna alebo štandardná zmluva), okresný súd, ako aj krajský súd navyše

zohľadnili aj zmenu právnej úpravy neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách

(novelizácia účinná od 1. januára 2008), ktorá vyslovene zahrnula

rozhodcovskú doložku do zoznamu neprijateľných klauzúl [§ 53 ods. 4 písm. r)

]. Samotnú rozhodcovskú doložku posúdili podľa generálnej

klauzuly neprijateľných podmienok ( ) so zohľadnením

textu smernice o nekalých podmienkach.

Výklad a uplatnenie označených právnych predpisov exekučným súdom (už

popísané) preto neobsahuje prvky svojvoľného (arbitrárneho) postupu, ako to tvrdila

sťažovateľka, keďže exekučný súd zohľadnil tak normy vnútroštátneho práva, ako aj

európskeho práva v logickom vecnom a časovom slede a vyvodil z nich záver, ktorý sa stal

rozhodujúcim pre uplatnenie jeho právomoci podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,

pričom tento záver nie je ani v zjavnom rozpore s účelom predpisov na ochranu

spotrebiteľa. Nepripustenie pokračovania v exekučnom konaní použitím inštitútu

upraveného v Exekučnom poriadku (§ 44 ods. 2) možno v okolnostiach prípadu posúdiť ako

súladné s vnútroštátnou a úniovou právnou úpravou, v dôsledku čoho predstavuje efektívny

prostriedok ochrany spotrebiteľa.

Ústavný súd preto dôvodne konštatuje, že spôsob a rozsah použitia právnych

pravidiel exekučným súdom a tiež postup a napadnuté uznesenie krajského súdu

nesignalizujú svojvoľný výklad a aplikáciu príslušných ustanovení Exekučného poriadku,

ktoré by mohol mať za následok porušenie označených základných práv sťažovateľky.

Pokiaľ ide konkrétne o postup krajského súdu, ústavný súd konštatuje, že tento konal

v medziach svojej zákonnej právomoci, keď sa stotožnil s dôvodmi preskúmavaného

uznesenia okresného súdu (ktorý príslušné zákonné ustanovenia podstatné vo veci samej

vyložil a aplikoval), na ktoré v odôvodnení svojho uznesenia odkázal. Ústavný súd preto

uvádza, že ani napadnuté uznesenie krajského súdu prijaté na záver takéhoto postupu

nemožno považovať za svojvoľné, v dôsledku čoho neporušuje základné právo

sťažovateľky podľa a právo podľa dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľkou označené práva nemôžu byť porušené

ani v dôsledku toho, že všeobecné súdy sa vo svojich záveroch nestotožnili s jej právnym

posúdením veci, ďalej s jeho výkladom príslušných ustanovení Exekučného poriadku, resp.

s jeho predstavou o rozhodnutí vo veci samej. Navyše je potrebné uviesť, že z pohľadu

ústavného súdu nemožno ani skutkové a právne závery krajského súdu považovať za zjavne

neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou. Napokon, v súvislosti

s nespokojnosťou sťažovateľky s napádanými rozhodnutiami všeobecných súdov ústavný

súd už viackrát potvrdil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka

konania. Podstatné je, aby postup všeobecného súdu bol v súlade so zákonom, aby bol

ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade ústavný súd nemá dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov a tak vyslovovať porušenia základných práv účastníkov konania

(, , ).

Pokiaľ ide o námietku nedostatočného zdôvodnenia rozhodnutia krajského súdu

vytýkaného sťažovateľkou, ústavný súd uvádza, že v danom prípade zaujal podrobné

stanovisko vo svojom rozhodnutí už okresný súd, pričom z citovanej časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku krajského súdu vyplýva, že odvolací súd sa v plnom rozsahu

stotožnil s právnymi názormi prvostupňového súdu, t. j. postupoval v súlade s § 219

. Vo svojej ustálenej judikatúre týkajúcej sa o. i. aj

ústavný súd zdôraznil, že odôvodnenie rozhodnutí

prvostupňového a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové

a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (,

, , , ). Vzhľadom na uvedené

nemožno urobiť záver ani o absencii náležitého odôvodnenia napadnutého uznesenia

krajského súdu.

Pokiaľ ide o namietané porušenie čl. 1 dodatkového protokolu napadnutým

uznesením krajského súdu (obdobne aj ), ústavný súd aj vo vzťahu

k namietanému porušeniu práva na ochranu majetku rozhodol o zjavnej neopodstatnenosti

sťažnosti, pretože postup a rozhodnutie súdneho orgánu, ktorý je súladný s vnútroštátnymi

právnymi pravidlami a medzinárodnými záväzkami, nemožno bez ďalšieho posudzovať ako

porušenie základného práva vlastniť majetok podľa a práva na ochranu majetku

podľa dodatkového protokolu.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Pretože sťažnosť sťažovateľky bola ako celok odmietnutá, neprichádzalo do úvahy

rozhodovať o jej ďalších požiadavkách – zrušiť napadnuté rozhodnutie krajského súdu,

vrátiť mu vec na ďalšie konanie, priznať jej finančné zadosťučinenie a náhradu trov

právneho zastúpenia – rozhodovanie o ktorých je podmienené vyslovením porušenia

základného práva alebo slobody, k čomu v tomto prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. júla 2012