Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 924/2016
PDF · 244.25 KB
No categories available
II. ÚS 924/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra
2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej
(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3, Bratislava, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák, vo veci namietaného porušenia základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
- postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 277/2014
a jeho rozsudkom z 26. novembra 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 738/2015 a jeho uznesením z 12. novembra 2015
(Rvp 883/2016),
- postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co 395/2013
a jeho rozsudkom z 26. júna 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 446/2014 a jeho uznesením z 26. októbra 2015
(Rvp 893/2016) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod
sp. zn. Rvp 883/2016 a sp. zn. Rvp 893/2016 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 883/2016.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a
ako zjavne neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. januára
2016 (Rvp 883/2016) a 28. januára 2016 (Rvp 893/2016) doručené sťažnosti obchodnej
spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“)
- postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Co 277/2014
a jeho rozsudkom z 26. novembra 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 738/2015 a jeho uznesením
z 12. novembra 2015 (Rvp 883/2016)
- postupom Krajského súdu v Trenčíne (spolu ďalej len „krajské súdy“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 Co 395/2013 a jeho rozsudkom z 26. júna 2014 a postupom
najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 446/2014 a jeho uznesením
z 26. októbra 2015 (Rvp 893/2016) .
Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že ako žalovaná bola účastníčkou súdnych
konaní vedených pred Okresným súdom Nitra a Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej
len „okresné súdy“) o zrušenie rozhodcovských rozsudkov. Žalobcovia žaloby odôvodnili
tým, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej bola založená právomoc Arbitrážneho
súdu Košice tvoriaca súčasť poistných zmlúv, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako
taká je neplatná. V dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky nemal podľa žalobcu v jeho
veci Arbitrážny súd Košice právomoc, takže následne týmto súdom vydané rozhodcovské
rozsudky nespĺňajú zákonom požadované podmienky riadneho exekučného titulu. Okresné
2
súdy rozsudkami sp. zn. 9 C 414/2012 (Rvp 883/2016) a sp. zn. 4 C 201/2012
(Rvp 893/2016) (ďalej len „rozsudky okresných súdov“) rozhodcovské rozsudky zrušili
podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra
2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Sťažovateľka proti napadnutým
rozsudkom okresných súdov podala odvolania, o ktorých rozhodli Krajský súd v Nitre
rozsudkom sp. zn. 25 Co 277/2014 z 26. novembra 2014 (Rvp 883/2016) a Krajský súd
v Trenčíne rozsudkom sp. zn. 4 Co 395/2013 z 26. júna 2014 (Rvp 893/2016) (ďalej len
„napadnuté rozsudky krajských súdov“) tak, že rozsudky okresných súdov potvrdili ako
vecne správne. Sťažovateľka nespokojná s výsledkom napadnutých konaní podala proti
napadnutým rozsudkom krajských súdov dovolania, o ktorých rozhodol najvyšší súd
uznesením sp. zn. 3 Cdo 738/2015 z 12. novembra 2015 (Rvp 883/2016) a uznesením
sp. zn. 5 Cdo 446/2014 z 26. októbra 2015 (Rvp 893/2016) (ďalej len „napadnuté
uznesenia“) tak, že ich ako procesne neprípustné odmietol.
Sťažovateľka v sťažnostiach namieta vo vzťahu k napadnutým uzneseniam
najvyššieho súdu ich nepreskúmateľnosť a poukazuje na ich odôvodnenia, z ktorých
vyplýva „že v danom prípade ide o dovolanie podané v obdobnej veci, aká už bola v počte
väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania
podaného tou istou dovolateľkou a dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli
vydané v týchto konaniach v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne a už ďalšie
neuvádza“.
Sťažovateľka uvádza, že relevantný dôvod „zrušenia rozhodcovského rozsudku
predpokladá, že súd v odôvodnení svojho rozsudku:
• vymedzí dotknuté všeobecné záväzné právne predpisy na ochranu práv
spotrebiteľa a
• zároveň vysvetlí v čom spočívalo ich porušenie pri rozhodovaní rozhodcovského
súdu.
Obe tieto podmienky riadneho odôvodnenia na naplnenie tohto dôvodu zrušenia
rozhodcovského rozsudku musia byť splnené kumulatívne, čo však zo strany odvolacieho
súdu, ako aj súdu prvého stupňa splnené nebolo.
Sťažovateľ pritom v odvolaní poukázal na skutočnosť, že žalobca sa svojou žalobou
snažil napadnúť neplatnosť rozhodcovskej doložky v zmysle § 40 ods. 1 písm. c) ZRK. Tomu
napokon z hľadiska obsahu aj zodpovedalo odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa avšak bez toho, aby súd prvého stupňa konštatoval neplatnosť rozhodcovskej
doložky, resp. poukázal na aplikáciu § 40 ods. 1 písm. c) ZRK.
Dovolací súd sa k tejto argumentácii žalovaného nijakým spôsobom nevyjadril,
pričom tento nedostatok zakladá nepreskúmateľnosť uznesenia dovolacieho súdu.“.
Sťažovateľka ďalej uvádza, že «[s]úd prvého stupňa v rozsudku dospel k záveru,
že rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podlá generálnej
klauzuly upravenej v § 53 ods. 1 OZ (arg. slovo najmä v § 53 ods. 4 OZ) stým,
že rozhodcovská doložka spôsobuje podľa súdu značný nepomer v právach a povinnostiach
v neprospech spotrebiteľa. Aj keď súd právne kvalifikoval rozhodcovskú doložku ako
neprijateľnú z dôvodu, že má spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v odôvodnení rozsudku nijako neobjasnil,
v akých právach či povinnostiach vychádzajúcich z rozhodcovskej doložky mal byť žalovaný
(sťažovateľ) na úkor žalobcu zvýhodnený tak, že zvýhodnenie malo byť dokonca značnou
nerovnováhou vo vzťahu ku právam žalobcu. Súd prvého stupňa síce v rozsudku (bez
akejkoľvek väzby na problematiku ním tvrdeného značného nepomeru v právach
a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa) konštatoval, že ak rozhodcovská doložka nebola
dojednaná individuálne v štandardnej zmluve, ale bola „nanútená“ jednou zmluvnou
stranou, že je daný predpoklad, že slabšia strana vzťahu (spotrebiteľ) sa nedokáže
v prípadnom rozhodcovskom konaní riadne brániť. Následne však súd prvého stupňa
neuviedol či na základe vykonaných dôkazov bol tento jeho predpoklad naplnený
aj v konaní v rámci horeuvedenej veci a tiež ani to v čom mal prípadne v týchto
súvislostiach spočívať značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa. Následne tiež súd prvého stupňa ani neuviedol či a aké dôsledky má ním
konštatovaná neprijateľnosť rozhodcovskej doložky na jej platnosť. Sťažovateľ v odvolaní
voči prvostupňovému rozsudku namietal, že keďže súd prvého stupňa neuviedol, v čom
konkrétne, v akej časti svojho postavenia, mal byť žalobca v dôsledku rozhodcovskej
doložky značne nerovnovážne oproti žalovanému znevýhodnený, rozsudok súdu prvého
4
stupňa neumožňuje preveriť správnosť postupu súdu metódou myšlienkovej verifikácie teda
preskúmania sledu premís a logických záverov, ktoré viedli súd prvého stupňa k názoru
o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozsudku súdu
prvého stupňa.
Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že z rozsudku súdu prvého stupňa tiež nevplýva
či jeho záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky má nejaký vplyv na jej platnosť, keďže
súd prvého stupňa v rozsudku platnosť, resp. neplatnosť rozhodcovskej doložky na žiadnom
mieste nekonštatuje.
Odvolací sa ani k tejto zásadnej argumentácií sťažovateľa uvedenej v odvolaní
v odôvodnení svojho rozhodnutia nijako nevyjadril. Sťažovateľ preto v dovolaní napadol
nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu aj z tohto aspektu. Mal totiž za to,
že odvolací súd bol povinný uviesť, keď už dospel k záveru, že rozhodcovská doložka
vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky, v čom spočíva jej neprijateľnosť, ktoré
konkrétne znaky vykazuje rozhodcovská doložka, ktoré ju robia neprijateľnou a v čom
spočíva nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
Dovolací súd sa však ani k tejto námietke v sťažovateľa nijako nevyjadril čo zakladá
nepreskúmateľnosť Uznesenia dovolacieho súdu.».
Sťažovateľka záverom sťažností konštatuje, že „je zrejmé, že dovolací súd sa
nevyjadril k zásadným okolnostiam uvedeným sťažovateľom v dovolaní, a závery
dovolacieho súdu sú absolútne nepreskúmateľné a arbitrárne. Uznesením dovolacieho súdu
preto došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa garantovaných v čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.
K napadnutým rozsudkom krajských súdov sťažovateľka zdôrazňuje, že „[d]ôvody
nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, na ktoré sťažovateľ poukázal v podanom
dovolaní a ktorých sa naďalej pridŕža (viď čl. II. ods. 2 dovolania) zakladajú porušenie
základných práv sťažovateľa garantovaných v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru“.
Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal
jej sťažnosti na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že napadnutými rozsudkami krajských
súdov a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal
ich vydaniu, boli porušené jej práva podľa ústavy a dohovoru a listiny označené v petite
sťažností, aby napadnuté uznesenia krajských súdov a napadnuté uznesenia najvyššieho
súdu zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie Krajskému súdu v Nitre (sp. zn. Rvp 883/2016)
a Okresnému súdu Považská Bystrica (sp. zn. Rvp 893/2016) a priznal jej úhradu trov
právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,
ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní
odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,
ktorý je zjavne neopodstatnený.
6
II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými
uzneseniami krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý má právo domáhať
sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa názoru sťažovateľky sú napadnuté rozsudky krajských súdov arbitrárne,
keďže si nimi krajské súdy bez toho, aby sa vyrovnali s jej argumentmi obsiahnutými
v odvolaniach proti napadnutým rozsudkom okresných súdov, jednoducho osvojili závery
okresných súdov o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky ako súčasti všeobecných
poistných podmienok sťažovateľky a na tomto základe napadnuté rozsudky okresných
súdov o zrušení rozhodcovských rozsudkov potvrdili ako vecne správne.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,
ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,
IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných
pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej
moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.
Zo sťažností a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutých
dovolacích konaniach nezaoberal vecnou správnosťou napadnutých rozsudkov krajských
súdov (dovolania sťažovateľky proti napadnutým rozsudkom krajských súdov najvyšší súd
napadnutými uzneseniami odmietol ako neprípustné, pozn.). Ústavný súd preto napadnuté
rozsudky krajských súdov preskúmal z hľadiska možného porušenia sťažovateľkinho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
sústreďujúc sa pritom na posúdenie, či sú napadnuté rozsudky krajských súdov ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnené a či ich nemožno považovať za arbitrárne.
Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne
čl. 36 ods. 1 listiny) si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).
Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným
súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný
súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda
všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd
už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou, prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti
8
namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom
najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie
sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy).
Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom,
ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie
ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania (I. ÚS 234/2014).
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,
aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením
dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech
(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
Z napadnutých rozsudkov krajských súdov vyplýva, že krajské súdy ako odvolacie
súdy sa stotožnili s rozsudkami okresných súdov, keď posúdili rozhodcovskú doložku
obsiahnutú v samotných všeobecných poistných podmienkach ako neplatnú, keďže nebola
individuálne dojednaná a žalobcovia nemali možnosť brániť svoje práva pred všeobecnými
súdmi, čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech žalobcov
ako spotrebiteľov. V dôsledku uvedeného krajské súdy potvrdili rozsudky okresných súdov,
ktorými došlo k zrušeniu rozhodcovských rozsudkov Arbitrážneho súdu Košice, ako vecne
správne [§ 40 ods. 1 písm. g) a j) zákona o rozhodcovskom konaní].
Odôvodnenie napadnutých rozsudkov krajských súdov nemá podľa názoru ústavného
súdu arbitrárny charakter. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát poukázal
na judikatúru Súdneho dvora, ktorá vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť
tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana
spotrebiteľa (II. ÚS 235/2012). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom
a z neho vyplývajúcim právnym názorom krajských súdov vysloveným v odvolacích
konaniach nestotožňuje, nemôže viesť sama osebe k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor krajských súdov svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov uplatnenou vo veci sťažovateľky
všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny
názor krajských súdov iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,
resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu
všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil
10
od znenia príslušných ustanovení právnych predpisov, že by zásadne poprel ich účel
a význam.
Podľa názoru ústavného súdu výklad relevantných právnych noriem uplatnený
krajskými súdmi takéto nedostatky nevykazuje, a preto sťažnosti v tejto časti odmietol pri
predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
II.2 K namietanému porušeniu označených práv uzneseniami najvyššieho súdu
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie označených práv postupom
a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania
odmietnuté ako neprípustné.
Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky
upravuje § 236 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení účinnom
v čase rozhodovania najvyššieho súdu, do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“).
V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ
ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.
Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho
súdu nemajúci oporu v zákone.
Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania
je v napadnutých rozhodnutiach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.
V odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné,
a to jednak podľa § 239 OSP, ako aj podľa § 237 OSP.
Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých možno uskutočniť dovolacie
konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,
nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
12
Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie
vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon
dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej
riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam
uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho
konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu ňou porušenie označených práv ako nedostatočnú na to,
aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšie konanie zistiť
a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a namietaným
porušením označených práv. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nemôžu byť v takej
príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv aj preto,
že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných
noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne
aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti
ako zjavne neopodstatnené.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2016