Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 924/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra

2016 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej

(sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť

obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou MST PARTNERS, s. r. o., Laurinská 3, Bratislava, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Martin Timcsák, vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa , Listiny základných práv

a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

- postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. novembra 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 12. novembra 2015

(),

- postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. júna 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 26. októbra 2015

() a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., vedené pod

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., o d m i e t a

ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. januára

2016 () a 28. januára 2016 () doručené sťažnosti obchodnej

spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa

(ďalej len „ústava“), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“)

- postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. novembra 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 12. novembra 2015 ()

- postupom Krajského súdu v Trenčíne (spolu ďalej len „krajské súdy“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. júna 2014 a postupom

najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 26. októbra 2015 () .

Sťažovateľka v sťažnostiach uvádza, že ako žalovaná bola účastníčkou súdnych

konaní vedených pred Okresným súdom Nitra a Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej

len „okresné súdy“) o zrušenie rozhodcovských rozsudkov. Žalobcovia žaloby odôvodnili

tým, že rozhodcovská doložka, na základe ktorej bola založená právomoc Arbitrážneho

súdu Košice tvoriaca súčasť poistných zmlúv, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a ako

taká je neplatná. V dôsledku neplatnej rozhodcovskej doložky nemal podľa žalobcu v jeho

veci Arbitrážny súd Košice právomoc, takže následne týmto súdom vydané rozhodcovské

rozsudky nespĺňajú zákonom požadované podmienky riadneho exekučného titulu. Okresné

2

súdy rozsudkami sp. zn. () a sp. zn.

() (ďalej len „rozsudky okresných súdov“) rozhodcovské rozsudky zrušili

podľa o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31. decembra

2014 (ďalej len „zákon o rozhodcovskom konaní“). Sťažovateľka proti napadnutým

rozsudkom okresných súdov podala odvolania, o ktorých rozhodli Krajský súd v Nitre

rozsudkom sp. zn. z 26. novembra 2014 () a Krajský súd

v Trenčíne rozsudkom sp. zn. z 26. júna 2014 () (ďalej len

„napadnuté rozsudky krajských súdov“) tak, že rozsudky okresných súdov potvrdili ako

vecne správne. Sťažovateľka nespokojná s výsledkom napadnutých konaní podala proti

napadnutým rozsudkom krajských súdov dovolania, o ktorých rozhodol najvyšší súd

uznesením sp. zn. z 12. novembra 2015 () a uznesením

sp. zn. z 26. októbra 2015 () (ďalej len „napadnuté

uznesenia“) tak, že ich ako procesne neprípustné odmietol.

Sťažovateľka v sťažnostiach namieta vo vzťahu k napadnutým uzneseniam

najvyššieho súdu ich nepreskúmateľnosť a poukazuje na ich odôvodnenia, z ktorých

vyplýva „že v danom prípade ide o dovolanie podané v obdobnej veci, aká už bola v počte

väčšom ako päť predmetom konania pred dovolacím súdom na základe skoršieho dovolania

podaného tou istou dovolateľkou a dovolací súd sa s odôvodneniami rozhodnutí, ktoré boli

vydané v týchto konaniach v celom rozsahu stotožňuje a poukazuje na ne a už ďalšie

neuvádza“.

Sťažovateľka uvádza, že relevantný dôvod „zrušenia rozhodcovského rozsudku

predpokladá, že súd v odôvodnení svojho rozsudku:

• vymedzí dotknuté všeobecné záväzné právne predpisy na ochranu práv

spotrebiteľa a

• zároveň vysvetlí v čom spočívalo ich porušenie pri rozhodovaní rozhodcovského

súdu.

Obe tieto podmienky riadneho odôvodnenia na naplnenie tohto dôvodu zrušenia

rozhodcovského rozsudku musia byť splnené kumulatívne, čo však zo strany odvolacieho

súdu, ako aj súdu prvého stupňa splnené nebolo.

Sťažovateľ pritom v odvolaní poukázal na skutočnosť, že žalobca sa svojou žalobou

snažil napadnúť neplatnosť rozhodcovskej doložky v zmysle § 40 ods. 1 písm. c) ZRK. Tomu

napokon z hľadiska obsahu aj zodpovedalo odôvodnenie napadnutého rozsudku súdu

prvého stupňa avšak bez toho, aby súd prvého stupňa konštatoval neplatnosť rozhodcovskej

doložky, resp. poukázal na aplikáciu § 40 ods. 1 písm. c) ZRK.

Dovolací súd sa k tejto argumentácii žalovaného nijakým spôsobom nevyjadril,

pričom tento nedostatok zakladá nepreskúmateľnosť uznesenia dovolacieho súdu.“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že «[s]úd prvého stupňa v rozsudku dospel k záveru,

že rozhodcovská doložka predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku podlá generálnej

klauzuly upravenej v (arg. slovo najmä v ) stým,

že rozhodcovská doložka spôsobuje podľa súdu značný nepomer v právach a povinnostiach

v neprospech spotrebiteľa. Aj keď súd právne kvalifikoval rozhodcovskú doložku ako

neprijateľnú z dôvodu, že má spôsobovať značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v odôvodnení rozsudku nijako neobjasnil,

v akých právach či povinnostiach vychádzajúcich z rozhodcovskej doložky mal byť žalovaný

(sťažovateľ) na úkor žalobcu zvýhodnený tak, že zvýhodnenie malo byť dokonca značnou

nerovnováhou vo vzťahu ku právam žalobcu. Súd prvého stupňa síce v rozsudku (bez

akejkoľvek väzby na problematiku ním tvrdeného značného nepomeru v právach

a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa) konštatoval, že ak rozhodcovská doložka nebola

dojednaná individuálne v štandardnej zmluve, ale bola „nanútená“ jednou zmluvnou

stranou, že je daný predpoklad, že slabšia strana vzťahu (spotrebiteľ) sa nedokáže

v prípadnom rozhodcovskom konaní riadne brániť. Následne však súd prvého stupňa

neuviedol či na základe vykonaných dôkazov bol tento jeho predpoklad naplnený

aj v konaní v rámci horeuvedenej veci a tiež ani to v čom mal prípadne v týchto

súvislostiach spočívať značný nepomer v právach a povinnostiach v neprospech

spotrebiteľa. Následne tiež súd prvého stupňa ani neuviedol či a aké dôsledky má ním

konštatovaná neprijateľnosť rozhodcovskej doložky na jej platnosť. Sťažovateľ v odvolaní

voči prvostupňovému rozsudku namietal, že keďže súd prvého stupňa neuviedol, v čom

konkrétne, v akej časti svojho postavenia, mal byť žalobca v dôsledku rozhodcovskej

doložky značne nerovnovážne oproti žalovanému znevýhodnený, rozsudok súdu prvého

4

stupňa neumožňuje preveriť správnosť postupu súdu metódou myšlienkovej verifikácie teda

preskúmania sledu premís a logických záverov, ktoré viedli súd prvého stupňa k názoru

o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, čo zakladá nepreskúmateľnosť rozsudku súdu

prvého stupňa.

Žalovaný ďalej v odvolaní namietal, že z rozsudku súdu prvého stupňa tiež nevplýva

či jeho záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky má nejaký vplyv na jej platnosť, keďže

súd prvého stupňa v rozsudku platnosť, resp. neplatnosť rozhodcovskej doložky na žiadnom

mieste nekonštatuje.

Odvolací sa ani k tejto zásadnej argumentácií sťažovateľa uvedenej v odvolaní

v odôvodnení svojho rozhodnutia nijako nevyjadril. Sťažovateľ preto v dovolaní napadol

nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu aj z tohto aspektu. Mal totiž za to,

že odvolací súd bol povinný uviesť, keď už dospel k záveru, že rozhodcovská doložka

vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky, v čom spočíva jej neprijateľnosť, ktoré

konkrétne znaky vykazuje rozhodcovská doložka, ktoré ju robia neprijateľnou a v čom

spočíva nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.

Dovolací súd sa však ani k tejto námietke v sťažovateľa nijako nevyjadril čo zakladá

nepreskúmateľnosť Uznesenia dovolacieho súdu.».

Sťažovateľka záverom sťažností konštatuje, že „je zrejmé, že dovolací súd sa

nevyjadril k zásadným okolnostiam uvedeným sťažovateľom v dovolaní, a závery

dovolacieho súdu sú absolútne nepreskúmateľné a arbitrárne. Uznesením dovolacieho súdu

preto došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa garantovaných v

SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.“.

K napadnutým rozsudkom krajských súdov sťažovateľka zdôrazňuje, že „[d]ôvody

nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, na ktoré sťažovateľ poukázal v podanom

dovolaní a ktorých sa naďalej pridŕža (viď čl. II. ods. 2 dovolania) zakladajú porušenie

základných práv sťažovateľa garantovaných v SR a

Dohovoru“.

Vychádzajúc z uvedených skutočností, sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd prijal

jej sťažnosti na ďalšie konanie a nálezom vyslovil, že napadnutými rozsudkami krajských

súdov a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu, boli porušené jej práva podľa a dohovoru a listiny označené v petite

sťažností, aby napadnuté uznesenia krajských súdov a napadnuté uznesenia najvyššieho

súdu zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie Krajskému súdu v Nitre (sp. zn. )

a Okresnému súdu Považská Bystrica (sp. zn. ) a priznal jej úhradu trov

právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,

ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní

odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh,

ktorý je zjavne neopodstatnený.

6

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľkou označených práv napadnutými

uzneseniami krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Podľa a podľa listiny každý má právo domáhať

sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

V súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa názoru sťažovateľky sú napadnuté rozsudky krajských súdov arbitrárne,

keďže si nimi krajské súdy bez toho, aby sa vyrovnali s jej argumentmi obsiahnutými

v odvolaniach proti napadnutým rozsudkom okresných súdov, jednoducho osvojili závery

okresných súdov o absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky ako súčasti všeobecných

poistných podmienok sťažovateľky a na tomto základe napadnuté rozsudky okresných

súdov o zrušení rozhodcovských rozsudkov potvrdili ako vecne správne.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená,

ak pri jej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. , ,

, ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti, patrí aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných

pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej

moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

Zo sťažností a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v napadnutých

dovolacích konaniach nezaoberal vecnou správnosťou napadnutých rozsudkov krajských

súdov (dovolania sťažovateľky proti napadnutým rozsudkom krajských súdov najvyšší súd

napadnutými uzneseniami odmietol ako neprípustné, pozn.). Ústavný súd preto napadnuté

rozsudky krajských súdov preskúmal z hľadiska možného porušenia sťažovateľkinho

základného práva podľa a práva podľa dohovoru,

sústreďujúc sa pritom na posúdenie, či sú napadnuté rozsudky krajských súdov ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnené a či ich nemožno považovať za arbitrárne.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa (obdobne

čl. 36 ods. 1 listiny) si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že vo vzťahu k všeobecným

súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou

(m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný

súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné

súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda

všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd

už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana , prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnosti

8

namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s a dohovorom

najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie

sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr.

, ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s ).

Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala, a bola vyhlásená spôsobom,

ktorý predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania ().

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania,

aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením

dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech

(nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

Z napadnutých rozsudkov krajských súdov vyplýva, že krajské súdy ako odvolacie

súdy sa stotožnili s rozsudkami okresných súdov, keď posúdili rozhodcovskú doložku

obsiahnutú v samotných všeobecných poistných podmienkach ako neplatnú, keďže nebola

individuálne dojednaná a žalobcovia nemali možnosť brániť svoje práva pred všeobecnými

súdmi, čím došlo k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami v neprospech žalobcov

ako spotrebiteľov. V dôsledku uvedeného krajské súdy potvrdili rozsudky okresných súdov,

ktorými došlo k zrušeniu rozhodcovských rozsudkov Arbitrážneho súdu Košice, ako vecne

správne [§ 40 ods. 1 písm. g) a j) zákona o rozhodcovskom konaní].

Odôvodnenie napadnutých rozsudkov krajských súdov nemá podľa názoru ústavného

súdu arbitrárny charakter. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát poukázal

na judikatúru Súdneho dvora, ktorá vychádza z predpokladu, že kontrolu neprijateľných

podmienok v spotrebiteľských zmluvách má súd realizovať ex offo, pričom nevyhnutnosť

tohto postupu je daná povahou a významom verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana

spotrebiteľa (). Skutočnosť, že sťažovateľka sa s takýmto prístupom

a z neho vyplývajúcim právnym názorom krajských súdov vysloveným v odvolacích

konaniach nestotožňuje, nemôže viesť sama osebe k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor krajských súdov svojím vlastným (m. m. , ). Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov uplatnenou vo veci sťažovateľky

všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor krajských súdov iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený,

resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu

všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil

10

od znenia príslušných ustanovení právnych predpisov, že by zásadne poprel ich účel

a význam.

Podľa názoru ústavného súdu výklad relevantných právnych noriem uplatnený

krajskými súdmi takéto nedostatky nevykazuje, a preto sťažnosti v tejto časti odmietol pri

predbežnom prerokovaní ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

II.2 K namietanému porušeniu označených práv uzneseniami najvyššieho súdu

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež namietala porušenie označených práv postupom

a napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu, ktorými boli ňou podané dovolania

odmietnuté ako neprípustné.

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky

upravuje a nasl. v znení účinnom

v čase rozhodovania najvyššieho súdu, do 30. júna 2016 (ďalej len „OSP“).

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ

ide o prípady uvedené pod písmenom a) až g) tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených

v .

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenia najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho

súdu nemajúci oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania

je v napadnutých rozhodnutiach zdôvodnený vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo.

V odôvodnení napadnutých rozhodnutí najvyšší súd dostatočným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolania sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné,

a to jednak podľa , ako aj podľa .

Otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých možno uskutočniť dovolacie

konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

).

12

Pokiaľ sa sťažovateľka s právnym názorom najvyššieho súdu v otázke akceptácie

vyslovenej neprípustnosti ňou podaných dovolaní nestotožňuje, ústavný súd napokon

dodáva, že otázka posúdenia podmienok dovolacieho konania je otázkou zákonnosti a jej

riešenie nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľkou označených práv. K námietkam

uvedeným v sťažnostiach ústavný súd tiež konštatuje, že najvyšší súd v rámci dovolacieho

konania nerozhodoval o veci meritórne, ale iba procesne, nezistiac dovolacie dôvody

podľa .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu ňou porušenie označených práv ako nedostatočnú na to,

aby na jej základe bolo možné v prípade prijatia sťažností na ďalšie konanie zistiť

a preskúmať spojitosť medzi napadnutými uzneseniami najvyššieho súdu a namietaným

porušením označených práv. Napadnuté uznesenia najvyššieho súdu nemôžu byť v takej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením sťažovateľkou označených práv aj preto,

že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého výkladu a aplikácie platných procesných

noriem upravujúcich postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne

aj , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosti sťažovateľky v tejto časti

ako zjavne neopodstatnené.

Keďže sťažnosti boli odmietnuté, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2016