Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (28)I. ÚS 234/2014
PDF · 217.6 KB
No categories available
I. ÚS 234/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., zastúpenej advokátom JUDr. Václavom Jaroščiakom,
Advokátska kancelária, M. Rázusa 14, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5 Co 40/2014 z 29. januára
2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 6 C 57/2010 z 21. augusta 2013
a takto
rozhodol:
Sťažnosť Z. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014
doručená sťažnosť Z. K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Václavom
Jaroščiakom, Advokátska kancelária, M. Rázusa 14, Žilina, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 40/2014 z 29. januára 2014 (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie“ alebo „uznesenie krajského súdu“) v spojení s uznesením
Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 6 C 27/2010 z 21. augusta 2013
(ďalej len „uznesenie okresného súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že uznesením okresného súdu jej bolo odňaté
oslobodenie od súdnych poplatkov a bolo rozhodnuté o náhrade trov konania štátu v právnej
veci sťažovateľky (navrhovateľky) proti odporcom A. J., A. R., M. S., P. S., J. S. a H. S.
o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Sťažovateľka
podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, pretože zastáva názor, že okresný súd sa
riadne nevysporiadal so všetkými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi skutočnosťami
uvedenými v odvolaní, čím jej odoprel ochranu vyplývajúcu z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6
ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu namietala
predovšetkým tieto skutočnosti:
a) či samotné doručenie uznesenia okresného súdu jej právnemu zástupcovi bolo
právne konformné, keďže právne zastupovanie advokátom zaniká skončením konania,
pričom konanie sa končí právoplatným rozhodnutím vo veci samej,
b) či okresný súd mal oprávnenie postupovať podľa § 138 ods. 5 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a rozhodnúť o odňatí oslobodenia od súdnych
poplatkov v období po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej, teda na základe skutočností,
ktoré vyplývajú až z právoplatného rozhodnutia vo veci samej,
c) či existuje dôvodná pochybnosť v otázke oprávnenia okresného súdu rozhodovať
o povinnosti sťažovateľky v procesnom postavení navrhovateľky nahradiť trovy konania
Slovenskej republike v štádiu, keď bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov.
Krajský súd sa podľa sťažovateľky v napadnutom rozhodnutí, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil a v odôvodnení len
poukázal v zmysle § 219 ods. 2 OSP na jeho odôvodnenie, sa jej podstatnými námietkami
vôbec nezaoberal a odpovede na ne nevyplývajú ani z prvostupňového rozhodnutia, čím
z dôvodu absencie zákonného odôvodnenia rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu v spojení
s uznesením okresného súdu bolo porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému
súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,
ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie okresného súdu o odňatí
oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľke na základe skutočnosti, že sa v dôsledku
uzavretého zmieru medzi navrhovateľkou a odporcami v konaní o vyporiadaní podielového
spoluvlastníctva zmenili jej pomery, a teda pominuli dôvody jej ďalšieho oslobodenia
od súdnych poplatkov.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej
opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických
garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické
osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo
slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým
sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť
každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné
právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov
ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady
ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom
konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto
postavenia vyplývajú.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť
podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre
zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na
poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy
(čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy treba
mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky a podrobnosti
o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno
domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto
ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní
o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného
prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne
v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto
základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd bez riadneho
odôvodnenia a zodpovedania podstatných argumentov predložených sťažovateľkou
v odvolaní potvrdil uznesenie okresného súdu o odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov,
v ktorom okresný súd podľa jej názoru nesprávne aplikoval § 138 ods. 5 OSP, podľa
ktorého priznané oslobodenia od súdnych poplatkov súd za konania odníme, prípadne
i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia konania ukáže, že pomery
účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali. Podľa názoru sťažovateľky
bolo o veci samej už právoplatne rozhodnuté, a preto nie je v danom prípade aplikácia § 138
ods. 5 OSP opodstatnená.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:
„Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania
v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a po prejednaní veci v odvolacom konaní uznesenie
okresného súdu v celom rozsahu potvrdil ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením prvostupňového
rozhodnutia, preto s poukazom na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. v súlade so zákonom sa
obmedzuje len na toto konštatovanie. Podľa názoru odvolacieho súdu uznesenie okresného
súdu bolo vydané v súlade so zákonom, keď okresný súd práve musel vychádzať z ust. § 138
O.s.p. v spojitosti s § 148 ods. 1 a § 151 ods. 6 O.s.p. V posledne uvedenom ustanovení
zákona je zakotvená povinnosť súdu o trovách štátu rozhodnúť aj bez návrhu. Konanie,
pokiaľ ide o časť konania o náhrade trov konania nebolo doposiaľ právoplatne skončené,
preto mohol prvostupňový súd odňať navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov aj
v tomto štádiu konania, ak boli k tomu splnené podmienky požadované zákonom v ust. § 138
Pri hodnotení uznesenia krajského súdu, aj v nadväznosti na § 219 ods. 2 OSP
ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu
prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05,
III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 320/2012), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa
aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového
aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m.
Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného
súdu a v nadväznosti na už citovaný § 219 ods. 2 OSP, ako aj citovanú judikatúru považoval
ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku
okresného súdu. Okresný súd vo svojom uznesení v časti relevantnej pre toto konanie
uviedol:
«Návrhom zo dňa 1.2.2010 sa navrhovateľka domáhala zrušenia a vyporiadania
podielového spoluvlastníctva účastníkov konania k nehnuteľnostiam v k. ú. B.
Na návrh navrhovateľky jej súd priznal uznesením zo dňa 2.3.2010, č.k. 6C/27/2010-
34, oslobodenie od súdnych poplatkov.
Uznesením zo dňa 3.2.2012, č.k. 6C/27/2010-192, súd schválil medzi účastníkmi
konania zmier v nasledovnom znení:
„Podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnostiam nachádzajúcim
sa v kat. území B., a to
- k domu súp. č... postavenému na parcele KN-C č... - zastavané plochy a nádvoria o
2
výmere 1171 m, evidovanému na LV č... vedenom Správou katastra Žilina, vrátane jeho
príslušenstva, vonkajších úprav - vodovodnej prípojky, kanalizačnej prípojky k žumpe,
vonkajšieho schodiska a spevnených asfaltových plôch; a žumpy,
- ku garáži bez súpisného čísla a drevárni postavených na parcele KN-C č...
2
-zastavané plochy a nádvoria o výmere 1171 m,
2
- k pozemkom evidovaným ako parcela KN-C č... - záhrady o výmere 119 mna LV
č... vedenom Správou katastra Žilina a parcela KN-C č... - zastavané plochy a nádvoria o
2
výmere 1171 mna LV č... vedenom Správou katastra Žilina, vrátane oplotenia pozemku
parcela KN-C č... a oplotenia na juhozápadnej hranici pozemku parcela KN-C č...,
sa zrušuje.
Podielové spoluvlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam a ich príslušenstvu sa
vyporiadava tak, že výlučným vlastníkom týchto sa stáva odporkyňa v rade 3/.
Odporkyňa v rade 3/ sa zaväzuje na vyrovnanie podielu navrhovateľky na
vyporiadavanom predmete spoluvlastníctva účastníkov zaplatiť navrhovateľke náhradu vo
výške 5.300,- EUR, a to:
- v jednej splátke vo výške 1.615,- eur splatnej do 3 dní od právoplatnosti tohto
uznesenia a
- v ďalších 11-tich pravidelných mesačných splátkach vo výške 335,- eur so
splatnosťou do 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca so splatnosťou prvej z nich do
20. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom toto
uznesenie nadobudne právoplatnosť.
Odporkyňa v rade 3/ nie je povinná na vyrovnanie podielov odporcov v rade 1/, 2/,
4/,5/ a 6/ na vyporiadavanom predmete spoluvlastníctva účastníkov zaplatiť im akúkoľvek
náhradu za ich podiel vzhľadom na to, že s týmito sa už v minulosti vyporiadala.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“
Súd zároveň konštatoval, že o trovách štátu sa rozhodne do 30 dní po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.
Podľa §138 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“): Na návrh môže súd
priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery
účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo
bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má
i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú. (2)
V návrhu musia byť pomery účastníka dokladované a) vyplneným tlačivom, ktorého vzor
uverejní ministerstvo spravodlivosti na svojom webovom sídle, alebo b) rozhodnutím
o hmotnej núdzi podľa osobitných predpisov. ... (5) Priznané oslobodenie súd kedykoľvek
za konania odníme, prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia
konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali.
Podľa § 148 ods. 1 O.s.p.: Štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo
na náhradu trov konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na
oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah,
ktorý mu súd priznal.
Podľa § 151 ods. 6 O.s.p.: O trovách štátu súd rozhodne aj bez návrhu.
Súd odňal navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov, nakoľko sa od času,
kedy bolo o ňom rozhodnuté, zmenili jej pomery, čo je bez ďalšieho zrejmé z uzavretého
zmieru, v ktorom sa účastníci dohodli, že odporkyňa v rade 3/ vyplatí navrhovateľke na
vyrovnanie jej podielu k vyporiadavanému predmetu spoluvlastníctva účastníkov sumu
5.300,-- EUR. Z toho vyplýva, že i na priek tomu, že navrhovateľka neuposlúchla výzvu
súdu a nepredložila vyplnené tlačivo na dokladovanie svojich aktuálnych pomerov, dospel
súd k záveru, že pominuli dôvody, aby bola navrhovateľka i naďalej oslobodená od súdnych
poplatkov.
Ešte v priebehu konania bolo v prejednávanej veci uznesením zo dňa 18.3.2011, č.k.
6C/27/2010-106, nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva, odvetvia
odhad hodnoty nehnuteľností, pozemné stavby. Odporcom v rade 1/ až 6/ bola uložená
povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania v sume 60, - EUR. Znalcovi
Ing. Mariánovi Petrovičovi bolo Uznesením zo dňa 2.11.2011, č.k. 6C/27/2010-168,
priznané znalečné v sume 430,89 EUR, ktoré bolo vyplatené z preddavkov zložených
odporcami v rade 1/ až 6/ vo výške 360,-- Eur a zvyšok 70.89 EUR z rozpočtových
prostriedkov súdu.
Vzhľadom na charakter a predovšetkým výsledok konania, keď súd žiadnemu
z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal, je každá zo sporových strán podieľať
sa rovnakým dielom na trovách štátu. Nakoľko odporcovia v rade 1/ až 6/ sa na trovách
znaleckého dokazovania, resp. trovách štátu, podieľali sumou 360,-- EUR, súd uložil
navrhovateľke povinnosť nahradiť štátu zostávajúcu časť 70,89 EUR podľa § 148 ods. 1
Uznesenie okresného súdu, a teda aj namietané rozhodnutie krajského súdu je
v podstatnom založené na aplikácii § 138 OSP, ktoré slúži na to, aby v prípade, ak sa
zmenia okolnosti, z ktorých súd pri rozhodnutí o priznaní oslobodenia od súdnych
poplatkov vychádzal, môže oslobodenie rozhodnutím odňať, a to i spätne, pričom dôvodom
na odňatie oslobodenia nie je len zmena v hodnotení pomerov účastníka konania alebo
zmena názoru súdu na to, či ide o svojvoľné alebo zrejme neúspešné uplatňovanie alebo
bránenie práva. Pokiaľ je teda plne v kompetencii všeobecných súdov zhodnotiť zákonom
ustanovené predpoklady na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, je z rovnakého
hľadiska nutné, aby všeobecné súdy mohli až do právoplatného skončenia konania (aj
konanie o náhrade trov konania tvorí súčasť súdneho konania, pozn.) pri zistení nových
okolností, resp. ich zmeny, rozhodnúť o odňatí takéhoto oslobodenia aj so spätnou
účinnosťou. Pokiaľ sa v priebehu konania ukáže, že pomery účastníka konania
neodôvodňujú alebo neodôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, takéto oslobodenia
možno odňať. Obdobne ako pri dokazovaní v občianskom súdnom konaní, keď všeobecný
súd v súlade s ustanovením § 132 OSP sám hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to tak
jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na to, čo v konaní vyšlo
najavo, rovnako pri posudzovaní skutočností svedčiacich pre odňatie priznaného
oslobodenia od súdnych poplatkov postupuje súd v medziach voľnej sudcovskej úvahy.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu jednoznačne vyplýva, že záver
o zmene majetkových pomerov oproti stavu, keď bolo o oslobodení od súdnych poplatkov
rozhodnuté, bol uskutočnený na základe novozistených skutočností [vyplatenie podielu
k vyporiadavanému predmetu spoluvlastníctva na základe súdom schváleného zmieru medzi
účastníkmi konania (m. m. III. ÚS 267/2012)].
Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu tiež namieta, že krajský súd ako
súd odvolací pri jeho odôvodňovaní využil postup podľa § 219 ods. 2 OSP, hoci na to
neboli splnené podmienky.
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do
všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na
spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Povinnosť
odôvodňovať rozhodnutie však nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné
vysporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko
(sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového
rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia
súdu nižšieho stupňa.
Normatívnym vyjadrením zmyslu uvedeného rozhodnutia ESĽP vo veci Helle
v. Fínsko je v slovenskom právnom poriadku práve § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa
odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa
v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.
Ústavný súd k citovanému ustanoveniu už konštatoval, že zákonodarcom upravenú
fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho
rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy
potrebné v záujme ústavne konformného výkladu (čl. 152 ods. 4 ústavy) aplikovať aj
vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka občianskeho
súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný
súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým
priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (I. ÚS 118/2010).
Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí nedospel k iným skutkovým alebo
právnym záverom ako súd prvého stupňa a následne postupom podľa § 219 ods. 2 OSP sa
obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia,
neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby ústavný súd
z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci
odvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu
postupoval podľa § 219 ods. 2 OSP. Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností možno a je
vhodné postupom podľa § 219 ods. 2 OSP zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovanie
správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je hospodárne a ani
účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby, len inými
slovami, vyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni neúspešný.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu (v spojení s uznesením okresného súdu)
a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014