Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 234/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014

predbežne prerokoval sťažnosť Z. K., zastúpenej advokátom JUDr. Václavom Jaroščiakom,

Advokátska kancelária, M. Rázusa 14, Žilina, ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 29. januára

2014 v spojení s uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. z 21. augusta 2013

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Z. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2014

doručená sťažnosť Z. K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. Václavom

Jaroščiakom, Advokátska kancelária, M. Rázusa 14, Žilina, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. januára 2014 (ďalej len

„napadnuté rozhodnutie“ alebo „uznesenie krajského súdu“) v spojení s uznesením

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 21. augusta 2013

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že uznesením okresného súdu jej bolo odňaté

oslobodenie od súdnych poplatkov a bolo rozhodnuté o náhrade trov konania štátu v právnej

veci sťažovateľky (navrhovateľky) proti odporcom A. J., A. R., M. S., P. S., J. S. a H. S.

o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Sťažovateľka

podala proti uzneseniu okresného súdu odvolanie, pretože zastáva názor, že okresný súd sa

riadne nevysporiadal so všetkými hmotnoprávnymi a procesnoprávnymi skutočnosťami

uvedenými v odvolaní, čím jej odoprel ochranu vyplývajúcu z a

ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka v odvolaní proti uzneseniu okresného súdu namietala

predovšetkým tieto skutočnosti:

a) či samotné doručenie uznesenia okresného súdu jej právnemu zástupcovi bolo

právne konformné, keďže právne zastupovanie advokátom zaniká skončením konania,

pričom konanie sa končí právoplatným rozhodnutím vo veci samej,

b) či okresný súd mal oprávnenie postupovať podľa § 138 ods. 5 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a rozhodnúť o odňatí oslobodenia od súdnych

poplatkov v období po právoplatnom rozhodnutí vo veci samej, teda na základe skutočností,

ktoré vyplývajú až z právoplatného rozhodnutia vo veci samej,

c) či existuje dôvodná pochybnosť v otázke oprávnenia okresného súdu rozhodovať

o povinnosti sťažovateľky v procesnom postavení navrhovateľky nahradiť trovy konania

Slovenskej republike v štádiu, keď bola oslobodená od platenia súdnych poplatkov.

Krajský súd sa podľa sťažovateľky v napadnutom rozhodnutí, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu, s ktorým sa v celom rozsahu stotožnil a v odôvodnení len

poukázal v zmysle na jeho odôvodnenie, sa jej podstatnými námietkami

vôbec nezaoberal a odpovede na ne nevyplývajú ani z prvostupňového rozhodnutia, čím

z dôvodu absencie zákonného odôvodnenia rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu v spojení

s uznesením okresného súdu bolo porušené jej základné práva podľa

a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, uznesenie krajského súdu zruší a vec vráti krajskému

súdu na ďalšie konanie a prizná jej náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu,

ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenie okresného súdu o odňatí

oslobodenia od súdnych poplatkov sťažovateľke na základe skutočnosti, že sa v dôsledku

uzavretého zmieru medzi navrhovateľkou a odporcami v konaní o vyporiadaní podielového

spoluvlastníctva zmenili jej pomery, a teda pominuli dôvody jej ďalšieho oslobodenia

od súdnych poplatkov.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej

opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických

garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické

osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo

slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým

sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie,

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom pre

zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd bez riadneho

odôvodnenia a zodpovedania podstatných argumentov predložených sťažovateľkou

v odvolaní potvrdil uznesenie okresného súdu o odňatí oslobodenia od súdnych poplatkov,

v ktorom okresný súd podľa jej názoru nesprávne aplikoval , podľa

ktorého priznané oslobodenia od súdnych poplatkov súd za konania odníme, prípadne

i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia konania ukáže, že pomery

účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali. Podľa názoru sťažovateľky

bolo o veci samej už právoplatne rozhodnuté, a preto nie je v danom prípade aplikácia § 138

ods. 5 opodstatnená.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

„Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec bez nariadenia ústneho pojednávania

v súlade s ust. a po prejednaní veci v odvolacom konaní uznesenie

okresného súdu v celom rozsahu potvrdil ako vecne správne podľa

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil aj s odôvodnením prvostupňového

rozhodnutia, preto s poukazom na ust. v súlade so zákonom sa

obmedzuje len na toto konštatovanie. Podľa názoru odvolacieho súdu uznesenie okresného

súdu bolo vydané v súlade so zákonom, keď okresný súd práve musel vychádzať z ust. § 138

v spojitosti s a V posledne uvedenom ustanovení

zákona je zakotvená povinnosť súdu o trovách štátu rozhodnúť aj bez návrhu. Konanie,

pokiaľ ide o časť konania o náhrade trov konania nebolo doposiaľ právoplatne skončené,

preto mohol prvostupňový súd odňať navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov aj

v tomto štádiu konania, ak boli k tomu splnené podmienky požadované zákonom v ust. § 138

“

Pri hodnotení uznesenia krajského súdu, aj v nadväznosti na

ústavný súd vychádzal z ustáleného právneho názoru, podľa ktorého rozhodnutie súdu

prvého stupňa a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. ,

, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Tento právny názor zahŕňa

aj požiadavku komplexného posudzovania rozhodnutí všeobecných súdov (prvostupňového

aj odvolacieho), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania (m. m.

).

Vzhľadom na obsahovú spojitosť uznesenia krajského súdu s uznesením okresného

súdu a v nadväznosti na už citovaný , ako aj citovanú judikatúru považoval

ústavný súd za potrebné v ďalšom poukázať aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku

okresného súdu. Okresný súd vo svojom uznesení v časti relevantnej pre toto konanie

uviedol:

«Návrhom zo dňa 1.2.2010 sa navrhovateľka domáhala zrušenia a vyporiadania

podielového spoluvlastníctva účastníkov konania k nehnuteľnostiam v k. ú. B.

Na návrh navrhovateľky jej súd priznal uznesením zo dňa 2.3.2010, č.k. -

34, oslobodenie od súdnych poplatkov.

Uznesením zo dňa 3.2.2012, č.k. -192, súd schválil medzi účastníkmi

konania zmier v nasledovnom znení:

„Podielové spoluvlastníctvo účastníkov konania k nehnuteľnostiam nachádzajúcim

sa v kat. území B., a to

- k domu súp. č... postavenému na parcele KN-C č... - zastavané plochy a nádvoria o

2

výmere 1171 m, evidovanému na LV č... vedenom Správou katastra Žilina, vrátane jeho

príslušenstva, vonkajších úprav - vodovodnej prípojky, kanalizačnej prípojky k žumpe,

vonkajšieho schodiska a spevnených asfaltových plôch; a žumpy,

- ku garáži bez súpisného čísla a drevárni postavených na parcele KN-C č...

2

-zastavané plochy a nádvoria o výmere 1171 m,

2

- k pozemkom evidovaným ako parcela KN-C č... - záhrady o výmere 119 mna LV

č... vedenom Správou katastra Žilina a parcela KN-C č... - zastavané plochy a nádvoria o

2

výmere 1171 mna LV č... vedenom Správou katastra Žilina, vrátane oplotenia pozemku

parcela KN-C č... a oplotenia na juhozápadnej hranici pozemku parcela KN-C č...,

sa zrušuje.

Podielové spoluvlastníctvo k uvedeným nehnuteľnostiam a ich príslušenstvu sa

vyporiadava tak, že výlučným vlastníkom týchto sa stáva odporkyňa v rade 3/.

Odporkyňa v rade 3/ sa zaväzuje na vyrovnanie podielu navrhovateľky na

vyporiadavanom predmete spoluvlastníctva účastníkov zaplatiť navrhovateľke náhradu vo

výške 5.300,- EUR, a to:

- v jednej splátke vo výške 1.615,- eur splatnej do 3 dní od právoplatnosti tohto

uznesenia a

- v ďalších 11-tich pravidelných mesačných splátkach vo výške 335,- eur so

splatnosťou do 20. dňa príslušného kalendárneho mesiaca so splatnosťou prvej z nich do

20. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom toto

uznesenie nadobudne právoplatnosť.

Odporkyňa v rade 3/ nie je povinná na vyrovnanie podielov odporcov v rade 1/, 2/,

4/,5/ a 6/ na vyporiadavanom predmete spoluvlastníctva účastníkov zaplatiť im akúkoľvek

náhradu za ich podiel vzhľadom na to, že s týmito sa už v minulosti vyporiadala.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“

Súd zároveň konštatoval, že o trovách štátu sa rozhodne do 30 dní po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej.

Podľa (ďalej len „“): Na návrh môže súd

priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery

účastníka odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo

bránenie práva. Ak nerozhodne súd inak, vzťahuje sa oslobodenie na celé konanie a má

i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím o oslobodení sa však nevracajú. (2)

V návrhu musia byť pomery účastníka dokladované a) vyplneným tlačivom, ktorého vzor

uverejní ministerstvo spravodlivosti na svojom webovom sídle, alebo b) rozhodnutím

o hmotnej núdzi podľa osobitných predpisov. ... (5) Priznané oslobodenie súd kedykoľvek

za konania odníme, prípadne i so spätnou účinnosťou, ak sa do právoplatného skončenia

konania ukáže, že pomery účastníka oslobodenie neodôvodňujú, prípadne neodôvodňovali.

Podľa : Štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo

na náhradu trov konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na

oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah,

ktorý mu súd priznal.

Podľa : O trovách štátu súd rozhodne aj bez návrhu.

Súd odňal navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov, nakoľko sa od času,

kedy bolo o ňom rozhodnuté, zmenili jej pomery, čo je bez ďalšieho zrejmé z uzavretého

zmieru, v ktorom sa účastníci dohodli, že odporkyňa v rade 3/ vyplatí navrhovateľke na

vyrovnanie jej podielu k vyporiadavanému predmetu spoluvlastníctva účastníkov sumu

5.300,-- EUR. Z toho vyplýva, že i na priek tomu, že navrhovateľka neuposlúchla výzvu

súdu a nepredložila vyplnené tlačivo na dokladovanie svojich aktuálnych pomerov, dospel

súd k záveru, že pominuli dôvody, aby bola navrhovateľka i naďalej oslobodená od súdnych

poplatkov.

Ešte v priebehu konania bolo v prejednávanej veci uznesením zo dňa 18.3.2011, č.k.

-106, nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctva, odvetvia

odhad hodnoty nehnuteľností, pozemné stavby. Odporcom v rade 1/ až 6/ bola uložená

povinnosť zložiť preddavok na trovy znaleckého dokazovania v sume 60, - EUR. Znalcovi

Ing. Mariánovi Petrovičovi bolo Uznesením zo dňa 2.11.2011, č.k. -168,

priznané znalečné v sume 430,89 EUR, ktoré bolo vyplatené z preddavkov zložených

odporcami v rade 1/ až 6/ vo výške 360,-- Eur a zvyšok 70.89 EUR z rozpočtových

prostriedkov súdu.

Vzhľadom na charakter a predovšetkým výsledok konania, keď súd žiadnemu

z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal, je každá zo sporových strán podieľať

sa rovnakým dielom na trovách štátu. Nakoľko odporcovia v rade 1/ až 6/ sa na trovách

znaleckého dokazovania, resp. trovách štátu, podieľali sumou 360,-- EUR, súd uložil

navrhovateľke povinnosť nahradiť štátu zostávajúcu časť 70,89 EUR podľa § 148 ods. 1

»

Uznesenie okresného súdu, a teda aj namietané rozhodnutie krajského súdu je

v podstatnom založené na aplikácii , ktoré slúži na to, aby v prípade, ak sa

zmenia okolnosti, z ktorých súd pri rozhodnutí o priznaní oslobodenia od súdnych

poplatkov vychádzal, môže oslobodenie rozhodnutím odňať, a to i spätne, pričom dôvodom

na odňatie oslobodenia nie je len zmena v hodnotení pomerov účastníka konania alebo

zmena názoru súdu na to, či ide o svojvoľné alebo zrejme neúspešné uplatňovanie alebo

bránenie práva. Pokiaľ je teda plne v kompetencii všeobecných súdov zhodnotiť zákonom

ustanovené predpoklady na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, je z rovnakého

hľadiska nutné, aby všeobecné súdy mohli až do právoplatného skončenia konania (aj

konanie o náhrade trov konania tvorí súčasť súdneho konania, pozn.) pri zistení nových

okolností, resp. ich zmeny, rozhodnúť o odňatí takéhoto oslobodenia aj so spätnou

účinnosťou. Pokiaľ sa v priebehu konania ukáže, že pomery účastníka konania

neodôvodňujú alebo neodôvodňovali oslobodenie od súdnych poplatkov, takéto oslobodenia

možno odňať. Obdobne ako pri dokazovaní v občianskom súdnom konaní, keď všeobecný

súd v súlade s ustanovením sám hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to tak

jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na to, čo v konaní vyšlo

najavo, rovnako pri posudzovaní skutočností svedčiacich pre odňatie priznaného

oslobodenia od súdnych poplatkov postupuje súd v medziach voľnej sudcovskej úvahy.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu jednoznačne vyplýva, že záver

o zmene majetkových pomerov oproti stavu, keď bolo o oslobodení od súdnych poplatkov

rozhodnuté, bol uskutočnený na základe novozistených skutočností [vyplatenie podielu

k vyporiadavanému predmetu spoluvlastníctva na základe súdom schváleného zmieru medzi

účastníkmi konania (m. m. )].

Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu tiež namieta, že krajský súd ako

súd odvolací pri jeho odôvodňovaní využil postup podľa , hoci na to

neboli splnené podmienky.

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede na

všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do

všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na

spravodlivý proces (napr. , , ). Povinnosť

odôvodňovať rozhodnutie však nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné

vysporiadať sa s každým argumentom. Podľa rozsudku ESĽP vo veci Helle v. Fínsko

(sťažnosť č. 20772/92) z 19. decembra 1998 sa odvolací súd pri potvrdení prvostupňového

rozhodnutia (zamietnutí odvolania) v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia

súdu nižšieho stupňa.

Normatívnym vyjadrením zmyslu uvedeného rozhodnutia ESĽP vo veci Helle

v. Fínsko je v slovenskom právnom poriadku práve , podľa ktorého ak sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa

v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

Ústavný súd k citovanému ustanoveniu už konštatoval, že zákonodarcom upravenú

fakultatívnu možnosť odvolacieho súdu obmedziť sa v odôvodnení potvrdzujúceho

rozhodnutia len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia je vždy

potrebné v záujme ústavne konformného výkladu ( ) aplikovať aj

vo svetle judikatúry ústavného súdu a ESĽP zaoberajúcej sa právom účastníka občianskeho

súdneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu. Ak tak všeobecný

súd nepostupoval, jeho rozsudok je nevyhnutné považovať za arbitrárny, svojvoľný, a tým

priamo zasahujúci do základného práva účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa

a práva podľa dohovoru ().

Keďže krajský súd v napadnutom rozhodnutí nedospel k iným skutkovým alebo

právnym záverom ako súd prvého stupňa a následne postupom podľa sa

obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia,

neexistujú podľa názoru ústavného súdu relevantné dôvody na to, aby ústavný súd

z ústavnoprávneho hľadiska akokoľvek spochybňoval rozhodnutie vydané v rámci

odvolacieho konania len na základe toho, že krajský súd v okolnostiach daného prípadu

postupoval podľa . Je potrebné uviesť, že za takýchto okolností možno a je

vhodné postupom podľa zúžiť rozsah odôvodnenia len na skonštatovanie

správnosti dôvodov odvolaním napadnutého rozhodnutia, pretože nie je hospodárne a ani

účelné, aby súd rozhodujúci o odvolaní uvádzal tie isté dôvody alebo aby, len inými

slovami, vyjadril dôvody, pre ktoré bol účastník konania už v prvom stupni neúspešný.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovaným rozhodnutím krajského súdu (v spojení s uznesením okresného súdu)

a namietaným porušením základného práva sťažovateľky podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. mája 2014