Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 296/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júla 2019

predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť spoločnosti

v konkurze, , , zastúpenej advokátkou

JUDr. Michaelou Poláčkovou, Palárikova 88, Čadca, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

1 Obdo V 17/2017 z 25. októbra 2018 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť spoločnosti v konkurze

o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára

2019 doručená ústavná sťažnosť spoločnosti

v konkurze, , (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

1 Obdo V 17/2017 z 25. októbra 2018.

2. Sťažovateľka uviedla, že v právnej veci vedenej Krajským súdom v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. a najvyšším súdom pod sp. zn.

, a ide o uplatnenú náhradu škody

sťažovateľky (ďalej aj „úpadca“) vo výške 1 milión Sk (33 193,91 €), ktorú spôsobili

žalovaní 1 a 2 ako správcovia konkurznej podstaty sťažovateľky ‒úpadcu a žalovaný 3

ako ich advokát v súdnom spore vedenom Okresným súdom Čadca pod sp. zn.

a Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. (ďalej aj „základný

spor“). Žalovaní v základnom spore v postavení žalobcov nevynaložili odbornú (profesijnú)

starostlivosť ani tzv. povinnosť všeobecnej prevencie, keď podanú žalobu s uplatnenou

premlčanou pohľadávkou, za ktorú bol z majetku úpadcu zaplatený súdny poplatok 1 milión

Sk, nevzali späť pred prvým pojednávaním, hoci protistrana namietla premlčanie žalobného

nároku. Spor bol právoplatne skončený zamietnutím žaloby na základe námietky premlčania

s tým, že žalovaní vôbec námietku premlčania nesporovali.

3. Sťažovateľka uviedla, že ide po právnej stránke o zložitý spor, dosiaľ v súdnej

praxi neriešený a v reálnej praxi správcov, advokátov a napokon aj súdov nevžitý, ktorého

cieľom bolo dosiahnutie spravodlivosti narušenej činnosťou žalovaných, ktorí rozhodovali

o „osude“ majetku úpadcu vo výške 1 milión Sk. „Žaloba vychádzala z hodnotového

predpokladu, že súdy budú v každom žalovanom nachádzať človeka, ktorý rozumie

pravidlám svojho odboru (profesie), ktorý tieto pravidlá dodržiava, a ktorý zodpovedá

za chyby spôsobené ich porušením. Pritom profesijné pravidlá vychádzajú aj zo všeobecne

platných pravidiel, spomedzi ktorých bolo v tomto prípade podstatné pravidlo predchádzať

škode na majetku iného, teda úpadcu. Zamietnutie žaloby navodilo stav, v ktorom nebol

chránený sťažovateľ ako poškodený, ale žalovaní ako škodcovia na jeho majetku, a to

na základe súdnych rozhodnutí, ktoré nevychádzali z relevantného práva a nepresvedčivo

upustili od hodnotového predpokladu a legitímneho cieľa žaloby.“.

4. Základný spor sa začal podaním žaloby o zaplatenie sumy 33 965 000,00 Sk

s prísl., žalovaným 1 ako správcom konkurznej podstaty úpadcu v zastúpení žalovaným 3

ako advokátom. Žalovaný (v základnom spore) ako predseda predstavenstva

sťažovateľky podal k žalobe písomné vyjadrenie, v ktorom vzniesol námietku premlčania

žalobného nároku. Okresný súd Čadca uznesením z 26. septembra 2007 zastavil konanie

pre nezaplatenie súdneho poplatku 1 milión Sk, čo zvrátil žalovaný 2 ako nový správca tým,

že 15. novembra 2007 zaplatil súdny poplatok z konkurznej podstaty sťažovateľky.

na premlčanie opakovane upozorňoval s tým, že strate v zaplatenom poplatku

1 milión Sk možno zabrániť späťvzatím žaloby do prvého pojednávania. Správcovia

ani ich advokát na námietku premlčania nereagovali a takto nečinní ostali

až do právoplatného skončenia veci zamietnutím žaloby práve z dôvodu premlčania.

5. Žalovaní prejavili prvú aktivitu týkajúcu sa premlčania až pri obrane v tomto spore

o náhradu škody argumentujúc, že bolo ich právom a dokonca povinnosťou podať žalobu

a že bolo ich právom mať právny názor, že pohľadávka nebola premlčaná,

a že nezodpovedajú za miliónovú škodu na majetku úpadcu spôsobenú zaplatením súdneho

poplatku, pretože výsledok základného sporu bol nepredvídateľný. Práve tieto námietky

sa v rozhodnutiach odvolacieho súdu, ako aj prvoinštančného súdu ukázali ako podstatné

pre zamietnutie žaloby. Sťažovateľka sa proti týmto argumentom bránila a označovala

ich za nesprávne dôvodiac, že v otázke premlčania existuje najmenej 30-ročná ustálená

súdna prax, podľa ktorej sa námietka premlčania posudzuje ako prvoradá pred samotným

nárokom a vychádza sa zo subjektívnej premlčacej doby, ktorá je pre obchodné vzťahy

upravená ako štvorročná premlčacia doba. Sťažovateľka pritom vždy zdôrazňovala, že ide

o bezpredmetnú a dodatočnú obranu žalovaných, na ktorú nemožno prihliadať, pretože

v základnom spore boli ohľadom premlčania absolútne nečinní. Tejto námietke

sťažovateľky odvolací súd, ako aj súd prvej inštancie pri zamietnutí žaloby nevenovali

žiadnu pozornosť ani odôvodnenie.

6. Podobne oba všeobecné súdy pri zamietnutí žaloby nevenovali žiadnu pozornosť

vykázanej a stranami nesporovanej ľahostajnosti všetkých žalovaných k otázke premlčania

v základnom spore, ako aj svojvôli žalovaných správcov pri vedení základného sporu

a platení miliónového poplatku z konkurznej podstaty. Ako sa ukázalo v priebehu konania,

žalovaní nespochybnili fakt, že v základnom spore boli, čo sa týka premlčania, absolútne

nečinní. Takisto nespochybnili fakt, že žalovaný 1 nemal k podaniu žaloby a žalovaný 2

nemal k zaplateniu súdneho poplatku 1 milión Sk potrebné krytie, resp. schválenie

veriteľským výborom alebo konkurzným súdom. Takisto nespochybnili fakt, že pre podanie

žaloby a zaplatenie súdneho poplatku sa žalovaní 1 a 2 ako správcovia úpadcu rozhodli

po vlastnom uvážení bez toho, aby o týchto aktivitách informovali veriteľský výbor

a konkurzný súd.

7. Keďže odvolací súd (a prvoinštančný súd) v opísanom správaní žalovaných

neobjavili ani náznak zodpovednosti, sťažovateľka tvrdí, že vo veci prijali neudržateľné

rozhodnutia, založené na neudržateľných právnych názoroch až právnom omyle a priznali

náhradu trov konania všetkým žalovaným, spomedzi ktorých sa dali právne zastúpiť

žalovaný 3 ako činný advokát iným advokátom a žalovaný 2 ako činný advokát vlastnou

advokátskou kanceláriou, čo ešte viac zníži hodnota konkurznej podstaty úpadcu

(sťažovateľky).

8. Pre účely dosiahnutia nápravy takto posúdenej veci podala sťažovateľka

dovolanie, ktoré najvyšší súd odmietol ako neprípustné s odôvodnením, že sťažovateľka

nesplnila zákonné a judikatórne podmienky, teda vôbec nepristúpil k meritórnemu

posúdeniu obsahu dovolania, čo sťažovateľka považuje za porušenie svojich ústavných

práv.

9. Vo vzťahu k uplatnenej žalobe o náhradu škody sťažovateľka poukázala

na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. (podobne napr. uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. , a pod.), podľa ktorého

«ak dovolateľ odôvodnil prípustnosť dovolania odklonom od ustálenej rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu podľa ustanovenia

(ďalej len „CSP“), potom je povinný v dovolaní výslovne uviesť právne posúdenie

odvolacieho súdu, ktoré považuje za nesprávne, konkretizovať, ako mal odvolací súd právnu

otázku správne vyriešiť a zároveň musí špecifikovať ustálenú rozhodovaciu prax

dovolacieho súdu, od ktorej sa mal podľa jeho názoru odvolací súd pri svojom rozhodovaní

odkloniť». Sťažovateľka nesúhlasí s názorom dovolacieho súdu, že dovolanie nesplnilo

zákonné a judikatórne požiadavky prípustnosti podľa § 421 ods. l písm. a) a b) Civilného

sporového poriadku (ďalej aj ,,CSP“). Podľa sťažovateľky dovolací súd hodnotil dovolanie

nesprávne a príliš striktne, pretože tieto požiadavky sú v ňom obsiahnuté v miere

zodpovedajúcej osobitostiam celého sporu.

10. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že odvolací súd pri posudzovaní uplatnenej

zodpovednosti ako celku riešil právne otázky, ktoré ešte neboli riešené v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu, resp. najvyšších súdnych autorít [ ods. l písm. b) ],

sťažovateľka uviedla, že na tejto úrovni dodnes nebola riešená žiadna obdobná vec. O tom

napokon nebola vyslovená žiadna pochybnosť ani stranami konania, ani súdmi.

11. Dovolací súd podmienil prípustnosť dovolania podľa ods. l písm. b)

potrebou, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku riešil (bod 35 uznesenia

najvyššieho súdu). Podľa sťažovateľky bola táto potreba jednoznačne daná, pretože právne

otázky, ktoré boli v spore nastolené, majú svoj zásadný význam a dovolací súd rozhodol

nesprávne, keď vec odmietol ako procesné neprípustnú namiesto toho, aby ju meritórne

rozhodol.

12. Sťažovateľka zastáva názor, že „bola nutná odpoveď dovolacieho súdu

na právnu otázku, či nižšie súdy môžu rozhodnúť spor o zodpovednosti za škodu bez toho,

aby vôbec ustálili túto škodu. Takisto bola nutná odpoveď dovolacieho súdu na právnu

otázku, či je možné zbaviť zodpovednosti za škodu správcov konkurznej podstaty

a ich advokáta, pretože svojím postupom (konaním a nečinnosťou) spôsobili škodu

na zverenom majetku sťažovateľa (konkurznej podstate), hoci ich viaže zákonná povinnosť

udržiavať tento majetok v zásade nezmenšený. Pritom strata majetku bola značná, išlo

o 1 milión Sk, ktorý žalovaní nerozumne a nestarostlivo zaplatili ako súdny poplatok

za vysoko rizikovú žalobu s premlčanou pohľadávkou, ktorú odmietli späťvzať aj

po vznesenej námietke premlčania. Takisto bola nutná odpoveď dovolacieho súdu

na právnu otázku, či nečinnosť a ničnerobenie možno právne kvalifikovať ako splnenie

povinnosti odbornej (profesijnej) starostlivosti.“. Vo všetkých týchto právnych otázkach

však dovolací súd ostal bez jediného argumentu a rozhodol v prospech žalovaných (vrátane

vysokej náhrady trov konania), hoci v skutočnosti poškodili zverený majetok sťažovateľky.

Sťažovateľka ako finančne poškodený subjekt preto vníma uznesenie dovolacieho súdu

nielen na úrovni neodôvodneného (nenáležité odôvodneného) rozhodnutia, ale až na úrovni

krajne nespravodlivého, resp. spravodlivosť odopierajúceho rozhodnutia.

13. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľky, že odvolací súd (a prvoinštančný súd)

sa pri posudzovaní jednotlivých čiastočných otázok uplatnenej zodpovednosti odklonili

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, resp. najvyšších súdnych autorít [§ 421

ods. l písm. a) ], sťažovateľka je toho názoru, že tento odklon riadne preukázala

pri všetkých parciálnych otázkach uplatnenej škody, predvídateľnosti a odvrátiteľnosti

škody, porušeniach právnych povinností aj príčinnej súvislosti.

14. Dovolací súd k tomu zaujal stanovisko, že išlo o nedostatočnú aktivitu advokáta,

ktorú nemá dôvod „suplovať“, z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia týkajúce

sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich

uvedených. Ďalej dovolací súd uviedol, že povinnosťou sťažovateľky bolo uviesť konkrétny

judikát zverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky (ďalej len „zbierka“), ktorý odvolací súd nerešpektoval. Pritom z aktuálneho

rozhodnutia publikovaného v zbierke (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. ) vyplýva, že publikácia v zbierke nie je kritériom k tomu,

aby rozhodnutie spadalo pod ustálenú súdnu prax.

15. Sťažovateľka vo vzťahu k uplatnenej škode riadne vymedzila právnu otázku,

ktorá ostala odvolacím súdom nezodpovedaná. Išlo o právnu otázku, či uplatnená suma

33 193,91 € je škoda alebo ide o iný právny titul. Sťažovateľka namietala chýbajúce

posúdenie tejto otázky ako nesprávne a dôvodila, že podľa ustáleného spôsobu

posudzovania zodpovednosti za škodu má byť skutkové zistenie škody a jej právna

kvalifikácia na prvom mieste pred ostatnými predpokladmi zodpovednosti za škodu.

16. Dovolací súd sa s námietkami sťažovateľky vysporiadal tak, že otázku škody

označil za skutkovú otázku a jej chýbajúce zodpovedanie za nespokojnosť sťažovateľky

so skutkovými zisteniami konajúcich súdov, a preto sťažovateľka vníma uznesenie

dovolacieho súdu v tejto časti ako nenáležite odôvodnené.

17. Sťažovateľka k uplatnenej námietke predvídateľnosti škody a odvrátiteľnosti

škody riadne vymedzila právnu otázku, ktorá ostala odvolacím súdom (a prvoinštančným

súdom) nesprávne zodpovedaná. Išlo o právnu otázku, či žalovaní mali a mohli predvídať,

že uplatňujú premlčané právo, oslabené o možnosť súdneho vymáhania. Sťažovateľka jasne

a s poukazom na rad súdnych rozhodnutí označila za nesprávne posúdenie odvolacieho súdu

(a prvoinštančného súdu), že žalovaní nezodpovedajú za škodu, pretože výsledok súdneho

konania a rozhodnutie súdu sú nepredvídateľné. A to aj napriek tomu, že v základnom spore

bola uplatnená námietka premlčania, a žalované právo bolo vyhodnotené ako premlčané

právo, následkom čoho bola žaloba zamietnutá a z majetku sťažovateľky bol zaplatený

súdny poplatok 1 milión Sk.

18. Z uvedeného je zrejmé, že žaloba v otázke premlčania predstavovala vcelku

jednoduchý a jednoznačný prípad s predvídateľným výsledkom zamietnutia. Ak žalovaní

žalobu spájali s „vyhliadkami na úspech“, tieto podľa platného práva nemala. V skutočnosti

bol základný spor od začiatku rizikový, čo žalovaní mohli vedieť a predvídať, a vysoko

rizikový od vznesenia námietky premlčania, čo žalovaní mali vedieť a predvídať.

Ak sa napriek tomu spoliehali na úspech žaloby, spoliehali sa bez primeraných dôvodov

a len v ,,nádeji na úspech“.

19. Závery odvolacieho súdu (a prvoinštančného súdu) o nezodpovednosti

žalovaných za vzniknutý stav sú preto zjavne nesprávne. Avšak ani na úrovni dovolacieho

súdu nedošlo k náprave. Dovolací súd sa totiž s námietkami sťažovateľky vysporiadal tak,

že otázku predvídateľnosti označil za skutkovú otázku a chýbajúce zodpovedanie tejto

otázky za nespokojnosť sťažovateľky so skutkovými zisteniami konajúcich súdov. Pritom

v zjavnom rozpore s takýmto vyhodnotením je rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré tvorili

sudkyne tvoriace aj dovolací senát, pretože v ňom sa výslovne uvádza, že otázka premlčania

práva a predvídateľnosti je právna otázka. Sťažovateľka preto vníma uznesenie dovolacieho

súdu v tejto časti ako nenáležité odôvodnené rozhodnutie dopadajúce na jej ústavné práva.

20. Sťažovateľka k uplatnenej námietke porušenia právnych povinností riadne

vymedzila právnu otázku, ktorá ostala odvolacím súdom (a prvoinštančným súdom)

nesprávne zodpovedaná. Išlo o právnu otázku, či odborná (profesijná) starostlivosť

je prázdny pojem a zahŕňa aj nečinnosť, ničnerobenie a ľahostajnosť. Sťažovateľka

namietala, že bolo jednoznačne preukázané, že žalovaní boli v základnom spore absolútne

nečinní, a túto starostlivosť porušili v miere hrubej nedbanlivosti. Závery odvolacieho súdu

(a prvoinštančného súdu) o nezodpovednosti žalovaných za vzniknutý stav sú teda zjavne

nesprávne. Avšak ani na úrovni dovolacieho súdu nedošlo k náprave, pretože

sa zodpovedaniu tejto právnej otázky vyhol. Sťažovateľka preto vníma uznesenie

dovolacieho súdu v tejto časti ako neodôvodnené rozhodnutie dopadajúce na jej ústavné

práva.

21. Sťažovateľka považuje takéto posúdenie veci až za zarážajúce aj preto,

že sudkyne konajúce v danej veci v roku 2016 rozhodovali v dovolacom senáte právnu vec,

v ktorej z pasivity procesnej strany, pokiaľ ide o námietku premlčania, vyvodili

jednoznačnú zodpovednosť (išlo o rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1

M Obdo V 2/2015). Keďže v sťažovateľkinom prípade takáto zodpovednosť napriek

jej opakovaným námietkam nebola priznaná, z pohľadu sťažovateľky ide o rozdielnu

rozhodovaciu činnosť, ktorú si nedokáže vysvetliť racionálnymi argumentmi.

22. Súčasne zostala nezodpovedaná ani sťažovateľkou riadne uplatnená námietka

príčinnej súvislosti. Išlo o právnu otázku, či jednotlivé konania alebo opomenutia konania

žalovaných pri podaní žaloby, zaplatení súdneho poplatku a nespäťvzatí žaloby pred prvým

pojednávaním spadajú pod tzv. kumulatívnu kauzalitu. Sťažovateľka túto príčinnú súvislosť

dokladovala súdnymi rozhodnutiami, z ktorých bolo zrejmé, že spočíva v takej štruktúre

príčin a následkov, v ktorej si nemožno odmyslieť ani jedno z protiprávnych konaní

a opomenutí konania žalovaných bez toho, aby neodpadol následok v podobe škody

na majetku sťažovateľky, a preto je každé rovnako dôležitou, podstatnou a značnou príčinou

tejto škody. Závery odvolacieho súdu (a prvoinštančného súdu) o tejto kauzalite úplne

chýbajú. Avšak ani na úrovni dovolacieho súdu nedošlo k náprave, keďže sa zodpovedaniu

tejto právnej otázky vyhol. Sťažovateľka preto vníma uznesenie dovolacieho súdu v tejto

časti ako neodôvodnené rozhodnutie.

23. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd na základe uvedeného takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti v konkurze, sídlo

, , na súdnu ochranu

podľa a základné právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.10.2018, sp.zn.

bolo porušené

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.10.2018, sp.zn.

sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť spoločnosti

v konkurze, sídlo:

, trovy konania tak. ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení

nálezu, na účet právneho zástupcu spoločnosti

v konkurze. JUDr. Michaela Poláčková, LL.M.. advokátska kancelária, IBAN: SK87 7500

0000 0040 1747 7647, BIC: CEKOSKBX, vedený v peňažnom ústave Československá

obchodná banka, a.s., do 3 dní od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľka si uplatnila trovy súdneho konania v celkovej výške 1 190,62 €

za 2 úkony právnej služby.

24. Sťažovateľka doručila 15. apríla 2019 ústavnému súdu podanie, v ktorom

poukázala na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 29. januára 2019,

v ktorom bol prijatý záver, že „prísne formalistické nahliadanie na formuláciu dovolacieho

dôvodu vedie k odňatiu práva dovolateľa na prístup k súdu a k porušeniu jeho práva

na súdnu ochranu“.

II.

25. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

26. Návrh sťažovateľky bol pôvodne pridelený sudcovi spravodajcovi Mojmírovi

Mamojkovi, ktorý bol v zmysle Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej republiky

na obdobie od 1. marca 2018 do 28. februára 2019 schváleného 14. februára 2018 členom

III. senátu ústavného súdu. V zmysle Dodatku č. 1 k Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky z 13. februára 2019, ktorý nadobudol účinnosť 17. februára 2019,

sa sudca Mojmír Mamojka stal členom I. senátu ústavného súdu, a preto v tejto veci koná

a rozhoduje I. senát v zložení Jana Baricová (predsedníčka senátu) a Miroslav Duriš

a Mojmír Mamojka (členovia senátu).

27. Dňa 1. marca 2019 nadobudol účinnosť o Ústavnom súde

Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28 a § 32 až § 248 a § 250 a § 251.

V zmysle a sa tento zákon použije aj na konania

začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, zostávajú zachované.

28. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

29. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

30. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (m. m. , , ).

31. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu, ktorým bolo dovolanie sťažovateľky odôvodnené

podľa a odmietnuté ako procesne neprípustné.

32. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s ).

33. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným

zákonom ().

34. Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania

().

35. Sťažovateľka v sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu

namietala, najvyšší súd odmietnutím jej dovolania nenapravil pochybenia súdov nižších

inštancií týkajúce sa nesprávneho právneho posúdenia vzniku škody, ako aj naplnenia

predpokladov zodpovednosti za škodu u žalovaných (správca konkurznej podstaty

sťažovateľky, predchádzajúci správca konkurznej podstaty sťažovateľky a právny zástupca

správcu konkurznej podstaty), ktorí spôsobili sťažovateľke škodu zaplatením súdneho

poplatku v základnom konaní o zaplatenie škody vo výške 33 965 000 Sk (správca

konkurznej podstaty v ňom vystupoval v pozícii žalobcu a žalovaným bol predseda

predstavenstva sťažovateľky), v ktorom bola žalovaným uplatnená námietka premlčania,

ktorú nesporovali. Základné súdne konanie bolo ukončené zamietnutím žaloby z dôvodu

premlčania. Sťažovateľka v dovolaní uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu, a súčasne išlo o otázku, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho

súdu ešte nebola riešená.

36. Ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky z hľadiska uplatnených námietok

smerujúcich proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ktoré sú svojím obsahom

zhodné s argumentmi uvádzanými v dovolaní sťažovateľky.

37. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v zmysle svojej konštantnej judikatúry

nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie

skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu

sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (m. m. , , ).

38. Nadväzujúc na uvedené ústavný súd konštatuje, že ako nezávislý súdny orgán

ochrany ústavnosti nebol oprávnený preskúmavať podstatu tých sťažnostných námietok,

ktoré spochybňovali samotné skutkové zistenia súdov nižších inštancií. Z uvedeného

dôvodu preto nebol oprávnený skúmať skutkový stav s ním súvisiace právne posúdenie

súdmi nižšej inštancie týkajúci sa uplatneného nároku na náhradu škody sťažovateľky

(úpadcu) voči predchádzajúcemu, ako aj súčasnému správcovi konkurznej podstaty

a ich právnemu zástupcovi.

39. Keďže napadnutým uznesením najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky

ako neprípustné, ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor, v zmysle ktorého

otázka posúdenia, či sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie

konanie, patrí v zásade do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu,

nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívou

ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd. Otázka posúdenia prípustnosti dovolania

je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení

označených práv sťažovateľov (m. m. ).

40. Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada Cavanilles

c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. 10. 1998).

41. Úlohou ústavného súdu bolo zistiť, či najvyšší súd ústavne akceptovateľným

spôsobom ozrejmil dôvody odmietnutia dovolania. Najvyšší súd v napadnutom uznesení

k prípustnosti dovolania v podstatnom uviedol, že pokiaľ dovolateľ vyvodzuje prípustnosť

dovolania z , je dovolací súd viazaný dovolacími dôvodmi, pretože posúdenie

prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí,

konkretizuje a náležíte doloží, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia

označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje predmetné ustanovenie.

V tejto súvislosti najvyšší súd poukázal na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že

«ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť ktorého vyvodzuje z a ;

neoznačí ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru

odvolací súd odklonil: nevymedzí právnu otázku, pri ktorej sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, prípadne tú-ktorú právnu otázku

v rozhodovacej praxi dovolací súd ešte neriešil; dovolací súd nemôže uskutočniť meritórny

dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom prípade, nemôže svoje

rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku a ktorý

judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak,

rozhodol by bez relevantného podkladu. Na druhej strane bez konkretizovania podstaty

odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu; ako aj

absencie vymedzenia právnej otázky, nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu

všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych otázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný

a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu dovolateľa (advokáta, ktorý spísal

dovolanie a zastupuje dovolateľa), z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia

dovolacieho súdu týkajúce sa danej problematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd

odklonil od názorov v nich vyjadrených. V opačnom prípade by dovolací súd uskutočnil

procesné neprípustný, bezbrehý dovolací prieskum priečiaci sa nielen (všeobecne) novej

koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v , ale aj

(konkrétne) účelu ustanovenia

Zároveň bol prijatý záver, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje

z ustanovenia , by mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu

otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť

(a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu

doložiť), v čom sa riešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej

rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, c) uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená.

V dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia ods. i písm. b/ , by

mal dovolateľ: a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju

odvolací súd riešil, b) vysvetliť, v čom je riešenie právnej otázky odvolacím súdom

nesprávne, c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.».

V dôsledku uvedeného najvyšší súd skúmal dovolanie sťažovateľky v ňou

vymedzenom rozsahu, poukazujúc na svoje predchádzajúce rozhodnutia, napr. uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 13. júla 2017 a najmä uznesenie sp. zn.

z 8. júna 2017, v ktorom skonštatoval, že „v prípade dovolacieho dôvodu

spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci, je dovolateľ povinný dovolací dôvod

vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo

rozhodnutie odvolacieho súdu a zároveň, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil

od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi

dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená (písm. a/, b/ ). Dovolateľ je teda

povinný v dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý

z predpokladov uvedených v zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní

absentuje uvedené vymedzenie, súd nevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu

dovolania (rovnako aj uznesenie najvyššieho súdu z 26. septembra 2017, sp. zn.

, bod 16).“.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia tiež uviedol, že „ak rozhodnutie

odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd

odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu ( ),

je dovolateľ povinný dovolací dôvod vymedziť označením rozhodnutí dovolacieho súdu,

od ktorých sa odvolací súd v riešenom spore odklonil. Tento dôvod prípustnosti sa viaže

na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho

súdu, a to v tom, že odvolací súd zaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej

otázke zaujal najvyšší súd v rozhodnutiach, ktoré boli zverejnené ako súdne rozhodnutia

zásadného významu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky.

Ak už došlo k judikatórnemu vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého

rozhodnutia alebo stanoviska riešiaceho túto otázku v Zbierke, je potrebné, aby súdy tento

judikatórny posun vo svojej rozhodovacej praxi zohľadňovali. Skutočnosť, že súd bez

vysvetlenia nerešpektuje niektorý judikát najvyššieho súdu, oslabuje presvedčivosť jeho

rozhodnutia. Ide tiež o negatívny dopad na predvídateľnosť súdneho rozhodovania. Súd

sa pri prejednávaní a rozhodovaní určitej veci nemusí stotožniť s judikátom najvyššieho

súdu vydaným v skutkovo a právne podobnej veci, avšak je nevyhnutné, aby svoj odlišný

právny názor argumentačne (kriticky) konfrontoval v odôvodnení rozhodnutia a dostatočne

vysvetlil, prečo nebolo možné stotožniť sa s judikátom.“.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd skonštatoval, že je potom úlohou dovolateľa

(sťažovateľky) „presvedčiť“ ho, že odvolací súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacieho súdu a aby tento odklon z hľadiska právneho posúdenia veci vyriešil.

Právna úprava účinná od 1. júla 2016 pritom dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť

o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená

a je rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej.

Ku konkrétnym námietkam sťažovateľky najvyšší súd v relevantnej časti

odôvodnenia napadnutého uznesenia uviedol: „Žalobca v dovolaní namietol, že hoci je vec

právoplatne skončená zamietnutím žaloby, v napadnutom rozsudku najvyššieho sudu

(a krajského sudu), nie je posúdená právna otázka, či žalobou uplatnená suma je škodou na

majetku žalobcu. Navyše napadnuté rozhodnutie podľa názoru žalobcu neobsahuje odpoveď

na kľúčovú otázku, aká škoda žalobcu bola ustálená ako existujúca, v akom rozsahu

a v akom peňažnom vyjadrení (bod 15 tohto rozhodnutia). Napokon podľa žalobcu

predvídateľnosť škody bola podmienená najmä právnou otázkou, či žalovaní mali a mohli

predvídať, že uplatňujú premlčané právo, ktoré bolo oslabené o možnosť súdneho

vymáhania (bod 16 tohto rozhodnutia).

Dovolací súd konštatuje, že žalobca v podanom dovolaní nešpecifikoval právnu

otázku a neuviedol, ako by mala byť otázka správne riešená (body 27, 28, 31 až 35 tohto

rozhodnutia). Pod právnu otázku dovolateľ subsumoval to, či žalobou uplatnená suma je

škodou na majetku, a či žalovaní mali a mohli predvídať, že uplatňujú premlčané právo,

ktoré bolo oslabené o možnosť súdneho vymáhania. Dovolací súd konštatuje, že žalobcom

vytknuté skutočnosti nie sú právnymi otázkami, ale sa týkajú skutkových záverov, ku ktorým

dospeli súdy nižšej inštancie. Z tohto dôvodu, nemôže dovolací súd uskutočniť meritórny

dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Pre úplnosť dovolací súd

poznamenáva, že žalobcom uvedené rozhodnutia dovolacieho súdu, od ktorých sa súdy

nižšej inštancie mali odkloniť, sa týkajú určenia výšky škody úvahou súdu stanovením

premlčacej doby v spore o náhradu škody; resp. dokazovaním škody ako takej. Keďže

absentuje vymedzenie právnej otázky, od ktorej sa súdy mali odkloniť, je možné konštatovať,

že aj žalobcom označené rozhodnutia zdôrazňujú jeho nespokojnosť so skutkovými

zisteniami konajúcich súdov.“

42. Ústavný súd po dôkladnom preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu

konštatuje, že právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania je v napadnutom

uznesení zdôvodnený ústavne udržateľným spôsobom. Najvyšší súd jasne a ústavne

bezchybne uviedol, z akých dôvodov nie je možné konštatovať sťažovateľkou uvádzanú

prítomnosť dovolacích dôvodov podľa a v prejednávanej veci.

43. Ústavný súd poukazuje na citovanú argumentáciu najvyššieho súdu, ktorý

ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil, že sťažovateľka dovolacie námietky

neuplatnila zákonom ustanoveným postupom, čo najvyššiemu súdu bránilo jej námietky

meritórne (vecne) posúdiť. Dovolanie podané sťažovateľkou, ktoré nekonkretizovalo

právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu,

je iba vyjadrenie nesúhlasu sporovej strany, ktorá bola v spore neúspešná.

44. V súvislosti s prípustnosťou dovolania podľa a

poriadku je potrebné z pohľadu ústavného súdu konštatovať navyše aj to, že nedostatočné

vymedzenie dovolacích dôvodov, ktoré má za následok, že dovolací súd nemôže tieto

námietky meritórne posudzovať, znamená, že možnosť podať dovolanie podľa tohto

ustanovenia nebola z materiálneho hľadiska využitá, ale dovolanie bolo podané

iba formálne.

45. Právne názory najvyššieho súdu uvedené v napadnutom uznesení nemožno

považovať za arbitrárne, svojvoľné a jeho rozhodnutie za také, ktoré by bolo založené

na takom výklade ustanovení upravujúcich postup súdu

v dovolacom konaní, ktorý by popieral ich účel a zmysel.

46. V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky ústavný súd pripomína, že rozsah

prieskumu najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania je striktne limitovaný a viazaný

na existenciu označených dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania. Pokiaľ označené

dôvody prípustnosti dovolania neexistujú a najvyšší súd odmietol dovolanie ako procesne

neprípustné, nemožno také rozhodnutie o dovolaní považovať za také, ktoré porušuje

základné práva alebo slobody. Za situácie, keď najvyšší súd dospel ústavne konformným

spôsobom k záveru o neprípustnosti dovolania, nebol povinný vecne preskúmať v ňom

obsiahnuté argumenty sťažovateľky.

47. V nadväznosti na už uvedené, v kontexte sťažovateľkou vznesených výhrad,

na základe ktorých sa v konečnom dôsledku domáha zrušenia napadnutého uznesenia

najvyššieho súdu, ústavný súd pripomína svoj už opakovane judikovaný právny názor,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa , ako ani práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu

bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania, resp. strany sporu. Podstatou je,

aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne konformný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. Ak to tak je, ústavný súd nemá dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí

všeobecných súdov a vyslovovať porušenie základných práv, resp. práv garantovaných

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m. napr. , ).

48. Nad rámec ústavnej sťažnosti ústavný súd poukazuje na vzájomnú vnútornú

rozpornosť argumentácie sťažovateľky v kontexte ňou namietanej prípustnosti dovolania

podľa a . Sťažovateľka uviedla, že prípustnosť dovolania

vyvodzuje z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,

pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu

[ ], ale tiež z toho, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo

od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola

vyriešená [ ], teda z dôvodov, ktoré sa navzájom prima facie

logicky vylučujú. Aj z uvedeného dôvodu je vo všeobecnosti odôvodnenie prípustnosti

dovolania zo strany sťažovateľky, ktorá bola v konaní o dovolaní pred najvyšším súdom

riadne právne zastúpená, nepresvedčivé.

49. Pokiaľ sťažovateľka na podporu svojich tvrdení o porušení označených práv

uznesením najvyššieho súdu poukázala na právne závery obsiahnuté v rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. januára 2019, ústavný súd konštatuje, že predmetné

rozhodnutie jednak časovo nasledovalo po napadnutom rozhodnutí a súčasne išlo

o posúdenie existencie dovolacieho dôvodu podľa za úplne

odlišných skutkových a právnych okolností danej právnej veci.

50. Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že napadnuté

uznesenie najvyššieho súdu nevykazuje ústavne relevantné nedostatky, ktoré by po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie mohli reálne viesť k vysloveniu porušenia sťažovateľkou

označeného základného práva garantovaného prostredníctvom , resp.

jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní

sťažnosť sťažovateľky odmietol.

51. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2019