Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 14/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

NÁLEZ

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-42

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka

(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa

, ,

zastúpeného advokátkou Mgr. Katarínou Pastorkovou, Skuteckého 6, Banská

Bystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

, , a a 3 ,

ako aj svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 29. februára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. apríla 2017, ako aj postupom, ktorý ich vydaniu

predchádzal, a takto

rozhodol:

1. Základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. z 29. februára 2016 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. z 29. februára 2016

v časti týkajúcej sa z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu

v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý nahradiť trovy

konania v sume 499,96 € (slovom štyristodeväťdesiatdeväť eur a deväťdesiatšesť centov)

na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. Kataríny Pastorkovej, Skuteckého 6, Banská Bystrica,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Doterajší priebeh konania, vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná

argumentácia sťažovateľa

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 zo 17. januára 2019 prijal podľa vtedy platného a účinného

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na ďalšie

konanie sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3

(ďalej len „“), ako aj svojich práv podľa

a ods. 3 písm. b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 29. februára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 20. apríla 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom,

ktorý ich vydaniu predchádzal.

2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola prijatá na ďalšie konanie v senáte

zloženom zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej, Miroslava Duriša a Ladislava Orosza (sudca

spravodajca). Sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi uplynulo funkčné obdobie sudcu

ústavného súdu 16. februára 2019. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola táto vec prerozdelená náhodným

výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi

spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi. Vzhľadom na uvedené bol tento nález prerokovaný

v senáte zloženom zo sudcov uvedených v záhlaví tohto nálezu.

3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Trenčín sp. zn. z 2. marca 2015 uznaný vinným zo zločinu krádeže

podľa , a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) s poukazom

na formou účastníctva podľa Trestného

zákona a zo spáchania pokračovacieho zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti

podľa a a s poukazom na

písm. b) a i) , za čo mu bol uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia

slobody v trvaní 7 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu

s minimálnym stupňom stráženia.

4. Krajský súd napadnutým rozsudkom na základe odvolania sťažovateľa

podľa a

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) rozsudok súdu prvého stupňa

zrušil v časti výrokov, ktorými bol sťažovateľ uznaný za vinného podľa § 212 ods. 3

písm. a) a ods. 4 písm. b) s poukazom na

a podľa s poukazom na a Trestného

zákona. Výroky rozsudku okresného súdu, ktorými bol sťažovateľ uznaný za vinného

zo spáchania prečinu krádeže formou účastníctva podľa § 212 ods. 2 písm. a) Trestného

zákona a pokračovacieho prečinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1

písm. a) a b) , ponechal krajský súd nedotknuté. Krajský súd uložil

sťažovateľovi nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov so zaradením

na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

5. Dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu,

v ktorom sťažovateľ uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)

, najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol podľa

, keď dospel k záveru, že sťažovateľom označené dovolacie dôvody

neboli v danej veci naplnené.

6. Sťažovateľ pred ústavným súdom tvrdí, že na spáchanie trestného činu legalizácie

príjmu z trestnej činnosti podľa a je nevyhnutný úmysel

páchateľa zatajiť existenciu nelegálneho príjmu alebo veci, resp. zakryť ich pôvod

v trestnom čine, teda vykonať aktivitu, v dôsledku ktorej bude príjem získaný z trestnej

činnosti pôsobiť, ako by bol získaný legálnym spôsobom. V jeho prípade uvedené

preukázané nebolo, preto malo zo strany všeobecných súdov dôjsť k nesprávnemu

hmotnoprávnemu posúdeniu skutku, keď zo skutkových zistení a z popisu skutku v bode I

pri jednotlivých čiastkových útokoch č. 11, č. 24, č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47

vôbec nevyplýva jeho následné konanie, ktoré má byť vedené snahou zaistiť dojem

legálností veci získanej trestným činom.

7. Sťažovateľ k tomuto ďalej uvádza, že v napadnutom rozsudku a v popise skutku

v bode I pri jednotlivých čiastkových útokoch č. 11, č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47

sa mu dáva za vinu, že od obvineného kúpil osobné motorové vozidlo, pričom

vedel o tom, že vozidlo pochádza z trestnej činnosti, čím bola spôsobená škoda majiteľom

týchto vozidiel. Takéto vymedzenie skutku však podľa sťažovateľa nezodpovedá právnej

kvalifikácii trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Ak chcel súd vo svojom

výroku o vine vo vzťahu k nemu prijať záver, že konal v snahe zaistiť dojem legálnosti veci

získanej trestným činom, resp. že konal v takomto úmysle, mal takéto konanie alebo úmysel

v popise jednotlivých útokov konkrétne vymedziť.

8. Sťažovateľ taktiež poukazuje na skutočnosť, že v opise skutkovej vety

je vo všeobecnosti uvedené, že obžalovaní odcudzené vozidlo „väčšinou“ rozobrali,

karosériu rozpílili a vzniknuté diely použili ako náhradné diely na opravu ďalšieho vozidla

alebo predávali ďalším nestotožneným osobám, pričom podľa jeho názoru takýto popis

nemožno považovať za konkrétne skutkové okolnosti, ktorými mal byť naplnený zákonný

znak trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa

pri jednotlivých útokoch.

9. Ďalšiu námietku sťažovateľa predstavuje namietané nedostatočné preskúmanie

dôveryhodnosti výpovede spolupracujúceho svedka ktorá mala byť vo vzťahu

k nemu jediným usvedčujúcim dôkazom. Podľa názoru sťažovateľa svedok

nevypovedal v prípravnom konaní o prežitých udalostiach, ale svoje výpovede čítal

z vopred pripravených poznámok a uznesenia o vznesení obvinenia. Sťažovateľ zdôrazňuje,

že u svedka ide o nepriameho svedka, ktorého výpoveď nemôže sama osebe

predstavovať základ na akékoľvek jeho odsúdenie.

10. Sťažovateľ ďalej upriamuje pozornosť ústavného súdu na to, že ani jeden

zo svedkov a obžalovaných ho nepoznal a že pri domovej prehliadke jeho nehnuteľnosti

neboli zaistené žiadne veci súvisiace s predmetnou trestnou činnosťou. Vo vzťahu

k uvedenému taktiež namieta, že nikdy nebola vykonaná rekognícia a že jej výkon bol

po konfrontácii medzi ním a svedkom zmarený.

11. Sťažovateľ napokon pred ústavným súdom namieta, že všeobecné súdy

bez náležitého odôvodnenia nevykonali ním navrhované dôkazy, a to výsluch svedka

a znalecké dokazovanie vo vzťahu ku spolupracujúcemu svedkovi

z dôvodu podozrenia na jeho drogovú minulosť.

II.

Vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu a replika sťažovateľa

12. K opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sa vyjadril najvyšší súd v zastúpení

predsedom a taktiež predseda senátu najvyššieho sudu 6 T.

13. Predseda najvyššieho súdu uviedol, že dovolací súd je pri posudzovaní správnosti

právnej kvalifikácie zisteného skutku viazaný celým skutkom, tak ako bol v pôvodnom

konaní zistený, pričom jeho správnosť a úplnosť nemôže skúmať ani meniť. V okolnostiach

predmetnej veci teda najvyšší súd vychádzal nielen z popisu jednotlivých čiastkových

útokov kladených za vinu sťažovateľovi (z ktorých okrem iného vyplýva, že od

kupoval motorové vozidlá, o ktorých vedel, že pochádzajú z trestnej činnosti),

ale aj z úvodnej časti skutkovej vety (podľa ktorej obžalovaní ,

, , , , , a tiež

svedok od decembra 2008 do 8. septembra 2009 premyslene a dlhodobo

odcudzovali cudzí majetok a tento potom následne legalizovali, pričom konkrétne

obžalovaní , , , , a svedok

odcudzené vozidlá väčšinou rozobrali, karosériu rozpílili, takto vzniknuté

diely použili ako náhradné diely na opravu ďalšieho vozidla alebo predávali ďalším

nestotožneným osobám a na účel zahladenia pachových stôp interiér vozidla posypali

čiernym mletým korením). Takto ustálený skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu

legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa a , keď

sťažovateľ veci pochádzajúce z trestnej činnosti v úmysle zakryť ich pôvod v trestnej

činnosti previedol na seba a iného, užíval ich a zmenil. Podľa predsedu najvyššieho súdu

je pritom potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na počet čiastkových útokov a páchateľov

je určitá miera abstrakcie v popise skutku nevyhnutná. Pod žiadny z dovolacích dôvodov

dostupných pre obvineného nebolo možné subsumovať ani námietky sťažovateľa

spochybňujúce vierohodnosť kľúčového svedka . Ide totiž o otázku

hodnotenia dôkazov (a nie zákonnosti ich získania), ktoré nie je dovolací súd oprávnený

na podklade dovolania obvineného prehodnocovať, keďže by to odporovalo zákonom

stanovenej viazanosti zisteným skutkom.

14. Predseda senátu 6 T k prijatej ústavnej sťažnosti uviedol, že dovolací súd

nie je súd odvolací a že má zo zákona zúžené možnosti k zistenému skutkovému stavu.

Zistený skutkový stav súdmi nižšieho stupňa podľa jeho názoru nepochybne napĺňal

v dostatočnom rozsahu jednotlivé znaky skutkovej podstaty trestného činu, z ktorého bol

sťažovateľ uznaný za vinného. Sťažovateľ napáda, že zo zisteného skutku (č. 11, č. 24,

č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47) nevyplýva, že došlo k legalizovaniu príjmu z trestnej

činnosti, avšak zároveň priznáva, že v skutkoch je konštatovaná (zistená) jeho vedomosť,

že kupuje veci pochádzajúce z trestnej činnosti.

15. Najvyšší súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

16. Krajský súd sa k ústavnej sťažnosti vyjadril v zastúpení jeho predsedníčkou

a predsedom senátu 23 To. Predseda senátu 23 To v relevantnej časti konštatoval, že krajský

súd sa dostatočným spôsobom zaoberal všetkými dôkazmi, o čom svedčí aj skutočnosť,

že na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že sťažovateľ nemal vedomosť

o jeho členstve v organizovanej skupine, a preto vypustil z právnej kvalifikácie kvalifikačný

znak v podobe závažnejšieho spôsobu konania v rámci organizovanej skupiny.

Uvedené malo podstatný význam na zníženie trestnej sadzby vo vzťahu k sťažovateľovi.

Predseda senátu zároveň doplnil, že je v súlade s ustálenou súdnou praxou, ak pri takejto

rozsiahlej pokračovacej trestnej činnosti (viac ako 55 čiastkových útokov) v úvode

tzv. skutkovej vety výroku rozsudku všeobecnejšie popíšu spoločné znaky spáchanej

trestnej činnosti, ktoré vyplývajú z obsahu jednotlivých čiastkových útokov a ktoré sú tiež

vo výroku rozsudku výslovne uvedené. Z tzv. právnych viet a použitých právnych

kvalifikácii výroku rozsudku o vine týkajúcich sa sťažovateľa vyplývajú jednak čiastkové

útoky (č. 11, č. 24, č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37, č. 47), ktorých sa dopustil sťažovateľ,

pričom použitá právna kvalifikácia sa vzťahuje a vyplýva pre sťažovateľa aj z úvodných

ustanovení tzv. skutkovej vety rozsudku.

17. Aj krajský súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

18. Sťažovateľ vo svojej replike k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu

uviedol, že trvá na dôvodoch svojej ústavnej sťažnosti. Zároveň súhlasil s upustením

od ústneho pojednávania.

19. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“) upustil

v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou,

stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k záveru,

že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská

20. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

21. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

22. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

23. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

24. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

25. Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom

a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

26. Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje

sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

27. Podľa obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas

a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom

obhajcu.

28. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

29. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu

má tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.

30. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu

má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného

výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,

ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

31. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má

tieto minimálne práva: vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť

predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov

proti sebe.

32. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie

alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho

alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší,

než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

33. Ústavný súd stabilne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu

ochranu podľa je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, , ).

Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,

avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (,

). Ak ide o argument, ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument ().

34. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vyplýva,

že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne uviedli dôvody,

na ktorých založili svoje rozhodnutia, a to za súčasného rešpektovania práva na obhajobu

(rozsudok vo veci Hadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12945/87,

bod 33). Rozsah povinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje v závislosti od povahy

rozhodnutia, musí byť určený v rámci okolností prípadu (rozsudok vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29). Aj keď vnútroštátne súdy nie sú

povinné dať odpoveď na všetky im predložené námietky (rozsudok vo veci Van de Hurk

proti Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61), z rozhodnutia musí byť

zrejmé, že sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami prípadu (rozsudok vo veci Boldea

proti Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a že dali konkrétnu

a jednoznačnú odpoveď na argumenty, ktoré sú pre výsledok prípadu rozhodujúce

(rozsudok Veľkej komory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku č. 2 z 11. 7. 2017,

sťažnosť č. 19867/12, bod 84). Rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno považovať

za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom

vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe vnútroštátneho súdu,

dôsledkom čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“ (už citovaný Moreira Ferreira, bod 85;

tiež rozsudok vo veci Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13

a č. 28671/14, bod 119).

35. Zohľadňujúc skutočnosť, že prípustnosť dôkazov je podľa stabilizovanej

judikatúry ESĽP otázkou vnútroštátneho práva a vnútroštátnych súdov, predmetom

prieskumu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru je to, či konanie ako celok bolo

spravodlivé (rozsudok Veľkej komory vo veci Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému

kráľovstvu z 15. 12. 2011, sťažnosti č. 26766/05 a č. 22228/06, bod 118).

36. Vo všeobecnosti platí, že čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru

vyžadujú, aby obvinený, resp. obžalovaný mal primeranú a riadnu možnosť vypočuť

a spochybniť svedka proti nemu, a to buď pri jeho výpovedi, ale v neskoršej fáze konania

(rozsudok vo veci Van Mechelen a ďalší proti Holandsku z 23. 4. 1997, sťažnosti

č. 21363/93, č. 21364/93, č. 21427/93 a č. 22056/93, bod 51). Ak je odsúdenie založené

výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi osoby, ktorú sťažovateľ nemal možnosť

vypočuť alebo nechať vypočuť v niektorej z fáz konania, práva obhajoby sú obmedzené

v miere, ktorá nie je zlučiteľná so zárukami čl. 6 dohovoru (rozsudok vo veci Unterpertinger

proti Rakúsku z 24. 11. 1986, sťažnosť č. 9120/80, body 31 až 33).

37. Európsky súd pre ľudské práva stabilne judikuje, že otázka prípustnosti dôkazu

od utajeného svedka v zmysle štandardov čl. 6 dohovoru vyvstáva v situácii, ak by výpoveď

tohto svedka bola „jediným“ alebo „rozhodujúcim“ dôkazom, alebo dôkazom, ktorý „mal

značnú váhu“ pri odsúdení sťažovateľa (rozsudok vo veci Seton proti Spojenému

kráľovstvu z 31. 3. 2016, sťažnosť č. 55287/10, bod 58). Ak by bolo odsúdenie sťažovateľa

založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze utajeného svedka, ESĽP sa musí

presvedčiť, že existovala dostatočná protiváha vrátane existencie silných procesných záruk,

ktoré umožnia spravodlivé a riadne posúdenie spoľahlivosti takéhoto dôkazu (rozsudok

vo veci Scholer proti Nemecku z 18. 12. 2014, sťažnosť č. 14212/10, bod 51).

38. Európsky súd pre ľudské práva taktiež dospel k záveru, že pri hodnotení

výpovede spoluobvinených, ktorí usvedčujú iných spoluobvinených, majú vnútroštátne

orgány pristúpiť k ich dôkladnejšiemu prevereniu, pretože takéto osoby môžu mať

tendenciu vo vlastnom záujme zvaľovať vinu na iných. Pri hodnotení takejto výpovede sa

môže vyžadovať vyšší stupeň kontroly, keďže postavenie spolupáchateľov je odlišné

od postavenia bežných svedkov. Takíto spolupáchatelia nie sú pri svojej výpovedi

pod prísahou, a teda nemôžu byť potrestaní za krivú prísahu alebo úmyselne vyslovené

nepravdivé výroky (rozsudok vo veci Melnikov proti Rusku zo 14. 1. 2010, sťažnosť

č. 23610/03, bod 75).

39. Pokiaľ ide o návrh obvineného na výsluch svedka, tento má byť posudzovaný

meradlom jeho užitočnosti k rozhodnutiu vo veci, pričom konajúce súdy nie sú povinné

takémuto návrhu bez ďalšieho vyhovieť (rozsudok vo veci Vidal proti Belgicku

z 22. 4. 1992, sťažnosť č. 12351/86, bod 33). Z čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru nevyplýva

povinnosť výsluchu každého či všetkých svedkov v prospech obvineného. Výraz

„za rovnakých podmienok“ naznačuje, že jeho základným cieľom je úplná rovnosť zbraní

(Tarău proti Rumunsku z 24. 2. 2009, sťažnosť č. 3584/02, bod 71). Ak sa však súd

rozhodne návrhu obvineného na vypočutie svedka nevyhovieť, mal by toto svoje

nevyhovenie riadne odôvodniť (Sgarbi proti Taliansku z 21. 10. 2008, sťažnosť č. 37115/06,

odd. 1).

40. Za obmedzenie práva obhajoby spôsobom nezlučiteľným s čl. 6 dohovoru

považuje ESĽP aj prípady, v ktorých bolo odsúdenie založené výlučne alebo v rozhodujúcej

či určujúcej miere na výpovedi svedka, ktorého obžalovaný vo fáze vyšetrovania a ani

vo fáze konania pred súdom nemal možnosť vypočuť alebo dať vypočuť (už citovaný Van

Mechelen, bod 55 a tam uvedené odkazy).

41. Ústavný súd k inštitútu spolupracujúceho svedka judikoval, že postup orgánov

činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov, ktoré využijú zákonodarcom

ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho svedka, nemožno považovať

a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie, ku ktorej sa súdy

s pomocou takýchto výpovedí dopracovali. Relevantné ustanovenia

(zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov)

v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí

ukladajú súdom povinnosť vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto

podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií

spravodlivého procesu ().

IV.

Posúdenie veci ústavným súdom

42. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3, , a a 3 , ako aj práv podľa a ods. 3

písm. b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom a napadnutým uznesením,

ako aj postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal.

43. Námietky sťažovateľa pred ústavným súdom vo vzťahu k obom napadnutým

rozhodnutiam, ako aj postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, možno rozdeliť do štyroch

okruhov. Sťažovateľ namieta, že:

- všeobecné súdy nedostatočným spôsobom preskúmali dôveryhodnosť výpovede

spolupracujúceho svedka ktorá bola jediným usvedčujúcim dôkazom

proti nemu, a to aj vo vzťahu k jeho drogovej trestnej minulosti a vo vzťahu k tomu, že mal

čítať z vopred pripravených poznámok (1),

- všeobecné súdy bez náležitého odôvodnenia nevykonali sťažovateľom navrhovaný

výsluch svedka (2),

- ani jeden zo svedkov a obžalovaných sťažovateľa nepoznal, pri domovej prehliadke

jeho nehnuteľnosti neboli zaistené žiadne veci súvisiace s predmetnou trestnou činnosťou

a v trestnom konaní nebola vykonaná rekognícia (3),

- zo strany všeobecných súdov nebolo preukázané spáchanie trestného činu

legalizácie príjmov z trestnej činnosti vo vzťahu k jeho osobe, keď zo skutkových zistení

a z popisu skutku vôbec nevyplýva jeho následné konanie, ktoré by bolo vedené snahou

zaistiť dojem legálností veci získanej trestným činom (4).

44. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ smeruje všetky svoje námietky

proti krajskému súdu a najvyššiemu súdu súčasne, keď tvrdí, že ani jeden z nich nenapravil

pôvodné pochybenia okresného súdu. Ústavný súd preto preskúma každú

zo sťažovateľových námietok osobitne, a to vo vzťahu k súdu, v ktorého právomoci bolo

na danú námietku reagovať a v prípade zistenia pochybení aj zasiahnuť.

IV.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50

ods. 2 a a práv podľa a a

dohovoru

45. Ústavný súd musí vo vzťahu k označeným článkom, ktorých porušenie

je namietané v ústavnej sťažnosti, konštatovať, že z obsahu ústavnej sťažnosti nevyplýva

žiadna ústavnoprávne relevantná argumentácia v prospech vyslovenia porušenia označených

práv sťažovateľa [právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2;

len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom podľa ; každý, proti komu

sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu podľa ; obvinený má právo, aby mu

bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo

prostredníctvom obhajcu podľa ; právo mať primeraný čas a možnosti

na prípravu svojej obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru; právo obhajovať

sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)

dohovoru; právo na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru]

napadnutými rozhodnutiami a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

46. Sťažovateľom uplatnené námietky (pozri bod 43 tohto nálezu) už na prvý pohľad

nesignalizujú možnosť porušenia práv sťažovateľa podľa označených článkov

a dohovoru. Vzhľadom na uvedené tejto časti ústavnej sťažnosti nebolo možné vyhovieť

(bod 4 výroku tohto nálezu).

47. Predmet prieskumu ústavného súdu sa v nadväznosti na túto skutočnosť zúžil

na preskúmanie namietaného porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a a 3 písm. d) dohovoru napadnutým rozsudkom a napadnutým

uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

IV.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 a práv a 3 písm. d) dohovoru

48. Ústavný súd v rámci tejto časti nálezu preverí opodstatnenosť všetkých

sťažovateľom tvrdených pochybení zo strany krajského súdu a najvyššieho súdu

v rámci označených práv podľa a dohovoru.

IV.2.1 K prvej námietke týkajúcej sa dôveryhodnosti výpovede

spolupracujúceho svedka (tzv. kajúcnika)

49. Ústavný súd ako prvú preskúma námietku sťažovateľa týkajúcu sa výpovede

spolupracujúceho svedka ktorá mala podľa sťažovateľa predstavovať jediný

usvedčujúci dôkaz proti nemu.

50. Z predložených dokumentov vyplýva, že trestná vec obvineného

(neskôr spolupracujúceho svedka) bola vylúčená na samostatné konanie

z dôvodu konania o dohode o vine a treste, ktoré bolo následne prerušené podľa § 228

ods. 3 .

51. Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že spolupracujúci svedok

vypovedal o okolnostiach odcudzenia osobných motorových vozidiel, na ktorých odcudzení

sa sám podieľal, a vo vzťahu k sťažovateľovi vypovedal o nákupe niektorých z nich

sťažovateľom pri opakovaných osobných stretnutiach, ako aj o mieste, čase a okolnostiach

týchto stretnutí a o cenách a spôsobe platby za tieto odcudzené osobné motorové vozidlá.

52. Krajský súd v napadnutom rozsudku k námietke jediného priameho dôkazu,

ktorá bola vznesená viacerými obžalovanými vrátane sťažovateľa, poukázal na to,

že usvedčujúcim výpovediam spolupracujúceho svedka predchádzalo

jeho zadržanie priamo na mieste činu spolu s obžalovaným Krajský súd ďalej

uviedol, že vo vozidle, ktoré riadil obžalovaný tesne pred zadržaním, boli nájdené

veci pochádzajúce z celého radu krádeží osobných motorových vozidiel. Svedok

taktiež podporil vierohodnosť svojich výpovedí aj konkrétnymi dôkazmi, keď uviedol druhy

osobných motorových vozidiel, spôsob a miesta ich odcudzení a dokonca uviedol

aj niektoré ďalšie, o ktorých polícia ani nemala vedomosť, že boli pripravené k odcudzeniu

(9 čiastkových útokov). V troch prípadoch svedok predložil aj veci nepochybne

pochádzajúce z odcudzených osobných motorových vozidiel – navigácia (čiastkový útok

č. 27), prepisovacie pero (čiastkový útok č. 43) a prívesok Fiat (čiastkový útok č. 45).

Krajský súd ďalej zdôraznil, že všetky výpovede svedka hodnotil

s prihliadnutím na jeho procesné postavenie v predmetnom trestnom konaní,

keď na hlavnom pojednávaní vystupoval ako svedok. Krajský súd tiež uviedol, že svedok

vždy vypovedal aj o svojej osobnej účasti na trestnej činnosti. Krajský súd taktiež

poukázal na to, že nezistil a ani neboli tvrdené také okolnosti, pre ktoré by výpoveď svedka

bola nevierohodná v súvislosti s jeho prípadnou snahou dosiahnuť spoluprácou

s orgánmi činnými v trestnom konaní svoj miernejší postih.

53. Najvyšší súd v napadnutom uznesení k tejto skupine námietok sťažovateľa

uviedol, že v danej veci nezistil porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom.

Podľa názoru najvyššieho súdu sa okresný súd i krajský súd dostatočným spôsobom

zaoberali návrhmi obhajoby. K námietke sťažovateľa, že nemohol byť odsúdený

iba na základe výpovede spolupracujúceho svedka, sa najvyšší súd priamo nevyjadril.

54. Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa v prvom rade konštatuje,

že v sťažovateľovej veci v prípade spolupracujúceho svedka nešlo o utajeného

či anonymného svedka, teda o svedka, ktorého totožnosť by nebola sťažovateľovi známa

(pozri judikatúru citovanú v bode 37 tohto nálezu; pozri tiež bod 10 tohto nálezu

o vykonanej konfrontácii medzi sťažovateľom a spolupracujúcim svedkom).

55. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdí, že v zmysle rozhodnutí ESĽP

Atanasov proti Bulharsku (uznesenie o prijateľnosti z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 20309/02),

Cornelis proti Holandsku (uznesenie o prijateľnosti z 25. 5. 2004, sťažnosť č. 994/03)

a Verhoek proti Holandsku (uznesenie o prijateľnosti z 27. 1. 2004, sťažnosť č. 54445/00)

nemohol byť odsúdený ani na základe výpovede (neutajeného) spolupracujúceho svedka,

ktorá by predstavovala jediný či hlavný usvedčujúci dôkaz proti nemu.

56. Ústavný súd konštatuje, že ESĽP v označených rozhodnutiach zhodne uviedol,

že použitie výpovedí svedkov výmenou za ich imunitu alebo iné výhody predstavuje

dôležitý nástroj vnútroštátnych orgánov na boj proti závažnej trestnej činnosti. Použitie

takýchto výpovedí však môže spochybniť spravodlivosť konania proti obvinenému,

pretože takáto výpoveď je zo svojej povahy manipulovateľná a môže byť urobená výlučne

výmenou za ponúkané výhod, alebo ako akt osobnej pomsty. Podľa ESĽP preto nemožno

podceňovať niekedy nejednoznačnú povahu takejto výpovede a riziko toho, že obvinený

by mohol byť súdený na základe neoverených obvinení, ktoré nie sú nevyhnutne nezaujaté.

Európsky súd pre ľudské práva však doplnil, že použitie takejto výpovede samo osebe

neznamená, že konanie ako celok treba považovať za nespravodlivé. Otázku použitia

výpovede spolupracujúceho svedka je potrebné posúdiť v rámci okolností daného prípadu

s dôrazom na to, či konanie ako celok bolo spravodlivé. V už citovanej veci Verhoek ESĽP

s ohľadom na konkrétne okolnosti poukázal na to, že obhajoba mala dostatočnú možnosť

vypočuť spolupracujúcich svedkov a preveriť tak ich dôveryhodnosť.

57. Sťažovateľ ďalej odkazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn.

z 22. septembra 2011. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci bola

ústavným súdom riešená otázka použitia výpovedí utajených svedkov, nie spolupracujúceho

svedka. Ako už bolo uvedené, v prípade sťažovateľa k použitiu výpovedí utajených svedkov

nedošlo.

58. Sťažovateľ napokon vo vzťahu k tejto svojej námietke poukazuje na uznesenie

ústavného súdu sp. zn. z 8. novembra 2016. Ústavný súd v danej veci

s odkazom na aj v tomto náleze citovanú judikatúru konštatoval, že skutočnosť použitia

výpovede spolupracujúceho svedka ako hlavného či určujúceho dôkazu neznamená sama

osebe porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (pozri tiež bod 41 tohto nálezu).

59. Ústavný súd sa so zreteľom na všetko už uvedené z napadnutých rozhodnutí

a predloženého súdneho spisu presvedčil, že sťažovateľ mal reálnu možnosť spochybniť

spolupracujúceho svedka a jeho výpoveď. Spolupracujúci svedok

bol vypočutý na hlavnom pojednávaní, v rámci ktorého mal sťažovateľ možnosť vypočuť

ho a klásť mu otázky. Navyše, sťažovateľ bol s týmto spolupracujúcim svedkom

aj konfrontovaný, to všetko za pomoci advokáta.

60. Aj ústavný súd považuje v okolnostiach tejto veci za dôležité, že spolupracujúci

svedok vypovedal proti sťažovateľovi na hlavnom pojednávaní v pozícii svedka

(porovnaj judikatúru v bode 38 tohto nálezu) a že spolupracujúci svedok

vypovedal aj o svojej trestnej činnosti. Ústavný súd k tomuto zdôrazňuje, že spolupracujúci

svedok musel byť v takejto situácii poučený podľa

o krivom obvinení a podľa o krivej výpovedi a krivej prísahe

a že ako každý svedok na súde vypovedal pod prísahou.

61. Nemenej dôležitá je z pohľadu ústavného súdu taktiež skutočnosť,

že spolupracujúci svedok sa mal podieľať na krádeži osobných motorových

vozidiel, ktoré sťažovateľ následne nakupoval, a teda pri spolupracujúcom svedkovi

neboli tvrdené a ani nijak inak nevyplynuli žiadne indície o jeho motivácii

zvaľovať jeho vlastnú vinu na krádeži na sťažovateľa ako „kupujúceho“ (porovnaj

judikatúru v bode 38 tohto nálezu). Taktiež nebolo tvrdené ani to, že by spolupracujúci

svedok mohol konať motivovaný osobnou pomstou voči sťažovateľovi (porovnaj

bod 56 tohto nálezu).

62. Ústavný súd dospel k záveru, že aj keď výpoveď spolupracujúceho svedka

predstavovala „jediný“ či „rozhodujúci“ dôkaz proti sťažovateľovi, jej použitie

bolo sprevádzané dostatočnými procesnými zárukami na ochranu práv sťažovateľa.

Konkrétne, výpoveď svedka ktorý vypovedal aj o svojej vlastnej trestnej

činnosti (i), bola podporená ďalšími dôkazmi (ii), tento svedok vypovedal na hlavnom

pojednávaní v pozícii svedka (iii), sťažovateľ mal možnosť tohto svedka vypočuť alebo dať

vypočuť a spochybniť tak jeho výpoveď (iv), pričom neexistovali žiadne dôkazy či tvrdenia

o tom, že spolupracujúci svedok by chcel svoju vlastnú vinu zvaľovať

na sťažovateľa (v), alebo o tom, že by konal motivovaný osobnou pomstou (vi). Navyše,

vec spolupracujúceho svedka bola vylúčená na samostatné konanie z dôvodu

konania o dohode o vine a treste, teda nie z dôvodu zabezpečenia jeho vlastnej „úplnej

beztrestnosti“ (vii).

63. Ústavný súd sa ďalej zaoberal námietkou sťažovateľa, že spolupracujúceho

svedka nemožno považovať za dôveryhodného, a to pre jeho drogovú minulosť

a taktiež vzhľadom na to, že mal pri svojej výpovedi čítať z vopred pripravených poznámok.

64. K námietke drogovej trestnej minulosti spolupracujúceho svedka

krajský súd uviedol, že v tejto veci nevyplynuli závažné pochybnosti o tom, že by u tohto

svedka bola podstatne znížená schopnosť správne vnímať alebo vypovedať. Snahu obhajoby

o zadokumentovanie drogovej minulosti tohto svedka na základe výpovede „objaveného“

svedka vo výkone trestu odňatia slobody nebolo podľa krajského súdu možné považovať

za dostatočne objektivizovanú, a teda v rámci výpovede svedka za natoľko

relevantnú, aby bolo jeho psychologické posúdenie nevyhnutné.

65. Najvyšší súd sa s uvedeným záverom krajského súdu v napadnutom uznesení

stotožnil.

66. Ústavný súd sa vo vzťahu k tejto námietke s ohľadom na už citované východiská

presvedčil, že sťažovateľ mal pred všeobecnými súdmi možnosť navrhnúť psychologické

posúdenie spolupracujúceho svedka, že tento jeho návrh bol s odkazom na konkrétne

okolnosti primeraným a presvedčivým spôsobom posúdený a vyhodnotený. Navyše,

sťažovateľ závery krajského súdu vo svojej ústavnej sťažnosti relevantným spôsobom

nespochybnil, len zopakoval svoju námietku, že výpoveď spolupracujúceho svedka

je nedôveryhodná pre jeho drogovú minulosť.

67. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že spolupracujúci svedok nevypovedal

v prípravnom konaní a pred okresným súdom o prežitých udalostiach, keď mal

svoju výpoveď čítať z vopred pripravených poznámok.

68. Krajský súd, s ktorého závermi sa plne stotožnil aj najvyšší súd v napadnutom

uznesení, k tejto námietke sťažovateľa uviedol: «Je pritom celkom logické, že

v prvých výpovediach najprv vypovedal len o sebe a obžalovanom

pretože oni dvaja boli zadržaní spolu na mieste činu (pozri vyššie). Rozpory, týkajúce

sa niektorých detailov sú pritom vzhľadom na početnosť skutkov a časové odstupy logické,

pričom práve, ak by podrobne vedel vypovedať bez písomných poznámok,

by sa toto tiež mohlo javiť obhajobe ako „podozrivé“ naučené od polície. Svedok

pracoval na kontrole originality áut, preto je logické, že autám rozumel,

tieto poznal, o čom svedči aj spôsob jeho vyjadrovania k jednotlivým osobným motorovým

vozidlám líšiacim sa len napr. obsahom motora alebo druhom používaného paliva.

Senát odvolacieho súdu vyslovuje tiež jednu poznámku k dobrej pamäti tohto svedka,

ktorý pri konfrontácii s obžalovaným dňa 12.10.2011 na námietku

obhajcu, prečo hneď pri svojich prvých výpovediach na začiatku nevypovedal okrem seba

a obžalovaného aj o ostatných páchateľoch, si spomenul, že už 9.9.2009

vo svojej výpovedi podozrivého uviedol ako páchateľa aj obžalovaného

Z výpovede podozrivého dňa 9.9.2009 (č.l. 374-384) táto skutočnosť

pritom vyplýva.»

69. Ústavný súd vo vzťahu k už uvedenému poukazuje na skutočnosť,

že spolupracujúci svedok vypovedal o rozsiahlej trestnej činnosti, ktorá zahŕňala

odcudzenie desiatok osobných motorových vozidiel organizovanou skupinou na viacerých

miestach počas obdobia 9 mesiacov. Argumentáciu krajského súdu preto nemožno v tomto

smere považovať za nepresvedčivú. Ústavný súd taktiež poukazuje na skutočnosť,

že spolupracujúci svedok po námietke obhajoby na hlavnom pojednávaní mal

svoje poznámky odložiť a pokračovať vo výpovedi aj bez nich, čo potvrdil aj sťažovateľ

vo svojej ústavnej sťažnosti.

70. Vzhľadom na uvedené nepovažoval ústavný súd námietky sťažovateľa v tejto

časti ústavnej sťažnosti za také, ktoré by mohli viesť k porušeniu označených práv.

IV.2.2 K druhej námietke týkajúcej sa nevypočutia svedka navrhovaného

obhajobou

71. Sťažovateľ pred ústavným súdom ďalej namieta, že v jeho veci nebol

vypočutý ním navrhovaný svedok ktorý mal potvrdiť, že so sťažovateľom

od 15. februára do 22. februára 2009 vykonával stavebné práce v , a teda mal

preukázať, že skutok č. 26 uvedený v obžalobe sťažovateľ vôbec nemohol spáchať.

72. Pokiaľ ide o túto námietku, ústavný súd konštatuje, že z predložených

dokumentov vyplýva jej uplatnenie až v dovolacom konaní. Najvyšší súd vo vzťahu k tejto

námietke uviedol: „S poukazom na uplatňovaný dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1

písm. c/ , najvyšší súd zdôrazňuje, že zákon pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu

predpokladá nie každé porušenie práva na obhajobu, ale len jeho zásadné porušenie.

V danom prípade nemožno tvrdiť, že by sa súd nezaoberal návrhmi na dokazovanie

zo strany obhajoby, ako to namietal obvinený v dovolaní. Konajúci súd na základe

vykonaného dokazovania dospel k záveru, že vina obvineného bola v celom rozsahu

preukázaná, preto návrh na vykonanie dokazovania zo strany obhajoby, a to výsluch svedka

zamietol ako nedôvodný.“

73. Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému pripomína, že povinnosťou súdu

nie je vyhovieť každému návrhu na vykonanie dôkazu. Ak najvyšší súd poukázal na to,

že okresný súd návrhu na výsluch svedka ktorý mal potvrdzovať tzv. alibi

sťažovateľa vo vzťahu k skutku č. 26 obžaloby, zamietol, zohľadňujúc to, že vina

sťažovateľa bola v celom rozsahu dostatočne preukázaná, tento jeho záver nemožno

podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach tejto veci považovať za nepresvedčivý.

Ústavný súd v tomto smere zdôrazňuje, že sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania

pokračovacieho zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti vo vzťahu k skutkom č. 11,

č. 24, č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47.

IV.2.3 K tretej námietke týkajúcej sa vzťahu sťažovateľa s ostatnými

spoluobvinenými, domovej prehliadky a nevykonania rekognície

74. Sťažovateľ pred ústavným súdom tiež namieta, že ani jeden zo svedkov

a obžalovaných ho nepoznal a že pri domovej prehliadke jeho nehnuteľnosti neboli zaistené

žiadne veci súvisiace s predmetnou trestnou činnosťou.

75. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že tieto námietky mal sťažovateľ jasným

a zrozumiteľným spôsobom uplatniť už v konaní pred všeobecnými súdmi, nie (až) v konaní

pred ústavným súdom. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124

) nie je mimoriadnou opravnou inštanciou a nemôže nahrádzať právomoc

všeobecných súdov. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak sťažovateľ

v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom

argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými

súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.

76. Akokoľvek, z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že u sťažovateľa bola preukázaná

jeho vina aj bez toho, aby u neho boli pri domovej prehliadke zaistené veci súvisiace

s predmetnou trestnou činnosťou. Ústavný súd k uvedenému dopĺňa, že zaistenie takýchto

s trestnou činnosťou súvisiacich vecí nie je nevyhnutnou podmienkou preukázania viny

sťažovateľa. Dôležité je, aby bola jeho vina dostatočným spôsobom preukázaná ďalšími

(inými) vykonanými dôkazmi. Úlohou ústavného súdu nie je preskúmavať či určovať, ktoré

konkrétne dôkazy musia byť vykonané a ako musia byť vyhodnotené, aby bola vina

obžalovaného v tom-ktorom prípade dostatočne preukázaná. Úlohou ústavného súdu

je presvedčiť sa, že konanie ako celok vrátane spôsobu, akým boli dôkazy vykonané, bolo

spravodlivé.

77. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že žiaden spoluobvinený ho nepoznal, ide opäť

o námietku sťažovateľa, ktorú mal uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd

k tejto námietke nad rámec uvedeného v krátkosti konštatuje, že sám sťažovateľ

podľa predložených dokumentov vypovedal, že pozná obvineného

teda obvineného, ktorý sformoval a riadil organizovanú skupinu, prijímal „objednávky“

na odcudzovanie osobných motorových vozidiel, ktoré následne odcudzoval a predával

okrem iného aj sťažovateľovi. Pokiaľ ide o ďalších obvinených, táto jeho námietka bola

zohľadnená krajským súdom, ktorý konštatoval, že vo vzťahu k sťažovateľovi nebola

preukázaná subjektívna vedomosť o vzťahu k členstvu v organizovanej skupine (podobne

ako u ďalších obvinených, ktorí osobné motorové vozidlá kupovali, pozn.), a teda nemohli

byť uznaní vinnými z páchania trestnej činnosti organizovanou skupinou (pozri bod 4 a 16

tohto nálezu).

78. Ak sťažovateľ namieta, že v priebehu trestného konania nebola vykonaná

rekognícia, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ túto svoju námietku pred krajským súdom

i najvyšším súdom uplatnil a že krajský súd v napadnutom rozsudku a najvyšší súd

v napadnutom uznesení nedali na túto jeho námietku konkrétnu odpoveď.

79. Ústavný súd napriek uvedenému dospel k záveru, že v okolnostiach tejto veci

nejde o námietku, ktorá by mala pre vec podstatný či rozhodujúci význam, teda o námietku,

ktorá by mohla mať dopad na rozhodnutie všeobecných súdov vo veci samej.

80. Ako už bolo uvedené, úlohou ústavného súdu v okolnostiach tejto veci nie je

špekulovať o potrebe vykonania rekognície, ale presvedčiť sa, či konanie ako celok bolo

spravodlivé. Navyše, samotné vykonanie rekognície nie je nevyhnutnou podmienkou

preukázania viny sťažovateľa. Z predložených dokumentov okrem toho vyplýva, že v danej

trestnej veci bola vykonaná konfrontácia sťažovateľa a spolupracujúceho svedka

ktorej predchádzala aj identifikácia (opis) sťažovateľa týmto svedkom.

81. Ústavný súd vo vzťahu k tejto skupine námietok sťažovateľa opätovne

zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je nanovo vyhodnocovať skutkový stav, ale presvedčiť sa,

že závery, ku ktorým všeobecné súdy dospeli, majú dostatočnú oporu vo vykonaných

dôkazoch a že nie sú prejavom svojvôle. Vo vzťahu k tejto skupine námietok svojvôľa

krajského súdu a najvyššieho súdu ústavným súdom zistená nebola.

82. Ústavný súd v nadväznosti na svoje závery k tejto skupine námietok,

ako aj na závery vyjadrené v časti IV.2.1 a IV.2.2 tohto nálezu dospel k záveru,

že namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa

a práva vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie

na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako v prípade svedkov

proti nemu podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru nemožno vyhovieť (bod 4 výroku tohto

nálezu).

IV.2.4 K štvrtej námietke sťažovateľa týkajúcej sa spáchania trestného činu

legalizácie príjmov z trestnej činnosti a opisu skutkovej vety

83. Predmetom preskúmania ústavným súdom tak zostala posledná námietka

sťažovateľa týkajúca sa spáchania trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti

a s ňou súvisiace namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

84. Sťažovateľ pred ústavným súdom tvrdí, že na spáchanie trestného činu

legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa a

je nevyhnutné preukázanie úmyslu páchateľa zatajiť existenciu nelegálneho príjmu

alebo veci, zakryť ich pôvod v trestnom čine, teda vykonať aktivitu, v dôsledku ktorej bude

príjem získaný z trestnej činnosti pôsobiť, ako by bol získaný legálnym spôsobom.

Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že v jeho prípade malo dôjsť k nesprávnemu

hmotnoprávnemu posúdeniu skutku, keď zo skutkových zistení všeobecných súdov

a z popisu skutku v bode I pri jednotlivých čiastkových útokoch č. 11, č. 24, č. 26, č. 31,

č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47 vôbec nevyplýva jeho následné konanie, ktoré má byť vedené

snahou zaistiť dojem legálností veci získanej trestným činom.

85. Podľa kto príjem alebo vec pochádzajúcu

z trestnej činnosti, v úmysle zatajiť existenciu takého príjmu alebo veci, zakryť ich pôvod

v trestnej činnosti, ich určenie či použitie na spáchanie trestného činu, zmariť ich zaistenie

na účely trestného konania alebo ich prepadnutie alebo zhabanie,

a) prevedie na seba alebo iného, požičia, vypožičia, prevedie v banke alebo

v pobočke zahraničnej banky, dovezie, prevezie, privezie, premiestni, prenajme alebo inak

sebe alebo inému zadováži, alebo

b) drží, uschováva, ukrýva, užíva, spotrebuje, zničí, zmení alebo poškodí,

potrestá sa odňatím slobody na dva roky až päť rokov.

86. Z uvedeného vyplýva, že objektívna stránka tohto označeného trestného činu

spočíva v legalizácii príjmov z trestnej činnosti. Zo subjektívnej stránky sa vyžaduje

špecifický úmysel vo forme zatajenia existencie príjmu alebo iného majetku z trestnej

činnosti, prípadne v zakrytí ich pôvodu v trestnom čine alebo ich určenia či použitia na jeho

spáchanie (porovnaj trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného

účinného od 1. januára 2021, pri ktorom už takýto

úmysel v skutkovej podstate vyjadrený nie je).

87. Sťažovateľ pred ústavným súdom v podstate namieta, že v jeho prípade nebola

naplnená (preukázaná) subjektívna stránka trestného činu legalizácie príjmu z trestnej

činnosti podľa .

88. Z relevantnej časti skutkovej vety vyplýva: „... V prípade, že sa odcudzené

vozidlo po cca 1-2 dňoch na mieste nachádzalo, tak niektorý z obžalovaných na základe

pokynu obž. a jeho sprievodu odcudzené vozidlo odviezol na nim určené

miesto, kde už čakal objednávateľ krádeže, alebo kupujúci - niektorý z obžalovaných –

obž. , obž. (sťažovateľ, pozn.), obž. , obž.

alebo iné, doposiaľ nestotožnené osoby. Kupujúci obž. zaplatil

za uvedené vozidlo v hotovosti, v niektorých prípadoch i na splátky sumu vo výške 830 -

1.330,-€. Z tejto sumy si časť ponechal obž. a časť sumy rozdelil

medzi tých, ktorí mu pomáhali pri krádeži konkrétneho vozidla. Následne obž.

(sťažovateľ, pozn.), , obž. , obž. , obž.

a , ktorí vedeli, že vozidlo pochádza z trestnej činnosti toto odcudzené

vozidlo väčšinou rozobrali, karosériu rozpílili. Takto vzniknuté diely použili ako náhradné

diely na opravu ďalšieho vozidla alebo predávali ďalším nestotožneným osobám. Za účelom

zahladenia pachových stôp interiér vozidla posypali čiernym mletým korením.

Uvedená organizovaná skupina svoju činnosť vykonávala za účelom získavania

finančných prostriedkov a iného majetkového prospechu tým, že vozidlá, ktoré pochádzali

z krádeže následne predávali ako celok alebo rozoberali a rozpílovali. Následne ich

legalizovali tým, že ich použili na opravy iných vozidiel a to s úmyslom zatajiť ich pôvod

z trestnej činnosti pričom takýmto spôsobom vykonali nasledovné skutky...“

89. Pokiaľ ide o konkrétne skutky, za spáchanie ktorých bol sťažovateľ odsúdený,

tak v prípade skutku č. 24 si sťažovateľ „objednal“ a následne kúpil osobné motorové

vozidlo, o ktorom vedel, že pochádza z trestnej činnosti, toto následne rozpílil a predal.

90. Pokiaľ ide o skutky č. 11, č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47, sťažovateľ

podľa ich opisu kúpil osobné motorové vozidlo, o ktorom vedel, že pochádza z trestnej

činnosti.

91. Sťažovateľ bol za legalizáciu príjmov z trestnej činnosti odsúdený vo vzťahu

k všetkým týmto skutkom (č. 24 a aj č. 11, č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47).

92. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ pred všeobecnými súdmi opakovane

vzniesol túto svoju námietku nedostatočného preukázania jeho následného konania,

resp. úmyslu zakryť pôvod osobných motorových vozidiel v trestnej činnosti.

93. Vo vzťahu ku skutku č. 24 ústavný súd konštatuje, že je v jeho opise je vyjadrené

následné konanie sťažovateľa, z ktorého je zrejmý úmysel zakryť pôvod predmetného

osobného motorového vozidla v trestnej činnosti (rozpílenie a predaj odcudzeného

osobného motorového vozidla).

94. Ústavný súd však zdôrazňuje, že sťažovateľ pred všeobecnými súdmi opakovane

namietal, že rozpílenie predmetného motorového vozidla a jeho následný predaj neboli

vo vzťahu k jeho osobe podporené žiadnym dôkazom, s výnimkou nepriameho dôkazu

výpovede spolupracujúceho svedka ktorý „mal počuť“, že sťažovateľ takto

konal.

95. Ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľa v okolnostiach danej veci

za relevantnú, a teda takú, ktorá mohla mať dopad na samotné konečné rozhodnutie vo veci.

96. Pokiaľ ide o skutky č. 11, č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47, sťažovateľ

podľa ich opisu kúpil osobné motorové vozidlá, o ktorých vedel, že pochádzali z trestnej

činnosti.

97. Ústavný súd sa z predložených dokumentov a zo súdneho spisu presvedčil,

že sťažovateľ pred všeobecnými súdmi opakovane tvrdil, že vo vzťahu k jeho osobe nebol

preukázaný úmysel zakryť pôvod osobných motorových vozidiel v trestnej činnosti

a že podľa jeho názoru samotný „nákup“ odcudzeného osobného motorového vozidla

nemožno bez ďalšieho kvalifikovať ako trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti

podľa .

98. Sťažovateľ uvedené namietal aj v odvolaní podanom na krajskom súde, ktorý túto

sťažovateľovu námietku, a to nesprávne hmotnoprávne posúdenie vo vzťahu k súdom

ustáleným skutkovým zisteniam, resp. vo vzťahu k subjektívnej stránke trestného činu

legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa , ponechal

bez akejkoľvek odpovede.

99. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu nie je ústavnému súdu

zrejmé, či tak krajský súd učinil pre domnelú nedôvodnosť tejto sťažovateľovej námietky,

alebo či sa ňou opomenul zaoberať úplne.

100. Z pohľadu posúdenia tejto námietky ústavným súdom je rozhodujúce,

že sťažovateľ ju pred krajským súdom vzniesol (1), že táto jeho námietka mohla mať vplyv

na samotné rozhodnutie v jeho veci (2) a že krajský súd sa s ňou v odôvodnení napadnutého

rozsudku relevantným spôsobom nevysporiadal (3).

101. Ako už bolo uvedené, konkrétna námietka dôležitá pre rozhodnutie vo veci

nesmie zostať bez náležitej odpovede (pozri a porovnaj Nechiporuk a Yonkalo

proti Ukrajine z 21. 4. 2011, sťažnosť č. 42310/04, bod 280; tiež S.C. IMH Suceava S.R.L.

proti Rumunsku z 29. 10. 2013, sťažnosť č. 24935/04, bod 40).

102. Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež pripomína, že náležité odôvodnenie

súdneho rozhodnutia slúži na preukázanie, že tvrdenia strán v konaní boli skutočne

zohľadnené, a takto prispieva k lepšiemu prijatiu konečného rozhodnutia nielen účastníkmi

konania, ale aj verejnosťou (porovnaj rozsudok vo veci Suominen proti Fínsku z 1. 7. 2003,

sťažnosť č. 37801/97, bod 37).

103. Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa zdôrazňuje, že nemôže

a nesmie nahradzovať právomoc všeobecných súdov a sám vyhľadávať skutočnosti

a dôkazy, ktoré môžu či nemusia byť obsiahnuté v súdnom spise a ktoré sa nepremietli

do ich rozhodnutí. V prípade zistenia, že niektorá z uplatnených námietok, ktorá mohla byť

relevantná pre samotné rozhodnutie vo veci, nebola zo strany všeobecných súdov náležitým

spôsobom zohľadnená a reflektovaná, musí ústavný súd napádané rozhodnutie zrušiť

a umožniť všeobecnému súdu vysporiadať sa s predmetnou námietkou a argumentáciou

sťažovateľa v rámci jemu zákonom zverenej právomoci.

104. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že námietka sťažovateľa

o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k spáchaniu

trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti je dôvodná.

105. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie,

v ktorom označil dovolacie dôvody podľa , a ,

teda, že bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, že rozhodnutie

je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,

a že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku

alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

106. Najvyšší súd dospel v napadnutom uznesení k záveru, že námietka sťažovateľa

o spáchaní trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti je zaradená pod dovolací

dôvod podľa . K tomuto uviedol, že jeho úlohou

v rámci tohto dovolacieho dôvodu je skúmať existenciu právnej chyby, nie skutkovej,

keďže v zmysle uvedeného ustanovenia sa správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže

skúmať ani meniť.

107. Ústavný súd si je vedomý svojej judikatúry, z ktorej vyplýva, že rešpektuje

koncepciu opravných prostriedkov tak, ako si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach

(, ). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou

zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľov

(, , ).

108. Ústavný súd konštatuje, že námietka sťažovateľa týkajúca sa spáchania

trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa

mala byť posúdená krajským súdom v napadnutom rozsudku a že jeho závery ústavný súd

v tomto smere vyhodnotil ako nespĺňajúce štandardy na náležité odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Ústavný súd nepovažuje v okolnostiach tejto veci za nevyhnutné,

a to aj s ohľadom na sťažovateľom vymedzené dovolacie dôvody a ich odôvodnenie,

na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu týkajúcu sa posudzovania prípustnosti dovolania

a naplnenia konkrétnych dovolacích dôvodov, ako aj na vlastnú judikatúru citovanú

v predchádzajúcom bode, prehodnocovať svoj prístup k posudzovaniu rozhodnutí

o prípustnosti dovolania, prípadne prehodnocovať obsah jednotlivých dovolacích dôvodov

podľa tak, ako ich vykladá a aplikuje najvyšší súd.

109. Preto ústavný súd, zohľadňujúc svoj záver o nedostatočnom odôvodnení

napadnutého rozsudku krajského súdu, časti ústavnej sťažnosti smerujúcej proti

napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

V.

Záver

110. Vzhľadom na všetko už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým

rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo

porušené základného právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku

tohto nálezu).

111. Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou v tejto veci nebolo posúdiť vinu

sťažovateľa, ale preveriť, či skutočnosti uvedené v napadnutých rozhodnutiach dávajú

dostatočný záver pre výroky v nich obsiahnuté. Bude preto úlohou krajského súdu

vysporiadať sa dostatočným a presvedčivým spôsobom so všetkými relevantnými

námietkami sťažovateľa vrátane námietky nedostatočného základu na jeho odsúdenie

pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa

(pozri body 98 až 100 tohto nálezu) a následne opätovne rozhodnúť.

VI.

Zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a návrh sťažovateľa na prikázanie

jeho prepustenia z výkonu trestu na slobodu

112. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,

svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom

boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva

alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

113. Podľa ústavný súd zruší rozhodnutie

alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd

zruší aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,

ak to pripúšťa povaha zásahu.

114. Podľa ak ústavný súd ústavnej

sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

115. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a jeho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa

sťažovateľa podľa a jemu zodpovedajúcemu a

písm. b) zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

(bod 2 výroku tohto nálezu).

116. Podľa ak ústavný súd zruší právoplatné

rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

117. Podľa ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,

rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu

podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné

doručením.

118. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne vo veci rozhodnúť, a to majúc

na zreteli právne závery ústavného súdu vyjadrené v tomto náleze.

119. Pokiaľ ide o požiadavku sťažovateľa na prikázanie jeho prepustenia z výkonu

trestu na slobodu, ústavný súd konštatuje, že zrušenie napadnutého právoplatného rozsudku

krajského súdu predstavuje v okolnostiach tejto veci dostatočnú nápravu.

VII.

Finančné zadosťučinenie

120. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

121. Podľa , ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,

a z akých dôvodov sa ho domáha.

122. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáha priznania finančného zadosťučinenia

v sume 6 000 €, čo odôvodňuje dĺžkou trestného konania, zásahom výkonu trestu

do jeho súkromného a pracovného života a neistotou týkajúcou sa trestu v rámci trestného

činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti.

123. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom,

ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie

bez pokračujúceho porušovania základného práva ().

124. Ústavný súd konštatuje, že predmetom tohto konania nebolo posudzovanie

dĺžky sťažovateľovho konania a prípadná náprava v tomto smere. Ústavný súd zdôrazňuje,

že v okolnostiach tejto veci dospel k záveru o porušení práv sťažovateľa z dôvodu, že v jeho

prípade nebolo v rámci jeho relevantných námietok dostatočným spôsobom odôvodnené

spáchanie trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti.

125. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

VII.

Trovy konania

126. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania.

127. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.

128. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal

z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely

tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.

129. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),

§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej

sume 499,96 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby

(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku 2017 v sume

po 147,33 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume po 8,84 € za jeden paušál,

a za jeden úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho

súdu) vykonaný v roku 2020 v sume 177 € a jeden režijný paušál v sume 10,62 € (bod 3

výroku tohto nálezu).

130. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135

ods. 1 ).

131. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom

jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. decembra 2020

Jana Baricová

predsedníčka senátu