Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (14)IV. ÚS 14/2019
PDF · 748.63 KB
No categories available
IV. ÚS 14/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
NÁLEZ
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. decembra 2020
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej a sudcov Rastislava Kaššáka
(sudca spravodajca) a Miloša Maďara prerokoval prijatú ústavnú sťažnosť sťažovateľa
, ,
zastúpeného advokátkou Mgr. Katarínou Pastorkovou, Skuteckého 6, Banská
Bystrica, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky,
ako aj svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 23 To 89/2015 z 29. februára 2016 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Tdo 87/2016 z 20. apríla 2017, ako aj postupom, ktorý ich vydaniu
predchádzal, a takto
rozhodol:
1. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 23 To 89/2015 z 29. februára 2016 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 23 To 89/2015 z 29. februára 2016
v časti týkajúcej sa z r u š u j e a vec v r a c i a Krajskému súdu
v Trenčíne na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý nahradiť trovy
konania v sume 499,96 € (slovom štyristodeväťdesiatdeväť eur a deväťdesiatšesť centov)
na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. Kataríny Pastorkovej, Skuteckého 6, Banská Bystrica,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Doterajší priebeh konania, vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná
argumentácia sťažovateľa
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 14/2019-12 zo 17. januára 2019 prijal podľa vtedy platného a účinného
§ 25 ods. 3 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov na ďalšie
konanie sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj svojich práv podľa čl. 6 ods. 1
a ods. 3 písm. b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 23 To 89/2015 z 29. februára 2016 (ďalej len „napadnutý rozsudok“)
a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Tdo 87/2016 z 20. apríla 2017 (ďalej len „napadnuté uznesenie“), ako aj postupom,
ktorý ich vydaniu predchádzal.
2. Ústavná sťažnosť sťažovateľa bola prijatá na ďalšie konanie v senáte
zloženom zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej, Miroslava Duriša a Ladislava Orosza (sudca
spravodajca). Sudcovi spravodajcovi Ladislavovi Oroszovi uplynulo funkčné obdobie sudcu
ústavného súdu 16. februára 2019. V súlade s čl. X bodom 5 písm. b) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 bola táto vec prerozdelená náhodným
výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená sudcovi
spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi. Vzhľadom na uvedené bol tento nález prerokovaný
v senáte zloženom zo sudcov uvedených v záhlaví tohto nálezu.
3. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného
súdu Trenčín sp. zn. 2 T 185/2011 z 2. marca 2015 uznaný vinným zo zločinu krádeže
podľa § 212 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. a) a ods. 4 písm. b) zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom
na § 138 písm. i) Trestného zákona formou účastníctva podľa § 21 ods. 1 písm. c) Trestného
zákona a zo spáchania pokračovacieho zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti
podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138
písm. b) a i) Trestného zákona, za čo mu bol uložený úhrnný nepodmienečný trest odňatia
slobody v trvaní 7 rokov so zaradením na jeho výkon do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia.
4. Krajský súd napadnutým rozsudkom na základe odvolania sťažovateľa
podľa § 321 ods. 1 písm. d) a ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) rozsudok súdu prvého stupňa
zrušil v časti výrokov, ktorými bol sťažovateľ uznaný za vinného podľa § 212 ods. 3
písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. i) Trestného zákona
a podľa § 233 ods. 3 písm. c) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b) a i) Trestného
zákona. Výroky rozsudku okresného súdu, ktorými bol sťažovateľ uznaný za vinného
zo spáchania prečinu krádeže formou účastníctva podľa § 212 ods. 2 písm. a) Trestného
zákona a pokračovacieho prečinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1
písm. a) a b) Trestného zákona, ponechal krajský súd nedotknuté. Krajský súd uložil
sťažovateľovi nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov so zaradením
na jeho výkon do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
5. Dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu,
v ktorom sťažovateľ uplatnil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)
Trestného poriadku, najvyšší súd napadnutým uznesením odmietol podľa § 382 písm. c)
Trestného poriadku, keď dospel k záveru, že sťažovateľom označené dovolacie dôvody
neboli v danej veci naplnené.
6. Sťažovateľ pred ústavným súdom tvrdí, že na spáchanie trestného činu legalizácie
príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 písm. a) a b) Trestného zákona je nevyhnutný úmysel
páchateľa zatajiť existenciu nelegálneho príjmu alebo veci, resp. zakryť ich pôvod
v trestnom čine, teda vykonať aktivitu, v dôsledku ktorej bude príjem získaný z trestnej
činnosti pôsobiť, ako by bol získaný legálnym spôsobom. V jeho prípade uvedené
preukázané nebolo, preto malo zo strany všeobecných súdov dôjsť k nesprávnemu
hmotnoprávnemu posúdeniu skutku, keď zo skutkových zistení a z popisu skutku v bode I
pri jednotlivých čiastkových útokoch č. 11, č. 24, č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47
vôbec nevyplýva jeho následné konanie, ktoré má byť vedené snahou zaistiť dojem
legálností veci získanej trestným činom.
7. Sťažovateľ k tomuto ďalej uvádza, že v napadnutom rozsudku a v popise skutku
v bode I pri jednotlivých čiastkových útokoch č. 11, č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47
sa mu dáva za vinu, že od obvineného kúpil osobné motorové vozidlo, pričom
vedel o tom, že vozidlo pochádza z trestnej činnosti, čím bola spôsobená škoda majiteľom
týchto vozidiel. Takéto vymedzenie skutku však podľa sťažovateľa nezodpovedá právnej
kvalifikácii trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti. Ak chcel súd vo svojom
výroku o vine vo vzťahu k nemu prijať záver, že konal v snahe zaistiť dojem legálnosti veci
získanej trestným činom, resp. že konal v takomto úmysle, mal takéto konanie alebo úmysel
v popise jednotlivých útokov konkrétne vymedziť.
8. Sťažovateľ taktiež poukazuje na skutočnosť, že v opise skutkovej vety
je vo všeobecnosti uvedené, že obžalovaní odcudzené vozidlo „väčšinou“ rozobrali,
karosériu rozpílili a vzniknuté diely použili ako náhradné diely na opravu ďalšieho vozidla
alebo predávali ďalším nestotožneným osobám, pričom podľa jeho názoru takýto popis
nemožno považovať za konkrétne skutkové okolnosti, ktorými mal byť naplnený zákonný
znak trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona
pri jednotlivých útokoch.
9. Ďalšiu námietku sťažovateľa predstavuje namietané nedostatočné preskúmanie
dôveryhodnosti výpovede spolupracujúceho svedka ktorá mala byť vo vzťahu
k nemu jediným usvedčujúcim dôkazom. Podľa názoru sťažovateľa svedok
nevypovedal v prípravnom konaní o prežitých udalostiach, ale svoje výpovede čítal
z vopred pripravených poznámok a uznesenia o vznesení obvinenia. Sťažovateľ zdôrazňuje,
že u svedka ide o nepriameho svedka, ktorého výpoveď nemôže sama osebe
predstavovať základ na akékoľvek jeho odsúdenie.
10. Sťažovateľ ďalej upriamuje pozornosť ústavného súdu na to, že ani jeden
zo svedkov a obžalovaných ho nepoznal a že pri domovej prehliadke jeho nehnuteľnosti
neboli zaistené žiadne veci súvisiace s predmetnou trestnou činnosťou. Vo vzťahu
k uvedenému taktiež namieta, že nikdy nebola vykonaná rekognícia a že jej výkon bol
po konfrontácii medzi ním a svedkom zmarený.
11. Sťažovateľ napokon pred ústavným súdom namieta, že všeobecné súdy
bez náležitého odôvodnenia nevykonali ním navrhované dôkazy, a to výsluch svedka
a znalecké dokazovanie vo vzťahu ku spolupracujúcemu svedkovi
z dôvodu podozrenia na jeho drogovú minulosť.
II.
Vyjadrenia krajského súdu a najvyššieho súdu a replika sťažovateľa
12. K opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sa vyjadril najvyšší súd v zastúpení
predsedom a taktiež predseda senátu najvyššieho sudu 6 T.
13. Predseda najvyššieho súdu uviedol, že dovolací súd je pri posudzovaní správnosti
právnej kvalifikácie zisteného skutku viazaný celým skutkom, tak ako bol v pôvodnom
konaní zistený, pričom jeho správnosť a úplnosť nemôže skúmať ani meniť. V okolnostiach
predmetnej veci teda najvyšší súd vychádzal nielen z popisu jednotlivých čiastkových
útokov kladených za vinu sťažovateľovi (z ktorých okrem iného vyplýva, že od
kupoval motorové vozidlá, o ktorých vedel, že pochádzajú z trestnej činnosti),
ale aj z úvodnej časti skutkovej vety (podľa ktorej obžalovaní ,
, , , , , a tiež
svedok od decembra 2008 do 8. septembra 2009 premyslene a dlhodobo
odcudzovali cudzí majetok a tento potom následne legalizovali, pričom konkrétne
obžalovaní , , , , a svedok
odcudzené vozidlá väčšinou rozobrali, karosériu rozpílili, takto vzniknuté
diely použili ako náhradné diely na opravu ďalšieho vozidla alebo predávali ďalším
nestotožneným osobám a na účel zahladenia pachových stôp interiér vozidla posypali
čiernym mletým korením). Takto ustálený skutok napĺňa znaky skutkovej podstaty prečinu
legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 písm. a) a b) Trestného zákona, keď
sťažovateľ veci pochádzajúce z trestnej činnosti v úmysle zakryť ich pôvod v trestnej
činnosti previedol na seba a iného, užíval ich a zmenil. Podľa predsedu najvyššieho súdu
je pritom potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na počet čiastkových útokov a páchateľov
je určitá miera abstrakcie v popise skutku nevyhnutná. Pod žiadny z dovolacích dôvodov
dostupných pre obvineného nebolo možné subsumovať ani námietky sťažovateľa
spochybňujúce vierohodnosť kľúčového svedka . Ide totiž o otázku
hodnotenia dôkazov (a nie zákonnosti ich získania), ktoré nie je dovolací súd oprávnený
na podklade dovolania obvineného prehodnocovať, keďže by to odporovalo zákonom
stanovenej viazanosti zisteným skutkom.
14. Predseda senátu 6 T k prijatej ústavnej sťažnosti uviedol, že dovolací súd
nie je súd odvolací a že má zo zákona zúžené možnosti k zistenému skutkovému stavu.
Zistený skutkový stav súdmi nižšieho stupňa podľa jeho názoru nepochybne napĺňal
v dostatočnom rozsahu jednotlivé znaky skutkovej podstaty trestného činu, z ktorého bol
sťažovateľ uznaný za vinného. Sťažovateľ napáda, že zo zisteného skutku (č. 11, č. 24,
č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47) nevyplýva, že došlo k legalizovaniu príjmu z trestnej
činnosti, avšak zároveň priznáva, že v skutkoch je konštatovaná (zistená) jeho vedomosť,
že kupuje veci pochádzajúce z trestnej činnosti.
15. Najvyšší súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
16. Krajský súd sa k ústavnej sťažnosti vyjadril v zastúpení jeho predsedníčkou
a predsedom senátu 23 To. Predseda senátu 23 To v relevantnej časti konštatoval, že krajský
súd sa dostatočným spôsobom zaoberal všetkými dôkazmi, o čom svedčí aj skutočnosť,
že na rozdiel od okresného súdu dospel k záveru, že sťažovateľ nemal vedomosť
o jeho členstve v organizovanej skupine, a preto vypustil z právnej kvalifikácie kvalifikačný
znak v podobe závažnejšieho spôsobu konania v rámci organizovanej skupiny.
Uvedené malo podstatný význam na zníženie trestnej sadzby vo vzťahu k sťažovateľovi.
Predseda senátu zároveň doplnil, že je v súlade s ustálenou súdnou praxou, ak pri takejto
rozsiahlej pokračovacej trestnej činnosti (viac ako 55 čiastkových útokov) v úvode
tzv. skutkovej vety výroku rozsudku všeobecnejšie popíšu spoločné znaky spáchanej
trestnej činnosti, ktoré vyplývajú z obsahu jednotlivých čiastkových útokov a ktoré sú tiež
vo výroku rozsudku výslovne uvedené. Z tzv. právnych viet a použitých právnych
kvalifikácii výroku rozsudku o vine týkajúcich sa sťažovateľa vyplývajú jednak čiastkové
útoky (č. 11, č. 24, č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37, č. 47), ktorých sa dopustil sťažovateľ,
pričom použitá právna kvalifikácia sa vzťahuje a vyplýva pre sťažovateľa aj z úvodných
ustanovení tzv. skutkovej vety rozsudku.
17. Aj krajský súd vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
18. Sťažovateľ vo svojej replike k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho súdu
uviedol, že trvá na dôvodoch svojej ústavnej sťažnosti. Zároveň súhlasil s upustením
od ústneho pojednávania.
19. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil
v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou,
stanoviskami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k záveru,
že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
20. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
21. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
22. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
23. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
24. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
25. Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom
a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
26. Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje
sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
27. Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas
a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom
obhajcu.
28. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
29. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu
má tieto minimálne práva: mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby.
30. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu
má tieto minimálne práva: obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného
výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne,
ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.
31. Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má
tieto minimálne práva: vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť
predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov
proti sebe.
32. Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie
alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho
alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší,
než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.
33. Ústavný súd stabilne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04).
Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,
avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04,
III. ÚS 209/04). Ak ide o argument, ktorý je vo veci rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument (II. ÚS 410/06).
34. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vyplýva,
že čl. 6 ods. 1 dohovoru vyžaduje, aby vnútroštátne súdy dostatočne jasne uviedli dôvody,
na ktorých založili svoje rozhodnutia, a to za súčasného rešpektovania práva na obhajobu
(rozsudok vo veci Hadjianastassiou proti Grécku zo 16. 12. 1992, sťažnosť č. 12945/87,
bod 33). Rozsah povinnosti uviesť dôvody, ktorý sa odlišuje v závislosti od povahy
rozhodnutia, musí byť určený v rámci okolností prípadu (rozsudok vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. 12. 1994, sťažnosť č. 18390/91, bod 29). Aj keď vnútroštátne súdy nie sú
povinné dať odpoveď na všetky im predložené námietky (rozsudok vo veci Van de Hurk
proti Holandsku z 19. 4. 1994, sťažnosť č. 16034/90, bod 61), z rozhodnutia musí byť
zrejmé, že sa zaoberali všetkými podstatnými otázkami prípadu (rozsudok vo veci Boldea
proti Rumunsku z 15. 2. 2007, sťažnosť č. 19997/02, bod 30) a že dali konkrétnu
a jednoznačnú odpoveď na argumenty, ktoré sú pre výsledok prípadu rozhodujúce
(rozsudok Veľkej komory vo veci Moreira Ferreira proti Portugalsku č. 2 z 11. 7. 2017,
sťažnosť č. 19867/12, bod 84). Rozhodnutie vnútroštátneho súdu možno považovať
za svojvoľné a také, ktoré narúša spravodlivosť konania, iba v prípade, ak sú v ňom
vyjadrené dôvody založené na zjavnej skutkovej alebo právnej chybe vnútroštátneho súdu,
dôsledkom čoho došlo k „odopretiu spravodlivosti“ (už citovaný Moreira Ferreira, bod 85;
tiež rozsudok vo veci Navalnyy a Ofitserov proti Rusku z 23. 2. 2016, sťažnosti č. 46632/13
a č. 28671/14, bod 119).
35. Zohľadňujúc skutočnosť, že prípustnosť dôkazov je podľa stabilizovanej
judikatúry ESĽP otázkou vnútroštátneho práva a vnútroštátnych súdov, predmetom
prieskumu podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru je to, či konanie ako celok bolo
spravodlivé (rozsudok Veľkej komory vo veci Al-Khawaja a Tahery proti Spojenému
kráľovstvu z 15. 12. 2011, sťažnosti č. 26766/05 a č. 22228/06, bod 118).
36. Vo všeobecnosti platí, že čl. 6 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru
vyžadujú, aby obvinený, resp. obžalovaný mal primeranú a riadnu možnosť vypočuť
a spochybniť svedka proti nemu, a to buď pri jeho výpovedi, ale v neskoršej fáze konania
(rozsudok vo veci Van Mechelen a ďalší proti Holandsku z 23. 4. 1997, sťažnosti
č. 21363/93, č. 21364/93, č. 21427/93 a č. 22056/93, bod 51). Ak je odsúdenie založené
výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovedi osoby, ktorú sťažovateľ nemal možnosť
vypočuť alebo nechať vypočuť v niektorej z fáz konania, práva obhajoby sú obmedzené
v miere, ktorá nie je zlučiteľná so zárukami čl. 6 dohovoru (rozsudok vo veci Unterpertinger
proti Rakúsku z 24. 11. 1986, sťažnosť č. 9120/80, body 31 až 33).
37. Európsky súd pre ľudské práva stabilne judikuje, že otázka prípustnosti dôkazu
od utajeného svedka v zmysle štandardov čl. 6 dohovoru vyvstáva v situácii, ak by výpoveď
tohto svedka bola „jediným“ alebo „rozhodujúcim“ dôkazom, alebo dôkazom, ktorý „mal
značnú váhu“ pri odsúdení sťažovateľa (rozsudok vo veci Seton proti Spojenému
kráľovstvu z 31. 3. 2016, sťažnosť č. 55287/10, bod 58). Ak by bolo odsúdenie sťažovateľa
založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze utajeného svedka, ESĽP sa musí
presvedčiť, že existovala dostatočná protiváha vrátane existencie silných procesných záruk,
ktoré umožnia spravodlivé a riadne posúdenie spoľahlivosti takéhoto dôkazu (rozsudok
vo veci Scholer proti Nemecku z 18. 12. 2014, sťažnosť č. 14212/10, bod 51).
38. Európsky súd pre ľudské práva taktiež dospel k záveru, že pri hodnotení
výpovede spoluobvinených, ktorí usvedčujú iných spoluobvinených, majú vnútroštátne
orgány pristúpiť k ich dôkladnejšiemu prevereniu, pretože takéto osoby môžu mať
tendenciu vo vlastnom záujme zvaľovať vinu na iných. Pri hodnotení takejto výpovede sa
môže vyžadovať vyšší stupeň kontroly, keďže postavenie spolupáchateľov je odlišné
od postavenia bežných svedkov. Takíto spolupáchatelia nie sú pri svojej výpovedi
pod prísahou, a teda nemôžu byť potrestaní za krivú prísahu alebo úmyselne vyslovené
nepravdivé výroky (rozsudok vo veci Melnikov proti Rusku zo 14. 1. 2010, sťažnosť
č. 23610/03, bod 75).
39. Pokiaľ ide o návrh obvineného na výsluch svedka, tento má byť posudzovaný
meradlom jeho užitočnosti k rozhodnutiu vo veci, pričom konajúce súdy nie sú povinné
takémuto návrhu bez ďalšieho vyhovieť (rozsudok vo veci Vidal proti Belgicku
z 22. 4. 1992, sťažnosť č. 12351/86, bod 33). Z čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru nevyplýva
povinnosť výsluchu každého či všetkých svedkov v prospech obvineného. Výraz
„za rovnakých podmienok“ naznačuje, že jeho základným cieľom je úplná rovnosť zbraní
(Tarău proti Rumunsku z 24. 2. 2009, sťažnosť č. 3584/02, bod 71). Ak sa však súd
rozhodne návrhu obvineného na vypočutie svedka nevyhovieť, mal by toto svoje
nevyhovenie riadne odôvodniť (Sgarbi proti Taliansku z 21. 10. 2008, sťažnosť č. 37115/06,
odd. 1).
40. Za obmedzenie práva obhajoby spôsobom nezlučiteľným s čl. 6 dohovoru
považuje ESĽP aj prípady, v ktorých bolo odsúdenie založené výlučne alebo v rozhodujúcej
či určujúcej miere na výpovedi svedka, ktorého obžalovaný vo fáze vyšetrovania a ani
vo fáze konania pred súdom nemal možnosť vypočuť alebo dať vypočuť (už citovaný Van
Mechelen, bod 55 a tam uvedené odkazy).
41. Ústavný súd k inštitútu spolupracujúceho svedka judikoval, že postup orgánov
činných v trestnom konaní a následne konajúcich súdov, ktoré využijú zákonodarcom
ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho svedka, nemožno považovať
a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej situácie, ku ktorej sa súdy
s pomocou takýchto výpovedí dopracovali. Relevantné ustanovenia Trestného poriadku
(zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov)
v záujme vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí
ukladajú súdom povinnosť vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto
podaných svedectiev, ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií
spravodlivého procesu (III. ÚS 758/2016).
IV.
Posúdenie veci ústavným súdom
42. Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3
písm. b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom a napadnutým uznesením,
ako aj postupom, ktorý ich vydaniu predchádzal.
43. Námietky sťažovateľa pred ústavným súdom vo vzťahu k obom napadnutým
rozhodnutiam, ako aj postupu, ktorý predchádzal ich vydaniu, možno rozdeliť do štyroch
okruhov. Sťažovateľ namieta, že:
- všeobecné súdy nedostatočným spôsobom preskúmali dôveryhodnosť výpovede
spolupracujúceho svedka ktorá bola jediným usvedčujúcim dôkazom
proti nemu, a to aj vo vzťahu k jeho drogovej trestnej minulosti a vo vzťahu k tomu, že mal
čítať z vopred pripravených poznámok (1),
- všeobecné súdy bez náležitého odôvodnenia nevykonali sťažovateľom navrhovaný
výsluch svedka (2),
- ani jeden zo svedkov a obžalovaných sťažovateľa nepoznal, pri domovej prehliadke
jeho nehnuteľnosti neboli zaistené žiadne veci súvisiace s predmetnou trestnou činnosťou
a v trestnom konaní nebola vykonaná rekognícia (3),
- zo strany všeobecných súdov nebolo preukázané spáchanie trestného činu
legalizácie príjmov z trestnej činnosti vo vzťahu k jeho osobe, keď zo skutkových zistení
a z popisu skutku vôbec nevyplýva jeho následné konanie, ktoré by bolo vedené snahou
zaistiť dojem legálností veci získanej trestným činom (4).
44. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ smeruje všetky svoje námietky
proti krajskému súdu a najvyššiemu súdu súčasne, keď tvrdí, že ani jeden z nich nenapravil
pôvodné pochybenia okresného súdu. Ústavný súd preto preskúma každú
zo sťažovateľových námietok osobitne, a to vo vzťahu k súdu, v ktorého právomoci bolo
na danú námietku reagovať a v prípade zistenia pochybení aj zasiahnuť.
IV.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 48 ods. 2, čl. 49, čl. 50
ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) a c) a čl. 7 ods. 1
dohovoru
45. Ústavný súd musí vo vzťahu k označeným článkom, ktorých porušenie
je namietané v ústavnej sťažnosti, konštatovať, že z obsahu ústavnej sťažnosti nevyplýva
žiadna ústavnoprávne relevantná argumentácia v prospech vyslovenia porušenia označených
práv sťažovateľa [právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2;
len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom podľa čl. 49 ústavy; každý, proti komu
sa vedie trestné konanie, považuje sa za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným
odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu podľa čl. 50 ods. 2 ústavy; obvinený má právo, aby mu
bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo
prostredníctvom obhajcu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy; právo mať primeraný čas a možnosti
na prípravu svojej obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. b) dohovoru; právo obhajovať
sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c)
dohovoru; právo na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru]
napadnutými rozhodnutiami a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
46. Sťažovateľom uplatnené námietky (pozri bod 43 tohto nálezu) už na prvý pohľad
nesignalizujú možnosť porušenia práv sťažovateľa podľa označených článkov ústavy
a dohovoru. Vzhľadom na uvedené tejto časti ústavnej sťažnosti nebolo možné vyhovieť
(bod 4 výroku tohto nálezu).
47. Predmet prieskumu ústavného súdu sa v nadväznosti na túto skutočnosť zúžil
na preskúmanie namietaného porušenia práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
ústavy a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru napadnutým rozsudkom a napadnutým
uznesením, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
IV.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy a práv čl. 6 ods. 1 a 3 písm. d) dohovoru
48. Ústavný súd v rámci tejto časti nálezu preverí opodstatnenosť všetkých
sťažovateľom tvrdených pochybení zo strany krajského súdu a najvyššieho súdu
v rámci označených práv podľa ústavy a dohovoru.
IV.2.1 K prvej námietke týkajúcej sa dôveryhodnosti výpovede
spolupracujúceho svedka (tzv. kajúcnika)
49. Ústavný súd ako prvú preskúma námietku sťažovateľa týkajúcu sa výpovede
spolupracujúceho svedka ktorá mala podľa sťažovateľa predstavovať jediný
usvedčujúci dôkaz proti nemu.
50. Z predložených dokumentov vyplýva, že trestná vec obvineného
(neskôr spolupracujúceho svedka) bola vylúčená na samostatné konanie
z dôvodu konania o dohode o vine a treste, ktoré bolo následne prerušené podľa § 228
ods. 3 Trestného poriadku.
51. Z rozsudku okresného súdu vyplýva, že spolupracujúci svedok
vypovedal o okolnostiach odcudzenia osobných motorových vozidiel, na ktorých odcudzení
sa sám podieľal, a vo vzťahu k sťažovateľovi vypovedal o nákupe niektorých z nich
sťažovateľom pri opakovaných osobných stretnutiach, ako aj o mieste, čase a okolnostiach
týchto stretnutí a o cenách a spôsobe platby za tieto odcudzené osobné motorové vozidlá.
52. Krajský súd v napadnutom rozsudku k námietke jediného priameho dôkazu,
ktorá bola vznesená viacerými obžalovanými vrátane sťažovateľa, poukázal na to,
že usvedčujúcim výpovediam spolupracujúceho svedka predchádzalo
jeho zadržanie priamo na mieste činu spolu s obžalovaným Krajský súd ďalej
uviedol, že vo vozidle, ktoré riadil obžalovaný tesne pred zadržaním, boli nájdené
veci pochádzajúce z celého radu krádeží osobných motorových vozidiel. Svedok
taktiež podporil vierohodnosť svojich výpovedí aj konkrétnymi dôkazmi, keď uviedol druhy
osobných motorových vozidiel, spôsob a miesta ich odcudzení a dokonca uviedol
aj niektoré ďalšie, o ktorých polícia ani nemala vedomosť, že boli pripravené k odcudzeniu
(9 čiastkových útokov). V troch prípadoch svedok predložil aj veci nepochybne
pochádzajúce z odcudzených osobných motorových vozidiel – navigácia (čiastkový útok
č. 27), prepisovacie pero (čiastkový útok č. 43) a prívesok Fiat (čiastkový útok č. 45).
Krajský súd ďalej zdôraznil, že všetky výpovede svedka hodnotil
s prihliadnutím na jeho procesné postavenie v predmetnom trestnom konaní,
keď na hlavnom pojednávaní vystupoval ako svedok. Krajský súd tiež uviedol, že svedok
vždy vypovedal aj o svojej osobnej účasti na trestnej činnosti. Krajský súd taktiež
poukázal na to, že nezistil a ani neboli tvrdené také okolnosti, pre ktoré by výpoveď svedka
bola nevierohodná v súvislosti s jeho prípadnou snahou dosiahnuť spoluprácou
s orgánmi činnými v trestnom konaní svoj miernejší postih.
53. Najvyšší súd v napadnutom uznesení k tejto skupine námietok sťažovateľa
uviedol, že v danej veci nezistil porušenie jeho práva na obhajobu zásadným spôsobom.
Podľa názoru najvyššieho súdu sa okresný súd i krajský súd dostatočným spôsobom
zaoberali návrhmi obhajoby. K námietke sťažovateľa, že nemohol byť odsúdený
iba na základe výpovede spolupracujúceho svedka, sa najvyšší súd priamo nevyjadril.
54. Ústavný súd k tejto námietke sťažovateľa v prvom rade konštatuje,
že v sťažovateľovej veci v prípade spolupracujúceho svedka nešlo o utajeného
či anonymného svedka, teda o svedka, ktorého totožnosť by nebola sťažovateľovi známa
(pozri judikatúru citovanú v bode 37 tohto nálezu; pozri tiež bod 10 tohto nálezu
o vykonanej konfrontácii medzi sťažovateľom a spolupracujúcim svedkom).
55. Sťažovateľ vo svojej ústavnej sťažnosti tvrdí, že v zmysle rozhodnutí ESĽP
Atanasov proti Bulharsku (uznesenie o prijateľnosti z 3. 3. 2009, sťažnosť č. 20309/02),
Cornelis proti Holandsku (uznesenie o prijateľnosti z 25. 5. 2004, sťažnosť č. 994/03)
a Verhoek proti Holandsku (uznesenie o prijateľnosti z 27. 1. 2004, sťažnosť č. 54445/00)
nemohol byť odsúdený ani na základe výpovede (neutajeného) spolupracujúceho svedka,
ktorá by predstavovala jediný či hlavný usvedčujúci dôkaz proti nemu.
56. Ústavný súd konštatuje, že ESĽP v označených rozhodnutiach zhodne uviedol,
že použitie výpovedí svedkov výmenou za ich imunitu alebo iné výhody predstavuje
dôležitý nástroj vnútroštátnych orgánov na boj proti závažnej trestnej činnosti. Použitie
takýchto výpovedí však môže spochybniť spravodlivosť konania proti obvinenému,
pretože takáto výpoveď je zo svojej povahy manipulovateľná a môže byť urobená výlučne
výmenou za ponúkané výhod, alebo ako akt osobnej pomsty. Podľa ESĽP preto nemožno
podceňovať niekedy nejednoznačnú povahu takejto výpovede a riziko toho, že obvinený
by mohol byť súdený na základe neoverených obvinení, ktoré nie sú nevyhnutne nezaujaté.
Európsky súd pre ľudské práva však doplnil, že použitie takejto výpovede samo osebe
neznamená, že konanie ako celok treba považovať za nespravodlivé. Otázku použitia
výpovede spolupracujúceho svedka je potrebné posúdiť v rámci okolností daného prípadu
s dôrazom na to, či konanie ako celok bolo spravodlivé. V už citovanej veci Verhoek ESĽP
s ohľadom na konkrétne okolnosti poukázal na to, že obhajoba mala dostatočnú možnosť
vypočuť spolupracujúcich svedkov a preveriť tak ich dôveryhodnosť.
57. Sťažovateľ ďalej odkazuje na nález ústavného súdu vo veci sp. zn.
IV. ÚS 268/2011 z 22. septembra 2011. Ústavný súd konštatuje, že v danej veci bola
ústavným súdom riešená otázka použitia výpovedí utajených svedkov, nie spolupracujúceho
svedka. Ako už bolo uvedené, v prípade sťažovateľa k použitiu výpovedí utajených svedkov
nedošlo.
58. Sťažovateľ napokon vo vzťahu k tejto svojej námietke poukazuje na uznesenie
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 758/2016 z 8. novembra 2016. Ústavný súd v danej veci
s odkazom na aj v tomto náleze citovanú judikatúru konštatoval, že skutočnosť použitia
výpovede spolupracujúceho svedka ako hlavného či určujúceho dôkazu neznamená sama
osebe porušenie práva na spravodlivé súdne konanie (pozri tiež bod 41 tohto nálezu).
59. Ústavný súd sa so zreteľom na všetko už uvedené z napadnutých rozhodnutí
a predloženého súdneho spisu presvedčil, že sťažovateľ mal reálnu možnosť spochybniť
spolupracujúceho svedka a jeho výpoveď. Spolupracujúci svedok
bol vypočutý na hlavnom pojednávaní, v rámci ktorého mal sťažovateľ možnosť vypočuť
ho a klásť mu otázky. Navyše, sťažovateľ bol s týmto spolupracujúcim svedkom
aj konfrontovaný, to všetko za pomoci advokáta.
60. Aj ústavný súd považuje v okolnostiach tejto veci za dôležité, že spolupracujúci
svedok vypovedal proti sťažovateľovi na hlavnom pojednávaní v pozícii svedka
(porovnaj judikatúru v bode 38 tohto nálezu) a že spolupracujúci svedok
vypovedal aj o svojej trestnej činnosti. Ústavný súd k tomuto zdôrazňuje, že spolupracujúci
svedok musel byť v takejto situácii poučený podľa § 345 Trestného zákona
o krivom obvinení a podľa § 346 Trestného zákona o krivej výpovedi a krivej prísahe
a že ako každý svedok na súde vypovedal pod prísahou.
61. Nemenej dôležitá je z pohľadu ústavného súdu taktiež skutočnosť,
že spolupracujúci svedok sa mal podieľať na krádeži osobných motorových
vozidiel, ktoré sťažovateľ následne nakupoval, a teda pri spolupracujúcom svedkovi
neboli tvrdené a ani nijak inak nevyplynuli žiadne indície o jeho motivácii
zvaľovať jeho vlastnú vinu na krádeži na sťažovateľa ako „kupujúceho“ (porovnaj
judikatúru v bode 38 tohto nálezu). Taktiež nebolo tvrdené ani to, že by spolupracujúci
svedok mohol konať motivovaný osobnou pomstou voči sťažovateľovi (porovnaj
bod 56 tohto nálezu).
62. Ústavný súd dospel k záveru, že aj keď výpoveď spolupracujúceho svedka
predstavovala „jediný“ či „rozhodujúci“ dôkaz proti sťažovateľovi, jej použitie
bolo sprevádzané dostatočnými procesnými zárukami na ochranu práv sťažovateľa.
Konkrétne, výpoveď svedka ktorý vypovedal aj o svojej vlastnej trestnej
činnosti (i), bola podporená ďalšími dôkazmi (ii), tento svedok vypovedal na hlavnom
pojednávaní v pozícii svedka (iii), sťažovateľ mal možnosť tohto svedka vypočuť alebo dať
vypočuť a spochybniť tak jeho výpoveď (iv), pričom neexistovali žiadne dôkazy či tvrdenia
o tom, že spolupracujúci svedok by chcel svoju vlastnú vinu zvaľovať
na sťažovateľa (v), alebo o tom, že by konal motivovaný osobnou pomstou (vi). Navyše,
vec spolupracujúceho svedka bola vylúčená na samostatné konanie z dôvodu
konania o dohode o vine a treste, teda nie z dôvodu zabezpečenia jeho vlastnej „úplnej
beztrestnosti“ (vii).
63. Ústavný súd sa ďalej zaoberal námietkou sťažovateľa, že spolupracujúceho
svedka nemožno považovať za dôveryhodného, a to pre jeho drogovú minulosť
a taktiež vzhľadom na to, že mal pri svojej výpovedi čítať z vopred pripravených poznámok.
64. K námietke drogovej trestnej minulosti spolupracujúceho svedka
krajský súd uviedol, že v tejto veci nevyplynuli závažné pochybnosti o tom, že by u tohto
svedka bola podstatne znížená schopnosť správne vnímať alebo vypovedať. Snahu obhajoby
o zadokumentovanie drogovej minulosti tohto svedka na základe výpovede „objaveného“
svedka vo výkone trestu odňatia slobody nebolo podľa krajského súdu možné považovať
za dostatočne objektivizovanú, a teda v rámci výpovede svedka za natoľko
relevantnú, aby bolo jeho psychologické posúdenie nevyhnutné.
65. Najvyšší súd sa s uvedeným záverom krajského súdu v napadnutom uznesení
stotožnil.
66. Ústavný súd sa vo vzťahu k tejto námietke s ohľadom na už citované východiská
presvedčil, že sťažovateľ mal pred všeobecnými súdmi možnosť navrhnúť psychologické
posúdenie spolupracujúceho svedka, že tento jeho návrh bol s odkazom na konkrétne
okolnosti primeraným a presvedčivým spôsobom posúdený a vyhodnotený. Navyše,
sťažovateľ závery krajského súdu vo svojej ústavnej sťažnosti relevantným spôsobom
nespochybnil, len zopakoval svoju námietku, že výpoveď spolupracujúceho svedka
je nedôveryhodná pre jeho drogovú minulosť.
67. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že spolupracujúci svedok nevypovedal
v prípravnom konaní a pred okresným súdom o prežitých udalostiach, keď mal
svoju výpoveď čítať z vopred pripravených poznámok.
68. Krajský súd, s ktorého závermi sa plne stotožnil aj najvyšší súd v napadnutom
uznesení, k tejto námietke sťažovateľa uviedol: «Je pritom celkom logické, že
v prvých výpovediach najprv vypovedal len o sebe a obžalovanom
pretože oni dvaja boli zadržaní spolu na mieste činu (pozri vyššie). Rozpory, týkajúce
sa niektorých detailov sú pritom vzhľadom na početnosť skutkov a časové odstupy logické,
pričom práve, ak by podrobne vedel vypovedať bez písomných poznámok,
by sa toto tiež mohlo javiť obhajobe ako „podozrivé“ naučené od polície. Svedok
pracoval na kontrole originality áut, preto je logické, že autám rozumel,
tieto poznal, o čom svedči aj spôsob jeho vyjadrovania k jednotlivým osobným motorovým
vozidlám líšiacim sa len napr. obsahom motora alebo druhom používaného paliva.
Senát odvolacieho súdu vyslovuje tiež jednu poznámku k dobrej pamäti tohto svedka,
ktorý pri konfrontácii s obžalovaným dňa 12.10.2011 na námietku
obhajcu, prečo hneď pri svojich prvých výpovediach na začiatku nevypovedal okrem seba
a obžalovaného aj o ostatných páchateľoch, si spomenul, že už 9.9.2009
vo svojej výpovedi podozrivého uviedol ako páchateľa aj obžalovaného
Z výpovede podozrivého dňa 9.9.2009 (č.l. 374-384) táto skutočnosť
pritom vyplýva.»
69. Ústavný súd vo vzťahu k už uvedenému poukazuje na skutočnosť,
že spolupracujúci svedok vypovedal o rozsiahlej trestnej činnosti, ktorá zahŕňala
odcudzenie desiatok osobných motorových vozidiel organizovanou skupinou na viacerých
miestach počas obdobia 9 mesiacov. Argumentáciu krajského súdu preto nemožno v tomto
smere považovať za nepresvedčivú. Ústavný súd taktiež poukazuje na skutočnosť,
že spolupracujúci svedok po námietke obhajoby na hlavnom pojednávaní mal
svoje poznámky odložiť a pokračovať vo výpovedi aj bez nich, čo potvrdil aj sťažovateľ
vo svojej ústavnej sťažnosti.
70. Vzhľadom na uvedené nepovažoval ústavný súd námietky sťažovateľa v tejto
časti ústavnej sťažnosti za také, ktoré by mohli viesť k porušeniu označených práv.
IV.2.2 K druhej námietke týkajúcej sa nevypočutia svedka navrhovaného
obhajobou
71. Sťažovateľ pred ústavným súdom ďalej namieta, že v jeho veci nebol
vypočutý ním navrhovaný svedok ktorý mal potvrdiť, že so sťažovateľom
od 15. februára do 22. februára 2009 vykonával stavebné práce v , a teda mal
preukázať, že skutok č. 26 uvedený v obžalobe sťažovateľ vôbec nemohol spáchať.
72. Pokiaľ ide o túto námietku, ústavný súd konštatuje, že z predložených
dokumentov vyplýva jej uplatnenie až v dovolacom konaní. Najvyšší súd vo vzťahu k tejto
námietke uviedol: „S poukazom na uplatňovaný dovolací dôvod podľa ust. § 371 ods. 1
písm. c/ Tr. por., najvyšší súd zdôrazňuje, že zákon pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu
predpokladá nie každé porušenie práva na obhajobu, ale len jeho zásadné porušenie.
V danom prípade nemožno tvrdiť, že by sa súd nezaoberal návrhmi na dokazovanie
zo strany obhajoby, ako to namietal obvinený v dovolaní. Konajúci súd na základe
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že vina obvineného bola v celom rozsahu
preukázaná, preto návrh na vykonanie dokazovania zo strany obhajoby, a to výsluch svedka
zamietol ako nedôvodný.“
73. Ústavný súd vo vzťahu k uvedenému pripomína, že povinnosťou súdu
nie je vyhovieť každému návrhu na vykonanie dôkazu. Ak najvyšší súd poukázal na to,
že okresný súd návrhu na výsluch svedka ktorý mal potvrdzovať tzv. alibi
sťažovateľa vo vzťahu k skutku č. 26 obžaloby, zamietol, zohľadňujúc to, že vina
sťažovateľa bola v celom rozsahu dostatočne preukázaná, tento jeho záver nemožno
podľa názoru ústavného súdu v okolnostiach tejto veci považovať za nepresvedčivý.
Ústavný súd v tomto smere zdôrazňuje, že sťažovateľ bol uznaný vinným zo spáchania
pokračovacieho zločinu legalizácie príjmu z trestnej činnosti vo vzťahu k skutkom č. 11,
č. 24, č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47.
IV.2.3 K tretej námietke týkajúcej sa vzťahu sťažovateľa s ostatnými
spoluobvinenými, domovej prehliadky a nevykonania rekognície
74. Sťažovateľ pred ústavným súdom tiež namieta, že ani jeden zo svedkov
a obžalovaných ho nepoznal a že pri domovej prehliadke jeho nehnuteľnosti neboli zaistené
žiadne veci súvisiace s predmetnou trestnou činnosťou.
75. Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že tieto námietky mal sťažovateľ jasným
a zrozumiteľným spôsobom uplatniť už v konaní pred všeobecnými súdmi, nie (až) v konaní
pred ústavným súdom. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124
ústavy) nie je mimoriadnou opravnou inštanciou a nemôže nahrádzať právomoc
všeobecných súdov. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že ak sťažovateľ
v rámci ochrany svojich základných práv a slobôd uplatní v konaní pred ústavným súdom
argumentáciu, ktorú mohol predniesť, avšak nepredniesol v konaní pred všeobecnými
súdmi, ústavný súd na jej posúdenie nemá právomoc.
76. Akokoľvek, z napadnutých rozhodnutí vyplýva, že u sťažovateľa bola preukázaná
jeho vina aj bez toho, aby u neho boli pri domovej prehliadke zaistené veci súvisiace
s predmetnou trestnou činnosťou. Ústavný súd k uvedenému dopĺňa, že zaistenie takýchto
s trestnou činnosťou súvisiacich vecí nie je nevyhnutnou podmienkou preukázania viny
sťažovateľa. Dôležité je, aby bola jeho vina dostatočným spôsobom preukázaná ďalšími
(inými) vykonanými dôkazmi. Úlohou ústavného súdu nie je preskúmavať či určovať, ktoré
konkrétne dôkazy musia byť vykonané a ako musia byť vyhodnotené, aby bola vina
obžalovaného v tom-ktorom prípade dostatočne preukázaná. Úlohou ústavného súdu
je presvedčiť sa, že konanie ako celok vrátane spôsobu, akým boli dôkazy vykonané, bolo
spravodlivé.
77. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že žiaden spoluobvinený ho nepoznal, ide opäť
o námietku sťažovateľa, ktorú mal uplatniť v konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný súd
k tejto námietke nad rámec uvedeného v krátkosti konštatuje, že sám sťažovateľ
podľa predložených dokumentov vypovedal, že pozná obvineného
teda obvineného, ktorý sformoval a riadil organizovanú skupinu, prijímal „objednávky“
na odcudzovanie osobných motorových vozidiel, ktoré následne odcudzoval a predával
okrem iného aj sťažovateľovi. Pokiaľ ide o ďalších obvinených, táto jeho námietka bola
zohľadnená krajským súdom, ktorý konštatoval, že vo vzťahu k sťažovateľovi nebola
preukázaná subjektívna vedomosť o vzťahu k členstvu v organizovanej skupine (podobne
ako u ďalších obvinených, ktorí osobné motorové vozidlá kupovali, pozn.), a teda nemohli
byť uznaní vinnými z páchania trestnej činnosti organizovanou skupinou (pozri bod 4 a 16
tohto nálezu).
78. Ak sťažovateľ namieta, že v priebehu trestného konania nebola vykonaná
rekognícia, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ túto svoju námietku pred krajským súdom
i najvyšším súdom uplatnil a že krajský súd v napadnutom rozsudku a najvyšší súd
v napadnutom uznesení nedali na túto jeho námietku konkrétnu odpoveď.
79. Ústavný súd napriek uvedenému dospel k záveru, že v okolnostiach tejto veci
nejde o námietku, ktorá by mala pre vec podstatný či rozhodujúci význam, teda o námietku,
ktorá by mohla mať dopad na rozhodnutie všeobecných súdov vo veci samej.
80. Ako už bolo uvedené, úlohou ústavného súdu v okolnostiach tejto veci nie je
špekulovať o potrebe vykonania rekognície, ale presvedčiť sa, či konanie ako celok bolo
spravodlivé. Navyše, samotné vykonanie rekognície nie je nevyhnutnou podmienkou
preukázania viny sťažovateľa. Z predložených dokumentov okrem toho vyplýva, že v danej
trestnej veci bola vykonaná konfrontácia sťažovateľa a spolupracujúceho svedka
ktorej predchádzala aj identifikácia (opis) sťažovateľa týmto svedkom.
81. Ústavný súd vo vzťahu k tejto skupine námietok sťažovateľa opätovne
zdôrazňuje, že jeho úlohou nie je nanovo vyhodnocovať skutkový stav, ale presvedčiť sa,
že závery, ku ktorým všeobecné súdy dospeli, majú dostatočnú oporu vo vykonaných
dôkazoch a že nie sú prejavom svojvôle. Vo vzťahu k tejto skupine námietok svojvôľa
krajského súdu a najvyššieho súdu ústavným súdom zistená nebola.
82. Ústavný súd v nadväznosti na svoje závery k tejto skupine námietok,
ako aj na závery vyjadrené v časti IV.2.1 a IV.2.2 tohto nálezu dospel k záveru,
že namietanému porušeniu práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
a práva vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie
na vypočúvanie svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako v prípade svedkov
proti nemu podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru nemožno vyhovieť (bod 4 výroku tohto
nálezu).
IV.2.4 K štvrtej námietke sťažovateľa týkajúcej sa spáchania trestného činu
legalizácie príjmov z trestnej činnosti a opisu skutkovej vety
83. Predmetom preskúmania ústavným súdom tak zostala posledná námietka
sťažovateľa týkajúca sa spáchania trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti
a s ňou súvisiace namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
84. Sťažovateľ pred ústavným súdom tvrdí, že na spáchanie trestného činu
legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 písm. a) a b) Trestného zákona
je nevyhnutné preukázanie úmyslu páchateľa zatajiť existenciu nelegálneho príjmu
alebo veci, zakryť ich pôvod v trestnom čine, teda vykonať aktivitu, v dôsledku ktorej bude
príjem získaný z trestnej činnosti pôsobiť, ako by bol získaný legálnym spôsobom.
Sťažovateľ v tejto súvislosti namieta, že v jeho prípade malo dôjsť k nesprávnemu
hmotnoprávnemu posúdeniu skutku, keď zo skutkových zistení všeobecných súdov
a z popisu skutku v bode I pri jednotlivých čiastkových útokoch č. 11, č. 24, č. 26, č. 31,
č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47 vôbec nevyplýva jeho následné konanie, ktoré má byť vedené
snahou zaistiť dojem legálností veci získanej trestným činom.
85. Podľa § 233 ods. 1 Trestného zákona kto príjem alebo vec pochádzajúcu
z trestnej činnosti, v úmysle zatajiť existenciu takého príjmu alebo veci, zakryť ich pôvod
v trestnej činnosti, ich určenie či použitie na spáchanie trestného činu, zmariť ich zaistenie
na účely trestného konania alebo ich prepadnutie alebo zhabanie,
a) prevedie na seba alebo iného, požičia, vypožičia, prevedie v banke alebo
v pobočke zahraničnej banky, dovezie, prevezie, privezie, premiestni, prenajme alebo inak
sebe alebo inému zadováži, alebo
b) drží, uschováva, ukrýva, užíva, spotrebuje, zničí, zmení alebo poškodí,
potrestá sa odňatím slobody na dva roky až päť rokov.
86. Z uvedeného vyplýva, že objektívna stránka tohto označeného trestného činu
spočíva v legalizácii príjmov z trestnej činnosti. Zo subjektívnej stránky sa vyžaduje
špecifický úmysel vo forme zatajenia existencie príjmu alebo iného majetku z trestnej
činnosti, prípadne v zakrytí ich pôvodu v trestnom čine alebo ich určenia či použitia na jeho
spáchanie (porovnaj trestný čin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného
zákona v znení zákona č. 312/2020 Z. z. účinného od 1. januára 2021, pri ktorom už takýto
úmysel v skutkovej podstate vyjadrený nie je).
87. Sťažovateľ pred ústavným súdom v podstate namieta, že v jeho prípade nebola
naplnená (preukázaná) subjektívna stránka trestného činu legalizácie príjmu z trestnej
činnosti podľa § 233 ods. 1 Trestného zákona.
88. Z relevantnej časti skutkovej vety vyplýva: „... V prípade, že sa odcudzené
vozidlo po cca 1-2 dňoch na mieste nachádzalo, tak niektorý z obžalovaných na základe
pokynu obž. a jeho sprievodu odcudzené vozidlo odviezol na nim určené
miesto, kde už čakal objednávateľ krádeže, alebo kupujúci - niektorý z obžalovaných –
obž. , obž. (sťažovateľ, pozn.), obž. , obž.
alebo iné, doposiaľ nestotožnené osoby. Kupujúci obž. zaplatil
za uvedené vozidlo v hotovosti, v niektorých prípadoch i na splátky sumu vo výške 830 -
1.330,-€. Z tejto sumy si časť ponechal obž. a časť sumy rozdelil
medzi tých, ktorí mu pomáhali pri krádeži konkrétneho vozidla. Následne obž.
(sťažovateľ, pozn.), , obž. , obž. , obž.
a , ktorí vedeli, že vozidlo pochádza z trestnej činnosti toto odcudzené
vozidlo väčšinou rozobrali, karosériu rozpílili. Takto vzniknuté diely použili ako náhradné
diely na opravu ďalšieho vozidla alebo predávali ďalším nestotožneným osobám. Za účelom
zahladenia pachových stôp interiér vozidla posypali čiernym mletým korením.
Uvedená organizovaná skupina svoju činnosť vykonávala za účelom získavania
finančných prostriedkov a iného majetkového prospechu tým, že vozidlá, ktoré pochádzali
z krádeže následne predávali ako celok alebo rozoberali a rozpílovali. Následne ich
legalizovali tým, že ich použili na opravy iných vozidiel a to s úmyslom zatajiť ich pôvod
z trestnej činnosti pričom takýmto spôsobom vykonali nasledovné skutky...“
89. Pokiaľ ide o konkrétne skutky, za spáchanie ktorých bol sťažovateľ odsúdený,
tak v prípade skutku č. 24 si sťažovateľ „objednal“ a následne kúpil osobné motorové
vozidlo, o ktorom vedel, že pochádza z trestnej činnosti, toto následne rozpílil a predal.
90. Pokiaľ ide o skutky č. 11, č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47, sťažovateľ
podľa ich opisu kúpil osobné motorové vozidlo, o ktorom vedel, že pochádza z trestnej
činnosti.
91. Sťažovateľ bol za legalizáciu príjmov z trestnej činnosti odsúdený vo vzťahu
k všetkým týmto skutkom (č. 24 a aj č. 11, č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47).
92. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ pred všeobecnými súdmi opakovane
vzniesol túto svoju námietku nedostatočného preukázania jeho následného konania,
resp. úmyslu zakryť pôvod osobných motorových vozidiel v trestnej činnosti.
93. Vo vzťahu ku skutku č. 24 ústavný súd konštatuje, že je v jeho opise je vyjadrené
následné konanie sťažovateľa, z ktorého je zrejmý úmysel zakryť pôvod predmetného
osobného motorového vozidla v trestnej činnosti (rozpílenie a predaj odcudzeného
osobného motorového vozidla).
94. Ústavný súd však zdôrazňuje, že sťažovateľ pred všeobecnými súdmi opakovane
namietal, že rozpílenie predmetného motorového vozidla a jeho následný predaj neboli
vo vzťahu k jeho osobe podporené žiadnym dôkazom, s výnimkou nepriameho dôkazu
výpovede spolupracujúceho svedka ktorý „mal počuť“, že sťažovateľ takto
konal.
95. Ústavný súd považuje túto námietku sťažovateľa v okolnostiach danej veci
za relevantnú, a teda takú, ktorá mohla mať dopad na samotné konečné rozhodnutie vo veci.
96. Pokiaľ ide o skutky č. 11, č. 26, č. 31, č. 33, č. 35, č. 37 a č. 47, sťažovateľ
podľa ich opisu kúpil osobné motorové vozidlá, o ktorých vedel, že pochádzali z trestnej
činnosti.
97. Ústavný súd sa z predložených dokumentov a zo súdneho spisu presvedčil,
že sťažovateľ pred všeobecnými súdmi opakovane tvrdil, že vo vzťahu k jeho osobe nebol
preukázaný úmysel zakryť pôvod osobných motorových vozidiel v trestnej činnosti
a že podľa jeho názoru samotný „nákup“ odcudzeného osobného motorového vozidla
nemožno bez ďalšieho kvalifikovať ako trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti
podľa § 233 ods. 1 Trestného zákona.
98. Sťažovateľ uvedené namietal aj v odvolaní podanom na krajskom súde, ktorý túto
sťažovateľovu námietku, a to nesprávne hmotnoprávne posúdenie vo vzťahu k súdom
ustáleným skutkovým zisteniam, resp. vo vzťahu k subjektívnej stránke trestného činu
legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 Trestného poriadku, ponechal
bez akejkoľvek odpovede.
99. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu nie je ústavnému súdu
zrejmé, či tak krajský súd učinil pre domnelú nedôvodnosť tejto sťažovateľovej námietky,
alebo či sa ňou opomenul zaoberať úplne.
100. Z pohľadu posúdenia tejto námietky ústavným súdom je rozhodujúce,
že sťažovateľ ju pred krajským súdom vzniesol (1), že táto jeho námietka mohla mať vplyv
na samotné rozhodnutie v jeho veci (2) a že krajský súd sa s ňou v odôvodnení napadnutého
rozsudku relevantným spôsobom nevysporiadal (3).
101. Ako už bolo uvedené, konkrétna námietka dôležitá pre rozhodnutie vo veci
nesmie zostať bez náležitej odpovede (pozri a porovnaj Nechiporuk a Yonkalo
proti Ukrajine z 21. 4. 2011, sťažnosť č. 42310/04, bod 280; tiež S.C. IMH Suceava S.R.L.
proti Rumunsku z 29. 10. 2013, sťažnosť č. 24935/04, bod 40).
102. Ústavný súd v tejto súvislosti taktiež pripomína, že náležité odôvodnenie
súdneho rozhodnutia slúži na preukázanie, že tvrdenia strán v konaní boli skutočne
zohľadnené, a takto prispieva k lepšiemu prijatiu konečného rozhodnutia nielen účastníkmi
konania, ale aj verejnosťou (porovnaj rozsudok vo veci Suominen proti Fínsku z 1. 7. 2003,
sťažnosť č. 37801/97, bod 37).
103. Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľa zdôrazňuje, že nemôže
a nesmie nahradzovať právomoc všeobecných súdov a sám vyhľadávať skutočnosti
a dôkazy, ktoré môžu či nemusia byť obsiahnuté v súdnom spise a ktoré sa nepremietli
do ich rozhodnutí. V prípade zistenia, že niektorá z uplatnených námietok, ktorá mohla byť
relevantná pre samotné rozhodnutie vo veci, nebola zo strany všeobecných súdov náležitým
spôsobom zohľadnená a reflektovaná, musí ústavný súd napádané rozhodnutie zrušiť
a umožniť všeobecnému súdu vysporiadať sa s predmetnou námietkou a argumentáciou
sťažovateľa v rámci jemu zákonom zverenej právomoci.
104. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že námietka sťažovateľa
o nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vo vzťahu k spáchaniu
trestného činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti je dôvodná.
105. Sťažovateľ podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie,
v ktorom označil dovolacie dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku,
teda, že bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, že rozhodnutie
je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom,
a že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku
alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.
106. Najvyšší súd dospel v napadnutom uznesení k záveru, že námietka sťažovateľa
o spáchaní trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti je zaradená pod dovolací
dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. K tomuto uviedol, že jeho úlohou
v rámci tohto dovolacieho dôvodu je skúmať existenciu právnej chyby, nie skutkovej,
keďže v zmysle uvedeného ustanovenia sa správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže
skúmať ani meniť.
107. Ústavný súd si je vedomý svojej judikatúry, z ktorej vyplýva, že rešpektuje
koncepciu opravných prostriedkov tak, ako si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach
ústavy (II. ÚS 398/08, IV. ÚS 72/2019). Otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou
zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení práv sťažovateľov
(IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, I. ÚS 296/2019).
108. Ústavný súd konštatuje, že námietka sťažovateľa týkajúca sa spáchania
trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 Trestného zákona
mala byť posúdená krajským súdom v napadnutom rozsudku a že jeho závery ústavný súd
v tomto smere vyhodnotil ako nespĺňajúce štandardy na náležité odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Ústavný súd nepovažuje v okolnostiach tejto veci za nevyhnutné,
a to aj s ohľadom na sťažovateľom vymedzené dovolacie dôvody a ich odôvodnenie,
na ustálenú judikatúru najvyššieho súdu týkajúcu sa posudzovania prípustnosti dovolania
a naplnenia konkrétnych dovolacích dôvodov, ako aj na vlastnú judikatúru citovanú
v predchádzajúcom bode, prehodnocovať svoj prístup k posudzovaniu rozhodnutí
o prípustnosti dovolania, prípadne prehodnocovať obsah jednotlivých dovolacích dôvodov
podľa Trestného poriadku tak, ako ich vykladá a aplikuje najvyšší súd.
109. Preto ústavný súd, zohľadňujúc svoj záver o nedostatočnom odôvodnení
napadnutého rozsudku krajského súdu, časti ústavnej sťažnosti smerujúcej proti
napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu,
nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
V.
Záver
110. Vzhľadom na všetko už uvedené dospel ústavný súd k záveru, že napadnutým
rozsudkom krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, bolo
porušené základného právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku
tohto nálezu).
111. Ústavný súd zdôrazňuje, že jeho úlohou v tejto veci nebolo posúdiť vinu
sťažovateľa, ale preveriť, či skutočnosti uvedené v napadnutých rozhodnutiach dávajú
dostatočný záver pre výroky v nich obsiahnuté. Bude preto úlohou krajského súdu
vysporiadať sa dostatočným a presvedčivým spôsobom so všetkými relevantnými
námietkami sťažovateľa vrátane námietky nedostatočného základu na jeho odsúdenie
pre trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 Trestného zákona
(pozri body 98 až 100 tohto nálezu) a následne opätovne rozhodnúť.
VI.
Zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a návrh sťažovateľa na prikázanie
jeho prepustenia z výkonu trestu na slobodu
112. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti,
svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva
alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
113. Podľa čl. 133 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie
alebo opatrenie, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd
zruší aj iný zásah, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa,
ak to pripúšťa povaha zásahu.
114. Podľa čl. 133 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd ústavnej
sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
115. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského súdu
došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajského súdu v časti týkajúcej sa
sťažovateľa podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a jemu zodpovedajúcemu § 133 ods. 2 a ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie
(bod 2 výroku tohto nálezu).
116. Podľa § 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd zruší právoplatné
rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
117. Podľa § 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde ten, kto vo veci vydal rozhodnutie,
rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je viazaný rozhodnutím ústavného súdu
podľa § 133 ods. 3 písm. a) až d); toto rozhodnutie ústavného súdu je vykonateľné
doručením.
118. Úlohou krajského súdu preto bude opätovne vo veci rozhodnúť, a to majúc
na zreteli právne závery ústavného súdu vyjadrené v tomto náleze.
119. Pokiaľ ide o požiadavku sťažovateľa na prikázanie jeho prepustenia z výkonu
trestu na slobodu, ústavný súd konštatuje, že zrušenie napadnutého právoplatného rozsudku
krajského súdu predstavuje v okolnostiach tejto veci dostatočnú nápravu.
VII.
Finančné zadosťučinenie
120. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
121. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý požaduje,
a z akých dôvodov sa ho domáha.
122. Sťažovateľ sa v ústavnej sťažnosti domáha priznania finančného zadosťučinenia
v sume 6 000 €, čo odôvodňuje dĺžkou trestného konania, zásahom výkonu trestu
do jeho súkromného a pracovného života a neistotou týkajúcou sa trestu v rámci trestného
činu legalizácie príjmov z trestnej činnosti.
123. Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom,
ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie
bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
124. Ústavný súd konštatuje, že predmetom tohto konania nebolo posudzovanie
dĺžky sťažovateľovho konania a prípadná náprava v tomto smere. Ústavný súd zdôrazňuje,
že v okolnostiach tejto veci dospel k záveru o porušení práv sťažovateľa z dôvodu, že v jeho
prípade nebolo v rámci jeho relevantných námietok dostatočným spôsobom odôvodnené
spáchanie trestného činu legalizácie príjmu z trestnej činnosti.
125. Ústavný súd preto tejto časti sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).
VII.
Trovy konania
126. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania.
127. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
128. Pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania ústavný súd vychádzal
z § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“), podľa ktorého výpočtovým základom pre účely
tejto vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, ak odsek 4 neustanovuje inak.
129. Ústavný súd preto v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c),
§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky priznal sťažovateľovi náhradu trov konania v celkovej
sume 499,96 € z dôvodu trov právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby
(príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) vykonané v roku 2017 v sume
po 147,33 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume po 8,84 € za jeden paušál,
a za jeden úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniam krajského súdu a najvyššieho
súdu) vykonaný v roku 2020 v sume 177 € a jeden režijný paušál v sume 10,62 € (bod 3
výroku tohto nálezu).
130. Priznanú náhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa v lehote uvedenej v bode 3 výrokovej časti tohto nálezu (§ 135
ods. 1 zákona o ústavnom súde).
131. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. decembra 2020
Jana Baricová
predsedníčka senátu