Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 758/2016

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného JUDr. Júliou

Vestenickou, advokátska kancelária, Ševčenkova 5, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa , a

Slovenskej republiky postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2015

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená

podaním doručeným ústavnému súdu 21. mája 2015 vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) postupom Špecializovaného trestného súdu (ďalej

len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. mája 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. novembra 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe označeného rozsudku

špecializovaného súdu v spojení s označeným rozsudkom najvyššieho súdu bol sťažovateľ

uznaný vinným (s ďalšími spoluodsúdenými) zo spáchania trestného činu založenia,

zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a ďalších

súvzťažných trestných činov, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo

výmere 22 rokov.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ argumentuje, že sa prvostupňový

súd nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami týkajúcimi sa jeho osoby,

ako aj skutkov kladených mu za vinu. Sťažovateľ namieta, že sú irelevantné

a neakceptovateľné tvrdenia prvostupňového súdu, ktorými odmietol vykonanie

sťažovateľom navrhovaných dôkazov s odkazom, že nebol dôvod im vyhovieť. Podľa

názoru sťažovateľa argumentácia najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, ktorý

v uvedenom smere odkázal na ustanovenie Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) [„Súd odmietne

vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú

možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi.“], nebola v okolnostiach veci

sťažovateľa na mieste, pričom najvyšší súd nijako nevysvetlil dôvody odmietnutia

dôkazných návrhov sťažovateľa.

Sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd sa v odvolacom konaní vo svojom rozhodnutí

obmedzil iba na stotožnenie sa s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia, avšak neuviedol

žiadne konkrétne skutočnosti, ktorými by vyvrátil relevantné tvrdenia uplatnené

sťažovateľom v jeho odvolaní.

V sťažnosti ďalej sťažovateľ prezentuje tvrdenie, že v rozhodnutí najvyššieho súdu

absentuje výrok o tom, ako sa odvolací súd vysporiadal s odvolaním sťažovateľa, keďže

podľa sťažovateľom citovaného ustanovenia „Odvolací súd

odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné“.

V sťažnosti sťažovateľ dôvodí, že skutkový záver o zaradení jeho osoby do pozície

člena zločineckej štruktúry v postavení rozhodovacej a riadiacej zložky na 2. stupni úrovne

riadenia konajúce súdy podložili jedinou výpoveďou špecifikovaného spolupracujúceho

svedka, pričom nebol produkovaný žiaden ďalší dôkaz v podobe svedeckej výpovede,

ktorý by túto skutočnosť potvrdzoval. Výpoveď uvedeného spolupracujúceho svedka

namieta sťažovateľ ako nepravdivú a tendenčnú, motivovanú snahou získať antirepresívne

výhody. Sťažovateľ prezentáciou podrobného, vlastného popisu jednotlivých skutkových

okolností spochybňuje logickosť a pravdivosť výpovede dotknutého svedka. Sťažovateľ

spochybňuje vierohodnosť výpovedí týkajúcich sa jednotlivých súvzťažných skutkov

kladených mu za vinu aj u ďalších špecifikovaných spolupracujúcich svedkov.

V nadväznosti na to sťažovateľ uvádza: «Sťažovateľ vo svojom odvolaní namietal

a poukazoval i na postup orgánov činných v trestnom konaní pri „spolupráci“ s tzv.

„spolupracujúcimi svedkami“. K námietkam uvádzaným sťažovateľom o tom, že v prípade

takýchto svedkov ide nepochybne o produkty „obchodu“ medzi orgánmi činnými v trestnom

konaní a týmito svedkami, ktorí sa svojimi výpoveďami snažia dosiahnuť výhody, sa

Najvyšší súd vyjadruje len čiastočne a tendenčne. Neakceptovateľná je však argumentácia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý na jednej strane takýto postup ospravedlňuje

zákonnou úpravou povoľujúcou uvedené a na strane druhej v danej súvislosti argumentuje

prioritou záujmu spoločnosti na umožnení odhalenia a dokázania určitého druhu trestnej

činnosti a jej najnebezpečnejších páchateľov, pričom uvedené povyšuje na podstatu

legislatívneho riešenia. Tu je nutné Najvyššiemu súdu vytknúť, že evidentne v danej

súvislosti opomína otázku vierohodnosti výpovede takýchto svedkov.»

Sťažovateľ argumentuje, že na rozpory vo výpovediach týchto svedkov poukazoval,

a je toho názoru, že sa konajúcim súdom nepodarilo pravdivosť skutočností vyplývajúcich

z výpovedí týchto svedkov preukázať.

Pod namietané porušenie svojho „práva na spravodlivý súdny proces“ sťažovateľ

subsumoval aj argumentáciu, v rámci ktorej dôvodí porušením relevantných ustanovení

a a upravujúcich účasť náhradného sudcu

na pojednávaní, a to konkrétne v situácii výsluchu chráneného svedka realizovaného

prostredníctvom tzv. telemostu, kde takisto namieta, že bol daný inštitút využitý „bez toho,

aby odôvodnenosť o jeho bezpečnosť bola v akomkoľvek smere opodstatnená“.

Porušenie „práva na spravodlivý proces“ vidí sťažovateľ aj v udelení trestu

prepadnutia majetku a v tejto súvislosti uvádza: „... súdy oboch stupňov nesprávne

aplikovali trest prepadnutia majetku. V prípade sťažovateľa je nutné uviesť,

že nerešpektovali skutočnosť o jeho podnikateľských aktivitách, ako aj pôvod nadobudnutia

majetku sťažovateľa a to i napriek skutočnosti, že tento sťažovateľ preukázal listinnými

podkladmi, ktorými sa však špecializovaný trestný súd nezaoberal.“

Vo vzťahu k skutkom kvalifikovaným rozsudkom špecializovaného súdu ako trestné

činy nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami a poškodzovania cudzej veci

spáchané v jednočinnom súbehu, z ktorých spáchania bol sťažovateľ uznaný vinným,

dôvodí sťažovateľ porušením princípu právnej istoty. Sťažovateľ tu poukazuje na trestné

stíhanie spoluobvineného za uvedené trestné činy, ktoré bolo pred ukončením vyšetrovania

vylúčené na samostatné konanie, v rámci ktorého bol potom označený obvinený spod

obžaloby oslobodený, pretože „nebolo preukázané, že sa stali skutky kladené mu za vinu“.

Z uvedených skutočností vyvodzuje sťažovateľ všeobecný záver, že ku skutkom

subsumovaným pod predmetné trestné činy nikdy nedošlo.

Sťažovateľ tiež namieta porušenie tzv. obžalovacej zásady argumentujúc,

že špecializovaný súd skutok v bode I rozsudku neprípustne modifikoval v porovnaním

so znením podanej obžaloby.

Na základe celej argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný

súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základných práv

sťažovateľa podľa , a postupom

špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. mája 2014 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. novembra 2014, namietaný rozsudok špecializovaného súdu

a namietaný rozsudok najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa osoby sťažovateľa zrušil, vec

vrátil špecializovanému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal finančné

zadosťučinenie v sume 7 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd

odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

II. 1 K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a označeným rozsudkom špecializovaného súdu

Podľa princípu subsidiarity uplatňovaného v rozhodovacej činnosti ústavného súdu,

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť ochrana ústavnosti výlučne úlohou ústavného

súdu. Ochrana ústavnosti je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony

na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

podľa , sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv

a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených

v (, ).

Z obsahu sťažností a jej príloh je zrejmé, že namietaný rozsudok špecializovaného

súdu vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol predmetom súdneho prieskumu

realizovaného najvyšším súdom na základe podaného odvolania sťažovateľa. Odvolacie

konanie bolo skončené namietaným rozsudkom najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie

ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv prvostupňovým rozsudkom

špecializovaného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje

. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou

prezentovaného porušenia označených základných práv zaručených namietaným

rozsudkom špecializovaného súdu, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok právomocí.

II. 2 K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2

a označeným rozsudkom najvyššieho súdu

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,

ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva

alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi

konania.

Ústavný súd sa v rámci posúdenia sťažnosti sťažovateľa oboznámil s dôvodmi

odvolania sťažovateľa, ktoré voči namietanému rozsudku špecializovaného súdu sťažovateľ

uplatnil.

Vo všeobecnosti je jadro argumentácie sťažovateľa v uplatnenom odvolaní postavené

na tvrdení o absencii dôkazov preukazujúcich vinu sťažovateľa, konkrétne jeho členstvo

v zločineckej skupine v pozícii rozhodovacej a riadiacej zložky na 2. stupni úrovne riadenia,

ako aj vinu sťažovateľa vo vzťahu k ostatným súvzťažným skutkom kvalifikovaným

ako trestné činy výtržníctva; hrubého nátlaku; vydierania; poškodzovania cudzej veci;

nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,

ich držania a obchodovania s nimi a nedovoleného ozbrojovania a obchodovania

so zbraňami. V nadväznosti na to vytýka sťažovateľ prvostupňovému súdu zmarenie jeho

práva na obhajobu zamietnutím ním ponúknutých relevantných dôkazných návrhov. Ďalej

sťažovateľ spochybňuje kvalitu dôkaznej situácie postavenej podľa jeho tvrdení

na výpovediach spolupracujúcich svedkov pochybnej hodnoty, bez podpory ďalších

priamych či nepriamych dôkazov. Sťažovateľ takisto namieta porušenie tzv. obžalovacej

zásady v prípade prvého bodu výroku rozsudku, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania

trestného činu podľa ustanovení , keď podľa jeho názoru jednota

skutku formulovaného v obžalobe nebola v porovnaní so skutkovým ustálením obsiahnutým

v odsudzujúcom rozsudku zachovaná. Okrem argumentácie označeného charakteru ústavný

súd v odôvodnení odvolania postrehol aj ďalšie námietky totožné s časťou odôvodnenia

sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, ktoré sa týkali výpovede tzv. spolupracujúceho

svedka, vykonanej prostredníctvom telemostu. Sťažovateľ tu namieta nesplnenie podmienok

pre realizáciu tohto inštitútu, v určitom smere obkliešťujúceho práva obhajoby, pretože

zastáva názor, že v danom prípade nebola splnená podmienka opodstatnenej obavy

o bezpečnosť tohto svedka a takisto nebola pri realizácii označeného výsluchu zabezpečená

účasť náhradného sudcu v zákonom predpísanom rozsahu. V uplatnenom odvolaní sa tiež

objavili námietky vzťahujúce sa na sťažovateľovi uložený trest prepadnutia majetku.

Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu,

aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených článkov ,

ktorých porušenie namieta. Na tomto mieste ústavný súd opätovne pripomína, že v danom

prieskume nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení

konajúcich súdov. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí,

a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu a ústavnú

súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúce súdy vo veci sťažovateľa aplikovali,

inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku.

Ako už bolo povedané, sťažovateľ v odvolaní (a tiež v sťažnosti adresovanej

ústavnému súdu) v prevažnej miere postavil svoju argumentáciu na tvrdeniach

o nedostatkoch dôkaznej situácie, ktorá bola základom odsudzujúceho rozsudku;

na spochybnení vierohodnosti svedectva spolupracujúcich svedkov; na námietkach

o porušení jeho práva na obhajobu nezdôvodneným zamietnutím jeho relevantných

dôkazných návrhov; ako aj na ďalších tvrdeniach o procesnom pochybení konajúcich súdov

(porušenie obžalovacej zásady; absencia výroku o zamietnutí odvolania; porušenie

ustanovení týkajúcich sa účasti náhradného sudcu a ustanovení o možnostiach vypočutia

svedka pomocou technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu).

V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd poznamenal, že sa zaoberal

odvolacími námietkami obžalovaných, ktoré boli pre rozhodnutie relevantné a ak bola

riešená otázka aspoň sčasti sporná. Najvyšší súd dôvodil: «Čo sa týka skutkových zistení

súdu prvého stupňa (a to sa opäť týka aj skutkov v bode II. napadnutého rozsudku), tieto

sú spochybňované vo všetkých odvolaniach obžalovaných tézou o nevierohodnosti výpovedi

svedkov, ktorí sa sami podieľali na prejednávanej alebo s ňou súvisiacej trestnej činnosti,

avšak vo vzťahu k ich osobám boli použité osobitné trestnoprocesné inštitúty (napr. dočasné

odloženie vznesenia obvinenia, prerušenie trestného stíhania, dohoda o vine a treste),

tzv. odklony, ktoré umožňujú nepostihnúť alebo na základe súčasnej osobitnej úpravy

miernejšie postihnúť dotknutého páchateľa, a to aj v súvislosti s jeho

výpoveďou proti iným páchateľom. Podstatou takéhoto legislatívneho riešenia je priorita

záujmu spoločnosti na umožnení odhalenia a dokázania určitého druhu trestnej činnosti

a jej najnebezpečnejších páchateľov.

Rozsiahle námietky označujú také výpovede (najmä výpoveď svedka

), za nepoužiteľné, nakoľko sú produktom „obchodu“ medzi orgánmi činnými

v trestnom konaní a páchateľmi trestnej činnosti, ktorého predmetom je usvedčenie iných

páchateľov.

Je predovšetkým potrebné uviesť, že svedka je v popísanej procesnej situácii možné

vypočuť, ide o postup upravený zákonom. Tento postup umožňuje v súvislosti s výpoveďou

o trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj o vlastnej trestnej činnosti) naozaj získať

vyššie uvedenú výhodu. Ide však o legálny benefit, ktorý teda výpoveď svedka procesne

nediskriminuje. Takáto výpoveď je zákonným dôkazom, čo neznamená, že výpoveď

je pravdivá, neznamená to však ani opak.

Výpovede dotknutých svedkov (slangovo niekedy označovaných „kajúcnici“)

podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle , rovnako, ako každý

iný dôkaz.

Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom predpísané, akým

spôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť dokázaná (pokiaľ ide

o druh alebo počet potrebných dôkazov). Rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia.

Žiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej okolnosti

viazaný, zároveň však žiaden zo zákonom súladných dôkazov nie je v tomto smere ako

podklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže byť

uznaná vina v trestnom konaní (neplatí však, že na základe určitého dôkazu alebo dôkazov

vina uznaná byť musí).

V zásade teda neplatí ani téza, že na základe výpovede svedka „kajúcnika“ nemôže

byť uznaná vina, resp. môže byť uznaná vina len vtedy, ak je ohľadom určitej okolnosti táto

výpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo inými dôkazmi.

Výpoveď takého svedka (pri jej voľnom hodnotení) môže byť (potenciálne)

ovplyvnená snahou dosiahnuť vlastnú antirepresívnu výhodu.

Na druhej strane, svedok v čase svojej výpovede (najmä keď je vypočutý

už v prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná.

Jeho rozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu,

a naopak, rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne,

čo by jeho osobnú pozíciu mohlo skomplikovať.

Oba tieto faktory sa vo sfére hodnotenia dôkazov stretávajú a je potrebné sa s nimi

vyrovnať v konkrétnom prípade, vzhľadom na jeho okolnosti.

V prejednávanej veci, vo vzťahu ku skutku v bode I. odvolací súd skutkové závery ŠTS

nespochybnil pokiaľ ide o existenciu zločineckej skupiny a členstvo v nej (činnosť pre túto

skupinu a jej podporu) u tých osôb, ohľadom ktorých ponechal napadnutý rozsudok

nedotknutý. Táto okolnosť sa týka aj hodnotenia výpovedí vyššie charakterizovaných

svedkov (uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku), vrátane svedka .

Pri hodnotení dôkazov, najmä svedeckých výpovedí je dôležitá ich podstata,

zameraná na základ predmetného skutku ako trestného činu, v tomto prípade existenciu

zločineckej skupiny s jej určitým zameraním a jej základnú riadiacu štruktúru – nie všetky

čiastkové, parciálne okolnosti jednotlivých vykonávaných postupov.

Takto vymedzená podstata skutku zodpovedá aj iným, a to aj objektívne zisteným

reáliám, do ktorých sú údaje o existencii a činnosti skupiny zasadené

(napr. výbuchy a podpálenie vozidla v troch prípadoch uvedených v skutku v bode II.- 6,

požiare v bode II.-1 a II.-10). To potom spolupôsobí pri posudzovaní aj ďalších

dokazovaných okolností, ako to pri hodnotení dôkazov učinil ŠTS, avšak s korekciami oproti

obžalobe v prípade odôvodnených pochybností (na čo naviazal vo svojom rozhodnutí

aj najvyšší súd). V prípade skutku v bode I. ide o oslobodenie obžalovaných spod obžaloby

v zmysle výroku oboch rozsudkov.

Naopak, nie je možné použiť na spochybnenie existencie zločineckej skupiny

obhajobou prezentované námietky, skutkovo smerujúce k popretiu jej založenia a činnosti

alebo k verzii, že v prípade údajov niektorých svedkov (typicky svedka )

ide o výlučne nimi páchanú trestnú činnosť, postihu za ktorú sa chcú vyhnúť podporou

policajne vytvorenej fikcie o zločineckej skupine.

Skupina sa (pri reálnom hodnotení vykonaných dôkazov) vyznačovala

demonštratívnou prezentáciou svojej existencie, čo malo zabezpečiť aj predchádzanie

odporu a zabezpečenie hladkej spolupráce osôb, ktoré boli predmetom jej pôsobenia

(a teda minimalizáciu nutnosti príslušných foriem nátlaku).

Nemôžu svedecké výpovede (k čomu tiež smerujú odvolacie námietky) dosiahnuť

úplnú jednotu a zhodu v každej „realizačnej“ okolnosti jednotlivých vykonávaných činností

a použitých postupov (čo by naopak pôsobilo vzhľadom ku širokému okruhu dokazovaných

skutočností a časovému odstupu umelo a pochybne). Dôležitá je, ako už bolo uvedené,

podstata skutku z hľadiska konania páchateľa, v ktorom zákon vidí (zákonnými znakmi

definuje) trestný čin (v prejednávanej veci trestné činy uvedené v bode I. a II. napadnutého

rozsudku a trestné činy uvedené v tomto rozsudku). Tieto okolnosti musia byť (a v rozsahu

finálneho odsúdenia po rozhodnutí v odvolacom konaní sú) spoľahlivo dokázané.

Odvolacie námietky (opäť prakticky všetkých obžalovaných, ktorých sa týka výrok

v bode I., ale aj v bode II. napadnutého rozsudku) smerujú k okolnosti, že predchádzajúcim

rozsudkom ŠTS, sp.zn. , z 3. decembra 2013 bol obžalovaný

podľa oslobodený spod obžaloby zo skutku, obžalobou

právne kvalifikovaného ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa § 296 Tr. zák., ktorý vo vzťahu k jeho osobe zodpovedá skutku v bode 1

obžaloby v aktuálne prejednávanej veci, ako aj z ďalších trestných činov (okrem iného

zo skutku, ktorý zodpovedá vo vzťahu k jeho osobe v prejednávanej veci skutku v bode 10

obžaloby, resp. v bode II. – 6 napadnutého rozsudku), pričom odvolanie prokurátora proti

vyššie uvedenému rozsudku (iného senátu než rozhodujúceho v aktuálne prejednávanej

veci) ŠTS bolo (iným než aktuálne rozhodujúcim) senátom najvyššieho súdu ako nedôvodne

zamietnuté uznesením, sp. zn. , z 18. júna 2014. Nie je teda (podľa odvolateľov)

možné, aby bolo jednak rozhodnuté, že sa predmetné skutky nestali (nebolo dokázané,

že sa stali – v prvom prípade) a jednak rozhodnuté, že sa stali a že ich spáchali konkrétne

osoby (v prejednávanej veci).

K tomu je jednak potrebné uviesť, že z hľadiska trestného stíhania sa skutok vždy

viaže na osobu obvineného (v konkrétnom konaní), čoho sa týka i prekážka právoplatne

rozhodnutej veci podľa (ktorá tu nie je daná). V nastalej situácii

ide o samostatne, proti rôznym osobám podané obžaloby, o ktorých (navyše) rozhodovali

rôzne senáty ŠTS i jeho nadriadeného (najvyššieho) súdu.

V každej veci je dôkazná situácia posudzovaná samostatne (a môže byť odlišná),

každý sudca, resp. senát teda hodnotí dôkazy vo svojej veci nezávisle a autonómne.

V súvislosti s tým, čo bolo uvedené, môže nastať situácia, že niektorý z obžalobou

predpokladaných spoločných páchateľov toho istého skutku (trestného činu) môže byť

odsúdený a iný taký obžalovaný môže byť spod obžaloby oslobodený (bez ohľadu na to,

či boli tieto osoby postavené pred súd na základe jednej obžaloby, teda v jednom súdnom

konaní alebo na základe dvoch alebo viacerých obžalôb, teda v dvoch alebo viacerých

súdnych konaniach). Ku takej situácii pritom došlo aj v prejednávanej veci, a to práve

vo vzťahu ku skutku v bode 1 obžaloby (v definitívnom vyjadrení 10 odsúdených

napadnutým a týmto rozsudkom, plus obžalovaný na základe dohody o vine

a treste, a oproti tomu sedem oslobodených – piati súdom prvého stupňa a dvaja odvolacím

súdom).

Možno dodať, že v predchádzajúcej veci išlo o dôvod oslobodenia podľa

(nedokázanie stania sa skutku), išlo však o obžalobu podanú proti

jedinému obžalovanému. V prejednávanej veci boli siedmi obžalovaní spod obžaloby podľa

(nebolo dokázané, že spáchali skutok v bode 1 obžaloby), keďže

dôkazná situácia vyvolávala taký záver oproti dokázaniu spáchania tohto činu inými

(desiatimi) obžalovanými osobami (v tejto veci podanou obžalobou).

Ide o okolnosti, ktoré sú aj navonok zrejmé, odvolací súd ich však považoval

za potrebné zdôrazniť vo vzťahu ku dvom rozhodnutiam (iných senátov) najvyššieho súdu,

týkajúcim sa tých istých skutkov (aj keď rôznych obžalovaných).»

Ústavný súd v prvom rade upriamuje pozornosť na právnu úpravu týkajúcu

sa najvyšším súdom spomenutých „benefitov“ poskytovaných obvinenému za zákonom

ustanovených podmienok, a to výmenou za jeho pomoc pri objasňovaní špecifikovaných

druhov trestnej činnosti. Ide o ustanovenia o dočasnom

odložení vznesenia obvinenia spolupracujúcemu svedkovi,

o zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, § 218 ods. 1

o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho

obvineného a o prerušení trestného stíhania

spolupracujúceho obvineného.

Zo znenia samotnej zákonnej úpravy vyplýva, že zákonodarca v záujme postihnutia

závažných foriem trestnej činnosti, u ktorej je jej objasňovanie, takpovediac zvonku, veľmi

sťažené, v niektorých prípadoch takmer nemožné (napr. zistenie štruktúry zločineckej

skupiny), stanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti na vyšetrení takejto trestnej

činnosti, pričom tento povýšil nad záujem potrestať jedného z jej „menej aktívnych“

aktérov, ktorý orgánom činným v trestnom konaní poskytne pri plnení danej úlohy

nezanedbateľnú súčinnosť.

Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v otázke

tzv. korunných svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou

za beztrestnosť alebo iné výhody upozornila na potrebu osobitnej obozretnosti pri použití

takýchto výpovedí, súčasne však ESĽP v tomto kontexte konštatoval, že skutočnosť

použitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama osebe

dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri rozhodnutie

ESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku, z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to dokonca

ani v takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve

na výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Cornelis proti

Holandsku, z 25. 5. 2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku, z 27. 1. 2004, č. 44484/98;

Verhoek proti Holandsku, z 27. 1. 2004, č. 54445/00). V záujme zaistenia spravodlivosti

konania je však prirodzenou požiadavkou adresovanou konajúcemu súdu dôkladná analýza

vierohodnosti týchto výpovedí.

Je teda zrejmé, že postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich

súdov, ktoré využili zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho

svedka, nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej

situácie, ku ktorej sa súdy s pomocou takýchto výpovedi dopracovali. Tak, ako to vyplýva

z judikatúry ESĽP, ale napokon aj z relevantných ustanovení (zásada

náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov) v záujme

vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí je povinnosťou

súdu vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných svedectiev,

ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií spravodlivého

procesu.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ustálenie skutkového stavu

ako základu pre uznanie viny sťažovateľa opreli súdy jednak o súbor výpovedí viacerých

svedkov, pričom bola výpoveď spolupracujúcich svedkov súčasne vyhodnocovaná

aj vo vzťahu k celému komplexu relevantných skutočností produkovaných v procese

dokazovania v súlade so zásadami náležitého zistenia skutkového stavu a voľného

hodnotenia dôkazov podľa ustanovení a . Najvyšší súd

tiež prezentoval východiskovú logickú úvahu, ktorú aplikoval v procese voľného

hodnotenia výpovede spolupracujúceho svedka, kde poukázal na prirodzený mechanizmus

konfrontácie obsahu takejto výpovede s inými relevantným informáciami získanými

v dôkaznom procese, s ktorým svedok musí počítať a ktorý takýmto spôsobom reguluje

jeho svedeckú „disciplínu“.

Najvyšší súd sa v osobitných pasážach odôvodnenia (pozri s. 82 až 95 rozsudku

najvyššieho súdu) venoval odvolacím námietkam sťažovateľa, ktorými sa snažil sťažovateľ

spochybniť súdom vykonaný proces hodnotenia dôkazov a výsledné skutkové závery

týkajúce sa súvzťažných skutkov (trestné činy výtržníctva; hrubého nátlaku; vydierania;

poškodzovania cudzej veci; nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov

alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi a nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami) spoluvytvárajúcich základnú líniu trestnej veci sťažovateľa

(existencia zločineckého zoskupenia). Uvedené časti odôvodnenia obsahujú veľmi

podrobnú argumentáciou, v rámci ktorej sa najvyšší súd v podrobnostiach konfrontoval

so sťažovateľom prezentovanou interpretáciou jednotlivých skutkových okolností.

V neposlednom rade sa najvyšší súd vysporiadal aj s dôkaznou iniciatívou obhajoby,

keď vo všeobecnosti okolnosti, na ktoré sa odvolávala strana obhajoby a ktoré mali byť

preukázané ňou navrhovanými dôkazmi, kvalifikoval ako okrajové, zamerané mimo

podstatu skutkov naplňujúcich zákonné znaky trestného činu, v niektorých prípadoch

ako zjavne účelové, nereálneho charakteru. V nadväznosti na to najvyšší súd podrobne

ku každému zo sťažovateľom uplatnených a súdom neakceptovaných dôkazných návrhov

logicky vysvetlil dôvody ich odmietnutia.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd na odvolacie námietky sťažovateľa

reflektoval, vysporiadal sa s nimi a sťažovateľovi poskytol náležitú odpoveď v podobe

argumentov majúcich logický charakter. Vo svojom rozhodnutí najvyšší súd predostrel

aj čiastkovú argumentáciu – podrobnú interpretáciu právnej úpravy regulujúcej osobitnú

dôkaznú kategóriu – svedectvo spolupracujúceho svedka, ktorá plne konvenuje

odporúčaniam plynúcim z judikatúry ESĽP. Tu tiež najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil,

ako sa v procese hodnotenia dôkazov s predmetným dôkazným produktom vysporiadal,

a to aj v kontexte dôkazných návrhov obhajoby.

Ústavný súd odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené odvolacie námietky

sťažovateľa hodnotí ako vyčerpávajúcu, postavenú na logických základoch,

plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí

všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť v časti označených námietok

za zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa vidí,

tak ako to sám v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu prezentoval, v absencii výroku,

ktorým sa mal najvyšší súd vysporiadať s uplatneným odvolaním sťažovateľa.

Z obsahu namietaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd

odvolaniu sťažovateľa čiastočne vyhovel jednak vo vzťahu k výroku o vine v odsudzujúcej

časti (u skutkov v bode II.-3 a II.-4), ako aj vo vzťahu k výroku o treste, keďže mu trest

odňatia slobody uložený prvostupňovým súdom vo výmere 24 rokov svojím rozhodnutím

zmiernil na výmeru 22 rokov.

Najvyšší súd k aplikácii ustanovenia uviedol:

„Odvolací súd podľa zamietne odvolanie, ak je v celom rozsahu

nedôvodné. Pri čiastočnej dôvodnosti odvolania zruší dôvodne napadnutú časť (výrok alebo

výroky) rozsudku a nedôvodne napadnutý výrok ponechá nedotknutý; vždy však zruší

výrokom o vine podložené výroky v prípade uvedenom v § 321 ods. 2 veta druhá a ods. 3

(ex lege).

Ak odvolací súd ponechá odvolaním nedôvodne napadnutú časť rozsudku

nedotknutú, pretože na základe tohto , čiastočne aj dôvodného odvolania, alebo na základe

odvolaním vyvolaného zákonného prieskumu ( ), zrušil inú časť

napadnutého rozsudku, má nevyhovenie odvolaniu, vo vzťahu ku odvolacím súdom

nedotknutej časti napadnutého rozsudku, právne účinky zamietnutia odvolania

( ). Od toho sa potom odvíja právoplatnosť výroku rozsudku, napadnutého

neúspešnou časťou odvolania, a to podľa ustanovenia . ,

ktoré je na tento účel potrebné vyložiť extenzívne.“

Ako z uvedených skutočností vyplýva, u sťažovateľa nešlo o situáciu nedôvodnosti

odvolania v celom rozsahu, keď odvolací súd postupuje v zmysle ustanovenia

a celé odvolanie ako nedôvodné výrokom zamietne. V prípade

sťažovateľa bola odvolacím súdom zistená čiastočná dôvodnosť odvolania, ktorá

sa prejavila aj v zrušení a následnej zmene špecifikovaných častí výrokov rozsudku.

Následne postupoval najvyšší súd v intenciách prezentovanej interpretácie, a teda vo vzťahu

k zostávajúcej nedôvodne napadnutej časti rozsudku neformuloval osobitný výrok

o zamietnutí danej časti odvolania, pretože, tak ako to najvyšší súd v odôvodnení rozsudku

uviedol, „má nevyhovenie odvolaniu, vo vzťahu ku odvolacím súdom nedotknutej časti

napadnutého rozsudku, právne účinky zamietnutia odvolania“.

Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu, proti ktorému smerujú popísané

námietky sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti, sa opieral o aplikáciu zákonného ustanovenia,

ktorej predchádzala zrozumiteľná interpretácia, v rámci ktorej konajúci súd sťažovateľovi

náležite vysvetlil, akým spôsobom sa vysporiadal s ním uplatneným odvolaním v kontexte

jeho individuálnej situácie.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené námietky sťažovateľa v označenej časti posúdil

ako zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľ v podanej sťažnosti kopíroval aj jednu z odvolacích námietok o porušení

tzv. obžalovacej zásady pri prejednávaní jeho trestnej veci.

Najvyšší súd v tomto smere v odôvodnení rozsudku uviedol:

«Otázka totožnosti skutku u viacerých odvolateľov (táto námietka sa v jej všeobecnej

charakteristike týka i skutkov v bode II. výroku napadnutého rozsudku).

Uplatnené odvolacie námietky v tomto smere nie sú dôvodné.

Pojem totožnosti (identity) skutku vyložila súdna prax vo svojom dlhoročnom vývoji

pomerne voľne.

Takou totožnosťou sa rozumie jedinečnosť, resp. nepochybná identifikácia skutku

ako udalosti vo vonkajšom svete. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť

konania páchateľa alebo totožnosť jeho následku, a to aspoň v relevantnej (podstatnej)

časti.

Ak sa teda vykonaným dokazovaním zistia odlišné okolnosti žalovaného činu, avšak

vyššie uvedené kritéria sú zachované, súd je povinný skutok (skutkovú vetu) upraviť

v odsudzujúcom rozsudku a rozhodnúť o ňom ako o trestnom čine (ak sú naplnené zákonné

znaky tohto činu).

Čiastkovo odlišné okolnosti miesta, času, spôsobu spáchania alebo následku činu

teda neznamenajú porušenie totožnosti skutku, je potrebné, aby skutok, pre ktorý bol

páchateľ uznaný za vinného, zodpovedal skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie

a podaná obžaloba, a to podľa vyššie uvedených kritérií.

Tieto kritéria sú v prípade skutku v bode I. výroku napadnutého rozsudku (i v prípade

ostatných skutkov finálneho odsúdenia, teda v súhrnej jednote obsahu výrokov rozsudku

ŠTS a najvyššieho súdu ), splnené.

Skutok v bode I. napadnutého rozsudku korešponduje bodu 1 podanej obžaloby

i pri jeho súdom vykonanej vecnej úprave (vylúčením konania proti obž.

zo spoločného konania a oslobodením viacerých obžalovaných spod obžaloby

ide aj o úpravu personálnu).

Podstatou dotknutého skutku je vytvorenie štruktúry spoločenstva

obžalovaným so zameraním skupiny na určité druhy trestnej činnosti,

páchanej v Bratislave a jej širšom okolí od roku 2005 a členstvo ďalších osôb v tomto

zoskupení, ako aj činnosť pre zoskupenie a jeho podpora, pričom ide o konanie

zodpovedajúce ustanoveniu § 296 Tr. zák.

Rôzne formulované námietky (prakticky u všetkých odsudzujúcim rozsudkom

dotknutých obžalovaných), zamerané na mechanické porovnávanie obžaloby (bodu 1)

rozsudku (bodu I.), sú v zmysle skôr uvedeného výkladu vecne neopodstatnené.

Nie sú dôvodné ani námietky, smerujúce k nenaplneniu znakov skutkovej podstaty

zločinu podľa § 296 Tr. zák., vzhľadom na legálnu definíciu zločineckej skupiny uvedenú

v § 129 ods. 4 Tr. zák. Táto kvalifikačná otázka je podrobne rozobraná v odôvodnení

napadnutého rozsudku.

Sankčná vynutiteľnosť vlastných pravidiel je primárne daná povedomím vzťahu

nadriadenosti a podriadenosti v rámci skupiny a možným násilným pôsobením

na podriadenú osobu a nemusí sa navonok (trestaním) prejaviť pri každom porušení

zaužívanej povinnosti. Také porušenie podriadenými osobami nie je vzhľadom na ilegálny,

a teda utajovaný charakter pôsobenia skupiny, jej nadriadenými článkami ani vždy

zistiteľné. Pre tieto články je podstatné, aby prebiehal finančný transfer od podriadených

štruktúr, ktorým sa napĺňa účel vytvorenia skupiny.

V prejednávanej veci boli vzťahy nadriadenosti a podriadenosti rešpektované

a pozícia vedenia skupiny nebola spochybnená, aj keď bola pre prípad znemožnenia

vodcovstva alternovaná ( ). Násilné pôsobenie vo vzťahu

ku kriminálne závadným osobám bolo potrebné smerovať voči konkurenčným skupinám

( ), pričom v rozsahu pokrytom výrokom odsudzujúceho rozsudku je prejavom

konkurenčného boja skutok v bode II.-6 (útok voči a s ním

spolupracujúcimi osobám).»

Najvyšší súd v odpovedi na predmetnú odvolaciu námietku sťažovateľovi náležite

vysvetlil podstatu tzv. obžalovacej zásady, kde zdôraznil ako podmienku zachovania

identity skutku zachovanie totožnosti skutku v jeho relevantných, podstatných častiach

týkajúcich sa konania páchateľa a jeho následku. Na základe uvedeného vyhodnotil najvyšší

súd námietky odvolateľov (vrátane námietok sťažovateľa) ako mechanické porovnávanie

obžaloby a rozsudku v okrajových, parciálnych okolnostiach žalovaného činu,

kde odvolateľmi prezentované čiastkové odlišnosti týkajúce sa miesta, času, spôsobu

spáchania alebo následku činu z hľadiska zachovania identity skutky kvalifikoval

ako irelevantné, nezasahujúce do podstaty skutku. V nadväznosti na to najvyšší súd

špecifikoval a ozrejmil spomínané esenciálne znaky týkajúce sa existencie a činnosti

zločineckej skupiny ako základu súvzťažnosti všetkých skutkov obsiahnutých

v odsudzujúcom rozsudku.

Ústavný súd hodnotí najvyšším súdom prezentovanú interpretáciu tzv. obžalovacej

zásady a na ňu nadväzujúce zdôvodnenie jej rešpektovania v posudzovanej trestnej veci

sťažovateľa ako dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na odvolacie námietky sťažovateľa.

Súčasne je toho názoru, že právny záver najvyššieho súdu o jej rešpektovaní korešponduje

skutkovým okolnostiam posudzovanej trestnej veci, bez zjavných logických protirečení.

Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť v časti označenej námietky za zjavne

neopodstatnenú.

Sťažovateľ ďalej ústavnému súdu predostrel námietku porušenia svojich označených

základných práv spôsobom, keď mala byť v rámci súdneho konania v jeho trestnej veci

realizovaná neštandardná forma výsluchu svedka, výsluch prostredníctvom technického

zariadenia určeného na prenos zvuku a obrazu, pričom podľa názoru sťažovateľa jednak

neboli splnené podmienky pre takúto formu výsluchu a súčasne nebola pri označenom

úkone zabezpečená účasť náhradného sudcu v zákonom predpísanom rozsahu.

Najvyšší súd na odvolacie námietky obžalovaných, teda aj sťažovateľa, v uvedenom

smere reagoval takto:

«Použitie zariadenia na prenos zvuku a obrazu (telemost) pri výsluchu svedka

na hlavnom pojednávaní, námietka smeruje k nedostatku bezpečnostných alebo

iných dôvodov na takýto postup.

Samotná okolnosť, že ide o chráneného svedka, indikuje bezpečnostné riziká, ktoré sú

najmä v prípade svedectva o násilnej trestnej činnosti „iným vážnym dôvodom“ – to sa týka

kontextu primeraného použitia , v zmysle

Pri použití v nadväznosti na ods. 1 tohto ustanovenia

sú zohľadniteľné „vážne dôvody“. Takým dôvodom je nepochybne bezpečnostné hľadisko

súvisiace s podstatou inštitútu chráneného svedka, a to aj vo vzťahu k účasti na hlavnom

pojednávaní, preprave na hlavné pojednávanie a utajeniu miesta pobytu (ako na to

obsahovo odkázal ŠTS vo svojom uznesení z 12. septembra 2015).

Výsluch prostredníctvom prenosového zariadenia, procesne garantovaný účasťou

náhradného sudcu pri výsluchu spĺňa všetky kritéria bezprostrednosti a nie je prekážkou

uplatnenia práv obžalovaných.

To platí aj v prejednávanej veci a spochybňovanie riadneho priebehu výsluchu

svedka , teda výsluchu bez technickej alebo inej manipulácie, je garantované

účasťou náhradného sudcu na výsluchu.

Tejto okolnosti sa týka aj ďalšia odvolacia námietka, a to že náhradný sudca

sa nezúčastnil zvyšku hlavného pojednávania.

Tu platí, že ustanovenie a je potrebné vo vzťahu

ku odseku 3 tohto ustanovenia vyložiť z hľadiska účelu dotknutého inštitútu (výsluch

ohrozeného svedka, chráneného svedka alebo svedka s utajenou totožnosťou s využitím

technického zariadenia na prenos zvuku a obrazu), teda reštriktívne. To znamená,

že náhradný sudca sa v takom prípade zúčastní len výsluchu svedka, nie prevyšujúcej časti

hlavného pojednávania. V tom je rozdiel oproti účasti náhradného sudcu na hlavnom

pojednávaní z dôvodu predpokladu jeho dlhšieho trvania.

Bez ohľadu na uvedené, práva obžalovaných v tejto súvislosti nemôžu

a v prejednávanej veci nemohli byť nijako dotknuté, keďže nevznikla potreba nahradiť

sudcu (člena senátu) v konaní a pri rozhodovaní. Účasť náhradného sudcu (prítomného

pri dotknutom výsluchu) na zvyšku hlavného pojednávania by teda na zložení senátu

pri rozhodovaní vo veci (hlasovaní) nič nezmenila ani v zmysle § 246 ods. 2 Trestného

poriadku.»

Ústavný súd sa oboznámil s právnou úpravou súdom aplikovanou a interpretovanou:

Podľa svedok, ktorý sa pre svoj vek, chorobu,

telesnú alebo duševnú poruchu, alebo z iných vážnych dôvodov nemôže dostaviť

na výsluch, môže byť vypočutý pomocou technických zariadení určených na prenos zvuku

a obrazu.

Podľa ustanovenie odseku 1 sa primerane použije

aj pri výsluchu ohrozeného svedka alebo chráneného svedka, ktorému sa poskytuje pomoc

podľa osobitného zákona. Rovnako sa postupuje v prípade, ak taký svedok má byť

vypočúvaný v inej veci alebo pri výsluchu svedka v trestnom konaní o trestných činoch

terorizmu.

Podľa ak možno dôvodne predpokladať, že hlavné

pojednávanie bude trvať dlhší čas alebo ak sa navrhuje výsluch agenta, ohrozeného svedka,

chráneného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je utajená, a ak sa počíta s využitím

technických zariadení na prenos zvuku a obrazu, zariadi predseda súdu na návrh predsedu

senátu, aby sa na hlavnom pojednávaní zúčastnili jeden alebo dvaja náhradní sudcovia alebo

prísediaci.

Podľa náhradný sudca alebo prísediaci má

postavenie člena senátu. Hlasovania sa však zúčastní len v tom prípade, ak do konania

nastúpil namiesto sudcu alebo prísediaceho, ktorému v ďalšej účasti na hlavnom

pojednávaní zabránila nejaká prekážka. Sudca alebo prísediaci, za ktorého nastúpil

náhradný sudca alebo prísediaci, sa hlavného pojednávania už ďalej nezúčastňuje.

Podľa ak sa vykonáva výsluch agenta, ohrozeného

svedka, chráneného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je utajená s využitím

technických zariadení určených na prenos zvuku alebo obrazu mimo pojednávacej siene,

zúčastní sa ho náhradný sudca.

Najvyšší súd v odpovedi na odvolacie námietky sťažovateľovi jasne vysvetlil,

že už samotné znenie nadväzujúceho ustanovenia indikuje

u tzv. chráneného svedka tzv. iný vážny dôvod opodstatňujúci v zmysle ustanovenia

možnosť realizácie výsluchu prostredníctvom telemostu.

Ďalej tiež poukázal na to, že nadväzujúca právna úprava (inštitút náhradného sudcu)

regulujúca uplatnenie tejto formy výsluchu garantuje prostredníctvom prítomnosti

náhradného sudcu kritérium bezprostrednosti pre účely zachovania práv obhajoby v plnom

rozsahu a že tiež z takto vymedzeného účelu vyplýva povinnosť účasti náhradného sudcu

v danom prípade práve na časový úsek výsluchu prostredníctvom telemostu, nie pre celé

hlavné pojednávanie.

Ústavný súd je toho názoru, že interpretácia poskytnutá sťažovateľovi zo strany

najvyššieho súdu je náležitá, logická a predovšetkým nijako neodporuje zmyslu a účelu

aplikovaných inštitútov (telemost a náhradný sudca). Ústavný súd tak

nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených základných práv, a preto

sťažnosť v uvedenej časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v sťažnosti uplatnil námietky týkajúce sa uloženého trestu prepadnutia

majetku, kde dôvodil nedostatkom skutkových zistení ako správneho vecného podkladu

pre uloženie uvedeného trestu.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v odvolaniach okrem iného

napadli všetci obžalovaní aj samotnú podstatu uloženia trestu prepadnutia majetku

z hľadiska podmienok pre takýto postup.

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku v uvedenom smere dôvodil: „Treba v reakcii

na uplatnené odvolacie námietky uviesť (ako to uviedol aj ŠTS) ide o obligatórne uloženie

trestu prepadnutia majetku podľa vyššie označeného ustanovenia (§ 58 ods. 3 Tr. zák.),

ak bol spáchaný trestný čin uvedený v tomto ustanovení (v tomto prípade § 296 Tr. zák.,

alebo § 172 ods. 4 Tr. zák.). To bolo relevantné u tých páchateľov, ktorí sa takej trestnej

činnosti aspoň sčasti dopustili (ich trestná činnosť bola ešte páchaná) od 1. septembra 2011

(vrátane tohto dňa), čo vyplýva zo znenia dotknutých skutkov, teda dotknutá trestná činnosť

bola páchaná po nadobudnutí účinnosti , ktorým bolo do Trestného

zákona zavedené ustanovenie , v dôsledku čoho bol v tomto znení

použitý na posúdenie trestnej činnosti a ukladanie trestu ako zákon účinný v čase spáchania

činu (§ 2 ods. 1 Tr. zák.). Nebolo teda potrebné dokazovať, že ten-ktorý obžalovaný

nadobudol majetok aspoň v značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo z príjmov z nej

pochádzajúcich. Tým je aj daná odpoveď na uplatnené odvolacie námietky v tomto smere.“

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia prostredníctvom interpretácie

dotknutej právnej úpravy sťažovateľovi jasne vysvetlil podmienky pre uloženie tohto trestu

v kontexte jeho individuálnej situácie, kde skonštatoval ich splnenie, a teda vecnú správnosť

uloženého trestu. Ústavný súd tak kvalifikuje sťažnosť sťažovateľ v danej časti ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené čiastkové závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

podľa odmietol, tak ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2016