Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 27 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (33)III. ÚS 758/2016
PDF · 397.2 KB
No categories available
III. ÚS 758/2016
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2016
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného JUDr. Júliou
Vestenickou, advokátska kancelária, Ševčenkova 5, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. PK-2 T 14/2013 a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 a jeho rozsudkom
z 26. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2015
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), doplnená
podaním doručeným ústavnému súdu 21. mája 2015 vo veci namietaného porušenia
jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Špecializovaného trestného súdu (ďalej
len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T 14/2013 a jeho rozsudkom
z 26. mája 2014 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 a jeho rozsudkom z 26. novembra 2014.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na základe označeného rozsudku
špecializovaného súdu v spojení s označeným rozsudkom najvyššieho súdu bol sťažovateľ
uznaný vinným (s ďalšími spoluodsúdenými) zo spáchania trestného činu založenia,
zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a ďalších
súvzťažných trestných činov, za čo mu bol uložený nepodmienečný trest odňatia slobody vo
výmere 22 rokov.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ argumentuje, že sa prvostupňový
súd nevysporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami týkajúcimi sa jeho osoby,
ako aj skutkov kladených mu za vinu. Sťažovateľ namieta, že sú irelevantné
a neakceptovateľné tvrdenia prvostupňového súdu, ktorými odmietol vykonanie
sťažovateľom navrhovaných dôkazov s odkazom, že nebol dôvod im vyhovieť. Podľa
názoru sťažovateľa argumentácia najvyššieho súdu ako súdu odvolacieho, ktorý
v uvedenom smere odkázal na ustanovenie § 272 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) [„Súd odmietne
vykonať dôkaz, ktorý sa týka okolnosti nepodstatnej pre rozhodnutie alebo okolnosti, ktorú
možno zistiť inými, už skôr navrhnutými dôkazmi.“], nebola v okolnostiach veci
sťažovateľa na mieste, pričom najvyšší súd nijako nevysvetlil dôvody odmietnutia
dôkazných návrhov sťažovateľa.
Sťažovateľ uvádza, že najvyšší súd sa v odvolacom konaní vo svojom rozhodnutí
obmedzil iba na stotožnenie sa s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia, avšak neuviedol
žiadne konkrétne skutočnosti, ktorými by vyvrátil relevantné tvrdenia uplatnené
sťažovateľom v jeho odvolaní.
V sťažnosti ďalej sťažovateľ prezentuje tvrdenie, že v rozhodnutí najvyššieho súdu
absentuje výrok o tom, ako sa odvolací súd vysporiadal s odvolaním sťažovateľa, keďže
podľa sťažovateľom citovaného ustanovenia § 319 Trestného poriadku „Odvolací súd
odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné“.
V sťažnosti sťažovateľ dôvodí, že skutkový záver o zaradení jeho osoby do pozície
člena zločineckej štruktúry v postavení rozhodovacej a riadiacej zložky na 2. stupni úrovne
riadenia konajúce súdy podložili jedinou výpoveďou špecifikovaného spolupracujúceho
svedka, pričom nebol produkovaný žiaden ďalší dôkaz v podobe svedeckej výpovede,
ktorý by túto skutočnosť potvrdzoval. Výpoveď uvedeného spolupracujúceho svedka
namieta sťažovateľ ako nepravdivú a tendenčnú, motivovanú snahou získať antirepresívne
výhody. Sťažovateľ prezentáciou podrobného, vlastného popisu jednotlivých skutkových
okolností spochybňuje logickosť a pravdivosť výpovede dotknutého svedka. Sťažovateľ
spochybňuje vierohodnosť výpovedí týkajúcich sa jednotlivých súvzťažných skutkov
kladených mu za vinu aj u ďalších špecifikovaných spolupracujúcich svedkov.
V nadväznosti na to sťažovateľ uvádza: «Sťažovateľ vo svojom odvolaní namietal
a poukazoval i na postup orgánov činných v trestnom konaní pri „spolupráci“ s tzv.
„spolupracujúcimi svedkami“. K námietkam uvádzaným sťažovateľom o tom, že v prípade
takýchto svedkov ide nepochybne o produkty „obchodu“ medzi orgánmi činnými v trestnom
konaní a týmito svedkami, ktorí sa svojimi výpoveďami snažia dosiahnuť výhody, sa
Najvyšší súd vyjadruje len čiastočne a tendenčne. Neakceptovateľná je však argumentácia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý na jednej strane takýto postup ospravedlňuje
zákonnou úpravou povoľujúcou uvedené a na strane druhej v danej súvislosti argumentuje
prioritou záujmu spoločnosti na umožnení odhalenia a dokázania určitého druhu trestnej
činnosti a jej najnebezpečnejších páchateľov, pričom uvedené povyšuje na podstatu
legislatívneho riešenia. Tu je nutné Najvyššiemu súdu vytknúť, že evidentne v danej
súvislosti opomína otázku vierohodnosti výpovede takýchto svedkov.»
Sťažovateľ argumentuje, že na rozpory vo výpovediach týchto svedkov poukazoval,
a je toho názoru, že sa konajúcim súdom nepodarilo pravdivosť skutočností vyplývajúcich
z výpovedí týchto svedkov preukázať.
Pod namietané porušenie svojho „práva na spravodlivý súdny proces“ sťažovateľ
subsumoval aj argumentáciu, v rámci ktorej dôvodí porušením relevantných ustanovení
§ 246 ods. 1 a 2 a § 252 ods. 1 Trestného poriadku upravujúcich účasť náhradného sudcu
na pojednávaní, a to konkrétne v situácii výsluchu chráneného svedka realizovaného
prostredníctvom tzv. telemostu, kde takisto namieta, že bol daný inštitút využitý „bez toho,
aby odôvodnenosť o jeho bezpečnosť bola v akomkoľvek smere opodstatnená“.
Porušenie „práva na spravodlivý proces“ vidí sťažovateľ aj v udelení trestu
prepadnutia majetku a v tejto súvislosti uvádza: „... súdy oboch stupňov nesprávne
aplikovali trest prepadnutia majetku. V prípade sťažovateľa je nutné uviesť,
že nerešpektovali skutočnosť o jeho podnikateľských aktivitách, ako aj pôvod nadobudnutia
majetku sťažovateľa a to i napriek skutočnosti, že tento sťažovateľ preukázal listinnými
podkladmi, ktorými sa však špecializovaný trestný súd nezaoberal.“
Vo vzťahu k skutkom kvalifikovaným rozsudkom špecializovaného súdu ako trestné
činy nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami a poškodzovania cudzej veci
spáchané v jednočinnom súbehu, z ktorých spáchania bol sťažovateľ uznaný vinným,
dôvodí sťažovateľ porušením princípu právnej istoty. Sťažovateľ tu poukazuje na trestné
stíhanie spoluobvineného za uvedené trestné činy, ktoré bolo pred ukončením vyšetrovania
vylúčené na samostatné konanie, v rámci ktorého bol potom označený obvinený spod
obžaloby oslobodený, pretože „nebolo preukázané, že sa stali skutky kladené mu za vinu“.
Z uvedených skutočností vyvodzuje sťažovateľ všeobecný záver, že ku skutkom
subsumovaným pod predmetné trestné činy nikdy nedošlo.
Sťažovateľ tiež namieta porušenie tzv. obžalovacej zásady argumentujúc,
že špecializovaný súd skutok v bode I rozsudku neprípustne modifikoval v porovnaním
so znením podanej obžaloby.
Na základe celej argumentácie obsiahnutej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný
súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie základných práv
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy postupom
špecializovaného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-2 T 14/2013 a jeho rozsudkom
z 26. mája 2014 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014
a jeho rozsudkom z 26. novembra 2014, namietaný rozsudok špecializovaného súdu
a namietaný rozsudok najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa osoby sťažovateľa zrušil, vec
vrátil špecializovanému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľovi priznal finančné
zadosťučinenie v sume 7 000 €, ako aj úhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd
odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
II. 1 K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
a čl. 50 ods. 3 ústavy označeným rozsudkom špecializovaného súdu
Podľa princípu subsidiarity uplatňovaného v rozhodovacej činnosti ústavného súdu,
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť ochrana ústavnosti výlučne úlohou ústavného
súdu. Ochrana ústavnosti je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony
na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv
a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám
zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny
mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov
verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených
v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Z obsahu sťažností a jej príloh je zrejmé, že namietaný rozsudok špecializovaného
súdu vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal, bol predmetom súdneho prieskumu
realizovaného najvyšším súdom na základe podaného odvolania sťažovateľa. Odvolacie
konanie bolo skončené namietaným rozsudkom najvyššieho súdu. Pre rozhodnutie
ústavného súdu v časti namietaného porušenia označených práv prvostupňovým rozsudkom
špecializovaného súdu je teda podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje
čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje právomoc ústavného súdu na prieskum sťažnosťou
prezentovaného porušenia označených základných práv zaručených ústavou namietaným
rozsudkom špecializovaného súdu, preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok právomocí.
II. 2 K námietke porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2
a čl. 50 ods. 3 ústavy označeným rozsudkom najvyššieho súdu
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní,
ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva
alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkmi
konania.
Ústavný súd sa v rámci posúdenia sťažnosti sťažovateľa oboznámil s dôvodmi
odvolania sťažovateľa, ktoré voči namietanému rozsudku špecializovaného súdu sťažovateľ
uplatnil.
Vo všeobecnosti je jadro argumentácie sťažovateľa v uplatnenom odvolaní postavené
na tvrdení o absencii dôkazov preukazujúcich vinu sťažovateľa, konkrétne jeho členstvo
v zločineckej skupine v pozícii rozhodovacej a riadiacej zložky na 2. stupni úrovne riadenia,
ako aj vinu sťažovateľa vo vzťahu k ostatným súvzťažným skutkom kvalifikovaným
ako trestné činy výtržníctva; hrubého nátlaku; vydierania; poškodzovania cudzej veci;
nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov,
ich držania a obchodovania s nimi a nedovoleného ozbrojovania a obchodovania
so zbraňami. V nadväznosti na to vytýka sťažovateľ prvostupňovému súdu zmarenie jeho
práva na obhajobu zamietnutím ním ponúknutých relevantných dôkazných návrhov. Ďalej
sťažovateľ spochybňuje kvalitu dôkaznej situácie postavenej podľa jeho tvrdení
na výpovediach spolupracujúcich svedkov pochybnej hodnoty, bez podpory ďalších
priamych či nepriamych dôkazov. Sťažovateľ takisto namieta porušenie tzv. obžalovacej
zásady v prípade prvého bodu výroku rozsudku, ktorým bol uznaný vinným zo spáchania
trestného činu podľa ustanovení § 296 Trestného zákona, keď podľa jeho názoru jednota
skutku formulovaného v obžalobe nebola v porovnaní so skutkovým ustálením obsiahnutým
v odsudzujúcom rozsudku zachovaná. Okrem argumentácie označeného charakteru ústavný
súd v odôvodnení odvolania postrehol aj ďalšie námietky totožné s časťou odôvodnenia
sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, ktoré sa týkali výpovede tzv. spolupracujúceho
svedka, vykonanej prostredníctvom telemostu. Sťažovateľ tu namieta nesplnenie podmienok
pre realizáciu tohto inštitútu, v určitom smere obkliešťujúceho práva obhajoby, pretože
zastáva názor, že v danom prípade nebola splnená podmienka opodstatnenej obavy
o bezpečnosť tohto svedka a takisto nebola pri realizácii označeného výsluchu zabezpečená
účasť náhradného sudcu v zákonom predpísanom rozsahu. V uplatnenom odvolaní sa tiež
objavili námietky vzťahujúce sa na sťažovateľovi uložený trest prepadnutia majetku.
Ústavný súd pristúpil k preskúmaniu odôvodnenia rozhodnutia najvyššieho súdu,
aby posúdil zlučiteľnosť jeho obsahu s limitmi sťažovateľom označených článkov ústavy,
ktorých porušenie namieta. Na tomto mieste ústavný súd opätovne pripomína, že v danom
prieskume nebolo jeho úlohou preverovať úplnosť a správnosť skutkových zistení
konajúcich súdov. Uvedený prieskum vykonal ústavný súd v medziach svojich právomocí,
a teda posudzoval kvalitu odôvodnenia namietaného rozsudku najvyššieho súdu a ústavnú
súladnosť interpretácie právnej úpravy, ktorú konajúce súdy vo veci sťažovateľa aplikovali,
inými slovami, ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku.
Ako už bolo povedané, sťažovateľ v odvolaní (a tiež v sťažnosti adresovanej
ústavnému súdu) v prevažnej miere postavil svoju argumentáciu na tvrdeniach
o nedostatkoch dôkaznej situácie, ktorá bola základom odsudzujúceho rozsudku;
na spochybnení vierohodnosti svedectva spolupracujúcich svedkov; na námietkach
o porušení jeho práva na obhajobu nezdôvodneným zamietnutím jeho relevantných
dôkazných návrhov; ako aj na ďalších tvrdeniach o procesnom pochybení konajúcich súdov
(porušenie obžalovacej zásady; absencia výroku o zamietnutí odvolania; porušenie
ustanovení týkajúcich sa účasti náhradného sudcu a ustanovení o možnostiach vypočutia
svedka pomocou technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu).
V úvode odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd poznamenal, že sa zaoberal
odvolacími námietkami obžalovaných, ktoré boli pre rozhodnutie relevantné a ak bola
riešená otázka aspoň sčasti sporná. Najvyšší súd dôvodil: «Čo sa týka skutkových zistení
súdu prvého stupňa (a to sa opäť týka aj skutkov v bode II. napadnutého rozsudku), tieto
sú spochybňované vo všetkých odvolaniach obžalovaných tézou o nevierohodnosti výpovedi
svedkov, ktorí sa sami podieľali na prejednávanej alebo s ňou súvisiacej trestnej činnosti,
avšak vo vzťahu k ich osobám boli použité osobitné trestnoprocesné inštitúty (napr. dočasné
odloženie vznesenia obvinenia, prerušenie trestného stíhania, dohoda o vine a treste),
tzv. odklony, ktoré umožňujú nepostihnúť alebo na základe súčasnej osobitnej úpravy
trestného zákona miernejšie postihnúť dotknutého páchateľa, a to aj v súvislosti s jeho
výpoveďou proti iným páchateľom. Podstatou takéhoto legislatívneho riešenia je priorita
záujmu spoločnosti na umožnení odhalenia a dokázania určitého druhu trestnej činnosti
a jej najnebezpečnejších páchateľov.
Rozsiahle námietky označujú také výpovede (najmä výpoveď svedka
), za nepoužiteľné, nakoľko sú produktom „obchodu“ medzi orgánmi činnými
v trestnom konaní a páchateľmi trestnej činnosti, ktorého predmetom je usvedčenie iných
páchateľov.
Je predovšetkým potrebné uviesť, že svedka je v popísanej procesnej situácii možné
vypočuť, ide o postup upravený zákonom. Tento postup umožňuje v súvislosti s výpoveďou
o trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj o vlastnej trestnej činnosti) naozaj získať
vyššie uvedenú výhodu. Ide však o legálny benefit, ktorý teda výpoveď svedka procesne
nediskriminuje. Takáto výpoveď je zákonným dôkazom, čo neznamená, že výpoveď
je pravdivá, neznamená to však ani opak.
Výpovede dotknutých svedkov (slangovo niekedy označovaných „kajúcnici“)
podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., rovnako, ako každý
iný dôkaz.
Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom predpísané, akým
spôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť dokázaná (pokiaľ ide
o druh alebo počet potrebných dôkazov). Rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia.
Žiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej okolnosti
viazaný, zároveň však žiaden zo zákonom súladných dôkazov nie je v tomto smere ako
podklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže byť
uznaná vina v trestnom konaní (neplatí však, že na základe určitého dôkazu alebo dôkazov
vina uznaná byť musí).
V zásade teda neplatí ani téza, že na základe výpovede svedka „kajúcnika“ nemôže
byť uznaná vina, resp. môže byť uznaná vina len vtedy, ak je ohľadom určitej okolnosti táto
výpoveď potvrdená inými výpoveďami alebo inými dôkazmi.
Výpoveď takého svedka (pri jej voľnom hodnotení) môže byť (potenciálne)
ovplyvnená snahou dosiahnuť vlastnú antirepresívnu výhodu.
Na druhej strane, svedok v čase svojej výpovede (najmä keď je vypočutý
už v prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná.
Jeho rozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu,
a naopak, rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne,
čo by jeho osobnú pozíciu mohlo skomplikovať.
Oba tieto faktory sa vo sfére hodnotenia dôkazov stretávajú a je potrebné sa s nimi
vyrovnať v konkrétnom prípade, vzhľadom na jeho okolnosti.
V prejednávanej veci, vo vzťahu ku skutku v bode I. odvolací súd skutkové závery ŠTS
nespochybnil pokiaľ ide o existenciu zločineckej skupiny a členstvo v nej (činnosť pre túto
skupinu a jej podporu) u tých osôb, ohľadom ktorých ponechal napadnutý rozsudok
nedotknutý. Táto okolnosť sa týka aj hodnotenia výpovedí vyššie charakterizovaných
svedkov (uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku), vrátane svedka .
Pri hodnotení dôkazov, najmä svedeckých výpovedí je dôležitá ich podstata,
zameraná na základ predmetného skutku ako trestného činu, v tomto prípade existenciu
zločineckej skupiny s jej určitým zameraním a jej základnú riadiacu štruktúru – nie všetky
čiastkové, parciálne okolnosti jednotlivých vykonávaných postupov.
Takto vymedzená podstata skutku zodpovedá aj iným, a to aj objektívne zisteným
reáliám, do ktorých sú údaje o existencii a činnosti skupiny zasadené
(napr. výbuchy a podpálenie vozidla v troch prípadoch uvedených v skutku v bode II.- 6,
požiare v bode II.-1 a II.-10). To potom spolupôsobí pri posudzovaní aj ďalších
dokazovaných okolností, ako to pri hodnotení dôkazov učinil ŠTS, avšak s korekciami oproti
obžalobe v prípade odôvodnených pochybností (na čo naviazal vo svojom rozhodnutí
aj najvyšší súd). V prípade skutku v bode I. ide o oslobodenie obžalovaných spod obžaloby
v zmysle výroku oboch rozsudkov.
Naopak, nie je možné použiť na spochybnenie existencie zločineckej skupiny
obhajobou prezentované námietky, skutkovo smerujúce k popretiu jej založenia a činnosti
alebo k verzii, že v prípade údajov niektorých svedkov (typicky svedka )
ide o výlučne nimi páchanú trestnú činnosť, postihu za ktorú sa chcú vyhnúť podporou
policajne vytvorenej fikcie o zločineckej skupine.
Skupina sa (pri reálnom hodnotení vykonaných dôkazov) vyznačovala
demonštratívnou prezentáciou svojej existencie, čo malo zabezpečiť aj predchádzanie
odporu a zabezpečenie hladkej spolupráce osôb, ktoré boli predmetom jej pôsobenia
(a teda minimalizáciu nutnosti príslušných foriem nátlaku).
Nemôžu svedecké výpovede (k čomu tiež smerujú odvolacie námietky) dosiahnuť
úplnú jednotu a zhodu v každej „realizačnej“ okolnosti jednotlivých vykonávaných činností
a použitých postupov (čo by naopak pôsobilo vzhľadom ku širokému okruhu dokazovaných
skutočností a časovému odstupu umelo a pochybne). Dôležitá je, ako už bolo uvedené,
podstata skutku z hľadiska konania páchateľa, v ktorom zákon vidí (zákonnými znakmi
definuje) trestný čin (v prejednávanej veci trestné činy uvedené v bode I. a II. napadnutého
rozsudku a trestné činy uvedené v tomto rozsudku). Tieto okolnosti musia byť (a v rozsahu
finálneho odsúdenia po rozhodnutí v odvolacom konaní sú) spoľahlivo dokázané.
Odvolacie námietky (opäť prakticky všetkých obžalovaných, ktorých sa týka výrok
v bode I., ale aj v bode II. napadnutého rozsudku) smerujú k okolnosti, že predchádzajúcim
rozsudkom ŠTS, sp.zn. BB-4T/48/2013, z 3. decembra 2013 bol obžalovaný
podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby zo skutku, obžalobou
právne kvalifikovaného ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 296 Tr. zák., ktorý vo vzťahu k jeho osobe zodpovedá skutku v bode 1
obžaloby v aktuálne prejednávanej veci, ako aj z ďalších trestných činov (okrem iného
zo skutku, ktorý zodpovedá vo vzťahu k jeho osobe v prejednávanej veci skutku v bode 10
obžaloby, resp. v bode II. – 6 napadnutého rozsudku), pričom odvolanie prokurátora proti
vyššie uvedenému rozsudku (iného senátu než rozhodujúceho v aktuálne prejednávanej
veci) ŠTS bolo (iným než aktuálne rozhodujúcim) senátom najvyššieho súdu ako nedôvodne
zamietnuté uznesením, sp. zn. 3To 1/2014, z 18. júna 2014. Nie je teda (podľa odvolateľov)
možné, aby bolo jednak rozhodnuté, že sa predmetné skutky nestali (nebolo dokázané,
že sa stali – v prvom prípade) a jednak rozhodnuté, že sa stali a že ich spáchali konkrétne
osoby (v prejednávanej veci).
K tomu je jednak potrebné uviesť, že z hľadiska trestného stíhania sa skutok vždy
viaže na osobu obvineného (v konkrétnom konaní), čoho sa týka i prekážka právoplatne
rozhodnutej veci podľa § 9 ods. 1 písm. e) Tr. por. (ktorá tu nie je daná). V nastalej situácii
ide o samostatne, proti rôznym osobám podané obžaloby, o ktorých (navyše) rozhodovali
rôzne senáty ŠTS i jeho nadriadeného (najvyššieho) súdu.
V každej veci je dôkazná situácia posudzovaná samostatne (a môže byť odlišná),
každý sudca, resp. senát teda hodnotí dôkazy vo svojej veci nezávisle a autonómne.
V súvislosti s tým, čo bolo uvedené, môže nastať situácia, že niektorý z obžalobou
predpokladaných spoločných páchateľov toho istého skutku (trestného činu) môže byť
odsúdený a iný taký obžalovaný môže byť spod obžaloby oslobodený (bez ohľadu na to,
či boli tieto osoby postavené pred súd na základe jednej obžaloby, teda v jednom súdnom
konaní alebo na základe dvoch alebo viacerých obžalôb, teda v dvoch alebo viacerých
súdnych konaniach). Ku takej situácii pritom došlo aj v prejednávanej veci, a to práve
vo vzťahu ku skutku v bode 1 obžaloby (v definitívnom vyjadrení 10 odsúdených
napadnutým a týmto rozsudkom, plus obžalovaný na základe dohody o vine
a treste, a oproti tomu sedem oslobodených – piati súdom prvého stupňa a dvaja odvolacím
súdom).
Možno dodať, že v predchádzajúcej veci išlo o dôvod oslobodenia podľa
§ 285 písm. a/ Tr. por. (nedokázanie stania sa skutku), išlo však o obžalobu podanú proti
jedinému obžalovanému. V prejednávanej veci boli siedmi obžalovaní spod obžaloby podľa
§ 285 písm. c/ Tr. por. (nebolo dokázané, že spáchali skutok v bode 1 obžaloby), keďže
dôkazná situácia vyvolávala taký záver oproti dokázaniu spáchania tohto činu inými
(desiatimi) obžalovanými osobami (v tejto veci podanou obžalobou).
Ide o okolnosti, ktoré sú aj navonok zrejmé, odvolací súd ich však považoval
za potrebné zdôrazniť vo vzťahu ku dvom rozhodnutiam (iných senátov) najvyššieho súdu,
týkajúcim sa tých istých skutkov (aj keď rôznych obžalovaných).»
Ústavný súd v prvom rade upriamuje pozornosť na právnu úpravu týkajúcu
sa najvyšším súdom spomenutých „benefitov“ poskytovaných obvinenému za zákonom
ustanovených podmienok, a to výmenou za jeho pomoc pri objasňovaní špecifikovaných
druhov trestnej činnosti. Ide o ustanovenia § 205 ods. 1 Trestného poriadku o dočasnom
odložení vznesenia obvinenia spolupracujúcemu svedkovi, § 215 ods. 3 Trestného poriadku
o zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného, § 218 ods. 1
Trestného poriadku o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho
obvineného a § 228 ods. 3 Trestného poriadku o prerušení trestného stíhania
spolupracujúceho obvineného.
Zo znenia samotnej zákonnej úpravy vyplýva, že zákonodarca v záujme postihnutia
závažných foriem trestnej činnosti, u ktorej je jej objasňovanie, takpovediac zvonku, veľmi
sťažené, v niektorých prípadoch takmer nemožné (napr. zistenie štruktúry zločineckej
skupiny), stanovil ako legitímny cieľ záujem spoločnosti na vyšetrení takejto trestnej
činnosti, pričom tento povýšil nad záujem potrestať jedného z jej „menej aktívnych“
aktérov, ktorý orgánom činným v trestnom konaní poskytne pri plnení danej úlohy
nezanedbateľnú súčinnosť.
Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) v otázke
tzv. korunných svedkov poskytujúcich pomoc pri odhaľovaní trestnej činnosti výmenou
za beztrestnosť alebo iné výhody upozornila na potrebu osobitnej obozretnosti pri použití
takýchto výpovedí, súčasne však ESĽP v tomto kontexte konštatoval, že skutočnosť
použitia výpovede podozrivého, ktorý bol zbavený obvinenia, nie je ešte sama osebe
dôvodom na vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie (pozri rozhodnutie
ESĽP vo veci Atanasov proti Bulharsku, z 3. 3. 2009, č. 20309/02), a to dokonca
ani v takých prípadoch, keď je odsúdenie páchateľa založené v určujúcej miere práve
na výpovedi takéhoto svedka (pozri napr. rozhodnutia ESĽP vo veciach Cornelis proti
Holandsku, z 25. 5. 2004, č. 994/03; Lorsé proti Holandsku, z 27. 1. 2004, č. 44484/98;
Verhoek proti Holandsku, z 27. 1. 2004, č. 54445/00). V záujme zaistenia spravodlivosti
konania je však prirodzenou požiadavkou adresovanou konajúcemu súdu dôkladná analýza
vierohodnosti týchto výpovedí.
Je teda zrejmé, že postup orgánov činných v trestnom konaní a následne konajúcich
súdov, ktoré využili zákonodarcom ukotvený, a teda úplne legálny inštitút spolupracujúceho
svedka, nemožno považovať a priori za defektný prvok oslabujúci hodnotu dôkaznej
situácie, ku ktorej sa súdy s pomocou takýchto výpovedi dopracovali. Tak, ako to vyplýva
z judikatúry ESĽP, ale napokon aj z relevantných ustanovení Trestného poriadku (zásada
náležitého zistenia skutkového stavu a zásada voľného hodnotenia dôkazov) v záujme
vylúčenia potenciálneho nebezpečenstva účelových, nepravdivých výpovedí je povinnosťou
súdu vykonať dôslednú previerku hodnovernosti, a teda kvality takto podaných svedectiev,
ktorej prípadné zanedbanie by mohlo signalizovať porušenie garancií spravodlivého
procesu.
Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že ustálenie skutkového stavu
ako základu pre uznanie viny sťažovateľa opreli súdy jednak o súbor výpovedí viacerých
svedkov, pričom bola výpoveď spolupracujúcich svedkov súčasne vyhodnocovaná
aj vo vzťahu k celému komplexu relevantných skutočností produkovaných v procese
dokazovania v súlade so zásadami náležitého zistenia skutkového stavu a voľného
hodnotenia dôkazov podľa ustanovení § 12 ods. 10 a 12 Trestného poriadku. Najvyšší súd
tiež prezentoval východiskovú logickú úvahu, ktorú aplikoval v procese voľného
hodnotenia výpovede spolupracujúceho svedka, kde poukázal na prirodzený mechanizmus
konfrontácie obsahu takejto výpovede s inými relevantným informáciami získanými
v dôkaznom procese, s ktorým svedok musí počítať a ktorý takýmto spôsobom reguluje
jeho svedeckú „disciplínu“.
Najvyšší súd sa v osobitných pasážach odôvodnenia (pozri s. 82 až 95 rozsudku
najvyššieho súdu) venoval odvolacím námietkam sťažovateľa, ktorými sa snažil sťažovateľ
spochybniť súdom vykonaný proces hodnotenia dôkazov a výsledné skutkové závery
týkajúce sa súvzťažných skutkov (trestné činy výtržníctva; hrubého nátlaku; vydierania;
poškodzovania cudzej veci; nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov
alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi a nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami) spoluvytvárajúcich základnú líniu trestnej veci sťažovateľa
(existencia zločineckého zoskupenia). Uvedené časti odôvodnenia obsahujú veľmi
podrobnú argumentáciou, v rámci ktorej sa najvyšší súd v podrobnostiach konfrontoval
so sťažovateľom prezentovanou interpretáciou jednotlivých skutkových okolností.
V neposlednom rade sa najvyšší súd vysporiadal aj s dôkaznou iniciatívou obhajoby,
keď vo všeobecnosti okolnosti, na ktoré sa odvolávala strana obhajoby a ktoré mali byť
preukázané ňou navrhovanými dôkazmi, kvalifikoval ako okrajové, zamerané mimo
podstatu skutkov naplňujúcich zákonné znaky trestného činu, v niektorých prípadoch
ako zjavne účelové, nereálneho charakteru. V nadväznosti na to najvyšší súd podrobne
ku každému zo sťažovateľom uplatnených a súdom neakceptovaných dôkazných návrhov
logicky vysvetlil dôvody ich odmietnutia.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd na odvolacie námietky sťažovateľa
reflektoval, vysporiadal sa s nimi a sťažovateľovi poskytol náležitú odpoveď v podobe
argumentov majúcich logický charakter. Vo svojom rozhodnutí najvyšší súd predostrel
aj čiastkovú argumentáciu – podrobnú interpretáciu právnej úpravy regulujúcej osobitnú
dôkaznú kategóriu – svedectvo spolupracujúceho svedka, ktorá plne konvenuje
odporúčaniam plynúcim z judikatúry ESĽP. Tu tiež najvyšší súd sťažovateľovi vysvetlil,
ako sa v procese hodnotenia dôkazov s predmetným dôkazným produktom vysporiadal,
a to aj v kontexte dôkazných návrhov obhajoby.
Ústavný súd odpoveď najvyššieho súdu na vymedzené odvolacie námietky
sťažovateľa hodnotí ako vyčerpávajúcu, postavenú na logických základoch,
plne zodpovedajúcu kritériám stanoveným pre kvalitné odôvodnenie rozhodnutí
všeobecných súdov judikatúrou ústavného súdu.
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť v časti označených námietok
za zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vidí,
tak ako to sám v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu prezentoval, v absencii výroku,
ktorým sa mal najvyšší súd vysporiadať s uplatneným odvolaním sťažovateľa.
Z obsahu namietaného rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd
odvolaniu sťažovateľa čiastočne vyhovel jednak vo vzťahu k výroku o vine v odsudzujúcej
časti (u skutkov v bode II.-3 a II.-4), ako aj vo vzťahu k výroku o treste, keďže mu trest
odňatia slobody uložený prvostupňovým súdom vo výmere 24 rokov svojím rozhodnutím
zmiernil na výmeru 22 rokov.
Najvyšší súd k aplikácii ustanovenia § 319 Trestného poriadku uviedol:
„Odvolací súd podľa § 319 Tr. por. zamietne odvolanie, ak je v celom rozsahu
nedôvodné. Pri čiastočnej dôvodnosti odvolania zruší dôvodne napadnutú časť (výrok alebo
výroky) rozsudku a nedôvodne napadnutý výrok ponechá nedotknutý; vždy však zruší
výrokom o vine podložené výroky v prípade uvedenom v § 321 ods. 2 veta druhá a ods. 3
Tr. por. (ex lege).
Ak odvolací súd ponechá odvolaním nedôvodne napadnutú časť rozsudku
nedotknutú, pretože na základe tohto , čiastočne aj dôvodného odvolania, alebo na základe
odvolaním vyvolaného zákonného prieskumu (§ 317 ods. 2 Tr. por.), zrušil inú časť
napadnutého rozsudku, má nevyhovenie odvolaniu, vo vzťahu ku odvolacím súdom
nedotknutej časti napadnutého rozsudku, právne účinky zamietnutia odvolania
(§ 319 Tr. por.). Od toho sa potom odvíja právoplatnosť výroku rozsudku, napadnutého
neúspešnou časťou odvolania, a to podľa ustanovenia § 183 ods. 1 písm. b) bod 3. Tr. por.,
ktoré je na tento účel potrebné vyložiť extenzívne.“
Ako z uvedených skutočností vyplýva, u sťažovateľa nešlo o situáciu nedôvodnosti
odvolania v celom rozsahu, keď odvolací súd postupuje v zmysle ustanovenia
§ 319 Trestného poriadku a celé odvolanie ako nedôvodné výrokom zamietne. V prípade
sťažovateľa bola odvolacím súdom zistená čiastočná dôvodnosť odvolania, ktorá
sa prejavila aj v zrušení a následnej zmene špecifikovaných častí výrokov rozsudku.
Následne postupoval najvyšší súd v intenciách prezentovanej interpretácie, a teda vo vzťahu
k zostávajúcej nedôvodne napadnutej časti rozsudku neformuloval osobitný výrok
o zamietnutí danej časti odvolania, pretože, tak ako to najvyšší súd v odôvodnení rozsudku
uviedol, „má nevyhovenie odvolaniu, vo vzťahu ku odvolacím súdom nedotknutej časti
napadnutého rozsudku, právne účinky zamietnutia odvolania“.
Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu, proti ktorému smerujú popísané
námietky sťažovateľa obsiahnuté v sťažnosti, sa opieral o aplikáciu zákonného ustanovenia,
ktorej predchádzala zrozumiteľná interpretácia, v rámci ktorej konajúci súd sťažovateľovi
náležite vysvetlil, akým spôsobom sa vysporiadal s ním uplatneným odvolaním v kontexte
jeho individuálnej situácie.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené námietky sťažovateľa v označenej časti posúdil
ako zjavne neopodstatnené.
Sťažovateľ v podanej sťažnosti kopíroval aj jednu z odvolacích námietok o porušení
tzv. obžalovacej zásady pri prejednávaní jeho trestnej veci.
Najvyšší súd v tomto smere v odôvodnení rozsudku uviedol:
«Otázka totožnosti skutku u viacerých odvolateľov (táto námietka sa v jej všeobecnej
charakteristike týka i skutkov v bode II. výroku napadnutého rozsudku).
Uplatnené odvolacie námietky v tomto smere nie sú dôvodné.
Pojem totožnosti (identity) skutku vyložila súdna prax vo svojom dlhoročnom vývoji
pomerne voľne.
Takou totožnosťou sa rozumie jedinečnosť, resp. nepochybná identifikácia skutku
ako udalosti vo vonkajšom svete. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť
konania páchateľa alebo totožnosť jeho následku, a to aspoň v relevantnej (podstatnej)
časti.
Ak sa teda vykonaným dokazovaním zistia odlišné okolnosti žalovaného činu, avšak
vyššie uvedené kritéria sú zachované, súd je povinný skutok (skutkovú vetu) upraviť
v odsudzujúcom rozsudku a rozhodnúť o ňom ako o trestnom čine (ak sú naplnené zákonné
znaky tohto činu).
Čiastkovo odlišné okolnosti miesta, času, spôsobu spáchania alebo následku činu
teda neznamenajú porušenie totožnosti skutku, je potrebné, aby skutok, pre ktorý bol
páchateľ uznaný za vinného, zodpovedal skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie
a podaná obžaloba, a to podľa vyššie uvedených kritérií.
Tieto kritéria sú v prípade skutku v bode I. výroku napadnutého rozsudku (i v prípade
ostatných skutkov finálneho odsúdenia, teda v súhrnej jednote obsahu výrokov rozsudku
ŠTS a najvyššieho súdu ), splnené.
Skutok v bode I. napadnutého rozsudku korešponduje bodu 1 podanej obžaloby
i pri jeho súdom vykonanej vecnej úprave (vylúčením konania proti obž.
zo spoločného konania a oslobodením viacerých obžalovaných spod obžaloby
ide aj o úpravu personálnu).
Podstatou dotknutého skutku je vytvorenie štruktúry spoločenstva
obžalovaným so zameraním skupiny na určité druhy trestnej činnosti,
páchanej v Bratislave a jej širšom okolí od roku 2005 a členstvo ďalších osôb v tomto
zoskupení, ako aj činnosť pre zoskupenie a jeho podpora, pričom ide o konanie
zodpovedajúce ustanoveniu § 296 Tr. zák.
Rôzne formulované námietky (prakticky u všetkých odsudzujúcim rozsudkom
dotknutých obžalovaných), zamerané na mechanické porovnávanie obžaloby (bodu 1)
rozsudku (bodu I.), sú v zmysle skôr uvedeného výkladu vecne neopodstatnené.
Nie sú dôvodné ani námietky, smerujúce k nenaplneniu znakov skutkovej podstaty
zločinu podľa § 296 Tr. zák., vzhľadom na legálnu definíciu zločineckej skupiny uvedenú
v § 129 ods. 4 Tr. zák. Táto kvalifikačná otázka je podrobne rozobraná v odôvodnení
napadnutého rozsudku.
Sankčná vynutiteľnosť vlastných pravidiel je primárne daná povedomím vzťahu
nadriadenosti a podriadenosti v rámci skupiny a možným násilným pôsobením
na podriadenú osobu a nemusí sa navonok (trestaním) prejaviť pri každom porušení
zaužívanej povinnosti. Také porušenie podriadenými osobami nie je vzhľadom na ilegálny,
a teda utajovaný charakter pôsobenia skupiny, jej nadriadenými článkami ani vždy
zistiteľné. Pre tieto články je podstatné, aby prebiehal finančný transfer od podriadených
štruktúr, ktorým sa napĺňa účel vytvorenia skupiny.
V prejednávanej veci boli vzťahy nadriadenosti a podriadenosti rešpektované
a pozícia vedenia skupiny nebola spochybnená, aj keď bola pre prípad znemožnenia
vodcovstva alternovaná ( ). Násilné pôsobenie vo vzťahu
ku kriminálne závadným osobám bolo potrebné smerovať voči konkurenčným skupinám
( ), pričom v rozsahu pokrytom výrokom odsudzujúceho rozsudku je prejavom
konkurenčného boja skutok v bode II.-6 (útok voči a s ním
spolupracujúcimi osobám).»
Najvyšší súd v odpovedi na predmetnú odvolaciu námietku sťažovateľovi náležite
vysvetlil podstatu tzv. obžalovacej zásady, kde zdôraznil ako podmienku zachovania
identity skutku zachovanie totožnosti skutku v jeho relevantných, podstatných častiach
týkajúcich sa konania páchateľa a jeho následku. Na základe uvedeného vyhodnotil najvyšší
súd námietky odvolateľov (vrátane námietok sťažovateľa) ako mechanické porovnávanie
obžaloby a rozsudku v okrajových, parciálnych okolnostiach žalovaného činu,
kde odvolateľmi prezentované čiastkové odlišnosti týkajúce sa miesta, času, spôsobu
spáchania alebo následku činu z hľadiska zachovania identity skutky kvalifikoval
ako irelevantné, nezasahujúce do podstaty skutku. V nadväznosti na to najvyšší súd
špecifikoval a ozrejmil spomínané esenciálne znaky týkajúce sa existencie a činnosti
zločineckej skupiny ako základu súvzťažnosti všetkých skutkov obsiahnutých
v odsudzujúcom rozsudku.
Ústavný súd hodnotí najvyšším súdom prezentovanú interpretáciu tzv. obžalovacej
zásady a na ňu nadväzujúce zdôvodnenie jej rešpektovania v posudzovanej trestnej veci
sťažovateľa ako dostatočne vyčerpávajúcu odpoveď na odvolacie námietky sťažovateľa.
Súčasne je toho názoru, že právny záver najvyššieho súdu o jej rešpektovaní korešponduje
skutkovým okolnostiam posudzovanej trestnej veci, bez zjavných logických protirečení.
Vzhľadom na uvedené považuje ústavný súd sťažnosť v časti označenej námietky za zjavne
neopodstatnenú.
Sťažovateľ ďalej ústavnému súdu predostrel námietku porušenia svojich označených
základných práv spôsobom, keď mala byť v rámci súdneho konania v jeho trestnej veci
realizovaná neštandardná forma výsluchu svedka, výsluch prostredníctvom technického
zariadenia určeného na prenos zvuku a obrazu, pričom podľa názoru sťažovateľa jednak
neboli splnené podmienky pre takúto formu výsluchu a súčasne nebola pri označenom
úkone zabezpečená účasť náhradného sudcu v zákonom predpísanom rozsahu.
Najvyšší súd na odvolacie námietky obžalovaných, teda aj sťažovateľa, v uvedenom
smere reagoval takto:
«Použitie zariadenia na prenos zvuku a obrazu (telemost) pri výsluchu svedka
na hlavnom pojednávaní, námietka smeruje k nedostatku bezpečnostných alebo
iných dôvodov na takýto postup.
Samotná okolnosť, že ide o chráneného svedka, indikuje bezpečnostné riziká, ktoré sú
najmä v prípade svedectva o násilnej trestnej činnosti „iným vážnym dôvodom“ – to sa týka
kontextu primeraného použitia § 134 ods. 1, v zmysle § 134 ods. 3 Tr. por.
Pri použití § 134 ods. 3 Tr. por. v nadväznosti na ods. 1 tohto ustanovenia
sú zohľadniteľné „vážne dôvody“. Takým dôvodom je nepochybne bezpečnostné hľadisko
súvisiace s podstatou inštitútu chráneného svedka, a to aj vo vzťahu k účasti na hlavnom
pojednávaní, preprave na hlavné pojednávanie a utajeniu miesta pobytu (ako na to
obsahovo odkázal ŠTS vo svojom uznesení z 12. septembra 2015).
Výsluch prostredníctvom prenosového zariadenia, procesne garantovaný účasťou
náhradného sudcu pri výsluchu spĺňa všetky kritéria bezprostrednosti a nie je prekážkou
uplatnenia práv obžalovaných.
To platí aj v prejednávanej veci a spochybňovanie riadneho priebehu výsluchu
svedka , teda výsluchu bez technickej alebo inej manipulácie, je garantované
účasťou náhradného sudcu na výsluchu.
Tejto okolnosti sa týka aj ďalšia odvolacia námietka, a to že náhradný sudca
sa nezúčastnil zvyšku hlavného pojednávania.
Tu platí, že ustanovenie § 246 ods. 1 a 2 Tr. por. je potrebné vo vzťahu
ku odseku 3 tohto ustanovenia vyložiť z hľadiska účelu dotknutého inštitútu (výsluch
ohrozeného svedka, chráneného svedka alebo svedka s utajenou totožnosťou s využitím
technického zariadenia na prenos zvuku a obrazu), teda reštriktívne. To znamená,
že náhradný sudca sa v takom prípade zúčastní len výsluchu svedka, nie prevyšujúcej časti
hlavného pojednávania. V tom je rozdiel oproti účasti náhradného sudcu na hlavnom
pojednávaní z dôvodu predpokladu jeho dlhšieho trvania.
Bez ohľadu na uvedené, práva obžalovaných v tejto súvislosti nemôžu
a v prejednávanej veci nemohli byť nijako dotknuté, keďže nevznikla potreba nahradiť
sudcu (člena senátu) v konaní a pri rozhodovaní. Účasť náhradného sudcu (prítomného
pri dotknutom výsluchu) na zvyšku hlavného pojednávania by teda na zložení senátu
pri rozhodovaní vo veci (hlasovaní) nič nezmenila ani v zmysle § 246 ods. 2 Trestného
poriadku.»
Ústavný súd sa oboznámil s právnou úpravou súdom aplikovanou a interpretovanou:
Podľa § 134 ods. 1 Trestného poriadku svedok, ktorý sa pre svoj vek, chorobu,
telesnú alebo duševnú poruchu, alebo z iných vážnych dôvodov nemôže dostaviť
na výsluch, môže byť vypočutý pomocou technických zariadení určených na prenos zvuku
a obrazu.
Podľa § 134 ods. 3 Trestného poriadku ustanovenie odseku 1 sa primerane použije
aj pri výsluchu ohrozeného svedka alebo chráneného svedka, ktorému sa poskytuje pomoc
podľa osobitného zákona. Rovnako sa postupuje v prípade, ak taký svedok má byť
vypočúvaný v inej veci alebo pri výsluchu svedka v trestnom konaní o trestných činoch
terorizmu.
Podľa § 246 ods. 1 Trestného poriadku ak možno dôvodne predpokladať, že hlavné
pojednávanie bude trvať dlhší čas alebo ak sa navrhuje výsluch agenta, ohrozeného svedka,
chráneného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je utajená, a ak sa počíta s využitím
technických zariadení na prenos zvuku a obrazu, zariadi predseda súdu na návrh predsedu
senátu, aby sa na hlavnom pojednávaní zúčastnili jeden alebo dvaja náhradní sudcovia alebo
prísediaci.
Podľa § 246 ods. 2 Trestného poriadku náhradný sudca alebo prísediaci má
postavenie člena senátu. Hlasovania sa však zúčastní len v tom prípade, ak do konania
nastúpil namiesto sudcu alebo prísediaceho, ktorému v ďalšej účasti na hlavnom
pojednávaní zabránila nejaká prekážka. Sudca alebo prísediaci, za ktorého nastúpil
náhradný sudca alebo prísediaci, sa hlavného pojednávania už ďalej nezúčastňuje.
Podľa § 246 ods. 3 Trestného poriadku ak sa vykonáva výsluch agenta, ohrozeného
svedka, chráneného svedka alebo svedka, ktorého totožnosť je utajená s využitím
technických zariadení určených na prenos zvuku alebo obrazu mimo pojednávacej siene,
zúčastní sa ho náhradný sudca.
Najvyšší súd v odpovedi na odvolacie námietky sťažovateľovi jasne vysvetlil,
že už samotné znenie nadväzujúceho ustanovenia § 134 ods. 3 Trestného poriadku indikuje
u tzv. chráneného svedka tzv. iný vážny dôvod opodstatňujúci v zmysle ustanovenia
§ 134 ods. 1 Trestného poriadku možnosť realizácie výsluchu prostredníctvom telemostu.
Ďalej tiež poukázal na to, že nadväzujúca právna úprava (inštitút náhradného sudcu)
regulujúca uplatnenie tejto formy výsluchu garantuje prostredníctvom prítomnosti
náhradného sudcu kritérium bezprostrednosti pre účely zachovania práv obhajoby v plnom
rozsahu a že tiež z takto vymedzeného účelu vyplýva povinnosť účasti náhradného sudcu
v danom prípade práve na časový úsek výsluchu prostredníctvom telemostu, nie pre celé
hlavné pojednávanie.
Ústavný súd je toho názoru, že interpretácia poskytnutá sťažovateľovi zo strany
najvyššieho súdu je náležitá, logická a predovšetkým nijako neodporuje zmyslu a účelu
aplikovaných inštitútov Trestného poriadku (telemost a náhradný sudca). Ústavný súd tak
nezistil žiadnu možnosť porušenia sťažovateľom označených základných práv, a preto
sťažnosť v uvedenej časti posúdil ako zjavne neopodstatnenú.
Sťažovateľ v sťažnosti uplatnil námietky týkajúce sa uloženého trestu prepadnutia
majetku, kde dôvodil nedostatkom skutkových zistení ako správneho vecného podkladu
pre uloženie uvedeného trestu.
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v odvolaniach okrem iného
napadli všetci obžalovaní aj samotnú podstatu uloženia trestu prepadnutia majetku
z hľadiska podmienok pre takýto postup.
Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku v uvedenom smere dôvodil: „Treba v reakcii
na uplatnené odvolacie námietky uviesť (ako to uviedol aj ŠTS) ide o obligatórne uloženie
trestu prepadnutia majetku podľa vyššie označeného ustanovenia (§ 58 ods. 3 Tr. zák.),
ak bol spáchaný trestný čin uvedený v tomto ustanovení (v tomto prípade § 296 Tr. zák.,
alebo § 172 ods. 4 Tr. zák.). To bolo relevantné u tých páchateľov, ktorí sa takej trestnej
činnosti aspoň sčasti dopustili (ich trestná činnosť bola ešte páchaná) od 1. septembra 2011
(vrátane tohto dňa), čo vyplýva zo znenia dotknutých skutkov, teda dotknutá trestná činnosť
bola páchaná po nadobudnutí účinnosti zákona č. 262/2011 Z.z., ktorým bolo do Trestného
zákona zavedené ustanovenie § 58 ods. 3, v dôsledku čoho bol Trestný zákon v tomto znení
použitý na posúdenie trestnej činnosti a ukladanie trestu ako zákon účinný v čase spáchania
činu (§ 2 ods. 1 Tr. zák.). Nebolo teda potrebné dokazovať, že ten-ktorý obžalovaný
nadobudol majetok aspoň v značnom rozsahu trestnou činnosťou alebo z príjmov z nej
pochádzajúcich. Tým je aj daná odpoveď na uplatnené odvolacie námietky v tomto smere.“
Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia prostredníctvom interpretácie
dotknutej právnej úpravy sťažovateľovi jasne vysvetlil podmienky pre uloženie tohto trestu
v kontexte jeho individuálnej situácie, kde skonštatoval ich splnenie, a teda vecnú správnosť
uloženého trestu. Ústavný súd tak kvalifikuje sťažnosť sťažovateľ v danej časti ako zjavne
neopodstatnenú.
Vzhľadom na všetky uvedené čiastkové závery ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol, tak ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. novembra 2016