Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 72/2019

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-62

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2019 v senáte

zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca

spravodajca) a Ľuboša Szigetiho o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti Petit Press,

a. s., Lazaretská 12, Bratislava, IČO 35 790 253, zastúpenej Advokátskou kanceláriou

Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát

Mgr. Tomáš Kamenec, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a v spojení s uznesením

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. apríla 2015, ako aj jej základných

práv podľa , a v spojení s

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní

sp. zn. z 23. marca 2016 takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., vlastniť majetok

podľa a na súdnu ochranu podľa

ods. 1 uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 30. apríla 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 30. apríla 2015

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., p r i z n á v a trovy konania v sume

363,80 € (slovom tristošesťdesiattri eur a osemdesiat centov), ktoré j e Krajský súd

v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie

Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -22 zo 7. februára 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť

obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava, IČO 35 790 253

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20

ods. 1 a v spojení s

(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -210 z 30. apríla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského

súdu“), ako aj jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení

s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 23. marca 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu“).

2. Následne ústavný súd 25. júna 2019 vyzval krajský súd a najvyšší súd

na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasia s upustením

od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. Zároveň ústavný súd toho istého dňa

upovedomil zúčastnenú osobu ,

(ďalej len „zúčastnená osoba“), o práve vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti.

3. Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 11. júla 2019 spolu

s dotknutým súdnym spisom. Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení

v podstatnom uviedla:

„... Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia sústredil na dovolateľom uvedenú

vadu zmätočnosti, a to na porušenie práva rovnosť účastníkov konania a spravodlivý súdny

proces, ktoré malo spočívať v nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia. Neprítomnosť

vady zmätočnosti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odôvodnil, najmä

na strane 5 rozhodnutia. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať

za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva

na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa v do volacom

konaní vysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.“

4. Najvyšší súd s ohľadom na uvedené navrhol, aby ústavný súd sťažnosti

„nevyhovel“ a zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

5. Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 14. júla 2019 spolu

s dotknutým súdnym spisom (ten bol doručený 19. augusta 2019). Predseda krajského súdu

vo svojom vyjadrení v podstatnom uviedol:

„ vo svojom vyjadrení zo dňa 12. 08. 2019, mne doručenom

toho istého dňa uviedla, že právna vec vedená v odvolacom konaní na Krajskom súde

v Bratislave pod sp. zn. bola tunajšiemu súdu predložená dňa 11. 03. 2015.

V predmetnej veci bolo dňa 30. 04. 2015 vydané rozhodnutie, ktoré sťažovateľ namieta

vo svojej ústavnej sťažnosti zo dňa 12. 07. 2016. k námietkam

sťažovateľa uviedla, že dôvody, pre ktoré nebolo aplikované ustanovenie § 150 ods. 1 prvej

vety , vyplývajú z odôvodnenia uvedeného

rozhodnutia.“

6. Krajský súd v závere svojho vyjadrenia vyslovil súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci.

7. Zúčastnená osoba doručila ústavnému súdu svoje vyjadrenie 15. augusta 2019.

V podstatnom uviedla:

„Sťažovateľ v hore označenej ústavnej sťažnosti napadol rozhodnutia všeobecných

súdov vo výroku o trovách konania. Rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými bol priznaný

nárok na náhradu trov konania, považujem za zákonné a spravodlivé. S odôvodnením

rozhodnutí, ktorými bola priznaná náhrada trov konania sa stotožňujem, lebo súdy

sa náležite vyporiadali s dôvodmi, pre ktoré mi bola priznaná náhrada trov konania,

aj s dôvodmi pre ktoré nebolo pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania

postupované podľa

Z týchto dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd uvedenú ústavnú sťažnosť,

ako nedôvodnú zamietol.

Alternatívne navrhujem zamietnutie uvedenej ústavnej sťažnosti z dôvodu premlčania

nároku.“

8. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení doručenom 29. augusta 2019

vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň zotrval na dôvodnosti

podanej sťažnosti.

9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona

č. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) účinného od 1. marca 2019,

ktorý sa pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali

do 28. februára 2019, použije aj na konania začaté do 28. februára 2019 (§ 246

ods. 1 a 2 ), upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože

po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania,

ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie

veci.

10. Ústavný súd uvádza, že vec bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni

Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu uplynulo

16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu

Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi

a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola meritórne prejednaná v druhom senáte

ústavného súdu v zložení tak, ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

II.

11. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

12. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

13. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojich označených

práv napadnutým uznesením krajského súdu a najvyššieho súdu.

14. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát...

15. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva...

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

17. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

18. Ústavný súd predtým, ako pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľky,

považoval za nevyhnutné zrekapitulovať stručný priebeh napadnutého konania vo veci

sťažovateľky v procesných a hmotnoprávnych súvislostiach, ako aj rozhodné skutočnosti

pre posúdenie ústavnej udržateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu a najvyššieho

súdu.

19. Zúčastnená osoba sa žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava V

(ďalej len „okresný súd“) proti sťažovateľke domáhala ochrany osobnosti a priznania práva

na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 000 000 Sk. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol

rozsudkom sp. zn. zo 14. apríla 2004 tak, že sťažovateľku zaviazal

uverejniť ospravedlnenie, zaplatiť žalovanú sumu z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov

konania. Proti označenému rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. z 8. decembra 2004

tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny (ďalej len „rozsudok

č. 1“). Sťažovateľka proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 27. apríla 2006 tak, že rozsudok súdu

odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie

konanie.

20. Sťažovateľka pod hrozbou exekúcie pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o jej dovolaní (najvyšší súd rozhodol až 27. apríla 2006, pozn.) na základe právoplatného

rozsudku č. 1 zúčastnenej osobe ako žalobcovi zaplatila 11. júla 2005 priznané nároky

rozsudkom č. 1 spolu aj s príslušenstvom.

21. Zúčastnená osoba v reakcii na písomnú výzvu sťažovateľky na vrátenie

vyplatenej sumy (z dôvodu zrušenia rozsudku č. 1, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie)

ju odmietla vydať, preto sťažovateľka z dôvodu opatrnosti, aby sa jej nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia nepremlčal, podala 19. mája 2008 žalobu na vydanie

bezdôvodného obohatenia proti zúčastnenej osobe, keďže podľa jej názoru nárok

zúčastnenej osoby priznaný exekučným titulom, na základe ktorého plnila, zanikol.

Označená vec bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. . Sťažovateľka

v označenom konaní okresného súdu podaním z 20. októbra 2008 požiadala okresný súd

o prerušenie konania do právoplatného skončenia vo veci ochrany osobnosti a priznania

nemajetkovej ujmy vedeného na okresnom súde pod sp. zn. . Okresný súd

v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. z 12. januára 2009, ktorým žalobu

sťažovateľky na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol, konštatoval (s. 2 označeného

rozsudku): „Nakoľko súd po vykonanom dokazovaní návrh ako nedôvodný a predčasný

zamietol, teda rozhodol o merite veci, konanie v zmysle návrhu odporcu (rozumej

zúčastnenej osoby, pozn.) podľa , neprerušil.“

22. Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu sp. zn.

z 12. januára 2009 podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd v konaní vedenom

pod sp. zn. . V rámci odvolacieho konania krajskému súdu doručila

2. októbra 2013 podanie označené ako „Späťvzatie“, ktorým svoj návrh v celom rozsahu

zobrala späť s odôvodnením, že rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn.

z 26. júna 2013 bol potvrdený rozsudok okresného súdu o žalobe o ochranu osobnosti

sp. zn. z 28. mája 2012, ktorým žalobe zúčastnenej osoby opätovne

vyhovel. Sťažovateľka preto písomne uskutočnila započítací prejav voči zúčastnenej osobe,

ktorým si započítala už vyplatenú sumu na základe rozsudku č. 1 so sumou priznanou

na základe nového právoplatného rozsudku okresného súdu vo veci ochrany osobnosti

vedeného pod sp. zn. . Bola toho názoru, že predmet konania o vydanie

bezdôvodného obohatenia vedeného pred okresným súdom pod sp. zn.

tak zanikol započítaním vzájomných pohľadávok, preto svoj návrh vzala v celom rozsahu

späť.

23. Krajský súd o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu

sp. zn. z 12. januára 2009 rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 8. októbra 2013 tak, že ho vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdil,

avšak v časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zúčastnenej

osobe ako odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia

v podstatnom uviedol:

„Navrhovateľ na základe takéhoto procesného vývoja vykonal jednostranný právny

úkon - Započítanie vzájomných pohľadávok s odporcom listom zo dňa 07. 08. 2013

(doručené navrhovateľovi dňa 23. 08. 2013), ktorý nebol navrhovateľom spochybnený.

Navrhovateľ však s takýmto späťvzatím nesúhlasil, preto odvolací súd nemal inú možnosť

ako späťvzatie návrhu nepripustiť v zmysle ust. a vo veci rozhodnúť meritórne

a tak nezostalo vzhľadom na tento hmotnoprávny a procesný vývoj nič iné ako napadnuté

rozhodnutie vo výroku správne potvrdiť.

O náhrade trov konania pred súdom prvého stupňa ako aj pred odvolacím súdom

rozhodol odvolací súd podľa ust. tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov

konania, pričom dôvody osobitného zreteľa videl v samotnom predmete konania,

keď ako už bolo konštatované, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa vo veci samej

existoval nárok navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia, takže nemožno

povedať, že návrh podaný navrhovateľom bol nesprávny alebo až šikanózny ako to uviedol

navrhovateľ, ale naopak právnym poriadkom prípustný. “

24. Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu (sp. zn.

z 8. októbra 2013) v časti o trovách konania pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacieho

súdu podala dovolanie zúčastnená osoba, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 18. novembra 2014 tak, že dovolaním napadnutý výrok o trovách

konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd dospel k záveru, že v odôvodnení dovolaním

napadnutého rozhodnutia krajského súdu absentujú špecifiká a konkretizácia dôvodu

hodného osobitného zreteľa, teda že záver o potrebe aplikácie § 150 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nie je riadne odôvodnený a preskúmateľný,

preto konštatoval, že došlo k naplneniu dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)

spočívajúceho v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (s. 8 odôvodnenia

rozhodnutia najvyššieho súdu).

25. Krajský súd po vrátení veci opäť rozhodoval o trovách konania v konaní

vedenom pod sp. zn. a napadnutým uznesením krajského súdu prvým

výrokom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o trovách konania a druhým

výrokom zaviazal sťažovateľku zaplatiť náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

Na odôvodnenie výrokovej časti svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:

„Odvolací súd, vychádzajúc zo záverov dovolacieho súdu, pri novom rozhodovaní

o trovách konania opätovne prehodnotil okolnosti tohto konkrétneho prípadu a dospel

k záveru, že nepriznanie náhrady trov konania by bolo neprimeranou tvrdosťou voči

odporcovi, ktorý v konaní nesporne dosiahol plný úspech.

Vo veci sa tiež nejedná o také zvláštne okolnosti prípadu, ktoré by výnimku zo zásady

úspechu v konaní, ktorou je rozhodovanie o trovách konania ovládané, odôvodňovali.

V odvolaní navrhovateľ požadoval nepriznanie náhrady trov konania odporcovi

podľa tvrdiac, že v čase podania návrhu bol tento podaný dôvodne,

s ohľadom na zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu, ako aj z hľadiska plynutia

premlčacej lehoty tohto nároku. Podľa názoru odvolacieho súdu, nutnosť podania návrhu

na začatie konania, so zreteľom na plynutie premlčacej alebo prekluzívnej lehoty, by mohla

odôvodňovať výnimočnosť okolností prípadu, v danej veci však o takéto okolnosti nejde.

Navrhovateľovi sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu plnenia

podľa dovolacím súdom zrušených vyhovujúcich rozsudkov súdov vo veci náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa , nemohol premlčať skôr, ako súdy

opätovne rozhodli o požadovanej relutárnej náhrade. Zrušujúcim rozhodnutím dovolacieho

súdu nebolo meritórne rozhodnuté o uplatnenej materiálnej satisfakcii, jeho doručením

preto nedochádza k vzniku bezdôvodného obohatenia a premlčacia doba nezačne plynúť

od tohto okamihu, ale až od vyhlásenia nového konštitutívneho rozhodnutia, posudzujúceho

peňažný satisfakčný nárok; v danom prípade až od 28. mája 2012, resp. 26. júna 2013,

pričom návrh bol podaný už 19. 5. 2008. Súd v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia

totiž nemôže sám ako predbežnú otázku riešiť, či a v akom rozsahu materiálna satisfakcia

prislúcha, resp. neprislúcha, následne preto ani nemôže posúdiť, či a v akom rozsahu došlo

k bezdôvodnému obohateniu (porovnaj rozsudok dovolacieho súdu sp. zn. ).

Neobstojí preto tvrdenie navrhovateľa, že v čase podania návrhu bol tento podaný dôvodne,

rovnako ani tvrdenie o nutnosti jeho podania z hľadiska premlčania.“

26. Sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala dovolanie

z dôvodu, že jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať, pretože odvolací súd

sa nevysporiadal s jej argumentmi uvedenými v jej odvolaní. O dovolaní sťažovateľky

rozhodol najvyšší súd svojím napadnutým uznesením tak, že ho ako procesne neprípustné

odmietol, keď sa nestotožnil s jej právnym názorom o existencii vady zakladajúcej

prípustnosť jej dovolania z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu

a nedostatočného odôvodnenia. Naopak, konštatoval:

«V súvislosti s námietkou o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu treba

uviesť, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo

3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť

rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho

poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné

vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá

prípustnosť dovolania podľa “.

Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí

súdov Slovenskej republiky, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej

veci.

Vo vzťahu k argumentácii navrhovateľky z hľadiska aplikácie

treba zdôrazniť, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje

predovšetkým zásadou úspechu v konaní ( ). Aplikácia ustanovenia §

150 ods. 1 pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v

prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak

súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov

celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, keď výnimočnosť môže

spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.

Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné,

majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti,

ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie

náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu

a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo

ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.

Je pritom nepochybné, že odporca mal v konaní plný úspech, pred rozhodnutím

odvolacieho súdu navrhovateľka zobrala návrh späť, ktoré späťvzatie, ako vyplýva

zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 8. októbra 2013, odvolací súd z dôvodu

nesúhlasu odporcu nepripustil (č. l. 186 spisu).

V odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa je odôvodnená aplikácia § 142

ods. 1 Odvolací súd jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré dospel k záveru,

že nepriznanie náhrady trov konania podľa by bolo neprimeranou

tvrdosťou voči odporcovi, ktorý nesporne dosiahol plný úspech. Preto nebol dôvod

na postup podľa druhej vety citovaného stanoviska.»

27. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti

medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe

subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany

základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142

ods. 1 ), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu

zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152

ods. 4 (napr. , )].

28. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať

tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktorú tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (

ods. 4 v spojení s ).

29. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína,

že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,

ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

30. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,

ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, , ).

31. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46

ods. 1 ) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo

a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 132 a § 157

ods. 1 v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“), m. m. ], pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo

počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho

rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej

(m. m. ).

32. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho

rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,

ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)

verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.

Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať

v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená

spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ( ; obdobne

napr. , , , ).

33. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri

ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného

súdu, boli relevantné aj v danej veci, berúc do úvahy aj skutočnosť, že všeobecné súdy

rozhodovali ešte počas platnosti a účinnosti . A preto

z týchto hľadísk ústavný súd posudzoval aj sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského

súdu a najvyššieho súdu.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

34. Z citácie uvedenej v bode 24 odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že najvyšší

súd nepovažoval dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne

alebo neodôvodnené do tej miery, že by neobsahovalo dôvody a právne posúdenie

dôležitých otázok podstatných pre rozhodnutie súdu, preto dovolanie z označeného dôvodu

podľa vyhodnotil ako procesne neprípustné.

35. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že z obsahu odôvodnenia napadnutého

uznesenia zistil, že najvyšší súd reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v jej dovolaní,

ale po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietky sťažovateľky nezakladajú ňou tvrdený

dôvod prípustnosti dovolania, čo aj dostatočne artikuloval.

36. Z judikatúry ústavného súdu (, , )

ďalej vyplýva, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa

spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,

ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení

s ).

37. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane konštatuje, že rešpektuje koncepciu

opravných prostriedkov, tak ako si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach

(porov. ). Rovnako ústavný súd v minulosti rešpektoval výklad a aplikáciu

ustanovení upravujúcich dovolacie dôvody

tak, ako si ich nastavil najvyšší súd. To sa týkalo aj dovolacieho dôvodu podľa § 237

ods. 1 písm. f) (odňatie možnosti konať pred súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti

už judikoval, že otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie

nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis

).

38. Vychádzajúc z uvedeného a skutočnosti, že najvyšší súd primeraným spôsobom

aplikoval na vec vzťahujúce sa procesné normy týkajúce sa dovolania a náležite odôvodnil

svoje napadnuté uznesenie, ústavný súd konštatuje, že neexistuje relevantná súvislosť medzi

označeným základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s na jednej strane a napadnutým uznesením najvyššieho súdu na druhej

strane, preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.

39. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje,

že neexistuje relevantný súvis medzi namietaným právom hmotnej povahy a napadnutým

uznesením, pretože najvyšší súd rozhodoval o tom, či je mimoriadny opravný prostriedok

procesne prípustný. Keďže dospel k záveru, že namietaný dôvod prípustnosti nebol

naplnený, preto ďalšou tvrdenou vadou nesprávneho právneho posúdenia sa už nezaoberal,

pretože (v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu citovanej aj v odôvodnení

napadnutého uznesenia, pozn.) táto tvrdená vada sama osebe prípustnosť dovolania

nezakladá. Inými slovami, v dovolacom konaní nedošlo k prieskumu právneho posúdenia

samotného nároku na náhradu trov konania najvyšším súdom. Vychádzajúc z uvedeného,

sťažnosti ani v tejto jej časti nevyhovel.

40. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje,

že z obsahu sťažnosti nie je možné určiť, na základe čoho sa sťažovateľka domnievala,

že došlo k porušeniu tohto označeného základného práva podľa . Ústavný súd

preto konštatuje, že ani v tomto prípade nezistil relevantnú súvislosť medzi označeným

základným právom sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní podľa

na jednej strane a napadnutým uznesením najvyššieho súdu na druhej strane, preto ústavný

súd sťažnosti ani v tejto časti nevyhovel.

K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým

uznesením krajského súdu

41. Citované závery krajského súdu (bod 23 odôvodnenia tohto rozhodnutia)

sťažovateľka považovala v okolnostiach prípadu za arbitrárne a porušujúce jej základné

právo na súdnu ochranu podľa , ako aj jej základné právo vlastniť

majetok podľa . Sťažovateľka totiž v odvolaní tvrdila, že práve

pre postoj zúčastnenej osoby, ktorá odmietala vrátiť vyplatené sumy na základe zrušeného

rozsudku č.1, jej lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť právoplatným

zrušením rozsudku č. 1, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti tvrdila,

že ide o konštitutívne rozhodnutie všeobecného súdu a právnym dôvodom na zaplatenie

náhrady nemajetkovej ujmy je právoplatné rozhodnutie súdu, a nie neoprávnený zásah

do osobnostných práv zúčastnenej osoby. Argumentovala tým, že práva dotknutej osoby

v zmysle v znení neskorších

predpisov vznikajú samotným zásahom do osobnostných práv, na rozdiel od náhrady

nemajetkovej ujmy, ktorá nevzniká samotným neoprávneným zásahom do osobnostných

práv, ale až rozhodnutím súdu, ktorým je náhrada nemajetkovej ujmy priznaná. Samotný

neoprávnený zásah sám osebe nezakladá právo na náhradu nemajetkovej ujmy,

ale len za splnenia ďalších podmienok definovaných v ,

a to podmienky, že morálna satisfakcia nepostačuje a je preukázané, že bola v značnej miere

znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti. Ak prvostupňový súd

namiesto prerušenia konania návrh meritórne zamietol, vylúčil kategoricky akúkoľvek

možnosť vzniku bezdôvodného obohatenia na strane odporcu, pričom na takéto rozhodnutie

nemal dostatočný skutkový ani právny podklad.

42. Krajský súd na túto argumentáciu sťažovateľky nereflektoval. Pri posudzovaní

dôvodnosti aplikácie dospel k záveru, že k bezdôvodnému obohateniu

nemohlo dôjsť, pretože „zrušujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu nebolo meritórne

rozhodnuté o uplatnenej materiálnej satisfakcii, jeho doručením preto nedochádza k vzniku

bezdôvodného obohatenia a premlčacia doba nezačne plynúť od tohto okamihu,

ale až od vyhlásenia nového konštitutívneho rozhodnutia, posudzujúceho peňažný nárok...

súd v konaní o vydanie nemôže sám ako predbežnú otázku riešiť, či a v akom rozsahu

materiálna satisfakcia prislúcha, resp. neprislúcha, následne preto ani nemôže posúdiť,

či a v akom rozsahu došlo k bezdôvodnému obohateniu“.

43. Práve tento nosný právny názor krajského súdu, ktorým odôvodnil výrok

napadnutého uznesenia krajského súdu, je v kontexte rozhodných skutkových a právnych

okolností prípadu podľa ústavného súdu nelogický, vnútorne nekonzistentný,

nepreskúmateľný a zároveň arbitrárny, porušujúci označené práva sťažovateľky.

44. Krajský súd na jednej strane tvrdí, že ide o konštitutívne rozhodnutie, teda nemá

len deklaratórnu povahu, s čím je možné v okolnostiach veci súhlasiť, pretože o práve

na náhradu nemajetkovej ujmy rozhoduje súd na základe návrhu účastníka konania a svojej

voľnej úvahy (avšak nie svojvôli) po vyhodnotení povahy každého konkrétneho prípadu,

jednotlivých okolností zásahu, dotknutej osoby a jeho dopadov na ňu. Účastníkovi konania

ako dotknutej osobe je v hmotnom práve len priznané právo domáhať sa priznania takéhoto

zadosťučinenia. Teda podľa názoru ústavného súdu právnym dôvodom a základom tohto

priznaného práva osoby dotknutej zásahom je až právny záver vyslovený súdom, že toto

právo dotknutej osobe priznáva a zároveň určí jeho rozsah, a nie samotný zásah do práv

osobnostnej povahy, čo je skutková okolnosť a je len predpokladom priznania tohto práva.

45. Napriek uvedenému krajský súd zároveň dospel k záveru, že skutočnosť, že došlo

k zrušeniu rozhodnutia, ktorým bolo právo na náhradu nemajetkovej ujmy priznané,

je bez právneho významu, keďže nebolo meritórne rozhodnuté o návrhu zúčastnenej osoby,

čo nasvedčuje tomu, že krajský súd zrušené rozhodnutie považoval za deklaratórne

rozhodnutie, pretože za právny dôvod plnenia zrejme považoval už samotnú skutočnosť,

že došlo k zásahu, ktorý, vychádzajúc z hmotného práva, umožňoval súdu priznať

aj toto právo. Táto kontroverzia v odôvodnení je zavŕšená konštatovaním, že otázku,

„či a v akom rozsahu materiálna satisfakcia prislúcha“, nie je oprávnený riešiť v konaní

o vydanie bezdôvodného obohatenia, preto žalobu ako predčasne podanú zamietol

(dôkazom z opaku krajský súd svoj názor poprel a de facto dospel k záveru,

že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo), a keďže sťažovateľka bola v konaní plne

neúspešná, potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania (sťažovateľka

je povinná zaplatiť trovy konania v tam určenej sume) a zúčastnenej osobe priznal

aj náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.

46. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ak súd dospel k záveru,

že nebol oprávnený otázku bezdôvodného obohatenia a jeho rozsah riešiť

ani len ako predbežnú otázku, pričom od vyriešenia tejto otázky bol závislý výrok

rozhodnutia vo veci samej, boli splnené všetky predpoklady na prerušenie konania

tak, ako navrhovala sťažovateľka. Ak tak súd neurobil, a vo veci rozhodol tak, že žalobu

zamietol, sťažovateľka bola nútená podať proti označenému rozsudku súdu prvého stupňa

odvolanie, čo vyvolalo ďalšie trovy konania, tieto však nemožno pričítať sťažovateľke.

47. Navyše, krajský súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí o trovách konania

(citácia v bode 21 odôvodnenia tohto rozhodnutia) dospel k záveru o potrebe aplikácie

aj s poukazom na postoj zúčastnenej osoby ako žalovanej,

ktorá nesúhlasila so späťvzatím žaloby sťažovateľkou po tom, čo došlo k započítaniu

vzájomných pohľadávok, pričom v napadnutom uznesení už túto skutkovú okolnosť

nepovažoval za hodnú toho, aby sa s ňou vysporiadal. Takisto sa vo veci konajúce súdy

nevysporiadali a opomenuli význam nespornej skutkovej okolnosti, že k podaniu návrhu

na vydanie bezdôvodného obohatenia došlo po tom, čo bol zrušený rozsudok č. 1 aj spolu

s rozsudkom súdu prvej inštancie (teda v štádiu, keď o žalobe o ochranu osobnosti nebolo

rozhodnuté ani len neprávoplatne, pozn.) a zúčastnená osoba odmietla vydať peňažné

prostriedky, ktoré jej boli vyplatené na základe týchto zrušených rozhodnutí.

48. Už uvedené okolnosti a skutočnosti, že krajský súd si bol vedomý, že okresný súd

neprerušil konanie, hoci boli splnené predpoklady na prerušenie konania (až v priebehu

odvolacieho konania vo veci vydania bezdôvodného obohatenia bolo právoplatne

rozhodnuté vo veci ochrany osobnosti) a následne aj skutočnosť, že krajský súd bol nútený

meritórne rozhodnúť vo veci samej len z dôvodu postoja zúčastnenej osoby a že v dôsledku

nepreskúmateľnosti rozsudku č. 1 bol tento dovolacím súdom zrušený aj spolu s rozsudkom

súdu prvej inštancie, bolo podľa názoru ústavného súdu možné považovať za dostatočný

dôvod na aplikáciu bez ďalšieho.

49. Ústavný súd už naznačil, že rozhodnutie o práve na náhradu nemajetkovej ujmy

z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho

zákonníka nie je možné považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy. Ústavný súd

vychádza z toho, že sú predmetom posúdenia a úvahy súdu otázky, či sú vôbec splnené

podmienky na priznanie tohto práva uplatneného v žalobe a v akom rozsahu. Teda nejde

tu o povinnosť na strane zasahovateľa, ktorá by vyplývala priamo z hmotného práva,

a už vôbec nie jej rozsah. Jedine vo veci konajúci súd konštituuje a priznáva právo,

keď autoritatívne posúdi neoprávnenosť zásahu. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť,

že možnosť priznania tohto práva vyplýva z hmotného práva, konkrétne úpravy

. Vychádzajúc z uvedeného, potom v prípade, ak dôjde

k zrušeniu právoplatného rozhodnutia upravujúceho povinnosť zaplatiť náhradu

nemajetkovej ujmy a neexistuje tu žiadne rozhodnutie vo veci, ktorým by bolo priznané

toto právo dotknutej osoby, je potrebné vyplatenú sumu považovať za bezdôvodné

obohatenie. Preto právny záver alebo názor, že samotný zásah je právnym dôvodom

priznania tohto do úvahy prichádzajúceho hmotného práva, je mylný a nemá oporu

v právnom poriadku Slovenskej republiky. Keďže ide o konštitutívne rozhodovanie súdu,

právnym dôvodom je až samotné rozhodnutie súdu o tom, že také právo vzhľadom

na okolnosti prípadu priznáva a v určitom rozsahu.

50. Ústavný súd už v inej veci iného sťažovateľa konštatoval, že právoplatný

rozsudok súdu bude právnym dôvodom plnenia len vtedy, ak sa právoplatnosťou rozsudku

konštituujú (zakladajú, menia alebo rušia) práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov.

Ak bude takýto rozsudok na základe mimoriadneho opravného prostriedku zrušený, potom

pôjde o právny dôvod plnenia, ktorý dodatočne odpadol [v zmysle § 451

ods. 2 ()]. S uvedeným právnym názorom

sa stotožňuje aj vo veci rozhodujúci senát.

51. Preto neobstojí právny záver krajského súdu, že zrušením rozsudku

č. 1 a rozsudku súdu prvej inštancie vo veci ochrany osobnosti nedochádza k vzniku

bezdôvodného obohatenia a premlčacia doba nezačne plynúť až do právoplatnosti nového

rozhodnutia vo veci samej.

52. O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením veci možno hovoriť spravila vtedy, ak ústavný súd zistí svojvoľnú

interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ak dôvody, na ktorých je založené

súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej

a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti (m. m. , ).

53. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že krajský súd napadnutým

uznesením nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu

podľa , preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo

k neprípustnému zásahu do tohto základného práva sťažovateľky, a tým aj k jeho porušeniu.

Keďže výrokom svojho napadnutého uznesenia krajský súd zároveň zasiahol

aj do majetkových práv sťažovateľky, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

uznesením krajského súdu bolo porušené aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , preto konštatuje aj porušenie tohto majetkového práva sťažovateľky

napadnutým uznesením krajského súdu (bod 1 výroku nálezu).

54. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením krajského

súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, napadnuté uznesenie krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).

55. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

III.

56. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie. Podľa ,

ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie, ak o to požiadal.

57. Podľa ak sa sťažovateľ domáha

primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý

požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa ak

ústavný súd prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci,

ktorý porušil základné práva alebo slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie,

v tejto lehote priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle

odseku 2 citovaného ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným

súdom o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.

58. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume

6 500 €, ktoré odôvodnila tým, že uvedená suma predstavuje súhrnnú výšku úrokov

z omeškania z jednotlivých úhrad, ktoré bola povinná uhradiť v prospech zúčastnenej

osoby.

59. Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančného zadosťučinenia

nie je náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím

orgánu verejnej moci (napr. , ). Odôvodnenie požadovaného

finančného zadosťučinenia nasvedčuje, že sťažovateľka ho vníma najmä ako náhradu

majetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku odopretia spravodlivosti a v dôsledku vynaložených

súm zaplatených v prospech protistrany. Inštitút finančného zadosťučinenia podľa čl. 127

ods. 3 však nemôže suplovať náhradu škody, ktorú v takýchto prípadoch zaručuje

v rovine

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov.

60. Z citovaného tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie

sa môže, ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné

dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne

upraveným spôsobom (napr. , , , ).

61. Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľky účinne

poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnuté uznesenie

krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho

názoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd požadované finančné zadosťučinenie nepriznal

(bod 4 výroku nálezu).

IV.

62. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny

zástupca sťažovateľky si nárok na náhradu trov konania uplatnil bez vyčíslenia jej výšky.

63. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho

spisu. Odmenu priznal za dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania

a podanie sťažnosti, vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2015, ktorá bola 858 €, keďže išlo

o úkony právnej služby vykonané v roku 2016. Odmena za jeden úkon právnych služieb

za rok 2016 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 143 €.

Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 8,58 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

predstavuje sumu 151,58 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2016, t. j. za dva úkony

303,16 €. Pokiaľ ide o stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu a najvyššieho

súdu doručené 30. augusta 2019, ústavný súd za tento úkon právnej služby náhradu trov

sťažovateľke nepriznal, keďže stanovisko neobsahovalo nové skutočnosti ani argumentáciu.

Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady

zvyšujú za jeden úkon právnej služby podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty

v sume 30,32 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu

takto predstavuje 363,80 € (bod 3 výroku rozhodnutia).

64. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému

z účastníkov konania ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2019