Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 26 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (31)IV. ÚS 72/2019
PDF · 362.42 KB
No categories available
IV. ÚS 72/2019
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2019 v senáte
zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára (sudca
spravodajca) a Ľuboša Szigetiho o ústavnej sťažnosti obchodnej spoločnosti Petit Press,
a. s., Lazaretská 12, Bratislava, IČO 35 790 253, zastúpenej Advokátskou kanceláriou
Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát
Mgr. Tomáš Kamenec, vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 121/2015 z 30. apríla 2015, ako aj jej základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní
sp. zn. 8 Cdo 1370/2015 z 23. marca 2016 takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 5 Co 121/2015 z 30. apríla 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 5 Co 121/2015 z 30. apríla 2015
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., p r i z n á v a trovy konania v sume
363,80 € (slovom tristošesťdesiattri eur a osemdesiat centov), ktoré j e Krajský súd
v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie
Tomáš Kamenec, s. r. o., Špitálska 43, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. IV. ÚS 72/2019-22 zo 7. februára 2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť
obchodnej spoločnosti Petit Press, a. s., Lazaretská 12, Bratislava, IČO 35 790 253
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 5 Co 121/2015-210 z 30. apríla 2015 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského
súdu“), ako aj jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení
s čl. 1 ods. 1 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 8 Cdo 1370/2015 z 23. marca 2016 (ďalej len „napadnuté uznesenie
najvyššieho súdu“).
2. Následne ústavný súd 25. júna 2019 vyzval krajský súd a najvyšší súd
na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasia s upustením
od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. Zároveň ústavný súd toho istého dňa
upovedomil zúčastnenú osobu ,
(ďalej len „zúčastnená osoba“), o práve vyjadriť sa k ústavnej sťažnosti.
3. Vyjadrenie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené 11. júla 2019 spolu
s dotknutým súdnym spisom. Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení
v podstatnom uviedla:
„... Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia sústredil na dovolateľom uvedenú
vadu zmätočnosti, a to na porušenie práva rovnosť účastníkov konania a spravodlivý súdny
proces, ktoré malo spočívať v nepreskúmateľnosti napadnutého uznesenia. Neprítomnosť
vady zmätočnosti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odôvodnil, najmä
na strane 5 rozhodnutia. Namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nie je možné považovať
za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, resp. za také, ktoré by popieralo zmysel práva
na spravodlivé súdne konanie a na súdnu ochranu, keďže najvyšší súd sa v do volacom
konaní vysporiadal s námietkami sťažovateľa a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil.“
4. Najvyšší súd s ohľadom na uvedené navrhol, aby ústavný súd sťažnosti
„nevyhovel“ a zároveň vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
5. Vyjadrenie krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 14. júla 2019 spolu
s dotknutým súdnym spisom (ten bol doručený 19. augusta 2019). Predseda krajského súdu
vo svojom vyjadrení v podstatnom uviedol:
„ vo svojom vyjadrení zo dňa 12. 08. 2019, mne doručenom
toho istého dňa uviedla, že právna vec vedená v odvolacom konaní na Krajskom súde
v Bratislave pod sp. zn. 5 Co/121/2015 bola tunajšiemu súdu predložená dňa 11. 03. 2015.
V predmetnej veci bolo dňa 30. 04. 2015 vydané rozhodnutie, ktoré sťažovateľ namieta
vo svojej ústavnej sťažnosti zo dňa 12. 07. 2016. k námietkam
sťažovateľa uviedla, že dôvody, pre ktoré nebolo aplikované ustanovenie § 150 ods. 1 prvej
vety zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, vyplývajú z odôvodnenia uvedeného
rozhodnutia.“
6. Krajský súd v závere svojho vyjadrenia vyslovil súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci.
7. Zúčastnená osoba doručila ústavnému súdu svoje vyjadrenie 15. augusta 2019.
V podstatnom uviedla:
„Sťažovateľ v hore označenej ústavnej sťažnosti napadol rozhodnutia všeobecných
súdov vo výroku o trovách konania. Rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými bol priznaný
nárok na náhradu trov konania, považujem za zákonné a spravodlivé. S odôvodnením
rozhodnutí, ktorými bola priznaná náhrada trov konania sa stotožňujem, lebo súdy
sa náležite vyporiadali s dôvodmi, pre ktoré mi bola priznaná náhrada trov konania,
aj s dôvodmi pre ktoré nebolo pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania
postupované podľa § 150 ods. 1 O. s. p.
Z týchto dôvodov navrhujem, aby Ústavný súd uvedenú ústavnú sťažnosť,
ako nedôvodnú zamietol.
Alternatívne navrhujem zamietnutie uvedenej ústavnej sťažnosti z dôvodu premlčania
nároku.“
8. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom vyjadrení doručenom 29. augusta 2019
vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Zároveň zotrval na dôvodnosti
podanej sťažnosti.
9. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 58 ods. 3 zákona
č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) účinného od 1. marca 2019,
ktorý sa pri zachovaní právnych účinkov úkonov, ktoré v konaní nastali
do 28. februára 2019, použije aj na konania začaté do 28. februára 2019 (§ 246
ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde), upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ústavnou sťažnosťou, stanoviskami účastníkov konania,
ako aj s obsahom spisu dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie
veci.
10. Ústavný súd uvádza, že vec bola pôvodne pridelená sudkyni spravodajkyni
Ľudmile Gajdošíkovej, ktorej funkčné obdobie sudkyne ústavného súdu uplynulo
16. februára 2019. Preto v súlade s čl. X bodom 2 písm. a) Rozvrhu práce Ústavného súdu
Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
(ďalej len „rozvrh práce“) bola vec prerozdelená sudcovi spravodajcovi Petrovi Molnárovi
a v zmysle čl. II bodu 3 rozvrhu práce bola meritórne prejednaná v druhom senáte
ústavného súdu v zložení tak, ako je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.
II.
11. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
12. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
13. Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojich označených
práv napadnutým uznesením krajského súdu a najvyššieho súdu.
14. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát...
15. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva...
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
18. Ústavný súd predtým, ako pristúpil k preskúmaniu námietok sťažovateľky,
považoval za nevyhnutné zrekapitulovať stručný priebeh napadnutého konania vo veci
sťažovateľky v procesných a hmotnoprávnych súvislostiach, ako aj rozhodné skutočnosti
pre posúdenie ústavnej udržateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu a najvyššieho
súdu.
19. Zúčastnená osoba sa žalobou podanou na Okresnom súde Bratislava V
(ďalej len „okresný súd“) proti sťažovateľke domáhala ochrany osobnosti a priznania práva
na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 3 000 000 Sk. Okresný súd v uvedenej veci rozhodol
rozsudkom sp. zn. 46 Coch 2/2003 zo 14. apríla 2004 tak, že sťažovateľku zaviazal
uverejniť ospravedlnenie, zaplatiť žalovanú sumu z titulu nemajetkovej ujmy a náhradu trov
konania. Proti označenému rozsudku okresného súdu sťažovateľka podala odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 Co 200/2004 z 8. decembra 2004
tak, že rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny (ďalej len „rozsudok
č. 1“). Sťažovateľka proti rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Cdo 171/2005 z 27. apríla 2006 tak, že rozsudok súdu
odvolacieho súdu, ako aj súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.
20. Sťažovateľka pod hrozbou exekúcie pred rozhodnutím najvyššieho súdu
o jej dovolaní (najvyšší súd rozhodol až 27. apríla 2006, pozn.) na základe právoplatného
rozsudku č. 1 zúčastnenej osobe ako žalobcovi zaplatila 11. júla 2005 priznané nároky
rozsudkom č. 1 spolu aj s príslušenstvom.
21. Zúčastnená osoba v reakcii na písomnú výzvu sťažovateľky na vrátenie
vyplatenej sumy (z dôvodu zrušenia rozsudku č. 1, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie)
ju odmietla vydať, preto sťažovateľka z dôvodu opatrnosti, aby sa jej nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia nepremlčal, podala 19. mája 2008 žalobu na vydanie
bezdôvodného obohatenia proti zúčastnenej osobe, keďže podľa jej názoru nárok
zúčastnenej osoby priznaný exekučným titulom, na základe ktorého plnila, zanikol.
Označená vec bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. 10 C 227/2008. Sťažovateľka
v označenom konaní okresného súdu podaním z 20. októbra 2008 požiadala okresný súd
o prerušenie konania do právoplatného skončenia vo veci ochrany osobnosti a priznania
nemajetkovej ujmy vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 46 Coch 2/2003. Okresný súd
v odôvodnení svojho rozsudku sp. zn. 10 C 227/2008 z 12. januára 2009, ktorým žalobu
sťažovateľky na vydanie bezdôvodného obohatenia zamietol, konštatoval (s. 2 označeného
rozsudku): „Nakoľko súd po vykonanom dokazovaní návrh ako nedôvodný a predčasný
zamietol, teda rozhodol o merite veci, konanie v zmysle návrhu odporcu (rozumej
zúčastnenej osoby, pozn.) podľa § 109 ods. 2 písm. c, O. s. p. neprerušil.“
22. Sťažovateľka proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 10 C 227/2008
z 12. januára 2009 podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd v konaní vedenom
pod sp. zn. 5 Co 172/2009. V rámci odvolacieho konania krajskému súdu doručila
2. októbra 2013 podanie označené ako „Späťvzatie“, ktorým svoj návrh v celom rozsahu
zobrala späť s odôvodnením, že rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 2 Co 259/2012
z 26. júna 2013 bol potvrdený rozsudok okresného súdu o žalobe o ochranu osobnosti
sp. zn. 46 Coch 2/2003 z 28. mája 2012, ktorým žalobe zúčastnenej osoby opätovne
vyhovel. Sťažovateľka preto písomne uskutočnila započítací prejav voči zúčastnenej osobe,
ktorým si započítala už vyplatenú sumu na základe rozsudku č. 1 so sumou priznanou
na základe nového právoplatného rozsudku okresného súdu vo veci ochrany osobnosti
vedeného pod sp. zn. 46 Coch 2/2003. Bola toho názoru, že predmet konania o vydanie
bezdôvodného obohatenia vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 10 C 227/2008
tak zanikol započítaním vzájomných pohľadávok, preto svoj návrh vzala v celom rozsahu
späť.
23. Krajský súd o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu
sp. zn. 10 C 227/2008 z 12. januára 2009 rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Co 172/2009
z 8. októbra 2013 tak, že ho vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, potvrdil,
avšak v časti náhrady trov konania rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zúčastnenej
osobe ako odporcovi nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení svojho rozhodnutia
v podstatnom uviedol:
„Navrhovateľ na základe takéhoto procesného vývoja vykonal jednostranný právny
úkon - Započítanie vzájomných pohľadávok s odporcom listom zo dňa 07. 08. 2013
(doručené navrhovateľovi dňa 23. 08. 2013), ktorý nebol navrhovateľom spochybnený.
Navrhovateľ však s takýmto späťvzatím nesúhlasil, preto odvolací súd nemal inú možnosť
ako späťvzatie návrhu nepripustiť v zmysle ust. § 208 O. s. p. a vo veci rozhodnúť meritórne
a tak nezostalo vzhľadom na tento hmotnoprávny a procesný vývoj nič iné ako napadnuté
rozhodnutie vo výroku správne potvrdiť.
O náhrade trov konania pred súdom prvého stupňa ako aj pred odvolacím súdom
rozhodol odvolací súd podľa ust. § 150 O. s. p. tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov
konania, pričom dôvody osobitného zreteľa videl v samotnom predmete konania,
keď ako už bolo konštatované, že v čase rozhodovania súdu prvého stupňa vo veci samej
existoval nárok navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia, takže nemožno
povedať, že návrh podaný navrhovateľom bol nesprávny alebo až šikanózny ako to uviedol
navrhovateľ, ale naopak právnym poriadkom prípustný. “
24. Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu (sp. zn. 5 Co 172/2009
z 8. októbra 2013) v časti o trovách konania pred súdom prvej inštancie, ako aj odvolacieho
súdu podala dovolanie zúčastnená osoba, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením
sp. zn. 8 Cdo 93/2014 z 18. novembra 2014 tak, že dovolaním napadnutý výrok o trovách
konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
V odôvodnení svojho rozhodnutia najvyšší súd dospel k záveru, že v odôvodnení dovolaním
napadnutého rozhodnutia krajského súdu absentujú špecifiká a konkretizácia dôvodu
hodného osobitného zreteľa, teda že záver o potrebe aplikácie § 150 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) nie je riadne odôvodnený a preskúmateľný,
preto konštatoval, že došlo k naplneniu dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f)
OSP spočívajúceho v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom (s. 8 odôvodnenia
rozhodnutia najvyššieho súdu).
25. Krajský súd po vrátení veci opäť rozhodoval o trovách konania v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 Co 121/2015 a napadnutým uznesením krajského súdu prvým
výrokom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v časti výroku o trovách konania a druhým
výrokom zaviazal sťažovateľku zaplatiť náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
Na odôvodnenie výrokovej časti svojho rozhodnutia v podstatnom uviedol:
„Odvolací súd, vychádzajúc zo záverov dovolacieho súdu, pri novom rozhodovaní
o trovách konania opätovne prehodnotil okolnosti tohto konkrétneho prípadu a dospel
k záveru, že nepriznanie náhrady trov konania by bolo neprimeranou tvrdosťou voči
odporcovi, ktorý v konaní nesporne dosiahol plný úspech.
Vo veci sa tiež nejedná o také zvláštne okolnosti prípadu, ktoré by výnimku zo zásady
úspechu v konaní, ktorou je rozhodovanie o trovách konania ovládané, odôvodňovali.
V odvolaní navrhovateľ požadoval nepriznanie náhrady trov konania odporcovi
podľa § 150 ods. 1 O. s. p. tvrdiac, že v čase podania návrhu bol tento podaný dôvodne,
s ohľadom na zrušujúce rozhodnutie dovolacieho súdu, ako aj z hľadiska plynutia
premlčacej lehoty tohto nároku. Podľa názoru odvolacieho súdu, nutnosť podania návrhu
na začatie konania, so zreteľom na plynutie premlčacej alebo prekluzívnej lehoty, by mohla
odôvodňovať výnimočnosť okolností prípadu, v danej veci však o takéto okolnosti nejde.
Navrhovateľovi sa nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu plnenia
podľa dovolacím súdom zrušených vyhovujúcich rozsudkov súdov vo veci náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2, 3 OZ nemohol premlčať skôr, ako súdy
opätovne rozhodli o požadovanej relutárnej náhrade. Zrušujúcim rozhodnutím dovolacieho
súdu nebolo meritórne rozhodnuté o uplatnenej materiálnej satisfakcii, jeho doručením
preto nedochádza k vzniku bezdôvodného obohatenia a premlčacia doba nezačne plynúť
od tohto okamihu, ale až od vyhlásenia nového konštitutívneho rozhodnutia, posudzujúceho
peňažný satisfakčný nárok; v danom prípade až od 28. mája 2012, resp. 26. júna 2013,
pričom návrh bol podaný už 19. 5. 2008. Súd v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia
totiž nemôže sám ako predbežnú otázku riešiť, či a v akom rozsahu materiálna satisfakcia
prislúcha, resp. neprislúcha, následne preto ani nemôže posúdiť, či a v akom rozsahu došlo
k bezdôvodnému obohateniu (porovnaj rozsudok dovolacieho súdu sp. zn. 3 Cdo/124/2002).
Neobstojí preto tvrdenie navrhovateľa, že v čase podania návrhu bol tento podaný dôvodne,
rovnako ani tvrdenie o nutnosti jeho podania z hľadiska premlčania.“
26. Sťažovateľka proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala dovolanie
z dôvodu, že jej postupom súdu bola odňatá možnosť konať, pretože odvolací súd
sa nevysporiadal s jej argumentmi uvedenými v jej odvolaní. O dovolaní sťažovateľky
rozhodol najvyšší súd svojím napadnutým uznesením tak, že ho ako procesne neprípustné
odmietol, keď sa nestotožnil s jej právnym názorom o existencii vady zakladajúcej
prípustnosť jej dovolania z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu
a nedostatočného odôvodnenia. Naopak, konštatoval:
«V súvislosti s námietkou o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu treba
uviesť, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho
poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné
vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá
prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“.
Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí
súdov Slovenskej republiky, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej
veci.
Vo vzťahu k argumentácii navrhovateľky z hľadiska aplikácie § 150 ods. 1 O. s. p.
treba zdôrazniť, že v sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje
predovšetkým zásadou úspechu v konaní (§ 142 ods. 1 O. s. p.). Aplikácia ustanovenia §
150 ods. 1 O. s. p. pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v
prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak
súd dôjde k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov
celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, keď výnimočnosť môže
spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania.
Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné,
majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti,
ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie
náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu
a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo
ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom.
Je pritom nepochybné, že odporca mal v konaní plný úspech, pred rozhodnutím
odvolacieho súdu navrhovateľka zobrala návrh späť, ktoré späťvzatie, ako vyplýva
zo zápisnice o pojednávaní pred odvolacím súdom z 8. októbra 2013, odvolací súd z dôvodu
nesúhlasu odporcu nepripustil (č. l. 186 spisu).
V odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa je odôvodnená aplikácia § 142
ods. 1 O. s. p. Odvolací súd jasne a zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré dospel k záveru,
že nepriznanie náhrady trov konania podľa § 150 ods. 1 O. s. p. by bolo neprimeranou
tvrdosťou voči odporcovi, ktorý nesporne dosiahol plný úspech. Preto nebol dôvod
na postup podľa druhej vety citovaného stanoviska.»
27. Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti
medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe
subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany
základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142
ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd [čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152
ods. 4 ústavy (napr. I. ÚS 13/00, I. ÚS 49/01)].
28. Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde.
Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať
tak, aby bola právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,
ktorú tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46
ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ústavy).
29. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre pravidelne pripomína,
že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej,
ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
30. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
také rozhodnutie všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,
ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
31. Jedným z princípov predstavujúcich súčasť práva na riadny proces (čl. 46
ods. 1 ústavy) a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo
a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutia náležite odôvodniť [§ 132 a § 157
ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“), m. m. I. ÚS 243/07], pritom starostlivo prihliadať na všetko, čo vyšlo
počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej
(m. m. III. ÚS 36/2010).
32. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho
rozhodnutia dbať tiež na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery,
ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú)
verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé.
Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že práve tieto súdy majú poskytovať
v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená
spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne
napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
33. Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri
ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného
súdu, boli relevantné aj v danej veci, berúc do úvahy aj skutočnosť, že všeobecné súdy
rozhodovali ešte počas platnosti a účinnosti Občianskeho súdneho poriadku. A preto
z týchto hľadísk ústavný súd posudzoval aj sťažovateľkou napadnuté uznesenie krajského
súdu a najvyššieho súdu.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým
uznesením najvyššieho súdu
34. Z citácie uvedenej v bode 24 odôvodnenia tohto rozhodnutia vyplýva, že najvyšší
súd nepovažoval dovolaním napadnuté uznesenie krajského súdu za arbitrárne
alebo neodôvodnené do tej miery, že by neobsahovalo dôvody a právne posúdenie
dôležitých otázok podstatných pre rozhodnutie súdu, preto dovolanie z označeného dôvodu
podľa § 237 písm. f) OSP vyhodnotil ako procesne neprípustné.
35. Ústavný súd v súhrne konštatuje, že z obsahu odôvodnenia napadnutého
uznesenia zistil, že najvyšší súd reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v jej dovolaní,
ale po preskúmaní veci dospel k záveru, že námietky sťažovateľky nezakladajú ňou tvrdený
dôvod prípustnosti dovolania, čo aj dostatočne artikuloval.
36. Z judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 331/04, III. ÚS 156/06, II. ÚS 442/2014)
ďalej vyplýva, že podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok
ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
s čl. 51 ods. 1 ústavy).
37. Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane konštatuje, že rešpektuje koncepciu
opravných prostriedkov, tak ako si ju nastaví najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy
(porov. II. ÚS 398/08). Rovnako ústavný súd v minulosti rešpektoval výklad a aplikáciu
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku upravujúcich dovolacie dôvody
tak, ako si ich nastavil najvyšší súd. To sa týkalo aj dovolacieho dôvodu podľa § 237
ods. 1 písm. f) OSP (odňatie možnosti konať pred súdom). Ústavný súd v tejto súvislosti
už judikoval, že otázka posúdenia prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie
nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis
38. Vychádzajúc z uvedeného a skutočnosti, že najvyšší súd primeraným spôsobom
aplikoval na vec vzťahujúce sa procesné normy týkajúce sa dovolania a náležite odôvodnil
svoje napadnuté uznesenie, ústavný súd konštatuje, že neexistuje relevantná súvislosť medzi
označeným základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 ústavy na jednej strane a napadnutým uznesením najvyššieho súdu na druhej
strane, preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel.
39. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje,
že neexistuje relevantný súvis medzi namietaným právom hmotnej povahy a napadnutým
uznesením, pretože najvyšší súd rozhodoval o tom, či je mimoriadny opravný prostriedok
procesne prípustný. Keďže dospel k záveru, že namietaný dôvod prípustnosti nebol
naplnený, preto ďalšou tvrdenou vadou nesprávneho právneho posúdenia sa už nezaoberal,
pretože (v zmysle ustálenej judikatúry najvyššieho súdu citovanej aj v odôvodnení
napadnutého uznesenia, pozn.) táto tvrdená vada sama osebe prípustnosť dovolania
nezakladá. Inými slovami, v dovolacom konaní nedošlo k prieskumu právneho posúdenia
samotného nároku na náhradu trov konania najvyšším súdom. Vychádzajúc z uvedeného,
sťažnosti ani v tejto jej časti nevyhovel.
40. Pokiaľ ide o namietané porušenie práva na rovnosť účastníkov v konaní
podľa čl. 47 ods. 3 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd konštatuje,
že z obsahu sťažnosti nie je možné určiť, na základe čoho sa sťažovateľka domnievala,
že došlo k porušeniu tohto označeného základného práva podľa ústavy. Ústavný súd
preto konštatuje, že ani v tomto prípade nezistil relevantnú súvislosť medzi označeným
základným právom sťažovateľky na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy
na jednej strane a napadnutým uznesením najvyššieho súdu na druhej strane, preto ústavný
súd sťažnosti ani v tejto časti nevyhovel.
K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým
uznesením krajského súdu
41. Citované závery krajského súdu (bod 23 odôvodnenia tohto rozhodnutia)
sťažovateľka považovala v okolnostiach prípadu za arbitrárne a porušujúce jej základné
právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej základné právo vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka totiž v odvolaní tvrdila, že práve
pre postoj zúčastnenej osoby, ktorá odmietala vrátiť vyplatené sumy na základe zrušeného
rozsudku č.1, jej lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť právoplatným
zrušením rozsudku č. 1, ako aj rozsudku súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti tvrdila,
že ide o konštitutívne rozhodnutie všeobecného súdu a právnym dôvodom na zaplatenie
náhrady nemajetkovej ujmy je právoplatné rozhodnutie súdu, a nie neoprávnený zásah
do osobnostných práv zúčastnenej osoby. Argumentovala tým, že práva dotknutej osoby
v zmysle § 13 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov vznikajú samotným zásahom do osobnostných práv, na rozdiel od náhrady
nemajetkovej ujmy, ktorá nevzniká samotným neoprávneným zásahom do osobnostných
práv, ale až rozhodnutím súdu, ktorým je náhrada nemajetkovej ujmy priznaná. Samotný
neoprávnený zásah sám osebe nezakladá právo na náhradu nemajetkovej ujmy,
ale len za splnenia ďalších podmienok definovaných v Občianskom zákonníku,
a to podmienky, že morálna satisfakcia nepostačuje a je preukázané, že bola v značnej miere
znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti. Ak prvostupňový súd
namiesto prerušenia konania návrh meritórne zamietol, vylúčil kategoricky akúkoľvek
možnosť vzniku bezdôvodného obohatenia na strane odporcu, pričom na takéto rozhodnutie
nemal dostatočný skutkový ani právny podklad.
42. Krajský súd na túto argumentáciu sťažovateľky nereflektoval. Pri posudzovaní
dôvodnosti aplikácie § 150 ods. 1 OSP dospel k záveru, že k bezdôvodnému obohateniu
nemohlo dôjsť, pretože „zrušujúcim rozhodnutím dovolacieho súdu nebolo meritórne
rozhodnuté o uplatnenej materiálnej satisfakcii, jeho doručením preto nedochádza k vzniku
bezdôvodného obohatenia a premlčacia doba nezačne plynúť od tohto okamihu,
ale až od vyhlásenia nového konštitutívneho rozhodnutia, posudzujúceho peňažný nárok...
súd v konaní o vydanie nemôže sám ako predbežnú otázku riešiť, či a v akom rozsahu
materiálna satisfakcia prislúcha, resp. neprislúcha, následne preto ani nemôže posúdiť,
či a v akom rozsahu došlo k bezdôvodnému obohateniu“.
43. Práve tento nosný právny názor krajského súdu, ktorým odôvodnil výrok
napadnutého uznesenia krajského súdu, je v kontexte rozhodných skutkových a právnych
okolností prípadu podľa ústavného súdu nelogický, vnútorne nekonzistentný,
nepreskúmateľný a zároveň arbitrárny, porušujúci označené práva sťažovateľky.
44. Krajský súd na jednej strane tvrdí, že ide o konštitutívne rozhodnutie, teda nemá
len deklaratórnu povahu, s čím je možné v okolnostiach veci súhlasiť, pretože o práve
na náhradu nemajetkovej ujmy rozhoduje súd na základe návrhu účastníka konania a svojej
voľnej úvahy (avšak nie svojvôli) po vyhodnotení povahy každého konkrétneho prípadu,
jednotlivých okolností zásahu, dotknutej osoby a jeho dopadov na ňu. Účastníkovi konania
ako dotknutej osobe je v hmotnom práve len priznané právo domáhať sa priznania takéhoto
zadosťučinenia. Teda podľa názoru ústavného súdu právnym dôvodom a základom tohto
priznaného práva osoby dotknutej zásahom je až právny záver vyslovený súdom, že toto
právo dotknutej osobe priznáva a zároveň určí jeho rozsah, a nie samotný zásah do práv
osobnostnej povahy, čo je skutková okolnosť a je len predpokladom priznania tohto práva.
45. Napriek uvedenému krajský súd zároveň dospel k záveru, že skutočnosť, že došlo
k zrušeniu rozhodnutia, ktorým bolo právo na náhradu nemajetkovej ujmy priznané,
je bez právneho významu, keďže nebolo meritórne rozhodnuté o návrhu zúčastnenej osoby,
čo nasvedčuje tomu, že krajský súd zrušené rozhodnutie považoval za deklaratórne
rozhodnutie, pretože za právny dôvod plnenia zrejme považoval už samotnú skutočnosť,
že došlo k zásahu, ktorý, vychádzajúc z hmotného práva, umožňoval súdu priznať
aj toto právo. Táto kontroverzia v odôvodnení je zavŕšená konštatovaním, že otázku,
„či a v akom rozsahu materiálna satisfakcia prislúcha“, nie je oprávnený riešiť v konaní
o vydanie bezdôvodného obohatenia, preto žalobu ako predčasne podanú zamietol
(dôkazom z opaku krajský súd svoj názor poprel a de facto dospel k záveru,
že k bezdôvodnému obohateniu nedošlo), a keďže sťažovateľka bola v konaní plne
neúspešná, potvrdil výrok rozsudku súdu prvého stupňa o trovách konania (sťažovateľka
je povinná zaplatiť trovy konania v tam určenej sume) a zúčastnenej osobe priznal
aj náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania.
46. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že ak súd dospel k záveru,
že nebol oprávnený otázku bezdôvodného obohatenia a jeho rozsah riešiť
ani len ako predbežnú otázku, pričom od vyriešenia tejto otázky bol závislý výrok
rozhodnutia vo veci samej, boli splnené všetky predpoklady na prerušenie konania
tak, ako navrhovala sťažovateľka. Ak tak súd neurobil, a vo veci rozhodol tak, že žalobu
zamietol, sťažovateľka bola nútená podať proti označenému rozsudku súdu prvého stupňa
odvolanie, čo vyvolalo ďalšie trovy konania, tieto však nemožno pričítať sťažovateľke.
47. Navyše, krajský súd vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí o trovách konania
(citácia v bode 21 odôvodnenia tohto rozhodnutia) dospel k záveru o potrebe aplikácie
§ 150 ods. 1 OSP aj s poukazom na postoj zúčastnenej osoby ako žalovanej,
ktorá nesúhlasila so späťvzatím žaloby sťažovateľkou po tom, čo došlo k započítaniu
vzájomných pohľadávok, pričom v napadnutom uznesení už túto skutkovú okolnosť
nepovažoval za hodnú toho, aby sa s ňou vysporiadal. Takisto sa vo veci konajúce súdy
nevysporiadali a opomenuli význam nespornej skutkovej okolnosti, že k podaniu návrhu
na vydanie bezdôvodného obohatenia došlo po tom, čo bol zrušený rozsudok č. 1 aj spolu
s rozsudkom súdu prvej inštancie (teda v štádiu, keď o žalobe o ochranu osobnosti nebolo
rozhodnuté ani len neprávoplatne, pozn.) a zúčastnená osoba odmietla vydať peňažné
prostriedky, ktoré jej boli vyplatené na základe týchto zrušených rozhodnutí.
48. Už uvedené okolnosti a skutočnosti, že krajský súd si bol vedomý, že okresný súd
neprerušil konanie, hoci boli splnené predpoklady na prerušenie konania (až v priebehu
odvolacieho konania vo veci vydania bezdôvodného obohatenia bolo právoplatne
rozhodnuté vo veci ochrany osobnosti) a následne aj skutočnosť, že krajský súd bol nútený
meritórne rozhodnúť vo veci samej len z dôvodu postoja zúčastnenej osoby a že v dôsledku
nepreskúmateľnosti rozsudku č. 1 bol tento dovolacím súdom zrušený aj spolu s rozsudkom
súdu prvej inštancie, bolo podľa názoru ústavného súdu možné považovať za dostatočný
dôvod na aplikáciu § 150 ods. 1 OSP bez ďalšieho.
49. Ústavný súd už naznačil, že rozhodnutie o práve na náhradu nemajetkovej ujmy
z dôvodu neoprávneného zásahu do práv na ochranu osobnosti podľa § 13 Občianskeho
zákonníka nie je možné považovať za rozhodnutie deklaratórnej povahy. Ústavný súd
vychádza z toho, že sú predmetom posúdenia a úvahy súdu otázky, či sú vôbec splnené
podmienky na priznanie tohto práva uplatneného v žalobe a v akom rozsahu. Teda nejde
tu o povinnosť na strane zasahovateľa, ktorá by vyplývala priamo z hmotného práva,
a už vôbec nie jej rozsah. Jedine vo veci konajúci súd konštituuje a priznáva právo,
keď autoritatívne posúdi neoprávnenosť zásahu. Na uvedenom nemení nič ani skutočnosť,
že možnosť priznania tohto práva vyplýva z hmotného práva, konkrétne úpravy
§ 13 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc z uvedeného, potom v prípade, ak dôjde
k zrušeniu právoplatného rozhodnutia upravujúceho povinnosť zaplatiť náhradu
nemajetkovej ujmy a neexistuje tu žiadne rozhodnutie vo veci, ktorým by bolo priznané
toto právo dotknutej osoby, je potrebné vyplatenú sumu považovať za bezdôvodné
obohatenie. Preto právny záver alebo názor, že samotný zásah je právnym dôvodom
priznania tohto do úvahy prichádzajúceho hmotného práva, je mylný a nemá oporu
v právnom poriadku Slovenskej republiky. Keďže ide o konštitutívne rozhodovanie súdu,
právnym dôvodom je až samotné rozhodnutie súdu o tom, že také právo vzhľadom
na okolnosti prípadu priznáva a v určitom rozsahu.
50. Ústavný súd už v inej veci iného sťažovateľa konštatoval, že právoplatný
rozsudok súdu bude právnym dôvodom plnenia len vtedy, ak sa právoplatnosťou rozsudku
konštituujú (zakladajú, menia alebo rušia) práva a povinnosti subjektov právnych vzťahov.
Ak bude takýto rozsudok na základe mimoriadneho opravného prostriedku zrušený, potom
pôjde o právny dôvod plnenia, ktorý dodatočne odpadol [v zmysle § 451
ods. 2 Občianskeho zákonníka (II. ÚS 18/2016)]. S uvedeným právnym názorom
sa stotožňuje aj vo veci rozhodujúci senát.
51. Preto neobstojí právny záver krajského súdu, že zrušením rozsudku
č. 1 a rozsudku súdu prvej inštancie vo veci ochrany osobnosti nedochádza k vzniku
bezdôvodného obohatenia a premlčacia doba nezačne plynúť až do právoplatnosti nového
rozhodnutia vo veci samej.
52. O zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením veci možno hovoriť spravila vtedy, ak ústavný súd zistí svojvoľnú
interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ak dôvody, na ktorých je založené
súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej
a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti (m. m. III. ÚS 502/2011, III. ÚS 104/2013).
53. Ústavný súd na základe uvedeného dospel k záveru, že krajský súd napadnutým
uznesením nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo
k neprípustnému zásahu do tohto základného práva sťažovateľky, a tým aj k jeho porušeniu.
Keďže výrokom svojho napadnutého uznesenia krajský súd zároveň zasiahol
aj do majetkových práv sťažovateľky, ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
uznesením krajského súdu bolo porušené aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, preto konštatuje aj porušenie tohto majetkového práva sťažovateľky
napadnutým uznesením krajského súdu (bod 1 výroku nálezu).
54. Ústavný súd na základe svojho zistenia, že napadnutým uznesením krajského
súdu došlo k porušeniu označených práv sťažovateľky, napadnuté uznesenie krajského súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie (bod 2 výroku nálezu).
55. V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
III.
56. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 133 ods. 3 písm. e) zákona o ústavnom súde,
ak ústavný súd ústavnej sťažnosti vyhovie, môže priznať sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie, ak o to požiadal.
57. Podľa § 123 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha
primeraného finančného zadosťučinenia, v ústavnej sťažnosti uvedie rozsah, ktorý
požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak
ústavný súd prizná sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci,
ktorý porušil základné práva alebo slobody, je povinný sťažovateľovi primerané finančné
zadosťučinenie zaplatiť do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu. Ak ten, komu bolo uložené zaplatiť sťažovateľovi finančné zadosťučinenie,
v tejto lehote priznané finančné zadosťučinenie sťažovateľovi nezaplatí, v zmysle
odseku 2 citovaného ustanovenia sa zvyšuje finančné zadosťučinenie priznané ústavným
súdom o 5 % za každý aj začatý rok omeškania až do jeho zaplatenia.
58. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume
6 500 €, ktoré odôvodnila tým, že uvedená suma predstavuje súhrnnú výšku úrokov
z omeškania z jednotlivých úhrad, ktoré bola povinná uhradiť v prospech zúčastnenej
osoby.
59. Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančného zadosťučinenia
nie je náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím
orgánu verejnej moci (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Odôvodnenie požadovaného
finančného zadosťučinenia nasvedčuje, že sťažovateľka ho vníma najmä ako náhradu
majetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku odopretia spravodlivosti a v dôsledku vynaložených
súm zaplatených v prospech protistrany. Inštitút finančného zadosťučinenia podľa čl. 127
ods. 3 ústavy však nemôže suplovať náhradu škody, ktorú v takýchto prípadoch zaručuje
čl. 46 ods. 3 ústavy v rovine zákonnej právnej regulácie realizovanej zákonom č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov.
60. Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie
sa môže, ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné
dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne
upraveným spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08, III. ÚS 623/2017).
61. Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľky účinne
poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnuté uznesenie
krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho
názoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd požadované finančné zadosťučinenie nepriznal
(bod 4 výroku nálezu).
IV.
62. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania. Právny
zástupca sťažovateľky si nárok na náhradu trov konania uplatnil bez vyčíslenia jej výšky.
63. Ústavný súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z obsahu súdneho
spisu. Odmenu priznal za dva úkony právnej služby, t. j. prevzatie a prípravu zastupovania
a podanie sťažnosti, vychádzal pritom z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2015, ktorá bola 858 €, keďže išlo
o úkony právnej služby vykonané v roku 2016. Odmena za jeden úkon právnych služieb
za rok 2016 v zmysle § 11 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) predstavuje sumu 143 €.
Takto stanovená odmena spolu s režijným paušálom 8,58 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)
predstavuje sumu 151,58 € za jeden úkon uskutočnený v roku 2016, t. j. za dva úkony
303,16 €. Pokiaľ ide o stanovisko sťažovateľky k vyjadreniu krajského súdu a najvyššieho
súdu doručené 30. augusta 2019, ústavný súd za tento úkon právnej služby náhradu trov
sťažovateľke nepriznal, keďže stanovisko neobsahovalo nové skutočnosti ani argumentáciu.
Právny zástupca je zároveň platiteľom dane z pridanej hodnoty, preto sa odmena a náhrady
zvyšujú za jeden úkon právnej služby podľa § 18 ods. 3 vyhlášky o daň z pridanej hodnoty
v sume 30,32 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal sťažovateľke, spolu
takto predstavuje 363,80 € (bod 3 výroku rozhodnutia).
64. Toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia poslednému
z účastníkov konania (§ 70 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. októbra 2019