Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)III. ÚS 87/08
PDF · 236.53 KB
No categories available
III. ÚS 87/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júla 2008 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť D. T., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária,
B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod
sp. zn. 11 C 83/1994 a takto
rozhodol:
1. Základné právo D. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 83/1994
p o r u š e n é b o l o .
2. D. T. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk
(slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý
zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Okresný súd Banská Bystrica j e p o v i n n ý uhradiť D. T. trovy konania
v sume 7 492 Sk (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún) na účet jeho
právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti D. T. n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra
2007 doručená sťažnosť D. T., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci
v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 C 83/1994.
Po prijatí sťažnosti uznesením č. k. III. ÚS 87/08-15 na ďalšie konanie ústavný súd
vyzval 26. marca 2008 predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril a aby
ústavnému súdu zaslal súdny spis.
Predseda okresného súdu doručil ústavnému súdu 28. apríla 2008 vyjadrenie
k podanej sťažnosti spolu s požadovaným súdnym spisom. Vo vyjadrení podal stručný
prehľad procesných úkonov súdu a účastníkov konania a zároveň zrekapituloval vyjadrenie
zákonnej sudkyne k postupu okresného súdu v konaní. Z obsahu vyjadrenia predsedu
okresného súdu vyplynulo, že okresný súd mal problémy so zabezpečením účastníkov
konania na žalovanej strane na pojednávaniach, pričom ich účasť bola nevyhnutná
na určenie pasívnej legitimácie v spore. Vyjadrenie sa však ťažiskovo sústreďuje
len na obdobie od pridelenia veci sudkyni JUDr. V., teda od 8. februára 2006.
Vo vyjadrení ďalej okresný súd poukázal na skutočnosť, že hoci vo veci rozhodol
12. decembra 2007 v prospech sťažovateľa, ktorý vystupoval ako žalobca, „napriek tomu ...
prostredníctvom právneho zástupcu podal ústavnú sťažnosť po vyhlásení rozhodnutia dňa
18. 12. 2007, keď už vedel, že vec je rozhodnutá. Zrejme z toho dôvodu, aby ešte stihol
podať takúto ústavnú sťažnosť do právoplatného skončenia predmetnej veci.“.
Podľa názoru vo veci konajúcej sudkyne „konala podľa svojich možností. Vec
právoplatne skončila a domnieva sa, že vzhľadom na vybavovanie inej agendy nezavinila
prieťahy v tomto konaní“.
Predseda okresného súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania
vo veci.
Ústavný súd požiadal listom z 28. apríla 2008 právneho zástupcu sťažovateľa
o oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci, zároveň mu zaslal
vyjadrenie predsedu okresného súdu s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.
Právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu 27. mája 2008 stanovisko
k vyjadreniu predsedu okresného súdu, v ktorom uviedol, že „okresný súd v predmetnej
občiansko-právnej veci nebol úplne nečinný, tento vytyčoval termíny konania jednotlivých
pojednávaní, resp. robil iné procesno-právne úkony. Najmä v poslednom období, t. j. práve
po pridelení veci sudkyni – JUDr. Jane V., súd konanie urýchlil, ba dokonca dňa 21. 12.
2007 v predmetnej veci vydal meritórne rozhodnutie.
Na druhej strane sa podľa môjho názoru periodicita procesných úkonov nedá
kvalifikovať ako primerane rýchla, resp. priebežná a to predovšetkým s prihliadnutím
na celkovú dĺžku trvania konania.“.
V stanovisku prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažovateľ zdôraznil,
že „porušovateľ práva mal v tomto prípade istým spôsobom sťaženú svoju úlohu, nakoľko
odporcovia v 2) a 3) rade uvedený proces viac menej ignorovali, nezúčastňovali sa
jednotlivých pojednávaní a zároveň si nepreberali písomnosti, týkajúce sa predmetnej veci“,
avšak je úlohou „štátneho orgánu rozhodujúceho o odstránení právnej neistoty, aby sa
v súlade s právnym poriadkom vysporiadal so správaním protistrany tak, aby nedochádzalo
k zbytočným prieťahom v konaní“.
Napokon sťažovateľ vyjadril názor, že „celková dĺžka konania nebola ovplyvnená
ani zložitosťou veci, ani mojim postupom, resp. správaním sa ako účastníka konania
na strane navrhovateľa. Mám teda zato, že štát objektívne zodpovedá za prieťahy v tomto
konaní.“.
Sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý
má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote
prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.
Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto na splnenie
ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98).
Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom
prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP
ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho
význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých
kritérií postupoval aj v danom prípade.
Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná
právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Predmetom posudzovaného
konania je návrh sťažovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia. Po právnej stránke
v danom prípade nejde o zložitú vec. Zo skutkového hľadiska posudzované konanie nebolo
a priori zložité, okresný súd však mal problémy s vyriešením niektorých skutkových otázok.
Obsah vyžiadaného súdneho spisu však dokazuje, že po vypočutí žalovaného v 2. rade
a žalovaného v 3. rade, ktorých účasť na konaní sa okresnému súdu podarilo zabezpečiť
až v novembri a decembri 2007, došlo k objasneniu skutočného stavu veci do tej miery,
že okresný súd mohol vo veci meritórne rozhodnúť. Možno teda konštatovať, že skoršie
vypočutie uvedených žalovaných by prispelo k výraznému skráteniu predmetného konania.
Ústavný súd tak predmetné konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého
sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, hodnotí ako konanie, ktoré po právnej
ani po skutkovej stránke nie je zložité.
Pri posudzovaní druhého kritéria, podľa ktorého sú hodnotené prípadné zbytočné
prieťahy v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľa, resp. jeho
právneho zástupcu neprispelo zásadným spôsobom k celkovej dĺžke konania. Sťažovateľ
spôsobil isté predĺženie konania (približne jeden mesiac) z dôvodu omeškania s doručením
písomného stanoviska, na ktorého podanie ho vyzval okresný súd 3. júna 1996. Taktiež
v záverečnej fáze konania (október 2006 – júl 2007) sa právny zástupca nevedel
skontaktovať so sťažovateľom, pretože miesto jeho pobytu mu nebolo známe. To viedlo
okresný súd k zisťovaniu miesta pobytu sťažovateľa prostredníctvom Registra obyvateľov
Slovenskej republiky. Z obsahu súdneho spisu však ústavný súd zistil, že tento problém sám
osebe nezapríčinil nemožnosť rozhodnutia vo veci, pretože v tom období sa nariadených
pojednávaní (4. októbra 2006 a 22. júna 2007) zúčastňoval právny zástupca sťažovateľa,
avšak uvedených pojednávaní sa nezúčastňovali žalobcovia v 2. a 3. rade, pričom ich účasť
mala pre ďalší priebeh konania zásadný význam.
Pri posudzovaní tretieho kritéria relevantného na skúmanie prípadného výskytu
zbytočných prieťahov v konaní sa ústavný súd sústredil v prvom rade na zisťovanie,
či sa v postupe okresného súdu vyskytli obdobia nečinnosti.
Za najdlhšie obdobie nečinnosti možno považovať obdobie od 20. júla 2000,
keď rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako súdu
konkurzného o zrušení konkurzu na majetok žalovaného v 1. rade pre nedostatok majetku
nadobudlo právoplatnosť, a tým došlo zo zákona k zániku účinku vyhlásenia konkurzu
spočívajúceho v prerušení predmetného konania pred okresným súdom (§ 45 ods. 1 zákona
č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení platnom a účinnom do konca júla 2000),
do 2. septembra 2004, keď okresný súd požiadal krajský súd o oznámenie stavu
konkurzného konania. Tento prieťah v konaní okresného súdu predstavoval viac ako štyri
roky a jeden mesiac. Podľa názoru ústavného súdu mal okresný súd po prerušení konania
z dôvodu vyhlásenia konkurzu v kratších časových intervaloch zisťovať stav konkurzného
konania tak, aby po jeho skončení mohol v čo najkratšom čase pokračovať v predmetnom
konaní.
V postupe okresného súdu ústavný súd zistil aj kratšie obdobia nečinnosti, ktoré však
v konečnom dôsledku mali vplyv na celkovú dĺžku konania.
Išlo o obdobie po pojednávaní 30. júna 1994 do 4. novembra 1994, keď okresný súd
nariadil pojednávanie vo veci na 30. november 1994 (viac ako štyri mesiace). Kratším
obdobím nečinnosti bolo aj obdobie od 8. júla 1996, keď právny zástupca sťažovateľa
doručil okresnému súdu požadované písomné stanovisko, do 8. októbra 1996, keď okresný
súd nariadil pojednávanie (tri mesiace). V období od 9. decembra 2005, keď okresný súd
zisťoval stav konania o výmaz žalovaného v 1. rade z obchodného registra,
do 12. septembra 2006, keď bolo nariadené pojednávanie, vykázal postup okresného súdu
v posudzovanom konaní prieťah v trvaní deviatich mesiacov. Štvormesačné obdobie
nečinnosti okresného súdu trvalo od pojednávania 4. októbra 2006 do 23. februára 2007,
keď okresný súd adresoval výzvy právnemu zástupcovi sťažovateľa aj likvidátorovi
žalovaného v 1. rade.
Takto sa okresný súd podieľal na celkovej dĺžke konania (desať rokov a osem
mesiacov po odpočítaní obdobia prerušenia konania) nečinnosťou v konaní trvajúcou päť
rokov a deväť mesiacov.
Pozornosti ústavného súdu neušlo ani pochybenie okresného súdu v období
od 20. januára 1995 do 22. marca 1996. Počas tohto obdobia okresný súd zisťoval
u spoločnosti C., P., stav právneho vzťahu založeného leasingovou zmluvou uzavretou
18. decembra 1992 medzi touto spoločnosťou a žalovaným v 2. rade. Okresný súd
v uvedenom období adresoval českej spoločnosti tri výzvy s rovnakou žiadosťou (doručenie
bolo vykázané 20. januára 1995 a 11. decembra 1995, posledná výzva je z 26. februára
1996), pritom z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že odpoveď spoločnosti C.,
P., bola v požadovanej forme okresnému súdu doručená už 16. februára 1995.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
k zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu,
ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka
súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd (II. ÚS 64/99). To znamená,
že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného
práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci
rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99). Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je teda
organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav
právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje,
aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, jednak v § 100 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje
v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,
a napokon v § 114 ods. 1 OSP, podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby
bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní. Nerešpektovanie týchto
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku môže v okolnostiach konkrétneho súdneho
konania znamenať neefektívny a nesústredený postup konajúceho súdu, a tým aj porušenie
Konanie okresného súdu v uvedenom období (20. január 1995 – 22. marec 1996)
považuje ústavný súd za neefektívny postup, ktorý znamenal predĺženie konania o viac ako
jeden rok.
Neefektivitou a nesústredenosťou sa však vyznačoval predovšetkým postup
okresného súdu pri zabezpečovaní účasti účastníkov konania na žalovanej strane
na pojednávaniach. Ústavný súd konštatuje, že ani v prípade, ak sa účastník konania vyhýba
preberaniu predvolaní na pojednávanie (a iných písomností súdu), nemôže sa súdne konanie
vyvíjať tak, že konajúcemu súdu sa podarí zabezpečiť prítomnosť účastníkov
na pojednávaní po viac ako desiatich rokoch od začatia konania. Tento záver platí obzvlášť
pre predmetné konanie okresného súdu, keďže výsluch mal na objasnenie skutkového stavu
žalovaného v 2. a 3. rade ťažiskový význam.
Procesné predpisy poskytujú súdu dostatok nástrojov, ktorými v prípade potreby
možno zabezpečiť prítomnosť účastníka konania na pojednávaní. Ide predovšetkým
o možnosť zisťovania pobytu účastníka konania, resp. doručovania súdnych zásielok
prostredníctvom orgánov Policajného zboru Slovenskej republiky (v predmetnom konaní
túto možnosť okresný súd využil až pri predvolávaní na posledné dve pojednávania
v novembri a decembri 2007), ale aj o možnosť ukladania poriadkových opatrení podľa
§ 53 OSP, či využitie predvedenia podľa § 52 OSP.
Tieto možnosti okresný súd nevyužíval dostatočne efektívne, čo výraznou mierou
prispelo k celkovej dĺžke konania.
Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako konanie vykazujúce prieťahy
relevantné z hľadiska čl. 48 ods. 2 ústavy. Z predmetného súdneho spisu vyplýva,
že na vzniku a pretrvávaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke konania vo veci
vedenej okresným súdom majú rozhodujúci podiel viaceré nedostatky v činnosti tohto súdu,
tak ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. To viedlo k zbytočným prieťahom
v konaní.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy i práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru tak, ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vzhľadom na to, že predmetné konanie bolo 26. marca 2008 právoplatne skončené, príkaz
ústavného súdu, aby okresný súd vo veci konal bez prieťahov, sa stal bezpredmetným.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa
garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj
jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy
najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie
počas predmetného konania a aj tú skutočnosť, že vo veci bolo zistené porušenie
základného práva.
Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk.
Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať mu
sumu 100 000 Sk (bod 2 výroku nálezu).
Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal
zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd
pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že
cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom
JUDr. J. S., ktorý vykonal dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu
zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Oba úkony boli vykonané v roku 2007. Podľa
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky
1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 17 822 Sk pre úkony v roku
2007), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2007 odmenu v sume 2 970 Sk. K takto
vyčíslenej sume ústavný súd pripočítal režijný paušál za dva úkony právnej pomoci,
a to dvakrát 178 Sk. Trovy právneho zastúpenia tak predstavujú sumu 6 296 Sk. Túto sumu
ústavný súd zvýšil o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % vzhľadom na to, že právny
zástupca sťažovateľa preukázal, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty.
Priznaná náhrada trov právneho zastúpenia spolu predstavuje 7 492 Sk (bod 3 výroku
nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa
(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júla 2008