Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 87/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. júla 2008 v senáte

zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť D. T., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. S., Advokátska kancelária,

B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva zaručeného

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo D. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. D. T. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk

(slovom stotisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Banská Bystrica p o v i n n ý

zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Banská Bystrica j e p o v i n n ý uhradiť D. T. trovy konania

v sume 7 492 Sk (slovom sedemtisícštyristodeväťdesiatdva slovenských korún) na účet jeho

právneho zástupcu, advokáta JUDr. J. S., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti D. T. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. decembra

2007 doručená sťažnosť D. T., S. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva na prejednanie veci

v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Po prijatí sťažnosti uznesením č. k. -15 na ďalšie konanie ústavný súd

vyzval 26. marca 2008 predsedu okresného súdu, aby sa k sťažnosti vyjadril a aby

ústavnému súdu zaslal súdny spis.

Predseda okresného súdu doručil ústavnému súdu 28. apríla 2008 vyjadrenie

k podanej sťažnosti spolu s požadovaným súdnym spisom. Vo vyjadrení podal stručný

prehľad procesných úkonov súdu a účastníkov konania a zároveň zrekapituloval vyjadrenie

zákonnej sudkyne k postupu okresného súdu v konaní. Z obsahu vyjadrenia predsedu

okresného súdu vyplynulo, že okresný súd mal problémy so zabezpečením účastníkov

konania na žalovanej strane na pojednávaniach, pričom ich účasť bola nevyhnutná

na určenie pasívnej legitimácie v spore. Vyjadrenie sa však ťažiskovo sústreďuje

len na obdobie od pridelenia veci sudkyni JUDr. V., teda od 8. februára 2006.

Vo vyjadrení ďalej okresný súd poukázal na skutočnosť, že hoci vo veci rozhodol

12. decembra 2007 v prospech sťažovateľa, ktorý vystupoval ako žalobca, „napriek tomu ...

prostredníctvom právneho zástupcu podal ústavnú sťažnosť po vyhlásení rozhodnutia dňa

18. 12. 2007, keď už vedel, že vec je rozhodnutá. Zrejme z toho dôvodu, aby ešte stihol

podať takúto ústavnú sťažnosť do právoplatného skončenia predmetnej veci.“.

Podľa názoru vo veci konajúcej sudkyne „konala podľa svojich možností. Vec

právoplatne skončila a domnieva sa, že vzhľadom na vybavovanie inej agendy nezavinila

prieťahy v tomto konaní“.

Predseda okresného súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania

vo veci.

Ústavný súd požiadal listom z 28. apríla 2008 právneho zástupcu sťažovateľa

o oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci, zároveň mu zaslal

vyjadrenie predsedu okresného súdu s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

Právny zástupca sťažovateľa doručil ústavnému súdu 27. mája 2008 stanovisko

k vyjadreniu predsedu okresného súdu, v ktorom uviedol, že „okresný súd v predmetnej

občiansko-právnej veci nebol úplne nečinný, tento vytyčoval termíny konania jednotlivých

pojednávaní, resp. robil iné procesno-právne úkony. Najmä v poslednom období, t. j. práve

po pridelení veci sudkyni – JUDr. Jane V., súd konanie urýchlil, ba dokonca dňa 21. 12.

2007 v predmetnej veci vydal meritórne rozhodnutie.

Na druhej strane sa podľa môjho názoru periodicita procesných úkonov nedá

kvalifikovať ako primerane rýchla, resp. priebežná a to predovšetkým s prihliadnutím

na celkovú dĺžku trvania konania.“.

V stanovisku prostredníctvom svojho právneho zástupcu sťažovateľ zdôraznil,

že „porušovateľ práva mal v tomto prípade istým spôsobom sťaženú svoju úlohu, nakoľko

odporcovia v 2) a 3) rade uvedený proces viac menej ignorovali, nezúčastňovali sa

jednotlivých pojednávaní a zároveň si nepreberali písomnosti, týkajúce sa predmetnej veci“,

avšak je úlohou „štátneho orgánu rozhodujúceho o odstránení právnej neistoty, aby sa

v súlade s právnym poriadkom vysporiadal so správaním protistrany tak, aby nedochádzalo

k zbytočným prieťahom v konaní“.

Napokon sťažovateľ vyjadril názor, že „celková dĺžka konania nebola ovplyvnená

ani zložitosťou veci, ani mojim postupom, resp. správaním sa ako účastníka konania

na strane navrhovateľa. Mám teda zato, že štát objektívne zodpovedá za prieťahy v tomto

konaní.“.

Sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Sťažovateľ zároveň namietal aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý

má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto na splnenie

ústavného práva podľa nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval

(, ).

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. ).

Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom

prípade bolo, alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa , resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote

zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou ESĽP

ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho

význam pre sťažovateľa (napr. , , ). Podľa rovnakých

kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná

právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (). Predmetom posudzovaného

konania je návrh sťažovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia. Po právnej stránke

v danom prípade nejde o zložitú vec. Zo skutkového hľadiska posudzované konanie nebolo

a priori zložité, okresný súd však mal problémy s vyriešením niektorých skutkových otázok.

Obsah vyžiadaného súdneho spisu však dokazuje, že po vypočutí žalovaného v 2. rade

a žalovaného v 3. rade, ktorých účasť na konaní sa okresnému súdu podarilo zabezpečiť

až v novembri a decembri 2007, došlo k objasneniu skutočného stavu veci do tej miery,

že okresný súd mohol vo veci meritórne rozhodnúť. Možno teda konštatovať, že skoršie

vypočutie uvedených žalovaných by prispelo k výraznému skráteniu predmetného konania.

Ústavný súd tak predmetné konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého

sťažovateľ namieta zbytočné prieťahy, hodnotí ako konanie, ktoré po právnej

ani po skutkovej stránke nie je zložité.

Pri posudzovaní druhého kritéria, podľa ktorého sú hodnotené prípadné zbytočné

prieťahy v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľa, resp. jeho

právneho zástupcu neprispelo zásadným spôsobom k celkovej dĺžke konania. Sťažovateľ

spôsobil isté predĺženie konania (približne jeden mesiac) z dôvodu omeškania s doručením

písomného stanoviska, na ktorého podanie ho vyzval okresný súd 3. júna 1996. Taktiež

v záverečnej fáze konania (október 2006 – júl 2007) sa právny zástupca nevedel

skontaktovať so sťažovateľom, pretože miesto jeho pobytu mu nebolo známe. To viedlo

okresný súd k zisťovaniu miesta pobytu sťažovateľa prostredníctvom Registra obyvateľov

Slovenskej republiky. Z obsahu súdneho spisu však ústavný súd zistil, že tento problém sám

osebe nezapríčinil nemožnosť rozhodnutia vo veci, pretože v tom období sa nariadených

pojednávaní (4. októbra 2006 a 22. júna 2007) zúčastňoval právny zástupca sťažovateľa,

avšak uvedených pojednávaní sa nezúčastňovali žalobcovia v 2. a 3. rade, pričom ich účasť

mala pre ďalší priebeh konania zásadný význam.

Pri posudzovaní tretieho kritéria relevantného na skúmanie prípadného výskytu

zbytočných prieťahov v konaní sa ústavný súd sústredil v prvom rade na zisťovanie,

či sa v postupe okresného súdu vyskytli obdobia nečinnosti.

Za najdlhšie obdobie nečinnosti možno považovať obdobie od 20. júla 2000,

keď rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) ako súdu

konkurzného o zrušení konkurzu na majetok žalovaného v 1. rade pre nedostatok majetku

nadobudlo právoplatnosť, a tým došlo zo zákona k zániku účinku vyhlásenia konkurzu

spočívajúceho v prerušení predmetného konania pred okresným súdom (§ 45 ods. 1 zákona

č. o konkurze a vyrovnaní v znení platnom a účinnom do konca júla 2000),

do 2. septembra 2004, keď okresný súd požiadal krajský súd o oznámenie stavu

konkurzného konania. Tento prieťah v konaní okresného súdu predstavoval viac ako štyri

roky a jeden mesiac. Podľa názoru ústavného súdu mal okresný súd po prerušení konania

z dôvodu vyhlásenia konkurzu v kratších časových intervaloch zisťovať stav konkurzného

konania tak, aby po jeho skončení mohol v čo najkratšom čase pokračovať v predmetnom

konaní.

V postupe okresného súdu ústavný súd zistil aj kratšie obdobia nečinnosti, ktoré však

v konečnom dôsledku mali vplyv na celkovú dĺžku konania.

Išlo o obdobie po pojednávaní 30. júna 1994 do 4. novembra 1994, keď okresný súd

nariadil pojednávanie vo veci na 30. november 1994 (viac ako štyri mesiace). Kratším

obdobím nečinnosti bolo aj obdobie od 8. júla 1996, keď právny zástupca sťažovateľa

doručil okresnému súdu požadované písomné stanovisko, do 8. októbra 1996, keď okresný

súd nariadil pojednávanie (tri mesiace). V období od 9. decembra 2005, keď okresný súd

zisťoval stav konania o výmaz žalovaného v 1. rade z obchodného registra,

do 12. septembra 2006, keď bolo nariadené pojednávanie, vykázal postup okresného súdu

v posudzovanom konaní prieťah v trvaní deviatich mesiacov. Štvormesačné obdobie

nečinnosti okresného súdu trvalo od pojednávania 4. októbra 2006 do 23. februára 2007,

keď okresný súd adresoval výzvy právnemu zástupcovi sťažovateľa aj likvidátorovi

žalovaného v 1. rade.

Takto sa okresný súd podieľal na celkovej dĺžke konania (desať rokov a osem

mesiacov po odpočítaní obdobia prerušenia konania) nečinnosťou v konaní trvajúcou päť

rokov a deväť mesiacov.

Pozornosti ústavného súdu neušlo ani pochybenie okresného súdu v období

od 20. januára 1995 do 22. marca 1996. Počas tohto obdobia okresný súd zisťoval

u spoločnosti C., P., stav právneho vzťahu založeného leasingovou zmluvou uzavretou

18. decembra 1992 medzi touto spoločnosťou a žalovaným v 2. rade. Okresný súd

v uvedenom období adresoval českej spoločnosti tri výzvy s rovnakou žiadosťou (doručenie

bolo vykázané 20. januára 1995 a 11. decembra 1995, posledná výzva je z 26. februára

1996), pritom z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že odpoveď spoločnosti C.,

P., bola v požadovanej forme okresnému súdu doručená už 16. februára 1995.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej

k zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen nekonaním príslušného súdu,

ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka

súdneho konania vo veci, s ktorou sa obrátil na súd (). To znamená,

že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie zaručeného

práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej

neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci

rozhodol (, ). Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je teda

organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav

právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Takáto povinnosť je konkretizovaná jednak v Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje,

aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola

rýchla a účinná, jednak v , podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje

v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá,

a napokon v , podľa ktorého predseda senátu pripraví konanie tak, aby

bolo možné rozhodnúť spravidla na jedinom pojednávaní. Nerešpektovanie týchto

ustanovení môže v okolnostiach konkrétneho súdneho

konania znamenať neefektívny a nesústredený postup konajúceho súdu, a tým aj porušenie

.

Konanie okresného súdu v uvedenom období (20. január 1995 – 22. marec 1996)

považuje ústavný súd za neefektívny postup, ktorý znamenal predĺženie konania o viac ako

jeden rok.

Neefektivitou a nesústredenosťou sa však vyznačoval predovšetkým postup

okresného súdu pri zabezpečovaní účasti účastníkov konania na žalovanej strane

na pojednávaniach. Ústavný súd konštatuje, že ani v prípade, ak sa účastník konania vyhýba

preberaniu predvolaní na pojednávanie (a iných písomností súdu), nemôže sa súdne konanie

vyvíjať tak, že konajúcemu súdu sa podarí zabezpečiť prítomnosť účastníkov

na pojednávaní po viac ako desiatich rokoch od začatia konania. Tento záver platí obzvlášť

pre predmetné konanie okresného súdu, keďže výsluch mal na objasnenie skutkového stavu

žalovaného v 2. a 3. rade ťažiskový význam.

Procesné predpisy poskytujú súdu dostatok nástrojov, ktorými v prípade potreby

možno zabezpečiť prítomnosť účastníka konania na pojednávaní. Ide predovšetkým

o možnosť zisťovania pobytu účastníka konania, resp. doručovania súdnych zásielok

prostredníctvom orgánov Policajného zboru Slovenskej republiky (v predmetnom konaní

túto možnosť okresný súd využil až pri predvolávaní na posledné dve pojednávania

v novembri a decembri 2007), ale aj o možnosť ukladania poriadkových opatrení podľa

, či využitie predvedenia podľa .

Tieto možnosti okresný súd nevyužíval dostatočne efektívne, čo výraznou mierou

prispelo k celkovej dĺžke konania.

Konanie v predmetnej veci ústavný súd kvalifikuje ako konanie vykazujúce prieťahy

relevantné z hľadiska . Z predmetného súdneho spisu vyplýva,

že na vzniku a pretrvávaní nepriaznivého a nežiaduceho stavu v dĺžke konania vo veci

vedenej okresným súdom majú rozhodujúci podiel viaceré nedostatky v činnosti tohto súdu,

tak ako boli uvedené v odôvodnení tohto rozhodnutia. To viedlo k zbytočným prieťahom

v konaní.

Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

i práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru tak, ako je to uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na to, že predmetné konanie bolo 26. marca 2008 právoplatne skončené, príkaz

ústavného súdu, aby okresný súd vo veci konal bez prieťahov, sa stal bezpredmetným.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa

garantovaného mu a práva podľa dohovoru, zaoberal sa aj

jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy

najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie

počas predmetného konania a aj tú skutočnosť, že vo veci bolo zistené porušenie

základného práva.

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 150 000 Sk.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať mu

sumu 100 000 Sk (bod 2 výroku nálezu).

Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd

pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že

cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

JUDr. J. S., ktorý vykonal dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu

zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Oba úkony boli vykonané v roku 2007. Podľa

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky

1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 17 822 Sk pre úkony v roku

2007), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2007 odmenu v sume 2 970 Sk. K takto

vyčíslenej sume ústavný súd pripočítal režijný paušál za dva úkony právnej pomoci,

a to dvakrát 178 Sk. Trovy právneho zastúpenia tak predstavujú sumu 6 296 Sk. Túto sumu

ústavný súd zvýšil o daň z pridanej hodnoty vo výške 19 % vzhľadom na to, že právny

zástupca sťažovateľa preukázal, že je platiteľom dane z pridanej hodnoty.

Priznaná náhrada trov právneho zastúpenia spolu predstavuje 7 492 Sk (bod 3 výroku

nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa

( v spojení s ).

Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júla 2008