Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 9 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (16)II. ÚS 165/2019
PDF · 383.48 KB
No categories available
II. ÚS 165/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. novembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Laššákovej a zo sudcov Petra Molnára
a Ľuboša Szigetiho (sudca spravodajca) prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti
TOKO AGRI a. s., Na Strži 1702/65, Praha, Česká republika, IČO 28 888 901, zastúpenej
advokátkou JUDr. Martinou Benčíkovou Poliakovou, Hlavná 63, Štefanová, vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Trnava sp. zn.
23 R 4/2016 z 26. septembra 2018 a takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti TOKO AGRI a. s. na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu
Trnava sp. zn. 23 R 4/2016 z 26. septembra 2018 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Okresného súdu Trnava sp. zn. 23 R 4/2016 z 26. septembra 2018
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti TOKO AGRI a. s. p r i z n á v a úhradu trov konania
v sume 325,42 € (slovom tristodvadsaťpäť eur a štyridsaťdva centov), ktorú j e Okresný
súd Trnava p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. Martiny Benčíkovej
Poliakovej, Hlavná 63, Štefanová, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 27. júna
2019 prijal na ďalšie konanie ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti TOKO AGRI a. s.,
Na Strži 1702/65, Praha, Česká republika, IČO 28 888 901 (ďalej len „sťažovateľka“),
podľa § 56 ods. 5 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 R 4/2016
z 26. septembra 2018 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka prihlásila 28. decembra
2016 do reštrukturalizačného konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 23 R 4/2016
svoju pohľadávku voči dlžníkovi , , ,
v celkovej výške 446 859,90 €. Prihlášku pohľadávky zaslala sťažovateľka prostredníctvom
svojho právneho zástupcu mailom toho istého dňa reštrukturalizačnému správcovi,
obchodnej spoločnosti
(ďalej len „správca“), a to na mailovú adresu , ktorá
bola uvedená ako doručovacia adresa pre prihlášky pohľadávok vo výzve na prihlásenie
pohľadávok z 22. novembra 2016. Vzhľadom na skutočnosť, že mailová schránka správcu
bola k tomuto dňu nefunkčná, sťažovateľka zaslala v ten istý deň prihlášku pohľadávky
mailom okresnému súdu, a to napriek tomu, že jej táto povinnosť zo zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“) nevyplýva. Súbežne zaslala
sťažovateľka prihlášku pohľadávky v písomnom vyhotovení prostredníctvom poskytovateľa
poštových služieb správcovi aj okresnému súdu. Prípisom doručeným 5. januára 2017 bola
sťažovateľka správcom vyrozumená o tom, že sa na jej prihlášku pohľadávky neprihliada,
a to z dôvodu, že súčasťou prihlášky pohľadávky doručenej prostredníctvom
prevádzkovateľa poštových služieb 2. januára 2017 nebolo splnomocnenie pre
(ďalej len „splnomocnenec“), ktorý prihlášku pohľadávky za sťažovateľku
podpísal a podal. Správca zároveň skonštatoval, že sťažovateľke uplynula lehota pre
prihlásenie pohľadávky.
3. Na základe návrhu správcu z 5. januára 2017 okresný súd rozhodol uznesením č. k.
23 R 4/2016-359 z 5. apríla 2017 výrokom III, že na podanie sťažovateľky sa ako
na prihlášku neprihliada s odôvodnením, že prihláška pohľadávky bola doručená
po uplynutí zákonnej lehoty na prihlasovanie pohľadávok. Uznesením okresného súdu č. k.
23 R 4/2016-1226 z 29. júna 2017 bola sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu č. k.
23 R 4/2016-359 z 5. apríla 2017 vydanému vyšším súdnym úradníkom zamietnutá, a to
najmä s odkazom na skutočnosť, že prihláška bola podpísaná splnomocnencom, ktorého
plná moc nebola súčasťou podania doručovaného mailom okresnému súdu 28. decembra
2016, a teda na prihlášku sťažovateľky nemožno prihliadať. Zároveň okresný súd uznal
námietku sťažovateľky o doručení prihlášky pohľadávky v zákonnej lehote za dôvodnú.
4. Sťažovateľka napadla uznesenie okresného súdu č. k. 23 R 4/2016-1226 z 29. júna
2017 na ústavnom súde, ktorý nálezom sp. zn. III. ÚS 623/2017 z 13. decembra 2017
konštatoval porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, uznesenie
okresného súdu č. k. 23 R 4/2016-1226 z 29. júna 2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Pri prerokovávaní ústavnej sťažnosti ústavný súd po vyžiadaní elektronického
podania sťažovateľky doručeného okresnému súdu zistil, že súčasťou mailom doručenej
prihlášky pohľadávky na okresný súd bola aj plná moc na podpísanie prihlášky pre
splnomocnenca.
5. Po vrátení veci na ďalšie konanie okresný súd napadnutým uznesením sťažnosť
veriteľa (sťažovateľky) opätovne zamietol s odôvodnením, že sťažovateľka nepreukázala
doručenie písomného splnomocnenia pre splnomocnenca v zákonnej lehote na prihlásenie
pohľadávky, keďže hoci sťažovateľka doručila okresnému súdu prihlášku pohľadávky
s prílohami elektronickou formou bez autorizácie 28. decembra 2016, následná poštová
zásielka, ktorá bola okresnému súdu doručená 2. januára 2017, neobsahovala písomnú plnú
moc. Z tohto dôvodu sa podľa okresného súdu javí prihláška sťažovateľky ako nepodpísaná,
a preto na ňu nemožno s poukazom na § 29 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii
prihliadať.
6. V ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta, že okresný súd sa v napadnutom
uznesení neriadil právne záväzným stanoviskom ústavného súdu vyjadreným v jeho náleze
sp. zn. III. ÚS 623/2017 z 13. decembra 2017 a neakceptoval argumentáciu sťažovateľky,
podľa ktorej prihlášku pohľadávky doručenú mailom okresnému súdu následne zaslala
správcovi a okresnému súdu spolu so všetkými prílohami vrátane plnej moci. Svoje tvrdenia
preukazuje aj čestnými vyhláseniami , ktorá vykonávala
kompletizáciu a balenie poštovej zásielky a splnomocnenca, ktorý prihlášku kontroloval
a podpisoval. Poukazuje na to, že by bolo nelogické, keby práve táto listina absentovala
v obálke už skôr spracovanej prihlášky a opakovane, avšak neúspešne, zasielanej
elektronicky správcovi. Poukazuje tiež na skutočnosť, že správcovi bola plná moc opätovne
zaslaná, a to prípisom z 5. januára 2017, pričom táto skutočnosť nemá podľa jej názoru
vplyv na riadne a včasné doručenie prihlášky pohľadávky.
7. Sťažovateľka okresnému súdu vytýka, že jeho argumentácia uvedená
v odôvodnení napadnutého uznesenia je irelevantná, keďže okresný súd sa v nej zaoberá
prihláškou doručenou okresnému súdu, a nie tým, čo je pre rozhodnutie podstatné, a to
riadne a včasné doručenie prihlášky správcovi. Sťažovateľka ďalej namieta, že napadnutým
uznesením jej bola fakticky znemožnená účasť na reštrukturalizácii dlžníka a jej
pohľadávka voči dlžníkovi tak nemohla byť ani čiastočne uspokojená.
8. Podľa názoru sťažovateľky je platná právna úprava týkajúca sa prihlasovania
pohľadávok veriteľov v rozpore s ústavou a zárukami právneho štátu. Protiústavnosť
sťažovateľka vidí v skutočnosti, že včasnosť podania prihlášky nezávisí na jej vlastnom
konaní podľa obecnej zásady vigilantibus iura scripta sunt, ale na (ne)činnosti správcu
a jeho schopnosti poskytovať súčinnosť pri doručovaní, t. j. preberať zásielky. Práve tento
prípad je podľa sťažovateľky ukážkou neúmyselného pochybenia a nepripravenosti správcu
poskytovať veriteľom súčinnosť pri prihlasovaní pohľadávok. Hmotnoprávny charakter
lehoty pre prihlásenie pohľadávok je podľa názoru sťažovateľky nesprávny, resp. rozporný
s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, pričom tento charakter v konečnom dôsledku
umožňuje v prípade cezhraničných veriteľov ich izoláciu od reštrukturalizačného konania,
pretože práve títo veritelia sú odkázaní na vôľu, resp. nevôľu alebo schopnosť prípadne
neschopnosť správcov preberať poštové a iné zásielky. „Takýto stav, keď fakticky
reštrukturalizačný správca svojou činnosťou (preberaním či nepreberaním pošty, zapnutím
či nezapnutím počítača) je schopný aktívne ovplyvňovať konanie, je stavom v právnom štáte
celkom určite nežiaducim, pretože otvára priestor pre nepoctivé, v niektorých prípadoch
i dokonca skôr nezákonné konanie. Cezhraniční veritelia sú ukrátení na svojich procesných
právach, keďže cezhraničná korešpondencia je vždy zdĺhavejšia a tak majú fakticky kratšiu
lehotu na uplatnenie svojich práv.“
9. Sťažovateľka poukazuje na § 29 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii,
podľa ktorého je jednou zo základných náležitostí aj podpis. Zdôrazňuje skutočnosť, že je
nesporné, že doručená prihláška bola riadne vyplnená a podpísaná. Dôvodom
na rozhodnutie o tom, že na prihlášku sa neprihliada z dôvodu nesplnenia základnej
náležitosti podľa § 29 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze a reštrukturalizácii, je podľa názoru
sťažovateľky napríklad úplná absencia podpisu. Za situácie, keď je prihláška inak perfektná
a spĺňa všetky základné náležitosti, sa sťažovateľke javí postup, hodnotenie a záver
okresného súdu ako bezprecedentne formalistický, čo nie je v súlade s účelom a zmyslom
zákona. Napadnuté uznesenie okresného súdu považuje preto sťažovateľka za arbitrárne
a svojvoľné, ktorým došlo k neprípustnému a účelovému výkladu ustanovení zákona
o konkurze a reštrukturalizácii a k popretiu účelu a významu týchto ustanovení.
10. Na základe skutočností uvedených v ústavnej sťažnosti sťažovateľka navrhuje,
aby ústavný súd po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil porušenie
sťažovateľkou označených práv (bod 1) napadnutým uznesením okresného súdu, napadnuté
uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, priznal sťažovateľke
primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 € a náhradu trov právneho zastúpenia
na účet právnej zástupkyne sťažovateľky.
11. Na základe výzvy ústavného súdu sa k opodstatnenosti ústavnej sťažnosti vyjadril
predseda okresného súdu, ktorý vo svojom podaní z 15. júla 2019 uviedol: «... ako súd
konštatoval v napadnutom uznesení zo dňa 26.9.2018, veriteľ (sťažovateľ) nepreukázal
v zákonnej prihlasovacej lehote, že by jeho prihláška bola podpísaná oprávnenou osobou -
vzhľadom na to, aj napriek opačnému tvrdeniu sťažovateľa, nemal súd preukázané
podpísanie prihlášky oprávnenou osobou, a preto nemohol konštatovať splnenie zákonných
podmienok na prihlásenie pohľadávok sťažovateľa ako veriteľa do reštrukturalizácie.
Nie je pri tom podstatné, či sťažovateľ súhlasí alebo nesúhlasí s hmotnoprávnym
charakterom a dĺžkou lehoty na prihlasovanie pohľadávok - pre každého z veriteľov platí
rovnaká hmotnoprávna lehota (u cezhraničných veriteľov sa pritom akceptuje lehota 30 dní
od doručenia výzvy na prihlásenie pohľadávky, na rozdiel od „domácich“ veriteľov, ktorí
majú lehotu 30 dní na prihlásenie svojich pohľadávok od povolenia reštrukturalizácie),
a bolo na vôli a zodpovednosti sťažovateľa že si prihlásenie svojej pohľadávky nechával až
na koniec lehoty.
Súd musel opakovane konštatovať, že v danej veci jednoducho nemá preukázané
doručenie písomnej plnej moci pre právneho zástupcu veriteľa v zákonnej hmotnoprávnej
lehote, v celom spisovom materiáli sa ani po opakovanom dôkladnom preštudovaní žiadna
sťažovateľom tvrdená listina nenachádza. Ak došlo na strane právneho zástupcu veriteľa
k neúmyselnému zlyhaniu ľudského faktora a k opomenutiu zaslania spolu s prihláškou aj
písomného plnomocenstva, nemožno dôsledky prenášať na správcu alebo súd argumentujúc
svojvôľou súdu.
Takisto zásadne nemôžem súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že by konajúci súd
nerešpektoval názor ústavného súdu vysloveného v náleze sp. zn. III. ÚS 623/2017-25
zo dňa 13.12.2017 - okresný súd sa riadil názorom ústavného súdu a v bode 19
odôvodnenia napadnutého uznesenia (v súlade so závermi ústavného súdu) konštatoval, že
„dňa 28.12.2016 o 11:03 hodine bolo na mailovú adresu podateľne súdu doručené
elektronické podanie bez autorizácie z mailovej adresy advokátskej kancelárie
HSP&Partners, ktoré obsahovalo okrem prihlášky aj 7 príloh, vrátane plnej moci pre
zo dňa 21.12.2016“. Skutočnosť, že ústavný súd zrušil pôvodné
rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp. zn. 23R/4/2016 zo dňa 29.6.2017 ešte neznamená,
že v ďalšom rozhodnutí súd nemôže dospieť na základe vykonaného dokazovania
k rovnakému záveru (zohľadniac pri tom právne závery ústavného súdu), a že jeho výrok
bude nakoniec rovnaký, ako v predchádzajúcom rozhodnutí.
V predmetnej veci je tiež irelevantné argumentovať ustanovením § 197a, ods. 3
zákona o konkurze a reštrukturalizácii (ktoré súd nespochybňuje), pretože ako súd už
opakovane uviedol, v spise sa žiadne (ani dodatočne doručené) písomné plnomocenstvo pre
právneho zástupcu veriteľa datované do 28.12.2016 nenachádza. Ako už poukázal v bode
20 odôvodnenia napadnutého uznesenia „hoci veriteľ doručil súdu prihlášku s prílohami
elektronickou formou bez autorizácie dňa 28.12.2016, následná poštová zásielka, ktorá
bola súdu doručená až dňa 2.1.2017 neobsahovala po jej otvorení písomnú plnú moc pre
.“
V tomto smere súd už v napadnutom uznesení zdôraznil, že od správcu nemožno
požadovať, aby preukazoval negatívnu skutočnosť, t. j. že mu plná moc nebola doručená.
Práve naopak, je na veriteľovi, aby doručenie spornej plnej moci v zákonnej lehote dokázal.
Ak teda samotný veriteľ tvrdil, že prihlášku aj s prílohami (vrátane plnej moci) doručoval
okrem správcu aj súdu, potom súd preveroval tieto tvrdenia veriteľa a zistil, že
nezodpovedajú tvrdeným skutočnostiam. Na základe toho nepovažuje súd takéto tvrdenia
veriteľa za vierohodné, ale za účelové v snahe sanovať svoju chybu pri doručovaní
písomného plnomocenstva - znamená to, že ak veriteľ tvrdí že s prihláškou doručoval
spornú písomnú plnú moc správcovi a aj súdu, a ak správca toto tvrdenie poprie a naviac aj
súd zistí, že ani jemu nebola písomná plná moc doručená (v dodatočnej lehote), nemá
dôvod spochybňovať tvrdenie správcu (práve naopak je tým spochybnená vierohodnosť
tvrdení veriteľa / sťažovateľa).»
Na základe uvedených dôvodov považuje predseda okresného súdu ústavnú sťažnosť
sťažovateľky za zjavne neopodstatnenú.
12. K vyjadreniu predsedu okresného súdu mala možnosť zaujať stanovisko
sťažovateľka, ktorá túto možnosť využila a vo svojom podaní z 26. júla 2019 uviedla, že
„má za to, že argumenty porušovateľa v jeho vyjadrení sú nesprávne a neobstoja, keďže
žiadnym spôsobom nereflektujú už skôr vydaný nález Ústavného súdu Slovenské republiky.
Okrem toho sa porušovateľ dostatočným spôsobom nevyporiadal s argumentáciou
sťažovateľa uvedenou v ústavnej sťažnosti.
Sťažovateľ sa kategoricky ohradzuje proti tvrdeniu porušovateľa ohľadne údajného
zlyhania ľudského faktora týkajúceho sa doručenia plnej moci na jeho strane, keďže žiadna
takáto skutočnosť nebola v konaní preukázaná a zo strany žiadnej zo strán sporu ani
tvrdená. Sťažovateľ tvrdí a vždy tvrdil, že súčasťou poštovej zásielky zaslanej
reštrukturalizačnému správcovi plná moc bola, tak isto ako bola v elektronickej podobe
zaslaná porušovateľovi a reštrukturalizačnému správcovi. Skutočnosť, že porušovateľ
i naďalej zaryto trvá na svojom, a to navzdory názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky
vyjadrenom v náleze zo dňa 13.12.2017, č. k. III. ÚS 623/2017-25, považuje sťažovateľ
za zarážajúcu.
Skutočnosť, že sa porušovateľ vo svojom vyjadrení opakovane zaoberá okolnosťou,
kedy a ako bola či nebola, resp. mala či nemala byť doručovaná plná moc, pritom celkom
jednoznačne ignoruje skutočnosti obsiahnuté vo vyššie citovanom náleze Ústavného súdu
Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky totiž okrem iného uviedol v bode 25
nálezu, že sa tvrdenie porušovateľa ohľadne absencie plnej moci javí ako nepresné
a nejednoznačné. Porušovateľ sa žiadnym relevantným spôsobom nezaoberá tým, kedy
a ako bola plná moc doručovaná reštrukturalizačnému správcovi, nakoľko sa obmedzuje
iba na skutočnosti týkajúce sa okamihu doručovania plnej moci porušovateľovi, a to ešte
nesprávne. Argument porušovateľa, že súčasťou poštovnej zásielky, ktorá bola súdu
doručená, nebola plná moc, je porušovateľom interpretovaný chybne, resp. nesprávne,
keďže súčasťou tejto zásielky originál plnej moci nebol a ani byť nemohol, pretože bol
doručovaný reštrukturalizačnému správcovi. Túto skutočnosť však porušovateľ interpretuje
zjavne účelovo s úmyslom neumožniť sťažovateľovi zúčastniť sa reštrukturalizačného
konania a týmto mu odníma jeho práva na aspoň čiastočné uspokojenie jeho pohľadávky.
Dôvod, prečo takto porušovateľ postupuje, nie je sťažovateľovi jasný a sťažovateľ sa môže
len domnievať, prečo takto porušovateľ opakovane koná.
Porušovateľ sa zároveň žiadnym spôsobom, a to či už v rámci ústavnou sťažnosťou
napadnutého rozhodnutia, alebo v rámci svojej repliky k ústavnej sťažnosti, nevyporiadal
s tvrdením, že súčasťou zásielky zasielanej správcovi plná moc v skutočnosti bola. Je až
zarážajúce, že porušovateľ sa uspokojil s tvrdením reštrukturalizačného správcu o absencii
plnej moci, keď podľa názoru okresného súdu nie je možné preukazovať negatívnu
skutočnosť (že plná moc nebola doručená), avšak požaduje od sťažovateľa, aby jej
doručenie preukázal. Toto je však úplne nemožné, keďže sťažovateľ v súčasnej dobe môže
len s veľkými ťažkosťami preukázať inak než čestnými vyhláseniami zastupujúceho advokáta
a jeho vtedajšej asistentky, že plná moc súčasťou podania bola. Toto by bolo možné iba
vopred prostredníctvom notárskeho zápisu osvedčujúceho vykonanie úkonu, a síce úkonu
balenia obálky s prílohami. Notár by následne musel sledovať cestu zásielky až do jej
odovzdania orgánu poštovej prepravy. Takéto konanie však zákonodarca pri tvorbe právnej
úpravy nemohol mať na mysli, pretože to nemá žiadny význam a zmysel. Navyše by takýto
postup kládol na veriteľa ďalšie náklady spojené s prihláškou jeho pohľadávky a jej
doručovaním príslušným orgánom.“.
Sťažovateľka namieta porušenie označených práv, ku ktorému došlo tým, že okresný
súd úplne a bezdôvodne ignoroval prihlášku pohľadávky do reštrukturalizácie doručenú
okresnému súdu 28. decembra 2016 v elektronickej podobe do mailovej schránky, a tým, že
sa okresný súd do dnešného dňa žiadnym relevantným spôsobom nevyporiadal s tým, či
prihláška pohľadávky bola reštrukturalizačnému správcovi doručená riadne a včas.
13. Vzhľadom na oznámenia sťažovateľky (ústavná sťažnosť) a predsedu okresného
súdu (vyjadrenie z 26. júla 2019), že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne
pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 58 ods. 3 zákona o ústavnom súde upustil od
ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
14. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
15. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
17. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
18. Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či napadnutým
uznesením okresného súdu, ktorý rozhodol, že na prihlášku sťažovateľky
do reštrukturalizačného konania nemožno prihliadať, pretože sťažovateľka nepreukázala
doručenie písomného splnomocnenia pre splnomocnenca, ktorý prihlášku podpísal,
v zákonnej lehote na prihlásenie pohľadávky, došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
19. Ústavný súd si pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“)
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
20. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00 m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia
ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov,
ak v konaní, ktoré mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť
teda predmetom kontroly vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, m. m. I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
21. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy).
Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie
a rešpektovanie ústavy všetkými orgánmi verejnej moci vrátane všeobecných súdov.
Dodržiavanie ústavy orgánmi verejnej moci však nemožno vzťahovať len na strohé
rešpektovanie jej jednotlivých článkov. Generálna interpretačná a realizačná klauzula
ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad
každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným
zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán
aplikujúci právo je v konkrétnej veci povinný uprednostniť ústavne konformný výklad, čo
sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na interpretáciu právnych noriem týkajúcich sa konkurzu
a reštrukturalizácie (porovnaj Ďurica, M. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii.
Bratislava : EUROKODEX, 2010. s. 6; m. m. tiež rozhodnutia ústavného súdu
PL. ÚS 21/08, II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07 atď.).
22. Požiadavka ústavne súladného výkladu aplikovanej právnej normy sa teda
vzťahuje v celom rozsahu aj na právne skutočnosti predpokladané zákonom o konkurze
a reštrukturalizácii súvisiace s právnym postavením veriteľa ako účastníka konkurzného
alebo reštrukturalizačného konania a jeho oprávnenia uplatňovať práva spojené
s prihlásenou pohľadávkou a na výklad, či tieto právne skutočnosti z ústavného hľadiska
boli alebo neboli naplnené (nastali alebo nenastali). Posúdenie týchto právnych skutočností
a ich interpretácia však nemôžu byť natoľko formalistické, aby sa prostredníctvom nich
v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany, ale aj zabránilo
v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte v žiadnom prípade
pripísať na ťarchu účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.
23. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo
na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho
veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci
(IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06).
24. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených
základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,
v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto
práva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom
spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a právnom myslení
konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií
25. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že pri výklade a aplikácii právnych
predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách
a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.
26. Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné citovať zákonné ustanovenia
vzťahujúce sa na danú vec.
27. Podľa § 29 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii prihláška musí byť
podaná na predpísanom tlačive a musí obsahovať základné náležitosti, inak sa na prihlášku
neprihliada. Základnými náležitosťami prihlášky sú: a) meno, priezvisko a bydlisko
veriteľa, ak ide o fyzickú osobu, alebo obchodné meno, meno a priezvisko, ak sa odlišuje
od obchodného mena, identifikačné číslo alebo iný identifikačný údaj a miesto podnikania
veriteľa, ak ide o fyzickú osobu podnikateľa, alebo názov, identifikačné číslo alebo iný
identifikačný údaj a sídlo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, b) meno, priezvisko a bydlisko
úpadcu, ak ide o fyzickú osobu, alebo obchodné meno, meno a priezvisko, ak sa odlišuje
od obchodného mena, identifikačné číslo alebo iný identifikačný údaj a miesto podnikania
úpadcu, ak ide o fyzickú osobu podnikateľa, alebo názov, identifikačné číslo alebo iný
identifikačný údaj a sídlo úpadcu, ak ide o právnickú osobu, c) právny dôvod vzniku
pohľadávky, d) poradie uspokojovania pohľadávky zo všeobecnej podstaty, e) celková suma
pohľadávky, f) podpis.
28. Podľa § 26 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 665/2005 Z. z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len
„vyhláška“), do zoznamu pohľadávok sa nezapisujú pohľadávky, ktoré boli uplatnené
prihláškou, na ktorú sa v konkurze alebo v reštrukturalizácii zo zákona neprihliada;
do zoznamu pohľadávok sa nezapisuje pohľadávka uplatnená v prihláške, ktorá a) nebola
podaná na predpísanom tlačive (§ 29 ods. 1 a § 122 ods. 1), b) neobsahuje základné
náležitosti podľa zákona (§ 29 ods. 1 a § 122 ods. 1) alebo c) bola prihlásená (v prípade
konkurzu) ako nepeňažná pohľadávka, ale k nej nebol pripojený aspoň jeden rovnopis
znaleckého posudku určujúci jej hodnotu (§ 29 ods. 7).
29. V rámci preskúmavania prerokovávanej veci sa ústavný súd dôsledne oboznámil
s odôvodnením napadnutého uznesenia okresného súdu, ktorý v relevantnej časti uviedol:
„17. Pokiaľ ide o podstatné náležitosti prihlášky, podpis veriteľa je dôkazom toho, že
prihláška je jeho procesným úkonom. Prihlášku veriteľa fyzickej osoby podáva tento veriteľ
buď sám alebo ju podáva jeho zástupca. Prihlášku veriteľa, ktorý je právnickou osobou,
podpisuje štatutárny orgán (resp. jeho člen), prípadne jeho splnomocnený zástupca.
Nesprávne podpísanie prihlášky môže spôsobiť ten právny dôsledok, že na prihlášku sa
neprihliada.
18. Súd po preskúmaní obsahu spisu zistil, že z mailu doručovaného správcovi dňa
28.12.2016 vyplýva, že prílohou prihlášky veriteľa mala byť aj plná moc pre
na podpísanie prihlášky v mene veriteľa. Veriteľ doručoval prihlášku dňa
28.12.2016 mailom aj súdu (hoci mu táto povinnosť zo zákona nevyplýva). Správca
namietal, že mu pri doručovaní prihlášky veriteľa nebolo predložené aj plnomocenstvo pre
zástupcu veriteľa ani elektronickou formou bez autorizácie a ani poštovou zásielkou.
Nakoľko nemožno od správcu požadovať, aby preukazoval negatívne skutočnosti, súd
vychádzal z tvrdenia veriteľa, že prihlášku spolu s prílohami doručoval elektronicky
a následne poštou nielen správcovi, ale aj súdu.
19. Na základe toho súd tieto skutočnosti preveroval a zistil, že dňa 28.12.2016
o 11:03 hodine bolo na mailovú adresu podateľne súdu doručené elektronické podanie bez
autorizácie z mailovej adresy advokátskej kancelárie HSP&Partners, ktoré obsahovalo
okrem prihlášky aj 7 príloh, vrátane plnej moci pre zo dňa
21.12.2016. Následne dňa 02.01.2017 bola súdu doručená poštová zásielka od odosielateľa
advokátskej kancelárie HSP&Partners, ktorej obsahom bola prihláška veriteľa a 11 príloh
(Smlouva o postoupení pohledávky zo dňa 25.04.2016, Smlouva o postoupení pohledávek
zo dňa 05.10.2016, Vyrozumění o postoupení pohledávky zo dňa 05.10.2016, Smlouva
o postoupení pohledávek zo dňa 20.10.2016, Vyrozumění o postoupení pohledávky zo dňa
20.10.2016, Smlouva o postoupení pohledávek č. M01/2016 zo dňa 21.10.2016, Vyrozumění
o postoupení pohledávky zo dňa 21.10.2016, Smlouva o postoupení pohledávek č.
M02/2016 zo dňa 24.10.2016, Vyrozumění o postoupení pohledávky zo dňa 24.10.2016,
Dohoda o úhradě dluhu zo dňa 25.04.2016 a Návrh platieb). V predmetnej poštovej zásielke
sa po jej otvorení nenachádzalo žiadne písomné plnomocenstvo udelené veriteľom
, resp. advokátskej kancelárii HSP&Partners na zastupovanie veriteľa
v konaní, príp. splnomocňujúce podpísaním reštrukturalizačnej prihlášky.
Písomné plnomocenstvo udelené bolo súdu doručené až dňa 16.02.2017,
pričom predmetná plná moc bola datovaná dátumom 15.02.2017 (č.l. 355 spisu).
20. Aby bolo možné prihliadať na prihlášku doručenú správcovi elektronicky bez
autorizácie, v zmysle § 125 ods. 2 CSP, bolo povinnosťou veriteľa dodatočne doručiť túto
prihlášku aj v listinnej podobe do 10 dní. Nakoľko prihlášku nepodpísal štatutárny orgán
veriteľa, bolo potrebné v uvedenej zákonnej lehote predložiť okrem prihlášky aj písomné
plnomocenstvo zástupcu, ktorého podpis sa na danej prihláške nachádzal. Hoci veriteľ
doručil súdu prihlášku s prílohami elektronickou formou bez autorizácie dňa 28.12.2016,
následná poštová zásielka, ktorá bola súdu doručená až dňa 02.01.2017 neobsahovala
po jej otvorení písomnú plnú moc pre .
21. Vzhľadom na to, že veriteľ nepreukázal doručenie písomného splnomocnenia
zo dňa 21.12.2016 pre správcovi v zákonnej prihlasovacej lehote, javí sa
prihláška spoločnosti TOKO AGRI a.s. ako nepodpísaná a nemožno preto na ňu prihliadať.
Predložené písomné splnomocnenie zo dňa 15.02.2017 nič nemení na názore súdu, že
na prihlášku nemožno prihliadať z dôvodu § 29 ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, pretože písomné plnomocenstvo pre nebolo správcovi
doručené v rámci zákonnej hmotnoprávnej 30-dňovej lehote. Pod ustanovenie § 29 ods. 1
zákona o konkurze a reštrukturalizácii nespadajú len prípady, keď podpis na prihláške
úplne absentuje, ale aj tie prípady, keď za právnickú osobu nekonali štatutárne orgány
stanoveným spôsobom alebo keď za právnickú osobu konala neoprávnená osoba.
22. Veriteľ nepreukázal v zákonnej prihlasovacej lehote, že by jeho prihláška bola
podpísaná oprávnenou osobou a teda na prihlášku veriteľa nemožno prihliadať.“
30. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že okresný súd svoje
rozhodnutie založil na dvoch záveroch, a síce, že prihláška doručená okresnému súdu
s prílohami v listinnej podobe, ktorá bola doplnením prihlášky doručenej v elektronickej
forme bez autorizácie, neobsahovala plnú moc pre zástupcu podpisujúceho prihlášku,
a zároveň na závere, že sťažovateľka nepreukázala doručenie plnej moci v listinnej podobe
v rámci zákonnej prihlasovacej lehoty správcovi.
31. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii v § 29 celkom jednoznačne stanovuje tie
obligatórne náležitosti prihlášky, pri absencii ktorých sa na prihlášku neprihliada. Medzi
tieto obligatórne obsahové náležitosti prihlášky každej pohľadávky patrí aj podpis [§ 29
ods. 1 písm. f) zákona o konkurze a reštrukturalizácii].
32. Z obsahu vyžiadaného spisu ústavný súd zistil, že prihláška pohľadávky
sťažovateľky doručená elektronickou formou bez autorizácie, ako aj jej následné doplnenie
v listinnej podobe obsahovalo všetky obligatórne náležitosti prihlášky vrátane podpisu.
Medzi prílohami prihlášky sťažovateľky doručenej súdu elektronickou formou bez
autorizácie sa nachádzala aj plná moc pre zástupcu, ktorý za sťažovateľku prihlášku
podpísal. Uvedená skutočnosť bola výsledkom už skoršieho zisťovania ústavného súdu,
ktorý svojím nálezom č. k. III. ÚS 623/2017-25 z 13. decembra 2017 konštatoval porušenie
základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie
uznesením okresného súdu sp. zn. 23 R 4/2016 z 29. júna 2017 práve z dôvodu zistenia, že
súčasťou mailom doručenej prihlášky na súd bola aj plná moc, na absencii ktorej založil
okresný súd svoje rozhodnutie z 29. júna 2017.
33. Touto ústavnou sťažnosťou napadnuté uznesenie okresného súdu je v rámci
svojho odôvodnenia posunuté do tej roviny, že na prihlášku pohľadávky sťažovateľky
nemožno prihliadať z dôvodu, že prihláška doručená súdu a správcovi podľa § 125 ods. 2
zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„CSP“) v listinnej podobe, ktorá je doplnením prihlášky doručenej súdu mailom,
neobsahovala plnú moc pre zástupcu sťažovateľky, ktorý prihlášku podpísal.
34. Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že skutkový záver okresného
súdu o absencii plnej moci ako prílohy prihlášky doručenej správcovi v listinnej podobe
nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože správca spolu so svojou žiadosťou podľa
§ 122 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii predložil súdu prihlášku pohľadávky bez
príloh. Na tomto základe sa potom javí právny názor okresného súdu, ktorý na prihlášku
sťažovateľky neprihliadol pre absenciu písomnej plnej moci, v dôsledku čoho ju považoval
za nepodpísanú, za svojvoľný, pretože v tomto smere nebolo zo strany okresného súdu
vykonané riadne dokazovanie.
35. Pokiaľ ide o právny názor okresného súdu, podľa ktorého sa na prihlášku
neprihliada z dôvodu nedoručenia písomnej plnej moci pre zástupcu sťažovateľky, ktorý
prihlášku podpisoval v zákonnej lehote na prihlasovanie pohľadávok, okresný súd tento
právny názor odôvodnil potrebou doplniť podanie, ako aj jeho prílohy v súlade s § 125
ods. 2 CSP v listinnej podobe. Keďže sťažovateľka plnú moc pre zástupcu podpisujúceho
prihlášku v origináli v zákonnej lehote na prihlasovanie pohľadávok súdu nepredložila,
okresný súd považoval prihlášku pohľadávky za nepodpísanú a z tohto dôvodu rozhodol, že
sa na ňu neprihliada.
36. Ústavný súd sa presvedčil o tom, že prihláška sťažovateľky doručená okresnému
súdu 28. decembra 2016 mailom obsahovala podpis advokáta .
K podaniu doručenému súdu mailom bola priložená ako jedna z príloh substitučná plná moc
z 21. decembra 2016 udelená splnomocnenou advokátkou
. Sťažovateľka doplnila takto doručené elektronické podanie bez
autorizácie v zmysle § 125 ods. 2 CSP o podanie v listinnej podobe spolu s prílohami,
medzi ktorými sa však nenachádzal originál plnej moci.
37. Sankcia, podľa ktorej sa na prihlášku neprihliada, je stanovená za neuvedenie
základných obsahových náležitostí. K prihláške je veriteľ povinný pripojiť listiny
preukazujúce v nej uvedené skutočnosti (§ 29 ods. 6 zákona o konkurze a reštrukturalizácii).
38. V zmysle § 125 ods. 2 CSP podanie vo veci samej urobené v elektronickej
podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej
podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa
dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné
doručenie podania nevyzýva. V zmysle § 125 ods. 3 CSP podanie urobené v listinnej
podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden
rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví
kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
39. Režim prihlasovania pohľadávok v konkurze alebo reštrukturalizácii sa
vyznačuje značným formalizmom. Právo uplatňovať svoje nároky počas reštrukturalizácie
majú len veritelia, ktorí spôsobom ustanoveným zákonom o konkurze a reštrukturalizácii
prihlásili svoje pohľadávky. Ak sa tieto nároky v reštrukturalizácii riadne a včas neuplatnia
prihláškou, právo vymáhať tieto nároky voči dlžníkovi v prípade potvrdenia
reštrukturalizačného plánu súdom zaniká. Prihláška pohľadávky je procesným úkonom
určeným na uplatnenie práva a v podmienkach konkurzu alebo reštrukturalizácie dlžníka je
tak zákonnou formou uplatnenia práva na prístup k súdu.
40. Pokiaľ okresný súd interpretoval § 29 ods. 1 písm. f) zákona o konkurze
a reštrukturalizácii tým spôsobom, že k prihláške pohľadávky do reštrukturalizačného
konania podpísanej zástupcom veriteľa je potrebné v zákonnej prihlasovacej lehote priložiť
originál plnej moci na zastupovanie, inak sa na prihlášku hľadí, akoby nebola podpísaná,
a preto na ňu nemožno prihliadať, považuje ústavný súd takýto výklad citovaného
ustanovenia za výsledok extrémne formalistickej aplikácie § 29 ods. 1 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii, ktorý je v rozpore s požiadavkou ústavne súladného výkladu zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Okresným
súdom poskytnutá interpretácia a aplikácia citovaného zákonného ustanovenia bráni
sťažovateľke v reálnom uplatnení jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
ústavy, ako aj práva na prístup k súdu ako imanentnej súčasti základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. V danom prípade bolo povinnosťou okresného súdu
použiť taký výklad citovaného ustanovenia, ktorý by uvedené základné práva sťažovateľky
neporušoval, ale garantoval.
41. Výklad a aplikácia § 29 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii musí
v celom rozsahu rešpektovať základné právo účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy (i právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru). Výkladom
a aplikáciou citovaného ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácii nemožno
obmedziť toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 214/04, II. ÚS 249/2011, IV. ÚS 295/2012). Prílišný formalizmus pri posudzovaní
úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých
náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad
rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú
v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (obdobne m. m. II. ÚS 135/04,
42. Ústavný súd uvádza, že nepredloženie písomnej plnej moci (originálu) pre
zástupcu podpisujúceho prihlášku pohľadávky za veriteľa v zákonnej lehote
na prihlasovanie pohľadávok nemôže byť dôvodom, pre ktorý okresný súd neprihliadne
na inak perfektnú prihlášku pohľadávky. Uvedené konštatovanie je ešte umocnené
špecifickými okolnosťami danej veci, keď sťažovateľka argumentovala a preukazovala, že
písomná plná moc bola súčasťou prihlášky doručovanej správcovi a po oznámení správcu,
že na jej prihlášku neprihliada, mu písomnú plnú moc (prípisom z 5. januára 2017, pozn.)
opakovane doručovala. Tieto skutkové okolnosti však neboli predmetom zisťovania
okresného súdu. V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že zákon explicitne vylučuje len
doplnenie alebo opravu samotnej prihlášky (§ 30 ods. 2 zákona o konkurze
a reštrukturalizácii), nie však listín k nej pripojených.
43. Ústavný súd na podklade identifikovaných nedostatkov prijal záver, podľa
ktorého okresný súd napadnutým uznesením nenaplnil požiadavky plynúce zo základného
práva sťažovateľky na súdnu ochranu ani z jej práva na spravodlivé súdne konanie, keď
zamietol sťažnosť sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu č. k. 23 R 4/2016-359
z 5. apríla 2017, ktorou rozhodol, že na prihlášku pohľadávky sťažovateľky sa neprihliada,
napriek tomu, že neboli splnené zákonné podmienky na jej zamietnutie. Keďže ústavný súd
dospel k záveru, že okresný súd sa nedostatočne presvedčivým spôsobom vysporiadal
s argumentáciou sťažovateľky, ústavne nesúladným spôsobom interpretoval a aplikoval
§ 29 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii a závery, o ktoré oprel svoje rozhodnutie
sú arbitrárne, berúc do úvahy, že predmet konania (výška pohľadávky uplatnenej spornou
prihláškou) nie je pre sťažovateľku zjavne zanedbateľný, vyslovil porušenie jej základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu (bod 1 výroku tohto
nálezu).
IV.
44. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s ustanovením § 133 ods. 2 a 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde ústavný súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, ktorým boli
porušené základné práva a slobody sťažovateľa. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť
na ďalšie konanie.
45. Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, bolo
pre dovŕšenie ochrany porušených práv potrebné využiť aj právomoc podľa čl. 127 ods. 2
ústavy, resp. podľa § 133 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde, a preto ústavný súd
zrušil napadnuté uznesenie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku
tohto nálezu).
46. V ďalšom postupe je okresný súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 134 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Okresný súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 134 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V.
47. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým
vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané
finančné zadosťučinenie.
48. Podľa § 135 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prizná sťažovateľovi
primerané finančné zadosťučinenie, orgán verejnej moci, ktorý porušil základné práva
a slobody sťažovateľa, je povinný sťažovateľovi priznané finančné zadosťučinenie zaplatiť
do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
49. Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať finančné zadosťučinenie v sume
10 000 €, ktoré odôvodnila tým, že jej všeobecné súdy odopreli právo na spravodlivý
proces, ďalej stratou dôvery v slovenský justičný systém, ako aj tým, že pokiaľ by prihláška
jej pohľadávky bola riadne zapísaná do zoznamu, bola by sťažovateľka dosiahla
uspokojenie svojej pohľadávky aspoň vo výške 50 %. Sťažovateľka zároveň dodala, že
priznanie nároku na finančné zadosťučinenie by malo voči nej plniť funkciu satisfakčnú
a voči porušovateľovi funkciu sankčnú.
50. Ústavný súd už stabilne zastáva názor, že cieľom finančného zadosťučinenia nie
je náhrada prípadnej škody vzniknutej ústavne chybným postupom alebo rozhodnutím
orgánu verejnej moci (napr. III. ÚS 237/07, III. ÚS 87/08). Odôvodnenie požadovaného
finančného zadosťučinenia nasvedčuje, že sťažovateľka ho vníma najmä ako náhradu
majetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku odopretia spravodlivosti a v dôsledku vylúčenia
možnosti uspokojiť svoju pohľadávku. Inštitút finančného zadosťučinenia podľa čl. 127
ods. 3 ústavy však nemôže suplovať náhradu škody, ktorú v takýchto prípadoch
zaručuje čl. 46 ods. 3 ústavy v rovine zákonnej právnej regulácie realizovaný zákonom
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Uvedený zákon umožňuje požadovať aj
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
51. Z citovaného čl. 127 ods. 3 ústavy tiež vyplýva, že finančné zadosťučinenie sa
môže, ale nemusí priznať. Takéto zadosťučinenie je namieste tam, kde nie je možné
dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným, ústavne a zákonne
upraveným spôsobom (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02, II. ÚS 152/08).
52. Podľa názoru ústavného súdu je ochrana základných práv sťažovateľky účinne
poskytnutá tým, že ústavný súd konštatoval ich porušenie, zrušil napadnuté uznesenie
okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie s formulovaním záväzného právneho
názoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd požadované finančné zadosťučinenie nepriznal
(bod 4 výroku tohto nálezu).
VI.
53. Podľa § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti nahradil inému účastníkovi konania alebo štátu trovy konania.
54. Sťažovateľka si v ústavnej sťažnosti uplatnila nárok na náhradu trov konania
pred ústavným súdom.
55. Ústavný súd v zmysle § 73 ods. 3 zákona o ústavnom súde rozhodol o náhrade
trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním.
Náhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie
ústavnej sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c)
a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd vychádzal zo základnej sadzby tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby za rok 2018 v sume 153,50 € (1/6 výpočtového
základu podľa § 11 ods. 3 vyhlášky) a tiež zo sadzby za náhradu hotových výdavkov
(režijný paušál) za každý úkon právnej služby za rok 2018 v sume 9,21 € (1/100
výpočtového základu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky). Výsledná suma, ktorú ústavný súd
priznal sťažovateľke ako náhradu trov právneho zastúpenia, preto predstavovala sumu
325,42 €.
56. Ústavný súd nepriznal úhradu za úkon právnej služby (stanovisko k vyjadreniu
okresného súdu), pretože toto vyjadrenie neobsahovalo žiadne skutočnosti významné
pre jeho rozhodnutie.
57. Priznanú náhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu [§ 62 zákona
o ústavnom súde v spojení s § 263 ods. 1 CSP (bod 3 výroku tohto nálezu)].
58. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. novembra 2019
Jana Laššáková
predsedníčka senátu