Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 108/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v senáte

zloženom z predsedu Petra Brňáka a sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej

prerokoval sťažnosť mal. Š. V. a mal. J. V., zastúpených zákonnou zástupkyňou B. V.,

zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci

namietaného porušenia ich základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. -212 z 5. decembra 2013

v časti výroku, ktorým zamietol ich námietky z 13. apríla 2010 (doručené súdnemu

exekútorovi 30. apríla 2010) proti exekúcii sp. zn. Ex 21/09 a takto

rozhodol:

1. Základné právo mal. Š. V. a mal. J. V., zastúpených zákonnou zástupkyňou B. V.,

na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. -212 z 5. decembra 2013

p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín č. k. -212

z 5. decembra 2013 v časti výroku, ktorým zamietol námietky povinných v 2. rade a 3. rade

z 13. apríla 2010 proti exekúcii sp. zn. Ex 21/09, doručené súdnemu exekútorovi 30. apríla

2010 z r u š u j e a vec sa v r a c i a Okresnému súdu Dolný Kubín na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Dolný Kubín j e p o v i n n ý uhradiť mal. Š. V. a mal. J. V.,

zastúpených zákonnou zástupkyňou B. V., trovy konania v sume 500,46 € na účet ich

právneho zástupcu advokáta JUDr. Jozefa Poláka do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -11

z 5. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť mal. Š. V. a mal. J. V., zastúpených

zákonnou zástupkyňou B. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie

základného práva podľa (ďalej len „“) a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8

-212 z 5. decembra 2013 v časti výroku, ktorým zamietol ich námietky z 13.

apríla 2010 (doručené súdnemu exekútorovi 30. apríla 2010) proti exekúcii sp. zn. Ex 21/09

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Sťažovatelia vystupovali ako odporcovia v 2. rade (neskôr označení ako

odporcovia v 2. a 3. rade) v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok (ďalej len

„okresný súd 1“) pod sp. zn. , v ktorom sa navrhovateľ domáhal zaplatenia

sumy vo výške 107 343 Sk s prísl. a svoj nárok odôvodnil existenciou zmluvy o dielo,

na základe ktorej fakturoval právnemu predchodcovi odporcov v 1. a 2. rade J. L. práce

faktúrou č. 96032 z 30. októbra 1996 spolu v sume 107 343 Sk. Okresný súd 1 rozsudkom z

12. novembra 2007 návrhu navrhovateľa vyhovel a zaviazal odporcov v 1. a v 2. rade

spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 107 343 Sk s prísl. a náhradu trov

konania vo výške 25 153,60 Sk. Na odvolanie odporcov Krajský súd v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. z 28. januára 2009 potvrdil prvostupňový

rozsudok a opravil okruh odporcov v 1., 2. a 3. rade a zaviazal ich zaplatiť navrhovateľovi

sumu 3 563,13 € spoločne a nerozdielne a trovy prvostupňového a odvolacieho konania

spolu v sume 1 217,23 €, každého z nich do výšky ceny nadobudnutého podielu dedičstva

po J. L., ktorý zomrel... Odvolacie rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím sa

stalo právoplatným 24. marca 2009 a vykonateľným 28. marca 2009.

3. Dňa 12. apríla 2010 bolo sťažovateľom doručené upovedomenie o začatí exekúcie

súdneho exekútora Mgr. Bc. Martina Čekana (Exekútorský úrad Bánovce nad Bebravou)

pod sp. zn. Ex 21/09, proti ktorému podali sťažovatelia námietky, v ktorých namietali

neprípustnosť a nezákonnosť exekúcie z dôvodu

(i) rozporu s ustanovením , podľa ktorého ich

zodpovednosť za dlhy poručiteľa je limitovaná do výšky ceny nadobudnutého dedičstva.

Doteraz povinní v 2. a 3. rade na celkovú úhradu dlhov poručiteľa uhradili spolu sumu

21 423 089 Sk, pričom hodnota nadobudnutého dedičstva bola podľa právoplatného

rozhodnutia okresného súdu 1 určená sumou 19 343 640,17 Sk, a

(ii) uplynutia premlčacej lehoty podľa . V tejto

súvislosti sťažovatelia uviedli, že zo základného konania (pozri bod 2) je zrejmé, že jeho

predmetom boli práva a nároky oprávneného z obchodno-záväzkových vzťahov a splatnosť

nároku uplatneného v základnom konaní nastala 6. novembra 1996 (splatnosť faktúry).

Vzhľadom na všeobecné obmedzenie plynutia a dĺžky premlčacej doby

v obchodnoprávnych vzťahoch ( ) teda maximálna 10-ročná

premlčacia doba uplynula v priebehu základného konania, a preto na takéto prípady je

potrebné aplikovať , z ktorého vyplýva, že ak bolo

právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace

pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať,

ak sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať. Keďže

konanie o výkone rozhodnutia sa nezačalo do 3 mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať

(exekučné konanie sa začalo 2. júla 2009), sťažovatelia namietli premlčanie. Z uvedených

dôvodov nemožno rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, vykonať.

4. Okresný súd v poradí prvým rozhodnutím z 19. júla 2010 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú, zastavil ju a sťažovateľom priznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie

odôvodnil v podstate tým, že exekučný titul, rozsudok okresného súdu 1

sp. zn. z 12. novembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 28. januára 2009 nadobudol právoplatnosť 24. marca 2009

a vykonateľnosť 28. marca 2009. Exekučným titulom sú práva a nároky pochádzajúce

z obchodno-záväzkových vzťahov a vymáhaná pohľadávka pochádza z nezaplatenej faktúry

č. 96023 z 30. októbra 1996, ktorá sa stala splatnou 15. novembra 1996. Predmetné

exekučné konanie začalo dňom doručenia návrhu na začatie exekúcie súdnemu exekútorovi

Mgr. Bc. Martinovi Čekanovi, t. j. 2. júlom 2010. Keďže vymáhaná pohľadávka sa stala

splatnou 15. novembra 1996, absolútna premlčacia doba uplynula 15. novembra 2006. Hoci

absolútna premlčacia doba uplynula počas súdneho konania, v ktorom bol priznaný

exekučný titul, oprávnený mal aj po tejto dobe možnosť začať súdny výkon rozhodnutia,

a to až do 3 mesiacov odo dňa vykonateľnosti exekučného titulu. Exekučný titul sa stal

vykonateľným 28. marca 2009, posledný deň, kedy mohol začať výkon tohto rozhodnutia,

teda uplynul po troch mesiacoch odo dňa vykonateľnosti exekučného titulu, teda

28. júna 2009. Po tomto dátume už výkon rozhodnutia začať nemohol. Predmetné exekučné

konanie začalo až 2. júla 2009, teda v čase, keď už výkon rozhodnutia začať nemohol.

Na odvolanie oprávneného krajský súd v poradí prvým rozhodnutím

sp. zn. z 30. apríla 2012 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. V podstatnom krajský súd nariadil okresnému súdu v danej veci doplniť

dokazovanie. Okresný súd po doplnení dokazovania opätovne rozhodol tak, že vyhlásil

exekúciu za neprípustnú, túto zastavil a sťažovateľom priznal trovy konania.

Oprávnený sa proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu odvolal, pričom

predovšetkým namietal nesprávnosť vyhodnotenia právneho stavu prvostupňovým súdom

v otázke premlčania nároku, ktoré podľa názoru oprávneného nepodlieha režimu

(), ale režimu , konkrétne

ods. 1 a nasl. (teda právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu sa premlčuje za desať

rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť). Sťažovatelia sa k podanému

odvolaniu vyjadrili tak, že charakter nároku, ktorý bol uplatnený v základnom konaní ako

nárok obchodnoprávny, sa nemení tým, že pôvodný odporca zomrel a do jeho práv vstúpili

jeho právni nástupcovia. Charakter záväzkového vzťahu a jeho povaha je daná okamihom

jeho vzniku. Skutočnosť, že právni nástupcovia poručiteľa vstúpili do konania na základe

ustanovení noriem občianskeho práva, nemá za následok zmenu charakteru či právnej

povahy uplatneného peňažného nároku.

Krajský súd – dajúc za pravdu argumentácii oprávneného – uznesením

sp. zn. z 31. marca 2013 opätovne zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. V podstatnom uviedol: „Zo spisového materiálu Okresného súdu

Ružomberok sp. zn. (ktorý je pripojený k predmetnému exekučnému spisu)

vyplýva, že odporcom 1/, 2/, 3/ (v exekučnom konaní označení ako povinní) bola uložená

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (v exekučnom konaní označený ako oprávnený) sumu

3.563,13 eur s príslušenstvom (vymáhaná pohľadávka) na tom skutkovom a právnom

základe, že ako právni nástupcovia a zároveň dedičia po pôvodnom odporcovi (J. L.,

živnostník podnikajúci pod obchodným menom J. L...) zodpovedajú za dlhy, ktoré na nich

prešli smrťou poručiteľa J. L. Pokiaľ J. L. žil a bolo proti nemu vedené konanie na

Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. (pôvodne pod sp. zn. Cb 51/1997),

nemožno namietať, že medzi ním a navrhovateľom (STAVMONT-V, s. r. o.) išlo o vzťah

obchodno-právny. Po jeho smrti a po vstupe jeho právnych nástupcov a zároveň dedičov do

konania, sa ich vzťah k navrhovateľovi posudzoval už podľa ust. . Označené

ustanovenie totiž upravuje zodpovednosť dedičov za poručiteľove dlhy a nie prechod dlhov

poručiteľa na dedičov. Nakoľko vzťah dedičov k navrhovateľovi ako veriteľovi poručiteľa je

vzťahom zodpovednostným a je osobitne upravený v (), nemožno podľa

názoru odvolacieho súdu aplikovať na daný prípad premlčanie judikovanej pohľadávky

podľa ust. . Pokiaľ teda okresný súd napadnutým uznesením vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju len z dôvodu premlčania judikovanej pohľadávky

oprávneného, vychádzajúc pritom z ust. , ktorý názor nepovažoval

odvolací súd za správny (v zmysle argumentov uvedených vyššie), odvolací súd napadnuté

uznesenie podľa zrušil a podľa vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie...“

Okresný súd následne uznesením vyššieho súdneho úradníka č. k. -190

zo 16. mája 2013 návrh povinného v 1. rade na zastavenie exekúcie zamietol a vo výroku

II. námietky sťažovateľov z 13. apríla 2010 proti exekúcii sp. zn. EX 21/09 zamietol.

Na odvolanie sťažovateľov (spochybniac najmä otázku posudzovania premlčania podľa

) okresný súd v poradí ostatným – napadnutým rozhodnutím

z 5. decembra 2013 návrh povinného v 1. rade na zastavenie exekúcie zamietol (tento výrok

nie je predmetom posudzovania ústavným súdom, pozn.) a námietky sťažovateľov

z 13. apríla 2010 proti exekúcii sp. zn. EX 21/09 zamietol.

5. Sťažovatelia v rozsahu dôvodov uvedených v bode 3(i) a 3(ii) nesúhlasia

s právnymi závermi okresného súdu, uvádzajú porušenie v bode 1 uvedených práv

poukazujúc predovšetkým na extrémny nesúlad všeobecným súdom vyslovených právnych

záverov s obsahom na vec sa vzťahujúcej kogentnej právnej úpravy, na arbitrárnosť,

na prepiaty formalizmus a porušenie princípov spravodlivosti. Sťažovatelia sú toho názoru,

„že v posudzovanom prípade je výklad ustanovenia ktorý predostrel sud

prvého stupňa vo svojom rozhodnutí a tiež odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení

nesprávnym výkladom, nakoľko v odôvodnení samotného exekučného titulu, ktorým je

v posudzovanom prípade rozsudok Okresného súdu... zo dňa 12. 11. 2007 sú ako právny

dôvod vzniku pohľadávky citované ustanovenia a to konkrétne na

str. 3 odôvodnenia ust. § 536 - ust. § 537 Obch. zák. ako nezaplatená cena za vykonané

dielo“.

6. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto

vo veci rozhodol:

„1.Uznesením Okresného súdu... sp. zn. -212 zo dňa 05. 12. 2013

bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa ... a... právo sťažovateľov

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...

2. Ústavný súd... zrušuje uznesenie Okresného súdu... sp. zn. -212

zo dňa 05. 12. 2013, ktorým súd vo výroku II/ námietky sťažovateľov... zo dňa 13. 04. 2010

proti exekúcií sp. zn. EX 21/09 zamietol, a vec vracia Okresnému súdu v Dolnom Kubíne na

ďalšie konanie.

3. Zároveň sťažovatelia žiadajú priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

333,46 € a túto poukázať ich právnemu zástupcovi na účet vedený...“

7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 26. marca 2013 vyjadril predseda

okresného súdu, ktorý k otázke namietaného premlčania v podstatnom uviedol, že v tomto

ohľade bol okresný súd viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom.

8. Právny zástupca sťažovateľov v reakcii na vyjadrenie predsedu okresného súdu

nesúhlasiac s jeho názormi zotrval na dôvodoch uvedených v sťažnosti.

9. Účastníci zároveň uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. V súlade

so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa

upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

12. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu

neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci

všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani

ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné

súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry (siedma hlava má dva

oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní

svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť

princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní

o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov

s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä

v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne

alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr.

, , ).

13. Arbitrárne rozhodnutie všeobecných súdov znamená najmä (i) extrémny nesúlad

právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami, (ii) interpretáciu, ktorá

je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry bez toho,

aby boli dostatočne uvedené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabilizovanú

výkladovú prax), (iii) nerešpektovanie kogentnej normy (interpretáciu), ktorá je

v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, ako aj (iv) hodnotenie dôkazov

vykonaných bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri

žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery.

14. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných

práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých

nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto

práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža

kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej

aplikácie jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď

všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore

s princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a právnom

myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií.

15. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle

alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extenzívnom rozpore s princípmi spravodlivosti,

mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľov, pretože uvedené závery

(body 12 až 14) sa v celom rozsahu uplatňujú aj v nútenom výkone súdnych a iných

rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecných

súdov a orgánov určených osobitným zákonom. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí

vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry

ústavného súdu (, , ) súčasťou základného práva

na súdnu ochranu podľa . Preto pri postupe všeobecných súdov treba

dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je

diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú

priamo zo zákona.

16. Krajský súd vo svojom rozhodnutí (bod 4) interpretoval vzniknutú situáciu takto:

„Pokiaľ J. L. žil a bolo proti nemu vedené konanie na Okresnom súde Ružomberok pod sp.

zn. (pôvodne pod sp. zn. Cb 51/1997), nemožno namietať, že medzi ním a

navrhovateľom (STAVMONT-V, s. r. o.) išlo o vzťah obchodno-právny. Po jeho smrti a po

vstupe jeho právnych nástupcov a zároveň dedičov do konania, sa ich vzťah

k navrhovateľovi posudzoval už podľa ust. . Označené ustanovenie totiž

upravuje zodpovednosť dedičov za poručiteľove dlhy a nie prechod dlhov poručiteľa

na dedičov. Nakoľko vzťah dedičov k navrhovateľovi ako veriteľovi poručiteľa je vzťahom

zodpovednostným a je osobitne upravený v (), nemožno podľa názoru

odvolacieho súdu aplikovať na daný prípad premlčanie judikovanej pohľadávky podľa ust.

.“

17. Právny záver okresného súdu (i keď treba zároveň uviesť, že primárne

a zaväzujúco tento právny záver vyslovil odvolací – krajský súd, pozn.) o posúdení

premlčania (v súvislosti s vecou tvoriacou exekučný titul) podľa

a nie podľa je podľa názoru ústavného súdu v extrémnom nesúlade

s princípom spravodlivosti, ale aj so zaužívanou interpretáciou príslušných hmotnoprávnych

predpisov, ako aj nepochopením prípadného zodpovednostného vzťahu dedičov za dlhy

poručiteľa na základe súdneho rozhodnutia, a to bez ohľadu na to, či tento zodpovednostný

vzťah dedičov bol alebo nebol známy už v čase súdneho rozhodnutia tvoriaceho exekučný

titul. Zásadný problém právnej konštrukcie ponúknutej krajským súdom (bod 16) spočíva

v tom, že právne pochybným spôsobom favorizuje inštitút zodpovednosti dedičov až do tej

miery, že podstatným nie je skutočný následok univerzálnej sukcesie, t. j. že do práv

a povinností právneho predchodcu vstupuje právny nástupca (treba dodať, že v medziach

práv a povinností právneho predchodcu, pozn.), ale podstatným je akoby nový

hmotnoprávny vzťah veriteľa a právneho nástupcu v pozícii už dlžníka, čo je nepochopením

prechodu povinnosti právneho predchodcu v súvislosti s dedičskou zodpovednosťou.

18. Je totiž nesporné a nepochybné, že súdne rozhodnutie tvoriace v okolnostiach

danej veci exekučný titul (rozsudok okresného súdu 1 sp. zn. z 12. novembra

2007) sa týkal zaplatenia sumy vo výške 107 343 Sk s prísl. od J. L. (právneho predchodcu

sťažovateľov), a to na základe uzavretej zmluvy o dielo, na základe ktorej STAVMONT-V,

s. r. o., fakturoval (faktúrou č. 96032 z 30. októbra 1996) J. L. (právnemu predchodcovi

sťažovateľov) práce spolu v sume 107 343 Sk. Predmetný právny vzťah všeobecné súdy

(okresný súd 1 explicitne a krajský súd implicitne) posúdili ako obchodno-záväzkový, čo

vyjadrili aj citáciou na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení § 261 ods. 1 a § 536 a

nasl. . Realizovať takýto exekučný titul je podľa názoru ústavného

súdu možné iba v súlade so skutočnými hmotnoprávnymi pomermi a všetkými dôsledkami z

toho vyplývajúcimi. V tejto súvislosti sa žiada dodať, že sťažovatelia boli v rámci súdneho

rozhodnutia tvoriaceho exekučný titul vecne neúspešní nie pre ich „dedičskú

zodpovednosť“ (a keď, tak len z pohľadu procesných práv, pozn.), ale z dôvodu, že

zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom vyplynulo s uzavretej obchodnoprávnej zmluvy

ich poručiteľa a firmy STAVMONT-V, s. r. o.

19. Treba dať preto za pravdu právnemu záveru okresného súdu vyslovenému v jeho

prvom rozhodnutí z 19. júla 2010 (bod 4), keď uviedol, že v okolnostiach danej veci sú

exekučným titulom práva a nároky pochádzajúce z obchodno-záväzkových vzťahov.

Na uvedenú skutočnosť opakovane poukazovali tiež sťažovatelia („... právna povaha

záväzkového vzťahu je daná pri jeho vzniku, pričom práva a povinnosti zo záväzkového

právneho vzťahu sa nemienia ani prevodom alebo prechodom týchto práv alebo povinností

na inú osobu... Sukcesia dedičov je univerzálna. Dedičia, ak dedičstvo neodmietnu, vstupujú

do všetkých záväzkov poručiteľa bez ohľadu na ich povahu. Neexistuje žiadna právna

skutočnosť (okrem dohody strán), s ktorou by zákon spájal zmenu právnej povahy

záväzku.“).

20. Na dokreslenie dôsledkov očividne nesprávnej ostatnej interpretácie okresného

(krajského) súdu ústavný súd predostiera, že k univerzálnej sukcesii podobnej danej veci

môže dôjsť nielen pred začatím, ale aj po začatí exekučného konania (pozri § 37 ods. 3

Exekučného poriadku), pričom takáto „dedičská zodpovednosť“ už predsa nijako nemôže

meniť právne závery vyslovené v samotnom exekučnom titule. Ak by preto mal byť

sťažovateľmi napádaný ostatný právny záver okresného (krajského) súdu správny, vznikla

by paradoxná situácia, kedy by podobné prípady boli posudzované zásadne rozdielne. Ak by

poručiteľ zomrel pred začatím exekučného konania, potom by v okolnostiach danej veci

spor premlčaný nebol, a ak by zomrel po začatí exekučného konania, potom by

v okolnostiach danej veci spor už premlčaným bol. Ústavne konformným sa preto javí

právny názor, podľa ktorého zmenou účastníka konania na základe univerzálnej sukcesie sa

nemení povaha sporu a ani jeho právne posúdenie v merite veci.

21. Sťažovatelia v sťažnosti napádanému rozhodnutiu vytýkali tiež, že okresný súd

nepostupoval dôsledne podľa , podľa ktorého ich

zodpovednosť za dlhy poručiteľa je limitovaná do výšky ceny nadobudnutého dedičstva.

V tejto súvislosti sťažovatelia uvádzali, že doteraz na celkovú úhradu dlhov poručiteľa

uhradili vyššiu sumu ako nadobudli podľa dedičstva [pozri bod 3 (i)]. Ústavný súd sa

rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti uvedenou námietkou už

nezaoberal, keďže sťažnosti vyhovel a napadnuté rozhodnutie (v dotknutej časti) zrušil pre

vady uvádzané v bode 3 (ii).

22. Ústavný súd uzatvára, že ostatné právne závery všeobecných súdov (okresného

súdu a krajského súdu) v otázke posúdenia premlčania spornej veci podľa Občianskeho

zákonníka (hoci je nepochybné, že meritórna povaha exekučného titulu vychádza z noriem

obchodno-právnych, pozn.) možno hodnotiť ako svojvoľné, opomínajúce skutočný účel

relevantnej právnej normy. Ústavne nekonformným napadnutým rozhodnutím potom

okresný súd porušil v bode 1 označené práva sťažovateľov, tak ako to sťažovatelia opísali

v podanej sťažnosti, ktorej ústavný súd preto vyhovel.

23. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto

porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

24. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie.

25. Vzhľadom na to, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu – v časti výroku,

ktorým zamietol námietky povinných v 2. rade a 3. rade z 13. apríla 2010 proti exekúcii

sp. zn. Ex 21/09 doručené súdnemu exekútorovi 30. apríla 2010 – došlo k porušeniu

sťažovateľmi označených práv, ústavný súd zrušil v tejto časti napadnuté rozhodnutie

okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

26. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešných sťažovateľov

(bod 3 výroku nálezu). S poukazom na a vyhlášku

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu

trov právneho zastúpenia v sume 500,46 € (3 úkony právnej služby po 131,13 €, t. j.

prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku

okresného súdu), 3 x paušálna náhrada hotových výdavkov (2 x v roku 2013 a 1 x v roku

2014) v sume 23,66 € a 20 % DPH v sume 83,41 €. Priznanú náhradu trov právneho

zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a

v spojení s ).

27. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

Podľa k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko

sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2014