Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 108/2014
PDF · 226.36 KB
No categories available
I. ÚS 108/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. mája 2014 v senáte
zloženom z predsedu Petra Brňáka a sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej
prerokoval sťažnosť mal. Š. V. a mal. J. V., zastúpených zákonnou zástupkyňou B. V.,
zastúpených advokátom JUDr. Jozefom Polákom, Radlinského 1718, Dolný Kubín, vo veci
namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 8 Er/182/2009-212 z 5. decembra 2013
v časti výroku, ktorým zamietol ich námietky z 13. apríla 2010 (doručené súdnemu
exekútorovi 30. apríla 2010) proti exekúcii sp. zn. Ex 21/09 a takto
rozhodol:
1. Základné právo mal. Š. V. a mal. J. V., zastúpených zákonnou zástupkyňou B. V.,
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 8 Er/182/2009-212 z 5. decembra 2013
p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 8 Er/182/2009-212
z 5. decembra 2013 v časti výroku, ktorým zamietol námietky povinných v 2. rade a 3. rade
z 13. apríla 2010 proti exekúcii sp. zn. Ex 21/09, doručené súdnemu exekútorovi 30. apríla
2010 z r u š u j e a vec sa v r a c i a Okresnému súdu Dolný Kubín na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Dolný Kubín j e p o v i n n ý uhradiť mal. Š. V. a mal. J. V.,
zastúpených zákonnou zástupkyňou B. V., trovy konania v sume 500,46 € na účet ich
právneho zástupcu advokáta JUDr. Jozefa Poláka do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 108/2014-11
z 5. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť mal. Š. V. a mal. J. V., zastúpených
zákonnou zástupkyňou B. V. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie
základného práva podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) uznesením Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) č. k. 8
Er/182/2009-212 z 5. decembra 2013 v časti výroku, ktorým zamietol ich námietky z 13.
apríla 2010 (doručené súdnemu exekútorovi 30. apríla 2010) proti exekúcii sp. zn. Ex 21/09
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).
2. Sťažovatelia vystupovali ako odporcovia v 2. rade (neskôr označení ako
odporcovia v 2. a 3. rade) v konaní vedenom na Okresnom súde Ružomberok (ďalej len
„okresný súd 1“) pod sp. zn. 8 Cb/62/2007, v ktorom sa navrhovateľ domáhal zaplatenia
sumy vo výške 107 343 Sk s prísl. a svoj nárok odôvodnil existenciou zmluvy o dielo,
na základe ktorej fakturoval právnemu predchodcovi odporcov v 1. a 2. rade J. L. práce
faktúrou č. 96032 z 30. októbra 1996 spolu v sume 107 343 Sk. Okresný súd 1 rozsudkom z
12. novembra 2007 návrhu navrhovateľa vyhovel a zaviazal odporcov v 1. a v 2. rade
spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 107 343 Sk s prísl. a náhradu trov
konania vo výške 25 153,60 Sk. Na odvolanie odporcov Krajský súd v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 13 Cob/29/2008 z 28. januára 2009 potvrdil prvostupňový
rozsudok a opravil okruh odporcov v 1., 2. a 3. rade a zaviazal ich zaplatiť navrhovateľovi
sumu 3 563,13 € spoločne a nerozdielne a trovy prvostupňového a odvolacieho konania
spolu v sume 1 217,23 €, každého z nich do výšky ceny nadobudnutého podielu dedičstva
po J. L., ktorý zomrel... Odvolacie rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím sa
stalo právoplatným 24. marca 2009 a vykonateľným 28. marca 2009.
3. Dňa 12. apríla 2010 bolo sťažovateľom doručené upovedomenie o začatí exekúcie
súdneho exekútora Mgr. Bc. Martina Čekana (Exekútorský úrad Bánovce nad Bebravou)
pod sp. zn. Ex 21/09, proti ktorému podali sťažovatelia námietky, v ktorých namietali
neprípustnosť a nezákonnosť exekúcie z dôvodu
(i) rozporu s ustanovením § 470 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ich
zodpovednosť za dlhy poručiteľa je limitovaná do výšky ceny nadobudnutého dedičstva.
Doteraz povinní v 2. a 3. rade na celkovú úhradu dlhov poručiteľa uhradili spolu sumu
21 423 089 Sk, pričom hodnota nadobudnutého dedičstva bola podľa právoplatného
rozhodnutia okresného súdu 1 určená sumou 19 343 640,17 Sk, a
(ii) uplynutia premlčacej lehoty podľa § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka. V tejto
súvislosti sťažovatelia uviedli, že zo základného konania (pozri bod 2) je zrejmé, že jeho
predmetom boli práva a nároky oprávneného z obchodno-záväzkových vzťahov a splatnosť
nároku uplatneného v základnom konaní nastala 6. novembra 1996 (splatnosť faktúry).
Vzhľadom na všeobecné obmedzenie plynutia a dĺžky premlčacej doby
v obchodnoprávnych vzťahoch (§ 408 Obchodného zákonníka) teda maximálna 10-ročná
premlčacia doba uplynula v priebehu základného konania, a preto na takéto prípady je
potrebné aplikovať § 408 ods. 2 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva, že ak bolo
právo právoplatne priznané v súdnom alebo rozhodcovskom konaní neskôr ako tri mesiace
pred uplynutím premlčacej doby alebo po jej uplynutí, možno rozhodnutie súdne vykonať,
ak sa konanie o jeho výkone začalo do troch mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať. Keďže
konanie o výkone rozhodnutia sa nezačalo do 3 mesiacov odo dňa, keď sa mohlo začať
(exekučné konanie sa začalo 2. júla 2009), sťažovatelia namietli premlčanie. Z uvedených
dôvodov nemožno rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom, vykonať.
4. Okresný súd v poradí prvým rozhodnutím z 19. júla 2010 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú, zastavil ju a sťažovateľom priznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie
odôvodnil v podstate tým, že exekučný titul, rozsudok okresného súdu 1
sp. zn. 8 Cb/62/2007 z 12. novembra 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 13 Cob/29/2008 z 28. januára 2009 nadobudol právoplatnosť 24. marca 2009
a vykonateľnosť 28. marca 2009. Exekučným titulom sú práva a nároky pochádzajúce
z obchodno-záväzkových vzťahov a vymáhaná pohľadávka pochádza z nezaplatenej faktúry
č. 96023 z 30. októbra 1996, ktorá sa stala splatnou 15. novembra 1996. Predmetné
exekučné konanie začalo dňom doručenia návrhu na začatie exekúcie súdnemu exekútorovi
Mgr. Bc. Martinovi Čekanovi, t. j. 2. júlom 2010. Keďže vymáhaná pohľadávka sa stala
splatnou 15. novembra 1996, absolútna premlčacia doba uplynula 15. novembra 2006. Hoci
absolútna premlčacia doba uplynula počas súdneho konania, v ktorom bol priznaný
exekučný titul, oprávnený mal aj po tejto dobe možnosť začať súdny výkon rozhodnutia,
a to až do 3 mesiacov odo dňa vykonateľnosti exekučného titulu. Exekučný titul sa stal
vykonateľným 28. marca 2009, posledný deň, kedy mohol začať výkon tohto rozhodnutia,
teda uplynul po troch mesiacoch odo dňa vykonateľnosti exekučného titulu, teda
28. júna 2009. Po tomto dátume už výkon rozhodnutia začať nemohol. Predmetné exekučné
konanie začalo až 2. júla 2009, teda v čase, keď už výkon rozhodnutia začať nemohol.
Na odvolanie oprávneného krajský súd v poradí prvým rozhodnutím
sp. zn. 6 CoE/19/2012 z 30. apríla 2012 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie. V podstatnom krajský súd nariadil okresnému súdu v danej veci doplniť
dokazovanie. Okresný súd po doplnení dokazovania opätovne rozhodol tak, že vyhlásil
exekúciu za neprípustnú, túto zastavil a sťažovateľom priznal trovy konania.
Oprávnený sa proti tomuto rozhodnutiu okresného súdu odvolal, pričom
predovšetkým namietal nesprávnosť vyhodnotenia právneho stavu prvostupňovým súdom
v otázke premlčania nároku, ktoré podľa názoru oprávneného nepodlieha režimu
Obchodného zákonníka (§ 408 ods. 2), ale režimu Občianskeho zákonníka, konkrétne § 110
ods. 1 a nasl. (teda právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu sa premlčuje za desať
rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť). Sťažovatelia sa k podanému
odvolaniu vyjadrili tak, že charakter nároku, ktorý bol uplatnený v základnom konaní ako
nárok obchodnoprávny, sa nemení tým, že pôvodný odporca zomrel a do jeho práv vstúpili
jeho právni nástupcovia. Charakter záväzkového vzťahu a jeho povaha je daná okamihom
jeho vzniku. Skutočnosť, že právni nástupcovia poručiteľa vstúpili do konania na základe
ustanovení noriem občianskeho práva, nemá za následok zmenu charakteru či právnej
povahy uplatneného peňažného nároku.
Krajský súd – dajúc za pravdu argumentácii oprávneného – uznesením
sp. zn. 6 CoE/74/2012 z 31. marca 2013 opätovne zrušil uznesenie okresného súdu a vec mu
vrátil na ďalšie konanie. V podstatnom uviedol: „Zo spisového materiálu Okresného súdu
Ružomberok sp. zn. 8 Cb/62/2007 (ktorý je pripojený k predmetnému exekučnému spisu)
vyplýva, že odporcom 1/, 2/, 3/ (v exekučnom konaní označení ako povinní) bola uložená
povinnosť zaplatiť navrhovateľovi (v exekučnom konaní označený ako oprávnený) sumu
3.563,13 eur s príslušenstvom (vymáhaná pohľadávka) na tom skutkovom a právnom
základe, že ako právni nástupcovia a zároveň dedičia po pôvodnom odporcovi (J. L.,
živnostník podnikajúci pod obchodným menom J. L...) zodpovedajú za dlhy, ktoré na nich
prešli smrťou poručiteľa J. L. Pokiaľ J. L. žil a bolo proti nemu vedené konanie na
Okresnom súde Ružomberok pod sp. zn. 8 Cb/62/2007 (pôvodne pod sp. zn. Cb 51/1997),
nemožno namietať, že medzi ním a navrhovateľom (STAVMONT-V, s. r. o.) išlo o vzťah
obchodno-právny. Po jeho smrti a po vstupe jeho právnych nástupcov a zároveň dedičov do
konania, sa ich vzťah k navrhovateľovi posudzoval už podľa ust. § 470 ods. 1 OZ. Označené
ustanovenie totiž upravuje zodpovednosť dedičov za poručiteľove dlhy a nie prechod dlhov
poručiteľa na dedičov. Nakoľko vzťah dedičov k navrhovateľovi ako veriteľovi poručiteľa je
vzťahom zodpovednostným a je osobitne upravený v OZ (§ 470 ods. 1), nemožno podľa
názoru odvolacieho súdu aplikovať na daný prípad premlčanie judikovanej pohľadávky
podľa ust. § 408 ods. 2 ObZ. Pokiaľ teda okresný súd napadnutým uznesením vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju len z dôvodu premlčania judikovanej pohľadávky
oprávneného, vychádzajúc pritom z ust. § 408 ods. 2 ObZ, ktorý názor nepovažoval
odvolací súd za správny (v zmysle argumentov uvedených vyššie), odvolací súd napadnuté
uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vec vrátil
okresnému súdu na ďalšie konanie...“
Okresný súd následne uznesením vyššieho súdneho úradníka č. k. 8 Er 182/2009-190
zo 16. mája 2013 návrh povinného v 1. rade na zastavenie exekúcie zamietol a vo výroku
II. námietky sťažovateľov z 13. apríla 2010 proti exekúcii sp. zn. EX 21/09 zamietol.
Na odvolanie sťažovateľov (spochybniac najmä otázku posudzovania premlčania podľa
Občianskeho zákonníka) okresný súd v poradí ostatným – napadnutým rozhodnutím
z 5. decembra 2013 návrh povinného v 1. rade na zastavenie exekúcie zamietol (tento výrok
nie je predmetom posudzovania ústavným súdom, pozn.) a námietky sťažovateľov
z 13. apríla 2010 proti exekúcii sp. zn. EX 21/09 zamietol.
5. Sťažovatelia v rozsahu dôvodov uvedených v bode 3(i) a 3(ii) nesúhlasia
s právnymi závermi okresného súdu, uvádzajú porušenie v bode 1 uvedených práv
poukazujúc predovšetkým na extrémny nesúlad všeobecným súdom vyslovených právnych
záverov s obsahom na vec sa vzťahujúcej kogentnej právnej úpravy, na arbitrárnosť,
na prepiaty formalizmus a porušenie princípov spravodlivosti. Sťažovatelia sú toho názoru,
„že v posudzovanom prípade je výklad ustanovenia § 470 ods. 1 OZ ktorý predostrel sud
prvého stupňa vo svojom rozhodnutí a tiež odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení
nesprávnym výkladom, nakoľko v odôvodnení samotného exekučného titulu, ktorým je
v posudzovanom prípade rozsudok Okresného súdu... zo dňa 12. 11. 2007 sú ako právny
dôvod vzniku pohľadávky citované ustanovenia Obchodného zákonníka a to konkrétne na
str. 3 odôvodnenia ust. § 536 - ust. § 537 Obch. zák. ako nezaplatená cena za vykonané
dielo“.
6. Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto
vo veci rozhodol:
„1.Uznesením Okresného súdu... sp. zn. 8 Er/182//2009-212 zo dňa 05. 12. 2013
bolo porušené základné právo sťažovateľov podľa čl. 46 Ústavy... a... právo sťažovateľov
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
2. Ústavný súd... zrušuje uznesenie Okresného súdu... sp. zn. 8 Er/182//2009-212
zo dňa 05. 12. 2013, ktorým súd vo výroku II/ námietky sťažovateľov... zo dňa 13. 04. 2010
proti exekúcií sp. zn. EX 21/09 zamietol, a vec vracia Okresnému súdu v Dolnom Kubíne na
ďalšie konanie.
3. Zároveň sťažovatelia žiadajú priznať náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
333,46 € a túto poukázať ich právnemu zástupcovi na účet vedený...“
7. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci 26. marca 2013 vyjadril predseda
okresného súdu, ktorý k otázke namietaného premlčania v podstatnom uviedol, že v tomto
ohľade bol okresný súd viazaný právnym názorom vysloveným odvolacím súdom.
8. Právny zástupca sťažovateľov v reakcii na vyjadrenie predsedu okresného súdu
nesúhlasiac s jeho názormi zotrval na dôvodoch uvedených v sťažnosti.
9. Účastníci zároveň uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní. V súlade
so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde
upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
12. Pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov, ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že mu
neprislúcha hodnotiť správnosť skutkových záverov či právneho posúdenia veci
všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom, nadriadeným súdom a ani
ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné
súdy a ústavný súd, čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry ústavy (siedma hlava má dva
oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní
svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ústavný súd nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým ako ,,pánom zákonov“ prislúcha chrániť
princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Úloha ústavného súdu pri rozhodovaní
o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonných predpisov
s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách najmä
v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, či nie sú arbitrárne
alebo svojvoľné s priamym dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr.
I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).
13. Arbitrárne rozhodnutie všeobecných súdov znamená najmä (i) extrémny nesúlad
právnych záverov s vykonanými skutkovými a právnymi zisteniami, (ii) interpretáciu, ktorá
je v extrémnom nesúlade s obsahom právnej praxe (odklon od ustálenej judikatúry bez toho,
aby boli dostatočne uvedené dôvody, na základe ktorých súd odmietol stabilizovanú
výkladovú prax), (iii) nerešpektovanie kogentnej normy (interpretáciu), ktorá je
v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, ako aj (iv) hodnotenie dôkazov
vykonaných bez akéhokoľvek akceptovateľného racionálneho základu tak, že z nich pri
žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú prijaté skutkové závery.
14. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie základných
práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých
nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto
práva, prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža
kolízia ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej
aplikácie jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď
všeobecný súd urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore
s princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a právnom
myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií.
15. Označené porušenie niektorej z noriem jednoduchého práva v dôsledku svojvôle
alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extenzívnom rozpore s princípmi spravodlivosti,
mohlo byť spôsobilé zasiahnuť do označených práv sťažovateľov, pretože uvedené závery
(body 12 až 14) sa v celom rozsahu uplatňujú aj v nútenom výkone súdnych a iných
rozhodnutí, ktorý tvorí osobitný druh civilného procesu patriaci do právomoci všeobecných
súdov a orgánov určených osobitným zákonom. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí
vrátane súdnej exekúcie podľa Exekučného poriadku je podľa stabilnej judikatúry
ústavného súdu (PL. ÚS 21/00, I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02) súčasťou základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Preto pri postupe všeobecných súdov treba
dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je
diskriminačný bez primeraných a objektívne zdôvodniteľných okolností, ktoré vyplývajú
priamo zo zákona.
16. Krajský súd vo svojom rozhodnutí (bod 4) interpretoval vzniknutú situáciu takto:
„Pokiaľ J. L. žil a bolo proti nemu vedené konanie na Okresnom súde Ružomberok pod sp.
zn. 8 Cb/62/2007 (pôvodne pod sp. zn. Cb 51/1997), nemožno namietať, že medzi ním a
navrhovateľom (STAVMONT-V, s. r. o.) išlo o vzťah obchodno-právny. Po jeho smrti a po
vstupe jeho právnych nástupcov a zároveň dedičov do konania, sa ich vzťah
k navrhovateľovi posudzoval už podľa ust. § 470 ods. 1 OZ. Označené ustanovenie totiž
upravuje zodpovednosť dedičov za poručiteľove dlhy a nie prechod dlhov poručiteľa
na dedičov. Nakoľko vzťah dedičov k navrhovateľovi ako veriteľovi poručiteľa je vzťahom
zodpovednostným a je osobitne upravený v OZ (§ 470 ods. 1), nemožno podľa názoru
odvolacieho súdu aplikovať na daný prípad premlčanie judikovanej pohľadávky podľa ust.
17. Právny záver okresného súdu (i keď treba zároveň uviesť, že primárne
a zaväzujúco tento právny záver vyslovil odvolací – krajský súd, pozn.) o posúdení
premlčania (v súvislosti s vecou tvoriacou exekučný titul) podľa Občianskeho zákonníka
a nie podľa Obchodného zákonníka je podľa názoru ústavného súdu v extrémnom nesúlade
s princípom spravodlivosti, ale aj so zaužívanou interpretáciou príslušných hmotnoprávnych
predpisov, ako aj nepochopením prípadného zodpovednostného vzťahu dedičov za dlhy
poručiteľa na základe súdneho rozhodnutia, a to bez ohľadu na to, či tento zodpovednostný
vzťah dedičov bol alebo nebol známy už v čase súdneho rozhodnutia tvoriaceho exekučný
titul. Zásadný problém právnej konštrukcie ponúknutej krajským súdom (bod 16) spočíva
v tom, že právne pochybným spôsobom favorizuje inštitút zodpovednosti dedičov až do tej
miery, že podstatným nie je skutočný následok univerzálnej sukcesie, t. j. že do práv
a povinností právneho predchodcu vstupuje právny nástupca (treba dodať, že v medziach
práv a povinností právneho predchodcu, pozn.), ale podstatným je akoby nový
hmotnoprávny vzťah veriteľa a právneho nástupcu v pozícii už dlžníka, čo je nepochopením
prechodu povinnosti právneho predchodcu v súvislosti s dedičskou zodpovednosťou.
18. Je totiž nesporné a nepochybné, že súdne rozhodnutie tvoriace v okolnostiach
danej veci exekučný titul (rozsudok okresného súdu 1 sp. zn. 8 Cb/62/2007 z 12. novembra
2007) sa týkal zaplatenia sumy vo výške 107 343 Sk s prísl. od J. L. (právneho predchodcu
sťažovateľov), a to na základe uzavretej zmluvy o dielo, na základe ktorej STAVMONT-V,
s. r. o., fakturoval (faktúrou č. 96032 z 30. októbra 1996) J. L. (právnemu predchodcovi
sťažovateľov) práce spolu v sume 107 343 Sk. Predmetný právny vzťah všeobecné súdy
(okresný súd 1 explicitne a krajský súd implicitne) posúdili ako obchodno-záväzkový, čo
vyjadrili aj citáciou na vec sa vzťahujúcich zákonných ustanovení § 261 ods. 1 a § 536 a
nasl. Obchodného zákonníka. Realizovať takýto exekučný titul je podľa názoru ústavného
súdu možné iba v súlade so skutočnými hmotnoprávnymi pomermi a všetkými dôsledkami z
toho vyplývajúcimi. V tejto súvislosti sa žiada dodať, že sťažovatelia boli v rámci súdneho
rozhodnutia tvoriaceho exekučný titul vecne neúspešní nie pre ich „dedičskú
zodpovednosť“ (a keď, tak len z pohľadu procesných práv, pozn.), ale z dôvodu, že
zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom vyplynulo s uzavretej obchodnoprávnej zmluvy
ich poručiteľa a firmy STAVMONT-V, s. r. o.
19. Treba dať preto za pravdu právnemu záveru okresného súdu vyslovenému v jeho
prvom rozhodnutí z 19. júla 2010 (bod 4), keď uviedol, že v okolnostiach danej veci sú
exekučným titulom práva a nároky pochádzajúce z obchodno-záväzkových vzťahov.
Na uvedenú skutočnosť opakovane poukazovali tiež sťažovatelia („... právna povaha
záväzkového vzťahu je daná pri jeho vzniku, pričom práva a povinnosti zo záväzkového
právneho vzťahu sa nemienia ani prevodom alebo prechodom týchto práv alebo povinností
na inú osobu... Sukcesia dedičov je univerzálna. Dedičia, ak dedičstvo neodmietnu, vstupujú
do všetkých záväzkov poručiteľa bez ohľadu na ich povahu. Neexistuje žiadna právna
skutočnosť (okrem dohody strán), s ktorou by zákon spájal zmenu právnej povahy
záväzku.“).
20. Na dokreslenie dôsledkov očividne nesprávnej ostatnej interpretácie okresného
(krajského) súdu ústavný súd predostiera, že k univerzálnej sukcesii podobnej danej veci
môže dôjsť nielen pred začatím, ale aj po začatí exekučného konania (pozri § 37 ods. 3
Exekučného poriadku), pričom takáto „dedičská zodpovednosť“ už predsa nijako nemôže
meniť právne závery vyslovené v samotnom exekučnom titule. Ak by preto mal byť
sťažovateľmi napádaný ostatný právny záver okresného (krajského) súdu správny, vznikla
by paradoxná situácia, kedy by podobné prípady boli posudzované zásadne rozdielne. Ak by
poručiteľ zomrel pred začatím exekučného konania, potom by v okolnostiach danej veci
spor premlčaný nebol, a ak by zomrel po začatí exekučného konania, potom by
v okolnostiach danej veci spor už premlčaným bol. Ústavne konformným sa preto javí
právny názor, podľa ktorého zmenou účastníka konania na základe univerzálnej sukcesie sa
nemení povaha sporu a ani jeho právne posúdenie v merite veci.
21. Sťažovatelia v sťažnosti napádanému rozhodnutiu vytýkali tiež, že okresný súd
nepostupoval dôsledne podľa § 470 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ich
zodpovednosť za dlhy poručiteľa je limitovaná do výšky ceny nadobudnutého dedičstva.
V tejto súvislosti sťažovatelia uvádzali, že doteraz na celkovú úhradu dlhov poručiteľa
uhradili vyššiu sumu ako nadobudli podľa dedičstva [pozri bod 3 (i)]. Ústavný súd sa
rešpektujúc zásadu vlastného sebaobmedzenia a zdržanlivosti uvedenou námietkou už
nezaoberal, keďže sťažnosti vyhovel a napadnuté rozhodnutie (v dotknutej časti) zrušil pre
vady uvádzané v bode 3 (ii).
22. Ústavný súd uzatvára, že ostatné právne závery všeobecných súdov (okresného
súdu a krajského súdu) v otázke posúdenia premlčania spornej veci podľa Občianskeho
zákonníka (hoci je nepochybné, že meritórna povaha exekučného titulu vychádza z noriem
obchodno-právnych, pozn.) možno hodnotiť ako svojvoľné, opomínajúce skutočný účel
relevantnej právnej normy. Ústavne nekonformným napadnutým rozhodnutím potom
okresný súd porušil v bode 1 označené práva sťažovateľov, tak ako to sťažovatelia opísali
v podanej sťažnosti, ktorej ústavný súd preto vyhovel.
23. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie
v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto
porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
24. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže
vrátiť vec na ďalšie konanie.
25. Vzhľadom na to, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu – v časti výroku,
ktorým zamietol námietky povinných v 2. rade a 3. rade z 13. apríla 2010 proti exekúcii
sp. zn. Ex 21/09 doručené súdnemu exekútorovi 30. apríla 2010 – došlo k porušeniu
sťažovateľmi označených práv, ústavný súd zrušil v tejto časti napadnuté rozhodnutie
okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
26. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešných sťažovateľov
(bod 3 výroku nálezu). S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a vyhlášku
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu
trov právneho zastúpenia v sume 500,46 € (3 úkony právnej služby po 131,13 €, t. j.
prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti a vyjadrenie k stanovisku
okresného súdu), 3 x paušálna náhrada hotových výdavkov (2 x v roku 2013 a 1 x v roku
2014) v sume 23,66 € a 20 % DPH v sume 83,41 €. Priznanú náhradu trov právneho
zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).
27. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko
sudca Milan Ľalík.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. mája 2014