Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 87/2014

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2014

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny

Mochnáčovej prerokoval sťažnosť Z. T. a M. T., zastúpených spoločnosťou

Procházka & partners, spol. s r. o., Búdková 4, Bratislava, konajúcej prostredníctvom

konateľa a spoločníka JUDr. Radoslava Procházku, vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa v spojení s

a práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 29. mája 2013 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto

rozhodol:

1. Základné právo Z. T. a M. T. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. mája 2013 a konaním, ktoré mu predchádzalo, p o r

u š e n é b o l o .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. mája 2013

z r u š u j e a vec sa v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie

konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Z. T. a M. T. trovy

konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov)

na účet ich právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) uznesením č. k. -16

z 5. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Z. T. a M. T. (ďalej len „sťažovatelia“),

vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) v spojení s a podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1

Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 29. mája 2013 (ďalej len

„najvyšší súd“ a „rozsudok najvyššieho súdu“) a konaním, ktoré mu predchádzalo.

2. Najvyšší súd v odvolacom konaní vo veci preskúmania rozhodnutia správneho

orgánu napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok prvostupňového Krajského súdu v Trnave

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 19. januára 2012, ktorým krajský súd

zamietol žalobu sťažovateľov proti rozhodnutiam Sociálnej poisťovne, ústrediu Bratislava,

sp. zn. 1075-8/2011-BA, sp. zn. 10922-2/2011-BA a sp. zn. 10917-3/2011-BA, všetky

zo 4. februára 2011. Sťažovatelia si v správnom konaní proti Sociálnej poisťovni, pobočke

Trnava a neskôr v odvolacom konaní proti Sociálnej poisťovni, ústrediu Bratislava

uplatňovali nároky z úrazového poistenia, ktoré im priznané neboli, pretože podľa

odôvodnenia správneho orgánu zamestnávateľ neuznal úmrtie ich manžela a otca, ktoré

malo byť relevantnou sociálnou udalosťou na priznanie dávky, za pracovný úraz. Podľa

sťažovateľov podstatou následného konania pred všeobecnými súdmi bolo posúdenie dvoch

otázok, a to, či v danej veci išlo o pracovný úraz a kto má právomoc o tom rozhodnúť.

Najvyšší súd v zhode s krajským súdom dospel k záveru, že Sociálna poisťovňa nie je

povinná vyčerpávajúco skúmať, či k úmrtiu manžela a otca sťažovateľov došlo následkom

pracovného úrazu, pretože jej taká povinnosť nevyplýva zo

o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“).

Právomoc rozhodnúť o takejto otázke prináleží iba všeobecnému súdu v civilnom konaní

na základe návrhu na začatie konania v intenciách § 80 písm. c) Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) a ani súd v správnom súdnictve, kde ide o osobitný druh konania,

nie je oprávnený nahrádzať takéto rozhodnutie všeobecného súdu. Keďže sťažovatelia

nevyužili možnosť domáhať sa určenia pred súdom, že k úmrtiu manžela a otca

sťažovateľov došlo následkom pracovného úrazu, nepreukázali rozhodujúcu skutočnosť

na vznik a existenciu nároku z titulu náhrady škody, a teda v konečnom dôsledku neniesli

v tomto smere dôkazné bremeno.

3. V tejto súvislosti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:

„Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby

presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady

na rozhodnutie ( ods. l ).

V zmysle ak sa v konaní vyskytne otázka,

o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej

poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne

môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie

konania.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že Sociálna poisťovňa si na základe predložených

dokladov o určitej otázke úsudok urobiť môže, nemá však takú povinnosť a nie je ani

povinná vykonávať vyčerpávajúce dokazovanie.

Pokiaľ zákonodarca hovorí o podnete na začatie konania príslušného orgánu,

pod takým podnetom je potrebné považovať najmä podnet na účely iného správneho

konania. Konanie o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom

naliehavý právny záujem, totiž podľa možno začať len na základe

návrhu na začatie konania (žaloby), nie je možné začať ho z podnetu, ex offo. Sociálna

poisťovňa nie je legitimovaná na podanie takej určovacej žaloby.

Z administratívnych spisov pobočky a ústredia Sociálnej poisťovne vyplýva, že

žalobcovia 1/ a 2/ v zápisnici z ústneho pojednávania na pobočke Sociálnej poisťovne

Trnava dňa 8. novembra 2010 svojimi podpismi potvrdili, že boli poučení o možnosti riešiť

neuznanie poškodenia zdravia zamestnávateľom súdnou cestou, a taktiež o tom, aby takú

skutočnosť oznámili pobočke do ôsmich dní odo dňa pojednávania. Žalobkyňa 1/, ktorá

bola v správnom konaní splnomocnená žalobcom 2/ na jeho zastupovanie, listom z 11.

novembra 2010 pobočke oznámila, že žalobu o určenie, že úmrtie jej manžela bolo úmrtím v

dôsledku pracovného úrazu podá v prípade, ak pobočka na základe predložených dôkazov

úmrtie jej manžela neuzná za pracovný úraz. V konaní o odvolaní proti rozhodnutiam

pobočky žalobkyňa 1/ listom z 24. januára 2011 žalovanej oznámila, že žalobu nepodala ani

nepodá a že stále trvá na tom, že je v práve.

Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia boli poučení o možnosti podať na súd

určovaciu žalobu. V takom prípade by žalovaná mohla konanie o nároku na úrazové dávky

prerušiť a pokračovať v ňom po skončení súdneho konania podľa

Pokiaľ však žalobcovia namietali, že žalovaná mala vydať predbežné rozhodnutie, taká

námietka nie je dôvodná vzhľadom na nedostatok kompetencie oboch správnych orgánov

o takej otázke rozhodovať.

Vzhľadom na neexistenciu rozhodnutia súdu o tom, že k úmrtiu došlo v dôsledku

pracovného úrazu, žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán nepochybili, keď si o tejto

otázke urobili úsudok, dospejúc na základe predložených dokladov k záveru, že o pracovný

úraz nešlo.

Žalobcovia nevyužili možnosť domáhať sa určenia, že k úmrtiu došlo následkom

pracovného úrazu. Taká okolnosť je však pre vznik nároku na úrazové dávky rozhodujúca.

Jej nepreukázanie malo v správnom konaní za následok neunesenie dôkazného bremena

s následkom zamietnutia žiadosti o úrazové dávky (§ 94 ods. l a § 101 ods. 1 zákona

č. ).

Keďže odporkyňa nie je orgánom, ktorý by bol oprávnený rozhodnúť, či k úmrtiu

M. T. došlo následkom pracovného úrazu (na také rozhodnutie je oprávnený iba súd

v civilnom súdnom konaní) a vzhľadom na to, že úsudok žalovanej podľa § 198 ods. 1 vety

za bodkočiarkou nemá povahu správneho uváženia (

), súd v správnom súdnictve taký úsudok nie je oprávnený preskúmavať.

Súd v správnom súdnictve, ktoré je osobitným druhom konania, upraveným v piatej

časti , nie je oprávnený nahrádzať rozhodnutie súdu, ktoré

môže byť vydané len v civilnom súdnom konaní.“

4. Sťažovatelia vyslovujú presvedčenie, že rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny,

odchyľujúci sa od kogentných ustanovení príslušných právnych predpisov a porušuje ich

označené základné právo podľa a právo podľa dohovoru.

Najvyššiemu súdu vytýkali, že sa (rovnako ako krajský súd) nesprávne vysporiadal

s otázkou právomoci správneho orgánu rozhodnúť o relevantnej sociálnej udalosti.

Zdôraznili pritom, že ak by Sociálna poisťovňa nemala právomoc rozhodnúť o otázke

pracovného úrazu, mala by vyzvať sťažovateľov na odstránenie nedostatku podania

a konanie prerušiť a v prípade neodstránenia vady následne konanie zastaviť. Ak tak

neurobila, znamená to, že buď rozhodla vo veci, v ktorej nie je oprávnená rozhodnúť,

a v takom prípade bolo jej rozhodnutie nezákonné a malo byť všeobecnými súdmi zrušené,

alebo bola oprávnená v danej veci rozhodnúť, a potom malo jej rozhodnutie a odôvodnenie

spĺňať všetky požiadavky, ktoré a zákon na rozhodnutie správneho orgánu kladie.

5. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli:

«Keďže v danom prípade išlo o nárok na úrazovú dávku, vznik ktorého je priamo

podmienený smrťou v dôsledku pracovného úrazu (§ 94 ods. 1 a § 101 ods. 1 zákona

č. ), je na priznanie tohto nároku nevyhnutné zistiť, či k pracovnému úrazu

došlo alebo nie.

Pracovný úraz je legálny pojem, ktorého definícia na účely

je obsiahnutá v § 8 tohto zákona. Zároveň platí, že to, či ide alebo nejde o pracovný úraz

nie je závislé od rozhodnutia akéhokoľvek orgánu, ale od sledu skutočností, ktoré buď

nastali alebo nenastali. Inými slovami, orgán aplikácie práva v tejto otázke svojim

rozhodnutím pracovný úraz „nekonštituuje, ale len deklaruje“.

Úrazové poistenie a v rámci neho úrazové dávky sú súčasťou sociálneho poistenia.

Na konanie v dávkových veciach, teda aj na konanie o úrazovej dávke, je príslušná

organizačná zložka Sociálnej poisťovne v prvom stupni a ústredie v druhom stupni.

Z povahy veci je mimo rozumnú pochybnosť, že ak zákon výslovne neustanovuje inak,

ten orgán, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť, je v prvom rade povinný skúmať, či sú

splnené materiálne predpoklady na vznik nároku a teda, v tomto prípade, priznanie dávky.

Ak teda zákon zveruje Sociálnej poisťovni rozhodnúť o nároku na dávku, ktorej

podmienkou je smrť zamestnanca v dôsledku pracovného úrazu, potom nie je nevyhnutné,

aby zákon výslovne ustanovil, že Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o pracovnom

úraze - teda o tom, či sú splnené podmienky vzniku nároku.

Najvyšší súd SR na jednej strane autorizuje postup Sociálnej poisťovne, ktorým

zisťovala skutkový stav, hodnotila dôkazy, pridržala sa stanoviska odboru lekárskej

posudkovej činnosti Sociálnej poisťovne pri ustálení odpovede na otázku, že smrť p. T.

nebola pracovným úrazom, na druhej strane vyvodzuje záver, že práve toto je oprávnený

urobiť iba a len okresný súd v prvom stupni. Najvyšší súd SR zaťažením uvedených dôvodov

vzájomnou rozpornosťou učinil na ich základe vyvodené závery z pohľadu sťažovateľov

svojvoľnými a nepreskúmateľnými.

V prípade sťažovateľov má otázka existencie pracovného úrazu typickú povahu

predbežnej otázky. Podľa ustanovenia a , „Ak sa

v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je

organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná

zložka Sociálnej poisťovne môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému

orgánu podnet na začatie konania. (ods. 1) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne si

nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin,

priestupok, správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, ak patri o ňom

rozhodovať súdu. (ods. 2)“

Kvalifikácia smrti p. T. pod rubriku pracovný úraz patrí do právomoci (organizačnej

zložky) Sociálnej poisťovne. V konečnom dôsledku vykonala Sociálnu poisťovňa za týmto

účelom v prípadoch sťažovateľov dokazovanie. Jeho výsledky tak Krajský sud v Trnave, ako

ani Najvyšší súd SR nespochybnili. Organizačná zložka si o tejto otázke urobila úsudok (čo

ako vadný). Jeho vykonanie odobril Najvyšší súd SR. Potvrdil teda právomoc Sociálnej

poisťovne negatívne rozhodnúť - rozhodnúť o tom, že smrť pána T. nebola pracovným

úrazom. Problematickým z pohľadu zachovania práva sťažovateľov na súdnu ochranu sa

tento postup stal v okamihu, keď im Najvyšší súd SR uprel ochranu v prípade pozitívneho

rozhodnutia. Napriek dovolávaniu sa právomoci Sociálnej poisťovne rozhodnúť, že smrť

pána T. bola pracovným úrazom, ich jednoducho odkázal na konanie pred okresným súdom

s tým, že Sociálna poisťovňa o tejto otázke nemala právomoc rozhodnúť. Táto právomoc jej

pritom explicitne vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia § 198 ods. 1 a 2 zákona

č. 461/2003. ...

Z vyššie uvedeného vyplýva, že závery tak Krajského súdu v Trnave, ako aj

Najvyššieho súdu SR v základnej otázke, v otázke právnej kvalifikácie smrti p. T., ktorá

mala založiť nárok sťažovateľky I na priznanie (i) jednorazového odškodnenia, (ii) nároku

na náhradu nákladov spojených s pohrebom a sťažovateľa II na priznanie nároku

na jednorazové odškodnenie, sú z dôvodu neodstrániteľných vnútorných rozporov

nepreskúmateľné a tým je odôvodnenie oboch rozhodnutí v rozpore s požiadavkou, ktorú

na odôvodnenie kladie aj a dohovoru. Bezprostredným

následkom je aj zásah do základného práva podľa a protokolu

č. 1 k dohovoru spočívajúci v nepriznaní finančného plnenia, na ktoré mali sťažovatelia

nárok.»

6. Sťažovatelia voči všeobecným súdom namietali taktiež nedostatočný rozsah

vykonaného dokazovania a v tejto súvislosti absentujúce precízne odôvodnenie vyhlásených

rozsudkov, pričom okrem iného uviedli:

«Sťažovatelia si uvedomujú, že úlohou ústavného súdu nie je skúmať správnosť

znaleckých zistení a zistení inšpektorátov práce v konaní o ústavnej sťažnosti. Zastávajú

však názor, že spôsob, akým sa Sociálna poisťovňa vysporiadala v prvom aj druhom stupni

s týmito dôkazmi bol v rozpore s ústavnými požiadavkami, kladenými na konanie orgánov

aplikácie práva. Sťažovateľom sa nedostalo ochrany ani v rámci správneho súdnictva, čím

sa táto vada konania „preniesla“ aj do napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu SR.

Znalecký posudok obsahoval o. i. odpovede znalca na otázky, ktoré sa týkali

vonkajších vplyvov, ktorým bol zosnulý p. M. T. vystavený v čase smrteľného pracovného

úrazu a ich súvislosti s povahou práce, ktorú vykonával, vonkajšími okolnosťami jeho

výkonu, ako aj jeho zdravotným stavom. Inými slovami, išlo o odpovede na otázky, či

vonkajšie vplyvy, spôsobené prácou, ktorú vykonával, mohli viesť k jeho úmrtiu. Záverom

znalca bolo, že úmrtie jednoznačne spĺňa charakteristiky pracovného úrazu.

Z činnosti inšpektorátov práce, konkrétne z (i) Protokolu inšpekcie práce Trnava

č. ITA-31-28-2.2/P-JI-10 z 10. 09. 2010, v znení jeho Dodatku č. 1 z 27. 09. 2010,

(ii) Rozhodnutia Inšpektorátu práce Trnava č. R 146/2010/SE z 06. 12. 2010

a z (iii) rozhodnutia Národného inšpektorátu práce č. S/2011/00341-2.1 O-02/2011

z 03. 02. 2011, vyplýva, že na strane zamestnávateľa zosnulého p. M. T. došlo k porušeniu

viacerých povinností na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v čase, kedy došlo

k úmrtiu p. M. T. a všetky tieto orgány šetrili toto úmrtie ako smrteľný pracovný úraz.

Je teda zrejmé, že orgány aplikácie práva mali k dispozícii dôkazy o tom, že

(i) k úmrtiu p. M. T. došlo pôsobením vonkajších faktorov, majúcich pôvod v práci, ktorú

vykonával a (ii) na strane zamestnávateľa došlo k porušeniu povinností na úseku

bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, a to práve vo vzťahu k času, miestu a práci, ktoré

vykonával p. M. T.. Kombinácia týchto dôkazov bez ďalšieho svedčila v prospech tvrdenia,

že p. M. T. zomrel v dôsledku pracovného úrazu. Ak sa orgány aplikácie práva s týmito

zásadnými závermi nestotožnili, bolo nevyhnutné, aby dostatočným a vyčerpávajúcim

spôsobom dali odpoveď na otázku, prečo tieto dôkazy nevzali do úvahy.“

7. V petite sťažnosti sťažovatelia žiadali vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil

porušenie ich označeného základného práva podľa a práva podľa dohovoru

rozsudkom najvyššieho súdu, zrušil rozsudok najvyššieho súdu, vrátil vec na nové konanie

a priznal im náhradu trov konania.

8. Na základe výzvy ústavného súdu sa písomnosťou z 26. marca 2014 vyjadril

k veci najvyšší súd v zastúpení predsedníčky senátu, ktorá považuje napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu za dostatočne právne vyargumentovaný a náležite odôvodnený, a preto

navrhla, aby ústavný súd podanej sťažnosti nevyhovel. Opätovne pritom zdôraznila:

„... pri nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne rozhodovať o tom, či k úmrtiu

došlo v dôsledku pracovného úrazu Sociálna poisťovňa má možnosť o takej otázke si urobiť

úsudok (§ 198 ods. 1 zákona o sociálnom poistení), nemá však povinnosť vykonávať

vyčerpávajúce dokazovanie o takejto otázke. Pokiaľ nie je daná právomoc Sociálnej

poisťovne, súd v správnom súdnictve pri preskúmavaní zákonnosti jej rozhodnutí o nároku

na úrazové dávky nie je oprávnený posudzovať správnosť úsudku o tom, že k úmrtiu

došlo/nedošlo v dôsledku pracovného úrazu. Nebol preto dôvod vysporiadať sa v rozhodnutí

súdu s námietkami sťažovateľov čo do dôvodov o ich tvrdeniach, že k úmrtiu došlo

v dôsledku pracovného úrazu. Dokazovanie ohľadom spornej otázky môže byť predmetom

konania v civilnom súdnom konaní, uvedenom v , nie v správnom

súdnictve podľa Piatej časti .“

9. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

10. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa každý má právo

vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah

a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.

Dedenie sa zaručuje.

12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo

právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho

majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné

zásady medzinárodného práva.

13. Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo

na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho

veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci

(, ).

14. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto

práva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom

spravodlivosti alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a právnom myslení

konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií

().

15. Ústavný súd k tomu konštatuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkým

všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný

formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je

absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ

to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý

z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno

opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého

zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.

16. Pri preskúmaní skutkového stavu, predložených listinných dôkazov, vyžiadaných

súdnych spisov a posúdenia právneho stavu dospel ústavný súd k záveru, že ústavná

sťažnosť je dôvodná, pretože postupom najvyššieho súdu práve z dôvodu prílišného

formalizmu pri interpretácii relevantného právneho predpisu došlo k porušeniu

sťažovateľmi označeného základného práva.

17. Sociálne poistenie podľa § 2 písm. c) zákona o sociálnom poistení je úrazové

poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného

úrazu, služobného úrazu (ďalej len „pracovný úraz“) a choroby z povolania.

Podľa § 94 ods. 1 zákona o sociálnom poistení manžel, manželka a nezaopatrené

dieťa poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania,

majú nárok na jednorazové odškodnenie.

Podľa § 101 ods. 1 zákona o sociálnom poistení ak poškodený zomrel v dôsledku

pracovného úrazu alebo choroby z povolania, má ten, kto uhradil náklady spojené

s pohrebom, nárok na ich náhradu.

Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej

poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav

veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení podkladom pre vydanie rozhodnutia

sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako

aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej

činnosti.

Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej

poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti

bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.

Podľa § 198 ods. 1 zákona o sociálnom poistení ak sa v konaní vyskytne otázka,

o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej

poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne

môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie

konania.

Podľa § 198 ods. 2 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej

poisťovne si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný

čin, priestupok, správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom

rozhodovať súdu.

18. Podstatu predloženej sťažnosti a aj konania pred všeobecnými súdmi tvorí otázka

interpretácie označených ustanovení zákona o sociálnom poistení na konkrétny prípad

sťažovateľov, najmä právne posúdenie, či Sociálnej poisťovni prináleží posudzovať, či úraz

zamestnanca, z ktorého sa uplatňuje celý komplex úrazových dávok, bol pracovným úrazom

a do akej miery má byť takéto posúdenie predmetom prieskumu zo strany všeobecných

súdov v rámci správneho súdnictva.

19. Najvyšší súd vychádzal z premisy, že zo žiadneho ustanovenia zákona

o sociálnom poistení nevyplýva oprávnenie Sociálnej poisťovne rozhodovať o tom, či úraz

bol pracovným úrazom. Ústavný súd nesúhlasí s týmto tvrdením najvyššieho súdu, pretože

ak Sociálna poisťovňa rozhoduje o priznaní úrazovej dávky, čo nepochybne patrí do jej

právomoci, musí sa v rámci predbežnej otázky vysporiadať so skutočnosťou, či došlo

k pracovnému úrazu, keďže pracovný úraz je v takom prípade rozhodnou právnou

skutočnosťou a ako jedna z materiálnych podmienok tvorí imanentnú súčasť zákonnej

dávkovej schémy pre priznanie úrazovej dávky. Posudzovanie tejto predbežnej otázky

pritom nemôže byť úplne svojvoľné či neodôvodnené, ale musí sa riadiť zákonnými

pravidlami (najmä v zmysle § 195 a § 198 zákona o sociálnom poistení), ktorých účelom je

presné a úplné zistenie skutočného stavu veci. Sociálna poisťovňa ako orgán aplikujúci

právo musí pri svojej činnosti dbať na to, aby jej rozhodnutia a konanie, ktoré im

predchádzalo, majúc na mysli predovšetkým vykonávanie dokazovania v rámci zákona

o sociálnom poistení, boli úplné, presvedčivé a vzbudzovali dôveru v spravodlivosť. Pokiaľ

skutkové závery vyplývajúce z posúdenia predbežnej otázky sú bez akéhokoľvek

akceptovateľného racionálneho základu a v príkrom rozpore s predloženými podkladmi či

vykonanými dôkazmi, nemožno hovoriť o zákonnom rozhodnutí orgánu verejnej správy.

20. Vo veci sťažovateľov Sociálna poisťovňa vyslovila v rámci predbežnej otázky

záver, že pracovný úraz u nebohého zamestnanca nebol preukázaný, pričom z pohľadu

sťažovateľov neprihliadla na nimi predkladané dôkazy, ktoré opätovne predložili v rámci

prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy

na základe nimi podanej žaloby príslušnému všeobecnému

súdu. Ak Sociálna poisťovňa vydala rozhodnutia na základe úsudku prijatého v rámci

predbežnej otázky, je potom úlohou všeobecných súdov, aby v rámci postupu podľa § 247

a nasl. a v medziach podanej žaloby preskúmali, či prijatý záver správneho orgánu

o relevantnej predbežnej otázke mal oporu v dokazovaní potrebnom na jej riadne

objasnenie, alebo či nejde o exces alebo zjavnú svojvôľu, ktorá môže mať za následok

vyslovenie nezákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu. Vo veci sťažovateľov

najvyšší súd a ani krajský súd neuskutočnili takýto prieskum, napriek tomu, že sťažovatelia

namietali spôsob dokazovania a vyhodnotenie predbežnej otázky, ktorá v konečnom

dôsledku viedla k nepriznaniu úrazovej dávky zo strany správneho orgánu. Najvyšší súd

žiadnym spôsobom bližšie nereagoval na tieto sťažovateľmi vznesené námietky, uspokojil

sa s konštatovaním, že sťažovatelia nevyužili možnosť podať na súd určovaciu žalobu podľa

, a tak správny orgán si urobil o spornej otázke pracovného úrazu úsudok

sám, pričom nebol povinný vykonávať vyčerpávajúce dokazovanie. Ústavný súd opakovane

uvádza, že správny orgán nemôže konať svojvoľne ani pri formulovaní úsudku v rámci

predbežnej otázky a aj takýto postup má byť predmetom prieskumu zákonnosti napadnutého

rozhodnutia, k čomu vo veci sťažovateľov nedošlo. Súd pritom môže vykonať všetky

potrebné dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia a nie je viazaný

skutkovým stavom zisteným správnym orgánom ( ).

21. Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri prieskume zákonnosti

žalobou napadnutých rozhodnutí Sociálnej poisťovne bol striktne formálny a ústavne

neudržateľný, keď neposkytol stanoveným spôsobom ochranu právam sťažovateľov, pokiaľ

neuznal ich nárok na odškodnenie bez podrobnejšieho rozboru, len s odkazom na uplatnenie

nároku podľa . Ústavný súd bez toho, aby posudzoval zistený skutkový

stav v danej veci alebo aby priamo vstupoval do právnych úvah konajúceho najvyššieho

súdu, uvádza, že v danom prípade išlo z jeho strany len o formálny výkon práva, ktorý je

v rozpore s požiadavkami základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , resp. práva na spravodlivé prejednanie veci podľa dohovoru až

do tej miery, že vzbudzuje nedôveru verejnosti v zákonné rozhodovanie všeobecných

súdov. Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom konaní rešpektovať názor ústavného súdu

(najmä body 19 a 20 nálezu) a preskúmať zákonnosť napadnutých rozhodnutí v širšom

rozsahu a súčasne primerane reagovať na námietky sťažovateľov.

22. Po vyslovení arbitrárnosti napadnutého uznesenia ústavný súd dodáva, že

predmetom určenia podľa môže byť len právo alebo právny vzťah, ale

nie právna skutočnosť, za predpokladu, ak nie je možné uplatniť nárok na plnenie, ktorý

v predmetnej veci bol správne uplatnený.

23. Ústavný súd pri posudzovaní zásahu do základného práva sťažovateľov vlastniť

majetok podľa a podľa dodatkového protokolu prihliadal najmä

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorej sa

za majetok považuje aj majetková hodnota vrátane pohľadávky, o ktorých môžu

sťažovatelia tvrdiť, že majú aspoň legitímnu nádej na jej zhmotnenie (rozsudok ESĽP

vo veci PINE VALLEY DEVELOPMENTS LTD. a iní v Írsko z 29. 11. 1991 a rozsudok

ESĽP vo veci PRESSOS COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. 11. 1995).

Ústavný súd uvádza, že arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu, poprela legitímnu nádej

sťažovateľov na zhmotnenie ich majetkových očakávaní. Vychádzajúc z uvedeného ústavný

súd preto vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 , resp. podľa dodatkového protokolu v spojení s porušením základného

podľa a práva podľa dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

24. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto

porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

25. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie.

26. Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok

najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

27. Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu taktiež žiadali, aby ústavný súd

zaviazal porušovateľa ich základných práv na náhradu trov konania. Ústavný súd rozhodol

podľa o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd priznal

sťažovateľom trovy konania v sume 275,94 € za dva úkony právnej služby z roku 2013

a režijný paušál v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s )

(bod 3 výroku nálezu).

28. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014