Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 69 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (76)I. ÚS 87/2014
PDF · 257.47 KB
No categories available
I. ÚS 87/2014
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. septembra 2014
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny
Mochnáčovej prerokoval sťažnosť Z. T. a M. T., zastúpených spoločnosťou
Procházka & partners, spol. s r. o., Búdková 4, Bratislava, konajúcej prostredníctvom
konateľa a spoločníka JUDr. Radoslava Procházku, vo veci namietaného porušenia ich
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 9 Sžso 19/2012 z 29. mája 2013 a konaním, ktoré mu predchádzalo, a takto
rozhodol:
1. Základné právo Z. T. a M. T. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení so základným právom vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 9 Sžso 19/2012 z 29. mája 2013 a konaním, ktoré mu predchádzalo, p o r
u š e n é b o l o .
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 19/2012 z 29. mája 2013
z r u š u j e a vec sa v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie
konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť Z. T. a M. T. trovy
konania v sume 275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov)
na účet ich právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 87/2014-16
z 5. marca 2014 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Z. T. a M. T. (ďalej len „sťažovatelia“),
vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) v spojení s čl. 20 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1
Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžso 19/2012 z 29. mája 2013 (ďalej len
„najvyšší súd“ a „rozsudok najvyššieho súdu“) a konaním, ktoré mu predchádzalo.
2. Najvyšší súd v odvolacom konaní vo veci preskúmania rozhodnutia správneho
orgánu napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok prvostupňového Krajského súdu v Trnave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 14 S 25/2011 z 19. januára 2012, ktorým krajský súd
zamietol žalobu sťažovateľov proti rozhodnutiam Sociálnej poisťovne, ústrediu Bratislava,
sp. zn. 1075-8/2011-BA, sp. zn. 10922-2/2011-BA a sp. zn. 10917-3/2011-BA, všetky
zo 4. februára 2011. Sťažovatelia si v správnom konaní proti Sociálnej poisťovni, pobočke
Trnava a neskôr v odvolacom konaní proti Sociálnej poisťovni, ústrediu Bratislava
uplatňovali nároky z úrazového poistenia, ktoré im priznané neboli, pretože podľa
odôvodnenia správneho orgánu zamestnávateľ neuznal úmrtie ich manžela a otca, ktoré
malo byť relevantnou sociálnou udalosťou na priznanie dávky, za pracovný úraz. Podľa
sťažovateľov podstatou následného konania pred všeobecnými súdmi bolo posúdenie dvoch
otázok, a to, či v danej veci išlo o pracovný úraz a kto má právomoc o tom rozhodnúť.
Najvyšší súd v zhode s krajským súdom dospel k záveru, že Sociálna poisťovňa nie je
povinná vyčerpávajúco skúmať, či k úmrtiu manžela a otca sťažovateľov došlo následkom
pracovného úrazu, pretože jej taká povinnosť nevyplýva zo zákona č. 461/2003 Z. z.
o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“).
Právomoc rozhodnúť o takejto otázke prináleží iba všeobecnému súdu v civilnom konaní
na základe návrhu na začatie konania v intenciách § 80 písm. c) Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“) a ani súd v správnom súdnictve, kde ide o osobitný druh konania,
nie je oprávnený nahrádzať takéto rozhodnutie všeobecného súdu. Keďže sťažovatelia
nevyužili možnosť domáhať sa určenia pred súdom, že k úmrtiu manžela a otca
sťažovateľov došlo následkom pracovného úrazu, nepreukázali rozhodujúcu skutočnosť
na vznik a existenciu nároku z titulu náhrady škody, a teda v konečnom dôsledku neniesli
v tomto smere dôkazné bremeno.
3. V tejto súvislosti najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol:
„Organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby
presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady
na rozhodnutie (§ 195 ods. l zákona č. 461/2003 Z. z.).
V zmysle § 198 ods. 1 zákona č.461/2003 Z. z. ak sa v konaní vyskytne otázka,
o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej
poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne
môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie
konania.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že Sociálna poisťovňa si na základe predložených
dokladov o určitej otázke úsudok urobiť môže, nemá však takú povinnosť a nie je ani
povinná vykonávať vyčerpávajúce dokazovanie.
Pokiaľ zákonodarca hovorí o podnete na začatie konania príslušného orgánu,
pod takým podnetom je potrebné považovať najmä podnet na účely iného správneho
konania. Konanie o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom
naliehavý právny záujem, totiž podľa § 80 písm. c) O. s. p. možno začať len na základe
návrhu na začatie konania (žaloby), nie je možné začať ho z podnetu, ex offo. Sociálna
poisťovňa nie je legitimovaná na podanie takej určovacej žaloby.
Z administratívnych spisov pobočky a ústredia Sociálnej poisťovne vyplýva, že
žalobcovia 1/ a 2/ v zápisnici z ústneho pojednávania na pobočke Sociálnej poisťovne
Trnava dňa 8. novembra 2010 svojimi podpismi potvrdili, že boli poučení o možnosti riešiť
neuznanie poškodenia zdravia zamestnávateľom súdnou cestou, a taktiež o tom, aby takú
skutočnosť oznámili pobočke do ôsmich dní odo dňa pojednávania. Žalobkyňa 1/, ktorá
bola v správnom konaní splnomocnená žalobcom 2/ na jeho zastupovanie, listom z 11.
novembra 2010 pobočke oznámila, že žalobu o určenie, že úmrtie jej manžela bolo úmrtím v
dôsledku pracovného úrazu podá v prípade, ak pobočka na základe predložených dôkazov
úmrtie jej manžela neuzná za pracovný úraz. V konaní o odvolaní proti rozhodnutiam
pobočky žalobkyňa 1/ listom z 24. januára 2011 žalovanej oznámila, že žalobu nepodala ani
nepodá a že stále trvá na tom, že je v práve.
Z uvedeného je zrejmé, že žalobcovia boli poučení o možnosti podať na súd
určovaciu žalobu. V takom prípade by žalovaná mohla konanie o nároku na úrazové dávky
prerušiť a pokračovať v ňom po skončení súdneho konania podľa § 80 písm. c) O. s. p.
Pokiaľ však žalobcovia namietali, že žalovaná mala vydať predbežné rozhodnutie, taká
námietka nie je dôvodná vzhľadom na nedostatok kompetencie oboch správnych orgánov
o takej otázke rozhodovať.
Vzhľadom na neexistenciu rozhodnutia súdu o tom, že k úmrtiu došlo v dôsledku
pracovného úrazu, žalovaná ako aj prvostupňový správny orgán nepochybili, keď si o tejto
otázke urobili úsudok, dospejúc na základe predložených dokladov k záveru, že o pracovný
úraz nešlo.
Žalobcovia nevyužili možnosť domáhať sa určenia, že k úmrtiu došlo následkom
pracovného úrazu. Taká okolnosť je však pre vznik nároku na úrazové dávky rozhodujúca.
Jej nepreukázanie malo v správnom konaní za následok neunesenie dôkazného bremena
s následkom zamietnutia žiadosti o úrazové dávky (§ 94 ods. l a § 101 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z. z.).
Keďže odporkyňa nie je orgánom, ktorý by bol oprávnený rozhodnúť, či k úmrtiu
M. T. došlo následkom pracovného úrazu (na také rozhodnutie je oprávnený iba súd
v civilnom súdnom konaní) a vzhľadom na to, že úsudok žalovanej podľa § 198 ods. 1 vety
za bodkočiarkou zákona č. 461/2003 Z. z. nemá povahu správneho uváženia (§ 245 ods. 2
O. s. p.), súd v správnom súdnictve taký úsudok nie je oprávnený preskúmavať.
Súd v správnom súdnictve, ktoré je osobitným druhom konania, upraveným v piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku, nie je oprávnený nahrádzať rozhodnutie súdu, ktoré
môže byť vydané len v civilnom súdnom konaní.“
4. Sťažovatelia vyslovujú presvedčenie, že rozsudok najvyššieho súdu je arbitrárny,
odchyľujúci sa od kogentných ustanovení príslušných právnych predpisov a porušuje ich
označené základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Najvyššiemu súdu vytýkali, že sa (rovnako ako krajský súd) nesprávne vysporiadal
s otázkou právomoci správneho orgánu rozhodnúť o relevantnej sociálnej udalosti.
Zdôraznili pritom, že ak by Sociálna poisťovňa nemala právomoc rozhodnúť o otázke
pracovného úrazu, mala by vyzvať sťažovateľov na odstránenie nedostatku podania
a konanie prerušiť a v prípade neodstránenia vady následne konanie zastaviť. Ak tak
neurobila, znamená to, že buď rozhodla vo veci, v ktorej nie je oprávnená rozhodnúť,
a v takom prípade bolo jej rozhodnutie nezákonné a malo byť všeobecnými súdmi zrušené,
alebo bola oprávnená v danej veci rozhodnúť, a potom malo jej rozhodnutie a odôvodnenie
spĺňať všetky požiadavky, ktoré ústava a zákon na rozhodnutie správneho orgánu kladie.
5. Sťažovatelia v ústavnej sťažnosti uviedli:
«Keďže v danom prípade išlo o nárok na úrazovú dávku, vznik ktorého je priamo
podmienený smrťou v dôsledku pracovného úrazu (§ 94 ods. 1 a § 101 ods. 1 zákona
č. 461/2003 Z. z.), je na priznanie tohto nároku nevyhnutné zistiť, či k pracovnému úrazu
došlo alebo nie.
Pracovný úraz je legálny pojem, ktorého definícia na účely zákona č. 461/2003 Z. z.
je obsiahnutá v § 8 tohto zákona. Zároveň platí, že to, či ide alebo nejde o pracovný úraz
nie je závislé od rozhodnutia akéhokoľvek orgánu, ale od sledu skutočností, ktoré buď
nastali alebo nenastali. Inými slovami, orgán aplikácie práva v tejto otázke svojim
rozhodnutím pracovný úraz „nekonštituuje, ale len deklaruje“.
Úrazové poistenie a v rámci neho úrazové dávky sú súčasťou sociálneho poistenia.
Na konanie v dávkových veciach, teda aj na konanie o úrazovej dávke, je príslušná
organizačná zložka Sociálnej poisťovne v prvom stupni a ústredie v druhom stupni.
Z povahy veci je mimo rozumnú pochybnosť, že ak zákon výslovne neustanovuje inak,
ten orgán, ktorý je oprávnený vo veci rozhodnúť, je v prvom rade povinný skúmať, či sú
splnené materiálne predpoklady na vznik nároku a teda, v tomto prípade, priznanie dávky.
Ak teda zákon zveruje Sociálnej poisťovni rozhodnúť o nároku na dávku, ktorej
podmienkou je smrť zamestnanca v dôsledku pracovného úrazu, potom nie je nevyhnutné,
aby zákon výslovne ustanovil, že Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o pracovnom
úraze - teda o tom, či sú splnené podmienky vzniku nároku.
Najvyšší súd SR na jednej strane autorizuje postup Sociálnej poisťovne, ktorým
zisťovala skutkový stav, hodnotila dôkazy, pridržala sa stanoviska odboru lekárskej
posudkovej činnosti Sociálnej poisťovne pri ustálení odpovede na otázku, že smrť p. T.
nebola pracovným úrazom, na druhej strane vyvodzuje záver, že práve toto je oprávnený
urobiť iba a len okresný súd v prvom stupni. Najvyšší súd SR zaťažením uvedených dôvodov
vzájomnou rozpornosťou učinil na ich základe vyvodené závery z pohľadu sťažovateľov
svojvoľnými a nepreskúmateľnými.
V prípade sťažovateľov má otázka existencie pracovného úrazu typickú povahu
predbežnej otázky. Podľa ustanovenia §198 ods. 1 a 2 zákona č. 461/2003 Z. z., „Ak sa
v konaní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je
organizačná zložka Sociálnej poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná
zložka Sociálnej poisťovne môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému
orgánu podnet na začatie konania. (ods. 1) Organizačná zložka Sociálnej poisťovne si
nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný čin,
priestupok, správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, ak patri o ňom
rozhodovať súdu. (ods. 2)“
Kvalifikácia smrti p. T. pod rubriku pracovný úraz patrí do právomoci (organizačnej
zložky) Sociálnej poisťovne. V konečnom dôsledku vykonala Sociálnu poisťovňa za týmto
účelom v prípadoch sťažovateľov dokazovanie. Jeho výsledky tak Krajský sud v Trnave, ako
ani Najvyšší súd SR nespochybnili. Organizačná zložka si o tejto otázke urobila úsudok (čo
ako vadný). Jeho vykonanie odobril Najvyšší súd SR. Potvrdil teda právomoc Sociálnej
poisťovne negatívne rozhodnúť - rozhodnúť o tom, že smrť pána T. nebola pracovným
úrazom. Problematickým z pohľadu zachovania práva sťažovateľov na súdnu ochranu sa
tento postup stal v okamihu, keď im Najvyšší súd SR uprel ochranu v prípade pozitívneho
rozhodnutia. Napriek dovolávaniu sa právomoci Sociálnej poisťovne rozhodnúť, že smrť
pána T. bola pracovným úrazom, ich jednoducho odkázal na konanie pred okresným súdom
s tým, že Sociálna poisťovňa o tejto otázke nemala právomoc rozhodnúť. Táto právomoc jej
pritom explicitne vyplýva z vyššie citovaného ustanovenia § 198 ods. 1 a 2 zákona
č. 461/2003. ...
Z vyššie uvedeného vyplýva, že závery tak Krajského súdu v Trnave, ako aj
Najvyššieho súdu SR v základnej otázke, v otázke právnej kvalifikácie smrti p. T., ktorá
mala založiť nárok sťažovateľky I na priznanie (i) jednorazového odškodnenia, (ii) nároku
na náhradu nákladov spojených s pohrebom a sťažovateľa II na priznanie nároku
na jednorazové odškodnenie, sú z dôvodu neodstrániteľných vnútorných rozporov
nepreskúmateľné a tým je odôvodnenie oboch rozhodnutí v rozpore s požiadavkou, ktorú
na odôvodnenie kladie aj čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Bezprostredným
následkom je aj zásah do základného práva podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 protokolu
č. 1 k dohovoru spočívajúci v nepriznaní finančného plnenia, na ktoré mali sťažovatelia
nárok.»
6. Sťažovatelia voči všeobecným súdom namietali taktiež nedostatočný rozsah
vykonaného dokazovania a v tejto súvislosti absentujúce precízne odôvodnenie vyhlásených
rozsudkov, pričom okrem iného uviedli:
«Sťažovatelia si uvedomujú, že úlohou ústavného súdu nie je skúmať správnosť
znaleckých zistení a zistení inšpektorátov práce v konaní o ústavnej sťažnosti. Zastávajú
však názor, že spôsob, akým sa Sociálna poisťovňa vysporiadala v prvom aj druhom stupni
s týmito dôkazmi bol v rozpore s ústavnými požiadavkami, kladenými na konanie orgánov
aplikácie práva. Sťažovateľom sa nedostalo ochrany ani v rámci správneho súdnictva, čím
sa táto vada konania „preniesla“ aj do napadnutého rozsudku Najvyššieho súdu SR.
Znalecký posudok obsahoval o. i. odpovede znalca na otázky, ktoré sa týkali
vonkajších vplyvov, ktorým bol zosnulý p. M. T. vystavený v čase smrteľného pracovného
úrazu a ich súvislosti s povahou práce, ktorú vykonával, vonkajšími okolnosťami jeho
výkonu, ako aj jeho zdravotným stavom. Inými slovami, išlo o odpovede na otázky, či
vonkajšie vplyvy, spôsobené prácou, ktorú vykonával, mohli viesť k jeho úmrtiu. Záverom
znalca bolo, že úmrtie jednoznačne spĺňa charakteristiky pracovného úrazu.
Z činnosti inšpektorátov práce, konkrétne z (i) Protokolu inšpekcie práce Trnava
č. ITA-31-28-2.2/P-JI-10 z 10. 09. 2010, v znení jeho Dodatku č. 1 z 27. 09. 2010,
(ii) Rozhodnutia Inšpektorátu práce Trnava č. R 146/2010/SE z 06. 12. 2010
a z (iii) rozhodnutia Národného inšpektorátu práce č. S/2011/00341-2.1 O-02/2011
z 03. 02. 2011, vyplýva, že na strane zamestnávateľa zosnulého p. M. T. došlo k porušeniu
viacerých povinností na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci v čase, kedy došlo
k úmrtiu p. M. T. a všetky tieto orgány šetrili toto úmrtie ako smrteľný pracovný úraz.
Je teda zrejmé, že orgány aplikácie práva mali k dispozícii dôkazy o tom, že
(i) k úmrtiu p. M. T. došlo pôsobením vonkajších faktorov, majúcich pôvod v práci, ktorú
vykonával a (ii) na strane zamestnávateľa došlo k porušeniu povinností na úseku
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, a to práve vo vzťahu k času, miestu a práci, ktoré
vykonával p. M. T.. Kombinácia týchto dôkazov bez ďalšieho svedčila v prospech tvrdenia,
že p. M. T. zomrel v dôsledku pracovného úrazu. Ak sa orgány aplikácie práva s týmito
zásadnými závermi nestotožnili, bolo nevyhnutné, aby dostatočným a vyčerpávajúcim
spôsobom dali odpoveď na otázku, prečo tieto dôkazy nevzali do úvahy.“
7. V petite sťažnosti sťažovatelia žiadali vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil
porušenie ich označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru
rozsudkom najvyššieho súdu, zrušil rozsudok najvyššieho súdu, vrátil vec na nové konanie
a priznal im náhradu trov konania.
8. Na základe výzvy ústavného súdu sa písomnosťou z 26. marca 2014 vyjadril
k veci najvyšší súd v zastúpení predsedníčky senátu, ktorá považuje napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu za dostatočne právne vyargumentovaný a náležite odôvodnený, a preto
navrhla, aby ústavný súd podanej sťažnosti nevyhovel. Opätovne pritom zdôraznila:
„... pri nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne rozhodovať o tom, či k úmrtiu
došlo v dôsledku pracovného úrazu Sociálna poisťovňa má možnosť o takej otázke si urobiť
úsudok (§ 198 ods. 1 zákona o sociálnom poistení), nemá však povinnosť vykonávať
vyčerpávajúce dokazovanie o takejto otázke. Pokiaľ nie je daná právomoc Sociálnej
poisťovne, súd v správnom súdnictve pri preskúmavaní zákonnosti jej rozhodnutí o nároku
na úrazové dávky nie je oprávnený posudzovať správnosť úsudku o tom, že k úmrtiu
došlo/nedošlo v dôsledku pracovného úrazu. Nebol preto dôvod vysporiadať sa v rozhodnutí
súdu s námietkami sťažovateľov čo do dôvodov o ich tvrdeniach, že k úmrtiu došlo
v dôsledku pracovného úrazu. Dokazovanie ohľadom spornej otázky môže byť predmetom
konania v civilnom súdnom konaní, uvedenom v § 7 ods. 1 O. s. p., nie v správnom
súdnictve podľa Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.“
9. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že
od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
10. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo
vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah
a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva.
Dedenie sa zaručuje.
12. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo
právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho
majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné
zásady medzinárodného práva.
13. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo
na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho
veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci
(IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06).
14. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených
základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,
v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto
práva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s princípom
spravodlivosti alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom a právnom myslení
konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších nerozpoznateľných kritérií
15. Ústavný súd k tomu konštatuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkým
všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný
formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je
absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ
to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý
z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno
opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého
zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.
16. Pri preskúmaní skutkového stavu, predložených listinných dôkazov, vyžiadaných
súdnych spisov a posúdenia právneho stavu dospel ústavný súd k záveru, že ústavná
sťažnosť je dôvodná, pretože postupom najvyššieho súdu práve z dôvodu prílišného
formalizmu pri interpretácii relevantného právneho predpisu došlo k porušeniu
sťažovateľmi označeného základného práva.
17. Sociálne poistenie podľa § 2 písm. c) zákona o sociálnom poistení je úrazové
poistenie ako poistenie pre prípad poškodenia zdravia alebo úmrtia v dôsledku pracovného
úrazu, služobného úrazu (ďalej len „pracovný úraz“) a choroby z povolania.
Podľa § 94 ods. 1 zákona o sociálnom poistení manžel, manželka a nezaopatrené
dieťa poškodeného, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania,
majú nárok na jednorazové odškodnenie.
Podľa § 101 ods. 1 zákona o sociálnom poistení ak poškodený zomrel v dôsledku
pracovného úrazu alebo choroby z povolania, má ten, kto uhradil náklady spojené
s pohrebom, nárok na ich náhradu.
Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej
poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav
veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.
Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení podkladom pre vydanie rozhodnutia
sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako
aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej
činnosti.
Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej
poisťovne pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôkladne všetky rozhodujúce skutočnosti
bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.
Podľa § 198 ods. 1 zákona o sociálnom poistení ak sa v konaní vyskytne otázka,
o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je organizačná zložka Sociálnej
poisťovne takýmto rozhodnutím viazaná; inak si organizačná zložka Sociálnej poisťovne
môže o takejto otázke urobiť úsudok alebo dá príslušnému orgánu podnet na začatie
konania.
Podľa § 198 ods. 2 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej
poisťovne si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kto spáchal trestný
čin, priestupok, správny delikt, alebo o osobnom stave fyzickej osoby, ak patrí o ňom
rozhodovať súdu.
18. Podstatu predloženej sťažnosti a aj konania pred všeobecnými súdmi tvorí otázka
interpretácie označených ustanovení zákona o sociálnom poistení na konkrétny prípad
sťažovateľov, najmä právne posúdenie, či Sociálnej poisťovni prináleží posudzovať, či úraz
zamestnanca, z ktorého sa uplatňuje celý komplex úrazových dávok, bol pracovným úrazom
a do akej miery má byť takéto posúdenie predmetom prieskumu zo strany všeobecných
súdov v rámci správneho súdnictva.
19. Najvyšší súd vychádzal z premisy, že zo žiadneho ustanovenia zákona
o sociálnom poistení nevyplýva oprávnenie Sociálnej poisťovne rozhodovať o tom, či úraz
bol pracovným úrazom. Ústavný súd nesúhlasí s týmto tvrdením najvyššieho súdu, pretože
ak Sociálna poisťovňa rozhoduje o priznaní úrazovej dávky, čo nepochybne patrí do jej
právomoci, musí sa v rámci predbežnej otázky vysporiadať so skutočnosťou, či došlo
k pracovnému úrazu, keďže pracovný úraz je v takom prípade rozhodnou právnou
skutočnosťou a ako jedna z materiálnych podmienok tvorí imanentnú súčasť zákonnej
dávkovej schémy pre priznanie úrazovej dávky. Posudzovanie tejto predbežnej otázky
pritom nemôže byť úplne svojvoľné či neodôvodnené, ale musí sa riadiť zákonnými
pravidlami (najmä v zmysle § 195 a § 198 zákona o sociálnom poistení), ktorých účelom je
presné a úplné zistenie skutočného stavu veci. Sociálna poisťovňa ako orgán aplikujúci
právo musí pri svojej činnosti dbať na to, aby jej rozhodnutia a konanie, ktoré im
predchádzalo, majúc na mysli predovšetkým vykonávanie dokazovania v rámci zákona
o sociálnom poistení, boli úplné, presvedčivé a vzbudzovali dôveru v spravodlivosť. Pokiaľ
skutkové závery vyplývajúce z posúdenia predbežnej otázky sú bez akéhokoľvek
akceptovateľného racionálneho základu a v príkrom rozpore s predloženými podkladmi či
vykonanými dôkazmi, nemožno hovoriť o zákonnom rozhodnutí orgánu verejnej správy.
20. Vo veci sťažovateľov Sociálna poisťovňa vyslovila v rámci predbežnej otázky
záver, že pracovný úraz u nebohého zamestnanca nebol preukázaný, pričom z pohľadu
sťažovateľov neprihliadla na nimi predkladané dôkazy, ktoré opätovne predložili v rámci
prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy
Občianskeho súdneho poriadku na základe nimi podanej žaloby príslušnému všeobecnému
súdu. Ak Sociálna poisťovňa vydala rozhodnutia na základe úsudku prijatého v rámci
predbežnej otázky, je potom úlohou všeobecných súdov, aby v rámci postupu podľa § 247
a nasl. OSP a v medziach podanej žaloby preskúmali, či prijatý záver správneho orgánu
o relevantnej predbežnej otázke mal oporu v dokazovaní potrebnom na jej riadne
objasnenie, alebo či nejde o exces alebo zjavnú svojvôľu, ktorá môže mať za následok
vyslovenie nezákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu. Vo veci sťažovateľov
najvyšší súd a ani krajský súd neuskutočnili takýto prieskum, napriek tomu, že sťažovatelia
namietali spôsob dokazovania a vyhodnotenie predbežnej otázky, ktorá v konečnom
dôsledku viedla k nepriznaniu úrazovej dávky zo strany správneho orgánu. Najvyšší súd
žiadnym spôsobom bližšie nereagoval na tieto sťažovateľmi vznesené námietky, uspokojil
sa s konštatovaním, že sťažovatelia nevyužili možnosť podať na súd určovaciu žalobu podľa
§ 80 písm. c) OSP, a tak správny orgán si urobil o spornej otázke pracovného úrazu úsudok
sám, pričom nebol povinný vykonávať vyčerpávajúce dokazovanie. Ústavný súd opakovane
uvádza, že správny orgán nemôže konať svojvoľne ani pri formulovaní úsudku v rámci
predbežnej otázky a aj takýto postup má byť predmetom prieskumu zákonnosti napadnutého
rozhodnutia, k čomu vo veci sťažovateľov nedošlo. Súd pritom môže vykonať všetky
potrebné dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia a nie je viazaný
skutkovým stavom zisteným správnym orgánom (§ 250i OSP).
21. Ústavný súd konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri prieskume zákonnosti
žalobou napadnutých rozhodnutí Sociálnej poisťovne bol striktne formálny a ústavne
neudržateľný, keď neposkytol stanoveným spôsobom ochranu právam sťažovateľov, pokiaľ
neuznal ich nárok na odškodnenie bez podrobnejšieho rozboru, len s odkazom na uplatnenie
nároku podľa § 80 písm. c) OSP. Ústavný súd bez toho, aby posudzoval zistený skutkový
stav v danej veci alebo aby priamo vstupoval do právnych úvah konajúceho najvyššieho
súdu, uvádza, že v danom prípade išlo z jeho strany len o formálny výkon práva, ktorý je
v rozpore s požiadavkami základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru až
do tej miery, že vzbudzuje nedôveru verejnosti v zákonné rozhodovanie všeobecných
súdov. Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom konaní rešpektovať názor ústavného súdu
(najmä body 19 a 20 nálezu) a preskúmať zákonnosť napadnutých rozhodnutí v širšom
rozsahu a súčasne primerane reagovať na námietky sťažovateľov.
22. Po vyslovení arbitrárnosti napadnutého uznesenia ústavný súd dodáva, že
predmetom určenia podľa § 80 písm. c) OSP môže byť len právo alebo právny vzťah, ale
nie právna skutočnosť, za predpokladu, ak nie je možné uplatniť nárok na plnenie, ktorý
v predmetnej veci bol správne uplatnený.
23. Ústavný súd pri posudzovaní zásahu do základného práva sťažovateľov vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a podľa čl. 1 dodatkového protokolu prihliadal najmä
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), v zmysle ktorej sa
za majetok považuje aj majetková hodnota vrátane pohľadávky, o ktorých môžu
sťažovatelia tvrdiť, že majú aspoň legitímnu nádej na jej zhmotnenie (rozsudok ESĽP
vo veci PINE VALLEY DEVELOPMENTS LTD. a iní v Írsko z 29. 11. 1991 a rozsudok
ESĽP vo veci PRESSOS COMPANIA NAVIERA S. A. a iní v. Belgicko z 20. 11. 1995).
Ústavný súd uvádza, že arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu, poprela legitímnu nádej
sťažovateľov na zhmotnenie ich majetkových očakávaní. Vychádzajúc z uvedeného ústavný
súd preto vyslovil aj porušenie základného práva sťažovateľov vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy, resp. podľa čl. 1 dodatkového protokolu v spojení s porušením základného
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
24. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie
v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto
porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
25. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže
vrátiť vec na ďalšie konanie.
26. Vzhľadom na to, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd zrušil rozsudok
najvyššieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
27. Sťažovatelia v sťažnosti podanej ústavnému súdu taktiež žiadali, aby ústavný súd
zaviazal porušovateľa ich základných práv na náhradu trov konania. Ústavný súd rozhodol
podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Ústavný súd priznal
sťažovateľom trovy konania v sume 275,94 € za dva úkony právnej služby z roku 2013
a režijný paušál v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
(bod 3 výroku nálezu).
28. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014