Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Ssk-14-2026.pdf
PDF · 114.68 KB
Case nature
Area
Subarea
6Ssk/14/2026
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a členov senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: B.. C. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX/XX, E. D., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej zo dňa 31.05.2022, číslo: XXX XXX XXXX X, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č.k. 18Sas/8/2025-13 z 26. septembra 2025, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a. Účastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.
o d ô v o d n e n i e :
1. Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom zo dňa 26. septembra 2025, č.k. 18Sas/8/2025-13 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“) zamietol správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 31.05.2022. 2. Žalovaná rozhodujúc podľa § 215 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 677/2006 Z.z. (ďalej aj „zákon č. 461/2003 Z.z.“) vo veci odvolania proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie, zo dňa 07.09.2016, číslo: XXX XXX XXXX X, podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. vydala rozhodnutie, ktorým odvolanie účastníka konania podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, ústredie, zo dňa 07.09.2016, číslo: XXX XXX XXXX X, vo veci odňatia starobného dôchodku zamietol v celom rozsahu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie. 3. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal najmä v intenciách § 8 ods. 1, § 9 ods. 1 písm. d), § 169c ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1, § 142 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 100/1988 Zb.“), ďalej podľa § 67 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a v režime stanovenom SSP dospel k záveru o dôvodnosti podanej správnej žaloby. 4. Správny súd zistil, že žalobca dosiahol dôchodkový vek 55 rokov dňa 11.06.2001. O starobný dôchodok požiadal Sociálnu poisťovňu, ústredie Bratislava dňa 18.06.2008, starobný dôchodok žiadal priznať od 11.06.2008. O uvedenej žiadosti o starobný dôchodok Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodla rozhodnutím č. XXX XXX XXXX zo dňa 04.07.2008, ktorým mu podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 555/2007 Z.z. priznala starobný dôchodok od 11.06.2008. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplynulo, že starobný dôchodok bol žalobcovi priznaný neprávom, tento bol podľa § 112 ods. 2 a ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov odňatý od 14.10.2016, t.j. po dni, ktorým uplynulo obdobie, za ktoré sa už vyplatil. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa nebola príslušná rozhodnúť o nároku žalobcu na starobný dôchodok, žiadosť o priznanie starobného dôchodku zo dňa 18.06.2008 postúpila listom zo dňa 07.09.2016 príslušnému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky a rozhodnutím č. XXX XXX XXXX zo dňa 07.09.2016 žalobcovi odňala starobný
dôchodok od 14.10.2016. Po zrušení prvého potvrdzujúceho rozhodnutia generálneho riaditeľa žalovanej rozhodnutím kasačného súdu sp. zn. 9Sk/36/2018 zo dňa 27.05.2020 generálny riaditeľ žalovanej rozhodnutím zo dňa 31.05.2022 prvostupňové rozhodnutie o odňatí starobného dôchodku potvrdil; o nedostatku svojej kompetencie vychádzal z judikátu R 41/201, podľa ktorého „Aplikácia ustanovení § 132 a nasl. zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov nie je vylúčená pri nárokoch na starobný dôchodok policajtov, ktoré vznikli do 30. júna 2002 a policajt nebol k tomuto dňu nepretržite zamestnaný“. 5. Správny súd v bode 40 a 41 rozhodnutia mal pri rozhodovaní za to, že z judikatúrnej požiadavky nepretržitosti zamestnania ku dňu 30.06.2022 (pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z. dňom 01.07.2002) pre danosť príslušnosti Sociálnej poisťovne na rozhodovanie o starobnom dôchodku bývalého policajta toho názoru, že je relevantná len v prípade vzniku nároku na starobný dôchodok pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z. pred 01.07.2002. Dôvodil tým, že vznik nároku žalobcu na starobný dôchodok vo veku 55 rokov pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z., ako ho ustálila žalovaná, nie je možné v okolnostiach danej veci považovať za preukázanú skutočnosť. Posúdenie času vzniku nároku na starobný dôchodok pred alebo po účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z., teda dosiahnutím veku 55 rokov (dňa 11.06.2001, t.j. pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z. pred 01.07.2022) alebo dosiahnutím veku 57 rokov (11.06.2003, t.j. po účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z.) je v zmysle § 132 ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. priamo závislé od toho, či žalobca dosiahol dobu zamestnania (služby) prvej kategórie funkcií v rozsahu aspoň 20-tich rokov. Dôkaz, o ktorý opiera žalovaná zistenie o dosiahnutí doby služby, t.j. I. kategórie funkcií v rozsahu najmenej 20 rokov - oznámenie ministerstva vnútra zo dňa 24.11.2013 sa nejaví ako dôkaz dostačujúci pre takéto zistenie, a to najmä vzhľadom na absenciu zisťovania profesijného zaradenia žalobcu. Požiadavka dôkladného zistenia skutočného stavu veci v tomto smere bola umocnená tým, že práve aj v nadväznosti na dôsledky vyplývajúce z obdobia služby v I. kategórii funkcií formulovala žalovaná dôvodnosť tak závažného zásahu do existujúceho stavu dlhoročného poberania starobného dôchodku, ako je jeho odňatie. V kontexte uvedeného sa správnemu súdu javila opodstatnená žalobná námietka, že v rozpore so závermi najvyššieho súdu v jeho zrušujúcom rozsudku zo dňa 27.05.2020 žalovaná nekonala a nevyzvala žalobcu na špecifikovanie jeho profesijného zaradenia. 6. Správny súd pre právne posúdenie nepretržitosti zamestnania k 30.06.2002 pre určenie kompetentného orgánu na rozhodovanie o starobnom dôchodku žalobcu v bode 45 uviedol, že samotná okolnosť, že žalobca bol v období od 11.06.2001 (kedy dosiahol vek 55 rokov a kedy mu podľa žalovanej vznikol nárok na starobný dôchodok) do 17.02.2002 evidovaný ako nezamestnaný bez poberania dávky v nezamestnanosti a uvedené obdobie v zmysle § 9 ods. 1 písm. d) zák. č. 100/1988 Zb. v znení účinnom od 01.01.2021 v spojení s § 8 ods. 1 a § 6 ods. 1, 2 zákona č. 100/1988 Zb. nezakladá účasť na dôchodkovom poistení, neodôvodňuje nesplnenie kritéria nepretržitosti zamestnania ku dňu 30.06.2002 pre danosť kompetencie Sociálnej poisťovne na rozhodovanie o jeho starobnom dôchodku, a to vzhľadom k tomu, že žalobca bol následne počnúc od 18.02.2002 až do 10.06.2008 zamestnaný v pracovnom pomere, teda aj ku dňu 30.06.2002 a následne aj ku dňu 31.12.2003. 7. Záverom poznamenal, že Ministerstvo vnútra SR ako orgán podľa názoru žalovanej kompetentný na rozhodovanie o starobnom dôchodku žalobcu, pokračovanie v konaní o jemu žalovanou postúpených žiadostiach o priznanie a o zvýšenie starobného dôchodku, podmieňuje právoplatnosťou rozhodnutia žalovanej o odňatí tohto dôchodku a prevedení poistného zo strany žalovanej v zmysle § 67 ods. 4 zákona č. 328/2002 Z.z. zamýšľanú aplikáciu, ktorej ustanovenia na posúdenie žiadosti žalobcu súčasne avizuje. Teda aplikácia pojednávajúceho o zvyšovaní starobných dôchodkov, na výplatu ktorých vznikol nárok pred 01.01.2004, čo zjavne nie je prípad žalobcu. Uvedený postup ministerstva podporuje názor žalobcu o tom, že sa ministerstvo nehlási bezvýhradne k svojej kompetencii, ktorá okolnosť len umocňuje závažnosť zásahu do práv žalobcu odňatím starobného dôchodku bez toho, že by ministerstvo ako orgán kompetentný podľa žalovanej, o jeho priznaní rozhodol. Pokiaľ žalobca dôvodil danosť kompetencie žalovanej na rozhodovanie o jeho starobnom dôchodku aj ustanoveniami článkov 15, 30 a 33 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných, pozostalostných dávkach, správny súd konštatoval, že predmetný dohovor v označených častiach ani iných ustanoveniach nerieši kompetenčné otázky. 8. Správny súd viazaný právnymi názormi kasačného súdu v bode 53 konštatoval, že žalovaná dostatočne zistila skutkový stav veci, keď v zmysle záverov kasačného súdu na základe potvrdenia ministerstva vnútra zo dňa 16.08.2013 mala za preukázané dosiahnutie obdobia služobného pomeru žalobcom v I. kategórií funkcií, a tým vznik nároku na starobný dôchodok vo zvýhodnenom veku 55 rokov, pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z. a splnenie prvej podmienky pre záver o nedostatku jej kompetencie. V kontexte uvedeného nie je opodstatnená žalobná námietka, že v rozpore so závermi najvyššieho súdu v jeho zrušujúcom rozsudku zo dňa 27.05.2020 žalovaná nekonala a nevyzvala
žalobcu na špecifikovanie jeho profesijného zaradenia. Ďalej v bode 56 po tom, čo bol viazaný právnymi názormi kasačného súdu konštatoval, že vo vzťahu k druhej, judikatórnymi závermi stanovenej podmienke pre kompetenciu žalovanej rozhodovať o starobnom dôchodku žalobcu, a to o nepretržitosti zamestnania ku dňu 30.06.2002, je v zmysle záverov kasačného súdu rozhodujúce pokrytie celého obdobia od vzniku nároku na starobný dôchodok, účasťou na dôchodkovom poistení, a to zamestnaním alebo náhradnými dobami. Pričom v prípade žalobcu obdobie nezamestnanosti od 01.01.2001 do 17.02.2002 bez vyplácania podpory v nezamestnanosti nie je možné považovať za náhradnú dobu, ani za obdobie dôchodkového poistenia v zmysle § 9 ods. 1 písm. d) zákona č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 446/2000 Z.z. Preto správny súd nezistil nezákonnosť záverov žalovaného o nesplnení podmienky nepretržitosti zamestnania žalobcu ku dňu 30.06.2002, a tým ani nezákonnosť záverov o neexistencii kompetencie pre rozhodovanie o jeho starobnom dôchodku. 9. Podľa § 190 SSP správnu žalobu zamietol. 10. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (sťažovateľ) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť. 11. Namietal, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. 12. V kasačnej sťažnosti poukázal na to, že rozhodnutím Sociálnej poisťovne mu (už) bol priznaný starobný dôchodok počnúc od dosiahnutia veku 62 rokov, t.j. od 11.06.2008 podľa § 65 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z.; Sociálna poisťovňa tak utvrdila sťažovateľa o jej kompetentnosti konať vo veci jeho starobného dôchodku. 13. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v podstatnom poukázal na rozsudok NS SR, ktorým bol žalovaný zaviazaný k dodržaniu jeho záväzného právneho názoru, konkrétne v bodoch 14 a 15, čo žalovaný nesplnil ani nenaplnil. Napriek tomu správny súd aj najvyšší správny súd sa stotožnili s právnym názorom v judikáte R 41/2016, a to, že Sociálna poisťovňa a žalovaný nemajú kompetenciu rozhodovať o starobnom dôchodku sťažovateľa. Sťažovateľ sa s právnym názorom vysloveným v označenom judikáte nestotožnil. Judikát č. 41/2016 operuje v právnej vete so slovným spojením: „nie je vylúčená, ...... pri nárokoch na starobný dôchodok policajtov“, t.j. (i) označené slovné spojenie významovo (obsahovo) znamená, že nie je vylúčená možnosť/situácia/pravdepodobnosť, pričom sa používa na vyjadrenie existencie určitej šance, možnosti, alebo pravdepodobnosti; (ii) označené slovné spojenie sa používa na zdôraznenie, že niečo nemôže byť automaticky zamietnuté alebo považované za nemožné; (iii) označené slovné spojenie doslovne a logicky znamená, že istá alternatíva (možnosť) je tzv. v hre; (iv) označené slovné spojenie prakticky znamená, že hoci to nemusí byť hlavná možnosť, je potrebné s tým počítať alebo pri uvažovaní by sme istú skutočnosť nemali ignorovať. Vo vzťahu k prvej rozhodnej skutočnosti (čas vzniku nároku na starobný dôchodok) žalovaný dospel k záveru, že sťažovateľovi vznikol starobný dôchodok dosiahnutím veku 55 rokov dňa 11.06.2001, t.j. pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z., ktorý záver oprel o potvrdenie MV SR zo dňa 25.11.2013 o hodnotení doby služby žalobcu v období od 01.06.1978 do 30.09.1999 v I. kategórii funkcií, čím dosiahnutie doby služby v tejto kategórii funkcií v trvaní najmenej 20 rokov zakladá vznik nároku na starobný dôchodok v zmysle § 132 ods. 1 písm. a) zák. č. 100/1988 Zb. vo zvýhodnenom veku 55 rokov. S uvedeným tvrdením sťažovateľ nemôže súhlasiť a je mu ľúto, že si ho bez ďalšieho dokazovania osvojil aj správny súd. Vo vzťahu k druhej rozhodnej skutočnosti (nepretržitosť zamestnania ku 30.06.2002) žalovaný dospel k záveru, že sťažovateľ nebol po vzniku nároku na starobný dôchodok (po 11.06.2001) nepretržite zamestnaný ku dňu 30.06.2002, t.j. ku dňu predchádzajúcemu dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z., ktorý záver odôvodnil tým, že obdobie evidovania v nezamestnanosti v zmysle § 9 ods. 1 písm. d) zák. č. 100/1988 Zb. v znení účinnom od 01.01.2001 nie je zamestnaním, a preto zamestnanie sťažovateľa po vzniku nároku na dôchodok, nebolo nepretržité ku dňu 30.06.2002. S predkladanou tézou sťažovateľ opäť nemôže súhlasiť a je hlboko zarmútený, že si ju adoptoval aj správny súd bez akejkoľvek ďalšej podpornej argumentácie. Sťažovateľ má za to, že z judikatórnej požiadavky nepretržitosti zamestnania ku dňu 30.06.2002 (pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z.) pre danosť príslušnosti Sociálnej poisťovne na rozhodovanie o starobnom dôchodku bývalého policajta priamo vyplýva, že je relevantná len v prípade vzniku nároku na starobný dôchodok, pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z., t.j. pred 01.07.2002. 14. Sťažovateľ ďalej uviedol, že vznik jeho nároku na starobný dôchodok vo veku 55 rokov pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z., ako to bolo v danej veci ustálené, nie je možné v okolnostiach danej veci považovať za skutočnosť nesporne a dostatočne preukázanú. Posúdenie času vzniku na starobný dôchodok pred alebo po účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z., teda dosiahnutím veku 55 rokov (dňa 11.06.2001, pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z., t.j. pred 01.07.2002) alebo dosiahnutím veku 57 rokov (11.06.2003, po účinnosti zákona č. 328/2002 Z.z.) je v zmysle § 132 ods. 1 zák. č.
100/1988 Zb., priamo závislé od toho, či sťažovateľ dosiahol dobu zamestnania (služby v prvej kategórii funkcií v rozsahu aspoň 20-tich rokov. Takýto dôkaz žalovaný nezabezpečil, hoc bol k nemu zaviazaný právnym názorom NS SR v rozsudku z 27.05.2020 a práve táto okolnosť i skutočnosť súčasne osvedčuje nedôslednosť žalovaného v napĺňaní povinnosti uloženej mu vyššou autoritou. Dôkaz, o ktorý opiera žalovaný zistenie o dosiahnutí doby služby v I. kategórii funkcií v rozsahu najmenej 20 rokov, t.j. oznámenie ministerstva vnútra zo dňa 25.11.2013 neobstojí, nakoľko tento dôkaz bol známy NS SR už v čase vyhlásenia jeho rozsudku zo dňa 27.05.2020 a nebol vyhodnotený ako dôkaz, ktorý predmetné osvedčoval. Žalovaný tak v rozpore s Nálezom ÚS SR sp. zn. I. ÚS 87/2014 z 10.09.2014, v ktorom ÚS SR vyslovil aj nasledovnú právnu vetu: „Sociálna poisťovňa ako orgán aplikujúci právo musí pri svojej činnosti dbať na to aby jej rozhodnutia a konanie, ktoré im predchádzalo majúc na mysli predovšetkým vykonávanie dokazovania, v rámci zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov boli úplné, presvedčivé a vzbudzovali dôveru v spravodlivosť“ nekonal a nevyzval žalobcu na špecifikovanie jeho profesijného zaradenia. Správnemu súdu preto vytýkal, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a súčasne nevykonaním dôkazu zo strany správneho súdu v zmysle právneho názoru NS SR zo dňa 27.05.2020 a v zmysle nálezu ÚS SR sp. zn. I. ÚS 87/2014 zo dňa 10.09.2014 správny súd znemožnil účastníkovi konania uskutočňovať jemu patriace procesné práva. 15. Sťažovateľ v ďalšej časti kasačnej sťažnosti predostrel svoj právny názor na požiadavku nepretržitosti zamestnania k 31.12.2003, ktorá je v zákonnej úprave použitá v ust. § 261 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z., a to ako kritérium aplikovania hmotnoprávnej úpravy pre určenie sumy starobného dôchodku, na ktorý vznikol nárok na účinnosti zák. č. 100/1988 Zb. účinného do 31.12.2003. Podmienkou (kritériom) aplikácie novej úpravy je, že poistenec „je po vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31.12.2003 a nepoberal starobný dôchodok“; podľa názoru sťažovateľa predmetné ustanovenie tak nerieši otázku právomoci/kompetencie, ale len otázku aplikovateľnej hmotnoprávnej úpravy na určenie sumy starobného dôchodku. Prevzatím názoru žalovaného správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa právneho názoru sťažovateľa vymedzenie požiadavky nepretržitosti zamestnania k 30.06.2002 ako kritérium určenia kompetentného orgánu na rozhodovanie o starobnom dôchodku bola formulovaná výlučne judikatúrou, a to v nadväznosti na vyčlenenie osobitného systému sociálneho zabezpečenia zo všeobecného zákonom č. 328/2002 Z.z. bez zmeny všeobecnej právnej úpravy dôchodkového zabezpečenia zákonom č. 100/1988 Zb., ktorá zostala naďalej účinná až do 31.12.2003. Preto vymedzenie obsahu tejto požiadavky nesmie opomínať jej zmysel a účel, ktorý podľa sťažovateľa spočíva v kontinuite (civilnej) zárobkovej činnosti dotknutých osôb po vzniku nároku na starobný dôchodok s dôrazom na kontinuitu k momentu zmeny právnej úpravy vyčlenením osobitného systému sociálneho zabezpečenia zo všeobecného systému a nie s dôrazom na pokrytie celého obdobia od vzniku nároku na starobný dôchodok účasťou na dôchodkovom poistení. Osvojením názoru žalovaného správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. V tejto interpretačnej súvislosti a jej validity sťažovateľ poukázal na už ustálenú judikatúru ÚS SR, ktorou sa opakovane uvádza do právnej praxe právna veta, že: „Orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti.“ Pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu - Nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 155/2017 zo dňa 31.08.2017. Správny súd v danej právnej veci neaplikoval postupy výkladu príslušných právnych predpisov podľa ich zmyslu a účelu, ale striktne (formalisticky) podľa tzv. holého znenia textu zákona, a to na ujmu sťažovateľa. Samotná okolnosť, že sťažovateľ bol v období od 11.06.2001 do 17.02.2002 evidovaný ako nezamestnaný bez poberania dávky v nezamestnanosti a uvedené obdobie v zmysle § 9 ods. 1 písm. d) zák. č. 100/1988 Zb. v znení účinnom od 01.01.2021 v spojení s § 8 ods. 1 a § 6 ods. 1,2 zák. č. 100/1988 Zb. nezakladá účasť na dôchodkovom poistení, neodôvodňuje nesplnenie kritéria nepretržitosti zamestnania ku dňu 30.06.2002 pre danosť kompetencie Sociálnej poisťovne na rozhodovanie o starobnom dôchodku sťažovateľa, obzvlášť, ak sťažovateľ bol následne počnúc od 18.02.2002 až do 10.06.2008 zamestnaný v pracovnom pomere, teda aj ku dňu 30.06.2002 a následne aj ku dňu 31.12.2003. Uvedené opäť potvrdzuje, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. 16. Sťažovateľ záverom opakovane zdôraznil, že pre danosť kompetencie žalovanej je rozhodné, že sťažovateľ žiadal o priznanie starobného dôchodku a tento mu bol priznaný až od dosiahnutia všeobecného dôchodkového veku 62 rokov počas účinnosti zákona o sociálnom poistení, a to na základe žiadosti o dôchodok na tlačive Sociálnej poisťovne dňa 18.06.2008, a to ku dňu 11.06.2008 podľa §
65 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. Ďalej dal do pozornosti okrem už uvedených čl. 30, alternatívne čl. 33 Dohovoru č. 128 aj čl. 14 a čl. 15 Dohovoru č. 128. 17. Navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného č. XXX XXX XXXX X zo dňa 31.05.2022 a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Uplatnil si úplnú náhradu trov konania na správnom súde a na kasačnom súde. 18. Kasačná sťažnosť bola žalovanej doručená na vedomie 17.12.2025. 19. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti dôvody sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti nepovažovala za opodstatnené. Navrhla kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietnuť. 20. Vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti bolo doručené žalobcovi dňa 22.12.2025 na vedomie. 21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná, pričom sám nezistil dôvody na zrušenie napadnutého rozsudku, a preto kasačnú sťažnosť zamietol. 22. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu, s námietkami sťažovateľa uvedenými v kasačnej sťažnosti a dospel k zhodnému záveru ako správny súd. Kasačný súd nezistil dôvody, pre ktoré by sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku a nejavia sa ako arbitrárne. 23. Predmetom konania na kasačnom súde bol rozsudok správneho súdu, ktorým bola zamietnutá správna žaloba v sociálnej veci, ktorou žalobca žiadal preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovanej zo dňa 31.05.2022, číslo: XXX XXX XXXX X, ktorým bolo v celom rozsahu zamietnuté odvolanie a bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie, zo dňa 07.09.2016, číslo: XXX XXX XXXX X, ktorým bol žalobcovi podľa § 65, § 112 ods. 2 a 6 zákona č. 461/2003 Z.z. v znení zákona č. 555/2007 Z.z. odňatý od 14.10.2016 starobný dôchodok. Uvedeným rozhodnutím generálny riaditeľ žalovanej realizoval rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 9Sk/36/2018 zo dňa 27.05.2020, ktorým bol zmenený rozsudok Krajského súdu v Košiciach č.k. 7Sa/5/2017-52 zo dňa 22.06.2018 tak, že rozhodnutie generálneho riaditeľa žalovanej č. XXX XXX XXXX X zo dňa 15.12.2016 bolo podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP z dôvodu, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Správny súd bol v konaní a rozhodovaní viazaný právnym názorom vysloveným kasačným súdom v rozsudku sp. zn. 6Ssk/94/2024. 24. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. 25. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 26. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. 27. Z uvedených článkov ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva, Európskej únie (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). 28. Podľa § 217 ods. 1 až 3 zákon č. 73/1998 Z.z., dobou trvania služobného pomeru, ktorá je rozhodujúca pre nárok na odchodné, úmrtné, príspevok a prídavok k dôchodku a pre výšku týchto dávok, sa rozumie doba trvania služobného pomeru s výnimkou dôb, ktoré sa nezapočítavajú do doby výsluhy rokov v hodnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 písm. a) až c), e) a f). Do doby trvania služobného pomeru podľa odseku 1 sa započítava aj doba trvania služobného pomeru v ozbrojených silách, ozbrojených bezpečnostných zboroch, ozbrojených zboroch a v Slovenskej informačnej službe podľa doterajších predpisov. Pre nárok na príspevok podľa odseku 1 a na jeho výšku sa ako doba výkonu služby hodnotí
aj doba výkonu základnej vojenskej služby alebo náhradnej služby v rozsahu ustanovenom osobitným predpisom platným v dobe jej výkonu. 29. Podľa § 219 ods. 1 zákon č. 73/1998 Z.z., zabezpečenie policajta pri invalidite a v starobe dávkami dôchodkového zabezpečenia upravuje osobitný predpis (zákon č. 100/1988 Zb.). 30. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich zo spisového materiálu správneho súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia správneho súdu, z ktorých dôvodov ich kasačný súd neopakuje a súčasne na ne poukazuje. V prvom rade kasačný súd považuje za potrebné poukázať na to, že žalobcovi, ktorý skončil služobný pomer, bol rozhodnutím Ministra vnútra Slovenskej republiky z 05.11.1999 priznaný výsluhový príspevok od 01.10.1999 podľa § 210 a § 211 ods. 1 písm. d) zák. č. 73/1998 Z.z. Podľa potvrdenia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. SPOU-OSZ-34377-19/2013-VZ zo dňa 25.11.2013 bola žalobcovi na určenie sumy výsluhového príspevku zhodnotená doba základnej vojenskej služby od 01.09.1969 do 31.08.1970 v II. kategórii funkcií, doba služobného pomeru v Policajnom zbore od 01.08.1974 do 31.05.1978 v II. kategórii funkcií a doba služobného pomeru v Policajnom zbore od 01.06.1978 do 30.09.1999 v I. kategórii funkcií. Od 01.07.2002 sa výsluhový príspevok žalobcu podľa § 124 ods. 2 zák. č. 328/2002 Z.z. považuje za výsluhový dôchodok. 31. Sťažovateľ v dôvodoch kasačnej sťažnosti celkovú dobu služobného pomeru nežiadal žiadnym listinným ani iným dôkazom doplniť ani zmeniť. Jeho námietky v uvedenej súvislosti boli v rovine vytýkaných pochybení pri vykonaní dokazovania k tejto rozhodnej skutočnosti, ktorá od roku 1999, teda od vydania rozhodnutia o priznaní výsluhového príspevku nebola žiadnym spôsobom zmenená. Napriek tomu sa žalobca od roku 2016 domáha preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí správnych orgánov vo veci odňatia starobného dôchodku od 14.10.2016. 32. V súvislosti s právnym názorom vysloveným v judikáte R 41/2016 (ako aj v ďalších rozsudkoch sp. zn.: 9So/103/2011, č. 9So/129/2010, 1So/62/2014, 10So/81/2014, 9So/207/2014 ) o nároku na starobný dôchodok poistenca, ktorému bol priznaný príspevok za službu alebo výsluhový príspevok, ktorý sa považuje za výsluhový dôchodok podľa § 132 a nasledujúcich ustanovení zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov je príslušný rozhodnúť orgán uvedený v § 142 ods. 4 zák. č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 306/1991 Zb. a nie žalovaná, ak poistenec po vzniku nároku nebol nepretržite zamestnaný do 31.12.2003. Tento právny záver prijalo judikatórne plénum Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré je najvyšší rozhodovací orgán všeobecného súdnictva a ktorého hlavnou úlohou je zabezpečovať jednotný výklad zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov. Kasačný súd poznamenáva, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v odôvodneniach niektorých rozsudkov konštatoval aj to, že žalovaná v minulosti nesprávnym postupom priznala starobný dôchodok napriek nedostatku právomoci na také rozhodnutie, ako tomu bolo aj v danej veci. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti predostrel svoj odlišný právny názor. Kasačný súd pri rozhodovaní o kasačnej sťažnosti z 09.12.2025 nedospel pri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý by bol odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v judikáte R 41/2016, preto vec nepostúpil na rozhodnutie veľkému senátu NSS SR. Kasačný súd považuje za potrebné poznamenať, že právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. 33. Z dôvodu, že žalovaná nebola príslušná rozhodnúť o nároku žalobcu na starobný dôchodok, žiadosť o priznanie starobného dôchodku zo dňa 18.6.2008 postúpila listom zo dňa 07.09.2016 príslušnému Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky. Starobný dôchodok bol žalobcovi odňatý od 14.10.2016. 34. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nesúhlasil s právnym názorom žalovanej, ktorá na rozdiel od právneho názoru sťažovateľa inak posúdila podmienky vzniku, resp. trvania nároku sťažovateľa na starobný dôchodok, ktorý si uplatnil vo veku 55 rokov pred účinnosťou zákona č. 328/2002 Z.z. Poukazuje pritom na neskoršie rozhodnutie žalovanej, ktorým mu bol priznaný starobný dôchodok vo veku 62 rokov; toto neskoršie rozhodnutie nie je predmetom tohto konania. Kasačný súd zdôrazňuje, že s účinnosťou od 1. januára 2001 nemožno za náhradnú dobu považovať každú dobu nezamestnanosti, keďže podľa § 9 ods. 1 písm. d/ zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení zákona č. 446/2000 Z.z. je náhradnou dobou len taká doba, po ktorú sa evidovanému nezamestnanému vyplácala podpora v nezamestnanosti podľa osobitného predpisu (§ 169c ods. 1 zák. č. 100/1988 Zb. v znení zákona č. 446/2000 Z.z.). Sťažovateľ nepreukázal, že by sa mu v období, kedy bol vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 01.10.1999 do 31.12.2000, vyplácala podpora v nezamestnanosti. Z
uvedeného dôvodu preto nemožno súhlasiť s jeho argumentáciou prezentovanou v kasačnej sťažnosti, v ktorej prezentuje svoj právny názor na „nepretržitosť zamestnania“. Sťažovateľ tak po vzniku nároku na starobný dôchodok od 11.06.2001 nebol nepretržite zamestnaný do 30.06.2002. Preto Sociálna poisťovňa nebola kompetentná rozhodnúť o priznaní starobného dôchodku od veku 55 rokov. 35. Kasačný súd nesúhlasí s názorom sťažovateľa, že v jeho prípade došlo napadnutým rozhodnutím k porušeniu článku 19 Dohovoru č. 128 tým, že nedošlo k poskytovaniu starobných sociálnych dávok po celú dobu sociálnej udalosti. Príslušnosť rozhodnúť o nároku sťažovateľa na starobný dôchodok je upravená v § 142 zák. č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov. 36. Pokiaľ žalobca dôvodil danosť kompetencie žalovanej na rozhodovanie o jeho starobnom dôchodku aj ustanoveniam článkov 15, 30 a 33 Dohovoru č. 128 o invalidných, starobných, pozostalostných dávkach, najvyšší správny súd konštatoval, že predmetný dohovor v označených častiach ani iných ustanoveniach nerieši kompetenčné otázky. 37. Nakoľko Sociálna poisťovňa, ústredie nebola kompetentná rozhodnúť o priznaní starobného dôchodku, no aj napriek tomu starobný dôchodok žalobcovi priznala, bolo nutné rozhodnúť o jeho odňatí, a uvedené následne potvrdiť preskúmavaným rozhodnutím generálneho riaditeľa žalovanej. 38. Vychádzajúc z vyššie uvedeného najvyšší správny súd podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol. 39. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP. 40. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.