Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 155/2017

Spojené na spoločné konanie rozhodnutím PLs. ÚS 15/2017
„SLOVENSKÁ REPUBLIKA U Z N E S E N I E Ústavného súdu Slovenskej republiky PLs. ÚS 15/2017-8 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 14. júna 2017 prerokoval sťažnosť spoločnosti , , zastúpenej advokátom , , vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 45 Cpr 4/2013-97 z 22. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoPr 16/2014 z 20. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 54/2016 z 28. septembra 2016 vedenú pod sp. zn. I. ÚS 155/2017 a sťažnosť spoločnosti , , zastúpenej advokátom , , vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 19 Cpr 4/2013-110 z 18. septembra 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 CoPr 1/2015-202 z 20. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 1282/2015 z 30. novembra 2016 vedenú pod sp. zn. III. ÚS 384/2017 a takto rozhodol: Veci vedené Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. I. ÚS 155/2017 a sp. zn. III. ÚS 384/2017 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 155/2017."

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-75

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. augusta 2017

v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny

Mochnáčovej prerokoval sťažnosť spoločnosti ,

, zastúpenej advokátom JUDr. Lukášom Garčárom, Advokátska

kancelária agner & partners, s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III

sp. zn. z 22. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 20. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 28. septembra 2016 (pôvodne vedené

pod sp. zn. ), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 20. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. novembra 2016 (pôvodne vedené

pod sp. zn. ) a takto

rozhodol:

1. Základné právo spoločnosti , na súdnu ochranu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 20. mája 2015 a rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 20. mája 2015 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 20. mája 2015

a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 20. mája 2015 z r u š u j e

a veci v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. septembra 2016 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 30. novembra 2016 z r u š u j e .

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti

, trovy konania v sume 624,68 € (slovom šesťstodvadsaťštyri eur

a šesťdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Lukáša Garčára, Advokátska

kancelária agner & partners, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -22 z 22. marca 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti

, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. l

(ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného v čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 22. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 20. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. septembra

2016.

2. Uznesením č. k. -23 z 12. júna 2017 ústavný súd prijal podľa § 25

ods. 3 na ďalšie konanie aj sťažnosť sťažovateľky vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. l

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v ods. l dohovoru

aj rozsudkom krajského súdu č. k. -202 z 20. mája 2015 a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2016.

3. Plénum ústavného súdu uznesením č. k. PLs. -8 zo 14. júna 2017

rozhodlo o spojení vecí vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené

pod sp. zn. .

II.

4. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka ako zamestnávateľ

jednostranne ukončila pracovný pomer so svojimi zamestnancami výpoveďou

z 28. júna 2013 z dôvodu nadbytočnosti podľa ods. l písm. b)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Zamestnanci

sa žalobou podanou okresnému súdu 28. októbra 2013, resp. 30. októbra 2013, domáhali

vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a priznania náhrady

mzdy, pričom ich nosná argumentácia spočívala v tvrdení, že sťažovateľkou daná výpoveď

bola podpísaná osobou, ktorá nebola oprávnená konať v jej mene. Okresný súd

napadnutými rozsudkami obom žalobám zamestnancov vyhovel a rozhodol, že výpoveď

daná zamestnancom sťažovateľkou je neplatná, pracovný pomer trvá a súčasne priznal

zamestnancom náhradu mzdy. Proti rozsudkom súdu prvého stupňa podala sťažovateľka

odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutými rozsudkami zhodne tak, že oba

rozsudky okresného súdu vo výroku o neplatnosti výpovede ako vecne správne potvrdil

a vo výroku o náhrade mzdy ich zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie

a opätovné rozhodnutie. Dovolanie sťažovateľky proti potvrdzujúcim výrokom rozsudkov

krajského súdu najvyšší súd napadnutými uzneseniami odmietol, keďže podľa jeho názoru

dovolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné.

5. Sťažovateľka v ústavných sťažnostiach argumentuje, že okresný súd, ako

aj krajský súd vec nesprávne právne posúdili, keď nevzali do úvahy možnosť subsidiárneho

použitia v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) v intenciách , podľa ktorého

na posúdenie pracovnoprávnych vzťahov v prípadoch, ktoré explicitne

neupravuje, má byť aplikovaný práve , a zároveň že konajúce súdy

svoje rozhodnutia v tomto smere náležite neodôvodnili, v dôsledku čoho sú ich rozhodnutia

arbitrárne. Nedostatočné odôvodnenie rozsudkov bolo napokon aj dovolacím dôvodom,

ktoré sťažovateľka vníma ako prekážku účastníka konať pred súdom podľa § 237 písm. f)

v znení neskorších predpisov (ďalej

aj „OSP“).

6. Sťažovateľka v tejto súvislosti v podstatnom uviedla:

„... Oba súdy totiž aplikovali právnu normu v rozpore so základnými princípmi

pracovného práva, najmä v rozpore s princípom subsidiarity

vo vzťahu k , v rozpore so zaužívanou aplikačnou praxou, ako aj v rozpore

s významom a účelom inštitútu zmluvného splnomocnenia, pričom v dôsledku tejto aplikácie

súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd nesprávne právne posúdili otázku zastúpenia

zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch...

Keďže zastúpenie zamestnávateľa na základe plnomocenstva v pracovnoprávnych

vzťahoch (resp. vo všeobecnosti zastúpenie účastníkov pracovnoprávnych vzťahov) nie je

špeciálne upravené v prvej časti a zároveň ani žiadne ustanovenie prvej

(ale ani osobitnej) časti nevylučuje inštitút zastúpenia na základe

plnomocenstva v pracovnoprávnych vzťahoch a ani neobsahuje v tomto smere žiadnu

doložku neplatnosti, Sťažovateľ zastáva názor, že na zastúpenie na základe plnomocenstva

v pracovnoprávnych vzťahoch sa subsidiárne vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho

zákonníka o zastúpení na základe plnomocenstva...

Odvolací súd (rovnako ako súd prvého stupňa) však existenciu subsidiárnej právnej

úpravy zastúpenia splnomocneným zástupcom v ... odignoroval

a argumentačne sa s ňou vôbec nevysporiadal, hoci sa jedná o otázku zásadného významu

pre rozhodnutie vo veci samej, pričom napadnutým rozsudkom fakticky contra legem poprel

zákonný princíp subsidiarity v pracovnoprávnych vzťahoch.

So zastúpením zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch totiž priamo súvisí otázka

prípustnosti zastúpenia zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch podľa § 31

, t.j. osobou odlišnou od osôb, ktoré sú oprávnené konať

za zamestnávateľa podľa , ...

Odvolací súd nevyslovil žiaden právny názor ku skutočnosti, prečo bolo zastúpenie

zamestnávateľa splnomocneným zástupcom, na základe dohody o plnomocenstve do roku

2002 možné a prečo od roku 2002, po nadobudnutí účinnosti aktuálneho ,

by to už možné nemalo byť. Pritom práve kvôli vypusteniu duplicitných ustanovení,

v predpisoch pracovného a občianskeho práva, vrátane ustanovení o zastúpení, bola

zakotvená subsidiarita k . Aj z uvedeného teda

vyplýva úplne racionálny, logický a právne konformný záver, že na zastúpenie

zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch sa vzťahuje princíp subsidiarity Občianskeho

zákonníka k ...

Odvolací súd v rozsudku odvolacieho súdu (a rovnako aj súd prvého stupňa

v rozsudku súdu prvého stupňa) nesprávne právne posúdil neplatnosť skončenia

pracovného pomeru žalobcu u žalovaného na základe výpovede danej žalovaným žalobcovi

dňa 28. 06. 2013, a to v súvislosti nesprávnym posúdením (resp. ignorovaním) princípu

subsidiarity vo vzťahu k inštitútom, ktoré nie sú upravené v prvej

časti , konkrétne k inštitútu zastúpenia zamestnávateľa v

pracovnoprávnych vzťahoch splnomocneným zástupcom na základe dohody o plnej moci.“

7. V súvislosti s napádanými uzneseniami najvyššieho súdu sťažovateľka vo svojich

sťažnostiach uviedla, že dovolací súd nesprávne vyhodnotil neprípustnosť dovolania,

pretože za odňatie možnosti konať pred súdom [ ] sa v zmysle

rozhodovacej praxe najvyššieho súdu považuje aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Uznesenie dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania

preto nie je z pohľadu sťažovateľky ústavne akceptovateľné.

Zároveň sťažovateľka namietala, že dovolací súd posudzoval prípustnosť dovolania

podľa v znení, ktoré nebolo účinné, a to už ani v čase

podania dovolania.

8. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že v sťažnostiach označenými rozsudkami okresného súdu, rozsudkami krajského

súdu a uzneseniami najvyššieho súdu bolo porušené základné právo na súdnu ochranu

podľa v ods. l a právo na spravodlivé súdne konanie podľa ods. l

dohovoru, zrušil napádané rozhodnutia všeobecných súdov, vrátil im vec na nové konanie

a opätovné rozhodnutie a aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.

III.

9. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci za okresný súd písomne vyjadrila

zákonná sudkyňa a jeho predseda listom sp. zn. Spr. 151/2017 zo 17. mája 2017,

za krajský súd jeho predseda listami sp. zn. l z 29. mája 2017 a 6. júla 2017,

za najvyšší súd jeho predsedníčka listami sp. zn. -33 a

z 18. mája 2017 a 18. júla 2017 a k vhodnosti ústneho prejednania veci sa právny zástupca

sťažovateľky vyjadril listami z 12. mája 2017 a 26. júna 2017.

10. Predseda okresného súdu vyjadril súhlas s rozhodnutím o prijatej sťažnosti

bez nariadenia ústneho pojednávania.

11. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení stručne zhrnul odôvodnenie

rozsudku a uviedol, že odvolací súd sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s právne

relevantnou argumentáciou sťažovateľky, rozsudok považuje za preskúmateľný,

sťažovateľke súd neodňal možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ale aj plniť

procesným predpisom mu uložené povinnosti. Krajský súd netrvá na ústnom prerokovaní

veci pred ústavným súdom.

12. Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení súhlasila s upustením

od ústneho pojednávania a zároveň uviedla:

«V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že v danom prípade dovolací súd posudzoval

prípustnosť dovolania podľa znenia , ktoré už viac ako

10 mesiacov v čase podania dovolania nebolo účinné, treba prisvedčiť sťažovateľke,

že skutočne v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia dovolacieho súdu je uvedené,

že prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle , a v znení účinnom

do 1. januára 2015. Napriek uvedenému najvyšší súd zastáva názor, podľa ktorého samotná

táto chyba (ku ktorej samozrejme nemalo prísť) nemala v danej veci za následok porušenie

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 SR ani práva

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a možno ju označiť za chybu čisto „formálnu“.

A to preto, lebo z 27. novembra 2014, ktorým sa mení a dopĺňa

v znení neskorších predpisov a ktorým

sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s účinnosťou od 1. januára 2015 „Doterajší text §

237 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa odsekom 2...“

Z toho je zrejmé, že obsahové vymedzenie procesnej vady konania spočívajúcej

v odňatí možnosti konať pred súdom účastníkovi konania postupom súdu podľa § 237

písm. f/ (v znení účinnom do 31. decembra 2014) a

(v znení účinnom od l. januára 2015) ostalo nezmenené a vplyv na rozhodnutie dovolacieho

súdu malo objektívne preukázanie (ne)existencie tejto procesnej vady...

Pokiaľ sťažovateľka po výpočte nedostatkov, ku ktorým podľa jej názoru došlo

konaním a rozhodovaním súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu najvyššiemu súdu vytýka,

že neodstránil ňou tvrdené nedostatky, je potrebné uviesť, že dovolací súd vždy prednostne

skúma, či je dovolanie prípustné; opodstatnenosť dovolania z hľadiska správnosti alebo

nesprávnosti právnych záverov súdov môže skúmať až po zistení, že dovolanie je prípustné.

Takýto prístup najvyššieho súdu zodpovedá tomu. že právo na súdnu ochranu

sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej;

to platí aj pre dovolacie konanie ().

Najvyšší súd, ktorý v danom prípade dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky nie

je procesné prípustné, nepristúpil (nemohol pristúpiť) k posudzovaniu vecnej správnosti

rozsudku odvolacieho súdu, resp. opodstatnenosti dovolacej argumentácie sťažovateľky

týkajúcej sa napadnutého rozhodnutia vo veci samej. K argumentácii sťažovateľky najvyšší

súd uvádza, že v predmetnej veci vzhľadom na to, že jej dovolanie nebolo procesné

prípustné, nemohol „zjednávať nápravu“ ani „odstraňovať nedostatky“, lebo inak

by porušil základné právo na súdnu ochranu účastníka stojaceho na opačnej procesnej

strane ().

Najvyššiemu súdu, ktorý sa riadil ustanoveniami zákona upravujúcimi prípustnosť

dovolania a podmienok, za ktorých možno uskutočniť meritórny dovolací prieskum,

sťažovateľka nedôvodne vytýka, že v dovolacom konaní nepostupoval podľa jej predstáv...

Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd zastáva názor, že sťažovateľka neopodstatnene

namieta, že konaním a rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva.»

13. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu súhlasila s tým, aby

ústavný súd v predmetnom konaní o jej ústavných sťažnostiach upustil od ústneho

pojednávania.

14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení

sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základných práv a práv

zaručených v ústave a dohovore.

IV.

15. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických

osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

17. Základné právo na súdnu ochranu podľa a právo

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo

na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej

právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky

alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho

veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá

použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci

(, ).

18. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna

aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených

základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,

v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto

práva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a napokon za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva ().

19. Ústavný súd ďalej konštatuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkým

všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácií zákonných ustanovení prílišný

formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je

absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť,

ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý

z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno

opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého

zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.

20. Pri preskúmaní skutkového stavu a posúdenia právneho stavu dospel ústavný súd

k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná, pretože postupom všeobecných súdov z dôvodu

ústavne nekonformnej interpretácii a aplikácii v spojení s

(teda podústavného práva) došlo k porušeniu sťažovateľkou

označených základných práv.

21. Podstatou ústavnej sťažnosti je interpretácia zásadnej právnej otázky,

či pre pracovnoprávne vzťahy je prípustná aplikácia inštitútu splnomocnenia na základe

subsidiárneho použitia .

22. Čo sa týka napádaných rozsudkov okresného súdu, ktoré sťažovateľka taktiež

požadovala zrušiť a vrátiť vec na prvostupňové konanie, ústavný súd tejto časti sťažnosti

nevyhovel (bod 5 nálezu) odvolávajúc sa na svoju subsidiárnu právomoc vyjadrenú

v ods. l , v dôsledku ktorej nie je v jeho kompetencii zasahovať do právomoci

krajského súdu, ktorý napádané rozhodnutia okresného súdu vecne opätovne preskúma

s tým, že bude viazaný názorom ústavného súdu.

23. Keďže v zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) a v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká

republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54) dvojmesačná lehota na podanie

sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom

opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd z hľadiska ústavnej

udržateľnosti preskúmal následne rozsudky krajského súdu, proti ktorým bola zákonná

dvojmesačná lehota v intenciách uvedeného zachovaná.

24. Krajský súd v rámci svojho odôvodnenia napadnutých rozsudkov okrem iného

uviedol:

„ v ustanovení , upravuje jasne, presne, nezameniteľne,

spôsobom, ktorý nezvádza k rôznym výkladom, kto všetko môže v pracovnoprávnych

vzťahoch robiť právne úkony za zamestnávateľa; medzi tam uvádzané osoby nepochybne

nepatrí fyzická osoba, ktorá v čase rozviazania pracovného pomeru nebola ani v jednom

z tam uvedených pozícií. Zostalo nepochybné, že nebol štatutárnym

orgánom odporcu (v prejednávanej veci v postavení zamestnávateľa odporcu, ani iným

zamestnancom odporcu). Opačný výklad, aký zvolil odporca a spočívajúci v tom,

že v pracovnoprávnych vzťahoch v postavení zamestnávateľa sa mohol dať zastúpiť podľa

, je v rozpore so zmyslom a účelom

(predovšetkým veta tretia, ). Je notorietou,

že upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom

závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne

pracovnoprávne vzťahy; v prípade, ak v prvej časti (obsahujúcej všeobecné

ustanovenia) neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy všeobecné ustanovenia

. Ako je uvedené vyššie, v kogentnom ustanovení

§ 9 ods. 1, 2 jasne, presne stanovuje, kto (len) za zamestnávateľa môže v pracovnoprávnych

vzťahoch robiť právne úkony, a tak už nemožno použiť všeobecné ustanovenia Občianskeho

zákonníka. Od ustanovenia , sa teda nemožno odchýliť,

k inému záveru nemožno dospieť ani výkladom; už vôbec ho nie je možné zmeniť

jednostranným, dvojstranným právnym úkonom. Ak teda v mene odporcu ako

zamestnávateľa rozviazal s navrhovateľom pracovný pomer (hoci aj

na základe platného plnomocestva), rozviazanie pracovného pomeru je neplatné. Iná otázka

by bola v prípade, ak by sa dal odporca zastúpiť vo vzťahu k tretej

osobe, inej ako k svojmu zamestnancovi, o čo ale nejde v prejednávanej veci. Zostali potom

irelevantné už všetky ďalšie dôvody odvolateľa, a tak sa nimi už odvolací súd nezaoberal.“

25. Podľa ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak,

vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 (individuálne pracovnoprávne vzťahy

v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické

osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy) všeobecné ustanovenia Občianskeho

zákonníka.

26. Podľa v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne

úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho

orgánu; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť

právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci

jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene

zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi.

Podľa zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších

svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho

mene. V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného

zamestnanca.

27. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenia rozsudkov krajského súdu nedostatočne

a nepresvedčivo zdôvodnili vylúčenie občianskoprávneho inštitútu splnomocnenia

na pracovnoprávne vzťahy. Z pohľadu terminológie totiž nemožno pojmovo spájať

či stotožňovať poverenie so zastúpením (splnomocnením), ide o odlišné právne inštitúty,

s rozdielnymi potenciálnymi právnymi následkami, ktoré sú upravené inými kódexmi

súkromného práva. Poverenie podľa sa viaže iba na osobu

zamestnanca zamestnávateľa, pričom jeho zodpovednosť sa riadi normami pracovného

práva s výraznou ochranou funkciou. Zastúpenie ako občianskoprávny inštitút umožňuje,

aby za zamestnávateľa mohli robiť právne úkony aj iné osoby než jeho vlastní zamestnanci,

pričom vzájomné vzťahy medzi zastúpeným a zástupcom sa riadia normami občianskeho

práva. Zastúpiť sa môže nechať zamestnanec aj zamestnávateľ, poverenie je len oprávnením

zamestnávateľa (porovnaj Olšovská, A. Zastúpenie v pracovnom práve. In: Zastúpenie

v súkromnom práve. Beckova edícia právne inštitúty. Praha : C. H. Beck, 2012). Rozdielne

právne následky poverenia a zastúpenia sú najmä v rozsahu potenciálnej náhrady škody,

ktorý ma poverený zamestnanec na rozdiel od splnomocneného zástupcu zákonom

obmedzený. Okrem toho sa právna úprava poverenia podľa líši

od zastúpenia podľa aj v následkoch prekročenia právomocí

vyplývajúcich zo splnomocnenia (porovnaj contra

a 2 ). Označené základné rysy oboch inštitútov vedú k záveru, že ich

nemožno vnímať ako zastupiteľné inštitúty (už vôbec nie ako totožné inštitúty), ale ako

vzájomne sa doplňujúce právne prostriedky. Zastúpenie na základe plnej moci podľa

dopĺňa chýbajúcu úpravu a dotvára celkový

a komplexný právny rámec konania za zamestnávateľa (porovnaj Dolobáč, M.

Splnomocnenie na pracovnoprávne úkony. In: Súkromné právo, 3/2017).

28. V prospech uvedenej interpretácie svedčí i (historický) kontext vývoja právnej

úpravy. Predchádzajúci z roku 1965 upravoval oba inštitúty ako poverenie

zamestnanca, ako aj zastúpenie na základe splnomocnenia, a to taktiež s rozdielnymi

právnymi následkami, ako to je aj podľa platnej právnej úpravy. Pri prijatí nového

s účinnosťou od 1. apríla 2002 sa z jeho textu vylúčilo viacero inštitútov

(vrátane zastúpenia), ktoré duplicitne upravoval , avšak súčasne

sa zaviedla subsidiárna pôsobnosť základného kódexu súkromného práva tak, aby tieto

inštitúty mohli byť uplatňované naďalej. Nemožno rozumne predpokladať, že zákonodarca

mal záujem na vylúčení inštitútu zastúpenia na základe splnomocnenia z pracovnoprávnych

vzťahov (dôvodová správa sa k tomu nevyjadruje), naopak, aplikácia tohto inštitútu sa mala

ďalej opierať o (v tom čase širokú) subsidiárnu pôsobnosť .

29. Vylúčením možnosti zastúpenia v pracovnoprávnych vzťahoch prísnym

formálnym výkladom ustanovenia ako domnelej komplexnej úpravy

nahradzujúcej zastúpenie na základe plnej moci by bol odmietnutý základný inštitút

súkromného práva. Splnomocnenie nachádza uplatnenie najmä tam, kde splnomocniteľ

nemôže alebo nechce konať sám (alebo aj prostredníctvom vlastných zamestnancov),

a preto uskutočnenie právneho úkonu vo svojom mene prenecháva tretej osobe.

30. Zároveň je žiaduce dodať, že aplikácia inštitútu zastúpenia na základe plnej moci

v pracovnoprávnych vzťahoch žiadnym spôsobom nezasahuje do sociálnych práv

zamestnancov, nevytvára zjavnú nerovnováhu a ani neohrozuje právne postavenie

zamestnanca ako slabšej strany. Treba mať na pamäti, že nechráni len

sociálne práva zamestnanca (hoc to je jeho prioritná úloha), ale garantuje i práva

zamestnávateľa, medzi ktoré rozhodne patri zmluvná sloboda vrátane slobody

jednostranného ukončenia zmluvného vzťahu na základe zákonom predpokladaných

dôvodov. V okolnostiach daného prípadu konajúce súdy prísnym formálnym

(skôr formalistickým) zákazom uplatnenia inštitútu splnomocnenia v pracovnoprávnych

vzťahoch de facto popreli toto právo zamestnávateľa bez toho, aby skúmali, či vôbec boli

splnené ďalšie zákonné podmienky.

31. Napokon ústavný súd uvádza, že mu je známa aj judikatúra najvyššieho súdu

sp. zn. zo 16. augusta 2012, avšak ani odôvodnenie tohto rozhodnutia nie je

z pohľadu ústavného súdu spôsobilé spochybniť uvedené právne relevantné úvahy.

32. Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že krajský súd z dôvodu prísne

formálnej (formalistickej) interpretácie právneho predpisu, ktorá vybočuje z ústavných

medzí a opomína skutočný účel relevantnej právnej normy, zasiahol do označených

základných práv sťažovateľky (bod 1 výroku nálezu).

33. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten,

kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

34. Podľa ak sa základné právo alebo sloboda

porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže

vrátiť vec na ďalšie konanie. Vzhľadom na to, že napadnutými rozsudkami najvyššieho

súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ústavný súd

zrušil rozsudky krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).

Krajskému súdu sa tak otvára možnosť opätovného posúdenia argumentácie všetkých

účastníkov konania pod prizmou dôvodov tohto nálezu a ochrany zaručených

základných práv [ a a ].

35. Čo sa týka sťažovateľkou napadnutých dovolacích uznesení najvyššieho súdu,

ústavný súd z dôvodu dodržania právneho súladu v konaní vynesených rozhodnutí po sebe,

uznesenia najvyššieho súdu zrušil, aby toto právoplatné rozhodnutie nebolo v logickom

konflikte s neprávoplatne skončeným konaním pred krajským súdom, ktorému sa predmetné

veci vracajú na ďalšie konanie.

36. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešnej sťažovateľky

(bod 3 výroku nálezu). S poukazom na a

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 624,68 €

(za každú sťažnosť po 2 úkony právnej pomoci v roku 2017, t. j. prevzatie a príprava

zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti v sume 147,33 €, a 2 x paušálna náhrada hotových

výdavkov v sume 8,84 €). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd

povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky.

37. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2017