Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 301 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (313)I. ÚS 155/2017
PDF · 275 KB
No categories available
I. ÚS 155/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 31. augusta 2017
v senáte zloženom z predsedu Petra Brňáka a zo sudcu Milana Ľalíka a sudkyne Marianny
Mochnáčovej prerokoval sťažnosť spoločnosti ,
, zastúpenej advokátom JUDr. Lukášom Garčárom, Advokátska
kancelária agner & partners, s. r. o., Špitálska 10, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III
sp. zn. 45 Cpr 4/2013 z 22. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2 CoPr 16/2014 z 20. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 7 Cdo 54/2016 z 28. septembra 2016 (pôvodne vedené
pod sp. zn. l. ÚS 155/2017), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 2 CoPr 1/2015 z 20. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 Cdo 1282/2015 z 30. novembra 2016 (pôvodne vedené
pod sp. zn. III. ÚS 384/2017) a takto
rozhodol:
1. Základné právo spoločnosti , na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoPr 16/2014 z 20. mája 2015 a rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoPr 1/2015 z 20. mája 2015 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoPr 16/2014 z 20. mája 2015
a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoPr 1/2015 z 20. mája 2015 z r u š u j e
a veci v r a c i a Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Cdo 54/2016
z 28. septembra 2016 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Cdo 1282/2015 z 30. novembra 2016 z r u š u j e .
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť spoločnosti
, trovy konania v sume 624,68 € (slovom šesťstodvadsaťštyri eur
a šesťdesiatosem centov) na účet jej právneho zástupcu JUDr. Lukáša Garčára, Advokátska
kancelária agner & partners, s. r. o., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 155/2017-22 z 22. marca 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti
, (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. l
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného v čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 45 Cpr 4/2013 z 22. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 CoPr 16/2014 z 20. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Cdo 54/2016 z 28. septembra
2016.
2. Uznesením č. k. III. ÚS 384/2017-23 z 12. júna 2017 ústavný súd prijal podľa § 25
ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie aj sťažnosť sťažovateľky vo veci
namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. l
ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. l dohovoru
aj rozsudkom krajského súdu č. k. 2 CoPr 1/2015-202 z 20. mája 2015 a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 1282/2015 z 30. novembra 2016.
3. Plénum ústavného súdu uznesením č. k. PLs. ÚS 15/2017-8 zo 14. júna 2017
rozhodlo o spojení vecí vedených ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 155/2017
a sp. zn. III. ÚS 384/2017 na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené
pod sp. zn. I. ÚS 155/2017.
II.
4. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka ako zamestnávateľ
jednostranne ukončila pracovný pomer so svojimi zamestnancami výpoveďou
z 28. júna 2013 z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. l písm. b) zákona č. 311/2001 Z. z.
Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Zamestnanci
sa žalobou podanou okresnému súdu 28. októbra 2013, resp. 30. októbra 2013, domáhali
vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a priznania náhrady
mzdy, pričom ich nosná argumentácia spočívala v tvrdení, že sťažovateľkou daná výpoveď
bola podpísaná osobou, ktorá nebola oprávnená konať v jej mene. Okresný súd
napadnutými rozsudkami obom žalobám zamestnancov vyhovel a rozhodol, že výpoveď
daná zamestnancom sťažovateľkou je neplatná, pracovný pomer trvá a súčasne priznal
zamestnancom náhradu mzdy. Proti rozsudkom súdu prvého stupňa podala sťažovateľka
odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutými rozsudkami zhodne tak, že oba
rozsudky okresného súdu vo výroku o neplatnosti výpovede ako vecne správne potvrdil
a vo výroku o náhrade mzdy ich zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie
a opätovné rozhodnutie. Dovolanie sťažovateľky proti potvrdzujúcim výrokom rozsudkov
krajského súdu najvyšší súd napadnutými uzneseniami odmietol, keďže podľa jeho názoru
dovolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné.
5. Sťažovateľka v ústavných sťažnostiach argumentuje, že okresný súd, ako
aj krajský súd vec nesprávne právne posúdili, keď nevzali do úvahy možnosť subsidiárneho
použitia zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“) v intenciách § 1 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého
na posúdenie pracovnoprávnych vzťahov v prípadoch, ktoré explicitne Zákonník práce
neupravuje, má byť aplikovaný práve Občiansky zákonník, a zároveň že konajúce súdy
svoje rozhodnutia v tomto smere náležite neodôvodnili, v dôsledku čoho sú ich rozhodnutia
arbitrárne. Nedostatočné odôvodnenie rozsudkov bolo napokon aj dovolacím dôvodom,
ktoré sťažovateľka vníma ako prekážku účastníka konať pred súdom podľa § 237 písm. f)
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „OSP“).
6. Sťažovateľka v tejto súvislosti v podstatnom uviedla:
„... Oba súdy totiž aplikovali právnu normu v rozpore so základnými princípmi
pracovného práva, najmä v rozpore s princípom subsidiarity Občianskeho zákonníka
vo vzťahu k Zákonníku práce, v rozpore so zaužívanou aplikačnou praxou, ako aj v rozpore
s významom a účelom inštitútu zmluvného splnomocnenia, pričom v dôsledku tejto aplikácie
súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd nesprávne právne posúdili otázku zastúpenia
zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch...
Keďže zastúpenie zamestnávateľa na základe plnomocenstva v pracovnoprávnych
vzťahoch (resp. vo všeobecnosti zastúpenie účastníkov pracovnoprávnych vzťahov) nie je
špeciálne upravené v prvej časti Zákonníka práce a zároveň ani žiadne ustanovenie prvej
(ale ani osobitnej) časti Zákonníka práce nevylučuje inštitút zastúpenia na základe
plnomocenstva v pracovnoprávnych vzťahoch a ani neobsahuje v tomto smere žiadnu
doložku neplatnosti, Sťažovateľ zastáva názor, že na zastúpenie na základe plnomocenstva
v pracovnoprávnych vzťahoch sa subsidiárne vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka o zastúpení na základe plnomocenstva...
Odvolací súd (rovnako ako súd prvého stupňa) však existenciu subsidiárnej právnej
úpravy zastúpenia splnomocneným zástupcom v Občianskom zákonníku... odignoroval
a argumentačne sa s ňou vôbec nevysporiadal, hoci sa jedná o otázku zásadného významu
pre rozhodnutie vo veci samej, pričom napadnutým rozsudkom fakticky contra legem poprel
zákonný princíp subsidiarity Občianskeho zákonníka v pracovnoprávnych vzťahoch.
So zastúpením zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch totiž priamo súvisí otázka
prípustnosti zastúpenia zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch podľa § 31
Občianskeho zákonníka, t.j. osobou odlišnou od osôb, ktoré sú oprávnené konať
za zamestnávateľa podľa § 9 ods. 1, 2 Zákonníka práce...
Odvolací súd nevyslovil žiaden právny názor ku skutočnosti, prečo bolo zastúpenie
zamestnávateľa splnomocneným zástupcom, na základe dohody o plnomocenstve do roku
2002 možné a prečo od roku 2002, po nadobudnutí účinnosti aktuálneho Zákonníka práce,
by to už možné nemalo byť. Pritom práve kvôli vypusteniu duplicitných ustanovení,
v predpisoch pracovného a občianskeho práva, vrátane ustanovení o zastúpení, bola
zakotvená subsidiarita Občianskeho zákonníka k Zákonníku práce. Aj z uvedeného teda
vyplýva úplne racionálny, logický a právne konformný záver, že na zastúpenie
zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch sa vzťahuje princíp subsidiarity Občianskeho
zákonníka k Zákonníku práce...
Odvolací súd v rozsudku odvolacieho súdu (a rovnako aj súd prvého stupňa
v rozsudku súdu prvého stupňa) nesprávne právne posúdil neplatnosť skončenia
pracovného pomeru žalobcu u žalovaného na základe výpovede danej žalovaným žalobcovi
dňa 28. 06. 2013, a to v súvislosti nesprávnym posúdením (resp. ignorovaním) princípu
subsidiarity Občianskeho zákonníka vo vzťahu k inštitútom, ktoré nie sú upravené v prvej
časti Zákonníka práce, konkrétne k inštitútu zastúpenia zamestnávateľa v
pracovnoprávnych vzťahoch splnomocneným zástupcom na základe dohody o plnej moci.“
7. V súvislosti s napádanými uzneseniami najvyššieho súdu sťažovateľka vo svojich
sťažnostiach uviedla, že dovolací súd nesprávne vyhodnotil neprípustnosť dovolania,
pretože za odňatie možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] sa v zmysle
rozhodovacej praxe najvyššieho súdu považuje aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Uznesenie dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania
preto nie je z pohľadu sťažovateľky ústavne akceptovateľné.
Zároveň sťažovateľka namietala, že dovolací súd posudzoval prípustnosť dovolania
podľa Občianskeho súdneho poriadku v znení, ktoré nebolo účinné, a to už ani v čase
podania dovolania.
8. Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že v sťažnostiach označenými rozsudkami okresného súdu, rozsudkami krajského
súdu a uzneseniami najvyššieho súdu bolo porušené základné právo na súdnu ochranu
podľa v čl. 46 ods. l ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l
dohovoru, zrušil napádané rozhodnutia všeobecných súdov, vrátil im vec na nové konanie
a opätovné rozhodnutie a aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.
III.
9. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci za okresný súd písomne vyjadrila
zákonná sudkyňa a jeho predseda listom sp. zn. Spr. 151/2017 zo 17. mája 2017,
za krajský súd jeho predseda listami sp. zn. l SprV/225/2017 z 29. mája 2017 a 6. júla 2017,
za najvyšší súd jeho predsedníčka listami sp. zn. KP 3/2017-33 a Cpj 18/2017
z 18. mája 2017 a 18. júla 2017 a k vhodnosti ústneho prejednania veci sa právny zástupca
sťažovateľky vyjadril listami z 12. mája 2017 a 26. júna 2017.
10. Predseda okresného súdu vyjadril súhlas s rozhodnutím o prijatej sťažnosti
bez nariadenia ústneho pojednávania.
11. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení stručne zhrnul odôvodnenie
rozsudku a uviedol, že odvolací súd sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s právne
relevantnou argumentáciou sťažovateľky, rozsudok považuje za preskúmateľný,
sťažovateľke súd neodňal možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ale aj plniť
procesným predpisom mu uložené povinnosti. Krajský súd netrvá na ústnom prerokovaní
veci pred ústavným súdom.
12. Predsedníčka najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení súhlasila s upustením
od ústneho pojednávania a zároveň uviedla:
«V súvislosti s námietkou sťažovateľky, že v danom prípade dovolací súd posudzoval
prípustnosť dovolania podľa znenia Občianskeho súdneho poriadku, ktoré už viac ako
10 mesiacov v čase podania dovolania nebolo účinné, treba prisvedčiť sťažovateľke,
že skutočne v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia dovolacieho súdu je uvedené,
že prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 a § 238 OSP v znení účinnom
do 1. januára 2015. Napriek uvedenému najvyšší súd zastáva názor, podľa ktorého samotná
táto chyba (ku ktorej samozrejme nemalo prísť) nemala v danej veci za následok porušenie
práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR ani práva
sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a možno ju označiť za chybu čisto „formálnu“.
A to preto, lebo zákonom č. 353/2014 Z. z. z 27. novembra 2014, ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým
sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s účinnosťou od 1. januára 2015 „Doterajší text §
237 sa označuje ako odsek 1 a dopĺňa sa odsekom 2...“
Z toho je zrejmé, že obsahové vymedzenie procesnej vady konania spočívajúcej
v odňatí možnosti konať pred súdom účastníkovi konania postupom súdu podľa § 237
písm. f/ O. s. p. (v znení účinnom do 31. decembra 2014) a § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
(v znení účinnom od l. januára 2015) ostalo nezmenené a vplyv na rozhodnutie dovolacieho
súdu malo objektívne preukázanie (ne)existencie tejto procesnej vady...
Pokiaľ sťažovateľka po výpočte nedostatkov, ku ktorým podľa jej názoru došlo
konaním a rozhodovaním súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu najvyššiemu súdu vytýka,
že neodstránil ňou tvrdené nedostatky, je potrebné uviesť, že dovolací súd vždy prednostne
skúma, či je dovolanie prípustné; opodstatnenosť dovolania z hľadiska správnosti alebo
nesprávnosti právnych záverov súdov môže skúmať až po zistení, že dovolanie je prípustné.
Takýto prístup najvyššieho súdu zodpovedá tomu. že právo na súdnu ochranu
sa v občianskoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné
podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej;
to platí aj pre dovolacie konanie (I. ÚS 4/2011).
Najvyšší súd, ktorý v danom prípade dospel k záveru, že dovolanie sťažovateľky nie
je procesné prípustné, nepristúpil (nemohol pristúpiť) k posudzovaniu vecnej správnosti
rozsudku odvolacieho súdu, resp. opodstatnenosti dovolacej argumentácie sťažovateľky
týkajúcej sa napadnutého rozhodnutia vo veci samej. K argumentácii sťažovateľky najvyšší
súd uvádza, že v predmetnej veci vzhľadom na to, že jej dovolanie nebolo procesné
prípustné, nemohol „zjednávať nápravu“ ani „odstraňovať nedostatky“, lebo inak
by porušil základné právo na súdnu ochranu účastníka stojaceho na opačnej procesnej
strane (II. ÚS 172/03).
Najvyššiemu súdu, ktorý sa riadil ustanoveniami zákona upravujúcimi prípustnosť
dovolania a podmienok, za ktorých možno uskutočniť meritórny dovolací prieskum,
sťažovateľka nedôvodne vytýka, že v dovolacom konaní nepostupoval podľa jej predstáv...
Z dôvodov uvedených vyššie najvyšší súd zastáva názor, že sťažovateľka neopodstatnene
namieta, že konaním a rozhodnutím najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva.»
13. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu súhlasila s tým, aby
ústavný súd v predmetnom konaní o jej ústavných sťažnostiach upustil od ústneho
pojednávania.
14. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení
sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základných práv a práv
zaručených v ústave a dohovore.
IV.
15. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
16. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má
právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná
nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.
17. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo
na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej
právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky
alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli
vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho
veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá
použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci
(IV. ÚS 77/02, III. ÚS 63/06).
18. Z pohľadu ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna
aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených
základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady,
v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto
práva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a napokon za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva (I. ÚS 255/2010).
19. Ústavný súd ďalej konštatuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkým
všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácií zákonných ustanovení prílišný
formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je
absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť,
ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý
z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno
opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého
zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.
20. Pri preskúmaní skutkového stavu a posúdenia právneho stavu dospel ústavný súd
k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná, pretože postupom všeobecných súdov z dôvodu
ústavne nekonformnej interpretácii a aplikácii § 1 ods. 4 Zákonníka práce v spojení s § 31
Občianskeho zákonníka (teda podústavného práva) došlo k porušeniu sťažovateľkou
označených základných práv.
21. Podstatou ústavnej sťažnosti je interpretácia zásadnej právnej otázky,
či pre pracovnoprávne vzťahy je prípustná aplikácia inštitútu splnomocnenia na základe
subsidiárneho použitia Občianskeho zákonníka.
22. Čo sa týka napádaných rozsudkov okresného súdu, ktoré sťažovateľka taktiež
požadovala zrušiť a vrátiť vec na prvostupňové konanie, ústavný súd tejto časti sťažnosti
nevyhovel (bod 5 nálezu) odvolávajúc sa na svoju subsidiárnu právomoc vyjadrenú
v čl. 127 ods. l ústavy, v dôsledku ktorej nie je v jeho kompetencii zasahovať do právomoci
krajského súdu, ktorý napádané rozhodnutia okresného súdu vecne opätovne preskúma
s tým, že bude viazaný názorom ústavného súdu.
23. Keďže v zmysle judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS 69/2010,
II. ÚS 91/2011) a v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká
republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54) dvojmesačná lehota na podanie
sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom doručenia rozhodnutia o mimoriadnom
opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu
k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, ústavný súd z hľadiska ústavnej
udržateľnosti preskúmal následne rozsudky krajského súdu, proti ktorým bola zákonná
dvojmesačná lehota v intenciách uvedeného zachovaná.
24. Krajský súd v rámci svojho odôvodnenia napadnutých rozsudkov okrem iného
uviedol:
„Zákonník práce v ustanovení § 9 ods. 1, 2 upravuje jasne, presne, nezameniteľne,
spôsobom, ktorý nezvádza k rôznym výkladom, kto všetko môže v pracovnoprávnych
vzťahoch robiť právne úkony za zamestnávateľa; medzi tam uvádzané osoby nepochybne
nepatrí fyzická osoba, ktorá v čase rozviazania pracovného pomeru nebola ani v jednom
z tam uvedených pozícií. Zostalo nepochybné, že nebol štatutárnym
orgánom odporcu (v prejednávanej veci v postavení zamestnávateľa odporcu, ani iným
zamestnancom odporcu). Opačný výklad, aký zvolil odporca a spočívajúci v tom,
že v pracovnoprávnych vzťahoch v postavení zamestnávateľa sa mohol dať zastúpiť podľa
Občianskeho zákonníka , je v rozpore so zmyslom a účelom
Zákonníka práce (predovšetkým čl. 2 veta tretia, čl. 5 Zákonníka práce). Je notorietou,
že Zákonník práce upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom
závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne
pracovnoprávne vzťahy; v prípade, ak Zákonník práce v prvej časti (obsahujúcej všeobecné
ustanovenia) neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy všeobecné ustanovenia
Občianskeho zákonníka. Ako je uvedené vyššie, Zákonník práce v kogentnom ustanovení
§ 9 ods. 1, 2 jasne, presne stanovuje, kto (len) za zamestnávateľa môže v pracovnoprávnych
vzťahoch robiť právne úkony, a tak už nemožno použiť všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka. Od ustanovenia § 9 ods. 1, 2 Zákonníka práce sa teda nemožno odchýliť,
k inému záveru nemožno dospieť ani výkladom; už vôbec ho nie je možné zmeniť
jednostranným, dvojstranným právnym úkonom. Ak teda v mene odporcu ako
zamestnávateľa rozviazal s navrhovateľom pracovný pomer (hoci aj
na základe platného plnomocestva), rozviazanie pracovného pomeru je neplatné. Iná otázka
by bola v prípade, ak by sa dal odporca zastúpiť vo vzťahu k tretej
osobe, inej ako k svojmu zamestnancovi, o čo ale nejde v prejednávanej veci. Zostali potom
irelevantné už všetky ďalšie dôvody odvolateľa, a tak sa nimi už odvolací súd nezaoberal.“
25. Podľa § 1 ods. 4 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak,
vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 (individuálne pracovnoprávne vzťahy
v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické
osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy) všeobecné ustanovenia Občianskeho
zákonníka.
26. Podľa § 9 ods. 1 Zákonníka práce v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne
úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho
orgánu; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť
právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci
jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene
zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi.
Podľa § 9 ods. 2 Zákonníka práce zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších
svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho
mene. V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného
zamestnanca.
27. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenia rozsudkov krajského súdu nedostatočne
a nepresvedčivo zdôvodnili vylúčenie občianskoprávneho inštitútu splnomocnenia
na pracovnoprávne vzťahy. Z pohľadu terminológie totiž nemožno pojmovo spájať
či stotožňovať poverenie so zastúpením (splnomocnením), ide o odlišné právne inštitúty,
s rozdielnymi potenciálnymi právnymi následkami, ktoré sú upravené inými kódexmi
súkromného práva. Poverenie podľa § 9 Zákonníka práce sa viaže iba na osobu
zamestnanca zamestnávateľa, pričom jeho zodpovednosť sa riadi normami pracovného
práva s výraznou ochranou funkciou. Zastúpenie ako občianskoprávny inštitút umožňuje,
aby za zamestnávateľa mohli robiť právne úkony aj iné osoby než jeho vlastní zamestnanci,
pričom vzájomné vzťahy medzi zastúpeným a zástupcom sa riadia normami občianskeho
práva. Zastúpiť sa môže nechať zamestnanec aj zamestnávateľ, poverenie je len oprávnením
zamestnávateľa (porovnaj Olšovská, A. Zastúpenie v pracovnom práve. In: Zastúpenie
v súkromnom práve. Beckova edícia právne inštitúty. Praha : C. H. Beck, 2012). Rozdielne
právne následky poverenia a zastúpenia sú najmä v rozsahu potenciálnej náhrady škody,
ktorý ma poverený zamestnanec na rozdiel od splnomocneného zástupcu zákonom
obmedzený. Okrem toho sa právna úprava poverenia podľa Zákonníka práce líši
od zastúpenia podľa Občianskeho zákonníka aj v následkoch prekročenia právomocí
vyplývajúcich zo splnomocnenia (porovnaj § 10 ods. 2 Zákonníka práce contra § 33 ods. 1
a 2 Občianskeho zákonníka). Označené základné rysy oboch inštitútov vedú k záveru, že ich
nemožno vnímať ako zastupiteľné inštitúty (už vôbec nie ako totožné inštitúty), ale ako
vzájomne sa doplňujúce právne prostriedky. Zastúpenie na základe plnej moci podľa
Občianskeho zákonníka dopĺňa chýbajúcu úpravu Zákonníka práce a dotvára celkový
a komplexný právny rámec konania za zamestnávateľa (porovnaj Dolobáč, M.
Splnomocnenie na pracovnoprávne úkony. In: Súkromné právo, 3/2017).
28. V prospech uvedenej interpretácie svedčí i (historický) kontext vývoja právnej
úpravy. Predchádzajúci Zákonník práce z roku 1965 upravoval oba inštitúty ako poverenie
zamestnanca, ako aj zastúpenie na základe splnomocnenia, a to taktiež s rozdielnymi
právnymi následkami, ako to je aj podľa platnej právnej úpravy. Pri prijatí nového
Zákonníka práce s účinnosťou od 1. apríla 2002 sa z jeho textu vylúčilo viacero inštitútov
(vrátane zastúpenia), ktoré duplicitne upravoval Občiansky zákonník, avšak súčasne
sa zaviedla subsidiárna pôsobnosť základného kódexu súkromného práva tak, aby tieto
inštitúty mohli byť uplatňované naďalej. Nemožno rozumne predpokladať, že zákonodarca
mal záujem na vylúčení inštitútu zastúpenia na základe splnomocnenia z pracovnoprávnych
vzťahov (dôvodová správa sa k tomu nevyjadruje), naopak, aplikácia tohto inštitútu sa mala
ďalej opierať o (v tom čase širokú) subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka.
29. Vylúčením možnosti zastúpenia v pracovnoprávnych vzťahoch prísnym
formálnym výkladom ustanovenia § 9 Zákonníka práce ako domnelej komplexnej úpravy
nahradzujúcej zastúpenie na základe plnej moci by bol odmietnutý základný inštitút
súkromného práva. Splnomocnenie nachádza uplatnenie najmä tam, kde splnomocniteľ
nemôže alebo nechce konať sám (alebo aj prostredníctvom vlastných zamestnancov),
a preto uskutočnenie právneho úkonu vo svojom mene prenecháva tretej osobe.
30. Zároveň je žiaduce dodať, že aplikácia inštitútu zastúpenia na základe plnej moci
v pracovnoprávnych vzťahoch žiadnym spôsobom nezasahuje do sociálnych práv
zamestnancov, nevytvára zjavnú nerovnováhu a ani neohrozuje právne postavenie
zamestnanca ako slabšej strany. Treba mať na pamäti, že Zákonník práce nechráni len
sociálne práva zamestnanca (hoc to je jeho prioritná úloha), ale garantuje i práva
zamestnávateľa, medzi ktoré rozhodne patri zmluvná sloboda vrátane slobody
jednostranného ukončenia zmluvného vzťahu na základe zákonom predpokladaných
dôvodov. V okolnostiach daného prípadu konajúce súdy prísnym formálnym
(skôr formalistickým) zákazom uplatnenia inštitútu splnomocnenia v pracovnoprávnych
vzťahoch de facto popreli toto právo zamestnávateľa bez toho, aby skúmali, či vôbec boli
splnené ďalšie zákonné podmienky.
31. Napokon ústavný súd uvádza, že mu je známa aj judikatúra najvyššieho súdu
sp. zn. 4 Cdo 4/2012 zo 16. augusta 2012, avšak ani odôvodnenie tohto rozhodnutia nie je
z pohľadu ústavného súdu spôsobilé spochybniť uvedené právne relevantné úvahy.
32. Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že krajský súd z dôvodu prísne
formálnej (formalistickej) interpretácie právneho predpisu, ktorá vybočuje z ústavných
medzí a opomína skutočný účel relevantnej právnej normy, zasiahol do označených
základných práv sťažovateľky (bod 1 výroku nálezu).
33. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím
rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli
porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný
zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie
v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten,
kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
34. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda
porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže
vrátiť vec na ďalšie konanie. Vzhľadom na to, že napadnutými rozsudkami najvyššieho
súdu došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd
zrušil rozsudky krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu).
Krajskému súdu sa tak otvára možnosť opätovného posúdenia argumentácie všetkých
účastníkov konania pod prizmou dôvodov tohto nálezu a ochrany ústavou zaručených
základných práv [§ 56 ods. 2 a 3 písm. b) a ods. 6 zákona o ústavnom súde].
35. Čo sa týka sťažovateľkou napadnutých dovolacích uznesení najvyššieho súdu,
ústavný súd z dôvodu dodržania právneho súladu v konaní vynesených rozhodnutí po sebe,
uznesenia najvyššieho súdu zrušil, aby toto právoplatné rozhodnutie nebolo v logickom
konflikte s neprávoplatne skončeným konaním pred krajským súdom, ktorému sa predmetné
veci vracajú na ďalšie konanie.
36. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešnej sťažovateľky
(bod 3 výroku nálezu). S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia v sume 624,68 €
(za každú sťažnosť po 2 úkony právnej pomoci v roku 2017, t. j. prevzatie a príprava
zastúpenia, spísanie ústavnej sťažnosti v sume 147,33 €, a 2 x paušálna náhrada hotových
výdavkov v sume 8,84 €). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd
povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky.
37. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. augusta 2017