Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 91/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M. L., S., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci

namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1

v spojení s , , a

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 29. októbra 2009 a uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra

2010 doručená sťažnosť M. L., S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

(ďalej len „ústava“) v spojení s , , a

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 29. októbra 2009 a uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo

14. septembra 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom Okresného

súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) č. k. -475 z 15. januára 2009 uznaný

za vinného zo spolupáchateľstva trestného činu nedovoleného prekročenia štátnej hranice

podľa k a v znení

účinnom do 31. augusta 2003 (ďalej len „“).

Proti rozsudku okresného súdu č. k. -475 z 15. januára 2009 podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom krajský súd rozhodol uznesením sp. zn.

z 29. októbra 2009 tak, že odvolanie sťažovateľa zamietol.

Proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 29. októbra 2009 podal

sťažovateľ 13. mája 2010 dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn.

zo 14. septembra 2010 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol.

Podľa sťažovateľa napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. októbra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. septembra

2010 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu zaručené v

v spojení s , , a a právo na

spravodlivé súdne konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ svoje tvrdenia odôvodnili okrem iného takto:

„Z rozsudku Okresného súdu Michalovce je zrejmé, že sťažovateľ je usvedčovaný

z trestnej činnosti len na základe telefonických hovorov uskutočnených medzi sťažovateľom

M. L. a obžalovaným E. I. Ostatné dôkazy, na ktoré sa súd odvoláva, nemajú žiadnu

výpovednú hodnotu.

... V tomto odvolaní sťažovateľ podrobne rozoberá vykonané dôkazy a poukazuje na

pochybné prepisy telefónnych hovorov medzi sťažovateľom a I. Sťažovateľ k týmto prepisom

telefónnych hovorov sa ďalej vyjadril, že môžu preukazovať len podozrenie z trestného činu,

ale nie je možné o ne oprieť odsudzujúci rozsudok.

... V tomto dovolaní sťažovateľ podrobne rozpisuje dôvody dovolania, ktoré opiera

o ustanovenie a . Povinnosťou odvolacieho súdu v

rámci doplnenia dokazovania bolo oboznámiť procesné strany s príkazom na odpočúvanie

a záznam telekomunikačných činností obžalovaného M. L., a nie prečítaním správy

Krajského súdu v Košiciach . Keďže súd prvého stupňa neoboznámil

procesné strany s príkazom na odpočúvanie, tak nemohol následne vykonať dôkaz

oboznámenie prepisov telefónnych hovorov. Nahliadnutím do spisu na Okresnom súde v

Michalovciach dňa 13. 5. 2010, vec vedená pod sp. zn. som zistil, že v tomto

trestnom spise sa žiadny príkaz na odpočúvanie a záznam tel. činnosti obžalovaného M. L.

nenachádza.

... Keďže v spise sa nenachádza príkaz, resp. súhlas súdu na odpočúvanie, tak

tvrdím, že prepisy telefónnych hovorov uskutočnené medzi M. L. a E. I. sú nezákonné.

Je neprípustné, aby krajský súd absenciu príkazu na odpočúvanie nahradil v rámci

doplnenia dokazovania prečítaním správy Krajského súdu v Košiciach .

Z ustanovenia vyplýva, že za dôkaz je možné použiť len také

dôkazné prostriedky, ktoré boli získané zákonným spôsobom. Toto ustanovenie je

obligatórnej povahy a súd ho musí rešpektovať ex offo. Keďže v spise sa nenachádza príkaz

na odpočúvanie, tak prepisy telefónnych hovorov neboli získané zákonným spôsobom a nie

je možné ich použiť ako usvedčujúci dôkaz.

Napadnuté rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu Košice nie sú

dostatočne odôvodnené, sú arbitrárne, s priamym dopadom na porušenie základných

ľudských práv a slobôd. Obidva súdy v odôvodnení svojho rozhodnutia nedali náležitú

odôvodnenú odpoveď na námietku sťažovateľa, že prečo neoboznámili procesné strany

s príkazom na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností obžalovaného M. L., a nie

len prečítaním správy krajského súdu Košice zo dňa 13. 10. 2009. Veď ide

o jediný korunný dôkaz, o ktoré obidva súdy opreli odsudzujúci rozsudok (prepisy

telefónnych hovorov medzi L. a I.). Odôvodnenie rozhodnutia a použitý výklad obsahu a

zmyslu právnej normy súdom je takto v rozpore s , ale aj

, a teda z princípov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty,

zahŕňajúci prvok predvídateľnosti práva.“

Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa M. L.,... bytom S. na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s , , ,

ods. 1 , tiež právo na spravodlivý proces podľa

Dohovoru uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 14. 09. 2010, sp. zn. 2

Tdo 26/2010, bolo porušené.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, zo dňa 14. 09. 2010, sp. zn.

, zrušuje.

3. Základné právo sťažovateľa M. L.,... bytom S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 v spojení s , , , ods.

1 , tiež právo na spravodlivý proces podľa

Dohovoru uznesením Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 29. 10. 2009, sp. zn. 7 To

73/2009, porušené bolo.

4. Uznesenie Krajského súdu v Košiciach, zo dňa 29. 10. 2009, sp. zn.

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky spoločne s Krajským súdom v Košiciach sú

povinní uhradiť sťažovateľovi M. L.,... bytom S., trovy právneho zastúpenia v sume 300,56

€, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd považoval za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozdielnym

rozsahom namietaného porušenia označených práv v odôvodnení sťažnosti a v samotnom

návrhu rozhodnutia (petite). Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti namietal aj porušenie

ďalších práv, ktoré neboli uvedené v petite. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu

návrhom na rozhodnutie podľa ústavný súd ustálil

predmet tohto konania podľa petitu, teda tak ako to je uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.

1. K namietanému rozhodnutiu najvyššieho súdu

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa v tej časti, ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v v spojení

s , , a a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. septembra 2010, ktorým došlo k odmietnutiu jeho dovolania

smerujúceho proti rozsudku krajského súdu, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný

súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Ústavný súd teda, tak ako to už vyslovil vo viacerých svojich nálezoch, nie je

opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. septembra 2010 okrem iného vyplýva:

„Najvyšší súd ako dovolací súd predbežne preskúmal vec v zmysle

A konštatoval, že dovolanie je proti napadnutému rozhodnutiu prípustné ( ),

bolo podané včas a na zákonom určenom súde ( ), po vyčerpaní riadneho

opravného prostriedku ( ), prostredníctvom obhajcu ( )

a označuje chyby konania a právny dôvod dovolania( ). Zároveň však už pri

predbežnom prieskume zistil, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa

Pokiaľ ide o dovolací dôvod podľa (rozhodnutie je založené

na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom), jeho uplatneniu

v prerokúvanej veci bráni ustanovenie Podľa tohto ustanovenia

dôvody podľa odseku 1. písm. a) až g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto

podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred

odvolacím súdom, to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti. K takémuto

namietaniu okolností uplatnených dovolateľom podľa v

predchádzajúcich štádiách konania vrátane konania o odvolaní však nedošlo.

Obvinený totiž v podanom odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Michalovce (ani

v predchádzajúcom priebehu konania) nenamieta nezákonnosť vykonania dôkazov (čítanie

prepisov odposluchov telefonických hovorov) a teda porušenie práv obvineného (obhajoby)

v tomto smere. Naopak, tvrdí, že súd vykonané dôkazy nesprávne vyhodnotil v zmysle § 2

ods. 5, ods. 6a ods. 12 v znení účinnom do 1. januára 2006 a polemizuje s jeho

skutkovými závermi vo vzťahu ku konkrétnemu obsahu telefonických hovorov (má z nich

vyplývať len podozrenie, nie dokázanie spáchania skutku ako trestného činu).

S takýmto hodnotením dôkazov dovolací súd nepolemizuje, nakoľko v zmysle § 371

ods. 1 písm. i) nemôže skúmať a meniť správnosť a úplnosť zisteného skutku. Musí

však konštatovať, že pre úspešné uplatnenie dovolateľom použitého dovolacieho dôvodu

nevyhnutná podmienka predchádzajúceho uplatnenia namietanej okolnosti v odvolacom

konaní ( ) nie je splnená.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol dôvody,

pre ktoré dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu odmietol. Ústavný súd

považuje za potrebné konštatovať, že predmetný postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní

svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Najvyšší súd teda v danom prípade neporušil označené základné právo

sťažovateľa rozhodnutím, ktoré „vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti“. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru najvyššieho súdu je

možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov

všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny

názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že aj z obsahu podania sťažovateľa

jednoznačne vyplýva, že „sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy

spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje v tom, že všeobecný

súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá

odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom

súdnej ochrany.“. Námietky, z ktorých by vyplývalo, že sťažovateľ v konaní pred okresným

súdom alebo krajským súdom spochybnil zákonný spôsob získania dôkazných prostriedkov,

podané neboli. Ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že správa krajského súdu

sp. zn. z 13. októbra 2009, z ktorej jednoznačným spôsobom vyplýva

vydanie príkazu na odpočúvanie a záznam telekomunikačných činností sťažovateľa, a to

v čase od 8. apríla 2003 do 8. októbra 2003, bola čítaná na verejnom zasadnutí krajského

súdu 29. októbra 2009, a to bez toho, aby, ako už ústavný súd konštatoval, sťažovateľ

v konaní akýmkoľvek spôsobom namietal zákonnosť dôkazných prostriedkov. Uvedené

skutočnosti vyplývajú aj z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, keď

najvyšší súd v tejto súvislosti uviedol:

„Bez ohľadu na vyššie uvedené však platí, že okolnosť vydania príkazu na

odpočúvanie z vlastnej iniciatívy (teda mimo odvolacích námietok) overoval Krajský súd v

Košiciach príslušnou správou s pozitívnym výsledkom.“

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad

najvyšším súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s

ods. 1, , a a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

2. K namietanému rozhodnutiu krajského súdu

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa aj v tej časti, ktorou namieta

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v v spojení

s , , a a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn.

z 29. októbra 2009, ktorým došlo k zamietnutiu odvolania sťažovateľa, je

zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti proti uzneseniu

krajského súdu za zachovanú, a to v súlade judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 52, 53, 54), podľa

ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu začne plynúť dňom

doručenia rozhodnutia o mimoriadnom opravnom prostriedku (dovolaní) a je považovaná za

zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade

vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu sp. zn. z 29. októbra 2009 (obdobne

napr. , ).

Ústavný súd v súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu konštatuje, že

v odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k. -475 z 15. januára

2009 žiadne námietky, z ktorých by vyplývalo, že sťažovateľ v predmetnom konaní

spochybnil zákonný spôsob získania dôkazných prostriedkov, podané neboli. Sťažovateľ

vo svojom podaní v tejto súvislosti uvádza, že „obhajoba tvrdí, že prepisy telefónnych

hovorov, ktoré sa uskutočnili medzi L. a I., preukazujú len podozrenie z trestného činu a

odôvodňujú nanajvýš dôvod väzby (no rozhodne nie na 7 mesiacov)“.

Podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa

ods. 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť

napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,

prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného

poriadku.

Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že v súlade s uvedeným ustanovením

by bol krajský súd oprávnený prihliadnuť na chyby, ktoré neboli

odvolaním vytýkané (zákonný spôsob získania dôkazných prostriedkov v odvolaní

sťažovateľa vytýkaný nebol), len v prípade, ak by tieto odôvodňovali podanie dovolania

podľa . Ak teda krajský súd na takéto chyby neprihliadol,

bolo to zrejme v dôsledku toho, že takéto v postupe a rozhodnutí prvostupňového súdu

nezaregistroval. V konečnom dôsledku aj najvyšší súd nevidel naplnenie zákonných

dovolacích dôvodov v sťažovateľovej trestnej veci, čo konštatoval vo svojom napadnutom

uznesení sp. zn. zo 14. septembra 2010, ktorým dovolanie sťažovateľa

odmietol. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť, ako aj vzhľadom na absenciu námietok

vzťahujúcich sa na zákonný spôsob získania dôkazných prostriedkov, nebol krajský súd

oprávnený prihliadať na predmetné chyby, ktoré neboli vytýkané.

Ústavný súd považuje aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu

za potrebné konštatovať, že správa krajského súdu sp. zn. z 13. októbra

2009, z ktorej jednoznačným spôsobom vyplýva vydanie príkazu na odpočúvanie a záznam

telekomunikačných činností sťažovateľa, a to v čase od 8. apríla 2003 do 8. októbra 2003,

bola čítaná na verejnom zasadnutí krajského súdu 29. októbra 2009, a to bez toho, aby, ako

už ústavný súd konštatoval, sťažovateľ v konaní akýmkoľvek spôsobom namietal

zákonnosť dôkazných prostriedkov.

Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že predmetný právny výklad

krajským súdom nevykazuje nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o porušení

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v v spojení s

ods. 1, , a a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti

odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011