Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 512/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. novembra 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Ľuboša Szigetiho, zo sudkyne Jany Laššákovej

a sudcu Petra Molnára (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

obchodnej spoločnosti Bel air, s. r. o., Zombova 1305/45, Košice, IČO 36 789 755,

zastúpenej advokátskou kanceláriou Advokát Pirč, s. r. o., kpt. Nálepku 17, Košice, v mene

ktorej koná konateľ a advokát JUDr. Ján Pirč, vo veci namietaného porušenia jej základného

práva na súdnu ochranu podľa a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom orgánu verejnej moci podľa

a podľa čl. 36 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 24. júna 2020 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Bel air, s. r. o., o d m i e t a ako

neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Skutkový stav veci a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. septembra 2020 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Bel air, s. r. o.,

Zombova 1305/45, Košice, IČO 36 789 755 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej

moci podľa a podľa listiny a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 24. júna 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

2. Z predloženej ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobou podanou

na Okresnom súde Michalovce (ďalej len „okresný súd“) proti žalovanej Slovenskej

republike domáhala náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, o ktorej

rozhodol súd prvej inštancie tak, že ju rozsudkom sp. zn. z 19. marca 2019

(ďalej len „rozsudok súdu prvej inštancie“) ako nedôvodnú zamietol. Proti označenému

rozsudku súdu prvej inštancie sťažovateľka podala odvolanie, o ktorom rozhodol krajský

súd svojím napadnutým rozsudkom tak, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie.

Sťažovateľka proti napadnutému rozsudku krajského súdu dovolanie nepodala,

argumentujúc tým, že vady, ktoré spôsobili porušenie jej práv, nemohli byť subsumovateľné

ani pod jeden z dôvodov prípustnosti dovolania.

3. Sťažovateľka v sťažnosti rekapituluje priebeh konaní pred všeobecnými súdmi

a namieta, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej označených

práv. Uvádza, že žalobu podávala podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na tom skutkovom základe, že správny

orgán nesprávnym úradným postupom jej spôsobil škodu. Sťažovateľka za nesprávny

postup považovala skutočnosť, že správca dane vykonával u právneho predchodcu

sťažovateľky daňovú kontrolu, ktorá presiahla jeden rok, čo ani nebolo sporné. Správca

dane (Daňový úrad Bratislava) následne vydal vo vyrubovacom konaní rozhodnutie

č. 1085597/2015/9104401/DávM z 3. júla 2015, ktorým určil právnemu predchodcovi

sťažovateľky ako daňovému subjektu sumu nadmerného odpočtu zisteného kontrolou,

ktorým došlo ku kráteniu nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (uplatneného

v daňovom priznaní) zo sumy 88 117,31 € na sumu 49 058,64 €. Na základe odvolania

sťažovateľky rozhodovalo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, ktoré svojím

rozhodnutím č. 1542654/2015 z 13. októbra 2015 (ďalej len „rozhodnutie finančného

riaditeľstva“) potvrdilo odvolaním napadnuté rozhodnutie správcu dane.

4. Sťažovateľka namieta, že krajský súd rozhodol arbitrárne, keďže odôvodnenie

napadnutého rozsudku a závery v ňom vyslovené sú „nezrozumiteľné, nepresvedčivé

a nemajúce oporu ani v skutkovom stave prejednávanej veci, ani v platnom práve“. V tomto

smere sťažovateľka v podstatnom tvrdí, že boli použité dôkazy z nezákonnej daňovej

kontroly vo vyrubovacom konaní, čo považuje za neprípustné aj s poukazom na rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vo veci sp. zn.

, v zmysle ktorého sú vo vyrubovacom konaní nepoužiteľné a nezákonné

dôkazy zistené počas nezákonnej daňovej kontroly. Sťažovateľka ďalej v sťažnosti

predostiera svoj vlastný pohľad na vec a tvrdí a je toho názoru, že škoda jej vznikla

v príčinnej súvislosti v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, za ktorý považovala

prekročenie zákonnej 1-ročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly. Vychádzajúc

z uvedeného, považuje aj následne vydané rozhodnutie finančného riaditeľstva

za nezákonné rozhodnutie.

5. K otázke prípustnosti svojej sťažnosti sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že

v predmetnej veci dovolanie nepodala, pretože „procesný predpis, konkrétne ust. § 420

, pripúšťa mimoriadny opravný prostriedok (dovolanie) iba vo vymedzených

prípadoch zmätočnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Keďže sťažovateľ vidí porušenie

svojich základných práv v nedostatočnom, nezrozumiteľnom, nepresvedčivom a nejasnom

odôvodnení rozsudku porušovateľa, má za to, že toto porušenie článku 46 ods. 1 SR

nemožno napraviť v dovolacom konaní, nakoľko žiadny z predpokladov prípustnosti

dovolania takúto procesnú príležitosť nerezervuje.“.

6. Vychádzajúc z uvedeného, sťažovateľka v závere svojej sťažnosti navrhla, aby

ústavný súd rozhodol nálezom v tomto znení:

„1. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

SR, článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a článku 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 6. 2020, sp. zn.

, porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom daňových orgánov podľa článku 46 ods. 3 SR a článku 36 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 6. 2020, sp. zn.

, porušené bolo.

3. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 6. 2020, sp. zn. ,

sa zrušuje a vracia sa Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť trovy konania sťažovateľke na účet

jej právneho zástupcu.“

II.

Relevantná právna úprava a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

7. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

8. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

9. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví

Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení (ďalej len „“).

10. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa a listiny každý má právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

11. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak

tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh na začatie konania je

neprípustný, ak to ustanovuje tento zákon v § 132 ods. 2 alebo § 142 ods. 2.

Podľa ústavná sťažnosť je neprípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd.

13. Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

14. Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom ().

15. Z v spojení s vyplýva, že

ústavná sťažnosť je neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal právne prostriedky, ktoré mu

priznáva zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd.

16. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že dovolanie vo všeobecnosti považuje

za účinný prostriedok nápravy (m. m. , , ,

, ).

III.

Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti

17. Sťažovateľka namieta, že krajský súd neposkytol ochranu tomuto jej základnému

právu tým, že arbitrárne aplikoval na vec vzťahujúce sa normy jednoduchého práva. Jej

zásadná námietka v napadnutom konaní sa týkala prípustnosti použitia zistení (dôkazov,

pozn.) počas nezákonnej daňovej kontroly vo vyrubovacom konaní, v ktorom sťažovateľka

vzhliadala nesprávny úradný postup, ktorý mal v okolnostiach veci vyústiť do vzniku škody.

Konkrétne argumentovala a v sťažnosti viedla polemiku aj k ďalším jednotlivým záverom

krajského súdu a tvrdila, že splnila všetky zákonné predpoklady zodpovednosti na náhradu

škody nesprávnym úradným postupom, no napriek tomu krajský súd potvrdil rozsudok súdu

prvej inštancie, ktorým jej žalobu zamietol. V rámci argumentácie tiež vyslovila názor, že

v danej veci nemohla podať dovolanie, keďže ho nebolo možné subsumovať ani pod jeden

z dôvodov prípustnosti dovolania vo vzťahu k jej argumentácii.

18. Ústavný súd sa s právnym názorom sťažovateľky, že v danej veci nemohla podať

účinne dovolanie na účel dosiahnutia nápravy tvrdeného porušenia jej označených práv

napadnutým rozsudkom krajského súdu, nestotožňuje.

19. V danej veci sťažovateľka nesprávny úradný postup videla v zloženej právnej

skutočnosti, a to nezákonnej daňovej kontroly (presiahla viac ako rok, pozn.) a použitia

zistení získaných nezákonnou daňovou kontrolou vo vyrubovacom konaní, v súvislosti

s ktorým mala vzniknúť sťažovateľke škoda. Ide pritom o právne posúdenie kľúčovej

právnej otázky, pričom sťažovateľka túto kľúčovú otázku považovala za vyriešenú

rozhodnutím najvyššieho súdu, ktorou aj vo svojej sťažnosti argumentovala. „V prípade, že

daňová kontrola je nezákonná, nezákonné sú aj dôkazy obstarané a vykonávané v rámci nej.

Ani vykonaním dokazovania vo vyrubovacom konaní nemôže dôjsť ku konvalidácii

nedostatku spočívajúceho v nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu nedodržania zákonom

stanovenej lehoty na jej vykonanie, keďže účelom vyrubovacieho konania nie je opakovane

obstarávať a vykonávať dôkazy, ktoré už boli obstarané a vykonané v rámci daňovej

kontroly (rozsudok NS SR z 21. 11. 2018, sp. zn. , publikovaný v Zbierke

stanovísk NS a súdov SR 1/2020)“ (pozri s. 4 ústavnej sťažnosti, pozn.). Sťažovateľka

krajskému súdu v tomto smere okrem iného vyčítala nerešpektovanie rozhodovacej praxe

dovolacieho súdu, ktorý mal následne vyústiť do neprípustných, arbitrárnych záverov,

ktorými krajský súd odôvodnil výrok svojho napadnutého rozsudku. Inak povedané,

sťažovateľka arbitrárnosť záverov, a teda aj porušenie svojich označených práv napadnutým

rozsudkom krajského súdu spájala s nesprávnym právnym posúdením veci v kontexte

zásadnej a kľúčovej otázky, ktorú dovolací súd riešil inak, ako ju vyriešil krajský súd

v odôvodnení svojho napadnutého rozsudku.

20. Uvedené vedie ústavný súd k presvedčeniu, že sťažovateľka, vychádzajúc

zo svojej sťažnostnej argumentácie, disponovala účinným prostriedkom nápravy proti

napadnutému rozsudku krajského súdu, a to dovolaním, ktorého prípustnosť mohla a mala

založiť na dôvode prípustnosti svojho dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a) Civilného

sporového poriadku, keďže krajský súd sa pri riešení tejto zásadnej otázky odklonil

od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, na ktorú sťažovateľka sama poukazovala.

21. Ústavný súd, vychádzajúc z uvedeného, konštatuje, že pokiaľ sťažovateľka

tvrdila, že existovala vada konania spočívajúca v nesprávnom právnom posúdení kľúčovej

právnej otázky, ktorá zakladala prípustnosť dovolania z dôvodu uvedených v § 421 ods. 1

písm. a) , mala povinnosť využiť dovolanie ako mimoriadny

opravný prostriedok, ktorý možno aj vzhľadom na ustálenú judikatúru ústavného súdu

týkajúcu sa zachovania lehoty na podanie sťažnosti smerujúcej proti meritórnemu

rozhodnutiu odvolacieho súdu po procesnom rozhodnutí dovolacieho súdu (napr.

, , ) považovať za účinný právny prostriedok

nápravy porušenia označeného práva, pretože v prípade procesného rozhodnutia

dovolacieho súdu (dovolací súd by konštatoval neexistenciu tvrdenej vady) bola by jej vo

vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu lehota na podanie sťažnosti zachovaná

podľa .

22. Ako už bolo uvedené, sťažovateľka dovolanie nepodala, preto je potrebné urobiť

záver, že nevyčerpala dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorý jej zákon

na ochranu jej práv účinne poskytuje a na ktorého využitie bol oprávnená. Ústavný súd

preto považuje sťažnosť sťažovateľky za neprípustnú. Z tohto dôvodu ústavný súd podľa

sťažnosť sťažovateľky už pri jej predbežnom

prerokovaní odmietol ako neprípustnú.

23. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo

bez právneho dôvodu zaoberať sa jej ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2020

Ľuboš Szigeti predseda senátu