Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 317/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2013

predbežne prerokoval sťažnosť J. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. C., B., vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. januára 2011, ako aj postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. marca

2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2012

doručená sťažnosť J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. C.,

B. (splnomocnenie doručené ústavnému súdu 6. júla 2012), vo veci namietaného porušenia

jeho základných práv podľa , a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. februára 2011 (správne má byť 26. januára 2011, pozn.), ako aj postupom Krajského

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 13. marca 2012.

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že podstatou sťažnosti sťažovateľa je

jeho nesúhlas s postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach

a s rozsudkami vydanými v týchto konaniach, ktorými nevyhoveli jeho „Návrhu na určenie

neplatnosti právneho úkonu Zmluvy o vykonaní dražby zo dňa 25. 01. 2005“ uzavretej

medzi ním (sťažovateľom) a odporcom v 1. rade (D. H.) a odporcom v 2. rade (obchodnou

spoločnosťou D., a. s.).

Okresný súd rozsudkom č. k. -153 z 26. januára 2011 návrh sťažovateľa

zamietol a uložil mu povinnosť zaplatiť odporcovi v 2. rade trovy konania; odporcovi v 1.

rade náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku sa sťažovateľ odvolal.

Krajský súd rozsudkom č. k. -192 z 13. marca 2012 napadnutý

rozsudok okresného súdu potvrdil a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi v 2.

rade náhradu trov odvolacieho konania; odporcovi v 1. rade náhradu trov odvolacieho

konania nepriznal.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

„1. Od 22. 6. 2001 do 13. 10. 2005 som sa spolu s rodinou nachádzal v azylovom

konaní vo Švajčiarsku a v mojej neprítomnosti a bez mojej vedomosti boli prevedené moje

vlastnícke práva k rodinnému domu v Bratislave na základe absolútne neplatného právneho

dôvodu. Nebol súdom ustanovený opatrovník a nebolo mi doručené v zmysle zákona žiadne

oznámenie o začatí výkonu záložného práva. Pri mojom domáhaní sa o nápravu porušených

práv, súdy vo svojich rozhodnutiach obchádzali ústavný článok 154c ods. 1 a ignorujú moju

požiadavku prednostnej aplikácie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len Dohovor), nakoľko mi zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv, než vnútroštátny

zákon 527/2002, a nakoľko tento bol pred jeho novelizáciou v rozpore s Dohovorom.

2. Po navrátení z azylového konania zo Švajčiarska sme sa celá rodina po vystúpení

z lietadla 13. 10. 2005 prepadli do bezdomovstva a rodičia spávali na ulici a v opustených

domoch, zatiaľ čo deti boli proti ich vôli odlúčené od rodičov, aby prežili. Bojovali sme

o prežitie, štát nám neposkytol ani nezamestnaneckú podporu ani primeranú sociálnu

pomoc ani náhradné ubytovanie, a tak nám bezprostredne v zimných mesiacoch hrozila

smrť podchladením. Nemôžeme sa domôcť spravodlivosti, nakoľko súdy robia prieťahy

v konaní a rozhodujú nespravodlivo. ...

3. Dňa 10. 07. 2009 som podal Návrh na určenie neplatnosti právneho úkonu Zmluvy

o vykonaní dražby zo dňa 25. 01. 2005 uzavretej medzi D. H. a D., a. s. Naliehavým

právnym dôvodom vyslovenia neplatnosti právneho úkonu - Zmluvy o vykonaní dražby je

právo navrhovateľa na účinný prostriedok nápravy porušeného práva na majetok pred

národným orgánom, vzhľadom k tomu, že bez právneho dôvodu sa dňa 11. 03. 2005

uskutočnila dobrovoľná dražba mojich nehnuteľností, v mojej neprítomnosti a bez mojej

vedomosti, čím bol uskutočnený nezákonný zásah do môjho majetku v rozpore s Dohovorom

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Z objektívnych dôvodov som sa v čase podania návrhu na vykonanie dražby,

priebehu dražby a uplynutia prekluzívnej lehoty na podanie žaloby nenachádzal na území

SR (azylové konanie vo Švajčiarsku od 22. 6. 2001 do 13. 10. 2005). ...

4. Vo svojom vyjadrení k vyjadreniu odporcu zo dňa 18. 02. 2010, ktorý namietal, že

o určení neplatnosti dražby sa môže rozhodovať len v samostatnom konaní, som upozornil

súd, že vzhľadom na moju neprítomnosť išlo o svojvoľné konanie a v zmysle judikatúry

ESPĽP v Štrasburgu z tohto dôvodu je tu povinnosť súdu aplikovať prednosť Dohovoru

pred domácim zákonom v zmysle c SR.“

Podľa názoru sťažovateľa tak okresný súd, ako aj krajský súd princíp prednosti

dohovoru pred „domácim zákonom“ v zmysle c nedodržali.

Sťažovateľ nesúhlasí s tým, že okresný súd neakceptoval jeho naliehavý právny

záujem na určení neplatnosti zmluvy o vykonaní dražby z dôvodu, že na jeho strane

neexistuje akákoľvek právna neistota, konštatujúc, že aj v prípade vyslovenia neplatnosti

zmluvy o vykonaní dražby by toto nemalo za následok nadobudnutie vlastníckeho práva

k vydraženej nehnuteľnosti sťažovateľom. V tejto súvislosti sťažovateľ uvádza:

«... Mám za to, že súdy ignorovali c ods. 1 SR: „Medzinárodné zmluvy

o ľudských právach o základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli

vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného

zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú

väčší rozsah ústavných práv a slobôd.“

... Mám za to, že v mojom prípade nie je možné aplikovať zákon 527/2002 po jeho

novelizácii. Dôvodová správa k novelizácii o dobrovoľných dražbách

jasne zdôvodňuje rozpor zákona 527/2002 platného v čase vykonania dražby (11. 3. 2005)

s Dohovorom v časti doručenia písomností, nakoľko nezaručoval ochranu pred svojvôľou

v zmysle princípu právnej istoty a „spravodlivú rovnováhu medzi požiadavkami

všeobecného záujmu spoločnosti o ochranou práv jednotlivca“...

... Nespravodlivosť vidím v ignorovaní riešiť právnu prekážku neexistencie opatrenia

na nápravu rešpektujúceho princíp rovnosti zbraní vzhľadom na uplynutie prekluzívnej

lehoty bez môjho vedomia, nakoľko o dražbe som sa dozvedel až po uplynutí tejto lehoty. ...

Domáhanie sa spravodlivosti trvá príliš dlho, bezdomovcami (ja a moja rodina) sme

od 13. 10. 2005 a štát nemá východisko, nakoľko neexistuje hmotnoprávna norma, ktorá by

umožnila ochranu vlastníckych práv v prípade precedensu a súdy odmietajú rešpektovať

Dohovor o ochrane ľudských práv prostredníctvom c ods. 1 SR.»

Sťažovateľ ďalej tvrdí, že «Nespochybniteľné som preukázal, že pred výkonom

záložného práva, počas tzv. dobrovoľnej dražby a počas preklúzivnej doby som sa

nachádzal v azylovom konaní vo Švajčiarsku, teda z objektívnych dôvodov som nebol

prítomný.

Už prvostupňový súd mal dať prednosť Dohovoru - Protokolu č. 1 ochrana majetku:

„Každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok“ pred

domácim , nakoľko zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd

a nakoľko domáci zákon platný v čase výkonu dražby sa ocitol v rozpore s Dohovorom.

(Dôkazom bola jeho novelizácia)

Krajský súd absolútne prehliadol moje dôkazy a odkazy na absolútnu neplatnosť

právneho úkonu Zmluvy o vykonaní dražby pri prechode vlastníckeho práva a ignoroval, že

ZDD (Zákon o dobrovoľných dražbách 527/2002) je v otázke doručovania nebol v súlade

s Dohovorom, pričom som jasne uviedol, že v čase výkonu dobrovoľnej dražby 11. 3. 2005

bol ZDD v rozpore s Dohovorom, čoho priamym a nespochybniteľným dôkazom bola jeho

následná novelizácia práve v otázkach doručovania, aby sa zabránilo svojvoľným

konaniam. Krajský súd mal prinajmenšom prerušiť konanie a požiadať v zmysle zákona

Ústavný súd SR o abstraktnú kontrolu ústavnosti, či nedošlo k porušeniu mojich práv v čase

konania dražby, teda pred novelizáciou ZDD.

Mám za to, že odvolací súd mal zmeniť výrok prvostupňového súdu a vrátiť vec na

opätovné prerokovanie merita sporu a prejudicionálne riešiť dôkazy o neplatnosti právneho

úkonu Zmluvy o vykonaní dražby s poukazom na prednosť Dohovoru o ochrane ľudských

práv a slobôd vzhľadom na viazanosť súdov na c ods. 1 SR, podľa ktorého sa

v mojom konkrétnom prípade nemôže brať do úvahy zmeškanie lehoty na preskúmanie

zákonnosti dobrovoľnej dražby v samostatnom súdnom konaní v zmysle domáceho zákona

527/2002 o doborovoľných dražbách.

Príčinné súvislosti viedli k tomu, že mne a mojej rodine je úmyselne zabránené

nakladať zo svojím majetkom, (zašantročený hnuteľný majetok), bol zmarený môj úmysel

preúverovať rodinný dom a vyrovnať svoje dlhy prostredníctvom založenia svojho majetku -

rodinného domu. Plynutím času sa kriminalizuje môj život, nakoľko som bol vystavený

neprimeranému bremenu znášať ďalšie pôžičky, ktoré neviem splatiť z dôvodov sociálnej

núdze vyvolané zneužitím sudcovskej nezávislosti. ...

Keďže došlo k dražbe v neprítomnosti a bez vedomosti pôvodného vlastníka, čo

podľa judikatúry ESĽP je svojvoľné konanie, sudca mal na túto okolnosť prihliadať.

Sudca nemôže odmietnuť svoju viazanosť nálezom Ústavného súdu SR s odkazom na

úpravu článku 144 ods. 1 , (Dohovor má prednosť pred domácim zákonom). Súd musí

dať prednosť Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý bol vyhlásený

pod č. podľa Protokolu č. 1 ochrana majetku: „Každá fyzická alebo

právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok“ pred domácim zákonom č.

527/2002, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd. Poukazujem ne

nepremlčateľnosť vlastníckych práv.

Mám za to, že postupom súdov mi bola odňatá možnosť konať pred súdom o mojej

veci - nezákonný prechod vlastníckych práv, toto právo mi zaručuje Dohovor o ochrane

ľudských práv a základných slobôd čl. Článok 6 - Právo na spravodlivé súdne konanie.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Okresný súd v Bratislave I postupom vo veci vedenej pod sp.zn.

a rozsudkom z 26. 2. 2011 sp. zn. -153 porušil právo J. M. pokojne užívať svoj

majetok a domáhať sa jeho ochrany podľa a Slovenskej

republiky.

2. Krajský súd v Bratislave postupom vo veci vedenej pod. sp. zn.: -192

a rozsudkom z 13. marca 2012 porušil právo J. M. pokojne užívať svoj majetok a domáhať

sa jeho ochrany podľa a .

3. Základné právo J. M. na súdnu ochranu podľa ,

právo na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods.

3 , základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

Slovenské republiky, postupom Okresného súdu Bratislava IV a postupom Krajského súdu v

Bratislave v konaní vedenom pod. sp. zn. , porušené bolo (z obsahu sťažnosti

vyplýva, že správne má byť postupom Okresného súdu Bratislava I a postupom Krajského

súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. , pozn.).

5. Zrušuje sa Rozsudok Krajského súdu SR pod. sp. zn.: -192 zo dňa

13. marca 2012 a prikazuje sa Okresnému súdu Bratislava I, aby vo veci konal tak, že dá

prednosť Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pred domácim zákonom

č. 527/2002 a prejedná neplatnosť neplatnosť právneho úkonu Zmluvy o vykonaní dražby

i napriek tomu, že prekluzívna lehota márne uplynula 11. 6. 2005.

6. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc

eur), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto

nálezu.

7. J. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000 Eur (slovom tridsaťtisíc

eur), ktoré je Okresný súd Bratislava IV (z obsahu sťažnosti vyplýva, že správne má byť

Okresný súd Bratislava I, pozn.) povinný vyplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Krajský súd SR v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia v sume

3000 Eur na účet ich právneho zástupcu JUDr. (meno sa upresní po prijatí sťažností), do

30 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Nárok na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým, že

„Príčinné súvislosti predchádzajúcich udalostí viedli k nenapraviteľným nevýhodám, strate

bývania, práva na dávku v nezamestnanosti a práva na účinnú sociálnu pomoc pre

štvorčlennú rodinu. Orgány verejnej moci po vyše 4 ročnom azylovom konaní

vo Švajčiarsku odmietli sťažovateľovi priznať uvedené práva z dôvodov, že navrhovatelia sa

za posledné 4 roky nezdržiavali na území Slovenskej republiky. Viď Nález Ústavného súdu

-39. Rôznymi prieťahmi v konaní na kumulatívnom základe sa nevieme dovolať

spravodlivosti. ...

Nezákonnosť v rozhodnutiach a postupe spôsobila mojej rodine neznesiteľné životné

podmienky, ktoré sa pritvrdili do neúnosnej miery ohrozenia zdravia a života. Preto,

z dôvodov vymanenia sa z tohoto neznesiteľného stavu, požadujem odškodnenie formou

finančného zadosťučinenia v takej výške ako uvádzam a v akej výške sa odškodňuje

vo vyspelých demokraciách pri tak rozsiahlom porušení práv na dôstojnosti celej rodiny.

Životy a zdravie majú nevyčísliteľnú hodnotu, preto si myslím, že výška finančného

zadosťučinenia je vzhľadom na postavenie bezdomovcov primeraná.“.

Okrem toho sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd v rámci predbežného rozhodnutia

uskutočnil „abstraktnú kontrolu ústavnosti platného v čase

v dražby 11. marca 2005“ v označenom rozsahu.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom. Ústavný súd poznamenáva, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1

ústavodarca vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). V obsahu základného práva podľa

a jemu porovnateľnému právu na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru tak niet odlišností a prípadné porušenie týchto práv je potrebné posudzovať

spoločne (, , ).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. januára 2011

Z už citovaného vyplýva, že právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná len vtedy, ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti namietanému postupu a rozsudku

okresného súdu mohol sťažovateľ podať odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu v danom prípade vylučuje

právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 26. januára 2011,

odmietol podľa pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 13. marca 2012

2.1 Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti posudzoval v prvom

rade namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v označenom konaní a označeným

rozsudkom vydaným v tomto konaní, ku ktorému malo dôjsť tým, že mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom o jeho veci („nezákonný prechod vlastníckych práv“), pričom

toto právo mu zaručuje dohovor. Tvrdí, že „Odvolací súd nesprávne posúdil vyššie uvedené

skutočnosti a mám za to, že svojím rozhodnutím o zamietnutí môjho návrhu na dokazovanie

mi odňal možnosť konať pred súdom o mojej veci a porušil moje práva na účinný

prostriedok nápravy pred národným orgánom ako to vyžaduje článok 13 Dohovoru.

Okresný a krajský súd nezákonne návrh odmietli, nakoľko mali uplatniť prednosť Dohovoru

pred domácim zákonom.“.

Ústavný súd uvádza, že zmyslom a účelom princípu subsidiarity zakotveného

v je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (,

). Podľa princípu subsidiarity obsiahnutého v a v zmysle

musia byť pred podaním sťažnosti vyčerpané všetky

procesné prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv priznáva, inak je

sťažnosť neprípustná.

ako zákonnú podmienku ustanovuje sťažovateľovi

povinnosť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu vyčerpať všetky účinné právne

prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho práv poskytuje (§ 53 ods. 1 zákona o ústavnom

súde). Ratio legis tohto ustanovenia pritom spočíva nielen v tom, aby vec bola posúdená v

prvom rade tými orgánmi verejnej moci, do ktorých právomoci takéto posúdenie patrí, ale

tiež v tom, aby prípadné pochybenia mohli byť v opravnom konaní pred orgánmi verejnej

moci posúdené a zákonom predvídaným spôsobom odstránené.

Podľa (ďalej aj „OSP“) dovolaním

možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Ústavný súd považuje dovolanie z dôvodov uvedených v za účinný

právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil právny názor

(), podľa ktorého „Realizáciu základného práva na súdnu ochranu (práva na

spravodlivé súdne konanie) podľa až v dovolacom konaní umožňuje

predovšetkým ustanovenie . Práve preto jednotlivé

dôvody prípustnosti dovolania uvedené v treba

vykladať tak, aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana už uvedeným článkom

.“.

Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je

prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v . Ide o prípady závažných vád

konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238,

resp. . Okrem iného ide aj o prípady, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá

možnosť konať pred súdom [ ].

Pokiaľ sťažovateľ výslovne uvádza, že napadnutým rozsudkom krajského súdu mu

mala byť odňatá možnosť konať pred súdom, zjavne sa dovoláva existencie takého

porušenia procesných pravidiel, ktoré zakladá prípustnosť dovolania aj podľa § 237 písm. f)

.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle stabilnej súdnej praxe [pozri

napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 27. septembra 2001 sp. zn. ] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny

poriadok. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá

rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (). V inej veci najvyšší

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia (sp. zn. z 28. februára 2001) uviedol:

„Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a)

aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup

súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu

za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.“

Podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu

ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred

všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a

ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. , ,

). Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež zaujal názor (podobne napr.

, , ), že v prípade podania mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť

považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

ani () nepripúšťajú, aby si účastník

konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany základných práv a slobôd, naopak, čl. 127

ods. 1 jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi konania dostupných

účinných právnych prostriedkov nápravy.

Ústavný súd považuje za potrebné dodať, že v prípade, ak by sťažovateľ podal

dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu bez toho, aby túto okolnosť oznámil

ústavnému súdu, je podľa ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu (podobne napr.

, , , , ,

) pri súbežnom podaní mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a sťažnosti podľa takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po

rozhodnutí o dovolaní (porovnaj napr. , ).

Vo vzťahu k úvahe, aké dôsledky by mohlo mať prípadné posúdenie dovolania

najvyšším súdom ako dovolania neprípustného, ústavný súd, majúc na zreteli účel

základného práva na súdnu ochranu zaručeného , konštatuje, že

v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní by bola sťažovateľovi lehota

na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu

k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54). Výnimka z uvedeného pravidla

by prichádzala do úvahy iba v prípade, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučovali.

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom

o dovolaní by mal sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu

smerujúcej proti tomuto rozhodnutiu, a to za obvyklých podmienok.

Námietka sťažovateľa by tak podľa rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ako aj

ústavného súdu mohla byť dôvodom podania dovolania ako účinného právneho prostriedku

ochrany jeho práv, vyčerpanie ktorého musí predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému

súdu. Zo sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľ dovolanie podal. Ústavný

súd preto sťažnosť v tejto časti posúdil ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde a z tohto dôvodu ju odmietol podľa .

2.2 Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva na

rovnosť v konaní podľa , sťažovateľ okrem všeobecného tvrdenia

o porušení princípu rovnosti zbraní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali

opodstatnenosť tohto jeho tvrdenia (tie, ktoré uviedol v sťažnosti, sa vzťahujú na posúdenie

namietaného porušenia jeho práv podľa a podľa dohovoru,

ktoré ústavný súd posúdil a vyhodnotil v bode 2.1 tejto časti uznesenia). Vzhľadom na to, že

sťažovateľ napriek kvalifikovanému právnemu zastúpeniu svoju sťažnosť v tejto časti

náležite neodôvodnil tak, ako to ustanovuje , ústavný

súd túto časť sťažnosti sťažovateľa odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných

náležitostí podľa .

2.3 Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

.

Ústavný súd v súlade so svojou skoršou judikatúrou (napr. ) aj naďalej

zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru (medzi ktoré patrí aj základné právo podľa

), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , prípadne dohovoru.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v častiach, v ktorých namieta

porušenie svojich základných práv podľa a , ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol, a nič nenasvedčuje tomu, že by napadnutým

rozsudkom krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 , ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu.

Nad rámec tohto rozhodnutia ústavný súd k opätovnému návrhu sťažovateľa

(napr. , ), aby ústavný súd v rámci „predbežného

rozhodnutia“ rozhodol o súlade ním označených ustanovení

o dobrovoľných dražbách a o doplnení

o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov v znení

, ktorým sa mení a dopĺňa

Z. z. o dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady

č. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v súlade so svojou judikatúrou

k návrhu sťažovateľa posúdiť ústavnosť označeného právneho predpisu uvádza:

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre predovšetkým zdôrazňuje, že „každé

konanie možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh oprávnených subjektov,

a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania pred ústavným súdom a na

základe jeho vlastného rozhodnutia. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným

súdom ich preto koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť

uskutočniť ich aj v rámci a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným

súdom.“ (, , , tiež , ,

). Z citovaného okrem iného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127

ods. 1 nemôže ústavný súd uplatniť právomoc, ktorou disponuje v konaní o súlade

právnych predpisov podľa . Záver vyplývajúci z citovaného právneho názoru

má nesporne aj ústavnú relevanciu, a to zvlášť v prípadoch, ak by sa v konaní, ktoré patrí

v zmysle do pôsobnosti senátu ústavného súdu, mala uplatniť

právomoc, ktorú v zveruje do pôsobnosti pléna (), čo

je aj prípad sťažovateľa. Aj ústavný súd je totiž viazaný , a preto si senát

ústavného súdu nemôže v rozpore s ústavnou úpravou atrahovať právomoc pléna ústavného

súdu, a to ani vtedy, ak by to v okolnostiach prípadu mohlo byť v prospech ochrany

základných práv a slobôd (porovnaj ). Okrem uvedeného ústavný súd

poukazuje na to, že môže preskúmavať súlad zákonov s a kvalifikovanými

medzinárodnými zmluvami podľa len na návrh subjektov uvedených

v až písm. f) v spojení s , pričom

sťažovateľ medzi tieto subjekty nepatrí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2013