Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 236/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. T. a M. T., obaja bytom Ž., E. J., Ž., a T. P., Z., vo veci

namietaného porušenia ich základných práv podľa a

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C

452/97 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. T., Ľ. T., E. J. a T. P. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. októbra

2011 doručené podanie (doplnené 20. októbra 2011) označené ako „Sťažnosť, žiadosť

o odškodnenie“ Ľ. T. a M. T. (ďalej aj „sťažovateľ“), obaja bytom Ž., E. J., Ž., a T. P., Z.

(ďalej len „sťažovatelia“, resp. „sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. o neplatnosť

kúpnej zmluvy. Po posúdení obsahu podania ústavný súd dospel k záveru, že ho možno

kvalifikovať ako sťažnosť podľa .

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli, že sa na ústavný súd obracajú

„so sťažnosťou na prieťahy v konaní v súdnom konaní na Žilinských súdoch t. j. okresnom

a krajskom. Tieto prieťahy sú robené sudcami riešiacimi tento spor vedený na Okresnom

súde pod č. a na krajskom súde pod č. . Celý spor a priebeh

konania nebudeme opisovať, ten ako si myslím, si dáte zaslať.“.

Sťažovatelia v sťažnosti ďalej uviedli niektoré skutočnosti, ktoré sa týkali konaní

označených súdov, v období rokov 2001 až 2004, a tiež nasledovné:

„V tomto spore sa jedná o zrušenie kúpnopredajnej zmluvy k pozemku. Toto je

v chránenej krajinnej oblasti v T. kde majú chaty právnici a takíto cez ktorých (pozn.,

odporca) zháňa známosti a týmto on zas pomáha v inej veci. A tak sa toto ťahá nekonečne

už neuveriteľný štrnásty rok.“ Sťažovatelia majú v označených konaniach postavenie

žalobcov.

Sťažovatelia doplnili 20. októbra 2011 sťažnosť aj vo vzťahu ku konaniu krajského

súdu (sp. zn. , pozn.), v ktorom sa rozhodovalo o odvolaní účastníkov

konania proti rozsudku okresného súdu č. k. -467 z 15. júla 2009, pričom

uviedli:

«OS odvolanie odoslal na KS 31. 8. 2009... KS rozhodol až po dobe 7 mesiacov –

31. 3. 2010 a nebol zas schopný vydať písomné rozhodnutie. Toto urobil až 10. 8. 2011

o čom svedčí razítko „došlo“ 10. 8. 2011, čo je po neuveriteľných 20 mesiacoch. Nie sú to

tiež jasné prieťahy?»

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhujú:

„V uznesení US žiadame o vyvodenie dôsledkov – patričné potrestanie odporcu M.

K. a jeho manželky podľa , 253 , lebo títo o duševnom stave nášho

otca dobre vedeli a ho cieľavedome zneužili vo svoj prospech. Nás, príbuzných úmyselne z

tohto vynechali a obišli. ... O odškodnenie za tieto prieťahy si žiadame na základe

novelizovanej SR, ktorá je účinná od 20. 7. 2004, čo je hlavný zákon každého

právneho štátu. ... Pretože už máme dokázané prieťahy v konaní, ktoré dokladujeme aj

kópiami dokumentácie, tak si žiadame o finančnú satisfakciu (s. 3).

... Žiadame o odškodnenie vo výške 100 tisíc euro. Zároveň žiadame o vynesenie aj

konečného verdiktu vo veci samej t. j. vyjadrenie neplatnosti kúpnej zmluvy.“

Okresný súd sa na výzvu ústavného súdu vyjadril k sťažnosti sťažovateľov v prípise

z 30. januára 2012 doručenom ústavnému súdu 3. februára 2012, v ktorom uviedol:

„Vec napadla na Okresný súd Žilina dňa 24. 6. 1997. Vo veci samej bol prvý krát

rozhodnuté rozsudkom dňa 28. 4. 1999 (č. l. 146). O odvolaní navrhovateľov 3/ a 4/

a odporcov rozhodol Krajský súd Žilina uznesením sp. zn. zo dňa 27. 3. 2000

tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Spis mi bol predložený na ďalšie konanie v období mesiacov september – október

2004, kedy som od 16. 9. 2004 začala vykonávať na OS funkciu sudkyne. Následne bol dňa

28. 10. 2004 vyzvaný Okresný súd Dolný Kubín na zapožičanie spisu 8 . Dňa 9. 3.

2005 bol nariadený termín pojednávania na deň 6. 5. 2005. Pojednávanie bolo odročené na

žiadosť právneho zástupcu odporcov na deň 20. 06. 2005. Pojednávanie bolo z dôvodu

vypovedania plnej moci právneho zástupcu odporcov a na pojednávaní zisteného úmrtia

navrhovateľa v rade 1/ odročené na neurčito. Následne boli zisťovaní dedičia po nebohom

navrhovateľovi v rade 1/. Termín pojednávania bol dňa 9. 11. 2005 nariadený na deň 11. 1.

2006. Na pojednávaní bol vyhlásený rozsudok (č. l. 239 a 253).

O odvolaní odporcov proti rozsudku rozhodol Krajský súd Žilina uznesením sp. zn.

zo dňa 4. 10. 2006 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Spis bol okresnému súdu doručený dňa 15. 5. 2007. Uznesením zo dňa

2. 8. 2007 bolo nariadené kontrolné znalecké dokazovanie znalcom MUDr. I. C., MPH.

Dňa 6. 12. 2007 bol znalecký posudok doručený súdu. Po doručení vyjadrení navrhovateľov

a odporcov bol dňa 10. 4. 2008 nariadený termín pojednávania na deň 4. 6. 2008, ktoré

pojednávanie bolo na žiadosť právnej zástupkyne odporcov odročené na deň 18. 6. 2008.

Pojednávanie bolo v uvedený deň vykonané a bolo odročené na deň 20. 6. 2008 na

vyhlásenie rozsudku. Krajský súd o odvolaní odporcov proti rozsudku zo dňa 20. 6. 2008

rozhodol uznesením zo dňa 17. 12. 2008 tak, že rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Po doručení urgovaného vyjadrenia odporcov k ďalším návrhom

na doplnenie dokazovania bol dňa 15. 4. 2009 nariadený termín pojednávania na deň 24. 6.

2009. Pojednávanie bolo vykonané a odročené na deň 15. 7. 2009 na vyhlásenie rozsudku.

Rozsudok bol dňa 15. 7. 2009 vyhlásený a právnym zástupcom účastníkov bol odoslaný dňa

16. 7. 2009 podľa druhej vety

O odvolaní odporcov proti rozsudku rozhodol Krajský súd Žilina rozsudkom sp. zn.

zo dňa 31. 3. 2010 (č. l. 523). Proti rozsudku krajského súdu podali

navrhovatelia dovolanie doručené na Okresný súd Žilina dňa 4. 11. 2011. Spis bol na

kalendári 5. 2. 2012, právnej zástupkyni odporcov bolo doručované na podanie vyjadrenia

dovolanie navrhovateľov. Vyjadrenie právnej zástupkyne odporcov je t. č. doručované

právnemu zástupcovi navrhovateľov. Zároveň bolo vyhotovené opravné uznesenie

(č. l. 600 spisu), ktorým bol opravený rozsudok okresného súdu zo dňa 15. 7.

2009 v časti poučenia, pretože odporcovia v rade 1/ a 2/ sa nevzdali práva na podanie

odvolania proti uvedenému rozsudku.

Ako vyplýva z prehľadu úkonov, zo strany okresného súdu bolo vo veci od vtedy, ako

mi bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie, konané priebežne a plynulo. Činnosť

súdu nie je možné hodnotiť ako neefektívnu, keďže úkony súdu na seba nadväzujú, každý

následný úkon bol závislý od predchádzajúceho. Sťažnosť na prieťahy zo strany Okresného

súdu Žilina je preto neopodstatnená.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia v postavení žalobcov namietajú porušenie svojich základných práv, a to

základného práva na súdnu ochranu podľa a základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa v namietaných

konaniach označených všeobecných súdov.

Skôr, než môže ústavný súd pristúpiť k prerokovaniu sťažnosti a rozhodnúť vo veci

samej, musí preskúmať, či sú splnené všetky formálne podmienky ustanovené pre sťažnosť

podľa .

1. K aktívnej procesnej legitimácii sťažovateľa M. T.

Z vyplýva, že sťažovateľ môže namietať porušenie svojich

základných práv v spojitosti s konaním pred všeobecným súdom (resp. iným orgánom

verejnej moci) len vtedy, ak je v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu účastníkom

konania, v ktorom namieta porušenie základných práv (m. m. , ).

Podľa sťažnosť ústavnému súdu podľa

môže podať len fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že namietaným

právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej moci, jeho opatrením alebo iným zásahom boli

porušené jej základné práva a slobody.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že domáhať sa ochrany

základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba iba v záujme

ochrany svojich základných práv (napr. , ). Sťažnosť nemôže podať

fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv a slobôd

iných osôb, nie svojich ().

Ústavný súd z príloh k sťažnosti a zo súdneho spisu zistil, že M. T. nie je účastníkom

namietaných konaní pred okresným súdom a krajským súdom. Keďže nemá v predmetnom

súdnom konaní procesné postavenie účastníka konania, nemôže v tomto konaní v súlade

s už uvedeným uplatňovať svoje procesné práva a plniť procesné povinnosti. Z toho dôvodu

nemohlo v namietaných konaniach a rozhodnutiami v nich vydanými dôjsť ani k porušeniu

jeho základných práv podľa a (m. m. ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola v tomto prípade podaná ústavnému súdu aj

sťažovateľom, ktorý nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou na jej podanie, ústavný súd

po jej predbežnom prerokovaní vo vzťahu k M. T. podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde sťažnosť odmietol ako podanú neoprávnenou osobou.

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu

podľa postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

ústavný súd uvádza, že z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej

ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd,

pričom právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto

práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že samotné

namietanie porušenia niektorého zo základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom prostredníctvom sťažnosti

fyzickej osoby alebo právnickej osoby, nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie a rozhodovanie o nej.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje (). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (napr. ). Opačný záver

by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad

uvedených v (, ).

Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu zahŕňa okrem iného aj princíp

minimalizácie jeho zásahov do právomoci všeobecných súdov, rozhodnutia ktorých sú

v konaní o sťažnosti preskúmavané (m. m. , ).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v je vylúčená právomoc

ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažnosti sťažovateliek, ktorou namietajú

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa postupom

okresného súdu. Ochrany svojich práv sa sťažovateľky mohli domáhať a aj sa domáhali

podaním odvolania proti rozsudku okresného súdu č. k. -146 z 28. apríla 1999,

o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá

smeruje proti napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej

právomoci podľa prvej vety .

3. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu

podľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Pokiaľ ide o napadnuté konanie krajského súdu, v ktorom krajský súd rozhodoval

o odvolaniach proti rozsudku okresného súdu č. k. -146 z 28. apríla 1999,

sťažovateľky namietajú, že v ňom malo dôjsť k porušeniu ich základného práva podľa čl. 46

ods. 1 , ústavný súd uvádza, že z doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že

napadnuté konanie krajského súdu bolo právoplatne skončené 7. októbra 2011 (na základe

uznesenia krajského súdu č. k. -176 z 27. marca 2000, ktorým krajský súd

rozsudok okresného súdu č. k. -146 z 28. apríla 1999 zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie, vydal okresný súd ďalší rozsudok vo veci samej č. k. -467

z 15. júla 2009, ktorý nadobudol právoplatnosť 7. októbra 2011, čo by v prípade

právoplatného neskončenia napadnutého konania nebolo možné).

Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie

tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2

), pričom neumožňuje zmeškanie tejto

kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. , ). Z uvedeného je

zrejmé, že sťažnosť podľa nemožno považovať za časovo

neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr.

, ).

Z uvedeného vyplýva, že vo vzťahu k namietanému porušeniu označených

základných práv sťažovateliek v konaní vedenom pod sp. zn. je sťažnosť

podaná oneskorene.

4. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu

podľa postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Pokiaľ ide o napadnuté konanie krajského súdu vedené pod sp. zn. ,

v ktorom malo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateliek podľa

a v ktorom krajský súd rozsudkom č. k. -523 z 31. marca 2010 zmenil

rozsudok okresného súdu č. k. -467 z 15. júla 2008 (opravené uznesením č. k.

-513 zo 6. augusta 2009 na 15. júl 2009, pozn.) tak, že návrh navrhovateľov

(sťažovateliek) zamietol, rozsudok vo výroku o trovách zrušil a v tejto časti vec vrátil

okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie, sťažovateľky podali proti nemu dovolanie,

o ktorom do doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebolo rozhodnuté. Z uvedeného vyplýva,

že v okolnostiach daného prípadu sťažovateľky podaním dovolania (založeného na v zásade

obdobnej argumentácii, akú uplatňujú v sťažnosti podanej ústavnému súdu), ako aj podaním

sťažnosti podľa vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) ako dovolací súd a ústavný súd], čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť

k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci (, ).

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj taký výklad § 53 ods. 1 zákona

o ústavnom súde, podľa ktorého podmienka vyčerpania všetkých opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných

práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa

osobitných právnych predpisov, nie je splnená samotným podaním opravného prostriedku

oprávnenou osobou, ale až rozhodnutím o tomto prostriedku príslušným orgánom.

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci

sťažovateliek predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie

sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom

prostriedku, ktorý bol sťažovateľkami využitý, za predčasné (porovnaj napr.

).

Ústavný súd teda môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej

rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav

zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil

všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva

alebo základnej slobody a nebol s ich uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa

pre namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody

ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa , zákona o ústavnom

súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne

existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany

poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd.

Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že

aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho

právomocí.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu, a preto v prípade, ak nedôjde v dovolacom konaní k zrušeniu, resp. k zmene

napadnutého rozhodnutia (teda aj v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu), je

daná právomoc ústavného súdu tak na preskúmanie dovolacieho rozhodnutia, ako aj

odvolacieho rozhodnutia a zákonná dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti plynie od

doručenia dovolacieho rozhodnutia najvyššieho súdu (porovnaj k tomu aj rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej

republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, jeho body 51, 53, 54, a tiež rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.

, , a sp. zn. ).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom

o dovolaní budú mať sťažovateľky k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu

týkajúcej sa meritórneho dovolacieho rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Z týchto dôvodov bolo potrebné sťažnosť v tejto časti týkajúcej sa porušenia

základného práva sťažovateliek podľa vo vzťahu k namietanému

konaniu krajského súdu sp. zn. odmietnuť ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2

z dôvodu predčasnosti, keďže o ochrane označeného práva,

porušenie ktorého sťažovateľky namietajú, bude vo vzťahu k rozsudku krajského súdu

vydanému v napadnutom konaní rozhodovať najvyšší súd v rámci konania o dovolaní.

5. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48 ods. 2

v konaniach krajského súdu vedených pod sp. zn. a sp. zn.

a v konaní okresného súdu vedeného pod sp. zn.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateliek podľa čl. 48

ods. 2 v konaniach krajského súdu vedených pod sp. zn. a sp. zn.

ústavný súd poukazuje na to, že jednou zo základných pojmových náležitostí

sťažnosti podľa je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu

zásahu orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza

zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný

prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu

došlo, aby sa v porušovaní týchto základných práv ďalej nepokračovalo (napr.

, ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto základnému právu len vtedy, ak bola na

ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušovanie označeného práva ešte mohlo

trvať (napr. , , ). Ak v čase doručenia sťažnosti

ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného

práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti už nie je spôsobilé naplniť účel

ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (m. m. ). Uvedený právny

názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva

(pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05

z 3. marca 2009).

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj

z toho, že porušenie uvedeného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

v ktorom už označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti podľa

(), a preto už k namietanému porušovaniu základného

práva nečinnosťou tohto orgánu nemohlo dochádzať (m. m. ).

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľky v sťažnosti namietajú postup okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a postup krajského súdu v konaniach

vedených pod sp. zn. a sp. zn. , v ktorých podľa nich okresný

súd i krajský súd porušili ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa .

Zo samotnej sťažnosti sťažovateliek, ako aj zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že

namietajú zbytočné prieťahy počas celého priebehu konania vedeného pod sp. zn.

, ktoré začalo podaním návrhu okresnému súdu 24. júna 1997.

Okrem tohto konania sťažovateľky namietajú zbytočné prieťahy v konaní krajského

súdu sp. zn. . Ústavný súd zistil, že krajský súd v uvedenom konaní uznesením

č. k. -176 z 27. marca 2000 na základe odvolaní sťažovateliek i odporcov

z mája 1999 zrušil rozsudok okresného súdu vyhlásený 28. apríla 1999 a vec vrátil

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že

krajský súd v označenom konaní nekonal so zbytočnými prieťahmi (konanie o odvolaní

trvalo 11 mesiacov), pričom túto časť sťažnosti by bolo možné odmietnuť aj ako podanú

oneskorene.

Okresný súd vo veci sťažovateliek po vydaní troch rozsudkov v konaní, ktoré boli

vždy zrušené krajským súdom a vrátené okresnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie,

napokon rozhodol v poradí štvrtým rozsudkom č. k. -467 z 15. júla 2009 tak,

že určil, že kúpna zmluva, ktorá bola predmetom sporu, je platná.

Proti označenému rozsudku podali odvolanie odporcovia, o ktorom krajský súd

v konaní sp. zn. rozhodol rozsudkom č. k. -523 z 31. marca

2010 meritórne tak, že napadnutý rozsudok vo veci samej mení tak, že návrh sťažovateliek

zamieta.

V tejto súvislosti rozsudok okresného súdu č. k. -467 z 15. júla 2009

nadobudol právoplatnosť v spojení s označeným rozsudkom krajského súdu 7. októbra

2011. Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že krajský súd

rozhodnutím vo veci ešte pred doručením sťažnosti sťažovateľov ústavnému súdu, t. j. pred

12. októbrom 2011 vykonal v namietanom konaní všetky zákonom predpokladané

a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateliek, a preto už oba

označené súdy (okresný súd i krajský súd) nemohli žiadnym ústavne relevantným spôsobom

ovplyvniť priebeh konania, prípadne nečinnosť či zbytočné prieťahy v ňom, a teda nemohli

už ani porušovať základné právo označené sťažovateľkami.

Proti právoplatnému rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského

súdu podali sťažovateľky 4. novembra 2011 dovolanie najvyššiemu súdu prostredníctvom

okresného súdu.

Keďže sťažovateľky namietali porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2

postupom okresného súdu i krajského súdu v napadnutých konaniach sťažnosťou,

ktorá bola ústavnému súdu doručená 12. októbra 2011, t. j. v čase, keď krajský súd ani

okresný súd už o namietaných veciach nekonali, nemohlo už k porušovaniu základného

práva podľa dochádzať. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateliek

v tejto časti v súlade s odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateliek ako celku ústavný súd

nerozhodoval ani o ich ďalších procesných návrhoch uplatnených v návrhu na rozhodnutie

vo veci samej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2012