Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 192/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. apríla 2013

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. I. V., Nemecko, zastúpeného K., s. r. o., B., konajúca

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. K., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa

a základného práva na zákonného sudcu podľa ,

ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 20. novembra 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. I. V. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2013

doručená sťažnosť Ing. I. V. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základných práv zaručených v a

(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 20. novembra 2012 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že podstatou sťažnosti je nesúhlas

sťažovateľa so spôsobom, akým sa krajský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal

s nárokom na úhradu nákladov týkajúcich sa opravy nehnuteľnosti, ktorá bola

v spoluvlastníctve účastníkov konania pred všeobecnými súdmi. Účastníci konania pred

všeobecnými súdmi boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti zapísanej na LV č...,

katastrálne územie S. (ďalej aj „nehnuteľnosť“) v podiele 4/5 pre sťažovateľa a 1/5 spoločne

pre navrhovateľa v prvom rade a navrhovateľku v druhom rade. Vzhľadom na skutočnosť,

že nehnuteľnosť mala poškodenú omietku fasády, jej uvoľňujúce sa časti ohrozovali

chodcov a nedostatky vykazovala aj konštrukcia komínových telies nad strechou a strešná

krytina, bolo navrhovateľom a právnej predchodkyni sťažovateľa rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej správy nariadené vykonať na nehnuteľnosti v lehote 90 dní udržiavacie

práce (opravu). Navrhovateľ v prvom rade ako objednávateľ uzatvoril zmluvu na opravu

nehnuteľnosti s dodávateľom a uhradil zálohu a aj celkovú cenu za prevzaté dielo (opravu

nehnuteľnosti). Účastníci konania pred všeobecnými súdmi následne 13. decembra 2011

previedli spoluvlastnícke podiely k nehnuteľnosti na obchodnú spoločnosť B., a. s. (ďalej

len „kupujúca“). Pre spor pred všeobecnými súdmi bola podstatná otázka, či uzatvorením

zmluvy o prevode spoluvlastníckych podielov v prospech kupujúcej v okolnostiach danej

veci (vzhľadom na zmluvné dojednania medzi účastníkmi konania pred všeobecnými

súdmi) došlo k zániku nároku navrhovateľov voči sťažovateľovi na úhradu pomernej časti

nákladov vynaložených na opravu nehnuteľnosti zodpovedajúcich spoluvlastníckemu

podielu sťažovateľa na nehnuteľnosti.

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) potom, ako bol jeho

predchádzajúci rozsudok v tejto veci krajským súdom zrušený, uložil sťažovateľovi novým

rozsudkom č. k. 18 C (25 C) 86/1998-426 z 27. júna 2011 (ďalej len „napadnutý rozsudok

okresného súdu“) povinnosť zaplatiť navrhovateľom v prvom rade a druhom rade istinu

v sume 11 316,80 € spolu s určeným príslušenstvom a zároveň ho zaviazal nahradiť

navrhovateľom trovy konania. Nárok navrhovateľov z titulu bezdôvodného obohatenia sa

sťažovateľa považoval teda okresný súd za dôvodný. S poukazom na okolnosti týkajúce sa

uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi účastníkmi konania pred všeobecnými súdmi a kupujúcou

okresný súd dospel k záveru, že nedošlo právne účinným spôsobom k zániku záväzku

sťažovateľa jeho vysporiadaním s navrhovateľmi. Proti rozsudku okresného súdu podal

sťažovateľ odvolanie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresného súdu

ako vecne správny. Krajský súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol, že sťažovateľ

„... vo svojom odvolaní... už len zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred

súdom prvého stupňa, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vysporiadal s tým,

prečo na ne neprihliadol, a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné

skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ

rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé.

So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého

stupňa za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v

odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvého stupňa k týmto záverom, tieto

si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. Obsah odvolania odporcu

nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých

založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov, keď ani v

odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by

mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvého

stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci.“.

Proti napadnutému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ sťažnosť podľa čl. 127

ods. 1 , ktorou navrhuje, aby ústavný súd rozhodol, že ním boli jeho základné práva

podľa a a právo podľa dohovoru porušené.

Zároveň navrhuje, aby ústavný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ ďalej tvrdí, že bez rozhodnutia o odklade

vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu by bola ochrana jeho práv výraznou

mierou ohrozená, a preto navrhuje, aby ústavný súd vykonateľnosť tohto rozsudku odložil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi...

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo podľa sťažovateľa dôjsť

ústavne neudržateľnými skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel krajský súd

v napadnutom rozsudku. Napadnutý rozsudok krajského súdu sa podľa sťažovateľa „opiera

o nedostatočne zistený skutkový stav, vyvodenie nesprávnych právnych záverov (ustálenie

výšky bezdôvodného obohatenia na strane odporcu bez preukázania skutočných nákladov

potrebných na sanačno-rekoštrukčné práce..., akceptovanie uznesenia okresného súdu

o vyčlenení veci na samostatné konanie, ktoré neumožnilo v konaní a rozhodnutí zohľadniť

argumentáciu námietky a započítanie pohľadávky voči pohľadávke navrhovateľa zo strany

odporcu (sťažovateľa); neakceptovanie zásadných dôkazov navrhovaných odporcom

(sťažovateľom) a ich nesprávne a nedostatočné vyhodnotenie...), čo viedlo k arbitrárnemu

rozhodnutiu...“. V konaní malo ďalej dôjsť aj k „porušeniu princípu rovnosti zbraní

a práva na kontradiktórne konanie“. Sťažovateľ tiež uvádza, že „nie je zrejmé, v čom

a na základe akých vecných a právnych dôvodov došiel... odvolací súd k záverom, že

pôvodné rozhodnutie prvostupňového súdu zo dňa 27. 11. 2007 () bolo

zrušené a nahradené rozsudkom prvostupňového súdu zo dňa 27. 06. 2011 a odvolacieho

súdu zo dňa 20. 11. 2012.“.

Za porušenie základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi považuje

sťažovateľ to, že „vec... navrhovateľov zo dňa 23. 07. 1998 () bola pridelená

zákonnej sudkyni JUDr. H. H. Z uznesenia zo dňa 14. 10. 2007, ktorým súd rozhodol

o odročení pojednávania na neurčito vyplýva, že konala iná sudkyňa, dôkazom čoho je

podpis na uvedenom uznesení odlišný od zákonnej sudkyne JUDr. H. Následne začala konať

vo veci sudkyňa JUDr. Z. K. Dôvod, pre ktorý došlo k zmene zákonnej sudkyne, nie je

zrejmý. V roku 2010 konala v uvedenej veci Mgr. P. S. z dôvodu zmeny rozvrhu práce.

Opierajúc sa o ustálenú judikatúru Ústavného súdu, sťažovateľ uvedený dôvod bez ďalšieho

považuje za nezákonný dôvod.“.

Ústavný súd uvádza, že zmyslom a účelom princípu subsidiarity zakotveného

v je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže

byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im

zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú (,

). Podľa princípu subsidiarity obsiahnutého v a v zmysle

musia byť pred podaním sťažnosti vyčerpané všetky

procesné prostriedky, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv priznáva, inak je

sťažnosť neprípustná.

Podľa (ďalej aj „OSP“) dovolaním

možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, je dovolacím dôvodom podľa

.

Ústavný súd pripomína, že považuje dovolanie z dôvodov uvedených v

za účinný právny prostriedok nápravy porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48

ods. 1 a práva podľa dohovoru.

Podľa je dovolanie prípustné, ak súd bol nesprávne obsadený.

Výklad pojmu „nesprávne obsadený súd“ sa podľa judikatúry ústavného súdu, ale

aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vzťahuje rovnako

na otázku nezákonného sudcu, a ak vo veci rozhodoval nezákonný sudca, účastník sa môže

za splnenia zákonných predpokladov brániť proti porušeniu tohto jeho práva podaním

dovolania (, ).

Ústavný súd už vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa uviedol,

že dovolací súd na takúto vadu konania prihliada z úradnej povinnosti ( ),

pričom právomoc dovolacieho súdu sa vzťahuje aj na vady prvostupňového rozhodnutia

a konania, ktoré mu predchádzalo ( ). Rozhodnutie súdu prvého stupňa

v konaní, v ktorom nerozhodoval zákonný sudca, by nemohlo byť zákonné. V takýchto

prípadoch by nemohlo byť zákonné a ústavne konformné ani rozhodnutie odvolacieho súdu,

ktorým bolo prvostupňové rozhodnutie potvrdené. Opačný výklad dotknutých ustanovení

by bol popretím princípu materiálnej ochrany práv vrátane

základného práva na súdnu ochranu (m. m. ).

Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach vyslovil právny názor, podľa ktorého

„Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd

zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1

aj z dohovoru, a rozhodnutie vydané v takomto konaní preto nemôže byť

ústavne akceptovateľné. Súčasťou základného práva na zákonného sudcu, resp. na súd

zriadený zákonom je požiadavka, aby prípadné námietky účastníka súdneho konania

týkajúce sa porušenia uvedených práv boli náležite preskúmané a aby sa súd, príslušný

o týchto námietkach rozhodovať, s nimi preskúmateľným spôsobom vysporiadal.“ (napr.

, ).

Základným právom na zákonného sudcu a na súdnu ochranu sa ústavný súd zaoberal

napr. vo veci vedenej pod sp. zn. (nález z 5. novembra 2008), v ktorej vyslovil

právny názor (zverejnený v Zbierke rozhodnutí a nálezov ústavného súdu pod č. 60/2008),

podľa ktorého «Realizáciu základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne

konanie) podľa až v dovolacom konaní umožňuje predovšetkým

ustanovenie . Práve preto jednotlivé dôvody

prípustnosti dovolania uvedené v treba vykladať tak,

aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana už uvedeným článkom . Z toho

vyplýva, že súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ aj vtedy, ak nekoná zákonný

sudca, resp. zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad, ktorý zastáva Najvyšší súd Slovenskej

republiky, neposkytuje ochranu základnému právu na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1

v dovolacom konaní, a preto nie je ani ústavne akceptovateľný.» (rovnako napr.

).

Navyše, ako sťažovateľ výslovne explicitne uvádza (s. 38 sťažnosti), napadnutým

rozsudkom krajského súdu mu mala byť taktiež odňatá možnosť „konať pred súdom, keď

nemohol uplatniť procesné práva, ktoré mu poskytuje

na ochranu jeho práv vyplývajúcich z hmotnoprávneho predpisu“. Ústavný súd v tejto

súvislosti poukazuje na skutočnosť, že podľa je dovolanie prípustné

proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle stabilnej súdnej praxe [pozri

napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu z 27. septembra 2001 sp. zn. ]

rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných

práv, ktoré mu poskytuje . K odňatiu možnosti konať pred súdom

môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným

rozhodnutím (). V inej veci najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

(sp. zn. z 28. februára 2001) uviedol: „Podľa

dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá

samostatný dovolací dôvod podľa aj vtedy, ak účastníkovi

konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať

pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi

znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu

za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Sťažovateľ sa teda zjavne dovoláva existencie takého porušenia procesných

pravidiel, ktoré zakladá prípustnosť dovolania aj podľa .

Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je

prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v . Ide o prípady závažných vád

konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238,

resp. . Okrem iného ide aj o prípady, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá

možnosť konať pred súdom [ ] alebo ak bol súd nesprávne obsadený

[ ].

Uvedené námietky sťažovateľa by tak podľa rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu,

ako aj ústavného súdu mohli byť dôvodom podania dovolania ako prostriedku právnej

ochrany, vyčerpanie ktorého musí predchádzať podaniu sťažnosti ústavnému súdu.

Zo sťažnosti ani z jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľ dovolanie podal. Ústavný súd

preto musel sťažnosť posúdiť ako neprípustnú podľa .

Podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu

ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred

všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a

ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. , ,

).

ani () nepripúšťajú, aby si účastník

konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak,

jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných

a účinných prostriedkov nápravy.

Rovnaký záver platí aj vo vzťahu k sťažovateľovej druhej námietke týkajúcej sa

nedostatočne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia veci a z toho

vyplývajúcej ústavnej neudržateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu. Uvedené

nedostatky mohli byť preskúmané najvyšším súdom v rámci dovolacieho konania

na základe dovolania, ak by dovolanie bolo prípustné, a to najmä s ohľadom na to, že takéto

nedostatky by mohli predstavovať tzv. inú vadu konania podľa .

Na tomto závere nemení nič ani bližšie neodôvodnený názor sťažovateľa, podľa

ktorého nie je dovolanie v okolnostiach danej veci prípustné. Ústavný súd poznamenáva, že

na posúdenie prípustnosti dovolania, a teda aj na výklad je zásadne príslušný

najvyšší súd ako súd dovolací (napr. , ) a toto jeho

rozhodnutie nemôže byť nahradené posúdením samotného sťažovateľa.

Ústavný súd nad rámec uvedeného považuje za potrebné dodať, že v prípade, ak by

sťažovateľ podal dovolanie proti napadnutému rozsudku krajského súdu bez toho, aby túto

okolnosť oznámil ústavnému súdu, je podľa ustálenej rozhodovacej činnosti ústavného súdu

(podobne napr. , , , ,

, ) pri súbežnom podaní mimoriadneho opravného

prostriedku (dovolania) a sťažnosti podľa takáto sťažnosť považovaná

za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní (porovnaj napr. ,

).

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež zaujal názor (podobne napr. ,

, ), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku

(dovolania) a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná

za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Vo vzťahu k úvahe, aké dôsledky by mohlo mať

prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného, ústavný súd,

majúc na zreteli účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného ,

konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní by bola

sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná v zásade

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu

(porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci

Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Výnimka z uvedeného pravidla by prichádzala do úvahy iba v prípade, keď to konkrétne

okolnosti veci zjavne vylučovali. A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia

a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní by mal sťažovateľ k dispozícii už iba podanie

sťažnosti ústavnému súdu smerujúcej proti tomuto rozhodnutiu, a to za obvyklých

podmienok.

Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

uznesenia.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. apríla 2013