Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 424/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M. – K., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. P.,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa Slovenskej

republiky, základného práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa

Slovenskej republiky v spojení s a práva na

verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 druhej vety Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn.

z 26. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. J. M. – K. o d m i e t a pre jej neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2011

doručená sťažnosť JUDr. J. M. – K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa v spojení s

(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1

Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva

nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa , základného práva na verejné

vyhlásenie rozsudku podľa v spojení s a práva na

verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 26. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté

rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva tento sťažovateľom uvádzaný skutkový stav:

«Sťažovateľ sa v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. domáha uloženia povinnosti Slovenskej republike

(ďalej len „žalovaný“), zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej

len „ministerstvo“), zaplatiť sťažovateľovi istinu 5 000 000 Sk s príslušenstvom ako

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „konkurzný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

39-24K 169/02. Namietaný nesprávny úradný postup konkurzného súdu spočíval v tom, že

sťažovateľ podal návrh na vyhlásenie konkurzu proti svojmu dlžníkovi (spoločnosť V., spol.

s r. o.) dňa 12. júna 2002, no o návrhu sťažovateľa rozhodol konkurzný súd zamietnutím

návrh prvýkrát až 16. augusta 2004, aj to po viacerých predošlých urgenciách sťažovateľa.

Počas trvania tejto nečinnosti konkurzného súdu, ktorému nebránili v konaní žiadne právne

ani skutkové okolnosti konkurznej veci, došlo v spoločnosti V., spol. s r. o. k podstatným

majetkovým zmenám, v dôsledku ktorých by napokon vyhlásenie konkurzu neprinieslo

požadovaný účinok spočívajúci v uspokojení pohľadávky žalobcu, a to ani v jej pomernej

časti. Sťažovateľ bol toho názoru, že splnenie jednotlivých podmienok pre priznanie jeho

nároku na náhrade škody (porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť) v

konaní dostatočne preukázal.

Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom zo dňa 14. mája 2008,

č. k. -197 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)... Proti rozsudku okresného

súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd v poradí prvým rozsudkom

zo dňa 26. marca 2009, č. k. -438 (ďalej len „prvý rozsudok krajského

súdu“), pričom prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil (krajský súd v odvolacom

konaní čiastočne doplnil dokazovanie a vo svojom odôvodnení sa svojimi závermi

v podstatnej časti priklonil k rozsudku okresného súdu, s výnimkou otázky právneho

predpisu, ktorý bolo potrebné aplikovať na namietanú nečinnosť konkurzného súdu pri

vyhlasovaní konkurzu).

Proti prvému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, v ktorej

sťažovateľ namietal porušenie jeho základných práv zaručených

a dohovorom. Tejto ústavnej sťažnosti Ústavný súd... vyhovel nálezom zo dňa 1. júla 2010,

sp. zn. -48 (ďalej len „nález ústavného súdu“), ktorým ústavný súd zrušil prvý

rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení veci z ústavného súdu rozhodoval o veci krajský súd znova, pričom vo veci

rozhodol napadnutým rozhodnutím...»

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že «krajský súd ako odvolací súd rozhodoval

v predmetnom spore medzi ním a žalovaným už v roku 2009, pričom vtedy vec napadla do

senátu 9Co. Tento rozsudok ústavný súd zrušil nálezom a vec vrátil krajskému súdu na

ďalšie konanie. Práve... v súvislosti s vrátením veci krajskému na ďalšie konanie, namieta

sťažovateľ, že bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu.

Rozvrh práce krajského súdu na rok 2010... neobsahuje žiadnu výslovnú a priamu

úpravu pre postup v prípade vrátenia veci krajskému súdu ústavným súdom, t. j. úpravu, na

základe ktorej by bolo možné priamo určiť, ktorý zo senátov krajského súdu je v takej veci

zákonným sudcom...

Zo skutočností, že (i) pre rok 2010 rozvrh práce neobsahuje výslovnú úpravu postupu

pre prípad vrátenia veci ústavným súdom... a že (ii) pre rok 2011 už rozvrh práce obsahuje

výslovnú úpravu aj pre prípad vrátenia veci ústavným súdom, vyplýva, že na vrátenie veci

ústavným súdom v roku 2010 sa použije subsidiárna úprava v časti B, čl. V, bod 4, na s. 6,

podľa ktorej: „v ostatných prípadoch, o pridelení veci a zložení senátu, rozhodne opatrením

predseda súdu“. Zo spisu je zrejmé, že toto pravidlo použité nebolo...

Je zrejmé, že v súdnom spise sa po vrátení veci z ústavného súdu nenachádza žiadne

opatrenie predsedu krajského súdu podľa pravidla z časti B, č1. V, bod 4 na s. 6 rozvrhu

práce krajského súdu na rok 2010, na základe ktorého by senát 9Co bol zákonným sudcom

pre rozhodovanie o veci po jej vrátení z ústavného súdu. Krajský súd tak predmetnú vec

po vrátení veci z ústavného súdu „automaticky“ zapísal do senátu, ktorý vo veci rozhodoval

prvýkrát (9Co) bez toho, aby mal tento postup akúkoľvek oporu v rozvrhu práce krajského

súdu platnom v čase vrátenia veci z ústavného súdu...

Napadnuté rozhodnutie bolo vyhlásené na pojednávaní konanom dňa 26. mája 2011,

o konaní ktorého upovedomil krajský súd sťažovateľa na záver pojednávania konaného dňa

5. mája 2011 (v zápisnici z pojednávania zo dňa 5. mája 2011 na č. l. 498 až 505 sa uvádza:

„Odvolací súd odvolacie pojednávanie odročuje na deň 26. mája 2011 o 9.00 hod. na

č. dv. 1 za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Prítomní účastníci berú termín na vedomie

a nebudú písomne predvolaní“).

Sťažovateľ, ako aj právny zástupca sťažovateľa, niekoľko dní pred konaním

vyhlásenia rozhodnutia vytýčeného na 26. mája 2011, overovali informáciu na webovom

sídle ministerstva www.justice.gov.sk, pričom zhodne zistili, že v predmetnej veci označenej

v prehľade pojednávaní spisovou značkou „9 Co/287/2010“ sa má 26. mája 2011 konať

pojednávanie (označenie symbolom „P“ ako „pojednávanie“, nie spojením „VVR“, ktorým

sa označujú verejné vyhlásenia rozhodnutí). Súčasne bol ako čas konania tohto

„pojednávania“ uvedený čas 9,15 h, nie 9,00 h ako je uvedené v zápisnici z pojednávania

konaného dňa 5. mája 2011. V nadväznosti na to kontaktoval advokátsky koncipient

právneho zástupcu sťažovateľa, Mgr. R. B., dva dni pred pojednávaním (24. mája 2011)

informačné centrum krajského súdu za účelom preverenia/vyjasnenia informácie, (i) kedy

sa má v skutočnosti konať vyhlásenie rozhodnutia, pôvodne vytýčené na 9,00 h, a (ii) či ide

o pojednávanie alebo len o vyhlásenie rozhodnutia. Informačné centrum na základe tejto

telefonickej žiadosti poskytlo informáciu, že v danej veci pôjde o pojednávanie s tým, že sa

bude konať o 9,15 h a že teda v plnom rozsahu platí informácia, zverejnená na webovom

sídle ministerstva.

Na základe týchto informácií, t. j. informácie z webového sídla ministerstva,

potvrdenej informáciou poskytnutou pracovníčkou informačného centra krajského súdu, sa

advokátsky koncipient právneho zástupcu sťažovateľa, Mgr. R. B., splnomocnený na

zastupovanie na predmetnom pojednávaní dostavil dňa 26. mája 2011 o 9,13 h do budovy

krajského súdu pred pojednávaniu miestnosť č. 1. Z prehľadu pojednávaní, umiestnenom na

dverách pojednávacej miestnosti č. 1 a od osôb, čakajúcich pred pojednávacou

miestnosťou, Mgr. B. zistil, že pojednávanie, resp. vyhlásenie rozhodnutia, na ktoré sa

dostavil, sa konalo už o 9,00 h, pričom o 9,10 h začalo ďalšie pojednávanie vo veci vedenej

pod sp. zn. . Za týchto okolností Mgr. B. čakal do skončenia tohto „druhého“

pojednávania o 10,30 h, kedy vstúpil do pojednávacej miestnosti, o čom senát krajského

súdu 9Co vykonal do spisu úradný záznam.

Sťažovateľ sa na vyhlásenie rozhodnutia dostavil osobne o 9,05 h, pričom ho

predsedníčka senátu upozornila, že tam mal byť o deviatej a vykázala ho z miestnosti.

Sťažovateľ pritom senát informoval, že na webovom sídle ministerstva spravodlivosti bola

informácia, že „pojednávanie“, resp. vyhlásenie rozhodnutia, sa má konať o 9,15 h, nie

o 9,00 h a že túto informáciu prostredníctvom poverenej pracovníčky potvrdil aj krajský

súd...»

4. V súvislosti s tvrdením o vzniku škody sťažovateľ poukázal na to, že „krajskému

súdu opakovane navrhoval, aby svoje prípadné pochybnosti o právnom titule pohľadávky

odstránil vykonaním dôkazov... Vykonanie týchto dôkazov by celkom jednoznačne

odstránilo akúkoľvek pochybnosť... Krajský súd takéto dôkazy... nevykonal, pričom ich

nevykonanie ani nijako nezdôvodnil, čo za daných okolností predstavuje zásah do práv

sťažovateľa na prístup k súdu...“.

5. Podľa názoru sťažovateľa „V predmetnej veci ide o ochranu pred zásahmi do

základných práv, ku ktorým v konečnom dôsledku došlo rozhodnutím krajského súdu.

Sťažovateľ nemá proti napadnutému rozhodnutiu žiadne dostupné a účinné prostriedky

nápravy, pretože sťažovatelia nemôžu napadnuté uznesenia napadnúť dovolaním, pričom

v predmetnej veci (i) nekoná iný súd a (ii) nie sú sťažovateľovi dostupné žiadne ďalšie

opravné prostriedky či iné právne prostriedky...“.

6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa

v spojení s , právo na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru, základné právo nebyť odňatý

zákonnému sudcovi podľa , základné právo na verejné vyhlásenie

rozsudku podľa v spojení s a právo na verejné

vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 druhá veta dohovoru rozsudkom Krajského súdu...

zo dňa 26. mája 2011, č. k. -516, a postupom Krajského súdu..., ktorý mu

predchádzal, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 26. mája 2011, č. k. -516, sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi JUDr. J. M. – K. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000

eur (slovom tisíc eur) ...

4. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi JUDr. J. M. – K. náhradu

trov právneho zastúpenia ...“

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky

a vždy verejne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Rozsudok musí byť vyhlásený verejne...

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

verejne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie označených

základných práv zaručených a práv zaručených dohovorom a dodatkovým

protokolom (bod 6) spôsobené postupom krajského súdu, ako aj jeho rozsudkom z 26. mája

2011 a spočívajúce v ním tvrdených skutočnostiach už uvedených v bode 3, t. j. (i) že jeho

vec po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. z 26. marca 2009 nálezom

ústavného súdu sp. zn. z 1. júla 2010 nebola v súlade s rozvrhom práce

krajského súdu na rok 2010 pridelená na ďalšie konanie „zákonnému sudcovi“ (resp.

príslušnému senátu krajského súdu) a (ii) že zavinením krajského súdu sa jeho právny

zástupca nemohol včas zúčastniť (fakticky bola vylúčená jeho účasť) pojednávania

konaného na tomto súde 26. mája 2011 o 9.00 h, kedy bol vyhlásený rozsudok. Ďalej

namietal, ako uviedol v bode 4, (iii) že súdy nevykonali ním navrhované dôkazy, čo malo

spôsobiť v konečnom dôsledku nesprávne skutkové a právne závery o jeho veci

rozhodujúceho odvolacieho súdu, a tým „zásah do práv sťažovateľa na prístup k súdu“.

10. Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Podľa dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu ak... bol súd nesprávne obsadený...

11. Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je

prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v . Ide o prípady závažných vád

konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238,

resp. . Okrem iného ide aj o prípady, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá

možnosť konať pred súdom [ ] alebo ak bol súd nesprávne obsadený

[ ].

12. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle stabilnej súdnej praxe [pozri

napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

z 27. septembra 2001 sp. zn. ] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil

účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny

poriadok. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá

rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (). V inej veci najvyšší

súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol (rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. februára

2001 sp. zn. ): „Podľa dovolanie je prípustné proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa

aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv priznaných mu za účelom obhájenia a ochrany jeho

práv a právom chránených záujmov.“ Vo veci vedenej pod sp. zn. vyslovil

najvyšší súd uznesením z 31. júla 2009 tento právny názor: „Verejné vyhlásenie rozsudku je

úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho

neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Ak súd účastníka neupovedomil

zákonu zodpovedajúcim spôsobom o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, odňal

mu možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f); táto procesná vada konania je odstrániteľná

len zrušením rozhodnutia vydaného v konaní, v ktorom k nej došlo.“

13. Podľa právneho názoru k ustanoveniam vyjadreného v publikácii

J. Krajčo a kol. , I. diel, Komentár, IV. aktualizované vydanie.

Bratislava: EUROUNION, spol. s r. o. (ďalej len „citovaná publikácia“), na s. 620:

„Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní

účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym

poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí

však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník

mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.

Nie je pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom

v odvolacom konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa. Pod postupom súdu treba

rozumieť nielen postup predsedu senátu alebo senátu (samosudcu), ale aj súhrnnú faktickú

činnosť iných zamestnancov súdu, ktorí vykonávajú určité úkony v rámci ich pracovnej

náplne, ak táto činnosť mala za následok, že účastník nemohol uplatniť pred súdom

procesné oprávnenia priznané mu zákonom. Odňatím možnosti konať pred súdom je nielen

procesný postup súdu, ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť

svoje práva napr. preto, že jeho odvolanie bolo odvolacím súdom nesprávne odmietnuté.“

Na s. 621: „Nesprávne obsadeným súdom je taký súd, ktorý nie je obsadený v súlade

s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má tú ktorú vec prejednať

a o nej rozhodnúť.“ Podľa iného rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri R 64/2002) na s. 623

citovanej publikácie „účastníci konania musia byť riadne a včas upovedomení nielen

o dátume a čase nariadeného pojednávania, ale tiež o mieste, kde sa má pojednávanie konať,

a to tak, aby o ňom nemohli vzniknúť žiadne pochybnosti.

Ak boli účastníci konania chybne predvolaní na pojednávanie do inej pojednávacej

miestnosti než tej, v ktorej bola vec z tohto dôvodu bez ich účasti prejednaná a rozhodnutá

išlo o nesprávny postup súdu, ktorým im bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

ustanovenia “. (Ústavný súd poznamenáva, že uvedený právny názor

je plne aplikovateľný aj na zmenu času konania pojednávania, resp. pojednávania, na

ktorom mal byť verejne vyhlásený rozsudok.) Podľa právneho názoru publikovaného

v časopise „Zo súdnej praxe č. 3/1996“ (s. 50) uvedeného v citovanej publikácii na s. 628:

„Pod pojmom postup súdu v zmysle treba rozumieť nielen postup

senátu a predsedu senátu (samosudcu), ale aj úkony iných pracovníkov súdu, v dôsledku

ktorých bola odňatá možnosť konať pred súdom.“ a právneho názoru publikovaného

v tomto periodiku (Zo súdnej praxe č. 2/1998, s. 26) uvedeného v citovanej publikácii na

s. 629: „Nesprávne obsadeným súdom v zmysle je súd, ktorý nie je

obsadený v súlade s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec

prejednať a rozhodnúť.“

14. Základným právom na súdnu ochranu a na zákonného sudcu sa ústavný súd

zaoberal napr. vo veci sp. zn. (nález z 5. novembra 2008), v ktorej vyslovil

právny názor (zverejnený pod č. 60/2008 v Zbierke rozhodnutí a nálezov ústavného súdu),

podľa ktorého, «Realizáciu základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne

konanie) podľa až 50 v dovolacom konaní umožňuje predovšetkým

ustanovenie . Práve preto jednotlivé dôvody

prípustnosti dovolania uvedené v treba vykladať tak,

aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana už uvedeným článkom . Z toho

vyplýva, že súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ aj vtedy, ak nekoná zákonný

sudca, resp. zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad, ktorý zastáva najvyšší súd, neposkytuje

ochranu základnému právu na zákonného sudcu podľa v dovolacom

konaní, a preto nie je ani ústavne akceptovateľný.».

15. Problematikou práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi sa pomerne podrobne

zaoberá JUDr. Ján Drgonec, DrSc., v monografii „ –

Komentár

(Šamorín: HEURÉKA, prvé vydanie, 2004; ďalej len „monografia“), z ktorej (v súvislosti

s posudzovaním predmetnej sťažnosti) považuje ústavný súd za relevantné citovať toto

„Z právnych názorov ústavného súdu vyslovených v rozhodnutiach vo veciach ,

, a , ako aj z navrhovateľom citovaného rozhodnutia

najvyššieho súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa

zákonom určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený

na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom

práce súdu“ (s. 346 monografie).

„Rozvrh práce podľa právnych názorov ústavného súdu má kľúčový význam pre

uplatnenie práva na zákonného sudcu. Zákonným sudcom môže byť ľubovoľný sudca, ktorý

sa podľa rozvrhu práce má stať sudcom v danej veci. Podmienkou však musí byť, aby sa vec

pridelila v súlade s rozvrhom práce ustanoveným pre kalendárny rok, v ktorom sa vec má

prideliť podľa času doručenia žaloby na súd. Ak sa vec pridelí sudcovi podľa iného rozvrhu

práce, taký stav nemožno kvalifikovať ako splnenie podmienok pre uplatnenie práva na

zákonného sudcu“ (s. 347 monografie).

«... ústavný súd predovšetkým zohľadnil, že podľa platnej právnej úpravy konania

pred všeobecnými súdmi sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia

základného práva na zákonného sudcu podľa ) dôvodom jednak na

podanie odvolania [podľa a podľa ],

jednak dovolania [podľa ]. Tieto riadne a mimoriadne opravné

prostriedky umožňujú účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia,

a tým aj porušenie svojho základného práva podľa . Tieto skutočnosti

vyúsťujú do záveru, že sú to predovšetkým všeobecné súdy, ktoré na základe účinných

právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľke (ako účastníčke súdneho konania)

sú oprávnené aj povinné poskytnúť ochranu namietanému porušeniu jej základného práva

a nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach. V snahe zabrániť účelovému obsadzovaniu

konajúceho súdu ad hoc je v prvom rade v záujme účastníka konania, aby namietol

porušenie ústavnej ochrany vyplývajúcej zo zásady o zákonnom sudcovi vzápätí po tom, ako

sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich takúto námietku.

Jednou z dôležitých zásad, ktoré sa v občianskom súdnom konaní v súčasnosti

zdôrazňujú, je aj zásada „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“) (§ 1, § 3,

a ), z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených

záujmov účastníkov konania od ich súčinnosti.

Preto aj keď výslovne neustanovuje právo účastníkov vyjadriť sa k osobám

sudcov a prísediacich, ktorí majú podľa rozvrhu práce vec prejednať a rozhodnúť, nie je im

možné toto právo v rámci občianskeho súdneho konania uprieť aj so zreteľom na to, že

porušenie garantovaného základného práva neodňateľnosti zákonnému sudcovi

odôvodňuje podanie riadneho, ale aj mimoriadneho opravného prostriedku.“ (

Uznesenie zo 4. septembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej

republiky 2002 – II. Polrok, s. 1027-1028, uvedené na s. 350 monografie).»

16. Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach vyslovil právny názor, podľa ktorého

„Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd

zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1

, z Listiny základných práv a slobôd a napokon aj z

dohovoru, a rozhodnutie vydané v takomto konaní preto nemôže byť ústavne

akceptovateľné. Súčasťou základného práva na zákonného sudcu, resp. na súd zriadený

zákonom je požiadavka, aby prípadné námietky účastníka súdneho konania ohľadne

porušenia uvedených práv boli náležite preskúmané a aby sa súd, príslušný

o týchto námietkach rozhodovať, s nimi preskúmateľným spôsobom vysporiadal.“ (napr.

, ).

III.

17. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak

sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon

ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je

sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

18. Podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu

ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred

všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a

ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. , ,

).

19. Sťažovateľom namietané porušenia práv vyúsťujú do jeho tvrdenia o odňatí

možnosti konať pred súdom a práva na zákonného sudcu (pozri body 3, 4, 9), čo

v okolnostiach danej veci predstavuje dovolacie dôvody proti rozhodnutiu krajského

(odvolacieho) súdu podľa a . Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ

nevyčerpal tento opravný prostriedok, ktorý mu poskytuje na

ochranu jeho základných práv.

20. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal/má možnosť

podať proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, a to v časti podanej

sťažnosti, v ktorej tvrdí také porušenie svojich procesných oprávnení, ktoré napĺňajú

prípustnosť dovolania podľa a . ani

(§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany

porušení základných práv a slobôd, naopak, jednoznačne požaduje

vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

21. Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného

sťažovateľom ústavný súd uzavrel, že v jeho veci vo vzťahu k namietaným porušeniam práv

nie je sťažnosť prípustná, preto ju odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

22. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi sťažovateľa

sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2011