Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 424/2011
PDF · 283.07 KB
No categories available
I. ÚS 424/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. J. M. – K., B., zastúpeného advokátom JUDr. R. P.,
B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva na verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 druhej vety Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 9 Co 287/2010
z 26. mája 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. J. M. – K. o d m i e t a pre jej neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júla 2011
doručená sťažnosť JUDr. J. M. – K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1
Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“), základného práva
nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základného práva na verejné
vyhlásenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy a práva na
verejné vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 9 Co 287/2010 z 26. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté
rozhodnutie“).
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva tento sťažovateľom uvádzaný skutkový stav:
«Sťažovateľ sa v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 16 C/15/2007 domáha uloženia povinnosti Slovenskej republike
(ďalej len „žalovaný“), zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej
len „ministerstvo“), zaplatiť sťažovateľovi istinu 5 000 000 Sk s príslušenstvom ako
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „konkurzný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
39-24K 169/02. Namietaný nesprávny úradný postup konkurzného súdu spočíval v tom, že
sťažovateľ podal návrh na vyhlásenie konkurzu proti svojmu dlžníkovi (spoločnosť V., spol.
s r. o.) dňa 12. júna 2002, no o návrhu sťažovateľa rozhodol konkurzný súd zamietnutím
návrh prvýkrát až 16. augusta 2004, aj to po viacerých predošlých urgenciách sťažovateľa.
Počas trvania tejto nečinnosti konkurzného súdu, ktorému nebránili v konaní žiadne právne
ani skutkové okolnosti konkurznej veci, došlo v spoločnosti V., spol. s r. o. k podstatným
majetkovým zmenám, v dôsledku ktorých by napokon vyhlásenie konkurzu neprinieslo
požadovaný účinok spočívajúci v uspokojení pohľadávky žalobcu, a to ani v jej pomernej
časti. Sťažovateľ bol toho názoru, že splnenie jednotlivých podmienok pre priznanie jeho
nároku na náhrade škody (porušenie právnej povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť) v
konaní dostatočne preukázal.
Okresný súd žalobu sťažovateľa zamietol rozsudkom zo dňa 14. mája 2008,
č. k. 16 C/15/2007-197 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“)... Proti rozsudku okresného
súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd v poradí prvým rozsudkom
zo dňa 26. marca 2009, č. k. 9 Co/245/2008-438 (ďalej len „prvý rozsudok krajského
súdu“), pričom prvostupňový rozsudok okresného súdu potvrdil (krajský súd v odvolacom
konaní čiastočne doplnil dokazovanie a vo svojom odôvodnení sa svojimi závermi
v podstatnej časti priklonil k rozsudku okresného súdu, s výnimkou otázky právneho
predpisu, ktorý bolo potrebné aplikovať na namietanú nečinnosť konkurzného súdu pri
vyhlasovaní konkurzu).
Proti prvému rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ ústavnú sťažnosť, v ktorej
sťažovateľ namietal porušenie jeho základných práv zaručených ústavou
a dohovorom. Tejto ústavnej sťažnosti Ústavný súd... vyhovel nálezom zo dňa 1. júla 2010,
sp. zn. II. ÚS 425/09-48 (ďalej len „nález ústavného súdu“), ktorým ústavný súd zrušil prvý
rozsudok krajského súdu a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.
Po vrátení veci z ústavného súdu rozhodoval o veci krajský súd znova, pričom vo veci
rozhodol napadnutým rozhodnutím...»
3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že «krajský súd ako odvolací súd rozhodoval
v predmetnom spore medzi ním a žalovaným už v roku 2009, pričom vtedy vec napadla do
senátu 9Co. Tento rozsudok ústavný súd zrušil nálezom a vec vrátil krajskému súdu na
ďalšie konanie. Práve... v súvislosti s vrátením veci krajskému na ďalšie konanie, namieta
sťažovateľ, že bolo porušené jeho právo na zákonného sudcu.
Rozvrh práce krajského súdu na rok 2010... neobsahuje žiadnu výslovnú a priamu
úpravu pre postup v prípade vrátenia veci krajskému súdu ústavným súdom, t. j. úpravu, na
základe ktorej by bolo možné priamo určiť, ktorý zo senátov krajského súdu je v takej veci
zákonným sudcom...
Zo skutočností, že (i) pre rok 2010 rozvrh práce neobsahuje výslovnú úpravu postupu
pre prípad vrátenia veci ústavným súdom... a že (ii) pre rok 2011 už rozvrh práce obsahuje
výslovnú úpravu aj pre prípad vrátenia veci ústavným súdom, vyplýva, že na vrátenie veci
ústavným súdom v roku 2010 sa použije subsidiárna úprava v časti B, čl. V, bod 4, na s. 6,
podľa ktorej: „v ostatných prípadoch, o pridelení veci a zložení senátu, rozhodne opatrením
predseda súdu“. Zo spisu je zrejmé, že toto pravidlo použité nebolo...
Je zrejmé, že v súdnom spise sa po vrátení veci z ústavného súdu nenachádza žiadne
opatrenie predsedu krajského súdu podľa pravidla z časti B, č1. V, bod 4 na s. 6 rozvrhu
práce krajského súdu na rok 2010, na základe ktorého by senát 9Co bol zákonným sudcom
pre rozhodovanie o veci po jej vrátení z ústavného súdu. Krajský súd tak predmetnú vec
po vrátení veci z ústavného súdu „automaticky“ zapísal do senátu, ktorý vo veci rozhodoval
prvýkrát (9Co) bez toho, aby mal tento postup akúkoľvek oporu v rozvrhu práce krajského
súdu platnom v čase vrátenia veci z ústavného súdu...
Napadnuté rozhodnutie bolo vyhlásené na pojednávaní konanom dňa 26. mája 2011,
o konaní ktorého upovedomil krajský súd sťažovateľa na záver pojednávania konaného dňa
5. mája 2011 (v zápisnici z pojednávania zo dňa 5. mája 2011 na č. l. 498 až 505 sa uvádza:
„Odvolací súd odvolacie pojednávanie odročuje na deň 26. mája 2011 o 9.00 hod. na
č. dv. 1 za účelom vyhlásenia rozhodnutia. Prítomní účastníci berú termín na vedomie
a nebudú písomne predvolaní“).
Sťažovateľ, ako aj právny zástupca sťažovateľa, niekoľko dní pred konaním
vyhlásenia rozhodnutia vytýčeného na 26. mája 2011, overovali informáciu na webovom
sídle ministerstva www.justice.gov.sk, pričom zhodne zistili, že v predmetnej veci označenej
v prehľade pojednávaní spisovou značkou „9 Co/287/2010“ sa má 26. mája 2011 konať
pojednávanie (označenie symbolom „P“ ako „pojednávanie“, nie spojením „VVR“, ktorým
sa označujú verejné vyhlásenia rozhodnutí). Súčasne bol ako čas konania tohto
„pojednávania“ uvedený čas 9,15 h, nie 9,00 h ako je uvedené v zápisnici z pojednávania
konaného dňa 5. mája 2011. V nadväznosti na to kontaktoval advokátsky koncipient
právneho zástupcu sťažovateľa, Mgr. R. B., dva dni pred pojednávaním (24. mája 2011)
informačné centrum krajského súdu za účelom preverenia/vyjasnenia informácie, (i) kedy
sa má v skutočnosti konať vyhlásenie rozhodnutia, pôvodne vytýčené na 9,00 h, a (ii) či ide
o pojednávanie alebo len o vyhlásenie rozhodnutia. Informačné centrum na základe tejto
telefonickej žiadosti poskytlo informáciu, že v danej veci pôjde o pojednávanie s tým, že sa
bude konať o 9,15 h a že teda v plnom rozsahu platí informácia, zverejnená na webovom
sídle ministerstva.
Na základe týchto informácií, t. j. informácie z webového sídla ministerstva,
potvrdenej informáciou poskytnutou pracovníčkou informačného centra krajského súdu, sa
advokátsky koncipient právneho zástupcu sťažovateľa, Mgr. R. B., splnomocnený na
zastupovanie na predmetnom pojednávaní dostavil dňa 26. mája 2011 o 9,13 h do budovy
krajského súdu pred pojednávaniu miestnosť č. 1. Z prehľadu pojednávaní, umiestnenom na
dverách pojednávacej miestnosti č. 1 a od osôb, čakajúcich pred pojednávacou
miestnosťou, Mgr. B. zistil, že pojednávanie, resp. vyhlásenie rozhodnutia, na ktoré sa
dostavil, sa konalo už o 9,00 h, pričom o 9,10 h začalo ďalšie pojednávanie vo veci vedenej
pod sp. zn. 9 Co/213/2010. Za týchto okolností Mgr. B. čakal do skončenia tohto „druhého“
pojednávania o 10,30 h, kedy vstúpil do pojednávacej miestnosti, o čom senát krajského
súdu 9Co vykonal do spisu úradný záznam.
Sťažovateľ sa na vyhlásenie rozhodnutia dostavil osobne o 9,05 h, pričom ho
predsedníčka senátu upozornila, že tam mal byť o deviatej a vykázala ho z miestnosti.
Sťažovateľ pritom senát informoval, že na webovom sídle ministerstva spravodlivosti bola
informácia, že „pojednávanie“, resp. vyhlásenie rozhodnutia, sa má konať o 9,15 h, nie
o 9,00 h a že túto informáciu prostredníctvom poverenej pracovníčky potvrdil aj krajský
súd...»
4. V súvislosti s tvrdením o vzniku škody sťažovateľ poukázal na to, že „krajskému
súdu opakovane navrhoval, aby svoje prípadné pochybnosti o právnom titule pohľadávky
odstránil vykonaním dôkazov... Vykonanie týchto dôkazov by celkom jednoznačne
odstránilo akúkoľvek pochybnosť... Krajský súd takéto dôkazy... nevykonal, pričom ich
nevykonanie ani nijako nezdôvodnil, čo za daných okolností predstavuje zásah do práv
sťažovateľa na prístup k súdu...“.
5. Podľa názoru sťažovateľa „V predmetnej veci ide o ochranu pred zásahmi do
základných práv, ku ktorým v konečnom dôsledku došlo rozhodnutím krajského súdu.
Sťažovateľ nemá proti napadnutému rozhodnutiu žiadne dostupné a účinné prostriedky
nápravy, pretože sťažovatelia nemôžu napadnuté uznesenia napadnúť dovolaním, pričom
v predmetnej veci (i) nekoná iný súd a (ii) nie sú sťažovateľovi dostupné žiadne ďalšie
opravné prostriedky či iné právne prostriedky...“.
6. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo sťažovateľa... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru v spojení s čl. 1 Protokolu č. 1 k dohovoru, základné právo nebyť odňatý
zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, základné právo na verejné vyhlásenie
rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy a právo na verejné
vyhlásenie rozsudku podľa čl. 6 ods. 1 druhá veta dohovoru rozsudkom Krajského súdu...
zo dňa 26. mája 2011, č. k. 9 Co/287/2010-516, a postupom Krajského súdu..., ktorý mu
predchádzal, porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu... zo dňa 26. mája 2011, č. k. 9 Co/287/2010-516, sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu... na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi JUDr. J. M. – K. sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1 000
eur (slovom tisíc eur) ...
4. Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi JUDr. J. M. – K. náhradu
trov právneho zastúpenia ...“
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 142 ods. 3 ústavy rozsudky sa vyhlasujú v mene Slovenskej republiky
a vždy verejne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...
Rozsudok musí byť vyhlásený verejne...
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
verejne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie označených
základných práv zaručených ústavou a práv zaručených dohovorom a dodatkovým
protokolom (bod 6) spôsobené postupom krajského súdu, ako aj jeho rozsudkom z 26. mája
2011 a spočívajúce v ním tvrdených skutočnostiach už uvedených v bode 3, t. j. (i) že jeho
vec po zrušení rozsudku krajského súdu sp. zn. 9 Co 245/2008 z 26. marca 2009 nálezom
ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 425/09 z 1. júla 2010 nebola v súlade s rozvrhom práce
krajského súdu na rok 2010 pridelená na ďalšie konanie „zákonnému sudcovi“ (resp.
príslušnému senátu krajského súdu) a (ii) že zavinením krajského súdu sa jeho právny
zástupca nemohol včas zúčastniť (fakticky bola vylúčená jeho účasť) pojednávania
konaného na tomto súde 26. mája 2011 o 9.00 h, kedy bol vyhlásený rozsudok. Ďalej
namietal, ako uviedol v bode 4, (iii) že súdy nevykonali ním navrhované dôkazy, čo malo
spôsobiť v konečnom dôsledku nesprávne skutkové a právne závery o jeho veci
rozhodujúceho odvolacieho súdu, a tým „zásah do práv sťažovateľa na prístup k súdu“.
10. Podľa § 236 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Podľa § 237 písm. g) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu ak... bol súd nesprávne obsadený...
11. Podľa ustálenej súdnej praxe proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu je
prípustné dovolanie v prípadoch uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vád
konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú splnené podmienky uvedené v § 238,
resp. § 239 OSP. Okrem iného ide aj o prípady, ak bola postupom súdu účastníkovi odňatá
možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP] alebo ak bol súd nesprávne obsadený
12. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle stabilnej súdnej praxe [pozri
napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
z 27. septembra 2001 sp. zn. 5 Cdo 102/01] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil
účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny
poriadok. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá
rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (II. ÚS 102/04). V inej veci najvyšší
súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol (rozhodnutie najvyššieho súdu z 28. februára
2001 sp. zn. 2 Cdo 114/2000): „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa
§ 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných
práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho
práv a právom chránených záujmov.“ Vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Cdo 120/2009 vyslovil
najvyšší súd uznesením z 31. júla 2009 tento právny názor: „Verejné vyhlásenie rozsudku je
úkon súdu, ktorý je z hľadiska vecného, časového, miestneho a personálneho
neopakovateľný a nezameniteľný s iným úkonom súdu. Ak súd účastníka neupovedomil
zákonu zodpovedajúcim spôsobom o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku, odňal
mu možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f); táto procesná vada konania je odstrániteľná
len zrušením rozhodnutia vydaného v konaní, v ktorom k nej došlo.“
13. Podľa právneho názoru k ustanoveniam § 237 OSP vyjadreného v publikácii
J. Krajčo a kol. Občiansky súdny poriadok, I. diel, Komentár, IV. aktualizované vydanie.
Bratislava: EUROUNION, spol. s r. o. (ďalej len „citovaná publikácia“), na s. 620:
„Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožní
účastníkovi konania realizáciu procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym
poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Musí
však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv, ktoré by inak účastník
mohol pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený.
Nie je pritom rozhodujúce, či bola účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom
v odvolacom konaní alebo v konaní pred súdom prvého stupňa. Pod postupom súdu treba
rozumieť nielen postup predsedu senátu alebo senátu (samosudcu), ale aj súhrnnú faktickú
činnosť iných zamestnancov súdu, ktorí vykonávajú určité úkony v rámci ich pracovnej
náplne, ak táto činnosť mala za následok, že účastník nemohol uplatniť pred súdom
procesné oprávnenia priznané mu zákonom. Odňatím možnosti konať pred súdom je nielen
procesný postup súdu, ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého účastník nemôže uplatniť
svoje práva napr. preto, že jeho odvolanie bolo odvolacím súdom nesprávne odmietnuté.“
Na s. 621: „Nesprávne obsadeným súdom je taký súd, ktorý nie je obsadený v súlade
s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má tú ktorú vec prejednať
a o nej rozhodnúť.“ Podľa iného rozhodnutia najvyššieho súdu (pozri R 64/2002) na s. 623
citovanej publikácie „účastníci konania musia byť riadne a včas upovedomení nielen
o dátume a čase nariadeného pojednávania, ale tiež o mieste, kde sa má pojednávanie konať,
a to tak, aby o ňom nemohli vzniknúť žiadne pochybnosti.
Ak boli účastníci konania chybne predvolaní na pojednávanie do inej pojednávacej
miestnosti než tej, v ktorej bola vec z tohto dôvodu bez ich účasti prejednaná a rozhodnutá
išlo o nesprávny postup súdu, ktorým im bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle
ustanovenia § 237 písm. f) O. s. p.“. (Ústavný súd poznamenáva, že uvedený právny názor
je plne aplikovateľný aj na zmenu času konania pojednávania, resp. pojednávania, na
ktorom mal byť verejne vyhlásený rozsudok.) Podľa právneho názoru publikovaného
v časopise „Zo súdnej praxe č. 3/1996“ (s. 50) uvedeného v citovanej publikácii na s. 628:
„Pod pojmom postup súdu v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. treba rozumieť nielen postup
senátu a predsedu senátu (samosudcu), ale aj úkony iných pracovníkov súdu, v dôsledku
ktorých bola odňatá možnosť konať pred súdom.“ a právneho názoru publikovaného
v tomto periodiku (Zo súdnej praxe č. 2/1998, s. 26) uvedeného v citovanej publikácii na
s. 629: „Nesprávne obsadeným súdom v zmysle § 237 písm. g) O. s. p. je súd, ktorý nie je
obsadený v súlade s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vec
prejednať a rozhodnúť.“
14. Základným právom na súdnu ochranu a na zákonného sudcu sa ústavný súd
zaoberal napr. vo veci sp. zn. II. ÚS 136/08 (nález z 5. novembra 2008), v ktorej vyslovil
právny názor (zverejnený pod č. 60/2008 v Zbierke rozhodnutí a nálezov ústavného súdu),
podľa ktorého, «Realizáciu základného práva na súdnu ochranu (práva na spravodlivé súdne
konanie) podľa čl. 46 až 50 ústavy v dovolacom konaní umožňuje predovšetkým
ustanovenie § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Práve preto jednotlivé dôvody
prípustnosti dovolania uvedené v § 237 Občianskeho súdneho poriadku treba vykladať tak,
aby ich prostredníctvom bola poskytnutá plná ochrana už uvedeným článkom ústavy. Z toho
vyplýva, že súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ aj vtedy, ak nekoná zákonný
sudca, resp. zákonní sudcovia. Reštriktívny výklad, ktorý zastáva najvyšší súd, neposkytuje
ochranu základnému právu na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy v dovolacom
konaní, a preto nie je ani ústavne akceptovateľný.».
15. Problematikou práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi sa pomerne podrobne
zaoberá JUDr. Ján Drgonec, DrSc., v monografii „Ústava Slovenskej republiky –
Komentár
(Šamorín: HEURÉKA, prvé vydanie, 2004; ďalej len „monografia“), z ktorej (v súvislosti
s posudzovaním predmetnej sťažnosti) považuje ústavný súd za relevantné citovať toto
„Z právnych názorov ústavného súdu vyslovených v rozhodnutiach vo veciach I. ÚS 8/94,
II. ÚS 15/96, II. ÚS 43/97 a II. ÚS 47/99, ako aj z navrhovateľom citovaného rozhodnutia
najvyššieho súdu je zrejmé, že za zákonného sudcu treba považovať sudcu, ktorý spĺňa
zákonom určené predpoklady na výkon tejto funkcie, bol natrvalo alebo dočasne pridelený
na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom
práce súdu“ (s. 346 monografie).
„Rozvrh práce podľa právnych názorov ústavného súdu má kľúčový význam pre
uplatnenie práva na zákonného sudcu. Zákonným sudcom môže byť ľubovoľný sudca, ktorý
sa podľa rozvrhu práce má stať sudcom v danej veci. Podmienkou však musí byť, aby sa vec
pridelila v súlade s rozvrhom práce ustanoveným pre kalendárny rok, v ktorom sa vec má
prideliť podľa času doručenia žaloby na súd. Ak sa vec pridelí sudcovi podľa iného rozvrhu
práce, taký stav nemožno kvalifikovať ako splnenie podmienok pre uplatnenie práva na
zákonného sudcu“ (s. 347 monografie).
«... ústavný súd predovšetkým zohľadnil, že podľa platnej právnej úpravy konania
pred všeobecnými súdmi sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia
základného práva na zákonného sudcu podľa § 48 ods. 1 ústavy) dôvodom jednak na
podanie odvolania [podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP a podľa § 205a ods. 1 písm. a) OSP],
jednak dovolania [podľa § 237 písm. g) OSP]. Tieto riadne a mimoriadne opravné
prostriedky umožňujú účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia,
a tým aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy. Tieto skutočnosti
vyúsťujú do záveru, že sú to predovšetkým všeobecné súdy, ktoré na základe účinných
právnych prostriedkov nápravy dostupných sťažovateľke (ako účastníčke súdneho konania)
sú oprávnené aj povinné poskytnúť ochranu namietanému porušeniu jej základného práva
a nie ústavný súd v konaní o sťažnostiach. V snahe zabrániť účelovému obsadzovaniu
konajúceho súdu ad hoc je v prvom rade v záujme účastníka konania, aby namietol
porušenie ústavnej ochrany vyplývajúcej zo zásady o zákonnom sudcovi vzápätí po tom, ako
sa dozvedel o skutočnostiach odôvodňujúcich takúto námietku.
Jednou z dôležitých zásad, ktoré sa v občianskom súdnom konaní v súčasnosti
zdôrazňujú, je aj zásada „vigilantibus iura“ („každý nech si stráži svoje práva“) (§ 1, § 3,
§ 5 a § 6 OSP), z ktorej okrem iného vyplýva priama závislosť ochrany práv a oprávnených
záujmov účastníkov konania od ich súčinnosti.
Preto aj keď OSP výslovne neustanovuje právo účastníkov vyjadriť sa k osobám
sudcov a prísediacich, ktorí majú podľa rozvrhu práce vec prejednať a rozhodnúť, nie je im
možné toto právo v rámci občianskeho súdneho konania uprieť aj so zreteľom na to, že
porušenie ústavou garantovaného základného práva neodňateľnosti zákonnému sudcovi
odôvodňuje podanie riadneho, ale aj mimoriadneho opravného prostriedku.“ (IV. ÚS 10/02
Uznesenie zo 4. septembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej
republiky 2002 – II. Polrok, s. 1027-1028, uvedené na s. 350 monografie).»
16. Ústavný súd vo viacerých rozhodnutiach vyslovil právny názor, podľa ktorého
„Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca, resp. súd
zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48 ods. 1
ústavy, z čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a napokon aj z čl. 6 ods. 1
dohovoru, a rozhodnutie vydané v takomto konaní preto nemôže byť ústavne
akceptovateľné. Súčasťou základného práva na zákonného sudcu, resp. na súd zriadený
zákonom je požiadavka, aby prípadné námietky účastníka súdneho konania ohľadne
porušenia uvedených práv boli náležite preskúmané a aby sa súd, príslušný
o týchto námietkach rozhodovať, s nimi preskúmateľným spôsobom vysporiadal.“ (napr.
III. ÚS 116/06, II. ÚS 136/08).
III.
17. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak
sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon
ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je
sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.
18. Podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu
ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred
všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom
ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. IV. ÚS 49/05, II. ÚS 73/05,
19. Sťažovateľom namietané porušenia práv vyúsťujú do jeho tvrdenia o odňatí
možnosti konať pred súdom a práva na zákonného sudcu (pozri body 3, 4, 9), čo
v okolnostiach danej veci predstavuje dovolacie dôvody proti rozhodnutiu krajského
(odvolacieho) súdu podľa § 237 písm. f) a g) OSP. Zo sťažnosti je zrejmé, že sťažovateľ
nevyčerpal tento opravný prostriedok, ktorý mu Občiansky súdny poriadok poskytuje na
ochranu jeho základných práv.
20. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ mal/má možnosť
podať proti napadnutému rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, a to v časti podanej
sťažnosti, v ktorej tvrdí také porušenie svojich procesných oprávnení, ktoré napĺňajú
prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) a g) OSP. Ústava ani zákon o ústavnom súde
(§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany
porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje
vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.
21. Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného
sťažovateľom ústavný súd uzavrel, že v jeho veci vo vzťahu k namietaným porušeniam práv
nie je sťažnosť prípustná, preto ju odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.
22. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi sťažovateľa
sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. novembra 2011