Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 425/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2010 v senáte

zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. J. M., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou, spol.

s r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu

ochranu podľa a , ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo JUDr. J. M. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. -438 z 26. marca 2009

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

3. JUDr. J. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 444,04 €

(slovom štyristoštyridsaťštyri eur a štyri centy), ktorú j e Krajský súd v Nitre p o v i n n ý

vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu z Advokátskej kancelárie, spol. s r. o., do jedného

mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti JUDr. J. M. zvyšnej časti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -27 z 15. decembra 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

JUDr. J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva

vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní

vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) pod sp. zn. (ďalej

aj „napadnuté konanie“).

2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ako žalobca si uplatnil nárok na náhradu

škody vo výške 5 000 000 Sk proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), a to z titulu

nesprávneho úradného postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „konkurzný

súd“) v konkurznom konaní vedenom proti dlžníkovi sťažovateľa spoločnosti V., s. r. o.

(ďalej len „dlžník“). Namietaný nesprávny úradný postup konkurzného súdu spočíval podľa

sťažovateľa v tom, že hoci podal návrh na vyhlásenie konkurzu proti dlžníkovi ešte 12. júna

2002, konkurzný súd o návrhu rozhodol prvýkrát až 16. augusta 2004, a aj to iba po

viacerých urgenciách sťažovateľa, v ktorých naliehavo upozorňoval, že bezdôvodná

nečinnosť konkurzného súdu výrazne ohrozuje jeho právnu ochranu najmä tým, že vytvára

priestor pre účelové zmenšenie majetku dlžníka. Počas trvania nečinnosti konkurzného

súdu, ktorému nebránili žiadne právne ani skutkové okolnosti, došlo u dlžníka

k podstatným, najmä majetkovým a statusovo-personálnym zmenám majúcim zásadne

negatívny dopad na možnosť čo len čiastočného uspokojenia pohľadávky sťažovateľa.

Sťažovateľ bol preto v konaní o náhradu škody vedenom Okresným súdom Banská Bystrica

(ďalej len „okresný súd“) toho názoru, že dostatočne preukázal splnenie jednotlivých

podmienok na priznanie jeho nároku na náhradu škody voči žalovanej (porušenie právnej

povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť). Rozsudkom okresného súdu č. k.

-197 zo 14. mája 2008 bola žaloba sťažovateľa v celom rozsahu zamietnutá.

V odôvodnení tohto rozhodnutia okresný súd uviedol, že v danom prípade nedošlo

ku vzniku škody na strane sťažovateľa v dôsledku nečinnosti konkurzného súdu, lebo medzi

vznikom škody a nesprávnym úradným postupom nie je príčinná súvislosť. Ďalším

dôvodom zamietnutia žaloby bolo aj údajné nepreukázanie výšky škody, ktorá

sťažovateľovi vznikla. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie.

Rozsudkom krajského súdu č. k. -438 z 26. marca 2009 bol rozsudok

okresného súdu potvrdený, a to po čiastočnom doplnení dokazovania v odvolacom konaní.

Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku v podstatnej časti priklonil k záverom okresného

súdu (s výnimkou právneho predpisu, ktorý bolo potrebné aplikovať na namietanú

nečinnosť konkurzného súdu).

Podľa sťažovateľa za základné prvky skutkovej a právnej situácie v tejto veci treba

považovať tieto skutočnosti:

- sťažovateľ sa v súlade so zákonom domáhal právnej ochrany svojho majetkového

práva,

- opakovane upozorňoval konkurzný súd na hrozbu, ktorú jeho nečinnosť predstavuje

pre právnu ochranu jeho pohľadávky, vo vzťahu ku ktorej disponoval legitímnou nádejou na

jej zhmotnenie,

- v dôsledku nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu mu táto ochrana

nebola poskytnutá v reálnej a účinnej podobe, čím sa jeho majetok zmenšil o hodnotu

predmetného majetkového práva,

- všeobecné súdy, pred ktorými sa sťažovateľ domáhal náhrady tejto škody, odmietli

poskytnúť reálnu a účinnú ochranu jeho majetkovým právam.

Uvedený prehľad obsahuje všetky tri základné prvky potrebné na priznanie náhrady

spôsobenej škody, teda tak nesprávny úradný postup, ako aj vznik škody v dôsledku

takéhoto postupu. Krajský súd dospel k totožnému záveru, pokiaľ ide o nesprávny úradný

postup konkurzného súdu, podľa jeho názoru však sťažovateľ nepreukázal, že by mu

v dôsledku tohto postupu vznikla nejaká konkrétna majetková ujma. Takýto záver považuje

sťažovateľ za svojvoľný.

Sťažovateľ ďalej dodal, že kľúčovým skutkovým záverom krajského súdu je

tvrdenie, že sťažovateľ „v konaní hodnoverne nad všetky pochybnosti nepreukázal

existenciu škody ani jej výšku“, a to z toho dôvodu, že sa mu údajne „v priebehu konania

nepodarilo preukázať spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť, že sumu 5 000 000 Sk

spoločnosti V., spol. s r. o., skutočne odovzdal a kedy tak urobil“. Absenciu takéhoto

preukázania nachádza krajský súd v skutočnosti, že odovzdanie a prevzatie danej sumy, ako

aj jej právny titul a predchádzajúce plnenie dlžníka z tohto právneho titulu potvrdili síce obe

strany právneho úkonu, avšak písomný doklad o jej odovzdaní bol podľa názoru krajského

súdu nesprávne označený. Odopretie súdnej ochrany na takomto skutkovom základe je

podľa názoru sťažovateľa zásahom do jeho označených práv podľa a dohovoru.

Právnym základom majetkového práva sťažovateľa, o ochranu ktorého usiloval, bola

faktoringová zmluva a tento právny základ nebol v konaní nijako spochybnený. Na tomto

právnom základe sťažovateľ poskytol dlžníkovi určitú sumu, pričom jej poskytnutie

preukazujú dva paralelne pôsobiace dôkazy, a to pokladničný doklad a list dlžníka. Okrem

dokladov preukazujúcich existenciu a právny základ dlhu sťažovateľ predložil, resp.

navrhoval vykonanie ďalších dôkazov preukazujúcich reálnu povahu jeho pohľadávky voči

dlžníkovi. Sú to napríklad účtovné a daňové doklady za predmetné obdobie rokov 2000–

2001 dokumentujúce, že plnenia z predmetného právneho titulu boli prijaté, zaúčtované

a riadne zdanené. Krajský súd však v dôsledku údajného nesprávneho označenia

pokladničného dokladu dospel k záveru, že doklad nepreukazuje poskytnutie spornej sumy

dlžníkovi na základe faktoringovej zmluvy a že mu mohla byť poskytnutá aj na inom

právnom základe. Zároveň krajský súd uvádza, že dlžník danú pohľadávku písomne

neuznal. Sťažovateľ pritom vo svojom odvolaní celkom jednoznačne a presne uviedol, že

list dlžníka z 21. decembra 2001 (predložený súdu ako dôkaz) považuje za uznanie dlhu a za

hodnoverné preukázanie existencie dlhu, a teda aj nároku na jeho vrátenie. S touto kľúčovou

otázkou sa krajský súd vysporiadal tak, že uznanie dlhu dlžníkom za uznanie dlhu

jednoducho nepovažoval, neuvedúc pritom jeden jediný dôvod takéhoto záveru. Absencia

akéhokoľvek vysvetlenia krajského súdu k tvrdeniu, že nemal k dispozícii dostatočnú

dôkaznú oporu pre záver o existencii dlhu a jeho výške, je teda v rozpore s povinnosťami

krajského súdu podľa a dohovoru, a to nielen sama osebe,

ale najmä v spojení so skutočnosťou, že sťažovateľ v odvolaní výslovne namietol, že

okresný súd «sa žiadnym spôsobom nezaoberal uznaním dlhu V., spol. s r. o., ktoré aj samo

osebe osvedčovalo tak existenciu, ako aj výšku nesplatenej pohľadávky žalobcu voči tejto

spoločnosti. Žalobca zastáva názor, že predmetné uznanie dlhu v prvom rade jednoznačne

potvrdzuje, že plnenie žalobcu z faktoringovej zmluvy sa uskutočnilo a V., spol. s r. o. ho

prevzal. Okrem toho však podľa názoru žalobcu toto uznanie dlhu samo osebe predstavuje

pohľadávku žalobcu a teda definuje aj jej výšku. Reálnu existenciu majetkového nároku

žalobcu voči V., spol. s r. o. a spôsob kvantifikácie tohto nároku napokon „odobril“ aj

najvyšší súd, keď výslovne uviedol, že okolnosti, označené žalobcom, nasvedčujú, že dlžník

je v úpadku, t. j. že žalobca voči V., spol. s r. o. disponuje pohľadávkou, na uspokojenie

ktorej má nárok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. )». V danej veci teda

sám Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) konštatoval, že okolnosti

nasvedčujú existencii pohľadávky sťažovateľa. Z hľadiska záruk práva na súdnu ochranu je

však rozhodujúcou skôr skutočnosť, že hoci sa sťažovateľ už v odvolaní vyslovene domáhal

vysvetlenia, ako môže byť bez jediného dôvodu ponechaný ťažiskový právny záver

okresného súdu o nepreukázaní tej pohľadávky, ktorú uznal sám dlžník, krajský súd

rovnaký záver takisto ponechal bez jediného slova vysvetlenia.

Podľa názoru sťažovateľa skutkový záver a z neho vyplývajúci právny záver

krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ nepreukázal existenciu pohľadávky voči

dlžníkovi, však nie je postihnutý len nedostatkom relevantných dôvodov, ale je aj z vecného

hľadiska svojvoľný, a to z toho dôvodu, že sťažovateľovi ukladá dôkazné bremeno, ktoré sa

ani teoreticky nedá uniesť. Právny základ sumy, ktorej vyplatenia sa sťažovateľ domáhal,

tvorila faktoringová zmluva, pričom fakt, že sa z nej plnilo, sťažovateľ preukázal viacerými

dôkazmi, z ktorých každý obstojí aj samostatne. Krajský súd na účely zistenia skutkového

stavu vykonal obsiahle dokazovanie, okrem iného aj výsluch dlžníka, ktorý výslovne

potvrdil, že so sťažovateľom faktoringovú zmluvu uzavrel, od sťažovateľa predmetnú sumu

prevzal a v danom čase mu ju aj skutočne dlhoval. Fakt, že dlžník až do svojho omeškania

poskytoval sťažovateľovi plnenia z faktoringovej zmluvy, nemohol byť a ani nebol

predmetom sporu, rovnako ako fakt, že najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn.

konštatoval, že pohľadávka sťažovateľa mala nárok na uspokojenie

z majetku dlžníka. Krajský súd napriek uvedenému dospel ku skutkovému záveru, že

existenciu svojho majetkového práva sťažovateľ nepreukázal „hodnoverne nad všetky

pochybnosti“. Takéto kritérium zbavuje sťažovateľa akejkoľvek právnej istoty vo vzťahu

k zákonným podmienkam ochrany jeho majetkových práv. Ak by totiž aj bolo možné

pripustiť, že údajná nezrovnalosť v označení pokladničného dokladu zbavuje tento doklad

spôsobilosti preukázať existenciu dlhu, žiadna takáto formálna vada sa s písomným

uznaním dlhu zo strany dlžníka nespája. Ak ani zhodné výpovede oboch účastníkov

právneho vzťahu o existencii dlhu, písomné „potvrdenie“ tohto dlhu a súvisiaci skutkový

a právny záver najvyššieho súdu nemajú byť považované za „hodnoverné“, potom

neexistuje spôsob, ktorý by hodnoverným byť mohol. Inými slovami, kombinácia

skutkového záveru, že list dlžníka nie je uznaním dlhu, a absencia akéhokoľvek

odôvodnenia tohto skutkového záveru činí zrejmým záver, že skutkové a právne zistenia

krajského súdu vo vzťahu k otázke škody sú svojvoľné v miere, aká predstavuje zásah do

práva sťažovateľa na súdnu ochranu jeho vlastníckych práv.

Pokiaľ ide o absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom

a vznikom škody, sťažovateľ poukázal na to, že krajský súd túto absenciu nachádza v dvoch

skutočnostiach. Ide jednak o to, že v konkurznom konaní by sťažovateľ musel preukázať

existenciu a výšku pohľadávky, takže jej uspokojenie je iba hypotetické, ale tiež aj o to, že

na majetku dlžníka viazli rôzne ťarchy, takže ak by aj nedošlo k popretiu pohľadávky,

podľa krajského súdu „nie je možné prijať záver, že by bola pohľadávka v rámci

konkurzného konania uspokojená“. Odhliadnuc od viacerých ďalších logických skratiek,

ktorých sa tu krajský súd dopúšťa, tou najzásadnejšou je pripísanie rizika spojeného

s ochranou majetkového práva v konkurznom konaní nie na ťarchu orgánu, ktorý sa dopustil

porušenia svojej právnej povinnosti, ale na ťarchu osoby, ktorá postupovala plne v súlade so

zákonom. V situácii, keď konkurzný súd svojou nečinnosťou zmaril účinnosť právnej

ochrany sťažovateľa ako veriteľa, a keď najvyšší súd konštatoval, že krajský súd mal

sťažovateľovi umožniť prihlásenie pohľadávky a domáhať sa jej uspokojenia, má ísť toto

porušenie zákonných povinností krajského súdu na úkor sťažovateľa. Pri takejto logike

platí, že ak štátny orgán odoprie osobe súkromného práva právnu ochranu a tá je práve

v dôsledku toho zbavená možnosti pred týmto štátnym orgánom preukázať svoje nároky,

tieto nároky zanikajú, lebo štátny orgán znemožnil ich preukázanie. Inými slovami, samotné

odopretie prístupu k ochrane sa vlastne predkladá ako dôvod, pre ktorý nárok na túto

ochranu neexistuje. Podľa krajského súdu sťažovateľ nemal legitímnu nádej na zhmotnenie

svojej pohľadávky, pretože mu túto nádej svojím nesprávnym úradným postupom zmaril

konkurzný súd. V jednoduchom algoritme povedané:

- sťažovateľovi vznikla konkrétna škoda na jeho majetku preto, že spôsobom, ktorý

na uspokojenie pohľadávky predpokladá zákon a ktorého opodstatnenosť v danej veci

potvrdil aj najvyšší súd, nebola uspokojená jeho pohľadávka, pričom

- táto pohľadávka nebola týmto spôsobom uspokojená preto, že takéto jej

uspokojenie svojím nesprávnym úradným postupom zmaril konkurzný súd.

Sťažovateľ je toho presvedčenia, že nájsť v takomto algoritme absenciu kauzálnej

súvislosti medzi pochybením konkurzného súdu a poškodením sťažovateľa je prejavom

aplikačnej svojvôle, voči ktorej patrí sťažovateľovi ústavná ochrana. Sťažovateľ je toho

názoru, že je neprípustné, aby fakt, že jeho reálna pohľadávka zostala „hypotetickou“, bol

pripísaný na ťarchu jemu, a nie orgánu, ktorý tento fakt spôsobil. Práve skutočnosť, že jeho

majetkové právo zostalo „hypotetickým“ a že takým zostalo v dôsledku postupu

konkurzného súdu, je dôvodom, pre ktorý sa domáhal náhrady spôsobenej škody.

Sťažovateľ napokon navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie

označených článkov a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 26. marca 2009 zrušený a vec

vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume

2 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.

3. Z doplnenia sťažnosti zo 7. augusta 2009 doručeného ústavnému súdu 12. augusta

2009 vyplýva, že sťažovateľ opakovane trvá na svojich argumentoch. V súvislosti

so závermi krajského súdu o absencii príčinnej súvislosti z dôvodu, že sťažovateľ mohol

využiť aj iné prostriedky ochrany, napríklad „klasický“ obchodnoprávny spor, zdôrazňuje,

že takéto odôvodnenie absencie príčinnej súvislosti je postavené na absurdnom

predpoklade, že zodpovednosť za zmarenie príležitosti sťažovateľa na reálnu účinnú súdnu

ochranu nenesie orgán, ktorý ju zmaril, ale sťažovateľ ako subjekt, ktorému bola príležitosť

zmarená. Sťažovateľ sa lege artis domáhal svojich práv spôsobom, o ktorom najvyšší súd

konštatoval, že mu krajským súdom mala byť, ale v rozpore so zákonom nebola priznaná

ochrana. Inými slovami, fakt, že krajský súd konkurz v čase riadne nevyhlásil, hoci ho

vyhlásiť mal, ide podľa argumentácie krajského súdu na ťarchu sťažovateľa, nie

konkurzného súdu. Fakt, že sťažovateľ sa mohol o ochranu svojich práv pokúsiť aj inou

formou ako návrhom na vyhlásenie konkurzu, je bez právneho významu pre kauzálny nexus

medzi porušením povinnosti konkurzného súdu a vznikom škody. Opačný záver by mal

absurdné dôsledky, keď by ústavné právo na istú prahovú kvalitu súdnej ochrany malo byť

podmienené tým, že nositeľ tohto práva zároveň využil všetky ostatné dostupné nástroje,

nielen ten nástroj, ktorý využiť smel a ktorý mu bol v dôsledku nesprávneho úradného

postupu konkurzného súdu odopretý. Sťažovateľ mal právo, aby o jeho návrhu na

vyhlásenie konkurzu rozhodol konkurzný súd včas a riadne a práve fakt, že to neurobil,

viedol ku vzniku škody bez ohľadu na špekuláciu, že nejaký iný súd v inom konaní by

možno sťažovateľovi bol ochotný a schopný poskytnúť nejakú inú formu ochrany.

Sťažovateľ cíti potrebu vysloviť sa ešte k jednej otázke, a to faktu, že konkurz vlastne nebol

nikdy vyhlásený, v konečnej fáze preto, že návrh už nebol spôsobilý spĺňať zmenené

podmienky aktívnej legitimácie. Ide tu opäť o to, či fakt, že v čase X plus dva roky

sťažovateľ nemal právo na konkrétnu formu súdnej ochrany, je spôsobilý čokoľvek zmeniť

na fakte, že v čase X to právo mal, že mu bolo odopreté a že v dôsledku tohto odopretia bol

zbavený reálnej a účinnej možnosti ochrániť legálnym spôsobom svoj majetok. Neskorší

zánik konkrétnej formy ochrany neznamená, že v čase, keď nárokom na túto ochranu

disponoval, mu vlastne nemusela byť poskytnutá. Pokiaľ ide o skutočnosť, že konkurz

nebol vyhlásený, práve táto skutočnosť nie je dôvodom na diskvalifikáciu sťažovateľových

námietok, ale ich potvrdenie. Práve skutočnosť, že konkurz z dôvodu nesprávneho úradného

postupu konkurzného súdu nebol vyhlásený, viedla k situácii, že sťažovateľ bol zbavený

možnosti uplatniť svoju pohľadávku v konkurznom konaní, a teda možnosti túto

pohľadávku uspokojiť. Tejto možnosti sa nezbavil sám, nejakou vlastnou chybou, naopak,

dôsledne usiloval o právnu ochranu, keď opakovane upozorňoval konkurzný súd na hrozbu,

ktorej bol v dôsledku prieťahov vystavený. V danej veci totiž nejde o nárok na náhradu

škody za akési „bežné“ oneskorenie pri poskytovaní súdnej ochrany, akých je v domácej

aplikačnej praxi veľké množstvo. Naopak, ide o situáciu, keď sťažovateľ aktívne

a opakovane usiloval o poskytnutie súdnej ochrany konkurzným súdom, pričom tento mu

bez legitímnych dôvodov takúto ochranu včas neposkytol. Keď po mnohých urgenciách

napokon vo veci rozhodol, rozhodol v rozpore so zákonom. Takýto súbeh vád v postupe

konkurzného súdu v spojení s aktívnym úsilím sťažovateľa o ochranu svojich záujmov

odlišuje ústavnoprávny kontext tejto veci od iných prípadov a umožňuje ústavnému súdu

sústrediť sa práve na konkrétne okolnosti veci bez toho, aby svojím rozhodnutím pootvoril

dvere nejakým „frivolným“ nárokom voči štátu.

4. Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu z 9. februára 2010 doručeného

ústavnému súdu 17. februára 2010 vyplýva, že nesúhlasí so sťažovateľom a navrhuje, aby

ústavný súd sťažnosti nevyhovel, a to z týchto podstatných dôvodov:

«(...) Krajský súd v Nitre odmieta tvrdenia sťažovateľa o možnom porušení(...)

označených základných práv. (...)

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací konal a prejednal vec v rozsahu a spôsobom

v súlade s právnymi predpismi, vrátane , Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a Listiny základných práv a slobôd. (...)

Krajský súd(...) zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu

ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka

konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie v súlade s objektívnym právom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces

je naplnené tým, že súdy (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) zistia skutkový stav a po

použití právne relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové

a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúceho súdu, ktorým by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (...)

Postupom odvolacieho súdu nebolo porušené právo na spravodlivý proces.

Ak všeobecný súd rešpektuje hranice určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie

skutkovej a právnej argumentácie, nespadá do právomoci Ústavného súdu „hodnotiť“

hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného

všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takým hodnotením sám nestotožňoval.

Odvolací súd sa nielenže zaoberal obsahom odvolania žalobcu, ale rozhodnutie

odôvodnil právne a vecne. Čo sa týka vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu,

Krajský súd v Nitre v plnom rozsahu poukazuje na písomné odôvodnenie rozsudku

odvolacieho senátu č. k. -438 zo dňa 26. 3. 2009 a stotožňuje sa so

skutkovými a právnymi závermi vyslovenými v rozsudku. Podľa názoru Krajského súdu

v Nitre neboli porušené v tomto súdnom konaní a týmto súdnym rozhodnutím základné

práva sťažovateľa.

S ohľadom na uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd SR sťažnosti sťažovateľa

nevyhovel. Zároveň vyslovujeme súhlas s tým, aby sa upustilo od verejného ústneho

pojednávania. (...)»

5. Z repliky sťažovateľa z 24. februára 2010 k citovanému vyjadreniu krajského súdu

vyplýva, že v plnom rozsahu zotrváva na obsahu sťažnosti a jej doplnenia, keď uvádza:

„Krajský súd ako odporca v predmetnom konaní neuvádza okrem selektívneho

prehľadu všeobecných téz z judikatúry ústavného súdu žiadnu konkrétnu okolnosť, ktorou

by akokoľvek vyvrátil námietky sťažovateľa, predložené v jeho predchádzajúcich dvoch

podaniach. Absencia akéhokoľvek pokusu odporcu konkrétne odpovedať na konkrétne

námietky sťažovateľa nás vedie k záveru, že predmetné výhrady sťažovateľa ani nie je

možné vysvetliť spôsobom, ktorý by opodstatnil návrh krajského súdu sťažnosti sťažovateľa

nevyhovieť.

Z uvedených dôvodov sme nútení zotrvať na stanovisku, že krajský súd v napadnutom

rozhodnutí konštatoval absenciu škody a absenciu príčinnej súvislosti na základe

skutkových a právnych zistení, ktoré tieto jeho závery priamo či nepriamo vylučujú, čím sa

dopustil aplikačnej a výkladovej svojvôle, odoprúc tým sťažovateľovi súdnu ochranu jeho

práv v kvalite, na ktorú má podľa a dohovoru nárok. Náprava tohto stavu je na

vnútroštátnej úrovni možná len prostredníctvom rozhodnutia ústavného súdu. Žiadame

preto ústavný súd, aby sťažovateľovi ochranu jeho práv poskytol a sťažnosti vyhovel.“

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ už vo svojom podaní

z 22. júna 2009, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 9. februára 2010 vyslovili súhlas s tým,

aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom zo súvisiaceho

súdneho spisu, ktorý si zapožičal, a z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania

nachádzajúcich sa v spise.

II.

1. Z rozsudku okresného súdu č. k. -197 zo 14. mája 2008 vyplýva, že

ním bola žaloba sťažovateľa o zaplatenie 5 000 000 Sk náhrady škody v celom rozsahu

zamietnutá. Okrem iných skutočností z listu dlžníka z 21. decembra 2001 (ktorý je založený

v spise konkurzného súdu sp. zn. 39-24 K 169/02) okresný súd zistil, že dlžník zmluvu

o pôžičke, ako aj faktoringovú zmluvu, na základe ktorých sťažovateľ predložil dlžníkovi

návrhy dohôd o urovnaní, nemôže akceptovať, pretože tieto sú v rozpore so zásadami

poctivého obchodného styku, nezohľadňujú ani dosiaľ vykonané splátky, pričom zmluvy sú

neplatné z dôvodu ich rozporu so zákonom. Dlžník poukázal aj na to, že klienti uznávajú, že

prevzali celkove sumu 12 000 000 Sk, z ktorej dosiaľ uhradili 4 500 000 Sk a zvyšok spolu

so zákonnými úrokmi z omeškania mienia uhradiť bezprostredne potom, ako získajú úver,

ktorý toho času vybavujú v nemenovanej banke. List bol podpísaný jednak dlžníkom, ako aj

Ing. J. V. ako fyzickou osobou. Ďalej okresný súd z výdavkového pokladničného dokladu

z 5. októbra 2000 predloženého sťažovateľom zistil, že sťažovateľ vyplatil sumu

5 000 000 Sk Ing. J. V., pričom ako účel platby je uvedená pôžička. Potom okresný súd

z uznesenia konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-47 zo 16. augusta 2004 skonštatoval, že

týmto uznesením bolo konanie o návrhu sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok

dlžníka zastavené z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal existenciu splatnej pohľadávky.

Na základe odvolania sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. novembra 2005 bolo uznesenie konkurzného súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie

konanie z dôvodu, že sťažovateľ v návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedol všetky zákonom

požadované skutočnosti. Konkurznému súdu vytkol, že sám vecne skúmal doklad, ktorým

sťažovateľ osvedčoval skutočnosť, že je dlžník v úpadku. To v danom štádiu posudzovať

nemal. Napokon okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na to, že

z uznesenia konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-93 z 26. januára 2006 v spojení

s uznesením najvyššieho súdu č. k. -103 zo 7. februára 2006 skonštatoval, že

konanie o návrhu sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka bolo právoplatne

zastavené, lebo sťažovateľ nepreukázal svoju pohľadávku voči dlžníkovi, pričom

pohľadávka sa považuje za preukázanú iba vtedy, ak je uznaná dlžníkom na listine s úradne

osvedčeným podpisom dlžníka alebo ak je doložená právoplatným rozhodnutím súdu alebo

iného orgánu.

2. Z rozsudku krajského súdu č. k. -438 z 26. marca 2009 vyplýva, že

ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. -197 zo 14. mája 2008.

Krajský súd rozhodol potom, ako v odvolacom konaní doplnil dokazovanie oboznámením

celého radu listinných dôkazov, ktoré získal z viacerých súdnych spisov. Podľa krajského

súdu ani po takto doplnenom dokazovaní nebolo možné prijať iný záver, než k akému

dospel okresný súd. Zo žaloby vyplývalo, že sa sťažovateľ domáhal náhrady škody, ktorá

mu mala vzniknúť nezákonným uznesením konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-47

zo 16. augusta 2004 o zastavení konania o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok

dlžníka. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia z hľadiska rozhodnej právnej úpravy

podľa názoru krajského súdu okresný súd správne aplikoval ustanovenie § 27 ods. 1 zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, pričom v zmysle tohto ustanovenia zodpovednosť za

škodu podľa sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré

boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Krajský súd

zaujal právne stanovisko, že sťažovateľ sa nemôže s úspechom domáhať náhrady škody,

ktorá mu mala vzniknúť na základe uznesenia konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-47

zo 16. augusta 2004, pretože takýto postup by odporoval ustanoveniu § 6 ods. 1 zákona

č. , podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť

príslušným orgánom. Je nesporné, že uvedené uznesenie konkurzného súdu bolo v dôsledku

odvolania sťažovateľa najvyšším súdom v odvolacom konaní zrušené a vec vrátená

konkurznému súdu, pričom právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

možno uplatniť iba vtedy, ak je zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť právoplatné

rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená. V danom prípade však došlo k zrušeniu

neprávoplatného rozhodnutia v odvolacom konaní. Vzhľadom na tento záver nie je možné

žalobe sťažovateľa o náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť nezákonným uznesením

konkurzného súdu, vyhovieť, lebo nie sú splnené zákonné podmienky podľa § 6 ods. 1

Okrem tohto tvrdenia sťažovateľ v žalobe uviedol, že má nárok na

náhradu škody aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. 39-24 K 169/02, pričom dôvod na vznik nároku na náhradu škody

sťažovateľ konkretizoval až v písomnom doplnení a upresnení žaloby doručenom

okresnému súdu 9. októbra 2007. V tomto podaní sa sťažovateľ s poukazom na ustanovenie

a domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom, ktorým je podľa názoru sťažovateľa aj nečinnosť súdu – prieťah

v konaní pred konkurzným súdom. Keďže súd nie je viazaný právnym posúdením veci

účastníkom konania a môže vec právne posúdiť aj inak, krajský súd na rozdiel od

sťažovateľa a okresného súdu dospel k záveru, že čo sa týka nároku sťažovateľa na náhradu

škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom konkurzného súdu, a to 15-mesačným

zisteným prieťahom, treba tento nárok sťažovateľa posúdiť podľa príslušných ustanovení

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „“) účinným do

30. júna 2004. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že návrh na vyhlásenie konkurzu

podal sťažovateľ proti dlžníkovi na konkurznom súde 12. júna 2002. Uznesením

konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-47 zo 16. augusta 2004 bolo konanie zastavené.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 25. novembra 2004 bolo uvedené

uznesenie konkurzného súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Ďalej z dokazovania

nesporne vyplynulo, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo“) na základe sťažnosti podanej sťažovateľom vykonalo previerku tohto

konkurzného spisu v dňoch 24. augusta 2004 a 31. októbra 2004, pričom do času vykonania

previerky sa zistili 15-mesačné prieťahy v konaní. Z uvedeného je zrejmé, že 15-mesačný

prieťah v konaní konkurzného súdu bol zistený do 24. augusta 2004, a to za obdobie

predchádzajúce kontrole, z čoho možno bezpečne vyvodiť záver, že k nesprávnemu

úradnému postupu, za ktorý treba považovať aj ničím neodôvodnený prieťah v súdnom

konaní, došlo za účinnosti Preto v zmysle zákona

č. sa zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona spravuje doterajšími predpismi. Podľa § 18

ods. 1 a 2 štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh

štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym

úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, pričom tejto zodpovednosti sa nemožno

zbaviť. Skutkovú podstatu vzniku zodpovednosti za nesprávny úradný postup určujú tieto

znaky: osoba vykonávajúca postup, porušený právny vzťah, úradný postup, podmienenosť

postupu plnením úloh orgánu, nesprávnosť postupu, danosť škody alebo majetkovej ujmy

a príčinná súvislosť. Tieto prvky tvoria základné znaky zodpovednostnej skutkovej podstaty

zakladajúcej vznik zodpovednosti z nesprávneho úradného postupu. Je nesporné, že

ministerstvo vykonalo previerku konkurzného spisu a do času vykonania previerky zistilo

15-mesačné prieťahy. V súlade s ustálenou súdnou praxou je krajský súd toho názoru, že

prieťahy v súdnom konaní je možné považovať za nesprávny úradný postup, pričom tieto

prieťahy považoval za preukázané. Okrem toho však musela byť preukázaná existencia

škody alebo majetkovej ujmy, ako aj príčinná súvislosť. Napriek doplneniu dokazovania

krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľovi sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno.

Okrem nespornej existencie nesprávneho úradného postupu (15-mesačného prieťahu

v konkurznom konaní) sťažovateľ nepreukázal súčasné splnenie ďalších zákonných

podmienok na vznik zodpovednosti štátu, a to vznik škody alebo majetkovej ujmy

a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Ani sťažovateľom

navrhované dokazovanie účtovníctvom dlžníka by neviedlo k preukázaniu existencie škody,

ktorá mala sťažovateľovi nesprávnym úradným postupom vzniknúť, a k preukázaniu

príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Okresným súdom

vykonané a krajským súdom doplnené dokazovanie oprávňujú prijať záver o nedôvodnosti

žaloby. Podľa tvrdenia sťažovateľa škoda mu vznikla tým, že dlžník mu neuhradil svoje

záväzky vyplývajúce z faktoringovej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a dlžníkom,

pričom k uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa nedošlo v dôsledku nesprávneho úradného

postupu konkurzného súdu, ktorý 15 mesiacov vo veci nekonal, a v čase od podania návrhu

na vyhlásenie konkurzu, teda od 12. júna 2002 do 18. októbra 2004, došlo k predaju celého

majetku dlžníka majúceho hodnotu 40 až 60 mil. Sk. Zároveň došlo aj k predaju celého

obchodného podielu, ktorý predstavoval podľa zápisu v obchodnom registri 15 000 000 Sk,

na osobu rómskeho pôvodu za 100 000 Sk. Keďže nedošlo včas k vyhláseniu konkurzu,

dlžník v snahe zbaviť sa záväzkov „vytuneloval“ vlastnú spoločnosť. Podľa názoru

krajského súdu sťažovateľ v konaní hodnoverne nad všetky pochybnosti nepreukázal

existenciu škody a ani jej výšku. Sťažovateľovi sa totiž v priebehu konania nepodarilo

preukázať spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť, že sumu 5 000 000 Sk dlžníkovi

skutočne odovzdal, a kedy tak urobil. Na odvolacom pojednávaní konanom 26. marca 2009

sa krajský súd snažil odstrániť rozpory vo výpovediach sťažovateľa v tomto a v iných

konaniach, v ktorých sťažovateľ vypovedal, avšak sťažovateľ tieto rozpory vysvetliť

nevedel. Krajský súd poukazuje tiež na to, že sťažovateľ v konaní vedenom okresným

súdom pod sp. zn. v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanému

Ing. J. V. o zaplatenie pôžičky vo výške 7 000 000 Sk na pojednávaní konanom 16. mája

2007 uviedol, že pokiaľ požičiaval finančné prostriedky fyzickej osobe Ing. J. V., bol na

výdavkových pokladničných dokladoch uvedený ako účel pôžička, a pokiaľ sa finančné

prostriedky týkali faktoringovej zmluvy, bol na výdavkovom pokladničnom doklade

uvedený ako účel faktoring. Keďže sťažovateľ nevedel ani v odvolacom konaní preukázať,

kedy odovzdal sumu 5 000 000 Sk dlžníkovi, a túto skutočnosť preukazoval iba

výdavkovým pokladničným dokladom bez uvedenia čísla z 5. októbra 2000, z ktorého

vyplýva, že z titulu pôžičky vyplatil Ing. J. V. sumu 5 000 000 Sk, pričom tieto rozpory

nevedel vysvetliť ani na výzvu krajského súdu v odvolacom konaní, krajský súd rovnako

ako okresný súd prijal záver, že v tomto smere sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno.

V neprospech sťažovateľa bola vyhodnotená aj skutočnosť, že sťažovateľ z titulu

faktoringovej zmluvy mal podľa vlastného tvrdenia poskytnúť dlžníkovi v skutočnosti

6 000 000 Sk, o čom tiež nepredložil písomný doklad, a až následne niekedy v decembri

2000 sa s Ing. J. V. dohodol, že z titulu faktoringovej zmluvy mu poskytol iba 5 000 000 Sk

a z titulu pôžičky 7 000 000 Sk, a to z dôvodu, aby mohol sťažovateľ ľahšie vymôcť svoju

pohľadávku vo výške 12 000 000 Sk. Aj napriek skutočnosti, že krajským súdom vypočutý

svedok Ing. J. V. potvrdil prevzatie sumy 12 000 000 Sk od sťažovateľa, nepotvrdil, že

sumu 5 000 000 Sk prevzal ako konateľ dlžníka. Nevedel sa vyjadriť, či finančné

prostriedky, ktoré mu sťažovateľ poskytol, prijal ako fyzická osoba alebo ako konateľ

právnickej osoby (dlžníka), pričom uviedol, že výdavkové pokladničné doklady pripravoval

sťažovateľ a on ich iba podpisoval. V závere je teda možné v tejto súvislosti zhrnúť, že

sťažovateľ a Ing. J. V. zhodne potvrdili, že v roku 2000 sťažovateľ požičal Ing. J. V. celkom

12 000 000 Sk, avšak sťažovateľ nepreukázal (keďže ním predložený výdavkový

pokladničný doklad bol vystavený na fyzickú osobu Ing. J. V. a ako titul bola uvedená

pôžička), kedy a akú sumu z titulu faktoringovej zmluvy dlžníkovi skutočne poskytol, keď

navyše dohodu v časti poskytnutej sumy účastníci zmluvy dodatočne menili. Vzhľadom na

túto neprehľadnosť vzájomných vzťahov medzi sťažovateľom, Ing. J. V. a dlžníkom nie je

možné prijať záver, že z titulu faktoringovej zmluvy sťažovateľ 5. októbra 2000 poskytol

dlžníkovi finančné plnenie vo výške 5 000 000 Sk. Uvedená skutočnosť má za následok

neunesenie dôkazného bremena na strane sťažovateľa zaťažujúceho ho v tom, že v konaní

o náhradu škody bol ako žalobca povinný preukázať existenciu škody. Sťažovateľ na

uvedenú pohľadávku z faktoringovej zmluvy nemá exekučný titul, súd o tejto pohľadávke

nerozhodol, dlžník zákonným spôsobom neuznal uvedenú pohľadávku písomne, naopak

namietal dojednania faktoringovej zmluvy týkajúce sa príslušenstva pohľadávky ako

neprimerane vysoké, čo je dôvod, pre ktorý považuje dojednanie za neplatné pre rozpor so

zákonom. Nevrátením sumy 5 000 000 Sk Ing. J. V. mohla sťažovateľovi škoda vzniknúť

tým, že sa mu zmenšil majetok, ale nebolo preukázané, že táto škoda sťažovateľovi vznikla

nesplnením záväzku dlžníka tak, ako to sťažovateľ v tomto konaní tvrdí. Sťažovateľ podľa

krajského súdu nepreukázal existenciu pohľadávky voči dlžníkovi, a teda ani existenciu

škody vo vzťahu k dlžníkovi. Preto aj krajský súd po doplnenom dokazovaní dospel

k záveru, že sťažovateľ nepreukázal základnú zákonnú podmienku na vznik zodpovednosti,

a to danosť škody. Napriek tomuto záveru krajský súd sa pre úplnosť právneho posúdenia

veci zaoberal aj otázkou príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou a nesprávnym úradným

postupom konkurzného súdu a dospel k záveru, že ani táto zákonná podmienka vzniku

zodpovednosti za škodu nie je v danom prípade splnená. nevysvetľuje

kauzálny nexus medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. V právnej teórii sa týmto

vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorej jeden jav

(príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi

nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou

vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Vzťah príčiny a následku

musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, pričom nestačí, ak je iba sprostredkovaný.

Z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností v danej veci je zrejmé, že nesprávny

úradný postup konkurzného súdu (15-mesačný prieťah v konaní) nie je v priamej príčinnej

súvislosti so vznikom škody, a preto nie je možné sťažovateľovi požadovanú náhradu škody

priznať. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že sťažovateľ sa

samostatnou žalobou nedomáhal zaplatenia pohľadávky 5 000 000 Sk, ktorá podľa jeho

tvrdenia predstavuje výšku škody uplatňovanej v tomto konaní. Uvedenú pohľadávku chcel

sťažovateľ vymôcť iba v konkurznom konaní. Návrh na vyhlásenie konkurzu podaný

veriteľom je iba jedným zo spôsobov smerujúcich k uspokojeniu pohľadávky, nie však

najistejší, pričom aj v tomto konaní zaťažuje veriteľa dôkazné bremeno existenciu

pohľadávky bezpečne preukázať. Úpadca, správca, aj konkurzní veritelia môžu popierať

právny dôvod, výšku, aj poradie prihlásených pohľadávok. Ak je popretý právny dôvod

pohľadávky, je tým popretá aj jej výška a poradie. Nie je preto možné prijať záver

sťažovateľa, že ak by po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu nedošlo k 15-mesačným

prieťahom v konaní, bol by konkurz vyhlásený a bolo by bez ďalšieho došlo v rámci

konkurzného konania k uspokojeniu celej pohľadávky sťažovateľa, pretože takto možno

uvažovať iba v hypotetickej rovine. Rovnako výsledky vykonaného dokazovania

neumožňujú prijať záver o tom, že v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na

majetok dlžníka a v priebehu obdobia, keď došlo k prieťahom, mal dlžník taký majetok,

ktorý by postačoval na uspokojenie všetkých jeho veriteľov v celom rozsahu. Krajský súd

v tomto smere doplnil dokazovanie, pričom zo spisu Správy katastra v B., čo sa týka

nehnuteľností patriacich dlžníkovi, mal preukázané, že už v čase podania návrhu na

vyhlásenie konkurzu viazli na týchto nehnuteľnostiach ťarchy rôznych subjektov (záložné

práva) a na tento majetok boli tiež vedené rôzne exekúcie, čo potvrdil aj vypočutý svedok

Ing. J. V. Pokiaľ v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu mal dlžník nehnuteľný

majetok, z dokazovania jednoznačne vyplýva aj to, že mal aj dlhy. Preto aj v prípade, ak by

bol konkurz vyhlásený a nedošlo by k popretiu pohľadávky sťažovateľa, nie je možné prijať

záver, že by bola pohľadávka sťažovateľa v rámci konkurzného konania uspokojená.

Z uvedených dôvodov bolo možné podľa krajského súdu konštatovať, že medzi škodou

a nesprávnym úradným postupom konkurzného súdu v danej veci neexistuje priama

príčinná súvislosť. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym

úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo len jednej z nich,

nie je táto zodpovednosť daná. V súdenej veci nebola splnená podmienka danosti škody

a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, preto nie sú splnené

ani podmienky na vznik zodpovednosti v zmysle

3. Zo záznamov z obchodného registra na internete ústavný súd zistil, že spoločnosť

s obchodným menom V., s. r. o., so sídlom B., ktorej jediným spoločníkom a konateľom bol

Ing. J. V., bola zapísaná 9. novembra 2004. Od 10. novembra 2004 sa obchodné meno

spoločnosti zmenilo na J., s. r. o., so sídlom L., s jediným spoločníkom a konateľom J. K.

Identifikačné číslo organizácie a výška vkladu spoločníka zostali nezmenené. Tento stav

trvá dosiaľ. Zo záznamov nevyplýva, že by bol na spoločnosť vyhlásený konkurz.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...)

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch(...)

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Zo základného práva na súdnu ochranu (resp. z práva na spravodlivé súdne konanie)

vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými

návrhmi účastníkov s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (za mnohé iné napr.

Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, ).

V konaní pred všeobecnými súdmi sa sťažovateľ domáhal náhrady škody na základe

rôznych skutkových a právnych titulov. Predovšetkým tvrdil, že mu uplatnená škoda mala

vzniknúť nezákonným uznesením konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-47 zo 16. augusta

2004, ktorým došlo k zastaveniu konania o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok

dlžníka. Okrem toho vo svojom žalobnom návrhu uviedol, že nárok na náhradu škody

uplatňuje aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu, pričom nesprávny

úradný postup mal spočívať v nečinnosti, resp. v zbytočných prieťahoch v konaní pred

konkurzným súdom, ktorú skutočnosť konštatovalo aj ministerstvo. Sťažovateľ pred

ústavným súdom napáda závery krajského súdu týkajúce sa vzniku škody zbytočnými

prieťahmi v konaní.

V rámci uvedenej námietky sťažovateľ tvrdil, že škoda mu mala vzniknúť tým, že

dlžník mu neuhradil svoje záväzky vyplývajúce z faktoringovej zmluvy uzatvorenej medzi

sťažovateľom a dlžníkom, pričom k uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa nedošlo

v dôsledku nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu, ktorý 15 mesiacov vo veci

nekonal a v čase od podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, teda od 12. júna 2002 až do

18. októbra 2004, došlo k predaju celého majetku dlžníka majúceho hodnotu 40 až 60 mil.

Sk. Tým, že nedošlo včas k vyhláseniu konkurzu, dlžník v snahe zbaviť sa záväzkov

„vytuneloval“ vlastnú spoločnosť.

Krajský súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa dospel k záveru, že hoci

bola naplnená podmienka nezákonného postupu konkurzného súdu (spočívajúceho

v prieťahoch v konaní), sťažovateľ napriek tomu nemohol byť so svojou žalobou úspešný,

a to predovšetkým preto, že nepreukázal nad akúkoľvek pochybnosť vznik škody, ale tiež aj

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom konkurzného

súdu a údajne vzniknutou škodou. Práve tieto dva zásadné závery sťažovateľ v tomto konaní

napáda.

Treba prisvedčiť sťažovateľovi, pokiaľ spochybňuje ako svojvoľný záver krajského

súdu, podľa ktorého vykonanými dôkazmi nebol vznik škody dostatočne preukázaný.

Podstata sťažovateľovej námietky v tomto smere spočíva v tom, že napriek výslovnej

námietke sťažovateľa uplatnenej v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sa krajský súd

vôbec nezaoberal listinným dôkazom z 21. decembra 2001, ktorým podľa názoru

sťažovateľa dlžník existenciu svojho dlhu voči sťažovateľovi uznal. Krajský súd bez

akéhokoľvek ďalšieho vysvetlenia uviedol iba toľko, že dlžník zákonným spôsobom

neuznal pohľadávku písomne. Samotným listinným dôkazom sa však krajský súd konkrétne

nezaoberal.

Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecných súdov

zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že

majú význam pre samotné rozhodnutie (napr. Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993,

).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa skutočne dostatočným spôsobom

s uvedenou odvolacou námietkou sťažovateľa nezaoberal, hoci dôsledné vyhodnotenie

obsahu listiny z 21. decembra 2001 bolo nepochybne potrebné pre spoľahlivý záver o tom,

či sťažovateľovi škoda vznikla. Za daného stavu je preto záver krajského súdu, podľa

ktorého sťažovateľ vznik škody nepreukázal, arbitrárny a neakceptovateľný.

Ústavný súd je oprávnený posudzovať výsledky dôkazného konania pred

všeobecným súdom za takých okolností, keď právne závery, na ktorých sú rozhodnutia

všeobecných súdov založené, výrazne nekorešpondujú so skutkovými zisteniami vrátane

absencie skutkových zistení.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a najmä preto, že všeobecné súdy nevykonali

žiadne skutkové zistenia súvisiace s kľúčovými dôkazmi, najmä listinným dôkazom

z 21. decembra 2001, ktorým mal dlžník existenciu svojho dlhu voči sťažovateľovi uznať,

napriek tomu, že to mohlo mať význam pre rozhodnutie v danom súdnom spore, ústavný

súd dospel k záveru, že všeobecné súdy porušili ústavne zaručené základné práva

sťažovateľa tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu, pričom krajský súd

v tomto porušení pokračoval, keď sťažovateľovi odoprel poskytnúť právnu ochranu podľa

, ako aj podľa dohovoru.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo aj posúdenie, či postupom

a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. -438 z 26. marca 2009 došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa .

Pokiaľ ide o napadnuté porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok

podľa , ústavný súd poukazuje na to, že existujú prípady, keď „zbytočné

prieťahy v konaní“ môžu zasiahnuť do hmotného základného práva, a preto sú takéto

„prieťahy“ chránené priamo v rozsahu hmotného základného práva. Tak je to napríklad

pri rozhodovaní o väzbe vo vzťahu k osobnej slobode, pri rozhodovaní v konaniach vo

volebných veciach vo vzťahu k základným právam hlasovať, voliť a na prístup k voleným

funkciám alebo implicitne, napr. pri práve na pokojné užívanie majetku (mutatis mutandis

).

Vzhľadom na okolnosti danej veci však v tomto štádiu napadnutého konania by bol

predčasný záver o tom, že došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť

majetok podľa .

Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označeného článku a dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -438 z 26. marca 2009, podľa § 56 ods. 2 a 3

písm. b) toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu

na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu), v ktorom všeobecný súd bude pokračovať

v odvolacom konaní.

V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu

vysloveným v tomto rozhodnutí ( ). Krajský súd je tiež

viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením

( ).

Ústavný súd priznal úspešnému sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia

advokátom, a to za prevzatie a prípravu zastupovania a podanie sťažnosti v roku 2009, ako

aj za stanovisko k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu v roku 2010. Za dva úkony

vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90 € a režijný paušál dvakrát po

6,95 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2010 patrí odmena v sume 120,23 € a režijný

paušál 7,21 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia

sťažovateľa predstavujú celkom sumu 373,14 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH,

teda sumu 70,90 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu

444,04 €.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa

rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ napokon požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 2 500 €.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy

prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo

slobody už nemožno napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či

opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. , ,

).

V danom prípade porušenie základných práv sťažovateľa je v plnej miere

kompenzované (popri vyslovení porušenia základných práv) zrušením rozhodnutia

krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné vyhovieť požiadavke

sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. júla 2010