Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 425/09
PDF · 420.69 KB
No categories available
II. ÚS 425/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. júla 2010 v senáte
zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť JUDr. J. M., B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou, spol.
s r. o., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok a na súdnu
ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd v konaní vedenom Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 9 Co 245/2008
a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 245/2008 p o r u š i l
základné právo JUDr. J. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 245/2008-438 z 26. marca 2009
z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
3. JUDr. J. M. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 444,04 €
(slovom štyristoštyridsaťštyri eur a štyri centy), ktorú j e Krajský súd v Nitre p o v i n n ý
vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu z Advokátskej kancelárie, spol. s r. o., do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Sťažnosti JUDr. J. M. zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. II. ÚS 425/09-27 z 15. decembra 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
JUDr. J. M., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva
vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní
vedenom Krajským súdom v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 245/2008 (ďalej
aj „napadnuté konanie“).
2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ ako žalobca si uplatnil nárok na náhradu
škody vo výške 5 000 000 Sk proti Slovenskej republike (ďalej len „žalovaná“), a to z titulu
nesprávneho úradného postupu Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „konkurzný
súd“) v konkurznom konaní vedenom proti dlžníkovi sťažovateľa spoločnosti V., s. r. o.
(ďalej len „dlžník“). Namietaný nesprávny úradný postup konkurzného súdu spočíval podľa
sťažovateľa v tom, že hoci podal návrh na vyhlásenie konkurzu proti dlžníkovi ešte 12. júna
2002, konkurzný súd o návrhu rozhodol prvýkrát až 16. augusta 2004, a aj to iba po
viacerých urgenciách sťažovateľa, v ktorých naliehavo upozorňoval, že bezdôvodná
nečinnosť konkurzného súdu výrazne ohrozuje jeho právnu ochranu najmä tým, že vytvára
priestor pre účelové zmenšenie majetku dlžníka. Počas trvania nečinnosti konkurzného
súdu, ktorému nebránili žiadne právne ani skutkové okolnosti, došlo u dlžníka
k podstatným, najmä majetkovým a statusovo-personálnym zmenám majúcim zásadne
negatívny dopad na možnosť čo len čiastočného uspokojenia pohľadávky sťažovateľa.
Sťažovateľ bol preto v konaní o náhradu škody vedenom Okresným súdom Banská Bystrica
(ďalej len „okresný súd“) toho názoru, že dostatočne preukázal splnenie jednotlivých
podmienok na priznanie jeho nároku na náhradu škody voči žalovanej (porušenie právnej
povinnosti, vznik škody a príčinná súvislosť). Rozsudkom okresného súdu č. k.
16 C 15/2007-197 zo 14. mája 2008 bola žaloba sťažovateľa v celom rozsahu zamietnutá.
V odôvodnení tohto rozhodnutia okresný súd uviedol, že v danom prípade nedošlo
ku vzniku škody na strane sťažovateľa v dôsledku nečinnosti konkurzného súdu, lebo medzi
vznikom škody a nesprávnym úradným postupom nie je príčinná súvislosť. Ďalším
dôvodom zamietnutia žaloby bolo aj údajné nepreukázanie výšky škody, ktorá
sťažovateľovi vznikla. Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie.
Rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 245/2008-438 z 26. marca 2009 bol rozsudok
okresného súdu potvrdený, a to po čiastočnom doplnení dokazovania v odvolacom konaní.
Krajský súd sa v odôvodnení rozsudku v podstatnej časti priklonil k záverom okresného
súdu (s výnimkou právneho predpisu, ktorý bolo potrebné aplikovať na namietanú
nečinnosť konkurzného súdu).
Podľa sťažovateľa za základné prvky skutkovej a právnej situácie v tejto veci treba
považovať tieto skutočnosti:
- sťažovateľ sa v súlade so zákonom domáhal právnej ochrany svojho majetkového
práva,
- opakovane upozorňoval konkurzný súd na hrozbu, ktorú jeho nečinnosť predstavuje
pre právnu ochranu jeho pohľadávky, vo vzťahu ku ktorej disponoval legitímnou nádejou na
jej zhmotnenie,
- v dôsledku nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu mu táto ochrana
nebola poskytnutá v reálnej a účinnej podobe, čím sa jeho majetok zmenšil o hodnotu
predmetného majetkového práva,
- všeobecné súdy, pred ktorými sa sťažovateľ domáhal náhrady tejto škody, odmietli
poskytnúť reálnu a účinnú ochranu jeho majetkovým právam.
Uvedený prehľad obsahuje všetky tri základné prvky potrebné na priznanie náhrady
spôsobenej škody, teda tak nesprávny úradný postup, ako aj vznik škody v dôsledku
takéhoto postupu. Krajský súd dospel k totožnému záveru, pokiaľ ide o nesprávny úradný
postup konkurzného súdu, podľa jeho názoru však sťažovateľ nepreukázal, že by mu
v dôsledku tohto postupu vznikla nejaká konkrétna majetková ujma. Takýto záver považuje
sťažovateľ za svojvoľný.
Sťažovateľ ďalej dodal, že kľúčovým skutkovým záverom krajského súdu je
tvrdenie, že sťažovateľ „v konaní hodnoverne nad všetky pochybnosti nepreukázal
existenciu škody ani jej výšku“, a to z toho dôvodu, že sa mu údajne „v priebehu konania
nepodarilo preukázať spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť, že sumu 5 000 000 Sk
spoločnosti V., spol. s r. o., skutočne odovzdal a kedy tak urobil“. Absenciu takéhoto
preukázania nachádza krajský súd v skutočnosti, že odovzdanie a prevzatie danej sumy, ako
aj jej právny titul a predchádzajúce plnenie dlžníka z tohto právneho titulu potvrdili síce obe
strany právneho úkonu, avšak písomný doklad o jej odovzdaní bol podľa názoru krajského
súdu nesprávne označený. Odopretie súdnej ochrany na takomto skutkovom základe je
podľa názoru sťažovateľa zásahom do jeho označených práv podľa ústavy a dohovoru.
Právnym základom majetkového práva sťažovateľa, o ochranu ktorého usiloval, bola
faktoringová zmluva a tento právny základ nebol v konaní nijako spochybnený. Na tomto
právnom základe sťažovateľ poskytol dlžníkovi určitú sumu, pričom jej poskytnutie
preukazujú dva paralelne pôsobiace dôkazy, a to pokladničný doklad a list dlžníka. Okrem
dokladov preukazujúcich existenciu a právny základ dlhu sťažovateľ predložil, resp.
navrhoval vykonanie ďalších dôkazov preukazujúcich reálnu povahu jeho pohľadávky voči
dlžníkovi. Sú to napríklad účtovné a daňové doklady za predmetné obdobie rokov 2000–
2001 dokumentujúce, že plnenia z predmetného právneho titulu boli prijaté, zaúčtované
a riadne zdanené. Krajský súd však v dôsledku údajného nesprávneho označenia
pokladničného dokladu dospel k záveru, že doklad nepreukazuje poskytnutie spornej sumy
dlžníkovi na základe faktoringovej zmluvy a že mu mohla byť poskytnutá aj na inom
právnom základe. Zároveň krajský súd uvádza, že dlžník danú pohľadávku písomne
neuznal. Sťažovateľ pritom vo svojom odvolaní celkom jednoznačne a presne uviedol, že
list dlžníka z 21. decembra 2001 (predložený súdu ako dôkaz) považuje za uznanie dlhu a za
hodnoverné preukázanie existencie dlhu, a teda aj nároku na jeho vrátenie. S touto kľúčovou
otázkou sa krajský súd vysporiadal tak, že uznanie dlhu dlžníkom za uznanie dlhu
jednoducho nepovažoval, neuvedúc pritom jeden jediný dôvod takéhoto záveru. Absencia
akéhokoľvek vysvetlenia krajského súdu k tvrdeniu, že nemal k dispozícii dostatočnú
dôkaznú oporu pre záver o existencii dlhu a jeho výške, je teda v rozpore s povinnosťami
krajského súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to nielen sama osebe,
ale najmä v spojení so skutočnosťou, že sťažovateľ v odvolaní výslovne namietol, že
okresný súd «sa žiadnym spôsobom nezaoberal uznaním dlhu V., spol. s r. o., ktoré aj samo
osebe osvedčovalo tak existenciu, ako aj výšku nesplatenej pohľadávky žalobcu voči tejto
spoločnosti. Žalobca zastáva názor, že predmetné uznanie dlhu v prvom rade jednoznačne
potvrdzuje, že plnenie žalobcu z faktoringovej zmluvy sa uskutočnilo a V., spol. s r. o. ho
prevzal. Okrem toho však podľa názoru žalobcu toto uznanie dlhu samo osebe predstavuje
pohľadávku žalobcu a teda definuje aj jej výšku. Reálnu existenciu majetkového nároku
žalobcu voči V., spol. s r. o. a spôsob kvantifikácie tohto nároku napokon „odobril“ aj
najvyšší súd, keď výslovne uviedol, že okolnosti, označené žalobcom, nasvedčujú, že dlžník
je v úpadku, t. j. že žalobca voči V., spol. s r. o. disponuje pohľadávkou, na uspokojenie
ktorej má nárok (rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 301/2004)». V danej veci teda
sám Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) konštatoval, že okolnosti
nasvedčujú existencii pohľadávky sťažovateľa. Z hľadiska záruk práva na súdnu ochranu je
však rozhodujúcou skôr skutočnosť, že hoci sa sťažovateľ už v odvolaní vyslovene domáhal
vysvetlenia, ako môže byť bez jediného dôvodu ponechaný ťažiskový právny záver
okresného súdu o nepreukázaní tej pohľadávky, ktorú uznal sám dlžník, krajský súd
rovnaký záver takisto ponechal bez jediného slova vysvetlenia.
Podľa názoru sťažovateľa skutkový záver a z neho vyplývajúci právny záver
krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ nepreukázal existenciu pohľadávky voči
dlžníkovi, však nie je postihnutý len nedostatkom relevantných dôvodov, ale je aj z vecného
hľadiska svojvoľný, a to z toho dôvodu, že sťažovateľovi ukladá dôkazné bremeno, ktoré sa
ani teoreticky nedá uniesť. Právny základ sumy, ktorej vyplatenia sa sťažovateľ domáhal,
tvorila faktoringová zmluva, pričom fakt, že sa z nej plnilo, sťažovateľ preukázal viacerými
dôkazmi, z ktorých každý obstojí aj samostatne. Krajský súd na účely zistenia skutkového
stavu vykonal obsiahle dokazovanie, okrem iného aj výsluch dlžníka, ktorý výslovne
potvrdil, že so sťažovateľom faktoringovú zmluvu uzavrel, od sťažovateľa predmetnú sumu
prevzal a v danom čase mu ju aj skutočne dlhoval. Fakt, že dlžník až do svojho omeškania
poskytoval sťažovateľovi plnenia z faktoringovej zmluvy, nemohol byť a ani nebol
predmetom sporu, rovnako ako fakt, že najvyšší súd vo svojom uznesení sp. zn.
5 Obo 301/2004 konštatoval, že pohľadávka sťažovateľa mala nárok na uspokojenie
z majetku dlžníka. Krajský súd napriek uvedenému dospel ku skutkovému záveru, že
existenciu svojho majetkového práva sťažovateľ nepreukázal „hodnoverne nad všetky
pochybnosti“. Takéto kritérium zbavuje sťažovateľa akejkoľvek právnej istoty vo vzťahu
k zákonným podmienkam ochrany jeho majetkových práv. Ak by totiž aj bolo možné
pripustiť, že údajná nezrovnalosť v označení pokladničného dokladu zbavuje tento doklad
spôsobilosti preukázať existenciu dlhu, žiadna takáto formálna vada sa s písomným
uznaním dlhu zo strany dlžníka nespája. Ak ani zhodné výpovede oboch účastníkov
právneho vzťahu o existencii dlhu, písomné „potvrdenie“ tohto dlhu a súvisiaci skutkový
a právny záver najvyššieho súdu nemajú byť považované za „hodnoverné“, potom
neexistuje spôsob, ktorý by hodnoverným byť mohol. Inými slovami, kombinácia
skutkového záveru, že list dlžníka nie je uznaním dlhu, a absencia akéhokoľvek
odôvodnenia tohto skutkového záveru činí zrejmým záver, že skutkové a právne zistenia
krajského súdu vo vzťahu k otázke škody sú svojvoľné v miere, aká predstavuje zásah do
práva sťažovateľa na súdnu ochranu jeho vlastníckych práv.
Pokiaľ ide o absenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom škody, sťažovateľ poukázal na to, že krajský súd túto absenciu nachádza v dvoch
skutočnostiach. Ide jednak o to, že v konkurznom konaní by sťažovateľ musel preukázať
existenciu a výšku pohľadávky, takže jej uspokojenie je iba hypotetické, ale tiež aj o to, že
na majetku dlžníka viazli rôzne ťarchy, takže ak by aj nedošlo k popretiu pohľadávky,
podľa krajského súdu „nie je možné prijať záver, že by bola pohľadávka v rámci
konkurzného konania uspokojená“. Odhliadnuc od viacerých ďalších logických skratiek,
ktorých sa tu krajský súd dopúšťa, tou najzásadnejšou je pripísanie rizika spojeného
s ochranou majetkového práva v konkurznom konaní nie na ťarchu orgánu, ktorý sa dopustil
porušenia svojej právnej povinnosti, ale na ťarchu osoby, ktorá postupovala plne v súlade so
zákonom. V situácii, keď konkurzný súd svojou nečinnosťou zmaril účinnosť právnej
ochrany sťažovateľa ako veriteľa, a keď najvyšší súd konštatoval, že krajský súd mal
sťažovateľovi umožniť prihlásenie pohľadávky a domáhať sa jej uspokojenia, má ísť toto
porušenie zákonných povinností krajského súdu na úkor sťažovateľa. Pri takejto logike
platí, že ak štátny orgán odoprie osobe súkromného práva právnu ochranu a tá je práve
v dôsledku toho zbavená možnosti pred týmto štátnym orgánom preukázať svoje nároky,
tieto nároky zanikajú, lebo štátny orgán znemožnil ich preukázanie. Inými slovami, samotné
odopretie prístupu k ochrane sa vlastne predkladá ako dôvod, pre ktorý nárok na túto
ochranu neexistuje. Podľa krajského súdu sťažovateľ nemal legitímnu nádej na zhmotnenie
svojej pohľadávky, pretože mu túto nádej svojím nesprávnym úradným postupom zmaril
konkurzný súd. V jednoduchom algoritme povedané:
- sťažovateľovi vznikla konkrétna škoda na jeho majetku preto, že spôsobom, ktorý
na uspokojenie pohľadávky predpokladá zákon a ktorého opodstatnenosť v danej veci
potvrdil aj najvyšší súd, nebola uspokojená jeho pohľadávka, pričom
- táto pohľadávka nebola týmto spôsobom uspokojená preto, že takéto jej
uspokojenie svojím nesprávnym úradným postupom zmaril konkurzný súd.
Sťažovateľ je toho presvedčenia, že nájsť v takomto algoritme absenciu kauzálnej
súvislosti medzi pochybením konkurzného súdu a poškodením sťažovateľa je prejavom
aplikačnej svojvôle, voči ktorej patrí sťažovateľovi ústavná ochrana. Sťažovateľ je toho
názoru, že je neprípustné, aby fakt, že jeho reálna pohľadávka zostala „hypotetickou“, bol
pripísaný na ťarchu jemu, a nie orgánu, ktorý tento fakt spôsobil. Práve skutočnosť, že jeho
majetkové právo zostalo „hypotetickým“ a že takým zostalo v dôsledku postupu
konkurzného súdu, je dôvodom, pre ktorý sa domáhal náhrady spôsobenej škody.
Sťažovateľ napokon navrhol vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie
označených článkov ústavy a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
9 Co 245/2008 s tým, aby bol rozsudok krajského súdu z 26. marca 2009 zrušený a vec
vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume
2 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia advokátom.
3. Z doplnenia sťažnosti zo 7. augusta 2009 doručeného ústavnému súdu 12. augusta
2009 vyplýva, že sťažovateľ opakovane trvá na svojich argumentoch. V súvislosti
so závermi krajského súdu o absencii príčinnej súvislosti z dôvodu, že sťažovateľ mohol
využiť aj iné prostriedky ochrany, napríklad „klasický“ obchodnoprávny spor, zdôrazňuje,
že takéto odôvodnenie absencie príčinnej súvislosti je postavené na absurdnom
predpoklade, že zodpovednosť za zmarenie príležitosti sťažovateľa na reálnu účinnú súdnu
ochranu nenesie orgán, ktorý ju zmaril, ale sťažovateľ ako subjekt, ktorému bola príležitosť
zmarená. Sťažovateľ sa lege artis domáhal svojich práv spôsobom, o ktorom najvyšší súd
konštatoval, že mu krajským súdom mala byť, ale v rozpore so zákonom nebola priznaná
ochrana. Inými slovami, fakt, že krajský súd konkurz v čase riadne nevyhlásil, hoci ho
vyhlásiť mal, ide podľa argumentácie krajského súdu na ťarchu sťažovateľa, nie
konkurzného súdu. Fakt, že sťažovateľ sa mohol o ochranu svojich práv pokúsiť aj inou
formou ako návrhom na vyhlásenie konkurzu, je bez právneho významu pre kauzálny nexus
medzi porušením povinnosti konkurzného súdu a vznikom škody. Opačný záver by mal
absurdné dôsledky, keď by ústavné právo na istú prahovú kvalitu súdnej ochrany malo byť
podmienené tým, že nositeľ tohto práva zároveň využil všetky ostatné dostupné nástroje,
nielen ten nástroj, ktorý využiť smel a ktorý mu bol v dôsledku nesprávneho úradného
postupu konkurzného súdu odopretý. Sťažovateľ mal právo, aby o jeho návrhu na
vyhlásenie konkurzu rozhodol konkurzný súd včas a riadne a práve fakt, že to neurobil,
viedol ku vzniku škody bez ohľadu na špekuláciu, že nejaký iný súd v inom konaní by
možno sťažovateľovi bol ochotný a schopný poskytnúť nejakú inú formu ochrany.
Sťažovateľ cíti potrebu vysloviť sa ešte k jednej otázke, a to faktu, že konkurz vlastne nebol
nikdy vyhlásený, v konečnej fáze preto, že návrh už nebol spôsobilý spĺňať zmenené
podmienky aktívnej legitimácie. Ide tu opäť o to, či fakt, že v čase X plus dva roky
sťažovateľ nemal právo na konkrétnu formu súdnej ochrany, je spôsobilý čokoľvek zmeniť
na fakte, že v čase X to právo mal, že mu bolo odopreté a že v dôsledku tohto odopretia bol
zbavený reálnej a účinnej možnosti ochrániť legálnym spôsobom svoj majetok. Neskorší
zánik konkrétnej formy ochrany neznamená, že v čase, keď nárokom na túto ochranu
disponoval, mu vlastne nemusela byť poskytnutá. Pokiaľ ide o skutočnosť, že konkurz
nebol vyhlásený, práve táto skutočnosť nie je dôvodom na diskvalifikáciu sťažovateľových
námietok, ale ich potvrdenie. Práve skutočnosť, že konkurz z dôvodu nesprávneho úradného
postupu konkurzného súdu nebol vyhlásený, viedla k situácii, že sťažovateľ bol zbavený
možnosti uplatniť svoju pohľadávku v konkurznom konaní, a teda možnosti túto
pohľadávku uspokojiť. Tejto možnosti sa nezbavil sám, nejakou vlastnou chybou, naopak,
dôsledne usiloval o právnu ochranu, keď opakovane upozorňoval konkurzný súd na hrozbu,
ktorej bol v dôsledku prieťahov vystavený. V danej veci totiž nejde o nárok na náhradu
škody za akési „bežné“ oneskorenie pri poskytovaní súdnej ochrany, akých je v domácej
aplikačnej praxi veľké množstvo. Naopak, ide o situáciu, keď sťažovateľ aktívne
a opakovane usiloval o poskytnutie súdnej ochrany konkurzným súdom, pričom tento mu
bez legitímnych dôvodov takúto ochranu včas neposkytol. Keď po mnohých urgenciách
napokon vo veci rozhodol, rozhodol v rozpore so zákonom. Takýto súbeh vád v postupe
konkurzného súdu v spojení s aktívnym úsilím sťažovateľa o ochranu svojich záujmov
odlišuje ústavnoprávny kontext tejto veci od iných prípadov a umožňuje ústavnému súdu
sústrediť sa práve na konkrétne okolnosti veci bez toho, aby svojím rozhodnutím pootvoril
dvere nejakým „frivolným“ nárokom voči štátu.
4. Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu z 9. februára 2010 doručeného
ústavnému súdu 17. februára 2010 vyplýva, že nesúhlasí so sťažovateľom a navrhuje, aby
ústavný súd sťažnosti nevyhovel, a to z týchto podstatných dôvodov:
«(...) Krajský súd v Nitre odmieta tvrdenia sťažovateľa o možnom porušení(...)
označených základných práv. (...)
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací konal a prejednal vec v rozsahu a spôsobom
v súlade s právnymi predpismi, vrátane Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a Listiny základných práv a slobôd. (...)
Krajský súd(...) zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu
ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka
konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie v súlade s objektívnym právom.
Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil
s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces
je naplnené tým, že súdy (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) zistia skutkový stav a po
použití právne relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové
a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle
konajúceho súdu, ktorým by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. (...)
Postupom odvolacieho súdu nebolo porušené právo na spravodlivý proces.
Ak všeobecný súd rešpektuje hranice určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie
skutkovej a právnej argumentácie, nespadá do právomoci Ústavného súdu „hodnotiť“
hodnotenie dôkazov, resp. posudzovanie skutkového stavu ako správne zisteného
všeobecným súdom, a to ani vtedy, ak by sa s takým hodnotením sám nestotožňoval.
Odvolací súd sa nielenže zaoberal obsahom odvolania žalobcu, ale rozhodnutie
odôvodnil právne a vecne. Čo sa týka vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu,
Krajský súd v Nitre v plnom rozsahu poukazuje na písomné odôvodnenie rozsudku
odvolacieho senátu č. k. 9Co/245/2008-438 zo dňa 26. 3. 2009 a stotožňuje sa so
skutkovými a právnymi závermi vyslovenými v rozsudku. Podľa názoru Krajského súdu
v Nitre neboli porušené v tomto súdnom konaní a týmto súdnym rozhodnutím základné
práva sťažovateľa.
S ohľadom na uvedené navrhujeme, aby Ústavný súd SR sťažnosti sťažovateľa
nevyhovel. Zároveň vyslovujeme súhlas s tým, aby sa upustilo od verejného ústneho
pojednávania. (...)»
5. Z repliky sťažovateľa z 24. februára 2010 k citovanému vyjadreniu krajského súdu
vyplýva, že v plnom rozsahu zotrváva na obsahu sťažnosti a jej doplnenia, keď uvádza:
„Krajský súd ako odporca v predmetnom konaní neuvádza okrem selektívneho
prehľadu všeobecných téz z judikatúry ústavného súdu žiadnu konkrétnu okolnosť, ktorou
by akokoľvek vyvrátil námietky sťažovateľa, predložené v jeho predchádzajúcich dvoch
podaniach. Absencia akéhokoľvek pokusu odporcu konkrétne odpovedať na konkrétne
námietky sťažovateľa nás vedie k záveru, že predmetné výhrady sťažovateľa ani nie je
možné vysvetliť spôsobom, ktorý by opodstatnil návrh krajského súdu sťažnosti sťažovateľa
nevyhovieť.
Z uvedených dôvodov sme nútení zotrvať na stanovisku, že krajský súd v napadnutom
rozhodnutí konštatoval absenciu škody a absenciu príčinnej súvislosti na základe
skutkových a právnych zistení, ktoré tieto jeho závery priamo či nepriamo vylučujú, čím sa
dopustil aplikačnej a výkladovej svojvôle, odoprúc tým sťažovateľovi súdnu ochranu jeho
práv v kvalite, na ktorú má podľa ústavy a dohovoru nárok. Náprava tohto stavu je na
vnútroštátnej úrovni možná len prostredníctvom rozhodnutia ústavného súdu. Žiadame
preto ústavný súd, aby sťažovateľovi ochranu jeho práv poskytol a sťažnosti vyhovel.“
6. Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ už vo svojom podaní
z 22. júna 2009, ako aj krajský súd vo vyjadrení z 9. februára 2010 vyslovili súhlas s tým,
aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom zo súvisiaceho
súdneho spisu, ktorý si zapožičal, a z listinných dôkazov a vyjadrení účastníkov konania
nachádzajúcich sa v spise.
II.
1. Z rozsudku okresného súdu č. k. 16 C 15/2007-197 zo 14. mája 2008 vyplýva, že
ním bola žaloba sťažovateľa o zaplatenie 5 000 000 Sk náhrady škody v celom rozsahu
zamietnutá. Okrem iných skutočností z listu dlžníka z 21. decembra 2001 (ktorý je založený
v spise konkurzného súdu sp. zn. 39-24 K 169/02) okresný súd zistil, že dlžník zmluvu
o pôžičke, ako aj faktoringovú zmluvu, na základe ktorých sťažovateľ predložil dlžníkovi
návrhy dohôd o urovnaní, nemôže akceptovať, pretože tieto sú v rozpore so zásadami
poctivého obchodného styku, nezohľadňujú ani dosiaľ vykonané splátky, pričom zmluvy sú
neplatné z dôvodu ich rozporu so zákonom. Dlžník poukázal aj na to, že klienti uznávajú, že
prevzali celkove sumu 12 000 000 Sk, z ktorej dosiaľ uhradili 4 500 000 Sk a zvyšok spolu
so zákonnými úrokmi z omeškania mienia uhradiť bezprostredne potom, ako získajú úver,
ktorý toho času vybavujú v nemenovanej banke. List bol podpísaný jednak dlžníkom, ako aj
Ing. J. V. ako fyzickou osobou. Ďalej okresný súd z výdavkového pokladničného dokladu
z 5. októbra 2000 predloženého sťažovateľom zistil, že sťažovateľ vyplatil sumu
5 000 000 Sk Ing. J. V., pričom ako účel platby je uvedená pôžička. Potom okresný súd
z uznesenia konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-47 zo 16. augusta 2004 skonštatoval, že
týmto uznesením bolo konanie o návrhu sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok
dlžníka zastavené z dôvodu, že sťažovateľ nepreukázal existenciu splatnej pohľadávky.
Na základe odvolania sťažovateľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 301/2004
z 25. novembra 2005 bolo uznesenie konkurzného súdu zrušené a vec bola vrátená na ďalšie
konanie z dôvodu, že sťažovateľ v návrhu na vyhlásenie konkurzu uviedol všetky zákonom
požadované skutočnosti. Konkurznému súdu vytkol, že sám vecne skúmal doklad, ktorým
sťažovateľ osvedčoval skutočnosť, že je dlžník v úpadku. To v danom štádiu posudzovať
nemal. Napokon okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal aj na to, že
z uznesenia konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-93 z 26. januára 2006 v spojení
s uznesením najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 51/2006-103 zo 7. februára 2006 skonštatoval, že
konanie o návrhu sťažovateľa na vyhlásenie konkurzu na majetok dlžníka bolo právoplatne
zastavené, lebo sťažovateľ nepreukázal svoju pohľadávku voči dlžníkovi, pričom
pohľadávka sa považuje za preukázanú iba vtedy, ak je uznaná dlžníkom na listine s úradne
osvedčeným podpisom dlžníka alebo ak je doložená právoplatným rozhodnutím súdu alebo
iného orgánu.
2. Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 245/2008-438 z 26. marca 2009 vyplýva, že
ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 16 C 15/2007-197 zo 14. mája 2008.
Krajský súd rozhodol potom, ako v odvolacom konaní doplnil dokazovanie oboznámením
celého radu listinných dôkazov, ktoré získal z viacerých súdnych spisov. Podľa krajského
súdu ani po takto doplnenom dokazovaní nebolo možné prijať iný záver, než k akému
dospel okresný súd. Zo žaloby vyplývalo, že sa sťažovateľ domáhal náhrady škody, ktorá
mu mala vzniknúť nezákonným uznesením konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-47
zo 16. augusta 2004 o zastavení konania o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok
dlžníka. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia z hľadiska rozhodnej právnej úpravy
podľa názoru krajského súdu okresný súd správne aplikoval ustanovenie § 27 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“),
ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2004, pričom v zmysle tohto ustanovenia zodpovednosť za
škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré
boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Krajský súd
zaujal právne stanovisko, že sťažovateľ sa nemôže s úspechom domáhať náhrady škody,
ktorá mu mala vzniknúť na základe uznesenia konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-47
zo 16. augusta 2004, pretože takýto postup by odporoval ustanoveniu § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom. Je nesporné, že uvedené uznesenie konkurzného súdu bolo v dôsledku
odvolania sťažovateľa najvyšším súdom v odvolacom konaní zrušené a vec vrátená
konkurznému súdu, pričom právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
možno uplatniť iba vtedy, ak je zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť právoplatné
rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená. V danom prípade však došlo k zrušeniu
neprávoplatného rozhodnutia v odvolacom konaní. Vzhľadom na tento záver nie je možné
žalobe sťažovateľa o náhradu škody, ktorá mu mala vzniknúť nezákonným uznesením
konkurzného súdu, vyhovieť, lebo nie sú splnené zákonné podmienky podľa § 6 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. Okrem tohto tvrdenia sťažovateľ v žalobe uviedol, že má nárok na
náhradu škody aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 39-24 K 169/02, pričom dôvod na vznik nároku na náhradu škody
sťažovateľ konkretizoval až v písomnom doplnení a upresnení žaloby doručenom
okresnému súdu 9. októbra 2007. V tomto podaní sa sťažovateľ s poukazom na ustanovenie
§ 9 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. domáhal náhrady škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom, ktorým je podľa názoru sťažovateľa aj nečinnosť súdu – prieťah
v konaní pred konkurzným súdom. Keďže súd nie je viazaný právnym posúdením veci
účastníkom konania a môže vec právne posúdiť aj inak, krajský súd na rozdiel od
sťažovateľa a okresného súdu dospel k záveru, že čo sa týka nároku sťažovateľa na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom konkurzného súdu, a to 15-mesačným
zisteným prieťahom, treba tento nárok sťažovateľa posúdiť podľa príslušných ustanovení
zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo
jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“) účinným do
30. júna 2004. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že návrh na vyhlásenie konkurzu
podal sťažovateľ proti dlžníkovi na konkurznom súde 12. júna 2002. Uznesením
konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-47 zo 16. augusta 2004 bolo konanie zastavené.
Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obo 301/2004 z 25. novembra 2004 bolo uvedené
uznesenie konkurzného súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Ďalej z dokazovania
nesporne vyplynulo, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo“) na základe sťažnosti podanej sťažovateľom vykonalo previerku tohto
konkurzného spisu v dňoch 24. augusta 2004 a 31. októbra 2004, pričom do času vykonania
previerky sa zistili 15-mesačné prieťahy v konaní. Z uvedeného je zrejmé, že 15-mesačný
prieťah v konaní konkurzného súdu bol zistený do 24. augusta 2004, a to za obdobie
predchádzajúce kontrole, z čoho možno bezpečne vyvodiť záver, že k nesprávnemu
úradnému postupu, za ktorý treba považovať aj ničím neodôvodnený prieťah v súdnom
konaní, došlo za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. Preto v zmysle § 27 ods. 2 zákona
č. 514/2003 Z. z. sa zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona spravuje doterajšími predpismi. Podľa § 18
ods. 1 a 2 zákona č. 58/1969 Zb. štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh
štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1 nesprávnym
úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia, pričom tejto zodpovednosti sa nemožno
zbaviť. Skutkovú podstatu vzniku zodpovednosti za nesprávny úradný postup určujú tieto
znaky: osoba vykonávajúca postup, porušený právny vzťah, úradný postup, podmienenosť
postupu plnením úloh orgánu, nesprávnosť postupu, danosť škody alebo majetkovej ujmy
a príčinná súvislosť. Tieto prvky tvoria základné znaky zodpovednostnej skutkovej podstaty
zakladajúcej vznik zodpovednosti z nesprávneho úradného postupu. Je nesporné, že
ministerstvo vykonalo previerku konkurzného spisu a do času vykonania previerky zistilo
15-mesačné prieťahy. V súlade s ustálenou súdnou praxou je krajský súd toho názoru, že
prieťahy v súdnom konaní je možné považovať za nesprávny úradný postup, pričom tieto
prieťahy považoval za preukázané. Okrem toho však musela byť preukázaná existencia
škody alebo majetkovej ujmy, ako aj príčinná súvislosť. Napriek doplneniu dokazovania
krajský súd dospel k záveru, že sťažovateľovi sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno.
Okrem nespornej existencie nesprávneho úradného postupu (15-mesačného prieťahu
v konkurznom konaní) sťažovateľ nepreukázal súčasné splnenie ďalších zákonných
podmienok na vznik zodpovednosti štátu, a to vznik škody alebo majetkovej ujmy
a príčinnú súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Ani sťažovateľom
navrhované dokazovanie účtovníctvom dlžníka by neviedlo k preukázaniu existencie škody,
ktorá mala sťažovateľovi nesprávnym úradným postupom vzniknúť, a k preukázaniu
príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Okresným súdom
vykonané a krajským súdom doplnené dokazovanie oprávňujú prijať záver o nedôvodnosti
žaloby. Podľa tvrdenia sťažovateľa škoda mu vznikla tým, že dlžník mu neuhradil svoje
záväzky vyplývajúce z faktoringovej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a dlžníkom,
pričom k uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa nedošlo v dôsledku nesprávneho úradného
postupu konkurzného súdu, ktorý 15 mesiacov vo veci nekonal, a v čase od podania návrhu
na vyhlásenie konkurzu, teda od 12. júna 2002 do 18. októbra 2004, došlo k predaju celého
majetku dlžníka majúceho hodnotu 40 až 60 mil. Sk. Zároveň došlo aj k predaju celého
obchodného podielu, ktorý predstavoval podľa zápisu v obchodnom registri 15 000 000 Sk,
na osobu rómskeho pôvodu za 100 000 Sk. Keďže nedošlo včas k vyhláseniu konkurzu,
dlžník v snahe zbaviť sa záväzkov „vytuneloval“ vlastnú spoločnosť. Podľa názoru
krajského súdu sťažovateľ v konaní hodnoverne nad všetky pochybnosti nepreukázal
existenciu škody a ani jej výšku. Sťažovateľovi sa totiž v priebehu konania nepodarilo
preukázať spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosť, že sumu 5 000 000 Sk dlžníkovi
skutočne odovzdal, a kedy tak urobil. Na odvolacom pojednávaní konanom 26. marca 2009
sa krajský súd snažil odstrániť rozpory vo výpovediach sťažovateľa v tomto a v iných
konaniach, v ktorých sťažovateľ vypovedal, avšak sťažovateľ tieto rozpory vysvetliť
nevedel. Krajský súd poukazuje tiež na to, že sťažovateľ v konaní vedenom okresným
súdom pod sp. zn. 12 C 47/2004 v právnej veci sťažovateľa ako žalobcu proti žalovanému
Ing. J. V. o zaplatenie pôžičky vo výške 7 000 000 Sk na pojednávaní konanom 16. mája
2007 uviedol, že pokiaľ požičiaval finančné prostriedky fyzickej osobe Ing. J. V., bol na
výdavkových pokladničných dokladoch uvedený ako účel pôžička, a pokiaľ sa finančné
prostriedky týkali faktoringovej zmluvy, bol na výdavkovom pokladničnom doklade
uvedený ako účel faktoring. Keďže sťažovateľ nevedel ani v odvolacom konaní preukázať,
kedy odovzdal sumu 5 000 000 Sk dlžníkovi, a túto skutočnosť preukazoval iba
výdavkovým pokladničným dokladom bez uvedenia čísla z 5. októbra 2000, z ktorého
vyplýva, že z titulu pôžičky vyplatil Ing. J. V. sumu 5 000 000 Sk, pričom tieto rozpory
nevedel vysvetliť ani na výzvu krajského súdu v odvolacom konaní, krajský súd rovnako
ako okresný súd prijal záver, že v tomto smere sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno.
V neprospech sťažovateľa bola vyhodnotená aj skutočnosť, že sťažovateľ z titulu
faktoringovej zmluvy mal podľa vlastného tvrdenia poskytnúť dlžníkovi v skutočnosti
6 000 000 Sk, o čom tiež nepredložil písomný doklad, a až následne niekedy v decembri
2000 sa s Ing. J. V. dohodol, že z titulu faktoringovej zmluvy mu poskytol iba 5 000 000 Sk
a z titulu pôžičky 7 000 000 Sk, a to z dôvodu, aby mohol sťažovateľ ľahšie vymôcť svoju
pohľadávku vo výške 12 000 000 Sk. Aj napriek skutočnosti, že krajským súdom vypočutý
svedok Ing. J. V. potvrdil prevzatie sumy 12 000 000 Sk od sťažovateľa, nepotvrdil, že
sumu 5 000 000 Sk prevzal ako konateľ dlžníka. Nevedel sa vyjadriť, či finančné
prostriedky, ktoré mu sťažovateľ poskytol, prijal ako fyzická osoba alebo ako konateľ
právnickej osoby (dlžníka), pričom uviedol, že výdavkové pokladničné doklady pripravoval
sťažovateľ a on ich iba podpisoval. V závere je teda možné v tejto súvislosti zhrnúť, že
sťažovateľ a Ing. J. V. zhodne potvrdili, že v roku 2000 sťažovateľ požičal Ing. J. V. celkom
12 000 000 Sk, avšak sťažovateľ nepreukázal (keďže ním predložený výdavkový
pokladničný doklad bol vystavený na fyzickú osobu Ing. J. V. a ako titul bola uvedená
pôžička), kedy a akú sumu z titulu faktoringovej zmluvy dlžníkovi skutočne poskytol, keď
navyše dohodu v časti poskytnutej sumy účastníci zmluvy dodatočne menili. Vzhľadom na
túto neprehľadnosť vzájomných vzťahov medzi sťažovateľom, Ing. J. V. a dlžníkom nie je
možné prijať záver, že z titulu faktoringovej zmluvy sťažovateľ 5. októbra 2000 poskytol
dlžníkovi finančné plnenie vo výške 5 000 000 Sk. Uvedená skutočnosť má za následok
neunesenie dôkazného bremena na strane sťažovateľa zaťažujúceho ho v tom, že v konaní
o náhradu škody bol ako žalobca povinný preukázať existenciu škody. Sťažovateľ na
uvedenú pohľadávku z faktoringovej zmluvy nemá exekučný titul, súd o tejto pohľadávke
nerozhodol, dlžník zákonným spôsobom neuznal uvedenú pohľadávku písomne, naopak
namietal dojednania faktoringovej zmluvy týkajúce sa príslušenstva pohľadávky ako
neprimerane vysoké, čo je dôvod, pre ktorý považuje dojednanie za neplatné pre rozpor so
zákonom. Nevrátením sumy 5 000 000 Sk Ing. J. V. mohla sťažovateľovi škoda vzniknúť
tým, že sa mu zmenšil majetok, ale nebolo preukázané, že táto škoda sťažovateľovi vznikla
nesplnením záväzku dlžníka tak, ako to sťažovateľ v tomto konaní tvrdí. Sťažovateľ podľa
krajského súdu nepreukázal existenciu pohľadávky voči dlžníkovi, a teda ani existenciu
škody vo vzťahu k dlžníkovi. Preto aj krajský súd po doplnenom dokazovaní dospel
k záveru, že sťažovateľ nepreukázal základnú zákonnú podmienku na vznik zodpovednosti,
a to danosť škody. Napriek tomuto záveru krajský súd sa pre úplnosť právneho posúdenia
veci zaoberal aj otázkou príčinnej súvislosti medzi tvrdenou škodou a nesprávnym úradným
postupom konkurzného súdu a dospel k záveru, že ani táto zákonná podmienka vzniku
zodpovednosti za škodu nie je v danom prípade splnená. Zákon č. 58/1969 Zb. nevysvetľuje
kauzálny nexus medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. V právnej teórii sa týmto
vzťahom označuje priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorej jeden jav
(príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi
nesprávnym úradným postupom a škodou vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou
vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Vzťah príčiny a následku
musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený, pričom nestačí, ak je iba sprostredkovaný.
Z postupného sledu jednotlivých skutkových okolností v danej veci je zrejmé, že nesprávny
úradný postup konkurzného súdu (15-mesačný prieťah v konaní) nie je v priamej príčinnej
súvislosti so vznikom škody, a preto nie je možné sťažovateľovi požadovanú náhradu škody
priznať. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že sťažovateľ sa
samostatnou žalobou nedomáhal zaplatenia pohľadávky 5 000 000 Sk, ktorá podľa jeho
tvrdenia predstavuje výšku škody uplatňovanej v tomto konaní. Uvedenú pohľadávku chcel
sťažovateľ vymôcť iba v konkurznom konaní. Návrh na vyhlásenie konkurzu podaný
veriteľom je iba jedným zo spôsobov smerujúcich k uspokojeniu pohľadávky, nie však
najistejší, pričom aj v tomto konaní zaťažuje veriteľa dôkazné bremeno existenciu
pohľadávky bezpečne preukázať. Úpadca, správca, aj konkurzní veritelia môžu popierať
právny dôvod, výšku, aj poradie prihlásených pohľadávok. Ak je popretý právny dôvod
pohľadávky, je tým popretá aj jej výška a poradie. Nie je preto možné prijať záver
sťažovateľa, že ak by po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu nedošlo k 15-mesačným
prieťahom v konaní, bol by konkurz vyhlásený a bolo by bez ďalšieho došlo v rámci
konkurzného konania k uspokojeniu celej pohľadávky sťažovateľa, pretože takto možno
uvažovať iba v hypotetickej rovine. Rovnako výsledky vykonaného dokazovania
neumožňujú prijať záver o tom, že v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu na
majetok dlžníka a v priebehu obdobia, keď došlo k prieťahom, mal dlžník taký majetok,
ktorý by postačoval na uspokojenie všetkých jeho veriteľov v celom rozsahu. Krajský súd
v tomto smere doplnil dokazovanie, pričom zo spisu Správy katastra v B., čo sa týka
nehnuteľností patriacich dlžníkovi, mal preukázané, že už v čase podania návrhu na
vyhlásenie konkurzu viazli na týchto nehnuteľnostiach ťarchy rôznych subjektov (záložné
práva) a na tento majetok boli tiež vedené rôzne exekúcie, čo potvrdil aj vypočutý svedok
Ing. J. V. Pokiaľ v čase podania návrhu na vyhlásenie konkurzu mal dlžník nehnuteľný
majetok, z dokazovania jednoznačne vyplýva aj to, že mal aj dlhy. Preto aj v prípade, ak by
bol konkurz vyhlásený a nedošlo by k popretiu pohľadávky sťažovateľa, nie je možné prijať
záver, že by bola pohľadávka sťažovateľa v rámci konkurzného konania uspokojená.
Z uvedených dôvodov bolo možné podľa krajského súdu konštatovať, že medzi škodou
a nesprávnym úradným postupom konkurzného súdu v danej veci neexistuje priama
príčinná súvislosť. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo len jednej z nich,
nie je táto zodpovednosť daná. V súdenej veci nebola splnená podmienka danosti škody
a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom, preto nie sú splnené
ani podmienky na vznik zodpovednosti v zmysle zákona č. 58/1969 Zb.
3. Zo záznamov z obchodného registra na internete ústavný súd zistil, že spoločnosť
s obchodným menom V., s. r. o., so sídlom B., ktorej jediným spoločníkom a konateľom bol
Ing. J. V., bola zapísaná 9. novembra 2004. Od 10. novembra 2004 sa obchodné meno
spoločnosti zmenilo na J., s. r. o., so sídlom L., s jediným spoločníkom a konateľom J. K.
Identifikačné číslo organizácie a výška vkladu spoločníka zostali nezmenené. Tento stav
trvá dosiaľ. Zo záznamov nevyplýva, že by bol na spoločnosť vyhlásený konkurz.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. (...)
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch(...)
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu tento nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať
a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.
Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
Zo základného práva na súdnu ochranu (resp. z práva na spravodlivé súdne konanie)
vyplýva aj povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi účastníkov s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (za mnohé iné napr.
Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, I. ÚS 46/05).
V konaní pred všeobecnými súdmi sa sťažovateľ domáhal náhrady škody na základe
rôznych skutkových a právnych titulov. Predovšetkým tvrdil, že mu uplatnená škoda mala
vzniknúť nezákonným uznesením konkurzného súdu č. k. 39-24 K 169/02-47 zo 16. augusta
2004, ktorým došlo k zastaveniu konania o návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok
dlžníka. Okrem toho vo svojom žalobnom návrhu uviedol, že nárok na náhradu škody
uplatňuje aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu, pričom nesprávny
úradný postup mal spočívať v nečinnosti, resp. v zbytočných prieťahoch v konaní pred
konkurzným súdom, ktorú skutočnosť konštatovalo aj ministerstvo. Sťažovateľ pred
ústavným súdom napáda závery krajského súdu týkajúce sa vzniku škody zbytočnými
prieťahmi v konaní.
V rámci uvedenej námietky sťažovateľ tvrdil, že škoda mu mala vzniknúť tým, že
dlžník mu neuhradil svoje záväzky vyplývajúce z faktoringovej zmluvy uzatvorenej medzi
sťažovateľom a dlžníkom, pričom k uspokojeniu pohľadávky sťažovateľa nedošlo
v dôsledku nesprávneho úradného postupu konkurzného súdu, ktorý 15 mesiacov vo veci
nekonal a v čase od podania návrhu na vyhlásenie konkurzu, teda od 12. júna 2002 až do
18. októbra 2004, došlo k predaju celého majetku dlžníka majúceho hodnotu 40 až 60 mil.
Sk. Tým, že nedošlo včas k vyhláseniu konkurzu, dlžník v snahe zbaviť sa záväzkov
„vytuneloval“ vlastnú spoločnosť.
Krajský súd v súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľa dospel k záveru, že hoci
bola naplnená podmienka nezákonného postupu konkurzného súdu (spočívajúceho
v prieťahoch v konaní), sťažovateľ napriek tomu nemohol byť so svojou žalobou úspešný,
a to predovšetkým preto, že nepreukázal nad akúkoľvek pochybnosť vznik škody, ale tiež aj
pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom konkurzného
súdu a údajne vzniknutou škodou. Práve tieto dva zásadné závery sťažovateľ v tomto konaní
napáda.
Treba prisvedčiť sťažovateľovi, pokiaľ spochybňuje ako svojvoľný záver krajského
súdu, podľa ktorého vykonanými dôkazmi nebol vznik škody dostatočne preukázaný.
Podstata sťažovateľovej námietky v tomto smere spočíva v tom, že napriek výslovnej
námietke sťažovateľa uplatnenej v odvolaní proti rozsudku okresného súdu sa krajský súd
vôbec nezaoberal listinným dôkazom z 21. decembra 2001, ktorým podľa názoru
sťažovateľa dlžník existenciu svojho dlhu voči sťažovateľovi uznal. Krajský súd bez
akéhokoľvek ďalšieho vysvetlenia uviedol iba toľko, že dlžník zákonným spôsobom
neuznal pohľadávku písomne. Samotným listinným dôkazom sa však krajský súd konkrétne
nezaoberal.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecných súdov
zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že
majú význam pre samotné rozhodnutie (napr. Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993,
Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa skutočne dostatočným spôsobom
s uvedenou odvolacou námietkou sťažovateľa nezaoberal, hoci dôsledné vyhodnotenie
obsahu listiny z 21. decembra 2001 bolo nepochybne potrebné pre spoľahlivý záver o tom,
či sťažovateľovi škoda vznikla. Za daného stavu je preto záver krajského súdu, podľa
ktorého sťažovateľ vznik škody nepreukázal, arbitrárny a neakceptovateľný.
Ústavný súd je oprávnený posudzovať výsledky dôkazného konania pred
všeobecným súdom za takých okolností, keď právne závery, na ktorých sú rozhodnutia
všeobecných súdov založené, výrazne nekorešpondujú so skutkovými zisteniami vrátane
absencie skutkových zistení.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a najmä preto, že všeobecné súdy nevykonali
žiadne skutkové zistenia súvisiace s kľúčovými dôkazmi, najmä listinným dôkazom
z 21. decembra 2001, ktorým mal dlžník existenciu svojho dlhu voči sťažovateľovi uznať,
napriek tomu, že to mohlo mať význam pre rozhodnutie v danom súdnom spore, ústavný
súd dospel k záveru, že všeobecné súdy porušili ústavne zaručené základné práva
sťažovateľa tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu, pričom krajský súd
v tomto porušení pokračoval, keď sťažovateľovi odoprel poskytnúť právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo aj posúdenie, či postupom
a rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 245/2008-438 z 26. marca 2009 došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Pokiaľ ide o napadnuté porušenie základného práva sťažovateľa vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ústavný súd poukazuje na to, že existujú prípady, keď „zbytočné
prieťahy v konaní“ môžu zasiahnuť do hmotného základného práva, a preto sú takéto
„prieťahy“ chránené priamo v rozsahu hmotného základného práva. Tak je to napríklad
pri rozhodovaní o väzbe vo vzťahu k osobnej slobode, pri rozhodovaní v konaniach vo
volebných veciach vo vzťahu k základným právam hlasovať, voliť a na prístup k voleným
funkciám alebo implicitne, napr. pri práve na pokojné užívanie majetku (mutatis mutandis
Vzhľadom na okolnosti danej veci však v tomto štádiu napadnutého konania by bol
predčasný záver o tom, že došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Keďže ústavný súd vyslovil porušenie označeného článku ústavy a dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 245/2008-438 z 26. marca 2009, podľa § 56 ods. 2 a 3
písm. b) zákona o ústavnom súde toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu
na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu), v ktorom všeobecný súd bude pokračovať
v odvolacom konaní.
V ďalšom postupe je krajský súd viazaný právnym názorom ústavného súdu
vysloveným v tomto rozhodnutí (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež
viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením
(§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd priznal úspešnému sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia
advokátom, a to za prevzatie a prípravu zastupovania a podanie sťažnosti v roku 2009, ako
aj za stanovisko k vyjadreniu predsedníčky krajského súdu v roku 2010. Za dva úkony
vykonané v roku 2009 patrí odmena v sume dvakrát po 115,90 € a režijný paušál dvakrát po
6,95 € a za jeden úkon vykonaný v roku 2010 patrí odmena v sume 120,23 € a režijný
paušál 7,21 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov), preto trovy právneho zastúpenia
sťažovateľa predstavujú celkom sumu 373,14 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH,
teda sumu 70,90 €, t. j. trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu
444,04 €.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľa
rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
Sťažovateľ napokon požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 2 500 €.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy
prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo
slobody už nemožno napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či
opatrenia, prípadne uvedením do pôvodného stavu (napr. I. ÚS 15/02, I. ÚS 139/02,
V danom prípade porušenie základných práv sťažovateľa je v plnej miere
kompenzované (popri vyslovení porušenia základných práv) zrušením rozhodnutia
krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Preto nebolo možné vyhovieť požiadavke
sťažovateľa na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2010