Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 10/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-43

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka

a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho na neverejnom zasadnutí 20. marca 2003 v konaní

o sťažnosti Ing. V. K., bytom V., zastúpenej JUDr. E. Cs., advokátkou A. k., B., vo veci

porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III

pod sp. zn. takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. V. K. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov

zaručené v postupom Okresného súdu Bratislava

III v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. V. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk

(slovom Dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Bratislava III

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť Ing. V. K. do 15 dní

od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc

slovenských korún) na účet JUDr. E. Cs., advokátky A. k., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

zo 4. septembra 2002 sp. zn. prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. K., bytom V. (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. E. Cs., advokátkou A. k., B., v časti, ktorou namietala

porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) v konaní vedenom na Okresnom

súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd “) pod sp. zn. .

V návrhu na rozhodnutie sťažovateľka okrem toho, že žiada, aby ústavný súd

vyslovil porušenie jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného

v , zároveň navrhuje, aby prikázal okresnému súdu konať vo veci,

vedenej pod sp. zn. bez zbytočných prieťahov a o žalobe, ktorú podala,

rozhodnúť do dvoch mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia. Súčasne žiada, aby jej bolo

priznané aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk.

Skutkový stav, ktorý bol príčinou podania sťažnosti ústavnému súdu, je v sťažnosti

popísaný od podania žaloby na bývalý Okresný súd Bratislava – vidiek, t. j. od 31. júla 1996

a ďalej sťažovateľka uvádza chronológiu úkonov v tomto poradí:

«Okresný súd Bratislava – vidiek listom z 22. 10. 1996 vyzval Ing. K., aby v lehote

7 dní súdu predložila aktuálny výpis z obchodného registra odporcu. Sťažovateľka splnila

výzvu v lehote určenej súdom.

Okresný súd Bratislava III dňa 22. 1. 1997 predvolal sťažovateľku na informatívny

výsluch. Keď sa na súd dostavila, pracovníčky súdu jej oznámili, že JUDr. J. F., ktorá ju

predvolala, bola preradená na iné pracovné miesto, jej žaloba bola pridelená Mgr. P., ktorá

potrebuje čas na oboznámenie sa so žalobou sťažovateľky.

Konanie o žalobe pokračovalo takto:

 20. 1. 1999 sa malo konať prvé pojednávanie. Pojednávanie sa neuskutočnilo

z dôvodu zahraničného pobytu právnej zástupkyne žalovanej strany;

 10. 3. 1999 sa konalo pojednávanie, na ktoré sa žalovaná strana opäť

nedostavila, ale predložila súdu ospravedlnenie neúčasti. Pojednávanie sa konalo

v neprítomnosti žalovanej strany;

 listom z 18. 3. 1999 súd vyzval právnu zástupkyňu odporcu na zaslanie dokladu

ohľadne neprítomnosti na pojednávaniach dňa 20. 1. 1999 a 10. 3. 1999, a to na základe

požiadavky právnej zástupkyne Ing. K. Právna zástupkyňa odporcu výzvu súdu nesplnila

a súd kontrolu splnenia tejto výzvy nikdy nevykonal;

 5. 5. 1999 sa malo konať pojednávanie, ktoré sa odročilo z dôvodu

nekompletnosti súdneho senátu;

 25. 6. 1999 sa uskutočnilo súdne pojednávanie;

 29. 9. 1999 sa konalo súdne pojednávanie, na ktorom súd vypočul jedného

svedka;

 19. 11. 1999 sa konalo ďalšie súdne pojednávanie. Súd na pojednávanie

predvolal 4 svedkov, vypočul však iba jedného a konanie odročil z dôvodu „neodkladných

povinností členky senátu pani B.“ na 2. 2. 2000;

 2. 2. 2000 sa nekonalo pre chorobu žalobkyne, ktorá včas prostredníctvom svojej

právnej zástupkyne požiadala o ospravedlnenie svojej neúčasti;

 5. 4. 2000 sa konalo súdne pojednávanie, kde súd vypočul dvoch svedkov;

 31. 5. 2000 ďalšie pojednávanie s výsluchom jedného svedka;

 23. 6. 2000 súd na pojednávaní vypočul ďalšieho svedka;

 13. 2. 2002 sa konalo súdne pojednávanie, na ktorom súd vypočul dvoch svedkov;

 15. 5. 2002 súd vykonal pojednávanie s výsluchom jednej svedkyne, ďalšie

pojednávanie odročil na 6. 9. 2002.»

K právnej podstate porušenia svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov okresným súdom sťažovateľka uviedla, že jej vec predložená na rozhodnutie

okresnému súdu nie je zložitá, a že „Prekážkou rozhodnutia o veci nie sú nejasnosti

ohľadne skutkového stavu, identifikácie prameňov práva, vymedzenia rozsahu relevantných

právnych noriem, ani ohľadne právnych argumentov účastníkov konania“.

Sťažovateľka ďalej zastáva názor, že „v okolnostiach prípadu .nepostupovala takým

spôsobom, ktorý možno hodnotiť ako správanie, ktoré zapríčinilo, že Okresný súd

Bratislava III kvôli nemu nemohol rozhodnúť o žalobe podanej vo veci “.

Sťažovateľka tvrdí, že „V porovnaní s väčšinou konaní o zbytočných prieťahoch

v rozhodovaní všeobecného súdu, kde príčinou pre vznesenie námietky o porušení

základného práva bola nečinnosť alebo pomalá činnosť všeobecného súdu, v okolnostiach

prípadu ide o činnosť súdu (úkony súdu), ktorá nesmeruje k odstráneniu stavu právnej

neistoty, ale ktorá tento stav zachováva“.

Ďalej sťažovateľka vyslovuje názor, že „Pre uplatnenie práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov má zásadný význam účinnosť, a nie rozsah činnosti sudcu.

Očividne nadbytočná, celkom zbytočná, ale aj pravdepodobne neúčinná, činnosť sudcu

nemôže mať povahu činnosti, ktorou sa súd a sudca zbaví zodpovednosti za to,

že oprávnenej osobe nezabezpečil dostupnosť práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov“.

Sťažovateľka sa domnieva, že okresný súd sa v jej veci dopúšťa prieťahov v celom

konaní, ale pre prípad, že by ústavný súd nezistil dôvody pre hodnotenie činnosti okresného

súdu „ako súhrnu nečinnosti a nesprávnej činnosti, ktorá ako celok má za následok postup

súdu so zbytočnými prieťahmi, je možné v postupe Okresného súdu Bratislava III

identifikovať rad časových úsekov, keď k zbytočným prieťahom došlo“. Nadväzne na to

konkretizuje, o ktoré úkony okresného súdu a o ktoré obdobia podľa nej ide.

K tej časti petitu, ktorou sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd určil okresnému

súdu lehotu, do ktorej bude povinný o jej žalobe rozhodnúť, argumentuje najmä tým,

že „Túto možnosť možno odvodiť metódami konkrétneho právneho výkladu v spojení čl. 127

s “. Ďalej argumentuje tým, že „Vo vzťahu

k zabezpečeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov by nespojenie príkazu

vydaného podľa čl. 127 ods. 2 s určením lehoty pre upustenie od nečinnosti a zjednanie

nápravy v stave zapríčinenom nečinnosťou orgánu verejnej moci malo za následok

uprednostnenie záujmu nečinného orgánu verejnej moci pred chráneným záujmom

poškodenej osoby. Spravodlivá rovnováha právom chránených záujmov by utrpela ujmu

odporujúcu účelu úpravy “.

Pokiaľ ide o právnu argumentáciu sťažovateľky k návrhu na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia, poukazuje v nej predovšetkým na stabilizovanú judikatúru

ústavného súdu

a ďa

55555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555

55555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555

55555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555

55555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555

55555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555

66666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666

66666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666

žiadosti ústavného súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti písomne vyjadrili obaja

účastníci konania.

Okresný súd zastúpený jeho predsedom v liste č. Spr. 3596/02 z 15. novembra 2002

okrem iného uviedol: „Je mi známe i to, že pri pracovných veciach má byť zabezpečená

osobitná rýchlosť konania vzhľadom na závažnosť a dopad súdneho konania pre

navrhovateľa. Práve zabezpečenie, čo len primeranej rýchlosti súdnych konaní

v pracovných veciach, sú pre náš súd problémom“.

Ďalej sa zmieňuje o tom, že okresný súd v rámci prevzatia agendy od bývalého

Okresného súdu Bratislava – vidiek prevzal aj právnu vec sťažovateľky a poukazuje

na nedostatočné personálne obsadenie súdu, a s tým súvisiacu preťaženosť sudcov,

čomu pripisuje aj to, že toto konanie trvá viac než šesť rokov.

Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k argumentácii okresného

súdu k meritu sťažnosti konštatovala, že „z hľadiska konania pred ústavným súdom k nej

niet čo právne významné dodať“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú

sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania, ich zástupcov

a verejnosti len na základe obsahu sťažnosti a dotknutého súdneho spisu.

II.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, stanoviska okresného súdu a pripojeného spisu

ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania v predmetnej veci od podania žaloby

až do 22. novembra 2002, kedy bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn.

.

Sťažovateľka podala 31. júla 1996 žalobu bývalému Okresnému súdu Bratislava –

vidiek vo veci určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorú jej dal jej

zamestnávateľ F., spol. s r. o.

Okresný súd Bratislava – vidiek listom z 22. októbra 1996 vyzval sťažovateľku

na predloženie aktuálneho výpisu z obchodného registra odporcu, čo sťažovateľka urobila

4. novembra 1996. Súčasne bol na vyjadrenie k žalobe vyzvaný žalovaný, ktorý tak urobil

11. novembra 1996.

Agendu bývalého Okresného súdu Bratislava – vidiek prevzal okresný súd, ktorý

22. januára 1997 predvolal sťažovateľku na informatívny výsluch. Po jej dostavení sa

na súd jej bolo oznámené, že došlo k zmenám v zložení senátu.

Prvé pojednávanie vo veci, ktoré bolo nariadené na 20. január 1999, sa neuskutočnilo

z dôvodu, že právna zástupkyňa žalovaného 12. januára 1999 ospravedlnila svoju neúčasť.

Podľa úradného záznamu z 19. januára 1999 ospravedlnila právna zástupkyňa

sťažovateľky svoju mandantku, že sa nezúčastní na nariadenom pojednávaní z dôvodu,

že to považuje za neúčelné, keďže jej bolo doručené ospravedlnenie žalovanej strany.

Dňa 18. januára 1999 doplnila (rozšírila) sťažovateľka svoju žalobu o ďalšie nároky

vyplývajúce z neplatného rozviazania pracovného pomeru.

Dňa 25. januára 1999 vyzvala predsedníčka senátu oboch účastníkov konania,

aby okresnému súdu predložili v lehote 10 dní plnú moc pre svojich právnych zástupcov,

pretože tak doposiaľ neurobili.

Z úradného záznamu z 11. februára 1999 vyplýva, že uvedeného dňa ospravedlnila

právna zástupkyňa sťažovateľky právnu zástupkyňu žalovaného, že sa nezúčastní

na pojednávaní nariadenom na 10. marec 1999.

Dňa 3. marca 1999 požiadala sťažovateľka okresný súd, aby ospravedlnenie právnej

zástupkyne žalovaného neakceptoval.

Dňa 10. marca 1999 sa uskutočnilo prvé pojednávania v právnej veci sťažovateľky

bez prítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu; na tomto pojednávaní bola vypočutá

sťažovateľka. Pojednávanie bolo odročené na 5. máj 1999.

Dňa 18. marca 1999 vyzval okresný súd žalovaného, aby sa vyjadril k doplňujúcemu

návrhu sťažovateľky a súčasne bola právna zástupkyňa žalovaného požiadaná, aby

na predloženie dokladu ohľadne jej neprítomnosti na pojednávaniach nariadených

na 20. január 1999 a 10. marec 1999. Právna zástupkyňa žalovaného výzvu nesplnila

a okresný súd z toho nevyvodil žiadne dôsledky.

Pojednávanie nariadené na 5. máj 1999 bolo z dôvodu nekompletnosti senátu

odročené na 25. jún 1999.

Ďalšie pojednávanie vo veci, ktoré sa uskutočnilo 25. júna 1999, bolo odročené

na 29. september 1999.

Dňa 22. júla 1999 predložila sťažovateľka okresnému súdu zoznam svedkov, ktorých

žiada vo veci vypočuť, ako aj ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania.

Dňa 29. septembra 1999 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, na ktorom bol vypočutý

jeden svedok. Nový termín pojednávania bol určený na 19. november 1999.

Dňa 19. novembra 1999 bolo uskutočnené pojednávanie, na ktorom bol zo štyroch

predvolaných svedkov vypočutý iba jeden. Po hodine a pol súd pojednávanie odročil

z dôvodu „neodkladných povinností členky senátu“ na 2. február 2000.

Dňa 2. februára 2000 sa pojednávanie neuskutočnilo pre práceneschopnosť

sťažovateľky, ktorú právna zástupkyňa vopred ospravedlnila.

Dňa 5. apríla 2000 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie vo veci, ktoré bolo

po vypočutí dvoch svedkov odročené na 31. máj 2000.

Dňa 31. mája 2000 sa konalo ďalšie pojednávanie, na ktorom bol vypočutý jeden

svedok. Súd pojednávanie odročil na 23. jún 2000.

Dňa 23. júna 2000 na pojednávaní bol vypočutý jeden svedok. Súd odročil

pojednávanie na neurčito s tým, že okresný súd uložil právnym zástupcom účastníkov

konania, aby mu v lehote 30 dní predložili písomné návrhy na vykonanie ďalšieho

dokazovania.

Dňa 23. augusta 2000 okresný súd urguje právnych zástupcov účastníkov konania

na splnenie uloženej povinnosti, avšak prípis zasiela Ing. G., ktorý už v tom čase

sťažovateľku nezastupoval.

Ďalšiu výzvu s rovnakým obsahom zaslal okresný súd obom právnym zástupcom

účastníkov konania 21. novembra 2000 a 22. januára 2001.

Dňa 31. mája 2001 odvoláva sťažovateľka plnú moc doterajšej právnej zástupkyni.

Dňa 13. marca 2002 sa konalo ďalšie pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul

dvoch svedkov.

Na pojednávaní konanom 15. mája 2002 okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie

výsluchom dvoch svedkov.

Dňa 6. septembra 2002 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, na ktorom bol vykonaný

výsluch jedného svedka. Pojednávanie bolo odročené s tým, že budú žiadané doklady

od Sociálnej poisťovne ohľadne započítanej doby zamestnania sťažovateľky. Táto výzva

bola zaslaná adresátovi 10. septembra 2002 a odpoveď bola doručená okresnému súdu

25. septembra 2002.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného

práva upraveného v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (), pričom „tento účel možno zásadne

dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.

K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním

príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej

neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa

obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa nestačí,

aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, príp. vykonali rôzne úkony

(bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. , ,

).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie

účastníka konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje

aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho priebehu konania vo veci sp. zn. pred

okresným súdom ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:

1. Predmetom konania pred okresným súdom je určenie neplatnosti výpovede

z pracovného pomeru. Ústavný súd zastáva názor, že pracovnoprávny spor týkajúci sa

skončenia pracovného pomeru, resp. rozhodnutia

nep1

11111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111

11111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111

11111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111

11111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111

11111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111

11111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111

1111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111v pomer

ne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika postupu

všeobecných súdov v týchto sporoch.

Aj v prípade, že by ústavný súd kvalifikoval rozhodovanie (a zisťovanie právne

relevantných dôkazov) v danej veci s ohľadom na okolnosti prípadu ako právne a fakticky

náročnejšie, než tomu vo všeobecnosti v týchto sporoch je, nie je možné celkové doterajšie

trvanie konania, jeho priebeh a doteraz dosiahnuté výsledky považovať za dôsledok

vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou prejednávanej veci. Netvrdí to napokon ani

okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky zaslanom ústavnému súdu.

Doterajšia dĺžka súdneho konania nemôže byť akceptovaná aj z toho dôvodu,

že vo veci, v ktorej sa namietajú zbytočné prieťahy, ide o pracovný spor, v ktorom sa

pre sťažovateľku rieši existenčná otázka. Takouto otázkou je trvanie pracovného pomeru,

ktorého jestvovanie je základom pre príjem sťažovateľky zabezpečujúci jej živobytie,

príp. je aj zdrojom pre financovanie spoločnej domácnosti. V týchto sporoch by mal súd

postupovať čo najrýchlejšie a efektívne. Ústavný súd je toho názoru, že v tejto veci okresný

súd neprihliadal v dostatočnej miere na uvedenú povahu sporu a ani na to, o čo v ňom

sťažovateľke ide.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v konaní sp. zn. , bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky

súdneho konania. Na základe predloženého spisu okresného súdu ústavný súd konštatuje,

že na celkovej dĺžke konania sa čiastočne pričinila aj sťažovateľka, resp. jej právni

zástupcovia, keď v pôvodnom návrhu na začatie konania sa domáhala iba určenia

neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a až podaním z 18. januára 1999 doplnila

(rozšírila) svoju žalobu o ďalšie nároky vyplývajúce z neplatného rozviazania pracovného

pomeru. Ďalej je možné zohľadniť v neprospech sťažovateľky nedostatočnú súčinnosť

spočívajúcu v neposkytnutí požadovaných podkladov (čo bolo uložené právnym zástupcom

účastníkov konania na pojednávaní konanom 23. júna 2000, pričom tak neurobili ani

napriek trom urgenciám z 23. augusta 2000, zo 14. novembra 2000 a z 11. januára 2001),

ako aj to, že v priebehu konania zmenila štyrikrát svojho právneho zástupcu, pričom plnú

moc pre prvého právneho zástupcu predložila až po výzve súdu z 25. januára 1999. Napriek

tomu však ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka neprispela podstatnejším spôsobom

k prieťahom v konaní, a ani okresný súd netvrdil, že by svojím správaním ovplyvnila jeho

doterajšiu celkovú dĺžku.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným

prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že súdne konanie, ktoré

v právnej veci sťažovateľky začalo 31. júla 1996, je stále vedené na súde prvého stupňa

bez toho, aby bolo do dňa vydania tohto nálezu rozhodnuté vo veci samej. Vyplýva to

z informácie, ktorú poskytol okresný súd ústavnému súdu 18. marca 2003.

V sledovanom období nariadil okresný súd vo veci sťažovateľky celkom

12 pojednávaní (20. januára 1999, 10. marca 1999, 25. júna 1999, 29. septembra 1999,

19. novembra 1999, 2. februára 2000, 5. apríla 2000, 31. mája 2000, 23. júna 2000,

13. marca 2002, 15. mája 2002 a 6. septembra 2002), z ktorých jedno sa neuskutočnilo

pre ospravedlnenie právneho zástupcu odporcu (20. januára 1999), jedno pre nekompletnosť

senátu (5. mája 1999), jedno sa nekonalo pre nemoc sťažovateľky (2. februára 2000) a jedno

sa ukončilo predčasne z dôvodu „neodkladných povinností členky senátu“ (19. novembra

1999).

Na základe vyššie uvedeného ústavný súd konštatuje, že prvé obdobie zbytočných

prieťahov v konaní spôsobených okresným súdom je obdobie nečinnosti od podania žaloby

(t. j. od 31. júla 1996) do nariadenia prvého pojednávania vo veci (20. januára 1999), teda

v trvaní viac než 29 mesiacov.

Ďalším obdobím nečinnosti okresného súdu, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu

dĺžku konania, ktoré treba považovať za zbytočné prieťahy v zmysle ,

je obdobie od 23. júna 2000 do 13. marca 2002. Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením

sťažovateľky, že v uvedenom časovom období neurobil okresný súd žiaden úkon slúžiaci

na odstránenie stavu jej právnej neistoty. V tomto časovom období síce okresný súd

opakovane vyzýval právnych zástupcov účastníkov, aby mu predložili ďalšie návrhy

na doplnenie dokazovania, avšak prípis zaslal Ing. G., ktorý v tom čase už sťažovateľku

nezastupoval, čo bolo zistiteľné zo súdneho spisu. Pasivitu účastníkov, resp. ich právnych

zástupcov, ponechal okresný súd bez povšimnutia.

K nedostatočnej dynamickosti priebehu súdneho konania, v ktorom opakovane

dochádzalo k niekoľkomesačným obdobiam nečinnosti, prispelo napr. aj odročenie

pojednávania nariadeného na 5. máj 1999 z dôvodu nekompletnosti senátu a predčasné

odročenie pojednávania nariadeného na 19. november 1999 „z dôvodu neodkladných

povinností členky senátu“.

Posudzujúc postup okresného súdu ako celok ústavný súd konštatuje, že tento súd

koná a rozhoduje o právach sťažovateľky v neprimeraných časových odstupoch, a preto

vyhodnotil jeho konanie ako neefektívne. To nesvedčí o tom, že by súd svoj procesný

postup organizoval tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby bola vec

čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 6 a § 100 ods. 1 a § 114 Občianskeho súdneho

poriadku), teda aby smerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.

Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí a v personálnych

problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy

v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu

(napr. , , ) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát

musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže

v čase konania zabezpečiť primeraný počet pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt

požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie

uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku

nezbavujú štát povinnosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom

konaní. Tento právny názor je konformný s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

IV.

Sťažovateľka ďalej žiadala, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia jej

základného práva podľa uložil okresnému súdu konať o jej žalobe

bez zbytočných prieťahov a rozhodnúť do dvoch mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo

iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.

Ústavný súd v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva

sťažovateľky podľa a v zmysle

prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. konal bez

zbytočných prieťahov.

Ústavný súd nevyhovel tej časti návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka

domáhala, aby určil okresnému súdu lehotu, do ktorej má vo veci sťažovateľky meritórne

rozhodnúť. Ústavný súd vychádzal predovšetkým z toho, že sťažovateľkou požadované

stanovenie lehoty, do ktorej by mal okresný súd rozhodnúť o jej žalobe, nemá ústavnú

oporu. a umožňujú ústavnému súdu v prípade, že porušenie

práv alebo slobôd sťažovateľa vzniklo nečinnosťou, prikázať, aby ten, kto tieto práva

a slobody porušil, vo veci konal (bez zbytočných prieťahov).

Okrem toho ústavný súd zastáva názor, že stanovenie lehoty na konanie, ktorým by

sa sledovalo vydanie rozhodnutia o merite veci, by mohlo ohroziť dosiahnutie účelu

občianskeho súdneho konania.

Podľa „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie“.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Z ustanovenia vyplýva, že primerané

finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie

v sume 25 000 Sk. Dôvody, z ktorých sa domáha priznania primeraného finančného

zadosťučinenia, sú podrobnejšie uvedené v bode I tohto nálezu.

Podľa názoru

61616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161

61616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161

61616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161

61616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161

61616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161

61616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161

6161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616 do

úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Tak je

tomu aj v danom prípade. Z toho dôvodu prichádza do úvahy primerané finančné

zadosťučinenie, ktoré je peňažnou hodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS

15/02). Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo

zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa

pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie

nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal

bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky

podľa nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci sp. zn. ,

berúc do úvahy, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby výraznou mierou nepričinila,

a zohľadňujúc aj konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľky sprevádzanej

pocitom neistoty, útrap a bezprávia, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd

považoval priznanie sumy 25 000 Sk, teda vo výške požadovanej sťažovateľkou,

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom JUDr. E. Cs., advokátkou

A. k., B. Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) úhradu

trov konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc slovenských korún) z dôvodu trov jej

právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné

vyhotovenie sťažnosti), pričom úhrada za jeden úkon právnej pomoci predstavuje 3 900 Sk

(základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej pomoci bola nominálna mesačná

mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške

11 693 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky dvakrát náhradu

režijného paušálu po 100 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a 25

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. marca 2003