Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 71 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (76)IV. ÚS 10/02
PDF · 326.22 KB
No categories available
IV. ÚS 10/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 10/02-43
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka
a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho na neverejnom zasadnutí 20. marca 2003 v konaní
o sťažnosti Ing. V. K., bytom V., zastúpenej JUDr. E. Cs., advokátkou A. k., B., vo veci
porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III
pod sp. zn. 12 C 134/96 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo Ing. V. K. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava
III v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 134/96 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava III p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod
sp. zn. 12 C 134/96 konal bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. V. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk
(slovom Dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Bratislava III
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava III j e p o v i n n ý uhradiť Ing. V. K. do 15 dní
od právoplatnosti tohto nálezu trovy konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc
slovenských korún) na účet JUDr. E. Cs., advokátky A. k., B.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
zo 4. septembra 2002 sp. zn. IV. ÚS 10/02 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. V. K., bytom V. (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej JUDr. E. Cs., advokátkou A. k., B., v časti, ktorou namietala
porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom
súde Bratislava III (ďalej len „okresný súd “) pod sp. zn. 12 C 134/96.
V návrhu na rozhodnutie sťažovateľka okrem toho, že žiada, aby ústavný súd
vyslovil porušenie jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň navrhuje, aby prikázal okresnému súdu konať vo veci,
vedenej pod sp. zn. 12 C 134/96 bez zbytočných prieťahov a o žalobe, ktorú podala,
rozhodnúť do dvoch mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia. Súčasne žiada, aby jej bolo
priznané aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 25 000 Sk.
Skutkový stav, ktorý bol príčinou podania sťažnosti ústavnému súdu, je v sťažnosti
popísaný od podania žaloby na bývalý Okresný súd Bratislava – vidiek, t. j. od 31. júla 1996
a ďalej sťažovateľka uvádza chronológiu úkonov v tomto poradí:
«Okresný súd Bratislava – vidiek listom z 22. 10. 1996 vyzval Ing. K., aby v lehote
7 dní súdu predložila aktuálny výpis z obchodného registra odporcu. Sťažovateľka splnila
výzvu v lehote určenej súdom.
Okresný súd Bratislava III dňa 22. 1. 1997 predvolal sťažovateľku na informatívny
výsluch. Keď sa na súd dostavila, pracovníčky súdu jej oznámili, že JUDr. J. F., ktorá ju
predvolala, bola preradená na iné pracovné miesto, jej žaloba bola pridelená Mgr. P., ktorá
potrebuje čas na oboznámenie sa so žalobou sťažovateľky.
Konanie o žalobe pokračovalo takto:
20. 1. 1999 sa malo konať prvé pojednávanie. Pojednávanie sa neuskutočnilo
z dôvodu zahraničného pobytu právnej zástupkyne žalovanej strany;
10. 3. 1999 sa konalo pojednávanie, na ktoré sa žalovaná strana opäť
nedostavila, ale predložila súdu ospravedlnenie neúčasti. Pojednávanie sa konalo
v neprítomnosti žalovanej strany;
listom z 18. 3. 1999 súd vyzval právnu zástupkyňu odporcu na zaslanie dokladu
ohľadne neprítomnosti na pojednávaniach dňa 20. 1. 1999 a 10. 3. 1999, a to na základe
požiadavky právnej zástupkyne Ing. K. Právna zástupkyňa odporcu výzvu súdu nesplnila
a súd kontrolu splnenia tejto výzvy nikdy nevykonal;
5. 5. 1999 sa malo konať pojednávanie, ktoré sa odročilo z dôvodu
nekompletnosti súdneho senátu;
25. 6. 1999 sa uskutočnilo súdne pojednávanie;
29. 9. 1999 sa konalo súdne pojednávanie, na ktorom súd vypočul jedného
svedka;
19. 11. 1999 sa konalo ďalšie súdne pojednávanie. Súd na pojednávanie
predvolal 4 svedkov, vypočul však iba jedného a konanie odročil z dôvodu „neodkladných
povinností členky senátu pani B.“ na 2. 2. 2000;
2. 2. 2000 sa nekonalo pre chorobu žalobkyne, ktorá včas prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne požiadala o ospravedlnenie svojej neúčasti;
5. 4. 2000 sa konalo súdne pojednávanie, kde súd vypočul dvoch svedkov;
31. 5. 2000 ďalšie pojednávanie s výsluchom jedného svedka;
23. 6. 2000 súd na pojednávaní vypočul ďalšieho svedka;
13. 2. 2002 sa konalo súdne pojednávanie, na ktorom súd vypočul dvoch svedkov;
15. 5. 2002 súd vykonal pojednávanie s výsluchom jednej svedkyne, ďalšie
pojednávanie odročil na 6. 9. 2002.»
K právnej podstate porušenia svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov okresným súdom sťažovateľka uviedla, že jej vec predložená na rozhodnutie
okresnému súdu nie je zložitá, a že „Prekážkou rozhodnutia o veci nie sú nejasnosti
ohľadne skutkového stavu, identifikácie prameňov práva, vymedzenia rozsahu relevantných
právnych noriem, ani ohľadne právnych argumentov účastníkov konania“.
Sťažovateľka ďalej zastáva názor, že „v okolnostiach prípadu .nepostupovala takým
spôsobom, ktorý možno hodnotiť ako správanie, ktoré zapríčinilo, že Okresný súd
Bratislava III kvôli nemu nemohol rozhodnúť o žalobe podanej vo veci 12 C 134/96“.
Sťažovateľka tvrdí, že „V porovnaní s väčšinou konaní o zbytočných prieťahoch
v rozhodovaní všeobecného súdu, kde príčinou pre vznesenie námietky o porušení
základného práva bola nečinnosť alebo pomalá činnosť všeobecného súdu, v okolnostiach
prípadu ide o činnosť súdu (úkony súdu), ktorá nesmeruje k odstráneniu stavu právnej
neistoty, ale ktorá tento stav zachováva“.
Ďalej sťažovateľka vyslovuje názor, že „Pre uplatnenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov má zásadný význam účinnosť, a nie rozsah činnosti sudcu.
Očividne nadbytočná, celkom zbytočná, ale aj pravdepodobne neúčinná, činnosť sudcu
nemôže mať povahu činnosti, ktorou sa súd a sudca zbaví zodpovednosti za to,
že oprávnenej osobe nezabezpečil dostupnosť práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov“.
Sťažovateľka sa domnieva, že okresný súd sa v jej veci dopúšťa prieťahov v celom
konaní, ale pre prípad, že by ústavný súd nezistil dôvody pre hodnotenie činnosti okresného
súdu „ako súhrnu nečinnosti a nesprávnej činnosti, ktorá ako celok má za následok postup
súdu so zbytočnými prieťahmi, je možné v postupe Okresného súdu Bratislava III
identifikovať rad časových úsekov, keď k zbytočným prieťahom došlo“. Nadväzne na to
konkretizuje, o ktoré úkony okresného súdu a o ktoré obdobia podľa nej ide.
K tej časti petitu, ktorou sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd určil okresnému
súdu lehotu, do ktorej bude povinný o jej žalobe rozhodnúť, argumentuje najmä tým,
že „Túto možnosť možno odvodiť metódami konkrétneho právneho výkladu v spojení čl. 127
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky“. Ďalej argumentuje tým, že „Vo vzťahu
k zabezpečeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov by nespojenie príkazu
vydaného podľa čl. 127 ods. 2 s určením lehoty pre upustenie od nečinnosti a zjednanie
nápravy v stave zapríčinenom nečinnosťou orgánu verejnej moci malo za následok
uprednostnenie záujmu nečinného orgánu verejnej moci pred ústavou chráneným záujmom
poškodenej osoby. Spravodlivá rovnováha právom chránených záujmov by utrpela ujmu
odporujúcu účelu úpravy čl. 1 ods. 1 ústavy“.
Pokiaľ ide o právnu argumentáciu sťažovateľky k návrhu na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia, poukazuje v nej predovšetkým na stabilizovanú judikatúru
ústavného súdu
a ďa
55555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555
55555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555
55555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555
55555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555
55555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555555
66666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666
66666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666666
žiadosti ústavného súdu k opodstatnenosti prijatej sťažnosti písomne vyjadrili obaja
účastníci konania.
Okresný súd zastúpený jeho predsedom v liste č. Spr. 3596/02 z 15. novembra 2002
okrem iného uviedol: „Je mi známe i to, že pri pracovných veciach má byť zabezpečená
osobitná rýchlosť konania vzhľadom na závažnosť a dopad súdneho konania pre
navrhovateľa. Práve zabezpečenie, čo len primeranej rýchlosti súdnych konaní
v pracovných veciach, sú pre náš súd problémom“.
Ďalej sa zmieňuje o tom, že okresný súd v rámci prevzatia agendy od bývalého
Okresného súdu Bratislava – vidiek prevzal aj právnu vec sťažovateľky a poukazuje
na nedostatočné personálne obsadenie súdu, a s tým súvisiacu preťaženosť sudcov,
čomu pripisuje aj to, že toto konanie trvá viac než šesť rokov.
Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k argumentácii okresného
súdu k meritu sťažnosti konštatovala, že „z hľadiska konania pred ústavným súdom k nej
niet čo právne významné dodať“.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú
sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov konania, ich zástupcov
a verejnosti len na základe obsahu sťažnosti a dotknutého súdneho spisu.
II.
Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, stanoviska okresného súdu a pripojeného spisu
ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania v predmetnej veci od podania žaloby
až do 22. novembra 2002, kedy bol ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn.
Sťažovateľka podala 31. júla 1996 žalobu bývalému Okresnému súdu Bratislava –
vidiek vo veci určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru, ktorú jej dal jej
zamestnávateľ F., spol. s r. o.
Okresný súd Bratislava – vidiek listom z 22. októbra 1996 vyzval sťažovateľku
na predloženie aktuálneho výpisu z obchodného registra odporcu, čo sťažovateľka urobila
4. novembra 1996. Súčasne bol na vyjadrenie k žalobe vyzvaný žalovaný, ktorý tak urobil
11. novembra 1996.
Agendu bývalého Okresného súdu Bratislava – vidiek prevzal okresný súd, ktorý
22. januára 1997 predvolal sťažovateľku na informatívny výsluch. Po jej dostavení sa
na súd jej bolo oznámené, že došlo k zmenám v zložení senátu.
Prvé pojednávanie vo veci, ktoré bolo nariadené na 20. január 1999, sa neuskutočnilo
z dôvodu, že právna zástupkyňa žalovaného 12. januára 1999 ospravedlnila svoju neúčasť.
Podľa úradného záznamu z 19. januára 1999 ospravedlnila právna zástupkyňa
sťažovateľky svoju mandantku, že sa nezúčastní na nariadenom pojednávaní z dôvodu,
že to považuje za neúčelné, keďže jej bolo doručené ospravedlnenie žalovanej strany.
Dňa 18. januára 1999 doplnila (rozšírila) sťažovateľka svoju žalobu o ďalšie nároky
vyplývajúce z neplatného rozviazania pracovného pomeru.
Dňa 25. januára 1999 vyzvala predsedníčka senátu oboch účastníkov konania,
aby okresnému súdu predložili v lehote 10 dní plnú moc pre svojich právnych zástupcov,
pretože tak doposiaľ neurobili.
Z úradného záznamu z 11. februára 1999 vyplýva, že uvedeného dňa ospravedlnila
právna zástupkyňa sťažovateľky právnu zástupkyňu žalovaného, že sa nezúčastní
na pojednávaní nariadenom na 10. marec 1999.
Dňa 3. marca 1999 požiadala sťažovateľka okresný súd, aby ospravedlnenie právnej
zástupkyne žalovaného neakceptoval.
Dňa 10. marca 1999 sa uskutočnilo prvé pojednávania v právnej veci sťažovateľky
bez prítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu; na tomto pojednávaní bola vypočutá
sťažovateľka. Pojednávanie bolo odročené na 5. máj 1999.
Dňa 18. marca 1999 vyzval okresný súd žalovaného, aby sa vyjadril k doplňujúcemu
návrhu sťažovateľky a súčasne bola právna zástupkyňa žalovaného požiadaná, aby
na predloženie dokladu ohľadne jej neprítomnosti na pojednávaniach nariadených
na 20. január 1999 a 10. marec 1999. Právna zástupkyňa žalovaného výzvu nesplnila
a okresný súd z toho nevyvodil žiadne dôsledky.
Pojednávanie nariadené na 5. máj 1999 bolo z dôvodu nekompletnosti senátu
odročené na 25. jún 1999.
Ďalšie pojednávanie vo veci, ktoré sa uskutočnilo 25. júna 1999, bolo odročené
na 29. september 1999.
Dňa 22. júla 1999 predložila sťažovateľka okresnému súdu zoznam svedkov, ktorých
žiada vo veci vypočuť, ako aj ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania.
Dňa 29. septembra 1999 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, na ktorom bol vypočutý
jeden svedok. Nový termín pojednávania bol určený na 19. november 1999.
Dňa 19. novembra 1999 bolo uskutočnené pojednávanie, na ktorom bol zo štyroch
predvolaných svedkov vypočutý iba jeden. Po hodine a pol súd pojednávanie odročil
z dôvodu „neodkladných povinností členky senátu“ na 2. február 2000.
Dňa 2. februára 2000 sa pojednávanie neuskutočnilo pre práceneschopnosť
sťažovateľky, ktorú právna zástupkyňa vopred ospravedlnila.
Dňa 5. apríla 2000 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie vo veci, ktoré bolo
po vypočutí dvoch svedkov odročené na 31. máj 2000.
Dňa 31. mája 2000 sa konalo ďalšie pojednávanie, na ktorom bol vypočutý jeden
svedok. Súd pojednávanie odročil na 23. jún 2000.
Dňa 23. júna 2000 na pojednávaní bol vypočutý jeden svedok. Súd odročil
pojednávanie na neurčito s tým, že okresný súd uložil právnym zástupcom účastníkov
konania, aby mu v lehote 30 dní predložili písomné návrhy na vykonanie ďalšieho
dokazovania.
Dňa 23. augusta 2000 okresný súd urguje právnych zástupcov účastníkov konania
na splnenie uloženej povinnosti, avšak prípis zasiela Ing. G., ktorý už v tom čase
sťažovateľku nezastupoval.
Ďalšiu výzvu s rovnakým obsahom zaslal okresný súd obom právnym zástupcom
účastníkov konania 21. novembra 2000 a 22. januára 2001.
Dňa 31. mája 2001 odvoláva sťažovateľka plnú moc doterajšej právnej zástupkyni.
Dňa 13. marca 2002 sa konalo ďalšie pojednávanie, na ktorom okresný súd vypočul
dvoch svedkov.
Na pojednávaní konanom 15. mája 2002 okresný súd vykonal ďalšie dokazovanie
výsluchom dvoch svedkov.
Dňa 6. septembra 2002 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, na ktorom bol vykonaný
výsluch jedného svedka. Pojednávanie bolo odročené s tým, že budú žiadané doklady
od Sociálnej poisťovne ohľadne započítanej doby zamestnania sťažovateľky. Táto výzva
bola zaslaná adresátovi 10. septembra 2002 a odpoveď bola doručená okresnému súdu
25. septembra 2002.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno zásadne
dosiahnuť právoplatným rozhodnutím“.
K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou sa
obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí,
aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, príp. vykonali rôzne úkony
(bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. I. ÚS 10/98, II. ÚS 64/99,
Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje
tri kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie
účastníka konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje
aj povahu prejednávanej veci.
Preskúmaním doterajšieho priebehu konania vo veci sp. zn. 12 C 134/96 pred
okresným súdom ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:
1. Predmetom konania pred okresným súdom je určenie neplatnosti výpovede
z pracovného pomeru. Ústavný súd zastáva názor, že pracovnoprávny spor týkajúci sa
skončenia pracovného pomeru, resp. rozhodnutia
nep1
11111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111
11111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111
11111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111
11111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111
11111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111
11111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111
1111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111111v pomer
ne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená aj metodika postupu
všeobecných súdov v týchto sporoch.
Aj v prípade, že by ústavný súd kvalifikoval rozhodovanie (a zisťovanie právne
relevantných dôkazov) v danej veci s ohľadom na okolnosti prípadu ako právne a fakticky
náročnejšie, než tomu vo všeobecnosti v týchto sporoch je, nie je možné celkové doterajšie
trvanie konania, jeho priebeh a doteraz dosiahnuté výsledky považovať za dôsledok
vyvolaný právnou alebo faktickou zložitosťou prejednávanej veci. Netvrdí to napokon ani
okresný súd vo vyjadrení k sťažnosti sťažovateľky zaslanom ústavnému súdu.
Doterajšia dĺžka súdneho konania nemôže byť akceptovaná aj z toho dôvodu,
že vo veci, v ktorej sa namietajú zbytočné prieťahy, ide o pracovný spor, v ktorom sa
pre sťažovateľku rieši existenčná otázka. Takouto otázkou je trvanie pracovného pomeru,
ktorého jestvovanie je základom pre príjem sťažovateľky zabezpečujúci jej živobytie,
príp. je aj zdrojom pre financovanie spoločnej domácnosti. V týchto sporoch by mal súd
postupovať čo najrýchlejšie a efektívne. Ústavný súd je toho názoru, že v tejto veci okresný
súd neprihliadal v dostatočnej miere na uvedenú povahu sporu a ani na to, o čo v ňom
sťažovateľke ide.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v konaní sp. zn. 12 C 134/96, bolo správanie sťažovateľky ako účastníčky
súdneho konania. Na základe predloženého spisu okresného súdu ústavný súd konštatuje,
že na celkovej dĺžke konania sa čiastočne pričinila aj sťažovateľka, resp. jej právni
zástupcovia, keď v pôvodnom návrhu na začatie konania sa domáhala iba určenia
neplatnosti výpovede z pracovného pomeru a až podaním z 18. januára 1999 doplnila
(rozšírila) svoju žalobu o ďalšie nároky vyplývajúce z neplatného rozviazania pracovného
pomeru. Ďalej je možné zohľadniť v neprospech sťažovateľky nedostatočnú súčinnosť
spočívajúcu v neposkytnutí požadovaných podkladov (čo bolo uložené právnym zástupcom
účastníkov konania na pojednávaní konanom 23. júna 2000, pričom tak neurobili ani
napriek trom urgenciám z 23. augusta 2000, zo 14. novembra 2000 a z 11. januára 2001),
ako aj to, že v priebehu konania zmenila štyrikrát svojho právneho zástupcu, pričom plnú
moc pre prvého právneho zástupcu predložila až po výzve súdu z 25. januára 1999. Napriek
tomu však ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka neprispela podstatnejším spôsobom
k prieťahom v konaní, a ani okresný súd netvrdil, že by svojím správaním ovplyvnila jeho
doterajšiu celkovú dĺžku.
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným
prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.
V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že súdne konanie, ktoré
v právnej veci sťažovateľky začalo 31. júla 1996, je stále vedené na súde prvého stupňa
bez toho, aby bolo do dňa vydania tohto nálezu rozhodnuté vo veci samej. Vyplýva to
z informácie, ktorú poskytol okresný súd ústavnému súdu 18. marca 2003.
V sledovanom období nariadil okresný súd vo veci sťažovateľky celkom
12 pojednávaní (20. januára 1999, 10. marca 1999, 25. júna 1999, 29. septembra 1999,
19. novembra 1999, 2. februára 2000, 5. apríla 2000, 31. mája 2000, 23. júna 2000,
13. marca 2002, 15. mája 2002 a 6. septembra 2002), z ktorých jedno sa neuskutočnilo
pre ospravedlnenie právneho zástupcu odporcu (20. januára 1999), jedno pre nekompletnosť
senátu (5. mája 1999), jedno sa nekonalo pre nemoc sťažovateľky (2. februára 2000) a jedno
sa ukončilo predčasne z dôvodu „neodkladných povinností členky senátu“ (19. novembra
1999).
Na základe vyššie uvedeného ústavný súd konštatuje, že prvé obdobie zbytočných
prieťahov v konaní spôsobených okresným súdom je obdobie nečinnosti od podania žaloby
(t. j. od 31. júla 1996) do nariadenia prvého pojednávania vo veci (20. januára 1999), teda
v trvaní viac než 29 mesiacov.
Ďalším obdobím nečinnosti okresného súdu, ktoré malo výrazný vplyv na doterajšiu
dĺžku konania, ktoré treba považovať za zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,
je obdobie od 23. júna 2000 do 13. marca 2002. Ústavný súd sa stotožňuje s tvrdením
sťažovateľky, že v uvedenom časovom období neurobil okresný súd žiaden úkon slúžiaci
na odstránenie stavu jej právnej neistoty. V tomto časovom období síce okresný súd
opakovane vyzýval právnych zástupcov účastníkov, aby mu predložili ďalšie návrhy
na doplnenie dokazovania, avšak prípis zaslal Ing. G., ktorý v tom čase už sťažovateľku
nezastupoval, čo bolo zistiteľné zo súdneho spisu. Pasivitu účastníkov, resp. ich právnych
zástupcov, ponechal okresný súd bez povšimnutia.
K nedostatočnej dynamickosti priebehu súdneho konania, v ktorom opakovane
dochádzalo k niekoľkomesačným obdobiam nečinnosti, prispelo napr. aj odročenie
pojednávania nariadeného na 5. máj 1999 z dôvodu nekompletnosti senátu a predčasné
odročenie pojednávania nariadeného na 19. november 1999 „z dôvodu neodkladných
povinností členky senátu“.
Posudzujúc postup okresného súdu ako celok ústavný súd konštatuje, že tento súd
koná a rozhoduje o právach sťažovateľky v neprimeraných časových odstupoch, a preto
vyhodnotil jeho konanie ako neefektívne. To nesvedčí o tom, že by súd svoj procesný
postup organizoval tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby bola vec
čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá (§ 6 a § 100 ods. 1 a § 114 Občianskeho súdneho
poriadku), teda aby smerovalo k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.
Obranu okresného súdu spočívajúcu vo vysokom nápade vecí a v personálnych
problémoch ako dôvodu, ktorý by mal byť objektívnou príčinou spôsobujúcou prieťahy
v konaní, ústavný súd neakceptoval. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu
(napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát
musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže
v čase konania zabezpečiť primeraný počet pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát povinnosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní. Tento právny názor je konformný s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
IV.
Sťažovateľka ďalej žiadala, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia jej
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil okresnému súdu konať o jej žalobe
bez zbytočných prieťahov a rozhodnúť do dvoch mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, príp. nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo
iný zásah, príp. prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal.
Ústavný súd v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde
prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 12 C 134/96 konal bez
zbytočných prieťahov.
Ústavný súd nevyhovel tej časti návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka
domáhala, aby určil okresnému súdu lehotu, do ktorej má vo veci sťažovateľky meritórne
rozhodnúť. Ústavný súd vychádzal predovšetkým z toho, že sťažovateľkou požadované
stanovenie lehoty, do ktorej by mal okresný súd rozhodnúť o jej žalobe, nemá ústavnú
oporu. Ústava a zákon o ústavnom súde umožňujú ústavnému súdu v prípade, že porušenie
práv alebo slobôd sťažovateľa vzniklo nečinnosťou, prikázať, aby ten, kto tieto práva
a slobody porušil, vo veci konal (bez zbytočných prieťahov).
Okrem toho ústavný súd zastáva názor, že stanovenie lehoty na konanie, ktorým by
sa sledovalo vydanie rozhodnutia o merite veci, by mohlo ohroziť dosiahnutie účelu
občianskeho súdneho konania.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie“.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané
finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 25 000 Sk. Dôvody, z ktorých sa domáha priznania primeraného finančného
zadosťučinenia, sú podrobnejšie uvedené v bode I tohto nálezu.
Podľa názoru
61616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161
61616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161
61616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161
61616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161
61616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161
61616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161
6161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616161616 do
úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie do pôvodného stavu. Tak je
tomu aj v danom prípade. Z toho dôvodu prichádza do úvahy primerané finančné
zadosťučinenie, ktoré je peňažnou hodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS
15/02). Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo
zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa
pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie
nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.
Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal
bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci.
Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci sp. zn. 12 C 134/96,
berúc do úvahy, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby výraznou mierou nepričinila,
a zohľadňujúc aj konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľky sprevádzanej
pocitom neistoty, útrap a bezprávia, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd
považoval priznanie sumy 25 000 Sk, teda vo výške požadovanej sťažovateľkou,
za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom JUDr. E. Cs., advokátkou
A. k., B. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc slovenských korún) z dôvodu trov jej
právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné
vyhotovenie sťažnosti), pričom úhrada za jeden úkon právnej pomoci predstavuje 3 900 Sk
(základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej pomoci bola nominálna mesačná
mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške
11 693 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľky dvakrát náhradu
režijného paušálu po 100 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a 25
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. marca 2003