Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 504/2019

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)

a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

sťažovateľa , , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, vo veci

namietaného porušenia základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove č. k. -182

zo 4. júna 2019 a č. k. -201 z 19. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,

(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -182 zo 4. júna 2019 a č. k. -201 z 19. júla 2019.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní o správnej

žalobe sťažovateľa (žalobcu) z 10. decembra 2015, ktorou sa domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prešov, Okresného

dopravného inšpektorátu Prešov (ďalej len „žalovaný“) č. p. ORPZ-PO-ODI-208-026/2014

z 22. septembra 2015, krajský súd (v poradí druhým) rozsudkom č. k. -34

z 28. februára 2019 (v senáte zloženom z predsedníčky senátu a zo sudcov

) zrušil rozhodnutie žalovaného č. p. ORPZ-PO-ODI-208-

026/2014 z 22. septembra 2015, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a zároveň podľa

(ďalej aj „“) priznal sťažovateľovi náhradu

trov konania proti žalovanému.

3. Následne krajský súd uznesením č. k. -52 z 3. júna 2019 (vydaným

vyšším súdnym úradníkom) rozhodol, že žalovaný je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy

konania (pred správnym súdom) v celkovej sume 207,76 €, ktorá zahŕňa odmenu za jeden

úkon právnej služby vykonanej v roku 2019 v sume 163,33 € spolu s jedným režijným

paušálom v sume 9,80 €, plus 20 % DPH, na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote

pätnástich dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

4. Osobitným uznesením č. k. -182 zo 4. júna 2019 (vydaným vyšším

súdnym úradníkom) krajský súd rozhodol, že žalovaný je povinný uhradiť sťažovateľovi

trovy (kasačného) konania v celkovej sume 296,17 €, ktorá zahŕňa odmenu za jeden úkon

právnej služby – podanie kasačnej sťažnosti zo 14. februára 2017 v sume 147,33 € spolu

s jedným režijným paušálom v sume 8,84 €, ako aj zaplatený súdny poplatok za podanú

kasačnú sťažnosť v sume 140 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote pätnástich

dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

4.1 Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal v zmysle jeho

poučenia sťažnosť, v ktorej poukázal na to, že „je platcom DPH, pričom mu pri

rozhodovaní nebolo priznané navýšenie 20 % DPH. Zároveň namietal nepriznanie náhrady

trov konania v konaní pred krajským súdom (zaplatený súdny poplatok, prevzatie

zastúpenia, podanie žaloby a účasť na pojednávaní).“.

4.2 Krajský súd uznesením č. k. -201 z 19. júla 2019 zmenil uznesenie

krajského súdu č. k. -182 zo 4. júna 2019 tak, že uložil žalovanému povinnosť

uhradiť sťažovateľovi trovy (kasačného) konania v celkovej sume 327,40 €, ktorá zahŕňa

odmenu za jeden úkon právnej služby – podanie kasačnej sťažnosti zo 14. februára 2017

v sume 147,33 € spolu s jedným režijným paušálom v sume 8,84 €, plus 20 % DPH, ako aj

zaplatený súdny poplatok za podanú kasačnú sťažnosť v sume 140 € na účet právneho

zástupcu sťažovateľa v lehote pätnástich dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

V odôvodnení uvedeného rozhodnutia krajský súd poukázal na to, že ním rozhodol len

o náhrade trov kasačného konania v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. decembra 2018, ktorým

zrušil (v poradí prvý) rozsudok krajského súdu č. k. -89 z 21. decembra 2016,

vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľovi priznal nárok

na náhradu trov kasačného konania. Námietku sťažovateľa o nepriznaní trov konania

pred krajským súdom (správnym súdom) vyhodnotil ako nedôvodnú.

5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že mu boli priznané trovy konania za úsek

konania v správnom súdnictve pred najvyšším súdom (kasačným súdom) a trovy konania

za úsek konania v správnom súdnictve pred krajským súdom (správnym súdom) po vydaní

rozsudku najvyššieho súdu, avšak neboli mu priznané trovy konania v správnom súdnictve

pred krajským súdom (správnym súdom) pred vydaním rozsudku najvyššieho súdu, čím

došlo k porušeniu jeho „ústavných práv“ na spravodlivý súdny proces. Na základe

uvedeného sťažovateľ namieta, že krajský súd pri vydaní uznesení č. k. -182

zo 4. júna 2019 a č. k. -201 z 19. júla 2019 postupoval zjavne arbitrárne, pretože

„vôbec neuviedol, z akých dôvodov a bez akejkoľvek v opory v zákone ukrátil sťažovateľa

na jeho právnom nároku na náhradu trov konania“.

6. Okrem toho sťažovateľ namieta, že „v súdnom spise predmetného konania

v správnom súdnictve (č. k. a čl. k. absentuje akýkoľvek dôkaz

(doklad) o tom, že Krajský súd v Prešove... bol obsadený tzv. zákonným sudcom“.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „si nesplnil povinnosť preukázať zákonnosť

konajúceho senátu v intenciách ústavného článku 48 ods. 1 SR v č. k.

a v č. k. ... Prvou povinnosťou Krajského súdu Prešov je/bolo odstrániť

pochybnosť možnosti ovplyvňovania pridelenia vecí č. k. a č. k. .

Táto povinnosť odstránenia pochybnosti pre Krajský súd Prešov je daná zákonom v ust.

Druhou povinnosťou Krajského súdu Prešov je/bolo

preukázať splnenie podmienky náhodného výberu podľa odseku 1

Z. z. Podmienka je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov.

Splnenie tejto zákonnej podmienky pre Krajský súd Prešov vyplýva z § 51 ods. 2 zákona č.

Sťažovateľ nemohol odôvodniť kasačnú sťažnosť zo dňa 14. 2. 2017 aj

dôvodom – nesprávne obsadený krajský súd (nezákonný sudca), lebo Krajský súd v Prešove

sťažovateľovi neumožnil preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi v súlade s § 51 odsek 9

, keďže v súdnom spise sa nenachádzali žiadne pomôcky, podľa

ktorých by to bolo možné, čím sa porušilo právo kontroly sťažovateľa.“.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby

ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru uzneseniami krajského súdu č. k. -182 zo 4. júna 2019

a č. k. -201 z 19. júla 2019 a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie

v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 415,15 €.

II.

Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu

8. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

11. Podľa ústavný súd návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

12. Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom

bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa

o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené

zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý

je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ). Pri uplatňovaní

právomoci podľa ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, , , , ). Úlohou ústavného

súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale

chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné ().

14. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska

ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie

opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska

všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , , ,

, ). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným

znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho

(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,

systematická súvislosť alebo požiadavka súladného výkladu zákonov a obdobných

všeobecne záväzných právnych predpisov ( ). Samozrejme, i v týchto

prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy

musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. ). V prípadoch nejasnosti

alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu

tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet

pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým

(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle totiž

neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu

aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie nepredstavuje iba

viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona ().

Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu

ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby

bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich

jednak z , ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,

ktorými je Slovenská republika viazaná.

15. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom

má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna

aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,

prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia

ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie

jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd

urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu

ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom

a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších

nerozpoznateľných kritérií (). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam (, ZNaU 100/2005).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu

č. k. -182 zo 4. júna 2019

16. Podľa ak o ochrane základných práv

a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný

súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

17. Ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

základných práv podľa a a práva podľa

dohovoru uznesením krajského súdu č. k. -182 zo 4. júna 2019 (vydaným

vyšším súdnym úradníkom), odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie, keďže na preskúmanie

napadnutého uznesenia bol podľa príslušný krajský súd (správny súd),

ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu poskytnúť ochranu označeným

právam sťažovateľa.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru uznesením krajského súdu č. k.

-201 z 19. júla 2019

18. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť

bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch.

20. Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

).

22. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou správneho súdneho

konania, a ako také spadá pod , prostredníctvom ktorého sa zaručuje

každému základné právo na súdnu ochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany

podľa môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (

a ), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je

základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení

s ), určuje zákonná úprava náhrady trov konania v správnom súdnictve

obsiahnutá v piatej hlave . Procesné predpisy, ktoré upravujú

náhradu trov konania v správnom súdnictve, preto treba vykladať v súlade s takto

vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.

23. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba

v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania

pristupuje len za celkom výnimočných okolností (, ,

), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,

ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.

24. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ by

bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného

právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny

rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu), či celkom

nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (, ,

, , ).

25. Preskúmaním napadnutého uznesenia o náhrade trov kasačného konania (bod 4.2)

ústavný súd nezistil, že by závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne

neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení Správneho

súdneho poriadku upravujúcich trovy konania v správnom súdnictve v spojení s príslušnými

ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

26. Námietka sťažovateľa, že krajský súd pri vydaní uznesenia č. k. -201

z 19. júla 2019 postupoval zjavne arbitrárne, pretože „vôbec neuviedol, z akých dôvodov

a bez akejkoľvek v opory v zákone ukrátil sťažovateľa na jeho právnom nároku na náhradu

trov konania“, nie je spôsobilá spochybniť jeho ústavnú udržateľnosť.

27. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu

správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

28. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd

po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník.

29. V danom prípade konanie o správnej žalobe sťažovateľa skončilo

právoplatnosťou rozsudku krajského súdu č. k. -34 z 28. februára 2019 (bod 2);

ústavného prieskumu uvedeného rozsudku krajského súdu sa sťažovateľ nedomáhal.

Následne krajský súd uznesením č. k. -52 z 3. júna 2019 (vydaným vyšším

súdnym úradníkom) rozhodol, že žalovaný je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania

(pred správnym súdom) v celkovej sume 207,76 € (bod 3). Hoci proti uvedenému uzneseniu

správneho súdu bola podľa prípustná sťažnosť, v ktorej sťažovateľ mohol

namietnuť, že mu nebola priznaná náhrada trov konania, napr. za zaplatený súdny poplatok

a za úkony právnej služby, akými sú prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie

správnej žaloby na súde, účasť na konaní pred súdom a pod., sťažovateľ ju nepodal.

O takejto sťažnosti rozhoduje správny súd, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Vo veci,

v ktorej koná a rozhoduje senát správneho súdu, je na rozhodnutie o sťažnosti oprávnený

predseda senátu. V prípade, ak správny súd zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie

konanie, je vyšší súdny úradník viazaný právnym názorom správneho súdu. Proti

rozhodnutiu o sťažnosti nie je prípustný opravný prostriedok a ako také ho možno napadnúť

ústavnou sťažnosťou. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neuviedol, aké skutočnosti mu

objektívne bránili, aby tento opravný prostriedok, ktorý mu priznáva zákon na ochranu jeho

základných práv a slobôd, vyčerpal.

30. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že sťažovatelia nemajú podľa ,

a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch

ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej

ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný

ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika

vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv

a slobôd na úrovni jeho právomocí ( v spojení s Civilného

sporového poriadku). Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné

právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody

a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného

práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa

(m. m. , , , ). Ak

o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv

alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych

a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je

právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená ().

31. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom

prípade niet žiadnej spojitosti medzi uznesením krajského súdu č. k. -201

z 19. júla 2019 a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1

uznesením krajského súdu č. k. -201 z 19. júla 2019

32. Podľa nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.

Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

33. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných

garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou

zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,

ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce

upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná

zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody

a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. , ).

34. Zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené podmienky

na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade

s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu; ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými

sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte

(napr. , , , , , );

ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť

v zmysle procesného kódexu alebo pre iné ďalšie dôvody (m. m. ,

).

35. Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca,

resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48

ods. 1 , ako aj z dohovoru, a rozhodnutie vydané v takomto konaní preto

nemôže byť ústavne akceptovateľné (m. m. ).

36. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom

na naplnenie podmienok spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zákonnosť

súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda

obsadený zákonným spôsobom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).

37. Podľa o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný

sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade

so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd

rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na

konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom

rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným

sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.

38. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno

vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.

39. Podľa § 3 ods. 10 zákona o súdoch súdy sú povinné používať pri výkone

súdnictva, najmä pri prideľovaní a prerozdeľovaní vecí, vedení súdnych registrov

a vyhotovovaní rozhodnutí a iných písomností programové a technické prostriedky

schválené Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).

40. Podľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie

súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce...

41. Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce

rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu

pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

42. Podľa § 51 ods. 1 prvej vety zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak,

veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým

senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov

a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť

ovplyvňovania pridelenia vecí.

43. Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1

je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo

súdnych úradníkov.

44. Podľa správne súdy konajú a rozhodujú v senátoch, ak tento

zákon neustanovuje, že rozhoduje sudca alebo predseda senátu. Všetci členovia senátu sú si

pri rozhodovaní rovní. Ak koná a rozhoduje sudca, prislúchajú mu práva, ktoré sú inak

vyhradené senátu alebo predsedovi senátu.

45. Podľa na krajskom súde vo veciach správneho súdnictva konajú

a rozhodujú sudcovia správneho kolégia v trojčlenných senátoch zložených z predsedu

a dvoch sudcov.

46. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľova

argumentácia odôvodňujúca porušenie jeho základného práva podľa

nesmeruje k tomu, že by v konaní o správnej žalobe rozhodovali iní ako zákonným

kritériám zodpovedajúci sudcovia (teda iní ako sudcovia určení v súlade s rozvrhom práce

miestne, vecne a funkčne príslušného súdu), resp. senát v nesprávnom zložení,

ale sťažovateľ namieta v podstate to, že v spise krajského súdu absentuje doklad

(potvrdenie) o náhodnom výbere senátu krajského súdu rozhodujúceho o správnej žalobe,

ktorý by mu umožnil preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi, resp. senátu. Ak bolo

uvedené, základnému právu podľa zodpovedá povinnosť súdu prideliť

vec zákonnému sudcovi, resp. senátu podľa pravidiel ustanovených v zákone a rozvrhu

práce, nie však administratívne zaznamenať náhodný výber členov senátu v súdnom spise,

resp. vydať stranám konania doklad (potvrdenie) o tom, že sa náhodný výber uskutočnil.

47. Rozvrhy práce krajského súdu sú verejne prístupné na internetovej stránke

˂https://obcan.justice.sk˃.

48. Podľa v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách „V mene

Slovenskej republiky“ uvedie označenie správneho súdu, mená a priezviská sudcov

rozhodujúcich vo veci, presné označenie účastníkov konania a ich zástupcov, účasť

prokurátora, označenie prejednávanej veci, znenie výroku, odôvodnenie, poučenie

o prípustnosti kasačnej sťažnosti, o lehote na podanie kasačnej sťažnosti, o náležitostiach

kasačnej sťažnosti, o povinnom zastúpení advokátom v kasačnom konaní alebo

o neprípustnosti opravného prostriedku, deň a miesto vyhlásenia.

49. Podľa v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie označenie

správneho súdu, ktorý ho vydal, označenie účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie,

poučenie o opravnom prostriedku a deň a miesto vydania uznesenia.

50. Ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k namietanému

porušeniu základného práva podľa nemá žiadnu ústavnoprávnu

relevanciu, pretože skutočnosť, že sťažovateľ (ktorý podľa prvej vety musel

byť v konaní pred správnym súdom zastúpený advokátom, pozn.) nebol subjektívne

spôsobilý zistiť zloženie senátu krajského súdu rozhodujúceho o správnej žalobe, nie je

dôvodom na to, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva.

51. Z napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. -201 z 19. júla 2019

rovnako nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému

zásahu do základného práva sťažovateľa podľa , preto ústavný súd

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom

súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.

52. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. decembra 2019

Jana Baricová

predsedníčka senátu