Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 504/2019
PDF · 501.43 KB
No categories available
I. ÚS 504/2019
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. decembra 2019
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Jany Baricovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Rastislava Kaššáka a Miloša Maďara predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
sťažovateľa , , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Remetom, Masarykova 2, Prešov, vo veci
namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Prešove č. k. 2 S 47/2015-182
zo 4. júna 2019 a č. k. 2 S 47/2015-201 z 19. júla 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Vymedzenie napadnutého rozhodnutia a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť , ,
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 2 S 47/2015-182 zo 4. júna 2019 a č. k. 2 S 47/2015-201 z 19. júla 2019.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a priložených príloh vyplýva, že v konaní o správnej
žalobe sťažovateľa (žalobcu) z 10. decembra 2015, ktorou sa domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia Okresného riaditeľstva Policajného zboru Prešov, Okresného
dopravného inšpektorátu Prešov (ďalej len „žalovaný“) č. p. ORPZ-PO-ODI-208-026/2014
z 22. septembra 2015, krajský súd (v poradí druhým) rozsudkom č. k. 2 S 16/2019-34
z 28. februára 2019 (v senáte zloženom z predsedníčky senátu a zo sudcov
) zrušil rozhodnutie žalovaného č. p. ORPZ-PO-ODI-208-
026/2014 z 22. septembra 2015, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a zároveň podľa
§ 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) priznal sťažovateľovi náhradu
trov konania proti žalovanému.
3. Následne krajský súd uznesením č. k. 2 S 16/2019-52 z 3. júna 2019 (vydaným
vyšším súdnym úradníkom) rozhodol, že žalovaný je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy
konania (pred správnym súdom) v celkovej sume 207,76 €, ktorá zahŕňa odmenu za jeden
úkon právnej služby vykonanej v roku 2019 v sume 163,33 € spolu s jedným režijným
paušálom v sume 9,80 €, plus 20 % DPH, na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote
pätnástich dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
4. Osobitným uznesením č. k. 2 S 47/2015-182 zo 4. júna 2019 (vydaným vyšším
súdnym úradníkom) krajský súd rozhodol, že žalovaný je povinný uhradiť sťažovateľovi
trovy (kasačného) konania v celkovej sume 296,17 €, ktorá zahŕňa odmenu za jeden úkon
právnej služby – podanie kasačnej sťažnosti zo 14. februára 2017 v sume 147,33 € spolu
s jedným režijným paušálom v sume 8,84 €, ako aj zaplatený súdny poplatok za podanú
kasačnú sťažnosť v sume 140 € na účet právneho zástupcu sťažovateľa v lehote pätnástich
dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
4.1 Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu sťažovateľ podal v zmysle jeho
poučenia sťažnosť, v ktorej poukázal na to, že „je platcom DPH, pričom mu pri
rozhodovaní nebolo priznané navýšenie 20 % DPH. Zároveň namietal nepriznanie náhrady
trov konania v konaní pred krajským súdom (zaplatený súdny poplatok, prevzatie
zastúpenia, podanie žaloby a účasť na pojednávaní).“.
4.2 Krajský súd uznesením č. k. 2 S 47/2015-201 z 19. júla 2019 zmenil uznesenie
krajského súdu č. k. 2 S 47/2015-182 zo 4. júna 2019 tak, že uložil žalovanému povinnosť
uhradiť sťažovateľovi trovy (kasačného) konania v celkovej sume 327,40 €, ktorá zahŕňa
odmenu za jeden úkon právnej služby – podanie kasačnej sťažnosti zo 14. februára 2017
v sume 147,33 € spolu s jedným režijným paušálom v sume 8,84 €, plus 20 % DPH, ako aj
zaplatený súdny poplatok za podanú kasačnú sťažnosť v sume 140 € na účet právneho
zástupcu sťažovateľa v lehote pätnástich dní od právoplatnosti tohto uznesenia.
V odôvodnení uvedeného rozhodnutia krajský súd poukázal na to, že ním rozhodol len
o náhrade trov kasačného konania v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžk 11/2017 z 12. decembra 2018, ktorým
zrušil (v poradí prvý) rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 47/2015-89 z 21. decembra 2016,
vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň sťažovateľovi priznal nárok
na náhradu trov kasačného konania. Námietku sťažovateľa o nepriznaní trov konania
pred krajským súdom (správnym súdom) vyhodnotil ako nedôvodnú.
5. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti uvádza, že mu boli priznané trovy konania za úsek
konania v správnom súdnictve pred najvyšším súdom (kasačným súdom) a trovy konania
za úsek konania v správnom súdnictve pred krajským súdom (správnym súdom) po vydaní
rozsudku najvyššieho súdu, avšak neboli mu priznané trovy konania v správnom súdnictve
pred krajským súdom (správnym súdom) pred vydaním rozsudku najvyššieho súdu, čím
došlo k porušeniu jeho „ústavných práv“ na spravodlivý súdny proces. Na základe
uvedeného sťažovateľ namieta, že krajský súd pri vydaní uznesení č. k. 2 S 47/2015-182
zo 4. júna 2019 a č. k. 2 S 47/2015-201 z 19. júla 2019 postupoval zjavne arbitrárne, pretože
„vôbec neuviedol, z akých dôvodov a bez akejkoľvek v opory v zákone ukrátil sťažovateľa
na jeho právnom nároku na náhradu trov konania“.
6. Okrem toho sťažovateľ namieta, že „v súdnom spise predmetného konania
v správnom súdnictve (č. k. 2 S 47/2015 a čl. k. 2 S 16/2019 absentuje akýkoľvek dôkaz
(doklad) o tom, že Krajský súd v Prešove... bol obsadený tzv. zákonným sudcom“.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd „si nesplnil povinnosť preukázať zákonnosť
konajúceho senátu v intenciách ústavného článku 48 ods. 1 Ústavy SR v č. k. 2 S 47/2015
a v č. k. 2 S 16/2019... Prvou povinnosťou Krajského súdu Prešov je/bolo odstrániť
pochybnosť možnosti ovplyvňovania pridelenia vecí č. k. 2 S 47/2015 a č. k. 2 S 16/2019.
Táto povinnosť odstránenia pochybnosti pre Krajský súd Prešov je daná zákonom v ust.
§ 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. Druhou povinnosťou Krajského súdu Prešov je/bolo
preukázať splnenie podmienky náhodného výberu podľa § 51 odseku 1 zákona č. 757/2004
Z. z. Podmienka je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov.
Splnenie tejto zákonnej podmienky pre Krajský súd Prešov vyplýva z § 51 ods. 2 zákona č.
757/2004 Z. z. Sťažovateľ nemohol odôvodniť kasačnú sťažnosť zo dňa 14. 2. 2017 aj
dôvodom – nesprávne obsadený krajský súd (nezákonný sudca), lebo Krajský súd v Prešove
sťažovateľovi neumožnil preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi v súlade s § 51 odsek 9
zákona č. 757/2004 Z. z., keďže v súdnom spise sa nenachádzali žiadne pomôcky, podľa
ktorých by to bolo možné, čím sa porušilo právo kontroly sťažovateľa.“.
7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v petite ústavnej sťažnosti navrhuje, aby
ústavný súd po prijatí veci na ďalšie konanie vo veci samej nálezom vyslovil porušenie jeho
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uzneseniami krajského súdu č. k. 2 S 47/2015-182 zo 4. júna 2019
a č. k. 2 S 47/2015-201 z 19. júla 2019 a aby sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie
v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 415,15 €.
II.
Relevantná právna úprava a judikatúrne východiská ústavného súdu
8. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh na začatie konania
predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
v § 9 neustanovuje inak.
12. Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc, b) ktorý je podaný navrhovateľom
bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa
o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37, c) ktorý nemá náležitosti ustanovené
zákonom, d) ktorý je neprípustný, e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou, f) ktorý
je podaný oneskorene, g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je
založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných
práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je
vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto
právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné
súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,
ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Pri uplatňovaní
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 19/02, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Úlohou ústavného
súdu rovnako nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale
chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).
14. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti uprednostňuje materiálne poňatie
právneho štátu, ktoré spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska
ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie
opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska
všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07,
I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Všeobecný súd pri svojom rozhodovaní nie je doslovným
znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, dokonca sa musí od neho
(od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, ak to vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavou súladného výkladu zákonov a obdobných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, i v týchto
prípadoch sa musí vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy
musí založiť na racionálnej argumentácii (m. m. III. ÚS 72/2010). V prípadoch nejasnosti
alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu alebo v prípade rozporu
tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet
pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž
neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu
aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba
viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07).
Ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu
ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak, aby
bolo rozhodnutie v predmetnej veci akceptovateľné z hľadiska požiadaviek vyplývajúcich
jednak z ústavy, ako aj medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách,
ktorými je Slovenská republika viazaná.
15. Prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom
má za následok porušenie základných práv a slobôd, sú tie, v ktorých táto nesprávna
aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou jednotlivých noriem tohto práva,
prípadne s konkurenciou rôznych interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia
ústavných princípov, a naostatok za také možno považovať aj prípady svojvoľnej aplikácie
jednoduchého práva. Pojem svojvôle možno interpretovať na prípady, keď všeobecný súd
urobí taký výklad použitej právnej normy, ktorý je v extrémnom rozpore s právom na súdnu
ochranu a princípom spravodlivosti, alebo ho urobí v inom než zákonom ustanovenom
a v právnom myslení konsenzuálne akceptovanom význame či bez bližších
nerozpoznateľných kritérií (I. ÚS 533/2016). O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam (III. ÚS 264/05, ZNaU 100/2005).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu
č. k. 2 S 47/2015-182 zo 4. júna 2019
16. Podľa § 132 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak o ochrane základných práv
a slobôd sťažovateľa vo veci, ktorej sa ústavná sťažnosť týka, je príslušný rozhodovať iný
súd, ústavný súd uznesením ústavnú sťažnosť odmietne pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
17. Ústavný súd ústavnú sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 S 47/2015-182 zo 4. júna 2019 (vydaným
vyšším súdnym úradníkom), odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a) zákona o ústavnom súde
z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie, keďže na preskúmanie
napadnutého uznesenia bol podľa § 152 ods. 1 SSP príslušný krajský súd (správny súd),
ktorého právomoc predchádzala právomoci ústavného súdu poskytnúť ochranu označeným
právam sťažovateľa.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.
2 S 47/2015-201 z 19. júla 2019
18. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
19. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo prejednaná súdom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch.
20. Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
21. Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy).
22. Rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou správneho súdneho
konania, a ako také spadá pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom ktorého sa zaručuje
každému základné právo na súdnu ochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4
a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je
základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná úprava náhrady trov konania v správnom súdnictve
obsiahnutá v piatej hlave Správneho súdneho poriadku. Procesné predpisy, ktoré upravujú
náhradu trov konania v správnom súdnictve, preto treba vykladať v súlade s takto
vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu.
23. Ústavný súd posudzuje problematiku náhrady trov konania zásadne iba
v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania
pristupuje len za celkom výnimočných okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09,
IV. ÚS 481/2013), ak zistí, že rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu,
ktorý zakladá zjavný rozpor s princípmi spravodlivého súdneho konania.
24. Otázka náhrady trov konania dosahuje ústavnoprávnu dimenziu vtedy, pokiaľ by
bol v procese interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení všeobecne záväzného
právneho predpisu zo strany všeobecného súdu obsiahnutý prvok svojvôle alebo extrémny
rozpor s princípom spravodlivosti (napr. v dôsledku prílišného formalizmu), či celkom
nedostatočného odôvodnenia vydaného rozhodnutia (I. ÚS 156/2010, IV. ÚS 40/2011,
III. ÚS 47/2013, III. ÚS 457/2014, III. ÚS 609/2014).
25. Preskúmaním napadnutého uznesenia o náhrade trov kasačného konania (bod 4.2)
ústavný súd nezistil, že by závery krajského súdu boli svojvoľné alebo zjavne
neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení Správneho
súdneho poriadku upravujúcich trovy konania v správnom súdnictve v spojení s príslušnými
ustanoveniami vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
26. Námietka sťažovateľa, že krajský súd pri vydaní uznesenia č. k. 2 S 47/2015-201
z 19. júla 2019 postupoval zjavne arbitrárne, pretože „vôbec neuviedol, z akých dôvodov
a bez akejkoľvek v opory v zákone ukrátil sťažovateľa na jeho právnom nároku na náhradu
trov konania“, nie je spôsobilá spochybniť jeho ústavnú udržateľnosť.
27. Podľa § 175 ods. 1 SSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
správny súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
28. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník.
29. V danom prípade konanie o správnej žalobe sťažovateľa skončilo
právoplatnosťou rozsudku krajského súdu č. k. 2 S 16/2019-34 z 28. februára 2019 (bod 2);
ústavného prieskumu uvedeného rozsudku krajského súdu sa sťažovateľ nedomáhal.
Následne krajský súd uznesením č. k. 2 S 16/2019-52 z 3. júna 2019 (vydaným vyšším
súdnym úradníkom) rozhodol, že žalovaný je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania
(pred správnym súdom) v celkovej sume 207,76 € (bod 3). Hoci proti uvedenému uzneseniu
správneho súdu bola podľa § 152 ods. 1 SSP prípustná sťažnosť, v ktorej sťažovateľ mohol
namietnuť, že mu nebola priznaná náhrada trov konania, napr. za zaplatený súdny poplatok
a za úkony právnej služby, akými sú prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie
správnej žaloby na súde, účasť na konaní pred súdom a pod., sťažovateľ ju nepodal.
O takejto sťažnosti rozhoduje správny súd, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Vo veci,
v ktorej koná a rozhoduje senát správneho súdu, je na rozhodnutie o sťažnosti oprávnený
predseda senátu. V prípade, ak správny súd zruší napadnuté uznesenie a vec vráti na ďalšie
konanie, je vyšší súdny úradník viazaný právnym názorom správneho súdu. Proti
rozhodnutiu o sťažnosti nie je prípustný opravný prostriedok a ako také ho možno napadnúť
ústavnou sťažnosťou. Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti neuviedol, aké skutočnosti mu
objektívne bránili, aby tento opravný prostriedok, ktorý mu priznáva zákon na ochranu jeho
základných práv a slobôd, vyčerpal.
30. Ústavný súd už v minulosti judikoval, že sťažovatelia nemajú podľa ústavy,
zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch
ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využijú, ale sú povinní postupovať od súdnej
ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný
ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľmi ovplyvniť a jeho vnútorná logika
vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv
a slobôd na úrovni jeho právomocí (čl. 142 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 Civilného
sporového poriadku). Iba za predpokladu, že sťažovatelia vyčerpajú všetky im dostupné
právne prostriedky súdnej a inej právnej ochrany svojho základného práva alebo slobody
a pri ich uplatnení nie sú úspešní, môžu sa uchádzať o ochranu tohto základného
práva alebo slobody sťažnosťou podanou ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(m. m. IV. ÚS 193/2010, I. ÚS 178/2011, IV. ÚS 453/2011, III. ÚS 703/2017). Ak
o závažných procesných pochybeniach, ktorými sa porušujú aj niektoré zo základných práv
alebo slobôd, je oprávnený a povinný rozhodnúť všeobecný súd na základe riadnych
a mimoriadnych opravných prostriedkov upravených v príslušnom procesnom poriadku, je
právomoc ústavného súdu pred ich vyčerpaním vylúčená (IV. ÚS 10/02).
31. Na základe uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že v danom
prípade niet žiadnej spojitosti medzi uznesením krajského súdu č. k. 2 S 47/2015-201
z 19. júla 2019 a namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1
ústavy uznesením krajského súdu č. k. 2 S 47/2015-201 z 19. júla 2019
32. Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
33. Zásada zákonného sudcu predstavuje v právnom štáte jednu zo základných
garancií nezávislého a nestranného rozhodovania súdu a sudcu. Táto zásada je ústavnou
zárukou pre každého účastníka konania, že v jeho veci bude rozhodovať súd a sudcovia,
ktorí sú na to povolaní podľa vopred známych pravidiel, ktoré sú obsahom rozvrhov práce
upravujúcich prideľovanie súdnych prípadov jednotlivým sudcom tak, aby bola zachovaná
zásada pevného prideľovania súdnej agendy a aby bol vylúčený (pre rôzne dôvody
a rozličné účely) výber súdov a sudcov „ad hoc“ (m. m. I. ÚS 239/04, IV. ÚS 257/07).
34. Zákonným sudcom je sudca, ktorý spĺňa zákonom ustanovené podmienky
na funkciu sudcu. Okrem toho za zákonného sudcu treba pokladať sudcu určeného v súlade
s rozvrhom práce vecne a miestne príslušného súdu; ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými
sudcami sú všetci sudcovia určení rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie v senáte
(napr. I. ÚS 52/97, II. ÚS 47/99, II. ÚS 87/01, I. ÚS 115/02, III. ÚS 202/02, III. ÚS 116/06);
ako aj sudcu, ktorému boli veci pridelené z dôvodu vylúčenia iného sudcu pre zaujatosť
v zmysle procesného kódexu alebo pre iné ďalšie dôvody (m. m. II. ÚS 118/02,
35. Procesný postup, v ktorom o veci účastníka konania nerozhodol zákonný sudca,
resp. súd zriadený v súlade so zákonom, je nezlučiteľný s garanciami vyplývajúcimi z čl. 48
ods. 1 ústavy, ako aj z čl. 6 ods. 1 dohovoru, a rozhodnutie vydané v takomto konaní preto
nemôže byť ústavne akceptovateľné (m. m. III. ÚS 116/06).
36. Rozhodovanie veci zákonným sudcom (aj súdom) je základným predpokladom
na naplnenie podmienok spravodlivého procesu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zákonnosť
súdu musí byť okrem iného založená na jeho zložení. Súd zriadený zákonom musí byť teda
obsadený zákonným spôsobom (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci
Buscarini v. San Marino zo 4. 5. 2000).
37. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) zákonný
sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade
so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd
rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na
konanie a rozhodovanie v senáte. Účastník konania alebo strana v konaní, v ktorom
rozhoduje súd v senáte, nemá právo na vopred určeného sudcu spravodajcu. Zákonným
sudcom je aj sudca určený podľa odseku 4.
38. Podľa § 3 ods. 4 zákona o súdoch zmenu v osobe zákonného sudcu možno
vykonať len v súlade so zákonom a s rozvrhom práce.
39. Podľa § 3 ods. 10 zákona o súdoch súdy sú povinné používať pri výkone
súdnictva, najmä pri prideľovaní a prerozdeľovaní vecí, vedení súdnych registrov
a vyhotovovaní rozhodnutí a iných písomností programové a technické prostriedky
schválené Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“).
40. Podľa § 49 písm. a) zákona o súdoch predsedovia súdov zabezpečujú riadenie
súdov v oblasti výkonu súdnictva najmä rozvrhom práce...
41. Podľa § 50 ods. 1 zákona o súdoch na účely tohto zákona sa rozvrhom práce
rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi organizácia práce súdu
pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.
42. Podľa § 51 ods. 1 prvej vety zákona o súdoch ak tento zákon neustanovuje inak,
veci určené podľa predmetu konania sa v súlade s rozvrhom práce prideľujú jednotlivým
senátom alebo samosudcom náhodným výberom pomocou technických prostriedkov
a programových prostriedkov schválených ministerstvom tak, aby bola vylúčená možnosť
ovplyvňovania pridelenia vecí.
43. Podľa § 51 ods. 2 zákona o súdoch podmienka náhodného výberu podľa odseku 1
je splnená vtedy, ak sa má vec prideliť jednému z aspoň dvoch senátov, samosudcov alebo
súdnych úradníkov.
44. Podľa § 19 ods. 2 SSP správne súdy konajú a rozhodujú v senátoch, ak tento
zákon neustanovuje, že rozhoduje sudca alebo predseda senátu. Všetci členovia senátu sú si
pri rozhodovaní rovní. Ak koná a rozhoduje sudca, prislúchajú mu práva, ktoré sú inak
vyhradené senátu alebo predsedovi senátu.
45. Podľa § 23 ods. 1 SSP na krajskom súde vo veciach správneho súdnictva konajú
a rozhodujú sudcovia správneho kolégia v trojčlenných senátoch zložených z predsedu
a dvoch sudcov.
46. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že sťažovateľova
argumentácia odôvodňujúca porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy
nesmeruje k tomu, že by v konaní o správnej žalobe rozhodovali iní ako zákonným
kritériám zodpovedajúci sudcovia (teda iní ako sudcovia určení v súlade s rozvrhom práce
miestne, vecne a funkčne príslušného súdu), resp. senát v nesprávnom zložení,
ale sťažovateľ namieta v podstate to, že v spise krajského súdu absentuje doklad
(potvrdenie) o náhodnom výbere senátu krajského súdu rozhodujúceho o správnej žalobe,
ktorý by mu umožnil preveriť pridelenie veci zákonnému sudcovi, resp. senátu. Ak bolo
uvedené, základnému právu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy zodpovedá povinnosť súdu prideliť
vec zákonnému sudcovi, resp. senátu podľa pravidiel ustanovených v zákone a rozvrhu
práce, nie však administratívne zaznamenať náhodný výber členov senátu v súdnom spise,
resp. vydať stranám konania doklad (potvrdenie) o tom, že sa náhodný výber uskutočnil.
47. Rozvrhy práce krajského súdu sú verejne prístupné na internetovej stránke
˂https://obcan.justice.sk˃.
48. Podľa § 139 ods. 1 SSP v písomnom vyhotovení rozsudku sa po slovách „V mene
Slovenskej republiky“ uvedie označenie správneho súdu, mená a priezviská sudcov
rozhodujúcich vo veci, presné označenie účastníkov konania a ich zástupcov, účasť
prokurátora, označenie prejednávanej veci, znenie výroku, odôvodnenie, poučenie
o prípustnosti kasačnej sťažnosti, o lehote na podanie kasačnej sťažnosti, o náležitostiach
kasačnej sťažnosti, o povinnom zastúpení advokátom v kasačnom konaní alebo
o neprípustnosti opravného prostriedku, deň a miesto vyhlásenia.
49. Podľa § 149 ods. 1 SSP v písomnom vyhotovení uznesenia sa uvedie označenie
správneho súdu, ktorý ho vydal, označenie účastníkov konania a veci, výrok, odôvodnenie,
poučenie o opravnom prostriedku a deň a miesto vydania uznesenia.
50. Ústavný súd konštatuje, že argumentácia sťažovateľa vo vzťahu k namietanému
porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nemá žiadnu ústavnoprávnu
relevanciu, pretože skutočnosť, že sťažovateľ (ktorý podľa § 49 ods. 1 prvej vety SSP musel
byť v konaní pred správnym súdom zastúpený advokátom, pozn.) nebol subjektívne
spôsobilý zistiť zloženie senátu krajského súdu rozhodujúceho o správnej žalobe, nie je
dôvodom na to, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva.
51. Z napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 2 S 47/2015-201 z 19. júla 2019
rovnako nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému
zásahu do základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom
súde ústavnú sťažnosť aj v tejto časti.
52. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľa uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je
podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. decembra 2019
Jana Baricová
predsedníčka senátu