Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 47/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť ppor. PhDr. P. K., L., zastúpeného advokátkou JUDr. M. H.,

Advokátska kancelária, P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť

majetok podľa , na súdnu ochranu podľa

ods. 1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom

pod sp. zn. a výrokom jeho rozsudku z 10. mája 2012 o náhrade trov súdneho

konania, a takto

rozhodol:

Sťažnosť ppor. PhDr. P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta 2012

doručená sťažnosť ppor. PhDr. P. K., L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. a výrokom jeho rozsudku z 10. mája 2012 o náhrade trov súdneho

konania (ďalej len „napadnutý postup a napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobou v správnom súdnictve podanou

4. apríla 2011 na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) podľa § 247 a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho

orgánu. Krajský súd vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. z 29. septembra 2011,

ktorým žalobu sťažovateľa zamietol. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal

sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd napadnutým rozsudkom, ktorým

zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn. z 29. septembra 2011 tak, že

rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom

druhým výrokom napadnutého rozsudku sťažovateľovi náhradu trov nepriznal.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že prostredníctvom svojho právneho zástupcu

osobitným podaním (po podaní odvolania, pozn.) doručil 24. novembra 2011 krajskému

súdu písomné vyčíslenie trov konania, ktoré bolo krajskému súdu doručené ešte

pred postúpením veci najvyššiemu súdu (13. decembra 2011). Z uvedeného dôvodu

sťažovateľ očakával, že najvyšší súd mu v prípade úspešného odvolania prizná náhradu trov

konania, tak ako ju vyčíslil. Najvyšší súd napadnutým výrokom rozsudku sťažovateľovi

nepriznal náhradu trov konania a v odôvodnení uviedol, že „žalobca v lehote stanovenej

v ust. veta druhá vyčíslenie trov konania nepredložil, preto súd

postupoval podľa “ a náhradu trov konania nepriznal aj napriek

sťažovateľovmu úspechu v konaní. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „rozhodnutie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo urobené nesprávne a v rozpore so zákonom,

čím porušilo sťažovateľovo právo na spravodlivý súdny proces a jeho právo vlastniť

majetok“. Na preukázanie svojich tvrdení sťažovateľ ústavnému súdu predložil aj dôkazy,

z ktorých jednoznačne vyplýva, že písomné vyčíslenie trov konania bolo krajskému súdu

doručené ešte pred rozhodnutím najvyššieho súdu o jeho odvolaní.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu upravené v

Slovenskej republiky, základné právo a právo na spravodlivé súdne konanie upravené v čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj základné právo

vlastniť majetok upravené v článku 20 ods. 1 a právo

na ochranu majetku upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolu č. 11 ppor. PhDr. P. K., L., postupom

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. zo dňa

10.05.2012; boli porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. zo dňa

10.05.2012 vo výroku o trovách konania; sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3 . Ppor. PhDr. P. K., L., sa priznáva náhradu trov konania vo výške 269,58 Eur,

ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný uhradiť na účet právneho zástupcu

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ( tiež napr. ,

, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať

záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer,

resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, , m. m. ).

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ako

aj porušenie základného práva vlastniť majetok podľa a práva podľa

čl. 1 dodatkového protokolu postupom a výrokom napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

o náhrade trov súdneho konania, pričom podstata jeho argumentácie spočíva v tvrdení, že

najvyšší súd nesprávne rozhodol o trovách konania, keď mu nepriznal náhradu trov konania,

hoci si riadne a včas uplatnil nárok na náhradu za štyri úkony právnej služby, a svoje

rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania (sťažovateľ bol v konaní v plnom rozsahu

úspešný, pozn.) založil na argumente, že sťažovateľ si náhradu trov konania neuplatnil

riadne a včas.

1. V nadväznosti na obsah sťažnosti ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné

zdôrazniť, že námietky sťažovateľa síce smerujú proti porušeniu princípov spravodlivého

súdneho konania, týkajú sa však len jeho časti, a to rozhodovania najvyššieho súdu

o trovách konania, čo má v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci na sťažovateľa

nepochybne negatívne dôsledky, avšak tieto nemožno z hľadiska kritérií spravodlivého

procesu podľa názoru ústavného súdu dávať na rovnakú úroveň a pripisovať im rovnakú

relevanciu ako námietkam proti procesnému postupu vedúcemu k rozhodnutiu vo veci

samej, resp. samotnému rozhodnutiu vo veci samej (m. m. ,

).

Ústavný súd nespochybňuje, že za určitých okolností možno k záveru o porušení

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru dôjsť aj v súvislosti s námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o náhrade trov súdneho

konania. Vo všeobecnosti však platí, že rozhodnutie o náhrade trov konania nedosahuje

spravidla samo osebe intenzitu predstavujúcu možnosť vyslovenia porušenia základných

práv a slobôd bez ohľadu na to, akokoľvek sa môže účastníka konania citeľne dotknúť.

Ústavný súd pri posudzovaní problematiky trov konania, t. j. problematiky vo vzťahu

k predmetu konania pred všeobecnými súdmi akcesorickej, postupuje nanajvýš zdržanlivo

a k zrušeniu napadaného výroku o trovách konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď

zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu (spravodlivý proces) extrémnym

spôsobom alebo že bolo zasiahnuté aj iné základné právo (m. m. , ,

, , ).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd poukazuje na skutočnosť,

že vo svojej podstate sťažovateľ namieta, že najvyšší súd mu v rozpore so zákonom

nepriznal náhradu trov konania, ktorá podľa jeho vyčíslenia v konečnom dôsledku

predstavuje sumu 628,37 €, o ktorú mal byť (oprávnenosť výšky uplatnenej náhrady trov

konania ústavný súd neposudzoval, pozn.) ukrátený napadnutým postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že napadnutý výrok rozsudku

najvyššieho súdu je z hľadiska kritérií zákonnosti sporný, ale v danom prípade je

nevyhnutné zohľadniť aj intenzitu namietaného porušenia zákona (jeho ústavnoprávny

rozmer), ktorá by odôvodňovala vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Namietaná suma, o ktorú bol, resp. mal byť sťažovateľ

ukrátený, zjavne nedosahuje ani trojnásobok minimálnej mzdy, teda sumy, ktorá je aj

vo sfére všeobecného súdnictva považovaná za bagateľnú (pozri § 238 ods. 5 zákona

č. v znení neskorších predpisov, ktorý ustanovuje

trojnásobok minimálnej mzdy ako podmienku prípustnosti dovolania proti právoplatným

rozhodnutiam odvolacieho súdu vo veciach týkajúcich sa peňažného plnenia).

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti vyslovil, že ak sťažnosť smeruje

proti rozhodnutiu, v ktorom ide zjavne o bagateľnú sumu, poskytnutie ústavnoprávnej

ochrany sťažovateľovi prichádza do úvahy len v celkom výnimočných prípadoch, v ktorých

došlo k porušeniu základných práv alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu [intenzite

(, , )]. Posudzovaná vec takúto intenzitu

zjavne nedosahuje, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na predkladaciu správu krajského súdu

č. k. -100 z 13. decembra 2011, z ktorej ani jednoznačne nevyplýva, že by

súčasťou predkladaného spisu aj spolu s predmetným opravným prostriedkom sťažovateľa

bolo aj sťažovateľom uvádzané podanie, ktorým si vyčíslil trovy konania, preto nie je

možné ani jednoznačne ustáliť záver, že najvyšší súd rozhodol protizákonne, respektíve

v rozpore s obsahom predloženého spisu. Inými slovami, nie je zrejmé, ktorý

zo všeobecných súdov mal pochybiť, či krajský súd alebo najvyšší súd.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutým postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu, je zjavne neopodstatnená, a preto ju v tejto časti podľa § 25 ods. 2

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Vo vzťahu k námietke porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva podľa dodatkového protokolu napadnutým postupom

a rozsudkom najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej

všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by

ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom

ochrany ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by

takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných

súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa

a práva podľa dohovoru napadnutým postupom a rozsudkom

najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti

sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru

a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo bez

právneho dôvodu zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi uvedenými v petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013