Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 415/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. C., N., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. M.,

N., pre namietané porušenie a 2 , základného

práva na ochranu rodičovstva podľa , základného

práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa ,

základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života

podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 18

ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-126 z 26. apríla 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. R. C. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júla 2011

doručená sťažnosť Mgr. R. C., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. Z.

M., N., pre namietané porušenie a 2 (ďalej len

„ústava“), základného práva na ochranu rodičovstva podľa , základného

práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa , základného práva na

súdnu ochranu podľa , základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na rešpektovanie

súkromného a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru a čl. 18 ods. 1 Dohovoru

o právach dieťaťa uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-126 z 26. apríla 2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že v súčasnom období je na

Okresnom súde Trenčín (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. vedené

konanie o úpravu práv a povinností rodičov k maloletému T. C., (ďalej len „maloletý“),

ktoré dosiaľ nie je právoplatne skončené.

Každý z rodičov podal návrh na úpravu práv a povinností k maloletému, pričom

matka žiadala zveriť maloletého do jej osobnej starostlivosti a otec (sťažovateľ) žiadal

zveriť maloletého do striedavej starostlivosti rodičov.

Na pojednávaní konanom 11. novembra 2010 sa rodičia o úprave práv a povinností

k maloletému nedohodli, preto bolo odročené pre účely znaleckého dokazovania

pedopsychológom, aby sa vyjadril k zásadným otázkam týkajúcim sa zverenia maloletého

do osobnej starostlivosti jedného z rodičov, prípadne do striedavej starostlivosti obidvoch

rodičov.

Následne každý z rodičov podal návrh na nariadenie predbežného opatrenia – matka

žiadala ponechať maloletého v jej osobnej starostlivosti a zaviazať otca prispievať na výživu

maloletého sumou 50 € mesačne a otec (sťažovateľ) žiadal zveriť maloletého do jeho

osobnej starostlivosti.

Okresný súd návrhy oboch rodičov na nariadenie predbežného opatrenia zamietol,

pričom, pokiaľ ide o sťažovateľa, uznesením č. k. -110 z 8. marca 2011 takto

rozhodol:

„Návrh otca na nariadenie predbežného opatrenia, ktorým žiadal zveriť mal. T. do

osobnej starostlivosti sa zamieta.

Začína sa bez návrhu konanie o nariadenie predbežného opatrenia o úpravu styku

otca s mal. T.

Do právoplatného skončenia konania o úpravu práv a povinností k mal. T. sa

upravuje styk otca s mal. T. tak, že otec dieťaťa je oprávnený stretávať sa s mal. T. každý

párny týždeň od soboty od 12.00 h do nasledujúcej soboty do 12.00 h.

Matka dieťaťa je povinná mal. T. na stretnutie s otcom riadne pripraviť a odovzdať

ho otcovi v mieste jej trvalého bydliska a otec dieťaťa je povinný na tom istom mieste

v stanovenom čase odovzdať dieťa matke.“

Proti uvedenému rozhodnutiu okresného súdu, a to v časti úpravy styku otca

s maloletým, podala matka maloletého odvolanie, v ktorom okrem iného uviedla:

„Napadnutým predbežným opatrením prvostupňový súd fakticky rozhodol o striedavej

starostlivosti o dieťa, aj keď preto neboli splnené ani základné podmienky. Maloletý

spoločne s matkou majú trvalé bydlisko v M., kde má dieťa zabezpečenú škôlku a je

zaevidované na poskytovanie zdravotnej starostlivosti u pediatričky. Vzhľadom na násilné

konanie zo strany otca, sú ich vzájomné vzťahy a kontakty vážne narušené. V danom

prípade nie sú splnené ani najzákladnejšie predpoklady pre striedavú starostlivosť rodičov

o maloletého, pretože súd neskúmal vybavenie domácnosti oboch rodičov vecami dieťaťa,

zdravotnú starostlivosť a bydlisko rodičov je vzdialené od seba cca 200 km. Otec sa

o maloletého nikdy sám nestaral, nemá skúsenosť so starostlivosťou o maloleté dieťa.

Matka má lepšiu možnosť zaistenia potrieb dieťaťa.“

Následne krajský súd uznesením č. k. -126 z 26. apríla 2011 takto

rozhodol:

„Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, týkajúcej sa úpravy

styku otca s maloletým, mení tak, že otec maloletého je oprávnený stýkať sa s maloletým T.

každý párny víkend v mesiaci, počínajúc piatkom o 17.00 hod. končiac nedeľou do 17.00

hod. s tým, že matka je povinná maloletého T. na stretnutie s otcom riadne pripraviť

a odovzdať ho otcovi v mieste jej trvalého bydliska, kam ho otec po skončení návštevy

privedie späť.“

Sťažovateľ namieta, že v uvedenom rozhodnutí krajského súdu «... nie je kvalitne,

dostatočne a presvedčivo zdôvodnené, ako si má dieťa vybudovať a udržiavať vzťah

k obidvom rodičom, a ako má otec naplniť svoje právo podieľať sa na starostlivosti

a výchove dieťaťa počas dvoch víkendov mesačne, za predpokladu, že prvostupňový súd

v konaní správne predbežne nariadil taký rozsah styku, ktorý bol v súlade s § 24 ods. 4

Zákona o rodine. Argument Krajského súdu o tom, že výrok predbežného opatrenia by

nemal byť totožný s výrokom vo veci samej a nariadenie styku v takom širokom rozsahu by

prejudikovalo takéto rozhodnutie už pred vykonaním znaleckého dokazovania neobstojí,

lebo je to práve špecifická charakteristická črta poručenskej agendy, v ktorej je často

rozhodnutie o zverení do osobnej starostlivosti a úprave styku premietnuté do rozhodnutia

vo veci samej...

Ďalej Krajský súd uviedol, že na základe vyššie uvedeného rozhodol tak, ako je

uvedené vo výroku rozhodnutia, z čoho vyplýva, že svoj názor oprel len o vyššie uvedený

argument. Nijako sa vo svojom odôvodnení nevysporiadal so skutočnosťou, že matka bez

súhlasu otca zásadným spôsobom zasiahla do života dieťaťa, keď pretrhla všetky väzby,

ktoré dieťa malo vo svojom pôvodnom bydlisku v N. Premiestnila dieťa z jeho pôvodného

trvalého bydliska, zmenila pre dieťa predškolské zariadenie a lekára a tým svojvoľne

obmedzila rodičovské práva otca, hoci bola táto skutočnosť pre rozhodnutie významná, a je

potrebné uviesť, že svojim rozhodnutím Krajský súd, ktorým bez ďalšieho extrémne rozšíril

styk matky a zúžil styk otca poskytol ochranu tejto svojvôli, v rozpore so základným

ústavným princípom právnej istoty. Krajský súd taktiež uviedol, že rozhodol tak ako

rozhodol s poukazom „na potrebu zachovania vzťahu medzi otcom a synom“ avšak nijakým

spôsobom nezdôvodnil (a ani neoprel svoju argumentáciu o ustanovenie žiadneho zákona),

ako presne podľa jeho právneho názoru môže byť vzťah otca a syna zachovaný lepšie počas

dvoch párnych víkendov, a nie počas dvoch párnych týždňov, ktoré zahŕňajú aj starostlivosť

počas bežných dní a vyjadrujú ústavné právo na rovnocennú rodičovskú starostlivosť.

Krajský súd sa obmedzil len na slovné spojenie „na základe vyššie uvedeného“ pričom

vyššie uvedené sú predchádzajúce rozhodnutie prvostupňového súdu, citované zákonné

ustanovenia, krátka správa kolízneho opatrovníka maloletého UPSVaR vo V. a uvedený

argument o tom, že styk v rozsahu ako ho nariadil Okresný súd by prejudikoval rozhodnutie

vo veci samej. Krajský súd vo svojom šesťstranovom odôvodnení venoval svojmu

odôvodneniu, prečo tak extrémne zúžil styk otca s dieťaťom, a prečo je takéto rozhodnutie

v záujme dieťaťa iba dve vety (zvyšok tvorí popis skutkového stavu - popis obsahu návrhu

a vyjadrení k nemu a prehľad vykonaných dôkazov). Absentuje náležité zdôvodnenie a tým

i vlastná hodnota súdneho rozhodnutia, čím bolo zásadným spôsobom porušené právo

sťažovateľa na spravodlivý súdny proces...

Ak však sa však odvolací súd tak významným spôsobom odkloní od rozhodnutia

prvostupňového súdu, bez toho aby akýmkoľvek spôsobom odôvodnil svoj odklon ide

o zásadné porušenie práva na spravodlivý súdny proces podľa článku 6 Dohovoru

a zároveň článku 46 ods. 1 SR, pretože v prípade neexistencie riadneho

odôvodnenia odvolacieho súdu, je možné vyvodiť záver, že sa odvolací súd oprel o

rozhodnutie prvostupňového súdu (ktoré je v odôvodnení Krajského súdu citované a v

spojení s formuláciou „na základe vyššie uvedeného“), avšak odôvodnenie prvostupňového

súdu nenadväzuje logicky, gramaticky ani systematicky na rozhodnutie Krajského súdu,

preto je namieste už uvedený záver, že rozhodnutie Krajského súdu nie je riadne

odôvodnené...

Na základe § 24 ods. 4 Zákona o rodine je záujmom maloletého dieťaťa byť

v rovnocennej starostlivosti a výchove obidvoch rodičov - avšak s týmto zákonným kritériom

sa Krajský súd absolútne nevysporiadal, nikde vo svojej vlastnej argumentácii nepoužíva

pojem záujem dieťaťa. Krajský súd taktiež nevzal do úvahy relevantné zákonné kritérium pri

rozhodovaní o rozsahu styku, ktorým sa významne odklonil od rozhodnutia Okresného súdu

o tom, aký bude rozsah styku s druhým rodičom hoci aj formou predbežného opatrenia, čím

porušil nielen právo sťažovateľa na rodičovskú starostlivosť a výchovu, ale aj základné

právo dieťaťa na rodičovskú starostlivosť a výchovu. Opomenutím vyššie uvedeného

zákonného kritéria zaťažil Krajský súd svoje rozhodnutie arbitrárnosťou, čím taktiež došlo

k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý súdny proces podľa článku 46 ods. 1

SR.».

Sťažovateľ taktiež namieta, že krajský súd použitím nezákonného inštitútu, t. j. slova

„návšteva“, vo výrokovej časti svojho rozhodnutia rozhodol v rozpore s platnou právnou

úpravou, v dôsledku čoho uvedené rozhodnutie zaťažil arbitrárnosťou, čím došlo

k porušeniu jeho základného práva podľa č. 46 ods. 1 a práva podľa

dohovoru. V tejto súvislosti uviedol, že «Na inštitút styku rodiča s maloletým dieťaťom

nemožno nazerať iba ako na „návštevu“, nakoľko sa tým degraduje postavenie niektorého

z rodičov na druhoradého rodiča, čo je v rozpore so zákonom i s a 4 .»,

a zároveň odkázal na nález ústavného súdu sp. zn. zo 6. júla 2006.

Napadnutým rozhodnutím krajského súdu došlo podľa názoru sťažovateľa aj

k porušeniu a 2 upravujúceho zákaz diskriminácie, k porušeniu jeho

základného práva na ochranu rodičovstva podľa , základného práva na

starostlivosť o deti a ich výchovu podľa , základného práva na rovnosť

účastníkov v konaní podľa a práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj k porušeniu čl. 18 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu

č. k. -126 z 26. apríla 2011 bol porušený a 2 , základné

práva podľa a 4, a , práva podľa

a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, aby uvedené

rozhodnutie zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, a aby sťažovateľovi

priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z už citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , ). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver

o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp.

ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo

rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi

okolnosťami prípadu (, m. m. ).

Ústavný súd považoval za potrebné tiež poukázať na svoje ústavné postavenie,

z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis ,

). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd

zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, atď.).

Uvedenými právnymi názormi sa ústavný súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľa, ktorou namieta porušenie a 2 , základných práv

podľa a 4, a , práv podľa a

ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa uznesením krajského

súdu č. k. -126 z 26. apríla 2011.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry opakovane vyslovil, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa je umožniť každému reálny

prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať

a rozhodnúť (napr. , ), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť iba v tom

prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva

na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať

o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby ().

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na

poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa treba

mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky a podrobnosti

o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa možno

domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré toto

ustanovenie vykonávajú ().

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (). Z toho vyplýva, že uvedené právne východiská sa

vzťahujú na obe označené práva ().

Napadnutým rozhodnutím krajský súd ako odvolací súd v konaní o nariadenie

predbežného opatrenia o úprave styku sťažovateľa (otca) s maloletým zmenil rozhodnutie

prvostupňového súdu o dočasnej úprave styku sťažovateľa s maloletým tým spôsobom, že

fakticky zúžil rozsah tohto styku z pôvodne prvostupňovým súdom určeného „každého

párneho týždňa“ na „každý párny víkend“ v mesiaci, a to do právoplatného skončenia

konania o úpravu práv a povinností k maloletému. Podľa názoru sťažovateľa tým, že

napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je kvalitne, dostatočne a presvedčivo

zdôvodnené, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru a zároveň aj základného práva na súdnu ochranu podľa .

Sťažovateľ taktiež namieta, že napadnuté rozhodnutie je z dôvodu použitia nezákonného

inštitútu (t. j. slova „návšteva“) v jeho výrokovej časti arbitrárne.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Krajský súd ako súd odvolací vec prejednal podľa bez

nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že

uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné v napadnutej časti, týkajúcej sa úpravy styku otca

s mal. dieťaťom zmeniť podľa z týchto dôvodov:

Uznesenie súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bol zamietnutý návrh otca na zverenie

maloletého do jeho výchovy, odvolaním napadnuté nebolo a preto v tejto časti je

rozhodnutie súdu prvého stupňa právoplatné a rozhodovaním odvolacieho súdu nedotknuté.

V prejednávanej veci je nepochybné, že ako matka, tak aj otec sa domáhajú návrhom

čo do veci samej zverenia maloletého T. do ich výchovy. Rovnako je nepochybné, že po

nariadení pojednávania súd prvého stupňa nariadil znalecké dokazovanie ohľadom

zverenia mal. T. do výchovy toho-ktorého z rodičov...

Zhodne so súdom prvého stupňa dospel aj odvolací súd k záveru, že v tomto prípade

sú splnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia ohľadom úpravy styku otca

s maloletým T. Vzhľadom na narušené vzťahy medzi rodičmi, ich neschopnosť dohodnúť sa

ohľadom práv a povinností k maloletému, je nutné dočasne upraviť pomery otca

k maloletému T.

Na druhej strane sa však odvolací súd nestotožnil s rozsahom styku, ktorým upravil

súd prvého stupňa styk otca s maloletým. V tomto prípade je potrebné prisvedčiť

argumentácii zo strany matky, ktorá zdôraznila tú skutočnosť, že nariadenie predbežného

opatrenia v takomto rozsahu súd prvého stupňa fakticky nariadil striedavú starostlivosť nad

mal. T., čo nie je účelom ani cieľom predbežného opatrenia. Výrok predbežného opatrenia

by nemal byť totožný s rozhodnutím čo do veci samej a zároveň nariadenie predbežného

opatrenia v tak širokom rozsahu by prejudikovalo takéto rozhodnutie už pred vykonaním

znaleckého dokazovania.

Preto v náväznosti na vyššie uvedené dospel na rozdiel od súdu prvého stupňa

odvolací súd k záveru, že je síce potrebné upraviť styk otca s maloletým, avšak v pomerne

kratšom rozsahu, ako bolo nariadené súdom prvého stupňa. Preto odvolací súd v konečnom

dôsledku zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti úpravy styku otca s maloletým

a s poukazom na potrebu zachovania vzťahu medzi otcom a synom, ako aj s poukazom na

potrebu dočasnej úpravy pomerov medzi rodičmi a maloletým, dospel v konečnom dôsledku

k záveru, že je potrebné upraviť styk otca tak, ako je upravené vo výroku tohto uznesenia.

Preto odvolací súd zmenil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti úpravy

styku otca s maloletým a tento upravil tak, že otec bude mať právo s maloletým sa stretávať

každý párny víkend, počínajúc piatkom od 17:00 hod. končiac nedeľou o 17:00 hod. s tým,

že matka je povinná dieťa na styk s otcom pripraviť a otec je povinný v stanovenú dobu

dieťa späť matke vrátiť.

Takto nariadeným predbežným opatrením bude splnená potreba dočasnej úpravy

pomerov s tým, že v rozhodnutí čo do veci samej súd rozhodne po nariadení znaleckého

dokazovania, komu bude maloleté dieťa zverené do výchovy a starostlivosti.“

Pri posudzovaní predloženej sťažnosti ústavný súd považoval za potrebné odpovedať

na otázku, či krajský súd postupoval a rozhodol v zmysle a zákonov upravujúcich

výkon rodičovských práv a povinností.

Z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu vyplýva, že tento na

základe odvolania podaného matkou maloletého dôsledne preskúmal skutkové a právne

závery prvostupňového súdu a jeho právnu argumentáciu, pričom, ako už bolo uvedené,

zmenil výrok rozhodnutia prvostupňového súdu o dočasnej úprave styku sťažovateľa

s maloletým.

Ústavný pripomína, že spravodlivosť je nutné posudzovať z hľadiska konania ako

celku, pričom v danom prípade treba postupovať v súlade s praxou Európskeho súdu pre

ľudské práva, ktorý napr. v rozhodnutí E. p. v. Italy zo 16. novembra 1999 (s odkazom aj na

rozhodnutie vo veci Olsson v. Sweden z 27. novembra 1992 a Johansen v. Norway

z 23. septembra 1994) vyslovil, že medzi záujmami dieťaťa a rodičov musí byť zachovaná

rovnováha, pričom pri hľadaní tejto rovnováhy musí byť osobitný význam venovaný

najvyšším záujmom dieťaťa, ktoré môžu prevažovať nad záujmami rodiča.

V tomto smere bolo preto potrebné zobrať do úvahy dočasnú úpravu styku

sťažovateľa s maloletým napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorého platnosť skončí

právoplatným rozhodnutím vo veci samej, ako aj to, že vzhľadom na nariadenie znaleckého

dokazovania všeobecným súdom nebolo dosiaľ o úprave práv a povinností k maloletému

právoplatne rozhodnuté. Je zásadne v právomoci všeobecného súdu posúdiť podmienky

zverenia maloletého dieťaťa do osobnej (výlučnej) starostlivosti toho-ktorého rodiča, resp.

do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. To isté platí, pokiaľ ide o dočasnú

úpravu styku rodiča s maloletým dieťaťom.

Aj keď argumentácii uvádzanej sťažovateľom nemožno uprieť racionálny základ,

podľa názoru ústavného súdu nemôže vytvárať dostatočný podklad na to, aby citované

závery krajského súdu mohli byť označené ako nesúladné s obsahom sťažovateľom

označených základných práv a slobôd.

Je totiž v prvom rade v záujme maloletého, aby sa vzťahy rodičov stabilizovali tak,

aby boli schopní dohody o širšom rozsahu styku sťažovateľa s maloletým, prípadne aj

dohody o striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov. V tom treba vidieť „výchovný“

vplyv napadnutého rozhodnutia krajského súdu na účastníkov konania, ktorého naplnenie je

nepochybne v záujme maloletého.

K tejto problematike sa vyjadril už Ústavný súd Českej republiky v nálezoch sp. zn.

z 23. februára 2010, z 18. augusta 2010 a sp. zn.

z 2. novembra 2010 (na ktoré poukázal aj sťažovateľ).

Aby bolo určité riešenie vo všetkých aspektoch v záujme dieťaťa, je požadovaný stav

takmer ideálny. To je však ilozórne. Úlohou rodičov by však malo byť, aby sa svojím

správaním k takémuto stavu približovali. Teda, aby rodičia opustili svoje egoistické,

mnohokrát dokonca „nízke záujmy“ (napr. v podobe trýznenia druhého rodiča

prostredníctvom dieťaťa). Každý rodič by si mal byť vedomý toho, že priorita záujmu

dieťaťa platí okrem iného preto, že dôsledky ignorovania záujmu dieťaťa sa v jeho sfére

(v jeho živote, či už v súčasnosti alebo v budúcnosti) prejavia intenzívnejšie negatívne, ako

v živote rodiča ako človeka dospelého; dieťa totiž nie je „hotová“ silná osobnosť, a nie je

schopné sa s uvedenou situáciou vysporiadať, takže často si nesie psychické traumy po celý

život.

Vzhľadom na štádium, v akom sa konanie pred všeobecnými súdmi nachádza,

ústavný súd nemôže predpokladať ani predbiehať ďalší vývoj posudzovaného prípadu,

pretože by to viedlo k zasahovaniu do nezávislého posúdenia veci všeobecnými súdmi.

Úlohou týchto súdov bude predovšetkým v závislosti od stavu aktuálneho v čase

rozhodovania a od výsledkov znaleckého dokazovania argumentačne presvedčivo

rozhodnúť o úprave výkonu práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu.

Ústavný súd konštatuje, že uvedené závery krajského súdu vyjadrené v napadnutom

rozhodnutí zodpovedajú príslušným ustanoveniam a zákona

č. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) a možno vysloviť, že sledujú predovšetkým záujem

maloletého, preto ich nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne.

Taktiež skutočnosť, že krajský súd vo výroku svojho rozhodnutia uviedol nezákonný inštitút

(t. j. slovo „návšteva“), sama o sebe arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia nezakladá, čo

vyplýva aj z citovaného odôvodnenia tohto rozhodnutia. Je právom všeobecného súdu

vykladať zákony a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho

závery v posudzovanej veci treba považovať za legitímne.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd považuje závery vyjadrené v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia krajského súdu z ústavného hľadiska za akceptovateľné

a udržateľné, a preto sťažnosť v časti namietajúcej porušenie základného práva sťažovateľa

podľa a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

K namietanému porušeniu a 2 , základných práv sťažovateľa

podľa a 4 a , práv podľa a 2 dohovoru

a čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

Sťažovateľ namietal, že v súvislosti s už uvedenými pochybeniami krajského súdu

bol porušený aj a 2 upravujúci zákaz diskriminácie, základné právo

sťažovateľa na ochranu rodičovstva podľa , základné právo na

starostlivosť o deti a ich výchovu podľa , základné právo na rovnosť

účastníkov v konaní podľa , právo na rešpektovanie súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, ako aj čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach

dieťaťa.

Zákonná úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi preferujúca dohodu rodičov

a až následné uplatňovanie rozhodovacej právomoci súdu o tejto otázke zodpovedá ústavnej

ochrane rodičovstva a požiadavke na osobitnú ochranu detí a mladistvých garantovaných

v ().

Relatívna voľnosť pri formulovaní ustanovení o úprave styku rodičov s ich

maloletými deťmi poskytuje dostatočný priestor rodičom, aby sa na styku so svojimi

maloletými deťmi mohli dohodnúť podľa ich špecifických podmienok a záujmu.

Právna úprava styku rodičov s ich maloletými deťmi nevedie preto podľa názoru

ústavného súdu k obmedzeniu práv rodičov, ale práve naopak, práve prostredníctvom tejto

úpravy sa prispieva k ich garancii, a preto nemôže byť v nesúlade s .

Ústavný súd opätovne pripomína, že príslušné ustanovenia zákona o rodine

upravujúce výkon rodičovských práv a povinností nemožno vnímať izolovane, ale

v kontexte celej právnej úpravy styku rodičov s ich maloletými deťmi umožňujúcej pri

zmene pomerov zmeniť či už dohodu, alebo rozhodnutie súdu o výkone rodičovských práv

a povinností.

Rodičovské práva a povinnosti patria obidvom rodičom. Ak rodičia žijú

v manželstve, predpokladá sa, že ich vychovávajú v zásade na základe vzájomnej dohody

a v záujme maloletého dieťaťa. Iná situácia vzniká v prípade rodičovstva detí, ktoré sa

narodia mimo manželstva a medzi rodičmi nedôjde k dohode o výchove dieťaťa. Zákon

o rodine úpravu výkonu rodičovských práv a povinností rieši aj v týchto prípadoch, čo

nielen umožňuje , ale to aj predpokladá. Pritom zákon o rodine preferuje

predovšetkým dohodu rodičov pri výkone rodičovských práv a povinností (§ 35, § 36, § 25

ods. 1 a § 24 ods. 2 zákona o rodine). Až keď nedôjde k dohode rodičov o výkone

rodičovských práv a povinností, rozhodne o ich výkone súd, vždy však s prihliadnutím na

záujem maloletého dieťaťa.

Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že k porušeniu označených základných

práv a slobôd by mohlo dôjsť len v príčinnej súvislosti s porušením základného práva

sťažovateľa podľa a práva podľa dohovoru napadnutým

rozhodnutím krajského súdu. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade

nebolo porušené základné právo sťažovateľa podľa ani právo podľa

ods. 1 dohovoru, v nadväznosti na to nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených základných

práv a slobôd, a z tohto dôvodu sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľa v nej uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2011