Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 306/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. augusta 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Martina Vernarského a sudcov Ivana Fiačana (sudca

spravodajca) a Petra Straku predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti

Soare sekt, a. s., Vídeňská 101/119, Dolní Heršpice, Brno, Česká republika, IČO 631 44

964, zastúpenej advokátkou JUDr. Katarínou Galovou, advokátska kancelária, E. Belluša

10, Piešťany, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 29. novembra 2018 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 3. júla 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť obchodnej spoločnosti Soare sekt, a. s., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Vymedzenie napadnutých rozhodnutí a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra

2019 doručená ústavná sťažnosť obchodnej spoločnosti Soare sekt, a. s. (ďalej len

„sťažovateľka“ alebo v citáciách len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie svojho

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len krajský súd“) sp. zn.

z 29. novembra 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 3. júla 2019 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa ako žalobkyňa

a majiteľka ochrannej známky MOSCATO Originale de Luxe domáhala nariadenia

predbežného opatrenia na Okresnom súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) o ochranu

pred používaním konfliktného spotrebiteľského balenia VITIS MOSCATO. Ako žalovaná

vystupovala v konaní spoločnosť HUBERT J.E., s. r. o., Sereď (ďalej len „žalovaná“).

3. Okresný súd uznesením sp. zn. z 15. mája 2015 návrhu

sťažovateľky čiastočne vyhovel a žalovanej nariadil „zdržať sa uvádzania na trh reklamy

v akejkoľvek forme, prezentácie a predaja tovaru so spotrebiteľským balením VITIS

MOSCATO, a to až do právoplatného rozhodnutia vo veci“. Následne krajský súd nariadené

predbežné opatrenie v napadnutej časti potvrdil uznesením sp. zn.

zo 14. októbra 2015. Sťažovateľka k návrhu priložila viaceré dôkazy, ktoré sú súčasťou

spisu všeobecného súdu.

4. Po vydaní predbežného opatrenia strany sporu sa vyjadrovali a rozvíjali svoju

právnu argumentáciu a k spisu boli doložené ďalšie listinné dôkazy, ktoré súviseli

s výsledkami konaní prebiehajúcimi na Úrade priemyselného vlastníctva Slovenskej

republiky (ďalej len „úrad“) medzi sťažovateľkou a žalovanou, z ktorých vyplynulo, že

námietky sťažovateľky proti zápisu označenia „VITIS MOSCATO“ do registra ochranných

známok sa zamietajú (napr. rozhodnutie úradu z 21. januára 2016 sp. zn. POZ 5811-2014,

pozn.).

5. Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. zo 6. februára 2017

žalobu sťažovateľky zamietol, pretože nepovažoval konanie žalovanej za konanie

„porušujúce práva majiteľa ochrannej známky“, a súčasne zrušil predbežné opatrenie.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala

porušenie svojho práva na spravodlivý súdny proces, nesprávne skutkové zistenia

a nesprávne právne posúdenie veci [§ 365 ods. 1 písm. b), f) a h) Civilného sporového

poriadku (ďalej len „CSP“)], avšak krajský súd rozhodol napadnutým rozsudkom sp. zn.

z 29. novembra 2018 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne

správny. Následne podala sťažovateľka proti predmetnému rozsudku krajského súdu

dovolanie, prípustnosť ktorého odvodzovala . Najvyšší súd však

napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľky odmietol ako neprípustné.

6. Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti pokračuje v tej istej obšírnej a dosť podrobnej

argumentácii, ktorú použila v konaní pred všeobecnými súdmi, a tvrdí, že rozsudok

krajského súdu je podľa nej „arbitrárny, nepresvedčivý, nezrozumiteľný, nepreskúmateľný,

vykazujúci logické, skutkové a právne medzery“. Vyjadruje sa k jednotlivým záverom

krajského súdu a tvrdí, že krajský súd jej nedal na jej podstatné odvolacie námietky (týchto

námietok je v ústavnej sťažnosti až 22 na 20 stranách) riadne odpovede v súlade s § 387

ods. 3 . Vadu zmätočnosti vidí aj v tom, že krajský súd nevysvetlil odklon od svojej

rozhodovacej praxe, keď prijal iný právny názor v jej veci, ako to urobil predtým

v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. Obdo V 57/99 z 27. septembra 2001, a komentuje aj

odkazy krajského súdu na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, ktoré v bode 28

pôsobia podľa nej vnútorne rozporne a nepreskúmateľne.

7. Namietané porušenie jej označených práv napadnutým uznesením najvyššieho

súdu sťažovateľka (rozoberá ich na strane 27 až 28 v bode B, pozn.) vidí zásadne aj v tom,

že nesúhlasí s jeho závermi, keď neposúdil jej dovolanie v súlade s vlastnou judikatúrou

a zjednocujúcim stanoviskom (R 2/2016), ktorá „najvyššiemu súdu umožňuje výnimočne,

keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných

pre rozhodnutie súdu resp. keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje vady

najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém alebo vykazuje vady zásadné, hrubé

a podstatné, resp. ak zrušením napadnutého rozhodnutia má dosiahnuť nápravu justičného

omylu, preskúmať prípustnosť dovolanie podľa , t. j. prípustnosť

podaného dovolania nevyriešil v súlade s ustanoveniami “.

8. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že

jej základné právo podľa a právo podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

porušené boli. Súčasne navrhuje zrušiť iba napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie Domáha sa aj priznania trov konania.

8.1 Vec napadla pôvodne do III. senátu ústavného súdu v zložení Mojmír Mamojka

(sudca spravodajca a predseda senátu), Peter Straka a Martin Vernarský. Podľa čl. X bodu

3 dodatku č. 1 a úplného znenia rozvrhu práce ústavného súdu od 1. januára 2020

do 31. decembra 2020 schváleného plénom ústavného súdu 27. mája 2020 (ďalej len

„rozvrh práce“) a čl. X bodu 4 rozvrhu práce veci pridelené do 31. mája 2020 sudcovi

Mojmírovi Mamojkovi, ktoré neboli k tomuto dňu vybavené odložením podľa § 53 zákona

o ústavnom súde ani v nich nebolo vydané rozhodnutie, ktorým sa konanie pred ústavným

súdom končí, sa prideľujú sudcovi Ivanovi Fiačanovi). V súlade s čl. II bodom 3 rozvrhu

práce vec preto prerokoval III. senát ústavného súdu v zložení Martin Vernarský – predseda

senátu, Ivan Fiačan (sudca spravodajca) a Peter Straka.

II.

Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská v judikatúre ústavného súdu

9. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

10. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

12. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom je

s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých (ďalej

len „“).

13. Ústavný súd podľa návrh na začatie konania

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon

v § 9 neustanovuje inak.

Ústavný súd môže podľa na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Jedným z dôvodov, pre ktoré môže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť sťažnosť sťažovateľa, je jej zjavná neopodstatnenosť. O zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho

rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré

označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (,

, , , ). K iným dôvodom, ktoré môžu

zakladať záver o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny

rozmer, resp. ústavnoprávna intenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti

alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte

s konkrétnymi okolnosťami prípadu (m. m. , ,

). Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať taký návrh, pri

predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (, , ).

15. Ústavný súd opakovane pripomína v súlade so svojou konštantnou judikatúrou,

že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým

súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je

oprávnený posudzovať právne názory všeobecného súdu a preskúmavať ani jeho posúdenie

skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ). V tomto prípade však

o takýto prípad zjavne nešlo.

16. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti

nemu.

17. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že právne východiská, na

základe ktorých ústavný súd preskúmava, či došlo k ich porušeniu, sú vo vzťahu k obom

označeným právam v zásade identické ().

18. Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (i práva podľa

dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu

zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. , ),

ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. K porušeniu tohto

základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá

možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

(napr. ).

III.

Predbežné prorokovanie návrhu

19. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie základného práva

sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru predovšetkým napadnutým uznesením najvyššieho súdu o odmietnutí

dovolania sťažovateľky, ktoré, ako vyplýva z petitu ústavnej sťažnosti, žiada zrušiť

z dôvodov uvedených najmä v bode 7. Súčasne obšírne brojí aj proti rozsudku krajského

súdu, avšak v petite svojej ústavnej sťažnosti okrem vyslovenia porušenia práv ani nežiada

napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť (body 6 a 8).

III.A K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým

rozsudkom krajského súdu

20. Ako vyplýva z ústavnej sťažnosti, sťažovateľka uplatňuje, zdôvodňuje a opakuje

proti rozsudku krajského súdu tie isté námietky, ako ich predniesla v dovolaní proti nemu.

20.1 Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa je

založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o porušeniach základných

práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd rozhoduje len v prípade, ak je

vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto

právomoci všeobecnými súdmi neboli zlučiteľné s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné

súdy ( a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov,

ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. , ).

20.2 Všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ) (napr.

, ), preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. , ,

, ). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní ústavnej

sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže

domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (porov. , , , ,

, ).

20.3 Sťažovateľka v ústavnej sťažnosti vo vzťahu k rozsudku krajského súdu namieta

najmä jeho nedostatočné odôvodnenie, ako aj nesprávne právne posúdenie veci.

20.4 Vo vzťahu k tejto časti ústavnej sťažnosti ústavný súd uvádza, že posúdenie

kvality odôvodnenia rozsudku krajského súdu prináležalo na základe dovolania podaného

sťažovateľkou najvyššiemu súdu podľa , ktorý o ňom rozhodol tak, že

dovolanie odmietol ako neprípustné, keď dospel k záveru, že odôvodnenie rozsudku

krajského súdu nevykazuje nedostatky zakladajúce porušenie práva na spravodlivý proces.

Posúdenie kvality odôvodnenia rozsudku krajského súdu teda bolo v kompetencii

najvyššieho súdu, ktorý sa otázkou nedostatočnosti napadnutého rozsudku zjavne zaoberal,

a tak v konečnom dôsledku aj poskytol ochranu jej označeným právam podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru (ale i ).

20.5 Ústavnú sťažnosť preto v časti namietaného porušenia sťažovateľkou

označených práv napadnutým rozsudkom krajského súdu, ku ktorému malo dôjsť

v dôsledku jeho nedostatočného odôvodnenia, ústavný súd odmietol s poukazom na § 56

ods. 2 písm. a) pre nedostatok jeho právomoci na jej meritórne

posúdenie.

III.B K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľky napadnutým

uznesením najvyššieho súdu

21. Ústavný súd uvádza, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti musí mať na zreteli,

že podstatou rozhodovania o sťažnostiach podľa je posúdenie ústavnej

akceptovateľnosti napadnutého rozhodnutia všeobecného súdu, prípadne iného orgánu

verejnej moci, a nie posudzovanie jeho právnej perfektnosti ani jeho prípadné

„vylepšovanie“ (m. m. , ). Poslaním ústavného súdu nie je

kontrola súdnej činnosti vo všetkých smeroch a aspektoch a skúmanie akejkoľvek možnej

nezákonnosti alebo procesného pochybenia, či dokonca zrejmej nesprávnosti, ktoré sa

v individuálnom konaní pred všeobecnými súdmi prípadne vyskytnú, ale výlučne

posudzovanie konformity aktu aplikácie práva (v posudzovanej veci súdneho rozhodnutia)

s , prípadne medzinárodnou zmluvou. Ústavný súd teda nepredstavuje opravnú

inštanciu všeobecných súdov (napr. ), a preto zásadne nemôže meritórne

preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, pri vydaní ktorých súdy rešpektovali

požiadavky vyplývajúce z obsahu základných práv ustanovených v siedmom oddiele druhej

hlavy ( až ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou

zákonov všeobecnými súdmi, v zmysle už citovanej judikatúry by mohol nahradiť

napadnutý právny názor všeobecného súdu svojím vlastným názorom iba v prípade, ak by

tento bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný

21.1 V tomto prípade však najvyšší súd podľa názoru ústavného súdu jednoznačne,

logicky a aj vyčerpávajúcom spôsobom reagoval na podstatné argumenty sťažovateľky

v podanom dovolaní, keďže sťažovateľka využila proti napadnutému rozsudku krajského

súdu mimoriadny opravný prostriedok, a to dovolanie. Najvyšší súd s odvolaním sa na

platnú a účinnú právnu úpravu relevantných ustanovení

(ďalej len „CSP“) ústavne súladným spôsobom vyjadril svoj právny názor k jednotlivým

dovolacím námietkam sťažovateľky v bodoch 6 až 10, ktorá ako jediný dovolací dôvod

uviedla dovolací dôvod podľa , keďže v ňom namietala existenciu vady

zmätočnosti, ktorá mala založiť prípustnosť dovolania podľa .

21.2 Najvyšší súd k týmto otázkam konkrétne uviedol:

«Pre naplnenie prípustnosti dovolania podľa je nevyhnutné

kumulatívne splnenie troch zákonných znakov, ktorými sú: 1) nesprávny procesný postup

súdu, 2) tento nesprávny procesný postup znemožnil strane sporu realizovať jej patriace

procesné práva a zároveň 3) intenzita tohto zásahu dosahovala takú mieru, že došlo

k porušeniu práva na spravodlivý proces.

... Aby bola daná prípustnosť dovolania, musí súd svojim nesprávnym procesným

postupom (t. j. postupom priečiacim sa zákonu) znemožniť strane sporu realizovať jej

patriace procesné práva, ktoré jej priznáva zákon. Medzi tieto procesné práva patria

v zmysle judikatúry najvyššieho súdu napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách

stanovených zákonom, právo nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy, právo vyjadriť sa

k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom, právo byť predvolaný na súdne

pojednávanie, právo strany konať pred súdom v materinskom jazyku, alebo v jazyku,

ktorému rozumie, právo na to, aby bol rozsudok strane doručený do vlastných rúk.

... Pre prípustnosť dovolania v zmysle písm. (7 , musí intenzita zásahu

do procesných práv strany sporu v dôsledku nesprávneho procesného súdu dosahovať mieru

porušenia práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu a právo na

spravodlivé súdne konanie sú zásadne „výsledkové“, to znamená, že im musí zodpovedať

proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé, závisí

v danej veci od pokračujúceho konania a rozhodnutia všeobecných súdov.

... Dovolací dôvod podľa v podobe namietanej vady zmätočnosti podľa

je vymedzený v súlade s ustanovením iba v tom

prípade, ak dovolateľ v dovolaní výslovne uvedie, akým konkrétne špecifikovaným

procesným postupom, ktorý považuje dovolateľ za nesprávny, mu odvolací súd (prípadne aj

súd prvej inštancie) znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že

došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom je nevyhnutné, aby dovolateľ

špecifikoval, aké konkrétne jemu patriace procesné práva mu odvolací súd (prípadne aj súd

prvej inštancie) svojim nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať.

... Pokiaľ ide o namietanú nepreskúmateľnosť rozsudku odvolacieho súdu, žalobca

síce podľa vlastného tvrdenia v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudkov súdu prvej

inštancie a odvolacieho súdu nemohol v dovolaní namietať nesprávne právne posúdenie

veci zo strany súdov nižšej inštancie, avšak podľa názoru dovolacieho súdu predmetné

tvrdenie nemôže obstáť.

... Vo všeobecnej rovine vo veci rozhodujúci senát dovolacieho súdu pripúšťa, že

pokiaľ odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodní v súlade s ustanovením § 393 ods. 2 C. s.

p., môže byť strana sporu v dôsledku tohto nesprávneho procesného postupu vylúčená

z možnosti podať dovolanie opierajúce sa o dovolací dôvod podľa § 432 C. s. p, čím sa jej

fakticky znemožní právo na prístup k (dovolaciemu) súdu, čo môže v individuálnych

okolnostiach prípadu predstavovať dôvod prípustnosti dovolania podľa ustanovenia § 420

písm. f) V rozhodovanej veci však o taký prípad nejde.

... Predmetná námietka by bola opodstatnená (a zakladala by prípustnosť dovolania

podľa § 420 písm. f) C . s. p.) vtedy, ak

I. z odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvej

inštancie - keďže obidve rozhodnutia predstavujú jeden celok... by neboli zrejmé zásadné

dôvody, pre ktoré súdy nižšej inštancie rozhodli spôsobom uvedeným v ich výroku,

II. pre absenciu odôvodnenia rozhodnutí by strana sporu nemohla účinne namietať

nesprávne právne posúdenie a zároveň

III. túto skutočnosť v dovolaní namietala pri odôvodnení ňou tvrdenej vady

zmätočnosti (obdobne viď druhú vetu stanoviska č. R 2/2016 vo vzťahu k prípustnosti

dovolania podľa účinného do 30. júna 2016).

... V rozhodovanej veci dovolací súd nedospel k záveru, že by odôvodnenie rozsudku

krajského súdu v spojení s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie neobsahovalo

uvedenie zásadných dôvodov, pre ktoré bola žaloba žalobcu zamietnutá. Súdy nižšej

inštancie sa zaoberali nárokom žalobcu z porušenia ochrannej známky a zároveň

posudzovali, či zo strany žalovaného nedošlo k nekalosúťažnému konaniu v rozsahu

tvrdenom žalobcom, a to tak z hľadiska generálnej klauzuly nekalej súťaže upravenej

v ustanovení , ako aj z hľadiska osobitných skutkových podstát

nekalej súťaže podľa a , pričom došli k zhodnému záveru,

že zo strany žalovaného nedošlo ani k porušeniu práva k ochrannej známke žalobcu, a ani

k žalobcom tvrdenému nekalosúťažnému konaniu.

... Zároveň dovolací súd uvádza, že to, čo je významné pre rozhodnutie vo veci

a s čím sa má súd vysporiadať v odôvodnení rozhodnutia - určuje s ohľadom na predmet

sporu súd a nie strana sporu. Z odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku krajského

súdu je zrejmé, že sa s podstatnými argumentmi žalobcu vysporiadal, avšak spôsobom, že sa

s nimi nestotožnil. Vecnú správnosť právnych záverov odvolacieho súdu pritom nemôže

dovolací súd posudzovať s ohľadom na žalobcom uplatnený dovolací dôvod podľa § 431

... Skutočnosť, že odvolací súd (a aj súd prvej inštancie) nerozhodol podľa predstáv

dovolateľa, a že si neosvojil ním predloženú argumentáciu, nie spôsobilá založiť záver

o existencii ním tvrdenej vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení

... Osobitne k argumentácii, že sa krajský súd nevysporiadal so žalobcom

predloženými rozhodnutiami, naviac v situácii, keď výslovne namietal rozpor právnych

záverov súdov nižšej inštancie s ním predloženými rozhodnutia a keď v dovolaní výslovne

uviedol, že rozhodnutia súdov nižšej inštancie vychádzajú z nesprávneho právneho

posúdenia veci - dovolací súd uvádza, že dovolateľ (zastúpený advokátom) dovolací dôvod

podľa (nesprávne právne posúdenie veci) neuplatnil, hoci ho uplatniť mohol,

čím sám zapríčinil nemožnosť meritórneho dovolacieho prieskumu zo strany dovolacieho

súdu.»

21.3 Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje, že napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k vydaniu

rozhodnutia, ktorým dovolaniu sťažovateľky nevyhovel. Prijaté právne závery so zreteľom

na obsah dovolania nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Najvyšší súd v napadnutom

uznesení primeraným spôsobom reagoval na námietky sťažovateľky v dovolaní a vysvetlil

dôvody, na ktorých založil svoje rozhodnutie a ktorým z ústavnoprávneho hľadiska

nemožno nič vytknúť.

21.4 Okolnosť, že sťažovateľka sa s výrokom napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu nestotožňuje, nezakladá ešte prípadné porušenie jej označených základných práv

a slobôd.

21.5 Ústavný súd preto konštatuje, že nezistil relevantnú príčinnú súvislosť medzi

sťažovateľkou namietaným porušením označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

21.6 Na základe už uvedených dôvodov ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky

preto v tejto časti odmietol podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

22. Keďže ústavná sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími

nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. augusta 2020

Martin Vernarský

predseda senátu