Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 134 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (139)III. ÚS 375/2010
PDF · 218.38 KB
No categories available
III. ÚS 375/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. C. S., B., zastúpeného spoločnosťou J. s. r. o., K.,
v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. E. L., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5
Cdo/99/2009, 5 Cdo/100/2009, 5 Cdo/101/2009 z 19. mája 2010, rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/154/2008 z 30. októbra 2008, dopĺňacím rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/154/2008 z 30. októbra 2008 a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 Co/154/2008 z 11. decembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. C. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010
doručená sťažnosť Ing. C. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo/99/2009, 5 Cdo/100/2009,
5 Cdo/101/2009 z 19. mája 2010 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“), rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co/154/2008
z 30. októbra 2008 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), dopĺňajúcim rozsudkom krajského
súdu sp. zn. 12 Co/154/2008 z 30. októbra 2008 (ďalej aj „dopĺňajúci rozsudok“)
a uznesením krajského súdu sp. zn. 12 Co/154/2008 z 11. decembra 2008 (ďalej aj
„uznesenie krajského súdu“) v spojení s opravným uznesením krajského súdu
sp. zn. 12 Co/154/2008 z 30. januára 2009 a opravným uznesením krajského súdu
sp. zn. 12 Co/154/2008 z 23. februára 2009 (ďalej aj „opravné uznesenia“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že spoločnosť U., s. r. o., sa proti sťažovateľovi v
posudzovanom súdnom konaní domáhala určenia neplatnosti zmlúv o zabezpečení záväzku
prevodom vlastníckeho práva uzavretých medzi účastníkmi konania a tiež určenia
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli medzi účastníkmi predmetom prevodu na
základe žalobou napadnutých zmlúv. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný
súd“) rozhodol o návrhu rozsudkom č. k. 8 C/23/2004-388 z 22. mája 2006 (ďalej aj
„rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh zamietol, pričom toto rozhodnutie na základe
odvolania podaného sťažovateľom krajský súd ako vecne správne potvrdil rozsudkom sp.
zn. 12 Co 293/06 zo 7. decembra 2006 a súčasne pripustil vo veci dovolanie o otázke
existencie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti právneho úkonu, ktorú
krajský súd považoval za otázku zásadného právneho významu.
Na základe dovolania žalobcu najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 136/2007 zrušil
rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 12 Co 293/06 zo 7. decembra 2006 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Následne bol rozsudkom
krajského súdu zmenený rozsudok okresného súdu tak, že určil neplatnosť namietaných
zmlúv o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva, dopĺňajúcim rozsudkom
odvolací súd svoje rozhodnutie vo veci doplnil zmeňujúcim výrokom aj v tej časti žaloby,
ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva, a uznesením krajského súdu
samostatne rozhodol o náhrade trov konania. Napokon rozsudkom najvyššieho súdu bolo
dovolanie podané sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu v znení opravných uznesení
zamietnuté, avšak dopĺňajúci rozsudok krajského súdu a uznesenie krajského súdu v spojení
s opravnými uzneseniami bolo zrušené a vrátené krajskému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť podanú podľa čl. 127 ústavy okrem iného takto:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky, Rozsudkom sp. zn. 5 Cdo/99/2009,
5 Cdo/100/2009, 5 Cdo/101/2009 zo dňa 19. mája 2010 rozhodol v extrémnom rozpore s
obsahom súdneho spisu a v rozpore s princípom spravodlivosti a arbitrárne. Postup
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sťažovateľ pociťuje ako svojvôľu, ktorou sa porušilo
jeho ústavné právo na zákonný a spravodlivý proces. ...
Výrokom č. 1 v časti Dovolania týkajúceho sa rozhodnutia Krajského súdu Banská
Bystrica Rozsudok 12/Co/154/2008 zo dňa 30. 10. 2008 týkajúceho sa zabezpečovacích
zmlúv nielenže, neodstránil chyby v postupe Krajského súdu Banská Bystrica... ale
arbitrárnym spôsobom vyriekol, že zabezpečovacie zmluvy sú neplatné prirodzene bez
ďalšieho lebo je neplatná zmluva o prevode obchodného podielu čo ale ani Krajský súd
Banská Bystrica ani dovolací súd Najvyšší súd Slovenskej republiky nepreskúmali a
neodôvodnili. ...
Najvyšší súd paradoxne v ústavnou sťažnosťou napadnutom rozhodnutí keď
odôvodňoval svoj výrok č. 2 použil v prospech sťažovateľa presne tie argumenty na
odôvodnenie svojho výroku č. 2 , ktoré následne úplne odignoroval pri odôvodňovaní
svojho výroku č. 1, ktorým zamietol dovolanie voči Rozsudku Krajského súdu Banská
Bystrica 12/Co/154/2008 zo dňa 30. 10. 2008 v neprospech sťažovateľa. ...
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zavádzajúcim spôsobom priklonil k judikatúre
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 102/2001, ktorá riešila absolútne
odlišný prípad a to keď v deň podania žalobného návrhu nikdy neexistoval žiaden druhý
prejav vôle strán, ktorý by dopĺňal platne dopĺňal prvý zachytený prejav vôle a spolu by bol
býval vytvoril platný právny úkon. Judikatúre Najvyššieho súdu 5lovenskej republiky sp. zn.
2 Obo 102/2001, v žiadnom prípade nerieši identickú situáciu.“
Sťažovateľ tvrdil, že odvolací súd aj dovolací súd si nesprávne vyložili ustanovenie
o zrozumiteľnosti a určitosti právnych úkonov podľa § 37 Občianskeho zákonníka a
neprihliadli ani na ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka. Ďalej uviedol, že „závery, ku
ktorým dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici...
vykazujú znaky svojvôle a nie sú dostatočne odôvodnené na základe ich vlastných
myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd za takej situácie by mal mať dôvod
zasiahnuť do právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v
Banskej Bystrici.“ Sťažovateľ poukázal na to, že „formalistickým výkladom práva odoprel
autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom
vyvolali. Jedným zo základných princípov posudzovania procesu tvorby právneho úkonu je
priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť
zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. ... Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a
nie zásadou. ... Len súlad skutkového stavu s právnou normou je výrazom spravodlivosti,
nezávislosti a nestrannosti súdnictva, čo v sebe nesie požiadavku na také odôvodnenie
rozhodnutia, aby z neho bola stránka jeho spravodlivosti, nezávislosti a nestrannosti už na
pohľad zjavná.“.
Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal vydať rozhodnutie, ktorým ústavný súd
„1/ sťažnosti vyhovie vysloví porušenie základného práva a slobody sťažovateľa,
vyplývajúcich mu z článku 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky, a článku 6 ods. 1)
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
2/ zruší Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn 5Cdo/99/2009, 5Cdo/100/2009,
5Cdo/101/2009 zo dňa 19. mája 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie ...
3/ ak konštatuje, prípustnosť postupu tak zruší aj rozhodnutia Krajského súdu
Banská Bystrica, spisové značky a) Rozsudok 12/Co/154/2008 zo dňa 30. 10. 2008 a b)
Dopĺňací rozsudok 12/Co/154/2008 zo dňa 30. 10. 2008 a c) Uznesenie 12/Co/154/2008 zo
dňa 11. 12. 2008 v znení Opravného uznesenia 12/Co/154/2008 zo dňa 30-01-2009 a
Opravného uznesenia 12/Co/154/2008 zo dňa 23-02-2009
4/ rozhodne, že Krajský súd v Banskej Bystrici... a Najvyšší súd Slovenskej
republiky ... sú povinní spoločne a nerozdielne alebo jeden z nich osobitne uhradiť
sťažovateľovi trovy konania... v sume 254,88.- Eur...
5/ rozhodne tak, že prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000.- EUR“.
Sťažovateľ požiadal aj o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu sp. zn. 5 Cdo/99/2009, 5 Cdo/100/2009, 5 Cdo/101/2009 z 19. mája 2010 a tiež, aby
ústavný súd dočasným opatrením uložil spoločnosti U., s. r. o., zdržať sa vykonávania tohto
právoplatného rozhodnutia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o
ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy,
ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané
niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na
predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom
krajského súdu, dopĺňajúcim rozsudkom krajského súdu a uznesením krajského súdu
v znení opravných uznesení, ústavný súd dospel k záveru, že ich preskúmaniu bráni princíp
subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ
má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu
túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Uvedené pravidlo bráni aj prerokovaniu sťažnosti
proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 99/2009, 5 Cdo 100/2009, 5 Cdo 101/2009
z 19. mája 2010 v časti, ktorou zrušil dopĺňajúci rozsudok a uznesenie krajského súdu
v spojení s opravnými uzneseniami.
Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže
konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých
orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
V danom prípade namietané rozhodnutia krajského súdu podliehali revíznej
právomoci najvyššieho súdu v konaní o podanom dovolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc.
Preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu by bolo v rozpore s princípom
subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe
podaného dovolania patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným
porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto
len preskúmanie postupu najvyššieho súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04,
IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Navyše, z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
tiež vyplýva, že dopĺňajúci rozsudok a uznesenie krajského súdu v znení opravných
uznesení boli zrušené a vrátené krajskému súdu na ďalšie konanie, a preto bez akýchkoľvek
pochybností je zrejmé, že o ochrane označených základných práv a slobôd v časti, v ktorej
bolo krajským súdom rozhodované o návrhu na určenie vlastníckeho práva, ako aj
o náhrade trov konania, nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté. Sťažovateľ bude mať
možnosť v ďalšom štádiu konania uplatniť ochranu označených práv, keďže o veci
rozhoduje iný súd, a teda sťažovateľ má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany toho
práva, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti. Na základe uvedeného ústavný súd
sťažnosť v časti smerujúcej proti citovaným rozhodnutiam odmietol pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie.
2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa napadnutým
rozsudkom najvyššieho súdu v časti, ktorou bolo zamietnuté jeho dovolanie proti rozsudku
krajského súdu v spojení s opravnými uzneseniami, ústavný súd už pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Podľa čl. 46 ods.1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o
oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Ústavný súd pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry (napr. IV. ÚS 77/02)
do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej
normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96,
III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné
súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití
relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne
závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich
súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a
základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať
rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo
samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.
Podstatou sťažovateľových námietok je tvrdenie o arbitrátrnosti napadnutého
rozsudku najvyššieho súdu spočívajúcej v ústavne neakceptovateľnom výklade
relevantných právnych noriem, konkrétne ustanovení § 34 a § 37 Občianskeho zákonníka
upravujúcich všeobecné náležitosti právnych úkonov a § 115 Obchodného zákonníka
upravujúceho prevod obchodného podielu.
Predmetom právoplatne skončenej časti konania pred všeobecnými súdmi bolo
rozhodnutie o návrhu na určenie neplatnosti zmlúv o zabezpečení záväzku prevodom
vlastníckeho práva. Z okolností prerokúvanej veci však vyplynula potreba prejudiciálne
posúdiť otázku (ne)platnosti zmluvy o prevode obchodného podielu uzavretej medzi
účastníkmi konania. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd túto otázku uzavrel takto:
„Pokiaľ ide o náležitosti takejto zmluvy (t. j. zmluvy o prevode obchodného podielu,
– pozn.), z hľadiska jej určitosti a zrozumiteľnosti, vyžadovaných pre každý platný právny
úkon v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluva musí obsahovať jednoznačne
špecifikovaný prevádzaný obchodný podiel a musí z nej byť zrejmé, či ide o prevod
bezodplatný alebo odplatný. Pri odplatnom prevode obchodného podielu musí byť v zmluve
uvedená jeho cena alebo spôsob jej určenia.
Dovolací súd otázku výkladu prejavu vôle z hľadiska platnosti zmluvy o prevode
obchodného podielu a zmluvy, o odplate obchodného podielu, posudzoval podľa hore
citovaných ustanovení Obchodného zákonníka. Dospel k záveru, že uvedená zmluva je
neplatná v dôsledku absencie uvedenia ceny obchodného podielu alebo spôsobu jej určenia.
Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani posudzovaný úmysel konajúceho v tomto
obchodom vzťahu, ktorý chcel dohodu o cene určovať samostatným doplnkom. V tomto
smere je záver odvolacieho súdu o neurčitosti, ako chýbajúcej zložky z hľadiska všeobecnej
úpravy náležitosti právneho úkonu v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka správny
a dovolací súd sa ním stotožňuje v tom smere, že pokiaľ v zmluve jednoznačná dohoda
o cene, ani o prípadnom spôsobe jej určenie, uvedená nebola, ide o zmluvu absolútne
neplatnú podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre jej neurčitosť (viď rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 102/2001) Neplatnosť právneho úkonu
vyjadrená v § 37 Občianskeho zákonníka je neplatnosťou absolútnou od počiatku bez
ohľadu na to, či sa niekto dôvodu neplatnosti dovolal a je nerozhodné, či došlo k vydaniu
súdneho rozhodnutia určujúceho, že právny úkon je neplatný.“
Uvedenému právnemu záveru najvyššieho súdu o posudzovanej predbežnej otázke
predchádza v napadnutom rozhodnutí poukaz na všeobecnú právnu úpravu právnych
úkonov v Občianskom zákonníku v ustanoveniach § 34 až § 51, osobitne citujúc § 37, a na
doplňujúcu právnu úpravu právnych úkonov pre obchodné záväzkové vzťahy obsiahnutú
v § 266 až § 268 Obchodného zákonníka, výslovne citujúc § 266. Najvyšší súd
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tieto ustanovenia náležite vykladá odvolávajúc sa
na ich ustálený výklad a stabilizovanú judikatúru (napr. rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 3 Obdo 16/2002). V ďalších častiach napadnutého rozsudku najvyšší súd z právnych
záverov o predbežnej otázke nadväzne vyvodzuje právne závery o opodstatnenosti
žalobcom uplatneného nároku, ako aj o nedôvodnosti sťažovateľom tvrdeného dovolacieho
dôvodu, ktorý spočíval v nesprávnom právnom posúdení veci. V záverečnej časti
odôvodnenia najvyšší súd konštatuje, „že predmetom zaisťovacieho prevodu v zmysle § 553
Občianskeho zákonníka (ktorého úprava platí v plnom rozsahu i pre obchodné záväzkové
vzťahy) môže byť právo, ktoré v dobe prevodu existuje. Z akcesorickej povahy zabezpečenia
vyplýva, že tu musí existovať platný záväzok hlavný, z ktorého je dlžník povinný plniť a
veriteľ má právo požadovať na ňom plnenie. Preto ak hlavný zabezpečovaný záväzok je
absolútne neplatný, t. j. od počiatku, nemôže byť platný ani jeho špeciálny zabezpečovací
prostriedok, ktorým bola zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ktorá vychádzala z
obsahu zabezpečovaného absolútne neplatného hlavného záväzku.“.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že v judikatúre citovanej najvyšším súdom
v napadnutom rozhodnutí (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 102/2001) ide
o riešenie absolútne odlišného prípadu, ústavný súd dospel k záveru, že aj keď existujú
v okolnostiach porovnávaných prípadov odlišnosti, právne závery citovanej judikatúry boli
aplikovateľné aj v sťažovateľovej veci, keďže toto rozhodnutie najvyššieho súdu presne
definuje, že „pri odplatnom prevode obchodného podielu musí byť v zmluve uvedená jeho
cena alebo spôsob jej určenia“, pričom ide o podstatnú obsahovú náležitosť zmluvy
o prevode obchodného podielu vychádzajúcu z ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, ktorej absencia vedie k posúdeniu zmluvy ako neplatnej pre jej neurčitosť.
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku zhodnotil, že krajský súd v intenciách
právneho záveru dovolacieho súdu presvedčivo odôvodnil svoje právne závery, a tým sa s
týmito právnymi závermi stotožnil. Ako vyplýva z rozsudku krajského súdu, odvolací súd
po zopakovaní vykonaného dokazovania konštatoval, že „v zmluve o prevode obchodného
podielu nie je uvedené okrem skutočnosti, že ide o odplatný prevod obchodného podielu,
aká je cena obchodného podielu, ani spôsob, akým by mala byť určená. ... Z obsahu
dojednania nie je možné dovodiť cenu, ani spôsob, akým bude cena určená, len skutočnosť,
že cena určená mala byť. ... Účelom obligatórnosti stanovenia ceny, alebo spôsobu jej
určenia v zmluve o prevode obchodného podielu je nepochybne zabezpečenie právnej istoty
v obchodných vzťahoch..., ale bez uvedenej obligatórnej náležitosti zmluvy o prevode
obchodného podielu, otázka právnej istoty nemôže byť dodržaná. Ak v zmluve o prevode
obchodného podielu táto náležitosť uvedená nebola nie je rozhodujúce, či dohoda o cene
bola uzatvorená následne v krátkom alebo dlhšom čase po určitom odstupe, dôležité je, že
bola uzavretá po podpise zmluvy o prevode obchodného podielu, ktorý právny úkon z
uvedených dôvodov sa nemohol stať platným právnym úkonom a nebolo ho možné v zmluve
o určení ceny zhojiť. Účastníkom tohto obchodného vzťahu nič nebránilo, aby v zmluve o
prevode obchodného podielu stanovili aspoň spôsob určenia ceny... Určenie absolútnej
neplatnosti právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona vyvoláva tie dôsledky,
že sa naň hľadí ako keby nebol urobený a nie je možné ho konvalidovať. Absolútne neplatný
právny úkon nespôsobuje žiadne právne následky...“. Takto formulované názory konajúcich
všeobecných súdov dostatočne odôvodňujú, prečo nebolo možné akceptovať po právnej
stránke okolnosti a dôvody uvádzané sťažovateľom a svedčiace o platnosti prejudiciálne
posudzovanej zmluvy o prevode obchodného podielu a na ňu naviazanej zmluvy
o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva.
Ústavný súd nezistil, že by závery všeobecných súdov boli svojvoľné alebo
v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou. Rovnako ústavný súd nezistil, že by sa všeobecné súdy pri posudzovaní
právnej veci odchýlili od ustálenej judikatúry, a s prihliadnutím na citované rozhodnutie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 102/01 rozsudok najvyššieho súdu v danej veci nie je
v rozpore s princípom predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Tvrdenia sťažovateľa preto
podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre
neho skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s pojmom základného
práva na súdnu ochranu a porušovaním jeho princípov.
Najvyšší súd tiež podrobne vysvetlil, ktoré dôvody považoval za rozhodujúce pre
zrušenie dopĺňajúceho rozsudku, keď konštatoval, že „odvolací súd zaťažil v tejto časti
konanie vadou podľa § 237 písm. f) O. s. p.“, a preto ústavný súd argumenty sťažovateľa
o rozdielnom prístupe pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu a dopĺňajúceho rozsudku
hodnotí ako nenáležité a nedôvodné.
Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté
rozhodnutie najvyššieho súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky
svojvoľnosti ani arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Uvedené platí aj vtedy, keď sa
vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor
konajúcich súdov. Najvyšší súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí,
avšak urobil tak na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré
ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. Obdobne ústavný súd k tomu
poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka
konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia
základného práva (napr. II. ÚS 54/02).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo/99/2009, 5 Cdo/100/2009, 5 Cdo/101/2009 z 19. mája 2010
nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného článku ústavy ani dohovoru, a preto
jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. októbra 2010