Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 375/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. C. S., B., zastúpeného spoločnosťou J. s. r. o., K.,

v mene ktorej koná advokátka a konateľka JUDr. E. L., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5

, , z 19. mája 2010, rozsudkom Krajského

súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. októbra 2008, dopĺňacím rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 30. októbra 2008 a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. z 11. decembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. C. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. augusta 2010

doručená sťažnosť Ing. C. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. , ,

z 19. mája 2010 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“), rozsudkom

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 30. októbra 2008 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“), dopĺňajúcim rozsudkom krajského

súdu sp. zn. z 30. októbra 2008 (ďalej aj „dopĺňajúci rozsudok“)

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 11. decembra 2008 (ďalej aj

„uznesenie krajského súdu“) v spojení s opravným uznesením krajského súdu

sp. zn. z 30. januára 2009 a opravným uznesením krajského súdu

sp. zn. z 23. februára 2009 (ďalej aj „opravné uznesenia“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že spoločnosť U., s. r. o., sa proti sťažovateľovi v

posudzovanom súdnom konaní domáhala určenia neplatnosti zmlúv o zabezpečení záväzku

prevodom vlastníckeho práva uzavretých medzi účastníkmi konania a tiež určenia

vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli medzi účastníkmi predmetom prevodu na

základe žalobou napadnutých zmlúv. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný

súd“) rozhodol o návrhu rozsudkom č. k. -388 z 22. mája 2006 (ďalej aj

„rozsudok okresného súdu“) tak, že návrh zamietol, pričom toto rozhodnutie na základe

odvolania podaného sťažovateľom krajský súd ako vecne správne potvrdil rozsudkom sp.

zn. zo 7. decembra 2006 a súčasne pripustil vo veci dovolanie o otázke

existencie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti právneho úkonu, ktorú

krajský súd považoval za otázku zásadného právneho významu.

Na základe dovolania žalobcu najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zrušil

rozhodnutie krajského súdu sp. zn. zo 7. decembra 2006 a vec mu vrátil na

ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci. Následne bol rozsudkom

krajského súdu zmenený rozsudok okresného súdu tak, že určil neplatnosť namietaných

zmlúv o zabezpečení záväzku prevodom vlastníckeho práva, dopĺňajúcim rozsudkom

odvolací súd svoje rozhodnutie vo veci doplnil zmeňujúcim výrokom aj v tej časti žaloby,

ktorou sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva, a uznesením krajského súdu

samostatne rozhodol o náhrade trov konania. Napokon rozsudkom najvyššieho súdu bolo

dovolanie podané sťažovateľom proti rozsudku krajského súdu v znení opravných uznesení

zamietnuté, avšak dopĺňajúci rozsudok krajského súdu a uznesenie krajského súdu v spojení

s opravnými uzneseniami bolo zrušené a vrátené krajskému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľ odôvodnil sťažnosť podanú podľa okrem iného takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky, Rozsudkom sp. zn. ,

, zo dňa 19. mája 2010 rozhodol v extrémnom rozpore s

obsahom súdneho spisu a v rozpore s princípom spravodlivosti a arbitrárne. Postup

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sťažovateľ pociťuje ako svojvôľu, ktorou sa porušilo

jeho ústavné právo na zákonný a spravodlivý proces. ...

Výrokom č. 1 v časti Dovolania týkajúceho sa rozhodnutia Krajského súdu Banská

Bystrica Rozsudok zo dňa 30. 10. 2008 týkajúceho sa zabezpečovacích

zmlúv nielenže, neodstránil chyby v postupe Krajského súdu Banská Bystrica... ale

arbitrárnym spôsobom vyriekol, že zabezpečovacie zmluvy sú neplatné prirodzene bez

ďalšieho lebo je neplatná zmluva o prevode obchodného podielu čo ale ani Krajský súd

Banská Bystrica ani dovolací súd Najvyšší súd Slovenskej republiky nepreskúmali a

neodôvodnili. ...

Najvyšší súd paradoxne v ústavnou sťažnosťou napadnutom rozhodnutí keď

odôvodňoval svoj výrok č. 2 použil v prospech sťažovateľa presne tie argumenty na

odôvodnenie svojho výroku č. 2 , ktoré následne úplne odignoroval pri odôvodňovaní

svojho výroku č. 1, ktorým zamietol dovolanie voči Rozsudku Krajského súdu Banská

Bystrica zo dňa 30. 10. 2008 v neprospech sťažovateľa. ...

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zavádzajúcim spôsobom priklonil k judikatúre

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , ktorá riešila absolútne

odlišný prípad a to keď v deň podania žalobného návrhu nikdy neexistoval žiaden druhý

prejav vôle strán, ktorý by dopĺňal platne dopĺňal prvý zachytený prejav vôle a spolu by bol

býval vytvoril platný právny úkon. Judikatúre Najvyššieho súdu 5lovenskej republiky sp. zn.

, v žiadnom prípade nerieši identickú situáciu.“

Sťažovateľ tvrdil, že odvolací súd aj dovolací súd si nesprávne vyložili ustanovenie

o zrozumiteľnosti a určitosti právnych úkonov podľa a

neprihliadli ani na ustanovenie . Ďalej uviedol, že „závery, ku

ktorým dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Banskej Bystrici...

vykazujú znaky svojvôle a nie sú dostatočne odôvodnené na základe ich vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd za takej situácie by mal mať dôvod

zasiahnuť do právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v

Banskej Bystrici.“ Sťažovateľ poukázal na to, že „formalistickým výkladom práva odoprel

autonómnemu prejavu vôle zmluvných strán dôsledky, ktoré zmluvné strany takým prejavom

vyvolali. Jedným zo základných princípov posudzovania procesu tvorby právneho úkonu je

priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť

zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. ... Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a

nie zásadou. ... Len súlad skutkového stavu s právnou normou je výrazom spravodlivosti,

nezávislosti a nestrannosti súdnictva, čo v sebe nesie požiadavku na také odôvodnenie

rozhodnutia, aby z neho bola stránka jeho spravodlivosti, nezávislosti a nestrannosti už na

pohľad zjavná.“.

Sťažovateľ na základe uvedeného žiadal vydať rozhodnutie, ktorým ústavný súd

„1/ sťažnosti vyhovie vysloví porušenie základného práva a slobody sťažovateľa,

vyplývajúcich mu z článku 46 ods. 1) , a článku 6 ods. 1)

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

2/ zruší Rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn , ,

zo dňa 19. mája 2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie ...

3/ ak konštatuje, prípustnosť postupu tak zruší aj rozhodnutia Krajského súdu

Banská Bystrica, spisové značky a) Rozsudok zo dňa 30. 10. 2008 a b)

Dopĺňací rozsudok zo dňa 30. 10. 2008 a c) Uznesenie zo

dňa 11. 12. 2008 v znení Opravného uznesenia zo dňa 30-01-2009 a

Opravného uznesenia zo dňa 23-02-2009

4/ rozhodne, že Krajský súd v Banskej Bystrici... a Najvyšší súd Slovenskej

republiky ... sú povinní spoločne a nerozdielne alebo jeden z nich osobitne uhradiť

sťažovateľovi trovy konania... v sume 254,88.- Eur...

5/ rozhodne tak, že prizná náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000.- EUR“.

Sťažovateľ požiadal aj o odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu sp. zn. , , z 19. mája 2010 a tiež, aby

ústavný súd dočasným opatrením uložil spoločnosti U., s. r. o., zdržať sa vykonávania tohto

právoplatného rozhodnutia.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy,

ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané

niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na

predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa rozsudkom

krajského súdu, dopĺňajúcim rozsudkom krajského súdu a uznesením krajského súdu

v znení opravných uznesení, ústavný súd dospel k záveru, že ich preskúmaniu bráni princíp

subsidiarity zakotvený v , obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ

má právo domáhať sa ochrany základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu

túto ochranu nemôže poskytnúť iný súd. Uvedené pravidlo bráni aj prerokovaniu sťažnosti

proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. , ,

z 19. mája 2010 v časti, ktorou zrušil dopĺňajúci rozsudok a uznesenie krajského súdu

v spojení s opravnými uzneseniami.

Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd môže

konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V danom prípade namietané rozhodnutia krajského súdu podliehali revíznej

právomoci najvyššieho súdu v konaní o podanom dovolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc.

Preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu by bolo v rozpore s princípom

subsidiarity zakotveným v , lebo jeho preskúmanie na základe

podaného dovolania patrí do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným

porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto

len preskúmanie postupu najvyššieho súdu (obdobne napr. m. m. ,

, ). Navyše, z obsahu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

tiež vyplýva, že dopĺňajúci rozsudok a uznesenie krajského súdu v znení opravných

uznesení boli zrušené a vrátené krajskému súdu na ďalšie konanie, a preto bez akýchkoľvek

pochybností je zrejmé, že o ochrane označených základných práv a slobôd v časti, v ktorej

bolo krajským súdom rozhodované o návrhu na určenie vlastníckeho práva, ako aj

o náhrade trov konania, nebolo dosiaľ právoplatne rozhodnuté. Sťažovateľ bude mať

možnosť v ďalšom štádiu konania uplatniť ochranu označených práv, keďže o veci

rozhoduje iný súd, a teda sťažovateľ má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany toho

práva, ktorého porušenie namieta vo svojej sťažnosti. Na základe uvedeného ústavný súd

sťažnosť v časti smerujúcej proti citovaným rozhodnutiam odmietol pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľa napadnutým

rozsudkom najvyššieho súdu v časti, ktorou bolo zamietnuté jeho dovolanie proti rozsudku

krajského súdu v spojení s opravnými uzneseniami, ústavný súd už pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa , ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (,

, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby

zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces (napr. , , ).

Ústavný súd pripomína, že podľa jeho stabilizovanej judikatúry (napr. )

do obsahu základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej

normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka

konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním

a hodnotením dôkazov, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. ,

, ). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné

súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití

relevantných právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne

závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich

súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a

základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať

rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo

samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Podstatou sťažovateľových námietok je tvrdenie o arbitrátrnosti napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu spočívajúcej v ústavne neakceptovateľnom výklade

relevantných právnych noriem, konkrétne ustanovení a

upravujúcich všeobecné náležitosti právnych úkonov a

upravujúceho prevod obchodného podielu.

Predmetom právoplatne skončenej časti konania pred všeobecnými súdmi bolo

rozhodnutie o návrhu na určenie neplatnosti zmlúv o zabezpečení záväzku prevodom

vlastníckeho práva. Z okolností prerokúvanej veci však vyplynula potreba prejudiciálne

posúdiť otázku (ne)platnosti zmluvy o prevode obchodného podielu uzavretej medzi

účastníkmi konania. V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd túto otázku uzavrel takto:

„Pokiaľ ide o náležitosti takejto zmluvy (t. j. zmluvy o prevode obchodného podielu,

– pozn.), z hľadiska jej určitosti a zrozumiteľnosti, vyžadovaných pre každý platný právny

úkon v zmysle , zmluva musí obsahovať jednoznačne

špecifikovaný prevádzaný obchodný podiel a musí z nej byť zrejmé, či ide o prevod

bezodplatný alebo odplatný. Pri odplatnom prevode obchodného podielu musí byť v zmluve

uvedená jeho cena alebo spôsob jej určenia.

Dovolací súd otázku výkladu prejavu vôle z hľadiska platnosti zmluvy o prevode

obchodného podielu a zmluvy, o odplate obchodného podielu, posudzoval podľa hore

citovaných ustanovení . Dospel k záveru, že uvedená zmluva je

neplatná v dôsledku absencie uvedenia ceny obchodného podielu alebo spôsobu jej určenia.

Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani posudzovaný úmysel konajúceho v tomto

obchodom vzťahu, ktorý chcel dohodu o cene určovať samostatným doplnkom. V tomto

smere je záver odvolacieho súdu o neurčitosti, ako chýbajúcej zložky z hľadiska všeobecnej

úpravy náležitosti právneho úkonu v zmysle správny

a dovolací súd sa ním stotožňuje v tom smere, že pokiaľ v zmluve jednoznačná dohoda

o cene, ani o prípadnom spôsobe jej určenie, uvedená nebola, ide o zmluvu absolútne

neplatnú podľa pre jej neurčitosť (viď rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) Neplatnosť právneho úkonu

vyjadrená v je neplatnosťou absolútnou od počiatku bez

ohľadu na to, či sa niekto dôvodu neplatnosti dovolal a je nerozhodné, či došlo k vydaniu

súdneho rozhodnutia určujúceho, že právny úkon je neplatný.“

Uvedenému právnemu záveru najvyššieho súdu o posudzovanej predbežnej otázke

predchádza v napadnutom rozhodnutí poukaz na všeobecnú právnu úpravu právnych

úkonov v v ustanoveniach až , osobitne citujúc , a na

doplňujúcu právnu úpravu právnych úkonov pre obchodné záväzkové vzťahy obsiahnutú

v až , výslovne citujúc . Najvyšší súd

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia tieto ustanovenia náležite vykladá odvolávajúc sa

na ich ustálený výklad a stabilizovanú judikatúru (napr. rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. ). V ďalších častiach napadnutého rozsudku najvyšší súd z právnych

záverov o predbežnej otázke nadväzne vyvodzuje právne závery o opodstatnenosti

žalobcom uplatneného nároku, ako aj o nedôvodnosti sťažovateľom tvrdeného dovolacieho

dôvodu, ktorý spočíval v nesprávnom právnom posúdení veci. V záverečnej časti

odôvodnenia najvyšší súd konštatuje, „že predmetom zaisťovacieho prevodu v zmysle § 553

(ktorého úprava platí v plnom rozsahu i pre obchodné záväzkové

vzťahy) môže byť právo, ktoré v dobe prevodu existuje. Z akcesorickej povahy zabezpečenia

vyplýva, že tu musí existovať platný záväzok hlavný, z ktorého je dlžník povinný plniť a

veriteľ má právo požadovať na ňom plnenie. Preto ak hlavný zabezpečovaný záväzok je

absolútne neplatný, t. j. od počiatku, nemôže byť platný ani jeho špeciálny zabezpečovací

prostriedok, ktorým bola zmluva o zabezpečovacom prevode práva, ktorá vychádzala z

obsahu zabezpečovaného absolútne neplatného hlavného záväzku.“.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že v judikatúre citovanej najvyšším súdom

v napadnutom rozhodnutí (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. ) ide

o riešenie absolútne odlišného prípadu, ústavný súd dospel k záveru, že aj keď existujú

v okolnostiach porovnávaných prípadov odlišnosti, právne závery citovanej judikatúry boli

aplikovateľné aj v sťažovateľovej veci, keďže toto rozhodnutie najvyššieho súdu presne

definuje, že „pri odplatnom prevode obchodného podielu musí byť v zmluve uvedená jeho

cena alebo spôsob jej určenia“, pričom ide o podstatnú obsahovú náležitosť zmluvy

o prevode obchodného podielu vychádzajúcu z ustanovenia § 37 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, ktorej absencia vedie k posúdeniu zmluvy ako neplatnej pre jej neurčitosť.

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku zhodnotil, že krajský súd v intenciách

právneho záveru dovolacieho súdu presvedčivo odôvodnil svoje právne závery, a tým sa s

týmito právnymi závermi stotožnil. Ako vyplýva z rozsudku krajského súdu, odvolací súd

po zopakovaní vykonaného dokazovania konštatoval, že „v zmluve o prevode obchodného

podielu nie je uvedené okrem skutočnosti, že ide o odplatný prevod obchodného podielu,

aká je cena obchodného podielu, ani spôsob, akým by mala byť určená. ... Z obsahu

dojednania nie je možné dovodiť cenu, ani spôsob, akým bude cena určená, len skutočnosť,

že cena určená mala byť. ... Účelom obligatórnosti stanovenia ceny, alebo spôsobu jej

určenia v zmluve o prevode obchodného podielu je nepochybne zabezpečenie právnej istoty

v obchodných vzťahoch..., ale bez uvedenej obligatórnej náležitosti zmluvy o prevode

obchodného podielu, otázka právnej istoty nemôže byť dodržaná. Ak v zmluve o prevode

obchodného podielu táto náležitosť uvedená nebola nie je rozhodujúce, či dohoda o cene

bola uzatvorená následne v krátkom alebo dlhšom čase po určitom odstupe, dôležité je, že

bola uzavretá po podpise zmluvy o prevode obchodného podielu, ktorý právny úkon z

uvedených dôvodov sa nemohol stať platným právnym úkonom a nebolo ho možné v zmluve

o určení ceny zhojiť. Účastníkom tohto obchodného vzťahu nič nebránilo, aby v zmluve o

prevode obchodného podielu stanovili aspoň spôsob určenia ceny... Určenie absolútnej

neplatnosti právneho úkonu nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona vyvoláva tie dôsledky,

že sa naň hľadí ako keby nebol urobený a nie je možné ho konvalidovať. Absolútne neplatný

právny úkon nespôsobuje žiadne právne následky...“. Takto formulované názory konajúcich

všeobecných súdov dostatočne odôvodňujú, prečo nebolo možné akceptovať po právnej

stránke okolnosti a dôvody uvádzané sťažovateľom a svedčiace o platnosti prejudiciálne

posudzovanej zmluvy o prevode obchodného podielu a na ňu naviazanej zmluvy

o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva.

Ústavný súd nezistil, že by závery všeobecných súdov boli svojvoľné alebo

v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Rovnako ústavný súd nezistil, že by sa všeobecné súdy pri posudzovaní

právnej veci odchýlili od ustálenej judikatúry, a s prihliadnutím na citované rozhodnutie

najvyššieho súdu sp. zn. rozsudok najvyššieho súdu v danej veci nie je

v rozpore s princípom predvídateľnosti súdnych rozhodnutí. Tvrdenia sťažovateľa preto

podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré pre

neho skončilo nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s pojmom základného

práva na súdnu ochranu a porušovaním jeho princípov.

Najvyšší súd tiež podrobne vysvetlil, ktoré dôvody považoval za rozhodujúce pre

zrušenie dopĺňajúceho rozsudku, keď konštatoval, že „odvolací súd zaťažil v tejto časti

konanie vadou podľa “, a preto ústavný súd argumenty sťažovateľa

o rozdielnom prístupe pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu a dopĺňajúceho rozsudku

hodnotí ako nenáležité a nedôvodné.

Ústavný súd aplikujúc východiská svojej konštantnej judikatúry na napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu konštatuje, že je dostatočne odôvodnené, nevykazuje znaky

svojvoľnosti ani arbitrárnosti a je ústavne akceptovateľné. Uvedené platí aj vtedy, keď sa

vnútorná intencionalita právnych úvah sťažovateľa uberala iným smerom ako právny názor

konajúcich súdov. Najvyšší súd rozhodol spôsobom, s ktorým sťažovateľ síce nesúhlasí,

avšak urobil tak na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré

ústavný súd nie je oprávnený a ani povinný nahrádzať. Obdobne ústavný súd k tomu

poznamenáva, že ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka

konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia

základného práva (napr. ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu sp. zn. , , z 19. mája 2010

nemohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného článku ani dohovoru, a preto

jeho sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2010