Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 126 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (131)II. ÚS 592/2013
PDF · 214.24 KB
No categories available
II. ÚS 592/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
doc. JUDr. B. F., PhD., B., vedené pod sp. zn. Rvp 13562/2013, sp. zn. Rvp 15481/2013
a sp. zn. Rvp 16292/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn.
7 NcC 89/2012 z 3. januára 2013, sp. zn. 6 NcC 82/2012 z 19. decembra 2012 a sp. zn.
6 NcC 376/2012 z 3. apríla 2013 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 13562/2013,
sp. zn. Rvp 15481/2013 a sp. zn. Rvp 16292/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 13562/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre nedostatok
právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 8. apríla 2013,
9. mája 2013 a 24. mája 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 NcC 89/2012 z 3. januára 2013
(týkajúcim sa námietky zaujatosti sudcov Okresného súdu Dolný Kubín), sp. zn.
6 NcC 82/2012 z 19. decembra 2012 (týkajúcim sa námietky zaujatosti sudcov Okresného
súdu Ružomberok) a sp. zn. 6 NcC 376/2012 z 3. apríla 2013 (týkajúcim sa námietky
zaujatosti sudcov Okresného súdu Liptovský Mikuláš; ďalej spolu len „napadnuté
rozhodnutia krajského súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka Okresnému súdu Dolný Kubín (sťažnosť
pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 13562/2013), Okresnému súdu Ružomberok (sťažnosť
pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 15481/2013) a Okresnému súdu Liptovský Mikuláš
(sťažnosť pôvodne vedená pod sp. zn. Rvp 16292/2013) doručila žaloby, ktorými sa
domáhala svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v platnom znení, smerujúce proti Slovenskej republike,
zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo
podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným zásahom do jej základných práv, najmä práva
na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Predmetné žaloby boli vedené Okresným súdom Dolný
Kubín pod sp. zn. 6 C 116/2012, Okresným súdom Ružomberok pod sp. zn. 2 C 112/2012
a Okresným súdom Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 4 C 169/2012.
Popisom procesných úkonov vykonaných v troch konaniach pred dotknutými
okresnými súdmi, v ktorých na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora
a dvoch žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo zo strany týchto
okresných súdov k oneskorenému rozhodnutiu o zmene súdneho exekútora
a k oneskorenému udeleniu poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to,
že práve nesprávny úradný postup dotknutých okresných súdov poznačený zbytočnými
prieťahmi bol dôvodom podania jej žalôb o náhradu škody dotknutým okresným súdom,
ktoré sú zároveň podľa zákona súdmi príslušnými na prerokovanie a rozhodnutie týchto
vecí.
Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala
„už v úvode podanej žaloby požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným
prejednaním veci o prikázaní veci (tohto sporu) inému súdu, pretože sudcovia miestne
a vecne príslušného Okresného súdu... sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci
vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho
pohľadu)“. V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na skutočnosť,
že dotknuté okresné súdy, ktoré zapríčinili svojím nesprávnym úradným postupom vznik
škody na jej strane, nemôžu byť zároveň orgánmi súdnej moci, ktoré budú o tejto škode
rozhodovať, ďalej na to, že takýmto postupom by došlo k nerešpektovaniu zásady nemo
debet esse iudex in propria causa, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu
sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.
Krajský súd napadnutými rozhodnutiami rozhodol tak, že nevylúčil všetkých sudcov
dotknutých okresných súdov z prerokovávania a rozhodovania v predmetných konaniach.
Napadnuté rozhodnutia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce
zásah do jeho základných práv, konkrétne:
- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, t. j. práva
na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva
na prerokovanie veci nestranným súdom;
- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho
dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), t. j. práva
na nestranný súd zriadený zákonom».
V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukázala na právne závery obsiahnuté
v judikatúre ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“)
týkajúce sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu (napr. nález sp. zn. II. ÚS 283/09
z 26. novembra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 116/06 z 5. septembra 2006, uznesenie
sp. zn. II. ÚS 336/09 z 8. októbra 2009, nález sp. zn. III. ÚS 47/05 z 11. mája 2005, nález sp.
zn. II. ÚS 71/97 z 24. novembra 1997, nález sp. zn. I. ÚS 46/05 zo 17. marca 2005, nález
sp. zn. IV. ÚS 345/09 z 8. októbra 2009, rozsudok ESĽP Findlay v. Spojené kráľovstvo z 25.
februára 1997, ods. 73, rozsudok ESĽP Kyprianou v. Cyprus z 15. decembra 2005 atď.)
a odvolávajúc sa na ne uviedla, že „trvá na tom, že objektívna námietka porušenia
nestrannosti je dôvodná. Dôvodnosť námietky porušenia nestrannosti je závažne podporená
tiež tým, že:
a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci vyplýva aj
z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach (ust. § 22 zákona č. 514/2003 Z. z.);
b) vylúčený je sudca aj preto, že získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní (priamo výkonom funkcie sudcu na súde, ktorý škodu spôsobil);
c) do úvahy prichádza aj vzťah ekonomickej závislosti (zníženie rozpočtovaných
prostriedkov súdu splnením povinnosti úhrady škody sťažovateľovi).“.
V sporoch vedených dotknutými okresnými súdmi bude podľa sťažovateľky
nevyhnutné „na základe vykonaného dokazovania posúdiť, či a akým spôsobom došlo
k uskutočneniu nesprávneho úradného postupu, pričom pri danom právnom stave bude
takéto posudzovanie uskutočňovať súd, ktorý nesprávny úradný postup vykonal a spôsobil
ním škodu žalobcovi. V tomto prípade preto existuje legitímny dôvod pochybovať
o nestrannosti okresného súdu, ako aj nestrannosti sudcov tohto súdu a to najmä preto, že:
a) Žalobca chce, aby v konaní boli vypočutí ako svedkovia sudcovia okresného súdu
na ktorom došlo k vykonaniu nesprávneho úradného postupu, a taktiež aby ako svedok
vystúpil pred súdom predseda okresného súdu poverený riadením súdu, ako aj podpredseda
okresného súdu a to z dôvodu dlhého časového rozsahu zásahu, ktorý pokrýva obdobie,
kedy boli do hodnoteného úradného postupu zapájaní všetci zamestnanci súdu. Preto
rovnako tak do úvahy prichádzajú ako svedkovia aj vyšší súdny úradníci, či zamestnanci
administratívy okresného súdu, ktorý nesprávny úradný postup uskutočnil. V prípade
nevylúčenia okresného súdu z rozhodovania dôjde k ústavne neakceptovateľnej situácii,
kedy budú proti sebe vypovedať sudcovia, ktorí zároveň pojednávajú rovnakú vec a síce
sudcovia súdu, ktorý uskutočnil nesprávny úradný postup. V takejto situácii nie je možné
rozumne predpokladať, že výpovede budú objektívne pravdivé, pretože sudca bude
vypovedať pred kolegom sudcom, ktorý následne bude vypovedať pred ním o tej istej veci.
Následné reťazenie výpovedí v sporoch rovnakého druhu na tom istom súde nemôže priniesť
zdanie o spravodlivom výkone súdnej moci. Sudcovia a zamestnanci súdu by mali nutne
v sporovom konaní v pozícii svedka predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.
b) Na rovnakom mechanizme ako je opísaný pod písm. a) je založené spochybnenie
zdania spravodlivosti v prípade výkonu dokazovania listinnými dôkazmi. Ak sudca bude
vykonávať dôkaz listinou zo súdneho spisu (alebo súdneho oddelenia) kolegu a následne
tento kolega bude vykonávať dôkaz listinou z jeho súdneho spisu (alebo súdneho
oddelenia), pričom pôjde o spor rovnakého druhu, je zrejmé, že spravodlivé posúdenie
nemožno predpokladať. Nemožno tiež predpokladať spravodlivé zadovažovanie listín zo
súdneho oddelenia.
c) Otázky, ktoré by museli v súvislosti s posudzovaním nesprávneho úradného
postupu sudcovia, ktorí sú kolegovia na tom istom súde, paralelne riešiť, a spôsob ako by
ich riešili, by prejudikoval stanovisko súdu a nenáležite ovplyvňoval vývoj iných sporov
rovnakého druhu prebiehajúcich na tom istom súde. V takomto prípade nemožno
predpokladať zdanie spravodlivého výkonu súdnej moci. Sudcovia by opäť mali nutne
v sporovom konaní predsudky, ktoré spochybňujú naplnenie požiadavky nestrannosti.
d) Súd musí byť inter alia nezávislí od strán v spore. Ak je súdom Okresný súd
Brezno a na strane žalovaného stojí zástupca Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorý obhajuje postupy sudcu a zamestnancov Okresného súdu Brezno, aby tak
dokázal, že v danej veci nešlo o nesprávny úradný postup Okresného súdu Brezno a škoda
nenastala, nemožno hovoriť o tom, že súd je nezávislí od žalovaného ako strany v spore.
Navyše ak podľa úpravy regresnej náhrady v zmysle ust. § 21 a nasl. zákona č. 514/2003
Z. z. bude Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky tým, kto bude uplatňovať
regresnú náhradu voči súdu a následne súd bude povinný uplatňovať regresnú náhradu
voči zodpovednej osobe, teda sudcovi. Sudca má záujem na tom, aby žalovaný bol v spore
úspešný a aby sa tak predišlo uplatňovaniu regresnej náhrady voči nemu, či jeho kolegom,
zamestnancom súdu. Sudcovia by mali nutne v sporovom konaní predsudky vo vzťahu k ich
regresnému postihu. Predsudky tohto druhu spochybňujú naplnenie požiadavky
nestrannosti.“.
Podľa sťažovateľky objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby
o náhradu škody spôsobenej rozhodovaním jednotlivých sudcov dotknutých okresných
súdov majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami tých istých dotknutých okresných
súdov, ktorí majú medzi sebou „minimálne kolegiálny a väčšina isto i priateľský vzťah“,
vyvoláva dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov dotknutých okresných
súdov, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako
nezávislí. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd
v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo
a právne obdobných veciach k opačnému právnemu záveru ako krajský súd vo svojich
napadnutých rozhodnutiach.
Krajský súd podľa sťažovateľky v napadnutých rozhodnutiach dostatočne
nevyhodnotil dôvody vylúčenia sudcov dotknutých okresných súdov z prerokovávania
a rozhodovania predmetných veci, ktorými sú:
„a) pomer sudcu k veci, ktorý má za následok jeho zaujatosť, v danej veci, čo vyplýva
aj z právneho záujmu sudcu na prejednávanej veci, pretože môže byť rozhodnutím súdu
priamo dotknutý vo svojich právach;
b) nutnosť vylúčenia sudcu ktorý získal o veci poznatky iným spôsobom, než
z dokazovania na konaní;
c) ekonomickú závislosť.“
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd vydal nález,
v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami krajského súdu, zruší
napadnuté rozhodnutia krajského súdu a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané
finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa § 31a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak tento zákon
neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom
primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 2 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú
tých istých účastníkov.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 13562/2013, sp. zn. Rvp 15481/2013 a sp. zn. Rvp 16292/2013 a z neho vyplývajúcu
právnu a skutkovú súvislosť, ako aj na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu,
proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení týchto sťažností
na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými rozhodnutiami
krajského súdu. K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že
napadnutými rozhodnutiami krajský súd nevylúčil všetkých sudcov toho-ktorého
dotknutého okresného súdu z prerokúvania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu,
že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti
s nesprávnym úradným postupom toho istého dotknutého okresného súdu.
Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu
poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými)
alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto
práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až
čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom,
ktorého určuje zákon.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46
ods. 1 ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia
sudcu z jej ďalšieho prejednávania a rozhodnutia pre zaujatosť (§ 14 až § 16 OSP).
Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho
názoru účastníka konania z ďalšej účasti na jej prejednávaní a rozhodovaní vylúčený, je
dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.
Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
nie je však povinnosť súdu vyhovieť návrhu oprávnených osôb (v danom prípade
sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti proti sudcom okresného súdu) a vylúčiť
nimi označených sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Jeho
obsahom je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade
návrh na vylúčenie všetkých sudcov z ďalšieho prerokúvania a rozhodnutia veci
pre zaujatosť) a rozhodnúť o ňom. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoje
rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie
základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým
osobám zaručuje“ (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov
môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup)
boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov
spravodlivého procesu, ktoré nebolo napravené ani v inštančnom (opravnom) postupe
všeobecných súdov“ (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa
iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa
Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní
pred ústavným súdom.
Podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi, postupov
a judikatúry všeobecného súdnictva sú ich závažné procesné pochybenia (vrátane porušenia
základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy) dôvodom na podanie
odvolania (§ 201 a nasl. OSP), ako aj na podanie dovolania [§ 237 písm. g) OSP (pozri
napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04)]. Pokiaľ podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej
námietky neprihliadal a napadnutými rozhodnutiami rozhodol zjavne neodôvodnene, potom
v ďalšom konaní pred všeobecnými súdmi môže postupovať už uvedeným spôsobom.
V tomto prípade v predmetných konaniach teda existuje „iný súd“, a to krajský súd, resp.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktoré sú povolané na
poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Najvyšší súd napr. vo svojom
rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997 inter alia uviedol: „Neexistencia
žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o
tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni
dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia §
237 písm. g) O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne a prípadne i inak, než ju posúdil
nadriadený súd súdu procesnému, ktorý vo veci rozhodoval, ak v námietke boli uvedené
nové skutočnosti.“ Ústavný súd preto nemá dostatok právomoci na preskúmanie
sťažovateľkiných námietok nezákonného sudcu, ktoré smerovali voči napadnutým
rozhodnutiam krajského súdu.
Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi
súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1
ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných
prostriedkov nápravy. Takýto postup však vylučuje princíp subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
Ústavný súd vzhľadom na uvedené sťažnosti sťažovateľky pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok svojej
právomoci podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Nad rámec veci ústavný súd poznamenáva, že pokiaľ by sa v ďalšom priebehu
konania objavili nové skutočnosti objektívne a dôvodne vzbudzujúce pochybnosť
o nestrannosti a nezaujatosti sudcu konajúceho v sťažovateľkinej veci/veciach, môže sa
sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným
súdom domáhať vznesením novej námietky zaujatosti (§ 15a OSP).
Pretože sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky (vrátane návrhu na odklad vykonateľnosti) v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. novembra 2013