Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 336/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. októbra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť R. N., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátkou

JUDr. K. D., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na zákonného sudcu

podľa a Listiny základných práv

a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Špecializovaným trestným súdom

Pezinok pod sp. zn. PK-1 T 32/08

rozhodol:

Sťažnosť R. N. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra

2009 osobne do podateľne doručená sťažnosť R. N., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie základného práva na zákonného sudcu podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd

(ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom

Špecializovaným trestným súdom Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) pod

sp. zn. PK-1 T 32/08.

Zo sťažnosti vyplýva, že 27. apríla 2007 bola na sťažovateľa podaná obžaloba na

bývalom Špeciálnom súde v Pezinku (ďalej len „špeciálny súd“). Konanie sa viedlo pod

sp. zn. . Dňa 10. mája 2007 špeciálny súd vyrozumel sťažovateľa a jeho

obhajkyňu o doručení obžaloby s výzvou na oznámenie návrhov na vykonanie dôkazov.

Dňa 12. júna 2007 sa konalo verejné zasadnutie. V roku 2007 špeciálny súd vylúčil vec

sťažovateľa na samostatné konanie, ktoré v rovnakom senáte dostalo novú spisovú značku

PK-1 T 32/08. Nálezom ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009 sa okrem

iného rozhodlo, že o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej

prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o špeciálnom

súde“) nie je v súlade s . o Špecializovanom trestnom

súde a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o špecializovanom

trestnom súde“) bol zriadený špecializovaný trestný súd s tým, že kontinuálne pokračoval

v trestných veciach, ktoré špeciálny súd neukončil. Takto 4. augusta 2009 určil termín

hlavného pojednávania v rovnakom senáte, v akom predtým konal vo veci špeciálny súd.

Sťažovateľ podal proti tomu námietku. Dňa 16. septembra 2009 špecializovaný trestný súd

určil termín hlavného pojednávania opäť v rovnakom senáte, pričom námietkou sťažovateľa

sa nezaoberal a ani o nej nerozhodoval.

Tým, že špecializovaný trestný súd pokračoval v hlavnom pojednávaní, ktoré bolo

začaté iným súdom (špeciálnym súdom), porušil základné právo sťažovateľa na zákonného

sudcu, ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie. Špecializovaný trestný súd

otvorením hlavného pojednávania a pokračovaním v ňom vrátane jeho odročenia, a to

napriek tomu, že konanie bolo začaté na inom súde, porušil označené práva sťažovateľa

podľa , listiny a dohovoru. Momentom podania obžaloby na špeciálnom súde bola

založená jeho príslušnosť a vec bola pridelená zákonnému sudcovi (senátu), ktorý vo veci

konal. Špeciálny súd nariadil termíny hlavných pojednávaní, pričom v konaní pokračoval

v rokoch 2008 a 2009. V roku 2009 vykonal hlavné pojednávania 26. januára, 16. marca,

15. apríla, 19. mája a 15. júna.

V zmysle sa rozhodnutie ústavného súdu o nesúlade príslušného

predpisu s spája s právnym účinkom určeným v ústave, podľa ktorého právny

predpis stráca účinnosť. To znamená, že vyhlásením nálezu ústavného súdu sp. zn.

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 17. júla 2009 stratil zákon

o špeciálnom súde účinnosť. Zároveň to znamená, že zákon o špeciálnom súde je síce

v súčasnosti platný, avšak neúčinný. Vyplýva z toho, že nie je možné ďalej konať

v neskončených trestných veciach. V kontexte uvedených skutočností sťažovateľ v auguste

2009 písomne upozornil špecializovaný trestný súd, pričom pre prípad, ak by tento chcel

kontinuálne pokračovať v jeho trestnej veci, podal námietku zaujatosti konajúceho senátu,

pretože nerešpektovanie už uvedených skutočností zakladá dôvodnú pochybnosť o jeho

nezaujatosti. V tejto súvislosti poukazuje sťažovateľ na a ods. 4 písm. b) ,

podľa ktorého rozhodovať o pridelení a preložení sudcov všeobecných súdov patrí do

pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“). Súdna rada dosiaľ

nerozhodla o pridelení, dočasnom pridelení alebo preložení sudcov na špecializovaný

trestný súd, a preto neexistuje zákonný sudca, ktorý by mohol v súlade s právnym

poriadkom Slovenskej republiky realizovať hlavné pojednávanie v trestnej veci sťažovateľa.

Senát špecializovaného trestného súdu však podľa o tejto

námietke nerozhodol a pokračuje v nariaďovaní termínov hlavných pojednávaní.

Špecializovaný trestný súd odvodzuje svoju legitimitu a právomoc pokračovať v dosiaľ

neskončených trestných veciach, ako aj konať v trestných veciach, ktoré patria do jeho

pôsobnosti, zo zákona o špecializovanom trestnom súde, a to z ustanovenia § 1 ods. 1.

Podľa dôvodovej správy k zákonu o špecializovanom trestnom súde cieľom navrhovanej

právnej úpravy je zriadenie nového špecializovaného trestného súdu v sústave súdov, ktorý

kontinuálne nadviaže na činnosť doterajšieho špeciálneho súdu. Kľúčovým ustanovením má

byť definovanie prechodu výkonu súdnictva, teda oprávnenie novozriadeného

špecializovaného trestného súdu konať podľa zákona o špecializovanom trestnom súde

v právoplatne neskončených veciach tvoriacich agendu špeciálneho súdu zriadeného podľa

doterajších predpisov. Rovnako ide aj o prechod práv a povinností vyplývajúcich

z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov a iných obdobných

právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu. Podľa čl. II

ods. 15 zákona o špecializovanom trestnom súde vo veciach patriacich do pôsobnosti

špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred nadobudnutím

účinnosti zákona, je príslušný na konanie špecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je

ustanovené inak. Podľa čl. XII ods. 2 zákona o špecializovanom trestnom súde výkon

súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv

a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov a štátnozamestnaneckých vzťahov

a iných obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu

prechádza dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. z 20. mája 2009

zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd. Podľa názoru sťažovateľa vzhľadom na

závery vyslovené v náleze ústavného súdu nie je možné v záujme právnej istoty kontinuálne

pokračovať v činnosti špeciálneho súdu považovaného ústavným súdom za „hybridný“ súd

inkorporujúci v sebe prvky mimoriadneho súdneho orgánu. S poukazom na čl. 143 ods. 2

treba konštatovať, že zákonom o špecializovanom trestnom súde bol do sústavy

súdov zaradený úplne nový súdny orgán s osobitnou vecnou pôsobnosťou, vlastným

obvodom a sídlom, ako aj podmienkami na vymenovanie, resp. pridelenie za sudcu.

V súvislosti s namietaným porušením , resp. listiny

dospieva sťažovateľ k jednoznačnému záveru, že za zákonného sudcu možno pri ústavne

konformnom výklade považovať iba takého, ktorý spĺňa zákonom určené predpoklady na

výkon funkcie, je trvale alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho

funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce. Všetky uvedené podmienky

musia byť splnené kumulatívne (absencia ktorejkoľvek z nich znamená, že nejde

o zákonného sudcu v zmysle ústavných nárokov). V súvislosti s požiadavkou, aby bol sudca

trvale alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, poukazuje sťažovateľ na

porušenie a ods. 4 písm. a) a b) konajúcim senátom špecializovaného

trestného súdu. Podľa tohto ustanovenia patrí do právomoci súdnej rady predkladať

prezidentovi Slovenskej republiky návrhy kandidátov na vymenovanie sudcov a návrhy na

odvolanie sudcov, ako aj rozhodovať o pridelení a preložení sudcov. Tento ústavný príkaz

rešpektuje aj o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), a to

v ustanoveniach § 11 ods. 1 a § 12 ods. 2. Uvedené právomoci súdnej rady sú v ústave

vymedzené taxatívne. Obchádzanie týchto ústavných právomocí treba považovať za veľmi

negatívny a neprijateľný exces. Prelomením týchto právomocí je situácia, v ktorej orgán

inej zložky štátnej moci ignoruje niektorú z ústavných právomocí súdnej rady tak, ako sa to

stalo v prípade prijatia zákona o špecializovanom trestnom súde. Vo vzťahu k sudcom tohto

novovytvoreného súdu totiž popiera ústavnú funkciu súdnej rady ako orgánu, ktorý jediný

rozhoduje o pridelení, dočasnom pridelení a preložení sudcov. Súdna rada sa tým dostáva

do pozície orgánu štátu bez kompetencie, resp. s predstieranou kompetenciou. Sťažovateľ

pritom poukazuje aj na , podľa ktorého sudcu možno preložiť na iný

súd len s jeho súhlasom alebo na základe rozhodnutia disciplinárneho senátu. Akákoľvek

právna reglementácia preloženia sudcu na novovzniknutý súd v právnej norme inej právnej

sily ako je , musí byť konformná so znením relevantných ústavných článkov (napr.

a ).

Rozvrh práce je upravený o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Vyplýva

z neho, že rozvrhom práce sa rozumie akt riadenia predsedu súdu, ktorým sa riadi

organizácia práce súdu pri zabezpečovaní výkonu súdnictva na príslušný kalendárny rok.

Rozvrh práce musí byť predsedom súdu vypracovaný pre každý súd patriaci do sústavy

súdov. Sťažovateľ nemá vedomosť, že by bol vypracovaný rozvrh práce špecializovaného

trestného súdu podľa zákona o súdoch po nadobudnutí účinnosti zákona o špecializovanom

trestnom súde 17. júla 2009. Preto sťažovateľovi nebol pridelený zákonný sudca spôsobom

podľa § 51 ods. 1 zákona o súdoch. Postupovať podľa rozvrhu práce špeciálneho súdu

vzhľadom na stratu účinnosti zákona o špeciálnom súde nebolo možné.

Možno zhrnúť, že pokračovaním v hlavnom pojednávaní a odročením hlavného

pojednávania špecializovaným trestným súdom v trestnej veci sťažovateľa došlo

k porušeniu a listiny, pretože vo veci konal senát zložený

zo sudcov, ktorí neboli na novovzniknutý súdny orgán pridelení, resp. dočasne pridelení

súdnou radou. Zároveň senát nebol určený podľa rozvrhu práce v súlade so zákonom.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ zdôrazňuje, že

tento článok dohovoru zahŕňa v sebe tak právo nebyť odňatý zákonnému súdu, ako aj právo

nebyť odňatý zákonnému sudcovi. Význam prvého práva spočíva v nemožnosti kreovať

orgány nespĺňajúce základné požiadavky kladené na nezávislý a nestranný súd. Druhé právo

súvisí s „manipuláciou“ prideľovania konkrétnych vecí. S prihliadnutím na zákon o sudcoch

a na zákon o súdoch sudcovia špecializovaného trestného súdu nespĺňajú zákonné

predpoklady na výkon funkcie sudcu, a preto nemožno hovoriť o súde zriadenom zákonom

vo vzťahu k zákonnosti zloženia špecializovaného trestného súdu. Sudcovia neboli určení

v súlade so zákonom a s rozvrhom práce. Neboli ani pridelení na výkon funkcie súdnou

radou.

V súvislosti s právomocou ústavného súdu konať o tejto veci sťažovateľ zdôrazňuje,

že na skutočnosti tvoriace predmet sťažnosti senát špecializovaného trestného súdu písomne

upozornil, avšak tento o jeho podaní nerozhodoval. Zákon sťažovateľovi iné prostriedky

ochrany neposkytuje. Preto je daná subsidiárna právomoc ústavného súdu poskytnúť

sťažovateľovi ochranu.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov , listiny a dohovoru v konaní vedenom špecializovaným trestným súdom pod

sp. zn. s tým, aby ústavný súd zakázal špecializovanému trestnému súdu

pokračovať v porušovaní jeho označených práv. Požaduje tiež náhradu trov právneho

zastúpenia.

Z doslovného prepisu námietky sťažovateľa adresovanej špecializovanému trestnému

súdu, ktorého originál má byť súčasťou spisu sp. zn. , vyplýva, že namieta,

aby bol naďalej súdený sudcami rozhodujúcimi a konajúcimi v rozpore s do dňa

vydania nálezu ústavného súdu. Zloženie senátu je nezákonné a protiústavné. Senát tým, že

vo veci aj naďalej koná, porušuje právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, ako aj

právo na prerokovanie veci zákonným sudcom. Sťažovateľ je presvedčený, že senát

v staronovom zložení nemôže rozhodnúť a ani nerozhodne nestranne a nezávisle, ale práve

naopak. Žiada preto, aby senát bol z pojednávania veci vylúčený.

Z opatrenia č. 4 JUDr. O. K. povereného riadením špecializovaného trestného súdu

sp. zn. Spr. 354/08 z 23. júla 2009 vyplýva, že v súvislosti s nadobudnutím účinnosti zákona

o špecializovanom trestnom súde rozvrh práce špeciálneho súdu na rok 2009 účinný od

1. januára 2009 v znení dodatku č. 1 z 2. januára 2009, dodatku č. 2 zo 16. februára 2009

a dodatku č. 3 z 21. apríla 2009 je naďalej účinný. Ak sa v rozvrhu práce používa pojem

„Špeciálny súd“ vo všetkých tvaroch, rozumie sa tým „Špecializovaný trestný súd“

v príslušnom tvare. Opatrenie sa stáva súčasťou rozvrhu práce na rok 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Jadrom sťažnosti je predovšetkým námietka, že v trestnej veci sťažovateľa konajúci

senát špecializovaného trestného súdu nie je zložený zo zákonných sudcov a je proti

sťažovateľovi zaujatý. Okrem toho sťažovateľ namieta, že špecializovaný trestný súd nie je

oprávnený kontinuálne pokračovať v činnosti špeciálneho súdu, keďže špeciálny súd je

ústavným súdom považovaný za protiústavný vzhľadom na jeho „hybridný“ charakter

inkorporujúci v sebe prvky mimoriadneho súdneho orgánu.

Námietku, podľa ktorej členov senátu špecializovaného trestného súdu nemožno

považovať za zákonných sudcov, konkretizuje sťažovateľ z dvoch pohľadov. Ide jednak

o to, že členovia senátu neboli ako sudcovia pridelení na špecializovaný trestný súd súdnou

radou v súlade s a ods. 4 písm. b) , a tiež o to, že presná identifikácia

zákonných sudcov musí vychádzať z rozvrhu práce, ktorý však podľa vedomostí

sťažovateľa v prípade špecializovaného trestného súdu nebol vydaný, pričom rozvrh práce

špeciálneho súdu nebolo možné vzhľadom na zrušenie tejto inštitúcie nálezom ústavného

súdu aplikovať.

Námietka zaujatosti členov senátu špecializovaného trestného súdu má podľa

sťažovateľa vyplývať zo skutočnosti, že hoci v auguste 2009 písomne upozornil na

nemožnosť kontinuálne pokračovať v jeho trestnej veci, špecializovaný trestný súd o tejto

námietke nerozhodol a v konaní pokračoval, čím prejavil zaujatosť proti sťažovateľovi.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu možno vyvodiť, že tvrdenie účastníka

konania, podľa ktorého v jeho veci nekoná zákonný sudca, treba považovať za námietku

zaujatosti, a to z objektívneho pohľadu.

„Požiadavka nestrannosti súdu vyplýva tak z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 141 ods. 1

, ako aj z dohovoru. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť

predsudku (zaujatosti) a straníckosti. V judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva, na

ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa rozlišuje nestrannosť subjektívna

a nestrannosť objektívna. Subjektívne chápanie nestrannosti je posudzovaním správania

súdu (sudcu). Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až kým nie je dokázaný opak, čo je

však zriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania sudcu je vlastne dostatok

subjektívnej nezaujatosti, o ktorom svedčí správanie sudcu. Objektívna nestrannosť sa

naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska sudcu, ale podľa objektívnych

symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne nestranne, ale napriek tomu

jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným pochybnostiam so zreteľom na jeho

štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonával. Práve tu sa uplatňuje tzv. teória zdania, podľa

ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v

očiach strán. Z doterajšej judikatúry možno vyvodiť, že do rámca skutočností

spochybňujúcich nestrannosť súdu z objektívneho hľadiska patria predovšetkým rôzne

prípady inkompatibility, teda situácie, keď sudca rozhodujúci o veci mal s ňou do činenia

predtým, resp. v jej skoršej fáze v inom postavení, napríklad ako vyšetrovateľ či prokurátor.

Ďalej do tejto skupiny patria prípady, keď vo veci koná miestne alebo vecne nepríslušný súd

alebo sudca, ktorý podľa rozvrhu práce nie je zákonným sudcom“ ().

Podľa názoru ústavného súdu námietku, podľa ktorej v trestnej veci sťažovateľa

nekonajú zákonní sudcovia z dôvodu, že neboli pridelení na špecializovaný trestný súd

súdnou radou, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Na prvý pohľad by sa zdalo, že nie je v právomoci ústavného súdu konať o uvedenej

námietke. Keďže ju treba považovať za námietku zaujatosti, ktorú sťažovateľ pred

špecializovaným trestným súdom uplatnil, mal by správne o nej rozhodnúť špecializovaný

trestný súd, a v druhom stupni na základe prípadnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Vzhľadom na to, že špecializovaný trestný súd je

v tomto ohľade podľa tvrdenia sťažovateľa nečinný, úsilie sťažovateľa by malo byť

zamerané na právne kroky, ktorými by dosiahol od špecializovaného trestného súdu

rozhodnutie o námietke.

Napriek dosiaľ uvedenému je ústavný súd presvedčený, že v okolnostiach daného

prípadu patrí do jeho právomoci uvedenú námietku týkajúcu sa práva na zákonného sudcu

posúdiť. Ide totiž o to, že námietka je založená na tvrdenej protiústavnosti príslušných

ustanovení zákona o špecializovanom trestnom súde, na základe ktorých sa sudcovia

špeciálneho súdu stali ex lege sudcami špecializovaného trestného súdu.

Ústavný súd už vo svojej judikatúre (, ) uviedol, že každé

z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh

oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania

pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto

koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci

a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom. Vychádzajúc

z uvedeného za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane

sťažností fyzických osôb a právnických osôb) možno preto považovať len tie, o ktorých je

možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom

ako v samostatnom konaní (napr. ).

Vychádzajúc zo skutočnosti, že základom námietky je tvrdená protiústavnosť

príslušných ustanovení zákona o špecializovanom trestnom súde, bez predchádzajúceho

konania o súlade právnych predpisov, v ktorom by plénum ústavného súdu posúdilo tvrdený

nesúlad zákona o špecializovanom trestnom súde s , nemohol by špecializovaný

trestný súd námietku zaujatosti založenú na tvrdenej nelegitimite sudcov v uplatnenom

rozsahu posúdiť. Je to tak tým viac, že všetci existujúci sudcovia špecializovaného trestného

súdu sa dostali do svojich funkcií spôsobom, ktorého ústavnosť sťažovateľ spochybňuje.

Z pohľadu ústavného súdu preto možno uzavrieť, že členov senátu, ktorí konajú

v prípade sťažovateľa, treba považovať za zákonných sudcov z hľadiska legitimity ich

postavenia ako sudcov špecializovaného trestného súdu, keďže táto legitimita sa odvíja

priamo zo zákona o špecializovanom trestnom súde. Rozhodujúcu otázku, teda či sa

sudcovia špecializovaného trestného súdu ujali svojich funkcií v súlade s , môže

ústavný súd riešiť iba v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl.

, pričom sťažovateľ nie je za súčasného právneho stavu aktívne

legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov.

Danú problematiku nie je možné riešiť ani postupom podľa c ods. 1 ,

podľa ktorého medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred

nadobudnutím účinnosti ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú

prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

Článok 6 ods. 1 dohovoru, na ktorý sťažovateľ poukazuje, neposkytuje v daných

súvislostiach väčší rozsah základného práva na zákonného sudcu ako ,

resp. čl. 38 ods. 1 listiny. Ústavný súd totiž (ako to vyplýva aj z už citovanej judikatúry)

vykladá toto základné právo v súlade s čl. 6 ods. 1 dohovoru (v zmysle judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva). Ani postupom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je

možné v danom prípade zabezpečiť, aby v sťažovateľovej trestnej veci rozhodovali

sudcovia, ktorí boli na špecializovaný trestný súd pridelení súdnou radou.

Na rozhodnutie o námietke sťažovateľa, podľa ktorej v jeho veci nekonajú zákonní

sudcovia preto, že neboli určení na základe rozvrhu práce (keďže tento údajne neexistuje),

ako aj na rozhodnutie o námietke sťažovateľa, podľa ktorej konajúci sudcovia sú zaujatí,

keďže neakceptovali námietku o neprípustnosti kontinuálne pokračovať v jeho trestnej veci,

nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako to vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu

poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Na základe už uvedených

úvah právomoc poskytnúť ochranu označenému právu sťažovateľa mal predovšetkým

špecializovaný trestný súd a v opravnom konaní najvyšší súd.

Sťažovateľ síce uplatnil na špecializovanom trestnom súde námietku, že v jeho veci

nekonajú zákonní sudcovia, avšak neurobil tak s odôvodnením, že títo sudcovia boli určení

bez vydania zákonom predpokladaného rozvrhu práce a bez postupu z neho vyplývajúceho.

Takto formulovanú námietku uplatnil sťažovateľ až v konaní pred ústavným súdom.

Možno urobiť záver, že z formálneho hľadiska sa sťažovateľ síce domáhal ochrany

označeného práva na príslušnom všeobecnom súde, ale z materiálneho hľadiska vzaté tak

neurobil, lebo námietku uplatnil z iného dôvodu. Tým je vylúčená právomoc ústavného

súdu.

Ústavný súd k tomu dodáva, že z opatrenia č. 4 sudcu povereného riadením

špecializovaného trestného súdu sp. zn. Spr. 354/08 z 23. júla 2009 možno vyvodiť, že

rozvrh práce špeciálneho súdu na rok 2009 vrátane jeho dodatkov sa stal 23. júla 2009

rozvrhom práce špecializovaného trestného súdu. Nezodpovedá preto skutočnosti, že by

špecializovaný trestný súd rozvrh práce nemal.

Sťažovateľ uplatnil na špecializovanom trestnom súde aj námietku zaujatosti členov

senátu z dôvodu, že napriek jeho nesúhlasu senát kontinuálne pokračuje v konaní začatom

špeciálnym súdom nerešpektujúc pritom nález ústavného súdu. Sťažovateľ zároveň tvrdí, že

špecializovaný trestný súd o námietke zaujatosti nerozhodol.

Skutočnosť, že špecializovaný trestný súd o námietke zaujatosti sťažovateľa

nerozhodol, nemôže zakladať a ani nezakladá právomoc ústavného súdu rozhodnúť o tejto

námietke. Pokiaľ je naozaj pravdou, že špecializovaný trestný súd je v súvislosti

s námietkou sťažovateľa nečinný, potom by mal sťažovateľ podniknúť právne kroky na

dosiahnutie rozhodnutia o námietke zo strany špecializovaného trestného súdu. Preto je

vylúčená právomoc ústavného súdu aj pokiaľ ide o túto námietku.

Napokon treba uviesť, že námietka sťažovateľa, podľa ktorej špecializovaný trestný

súd nie je oprávnený kontinuálne pokračovať v činnosti špeciálneho súdu, keďže tento je

ústavným súdom považovaný za protiústavný vzhľadom na jeho „hybridný“ charakter

inkorporujúci v sebe prvky mimoriadneho súdneho orgánu, je zjavne neopodstatnená.

V súvislosti s uvedenou námietkou takisto platí, že právo špecializovaného

trestného súdu kontinuálne pokračovať vo veciach začatých špeciálnym súdom vyplýva

priamo zo zákona o špecializovanom trestnom súde. Špecializovaný trestný súd teda

postupuje v prípade sťažovateľa tak, ako mu to zákon ukladá. Vyriešenie otázky, či sú

príslušné ustanovenia zákona o špecializovanom trestnom súde v súlade s , je možné

iba v rámci konania o súlade právnych predpisov. Rovnako ani v tomto prípade nie je

možné dosiahnuť nápravu v zmysle požiadaviek sťažovateľa postupom podľa čl. 154c ods.

1 .

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. októbra 2009