Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 298/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2020

v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava

Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť

, zastúpenej advokátom

JUDr. Tiborom Šulákom, Nám. Dr. M. Thege Konkolyho 3, Hurbanovo, vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 11. novembra 2019 a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára

2020 doručená ústavná sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením

z 11. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v napadnutom

konaní ako žalobkyňa, domáhajúc sa náhrady mzdy pri prekážkach v práci na strane

zamestnávateľa ( ).

Vo veci sa začalo konať v roku 2014, pretože konanie bolo prerušené do právoplatného

rozhodnutia o inej žalobe sťažovateľky o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o ktorej

bolo rozhodnuté tak, že jej pracovný pomer trvá. Okresný súd rozhodol vo veci samej

rozsudkom a obe strany podali odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre, a obe

strany podali následne dovolanie. Spis bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej

republiky, odkiaľ sa vrátil späť s tým, že okresný súd nerozhodol o trovách dovolacieho

konania. Okresný súd sťažovateľku prvou výzvou z 22. júla 2019 [v ktorej uviedol, že

„rozhodol“ o trovách dovolacieho konania (ďalej aj „prvá výzva“)] vyzval na zaplatenie

súdneho poplatku za dovolanie vo výške 2 871 €. Proti výzve podala sťažnosť, uvádzajúc,

že súd ako formu rozhodnutia nepoužíva výzvu, a namietala výpočet trov konania. Okresný

súd bez zrušenia prvej výzvy vydal 6. septembra 2019 „opravnú výzvu“, v ktorej opätovne

„rozhodol“ o zaplatení trov konania vo výške 2 193,50 €. Aj proti tejto výzve podala

sťažovateľka sťažnosť. V oboch prípadoch výzvu ako rozhodnutie o trovách konania vydala

vyššia súdna úradníčka. Podľa sťažovateľky tieto dve výzvy nemali náležitosti rozhodnutia

predpísané podľa v znení neskorších

predpisov, preto nemožno hovoriť ani o tom, že súd rozhodol o trovách konania. Ide

o uznesenie, ktorým sa ukladá niekomu povinnosť zaplatiť trovy konania, ale neobsahuje

poučenie o opravnom prostriedku. Obidve výzvy sú „konečným“ rozhodnutím vyššieho

súdneho úradníka súdu a pre nezrušenie prvej z nich existujú popri sebe.

2.1 Následne okresný súd uznesením zo 7. októbra 2019 zastavil konanie o dovolaní

sťažovateľky. Sťažovateľka proti nemu podala sťažnosť, ktorú sudkyňa okresného súdu

napadnutým rozhodnutím zamietla. Uznesenie prevzala 24. novembra 2019. Zamietnutím

sťažnosti proti uzneseniu o zastavení dovolacieho konania je bránené sťažovateľke

v prístupe k súdu. Pre vydanie rozhodnutia o zastavení konania o dovolaní neboli splnené

podmienky a postup predchádzajúci jeho vydaniu je nezákonný. Prekážka v prístupe k súdu

spočíva v tom, že zamestnanec uplatňujúci si nárok na náhradu mzdy pri prekážkach v práci

na strane zamestnávateľa je povinný zaplatiť súdny poplatok, hoci si uplatňuje nárok práve

pre šikanovanie zamestnávateľom vytvorením prekážky a pre neplatenie náhrady mzdy

zamestnávateľom. Pri viacročnom trvaní prekážky tak sťažovateľka musí vzhľadom

na výšku jej uplatňovaného nároku znášať spolu s poplatkami za začatie konania neúnosné

poplatky vo výške jej platu za približne osem mesiacov. Uplatnenie nároku na náhradu

mzdy je potom skôr iluzórne ako reálne, pretože zamestnanec takú vysokú sumu poplatku

nemôže mať ušetrenú len na účely vedenia sporu.

2.2 Sťažovateľka poukazuje aj na § 4 ods. 2 písm. d) zákona Slovenskej národnej

rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) týkajúci sa oslobodenia

žalobcu od súdnych poplatkov pri uplatnení nárokov z neplatného skončenia pracovného

pomeru. Aj v tomto prípade ide podľa nej o náhradu mzdy z dôvodu neplatného rozviazania

pracovného pomeru. Ustanovenie napomáha skôr

zamestnávateľovi ako zamestnancovi, ktorého práva sú porušované, a vytvára nerovnosť

medzi účastníkmi konania. Vyžadovanie zaplatenia poplatku od osoby, ktorej

zamestnávateľ vytvoril prekážku v práci a neplatí jej náhradu mzdy, sa jej preto javí

v porovnaní s označeným ustanovením ako diskriminačné.

3. Požadované primerané zadosťučinenie sťažovateľka odôvodnila tým, že došlo

k závažnému zásahu do jej práva na spravodlivý súdny proces a práva na prístup k súdu,

bolo jej znemožnené chrániť svoje práva, na čo upozorňovala už počas konania vo svojich

sťažnostiach. Okresný súd na jej námietky nereagoval, zastavil konanie o dovolaní.

Takýmto postupom sa konanie neúmerne predlžuje.

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález s vyslovením, že označené

práva sťažovateľky boli v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. „10C/302/2019“

a uznesením okresného súdu sp. zn. „10C/302/2019 z 11. novembra 2019“ porušené.

Navrhuje zrušiť napadnuté rozhodnutie a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie,

uložiť okresnému súdu povinnosť zaplatiť jej finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 €

a uložiť okresnému súdu povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia

vo výške 400 €.

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

5. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

5.1 Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.2 Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

5.3 Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

5.4 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

6. Podľa o Ústavnom súde Slovenskej republiky

a o zmene a doplnení niektorých (ďalej len

„“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje

na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje

inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

6.1 Podľa ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K náležitostiam ústavnej sťažnosti

8. Podanie sťažovateľky je ústavnou sťažnosťou v zmysle v spojení

s , a nasl. . Ústavný súd v rámci prípravy

na predbežné prerokovanie zameranej na splnenie zákonom ustanovených podmienok

konania pred ústavným súdom zistil, že ústavnú sťažnosť podala oprávnená osoba –

sťažovateľka ako žalobkyňa v spore o náhradu mzdy ( )

a návrh je prípustný ( ). Sťažovateľka je v konaní zastúpená

advokátom ( ) na základe predloženého plnomocenstva

výslovne udeleného na zastupovanie pred ústavným súdom. Návrh na začatie konania má

obsahový nedostatok spočívajúci v nedostatočnej určitosti petitu ústavnej sťažnosti, resp.

jeho rozporu s odôvodnením.

9. Samotný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľka

od ústavného súdu domáha ( ), má byť vymedzený

presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom

pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Požiadavka jasného formulovania petitu je

významná aj s ohľadom na , pretože sťažovateľ tým

vymedzuje ústavnému súdu rozsah prieskumu jeho návrhu, ktorým je ústavný súd viazaný.

Tvrdenia o porušení základných práv v súvislosti s napadnutým rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, ktoré sťažovateľka uvádza v texte ústavnej sťažnosti mimo

petitu, je potrebné považovať v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu iba

za súčasť argumentácie sťažovateľky (, ). Ústavný súd je

oprávnený rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a to

len vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to

predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.

, , , ). V petite majú byť v podstate

stručne zhrnuté sťažnostné požiadavky uvedené v odôvodnení ústavnej sťažnosti, s ktorými

by mal byť v súlade.

10. V texte petitu ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie svojich práv

uznesením okresného súdu sp. zn. z 11. novembra 2019. Z odôvodnenia

návrhu na začatie konania a príloh vyplýva, že v skutočnosti je napadnuté rozhodnutie

okresného súdu označené spisovou značkou „10C/302/2007“ z 11. novembra 2019, pričom

ide zjavne o chybu v písaní, čo je nedostatok odstrániteľný postupom podľa § 56 ods. 3

.

11. Ústavný súd však dospel k záveru, že nebude postupovať uvedeným spôsobom,

pretože ani po odstránení nedostatku by nemohol prijať iný záver ako ten, že ústavná

sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená. K tomuto záveru dospel ústavný súd

po vecnom preskúmaní ústavnej sťažnosti, pričom podstatné úvahy uvádza v ďalšej časti

odôvodnenia tohto rozhodnutia.

III.2 K namietanému porušeniu a dohovoru

napadnutým rozhodnutím okresného súdu a postupom, ktorý mu predchádzal

12. Sťažovateľka namieta, že okresný súd svojím postupom nerozhodol o trovách

konania, pretože nevydal žiadne rozhodnutie podľa a zákona

o súdnych poplatkoch a zamietnutím sťažnosti proti uzneseniu o zastavení dovolacieho

konania jej zabránil v prístupe k súdu.

13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

14. Ak je účastníkovi konania v rozpore so ukladaná

poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla

aj zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ,

ale rovnako tak aj porušenie , no najmä , podľa

ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach

a pri zachovaní základných práv a slobôd ().

15. Ústavný súd sa v prvom rade zameral na postup okresného súdu nasledujúci

po podaní dovolania sťažovateľkou. Okresný súd pri vyzývaní sťažovateľky na zaplatenie

súdneho poplatku nepostupoval v rozpore s označenými právami. Okresný súd po zistení,

že sťažovateľka nezaplatila súdny poplatok za dovolanie, jej správne adresoval výzvu

na jeho zaplatenie, ako to jednoznačne predpokladá § 10 ods. 1 zákona o súdnych

poplatkoch. V praxi všeobecných súdov je na tento účel bežne používané tlačivo „výzva“ –

vzor 4a. Nejde o rozhodnutie v zmysle , pretože to

vylučuje samotná povaha postupu pri vyzývaní na zaplatenie poplatku. Procesnou sankciou

nezaplatenia poplatku je buď zastavenie konania (§ 10 ods. 1), alebo nevykonanie úkonu

(§ 10 ods. 4). Ak v takýchto prípadoch súd zistí, že vydal nesprávnu výzvu, jednoducho

nevyvodí z nezaplatenia poplatku zákonom predpokladané účinky, o čom urobí v súdnom

spise úradný záznam a upovedomí o svojom postupe účastníka, ktorému bola výzva

doručená, prípadne vyhotoví aj novú výzvu [ak súd napr. vyrubil výzvou vyšší poplatok,

ako mal (HORVÁTH, E. – komentár. Bratislava : Wolters

Kluwer, 2014.)].

16. Výzvu z 22. júla 2019 sťažovateľka k ústavnej sťažnosti nepriložila, preto jej

obsah súd vyvodil len z rozhodnutia o zastavení dovolacieho konania a napadnutého

rozhodnutia. Prvá výzva podľa sťažovateľky neobsahovala spôsob výpočtu súdneho

poplatku, obsahovala nesprávnu výšku súdneho poplatku „2.871,- €“ a obsahovala

nesprávne označenie položky sadzobníka súdnych poplatkov „č. 6 písm. b)“. Predložená

opravná výzva zo 6. septembra 2019 je naproti tomu zreteľne označená ako „opravná

výzva“ (nie ako „uznesenie“ či „rozsudok“), a hoci sa v nej nachádza označenie

„rozhodol“, ktoré môže naznačovať že ide o rozhodnutie, hneď z jej ďalšieho obsahu

vyplýva, že súd jej neukladá žiadnu povinnosť. Uvádza sa v nej, že súd ju vyzýva

na zaplatenie súdneho poplatku, je v nej uvedený predmet poplatkovej povinnosti, príslušné

zákonné ustanovenie, základ poplatku, položka sadzobníka a výška vyrubeného súdneho

poplatku spolu s matematickým výpočtom. Obsahuje poučenie o následkoch nezaplatenia

súdneho poplatku v stanovenej lehote a poučenie o možnosti požiadať o oslobodenie

od súdneho poplatku. Uvádza sa v nej tiež, že nejde o konanie, ktoré je v zmysle § 4 ods. 2

písm. d) zákona o súdnych poplatkov oslobodené od súdneho poplatku. Podľa ústavného

súdu zistené nesprávnosti okresný súd na podnet sťažovateľky dostatočným spôsobom

odstránil. Na základe prvej výzvy okresný súd nevyvodil sankciu v podobe zastavenia

konania o dovolaní. Z hľadiska právnej čistoty by bolo vhodnejšie uviesť v „opravnej

výzve“ aj informáciu o právnej relevancii predchádzajúcej výzvy a použiť také znenie, ktoré

nevyvoláva pochybnosti o povahe výzvy. Ústavný súd v popísanom postupe okresného súdu

však nezistil žiadny taký nedostatok, ktorý by dosahoval rozmer porušenia označeného

článku a dohovoru.

17. Opravná výzva bola doručená sťažovateľke 15. septembra 2019. Sťažovateľka

namietala formu výzvy, jej obsah a použité zákonné ustanovenie. Okresný súd zastavil

konanie o dovolaní sťažovateľky uznesením zo 7. októbra 2019 pre nezaplatenie súdneho

poplatku v stanovenej lehote, zdôrazňujúc, že nejde o konanie oslobodené od súdnych

poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych poplatkov. Na základe sťažnosti,

v ktorej sťažovateľka namietala formu rozhodnutia a predčasnosť zastavenia konania,

sudkyňa okresného súdu napadnutým rozhodnutím zamietla sťažnosť smerujúcu proti

uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom. V jeho odôvodnení odcitovala príslušné

ustanovenia a a popísala

postup pri vyberaní súdneho poplatku za dovolanie. Vyvrátila tak presvedčivo námietky

sťažovateľky o forme, akou malo dôjsť podľa jej názoru k vyrubeniu súdneho poplatku

za dovolanie. Vysvetlila aj postup vyššieho súdneho úradníka pri vyrubení poplatku

„opakovanou výzvou“ a vyjadrila sa k následkom nesprávnej prvej výzvy. Zdôraznila

poučenie sťažovateľky o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku vo výzve a jeho

nezaplatenie v stanovenej lehote. Tým mala osvedčenú správnosť zastavenia konania

o dovolaní, a preto sťažnosť sťažovateľky zamietla ako nedôvodnú.

18. Ústavný súd po preskúmaní sťažnostnej argumentácie, postupu okresného súdu

a napadnutého rozhodnutia okresného súdu s poukazom na už uvedené dospel k záveru,

že postup okresného súdu bol v súlade so zárukami práva na súdnu ochranu a odôvodnenie

napadnutého uznesenia okresného súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je zrozumiteľné

a konzistentné a dáva ústavne akceptovateľnú odpoveď na všetky pre vec rozhodujúce

skutočnosti a námietky sťažovateľky. Pretože v danom prípade okresný súd pri svojom

rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov,

pričom dostatočným spôsobom svoje závery odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru,

že sťažovateľkou uplatnené námietky sú zjavne neopodstatnené.

19. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi obsahom sťažovateľkou označeného základného práva podľa

a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozhodnutím okresného súdu

a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu neexistuje priama príčinná súvislosť, ktorá by

po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala, aby ústavný

súd rozhodol o porušení sťažovateľkou označených práv. Ústavný súd preto ústavnú

sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú. Ostatnými návrhmi sťažovateľky sa preto z dôvodu odmietnutia jej

ústavnej sťažnosti nezaoberal.

20. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že zo strany sťažovateľky išlo

o rozhodnutie procesnej stratégie podať žalobu na vymedzenom právnom základe (náhrada

mzdy z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa), a nie na inom prípustnom základe

(náhrada mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru). K uvedenému mala

pristúpiť po zvážení všetkých okolností, nevynímajúc poplatkovú povinnosť, ktorá ju

v rozhodnom čase zaťažovala pri podanom druhu žaloby. Ak sa pre ňu rozhodla, nemôže sa

v ďalšom priebehu konania dovolávať výhod poskytnutých zákonodarcom v podobe

osobného oslobodenia od súdnych poplatkov, ktoré sa nevzťahujú na jej spor.

Pri argumentácii sťažovateľky neúnosnosťou poplatkovej povinnosti sa legitímne ponúka aj

otázka, aký dôvod ju viedol k nepožiadaniu o oslobodenie od súdnych poplatkov.

21. Časť námietok sťažovateľky možno považovať skôr za námietky nesúladu

niektorých ustanovení s a dohovorom. Ide o nesúlad

§ 4 ods. 2 písm. d), ktorého aplikácia podľa názoru sťažovateľky v okolnostiach jej prípadu

vykazuje znaky diskriminácie.

22. Ústavný súd už vo svojej judikatúre (, ) uviedol, že každé

z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh

oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania

pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto

koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci

a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom. Vychádzajúc

z uvedeného, za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane

sťažností fyzických osôb a právnických osôb), možno preto považovať len tie, o ktorých je

možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom

ako v samostatnom konaní (napr. , )].

23. V rámci konania o sťažnosti podľa ústavný súd nemôže

posudzovať otázku súladu zákona s či medzinárodnou zmluvou podľa

písm. a) , lebo konanie podľa je osobitným konaním. Navyše,

subjekty oprávnené (aktívne legitimované) podať návrh na začatie konania o súlade

právnych predpisov podľa sú uvedené v , pričom

sťažovateľka medzi tieto subjekty nepatrí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2020

Miroslav DURIŠ predseda senátu