Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 298/2020
PDF · 435.5 KB
No categories available
IV. ÚS 298/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. júna 2020
v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Libora Duľu a Ladislava
Duditša (sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť
, zastúpenej advokátom
JUDr. Tiborom Šulákom, Nám. Dr. M. Thege Konkolyho 3, Hurbanovo, vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 302/2007 a jeho
uznesením z 11. novembra 2019 a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, sťažnostná argumentácia a návrh rozhodnutia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. januára
2020 doručená ústavná sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 10 C 302/2007 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením
z 11. novembra 2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“).
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v napadnutom
konaní ako žalobkyňa, domáhajúc sa náhrady mzdy pri prekážkach v práci na strane
zamestnávateľa ( ).
Vo veci sa začalo konať v roku 2014, pretože konanie bolo prerušené do právoplatného
rozhodnutia o inej žalobe sťažovateľky o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, o ktorej
bolo rozhodnuté tak, že jej pracovný pomer trvá. Okresný súd rozhodol vo veci samej
rozsudkom a obe strany podali odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre, a obe
strany podali následne dovolanie. Spis bol predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej
republiky, odkiaľ sa vrátil späť s tým, že okresný súd nerozhodol o trovách dovolacieho
konania. Okresný súd sťažovateľku prvou výzvou z 22. júla 2019 [v ktorej uviedol, že
„rozhodol“ o trovách dovolacieho konania (ďalej aj „prvá výzva“)] vyzval na zaplatenie
súdneho poplatku za dovolanie vo výške 2 871 €. Proti výzve podala sťažnosť, uvádzajúc,
že súd ako formu rozhodnutia nepoužíva výzvu, a namietala výpočet trov konania. Okresný
súd bez zrušenia prvej výzvy vydal 6. septembra 2019 „opravnú výzvu“, v ktorej opätovne
„rozhodol“ o zaplatení trov konania vo výške 2 193,50 €. Aj proti tejto výzve podala
sťažovateľka sťažnosť. V oboch prípadoch výzvu ako rozhodnutie o trovách konania vydala
vyššia súdna úradníčka. Podľa sťažovateľky tieto dve výzvy nemali náležitosti rozhodnutia
predpísané podľa zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších
predpisov, preto nemožno hovoriť ani o tom, že súd rozhodol o trovách konania. Ide
o uznesenie, ktorým sa ukladá niekomu povinnosť zaplatiť trovy konania, ale neobsahuje
poučenie o opravnom prostriedku. Obidve výzvy sú „konečným“ rozhodnutím vyššieho
súdneho úradníka súdu a pre nezrušenie prvej z nich existujú popri sebe.
2.1 Následne okresný súd uznesením zo 7. októbra 2019 zastavil konanie o dovolaní
sťažovateľky. Sťažovateľka proti nemu podala sťažnosť, ktorú sudkyňa okresného súdu
napadnutým rozhodnutím zamietla. Uznesenie prevzala 24. novembra 2019. Zamietnutím
sťažnosti proti uzneseniu o zastavení dovolacieho konania je bránené sťažovateľke
v prístupe k súdu. Pre vydanie rozhodnutia o zastavení konania o dovolaní neboli splnené
podmienky a postup predchádzajúci jeho vydaniu je nezákonný. Prekážka v prístupe k súdu
spočíva v tom, že zamestnanec uplatňujúci si nárok na náhradu mzdy pri prekážkach v práci
na strane zamestnávateľa je povinný zaplatiť súdny poplatok, hoci si uplatňuje nárok práve
pre šikanovanie zamestnávateľom vytvorením prekážky a pre neplatenie náhrady mzdy
zamestnávateľom. Pri viacročnom trvaní prekážky tak sťažovateľka musí vzhľadom
na výšku jej uplatňovaného nároku znášať spolu s poplatkami za začatie konania neúnosné
poplatky vo výške jej platu za približne osem mesiacov. Uplatnenie nároku na náhradu
mzdy je potom skôr iluzórne ako reálne, pretože zamestnanec takú vysokú sumu poplatku
nemôže mať ušetrenú len na účely vedenia sporu.
2.2 Sťažovateľka poukazuje aj na § 4 ods. 2 písm. d) zákona Slovenskej národnej
rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“) týkajúci sa oslobodenia
žalobcu od súdnych poplatkov pri uplatnení nárokov z neplatného skončenia pracovného
pomeru. Aj v tomto prípade ide podľa nej o náhradu mzdy z dôvodu neplatného rozviazania
pracovného pomeru. Ustanovenie zákona o súdnych poplatkoch napomáha skôr
zamestnávateľovi ako zamestnancovi, ktorého práva sú porušované, a vytvára nerovnosť
medzi účastníkmi konania. Vyžadovanie zaplatenia poplatku od osoby, ktorej
zamestnávateľ vytvoril prekážku v práci a neplatí jej náhradu mzdy, sa jej preto javí
v porovnaní s označeným ustanovením zákona o súdnych poplatkoch ako diskriminačné.
3. Požadované primerané zadosťučinenie sťažovateľka odôvodnila tým, že došlo
k závažnému zásahu do jej práva na spravodlivý súdny proces a práva na prístup k súdu,
bolo jej znemožnené chrániť svoje práva, na čo upozorňovala už počas konania vo svojich
sťažnostiach. Okresný súd na jej námietky nereagoval, zastavil konanie o dovolaní.
Takýmto postupom sa konanie neúmerne predlžuje.
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález s vyslovením, že označené
práva sťažovateľky boli v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. „10C/302/2019“
a uznesením okresného súdu sp. zn. „10C/302/2019 z 11. novembra 2019“ porušené.
Navrhuje zrušiť napadnuté rozhodnutie a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie,
uložiť okresnému súdu povinnosť zaplatiť jej finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 €
a uložiť okresnému súdu povinnosť nahradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia
vo výške 400 €.
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
5.1 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5.2 Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
5.3 Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
5.4 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
6. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej len
„zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje
na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon v § 9 neustanovuje
inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd zisťuje, či dôvody uvedené v § 56
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
6.1 Podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Z § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K náležitostiam ústavnej sťažnosti
8. Podanie sťažovateľky je ústavnou sťažnosťou v zmysle čl. 127 ústavy v spojení
s § 42 ods. 2 písm. f), § 122 a nasl. zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v rámci prípravy
na predbežné prerokovanie zameranej na splnenie zákonom ustanovených podmienok
konania pred ústavným súdom zistil, že ústavnú sťažnosť podala oprávnená osoba –
sťažovateľka ako žalobkyňa v spore o náhradu mzdy (§ 122 zákona o ústavnom súde)
a návrh je prípustný (§ 55 zákona o ústavnom súde). Sťažovateľka je v konaní zastúpená
advokátom (§ 34 ods. 1 zákona o ústavnom súde) na základe predloženého plnomocenstva
výslovne udeleného na zastupovanie pred ústavným súdom. Návrh na začatie konania má
obsahový nedostatok spočívajúci v nedostatočnej určitosti petitu ústavnej sťažnosti, resp.
jeho rozporu s odôvodnením.
9. Samotný návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sa sťažovateľka
od ústavného súdu domáha (§ 43 ods. 1 zákona o ústavnom súde), má byť vymedzený
presne, určito a zrozumiteľne, teda takým spôsobom, aby mohol byť východiskom
pre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Požiadavka jasného formulovania petitu je
významná aj s ohľadom na § 45 zákona o ústavnom súde, pretože sťažovateľ tým
vymedzuje ústavnému súdu rozsah prieskumu jeho návrhu, ktorým je ústavný súd viazaný.
Tvrdenia o porušení základných práv v súvislosti s napadnutým rozhodnutím Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky, ktoré sťažovateľka uvádza v texte ústavnej sťažnosti mimo
petitu, je potrebné považovať v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu iba
za súčasť argumentácie sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07). Ústavný súd je
oprávnený rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a to
len vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv. Platí to
predovšetkým v situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m.
II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011, I. ÚS 117/2019). V petite majú byť v podstate
stručne zhrnuté sťažnostné požiadavky uvedené v odôvodnení ústavnej sťažnosti, s ktorými
by mal byť v súlade.
10. V texte petitu ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta porušenie svojich práv
uznesením okresného súdu sp. zn. 10 C 302/2019 z 11. novembra 2019. Z odôvodnenia
návrhu na začatie konania a príloh vyplýva, že v skutočnosti je napadnuté rozhodnutie
okresného súdu označené spisovou značkou „10C/302/2007“ z 11. novembra 2019, pričom
ide zjavne o chybu v písaní, čo je nedostatok odstrániteľný postupom podľa § 56 ods. 3
11. Ústavný súd však dospel k záveru, že nebude postupovať uvedeným spôsobom,
pretože ani po odstránení nedostatku by nemohol prijať iný záver ako ten, že ústavná
sťažnosť sťažovateľky je zjavne neopodstatnená. K tomuto záveru dospel ústavný súd
po vecnom preskúmaní ústavnej sťažnosti, pričom podstatné úvahy uvádza v ďalšej časti
odôvodnenia tohto rozhodnutia.
III.2 K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozhodnutím okresného súdu a postupom, ktorý mu predchádzal
12. Sťažovateľka namieta, že okresný súd svojím postupom nerozhodol o trovách
konania, pretože nevydal žiadne rozhodnutie podľa Civilného sporového poriadku a zákona
o súdnych poplatkoch a zamietnutím sťažnosti proti uzneseniu o zastavení dovolacieho
konania jej zabránil v prístupe k súdu.
13. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
14. Ak je účastníkovi konania v rozpore so zákonom o súdnych poplatkoch ukladaná
poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany štátu spravidla
aj zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy,
ale rovnako tak aj porušenie čl. 12 ods. 1, no najmä čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, podľa
ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach
a pri zachovaní základných práv a slobôd (IV. ÚS 387/2010).
15. Ústavný súd sa v prvom rade zameral na postup okresného súdu nasledujúci
po podaní dovolania sťažovateľkou. Okresný súd pri vyzývaní sťažovateľky na zaplatenie
súdneho poplatku nepostupoval v rozpore s označenými právami. Okresný súd po zistení,
že sťažovateľka nezaplatila súdny poplatok za dovolanie, jej správne adresoval výzvu
na jeho zaplatenie, ako to jednoznačne predpokladá § 10 ods. 1 zákona o súdnych
poplatkoch. V praxi všeobecných súdov je na tento účel bežne používané tlačivo „výzva“ –
vzor 4a. Nejde o rozhodnutie v zmysle § 12 zákona o súdnych poplatkoch, pretože to
vylučuje samotná povaha postupu pri vyzývaní na zaplatenie poplatku. Procesnou sankciou
nezaplatenia poplatku je buď zastavenie konania (§ 10 ods. 1), alebo nevykonanie úkonu
(§ 10 ods. 4). Ak v takýchto prípadoch súd zistí, že vydal nesprávnu výzvu, jednoducho
nevyvodí z nezaplatenia poplatku zákonom predpokladané účinky, o čom urobí v súdnom
spise úradný záznam a upovedomí o svojom postupe účastníka, ktorému bola výzva
doručená, prípadne vyhotoví aj novú výzvu [ak súd napr. vyrubil výzvou vyšší poplatok,
ako mal (HORVÁTH, E. Zákon o súdnych poplatkoch – komentár. Bratislava : Wolters
Kluwer, 2014.)].
16. Výzvu z 22. júla 2019 sťažovateľka k ústavnej sťažnosti nepriložila, preto jej
obsah súd vyvodil len z rozhodnutia o zastavení dovolacieho konania a napadnutého
rozhodnutia. Prvá výzva podľa sťažovateľky neobsahovala spôsob výpočtu súdneho
poplatku, obsahovala nesprávnu výšku súdneho poplatku „2.871,- €“ a obsahovala
nesprávne označenie položky sadzobníka súdnych poplatkov „č. 6 písm. b)“. Predložená
opravná výzva zo 6. septembra 2019 je naproti tomu zreteľne označená ako „opravná
výzva“ (nie ako „uznesenie“ či „rozsudok“), a hoci sa v nej nachádza označenie
„rozhodol“, ktoré môže naznačovať že ide o rozhodnutie, hneď z jej ďalšieho obsahu
vyplýva, že súd jej neukladá žiadnu povinnosť. Uvádza sa v nej, že súd ju vyzýva
na zaplatenie súdneho poplatku, je v nej uvedený predmet poplatkovej povinnosti, príslušné
zákonné ustanovenie, základ poplatku, položka sadzobníka a výška vyrubeného súdneho
poplatku spolu s matematickým výpočtom. Obsahuje poučenie o následkoch nezaplatenia
súdneho poplatku v stanovenej lehote a poučenie o možnosti požiadať o oslobodenie
od súdneho poplatku. Uvádza sa v nej tiež, že nejde o konanie, ktoré je v zmysle § 4 ods. 2
písm. d) zákona o súdnych poplatkov oslobodené od súdneho poplatku. Podľa ústavného
súdu zistené nesprávnosti okresný súd na podnet sťažovateľky dostatočným spôsobom
odstránil. Na základe prvej výzvy okresný súd nevyvodil sankciu v podobe zastavenia
konania o dovolaní. Z hľadiska právnej čistoty by bolo vhodnejšie uviesť v „opravnej
výzve“ aj informáciu o právnej relevancii predchádzajúcej výzvy a použiť také znenie, ktoré
nevyvoláva pochybnosti o povahe výzvy. Ústavný súd v popísanom postupe okresného súdu
však nezistil žiadny taký nedostatok, ktorý by dosahoval rozmer porušenia označeného
článku ústavy a dohovoru.
17. Opravná výzva bola doručená sťažovateľke 15. septembra 2019. Sťažovateľka
namietala formu výzvy, jej obsah a použité zákonné ustanovenie. Okresný súd zastavil
konanie o dovolaní sťažovateľky uznesením zo 7. októbra 2019 pre nezaplatenie súdneho
poplatku v stanovenej lehote, zdôrazňujúc, že nejde o konanie oslobodené od súdnych
poplatkov podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona o súdnych poplatkov. Na základe sťažnosti,
v ktorej sťažovateľka namietala formu rozhodnutia a predčasnosť zastavenia konania,
sudkyňa okresného súdu napadnutým rozhodnutím zamietla sťažnosť smerujúcu proti
uzneseniu vydanému vyšším súdnym úradníkom. V jeho odôvodnení odcitovala príslušné
ustanovenia Civilného sporového poriadku a zákona o súdnych poplatkoch a popísala
postup pri vyberaní súdneho poplatku za dovolanie. Vyvrátila tak presvedčivo námietky
sťažovateľky o forme, akou malo dôjsť podľa jej názoru k vyrubeniu súdneho poplatku
za dovolanie. Vysvetlila aj postup vyššieho súdneho úradníka pri vyrubení poplatku
„opakovanou výzvou“ a vyjadrila sa k následkom nesprávnej prvej výzvy. Zdôraznila
poučenie sťažovateľky o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku vo výzve a jeho
nezaplatenie v stanovenej lehote. Tým mala osvedčenú správnosť zastavenia konania
o dovolaní, a preto sťažnosť sťažovateľky zamietla ako nedôvodnú.
18. Ústavný súd po preskúmaní sťažnostnej argumentácie, postupu okresného súdu
a napadnutého rozhodnutia okresného súdu s poukazom na už uvedené dospel k záveru,
že postup okresného súdu bol v súlade so zárukami práva na súdnu ochranu a odôvodnenie
napadnutého uznesenia okresného súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti, je zrozumiteľné
a konzistentné a dáva ústavne akceptovateľnú odpoveď na všetky pre vec rozhodujúce
skutočnosti a námietky sťažovateľky. Pretože v danom prípade okresný súd pri svojom
rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných právnych predpisov,
pričom dostatočným spôsobom svoje závery odôvodnil, ústavný súd dospel k záveru,
že sťažovateľkou uplatnené námietky sú zjavne neopodstatnené.
19. Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi obsahom sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozhodnutím okresného súdu
a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu neexistuje priama príčinná súvislosť, ktorá by
po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala, aby ústavný
súd rozhodol o porušení sťažovateľkou označených práv. Ústavný súd preto ústavnú
sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú. Ostatnými návrhmi sťažovateľky sa preto z dôvodu odmietnutia jej
ústavnej sťažnosti nezaoberal.
20. Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že zo strany sťažovateľky išlo
o rozhodnutie procesnej stratégie podať žalobu na vymedzenom právnom základe (náhrada
mzdy z dôvodu prekážok na strane zamestnávateľa), a nie na inom prípustnom základe
(náhrada mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru). K uvedenému mala
pristúpiť po zvážení všetkých okolností, nevynímajúc poplatkovú povinnosť, ktorá ju
v rozhodnom čase zaťažovala pri podanom druhu žaloby. Ak sa pre ňu rozhodla, nemôže sa
v ďalšom priebehu konania dovolávať výhod poskytnutých zákonodarcom v podobe
osobného oslobodenia od súdnych poplatkov, ktoré sa nevzťahujú na jej spor.
Pri argumentácii sťažovateľky neúnosnosťou poplatkovej povinnosti sa legitímne ponúka aj
otázka, aký dôvod ju viedol k nepožiadaniu o oslobodenie od súdnych poplatkov.
21. Časť námietok sťažovateľky možno považovať skôr za námietky nesúladu
niektorých ustanovení zákona o súdnych poplatkoch s ústavou a dohovorom. Ide o nesúlad
§ 4 ods. 2 písm. d), ktorého aplikácia podľa názoru sťažovateľky v okolnostiach jej prípadu
vykazuje znaky diskriminácie.
22. Ústavný súd už vo svojej judikatúre (I. ÚS 23/99, I. ÚS 29/99) uviedol, že každé
z konaní pred ústavným súdom možno začať len ako samostatné konanie a len na návrh
oprávnených subjektov, a preto žiadne z nich nemôže tvoriť súčasť iného druhu konania
pred ústavným súdom. Ústavná a zákonná úprava konaní pred ústavným súdom ich preto
koncipuje výlučne ako samostatné konania a nepripúšťa možnosť uskutočniť ich aj v rámci
a ako súčasť iného druhu konania (konaní) pred ústavným súdom. Vychádzajúc
z uvedeného, za opodstatnené návrhy na začatie konania pred ústavným súdom (vrátane
sťažností fyzických osôb a právnických osôb), možno preto považovať len tie, o ktorých je
možné konať a aj rozhodnúť v niektorom z uvedených typov konaní pred ústavným súdom
ako v samostatnom konaní (napr. II. ÚS 806/00, II. ÚS 336/09)].
23. V rámci konania o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd nemôže
posudzovať otázku súladu zákona s ústavou či medzinárodnou zmluvou podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) ústavy, lebo konanie podľa čl. 125 ods. 1 ústavy je osobitným konaním. Navyše,
subjekty oprávnené (aktívne legitimované) podať návrh na začatie konania o súlade
právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy sú uvedené v čl. 130 ods. 1 ústavy, pričom
sťažovateľka medzi tieto subjekty nepatrí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. júna 2020
Miroslav DURIŠ predseda senátu