Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 387/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. novembra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť Ing. T. E., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. R. F.,

Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

v spojení s a a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 18. februára 2008, za účasti Krajského súdu v Trnave,

a takto

rozhodol:

1. Základné práva Ing. T. E. podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12

ods. 1 a a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 18. februára 2008 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. -595 z 18. februára 2008

z r u š u j e .

3. Krajský súd v Trnave j e p o v i n n ý uhradiť Ing. T. E. trovy konania v sume

265,92 € (slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov) na účet jeho právnej

zástupkyne JUDr. R. F., Š., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. apríla 2008

doručená sťažnosť Ing. T. E. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich

základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1

písm. a) (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. februára 2008 (ďalej

aj „namietané uznesenie“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Okresného súdu Galanta

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. SA z 25. januára 2006 (ďalej aj „napadnutý

prvostupňový rozsudok“) bolo vyporiadané zaniknuté bezpodielové spoluvlastníctvo (ďalej

len „BSM“) sťažovateľa a jeho bývalej manželky [v konaní v procesnom postavení

odporkyne (ďalej len „odporkyňa“)]. Proti označenému rozsudku okresného súdu podala

odporkyňa odvolanie namietajúc výpočet položiek zahrnutých do BSM, ich hodnotu, ako

aj rozdelenie medzi účastníkov.

Okresný súd vyzval odporkyňu na zaplatenie súdneho poplatku v sume 146 607 Sk

za podané odvolanie, v nadväznosti na čo odporkyňa požiadala o oslobodenie od súdnych

poplatkov, ktoré jej však prvostupňový súd nepriznal argumentujúc tým, že je vlastníčkou

polovice majetku patriaceho do BSM a predstavujúceho „značnú hodnotu“. Proti uzneseniu

okresného súdu, ktorým jej nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, podala

odporkyňa v zákonnej lehote odvolanie, ktorému krajský súd čiastočne vyhovel a priznal jej

oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 2/3.

Po zaplatení 1/3 súdneho poplatku odporkyňou krajský súd prerokoval jej odvolanie

proti rozhodnutiu okresného súdu sp. zn. SA z 25. januára 2006 a vo veci

samej rozhodol 19. decembra 2007 rozsudkom, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok tak,

že znovu rozdelil položky patriace do BSM, do ktorého zahrnul aj niektoré nové položky

a niektoré z neho vylúčil.

Dňa 22. februára 2008 bolo právnej zástupkyni sťažovateľa doručené uznesenie

krajského súdu sp. zn. z 18. februára 2008, ktorým bola sťažovateľovi

uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 24 435 Sk do troch dní

od právoplatnosti tohto uznesenia. Predmetné uznesenie krajský súd odôvodnil tým, že

rozdiel medzi poplatkovou povinnosťou odporkyne, ktorá zodpovedá jej konečnému

úspechu ako odvolateľky v prípade, že by nebola oslobodená od súdnych poplatkov,

„t. j. 73 303,50,- Sk a ňou skutočne zaplateným súdnym poplatkom 48 869,- Sk, je povinný

zaplatiť navrhovateľ“, a teda jeho poplatková povinnosť predstavuje označeným uznesením

vyrubenú sumu súdneho poplatku.

Podľa sťažovateľa namietané uznesenie vykazuje viaceré nedostatky, je najmä

nezákonné, nepreskúmateľné, nesprávne a zásadným spôsobom narúša rovnosť účastníkov

konania.

Sťažovateľ v prvom rade vyčíta krajskému súdu, že v namietanom uznesení

nesprávne určil výšku súdneho poplatku, a nie je tiež zrejmé, z akej hodnoty poplatkového

úkonu vychádzal. Podľa sťažovateľa sa „Súdny poplatok totiž v odvolacom konaní vyrubuje

v rozsahu, v akom odvolateľ žiada pre seba hodnotovo viac, ako podľa rozsudku súdu

prvého stupňa dostal. Z uznesenia doručeného sťažovateľovi nie je zrejmé, čo porušovateľ

pri stanovení výšky súdneho poplatku, považoval za hodnotu poplatkového úkonu, či

odvolateľke po podaní odvolania percentuálne vyrubil súdny poplatok vo výške 3 % alebo

6 %, vôbec už nie je zrejmé, čo za základ poplatkového úkonu považoval. Ide

o nepreskúmateľné vyrubenie súdneho poplatku.“.

Ďalšia výhrada sťažovateľa sa týka toho, že krajský súd mal nesprávne posúdiť

„úspech odporkyne v odvolacom konaní, keď tento stanovil na 50 %. Ako je totiž zrejmé

z porovnania odporkyňou podaného odvolania a rozhodnutia odvolacieho súdu, Krajský

súd v Trnave iba opätovne prerozdelil hnuteľné veci, proti čomu sťažovateľ nijakým

spôsobom nenamietal najmä z dôvodu hospodárnosti konania a skutočnosti, že celú masu

BSM od rozvodu užívala výlučne odporkyňa. V ostatnom nemožno s prihliadnutím

na hodnotu celej masy BSM hovoriť o úspechu odvolateľky, nakoľko prerozdelenie

hnuteľných vecí predstavuje len jej nepatrný úspech v odvolacom konaní. Nakoľko ide

o rozdelenie BSM podľa zásady rovnosti podielov bývalých manželov, nemožno v konaní

hovoriť o úspechu/neúspechu. Neopomenuteľná je predovšetkým skutočnosť, že v podanom

odvolaní odporkyňa žiadala do aktív BSM zahrnúť sumu vo výške 2.300.000,- Sk (v čom

samozrejme v odvolacom konaní úspešná nebola).“.

Sťažovateľ nesúhlasí ani s tým, že odporkyni nebolo ešte pred rozhodnutím vo veci

samej odňaté oslobodenie od súdnych poplatkov postupom podľa § 138 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, a to z toho dôvodu, „že nadobudnutím právoplatnosti rozhodnutia

Krajského súdu v Trnave sa táto stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností patriacich

do BSM a za účelom získania peňažných prostriedkov na úhradu súdneho poplatku v celej

výške nimi mohla voľne výlučne ona disponovať. Týmto postupom porušil súd základnú

zásadu rovnosti účastníkov konania, keď favorizoval odvolateľku napriek tomu, že masa

majetku, ktorú titulom vyporiadania BSM nadobudla, je rovnaká, akú nadobudol

sťažovateľ.“.

Sťažovateľ je ďalej toho názoru, že namietané uznesenie „trpí vadou prekážky

rozsúdenej veci, nakoľko tunajší súd o trovách konania už rozhodol vo výroku rozsudku

vo veci samej (rozsudok sp. zn. zo dňa 19. 12. 2007). Ak by súd v čase

vyhlásenia rozhodnutia považoval za potrebné vyrubiť ešte niektorému z účastníkov súdny

poplatok za podané odvolanie, uviedol by to vo výroku tohto rozsudku s odkazom, že

o tomto bude rozhodnuté samostatným uznesením. Práve z dôvodu, že v základnom konaní

nedošlo k uvedenému spôsobu rozhodnutia, uznesenie sp. zn. zo dňa

18. 02. 2008 považujeme za res iudicata.“.

Namietané uznesenie považuje sťažovateľ za nepreskúmateľné z toho dôvodu, že

z neho nevyplýva, ako dospel krajský súd k záveru o uložení „poplatkovej povinnosti

navrhovateľovi za podané odvolanie, a to na základe súdom stanoveného úspechu v konaní

na účet v Štátnej pokladnici. Odôvodnenie nie je jasné, logické a nevyplýva z neho, prečo

a akým spôsobom súd dospel k uvedenému záveru.“.

S poukazom na uvedené je sťažovateľ toho názoru, že namietaným uznesením

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, krajský súd poprel jeho označené práva.

Sťažovateľ pripomína napokon aj skutočnosť, že krajský súd vydal namietané

uznesenie po právoplatnom skončení celého konania.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. porušil právo

Ing. T. E... na základe č1. 12 ods. 1, , ,

SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd SR uznesenie Krajského súdu v Trnave, č. kon. zo dňa

18. 02. 2008 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ing. T. E... priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 8.011,- Sk (slovom

Osemtisícjedenásť Slovenských korún), a to za 2 úkony právnej pomoci (príprava

a prevzatie veci, spísanie sťažnosti; 1 úkon právnej pomoci: 3.176,- Sk + 190,- paušál

hotových výdavkov + 19 % DPH), ktorú je Krajský súd v Trnave povinný vyplatiť jeho

advokátovi JUDr. R. F. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Zároveň sťažovateľ žiada priznať úhradu trov konania pred ústavným súdom v sume

265,92 € (vrátane DPH).

Ústavný súd si vo veci vyžiadal stanovisko krajského súdu k sťažnosti, ktoré krajský

súd zaujal v prípise sp. zn. Spr. 381/08 z 26. júna 2008, opisujúc v ňom priebeh konania

zhodne s tým, ako to uviedol sťažovateľ, a následne okrem iného poukázal na to, že «pri

stanovení poplatkovej povinnosti navrhovateľa vychádzal z platnej právnej úpravy - § 2

ods. 2 vera prvá : „Ak je navrhovateľ konania

od poplatku oslobodený a súd v jeho návrhu vyhovel zaplatí podľa výsledku konania

poplatok, alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.“

Keďže odporkyňa bola navrhovateľkou odvolacieho konania a bola od poplatku

oslobodená, vznikla poplatková povinnosť v rozsahu úspechu odporkyne v odvolacom

konaní navrhovateľovi... Odvolací súd zistil, že návrhu – odvolaniu odporkyne bolo

vyhovené a navrhovateľ nie je oslobodený od súdnych poplatkov...

Vzhľadom na kogentnosť ustanovenia § 2 ods. 2 prvá veta súd ani nemôže

rozhodnúť, že navrhovateľ aj napriek splneniu tam uvedených podmienok povinnosť zaplatiť

súdny poplatok nemá...

Listom zo dňa 22. 02. 2008 sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

žiadal o zrušenie uznesenia Krajského súdu v Trnave zo dňa 18. 02. 2008, č. k.

-595, ktorým bol navrhovateľovi vyrubený súdny poplatok za odvolanie v

sume 24.435,- Sk. Odpoveď na tento list bola sťažovateľovi zaslaná listom zo dňa

22. 05. 2008, ktorý Vám v prílohe zasielam.

Sťažnosť sťažovateľa Ing. T. E. preto nepovažujem za dôvodnú.

Na základe Vášho listu z 26. mája 2008 Vám ďalej oznamujem, že s poukazom

na ustanovenie o ústavnom súde súhlasíme s tým, aby

bolo upustené od ústneho pojednávania veci, nakoľko od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

Na záver vyjadrujem názor, že v danej veci postupom Krajského súdu v Trnave

nedošlo k porušeniu namietaných základných práv a slobôd sťažovateľa v konaní vedenom

pred Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. , pretože súd pri stanovení

poplatkovej povinnosti sťažovateľa zohľadnil všetky k veci sa vzťahujúce právne predpisy.

Odvolací súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil tak aby bolo jasné, zrozumiteľné,

presvedčivé...».

Stanovisko krajského súdu sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

vyhodnotil ako tendenčné, ale najmä dodatočne neozrejmujúce, z akého dôvodu pristúpil

k takému výraznému narušeniu rovnosti účastníkov konania, a prečo vyrubil súdny poplatok

sťažovateľovi rozhodnutím, ktoré bolo nepreskúmateľné a nebolo z neho zrejmé, čo je

dôvodom vyrubenia súdneho poplatku, a akými úvahami sa spravoval pri určení jeho výšky.

Sťažovateľ ďalej v celom rozsahu poukázal na odôvodnenie svojej sťažnosti.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -20

z 20. októbra 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) mu krajský súd prípisom z 9. novembra 2010 oznámil, že sa v plnom

rozsahu pridržiava svojho pôvodného písomného vyjadrenia, a súčasne vyjadril názor, že

verejné pojednávanie vo veci nemôže priniesť jej ďalšie objasnenie, a preto súhlasil s tým,

aby ústavný súd upustil od verejného pojednávania v konaní o predmetnej sťažnosti a vec

prerokoval v neprítomnosti účastníkov konania.

Právna zástupkyňa sťažovateľa vo vyjadrení z 22. novembra 2010 uviedla, že

„netrvá na verejnom pojednávaní senátu ústavného súdu a nemá ďalšie návrhy

na doplnenie dokazovania“.

Ústavný súd preto využil možnosť podľa

a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, m. m.

, , , ). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (, m. m. , , ,

).

Základné právo na súdnu ochranu podľa zaručuje, že každý sa

môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už uviedol, že predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces,

ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou

uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej

republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom

súdnej ochrany podľa dohovoru (, ). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

Ústavný príkaz konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v zaväzuje všetky orgány verejnej moci

vrátane odvolacích súdov. Tento ústavný príkaz zaväzuje orgány verejnej moci pri ich

akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu

základným právam a slobodám fyzických osôb a právnických osôb rešpektujúc pritom

princípy právneho štátu ( prvá veta ).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má

každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je

v súlade s , čo je základným predpokladom na ústavne konformnú aplikáciu tejto

právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkých zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu

predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína požiadavku

objektivity postupu príslušného orgánu verejnej moci (m. m. , ).

Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ktorej

nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy

orgánu verejnej moci bez akýchkoľvek objektívnych limitov, ktoré sú v podmienkach

právneho štátu okrem iného garantované zákonnými spôsobmi zisťovania skutkového

základu pre rozhodnutie.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie,

ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje (musí obsahovať) aj odôvodnenie, ktoré

preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich uplatnenia v súlade

s procesnými predpismi.

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

v napadnutej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich

skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

III.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základných práv sťažovateľa podľa

a v spojení s a a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 18. februára 2008.

1. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru v spojení s a

písm. a)

Namietaným uznesením, ktoré nadobudlo právoplatnosť 3. marca 2008, rozhodol

krajský súd v právnej veci sťažovateľa o vyporiadanie BSM v konaní o odvolaní odporkyne

proti rozsudku okresného súdu č. k. SA -344 o súdnom poplatku tak, že

sťažovateľovi uložil zaplatiť súdny poplatok za odvolanie v sume 24 435 Sk.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia vyplýva, že 14. marca 2007 podala odporkyňa

odvolanie proti označenému prvostupňovému rozsudku, ktorým bolo vyporiadané BSM

účastníkov. O uvedenom odvolaní odporkyne rozhodol krajský súd rozsudkom č. k.

-572 z 19. decembra 2007. Za podané odvolanie bol odporkyni odvolacím

súdom vyrubený súdny poplatok v sume 146 607 Sk podľa

o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“). Predmetný súdny poplatok bol vyrubený podľa

položky 6 písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je prílohou

Keďže odporkyni bolo na základe jej návrhu uznesením okresného súdu č. k.

-374 z 25. septembra 2006 v spojení s uznesením krajského súdu č. k.

-387 z 30. novembra 2006 priznané oslobodenie od súdnych poplatkov

v rozsahu 2/3, zaplatila za odvolanie súdny poplatok v sume 48 869 Sk predstavujúci

1/3 zo sumy 146 607 Sk.

Krajský súd ďalej poukazuje na , podľa ktorého ak je

poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku

konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený.

Túto povinnosť však odporca nemá v konaní o rozvode manželstva, o neplatnosti

manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je, alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo

ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi.

Podľa krajského súdu aj v konaní o vyporiadanie BSM sa tiež uplatnia hľadiská

uvedené v , v zmysle ktorého ak sa na poplatníka vzťahuje

oslobodenie od súdnych poplatkov a jeho návrhu bolo vyhovené aspoň z časti a zároveň

poplatníkov odporca nie je oslobodený od súdnych poplatkov, zaplatí podľa výsledku

konania poplatok alebo jeho pomernú časť poplatníkov odporca.

Krajský súd ďalej uviedol, že v danej veci odvolanie odporkyne napádalo

prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu, pretože odporkyňa žiadala účelnejšie

vyporiadanie BSM účastníkov, namietala rozdelenie hnuteľných vecí medzi nich,

nesúhlasila s rozdelením aktív a pasív patriacich do BSM a navyše žiadala zahrnúť do masy

BSM podiel vo výške 1/2 k celku na nehnuteľnosti vedenej na liste vlastníctva č. 5746,

kat. úz. Š. (poľnohospodárska budova) v hodnote 1 362 000 Sk. Z dôvodu vzájomného

finančného vyporiadania odporkyňa zároveň požadovala zaviazať sťažovateľa na vyplatenie

sumy 1 329 041 Sk. Krajský súd na základe odvolania odporkyne vo veci samej meritórne

rozhodol tak, že uznal odvolanie odporkyne za čiastočne dôvodné a pristúpil k opätovnému

prerozdeleniu a vyporiadaniu masy BSM. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa bol

zmenený tak, ako to je uvedené vo výroku rozsudku krajského súdu č. k. -572

z 19. decembra 2007.

Pokiaľ ide o úspešnosť účastníkov v odvolacom konaní, krajský súd porovnaním

obsahu odvolania odporkyne s odvolacím rozsudkom a tiež s prihliadnutím na skutočnosť,

že na základe jej odvolania došlo k opätovnému prerozdeleniu BSM účastníkov, uzavrel, že

odporkyňa bola v odvolacom konaní úspešná, pretože žiadala zo spoločného majetku

polovicu pre seba a polovicu pre navrhovateľa, čomu bolo vyhovené.

Krajský súd ďalej v odôvodnení namietaného uznesenia cituje § 2 ods. 4 prvú vetu

, podľa ktorého je v odvolacom konaní poplatníkom ten, kto podal

odvolanie. V odvolacom konaní vo veciach vyporiadania BSM je poplatníkom odporkyňa,

ktorá však bola rozhodnutím súdu oslobodená od súdnych poplatkov v rozsahu 2/3.

V závere odôvodnenia uznesenia krajského súdu sa uvádza:

„Konečný úspech odporkyne predstavuje 50 %, pretože takýto bol výsledok

odvolacieho konania pre ňu, ak bol poplatník (odporkyňa) od poplatku oslobodený a súd

jeho návrhu vyhovel (50 %-ná úspešnosť), zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo

jeho pomernú časť protistrana, t. j. navrhovateľ. Poplatková povinnosti vzniknutá

aplikáciou nie je totožnou poplatkovou

povinnosťou, akú mal pôvodný poplatník (t. j. odporkyňa), ale je odrazom výsledku sporu

a je založený na pomere úspechu oslobodeného účastníka na výsledku sporu. Odporkyňa

zaplatila súdny poplatok v sume 48.869,- Sk (t. j. 1/3 z 146.607,- Sk), avšak v zmysle § 2

ods. 2 z. č. o súdnych poplatkoch má navrhovateľ podľa výsledku konania

(50 %-ná úspešnosti každej z procesných strán) povinnosť zaplatiť pomernú časť súdneho

poplatku za odvolanie. Preto rozdiel medzi poplatkovou povinnosťou odporkyne, ktorá

zodpovedá konečnému úspechu odvolateľky – odporkyne, ak by nebola oslobodená

od súdnych poplatkov, t. j. 73.303,50 Sk a ňou skutočne zaplateným súdnym poplatkom

48.869,- Sk, je povinný zaplatiť navrhovateľ, t. j. 73.303,50,- Sk - 48.869,- Sk = 24.434,50,-

Sk, po zaokrúhlení na celé koruny nahor ( z. č. ) predstavuje

poplatková povinnosť navrhovateľa 24.435,- Sk, tak ako je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.“

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa

považoval za potrebné vysporiadať sa v danej veci predovšetkým s jeho tvrdením, že

uznesenie krajského súdu č. k. -595 z 18. februára 2008 je nepreskúmateľné,

pretože nie je zrejmé, ako krajský súd dospel k záveru o uložení poplatkovej povinnosti

sťažovateľovi za odporkyňou podané odvolanie.

V je vyjadrená ústavná zásada vyplývajúca z

ods. 2 , podľa ktorej dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe

zákona. Podľa uvedeného ustanovenia sa súdne poplatky vyberajú za jednotlivé úkony

alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony štátnej správy súdov

a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra

trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že použitie

analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na

vylúčené (k tomu pozri Edmund Horváth: komentár.

Bratislava: Iura Edition 2006 str. 8, a nasl. tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. marca 2007).

Podľa prvej vety je v odvolacom konaní

poplatníkom ten, kto podal odvolanie (vo veci samej). Toto ustanovenie je formulované

v podobe kogentného poplatkového ustanovenia.

Z uvedeného vyplýva, že krajský súd rozhodujúci o povinnosti sťažovateľa zaplatiť

súdny poplatok za odvolanie podané odporkyňou nebral do úvahy citovaný § 2 ods. 4

. Vzhľadom na už uvedenú neprípustnosť použitia analógie legis pri

aplikácii nemožno uplatniť odsek 2 tohto zákona vo vzťahu k jeho

odseku 4, teda rozšíriť platnosť ustanovenia odseku 2 aj na prípady súdneho poplatku

za odvolanie (resp. dovolanie), pretože poplatok za odvolanie (dovolanie) možno vyrubiť

len tomu, koho za poplatníka výslovne (jednoznačne) označuje, resp.

komu poplatkovú povinnosť za odvolanie (dovolanie) explicitne ukladá, teda odvolateľovi

(resp. v dovolacom konaní dovolateľovi).

Úprava poplatkovej povinnosti predstavuje jeden zo základných aspektov

podmieňujúcich právo na súdnu ochranu podľa . Ak zákon v tomto

smere ustanovil pevné a jasné pravidlá umožňujúce prístup k súdu taktiež splnením v ňom

obsiahnutých podmienok, potom tieto podmienky musí akceptovať nielen každý, kto sa

dovoláva práva na súdnu ochranu, ale rovnako a v neposlednom rade aj štát prostredníctvom

orgánov súdnej moci.

Vzhľadom na uvedené, ak je účastníkovi konania v rozpore so

Zb. ukladaná poplatková povinnosť tam, kde ju nemá, predstavuje takýto zásah zo strany

štátu spravidla i zásah do jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 , ale rovnako tak aj porušenie , no najmä

, podľa ktorého povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho

medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

Ústavný súd sťažnosti v tejto časti v celom rozsahu vyhovel a bez toho, aby

považoval za potrebné zaoberať sa ďalšou argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho

sťažnosti, vyslovil, že namietaným uznesením a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu,

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa a práva podľa

dohovoru v spojení s a .

2. K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou judikatúrou (napr. ,

, ) poukazuje na svoj právny názor, podľa ktorého

všeobecný súd zásadne môže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv

hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, len ak toto porušenie vyplýva

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46

až , resp. dohovoru. V posudzovanom prípade ústavný súd vyslovil,

že zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov

vyjadrených v , ako aj princípov spravodlivého procesu vyjadrených

v čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto v spojení s ich porušením konštatuje aj porušenie

základného práva podľa .

IV.

Podľa prvej vety ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

slobody porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Keďže ústavný súd vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. -595

z 18. februára 2008 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 v spojení s a , ako aj právo podľa

dohovoru, bolo potrebné namietané uznesenie podľa a

prvej vety zrušiť (bod 2 výroku). Vzhľadom na dôvody uvedené

v tomto náleze, ktoré v danej veci viedli ústavný súd k vysloveniu porušenia označených

práv sťažovateľa, neprichádzalo do úvahy vrátenie veci na ďalšie konanie na jej opätovné

prerokovanie a rozhodnutie.

Podľa a ústavný súd môže

svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127

ods. 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ nežiadal o priznanie finančného zadosťučinenia, a preto ústavný súd

o tomto nerozhodoval.

Ústavný súd rozhodol napokon podľa

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. R. F.

Sťažovateľ žiadal, aby mu bola priznaná úhrada trov konania v sume 265,92 €

(8 011 Sk) za dva úkony právnej služby, a to prípravu a prevzatie veci a podanie sťažnosti

ústavnému súdu podľa § 14 ods. 1 písm. a) a c) v spojení s § 11 ods. 2 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov v znení účinnom

v relevantnom čase (ďalej len „vyhláška“).

Na tomto základe ústavný súd konštatoval, že trovy konania požadované

sťažovateľom vrátane režijného paušálu (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a dane z pridanej hodnoty

zodpovedajú sume, ktorá mu patrí podľa vyhlášky, a preto ich priznal v ním vyčíslenej

sume. Priznanú sumu trov konania je krajský súd povinný uhradiť na účet advokátky

JUDr. R. F. (bod 3 výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010