Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 240/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka

vo veci sťažnosti JUDr. F. J., CSc., T., zastúpeného JUDr. G. M., PhD., pre porušenie jeho

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-21 z 31. marca 2010 takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. F. J., CSc., vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Trenčíne č. k. -21 z 31. marca 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. -21 z 31. marca 2010

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. F. J., CSc., trovy

právneho zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet

Advokátskej kancelárie G., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-10 z 22. júna 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. F. J., CSc., T. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. G. M., PhD., v ktorej namietal porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -21 z 31. marca 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako advokátovi mu bola uznesením Okresného

súdu Trenčín č. k. -144 z 1. decembra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť

a vykonateľnosť 2. januára 2009, priznaná odmena a náhrada za poskytovanie služieb

v rámci povinnej obhajoby. Pretože Okresný súd Trenčín mu priznanú odmenu riadne

a včas neuhradil, podal u súdnej exekútorky JUDr. O. R, B., návrh na vykonanie exekúcie.

Vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sudcovia Okresného súdu

Trenčín vyslovili, že sa cítia byť zaujatí. Krajský súd preto rozhodol, že sudcovia

Okresného súdu Trenčín sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania v danej veci, a prikázal

ju na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len

„okresný súd). Okresný súd uznesením č. k. -16 z 3. februára 2010 žiadosť

súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol s odôvodnením, že

výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov nepodliehajú prostriedky zo štátneho

rozpočtu ani z rozpočtu Európskej únie, a keďže účty okresných súdov sú vedené v justičnej

pokladnici, sú priamo napojené na štátny rozpočet, a preto nie je možné vykonať exekúciu

prikázaním pohľadávky z účtu v banke.

Sťažovateľ sa proti rozsudku v zákonom ustanovenej lehote odvolal. Krajský súd

uznesením č. k. -21 z 31. marca 2010 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.

Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pokiaľ povinnou osobou je štátna

rozpočtová organizácia vykonávajúca správu majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami

je napojená na štátny rozpočet, exekúciu za použitia § 18a ods. 1 a 2 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) a o rozpočtových

pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) nie je prípustné vykonať.

Sťažovateľ tvrdí, že s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní sa odvolací súd

nevysporiadal ani sa s sa ňou nezaoberal. Svoje presvedčenie o neústavnosti rozhodnutia

krajského súdu zdôvodňuje takto:

«Na základe vyššie uvedeného skutkového stavu došlo podľa sťažovateľa uznesením

Krajského súdu Trenčín sp. zn. z 31. 03. 2010 a uznesením Okresného súdu

Nové Mesto nad Váhom sp. zn -16 z 03. 02. 2010 v prvom rade k porušeniu

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky. Rozhodnutia všeobecných súdov v predmetnej veci. ktorými sa nevydalo

poverenie na vykonanie exekúcie znamenajú vo svojich dôsledkoch denegatio iustitiae

(odopretie spravodlivosti), pretože v hrubom rozpore so zákonom sa Okresnému súdu

Trenčín priznala absolútna exekučná imunita.

Pri rozhodovaní o vydaní, či nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie nie je

podstatné, akým konkrétnym spôsobom sa exekúcia vykoná, lebo o tom rozhodne súdny

exekútor až neskôr. Skutočnosť, že prakticky nemožno siahnuť na finančné prostriedky

súdov uložené na účtoch v štátnej pokladnici, neznamená, že by sa exekúcia nedala

uskutočniť iným spôsobom. Teda súdy nepožívajú exekučnú imunitu, akoby to vyplývalo

z uvedených uznesení súdov.

Sťažovateľ je toho názoru, že uvádzanými uzneseniami došlo aj k porušeniu

základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa ,

resp. obdobného práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, ktorými ustanoveniami je chránený aj nárok ex offo obhajcov na

výplatu priznaných trov právneho zastúpenia. Z toho vyplýva, že tohto nároku je možné sa

domáhať pred súdom a že ex offo obhajcovi musí byť priznaná plnohodnotná súdna alebo

iná právna ochrana.

Priznaním absolútnej exekučnej imunity by sa z legitímnych vlastníckych nárokov ex

offo obhajcov, týkajúcich sa už právoplatne priznaných trov právneho zastúpenia stali

práva a nároky bez reálneho obsahu. Ustálená štrasburská judikatúra pritom konštatuje, že

práva priznávané dohovorom musia byť právami reálnymi a účinnými a že teda ich

obsahové a významové „vyprázdnenie“ či už v dôsledku konania, resp. nekonania

normotvorcu alebo v dôsledku konania, resp. nekonania orgánu aplikácie práva je

v rozpore s touto základnou interpretačnou a aplikačnou zásadou.

V širšom chápaní predstavuje ústavnoprávna súvislosť danej problematiky aj kontext

práva na súdnu ochranu osôb, ktoré sú priamymi beneficientmi právnej pomoci,

poskytovanej ex offo obhajcami. Trvalé ignorovanie základných majetkových nárokov

advokátov zo strany štátu totiž nezasahuje iba do ich práv, ale súčasne je hrozbou pre

dostupnosť kvalitnej, resp. akejkoľvek ex offo obhajoby.»

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil tento nález:

„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že základné právo sťažovateľa JUDr.

F. J., CSc. na súdnu ochranu upravené v , vlastniť

majetok upravené v , pokojne užívať svoj majetok

upravené v čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu Trenčín sp. zn. z 31. 03. 2010 a uznesením

Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. -16 z 03. 02. 2010 porušené

bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn.

z 31. 03. 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej

znova konal a rozhodol.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. F. J.,

CSc. narodeného..., trvalo bytom T. advokátskej kancelárii G., s. r. o., vo výške 303,31 € na

účet právneho zástupcu, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

č. Spr 238/10 doručeným ústavnému súdu 12. júla 2010, v ktorom uviedol:

«Ustanovenie umožňuje odvolaciemu

súdu, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedziť

sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd len na

zdôraznenie správnosti v danej vecí uviedol, prečo je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne

správne, t. j. z akých dôvodov súd prvého stupňa správne zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Tieto dôvody odvolací súd videl

v tom, že povinnou osobou je štátna rozpočtová organizácia, vykonávajúca správu majetku

štátu a so svojimi príjmami a výdavkami je zapojená na štátny rozpočet. Poukázal na

ustanovenie , a .

Sťažovateľ JUDr. F. J., CSc. v sťažnosti podanej na Ústavný súd Slovenskej

republiky vytýka odvolaciemu súdu, že „s argumentáciou sťažovateľa v odvolaní sa

odvolací súd nevysporiadal a z odôvodnenia jeho rozhodnutia možno vyvodiť, že sa ňou

nezaoberal zámerne“.

Odvolací súd v danej veci svoje rozhodnutie odôvodnil v zmysle Občianskeho

súdneho poriadku s použitím ustanovenia a ide

len o subjektívny pocit účastníka konania, že odvolací súd sa zámerne nevyporiadal s jeho

argumentáciou v odvolaní. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť

majetok podľa článku 20 ods. 1 , základného práva na súdnu

ochranu podľa článku 46 ods. 1 a práva pokojne užívať svoj

majetok podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, odvolací súd je toho názoru, že k porušeniu z jeho strany nedošlo,

nakoľko rozhodoval podľa platných zákonných ustanovení, na ktoré vo svojom rozhodnutí

poukázal.

S poukazom na uvedené navrhujem predmetnú sťažnosť zamietnuť.»

Súčasne predseda krajského súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho

pojednávania. Podobne sťažovateľ oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní o prijatej

sťažnosti.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až a až tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu

rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že

všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní veci patriacich do ich právomoci

zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.

Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania

pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,

resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať

a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd

nemá príčinu doň zasahovať.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s výkladom

a aplikáciou ustanovenia a a zákona

č. Rozsudok odvolacieho súdu trpí podľa sťažovateľa ústavnoprávnym

deficitom aj z dôvodu, že sa vo svojom odôvodnení adekvátne nevysporiadal so všetkými

dôvodmi a argumentmi uvedenými sťažovateľom v odvolaní.

Podľa výkonu rozhodnutia podľa osobitných

predpisov nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej

únie. Hnuteľný majetok a nehnuteľný majetok obstaraný z prostriedkov poskytnutých

zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie nepodlieha výkonu rozhodnutia podľa

osobitných predpisov, s výnimkou výkonu rozhodnutia na majetok obstaraný z prostriedkov

štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie, o ktorom tak ustanovuje zmluva podľa § 20

ods. 2.

Podľa na majetok štátu v správe správcu

uvedeného v § 1 ods. 1 nemožno uskutočniť výkon rozhodnutia, konkurzné konanie

a vyrovnacie konanie podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 zákona sa ustanovenie

odseku 1 nevzťahuje na výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky odpísaním z účtu

v banke, na ktorý sa vzťahuje osobitný predpis.

Ústavný súd skúmal možné porušenie sťažovateľom označených práv. Zisťoval

najmä, či všeobecné súdy v napadnutom rozsudku interpretovali príslušné ustanovenia

v súlade s ústavnými princípmi zakotvenými v ustanovení v spojení

s a dodatkového protokolu.

Z tohto hľadiska posudzoval ústavný súd rozhodnutie krajského súdu, ktorý svoje

rozhodovanie založil na tomto právnom názore:

„V prejednávanej veci oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe uznesenia

Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. 12. 2008, č. k. -144, ktorým bola

oprávnenému priznaná uplatnená odmena a náhrada hotových výdavkov vo výške 9.293,20

Sk. Vyplýva z návrhu na vykonanie exekúcie, že povinný, ktorým je Okresný súd Trenčín, si

svoju povinnosť, vyplývajúcu z citovaného rozhodnutia, dobrovoľne nesplnil.

V prípade, pokiaľ je poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi vydané,

vydané poverenie exekútora oprávňuje na procesné úkony, ktorých účelom je uspokojenie

pohľadávky oprávneného. Tieto procesné úkony zasahujú do právom chránených záujmov

povinného. Nie každý majetok možno exekúciou postihnúť. Z exekúcie je totiž vylúčený taký

majetok, ktorý vzhľadom na svoj špecifický, zákonom určený charakter, nemôže podliehať

režimu exekučného konania. Obmedzenie exekúcie môže vyplynúť z Exekučného poriadku,

ale aj z osobitných zákonov.

Pokiaľ povinnou osobou je štátna rozpočtová organizácia, vykonávajúca správu

majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami je zapojená na štátny rozpočet tak, ako tomu

je v danom prípade, odvolací súd súhlasí s tým, že exekúciu za použitia ust. § 18a ods. 1, 2

a o rozpočtových pravidlách

verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je prípustné vykonať. Dôvodne

preto okresný súd v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia

zamietol.“

Ústavný súd vychádza zo zásady, že právo zaručené umožňuje

každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho

konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal

by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj

povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Takto vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa uplatňuje aj

v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej

exekúcii sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady

ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného

článku dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť

výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil

náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme

rozhodnutie, aby pritom vychádzal z toho, čo objektívne zistil.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že rozhodnutím všeobecných súdov

o zamietnutí žiadosti exekútorky o udelenie povolenia na vykonanie exekúcie priznali súdy

povinnému subjektu úplnú exekučnoprávnu imunitu. Túto skutočnosť odôvodnili

ustanovením a

Všeobecné súdy nevzali do úvahy, že exekučnoprávna imunita v zmysle už citovaných

zákonných ustanovení sa vzťahuje nie na príslušný subjekt, ale na konkrétny majetok.

Zákon v tomto prípade neposkytuje súdom ako štátnym rozpočtovým organizáciám úplné

vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne uvádzal ako subjekty, proti ktorým je exekúcia

absolútne neprípustná. Z exekúcie sú vylúčené podľa zákona len konkrétne časti majetku,

čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku, ktorý zo zákona nie je vylúčený z

exekúcie.

Prvostupňový ani odvolací súd nevzali na zreteľ, že je na exekútorovi zvoliť si

spôsob exekúcie a až potom je možné zistiť, či tento spôsob by viedol k postihnutiu majetku

(vecí, práv a pohľadávok), ktoré sú podľa príslušných právnych predpisov vylúčené

z exekúcie, a preto vo vzťahu k nim možno exekúciu zastaviť. Na tomto mieste ústavný súd

zdôrazňuje, že právnou podstatou súdnej exekúcie je ručenie povinnej osoby za nútene

vymáhané nároky celým jej majetkom s výnimkou toho majetku, ktorý je preukázateľne

(skutkovo) podľa osobitných zákonov vylúčený z exekúcie. Z exekúcie v danom prípade nie

je vylúčený konkrétny subjekt, dokonca ani celý jeho majetok, ale len jeho jednotlivé časti

(veci, práva a pohľadávky). Potvrdzuje to aj znenie

a

Súdy v tomto prípade svojimi rozhodnutiami úplne a v celom rozsahu vylúčili

možnosť súdnej exekúcie bez toho, aby bolo spoľahlivo preukázané, že povinný nemá iný

majetok, ktorý z exekúcie nie je vylúčený, čím zasiahli do základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa , pretože mu neposkytli možnosť byť

v konkrétnom prípade účastníkom konania.

Ústavný súd na základe skutočností, ktoré mal k dispozícii, dospel k záveru

o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorého sa krajský súd dopustil

aj tým, že svoje potvrdzujúce rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Obsah odvolania

sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu vyžaduje podrobnejšie sa vysporiadať

v odôvodnení uznesenia krajského súdu s jednotlivými odvolacími námietkami, ktoré

smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu veci.

Podľa názoru ústavného súdu môže odvolací súd využiť postup podľa § 219 ods. 2

len v tom prípade, ak odvolacie námietky týkajúce sa

právneho posúdenia veci sú totožné s dôvodmi návrhu na začatie konania, prípadne ak

takéto námietky obsiahnuté v odvolaní už účastník konania uplatnil v priebehu

prvostupňovej fázy konania a prvostupňový súd na ne nereagoval požadovaným spôsobom.

Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že v okolnostiach posudzovaného

prípadu neboli splnené podmienky na tak stručné odôvodnenie, aké využil krajský súd

vo svojom potvrdzujúcom rozsudku.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou

judikatúrou (napr. , ) poukazuje na svoj právny názor, podľa

ktorého všeobecný súd zásadne môže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, len ak toto porušenie

vyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce

z až , resp. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd. V posudzovanom prípade ústavný súd vyslovil, že zo strany všeobecného súdu

primárne došlo k porušeniu ústavnoprocesného princípu vyjadreného v ,

preto v spojení s ich porušením konštatuje aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1

a práva podľa dodatkového protokolu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že uznesením

krajského súdu sp. zn. z 31. marca 2010 boli porušené základné práva

sťažovateľa podľa a a právo podľa dodatkového

protokolu (bod 1 výroku).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

slobody porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 31. marca 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku).

Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa určil ústavný súd v zmysle § 11 ods. 2

vyhlášky č. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.

Pozostávajú z náhrady za dva úkony právnych služieb zo strany advokátky, a to za prevzatie

a prípravu zastupovania a za spísanie sťažnosti. Odmena za každý z týchto úkonov je

120,23 €. Režijný paušál je dvakrát po 7,21 €. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je

platiteľkou DPH, zvyšuje sa celková odmena 254,88 € o 19 % daň z pridanej hodnoty, t. j.

o 48,43 €. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú preto celkovú sumu 303,31 €

(bod 3 výroku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010