Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 240/2010
PDF · 205.08 KB
No categories available
III. ÚS 240/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. augusta 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Rudolfa Tkáčika a Ľubomíra Dobríka
vo veci sťažnosti JUDr. F. J., CSc., T., zastúpeného JUDr. G. M., PhD., pre porušenie jeho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k.
19 CoE/65/2010-21 z 31. marca 2010 takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. F. J., CSc., vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE/65/2010-21 z 31. marca 2010 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne č. k. 19 CoE/65/2010-21 z 31. marca 2010
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Trenčíne j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. F. J., CSc., trovy
právneho zastúpenia v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov) na účet
Advokátskej kancelárie G., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 240/2010-10 z 22. júna 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. F. J., CSc., T. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. G. M., PhD., v ktorej namietal porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. 19 CoE/65/2010-21 z 31. marca 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že ako advokátovi mu bola uznesením Okresného
súdu Trenčín č. k. 4 T 62/2008-144 z 1. decembra 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť
a vykonateľnosť 2. januára 2009, priznaná odmena a náhrada za poskytovanie služieb
v rámci povinnej obhajoby. Pretože Okresný súd Trenčín mu priznanú odmenu riadne
a včas neuhradil, podal u súdnej exekútorky JUDr. O. R, B., návrh na vykonanie exekúcie.
Vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie sudcovia Okresného súdu
Trenčín vyslovili, že sa cítia byť zaujatí. Krajský súd preto rozhodol, že sudcovia
Okresného súdu Trenčín sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania v danej veci, a prikázal
ju na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len
„okresný súd). Okresný súd uznesením č. k. 5 Er/43/2010-16 z 3. februára 2010 žiadosť
súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol s odôvodnením, že
výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov nepodliehajú prostriedky zo štátneho
rozpočtu ani z rozpočtu Európskej únie, a keďže účty okresných súdov sú vedené v justičnej
pokladnici, sú priamo napojené na štátny rozpočet, a preto nie je možné vykonať exekúciu
prikázaním pohľadávky z účtu v banke.
Sťažovateľ sa proti rozsudku v zákonom ustanovenej lehote odvolal. Krajský súd
uznesením č. k. 19 CoE/65/2010-21 z 31. marca 2010 rozhodnutie okresného súdu potvrdil.
Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pokiaľ povinnou osobou je štátna
rozpočtová organizácia vykonávajúca správu majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami
je napojená na štátny rozpočet, exekúciu za použitia § 18a ods. 1 a 2 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 278/1993 Z. z.“) a § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových
pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 523/2004 Z. z.“) nie je prípustné vykonať.
Sťažovateľ tvrdí, že s jeho argumentáciou uvedenou v odvolaní sa odvolací súd
nevysporiadal ani sa s sa ňou nezaoberal. Svoje presvedčenie o neústavnosti rozhodnutia
krajského súdu zdôvodňuje takto:
«Na základe vyššie uvedeného skutkového stavu došlo podľa sťažovateľa uznesením
Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/65/2010 z 31. 03. 2010 a uznesením Okresného súdu
Nové Mesto nad Váhom sp. zn 5 Er/43/2010-16 z 03. 02. 2010 v prvom rade k porušeniu
základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Rozhodnutia všeobecných súdov v predmetnej veci. ktorými sa nevydalo
poverenie na vykonanie exekúcie znamenajú vo svojich dôsledkoch denegatio iustitiae
(odopretie spravodlivosti), pretože v hrubom rozpore so zákonom sa Okresnému súdu
Trenčín priznala absolútna exekučná imunita.
Pri rozhodovaní o vydaní, či nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie nie je
podstatné, akým konkrétnym spôsobom sa exekúcia vykoná, lebo o tom rozhodne súdny
exekútor až neskôr. Skutočnosť, že prakticky nemožno siahnuť na finančné prostriedky
súdov uložené na účtoch v štátnej pokladnici, neznamená, že by sa exekúcia nedala
uskutočniť iným spôsobom. Teda súdy nepožívajú exekučnú imunitu, akoby to vyplývalo
z uvedených uznesení súdov.
Sťažovateľ je toho názoru, že uvádzanými uzneseniami došlo aj k porušeniu
základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky,
resp. obdobného práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ktorými ustanoveniami je chránený aj nárok ex offo obhajcov na
výplatu priznaných trov právneho zastúpenia. Z toho vyplýva, že tohto nároku je možné sa
domáhať pred súdom a že ex offo obhajcovi musí byť priznaná plnohodnotná súdna alebo
iná právna ochrana.
Priznaním absolútnej exekučnej imunity by sa z legitímnych vlastníckych nárokov ex
offo obhajcov, týkajúcich sa už právoplatne priznaných trov právneho zastúpenia stali
práva a nároky bez reálneho obsahu. Ustálená štrasburská judikatúra pritom konštatuje, že
práva priznávané dohovorom musia byť právami reálnymi a účinnými a že teda ich
obsahové a významové „vyprázdnenie“ či už v dôsledku konania, resp. nekonania
normotvorcu alebo v dôsledku konania, resp. nekonania orgánu aplikácie práva je
v rozpore s touto základnou interpretačnou a aplikačnou zásadou.
V širšom chápaní predstavuje ústavnoprávna súvislosť danej problematiky aj kontext
práva na súdnu ochranu osôb, ktoré sú priamymi beneficientmi právnej pomoci,
poskytovanej ex offo obhajcami. Trvalé ignorovanie základných majetkových nárokov
advokátov zo strany štátu totiž nezasahuje iba do ich práv, ale súčasne je hrozbou pre
dostupnosť kvalitnej, resp. akejkoľvek ex offo obhajoby.»
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vyslovil tento nález:
„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že základné právo sťažovateľa JUDr.
F. J., CSc. na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, vlastniť
majetok upravené v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pokojne užívať svoj majetok
upravené v čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Krajského súdu Trenčín sp. zn. 19CoE/65/2010 z 31. 03. 2010 a uznesením
Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom sp. zn. 5 Er/43/2010-16 z 03. 02. 2010 porušené
bolo.
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn.
19CoE/65/2010 z 31. 03. 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej
znova konal a rozhodol.
Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. F. J.,
CSc. narodeného..., trvalo bytom T. advokátskej kancelárii G., s. r. o., vo výške 303,31 € na
účet právneho zástupcu, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
č. Spr 238/10 doručeným ústavnému súdu 12. júla 2010, v ktorom uviedol:
«Ustanovenie § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku umožňuje odvolaciemu
súdu, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, obmedziť
sa len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd len na
zdôraznenie správnosti v danej vecí uviedol, prečo je rozhodnutie súdu prvého stupňa vecne
správne, t. j. z akých dôvodov súd prvého stupňa správne zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Tieto dôvody odvolací súd videl
v tom, že povinnou osobou je štátna rozpočtová organizácia, vykonávajúca správu majetku
štátu a so svojimi príjmami a výdavkami je zapojená na štátny rozpočet. Poukázal na
ustanovenie § 18a ods. 1, 2 zákona č. 278/1993 Z. z. a § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z..
Sťažovateľ JUDr. F. J., CSc. v sťažnosti podanej na Ústavný súd Slovenskej
republiky vytýka odvolaciemu súdu, že „s argumentáciou sťažovateľa v odvolaní sa
odvolací súd nevysporiadal a z odôvodnenia jeho rozhodnutia možno vyvodiť, že sa ňou
nezaoberal zámerne“.
Odvolací súd v danej veci svoje rozhodnutie odôvodnil v zmysle Občianskeho
súdneho poriadku s použitím ustanovenia § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a ide
len o subjektívny pocit účastníka konania, že odvolací súd sa zámerne nevyporiadal s jeho
argumentáciou v odvolaní. Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť
majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu
ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva pokojne užívať svoj
majetok podľa článku 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, odvolací súd je toho názoru, že k porušeniu z jeho strany nedošlo,
nakoľko rozhodoval podľa platných zákonných ustanovení, na ktoré vo svojom rozhodnutí
poukázal.
S poukazom na uvedené navrhujem predmetnú sťažnosť zamietnuť.»
Súčasne predseda krajského súdu oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho
pojednávania. Podobne sťažovateľ oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní o prijatej
sťažnosti.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom aj na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až čl. 42 a čl. 44 až čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecných súdov, ktoré viedli k rozhodnutiu vo veci samej alebo k inému súdnemu
rozhodnutiu, ktorým končí konanie pred nimi. Tento postup je dôsledkom toho, že
všeobecné súdy vychádzajú pri prerokúvaní a rozhodovaní veci patriacich do ich právomoci
zo zákonnej úpravy a z vlastnej interpretácie zákonov.
Základné právo na súdnu ochranu neznamená nárok na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami,
resp. s jeho právnymi názormi. Neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho
považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať
a aplikovať zákony. Ak tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd
nemá príčinu doň zasahovať.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľa s výkladom
a aplikáciou ustanovenia § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. a § 18a ods. 1 a 2 zákona
č. 278/1993 Z. z. Rozsudok odvolacieho súdu trpí podľa sťažovateľa ústavnoprávnym
deficitom aj z dôvodu, že sa vo svojom odôvodnení adekvátne nevysporiadal so všetkými
dôvodmi a argumentmi uvedenými sťažovateľom v odvolaní.
Podľa § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. výkonu rozhodnutia podľa osobitných
predpisov nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej
únie. Hnuteľný majetok a nehnuteľný majetok obstaraný z prostriedkov poskytnutých
zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie nepodlieha výkonu rozhodnutia podľa
osobitných predpisov, s výnimkou výkonu rozhodnutia na majetok obstaraný z prostriedkov
štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie, o ktorom tak ustanovuje zmluva podľa § 20
ods. 2.
Podľa § 18a ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z. na majetok štátu v správe správcu
uvedeného v § 1 ods. 1 nemožno uskutočniť výkon rozhodnutia, konkurzné konanie
a vyrovnacie konanie podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 zákona sa ustanovenie
odseku 1 nevzťahuje na výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky odpísaním z účtu
v banke, na ktorý sa vzťahuje osobitný predpis.
Ústavný súd skúmal možné porušenie sťažovateľom označených práv. Zisťoval
najmä, či všeobecné súdy v napadnutom rozsudku interpretovali príslušné ustanovenia
v súlade s ústavnými princípmi zakotvenými v ustanovení čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
Z tohto hľadiska posudzoval ústavný súd rozhodnutie krajského súdu, ktorý svoje
rozhodovanie založil na tomto právnom názore:
„V prejednávanej veci oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe uznesenia
Okresného súdu Trenčín zo dňa 11. 12. 2008, č. k. 4T/62/2008-144, ktorým bola
oprávnenému priznaná uplatnená odmena a náhrada hotových výdavkov vo výške 9.293,20
Sk. Vyplýva z návrhu na vykonanie exekúcie, že povinný, ktorým je Okresný súd Trenčín, si
svoju povinnosť, vyplývajúcu z citovaného rozhodnutia, dobrovoľne nesplnil.
V prípade, pokiaľ je poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi vydané,
vydané poverenie exekútora oprávňuje na procesné úkony, ktorých účelom je uspokojenie
pohľadávky oprávneného. Tieto procesné úkony zasahujú do právom chránených záujmov
povinného. Nie každý majetok možno exekúciou postihnúť. Z exekúcie je totiž vylúčený taký
majetok, ktorý vzhľadom na svoj špecifický, zákonom určený charakter, nemôže podliehať
režimu exekučného konania. Obmedzenie exekúcie môže vyplynúť z Exekučného poriadku,
ale aj z osobitných zákonov.
Pokiaľ povinnou osobou je štátna rozpočtová organizácia, vykonávajúca správu
majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami je zapojená na štátny rozpočet tak, ako tomu
je v danom prípade, odvolací súd súhlasí s tým, že exekúciu za použitia ust. § 18a ods. 1, 2
zákona č. 278/1993 Z. z. a § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách
verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je prípustné vykonať. Dôvodne
preto okresný súd v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia
zamietol.“
Ústavný súd vychádza zo zásady, že právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje
každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom účastníkom súdneho
konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal
by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj
povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Takto vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa uplatňuje aj
v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej
exekúcii sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady
ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného
článku ústavy dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť
výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil
náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie a ak prijme
rozhodnutie, aby pritom vychádzal z toho, čo objektívne zistil.
Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že rozhodnutím všeobecných súdov
o zamietnutí žiadosti exekútorky o udelenie povolenia na vykonanie exekúcie priznali súdy
povinnému subjektu úplnú exekučnoprávnu imunitu. Túto skutočnosť odôvodnili
ustanovením § 18a ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z. a § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z.
Všeobecné súdy nevzali do úvahy, že exekučnoprávna imunita v zmysle už citovaných
zákonných ustanovení sa vzťahuje nie na príslušný subjekt, ale na konkrétny majetok.
Zákon v tomto prípade neposkytuje súdom ako štátnym rozpočtovým organizáciám úplné
vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne uvádzal ako subjekty, proti ktorým je exekúcia
absolútne neprípustná. Z exekúcie sú vylúčené podľa zákona len konkrétne časti majetku,
čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku, ktorý zo zákona nie je vylúčený z
exekúcie.
Prvostupňový ani odvolací súd nevzali na zreteľ, že je na exekútorovi zvoliť si
spôsob exekúcie a až potom je možné zistiť, či tento spôsob by viedol k postihnutiu majetku
(vecí, práv a pohľadávok), ktoré sú podľa príslušných právnych predpisov vylúčené
z exekúcie, a preto vo vzťahu k nim možno exekúciu zastaviť. Na tomto mieste ústavný súd
zdôrazňuje, že právnou podstatou súdnej exekúcie je ručenie povinnej osoby za nútene
vymáhané nároky celým jej majetkom s výnimkou toho majetku, ktorý je preukázateľne
(skutkovo) podľa osobitných zákonov vylúčený z exekúcie. Z exekúcie v danom prípade nie
je vylúčený konkrétny subjekt, dokonca ani celý jeho majetok, ale len jeho jednotlivé časti
(veci, práva a pohľadávky). Potvrdzuje to aj znenie § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z.
a § 18a zákona č. 278/1993 Z. z.
Súdy v tomto prípade svojimi rozhodnutiami úplne a v celom rozsahu vylúčili
možnosť súdnej exekúcie bez toho, aby bolo spoľahlivo preukázané, že povinný nemá iný
majetok, ktorý z exekúcie nie je vylúčený, čím zasiahli do základného práva sťažovateľa na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože mu neposkytli možnosť byť
v konkrétnom prípade účastníkom konania.
Ústavný súd na základe skutočností, ktoré mal k dispozícii, dospel k záveru
o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorého sa krajský súd dopustil
aj tým, že svoje potvrdzujúce rozhodnutie dostatočne neodôvodnil. Obsah odvolania
sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu vyžaduje podrobnejšie sa vysporiadať
v odôvodnení uznesenia krajského súdu s jednotlivými odvolacími námietkami, ktoré
smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu veci.
Podľa názoru ústavného súdu môže odvolací súd využiť postup podľa § 219 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku len v tom prípade, ak odvolacie námietky týkajúce sa
právneho posúdenia veci sú totožné s dôvodmi návrhu na začatie konania, prípadne ak
takéto námietky obsiahnuté v odvolaní už účastník konania uplatnil v priebehu
prvostupňovej fázy konania a prvostupňový súd na ne nereagoval požadovaným spôsobom.
Vzhľadom na uvedené je ústavný súd toho názoru, že v okolnostiach posudzovaného
prípadu neboli splnené podmienky na tak stručné odôvodnenie, aké využil krajský súd
vo svojom potvrdzujúcom rozsudku.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd v súlade so svojou stabilizovanou
judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 326/07) poukazuje na svoj právny názor, podľa
ktorého všeobecný súd zásadne môže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patria aj označené práva, len ak toto porušenie
vyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. V posudzovanom prípade ústavný súd vyslovil, že zo strany všeobecného súdu
primárne došlo k porušeniu ústavnoprocesného princípu vyjadreného v čl. 46 ods. 1 ústavy,
preto v spojení s ich porušením konštatuje aj porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru, že uznesením
krajského súdu sp. zn. 19 CoE/65/2010 z 31. marca 2010 boli porušené základné práva
sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 1 dodatkového
protokolu (bod 1 výroku).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
slobody porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd uznesenie krajského súdu sp. zn.
19 CoE/65/2010 z 31. marca 2010 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku).
Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa určil ústavný súd v zmysle § 11 ods. 2
vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov.
Pozostávajú z náhrady za dva úkony právnych služieb zo strany advokátky, a to za prevzatie
a prípravu zastupovania a za spísanie sťažnosti. Odmena za každý z týchto úkonov je
120,23 €. Režijný paušál je dvakrát po 7,21 €. Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa je
platiteľkou DPH, zvyšuje sa celková odmena 254,88 € o 19 % daň z pridanej hodnoty, t. j.
o 48,43 €. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú preto celkovú sumu 303,31 €
(bod 3 výroku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. augusta 2010