Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 658/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2017

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti

, zastúpenej advokátom JUDr. Felixom Neupauerom,

Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť

majetok podľa , základného práva na súdnu

ochranu podľa a Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 11. apríla 2017 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Sťažnosťou podľa (ďalej len „“)

doručenou Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

6. septembra 2017 sa spoločnosť

(ďalej len „sťažovateľka“), domáhala vydania nálezu, ktorým by ústavný

súd vyslovil porušenie jej v záhlaví označených základných práv a slobôd rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn.

z 11. apríla 2017 a ktorým by napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu

na ďalšie konanie.

2. Zo sťažnosti a z príloh k nej pripojených vyplýva, že na základe zmluvy

o postúpení pohľadávky uzavretej 17. júna 2016 medzi obchodnou spoločnosťou

(ďalej aj „postupca“

alebo „navrhovateľ“), a sťažovateľkou bola na sťažovateľku (ako postupníka) postúpená

pohľadávka postupcu proti dlžníkovi – Slovenskej republike, Ministerstvu životného

prostredia Slovenskej republiky (ďalej len „odporca“), nárok na zaplatenie ktorej mal

pôvodnému navrhovateľovi – (ďalej len

„pôvodný navrhovateľ“) vyplývať z medzitýmneho rozsudku Okresného súdu Poprad (ďalej

len „okresný súd“) č. k. -418 z 15. októbra 2003, ktorým rozhodol, že:

„Návrh navrhovateľa na úhradu majetkovej ujmy za obdobie od 13. 10. 1995 do 31. 3. 2000

proti odporcovi 3/ Slovenská republika – Ministerstvo životného prostredia je dôvodný.“

Vznik majetkovej ujmy „za obdobie od 13. 10. 1995 do 31. 3. 2000 spolu vo výške

42.679.461,- Sk“ pôvodný navrhovateľ odôvodňoval tým, že na časti prenajatých polí,

ktoré patria do poľnohospodárskeho pôdneho fondu, nemôže kvôli ochrane zdrojov pitnej

vody riadne hospodáriť, keďže rozhodnutím «Východoslovenského krajského úradu

v Košiciach, odboru poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva č. 924/82-Kú

zo dňa 21. 12. 1982 rozhodol príslušný správny orgán vodohospodársky orgán v zmysle § 4

ods. 2 písm. a) na základe vodoprávneho konania dňa

24. 11. 1982 v zmysle o vodách o vymedzení ochranného pásma

a stanovení záväzných podmienok pre spôsob hospodárskeho využitia vo vymedzených

ochranných pásmach pásmo odberu vody z Torysy pre „skupinový vodovod z nádrže Tichý

potok I stavba, II. etapa“ tak, že vymedzil jednotlivé pásma hygienickej ochrany a stanovil

záväzné podmienky pre spôsob využitia vo vymedzených ochranných pásmach. Rozhodol, že

pásmo hygienickej ochrany prvého stupňa tvorí bezprostrednú ochranu povrchového

odberného objektu z rieky Torysy, na ktoré nadväzuje vnútorné a vonkajšie pásmo

hygienickej ochrany II. stupňa. Zároveň uložil právnemu predchodcovi žalobcu

podmienok (špecifikovaných na s. 15 rozsudku okresného súdu

č. k. -1297 z 29. marca 2012, pozn. ústavného súdu), ktoré musel ako

povinný subjekt tohto vodoprávneho konania dodržiavať». V tejto súvislosti pôvodný

navrhovateľ tvrdil, že „stanovenie osobitnej sústavy obhospodarovania znamenalo

so zreteľom na nerešpektovanie povinností uložených iným subjektom vyvolané viacnáklady

a ekonomickú ujmu ktorú popísal v žalobe, ekonomická ujma sa týkala rastlinnej výroby,

ďalej živočíšnej výroby“; jednalo sa „najmä o vývoz močovky, maštaľného hnoja, prepravu

krmív do silážneho žľabu a zo silážneho žľabu na jednotlivé farmy približne 9 km

od jednotlivých hospodárstiev, t. j. na plochy odvrátené od rieky Torysy.“.

V odôvodnení medzitýmneho rozsudku okresný súd konštatoval, že „od vydania

rozhodnutia bývalého KNV doposiaľ žiaden vodohospodársky orgán o týchto veciach

nerozhodoval, aj keď podmienky dodržiavania osobitnej sústavy obhospodarovania boli

pod sankciou od žalobcu vynucované a žalobca ich dodržiaval“. Na základe znaleckého

posudku, z ktorého „vyplýva, že kvalifikácia režimu hospodárenia ako osobitná sústava

obhospodarovania dáva základ vzniku majetkovej ujmy“, okresný súd „túto skutočnosť

riešil ako predbežnú otázku podľa , pretože vyriešenie tejto predbežnej

otázky bolo dôležité pre rozhodovanie o celej veci ako takej“. V rámci vykonaného

dokazovania okresný súd následne zistil, že „na strane žalobcu došlo k zníženiu

hospodárskeho výsledku ako subjektu, ktorý hospodári na poľnohospodárskom pôdnom

fonde. Táto majetková ujma je vyčísliteľná v peniazoch, o čom súd presvedčil žalobca, ale

aj znalci presne špecifikovali majetkovú ujmu v peniazoch... Výšku tejto majetkovej ujmy

a rozsah majetkovej ujmy súd ustáli až v konečnom rozhodnutí vo veci samej.“.

Podľa názoru okresného súdu majetkovú ujmu v súlade s „ust. § 6 ods. 4 zák.

č. ... hradí štát“, preto v rámci skúmania pasívnej legitimácie „každého

žalovaného samostatne ... je namieste použiť túto formu rozhodnutia podľa § 152

ods. 2 , pretože vyriešením tejto otázky v medzitýmnom rozsudku sa presne

špecifikuje subjekt zodpovedný a konajúci v mene štátu, ktorý má na mysli ust. § 6 ods. 4

platný v čase vzniku majetkovej ujmy, a tým sa odstránia pochybnosti

vo vzťahu k rozsahu pasívne legitimovaných subjektov a prevzatie zodpovednosti za štát“.

Medzitýmnym rozsudkom okresný súd zároveň rozhodol, že: „Návrh navrhovateľa

proti odporcom 1./ Slovenská republika – Ministerstvo pôdohospodárstva SR v Bratislave,

2./ Slovenský vodohospodársky podnik, š. p. Banská Štiavnica a 4./ Slovenská republika –

Ministerstvo zdravotníctva SR, Bratislava na úhradu majetkovej ujmy za obdobie

od 13. 10. 1995 do 31. 3. 2000 nie je dôvodný.“

Medzitýmny rozsudok okresného súdu nadobudol právoplatnosť 31. marca 2004.

3. Rozsudkom č. k. -554 z 19. októbra 2004 okresný súd rozhodol tak,

že „... Tretím výrokom... pripustil zmenu návrhu na začatie konania tak, že žalobca...

si uplatňuje majetkovú ujmu za obdobie od 1. 4. 2000 do 31. 12. 2004 v sume

1.339.481,27 eur (40.353.212,70 Sk).

Vo štvrtej výrokovej časti rozsudku súd pripustil zmenu návrhu na začatie konania

tak, že žalobca si uplatňuje úroky z omeškania...

Piatym výrokom súd nárok žalobcu za obdobie od 1. 4. 2000 do 31. 12. 2004

o náhradu majetkovej ujmy vo výške 1.339.481,27 eur (40.353.212,70 Sk) s prísl. vylúčil

na samostatné konanie.

Šiestym výrokom rozsudku... súd čiastočne zastavil konanie o úhradu

majetkovej ujmy za obdobie od 13. 10. 1995 do 31. 3. 2000 čo do sumy 159.052,94 eur

(4.791.629,- Sk).

V siedmom výroku súd zaviazal žalovaného SR – Ministerstvo životného prostredia

SR... zaplatiť žalobcovi majetkovú ujmu vo výške 1.257.645,62 eur (37.887.832,- Sk)

so 17,6 % úrokom z omeškania od 1. 5. 2001 do zaplatenia, všetko do 3 dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozsudku.

Ôsmym výrokom v prevyšujúcej časti čo do úrokov z omeškania za obdobie

od 13. 10. 1995 do 31. 3. 2000 súd návrh zamietol.

Zároveň posledným výrokom výroku rozsudku... súd vyslovil, že o trovách konania

a o trovách štátu bude rozhodnuté v konečnom rozsudku vo veci samej.

Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť s výnimkou siedmeho výroku dňa

28. 12. 2004...

V odôvodnení tohto rozsudku vo vzťahu k siedmemu výroku... súd uviedol, že žalobca

čiastočne počas konania vo veci sp. zn. zobral žalobu späť a žiadal uhradiť

za obdobie od 13. 10. 1995 do 31. 3. 2000 majetkovú ujmu nie vo výške 1.416.698,57 eur

(42.679.461,- Sk), ale sumu 1.257.645,62 eur (37.887.832,- Sk). Táto suma je nižšia o sumu

159.052,94 eur (4.791.629,-Sk). V tejto časti vzhľadom na znalecké posudky žalobca zobral

čiastočne žalobu späť.“.

4. Na základe odvolania odporcu Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

uznesením č. k. -615 z 19. apríla 2006 „zrušil rozsudok vo výroku o povinnosti

žalovaného zaplatiť sumu 1.257.645,62 eur s prísl. a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu

I. stupňa na ďalšie konanie“, pričom z dôvodu nesprávne použitej metódy „výpočtu

majetkovej ujmy vzniknutej u subjektov oprávnených podľa § 6 ods. 4 citovaného zákona...

úlohou súdu I. stupňa v ďalšom konaní malo byť pre účely presného zistenia výšky

majetkovej ujmy na strane žalobcu od 13. 10. 1995 do 31. 3. 2000 nariadiť znalecké

dokazovanie znalcom z príslušného odboru“.

5. Uznesením č. k. -624 zo 7. augusta 2006 okresný súd „pripustil

zmenu účastníkov na strane žalobcu tak, že namiesto žalobcu

... bude na strane žalobcu ďalej vystupovať spoločnosť “.

6. Rozsudkom č. k. -1297 z 29. marca 2012 okresný súd žalobu

v celom rozsahu zamietol, pričom „z dôvodu hospodárnosti konania musel ako

prejudiciálne otázky už aj vzhľadom na charakter prejednávanej veci najskôr posúdiť

vznesenú námietku premlčania, spornosť aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov

konania, ako aj oprávnenosti samotného nároku žalobcu najmä pokiaľ sa týka obdobia,

počnúc ktorým došlo k vyhláseniu osobitnej sústavy obhospodarovania“.

V tejto súvislosti okresný súd uviedol:

„Ohľadom vznesenej námietky premlčania nároku žalobcu, ktorá bola vznesená až

po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, ktorý ju preto neriešil a ktorú vzniesť je

oprávnený účastník konania kedykoľvek až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej,

súd musí konštatovať, že táto je čiastočne dôvodná s poukazom na to, že právny predchodca

žalobcu požiadal o vstup terajšieho žalovaného do konania podaním, ktoré datoval ku dňu

21. 3. 2001 a ktoré bolo tunajšiemu súdu doručené dňa 26. 3. 2001. Nárok žalobcu

na náhradu majetkovej ujmy uplatnený v tomto konaní je uplatnený za obdobie

od 13. 10. 1995 do 31. 3. 2000. V prejednávanej veci na posúdenie otázky premlčania

prichádza do úvahy všeobecná trojročná premlčacia lehota v zmysle Občianskeho

zákonníka (, 101), nakoľko ani , ani žiadna subsidiárna norma

neobsahuje pokiaľ sa týka premlčania nároku na vydanie majetkovej ujmy osobitnú

premlčaciu lehotu. Na základe uvedeného je zrejmé, že nárok žalobcu uplatnený

voči žalovanému v tomto konaní od 13. 10. 1995 do 31. 3. 2000, ktorý si prvýkrát uplatnil

voči terajšiemu žalovanému dňa 26. 3. 2001 je premlčaný v časti žalovaného obdobia

od 13. 10. 1995 do 26. 3. 1998 a nie je premlčaný v časti žalovaného obdobia

od 27. 3. 1998 do 31. 3. 2000.

Pokiaľ sa týka námietky žalovaného, že žalobca nie je aktívne legitimovaným

účastníkom konania z dôvodu, že na neho nebola postúpená pohľadávka jeho právneho

predchodcu , ktorá bola vznesená až

po právoplatnosti medzitýmneho rozsudku, ktorý ju preto neriešil, súd uzatvára, že

pohľadávka ktorá je predmetom tohto konania mala byť špecifikovaná v článku II. bode a)

zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi pôvodným žalobcom

... ako postupcom a terajším žalobcom ako postupníkom

dňa 27. 4. 2005...

Táto pohľadávku bola zmluvou o postúpení špecifikovaná ako istina vo výške

1.257.645,62 eur a úroky z omeškania vo výške 17,6 % zo sumy 1.257.645,62 eur odo dňa

1. 5. 2001 do dňa jej zaplatenia voči dlžníkovi – SR – Ministerstvo životného prostredia SR,

z titulu náhrady majetkovej ujmy priznanej postupcovi predmetným rozsudkom Okresného

súdu v Poprade v právnej veci špecifikovanej v článku I. odsek 1.1 tejto zmluvy...

Aktívnu legitimáciu súd skúmal v medzitýmnom rozsudku len u právneho predchodcu

žalobcu, nie však u terajšieho žalobcu ako iného subjektu občianskoprávnych vzťahov, kde

súd poukazuje, že pri východiskovom princípe všeobecnej

prevoditeľnosti práva zo záväzkových právnych vzťahov (§ 524) stanovuje prípady kde

postúpiť pohľadávku nemožno. Konkrétne podľa ust.

nemožno postúpiť pohľadávku, ktorá nemôže byť postihnutá výkonom rozhodnutia

(exekúciou). Aj keby predmetom postúpenia bola konkrétna (identifikovateľná) jestvujúca

pohľadávka (nárok) na náhradu majetkovej ujmy (škody) proti štátu súd poukazuje

na skutočnosť, že exekúciu nie je možné viesť proti ministerstvu, ktoré je rozpočtovou

organizáciou, ktorej výdavky sa hradia zo štátneho rozpočtu už aj s poukazom na ust. § 8

ods. 10 o rozpočtových pravidlách verejnej správy a doplnení

niektorých zákonov, pričom prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu ako aj hnuteľný

a nehnuteľný majetok obstaraný z týchto prostriedkov nepodliehajú výkonu rozhodnutia

podľa osobitných predpisov (napr. Exekučný poriadok).

S poukazom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd uzatvára, že žalobca nie je

vecne aktívne legitimovaným účastníkom tohto konania, t. j. nie je nositeľom práv

na náhradu majetkovej ujmy, keď na žalobcu nebolo postúpené toto majetkové právo

patriace pôvodnému žalobcovi.

Žalobca správne poukazuje na to, že právo na majetkovú ujmu za osobitnú sústavu

obhospodarovania je právom podľa osobitného predpisu. Tým bol pôvodne zákon

č. , ktorý takéto právo priznával vlastníkovi pôdy (účinný v období

od 25. 6. 1992 do 1. 5. 2004, zrušený ).

Zákon explicitne ako zákonnú podmienku pre priznanie majetkovej ujmy predpokladá

vyhlásenie osobitnej sústavy obhospodarovania. Ten, v záujme koho sa vyhlási osobitnú

sústavu obhospodarovania, zaplatí vlastníkovi vzniknutú majetkovú ujmu. Ak sa osobitná

sústava obhospodarovania vyhlási vo verejnom záujme, uhradí túto ujmu štát (§ 6 ods. 4

). Novelou sa zákonná

požiadavka osobitnej sústavy obhospodarovania ešte viac zvýraznila. Podmienkou úhrady

majetkovej ujmy je vyhlásenie osobitnej sústavy obhospodarovania z niektorého dôvodu

uvedeného v odseku 3. Majetková ujma podľa odsekov 5 a 6 sa uhrádza vlastníkovi

a je splatná najneskôr do 30. septembra bežného roka (§ 6 ods. 7 zákona v znení novely).

Ako je zrejmé zo zákonnej úpravy, právo na náhradu majetkovej ujmy nie je možné

priznať bez vyhlásenia osobitnej sústavy obhospodarovania. Vychádzajúc zo stavu zisteného

z vykonaného dokazovania ( ) jediným rozhodnutím o vyhlásení

osobitnej sústavy obhospodarovania, ktoré sa viaže k pozemkom obhospodarovaným

právnym predchodcom žalobcu, je rozhodnutie Okresného úradu v Levoči a odboru

pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo dňa 23. 7. 2001 č. k.

970/01/2001-Ma. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje právo na náhradu majetkovej ujmy

za obdobie od 13. 10. 1995 do 31. 3. 2000.

Je teda zrejmé, že celé obdobie, za ktoré si žalobca uplatňuje právo na náhradu

majetkovej ujmy, spadá do obdobia pred vyhlásením osobitnej sústavy obhospodarovania.

Z tohto dôvodu nie je možné za obdobie do vzniku osobitnej sústavy obhospodarovania

priznať žiadanú náhradu...

S poukazom na uvedené súd preto uzatvára, že žalobca nemá a ani jeho právny

predchodca nemal nárok na majetkovú ujmu za obdobie do vzniku osobitnej sústavy

obhospodarovania, teda do právoplatnosti rozhodnutia Okresného úradu v Levoči odboru

pozemkového, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva zo dňa 23. 7. 2001 č. j.:

790/01/2001-Ma, a to z vyššie uvedených dôvodov. Pre vznik práva žalobca v uvedenom

období, za ktoré si uplatnil svoj nárok od 13. 10. 1995 do 31. 3. 2000, nepreukázal vznik

osobitnej sústavy obhospodarovania. Zákon pritom počíta s vyhlásením osobitnej sústavy

obhospodarovania, a preto nie je významné, či žalobca napĺňal podmienky osobitnej

sústavy obhospodarovania fakticky. Súd preto zamietol žalobu o náhradu majetkovej ujmy

za celé žiadané obdobie, ktoré predchádzalo vyhláseniu osobitnej sústavy

obhospodarovania...

Na základe uvedeného je teda zrejmé, že nárok žalobcu na náhradu majetkovej ujmy

uplatňovaný s odkazom na ust. za obdobie

od 13. 10. 1995 do 31. 3. 2000, t. j. za obdobie predchádzajúce dňu právoplatnosti

a vykonateľnosti rozhodnutia Okresného úradu v Levoči nemôže byť dôvodný, a to

bez ohľadu na premlčanie časti nároku žalobcu. Do času právoplatnosti a vykonateľnosti

rozhodnutia Okresného úradu v Levoči patril právnemu predchodcovi žalobcu iba a

výlučne nárok, ktorého právny základ bol daný ust. o

vodách, podľa ktorého náklady spojené s technickými úpravami v ochranných pásmach

uloženými vodohospodárskym orgánom na ochranu vodného zdroja znáša organizácia,

ktorej ochrana vodného zdroja slúži na plnenie úloh.

Z doterajšieho priebehu konania je však zrejmé, že žalobca si uplatnil nárok

na náhradu majetkovej ujmy a nie nárok na úhradu nákladov spojených s technickými

úpravami v ochranných pásmach s tým, že žalobca si žalobou uplatňuje nárok, ktorého

právny základ je daný ust. a nie nárok, ktorého základ

je definovaný ust. o vodách.

Zároveň je zrejmé, že pri zmene právnej kvalifikácie vo vyššie naznačenom smere by

nemohol byť súd viazaný právnym názorom vysloveným v právoplatnom medzitýmnom

rozsudku ohľadom pasívnej legitimácie žalovaného, a to nielen pokiaľ sa týka štátu ako

povinného subjektu, ale ani posúdením otázky ktorý orgán je oprávnený konať za štát,

nakoľko ten posudzoval pasívnu legitimáciu len pri právnej kvalifikácii uplatneného nároku

titulom a nezaoberal sa pasívnou legitimáciou žalovaného

a oprávnenosti orgánu konať za žalovaného v prípade, ak by bol právny základ nároku

uplatnený v zmysle ust. o vodách, podľa ktorého tieto

náklady znáša organizácia, ktorej ochrana vodného zdroja slúži na plnenie úloh.“

V závere uvedeného rozsudku okresný súd poukázal na zhodný právny názor

vyplývajúci z rozsudku krajského súdu sp. zn. z 25. februára 2010,

ktorým „odvolací súd rozhodoval v rámci vylúčeného nároku na samostatné konanie

o odvolaní oboch účastníkov proti medzitýmnemu rozsudku Okresného súdu Poprad

č. k. -269 zo dňa 27. 8. 2009“.

7. Na základe odvolania navrhovateľa považujúceho rozsudok okresného súdu

„za nesprávny, nezákonný a navyše arbitrárny, ktorý je výsledkom zjavnej svojvôle

prvostupňového súdu a trpí vo svojej podstate aj nepreskúmateľnosťou“, krajský súd

„preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle zásad vyjadrených v , spolu

s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal na nariadenom odvolacom

pojednávaní [ ], doplnil vo veci dokazovanie ( )

oboznámením správ Ministerstva životného prostredia SR z 27. 05. 2014 a Ministerstva

financií Slovenskej republiky z 26. 05. 2014“ a rozsudkom č. k. -1471

zo 14. júla 2014 rozsudok okresného súdu (okrem výroku o trovách konania) potvrdil.

Keďže na základe doplneného dokazovania dospel k názoru, že „pre posúdenie platnosti

zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 27. 04. 2005 je... právne významné zistenie, či

predmetom postúpenia mohla byť taká pohľadávka, ktorá nemôže byť postihnutá výkonom

rozhodnutia, či exekúciou“, vychádzajúc z toho, že „... exekučno-právna imunita v zmysle...

§ 8 ods. 10 Zákona o rozpočtových pravidlách, sa vzťahuje nie na príslušný subjekt, ale

na konkrétny majetok. Zákon v takomto prípade neposkytuje štátnym rozpočtovým

organizáciám úplne vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne uvádzal ako subjekty, proti

ktorým je exekúcia absolútne neprípustná. Z exekúcie, či výkonu rozhodnutia sú vylúčené

podľa zákona len konkrétne časti majetku.“, druhým výrokom uvedeného rozsudku pripustil

dovolanie na otázku, „či súd v občianskom súdnom konaní z úradnej povinnosti skúma

existenciu majetku na strane ústredného orgánu štátnej správy, ktorý nepožíva ochranu

podľa pri posúdení platnosti zmluvy o postúpení

pohľadávky, ktorá smeruje proti štátu zastúpenému takýmto ústredným orgánom štátnej

správy a to v zmysle veta druhá “.

8. Navrhovateľ presvedčený o arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti rozsudku krajského

súdu podal proti nemu dovolanie, prípustnosť ktorého odôvodňoval jednak odňatím mu

možnosti konať pred súdom podľa (v tom čase účinného) § 237 ods. 1 písm. f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu nesprávneho postupu krajského súdu

pri doplnení dokazovania na pojednávaní, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, pretože

uvedené správy ministerstiev mu neboli doručené v dostatočnom predstihu, ako aj § 238

ods. 3 , tvrdiac, že skúmanie otázky uvedenej v druhom výroku rozsudku krajského

súdu „nemá žiadny právny základ a ani vplyv na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky“.

9. V priebehu dovolacieho konania navrhovateľ predložil najvyššiemu súdu zmluvu

zo 17. júna 2016 o postúpení pohľadávky, ktorá je predmetom tohto sporu, na sťažovateľku

a s jej súhlasom navrhol, aby namiesto neho vstúpila do konania.

10. Najvyšší súd prvým výrokom napadnutého rozsudku pripustil, aby do konania

namiesto navrhovateľa vstúpila sťažovateľka a druhým výrokom napadnutého rozsudku

dovolanie podľa (účinného od 1. júla 2016, ďalej aj

„CSP“) zamietol ako neopodstatnené.

Vo vzťahu k dovolacej námietke týkajúcej sa odňatia navrhovateľovi konať

pred súdom najvyšší súd uviedol, že „z obsahu spisu... vyplýva, že odvolací súd

na pojednávaní konanom 14. júla 2014 v súlade s doplnil dokazovanie

oboznámením vyjadrení Ministerstva životného prostredia SR a Ministerstva financií SR

za prítomnosti dovolateľa i jeho právneho zástupcu. Dovolateľ sa následne k obsahu

uvedených dôkazov vyjadril, pričom nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov alebo odročenie

pojednávania, resp. poskytnutie lehoty za účelom dodatočného vyjadrenia k výsledkom

doplneného dokazovania. Vzhľadom k uvedenému a s prihliadnutím na to, že odvolací súd

konal v intenciách a 123 , nemohlo dôjsť k dovolateľom tvrdenému postupu

zakladajúcemu procesnú vadu podľa “.

Podľa názoru najvyššieho súdu „odvolací súd v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia uviedol stručne rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, výsledky

dokazovania, vysvetlil, čoho sa žalobca domáhal, čo uvádzala žalovaná na svoju obranu,

čím žalobca a žalovaná argumentovali v odvolacom konaní. Odvolací súd v odôvodnení

svojho rozsudku citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad

a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom,

z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty

a zmyslu... Najvyšší súd vzhľadom na to dospel k záveru, že skutkové alebo právne závery

odvolacieho súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46

ods. 1 ... a že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 157 ods. 2

).“.

Vo vzťahu k dovolacej námietke týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia veci

„v intenciách dovolacej otázky [ psím. c) ]“, najvyšší súd poukázal

na ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej, „ak oznámi postupca dlžníkovi, že pohľadávku

postúpil postupníkovi, dlžník v zásade nemá v spore o úhradu pohľadávky k dispozícii

obranu založenú na námietke neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, iba ak by išlo

o niektorý z prípadov uvedených v [R 46/2009, R (ČR) 61/2010,

NS ČR, NS ČR, NS ČR,

I. ÚS 2276/08 ÚS ČR]. Otázka neplatnosti nie je nevýznamná, ak je predmetom sporu

o neplatnosť takejto zmluvy, resp. ak sa požaduje (uplatňuje) plnenie, ktoré predstavuje

hodnotu neuhradenej postúpenej pohľadávky (R 46/2009).“. Podľa názoru najvyššieho súdu

«v danom prípade bolo zo skutkového hľadiska preukázané, že v priebehu konania došlo

medzi pôvodným žalobcom ( ) ako postupcom

a ako postupníkom k postúpeniu pohľadávky, ktorej hodnota predstavuje

predmet sporu. Táto pohľadávka pritom smeruje proti Slovenskej republike, za ktorú koná

Ministerstvo životného prostredia SR. S dôrazom na túto okolnosť bolo potom pre

posúdenie namietanej platnosti Zmluvy, a teda aj zodpovedanie otázky, či je daná aktívna

legitimácia dovolateľa v tomto spore, právne významné zistenie, či takáto pohľadávka

mohla byť predmetom postúpenia podľa veta druhá . Za účelom vyriešenia

tejto otázky odvolací súd výrokom rozsudku založil prípustnosť dovolania...

(Ne)platnosť zmluvy o postúpení pohľadávky podľa veta druhá

je nevyhnutné posudzovať vždy v intenciách ustanovenia vylučujúceho postihnuteľnosť

určitej pohľadávky, pričom dovolací súd je toho názoru, že pre vyslovenie neplatnosti

postúpenia pohľadávky v prípadnom spore musí byť bez akýchkoľvek pochybností zrejmé,

že pohľadávka je absolútne nevymožiteľná. V preskúmavanom prípade ide o ustanovenie

, ktoré predstavuje legislatívny nástroj ochrany

prostriedkov štátneho rozpočtu a prostriedkov Európskej únie. Otázke exekučnej imunity

majetku štátu a výkladu predmetného ustanovenia sa v náleze zo 4. júla 2012 sp. zn.

... komplexne venoval Ústavný súd Slovenskej republiky... Pre úplnosť je

potrebné uviesť, že ústavný súd v rámci spomínaného Nálezu, okrem iného, vyslovil právnu

úpravu zakladajúcu absolútnu exekučnú imunitu štátu za nesúladnú s SR

a Dohovorom o ochrane základných ľudských práv a slobôd, následkom čoho stratili

platnosť niektoré napadnuté ustanovenia. Po publikovaní Nálezu bola zákonodarcom

prijatá novela Exekučného poriadku (), ktorým došlo k zavedeniu

tzv. relatívnej exekučnoprávnej imunity určitého majetku štátu, čo v praxi znamená, že voči

určitým majetkovým hodnotám je exekúcia absolútne neprípustná...

Dovolací súd aj na základe vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že

ustanovenie nevylučuje z exekúcie celý majetok

rozpočtových organizácií, a preto je opodstatnené konštatovanie, že nie je možné iba

s poukazom na uvedené ustanovenie bez ďalšieho vysloviť neplatnosť Zmluvy. Z výkladu

tohto ustanovenia jednoznačne vyplýva, že exekučnoprávna imunita sa vzťahuje nie

na príslušný subjekt, ale na konkrétny majetok (porovnaj aj nálezy ústavného súdu sp. zn.

, sp. zn. ). Neplatnosť Zmluvy by mohla nastať len

v prípade, ak by bolo preukázané, že v čase uzavretia Zmluvy neexistoval majetok mimo

rámca ...

Odvolací súd za otázku právneho zásadného významu označil, či súd v občianskom

súdnom konaní je povinný skúmať ex offo existenciu majetku na strane ústredného orgánu

štátnej správy, vyňatého spod ochrany podľa ,

pri posúdení platnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá smeruje proti štátu

zastúpenému takýmto ústredným orgánom štátnej správy v zmysle .

Dovolací súd posúdenie tejto otázky odvolacím súdom, že súd ex offo takúto povinnosť

nemá, považuje za správne; dôkazné bremeno preukázať tieto skutočnosti zaťažuje

žalobcu...

Vo všeobecnosti... platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje

toho účastníka konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé

právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí.

V niektorých prípadoch však strana zaťažená dôkazným bremenom objektívne nemá

a nemôže mať k dispozícii informácie o skutočnostiach významných pre rozhodnutie v

spore, pričom protistrana má tieto informácie k dispozícii. V prípade, že strana zaťažená

dôkazným bremenom prednesie aspoň „oporné body“ skutkového stavu a zvýši tak

pravdepodobnosť svojich skutkových tvrdení, nastupuje „vysvetľovacia povinnosť“

protistrany. Nesplnenie tejto povinnosti bude mať za následok hodnotenie dôkazu

v neprospech strany, ktorá „vysvetľovaciu povinnosť“ nesplnila. Zároveň tiež platí,

že uvedenú „vysvetľovaciu povinnosť“ nemožno zamieňať s obrátením dôkazného

bremena...

Dovolací súd v preskúmavanej veci zistil, že odvolací súd informačný deficit žalobcu

o inom majetku žalovanej, ktorý by nepodliehal režimu ,

odstraňoval uložením povinnosti žalovanej podať tieto informácie súdu, ktorú povinnosť si

žalovaná aj splnila a poskytla informácie o svojom majetku v čase uzavretia Zmluvy.

Ingerencia súdu sa totiž v takýchto prípadoch obmedzí len na výzvu adresovanú protistrane,

v zmysle ktorej má táto predložiť informáciu o skutočnostiach, ohľadom ktorej je účastník

v „informačnom deficite“. Nakoľko konanie žalovanej v tomto smere nemožno hodnotiť

ako nekorektné a zavádzajúce, záver odvolacieho súdu o určení neplatnosti Zmluvy pre jej

rozpor s veta druhá je správny...

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že žalobca nepodložene uplatnil

dovolací dôvod v zmysle ».

11. S uvedenými závermi najvyššieho súdu sťažovateľka nesúhlasí a opakujúc

argumenty jej právnych predchodcov „prioritne“ poukazuje na to, že „podstatnou

skutočnosťou v predmetnom konaní je existencia právoplatného Medzitýmneho rozsudku,

vo výroku ktorého Okresný súd rozhodol, že návrh Pôvodného žalobcu na úhradu

majetkovej ujmy za obdobie od 13. 10. 1995 do 21. 03. 2000 je voči Žalovanému dôvodný“.

Sťažovateľka tvrdí, že je „zjavne nesporné, že predmetom ďalšieho konania

po právoplatnosti Medzitýmneho rozsudku bolo už len určenie výšky vzniknutej majetkovej

ujmy Pôvodnému žalobcovi za obdobie od 13. 10. 1995 do 31. 03. 2000, ktorú bol Žalovaný

povinný zaplatiť Pôvodnému žalobcovi“ a že rozsudkom okresného súdu

č. k. -1297 z 29. marca 2012 „došlo celkom zjavne k porušeniu právneho

aspektu záväznosti Medzitýmneho rozsudku“. V tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2011, v ktorom judikoval, že:

„Medzitýmny rozsudok predstavuje rozsudok o základe uplatneného nároku. Základ

uplatneného nároku definuje iba teória a judikatúra. Základom predmetu konania budú

všetky okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, teda všetky tie skutkové a právne

otázky, od ktorých posúdenia závisí výška uplatneného nároku. Za základ prejednávanej

veci, o ktorom môže súd rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, treba spravila považovať

všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného nároku, ktoré musí posúdiť, ak má súd

o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku (RV/1968).“ Podľa názoru sťažovateľky závery

prijaté v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu sú v priamom protiklade s nálezom

ústavného súdu vydaným vo veci vedenej pod sp. zn. , v ktorom uviedol,

aký ústavne konformný výklad sa má „pri uvedenom legislatívnom ustanovení“ aplikovať.

Priznanie absolútnej imunity štátnym subjektom zapríčiňuje nemožnosť viesť proti nim

nútený výkon, či už v exekúcii alebo súdnym výkonom rozhodnutia, právoplatných

rozhodnutí súdov ani iných štátnych orgánov, a teda veritelia takto priznaných pohľadávok

sú pri svojom uspokojení plne závislí od vôle uvedených subjektov ako povinných.

Dochádza tak k evidentnej diskriminácii veriteľov, ktorí disponujú pohľadávkou voči štátu,

pretože konštatovaním absolútnej exekučnej imunity štátu s odkazom na právnu úpravu

v podstate neprípustne dochádza k zbaveniu povinnosti povinného (štátu) uhradiť

pohľadávku, čo u iných subjektov nie je dosiahnuteľné. Z judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva pritom vyplýva, že nemožnosť dosiahnuť výkon rozhodnutia je zásahom

do práva na riadne a pokojné užívanie majetku v zmysle čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (rozsudok vo veci Burdov proti

Rusku zo 7. 5. 2002, č. 59498/00, bod 40). Európsky súd pre ľudské práva taktiež

konštatoval, že uloženie nesplniteľného dôkazného bremena jednej strane civilného sporu je

porušením zásady rovností zbraní, pretože právo na rovnosť účastníkov konania vyžaduje,

aby dôkazné bremeno kladené na jedného účastníka konania nebolo neprimerané,

čo vychádza zo všeobecnej požiadavky na dosiahnutie spravodlivej rovnováhy medzi

stranami sporu (rozsudok vo veci Metalco Bt. proti Maďarsku z 1. 2. 2011, č. 34976/05,

bod 24). Vychádzajúc z uvedeného sťažovateľka v závere sťažnosti uvádza, že napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu je nepreskúmateľný, arbitrárny a právne závery tohto rozsudku

sú ústavne nekonformné, pretože najvyšší súd sa nevysporiadal so skutočnosťami,

zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre posúdenie veci, a rozhodol na základe

nepodložených právnych konštrukcií, ktoré navyše dostatočne neodôvodnil.

II.

12. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

(každý) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd

navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

13. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb

a právnických osôb podľa , ktorými namietajú porušenie svojich

základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, je kvalifikovaná princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný

súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecnými súdmi nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané (). V súvislosti s tým ústavný súd opakovane

judikuje, že pri uplatňovaní tejto právomoci nie je jeho úlohou zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený

preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade

a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by

ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , , ,

, ).

14. V rámci predbežného prerokovania sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala

porušenie označených práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd

so zreteľom na ňou uplatnenú argumentáciu dospel k názoru, že nie je opodstatnená.

15. Ústavný súd vo svojej rozhodovacej praxi vo vzťahu k porušeniu základných

práv a slobôd jasne preferuje materiálne hľadisko ochrany základných práv, a teda

interpretuje právne predpisy z hľadiska ich účelu a zmyslu (, ,

, , , ). V tejto súvislosti ústavný súd

stabilne judikuje, že prvoradou úlohou všeobecných súdov a zmyslom občianskeho súdneho

konania je nachádzanie (hľadanie) hmotného práva a spravodlivé riešenie sporov medzi

účastníkmi, resp. stranami sporu. S touto požiadavkou sa žalobca obracia na všeobecný súd

s návrhom na začatie konania (žalobou), a to isté od neho očakáva aj strana žalovaná

[porovnaj a , a 2 účinného od 1. júla 2016

a ].

16. Žaloba je procesný úkon, ktorým sa žalobca obracia na súd s návrhom, aby o jeho

určitom práve proti určitému žalovanému autoritatívne rozhodol; predmetom žaloby je

tzv. žalobný nárok, ktorého formulácia musí vyplývať z jej obsahu a musí sa opierať

o určitý právny dôvod vyplývajúci zo súhrnu tvrdených skutočností. Nepochybne presný,

určitý a zrozumiteľný petit nie je vyjadrením iba formálnych náležitostí návrhu na začatie

konania, ale je aj nevyhnutným predpokladom toho, aby súdne rozhodnutie bolo

(z materiálneho hľadiska) vykonateľné a aby nastali právne účinky, ktoré navrhovateľ

sledoval podaním návrhu na začatie konania, a motívy, dosiahnutie ktorých navrhovateľ

vyjadril a zdôvodnil aj v odôvodnení svojho návrhu. V zmysle § 42 ods. 3 v spojení s § 79

ods. 1 obligatórnou náležitosťou návrhu na začatie konania je okrem iných nielen

presné, určité a zrozumiteľné označenie, čoho sa navrhovateľ v konaní domáha (petit), ale aj

opísanie, akej veci sa návrh týka, resp. opísanie rozhodujúcich skutočností, o ktoré sa tento

návrh na rozhodnutie opiera (odôvodnenie petitu), ktorých opísanie je prejavom

tzv. povinnosti tvrdenia, teda povinnosti substancovať (vytvoriť materiálny základ) svoje

skutkové tvrdenia tak, aby na ich základe mohol súd rozhodnúť. Inými slovami, tak ako

všeobecný súd nie je spôsobilý konať a rozhodnúť o podaní, z ktorého nevyplýva návrh

na rozhodnutie (absencia petitu), rovnako nie je spôsobilý rozhodovať ani o navrhovanom

petite, ak nie je náležite odôvodnený (absencia odôvodnenia), pričom zložky návrhu,

t. j. petit aj jeho odôvodnenie, je nevyhnutné vnímať a posudzovať v ich

vzájomnom súzvuku a jednote ako zložky jednoliateho celku (návrhu na začatie konania)

(m. m. ).

17. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

(bod 10) ústavný súd dospel k názoru, že obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov

vychádzajúcich a nadväzujúcich na odvolacie konanie, pričom nezistil, že by tieto závery

najvyššieho súdu boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola

popretím ich podstaty a zmyslu.

18. Sťažovateľka ako podstatnú skutočnosť v napadnutom konaní uvádza existenciu

medzitýmneho rozsudku, „vo výroku ktorého Okresný súd rozhodol, že návrh Pôvodného

žalobcu na úhradu majetkovej ujmy za obdobie od 13. 10. 1995 do 21. 03. 2000 je voči

Žalovanému dôvodný“, na základe ktorého jej ako právnej nástupkyni pôvodného

navrhovateľa vznikol nárok na zaplatenie pohľadávky proti odporcovi, avšak „záväznosť“

tohto medzitýmneho rozsudku v priebehu ďalšieho konania okresný súd, krajský súd ani

najvyšší súd nerešpektovali a svojimi rozhodnutiami umožnili štátu (t. j. Slovenskej

republike zastúpenej odporcom) zbaviť sa „povinnosti ktorá mu bola stanovená zákonom“.

19. Ústavný súd konštatuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy

(vyjadrenia fyzických osôb a právnických osôb, listiny, výsluchy svedkov, znalecké

dokazovanie a iné), resp. ich dostatočnosť pre rozhodnutie všeobecného súdu vo veci samej.

Takýto postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s právomocami ústavného

súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho

konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy

(, ). Pokiaľ všeobecné súdy ústavné garancie vyplývajúce

najmä z až rešpektujú, ústavný súd nie je oprávnený znovu „hodnotiť“

hodnotenia dôkazov všeobecnými súdmi, a to dokonca ani vtedy, keby sa s hodnotením sám

nestotožňoval (). Úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach

podľa teda nie je preskúmavať príslušné právne predpisy a prax

všeobecných súdov in abstracto, ale obmedziť sa, nakoľko je to len možné, na posúdenie

konkrétneho prípadu na účely zistenia, či spôsob, akým boli uvedené predpisy aplikované

alebo sa dotkli toho-ktorého sťažovateľa, viedol k porušeniu alebo kvalifikovanej

medzinárodnej zmluvy.

20. Pod právom na spravodlivý súdny proces vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania

totiž treba rozumieť, že účastníkovi konania musí byť poskytnutá možnosť podieľať sa

zákonom ustanoveným spôsobom na dokazovaní, čo znamená dôkazy navrhovať,

byť prítomný na vykonávaní dokazovania ( “) vrátane práva klásť

účastníkom otázky ( ) a k navrhovaným a už vykonávaným dôkazom sa

vyjadrovať ( a ods. ; m. m. ). Do obsahu tohto práva však

nepatrí právo účastníka konania (dotknutej osoby) vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním

navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia

vykonaných dôkazov (m. m. ), ani domáhať sa toho, aby všeobecné súdy

preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý

predkladá účastník konania (, ). Právo na súdnu ochranu nemôže

byť porušené tým, že všeobecný súd vysloví svoj právny názor, rozhodne na jeho základe

a svoje rozhodnutie náležite odôvodní (). Skutočnosť, že sťažovateľ sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru

o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným (,

, ).

21. V tejto súvislosti ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľky na uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. januára 2014 (publikované aj v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a súdov Slovenskej republiky 1/2015

pod číslom 5, s. 16 – 17), v ktorom uviedol, že: „Medzitýmny rozsudok predstavuje

rozsudok o základe uplatneného nároku. Súdna prax už v minulosti dospela k záveru, že

za základ prejednávanej veci, o ktorom súd môže rozhodnúť medzitýmnym rozsudkom, je

potrebné spravidla považovať všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatňovaného návrhu,

ktoré musí súd posúdiť, ak má o veci rozhodnúť, s výnimkou výšky nároku. Sú to všetky

okolnosti determinujúce výšku predmetu konania, ktoré musí súd posúdiť, ak má o veci

rozhodnúť. Týmto rozsudkom sa súd vyjadruje k tomu, či žalobca má vôbec na požadované

plnenie právo a v akom rozsahu. Rozhodnutie o základe veci je v prvom rade rozhodnutím

o skutkovom základe sporu, ktorým je uplatnený nárok charakterizovaný a z ktorého sa

odvíja právne posúdenie základu veci. Ide o všetky skutkové a právne otázky, od ktorých

posúdenia závisí výška uplatneného nároku, s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú samej

výšky nároku (k tomu porovnaj: Drápal, L., Bureš, J. a kol., Občanský soudní řád I. § 1

až 200za. Komentář. 1. vydaní, Praha: C. H. Beck, 2009, str. 1029). Medzitýmnym

rozsudkom musí tak byť rozhodnuté o celom základe prejednávanej veci, nielen o určitej

spornej právnej otázke, týkajúcej sa uplatneného žalobného nároku. Týmto rozhodnutím

nemožno riešiť predbežné otázky. Výrok o predbežnej otázke, hoci aj vo veci rozhodujúcej,

neprichádza do úvahy. Žiadna právna ani skutková otázka nemôže byť posudzovaná

jednotlivo (samostatne) a odvolací súd sa k nej v takejto súvislosti nemôže vyjadrovať.

Posúdenie predbežnej otázky nemôže byť vyjadrené formou výroku, ale sa môže prejaviť len

v spôsobe rozhodnutia vo veci samej a môže byť uvedené len v odôvodnení rozsudku,

pretože ako už bolo vyššie uvedené, základom veci je všetko, čo nemožno podriadiť pod

pojem výška uplatneného nároku, a preto musia byť vyriešené všetky otázky, nielen niektoré

alebo dokonca len jedna z nich. Aj výrok medzitýmneho rozsudku by musel byť vyslovený

tak, že nárok je opodstatnený (daný). Na tomto mieste je tiež treba uviesť, že je možné

rozhodnúť iba kladným medzitýmnym rozsudkom.“.

Obdobné kritéria platia od 1. júla 2016 aj pre medzitýmny rozsudok podľa § 214

ods. 1 , pričom podľa možno vydať aj medzitýmny rozsudok

o prejudiciálne pôsobiacom práve.

22. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzitýmny rozsudok

okresného súdu (tvoriaci prílohu sťažnosti) vydaný ešte za účinnosti Občianskeho súdneho

poriadku zákonné kritériá kladené na takúto formu rozhodnutia nespĺňal, pretože nedáva

odpovede na „všetky skutkové a právne otázky, od ktorých posúdenia závisí výška

uplatneného nároku, s výnimkou okolností, ktoré sa týkajú samej výšky nároku“, čo zreteľne

preukazuje ďalší priebeh napadnutého konania (stručne) opísaný ústavným súdom v bodoch

3 až 10 tohto uznesenia. Za zmienku stojí, že hoci okresný súd v medzitýmnom rozsudku

uviedol, že „vykonal rozsiahle dokazovanie“ okrem iného aj „znaleckým dokazovaním“,

z ktorého mal vyplynúť záver, že „kvalifikácia režimu hospodárenia ako osobitná sústava

obhospodarovania dáva základ vzniku majetkovej ujmy“, skutočnosť je taká, že v ňom

neuviedol ani len meno a priezvisko súdneho znalca, ktorého vypracovaním znaleckého

posudku poveril, nieto ešte odpovede na skutkové otázky, zodpovedania ktorých sa od neho

domáhal. V čase vydania medzitýmneho rozsudku okresný súd zrejme nedisponoval ani

rozhodnutím „Okresného úradu v Levoči odboru pozemkového, poľnohospodárstva

a lesného hospodárstva zo dňa 23. 7. 2001 č. j.: 790/01/2001-Ma o vyhlásení osobitnej

sústavy obhospodarovania, ktoré sa viaže k pozemkom obhospodarovaným právnym

predchodcom žalobcu“, ktoré bolo spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť právne

posúdenie danej veci týmto súdom. Naproti tomu okresný súd v medzitýmnom rozsudku

viackrát uviedol, že predmetnú problematiku dovtedy žiaden „vodohospodársky orgán“ ani

súdna prax neriešili.

23. Ústavný súd už v náleze č. k. -61 zo 4. júla 2012 uviedol, že

«Právna konštrukcia exekučnej imunity majetku vymedzeného spornými zákonnými

ustanoveniami teda obsahovo spadá pod režim i dodatkového

protokolu. Nútený výkon rozhodnutia podľa exekučného práva sa totiž vždy musí

nevyhnutne pojmovo spájať nie iba s tvrdeným majetkovým nárokom, ale v dôsledku

existencie exekučného titulu s už konštituovaným legitímnym očakávaním splnenia

vykonateľne judikovanej pohľadávky veriteľa voči štátu. Aj ESĽP pri rozhodovaní

o subsumpcii peňažných pohľadávok pod čl. 1 dodatkového protokolu naplnenie pojmu

„užívanie majetku“ interpretačne podmieňuje zistením, či pohľadávka je dostatočne uznaná

za vykonateľnú (rozsudok z 9. decembra 1994 o sťažnosti č. 13427/87 vo veci Stran Greek

Refineries and Stratis Andreadis v. Greece; § 59).». V uvedenom náleze taktiež uviedol:

„Imunita štátu bola aj predmetom individuálnej rozhodovacej činnosti ESĽP vo veci

Al Adsani v. Spojené kráľovstvo (sťažnosť č. 35763/97), ktorý v rozsudku z 21. novembra

2001 konštatoval, že normy upravujúce štátnu imunitu sú všeobecne uznanými pravidlami

medzinárodného práva, a preto priznanie imunity štátu nemôže byť označené

za neprimerané, a teda v rozpore s kritériom proporcionality (§ 55 a § 56)...“. Ústavný súd

v podrobnostiach na tento nález odkazuje s tým, že je potrebné vnímať ho nielen v kontexte

okolností, za ktorých bol vydaný, ale aj následkov, ktoré vyvolal. V tomto smere

interpretácii uvedeného nálezu najvyšším súdom pri rozhodovaní v napadnutom konaní

nemožno nič vytknúť.

24. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie (m. m. , ); všeobecný súd preto nemusí dať odpoveď

na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný

význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

25. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že z ústavnoprávneho

hľadiska niet žiadneho dôvodu, aby sa závery napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

spochybňovali, a keďže medzi týmto rozsudkom a namietaným porušením základného

práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nezistil žiadnu spojitosť, sťažnosť

v tejto časti odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti. Keďže z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nemožno vyvodiť nič,

čo by signalizovalo, že by ním mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do základného práva

sťažovateľky vlastniť majetok podľa , ústavný súd z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti odmietol podľa sťažnosť aj v tejto

časti.

26. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky uvedenými v petite nezaoberal, keďže rozhodovanie o nich je

podmienené vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, k čomu v tomto

prípade nedošlo.

27. Nad rámec uvedeného ústavný súd upozorňuje právneho zástupcu sťažovateľky

na to, že prípadnú zmenu označenia, pod akým vykonáva svoje živnostenské oprávnenie

(IČO: ), právnej formy svojej podnikateľskej činnosti ako advokátskeho

spoločenstva (advokátska kancelária FELIX NEUPAUER & PARTNERS), ale aj adresy,

resp. sídla advokátskej kancelárie je žiaduce nahlásiť Ministerstvu vnútra Slovenskej

republiky, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, resp. Slovenskej advokátskej

komore, ktoré verejne prístupné registre takýchto podnikateľských subjektov vedú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2017