Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 509/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2011 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa

prerokoval prijaté sťažnosti JUDr. F. J., CSc., T., zastúpeného advokátkou JUDr. G. M.,

PhD., B., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného

v , základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva pokojne užívať svoj majetok

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. -23

z 20. mája 2010 a č. k. -25 z 31. augusta 2010 a takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. F. J., CSc., na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1

uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k.

23 z 20. mája 2010 a č. k. -25 z 31. augusta 2010 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenia Krajského súdu v Trenčíne č. k. -23 z 20. mája 2010

a č. k. -25 z 31. augusta 2010 z r u š u j e a veci v r a c i a Krajskému

súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. JUDr. F. J., CSc., p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 606,62

€ (slovom šesťstošesť eur a šesťdesiatdva centov), ktorú j e Krajský súd v Trenčíne

p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. G. M., PhD., B., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn.

z 25. novembra 2010 boli spojené a prijaté na ďalšie konanie sťažnosti

JUDr. F. J., CSc., T. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal porušenie základného práva

vlastniť majetok zaručeného v (ďalej len

„ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

pokojne užívať svoj majetok zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -23 z 20. mája

2010 a č. k. -25 z 31. augusta 2010.

Z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu 19. júla 2010 a jej príloh vyplýva, že

sťažovateľovi bola uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn. z 8. septembra

2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 15. septembra 2009, priznaná

odmena a náhrada za poskytovanie služieb v rámci povinnej obhajoby v celkovej výške

526,15 €. Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Trenčín mu priznanú odmenu riadne

a včas neuhradil, podal u súdnej exekútorky JUDr. O. R., Exekútorský úrad, B., návrh na

vykonanie exekúcie. Vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

krajský súd uznesením č. k. -11 z 10. decembra 2009 rozhodol, že sudcovia

Okresného súdu Trenčín sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania v danej veci, a súčasne

vec prikázal na prerokovanie a rozhodnutie Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej

len „okresný súd). Okresný súd uznesením č. k. -17 z 15. februára 2010

žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol s

odôvodnením, že vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Trenčín je štátnou rozpočtovou

organizáciou, ktorá vykonáva správu majetku štátu a je svojimi príjmami a výdavkami

zapojená na štátny rozpočet, nie je prípustné vykonať exekúciu na jeho majetok. Okresný

súd súčasne uviedol, že vzhľadom na to, že účty okresných súdov sú vedené v justičnej

pokladnici a sú priamo napojené na štátny rozpočet, nie je možné vykonať exekúciu

prikázaním pohľadávky z účtu v banke.

Sťažovateľ sa proti rozsudku v zákonom ustanovenej lehote odvolal. Krajský súd

uznesením č. k. -23 z 20. mája 2010 predmetné rozhodnutie okresného

súdu potvrdil. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nie každý majetok je

možné exekúciou postihnúť. Z exekúcie je vylúčený taký majetok, ktorý vzhľadom na svoj

špecifický, zákonom určený charakter nemôže podliehať režimu exekučného konania.

Pokiaľ povinnou osobou je štátna rozpočtová organizácia vykonávajúca správu majetku

štátu a svojimi príjmami a výdavkami je napojená na štátny rozpočet, exekúciu za použitia

a o správe

majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon správe majetku štátu“) a § 8

ods. 10 o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o rozpočtových pravidlách“) nie je prípustné vykonať.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že odvolací súd sa s jeho argumentáciou

uvedenou v odvolaní nevysporiadal a z odôvodnenia jeho rozhodnutia možno vyvodiť, že sa

ňou nezaoberal zámerne. Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd svoje rozhodnutie

odôvodnil účelovo.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Pri rozhodovaní o vydaní, či nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie nie je

podstatné, akým konkrétnym spôsobom sa exekúcia vykoná, lebo o tom rozhodne súdny

exekútor až neskôr. Skutočnosť, že prakticky nemožno siahnuť na finančné prostriedky

súdov uložené na účtoch v štátnej pokladnici, neznamená, že by sa exekúcia nedala

uskutočniť iným spôsobom. Teda súdy nepožívajú exekučnú imunitu, akoby to vyplývalo z

uznesenia Krajského súdu Trenčín. ...

Priznaním absolútnej exekučnej imunity by sa z legitímnych vlastníckych nárokov ex

offo obhajcov, týkajúcich sa už právoplatne priznaných trov právneho zastúpenia stali

práva a nároky bez reálneho obsahu. Ustálená štrasburská judikatúra pritom konštatuje, že

práva priznávané dohovorom musia byť právami reálnymi a účinnými a že teda ich

obsahové a významové „vyprázdnenie“ či už v dôsledku konania, resp. nekonania

normotvorcu alebo v dôsledku konania, resp. nekonania orgánu aplikácie práva je v

rozpore s touto základnou interpretačnou a aplikačnou zásadou.»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ namieta, že uznesením krajského

súdu č. k. -23 z 20. mája 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva

vlastniť majetok zaručeného v , základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného

dodatkového protokolu.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že základné právo sťažovateľa JUDr.

F. J., CSc. vlastniť majetok upravené v , základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu upravené v ,

a právo sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu Trenčín

sp. zn. -23 z 20. 5. 2010 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn.

-23 z 20. 5. 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v

nej znova konal a rozhodol.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. F. J.,

CSc. ... advokátskej kancelárii G., s. r. o., vo výške 303,31 € na účet právneho zástupcu, a to

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Z obsahu sťažnosti doručenej ústavnému súdu 4. novembra 2010 a jej príloh vyplýva,

že sťažovateľovi bola uznesením Okresného súdu Trenčín sp. zn.

z 8. septembra 2009, ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť 15. septembra 2009,

priznaná odmena a náhrada za poskytovanie služieb v rámci povinnej obhajoby v celkovej

výške 708,62 €. Vzhľadom na skutočnosť, že Okresný súd Trenčín mu priznanú odmenu

riadne a včas neuhradil, podal u súdnej exekútorky JUDr. O. R., Exekútorský úrad, B.,

návrh na vykonanie exekúcie. Vo vzťahu k žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie krajský súd uznesením č. k. -12 z 8. decembra 2009 rozhodol, že

sudcovia Okresného súdu Trenčín sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania v danej veci,

a súčasne vec prikázal na prerokovanie a rozhodnutie okresnému súdu. Okresný súd

uznesením č. k. -18 z 21. apríla 2010 žiadosť súdnej exekútorky o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie zamietol s odôvodnením, že vzhľadom na skutočnosť, že

Okresný súd Trenčín je štátnou rozpočtovou organizáciou, ktorá vykonáva správu majetku

štátu a je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na štátny rozpočet, nie je prípustné

vykonať exekúciu na jeho majetok. Okresný súd súčasne uviedol, že vzhľadom na to, že

účty okresných súdov sú vedené v justičnej pokladnici a sú priamo napojené na štátny

rozpočet, nie je možné vykonať exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu v banke.

Sťažovateľ sa proti rozsudku v zákonom ustanovenej lehote odvolal. Krajský súd

uznesením č. k. -25 z 31. augusta 2010 predmetné rozhodnutie okresného

súdu potvrdil. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že nie každý majetok je

možné exekúciou postihnúť. Z exekúcie je vylúčený taký majetok, ktorý vzhľadom na svoj

špecifický, zákonom určený charakter nemôže podliehať režimu exekučného konania.

Pokiaľ povinnou osobou je štátna rozpočtová organizácia vykonávajúca správu majetku

štátu a svojimi príjmami a výdavkami je napojená na štátny rozpočet, exekúciu za použitia

§ 18a ods. 1 a 2 zákona o správe majetku štátu a § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových

pravidlách nie je prípustné vykonať.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tvrdí, že odvolací súd sa s jeho argumentáciou

uvedenou v odvolaní nevysporiadal a z odôvodnenia jeho rozhodnutia možno vyvodiť, že sa

ňou nezaoberal zámerne. Podľa názoru sťažovateľa odvolací súd svoje rozhodnutie

odôvodnil účelovo.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

«Pri rozhodovaní o vydaní, či nevydaní poverenia na vykonanie exekúcie nie je

podstatné, akým konkrétnym spôsobom sa exekúcia vykoná, lebo o tom rozhodne súdny

exekútor až neskôr. Skutočnosť, že prakticky nemožno siahnuť na finančné prostriedky

súdov uložené na účtoch v štátnej pokladnici, neznamená, že by sa exekúcia nedala

uskutočniť iným spôsobom. Teda súdy nepožívajú exekučnú imunitu, akoby to vyplývalo z

uznesenia Krajského súdu Trenčín. ...

Priznaním absolútnej exekučnej imunity by sa z legitímnych vlastníckych nárokov ex

offo obhajcov, týkajúcich sa už právoplatne priznaných trov právneho zastúpenia stali

práva a nároky bez reálneho obsahu. Ustálená štrasburská judikatúra pritom konštatuje, že

práva priznávané dohovorom musia byť právami reálnymi a účinnými a že teda ich

obsahové a významové „vyprázdnenie“ či už v dôsledku konania, resp. nekonania

normotvorcu alebo v dôsledku konania, resp. nekonania orgánu aplikácie práva je v

rozpore s touto základnou interpretačnou a aplikačnou zásadou.»

Vychádzajúc z uvedených skutočností sťažovateľ namieta, že uznesením krajského

súdu č. k. -25 z 31. augusta 2010 došlo k porušeniu jeho základného práva

vlastniť majetok zaručeného v , základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného

dodatkového protokolu.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

takto rozhodol:

„Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovuje, že základné právo sťažovateľa JUDr.

F. J., CSc. vlastniť majetok upravené v , základné

právo sťažovateľa na súdnu ochranu upravené v ,

a právo sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok upravené v čl. 1 Dodatkového protokolu k

Dohovoru a ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu Trenčín

sp. zn. -25 z 31. 8. 2010 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu Trenčín sp. zn.

-25 z 31. 8. 2010 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby v nej

znova konal a rozhodol.

Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia JUDr. F. J.,

CSc. ... advokátskej kancelárii G., s. r. o., vo výške 303,31 € na účet právneho zástupcu, a to

do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnostiam listom

č. Spr 31/11 doručeným ústavnému súdu 8. februára 2011, v ktorom uviedol:

„Obe rozhodnutia tunajšieho súdu sú riadne odôvodnené v zmysle ustanovenia § 167

ods. 2 a Tvrdenie sťažovateľa, že súd sa zámerne nevysporiadal s jeho

argumentáciou uvedenou v odvolaní, považujem za subjektívny pocit účastníka. V oboch

rozhodnutiach krajského súdu je uvedené z akých dôvodov boli rozhodnutia súdu prvého

stupňa potvrdené, a to s poukazom na zákonné ustanovenia, z ktorých odvolací súd

vychádzal pri vyslovení daného právneho názoru. Rozhodnutia nie sú odôvodnené účelovo,

ale odôvodňujú právne posúdenie veci súdom prvého stupňa i odvolacím súdom. Pokiaľ

sťažovateľ namieta porušenie základného práva vlastniť majetok, zaručeného v čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v ods.

1 a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

odvolací súd pri rozhodovaní v týchto konkrétnych veciach vychádzal z platných a účinných

ustanovení zákona č. 278/93 Z. z. o správe majetku štátu a

o rozpočtových pravidlách verejnej správy, na ktoré vo svojich rozhodnutiach aj poukázal.

Súčasne Vám oznamujem, že súhlasím s tým, aby... ústavný súd upustil od ústneho

pojednávania po prijatých sťažnostiach.“

Sťažovateľ k vyjadreniu krajského súdu v písomnom stanovisku zo 14. februára 2011

uviedol:

„Sťažovateľ zotrváva na skutočnostiach uvedených v podaných ústavných

sťažnostiach a je toho názoru, že jeho základné právo vlastniť majetok upravené v čl. 20

ods. 1 , základné právo na súdnu ochranu upravené v

ods. 1 , a práva pokojne užívať svoj majetok zaručeného v

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. -25 z 31. augusta 2010 porušené

bolo.

Súčasne poukazujem na už vydaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky

č. -24 zo dňa 25. 8. 2010 v obdobnej veci.

Súhlasím s tým, aby... Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho

pojednávania o prijatých sťažnostiach.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po

oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv

zaručených v ústave a dodatkovom protokole.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom...

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

na oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávislé a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

vykonávajú ( v spojení s ). Reálne uplatnenie základného

práva na súdnu ochranu teda predpokladá, že účastníkovi súdneho konania sa táto

ochrana v zákonom predpokladanej kvalite poskytne (mutatis mutandis napr. ,

).

Z obsahu oboch sťažností vyplýva, že ich podstatou je nesúhlas sťažovateľa

s výkladom a aplikáciou ustanovenia § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách a § 18a

ods. 1 a 2 zákona o správe majetku štátu. Napadnuté uznesenia odvolacieho súdu trpia

podľa sťažovateľa ústavnoprávnym deficitom aj z dôvodu, že sa vo svojom odôvodnení

adekvátne nevysporiadal so všetkými dôvodmi a argumentmi uvedenými sťažovateľom

v odvolaniach.

Podľa § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách výkonu rozhodnutia podľa

osobitných predpisov nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu

a z rozpočtu Európskej únie. Hnuteľný majetok a nehnuteľný majetok obstaraný

z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie nepodlieha

výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov, s výnimkou výkonu rozhodnutia na

majetok obstaraný z prostriedkov štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie, o ktorom

tak ustanovuje zmluva podľa § 20 ods. 2.

Podľa § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu na majetok štátu v správe správcu

uvedeného v § 1 ods. 1 nemožno uskutočniť výkon rozhodnutia, konkurzné konanie

a vyrovnacie konanie podľa osobitných predpisov. Podľa odseku 2 sa ustanovenie odseku 1

nevzťahuje na výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky odpísaním z účtu v banke, na

ktorý sa vzťahuje osobitný predpis.

Ústavný súd skúmal možné porušenie sťažovateľom označených práv. Zisťoval

najmä to, či všeobecný súd v napadnutom rozsudku interpretoval príslušné ustanovenia

v súlade s ústavnými princípmi zakotvenými v ustanovení v spojení

s a dodatkového protokolu.

Z tohto hľadiska posudzoval ústavný súd napádané rozhodnutia krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. -23 z 20. mája 2010

uviedol:

„V prejednávanej veci oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe uznesenia

Okresného súdu Trenčín zo dňa 8. 9. 2009, sp. zn. , ktorým bola oprávnenému

priznaná uplatnená odmena a náhrada hotových výdavkov vo výške 526,15 eur. Vyplýva z

návrhu na vykonanie exekúcie, že povinný, ktorým je Okresný súd Trenčín, si svoju

povinnosť, vyplývajúcu z citovaného rozhodnutia, dobrovoľne nesplnil.

V prípade, pokiaľ je poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi vydané,

vydané poverenie exekútora oprávňuje na procesné úkony, ktorých účelom je uspokojenie

pohľadávky oprávneného. Tieto procesné úkony zasahujú do právom chránených záujmov

povinného. Nie každý majetok možno exekúciou postihnúť. Z exekúcie je totiž vylúčený taký

majetok, ktorý vzhľadom na svoj špecifický, zákonom určený charakter, nemôže podliehať

režimu exekučného konania. Obmedzenie exekúcie môže vyplynúť z Exekučného poriadku,

ale aj z osobitných zákonov.

Pokiaľ povinnou osobou je štátna rozpočtová organizácia, vykonávajúca správu

majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami je zapojená na štátny rozpočet tak, ako tomu

je v danom prípade, odvolací súd súhlasí s tým, že exekúciu za použitia ust. § 18a ods. 1, 2

a o rozpočtových pravidlách

verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov nie je prípustné vykonať. Dôvodne

preto okresný súd v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia

zamietol.“

Krajský súd v odôvodnení uznesenia č. k. -25 z 31. augusta 2010

uviedol:

„Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora

o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie odôvodnil § 44 ods. 2 Ex. por.,

, o správe majetku štátu a

o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Konštatoval, že povinný je

štátnou rozpočtovou organizáciou, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami napojená na

štátny rozpočet. S poukazom na citované zákonné ustanovenie nie je prípustné na tento

majetok vykonať exekúciu. Účty okresných súdov sú vedené v Justičnej pokladnici a sú

priamo zapojené na rozpočet, preto nie je možné vykonať exekúciu prikázaním pohľadávky

z účtu v banke, a to ani v prípade, ak má súd vedený účet v komerčnej banke.

Súd prvého stupňa aplikáciou cit. ustanovení teda správne rozhodol, keď žiadosť

súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Z exekúcie sú zo

zákona vylúčené veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, ako aj pohľadávky a iné

majetkové práva Slovenskej republiky. Citovaný zákon sa však nevzťahuje na ten majetok

štátu, ktorý nepatrí do verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sféry. Preto je obtiažne zistiť

majetok štátnej rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie, ktorý môže byť predmetom

exekúcie. Predmetom exekúcie môžu byť pohľadávky z podnikateľskej činnosti, ak ojedinele

rozpočtová organizácia môže na základe zákona podnikať alebo, ak podniká so súhlasom

svojho zriaďovateľa príspevková organizácia. V predmetnej veci je však povinný okresný

súd Trenčín, ktorý je štátnou príspevkovou organizáciou nevykonávajúcou podnikateľskú

činnosť, napojenou na štátny rozpočet. Je preto zrejmé, že na majetok povinného nemožno

postihnúť exekúciou.

Na základe vyššie uvedeného odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne

správne podľa potvrdil.“

Ústavný súd vychádza zo zásady, že základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Takto vymedzený obsah základného práva na súdnu ochranu sa uplatňuje aj

v nútenom výkone súdneho a iného rozhodnutia. Aj vo výkone rozhodnutia alebo v súdnej

exekúcii sa musí zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, ak splní predpoklady

ustanovené zákonom. K naplneniu záruk na prístup k súdnej ochrane v zmysle citovaného

článku dochádza až vtedy, keď uplatnené právo je efektívne vykonané. Efektívnosť

výkonu tohto základného práva vyžaduje, aby všeobecný súd konal objektívne, vylúčil

náhodné alebo svojvoľné uplatnenie zákonných možností na rozhodnutie, a ak prijme

rozhodnutie, aby pritom vychádzal z toho, čo objektívne zistil.

Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že rozhodnutím všeobecných súdov

o zamietnutí žiadosti exekútorky o udelenie povolenia na vykonanie exekúcie priznali súdy

povinnému subjektu úplnú exekučnoprávnu imunitu. Túto skutočnosť odôvodnili

ustanovením § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu a § 8 ods. 10 zákona

o rozpočtových pravidlách. Všeobecné súdy nevzali do úvahy, že exekučnoprávna imunita

v zmysle už citovaných zákonných ustanovení sa vzťahuje nie na príslušný subjekt, ale na

konkrétny majetok. Zákon v tomto prípade neposkytuje súdom ako štátnym rozpočtovým

organizáciám úplné vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne uvádzal ako subjekty, proti

ktorým je exekúcia absolútne neprípustná. Z exekúcie sú vylúčené podľa zákona len

konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku, ktorý zo zákona

nie je vylúčený z exekúcie.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na už uvedené odôvodnenie krajského

súdu uvedené v uznesení č. k. -25 z 31. augusta 2010, ktorý v napadnutom

uznesení konštatoval, že „... Citovaný zákon sa však nevzťahuje na ten majetok štátu, ktorý

nepatrí do verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sféry. Preto je obtiažne zistiť majetok

štátnej rozpočtovej alebo príspevkovej organizácie, ktorý môže byť predmetom exekúcie.“.

Prvostupňový ani odvolací súd nevzali na zreteľ, že je na exekútorovi zvoliť si

spôsob exekúcie a až potom je možné zistiť, či tento spôsob by viedol k postihnutiu majetku

(vecí, práv a pohľadávok), ktoré sú podľa príslušných právnych predpisov vylúčené

z exekúcie, a preto vo vzťahu k nim možno exekúciu zastaviť. Na tomto mieste ústavný súd

zdôrazňuje, že právnou podstatou súdnej exekúcie je ručenie povinnej osoby za nútene

vymáhané nároky celým jej majetkom s výnimkou toho majetku, ktorý je preukázateľne

(skutkovo) podľa osobitných zákonov vylúčený z exekúcie. Z exekúcie v danom prípade nie

je vylúčený konkrétny subjekt, dokonca ani celý jeho majetok, ale len jeho jednotlivé časti

(veci, práva a pohľadávky). Potvrdzuje to aj znenie § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových

pravidlách a § 18a zákona o správe majetku štátu.

Súdy v tomto prípade svojimi rozhodnutiami úplne a v celom rozsahu vylúčili

možnosť súdnej exekúcie bez toho, aby bolo spoľahlivo preukázané, že povinný nemá iný

majetok, ktorý z exekúcie nie je vylúčený, čím zasiahli do základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu podľa , pretože mu neposkytli možnosť byť

v konkrétnom prípade účastníkom konania.

Ústavný súd na základe skutočností, ktoré mal k dispozícii, dospel k záveru

o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, ktorého sa krajský súd dopustil

aj tým, že svoje potvrdzujúce rozhodnutia dostatočne neodôvodnil. Obsah odvolania

sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu vyžaduje podrobnejšie sa vysporiadať

v odôvodneniach uznesení krajského súdu s jednotlivými odvolacími námietkami, ktoré

smerovali predovšetkým k právnemu posúdeniu veci.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti dospel ústavný súd k záveru,

že uzneseniami krajského súdu č. k. -23 z 20. mája 2010 a č. k.

-25 z 31. augusta 2010 boli porušené základné práva sťažovateľa zaručené

v a a právo zaručené v dodatkového protokolu (bod 1

výroku).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

slobody porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle citovaných ustanovení ústavný súd uznesenia krajského súdu č. k.

-23 z 20. mája 2010 a č. k. -25 z 31. augusta 2010 zrušil

a veci mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila trovy za právne zastúpenie v prvej

sťažnosti v sume 303,31 € a rovnakú sumu aj v druhej sťažnosti.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2010 je 120,23 € a hodnota režijného paušálu je 7,21 €.

Základná sadzba za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2011 je 123,50 € a hodnota

režijného paušálu je 7,41 €.

Sťažovateľovi vznikol nárok na úhradu trov konania za štyri úkony právnej služby

uskutočnené v roku 2010 (prevzatie a príprava zastúpenia zo 16. júla 2010 a z 29. októbra

2010, podania ústavnému súdu zo 16. júla 2010 a z 29. októbra 2010) a za jeden úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2011 (stanovisko k vyjadreniu krajského súdu

zo 14. februára 2011). Celkovo tak sťažovateľovi vznikol nárok na úhradu trov konania

v sume 763,70 € vrátane režijného paušálu a DPH (19 % za úkony v roku 2010 a 20 %

za úkon v roku 2011).

Keďže právna zástupkyňa sťažovateľa si uplatnila náhradu trov v sume celkovo

606,62 €, ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov v uplatnenej výške, tak ako to je

uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu zaručeného v , o ďalších návrhoch sťažovateľa

uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou

vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. marca 2011