Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23Ek-1420-2022.pdf
PDF · 86.42 KB
Case nature
Subarea
23Ek/1420/2022
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: JUDr. Viera Nevedelová, nar: 29.03.1963, trvale bytom A. XXX/XX, XXX XX B., právne zastúp.: JUDr. Martin Bezák, PhD., advokát so sídlom Živnostenská 2, 811 06 Bratislava – Staré Mesto, proti povinnému: Slovenská republika - Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 814 90 Bratislava-Staré Mesto, IČO: 50 668 277, o vymoženie 4.566 Eur s príslušenstvom, v exekúcii vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Ivan Nestor, so sídlom Exekútorského úradu Haburská 49/A, 821 01 Bratislava pod sp. zn. 327EX 358/22, o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, rozhodujúc o sťažnosti povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 23Ek/1420/2022 zo dňa 1. decembra 2022, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 23Ek/1420/2022 zo dňa 1. decembra 2022 z a m i e t a.
odôvodnenie:
1. Na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, doručeného súdu dňa 10.05.2022 sa začalo proti povinnému exekučné konanie pre vymoženie pohľadávky oprávneného, priznanej na základe vykonateľného exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 25C/1/2010-148 zo dňa 29.11.2010, právoplatného dňa 05.02.2011 a vykonateľného dňa 08.02.2011 (ďalej len „exekučný titul“). Vykonaním exekúcie poveril súd dňa 09.06.2022 súdneho exekútora JUDr. Ivana Nestora, so sídlom exekútorského úradu v Bratislave, ktorý exekúciu vedie pod sp.zn. 327EX 358/22.
2. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 23Ek/1420/2022 zo dňa 1.12.2022, vydaným vyšším súdnym úradníkom, súd zamietol návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 61l ods. 3 Exekučného poriadku. S uplatnenou námietkou premlčania vymáhaného nároku sa vyšší súdny úradník vysporiadal tak, že preskúmaním veci dospel k záveru, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie včas, pred uplynutím desaťročnej premlčacej doby ustanovenej § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, keďže táto doba neplynula odo dňa 31.03.2017 do 19.02.2019 (počas trvania predošlého exekučného konania vedeného Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 60Er/529/2017). Právo exekučne vymáhať právo priznané oprávnenému exekučným titulom tak podľa § 110 ods. 1 v spojení s § 112 Občianskeho zákonníka premlčané nie je, keď premlčacia doba začala plynúť dňa 08.02.2011 (dňom vykonateľnosti exekučného titulu) a neplynula, resp. spočívala od 31.03.2017 do 19.02.2019 počas vedenia exekučného konania. V čase podania návrhu na vykonanie exekúcie (10.05.2022) teda 10-ročná premlčacia doba na vymoženie povinností z exekučného titulu neuplynula. K argumentom povinného, ktorý žiadal zastaviť exekúciu v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku a poukazoval na to, že majetok štátu v správe kancelárie Najvyššieho súdu slovenskej republiky je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu a je bezpodmienečne nevyhnutný na zabezpečenie úloh výkonu súdnej moci a na zachovanie autority štátnej moci, pričom jeho exekúcia by bola v priamom rozpore s verejným záujmom a na majetok povinného sa vzťahuje exekučná imunita, vyšší súdny úradník uviedol, že tieto tvrdenia nemajú oporu v zákone. Uviedol, že z exekúcie ako takej nie je vylúčený konkrétny subjekt, ani celý jeho majetok, ale len jednotlivé jeho časti, pričom sa môže jednať o hnuteľné
veci umeleckej alebo inej povahy, ktoré neslúžia bezprostredne výkonu činnosti povinného prípadne iné finančné prostriedky, ktoré môže povinný ako rozpočtová organizáciu združovať na samostatnom účte v zmysle podľa ust. § 27 ods. 9 zákona o rozpočtových pravidlách. V tomto smere poukázal na Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 509/2010-27, zo dňa 17. marca 2011, v ktorom ústavný súd konštatoval, že je na exekútorovi zvoliť si spôsob exekúcie a až potom je možné zistiť, či tento spôsob by viedol k postihnutiu majetku (vecí, práv a pohľadávok), ktoré sú podľa príslušných právnych predpisov vylúčené z exekúcie, a preto vo vzťahu k nim možno exekúciu zastaviť. Z exekúcie v danom prípade nie je vylúčený konkrétny subjekt, dokonca ani celý jeho majetok, ale len jeho jednotlivé časti (veci, práva a pohľadávky). Potvrdzuje to aj znenie § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a § 18a zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu. Ďalej vyšší súdny úradník poukázal aj na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 111/2011-61, nález sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. novembra 2000 a na nález sp. zn. ÚS II 509/2010-27 zo dňa 17. marca 2011. Uviedol, že vzhľadom na uvedené skutočnosti a judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, nemožno vyvodiť iný záver ako ten, že povinný ako štátna rozpočtová organizácia nepožíva ako subjekt exekučno-právnu imunitu. Bude úlohou povereného súdneho exekútora zistiť, či povinný takýto majetok vlastní, a či a v akom rozsahu je možné exekúciu vykonať. Vzhľadom k tomu, že povinný nepreukázal žiadne skutočnosti vedúce k zastaveniu exekúcie podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, súd jeho návrh na zastavenie exekúcie zamietol.
3. Proti takémuto uzneseniu vyššieho súdneho úradníka podal povinný dňa 15.12.2022, teda v zákonom stanovenej lehote sťažnosť. Povinný podanú sťažnosť odôvodnil poukazom na § 365 ods. 1 písm. h) zákona č. 160/2015 z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej aj ako „CSP“), v zmysle ktorého rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, v zásade, zhodné tvrdenia aké uviedol v návrhu na zastavenie exekúcie, pričom opätovne poukázal na skutočnosť, že majetok štátu v správe Kancelárie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu a na zabezpečenie výkonu súdnej moci a autority štátnej moci. Ďalej povinný v podanej sťažnosti zdôrazňuje, že je de facto aj de iure správcom výlučne vecí v majetku štátu, pričom Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nevlastní žiaden majetok, ktorý by podliehal exekúcii a akýkoľvek majetok, ktorý má v správe Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, bol obstaraný z finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu, resp. z finančných prostriedkov poskytnutých z fondov Európskej únie, a tento výkonu rozhodnutia nepodlieha. Zdôraznil tiež, že majetok v správe kancelárie najvyššieho súdu je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu, napríklad výpočtová technika a iný hnuteľný majetok je bezpodmienečne nevyhnutný na zabezpečenie výkonu súdnej moci a zachovanie autority štátnej moci, osobné motorové vozidlá, ktoré má vo svojej správe kancelária najvyššieho súdu, sú nevyhnutne potrebné na zabezpečenie plnenia úloh Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a pod. S poukazom na uvedené skutočnosti má povinný za to, že existujú iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná a preto v podanej sťažnosti žiadal, aby súd jeho sťažnosti vyhovel a exekúciu vedenú v jeho neprospech zastavil.
4. Súd zaslal sťažnosť povinného na vyjadrenie oprávnenému, ktorý sa k nej vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 17.01.2023, pričom v ňom uviedol, že povinný vo svojej sťažnosti len zopakoval svoje skutkové tvrdenie, že nevlastní žiadny majetok, ktorý by podliehal exekúcii. Toto skutkové tvrdenie však neobstojí, keďže povinný v tomto exekučnom konaní nepreukázal, že každá jedna vec alebo majetková hodnota, ktorú vlastní, by podliehala exekučnej imunite. Oprávnený pripomenul, že povinným v tomto exekučnom konaní nie je Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ale priamo Slovenská republika, za ktorú Kancelária Najvyššieho súdu Slovenskej republiky len koná. Tvrdenie povinného Slovenskej republiky, že ho nemožno vôbec exekvovať, pretože nevlastní žiadny majetok, ktorý by podliehal exekúcii, preto príkro odporuje judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej je v rozpore so základným právom oprávneného na vlastníctvo majetku, ak nemôže svoju vykonateľnú pohľadávku uspokojiť pre absolútnu exekučnú imunitu povinného. Povinný v tomto konaní nenavrhol vykonať na preukázanie svojich skutkových tvrdení žiadne dôkazy. Oprávnený má za to, že súd v napadnutom uznesení podrobne odôvodnil, na základe akých úvah dospel k záveru, že návrh povinného na zastavenie exekúcie je nedôvodný a tieto svoje úvahy podoprel aj ustálenou rozhodovacou praxou Ústavného súdu Slovenskej republiky. Povinný tieto úvahy súdu žiadnym spôsobom argumentačne nespochybnil, preto je potrebné jeho sťažnosť vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.
5. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
6. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
7. Podľa § 250 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
8. Sudca po preskúmaní napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka ako aj ďalších listín, ktoré tvoria obsah spisu dospel k záveru, že skutkový stav veci bol zistený správne, z takto zisteného skutkového stavu bol vyvodený správny právny záver, ktorý bol náležitým spôsobom odôvodnený. Odôvodnenie napadnutého uznesenia považuje za dostatočné, vyčerpávajúce a jasné, a to najmä s prihliadnutím na použitie rozsiahlej judikatúry a dlhších právnych úvah. Sťažnostný súd poukazuje na to, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. Súd je však povinný na tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (IV. ÚS 329/04, II. ÚS 106/05, III. ÚS 32/07, III. ÚS 302/09, III. ÚS 75/2010), čomu podľa názoru súdu prvej inštancie učinil i konajúci vyšší súdny úradník napadnutým uznesením zadosť.
9. Podľa § 61q ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciou nemožno postihnúť majetok alebo práva, ktoré podľa tohto zákona alebo podľa osobitný predpisov nepodliehajú exekúcii alebo sú z exekúcie vylúčené, alebo na ktoré je exekúcia neprípustná.
10. Podľa § 61r Exekučného poriadku, exekúciu možno vykonať len v rozsahu nároku uvedeného v poverení na vykonanie exekúcie a trov exekúcie, to neplatí, ak sa exekúcia vykonáva predajom hnuteľnej veci, ktorá sa nedá rozdeliť, alebo predajom nehnuteľnosti a povinný nemá dostatok iného majetku, z ktorého by bolo možné nárok uspokojiť.
11. Podľa § 61s ods. 1 Exekučného poriadku, exekúcií nepodlieha, a) nehnuteľný majetok štátu v správe správcu podľa osobitného predpisu, okrem nehnuteľností v dočasnej správe podľa osobitného predpisu, b) príjmy štátneho rozpočtu, prostriedky na bežnom účte štátnej rozpočtovej organizácie a pohľadávky z právnych vzťahov zakladajúcich tieto príjmy, c) cenné papiere vo vlastníctve štátu a majetkové účasti štátu v právnických osobách, d) prostriedky určené na krytie schodku štátneho rozpočtu a krytie štátneho dlhu, e) iný majetok štátu, o ktorom tak ustanoví osobitný zákon.
12. Podľa § 61s ods. 2 Exekučného poriadku, majetok štátu, ktorý nie je uvedený v odseku 1 a majetok Exportno-importnej banky Slovenskej republiky nepodlieha exekúcii, ak bol vylúčený z exekúcie z dôvodu, že je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu alebo na plnenie verejnoprospešného účelu, alebo že majetok Exportno-importnej banky je nevyhnutne potrebný na vykonávanie jej činností a plnenie jej úloh. Návrh na vylúčenie vecí z exekúcie možno v takom prípade podať do 60 dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie.
13. Podľa § 61s ods. 3 Exekučného poriadku, exekúciu na majetok štátu podľa odseku 2 možno vykonať len na majetok štátu v správe správcu majetku štátu, z ktorého činnosti nárok oprávneného vznikol.
14. Na podporu správnosti rozhodnutia vyššieho súdneho úradníka súd prvej inštancie dopĺňa, že rovnako nezistil dôvody pre zastavenie exekúcie, pričom poukazuje na to, že argumenty povinného ohľadom skutočností brániacich vykonateľnosti exekučného titulu už boli predmetom preskúmania aj v exekučných konaniach iných oprávnených účastníkov z totožného exekučného titulu, kde súd
návrh povinného na zastavenie exekúcie rovnako zamietol ako nedôvodný. Nosnou časťou sťažnosti povinného je argument, že majetok štátu v správe kancelárie najvyššieho súdu je nevyhnutne potrebný na plnenie úloh štátu a je bezpodmienečne nevyhnutný na zabezpečenie výkonu súdnej moci a zachovanie autority štátnej moci, pričom jeho exekúcia je v priamom rozpore s verejným záujmom. K samotnej exekučnej imunite, na ktorú sa v podanej sťažnosti odvoláva povinný, aj súd prvej inštancie rovnako ako vyšší súdny úradník poukazuje na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. II. ÚS 509/2010 zo dňa 17.3.2011, v ktorom ústavný súd uvádza, že: „Exekučno-právna imunita v zmysle citovaných zákonných ustanovení (pozn. § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu a § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách) sa nevzťahuje na príslušný subjekt, ale na konkrétny majetok príslušného subjektu. Zákon v tomto prípade neposkytuje súdom ako štátnym rozpočtovým organizáciám úplné vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne uvádzal ako subjekty, proti ktorým je exekúcia absolútne neprípustná. Z exekúcie sú vylúčené podľa zákona len konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie majetku, ktorý zo zákona nie je vylúčený z exekúcie. ..... je na exekútorovi zvoliť si spôsob exekúcie a až potom je možné zistiť, či tento spôsob by viedol k postihnutiu majetku (vecí, práv a pohľadávok), ktoré sú podľa príslušných právnych predpisov vylúčené z exekúcie, a preto vo vzťahu k nim, je možné exekúciu zastaviť.“ S poukazom na uvedený nález Ústavného súdu SR súd prvej inštancie uvádza, že vyšší súdny úradník správne uviedol, že nezistil existenciu dôvodu na zastavenie exekúcie tak ako ho uvádzal povinný (§ 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku). Tvrdenie povinného, že exekúcia na majetok štátu, ktorý má povinný v správe, by bola v priamom rozpore s verejným poriadkom, súd považuje za nepreukázané. Pokiaľ by súd návrhu povinného vyhovel a exekúciu by pre uvádzané dôvody zastavil, priznal by tak povinnému v podstate absolútnu exekučnú imunitu a oprávnenému by odoprel možnosť viesť exekúciu na základe vykonateľného súdneho rozhodnutia. Až po prípadnom definitívnom preukázaní toho, že povinný nemá žiadny majetok, ktorý by z exekúcie vylúčený nebol, by súd mohol dospieť k záveru, či je daný dôvod na zastavenie exekúcie.
15. Na tomto mieste je potrebné uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky v súlade so záverom nálezu sp. zn. PL. ÚS 111/2011 za ústavne neakceptovateľnú nepovažuje exekučnú imunitu ako takú, ale jej prípadný absolútny rozsah, ako tento rozsah v rámci svojej obrany uvádza povinný. Je zrejmé, že verejný záujem na zachovaní určenia majetku štátu na plnenie jedinečných a nezastupiteľných verejných úloh štátu je nespochybniteľný. Ústavne neudržateľným by sa však stal práve vo chvíli, keď by obmedzoval základné práva fyzických osôb alebo právnických osôb vystupujúcich v právnych vzťahoch so štátom do takej miery, že tieto základné práva a slobody by nebolo možné primerane užívať, čím by sa vlastne stali len iluzórnymi. Sťažnostný súd preto s poukazom na všetko uvedené dospel k záveru, že povinný ako štátna rozpočtová organizácia nepožíva exekučno-právnu imunitu, pretože z exekúcie môže byť vylúčený len konkrétny majetok, nie celý subjekt. Je úlohou povereného súdneho exekútora zistiť, či povinný vlastní majetok, ktorý z exekúcie vylúčený nie je, t.j. či a v akom rozsahu je možné exekúciu vykonať. V prípade ak by povinný preukázal, že celý jej majetok je majetkom štátu, ktorý je na základe zákona z exekúcie vylúčený, iba v takomto prípade by mohol, súd resp. súdny exekútor exekúciu zastaviť.
16. V nadväznosti na vyššie uvedené preto súd prvej inštancie sťažnosť povinného vyhodnotil ako nedôvodnú, keď napadnuté uznesenie vyššieho súdneho úradníka považuje za vecne správne, preto sťažnosť povinného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 23Ek/1420/2022 zo dňa 1.12.2022 zamietol v celom rozsahu.
Poučenie:
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie. (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku).
Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).
V Banskej Bystrici dňa 23. novembra 2023
JUDr. Katarína Zdechovanová s u d k y ň a