Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 111/2011

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2012 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta,

Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu

Okresného súdu Bratislava I, zastúpeného sudkyňou JUDr. J. G., na začatie konania podľa

o súlade čl. I bodu 30

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. o správe majetku štátu v znení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. a ktorým sa dopĺňa o úprave vlastníckych

vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, § 8

ods. 10 o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 12 ods. 7 zákona

č. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov s , , a

Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

takto

rozhodol:

1. Ustanovenie § 18a ods. 1 v časti slov „výkon rozhodnutia“ zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o správe majetku štátu v znení zákona

č. , ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o správe majetku štátu v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. a ktorým sa dopĺňa o úprave vlastníckych vzťahov

k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, a § 12 ods. 7

o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1

a , Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

2. Vo zvyšnej časti návrhu Okresného súdu Bratislava I n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. novembra

2010 doručený návrh Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“

alebo „navrhovateľ“), zastúpeného sudkyňou JUDr. J. G., na začatie konania podľa čl. 125

ods. 1 písm. a) (ďalej len „“) o súlade čl. I bodu 30

, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady

Slovenskej republiky č. o správe majetku štátu v znení zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. a ktorým sa dopĺňa o úprave

vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“),

o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“) a § 12 ods. 7

o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Štátnej pokladnici“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12

ods. 2, a , Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru

(ďalej len „dodatkový protokol“).

1. Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania

k záveru o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie veci ustanovených v ústave

a v o organizácii Ústavného

súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“), a preto uznesením č. k.

11 z 9. novembra 2011 prijal uvedený návrh na ďalšie konanie. Nevyhovel návrhu

na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení právnych predpisov.

2. Skutkové a právne pozadie prijatého návrhu pramenilo zo skutočnosti,

že 24. januára 2007 okresný súd ako súd exekučný vydal „JUDr. P. B., súdnemu

exekútorovi, poverenie na vykonanie exekúcie č. 5101*023350 na vymoženie pohľadávky

oprávnených voči povinnej – Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky, Župné námestie 13, Bratislava priznanej platobným rozkazom Okresného súdu

Martin z 24. augusta 2006, sp. zn. , vykonateľným od 19. septembra 2006,

v celkovej sume 7.674 Sk.

Povinná listom z 3. apríla 2007 oznámila súdnemu exekútorovi, že uhradila

oprávneným sumu 6.463 Sk. Zvyšok vymáhanej sumy zostal neuhradený.“. Exekučné

konanie je na okresnom súde vedené pod sp. zn. . Okresný súd predmetné

exekučné konanie uznesením č. k. -31 zo 7. decembra 2009 prerušil

až do rozhodnutia ústavného súdu o súlade dotknutých právnych noriem s

a medzinárodnými zmluvami.

Navrhovateľ je toho názoru, že napadnuté ustanovenia označených právnych

predpisov, ktoré v skutkových okolnostiach ním vedeného exekučného konania právno-

aplikačne prichádzali do úvahy, vo svojom súhrne znamenajú, že „exekúciou nie je

postihnuteľný majetok štátu (teda veci vo vlastníctve Slovenskej republiky vrátane

finančných prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva Slovenskej republiky –

pozri o správe majetku štátu), finančné

prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu, ani prostriedky na účtoch vedených v štátnej

pokladnici. Exekúcii teda nepodlieha takmer žiadna majetková hodnota patriaca štátu,

keďže každá majetková hodnota je buď vecou, alebo pohľadávkou, alebo majetkovým

právom (porov. ).“.

Okresný súd nespochybnil, že „existujú rozumné a objektívne dôvody,

v ktorých možno priznať majetku štátu nepostihnuteľnosť exekúciou, teda kedy možno

priznať štátu exekučnú imunitu. Takúto exekučnú imunitu napokon zákon NR SR

č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) priznáva

dlžníkom vo vzťahu k určitému majetku (§ 70 a 71, § 104, § 114 až 115 cit. zákona). Táto

exekučná imunita je však objektívne odôvodniteľná napr. sociálnymi záujmami

(nepostihnuteľná časť mzdy), právom na ochranu osobnosti a súkromia (nepostihnuteľnosť

hnuteľných vecí bytostne spätých s osobou povinného) či verejným sociálnym záujmom

(nepostihnuteľné prostriedky na výplatu miezd zamestnancom). V prípade štátu si možno

predstaviť exekučnú imunitu napríklad vo vzťahu k majetku na zabezpečenie obrany

a bezpečnosti štátu, k majetku zahraničných misií, k podielom v strategických podnikoch

a k inému majetku, na ktorého udržaní vo vlastníctve štátu existuje mimoriadny verejný

záujem. Takto vymedzená exekučná imunita by bola nepochybne objektívne a rozumne

odôvodnená a tým ústavne konformná s .

Citované ustanovenia o správe majetku štátu

v znení neskorších predpisov (doplneného čl. I 30. bodom ),

ods. 7 o štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov a o rozpočtových

pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov však poskytujú štátu (a tiež štátnym rozpočtovým organizáciám, štátnym

príspevkovým organizáciám, štátnym fondom, ako aj niektorým ďalším subjektom) úplnú

alebo čiastočnú exekučnú imunitu. Táto imunita spôsobuje, že voči uvedeným subjektom nie

je možné nútene vykonať, či už v exekúcii alebo súdnym výkonom rozhodnutia, právoplatné

rozhodnutia súdov ani iných štátnych orgánov, teda že veritelia takto priznaných

pohľadávok sú pri svojom uspokojení plne závislý od vôle uvedených subjektov

ako povinných. Tento stav zasahuje do práv veriteľov pohľadávok voči štátu na vlastníctvo

a užívanie majetku v zmysle a spôsobuje

znevýhodnenie veriteľov jedného druhu pohľadávok, a to pohľadávok voči štátu

pri uplatnení práva na ochranu vlastníckeho práva (t. j. vymoženie svojich pohľadávok)

v porovnaní s... inými veriteľmi. Na druhej strane zvýhodňuje toto ustanovenie štát

pri ochrane jeho vlastníckeho práva, pretože majetok štátu sa tak bezvýnimočne stáva

exekučne takmer nepostihnuteľný.“.

Podľa názoru navrhovateľa sú z uvedených dôvodov sporné ustanovenia zákonných

právnych predpisov v rozpore s v spojení s .

Na podklade rovnakej argumentácie navrhovateľ dospel k záveru, že predmetné

zákonné ustanovenia nie sú v súlade ani s čl. 1 dodatkového protokolu, keďže tento «chráni

ako majetok aj pohľadávku prisúdenú právoplatným rozhodnutím súdu, čo je aj tento

prípad; takáto pohľadávka je minimálne „legitímnou nádejou“ na získanie majetku

v peniazoch».

S poukazom na judikatúru ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) okresný súd dôvodí, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu je

aj „právo na prístup k exekučnému konaniu“ a že „veriteľ, ktorý sa domáha vymoženia

svojej právoplatne priznanej pohľadávky, preto uplatňuje tiež svoje právo na súdnu

ochranu zaručené , ktorému zodpovedá povinnosť súdu a ďalších

určených orgánov (súdny exekútor) nasadiť zákonné podmienky (ustanovené najmä

Exekučným poriadkom) na vymoženie takej pohľadávky aj proti vôli povinného“. V tejto

súvislosti okresný súd ďalej zdôraznil, že podmienky vyňatia určitej majetkovej podstaty

z exekúcie „nesmú byť koncipované tak, aby znamenali pre veriteľa vylúčenie práva na

súdnu ochranu...“.

Z napadnutých ustanovení označených právnych predpisov nevyplýva

podľa okresného súdu „žiadna skutočnosť, ktorá by objektívne a rozumne odôvodnila

rozdiel medzi postavením veriteľa (oprávneného), ktorý má pohľadávku voči štátu

(resp. štátnemu orgánu), a veriteľom (oprávneným), ktorý má inú vykonateľnú pohľadávku.

Tieto ustanovenia však spôsobujú, že pohľadávky voči štátu (efektívne) nie sú vymožiteľné.

To však nemožno považovať za legitímny spôsob a rozsah ochrany verejného záujmu.

Pripustiť takýto prostriedok ochrany štátu ako dlžníka (povinného) by totiž v konečnom

dôsledku mohlo viesť k tomu, že by sa legislatívne mohol ľubovoľne rozširovať rozsah

pohľadávok, a tým aj veriteľov, ktorí by nemohli požiadať o exekučno-právnu ochranu

podľa Exekučného poriadku...“. Napadnuté zákonné právne normy sú tak v rozpore

aj s ustanovením v spojení s .

3. Ústavný súd 13. decembra 2011 požiadal podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom

súde Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vládu Slovenskej

republiky (ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu.

4. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-755/2011 doručenom ústavnému

súdu 17. februára 2012 považovala v prvom rade za potrebné «poukázať na skutočnosť,

že návrh Okresného súdu je podľa nášho názoru vecne nesprávny a pri dogmaticko-

doktrinálnom prístupe z hľadiska jeho prípadnej úspešnosti pred Ústavným súdom

pro futuro, keďže rozhodnutia Ústavného súdu sú právne záväzné ergaomnes, predstavuje

možné aplikačné problémy.

Uvedené spočíva v tom, že Okresný súd navrhuje, aby Ústavný súd rozhodol

o protiústavnosti čl. I 30. bodu, in concreto § 18a ods. 1 novely. V legislatívnej teórii

a praxi, ako aj v právnej teórii, sa považuje za neprípustné novelizovať novelu,

teda ak existuje zákon, ktorý predstavuje samostatnú úpravu určitého okruhu spoločenských

vzťahov, ako je napríklad , zákon o rodine a pod. tento je možné novelizovať,

no predpokladom existencie noviel (teda novelizujúcich zákonov) je skoršia a trvajúca

existencia zákonov, ktoré nemecká právna a legislatívna teória označuje ako

„stammgesetz“ - kmeňové zákony, teda zákonov, ktoré predstavujú samostatnú úpravu

vymedzeného okruhu spoločenských vzťahov (teda ide o (v budúcnosti potenciálne)

novelizované zákony). Ak sa zákonodarca rozhodne vykonať v „kmeňovom zákone“

legislatívne korekcie prijme novelu, ktorá novelizuje existujúci zákon. Po tom čo sa

novelizujúci zákon stane platným a nadobudne účinnosť dochádza, podľa nášho názoru,

k splynutiu novelizovaného a novelizujúceho zákona, ktoré tak vytvárajú týmto splynutím

staronovú entitu (starú v tom zmysle, že novelou nedotknuté ustanovenia sú aj naďalej

v platnosti a novú v tom zmysle, že sa v závislosti aj od intertemporality novely - od jej

účinnosti, aplikujú novelou upravené ustanovenia novelizovaného zákona). K uvedenému

dochádza nielen v Nemeckej spolkovej republike, ale vo všetkých relevantných právnych

poriadkoch Európy vrátane Slovenskej republiky.

V legislatívnej praxi sa teda vychádza z postulátu, že ak chce zákonodarca upraviť

ustanovenie zákona Z, ktoré bolo novelizované novelou Nl, má pristúpiť k ďalšej novelizácii

zákona Z novelou N2 a nie k novelizácii novelizačného bodu novely Nl novelizačným bodom

novely N2.

Uvedenej argumentácii nasvedčuje aj skutočnosť, že ak dôjde k novelizácii zákona Z

(novelizovaný zákon) novelou Nl (novelizujúci zákon) vzniká staronová entita, ktorá nesie

označenie „zákon Z v znení zákona Nl“, pričom toto schematické vyjadrenie je

legislatívnym a legislatívno-technickým štandardom. Uvedenému nasvedčuje aj prax

uvádzania úplnej citácie zákona, teda jeho názvu spolu s uvedením skrátenej citácie

všetkých jeho noviel, v prípade derogácie alebo abrogácie takéhoto novelizovaného zákona

alebo jeho republikácie, prípadne jeho novelizácie v úvodnej vete príslušného

novelizačného článku.

Nie je vylúčené, že možno nájsť v právnom poriadku aj prípad novelizácie novely, ide

však o exces v legislatíve a v právnom poriadku ako takom, z ktorého nemožno vyvodiť

pravidlo, ale jeho opak.

Na základe uvedeného sa domnievame, že ak by Ústavný súd vyhovel návrhu

Okresného súdu došlo by tak k strate účinnosti novelizačného bodu, ktorý však nemá

svojbytnú existenciu, resp. o jeho svojbytnej existencii sa v teórii vedú diskusie,...

a to aj napriek tomu, že v tomto konkrétnom prípade ide o taký novelizačný bod,

ktorým došlo k vloženiu samostatného ustanovenia do novelizovaného zákona a ktorého

normatívnu existenciu možno nájsť v novelizovanom zákone, ale nie v novelizujúcom

zákone. Z hľadiska, aj nami prezentovaných, názorov právnej doktríny je možné skúmať

ústavnosť novely z hľadiska ústavnosti a zákonnosti jej vzniku a prijatia, teda skúmať

legislatívny proces, ktorého je výsledkom.

Národná rada v tejto súvislosti konštatuje, že novela bola ako vládny návrh zákona

prerokovaná a schválená na 11. schôdzi druhého volebného obdobia 30. marca 1999

uznesením č. 239, následne podpísaná prezidentom republiky a publikovaná v Zbierke

zákonov v súlade s , rokovacím poriadkom Národnej rady Slovenskej republiky

a o Zbierke zákonov v znení neskorších predpisov, teda ústavným

a zákonným spôsobom.

Preto sa domnievame, že Okresný súd mal vo svojom návrhu ak, tak napadnúť § 18a

ods. 1 o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej

„ZoSMŠ“), teda tento zákon a nie čl. I 30. bod in concreto § 18a ods. 1 novely o to viac,

že čl. I 30. bod novely inkorporuje do zákona § 18a, ktorý ma dva odseky, preto je aj návrh

Okresného súdu v tejto časti podľa nášho názoru nerealizovateľný, keďže § 18a ods. 2

ZoSMŠ predstavuje vo vzťahu k § 18a ods. 1 ZoSMŠ výnimku, ktorá by, po kladnom

rozhodnutí Ústavného súdu o návrhu Okresného súdu, stratila akúkoľvek normatívnu

relevanciu.

Uvedené, podľa nášho názoru, treba vnímať aj z toho hľadiska, že aj keď v tomto

prípade navrhuje Okresný súd vyhlásiť za protiústavné ustanovenia čl. I 30. bodu novely,

teda § 18a ods. 1 ZoSMS, ktoré aj keď je samo novelou, nebolo doteraz novelizované,

keďže ide o ustanovenie inkorporované novelou, mohlo by sa v budúcnosti stať, že iný

aktívne legitimovaný subjekt, inšpirovaný týmto postupom Okresného súdu, podá návrh

na vyhlásenie za protiústavný novelizačný bod, ktorý by novelizoval ustanovenia, ktoré by

bolo, ale ešte následne novelizované neskoršou novelou, čím by nebolo možné dostatočne

presne rekonštruovať právnu normu a aj by vznikali pochybnosti či by mohlo dôjsť

k zrušeniu takého novelizačného bodu, ktorý bol následne v rámci ním novelizovaného

ustanovenia takpovediac „prenovelizovaný“ následnou novelou, ktorá {materiálne)

deroguje predchádzajúcu novelu opakovanou novelou pôvodne novelizovaného zákona.

Sme preto toho názoru, že Okresný súd mal ak, tak napadnúť protiústavnosť § 18a

ods. 1 zákona a nie čl. I 30. bodu novely. Na základe uvedeného sa domnievame, že Ústavný

súd by nemal vyhovieť návrhu Okresného súdu, a to v celom rozsahu, keďže napadnuté

ustanovenia o rozpočtových pravidlách verejnej správy

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRP“)

a § 12 ods. 7 vecne súvisia s problematikou exekučnej imunity Slovenskej republiky.“.

K meritu prerokovávanej veci národná rada uviedla, že „aj keď to Okresný súd

explicitne neuvádza, možno z jeho argumentácie vyvodiť poukaz na akýsi vnútorný rozpor,

kde na jednej strane má štát garantovať vymožiteľnosť práva, v civilnom konaní

reprezentovanú exekučným konaním, no na druhej strane, ak verejnomocenský akt orgánu

verejnej moci (v tomto prípade súdu) smeruje proti samotnému štátu, je neutralizovaný

exekučnou imunitou štátu, ktorú si sám udelil.

Ako správne poznamenal Okresný súd exekučná imunita má svoje opodstatnenie

a to aj v prospech štátu, keďže ten plní mnohé verejnosprávne funkcie, ktoré nesmú byť

paralyzované, inak by vznikli odôvodnené pochybnosti o legitimite takého štátu, ktorý nie je

schopný plniť svoje základné funkcie predstavujúce jeho raison ď être.

Národná rada sa s týmto posledne uvedeným pohľadom Okresného súdu stotožňuje,

no nestotožňuje sa s chápaním rozsahu tejto exekučnej imunity, ktorá je podľa názoru

Okresného súdu neprimerane rozsiahla.

Každý správca majetku štátu disponuje majetkom štátu, tento vzniká z verejných

zdrojov, ktorých prevažná časť je tvorená z daní a poplatkov, ktoré predstavujú príjmovú

časť a hlavný zdroj krytia existencie a fungovania akéhokoľvek štátu neoplývajúceho

enormným prírodným bohatstvom. Tieto zdroje zhmotnené v majetku štátu sú určené

na plnenie jeho funkcií, pričom nie je celkom dobre možné určiť prioritu týchto funkcií,

keďže v rámci štátnej správy, územnej samosprávy a záujmovej samosprávy, teda celkovo

verejnej správy dochádza k realizácii ako celku či už uhradením nákladov spätých

s činnosťou napríklad Národnej rady Slovenskej republiky ako zastupiteľského zboru

a imanentného znaku demokratickosti štátu, ale aj s chodom súdov a Ústavného súdu

ako garantov materiálneho právneho štátu. No Okresný súd spája exekučnú imunitu

na prvom mieste s obranou a bezpečnosťou štátu, podielmi v strategických podnikoch,

k majetku zahraničných misií a pod. akoby hodnoty a ciele uvedené v ,

ktorý vymedzuje Slovenskú republiku ako demokratický a právny štát a pri zohľadnení

systematického výkladu sú tieto hodnoty a ciele uvedené na prvom mieste - v prvom odseku

prvého článku, boli tieto hodnoty a ciele len sekundárnym účelom štátu vo vzťahu

k zmieneným podielom v strategických podnikoch či obrane a bezpečnosti štátu.

No z majetku štátu sú uspokojované aj iné práva a zabezpečované iné slobody ako

napríklad práva kultúrne a sociálne, zabezpečovanie chodu školstva, múzeí, galérií,

divadiel a iných vzdelávacích a kultúrnych ustanovizní ako aj starostlivosťou o kultúrne

dedičstvo (ktorého časť je zapísaná v zozname UNESCO, z čoho vyplývajú pre Slovenskú

republiky určité záväzky, napr. čl. 5 písm. d) Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a

prírodného dedičstva - oznámenie FMZV č. ) ochrana prírody a krajiny. Je

nesporné, že posledné z uvedených funkcií nie sú bazálnymi pre holú existenciu štátu. V

tejto súvislosti však Národná rada považuje za potrebné upozorniť na potrebu definovania

resp. chápania bazálnych funkcií štátu.

V čase mieru je podpora, športu, životného prostredia, kultúry, školstva a iných

pre každodenný život obyvateľov Slovenskej republiky užitočných aspektov života

významná, možno viac ako zabezpečenie obranyschopnosti prostredníctvom výdavkov na

zbrojenie, ktoré majú bazálny charakter a prioritu najmä v čase vojny, prípravy na ňu a

vojnového hospodárstva, prechodu na neho. Uvedené vyplýva aj z dodržiavania príslušných

článkov druhej hlavy , kde má štát priznaný status activus& status positivus, teda

pozitívnu povinnosť konať - ingerovať a intervenovať, pričom táto ingerencia a intervencia

ex constitutione nie je mysliteľná v materiálnom právnom štáte, kde sú práva a slobody

reálne vynútiteľné, bez ich pokrytia finančnými prostriedkami štátu.“. Národná rada k tomu

predložila stručný prehľad o rozpočtovaných výdavkoch vybraných rozpočtových kapitol

v období rokov 2009 – 2012. Z prehľadu podľa názoru národnej rady „možno vidieť,

aké percento vynakladá štát zo štátneho rozpočtu na obranu vo vzťahu k výdavkom

na zdravotníctvo, školstvo, prácu a sociálne veci či dopravnú infraštruktúru a výstavbu.

Uvedené čísla zároveň odzrkadľujú, aké aktivity sú z hľadiska rozpočtových výdavkov

prioritami a teda ktoré oblasti štát považuje v čase mieru za významné vo vzťahu

k argumentácii Okresného súdu.

Preto sme toho názoru, že nie je možné takým spôsobom, ako to robí Okresný súd,

vymedziť bazálne funkcie štátu a tým aj majetok štátu na ktorý bude mať exekučnú imunitu,

inak by vykazovala Slovenská republika znaky totalitného režimu s prevalenciou vojensko-

priemyselného komplexu orientovaného prioritne na ťažký priemysel a výrobu zbraní tak,

ako tomu bolo v Sovietskom zväze ku koncu 80. rokov, alebo do súčasnosti je v Severnej

Kórey, keďže iné funkcie štátu - mierové, by mohli byť nielen atrofované,

ale aj paralyzované absenciou exekučnej imunity štátu.

Národná rada sa nedomnieva, že exekučnou imunitou dochádza k akémusi vyňatiu sa

normotvorcu (štátu) spod pôsobnosti vlastného zákona a v naznačenom zmysle postaveniu

sa nad zákon. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že samotný Okresný súd vo svojom

návrhu, ktorý opiera o konkrétny prípad, uvádza, že povinná - Slovenská republika

prostredníctvom ministerstva spravodlivosti z dlžnej sumy 7.674,- Sk uhradila 6.463,- Sk. Je

teda zrejmé, že povinná prostredníctvom ministerstva spravodlivosti splnila časť

právoplatným verejnomocenským aktom adjudikovaného právneho nároku oprávnenému.

Keďže z obsahu návrhu nevyplýva, prečo povinná prostredníctvom ministerstva

spravodlivosti neuhradila zmienený nárok v plnej výške, ale len cca 84 %, nemôže sa k tejto

diskrepancii Národná rada vyjadriť. Avšak sme toho názoru, že z postupu ministerstva

spravodlivosti vyplýva, že svojim správaním (či už výslovným alebo komisívnym), aj keď len

čiastočne, ale predsa, povinná rešpektovala právoplatné rozhodnutie súdu a čiastočne

plnila.“.

Svoju argumentáciu národná rada opiera aj o poznatky „z aplikačnej praxe štátnych

orgánov. Ako príklad uvádzame situáciu, keď dôjde ku skončeniu štátnozamestnaneckého

pomeru podľa niektorého zo zákonov upravujúcich služobný pomer štátneho zamestnanca

k štátu. Ak sa takýto (bývalý) štátny zamestnanec obráti na súd a je v rámci správneho

súdnictva úspešný a domôže sa zrušenia rozhodnutia štátneho orgánu o zániku

štátnozamestnaneckého pomeru, čím sa tento obnovuje, vzniká štátnemu orgánu povinnosť

uhradiť úspešnej strane sporu plat, na ktorý jej rozhodnutím súdu v správnom súdnictve

vznikol nárok za čas medzi skončením služobného pomeru na základe súdom zrušeného

rozhodnutia a právoplatným rozhodnutím o zrušení takéhoto rozhodnutia súdom,

keďže rozhodnutie súdu má v tomto prípade účinky ex tunc. V takom prípade príslušný

právny odbor štátneho orgánu zašle kópiu rozhodnutia po jej založení do spisu osobnému

úradu ako aj ekonomickému odboru (konkrétne označenia týchto organizačných zložiek

štátnych orgánov môžu byť v praxi rôzne), je potom vecou ekonomického odboru vykonať

všetky nevyhnutné finančné operácie smerujúce k doplateniu platu, na ktorý vznikne

rozhodnutím súdu štátnemu zamestnancovi nárok. Ide o bežnú aplikačnú prax štátnych

orgánov.

O pravdivosti tohto tvrdenia svedčí aj to, že doposiaľ sa na Ústavný súd neobrátil iný

súd, prípadne iný aktívne legitimovaný subjekt, namietajúci protiústavnosť § 18a ods. 1

ZoSMŠ a ďalších zákonov súvisiacich s exekučnou imunitou štátu. Z uvedeného ďalej

vyplýva, aká je štandardná aplikačná prax, teda aj štandardná interpretácia príslušných

zákonov a ich relevantných ustanovení teda, že štátne orgány zo znenia platných právnych

predpisov, najmä § 18a ods. 1 ZoSMŠ nevyvodili takú právnu normu, ktorá by

odôvodňovala postup, s ktorým sa stretol Okresný súd a štátne orgány rešpektujú

právoplatné rozhodnutia súdov a plnia v nich uložené povinnosti. Obdobne postupovalo

aj ministerstvo spravodlivosti, ktoré plnilo (aj keď len sčasti), preto považujeme inú

interpretáciu za raritnú a ak, tak za výnimku (exces) zo štandardnej interpretácie

a aplikácie § 18a ods. 1 ZoSMŠ. Nami uvedený príklad z aplikačnej praxe ďalej plne

odzrkadľuje postup štátnych orgánov v súlade s nálezom Ústavného súdu ,

podľa ktorého ak ustanovenie právneho predpisu pripúšťa ústavne konformný

a nonkonformný výklad, je povinnosťou štátneho orgánu zvoliť ústavne konformný výklad.

Sme taktiež toho názoru, že výklad okresného súdu je nesprávny aj z hľadiska

použitia argumentum ad absurdum, ako aj k rozporu pohľadu Okresného súdu na aplikáciu

§ 18a ods. 1 ZoSMŠ z hľadiska argumentumrationelegis, keďže takou interpretáciou k akej

dospel Okresný súd, sa zakladá praxeologický rozpor medzi ochranou majetku štátu ako

verejného majetku určeného na plnenie verejnoprospešných úloh a poskytovanie verejných

statkov, na jednej strane a vymožiteľnosťou práva na strane druhej (táto je však taktiež

zabezpečovaná z verejných prostriedkov a je verejným statkom).“.

Národná rada je toho názoru, «že je možné sa delege lata domôcť rozhodnutím súdu

priznaného právneho nároku, ak dôjde k výkladu nielen jedného ustanovenia jedného

zákona, ale k výkladu a následnej aplikácii , ktorá presvetľuje celý právny poriadok,

ktorý teda má byť v jej svetle vykladaný a uplatňovaný (už zmienený nález ).

Každý štátny orgán je povinný konať len na základe a v jej medziach a len v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov

dodržiavať a zachovávať zmysel Listiny základných práv a slobôd tak, ako to napokon

vyplýva z , kde sa má podľa názoru Národnej rady slovo „môže“

interpretovať ako „má“ teda nie ako možnosť, ktorá je vecou voľby, ale ako ústavná

povinnosť a záväzok. Z uvedeného vyplýva, že každý orgán verejnej správy je povinný

rešpektovať zákon, aj keď taký postup môže byť považovaný jeho zamestnancami

a predstaviteľmi individuálne a subjektívne za nevýhodný pre orgán verejnej správy.

Keďže občania prichádzajú do kontaktu so Slovenskou republikou prostredníctvom orgánov

verejnej správy, nesú tieto morálnu a právnu zodpovednosť za dodržiavanie práv

a oprávnených nárokov fyzických a právnických osôb, ktoré uskutočňujú či uplatňujú svoje

individuálne práva (vlastnícke právo nevynímajúc) a slobody.

Ak teda orgán verejnej správy poruší zákon, je možné voči nemu vyvodiť

zodpovednosť prostredníctvom vyvodenia zodpovednosti voči štatutárnemu orgánu takéhoto

orgánu verejnej správy, ktorý svojím podpisom pod individuálnymi právnymi aktmi

príslušného orgánu verejnej správy preberá na seba zodpovednosť za chod tohto orgánu

verejnej správy. Nie je tomu inak ani v prípade akéhokoľvek ministerstva, kde je

štatutárnym orgánom nesúcim právnu a politickú zodpovednosť za jeho chod minister.

Ak minister príjme rozhodnutie, ktorým poruší zákon je možné voči nemu vyvodiť

aj trestnoprávnu zodpovednosť..., ako aj zodpovednosť politickú v podobe jeho demisie

a prostredníctvom opravných prostriedkov a mechanizmov ochrany práva (prokuratúra

a pod.) uplatnených v ustanovených lehotách v záujme právnej istoty, a obnoviť tak panstvo

práva.

Sme preto toho názoru, že exekučná imunita neslúži na „beztrestnosť“

resp. „nepostihnuteľnosť“ štátu za jeho záväzky, ku ktorým bol rozhodnutím súdu

zaviazaný, ale má ochrániť plnenie jeho legitímnych funkcií, pričom existujú nielen

formálne, ale reálne prostriedky, ako sa domôcť súdom priznaného nároku. Uvedená

argumentácia vychádza aj z , podľa ktorého je Slovenská republiky

právnym štátom, teda štátom kde je pôvodca právnych noriem nimi sám viazaný a nik, teda

ani štát nestojí nad zákonom.

Národná rada sa domnieva, že návrh Okresného súdu je motivovaný prílišným

súdnym formalizmom pri výklade a aplikácii právnych noriem (konkrétne § 18a ods. 1

ZoSMŠ, § 8 ods. 10 ZoRP, § 12 ods. 7 ZoŠP) v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu

napr. alebo .».

Za nedôvodnú považuje národná rada aj námietku navrhovateľa,

podľa ktorej vznikajú uplatňovaním napadnutých ustanovení právnych predpisov dve

skupiny veriteľov, pričom tá z nich, ktorá je tvorená veriteľmi štátu, je diskriminovaná.

Podľa národnej rady „štát plní, ako bolo naznačené, mnohé úlohy a funkcie, ktoré sú

nezastupiteľné a zďaleka nejde len o zabezpečenie obrany a bezpečnosti štátu,

pričom prípadné pôsobenie neštátnych subjektov súkromného alebo tretieho sektoru

nemožno považovať za dostatočné či ekvivalentné úlohe štátu, keďže štát v týchto oblastiach

presadzuje verejný záujem, ktorý z povahy veci nemôže byť zverený iným subjektom

prioritne sledujúcim súkromný záujem a presadenie ktorého je niekedy potrebné vynútiť

štátnou mocou, čo nemožno zveriť ani tretiemu sektoru pre jeho demokratický deficit,

napr. ochrana prírody, ako aj už zmienená starostlivosť o kultúrne dedičstvo a mnohé iné.

Z uvedeného vyplýva, že v tomto prípade nejde o neprimerané zvýhodnenie jedného dlžníka

voči inému dlžníkovi, pričom obaja plnia rovnaké funkcie (ako tomu bolo napríklad

pri exekučnej imunite štátnych nemocníc oproti súkromným nemocniciam). Štát plní

funkcie, ktoré nemôže a v niektorých prípadoch by ani nemal plniť nik iný.

Napokon, sám navrhovateľ poukazuje v časti III. svojho návrhu na existenciu

exekučnej imunity v § 70 a 71, § 104, § 114 až 115 Exekučného poriadku. Z uvedených

ustanovení vyplýva, že zákonodarca zohľadnil pri určení rozsahu exekúcie hľadiská

morálne ako aj rozumné a vyňal spod exekúcie napríklad prostriedky určené na mzdy

resp. platy zamestnancom ako aj tie majetkové hodnoty, ktoré slúžia na podnikanie (tieto sa

neexekvujú prioritne, ak je iný majetok exekvovaného). Na základe argumentum

per analogiam, rationelegis a argumentum ad absurdum možno dospieť k interpretácii,

že príslušné ustanovenia Exekučného poriadku sa primerane vzťahujú aj na štátny orgán

(prostredníctvom § 18a ZoSMŠ), keďže ten síce nepodniká, ale disponuje s vecami, ktoré sú

vo vlastníctve štátu, ktoré slúžia na plnenie úloh štátu probonopublico. Teda plnia takú

funkciu akú výrobné prostriedky podnikateľa, ktoré slúžia na podnikanie čo je zmyslom

podnikateľskej činnosti. Keďže v prevažnej miere, ak nie výlučne, má štát len majetkové

hodnoty, ktoré sú určené na plnenie jeho úloh a to aj v prípade, ak ide o umelecké predmety

alebo napríklad zlato tieto nevlastní štát v rámci uspokojovania svojich túžob po luxuse tak,

ako je tomu u subjektov súkromného práva, ale na plnenie verejných funkcií, akými je

napríklad ochrana kultúrneho dedičstva a umožnenie jeho sprístupnenia verejnosti

a v prípade spomenutého zlata ako prostriedok monetárnej politiky. Exekučná imunita

v § 18a ods. 1 ZoSMŠ ako aj v ďalších napadnutých ustanoveniach zákonov je

preto len dôsledným premietnutím kautel Exekučného poriadku, bez ktorých by bolo možné

hovoriť o medzere v práve v zmysle medzery v právnom poriadku.“.

V relácii ku konkurznej imunite, ktorá taktiež vyplýva z ustanovenia § 18a ods. 1

o správe majetku štátu v znení

(ďalej len „“), národná rada

s poukazom na relevantné ustanovenia o konkurze a reštrukturalizácii

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o konkurze“) zdôraznila, že „štát a iné subjekty disponujúce okrem iného s verejnými

prostriedkami disponujú aj konkurznou imunitou. Pričom z hľadiska dikcie § 1 ZoKR

vyplýva, okrem iného, že účelom zákona je umožniť uspokojenie veriteľov úpadcu

speňažením jeho majetku. Z dikcie § 11 ods. 3 ZoKR vyplýva, že predpokladom začatia

konkurzu je pluralita splatných, ale neuhradených záväzkov a pluralita veriteľov. Naproti

tomu Exekučný poriadok upravuje otázku núteného výkonu rozhodnutia aj za predpokladu

existencie len jedného nesplneného právneho nároku čo i len jednému veriteľovi. Základný

rozdiel teda spočíva v kvantite. Považujeme za vhodné dodať, že obdobnú úpravu obsahuje

aj právna úprava v Českej republike..., nejde teda o slovenské špecifikum. Je teda podľa

nášho názoru ústavne konformné, ak sa poskytne štátu imunita pred jedným veriteľom, ak

sa poskytuje imunita pred viacerými veriteľmi.

Okresný súd sa pri svojej úvahe o podaní návrhu na Ústavný súd, podľa nášho

názoru nedostatočne zaoberal interpretáciou § 18a ods. 1 ZoSMŠ vo vzťahu k možnej

eventualite, že ak by tohto ustanovenia nebolo, mohol by byť ktorýkoľvek štátny orgán

postihnutý exekúciou, ktorá by sa mohla dotknúť finančných prostriedkov na platy štátnych

zamestnancov v štátnom orgáne pracujúcich (pričom podľa Exekučného poriadku finančné

prostriedky povinného určené na výplatu miezd zamestnancov povinného nepodliehajú

exekúcii za podmienok podľa § 104 Exekučného poriadku) ako aj prevádzkového kapitálu

štátneho orgánu, ako sú počítače, tlačiarne či kancelársky nábytok. Ak by k tomu došlo

štátny orgán by nemohol plniť svoje funkcie, na ktoré je zo zákona povinný a musel by čeliť

oprávneným podaniam fyzických a právnických osôb na súdy pre porušenie ich práv,

ktoré si nemožno uplatniť inak ako prostredníctvom štátneho orgánu, napríklad

pri vydávaní živnostenských oprávnení, rôznych licencií a koncesií, prípadne osvedčení

ako aj správnych rozhodnutí. Naproti tomu je však štát prostredníctvom konkurznej imunity

chránený proti konkurzu, ak by mal viacero neuhradených splatných záväzkov

voči viacerým veriteľom. Exekučná imunita je preto podľa nášho názoru konzekventným

premietnutím imunity poskytnutej štátu vo vzťahu ku konkurzu.“.

Národná rada poukázala i na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn.

definujúce verejný záujem ako akceptovaný dôvod obmedzenia základných

práv a slobôd. Napokon národná rada konštatovala, že napadnuté ustanovenia nepôsobia

retroaktívne a vyhovujú aj testu proporcionality, pretože „pokiaľ ide o požiadavku

vhodnosti právnej úpravy z hľadiska jednak dosiahnutia sledovaného účelu zvoleným

spôsobom, je Národná rada toho názoru, že ústavne konformným spôsobom využila svoju

zákonodarnú právomoc a prijala takú právnu úpravu ktorou dosiahla sledovaný cieľ -

zabezpečiť fungovanie štátu - verejnej správy teda správy vecí verejných zverenej

orgánovom verejnej správy. Pokiaľ ide o požiadavku vytvorenia právnej normy takým

spôsobom, a tak dôkladne, aby bola spôsobilá dosiahnuť identifikovaný cieľ, sme toho

názoru, že aj táto podmienka je splnená.

Pokiaľ ide o druhé kritérium spočívajúce v nevyhnutnosti, sme toho názoru,

že prijatá právna úprava predstavuje len taký zásah do sféry práv oprávneného, ktoré sú

nevyhnutné a nejde nad rámec tejto nevyhnutnosti. K uvedenému dospela Národná rada

z interpretácie §70 a 71, § 104, § 114 až 115 Exekučného poriadku, tak ako bolo uvedené

skôr, ktoré poskytujú za podmienok ustanovených týmto zákonom exekučnú imunitu určitým

majetkovým hodnotám, ak tie slúžia na určitý špecifický účel - napr. mzdy zamestnancov

povinného a pod. ako aj z poznatkov z aplikačnej praxe.

Napokon, pokiaľ ide o posledné kritérium - kritérium proporcionality v užšom

zmysle, je Národná rada toho názoru, že napadnuté ustanovenia zákonov sú primerané

vo vzťahu k nimi sledovanému cieľu a teda príslušné legislatívne opatrenia síce obmedzujú

základné práva alebo slobody, no svojimi negatívnymi dôsledkami nepresahujú pozitíva

stelesnené v presadení verejného záujmu nimi sledovaného, keďže ako bolo vyložené,

exekučná imunita pri ústavne konformnom výklade, ktorý sa v aplikačnej praxi aj uplatňuje

nevedie k vyňatiu štátu spod vlastných zákonov a postaveniu sa nad ne.“.

Národná rada navrhuje nevyhovieť návrhu navrhovateľa a netrvá na ústnom

pojednávaní.

5. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo spravodlivosti“) vo svojom stanovisku č. doručenom

ústavnému súdu 20. februára 2011 uviedla, že zmyslom napadnutých ustanovení právnych

predpisov je „zabezpečiť uspokojovanie potrieb verejného záujmu, vrátane potreby

zabezpečiť riadne fungovanie štátu. Bez dostatku finančných prostriedkov a materiálnej

základne nemôže štát fungovať. Ak by takáto ochrana neexistovala, realizovaný výkon

rozhodnutia by mohol znemožniť výkon funkcií štátu. Postavenie štátu ako právnickej osoby

v občianskoprávnych vzťahoch, preto nesmie ohroziť jeho funkčnosť v rámci jeho

postavenia ako právnej organizácie zvrchovanej politickej moci spoločnosti na určitom

území, a teda ako formy organizácie ľudskej spoločnosti.“.

Vo vzťahu k vláda uviedla, že toto

ustanovenie „je potrebné posudzovať v kontexte § 1 ods. 1, § 2 ods. 2 a § 3 ods. 1 a 2

“. Z nich vyplýva, že „vlastníkom majetku štátu je... výlučne

štát. Správu tohto majetku vykonáva štátom určený správca majetku štátu, ktorý s ním

nakladá v rozsahu práv vlastníka (Slovenskej republiky). Správca je oprávnený a povinný

vykonávať vlastnícke práva štátu len v medziach zákona. Štát určuje spôsob nakladania

so svojím vlastníckym právom len prostredníctvom zákonov. Štát ani iný reálny nástroj

na ovplyvnenie výkonu svojho vlastníckeho práva prostredníctvom správcov majetku štátu

nemá (nález Ústavného súdu SR sp. zn. ).

Majetok štátu neslúži správcovi na zabezpečovanie jeho vlastných potrieb, ako je to

v prípade majetku súkromných osôb, ale prioritne je tento majetok nadobúdaný a využívaný

na účely, ktoré súvisia so zabezpečovaním a plnením úloh, ktoré správcovi zveril štát.

Ak by sme pripustili možnosť výkonu exekúcie na majetok štátu, v skutočnosti by

exekúcia reálne postihla majetok iného subjektu (podľa

v občianskoprávnych vzťahoch je štát právnickou osobou), než dlžníka. Správcu majetku

štátu si nemožno totiž zamieňať s osobou vlastníka, ktorým je Slovenská republika. Správca

majetku štátu, ako už bolo vyjadrené, koná v mene štátu, ale samostatne a na vlastnú

zodpovednosť.“. Tento názor potvrdzuje podľa vlády aj rozhodnutie ústavného súdu vo veci

sp. zn. .

Oprávnenia a povinnosti štátu ako vlastníka majetku plynúce zo zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“) podľa názoru vlády «dokazujú, že vlastnícke právo Slovenskej republiky má

rovnaký zákonný obsah ako vlastnícke právo každého iného vlastníka. Rovnako ako majetok

iného vlastníka možno majetok štátu vyvlastniť alebo vlastnícke právo štátu obmedziť.

Zákonom možno vymedziť, že určitý majetok môže byť len vo vlastníctve štátu alebo len

vo vlastníctve určených osôb, ak ide o majetok nevyhnutný na plnenie potrieb spoločnosti,

rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu (

v spojení s ).

Článok 4 definuje niektoré objekty výlučného vlastníctva

štátu ako je nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné

toky. Tento výpočet nie je konečný, pretože podľa

možno zákonom určiť ďalšie objekty vlastníctva, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu.

V zásade možno konštatovať, že ide o majetok, ktorý je významný pre spoločnosť,

napr. z dôvodu ochrany prírody, životného prostredia, zabezpečovania potrieb spoločnosti,

rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu.

Majetok taxatívne vymenovaný v nemožno previesť

na inú osobu, a to ani na základe osobitného zákona (zákonným prechodom). Majetok,

ktorý na základe je vo vlastníctve zákonom

určenej osoby (nemusí ísť len o štát), nemožno previesť na inú osobu, okrem tej, ktorej také

právo zákon priznáva. neposkytuje ochranu len pred jedným

spôsobom zmeny vlastníctva (napr. predajom), ale pred akýmkoľvek spôsobom zmeny

vlastníctva. Preto nie je možné zmeniť vlastníctvo majetku uvedeného v čl. 4 a majetku

ustanoveného zákonom podľa ani v dôsledku

exekučného konania. Tento majetok je podľa „nedotknuteľný“.

V súlade s je možné vo verejnom záujme

vyvlastniť alebo obmedziť vlastnícke právo.

Vychádzajúc zo znenia alebo a 4 ,

osobitne rozoznáva majetok, ktorý slúži verejným potrebám.

z titulu verejného záujmu umožňuje obmedziť výber subjektov

vlastníctva ( a ) alebo naopak umožňuje

na základe rozhodnutia príslušného orgánu, v medziach zákona, zmeniť doterajšie

vlastníctvo. Z uvedeného vyplýva, že verejný záujem je ústavne konformný dôvod

obmedzenia základného práva jednotlivca podľa .

Spôsob ochrany majetku štátu využívaného na verejnoprospešné a nepodnikateľské

účely je však založený na tom, že tento majetok (definovaný

v ) nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia,

konkurzným a vyrovnacím (od 01.01.2006 reštrukturalizačným) konaním. Aj Ústavný súd

Slovenskej republiky sa kladne postavil k možnosti samostatne si zvoliť opatrenia,

ktoré majú za cieľ zabezpečiť využívanie majetku pre potreby verejného záujmu (viď nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ).

Pre úplnosť uvádzame, že ochrane majetku štátu pred výkonom rozhodnutia,

konkurzným a reštrukturalizačným (do 01.01.2006 vyrovnacím) konaním podľa § 18a ods. 1

nepodlieha majetok štátu využívaný v podnikateľskej sfére

(v správe štátnych podnikov) a ani vlastný majetok správcu majetku štátu uvedeného v § 1

ods. 1 písm. c) a d) , pokiaľ nejde o majetok podľa

ods. 2 , alebo ak osobitné predpisy (napr. Exekučný poriadok)

nevyňali úplne alebo čiastočne jeho majetok z predmetu výkonu rozhodnutia. Ochrana

majetku štátu využívaného vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére podľa zákona

o správe majetku štátu sa preto nevzťahuje na celý majetok štátu.

Zdôrazňujeme, že nezbavuje povinného

zodpovednosti uhradiť záväzok. Táto právna úprava len vylučuje uspokojenie pohľadávky

veriteľa z majetku štátu využívaného na verejnoprospešné a nepodnikateľské účely výkonom

rozhodnutia, alebo konkurzným a reštrukturalizačným (do 01.01.2006 vyrovnacím)

konaním.

Ústavný súd Slovenskej republiky skúmal povahu zvýhodnenia štátu dotknutého 18a

ods. 1 vo väzbe na uplatňovanie základných práv a slobôd

zaručených a medzinárodnými zmluvami, ktorými je

Slovenská republika viazaná. Jeho závery jednoznačne potvrdzujú, že zakotvením

namietanej ochrany štátu (majetku štátu) v dotknutých právnych predpisoch nedošlo

k porušeniu a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská

republika viazaná (nález Ústavného súdu SR ).».

Pokiaľ ide o § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách, vláda uvádza, že toto

ustanovenie okrem iného „zakotvuje ochranu prostriedkov štátneho rozpočtu pred výkonom

rozhodnutia. Takáto úprava ochrany prostriedkov štátneho rozpočtu, má za cieľ ochrániť

plnenie hlavných a základných funkcií štátu, a to vnútorných (napr. ochrana práv a slobôd

občanov vrátane ochrany ich života, zdravia a bezpečnosti, ochrana súkromného

a verejného majetku, ochrana verejného poriadku, podpora rozvoja školstva, vzdelania,

vedy a kultúry, ochrana prírody a kultúrnych pamiatok a pod.), vonkajších (zabezpečovanie

hospodárskej apolitickej spolupráce sinými štátmi a medzinárodnými organizáciami,

obrana pred agresiou a vonkajšia bezpečnosť štátu), ako aj zákonodarných, súdnych

alebo výkonných funkcií.

Bez zabezpečenia plnenia výkonu týchto funkcií nemôže štát vôbec existovať. Jedným

z predpokladov fungovania štátu je zdrojové krytie a dostatok finančných prostriedkov

pre bezproblémový chod štátu.

Postavenie štátu ako právnickej osoby v občianskoprávnych vzťahoch preto nesmie

ohroziť činnosť štátu v rámci jeho postavenia ako právnej organizácie zvrchovanej

politickej moci spoločnosti na určitom území, a teda ako formy organizácie ľudskej

spoločnosti. A práve štátny rozpočet, ako strednodobý ekonomický nástroj finančnej politiky

štátu, slúži na zabezpečenie plnenia všetkých funkcií štátu, cez rozpočtovanie potrebného

objemu finančných prostriedkov v jednotlivých kapitolách štátneho rozpočtu, ktoré ich

musia používať len v súlade s ich presne ustanoveným účelovým určením, upraveným

priamo v zákone o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok. Ak by bolo možné

uskutočniť výkon rozhodnutia na prostriedky štátneho rozpočtu, ich exekúcia by bola

priamo v rozpore so zákonom o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok,

ktorý explicitne ustanovuje, aký objem finančných prostriedkov a na aké konkrétne účely sa

v danom rozpočtovom roku môže použiť.

Porušenie ustanovení zákona o rozpočtových pravidlách, hospodárenie a nakladanie

s prostriedkami štátneho rozpočtu v rozpore so základnými pravidlami rozpočtového

hospodárenia môže mať za následok naplnenie skutkovej podstaty porušenia finančnej

disciplíny a z toho vyplývajúce sankcie, ktoré v prípade porušenia finančnej disciplíny

pri nakladaní s prostriedkami štátneho rozpočtu ukladá a vymáha príslušná správa

finančnej kontroly. Nie je teda správne vykladať si právnu úpravu § 8 ods. 10 zákona

o rozpočtových pravidlách ako neodôvodnene výhodnú pre štát, keďže, berúc do úvahy

právnu úpravu zákona o rozpočtových pravidlách ako celok, možno konštatovať,

že hospodárenie s prostriedkami štátneho rozpočtu má striktné pravidlá, ktorých nesplnenie

je v taxatívne vymedzených prípadoch pri naplnení skutkovej podstaty porušenia finančnej

disciplíny aj finančne postihované. Dôsledkom neplnenia záväzkov štátnej rozpočtovej

organizácie alebo štátnej príspevkovej organizácie a z toho vyplývajúceho narastania

napr. úrokov z omeškania, môže byť sankcia uložená príslušným orgánom, v danom prípade

prichádza do úvahy pokuta za nesplnenie povinností vyplývajúcich so zákona (povinnosť

zachovávať pri používaní verejných prostriedkov hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť ich

použitia).

Ďalšia úroveň ochrany prostriedkov štátneho rozpočtu smeruje navonok, t. j. ak sú

prostriedky štátneho rozpočtu poskytované ako dotácie iným fyzickým a právnických

osobám. Dotácie sa poskytujú vždy na podporu určitej vymedzenej oblasti. Poskytovanie

dotácií a celý dotačný mechanizmus, od administrácie až po reálnu implementáciu

jednotlivých projektov, je explicitne upravený v právnych predpisoch. Najväčší dôraz pri

používaní finančných prostriedkov sa prikladá zachovaniu účelu použitia prostriedkov,

ktorý je presne vymedzený, a to väčšinou v zmluvách o poskytnutí dotácie uzatvorených

s príjemcami. Tieto zmluvy upravujú aj presné podmienky použitia týchto prostriedkov,

spôsob zúčtovania, vrátenia nepoužitých prostriedkov a pod. Účelom ochrany prostriedkov

štátneho rozpočtu je v danom prípade zabrániť tomu, aby tieto prostriedky boli predmetom

výkonu rozhodnutia v rámci exekučného konania v prípade insolvencie príjemcu. Ak by bol

výkon rozhodnutia prípustný, absolútne by sa tým negoval a popieral zmysel poskytovania

cielenej podpory štátu vo forme dotácií, ktoré majú slúžiť výhradne na určené účely. Navyše

by sa uspokojenie záväzkov realizovalo z verejných prostriedkov, ktorých použitie na iný

účel je explicitným porušením zákona o rozpočtových pravidlách. Takéto konanie má

za následok nielen vrátenie poskytnutých prostriedkov do štátneho rozpočtu, ale úhradou

záväzku príjemcu dotácie (napr. exekúciou) vznikne nový (ešte vyšší) jeho záväzok

voči štátnemu rozpočtu.“.

Aj pri prostriedkoch poskytnutých z rozpočtu Európskej únie je podľa názoru vlády

«legitímny cieľ ochrany týchto finančných prostriedkov... v zásade rovnaký ako cieľ

ochrany prostriedkov štátneho rozpočtu poskytovaných ako dotácia iným subjektom.

Postavenie Slovenskej republiky, ako člena Európskej únie a prijímateľa pomoci

poskytovanej z fondov Európskej únie, je viazané sekundárnou legislatívou Európskej únie.

Európska únia kladie veľký dôraz na ochranu prostriedkov, ktoré jednotlivým krajinám

zo svojho rozpočtu vo veľkých objemoch poskytuje, čo vyplýva nielen z právne záväzných

aktov Európskej únie v tejto oblasti, ale aj z medzinárodných zmlúv, ku ktorým Slovenskej

republika pristúpila (napr. Dohovor vyhotovený na základe článku K. 3 Zmluvy o Európskej

únii o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev). Nevyhnutná úroveň ochrany

je čiastočne premietnutá aj v nemožnosti postihnúť výkonom rozhodnutia prostriedky

na financovanie spoločných programov Slovenskej republiky a Európskej únie. Podľa

platnej legislatívy je neprípustné, aby mohli byť takéto prostriedky v rámci núteného výkonu

rozhodnutia na prijímateľa predmetom exekúcie. Neexistencia takejto úpravy by výrazne

skomplikovala postavenie Slovenskej republiky v Európskej únii a znemožnila reálne

čerpanie finančných prostriedkov rámci fondov Európskej únie, čo by bolo v rozpore

s verejnými záujmom. Týmto spôsobom štát zabezpečuje, aby prostriedky poskytované

na realizáciu jednotlivých projektov nemohli byť nútene „zhabané“, a teda de facto použité

na iný účel. Špecifický prístup k prostriedkom Európskej únie reflektuje celá legislatívna

úprava, napr. v trestnoprávnej rovine skutková podstata Poškodzovania finančných

záujmov Európskych spoločenstiev ( až ).

Slovenská republika pristúpením k Európskej únii prijala záväzok podľa čl. 280

Zmluvy o Európskom spoločenstve bojovať proti podvodom a iným nelegálnym aktivitám,

ktoré poškodzujú finančné záujmy ES na strane príjmov všeobecného rozpočtu ES

a na strane výdavkov všeobecného rozpočtu ES, a to prijímaním takých opatrení,

ktoré zabezpečia ochranu finančných záujmov ES rovnako dôsledne ako v prípade vlastných

finančných záujmov. Nariadenie Rady (ES) č. 2988/1995 o ochrane finančných záujmov

Európskych spoločenstiev pritom definuje jednotnú úpravu pre kontroly a správne

opatrenia a sankcie, ktoré sa týkajú protiprávneho konania s ohľadom na právo ES a

nariadenie Komisie (ES) č. 1681/1994 o nezrovnalostiach a získavaní neoprávnene

vyplatených prostriedkov späť v súvislosti s financovaním štrukturálnych politík a o

organizácii informačného systému v tejto oblasti v znení neskorších predpisov upravuje

oblasť ochrany finančných záujmov ES na strane výdavkov všeobecného rozpočtu ES do

štrukturálnej politiky na základe vecne príslušných nariadení ES. Nariadenie Komisie (ES)

č. 1083/2006 v znení neskorších predpisov v tejto súvislosti definuje nezrovnalosť ako

akékoľvek porušenie ustanovení práva Spoločenstva, ktoré vyplýva z konania alebo

opomenutia hospodárskeho subjektu, dôsledkom čoho je alebo by bolo poškodenie

všeobecného rozpočtu Európskej únie zaťažením všeobecného rozpočtu neoprávnenou

výdavkovou položkou.

Realizácia spoločných programov SR a Európskej únie je prísne posudzovaná

zo strany kontrolných orgánov EK, ktoré v prípade zistenia závažných nedostatkov môžu

uplatniť viaceré mechanizmy na nápravu, a to od finančných opráv, cez žiadosť o vrátenie

prostriedkov a krátenie finančných prostriedkov na iných programoch, až po úplné zrušenie

pomoci.

Z vyššie uvedených dôvodov je napadnutá právna úprava ochrany prostriedkov

nevyhnutná pre plynulé zabezpečenie realizácie spoločných programov SR a Európskej

únie.».

Rovnako aj ochrana hnuteľného majetku a nehnuteľného majetku obstaraného

z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie podľa § 8

ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách patrí podľa názoru vlády „medzi legislatívne

opatrenia na zabezpečenie využívania majetku výlučne pre potreby verejného záujmu. ...

Legitímny a odôvodniteľný cieľ ochrany vyplýva, obdobne ako v prípade prostriedkov

Európskej únie a prostriedkov štátneho rozpočtu určených na financovanie spoločných

programov Slovenskej republiky a Európskej únie, z postavenia SR ako prijímateľa

finančných prostriedkov Európskej únie. Podľa pravidiel Európskej únie sa majetok

obstaraný v rámci realizácie spoločných programov musí počas piatich rokov používať

výlučne v súlade s vymedzeným účelom.

Výnimku v tejto súvislosti tvorí majetok obstaraný z prostriedkov Európskej únie

a štátneho rozpočtu, ktorý je explicitne uvedený v zmluve uzatvorenej s prijímateľom.

Konečný príjemca prostriedkov štátneho rozpočtu a štrukturálnych fondov realizuje

rôznorodé projekty, pričom finančné prostriedky sa mu prevažne poskytujú ako úhrada

oprávnených výdavkov po ich preukázanom vynaložení. Aby bolo možné zabezpečiť

počiatočné financovanie týchto projektov, je konečnému príjemcovi pomoci vo väčšine

prípadov poskytnutý úver z banky. Zároveň medzi bankou a štátom musí byť uzatvorená

zmluva o spolupráci pri vzájomnej výmene informácií. Banka je povinná pri poskytnutí

úveru dodržať minimálne kritéria predpísané Národnou bankou Slovenska vo väzbe

na potencionálne riziká úpadku konečného príjemcu, a teda nemôže poskytnúť

nezabezpečený alebo dostatočne nezabezpečený úver. Tým, že z výkonu rozhodnutia sú

vylúčené prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie a zároveň

i majetok obstaraný z týchto prostriedkov, nie je možné úver banky zabezpečiť

zabezpečovacím prevodom práva - postúpením pohľadávky konečného príjemcu voči štátu.

Zriadenie záložného práva je možné na majetok konečného príjemcu obstaraný

z prostriedkov štátneho rozpočtu a rozpočtu Európskej únie, jeho vykonateľnosť by však

bola obmedzená, keďže banka ako záložný veriteľ by sa mohla zo zálohu uspokojiť len

dobrovoľnou dražbou. Pre banky bolo takéto zabezpečenie ich pohľadávky nepostačujúce,

ale bez finančných prostriedkov poskytnutých financujúcou bankou ako úver konečnému

príjemcovi by nebolo možné projekty realizovať. Preto nie je z výkonu rozhodnutia vylúčený

majetok obstaraný zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie vo vlastníctve

konečného príjemcu, o ktorom tak ustanovuje zmluva uzatvorená s konečným prijímateľom.

Takáto právna úprava umožňuje naplno využiť čerpanie finančných prostriedkov

zo štrukturálnych fondov na realizáciu projektov, čo je spoločensky prospešné,

keďže dosiahnutie tohto cieľa sa nedalo zabezpečiť iným vyhovujúcim riešením.“.

K napadnutému § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici vláda uviedla, že „Štátna

pokladnica v súčasnosti zabezpečuje úplnú administráciu príjmových, výdavkových

a ostatných účtov klientov - subjektov verejnej správy, vykonáva tuzemský platobný styk

a zabezpečuje zahraničný platobný styk, agreguje predpísané výkazy od jednotlivých

organizácií za účelom získania všeobecných údajov o finančnej pozícii verejnej správy.

Systém Štátnej pokladnice umožňuje centralizovať finančné prostriedky štátu,

ktoré je možné priamo využiť na krytie potrieb štátu súvisiacich s financovaním štátneho

rozpočtu a s riadením štátneho dlhu.

Prostriedky na účtoch uvedených klientov majú prioritne slúžiť verejnému záujmu,

t. j. na plnenie funkcií štátu a uspokojovanie potrieb verejnosti, preto účel ich použitia je

striktne určený a kontrolovaný. Realizovaný výkon rozhodnutia by znemožnil výkon

základných povinností chránených subjektov. Jednotlivé činnosti, ktoré tieto subjekty

verejnej správy uskutočňujú, sa realizujú vo verejnom záujme podľa platných právnych

predpisov. Preto možno považovať dôvody ochrany finančných prostriedkov na účtoch

v Štátnej pokladnici za totožné s dôvodmi ochrany prostriedkov štátneho rozpočtu

podľa zákona o rozpočtových pravidlách.“.

Na podklade stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (, ,

, ) vláda zhrnula, že „ak využívanie majetku pre potreby

verejného záujmu môže byť dôvodom na obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj

ďalších základných práv alebo slobôd, ak by ich uplatňovaním tento majetok prestal slúžiť

potrebám verejného záujmu, potom ani dotknuté ustanovenia § 18a ods. 1 zákona o správe

majetku štátu, § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách a § 12 ods. 7 zákona o štátnej

pokladnici nemôžu byť porušením a ,

pretože sledujú legitímny a s konformný cieľ ochrany majetku

(vrátane finančných prostriedkov) potrebného na plnenie úloh štátu alebo v súvislosti

splnením týchto funkcií a na zabezpečovanie verejnoprospešných činností, t. j. využívanému

na verejné potreby. Tento cieľ odôvodňuje zásah tak do vlastníckeho práva, ako aj do práva

na súdnu ochranu. Preto ochrana pred výkonom rozhodnutia, ktorú poskytol zákonodarca

v , v zákona o rozpočtových

pravidlách a v § 12 ods. 7 zákona o štátnej pokladnici, nie je ani prejavom ľubovôle

ani zneužitím zvrchovaného postavenia štátu. Bez ochrany, ktorú predmetné právne

predpisy poskytujú vymedzenému majetku (vrátane finančných prostriedkov), by bolo

ohrozené fungovanie štátu a plnenie úloh, ktoré štát zabezpečuje v záujme verejných

potrieb.

Je povinnosťou štátu chrániť majetok štátu (vrátane finančných prostriedkov)

potrebný na plnenie úloh štátu alebo v súvislosti s plnením jeho funkcií a na zabezpečovanie

verejnoprospešných činností. Ak by štát prostredníctvom svojej zákonodarnej moci

neuplatňoval ochranu svojho majetku (a to aj odlišným spôsobom od iných subjektov),

stratil by jediný nástroj, ktorým by mohol zabrániť destabilizácii a znefunkčneniu nielen

štátnych orgánov (napr. ministerstiev, orgánov miestnej štátnej správy, súdov, policajného

zboru), ale napr. aj likvidácií nemocníc, škôl a iných verejne významných inštitúcií.

Zároveň je potrebné v tejto súvislosti konštatovať, že obmedzenie výkonu rozhodnutia sa

týka iba majetku štátu, ktorý môže byť len vo vlastníctve štátu (podľa čl. 4 a v súlade s čl. 20

ods. 2 ) a majetku štátu určeného na verejnoprospešné

a nepodnikateľské účely. Výkonom rozhodnutia môže byť postihnutý napr. majetok štátu

využívaný v podnikateľskej sfére (štátne podniky) a vlastný majetok tých správcov majetku

štátu, ktorí sú uvedení v a , pokiaľ nejde

o majetok podľa alebo o majetok, ktorý je podľa

osobitných predpisov (napr. Exekučný poriadok) úplne alebo čiastočne vyňatý z predmetu

výkonu rozhodnutia. Ochrana majetku štátu sa preto nevzťahuje na celý majetok štátu.

Zákonné obmedzenie uplatnenia výkonu rozhodnutia podľa § 18a ods. 1 zákona

o správe majetku štátu, § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách a § 12 ods. 7 zákona

o štátnej pokladnici nemožno považovať ani za preferovanie vlastníka, ktorým je štát,

ale za spôsob zamedzenia zneužívania majetku v rozpore s jeho samotným určením, ktorým

je nepochybne jeho využívanie vo verejnom záujme. Z rovnakých dôvodov požíva ochranu

podľa § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách aj majetok konečného prijímateľa,

napr. fyzickej osoby alebo iného subjektu súkromného sektora, získaný z verejných

prostriedkov.

Medzinárodné dokumenty o ľudských právach taktiež vychádzajú zo zásady, že nie

každé nerovné zaobchádzanie s rôznymi subjektmi možno kvalifikovať ako porušenie

princípu rovnosti, a teda ako protiprávnu diskrimináciu jedných subjektov v porovnaní

s inými subjektmi. Ako porušenie tohto princípu by mohlo naopak považovať rozdielne

zaobchádzanie s rôznymi subjektmi, ktoré sa nachádzajú v rovnakom alebo porovnateľnom

postavení, napriek tomu, že existujú rozumné a objektívne dôvody na uplatnenie rozdielneho

prístupu.“.

Vláda súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci a navrhuje, aby ústavný

súd nevyhovel návrhu okresného súdu.

6. Stanovisko národnej rady i vlády zaslal ústavný súd 2. marca 2012 okresnému

súdu s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke upustenia

od ústneho pojednávania vo veci. Určená lehota 14 dní však uplynula márne. Ústavný súd

preto 25. apríla 2012 urgoval navrhovateľa vyjadriť sa k upusteniu od ústneho pojednávania

vo veci. Navrhovateľ doručil ústavnému súdu 3. mája 2012 súhlas s upustením od ústneho

pojednávania vo veci.

7. Ústavný súd požiadal 5. marca 2012 Ministerstvo financií Slovenskej republiky

(ďalej len „ministerstvo financií“) o informáciu, či ustanovenie § 8 ods. 10 zákona

o rozpočtových pravidlách má na mysli prostriedky poskytované zo štátneho rozpočtu

a z rozpočtu Európskej únie výlučne súkromnoprávnym subjektom stojacim mimo sústavy

štátneho sektora, alebo aj subjektom štátneho sektora, a o informáciu, či ministerstvo

financií disponuje poznatkami o existencii majetku využívaného subjektmi štátneho sektora,

ktorý v prípade neuspokojenej pohľadávky vzniknutej z činnosti týchto subjektov je

postihnuteľný výkonom rozhodnutia.

V odpovedi č. MF/7429/2012-821 doručenej ústavnému súdu 2. apríla 2012

ministerstvo financií zdôraznilo, že „ochrana proti výkonu rozhodnutia podľa § 8 ods. 10

o rozpočtových pravidlách verejnej správy... je ustanovená

na prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie bez ohľadu

na to, či s týmito prostriedkami hospodári súkromnoprávny subjekt stojaci mimo sústavy

štátneho sektora alebo subjekt verejnej správy, resp. štátnej správy“. V tejto súvislosti

ministerstvo financií uviedlo, že „vynaloženie prostriedkov poskytnutých zo štátneho

rozpočtu a rozpočtu Európskej únie by bolo zbytočné, neefektívne, neúčinné a najmä

neúčelné, ak by predmetné prostriedky mali byť predmetom výkonu rozhodnutia. To isté

platí o majetku obstaranom z týchto prostriedkov, keďže hlavným zmyslom úpravy je

splnenie základného cieľa, ktorým je užívanie majetku obstaraného v rámci realizácie

spoločných programov Slovenskej republiky a Európskej únie v súlade s jeho účelovým

určením.“.

Ďalej ministerstvo financií formulovalo názor, podľa ktorého „z hľadiska možnosti

exekúcie majetku štátu môže do úvahy potenciálne pripadať majetok štátu, ktorý spravujú

subjekty podnikateľského charakteru a ktorý aj reálne nie je využívaný na plnenie

verejnoprospešných funkcií štátu, ale na podnikateľské účely. Ide napríklad o majetok štátu

v správe štátnych podnikov podľa o štátnom podniku v znení

neskorších predpisov, majetok štátu v správe Železníc Slovenskej republiky podľa zákona

č. o Železniciach Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, majetok

štátu poľnohospodárskeho charakteru podľa o pozemkových

úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch,

pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov.

Vzhľadom na skutočnosť, že podľa

o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších

predpisov Ministerstvo financií Slovenskej republiky zabezpečuje tvorbu a uskutočňovanie

politiky spravovania majetku verejnej správy vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej

sfére, nedisponuje podrobnými poznatkami o postihovaní štátneho majetku tohto charakteru

výkonom rozhodnutia.“.

Napokon ministerstvo financií dodalo, že „aj keď štát, resp. právnické osoby,

ktoré v jeho mene spravujú jeho majetok, vyvíjajú činnosť v rámci občianskoprávnych

alebo obchodnoprávnych vzťahoch, nie je možné ohroziť výkon funkcií štátu neexistenciou

ochrany majetku štátu pred exekúciou. Z uvedených dôvodov sa táto ochrana týka len

majetku štátu vo verejnoprospešnej sfére určeného na plnenie základných úloh a funkcií

štátu alebo v súvislosti s plnením týchto funkcií. Táto ochrana sa netýka majetku štátu

určeného primárne na zabezpečenie hospodárskych funkcií štátu v správe právnických osôb

podnikateľského charakteru, ktoré vystupujú v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesú

zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Takisto nezodpovedajú za záväzky štátu

alebo iných subjektov a štát nezodpovedá za záväzky týchto právnických osôb (napr. § 5

ods. 1 a 2 o štátnom podniku v znení neskorších predpisov). Tým sa

líšia od správcov majetku štátu podľa , ktorí vykonávajú

právne úkony pri správe majetku štátu v mene štátu (§ 2 ods. 2 zákona o správe majetku

štátu).“.

8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd sa musel hneď v úvode tejto časti odôvodnenia vysporiadať

s niektorými procesnými otázkami vyplývajúcimi so samotného návrhu, ako aj niektorých

námietok účastníkov.

1. Ústavný súd považuje za potrebné reagovať predovšetkým na námietku národnej

rady týkajúcu sa podľa jej názoru nesprávnej formulácie petitu predmetného návrhu v časti

namietajúcej nesúlad čl. I bodu 30 Národná rada je

toho názoru, že «Okresný súd mal vo svojom návrhu ak, tak napadnúť § 18a ods. 1 zákona

č. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej „“),

teda tento zákon a nie čl. I 30. bod in concreto § 18a ods. 1 novely». Ak by teda ústavný

súd vyhovel v tejto časti návrhu okresného súdu, došlo by tak podľa názoru národnej rady

„k strate účinnosti novelizačného bodu, ktorý však nemá svojbytnú existenciu, resp. o jeho

svojbytnej existencii sa v teórii vedú diskusie,... a to aj napriek tomu, že v tomto konkrétnom

prípade ide o taký novelizačný bod, ktorým došlo k vloženiu samostatného ustanovenia

do novelizovaného zákona a ktorého normatívnu existenciu možno nájsť v novelizovanom

zákone, ale nie v novelizujúcom zákone“. Ďalej k tomu národná rada doplnila úvahu, že

„Z hľadiska, aj nami prezentovaných, názorov právnej doktríny je možné skúmať ústavnosť

novely z hľadiska ústavnosti a zákonnosti jej vzniku a prijatia, teda skúmať legislatívny

proces, ktorého je výsledkom.“.

Ústavný súd sa s prezentovaným názorom národnej rady vo všeobecnej rovine

stotožňuje. K obdobným záverom napokon opakovane dospel vo svojej rozhodovacej praxi

aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý štandardne odmieta návrhy na vyslovenie nesúladu

právnych predpisov v prípadoch, keď navrhovateľ podal návrh na zrušenie ustanovení

novelizujúceho zákona, hoci v skutočnosti napadol ustanovenia novelizovaného zákona.

(napr. jeho rozhodnutia sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a nález sp. zn. ).

Ústavný súd však, rešpektujúc rôznorodosť legislatívnych prostriedkov, ktoré sa pri

novelizácii právnych predpisov v legislatívnej praxi používajú, zdôrazňuje individuálny

prístup aj pri posudzovaní takýchto návrhov. V prípadoch, ak sa novelou napríklad právna

norma z novelizovaného predpisu vypúšťa, mení alebo zrušuje, je nutné dôsledne

postupovať v uvedených intenciách a návrhy napádajúce iba novelizujúce predpisy s týmto

obsahom odmietnuť. Tento postup ústavného súdu je potrebné v takýchto prípadoch

zachovať predovšetkým s ohľadom na mechanizmus účinkov jeho rozhodnutí podľa čl. 125

ods. 1 ustanovený v v úzkom spojení s princípom právnej istoty

( ).

Okresný súd v petite svojho podania navrhol ústavnému súdu vysloviť, že v nesúlade

s označenými článkami a medzinárodných zmlúv je „ustanovenie čl. I 30. bodu

...“, a takéto ustanovenie

aj skutočne obsahuje. Fakt, že novelizujúci zákon nemá samostatnú normatívnu existenciu

a že novelizáciou, ako to uvádza aj národná rada, „vzniká staronová entita“, nespôsobuje

nemožnosť meritórne posúdiť ústavnosť novelizujúceho ustanovenia, pretože v prípade

vyhovenia návrhu dôjde k strate účinnosti, uvedeniu do súladu s alebo následnej

derogácii dotknutého ustanovenia tak v novelizujúcom, ako aj v novelizovanom zákone.

V posudzovanej súvislosti nemožno opomenúť, že ústavný súd bez akýchkoľvek

pochybností už viackrát pristúpil k meritórnemu prieskumu ústavného súladu ustanovení

zákonov, ktorými boli novelizované ustanovenia iných zákonov (napr. ,

, , , , ,

a ).

V daných okolnostiach ústavný súd hodnotí petit smerujúci formálne iba proti

novelizujúcemu v tejto časti návrhu iba ako formulačný nedostatok,

ktorý nevyvoláva žiadne pochybnosti o tom, že návrh smeruje aj proti § 18a ods. 1

(novelizovaného) , preto v úvodnej časti 1. bodu výroku zvolil

upresňujúci text označiac priamo ako súčasť .

2. Ústavný súd ďalej vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu zákona o správe majetku

štátu uvádza, že všeobecný súd je v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) oprávnený

navrhovať vyslovenie nesúladu výlučne takej právnej normy, ktorú je nevyhnutné

interpretovať a aplikovať v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu, teda v konaní,

v ktorom má materiálne dôjsť k použitiu napadnutého ustanovenia zákona, t. j. k subsumpcii

skutkového stavu pod napádanú právnu normu (právne normy; m. m.

a ).

Okresný súd v petite návrhu žiadal ústavný súd, aby vyslovil nesúlad celého

normatívneho textu čl. I 30. bodu , z ktorého vyplýva,

že na majetok štátu v správe určených správcov nemožno nielen uskutočniť výkon

rozhodnutia, ale ani konkurzné konanie a vyrovnacie (reštrukturalizačné) konanie (ďalej

tiež aj „konkurzná imunita“).

Okresný súd podal návrh na začatie konania pred ústavným súdom vychádzajúc

z právneho názoru, že v exekučnom konaní sp. zn. nie je v dôsledku

exekučnej imunity majetku štátu možné uspokojiť judikovanú pohľadávku. Žiadne

ustanovenia právnej úpravy konkurzu a vyrovnania, resp. reštrukturalizácie

v konkretizovanom exekučnom konaní neprichádzali v aplikačnej perspektíve do úvahy

a okresný súd v tomto smere svoj návrh ani nijako neodôvodnil.

Ústavný súd preto návrh v časti , ktorá sa

týka zákazu uskutočnenia konkurzného konania a vyrovnacieho (reštrukturalizačného),

pre zjavný nedostatok príčinnej súvislosti s namietaným nesúladom s označenými článkami

, dohovoru a dodatkového protokolu meritórne nepreskúmaval.

Iba pre úplnosť ústavný súd dodáva, že zákon o konkurze sa nevzťahuje

na usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorým je štát, štátna rozpočtová

organizácia, štátna príspevková organizácia, štátny fond, obec, vyšší územný celok,

rozpočtová organizácia a príspevková organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti obce a

vyššieho územného celku alebo iná osoba, za ktorej všetky záväzky zodpovedá alebo ručí

štát (§ 2 zákona o konkurze). Prípadné vyslovenie nesúladu by tak nič nezmenilo

na existencii konkurznej imunity vo vzťahu k subjektom vymenovaným v citovanom § 2

zákona o konkurze.

3. Napokon k tejto časti odôvodnenia, k metodologickej stránke prieskumu

napadnutých právnych noriem zakotvujúcich exekučnú imunitu ústavný súd poznamenáva,

že úzka súvislosť a ich vzájomné väzby vyžadujú, aby sa z hľadiska ústavnosti v prvom

kroku neposudzovali jednotlivo, ale aby sa brali do úvahy ako celok. Aj navrhovateľ

v odôvodnení svojho návrhu nespochybňuje existenciu dôvodov, „v ktorých možno priznať

majetku štátu nepostihnuteľnosť exekúciou“. Podľa jeho názoru však napadnuté ustanovenia

„poskytujú štátu (a tiež štátnym rozpočtovým organizáciám, štátnym príspevkovým

organizáciám, štátnym fondom, ako aj niektorým ďalším subjektom) úplnú alebo čiastočnú

exekučnú imunitu“, ktorá spôsobuje, že „voči uvedeným subjektom nie je možné nútene

vykonať, či už v exekúcii alebo súdnym výkonom rozhodnutia, právoplatné rozhodnutia

súdov ani iných štátnych orgánov...“. Inými slovami, navrhovateľ namieta príliš široký

rozsah exekučnej imunity majetku štátu.

Ústavný súd preto musel najprv preskúmať koncepciu exekučnej imunity majetku

štátu, ktorú zákonodarca do právneho poriadku vtelil, ako celok. V druhom kroku potom

bude potrebné, aby sa ústavný súd vysporiadal s otázkou ústavnosti jednotlivých

napadnutých zákonných právnych noriem, pretože hoci tieto vo svojom súhrne tvoria

kritizovaný celok, ich samostatná a od seba nezávislá normatívna existencia je, prirodzene,

nepochybná.

III.

Namietaná právna úprava v historickom, právno-aplikačnom a komparatívnom

pohľade

1. Po roku 1948 zákon č. 142/1950 Sb. o konaní v občianskych právnych veciach

() obmedzoval exekúciu majetku štátu ustanovením ,

podľa ktorého proti štátu, rozpočtovým organizáciám a proti hospodárskym organizáciám

štátneho socialistického sektora bolo možné nariadiť exekúciu pre peňažné pohľadávky len

vtedy, ak kompetentný dozorný orgán označil súdu časti majetku, ktoré bolo možné

postihnúť exekúciou, poprípade označil exekučné prostriedky, ktoré bolo možné použiť.

Súd vyzval kompetentný dozorný orgán, aby sa vyjadril do tridsiatich dní, a ak ide

o exekúciu odpísaním z účtu v peňažnom ústave, do desiatich dní. Ak sa nevyjadril tento

orgán v uvedenej lehote, bolo možné exekúciu nariadiť a v nej pokračovať, pokiaľ bola

exekúcia vôbec prípustná.

účinný od 1. januára 1964 však

uvedené ustanovenie zrušil a nenahradil ho inou explicitnou právnou úpravou, ktorá by

osobitným spôsobom upravovala exekúciu majetku štátu.

V období predchádzajúcom roku 1989 exekučná imunita tzv. národného majetku

(podľa Hospodársky zákonník v znení neskorších

predpisov išlo o veci vo vlastníctve štátu, majetkové práva štátu a majetkové práva štátnych

organizácií) ako jednej z dvoch základných foriem socialistického spoločenského

vlastníctva z právnych predpisov explicitne nevyplývala. Ani vykonávacie právne predpisy

(spočiatku vyhláška Federálneho ministerstva financií č. o správe národného

majetku a neskôr vyhláška Federálneho ministerstva financií č. o hospodárení

s národným majetkom a vyhláška Federálneho ministerstva financií č.

o dočasnej správe národného majetku) výslovne nevylučovali výkon rozhodnutia

na národný majetok. Rovnako ani

o pravidlách štátneho rozpočtu Slovenskej socialistickej republiky a o hospodárení

s rozpočtovými prostriedkami (rozpočtové pravidlá) v znení

nevylučoval prostriedky štátneho rozpočtu Slovenskej socialistickej republiky spod výkonu

rozhodnutia.

2. Po roku 1989 zostali vykonávacie predpisy o hospodárení s národným majetkom

účinné až do 31. decembra 1993, pričom od 1. januára 1994 nadobudol účinnosť zákon

o správe majetku štátu, ktorý taktiež žiadne obmedzenia exekvovateľnosti majetku štátu

nezakotvoval. Zároveň ani zákonné právne predpisy upravujúce rozpočtové hospodárenie

prijaté po novembri 1989 [ o pravidlách

hospodárenia s rozpočtovými prostriedkami Slovenskej socialistickej republiky (rozpočtové

pravidlá), o rozpočtových pravidlách

Slovenskej republiky a

o rozpočtových pravidlách Slovenskej republiky] nevynímali prostriedky štátneho rozpočtu

Slovenskej republiky spod výkonu rozhodnutia.

3. Prvýkrát bola čiastočná exekučná imunita majetku štátu zakotvená do zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o rozpočtových pravidlách v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) s účinnosťou od 1. januára 1997.

Nadobudnutím účinnosti

o štátnom rozpočte na rok 1997 a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol totiž § 10

označený ako „Časové a účelové použitie rozpočtových

prostriedkov“ doplnený o odsek 9, podľa ktorého výkonu rozhodnutia podľa osobitných

predpisov odpísaním z účtu v banke nepodliehajú prostriedky na účte poskytnuté

zo štátneho rozpočtu; z výkonu tohto rozhodnutia je vylúčený aj hnuteľný a nehnuteľný

majetok, ak je obstaraný z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu. Podľa

dôvodovej správy si zmenu vyžiadali poznatky, „že v praxi dochádza k exekúcii peňažných

prostriedkov (vrátane dotácií) na účtoch daňových subjektov uhradených zo štátneho

rozpočtu daňovými a súdnymi exekútormi“.

4. S účinnosťou od 1. mája 1999 bol konceptuálne

regulujúci správu majetku štátu vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére doplnený

o § 18a.

Podľa na majetok štátu v správe správcu

uvedeného v § 1 ods. 1 nemožno uskutočniť výkon rozhodnutia, konkurzné konanie

a vyrovnacie konanie podľa osobitných predpisov.

Podľa § 18a ods. 2 zákona o majetku štátu ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje

na výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky odpísaním z účtu v banke, na ktorý sa

vzťahuje osobitný predpis.

Osobitným predpisom bol v tomto prípade Dôvodová správa

k tomuto zákonu uvádza, že novozavedené ustanovenie pokrýva „hnuteľný a nehnuteľný

majetok štátu, ktorý spravujú správcovia podliehajúci pod režim zákona o správe majetku

štátu. ... Majetok štátu v správe subjektov uvedených v § 1 ods. 1 zákona o správe majetku

štátu je zákonom určený na využívanie na verejnoprospešné a nepodnikateľské účely,

t. j. slúži výlučne na uspokojovanie verejných záujmov. Jedna zo záruk zabezpečenia

využívania tohto majetku pre potreby verejného záujmu je v tom, že tento majetok štátu

majú subjekty podliehajúce pod režim iba vo svojej správe

a nie vo vlastníctve a preto nemôže byť tento majetok predmetom výkonu rozhodnutia

podľa , Exekučného poriadku a tiež predmetom konkurzného

konania alebo vyrovnacieho konania podľa zákona o konkurze a vyrovnaní. Navrhované

ustanovenie nie je v rozpore s ústavným princípom rovnoprávnosti a rovnosti účastníkov

občiansko-právnych vzťahov, čo skonštatoval aj Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu SR

publikovaný v Zbierke ).

V odseku 2 ide o upresňujúce ustanovenie, prelamujúce všeobecný zákaz zakotvený

v odseku 1. Výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky odpísaním z účtu v banke bude

možné realizovať na peňažné prostriedky štátu, na ktoré sa vzťahuje zákon o rozpočtových

pravidlách.“.

5. Zákon o Štátnej pokladnici s účinnosťou od 1. januára 2003 vylúčil z predmetu

výkonu rozhodnutia prostriedky na účte klienta Štátnej pokladnice s výnimkou klienta,

ktorým je Slovenský pozemkový fond a Fond národného majetku Slovenskej republiky.

Dôvodová správa len stručne informuje, že v dotknutom ustanovení zákona o Štátnej

pokladnici „je pre klientov ŠP okrem SPF a FNM poskytovaná garancia na nemožnosť

použitia ustanovení zákona o Exekučnom poriadku, t. j. vykonať exekúciu odpísaním z účtu

klienta ŠP“.

Podľa § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici v novelizovanom znení účinnom

od 1. januára 2006 prostriedky na účte klienta s výnimkou klienta uvedeného v § 2a ods. 1

písm. f), g) a m) nepodliehajú výkonu rozhodnutia odpísaním z účtu.

Exekučnej imunite teda nepodliehajú prostriedky, ktoré má vedené na účte v Štátnej

pokladnici Slovenský pozemkový fond, Fond národného majetku alebo štátny podnik,

právnická osoba, v ktorej má štát majetkovú účasť, Fond ochrany vkladov, Slovenská

televízia a Slovenský rozhlas na základe písomnej dohody so Štátnou pokladnicou

uzavretou po predchádzajúcom písomnom súhlase ministerstva financií. Zámerom

predmetnej novelizácie podľa dôvodovej správy bolo okrem iného rozšíriť „zoznam

klientov o subjekty, v ktorých orgány štátnej moci majú majetkovú účasť alebo vo vybraných

prípadoch kde štát má rozhodovaciu právomoc, pričom ich vstup do systému je postavený

na báze dobrovoľnosti“. V nadväznosti na to bol definovaný okruh klientov, ktorých

prostriedky na účtoch v Štátnej pokladnici nie sú chránené exekučnou imunitou.

6. Podľa § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách v znení účinnom od 1. mája

2005 (po zmene uskutočnenej o hazardných hrách a o zmene a

doplnení niektorých zákonov) výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov

nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie.

Hnuteľný majetok a nehnuteľný majetok obstaraný z prostriedkov poskytnutých zo štátneho

rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie nepodlieha výkonu rozhodnutia podľa osobitných

predpisov, s výnimkou výkonu rozhodnutia na majetok obstaraný z prostriedkov štátneho

rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie, o ktorom tak ustanovuje zmluva podľa § 20 ods. 2.

Ide tu o zmluvu, na základe ktorej sa poskytujú účelovo určené prostriedky Európskej únie

zaradené do príjmov štátneho rozpočtu, a to prostredníctvom príslušného orgánu štátnej

správy, alebo ak tak ustanoví osobitný zákon, prostredníctvom inej právnickej osoby.

Dôvodová správa k predmetnému ustanoveniu iba potvrdila, že „aj naďalej sa navrhuje

ochrana prostriedkov štátneho rozpočtu a prostriedkov Európskej únie voči exekúcii

podľa osobitného predpisu“.

7. Problematika exekučnej imunity majetku štátu nie je ústavnému súdu neznáma.

Vo veci sp. zn. sa sťažovateľ v konaní podľa domáhal

ústavno-súdnej ochrany proti neplneniu povinnosti Krajského riaditeľstva Policajného zboru

v Bratislave zaplatiť mu náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré mu boli uložené

uznesením Okresného súdu Bratislava II. Vo svojej sťažnosti sťažovateľ argumentoval,

že „výsledným efektom uvedených ustanovení , zákona

o Štátnej pokladnici a zákona o rozpočtových pravidlách (ide o navrhovateľom napadnuté

ustanovenia, pozn.) je skutočnosť, že pokiaľ štátny orgán, ktorý je rozpočtovou

organizáciou štátu, je zaviazaný na základe právoplatného rozhodnutia súdu oprávnenému

účastníkovi konania niečo zaplatiť, v prípade, ak neplní, nemožno ho exekúciou k plneniu

donútiť“. Ústavný súd sťažnosť uznesením č. k. -20 z 22. apríla 2008

odmietol, pretože „v okolnostiach danej veci ústavný súd nemá právomoc zaviazať krajské

riaditeľstvo, aby uhradilo sťažovateľovi jeho pohľadávku. V opačnom prípade by sa

ústavný súd stal ďalším orgánom, ktorý by vykonával exekúciu popri exekútorovi

poverenom exekučným súdom počas prebiehajúceho exekučného konania.“. Zámerne však

ústavný súd „ponechal v uznesení rozsiahlu rekapituláciu, aby boli zreteľné právne

problémy spojené s uplatňovaním pohľadávky voči krajskému riaditeľstvu...“.

8. V konaní o sťažnosti sťažovateľa (obchodnej spoločnosti) vedenom

pod sp. zn. ústavný súd preskúmaval potvrdzujúci odvolací rozsudok

Krajského súdu v Nitre vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Galanta, ktorým bol

zamietnutý návrh sťažovateľa na určenie, že „žalobca ako záložný veriteľ je oprávnený

navrhnúť vykonanie dobrovoľnej dražby v zmysle o dobrovoľných

dražbách v znení neskorších predpisov na základe Zmluvy o zriadení záložného práva

k nehnuteľnostiam“, ktorými boli spoluvlastnícke podiely na konkretizovaných

nehnuteľnostiach. Okresný súd Galanta dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho

záujmu na strane sťažovateľa, ale aj z dôvodu, že „konanie dobrovoľnej dražby, ktorej

predmetom by mal byť majetok vo vlastníctve Slovenskej republiky, vylučuje § 18a ods. 1

o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov“. Krajský súd

v Nitre sa s týmto názorom stotožnil, keď dospel k záveru, že „na základe vyhodnotenia

dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti mal súd za preukázané, že žalobe nie je možné

vyhovieť vzhľadom na ustanovenie , o dobrovoľných dražbách,

kde je vyslovené, že nie je možné dražiť, ak konanie dražby vylučuje osobitný predpis,

v tomto prípade sa jedná o zák. o majetku štátu a to konkrétne

o § 18a ods. 1, pretože na majetok štátu v správe správcu uvedeného v § 1 ods. 1 nemožno

uskutočniť výkon rozhodnutia, konkurzné konanie a vyrovnacie konanie podľa osobitných

predpisov...“. Ústavný súd pri poskytovaní ochrany základnému právu sťažovateľa

na súdnu ochranu i jeho právu na spravodlivé súdne konanie dospel k záveru, že „právny

názor, ktorý krajský súd založil na vzťahu

k predovšetkým , ale aj k , nie je podľa názoru

ústavného súdu svojvoľný ani arbitrárny“.

9. Nálezom č. k. -27 zo 17. marca 2011 ústavný súd vyslovil

porušenie práva základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu odvolacími uzneseniami

Krajského súdu v Trenčíne. V nich sa odvolací súd stotožnil s právnymi názormi Okresného

súdu Trenčín konštatujúc, že „nie každý majetok je možné exekúciou postihnúť. Z exekúcie

je vylúčený taký majetok, ktorý vzhľadom na svoj špecifický, zákonom určený charakter

nemôže podliehať režimu exekučného konania. Pokiaľ povinnou osobou je štátna

rozpočtová organizácia vykonávajúca správu majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami

je napojená na štátny rozpočet, exekúciu za použitia § 18a ods. 1 a 2 zákona... o správe

majetku štátu... a § 8 ods. 10 zákona... o rozpočtových pravidlách... nie je prípustné

vykonať.“. Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval tvrdením, že „priznaním absolútnej

exekučnej imunity by sa z legitímnych vlastníckych nárokov ex offo obhajcov, týkajúcich sa

už právoplatne priznaných trov právneho zastúpenia stali práva a nároky bez reálneho

obsahu“. Ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu

ochranu, pretože všeobecné súdy „priznali súdy povinnému subjektu úplnú exekučnoprávnu

imunitu. Túto skutočnosť odôvodnili ustanovením § 18a ods. 1 zákona o správe majetku

štátu a § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách. Všeobecné súdy nevzali do úvahy,

že exekučnoprávna imunita v zmysle už citovaných zákonných ustanovení sa vzťahuje nie

na príslušný subjekt, ale na konkrétny majetok. Zákon v tomto prípade neposkytuje súdom

ako štátnym rozpočtovým organizáciám úplné vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne

uvádzal ako subjekty, proti ktorým je exekúcia absolútne neprípustná. Z exekúcie sú

vylúčené podľa zákona len konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie

majetku, ktorý zo zákona nie je vylúčený z exekúcie.“. Súčasne ústavný súd zdôraznil,

že „je na exekútorovi zvoliť si spôsob exekúcie a až potom je možné zistiť, či tento spôsob

by viedol k postihnutiu majetku (vecí, práv a pohľadávok), ktoré sú podľa príslušných

právnych predpisov vylúčené z exekúcie, a preto vo vzťahu k nim možno exekúciu zastaviť.“.

10. V súvislosti s predmetom konania ústavný súd nemôže opomenúť ani okolnosti

exekúcie majetku štátu v tzv. kauze T., ktoré čiastočne boli aj predmetom rozhodovania

ústavného súdu a ktoré dotvárajú celkový obraz právnej úpravy i na ňu nadväzujúcej

aplikačnej praxe pri postihovaní majetku štátu prostriedkami núteného výkonu rozhodnutí.

V konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. sa ústavný

súd mal možnosť oboznámiť s relevantným skutkovým a právnym pozadím predmetných

sťažností zakladajúcom sa na fakte exekučného konania proti Slovenskej republike

ako povinnej. V tomto exekučnom konaní došlo k exekúcii 110 ks akcií, ktorých majiteľom

bola povinná, pričom každá z akcií mala menovitú hodnotu 1 000 000 Sk. Na základe

mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len

„generálny prokurátor“) Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“; sp. zn.

1 M Obdo 5/05 a sp. zn. ) konštatoval, že akcie, ktorých majiteľom bola

Slovenská republika, nebolo možné exekvovať, pretože z ustanovení

o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení účinnom v rozhodnom čase

a súčasne z ustanovení

o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov

a akciových spoločností v znení účinnom v rozhodnom čase vyplývala nemožnosť predaja

akcií spoločnosti T., a. s., vo vlastníctve Slovenskej republiky, a tým aj ich

neexekvovateľnosť. Predmetné rozhodnutia najvyššieho súdu boli ústavným súdom

označené za porušujúce základné práva sťažovateľa, avšak z dôvodu, že podľa názoru

ústavného súdu je vylúčené, aby zákonnosť priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu

otázku súd v inom konaní (o vydaní poverenia na zvolanie mimoriadneho zasadnutia

valného zhromaždenia akciovej spoločnosti), a to i v prípade, že ide o súd konajúci

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora smerujúcom proti rozhodnutiu vydanému

v inom než preskúmavanom exekučnom konaní. Ústavný súd sa tak k samotnej otázke

exekvovateľnosti majetku štátu meritórne nevyjadril.

11. Z hľadiska využitia porovnateľných zahraničných právnych úprav exekučnej

imunity majetku štátu ústavný súd považuje za účelné poukázať aspoň na niektoré z nich.

11.1 V práve Európskej únie upravuje predmetnú problematiku Zmluva o Európskej

únii zo 7. februára 1992 (ďalej len „Zmluva“), a to svojím Protokolom č. 7 o výsadách

a imunitách Európskej únie, ktorý je podľa čl. 51 Zmluvy jej neoddeliteľnou súčasťou.

Podľa čl. 1 Protokolu č. 7 sú vonkajšie priestory a budovy Únie nedotknuteľné. Sú vyňaté

z domových prehliadok, vymáhania, zabavenia alebo vyvlastnenia. Majetok a aktíva Únie

nemôžu byť predmetom akéhokoľvek správneho alebo súdneho výkonu rozhodnutia

bez povolenia Súdneho dvora.

Súdny dvor Európskej únie pri rozhodovaní o vydávaní povolenia podľa čl. 1

Protokolu č. 7 uvádza, že toto ustanovenie „je zamerané na zabránenie vzniku prekážok

vo fungovaní a nezávislosti Spoločenstiev“ (uznesenie zo 17. júna 1987 vo veci Universe

Tankship v. Komisia, C-1/87 SA, bod 3, uznesenie z 11. apríla 1989 vo veci Générale

de Banque v. Komisia, 1/88 SA, bod 2, uznesenie z 29. mája 2001 vo veci Cotecna

Inspection v. Komisia, C-1/00 SA, bod 9), a stabilne vychádza z názoru, že „fungovaniu

Spoločenstva môžu brániť donucovacie opatrenia, ktoré majú vplyv na financovanie

spoločných politík alebo na uskutočnenie akčných programov stanovených Spoločenstvom“

(uznesenie z 27. marca 2003 vo veci Antippas v. Komisia, C-1/02 SA, bod 15, uznesenie

zo 14. decembra 2004 vo veci Tertir-Terminais de Portugal SA v. Komisia, C-1/04 SA, bod

14).

11.2 V Spolkovej republike Nemecko podľa § 882a ods. 1 civilného procesného

poriadku [Zivilprozessordnung in der Fassung der Bekanntmachung vom 5. Dezember 2005

BGBl. I S. 3202 (2006 I S. 431) (2007 I S. 1781)] naposledy novelizovaného čl. 3 zákona

z 22. decembra 2011 (BGBl. I S. 3044) (ďalej len „ZPO“) nútený výkon rozhodnutia

proti spolku alebo krajine z titulu peňažnej pohľadávky môže začať najskôr štyri týždne

odo dňa, keď veriteľ oznámil svoj úmysel pristúpiť k nútenému výkonu buď orgánu

oprávnenému zastupovať dlžníka, alebo príslušnému ministrovi financií, ak ide o nútený

výkon postihnutím majetku spravovaného iným orgánom. Na požiadanie sa takéto

oznámenie veriteľovi potvrdí. Pokiaľ v takýchto prípadoch nútený výkon uskutočňuje súdny

vykonávateľ, určí ho na návrh veriteľa exekučný súd.

Zároveň podľa odseku 2 toho istého ustanovenia je nútený výkon neprípustný

na veci, ktoré sú nepostrádateľné pre plnenie verejných úloh dlžníka alebo ktorých predaj

odporuje verejnému záujmu. O tom, či uvedené podmienky sú splnené, sa v prípade sporu

rozhodne podľa § 766 (rozhoduje exekučný súd, pozn.). Pred rozhodnutím musí byť

vypočutý príslušný minister.

Nemecká odborná literatúra v súvislosti s predmetnými ustanoveniami zdôrazňuje

fakt, že exekučná nepostihnuteľnosť podľa § 882a ods. 2 ZPO sa vzťahuje len na veci,

teda hmotné predmety (körperliche Gegenstände) v zmysle § 90 Bürgerliches Gesetzbuch,

ktoré sú nevyhnutné na plnenie verejných úloh, a nevzťahuje sa na finančný majetok (Stein,

F. - Jonas, M. - Münzberg, W.: Zivilprozessordnung. Kommentar, Bd. 3, 19. Aufl.,

Tübingen, Mohr Siebeck, 1975, § 882a Anm. IV 1.a), ktorým sú napríklad pohľadávky

na bankových účtoch. Tomuto názoru prisvedčil v rovine obiter dictum aj Spolkový ústavný

súd vo svojom uznesení z 12. apríla 1983 vo veciach 2 BvR 678, 679, 680, 681, 683/81.

Nemecká právna teória totiž rozlišuje verejný majetok na majetok finančný

(Finanzvermögen) a majetok správny (Verwaltungsvermögen), a to podľa toho, či predmety

vlastníctva slúžia bezprostredne účelom výkonu vrchnostenskej kompetencie, alebo

zabezpečujú napĺňanie tohto účelu iba sprostredkovane, teda rozmnožovaním majetku

a dosahovaním výnosov pre verejné rozpočty [Salzwedel, J.: Anstaltsnutzung und Nutzung

öffentlicher Sachen. In: Erichsen, H., - Martens, W. (Hrsg.): Allgemeines Verwaltungsrecht,

9., neubearbeitete Auflage. Walter de Gruyter, Berlin, New York, 1992, s. 538].

11.3 Ústavný súd Českej republiky v len čiastočne súvisiacej veci sp. zn.

konštatoval, že vlastnícke právo ako právo základné je chránené čl. 11 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“). Podľa prvej a druhej vety prvého odseku

uvedeného článku listiny má každý právo vlastniť majetok a vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Z uvedenej ústavnej normy nemožno

žiadnou interpretáciou dovodiť zvýšenú ochranu práv štátu ako vlastníka reprezentovaného

v daňových veciach správcom dane, ktorá by v prípade vyhlásenia konkurzu viedla k jeho

zvýhodneniu a de facto mu priznávala privilegované postavenie oproti ostatným

konkurzným veriteľom.

V Českej republike reguluje právny režim majetku štátu zákon č. 219/2000 Sb.

o majetku České republiky a jejím vystupování v právních vztazích, ktorý v § 43 ods. 2

ustanovuje, že výkon rozhodnutí ukladajúceho štátu zaplatenie peňažnej čiastky možno

viesť na majetok, s ktorým je príslušná hospodáriť (§ 9 a 11) organizačná zložka,

z ktorej činnosti záväzok vznikol alebo ktorej prislúcha hospodáriť s majetkom,

s ktorým záväzok súvisí; to platí obdobne v prípade verejnej dražby. Ak nepostačuje tento

majetok na uspokojenie oprávnenej osoby, možno výkon rozhodnutia vo zvyšnej časti

uskutočniť prikázaním pohľadávky z účtu ministerstva financií. Pritom zákon

č. 218/2000 Sb. rozpočtová pravidla neobsahuje žiadne obmedzenia exekvovateľnosti

majetku štátu.

11.4 V Rakúsku podľa § 15 zákona z 27. mája 1896 o exekučnom a zaisťovacom

konaní (Exekutionsordnung) v znení neskorších predpisov proti obci alebo proti ústavu,

ktorý je výrokom správneho orgánu označený za verejný alebo verejnoprospešný, možno

exekúciu na účely vymáhania peňažných pohľadávok, ak nejde o realizáciu zmluvného

záložného práva, povoliť len vo vzťahu k tým častiam majetku, ktoré sa môžu použiť

na uspokojenie veriteľa bez obmedzenia verejných záujmov chránených dotknutou obcou

alebo . Časti majetku spĺňajúce podmienky podľa predchádzajúcej vety sú

oprávnené určiť štátne správne úrady. Za zmienku v tejto súvislosti stojí, že citované

ustanovenie bolo súčasťou právneho poriadku Československej republiky

až do 31. decembra 1950 [zákon č. 79/1896 r. z. o exekučnom a zaisťovacom konaní

(exekučný poriadok)], pričom Najvyšší súd Československej republiky vo svojom

rozhodnutí z 19. júna 1946 vo veci sp. zn. R II 77/46, hoci len ako obiter dictum, zaujal

jednoznačný postoj, podľa ktorého „exekuce proti veřejným svazkům, k nimž nutno počítati

také stát, může býti vede na jedině podle §§ 15 a 28 ex.ř., jejichž předpoklady musí býti

zachovány“.

11.5 Maďarská právna regulácia obsiahnutá v zákone č. LIII z roku 1994 o súdnom

výkone rozhodnutia (1994. évi LIII. törvény a bíróságivégrehajtásról) zásadne nerozlišuje

medzi exekúciou majetku štátu a exekúciou majetku iných povinných subjektov. Na tomto

prístupe maďarského zákonodarcu nič nezmenil ani zákon č. CVI z roku 2007 o štátnom

majetku (2007. évi CVI. törvény az állami vagyonról).

12. V komparatívnej perspektíve sa osožnou javí i konfrontácia preskúmavanej

právnej úpravy s právnymi režimami iných druhov majetku právnických osôb verejného

práva. Ide predovšetkým o majetok obcí a majetok samosprávnych krajov, ktorých právny

režim rovnako akcentuje prvok ochrany využitia na plnenie verejných cieľov.

12.1 Podľa o majetku

obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“) majetok obce tvoria

nehnuteľné veci a hnuteľné veci vrátane finančných prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné

majetkové práva, ktoré sú vo vlastníctve obce podľa tohto zákona alebo ktoré nadobudne

obec do vlastníctva prechodom z majetku Slovenskej republiky na základe tohto zákona

alebo osobitného predpisu, alebo vlastnou činnosťou.

Podľa § 2b ods. 1 zákona o majetku obcí do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku

Slovenskej republiky veci v správe

a) právnických osôb, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec

podľa osobitných zákonov,

b) zriaďovateľov škôl a školských zariadení bez právnej subjektivity v užívaní týchto

škôl alebo zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec podľa

osobitného zákona,

c) zriaďovateľov zariadení sociálnych služieb bez právnej subjektivity v užívaní

týchto zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného

zákona.

Podľa § 2c zákona o majetku obcí do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku

Slovenskej republiky veci v správe

a) právnických osôb v oblasti zdravotníctva, ku ktorým prechádza zriaďovateľská

funkcia na obec podľa osobitných zákonov,

b) zriaďovateľa zdravotníckych zariadení bez právnej subjektivity v užívaní týchto

zdravotníckych zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec

podľa osobitného zákona.

V § 7a ods. 1 zákona o majetku obcí ukladá obci povinnosť zachovať účelové určenie

majetku, ktorý nadobudla podľa § 2b ods. 1 a § 2c a ktorý ku dňu prechodu majetku

Slovenskej republiky na obec slúži na výchovno-vzdelávací proces v oblasti vzdelávania

a výchovy a činnosti s nimi bezprostredne súvisiace a na zabezpečenie sociálnej pomoci

a zdravotnej starostlivosti.

Podľa § 7a ods. 4 zákona o majetku obcí na majetok vo vlastníctve obce uvedený

v odseku 1 nemožno zriadiť záložné právo ani zabezpečovací prevod práva, uskutočniť

výkon rozhodnutia, konkurzné konanie a vyrovnacie konanie podľa osobitných zákonov.

Zákon o majetku obcí teda exekučnou imunitou zvýhodnil len relatívne úzky okruh

jej majetkovej základne. Konkrétne ide o majetok, ktorý ex lege prešiel z vlastníctva

Slovenskej republiky do vlastníctva obcí a súčasne si zachováva svoje účelové určenie.

12.2 Majetok samosprávnych krajov je v o majetku vyšších

územných celkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku vyšších

územných celkov“) legálne definovaný, obdobne ako to je pri majetku obcí.

Podľa § 3 ods. 1 zákona o majetku vyšších územných celkov do vlastníctva vyššieho

územného celku prechádzajú z majetku štátu veci v správe

a) právnických osôb, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na vyšší územný

celok podľa osobitných predpisov,

b) zriaďovateľov stredísk praktického vyučovania a stredísk odbornej praxe

bez právnej subjektivity v užívaní týchto stredísk, ku ktorým prechádza zriaďovateľská

funkcia podľa osobitného predpisu na vyšší územný celok,

c) zriaďovateľov zariadení sociálnych služieb bez právnej subjektivity v užívaní

týchto zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia podľa osobitného predpisu

na vyšší územný celok.

Podľa § 3a ods. 1 zákona o majetku vyšších územných celkov do vlastníctva

vyššieho územného celku prechádzajú z majetku štátu veci v správe

a) právnických osôb v oblasti sociálnej pomoci, zdravotníctva a školstva, ku ktorým

prechádza zriaďovateľská funkcia na vyšší územný celok podľa osobitných predpisov,

b) zriaďovateľov zariadení sociálnych služieb bez právnej subjektivity v užívaní

týchto zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na vyšší územný celok

podľa osobitného predpisu,

c) zriaďovateľov zdravotníckych zariadení bez právnej subjektivity v užívaní týchto

zdravotníckych zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na vyšší územný

celok podľa osobitného zákona,

d) zriaďovateľov škôl a školských zariadení bez právnej subjektivity v užívaní týchto

škôl alebo zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na vyšší územný celok

podľa osobitného zákona.

Zákon o majetku vyšších územných celkov potom ukladá vyššiemu územnému celku

povinnosť zachovať účelové určenie majetku, ktorý nadobudol podľa § 3 ods. 1 a § 3a tohto

zákona a ktorý ku dňu prechodu majetku štátu na vyšší územný celok slúži na výchovno-

vzdelávací proces v oblasti vzdelávania a výchovy a činnosti s nimi bezprostredne

súvisiace, na zabezpečenie sociálnej pomoci, zdravotnej starostlivosti a kultúrnej činnosti.

Súčasne na tento výsek majetkovej základne vyšších územných celkov nemožno zriadiť

záložné právo ani zabezpečovací prevod práva, uskutočniť výkon rozhodnutia, konkurzné

konanie a vyrovnacie konanie podľa osobitných predpisov (§ 8 ods. 4 zákona o majetku

vyšších územných celkov).

12.3 o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií

a o zmene o Slovenskej

lesníckej komore v znení v znení neskorších predpisov nevylučuje

žiaden majetok verejnoprávnych inštitúcií (napr. Rozhlas a televízia Slovenska, Sociálna

poisťovňa, verejné vysoké školy, Matica Slovenská a pod.) z núteného výkonu rozhodnutia.

IV.

Vlastný meritórny prieskum namietanej exekučnej imunity majetku štátu

A. K namietanému nesúladu s , a

a s čl. 1 dodatkového protokolu

1. Z povahy posudzovaných zákonných noriem a z obsahu argumentácie

navrhovateľa vyplýva, že kľúčové pre ústavný súd bolo posúdiť v poradí ako prvú otázku

ústavnej konformnosti exekučnej imunity vo vzťahu k a

dodatkového protokolu.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú

za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

1.1 Podľa názoru ústavného súdu () Slovenská republika potvrdila svoju

viazanosť dohovorom, ktorý ratifikovala a uverejnila predpísaným spôsobom.

Ak špecifikácia práva alebo slobody zaručenej dohovorom na konkrétnu situáciu vyplýva

z medzinárodného štandardu uplatnenia dohovoru, je ním Slovenská republika viazaná.

Pre stanovenie rozsahu a obsahu určitého základného práva alebo slobody je teda právne

významný aj rozsah a obsah základného práva alebo slobody podľa medzinárodných

dohovorov, ak je nimi Slovenská republika viazaná (, ,

). Ústavu nemožno vyložiť spôsobom porušujúcim medzinárodné záväzky

štátu.

V nadväznosti na to ústavný súd zdôrazňuje svoj už judikovaný právny názor,

podľa ktorého majetok, ktorý je predmetom ochrany zaručenej podľa , zahŕňa

nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty (). To zodpovedá aj judikatúre

ESĽP, podľa ktorého pojem „majetku“ v zmysle dohovoru môže byť „existujúcim

majetkom“ alebo majetkovou hodnotou vrátane pohľadávok, vo vzťahu ku ktorým

sťažovateľ môže argumentovať, že má prinajmenšom legitímnu nádej (očakávanie)

dosiahnuť efektívne užívanie vlastníckeho práva (napr. rozsudok z 12. júla 2001 v konaní

o sťažnosti č. 42527/98 vo veci Knieža Hans-Adam II. Lichtenštajsnký v. Nemecko, § 83).

Ústavný súd Českej republiky v uznesení z 28. júna 2006 vo veci sp. zn.

konštatoval, že čl. 11 ods. 1 listiny (ustanovenie identické s čl. 20 ods. 1

) je chránené vlastnícke právo už konštituované, a teda už existujúce, alebo legitímne

očakávanie (čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu), a nie iba tvrdený majetkový nárok.

Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd uzatvára, že argumentácia

navrhovateľa, podľa ktorej stav vytvorený namietanou konštrukciou právnej úpravy

„zasahuje do práv veriteľov pohľadávok voči štátu na vlastníctvo a užívanie majetku

v zmysle a spôsobuje znevýhodnenie veriteľov

jedného druhu pohľadávok, a to pohľadávok voči štátu pri uplatnení práva na ochranu

vlastníckeho práva (t. j. vymoženie svojich pohľadávok) v porovnaní s... inými veriteľmi.

Na druhej strane zvýhodňuje toto ustanovenie štát pri ochrane jeho vlastníckeho práva,

pretože majetok štátu sa tak bezvýnimočne stáva exekučne takmer nepostihnuteľný.“,

umožňuje označené ustanovenia právnych predpisov vnímať v súvislosti so základným

právom vlastniť majetok i právom na pokojné užívanie majetku v miere zakladajúcej

právomoc ústavného súdu meritórne preskúmať súlad napadnutých ustanovení s čl. 20

ods. 1 i s dodatkového protokolu.

Právna konštrukcia exekučnej imunity majetku vymedzeného spornými zákonnými

ustanoveniami teda obsahovo spadá pod režim i dodatkového

protokolu. Nútený výkon rozhodnutia podľa exekučného práva sa totiž vždy musí

nevyhnutne pojmovo spájať nie iba s tvrdeným majetkovým nárokom, ale v dôsledku

existencie exekučného titulu s už konštituovaným legitímnym očakávaním splnenia

vykonateľne judikovanej pohľadávky veriteľa voči štátu. Aj ESĽP pri rozhodovaní

o subsumpcii peňažných pohľadávok pod čl. 1 dodatkového protokolu naplnenie pojmu

„užívanie majetku“ interpretačne podmieňuje zistením, či pohľadávka je dostatočne uznaná

za vykonateľnú (rozsudok z 9. decembra 1994 o sťažnosti č. 13427/87 vo veci Stran Greek

Refineries and Stratis Andreadis v. Greece; § 59).

1.2 Základné právo vlastniť majetok nie je právom absolútne neobmedziteľným. Už

samotná v počíta s obmedzeniami vlastníckeho práva. Zákonodarca

môže vlastnícke právo zákonom obmedziť z dôvodov ochrany práv druhých a ochrany

všeobecných záujmov, predovšetkým ľudského zdravia, prírody a životného prostredia.

S ohľadom na povinnosť dbať na podstatu a zmysel vlastníckeho práva (čl. 13 ods. 4

) pritom nesmie byť vlastnícke právo takto obmedzené vo väčšej než primeranej

miere (m. m. napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ).

Na podklade záverov uvedených v bode 1 možno konštatovať, že navrhovateľom

napadnuté zákonné ustanovenia obmedzujú základné právo veriteľa štátu vlastniť majetok,

ako aj jeho právo na pokojné užívanie majetku.

1.3 Posúdenie legitimity obmedzenia vlastníckeho práva

Ústavný súd už vyslovil, že prípadná nerovnosť v zákonnom obsahu vlastníckeho

práva by totiž mohla byť ústavne akceptovateľná, avšak iba vtedy, keby bola objektívne

a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny cieľ a keby medzi týmto

cieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval vzťah proporcionality

(napr. ). Rovnaký postoj možno zaujať aj k prípadom obmedzenia

vlastníckeho práva, keďže dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia

každého základného práva alebo slobody je rovnováha verejného a súkromného záujmu

(, , a ). Úlohou ústavného súdu je tak

posúdenie, či legálna konštrukcia tvorená namietanými zákonnými právnymi normami v ich

súhrne legitímne obmedzuje základné právo zaručené i právo podľa čl.

1 dodatkového protokolu. Ak výsledok tohto skúmania je kladný, potom ústavný súd musí

dospieť k jednoznačnému záveru, či zásah zákonodarcu do základného práva vlastniť

majetok a do práva na pokojné užívanie majetku je primeraný.

Legitimitu obmedzenia vlastníckeho práva napadnutými zákonnými ustanoveniami

založili národná rada i vláda na tvrdení o verejnom záujme na zakotvení exekučnej imunity

majetku štátu. Národná rada zdôraznila, že predmetné ustanovenia sú nástrojom presadenia

nimi stelesneného verejného záujmu, vláda prostredníctvom ministerstva spravodlivosti zas

uviedla, že zmyslom napadnutých právnych noriem je „zabezpečiť uspokojovanie potrieb

verejného záujmu, vrátane potreby zabezpečiť riadne fungovanie štátu. Bez dostatku

finančných prostriedkov a materiálnej základne nemôže štát fungovať. Ak by takáto ochrana

neexistovala, realizovaný výkon rozhodnutia by mohol znemožniť výkon funkcií štátu.“.

Ústavný súd sa k vzťahu verejného záujmu a obmedzenia základných práv a slobôd

už vyjadril vo veci sp. zn. , keď zaujal doktrinálny postoj,

podľa ktorého využívanie majetku pre potreby verejného záujmu môže byť dôvodom

na obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj ďalších základných práv alebo slobôd,

uplatňovaním ktorých by tento majetok prestal slúžiť potrebám verejného záujmu. Ak je

totiž verejný záujem ústavným dôvodom na obmedzenie jedného zo základných práv

(t. j. základné právo ako právo individuálneho subjektu sa „podrobilo“ celospoločenskému

záujmu) v situácii, keď sa celospoločenský záujem uplatnil, nie je už možné, aby nad ním

už „prevládol“ iný individuálny záujem predstavovaný uplatnením niektorého z ďalších

základných práv alebo slobôd.

1.3.1 Podľa tento zákon upravuje správu

majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére,

ktorú vykonáva správca majetku štátu, a to

a) štátna rozpočtová organizácia a štátna príspevková organizácia,

b) štátny fond,

c) verejnoprávna inštitúcia, ak na základe zákona spravuje majetok štátu,

d) iná právnická osoba, ak na základe zákona spravuje majetok štátu.

Správa majetku štátu je súhrn oprávnení a povinností správcu k tej časti majetku

štátu, ktorý mu štát zveril do správy ( ). Správca je

oprávnený a povinný majetok štátu užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo

v súvislosti s ním, nakladať s ním podľa tohto zákona, udržiavať ho v riadnom stave,

využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo najmä k jeho

poškodeniu, strate, zneužitiu alebo zmenšeniu ( ).

Z uvedeného je zrejmé, že majetok štátu v správe správcov majetku štátu je zákonom

určený na využívanie na verejnoprospešné a nepodnikateľské úlohy (§ 1 ods. 1 zákona

o správe majetku štátu), a tak jeho právna úprava sleduje verejný záujem.

1.3.2 Podľa § 1 písm. a) zákona o Štátnej pokladnici tento zákon upravuje systém

Štátnej pokladnice. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o Štátnej pokladnici systémom Štátnej

pokladnice sa rozumie sústava činností zabezpečujúcich centralizáciu riadenia verejných

financií. Štátna pokladnica je štátna rozpočtová organizácia, ktorej cieľom je zabezpečiť

realizáciu rozpočtu klienta. Podľa § 2a ods. 1 zákona o Štátnej pokladnici klientom je

a) štátna rozpočtová organizácia,

b) štátna príspevková organizácia,

c) štátny fond,

d) Sociálna poisťovňa,

e) zdravotná poisťovňa,

f) Slovenský pozemkový fond,

g) Fond národného majetku Slovenskej republiky,

h) verejná vysoká škola,

i) vyšší územný celok,

j) právnická osoba, v ktorej je zriadená implementačná agentúra pre programy

financované z prostriedkov Európskej únie, ktorá nie je klientom uvedeným v písmenách a)

až i),

k) Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,

l) subjekt verejnej správy neuvedený v písmenách a) až k) na základe písomnej

dohody so Štátnou pokladnicou po predchádzajúcom písomnom súhlase ministerstva; ak je

týmto subjektom rozpočtová organizácia vyššieho územného celku a príspevková

organizácia vyššieho územného celku, dohodu so Štátnou pokladnicou po predchádzajúcom

písomnom súhlase ministerstva je možné uzavrieť, len ak tomuto súhlasu predchádza

písomný súhlas vyššieho územného celku,

m) štátny podnik, právnická osoba, v ktorej má štát majetkovú účasť, a právnická

osoba zriadená osobitným zákonom, ktoré nie sú klientom uvedeným v písmenách a) až l),

na základe písomnej dohody so Štátnou pokladnicou uzavretou po predchádzajúcom

písomnom súhlase ministerstva.

Podľa § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici prostriedky na účte klienta s výnimkou

klienta uvedeného v § 2a ods. 1 písm. f), g) a m) nepodliehajú výkonu rozhodnutia

odpísaním z účtu.

Zo záznamu rozpravy k návrhu zákona o Štátnej pokladnici predloženého národnou

radou vyplýva, že zmeny, ktoré priniesol zákon o Štátnej pokladnici, „spočívajú najmä

v skvalitnení systému riadenia verejných financií a vo zvýšení transparentnosti všetkých

finančných tokov“.

Citované ustanovenia zákona o Štátnej pokladnici podľa názoru ústavného súdu

vo vzájomnej prepojenosti účelu tohto právneho predpisu (zabezpečenie centralizácie

riadenia verejných financií) s legálnymi definíciami charakterizujúcimi hlavné úlohy Štátnej

pokladnice dokazujú, že exekučná imunita prostriedkov na účtoch konkretizovaných

klientov má za cieľ zabezpečiť využívanie týchto prostriedkov na verejné účely, a tým plniť

požiadavky verejného záujmu.

1.3.3 Prostriedky poskytnuté podľa § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách

tvoria obsahovú súčasť štátneho rozpočtu, ktorý je základnou súčasťou rozpočtu verejnej

správy a zabezpečuje sa ním financovanie hlavných funkcií štátu v príslušnom rozpočtovom

roku (§ 6 ods. 1 zákona o rozpočtových pravidlách).

Prostriedky štátneho rozpočtu i rozpočtu Európskej únie poskytnuté tak, ako to má

na mysli § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách, sú buď transferované rôznorodým

subjektom neštátneho sektora (najčastejšie prijímatelia účelových dotácií, ktorými sú

občianske združenia, neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby

a pod.), ktoré potom v rozsahu majetkového prírastku tvoreného účelovo poskytnutými

prostriedkami sprostredkovane požívajú zákonnú ochranu pred exekúciou aplikáciou § 8

ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách. Ak sú adresátmi týchto prostriedkov subjekty

štátneho sektora, deje sa tak mimo „hlavného toku“ ich financovania (§ 8 ods. 1), a to vždy

s osobitným režimom sledovania dodržania účelu poskytnutia. Na tomto mieste je vhodné

pripomenúť tú časť vyjadrenia ministerstva financií, v ktorom sa uvádza, že „hlavným

zmyslom úpravy (§ 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách, pozn.) je splnenie

základného cieľa, ktorým je užívanie majetku obstaraného v rámci realizácie spoločných

programov Slovenskej republiky a Európskej únie v súlade s jeho účelovým určením.“.

Pritom najčastejšie sú prostriedky podľa § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových

pravidlách poskytované vo forme dotácií. Tie sa poskytujú len na základe osobitného

zákona v rozsahu, spôsobom a za podmienok ním ustanovených alebo ustanovených

podrobnejšie iným všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na jeho vykonanie.

Poskytovateľ dotácie môže ustanovené podmienky podrobnejšie určiť, prípadne môže určiť

ďalšie podmienky, ktorými sa zabezpečí maximálna hospodárnosť a efektívnosť použitia

dotácie. Poskytovateľ dotácie je povinný pri poskytnutí dotácie jednoznačne písomne

vymedziť účel, na ktorý sa dotácia poskytuje (§ 8a ods. 1 zákona o rozpočtových

pravidlách). Dotácia má teda zásadne účelový charakter, ktorý zároveň stelesňuje verejný

záujem dosahovaný jej poskytnutím. Ústavný súd sa z tohto uhla pohľadu stotožňuje

s názorom vlády, podľa ktorého „ak by bol výkon rozhodnutia prípustný, absolútne by sa

tým negoval a popieral zmysel poskytovania cielenej podpory štátu vo forme dotácií, ktoré

majú slúžiť výhradne na určené účely“.

Napĺňanie verejného záujmu peňažnými prostriedkami poskytovanými podľa § 8

ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách potom priamo určuje rovnaký cieľ

aj pri využívaní hnuteľného majetku a nehnuteľného majetku obstaraného z prostriedkov

poskytnutých zo štátneho rozpočtu.

1.3.4 Súhrnne teda ústavný súd konštatuje, že právne režimy zákona o správe

majetku štátu, zákona o Štátnej pokladnici i zákona o rozpočtových pravidlách,

ktorých integrálnou súčasťou je navrhovateľom namietaná exekučná imunita majetku štátu,

sú nástrojmi na dosahovanie verejného záujmu. Možno uzavrieť, že napadnuté ustanovenia

zákonných právnych predpisov sú legitímne z pohľadu dosahovania verejného záujmu,

a teda sú spôsobilým dôvodom obmedzenia základného práva vlastniť majetok i práva

na pokojné užívanie majetku.

Toto konštatovanie platí zhodne pre

v časti týkajúcej sa zákazu výkonu rozhodnutia, § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových

pravidlách a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici, teda o exekučnej imunite ako celku.

1.4 Test proporcionality

Ústavný súd tak musel pristúpiť ku skúmaniu, či obmedzeniami základného práva

vlastniť majetok i práva na pokojné užívanie majetku stelesnenými v namietanej právnej

úprave zákonodarca zachoval spravodlivú rovnováhu medzi potrebami všeobecného záujmu

spoločnosti a požiadavkou ochrany základných práv jednotlivca (rozsudok ESĽP

z 23. septembra 1982 o sťažnosti č. 7151/75; 7152/75 vo veci Sporrong and Lönnroth

v. Sweden, § 69).

Test primeranosti (proporcionality) je štandardne založený na troch fázach. Prvou je

skúmanie hľadiska vhodnosti (Geeignetheit). Ide tu o odpoveď na otázku, či inštitút

obmedzujúci určité základné právo umožňuje dosiahnuť sledovaný cieľ, ktorým môže byť

aj ochrana verejného záujmu. Druhou fázou je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti

či použitia najmenej drastických prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test

of subsidiarity, sufficiently important objective). Má sa na mysli porovnávanie

posudzovaného legislatívneho prostriedku obmedzujúceho základné právo alebo slobodu

s inými opatreniami umožňujúcimi dosiahnutie rovnakého cieľa, avšak nedotýkajúcimi sa

základných práv a slobôd, resp. dotýkajúcimi sa ich v menšej miere (napr. nález Ústavného

súdu Českej republiky vo veci sp. zn. ). Napokon treťou fázou je skúmanie

hľadiska proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit, test of proporcionality

in the strict sense, proporcionate effect, napr. , a pod.).

Cieľom napadnutej právnej úpravy je zabezpečiť, aby majetok, ktorý je jej objektom,

nebol prostredníctvom výkonu rozhodnutia legálne „vyňatý“ z napĺňania verejného záujmu.

Exekúciou by sa totiž dostal do vlastníckej sféry oprávneného (fyzickej osoby alebo

právnickej osoby), ktorý by už nebol povinný zachovať účelové určenie dotknutej

majetkovej podstaty.

1.4.1 Pokiaľ ide o kritérium vhodnosti, ústavný súd konštatuje, že zákonodarcom

zvolené opatrenie je spôsobilé dosiahnuť zamýšľaný cieľ. V situácii, keď vlastník

pohľadávky voči štátu disponuje exekučným titulom a iniciuje začatie exekučného konania,

je exekučná imunita majetku vymedzeného dotknutými ustanoveniami účinnou zábranou

proti definitívnej eliminácii využívania tohto majetku na verejné účely.

1.4.2 K druhému kritériu v procese testovania proporcionality zásahu do základného

práva vlastniť majetok a do práva na pokojné užívanie majetku národná rada uviedla,

že „prijatá právna úprava predstavuje len taký zásah do sféry práv oprávneného, ktoré sú

nevyhnutné a nejde nad rámec tejto nevyhnutnosti. K uvedenému dospela Národná rada

z interpretácie §70 a 71, § 104, § 114 až 115 Exekučného poriadku, tak ako bolo uvedené

skôr, ktoré poskytujú za podmienok ustanovených týmto zákonom exekučnú imunitu určitým

majetkovým hodnotám, ak tie slúžia na určitý špecifický účel - napr. mzdy zamestnancov

povinného a pod. ako aj z poznatkov z aplikačnej praxe.“. Národná rada však neuviedla,

o aké poznatky z aplikačnej praxe ide.

Pri skúmaní druhého kritéria ide v okolnostiach prerokúvaného návrhu navrhovateľa

o odpoveď na otázku, či v podmienkach exekučného konania začatého na účely núteného

vymoženia judikovaného záväzku štátu pozná právny poriadok v súčasnej jeho podobe taký

prostriedok slúžiaci zachovaniu predmetného okruhu majetku na využívanie v prospech

verejného dobra, ktorý by zasahoval do vlastníckeho práva, resp. do práva na pokojné

užívanie majetku oprávneného menej zaťažujúcim spôsobom, prípadne by doň nezasahoval

vôbec. Inými slovami, posúdenie druhého kritéria testu proporcionality si v tomto prípade

vyžaduje jednoznačné zistenie, či by v prípade, ak by namietaná právna konštrukcia

exekučnej imunity v jej platnej a účinnej podobe neexistovala, umožňoval právny stav

de lege lata iný spôsob ochrany majetku štátu pred jeho exekučným odňatím z plnenia

verejných úloh, než je ten, ktorý je predmetom prieskumu v konaní pred ústavným súdom.

V tejto súvislosti hodno poukázať na vyjadrenie vlády, ktorá uviedla, že „ochrane

majetku štátu pred výkonom rozhodnutia... nepodlieha majetok štátu využívaný

v podnikateľskej sfére (v správe štátnych podnikov) a ani vlastný majetok správcu majetku

štátu uvedeného v a ...“. Rovnako tak

ministerstvo financií zdôraznilo, že „z hľadiska možnosti exekúcie majetku štátu môže

do úvahy potenciálne pripadať majetok štátu, ktorý spravujú subjekty podnikateľského

charakteru a ktorý aj reálne nie je využívaný na plnenie verejnoprospešných funkcií štátu,

ale na podnikateľské účely. Ide napríklad o majetok štátu v správe štátnych podnikov

podľa o štátnom podniku v znení neskorších predpisov, majetok

v správe Železníc Slovenskej republiky podľa o Železniciach

Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, majetok štátu poľnohospodárskeho

charakteru podľa ...“.

Hoci obsah citovaných vyjadrení sa na prvý pohľad môže javiť ako súvisiaci

s druhým kritériom testu proporcionality, nie je tomu tak. Ak by totiž ústavný súd

na podklade argumentácie vlády i ministerstva financií pristúpil ku skúmaniu, či v prípade

vykonateľnej pohľadávky voči štátu neexistuje riešenie, ktoré by naplnilo požiadavku

účinnej ochrany základného práva veriteľa vlastniť majetok a súčasne by chránilo majetok

štátu určený na plnenie verejných úloh, a dospel by k záveru, že takéto riešenie existuje

(postihnutie „podnikateľského“ majetku štátu), nijako by sa to nedotklo odôvodnenosti

ochrany majetku štátu využívaného na plnenie verejného záujmu pred exekúciou, a teda by

nebolo spôsobilé vysloviť záver, že ochrana poskytovaná napadnutými ustanoveniami nie je

nevyhnutná. Totiž, aj keby exekučná imunita v jej súčasnej podobe neexistovala, žiadne iné

ustanovenie právneho poriadku súdnemu exekútorovi neprikazuje vylúčiť z exekúcie

„nepodnikateľský“ majetok štátu slúžiaci na plnenie verejných úloh. Preto citované

vyjadrenia vlády i ministerstva financií je potrebné materiálne hodnotiť ako náčrt priestoru

pre ústavne konformný výklad napadnutých ustanovení právnych predpisov, a nie ako

argumentáciu smerujúcu k otázke nevyhnutnosti navrhovateľom kritizovanej exekučnej

imunity majetku štátu.

Vrátiac sa teda k analýze druhého kritéria testu proporcionality ústavný súd

konštatuje, že v prípade začatého exekučného konania (iba vtedy prichádza do úvahy

aplikácia napadnutých zákonných ustanovení) nepozná právny poriadok iné nástroje

na ochranu využitia dotknutého majetku na verejné účely. Takýmto nástrojom by

podľa názoru ústavného súdu mohol byť napríklad príkaz pre súdneho exekútora plynúci

z exekučných predpisov postihovať v exekučnom konaní proti štátu ako povinnému výlučne

jeho majetok slúžiaci na podnikateľské účely. Ten však v právnom stave delege lata nie je

zakotvený a ústavný súd nezistil ani iné právom aprobované možnosti, ako pri zachovaní

preskúmavanej exekučnej imunity zasiahnuť šetrnejšie do vlastníckeho práva veriteľa

vykonateľne judikovanej pohľadávky voči štátu.

Rovnako aj kritériu nevyhnutnosti či skúmanému použitiu najmenej drastických

prostriedkov vyhovela právna úprava exekučnej imunity v rozsahu všetkých troch

napadnutých zákonných noriem.

1.4.3 Ústavný súd tak pristúpil ku skúmaniu tretieho kritéria, ktorým je hľadisko

proporcionality v užšom zmysle slova.

Z metodologického hľadiska vysvetleného v II. časti bode 3 odôvodnenia tohto

nálezu je na tomto mieste potrebné pristúpiť ešte k hlbšej diferenciácii jednotlivých

napadnutých zákonných noriem tvoriacich ucelenú legislatívnu koncepciu exekučnej

imunity.

Normatívny záber § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách nepokrýva

podľa názoru ústavného súdu všetky peňažné prostriedky vynakladané zo štátneho rozpočtu,

hoci by sa to vzhľadom na použitú formuláciu („prostriedky poskytnuté zo štátneho

rozpočtu...“) na prvý pohľad tak mohlo javiť. Na mieste je preto reštriktívny výklad.

Dôvody majú predovšetkým systematické i logické pozadie.

Napriek zaradeniu predmetného ustanovenia v § 8 zákona o rozpočtových pravidlách

označeného ako „Výdavky štátneho rozpočtu“ ústavný súd je toho názoru, že ak by

zámerom § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách bolo postihnutie všetkých

peňažných prostriedkov štátneho rozpočtu slúžiacich na hradenie výdavkov štátneho

rozpočtu uvedených v § 8 ods. 1 až 3 zákona o rozpočtových pravidlách a všetkých

hnuteľných a nehnuteľných vecí obstaraných z takýchto prostriedkov, nebolo by potrebné

zakotvovať exekučnú imunitu majetku štátu v ďalších dvoch napadnutých ustanoveniach

( a zákona o Štátnej pokladnici).

Okrem toho, z hľadiska systematiky normatívny obsah tohto ustanovenia je celkom odlišný

od matérie obsiahnutej v predchádzajúcich odsekoch § 8 zákona o rozpočtových pravidlách,

pretože v skutočnosti vôbec neupravuje výdavky štátneho rozpočtu, ale výlučne len zákaz

exekúcie voči (niektorým) prostriedkom poskytnutým zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu

Európskej únie. Navyše, v prospech zužujúceho výkladu možno použiť aj argumentum ad

absurdum. Výdavkami štátneho rozpočtu sú napríklad aj prostriedky slúžiace na úhradu

platov štátnych zamestnancov (malo by teda tiež ísť „o prostriedky poskytnuté zo štátneho

rozpočtu“). Pri širokom výklade by to znamenalo, že časť majetkovej podstaty fyzickej

osoby tvorená platom štátneho zamestnanca by nebola postihnuteľná prostriedkami

núteného výkonu exekučného titulu znejúceho na tohto štátneho zamestnanca ako na

povinného.

Z uvedeného možno vyvodiť, že prostriedky, ktoré má na mysli § 8 ods. 10 zákona

o rozpočtových pravidlách, sú prostriedky poskytované nielen účelovo, ale aj

na nepravidelnej (mimoriadnej) báze, čo môže v procese vyvažovania v kolízii stojaceho

základného práva podľa (i práva podľa dodatkového protokolu)

a verejného záujmu na ochrane majetku štátu zohrať nezanedbateľnú úlohu.

Z naznačených dôvodov bude potrebné závery testu proporcionality členiť

v intenciách vymedzených rozdielov.

Tretie kritérium štandardného testu proporcionality spočíva vo zvažovaní

empirických, systémových, kontextových i hodnotových argumentov. Empirickým

argumentom možno chápať faktickú závažnosť javu, ktorý je spojený s ochranou určitého

základného práva. Systémový argument znamená zvažovanie zmyslu a zaradenia

dotknutého základného práva či slobody v systéme základných práv a slobôd. Kontextovým

argumentom treba rozumieť ďalšie negatívne dopady obmedzenia jedného základného

práva v dôsledku uprednostnenia verejného záujmu. Hodnotový argument predstavuje

zvažovanie pozitív v kolízii stojaceho základného práva a verejného záujmu vzhľadom

na akceptovanú hierarchiu hodnôt (Holländer, P.: Ústavněprávní argumentace. Praha: Linde

nakladatelství, s. r. o., 2003, s. 22). Všetky uvedené kritériá slúžia porovnávaniu závažnosti

v kolízii stojaceho základného práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku

a verejného záujmu na zachovaní určenia majetku štátu na plnenie verejných úloh a funkcií.

K empirickému argumentu

Pre posúdenie zákonného riešenia preskúmavanej kolízie základného práva vlastniť

majetok a práva na pokojné užívanie majetku je z hľadiska empirického argumentu dôležité

opätovne uviesť, že navrhovateľ nespochybnil samotnú exekučnú imunitu majetku štátu ako

právny inštitút. Sám vo svojom návrhu uvádza, že „existujú rozumné a objektívne dôvody,

v ktorých možno priznať majetku štátu nepostihnuteľnosť exekúciou, teda kedy možno

priznať štátu exekučnú imunitu“. Namieta však jej šírku, ktorá vo svojej podstate znamená,

že veritelia vykonateľne judikovaných pohľadávok voči štátu „sú pri svojom uspokojení

plne závislý od vôle uvedených subjektov ako povinných“.

Exekučná imunita majetku štátu v jej súčasnej podobe je výsledkom postupného

vývoja daného zmenami právnej úpravy tak, ako to bolo popísané v časti III bodoch 3 – 6

odôvodnenia tohto nálezu. Zámer zákonodarcu pri stanovení daného rozsahu exekučnej

imunity majetku štátu teda nemožno identifikovať z dôvodových správ. Národná rada

vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľa zdôrazňovala účelové využívanie majetku štátu

na plnenie verejných úloh, čo však nedáva potrebné odpovede na otázky posudzovanej

existujúcej šírky exekučnej imunity.

O tom, že nebolo zámerom ani samotného zákonodarcu zaviesť ochranu majetku

štátu pred prostriedkami núteného výkonu rozhodnutí v rozsahu súčasnej právnej úpravy,

svedčí samotný vývoj právnej úpravy. Kým spočiatku boli chránené iba prostriedky

poskytované zo štátneho rozpočtu ( ), pretože „v praxi

dochádza k exekúcii peňažných prostriedkov (vrátane dotácií) na účtoch daňových

subjektov uhradených zo štátneho rozpočtu daňovými a súdnymi exekútormi“, neskôr sa

pristúpilo aj k vylúčeniu majetku štátu spadajúceho pod režim zákona o správe majetku

štátu z exekúcie. V tomto prípade už zákonodarca neargumentoval empirickými

poznatkami, ale dosť nezrozumiteľne dôvodil, že „tento majetok štátu majú subjekty

podliehajúce pod režim iba vo svojej správe a nie

vo vlastníctve a preto nemôže byť tento majetok predmetom výkonu rozhodnutia

podľa , Exekučného poriadku“. Nezrozumiteľnosť je daná

tým, že zákonodarca nijak nevysvetlil, prečo by právna skutočnosť správy majetku štátu

mala ipso facto vylučovať možnosť jeho exekúcie. Z konceptu dôvodovej správy k zákonu

č. možno iba vyvodiť, že cieľom bolo chrániť majetok slúžiaci „výlučne

na uspokojovanie verejných záujmov“.

Zaujímavým faktom dokresľujúcim celkový obraz posudzovanej právnej úpravy je

, ktorý ustanovuje výnimku z exekučnej imunity

zakotvenej v odseku 1 toho istého ustanovenia. Podľa § 18a ods. 2 sa totiž ustanovenie

odseku 1 nevzťahuje na výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky odpísaním z účtu

v banke, na ktorý sa vzťahuje osobitný predpis (právna regulácia rozpočtových pravidiel).

V čase nadobudnutia účinnosti celého (1. mája 1999)

predmetná výnimka mala reálnu uplatniteľnosť v právnej praxi, pretože právna regulácia

rozpočtových pravidiel v roku 1999 zakazovala iba exekúciu prostriedkov poskytnutých

zo štátneho rozpočtu. Keďže však správcovia majetku štátu (štátne rozpočtové organizácie,

štátne príspevkové organizácie, štátne fondy) boli oprávnení získavať peňažné prostriedky

aj zo zdrojov odlišných od štátneho rozpočtu a následne ich sústreďovať

na mimorozpočtových účtoch (§ 24 ods. 4, § 36 ods. 1 a § 42 ods. 3 zákona

č. ), prichádzala do úvahy možnosť postihnutia peňažných prostriedkov

na takýchto účtoch výkonom rozhodnutia odpísaním z účtu v banke. Táto možnosť však

na druhej strane už v tom čase bola vylúčená v prípadoch peňažných prostriedkov,

s ktorými hospodárili štátne fondy, keďže tieto neručili za záväzky Slovenskej republiky

(uvedené pravidlo sa uplatňuje dodnes – § 5 ods. 4 zákona o rozpočtových pravidlách).

Aj získavanie peňažných prostriedkov z mimorozpočtových zdrojov a ich

sústreďovanie na mimorozpočtových účtoch umožňuje právna úprava dodnes (§ 22 ods. 4

a § 28 ods. 1 a 2 zákona o rozpočtových pravidlách), zásadnú zmenu v nazeraní

na aplikovateľnosť analyzovaných ustanovení však prinieslo nadobudnutie účinnosti zákona

o Štátnej pokladnici, ktorý s účinnosťou od 1. januára 2003 uložil klientom Štátnej

pokladnice (sú nimi aj správcovia majetku štátu) povinnosť zriaďovať účty výlučne

v Štátnej pokladnici [§ 12 ods. 1 písm. e) zákona o Štátnej pokladnici], pričom prostriedky

na týchto účtoch nepodliehajú výkonu rozhodnutia odpísaním z účtu (spočiatku § 12 ods. 6,

neskôr § 12 ods. 7 zákona o štátnej pokladnici). Ustanovenie § 18a ods. 2 zákona o správe

majetku štátu sa tak v dôsledku neskôr prijatej právnej úpravy (zákona o Štátnej pokladnici)

stalo nerealizovateľným. Navyše, dôvodová správa k návrhu zákona o Štátnej pokladnici

nezaujala k exekučnej imunite prostriedkov na účtoch v Štátnej pokladnici žiaden zásadný

postoj.

Pri skúmaní empirického argumentu ústavný súd neopomína ani skúsenostný faktor

na opačnej strane právneho vzťahu, teda na strane veriteľa, proti ktorému ako dlžník

vystupuje štát. V bodoch 7 – 9 časti III odôvodnenia tohto nálezu už boli identifikované

právno-aplikačné problémy vyplývajúce z exekučnej imunity majetku štátu, ktoré značne

sťažujú majiteľom pohľadávok voči štátu ich uspokojenie v procese exekúcie.

V tejto súvislosti argumentácia vlády uvádzajúca ako príklad možnosti domôcť sa

uspokojenia judikovanej pohľadávky veriteľa štátu exekúciu na majetok štátu v správe

štátnych podnikov podľa o štátnom podniku v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o štátnom podniku“) je nedôvodná. Štátny podnik svoju

podnikateľskú činnosť prevádzkuje samostatne na základe hospodárenia na vlastný účet (§ 2

ods. 1 zákona o štátnom podniku). Súčasne štátny podnik hospodári s vecami

a majetkovými právami zverenými mu pri jeho založení a ďalej s vecami a majetkovými

právami nadobudnutými v priebehu jeho podnikania. Veci, s ktorými podnik hospodári, sú

v štátnom vlastníctve (§ 6 ods. 1 zákona o štátnom podniku). Napokon je účelné zvýrazniť

právny stav, podľa ktorého štátny podnik nezodpovedá za záväzky štátu alebo iných

subjektov (§ 5 ods. 2 zákona o štátnom podniku).

Z citovaných ustanovení zákona o štátnom podniku vyplýva, že hoci štátny podnik

hospodári s majetkom štátu, týmto majetkom nezodpovedá za záväzky štátu. Vykonateľne

judikovaný záväzok štátu teda nemožno vymáhať exekúciou na majetok štátu,

s ktorým hospodári štátny podnik.

Pokiaľ ide o vlastný majetok správcu majetku štátu podľa § 1 ods. 1 písm. c) a d)

(verejnoprávna inštitúcia, ak na základe zákona spravuje

majetok štátu, a iná právnická osoba, ak na základe zákona spravuje majetok štátu),

na ktorý poukázala vo svojom vyjadrení vláda, ústavný súd zdôrazňuje, že právna

skutočnosť zverenia majetku štátu do správy týmto subjektom nezakladá ipso facto ich

ručenie za záväzky štátu vlastným majetkom. Pre takýto záver niet žiadnej opory

v právnych predpisoch. Vlastný majetok uvedených subjektov teda nemožno postihnúť

núteným výkonom exekučného titulu zaväzujúceho štát a majetok štátu v ich správe je

podľa § 18a ods. 1 z výkonu takého exekučného titulu vylúčený. Ani v tejto časti tak

nemožno dať za pravdu argumentácii vlády.

K argumentácii ministerstva financií ústavný súd dodáva, že podľa § 34 ods. 3

o pozemkových úpravách, usporiadaní

pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde

a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o pozemkových úpravách“) poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu,

ako aj podiely spoločnej nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu spravuje Slovenský pozemkový

fond, ktorý nie je zriadený na podnikanie a svoju činnosť vykonáva vo verejnom záujme

(§ 34 ods. 2 zákona o pozemkových úpravách). Slovenský pozemkový fond bol

podľa dôvodovej správy k zákonu o pozemkových úpravách zriadený na komerčné využitie

poľnohospodárskej pôdy vo vlastníctve štátu, pričom však s ňou sám nehospodári,

ale na komerčných princípoch ju má prenajímať či predávať poľnohospodárskym

podnikateľom. Cieľom zákonodarcu pri kreovaní Slovenského pozemkového fondu

a pri úprave spravovania nehnuteľností vo vlastníctve štátu Slovenským pozemkovým

fondom teda zreteľne nebola snaha vyčleniť dotknutý poľnohospodársky majetok

na uspokojovanie záväzkov štátu vzniknutých z činnosti širokého spektra správcov majetku

štátu. Napriek tomu treba zdôrazniť, že zákon o pozemkových úpravách svojou právnou

konštrukciou nevylučuje možnosť postihnúť majetok štátu v správe Slovenského

pozemkového fondu exekúciou. Rovnaký záver platí o majetku štátu, s ktorým hospodária

Železnice Slovenskej republiky podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o Železniciach Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd neopomína skutočnosť, že Slovenská republika zjavne vlastní

aj majetok, ktorý nespadá pod právny režim , zákona o Štátnej

pokladnici ani zákona o rozpočtových pravidlách. Ide predovšetkým o majetok v podobe

akcií ako cenných papierov, veľmi výnimočne aj o obchodné podiely v spoločnostiach

s ručením obmedzeným. V praxi sa však v prípade núteného vymáhania záväzku štátu

výlučne siaha na majetok v správe toho správcu, z ktorého činnosti záväzok vznikol.

Aj keď súčasná právna úprava (na rozdiel od § 43 ods. 2 zákona č. 219/2000 Sb. o majetku

České republiky a jejím vystupování v právních vztazích) takéto pravidlo nezakotvuje, je

v praxi zreteľne rešpektované a ako výraz proporcionality je aj odôvodnené. Menovité

hodnoty akcií, ktorých majiteľom je štát, stoja totiž vo výraznom nepomere k sume

záväzkov, ktoré vznikajú pri činnosti správcov majetku štátu spravujúcich majetok

vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére. Postihnutie jednej akcie štátu v menovitej

hodnote niekoľko miliónov eur z dôvodu judikovaného záväzku štátu znejúceho

na niekoľko desiatok alebo stoviek eur by tak samo osebe bolo výrazom neprimeranosti

v procese núteného výkonu exekučných titulov a bezpochyby by v konečnom dôsledku

poškodilo predovšetkým samotný štát. Navyše, ani exekúcia „podnikateľského“ majetku

štátu nemusí byť v konkrétnom prípade právne jednoduchá, a to predovšetkým s ohľadom

na systém obmedzení vyplývajúcich zo stále účinného a uplatňujúceho sa

Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (už

spomínaná „kauza T.“).

Načrtnutý vývoj právnej úpravy exekučnej imunity majetku štátu podľa názoru

ústavného súdu dokazuje silnú previazanosť právnej úpravy stelesnenej v napadnutých

ustanoveniach, ktorá tak zabezpečuje vskutku účinnú a rozsiahlu ochranu majetku štátu.

Tá je však zjavne skôr výsledkom postupného nedostatočne kontrolovaného vývoja

pri zmenách právnej úpravy, než dôsledkom vedomého a zámerného legislatívneho počinu

zákonodarcu reagujúceho na negatívne praktické skúsenosti vyžadujúce si účinné

normatívne riešenie. Pokiaľ ide o hodnotenie skúseností veriteľov pri vymáhaní ich

pohľadávok voči štátu, možno uzavrieť, že hoci tieto nedokazujú úplnú apriórnu nemožnosť

exekúcie majetku štátu, naznačujú mimoriadnu náročnosť procesu legálneho domáhania sa

ich uspokojenia. Táto náročnosť bezpochyby predovšetkým v prípadoch nižších súm dlhu

štátu môže viesť až k rezignácii veriteľa na vlastnú snahu doviesť uspokojenie svojich

judikovaných nárokov k zdarnému koncu (pozri napr. ). Možno teda

konštatovať, že empirický argument nezdôvodňuje v ústavne akceptovateľnej miere

preskúmavanú exekučnú imunitu upravenú v

a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici.

K systémovému argumentu

Pri analýze systémového argumentu je potrebné zamerať pozornosť na dva tematické

okruhy. V prvom rade ide o pohľad na exekučnú imunitu majetku štátu a následne

aj o význam základného práva vlastniť majetok. Hoci totiž imunita v práve svojou podstatou

predstavuje procesno-právny inštitút (prekážka v konaní), a nie hmotno-právnu exempciu,

bolo by výrazom formalizmu, ak by ústavný súd ignoroval výrazný dopad preskúmavanej

exekučnej imunity na majetkovú sféru dotknutých veriteľov.

i) Podstata imunity štátu je rozpracovaná predovšetkým v rovine

medzinárodnoprávnej, pričom vychádza z uplatňovania zásady par in parem non habet

imperium. Takto sa štátna imunita stáva prejavom suverénnej rovnosti štátov [Caplan, L.

M.: State Immunity, Human Rights, and Jus Cogens: A Critique of the Normative Hierarchy

Theory. The American Journal of International Law, Vol. 97, No. 4 (2003). s. 748].

Absolútne ponímanie štátnej imunity však bolo v angloamerickom i v kontinentálnom

systéme práva prevažne v 20. storočí nahrádzané reštriktívnejšou optikou, ktorej rozvoj

iniciovalo rozlišovanie vrchnostenských aktov štátu na jednej strane (acta iure imperii)

a štátnych úkonov súkromnoprávneho charakteru (acta iure gestionis); (Caban, P.:

Jurisdikční imunity států. Univerzita Karlova - Právnická fakulta, Praha 2007. s. 10).

Z reštriktívneho chápania vychádzajú aj viaceré medzinárodno-právne dokumenty.

Predovšetkým ide o Európsky dohovor o imunite štátov uzatvorený na platforme Rady

Európy 16. mája 1972 v Bazileji zužujúci jurisdikčnú imunitu štátov, súčasne ale vylučujúci

výkon rozhodnutia proti majetku povinného cudzieho štátu, hoci štátu ukladá povinnosť

plniť. Významným je i Dohovor Organizácie spojených národov o jurisdikčných imunitách

štátov a ich majetku prijatý Valným zhromaždením v roku 2004, ktorý v čl. 19

proti majetku jedného štátu v súvislosti s konaním pred súdom iného štátu po vydaní

súdneho rozhodnutia zásadne neumožňuje nariadenie donucovacích opatrení ako napríklad

zhabanie, zabavenie alebo exekúciu. Súčasne však to isté ustanovenie reguluje výnimky

z formulovanej zásady. Zákaz donucovacích opatrení sa neuplatní v prípade výslovného

súhlasu štátu s nariadením predmetných opatrení vyjadreného v medzinárodnej dohode,

v rozhodcovskej dohode, v písomnej zmluve alebo vo vyhlásení pred súdom uskutočnenom

po vzniku sporu vo forme písomného oznámenia. Zákaz vymáhacích opatrení sa taktiež

nepoužije, ak štát majetok, ktorý bol predmetom súdneho konania, vyhradil alebo určil

na uspokojovanie žalovaného nároku, ako aj v prípade, ak bol podaný dôkaz, že majetok

štát používa alebo zamýšľa ho používať výlučne na iné než štátne neobchodné účely, a tento

majetok sa nachádza na území štátu fóra, pričom vymáhacie opatrenia môžu v takom

prípade postihnúť iba majetok, ktorý súvisí s predmetom predchádzajúceho súdneho

konania.

Imunita štátu bola aj predmetom individuálnej rozhodovacej činnosti ESĽP vo veci

Al Adsani v. Spojené kráľovstvo (sťažnosť č. 35763/97), ktorý v rozsudku z 21. novembra

2001 konštatoval, že normy upravujúce štátnu imunitu sú všeobecne uznanými pravidlami

medzinárodného práva, a preto priznanie imunity štátu nemôže byť označené

za neprimerané, a teda v rozpore s kritériom proporcionality (§ 55 a § 56). Predmetný

rozsudok bol prijatý iba väčšinou jedného hlasu. Vo svojom súhlasnom stanovisku sudca

Pellonpää (pripojil sa k nemu sudca Bratza) vyzýval na opatrnosť pri prelamovaní imunity

štátu, a to aj v nadväznosti na ďalší významný princíp medzinárodného práva, ktorým je

imunita verejného majetku štátu. V rozsiahlom disentujúcom stanovisku sudcov Caflischa

a Rozakisa, ku ktorému sa pripojili sudcovia Cabral Baretto, Costa, Vajić a Wildhaber, je

naopak zdôraznené, že žiadna norma upravujúca štátnu imunitu nebola medzinárodným

spoločenstvom nikdy posudzovaná ako imperatívne pravidlo, ale štát má vždy možnosť sa

imunity vzdať. Všetko nasvedčuje tomu, že nejde o pravidlo chrániace verejný poriadok

(ordrepublic) alebo fundamentálne hodnoty, na ktorých je medzinárodné právo verejné

postavené. V ďalšom disentujúcom stanovisku sudca Loucaides uviedol, že imunita štátu

ako právny inštitút nemá dostatočnú právnu silu na to, aby prevážil nad imperatívnymi

normami medzinárodného práva (zákaz mučenia).

Imunita štátu v perspektívne individuálnej právno-aplikačnej činnosti bola tiež

predmetom rozhodovania gréckeho Areios Pagos (najvyšší súd), ktorý 4. mája 2000 potvrdil

prvostupňové súdne rozhodnutie z 30. októbra 1997. Ním bol prefektúre Voiotia i ďalším

navrhovateľom priznaný voči Spolkovej republike Nemecko nárok na odškodnenie

za vraždy a škody na majetku spôsobené počas 2. svetovej vojny nemeckou okupáciou

v obci Distomo. Oba grécke súdy vychádzali okrem iného z právneho názoru, že priznanie

imunity štátu pri úkonoch porušujúcich imperatívne normy medzinárodného práva je

zneužitím práva na imunitu. Grécky štátny orgán (minister spravodlivosti) však po ukončení

predmetného konania neudelil súhlas na výkon rozhodnutia, čo viedlo oprávnených

k podaniu sťažnosti na ESĽP (rozhodnutie o neprípustnosti z 12. decembra 2002 v konaní

o sťažnosti č. 59021/00 vo veci Kalageropoulou a ostatní v. Grécko a Spolková republika

Nemecko), ktorý však zotrval na svojej stabilnej judikatúre z prípadu Al Adsani.

ii) Základné právo vlastniť majetok ako druhý prvok skúmania systémového

argumentu predstavuje štandardnú súčasť ústavného katalógu základných práv a slobôd

demokratických štátov majúcich ambíciu byť aj štátmi právnymi. Ústavný súd už uviedol,

že moderný demokratický štát sa vyznačuje rešpektovaním vlastníckeho práva a princípov

trhového hospodárstva (). V relácii k prerokovávanej veci je pritom okrem

už judikovaného právneho názoru o priamom právnom a výlučnom ovládaní veci

ako o podstate vlastníckeho práva () vhodné podčiarknuť názor,

podľa ktorého v podmienkach sociálneho trhového hospodárstva a demokratického

právneho štátu, ktoré sú jednoznačne proklamované v ústave a ďalej konkretizované

vo viacerých zákonoch, sa zásadne poskytuje slobodná možnosť každému subjektu

nadobúdať vlastnícke právo i ďalšie vecné práva k veciam, ktorých okruh nie je

kvantitatívne a kvalitatívne obmedzený (s výnimkou vecí patriacich podľa

do výlučného vlastníctva Slovenskej republiky). V zásade slobodnú možnosť realizácie už

nadobudnutého vlastníckeho práva zabezpečujúceho právne panstvo nad vecami možno iba

výnimočne obmedziť s ohľadom na existenciu spoločenského záujmu, presnejšie verejného

záujmu (rovnako ).

Formulovaný právny názor ústavného súdu naznačuje možnosť rozšírenia skúmania

podstaty základného práva podľa aj o často pertraktovanú sociálnu

funkciu vlastníctva. Podľa totiž vlastníctvo zaväzuje. Nemožno

ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými

zákonom. Takto vlastnícke právo nadobúda okrem rysov práva osobného aj výrazné rysy

práva sociálneho. Funkcia vlastníctva je teda v zásade koncipovaná nie individualisticky,

ale z hľadiska záujmov občana štátu ako celku (Blahož, J.: Úvaha o podstatě lidských

a občanských práv. Právník, č. 10 – 11, s. 887, Havlan, P.: Veřejné vlastnictví v právu

a společnosti. Praha: C. H. Beck 2008, s. 21).

Spolkový ústavný súd k tomu uviedol, že pri určovaní obsahu a hraníc vlastníckeho

práva má zákonodarca uskutočňovať sociálny model vyplývajúci jednak z garancie

súkromného vlastníctva, no aj z jeho sociálnej väzby (Sozialbindung). Sociálna väzba

zahŕňa príkaz brať ohľad na význam jednotlivého právneho úžitku, ktorý je spojený

s využitím predmetu vlastníctva (uznesenie I. senátu z 23. apríla 1974 vo veciach

č. 1 BvR6/74 a č. 2270/73). Zákonodarca pritom musí rovnocenne vziať do úvahy oba

prvky dialektického vzťahu ústavnoprávne chránenej slobody (nález I. senátu

z 18. decembra 1968 vo veciach č. 1 BvR 638, 673/64 a č. 200, 238, 249/65) a príkazu

sociálne spravodlivého vlastníckeho poriadku, a takto nastoliť spravodlivú rovnováhu

a vyrovnaný vzťah chránených záujmov všetkých zúčastnených (uznesenie I. senátu

z 15. januára 1969 vo veci č. ). Sociálny prvok v základnom práve vlastniť

majetok podčiarkuje, že garancia vlastníctva má prispievať k dosiahnutiu rovnako reálnej

slobody všetkých a nemá chrániť hoci aj sociálne zdôvodňované mocenské pozície založené

na nerovnom rozdelení majetku (Stern, E.: Staatsrecht. 13. neubearbeitete Auflage.

Tübingen: Mohr 1991, s. 257, 258).

Aj keď citované judiciálne postoje nevyplývali z rozhodovacej činnosti týkajúcej sa

priamo majetku štátu, sú v posudzovanom prípade využiteľné, pretože predmetom

prieskumu ústavného súdu je zákonná právna úprava majetku vlastnícky priradeného štátu.

Tá je špecifická tým, že slúži štátu na všeobecne záväznú, vrchnostenskú reguláciu jeho

vlastného majetku. Je síce pravdou, že štát iný reálny nástroj na ovplyvňovanie výkonu

svojho vlastníckeho práva ani nemá (), nič to však nemení na požiadavke,

aby veľmi dôsledne zvažoval výhody, ktoré si ako vlastník sám prostredníctvom právnej

úpravy prizná. Formulovaná požiadavka je osobitne zvýraznená pri právnej regulácii

postavenia majetku štátu v procese núteného výkonu rozhodnutia, ktorý pojmovo

predpokladá poruchový priebeh realizácie konkrétneho právneho vzťahu, v ktorom poruchu

spôsobil práve štát nesplnením právoplatne judikovaného záväzku. Neprimeraným

zvýhodnením vlastnej majetkovo-právnej pozície na úkor právneho statusu vlastníka

majetkovej pohľadávky môže v takom prípade štát narušiť ústavné garancie vlastníctva

individuálnych veriteľov, a tým aj sociálny aspekt vlastníctva. Slobodný rozvoj osobnosti

jednotlivca, ktorý nepochybne zahŕňa aj potenciál širšieho spoločenského úžitku, je totiž

determinovaný celým radom materiálnych dobier realizovaných prevažne prostredníctvom

vlastníckeho práva.

iii) Systémový argument skúmania spravodlivej rovnováhy medzi základným právom

vlastniť majetok a právom na pokojné užívanie majetku na jednej strane a posudzovaným

rozsahom exekučnej imunity majetku štátu v prvom rade poukazuje na zreteľné tendencie

obmedzovania štátnej imunity v medzinárodnoprávnej rovine. O to prísnejšie je potom

podľa názoru ústavného súdu potrebné posudzovať (vnútornú) imunitu chrániacu štát

vo vzťahoch k mocensky podriadeným subjektom tvoriacim jeho osobný substrát, teda

vo vzťahoch, na ktoré sa neuplatňuje už spomenutá zásada par in parem non habet

imperium vyjadrujúca rovnosť štátov ako subjektov medzinárodného práva. Systémový

argument rovnako naznačuje potrebu zohľadnenia šírky dopadu sporného obmedzenia

základného práva vlastniť majetok, ktorá sa neobmedzuje len na individuálnu sféru

dotknutého veriteľa, ale prostredníctvom limitácie uspokojenia jeho majetkovej pohľadávky

vplýva i na kvalitu a kvantitu jeho príspevku k rozvoju spoločenského prostredia ako celku.

Ku kontextovému argumentu

Načrtnutým ponímaním a hodnotením systémový argument plynulo prechádza

do roviny argumentu kontextového. Už samotné neplnenie právoplatne judikovaných

a vykonateľných záväzkov bez ohľadu na charakter subjektov predmetného právneho

vzťahu je v právnom štáte nielen neželaný, ale aj škodlivý jav. Ak k nemu pristúpi právne

odňatie alebo radikálne obmedzenie možnosti veriteľa využiť účinne verejno-mocenské

prostriedky na účel vymoženia pohľadávky, potom negatívny vývoj dotknutého právneho

vzťahu dosahuje kvalitu, ktorá nemôže byť v právnom štáte ospravedlniteľná.

Pritom, ak kontextový argument orientuje pozornosť ústavného súdu na ďalšie

negatívne dopady obmedzenia základného práva v dôsledku uprednostnenia verejného

záujmu, je vhodné poukázať na ďalšie možné dopady nevymožiteľnosti, resp. výrazného

obmedzenia vymožiteľnosti pohľadávky voči štátu. Tie sa orientujú predovšetkým do sféry

hospodárskej, kde v závislosti od sumy poškodenej pohľadávky môžu priamo ovplyvňovať

veriteľove hospodárske aktivity v ich širokom zábere, a tak nepriamo zasiahnuť

aj ekonomický priestor ďalších subjektov práva. Vzhľadom na skutočnosť,

že v posudzovaných okolnostiach je dlžníkom štát, nemožno opomenúť ani mimoprávny

aspekt dôvery subjektov tvoriacich osobný substrát štátu voči nemu samotnému, čo môže

negatívne vplývať na úroveň plnenia verejno-právnych povinností voči štátu (napr. v oblasti

daňovej).

K hodnotovému argumentu

Napokon, pokiaľ ide o hodnotový argument, ústavný súd konštatuje, že v súčasnosti

v spoločnosti všeobecne akceptovaná hierarchia hodnôt nemôže ospravedlniť apriórnu

exekučnú imunitu štátu v takom rozsahu, aký z napadnutej právnej úpravy zakotvenej

v a v zákona o Štátnej pokladnici

kumulatívne vyplýva. Dôvodom je už len samotný právny princíp, podľa ktorého dlžník je

povinný plniť svoj záväzok. Takýto princíp (bezpochyby presahujúci aj rámec predstáv

spoločnosti o podobe právneho poriadku) musí zákonodarca chrániť, a v prípade, ak dlžník

dobrovoľne záväzok neplní, je potrebné veriteľovi poskytnúť účinné právne prostriedky

na uspokojenie jeho základného práva vlastniť majetok. Prezentované hodnotové predstavy

sa znásobujú v prípade, ak je dlžníkom štát, ktorý svojou vrchnostenskou pozíciou úroveň

vymožiteľnosti záväzkov má garantovať. Ak štát svojou normotvorbou sám seba

ako právoplatne a vykonateľne potvrdeného dlžníka zvýhodní do tej miery, že veriteľ

nedisponujúci verejno-právnou vrchnosťou sa vôbec, alebo len s veľkými ťažkosťami môže

domôcť majetku, ktorého nadobudnutie na základe majetkovej pohľadávky dôvodne

očakáva, potom hodnotový systém spoločnosti jednoznačne uprednostní záujem veriteľa

na zachovaní zmyslu a podstaty jeho základného práva vlastniť majetok pred verejným

záujmom na ochrane majetku štátu pred jeho odňatím z napĺňania verejných funkcií.

1.4.4 Nemožnosť docieliť výkon rozhodnutia znamená zásah do práva na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (rozsudok zo 7. mája 2002 v konaní

o sťažnosti č. 59498/00 vo veci Burdov v. Rusko, § 40). Ústavný súd po zhrnutí všetkých

relevantných do úvahy prichádzajúcich aspektov dospel po prieskume napadnutej úpravy

(§ 18a ods. 1 v časti týkajúcej sa výkonu rozhodnutia a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej

pokladnici) k záveru o jej ústavnej neudržateľnosti ako celku.

Ústavný súd uznáva, že štát v pozícii právnickej osoby sui generis (Beran, K.:

Právnické osoby veřejného práva. Linde Praha, a. s., 2006. s. 80 a nasl.) musí disponovať

potrebnou vonkajšou i vnútornou suverenitou, pričom vnútorná suverenita sa

ako zvrchovanosť nad vymedzeným teritoriálnym a osobným substrátom prejavuje práve

vo výkone štátnej moci, teda schopnosti štátu presadiť v rámci svojho územia vlastnú vôľu

vyjadrenú prostredníctvom platného právneho poriadku, a to vrátane prípadného využitia

prostriedkov donútenia (Zoubek, V.: Právověda a státověda. Úvod do právního

a státovědního myšlení. Plzeň: Aleš Čeněk 2010. s. 259). Výkon štátnej moci, ako to

naznačovala národná rada i vláda, predpokladá nevyhnutnú majetkovú základňu, ktorej

účelové určenie je potrebné chrániť. I táto ochrana sa uskutočňuje štátno-mocenskými

prostriedkami, ktoré sú však v právnom štáte limitované ústavným poriadkom (čl. 2 ods. 2

) s jeho integrálnou súčasťou reprezentovanou katalógom základných práv a slobôd.

Bez spochybnenia konceptu zvýšenej miery ochrany majetku štátu pred jeho odňatím

z vlastníckej sféry štátu tak ústavný súd konštatuje, že preskúmavaná ochrana musí byť

primeraná. Je neprípustné, aby subjektom vystupujúcim v právnych vzťahoch so štátom,

ktorých predmetom je majetok, nebolo garantované dostatočne efektívne a účinné

uspokojenie ich majetkových nárokov. V opačnom prípade sa totiž základné právo vlastniť

majetok i právo na pokojné užívanie majetku u týchto subjektov dostáva do pozície

iluzórnosti, a nie reálnosti. Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je adresátom

mocenského pôsobenia štátu a podlieha jeho vrchnostenskému postaveniu, potom

v právnych vzťahoch obsahujúcich povinnosť štátu plniť môže len dúfať, že štát svoju

povinnosť splní dobrovoľne, lebo inak jej právny poriadok nezabezpečí dôvodne očakávaný

majetkový prospech využiteľný v právnom priestore vymedzenom zákonným obsahom

vlastníckeho práva.

Ústavný súd na základe súhrnného zhodnotenia výsledkov skúmania empirického,

systémového, kontextového i hodnotového argumentu dospel k záveru, že koncepcia

namietanej exekučnej imunity majetku štátu stelesnená spoločne v § 18a ods. 1 zákona

o správe majetku štátu a v § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici vymedzuje veriteľovi

štátu mimoriadne úzky priestor na domáhanie sa uspokojenia jeho pohľadávky cestou

núteného výkonu rozhodnutia. Tento priestor v podstate tvorí škála možností pohybujúcich

sa v rozpätí od extrémnej, a tak aj neprimeranej právnej i faktickej náročnosti procesu

vedúceho k uspokojeniu vykonateľne judikovanej pohľadávky, až po jej právnu i faktickú

nevymožiteľnosť. Preto v časti týkajúcej sa

výkonu rozhodnutia ani § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici nevyhovujú tretiemu

kritériu testu proporcionality, v teste neobstáli, a teda sú v rozpore so základným právom

vlastniť majetok i s právom na pokojné užívanie majetku.

1.4.5 Ako ústavný súd opakovane zdôrazňoval, § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových

pravidlách nepochybne tvorí spolu s ďalšími dvomi napadnutými ustanoveniami ucelenú

koncepciu exekučnej imunity štátu. Na druhej strane, popri rozdielnej právnej povahe

subjektov, na ktoré sa môže ochrana pred exekúciou podľa tohto zákonného ustanovenia

vzťahovať (bod IV 1.3.3), nemožno obísť fakt, že na strane oprávneného spravidla

ani nepôjde o pohľadávku voči štátu, ktorá je predmetom exekučného konania.

Ústavný súd taktiež v úvode bodu 1.4.3 tejto časti odôvodnenia vysvetlil a zdôraznil

nepravidelný (mimoriadny) charakter prostriedkov poskytovaných podľa § 8 ods. 10 zákona

o rozpočtových pravidlách, čo oproti ostatným prostriedkom slúžiacim na úhradu výdavkov

štátneho rozpočtu (chráneným iba § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici) znásobuje ich

účelový charakter.

Cieľom § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách je teda zachovanie účelového

určenia majetku v tomto ustanovení vymedzeného, čo vyvoláva aj určité preventívne

účinky, napr. aj proti špekulatívnym postupom prijímateľov poskytnutých prostriedkov,

a to o to viac, že v čase, keď by pri absencii tejto zákonnej ochrany majetku štátu

prichádzala do úvahy jeho exekúcia, spravidla už tento majetok ani nebude v dispozičnej

či majetkovej sfére štátu.

V kontexte posudzovanej ústavnosti § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách

však za rozhodujúci aspekt treba považovať skutočnosť, že prostriedky poskytnuté podľa

predmetného ustanovenia budú tvoriť v subjektoch na strane povinného v zásade iba časť

ich majetku, čo v konečnom dôsledku znamená absenciu príčinnej súvislosti medzi

exekučnou imunitou štátu zakotvenou v tomto ustanovení a prípadnou nevymožiteľnosťou

pohľadávky v exekučnom konaní.

Toto tvrdenie platí aj v prípade, že adresátmi týchto prostriedkov sú subjekty

štátneho sektora, čo však samo osebe dostatočne neodôvodňuje odlišný záver ústavného

súdu vo vzťahu k ústavnosti tohto ustanovenia oproti ostatným dvom napadnutým

zákonným normám, práve naopak, vzniká legitímna otázka, prečo aj toto ustanovenie

nebolo zahrnuté do 1. bodu výroku tohto rozhodnutia, ak sa v praxi (aj keď kvantitatívne

v zúženom rozsahu) uplatňuje aj v prípadoch, keď príjemcom prostriedkov podľa

predmetného ustanovenia a zároveň povinným v exekúcii bude organizácia štátneho

sektora. Ústavný súd pristúpil k tomuto problému v súlade so svojou doktrínou zdržanlivosti

a minimalizácie zásahov do právneho poriadku. V danom prípade ide o situáciu, keď

prevažná časť argumentov odôvodňuje ponechať § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových

pravidlách nedotknutý. Opačný dôvod, t. j. skutočnosť, že v rozsahu subjektov štátneho

sektora sa exekučná imunita štátu zakotvená v tomto ustanovení ničím neodlišuje

od ostatných dvoch napadnutých ustanovení, by mohol viesť k vysloveniu neústavnosti aj

tohto ustanovenia. Takýto výrok by však nevyhnutne negoval zvýšenú potrebu chrániť pred

exekúciou majetok štátu a Európskej únie u všetkých ostatných subjektov, ktoré by jej ako

príjemcovia prostriedkov definovaných v tomto ustanovení museli čeliť. Ústavný súd

pritom nemohol opomenúť, že 1. bod výroku nálezu „uvoľní“ istú časť majetkovej

základne štátu v správe subjektov štátneho sektora (ale čo sa týka druhu komplexne)

na účely núteného výkonu rozhodnutí. Inými slovami, exekúcie vedené v budúcnosti

v týchto prípadoch môžu byť úspešné, aj keď nebudú môcť postihnúť časť majetku týchto

organizácií spadajúceho pod ochranu podľa § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách.

Zachovanie exekučnej imunita štátu zakotvenej v § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových

pravidlách v daných okolnostiach teda nemôže ohroziť vymožiteľnosť exekvovanej

pohľadávky ani v prípadoch, ak povinný je subjektom štátneho sektora.

Hodnotiac súhrnne všetky uvedené faktory ústavný súd konštatuje, že § 8 ods. 10

zákona o rozpočtových pravidlách z hľadiska prvých dvoch krokov testu proporcionality

(vhodnosť a potrebnosť) má minimálne rovnaký, ak nie ešte vyšší stupeň akceptovateľnosti

oproti ostatným napadnutým ustanoveniam, ale na rozdiel od nich toto ustanovenie

v dôsledku posilneného prvku ochrany účelovosti budúceho využitia v ňom vymedzeného

relatívne úzkeho okruhu majetku obstálo aj v teste proporcionality v užšom zmysle. Preto

nebolo potrebné vysloviť jeho nesúlad s ods. a dodatkového protokolu.

2. Podľa Slovenská republiky je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. ...

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach o súlade zákona alebo jeho časti

s viackrát rozhodol, že prijatím zákona porušujúceho ustanovenie národná

rada konala v nesúlade s (, , ,

, , , a ). Princíp právneho

štátu ustanovený je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej

republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným

ustanovením , zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený

. Preto, keďže ústavný súd dospel k záveru o uplatnení zákonodarnej právomoci

národnej rady pri právnej regulácii exekučnej imunity majetku štátu v prípade § 18a ods. 1

a zákona o Štátnej pokladnici v rozpore s

ods. 1 i s (pozri ďalej), vyslovil aj porušenie princípu právneho

štátu plynúceho z .

3. Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území

Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru

a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť

k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno

z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Vo veci sp. zn. ústavný súd uviedol, že ustanovenie

je označované aj ako ustanovenie upravujúce zákaz diskriminácie, a na druhej strane zákaz

zvýhodňovania v konkrétnom základnom práve a slobode každého, komu toto právo náleží.

Záruky univerzálnej rovnosti bez ohľadu na spomínané dôvody prirodzenej nerovnosti majú

svoj teritoriálny rozmer určený územím Slovenskej republiky. Tento základný princíp je

porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou

skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu

a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie ().

Súčasne podľa názoru ústavného súdu je národná rada povinná prijímať také zákony,

ktoré pri uplatňovaní práva na prístup k súdnej ochrane zásadne nikoho nediskriminujú.

Treba však pripustiť, že nie každý rozdiel, ktorý sa vyskytne v zákonoch upravujúcich

výkon práva na súdnu ochranu, musí byť v rozpore s , pretože v určitých

situáciách sa na prvý pohľad diskriminujúca úprava používa na odstránenie

alebo zmiernenie faktickej nerovnosti účastníkov konania (napríklad účastník konajúci

v duševnej poruche, maloleté dieťa). Za diskriminačnú úpravu však možno považovať takú

úpravu prístupu k súdnej ochrane, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným

spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť

legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym

riešením ().

Napadnutý právno-regulačný koncept exekučnej imunity majetku štátu zakotvený

kumulatívne v a zákona o Štátnej

pokladnici identifikovaný ako nesúladný s ústavnými požiadavkami plynúcimi z princípu

právneho štátu ( ), zo základného práva vlastniť majetok (

) i zo základného práva na súdnu ochranu ( ) má podľa názoru

ústavného súdu za následok, že s jednou skupinou adresátov právnych noriem regulujúcich

nútený výkon rozhodnutí (veritelia štátu) sa zaobchádza inak ako s veriteľmi dlžníkov

odlišných od štátu. Inakosť zaobchádzania tkvie v neprimeranom obmedzení a sťažení, ba

až v nemožnosti veriteľov štátu domôcť sa uspokojenia svojich vykonateľne potvrdených

pohľadávok, ak ich štát dobrovoľne neuspokojí. Ako už bolo uvedené a zdôvodnené,

ústavný súd považuje toto znevýhodnenie veriteľov štátu za neprimerané požiadavkám

plynúcim z uvedených článkov , preto dospel k záveru o nesúlade namietanej

koncepcie exekučnej imunity majetku štátu aj s .

B. K namietanému nesúladu s a dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa navrhovateľa „veriteľ, ktorý sa domáha vymoženia svojej právoplatne

priznanej pohľadávky, preto uplatňuje tiež svoje právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46

ods. 1 , ktorému zodpovedá povinnosť súdu a ďalších určených orgánov (súdny

exekútor) nasadiť zákonné prostriedky (ustanovené najmä Exekučným poriadkom)

na vymoženie takej pohľadávky aj proti vôli povinného“. Ďalej navrhovateľ dôvodí,

že napadnuté ustanovenia „spôsobujú, že pohľadávky voči štátu (efektívne) nie sú

vymožiteľné. To však nemožno považovať za legitímny spôsob a rozsah ochrany verejného

záujmu. Pripustiť takýto prostriedok ochrany štátu ako dlžníka (povinného) by totiž

v konečnom dôsledku mohlo viesť k tomu, že by sa legislatívne mohol ľubovoľne rozširovať

rozsah pohľadávok, a tým aj veriteľov, ktorí by nemohlo požiadať o exekučno-právnu

ochranu podľa Exekučného poriadku...“.

Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu

súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa (,

, ). To zodpovedá aj judikatúre ESĽP, podľa ktorej výkon súdneho

rozhodnutia je považovaný za integrálnu súčasť prejednania veci („trial“) z hľadiska čl. 6

ods. 1 dohovoru a právo na výkon rozhodnutia vyplýva z princípu vlády práva. Podľa ESĽP

by totiž právo na spravodlivé súdne konanie bolo iluzórne, ak by vnútroštátny právny

systém umožňoval, aby meritórne a záväzné súdne rozhodnutie zostalo neúčinné na ujmu

jednej zo sporových strán (rozsudok z 19. marca 1997 v konaní o sťažnosti č. 18357/91

vo veci Hornsby v. Grécko, § 40). ESĽP k tomu ďalej uvádza, že omeškanie a brzdenie

(„delay“) výkonu rozhodnutia môže byť v špeciálnych okolnostiach ospravedlniteľné,

nesmie však znehodnocovať a poškodzovať podstatu práva chráneného čl. 6 ods. 1

dohovoru (rozsudok z 28. júla 1999 v konaní o sťažnosti č. 22774/93 vo veci Immobiliare

Saffi v. Taliansko, § 74, ale aj rozsudok vo veci Burdov v. Rusko, § 35).

Dôvody navrhovateľom tvrdeného nesúladu namietanej konštrukcie exekučnej

imunity majetku štátu so základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé

súdne konanie sú v zásade totožné s dôvodmi, na ktorých bola založená argumentácia

na podporu nesúladu existujúceho rozsahu exekučnej imunity majetku štátu s čl. 20 ods. 1

a s dodatkového protokolu. Kým základné právo vlastniť majetok a právo

na pokojné užívanie majetku orientujú právnu ochranu v hmotno-právnej sfére veriteľa

pohľadávky voči štátu, základné právo na súdnu ochranu i právo na spravodlivé súdne

konanie zas majú zabezpečiť procesné garancie reálneho naplnenia práv hmotnej povahy.

Ústavný súd to zreteľne vyjadril názorom, podľa ktorého súčasťou vlastníckeho práva

podľa je tiež požiadavka, aby súdne konanie, ktoré sa týka aj ochrany

tohto základného práva, dôsledne rešpektovalo ústavné princípy právnej istoty, rovnosti

a zákazu diskriminácie ().

Exekučné konanie, v ktorom sú obligatórne aplikované právne normy účinne

znemožňujúce alebo výrazne oslabujúce efektívne uspokojenie vykonateľne prisúdenej

pohľadávky, negarantuje potrebné procesné záruky súdnej ochrany veriteľovho vlastníckeho

práva. Ak v exekučnom konaní exekučný súd dospeje k záveru, že majetok prichádzajúci

do úvahy na účel uspokojenia nie je možné podľa osobitných predpisov prostriedkami

núteného výkonu rozhodnutia postihnúť, je povinný podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného

poriadku exekučné konanie zastaviť. Exekučné konanie, v ktorom veriteľ štátu uplatnil svoj

právoplatne a vykonateľne priznaný nárok, sa tak musí ukončiť procesným rozhodnutím

bez možnosti reálneho vymoženia judikovanej pohľadávky, procesne teda bez meritórneho

ukončenia. Na podklade dôvodov vysvetlených v bode A tejto časti odôvodnenia nálezu

preto ústavný súd dospel k záveru, že exekučná imunita majetku štátu v jej súčasnom

normatívnom koncepte a rozsahu stelesnenom v

a zákona o Štátnej pokladnici nie je v súlade s ani s

ods. 1 dohovoru, čo je v okolnostiach posudzovaného návrhu logický dôsledok ich nesúladu

s i s dodatkového protokolu.

V.

Závery

1. Ústavný súd za ústavne neakceptovateľnú nepovažuje exekučnú imunitu ako takú,

ale jej rozsah a koncept vyplývajúci zo súčasnej právnej úpravy. Verejný záujem

na zachovaní určenia majetku štátu na plnenie jedinečných a nezastupiteľných verejných

úloh štátu je nespochybniteľný, ústavne neudržateľným sa však stáva vo chvíli,

keď charakter a spôsob jeho normatívneho ukotvenia obmedzuje základné práva fyzických

osôb alebo právnických osôb vystupujúcich v právnych vzťahoch so štátom do tej miery,

že tieto základné práva a slobody nemožno primerane užívať, takže sa stávajú iluzórnymi.

2. Podstata konštatovanej neprimeranosti ochrany majetku štátu pred uskutočnením

výkonu rozhodnutia vyplývajúcej z dikcie a

ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici pri ich spoločnom posudzovaní a pôsobení je, že veriteľ

štátu (oprávnený v exekučnom konaní) po zastavení exekúcie súdom (ex offo) práve

z dôvodov tejto reštrikcie stráca účinný právny prostriedok na vynútené vymoženie svojej

pohľadávky.

3. V uvedených intenciách výsledky vlastného meritórneho prieskumu vyústili

do konštatovaní v závere IV. časti odôvodnenia nálezu, ktoré v konečnom dôsledku viedli

ústavný súd k vysloveniu nesúladu § 18a ods. 1 v časti slov „výkon rozhodnutia“ zákona

o správe majetku štátu a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2,

a , dohovoru a dodatkového protokolu

(bod 1 výroku nálezu).

4. Odôvodnenosť takéhoto výroku ústavného súdu je daná tým, že základným

dôvodom, ktorý ústavný súd viedol k záveru o ústavnej neudržateľnosti konceptu exekučnej

imunity majetku štátu v právnom poriadku Slovenskej republiky, je rozsah namietanej

exekučnej imunity (časť IV odôvodnenia nálezu), to však pri súčasnom plnom akceptovaní

primeranej miery ochrany majetku štátu z dôvodu verejného záujmu. Aj preto bude

následne vecou národnej rady ako pozitívneho zákonodarcu, aby na základe ústavného

nesúladu vymedzenej právnej úpravy zvážila tvorbu legálnej platformy pre ochranu majetku

štátu v podobe vyhovujúcej ústavno-právnym kritériám. Pritom inšpiratívne v tomto smere

môžu pôsobiť skúsenosti zahraničných právnych úprav len príkladmo uvedených v časti II

bode 11, ktoré určenie súčastí verejného majetku požívajúcich exekučnú imunitu prenášajú

z normatívnej úrovne do roviny individuálnej, právno-aplikačnej (nemecká a rakúska

právna úprava, právna úprava platná do 31. decembra 1950 v Československej republike,

ako aj právo Európskej únie).

5. Koncept exekučnej imunity stelesnený v troch napadnutých zákonných

ustanoveniach vyplývajúci z analýzy a na základe nej konštatovanej ich vzájomnej

prepojenosti nijako nespochybňuje ich normatívnu nezávislosť a samostatnosť i z hľadiska

legislatívno-technického. Toto viedlo ústavný súd k záveru, že vyslovenie nesúladu

s len u jedného z nich nemusí ipso facto mať za následok ústavný nesúlad ostatných

napadnutých ustanovení.

6. Hodnotiac v súhrne všetky aspekty výsledkov ústavno-súdneho prieskumu vrátane

už vysloveného názoru, že § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách vyhovel testu

proporcionality vo všetkých troch krokoch a posudzovaných kritériách, ústavný súd

konštatuje, že reštrikcia obsiahnutá v tomto ustanovení nemá takú povahu neprimeranosti,

ktorá by v konečnom dôsledku pri jeho aplikácii v exekučnom konaní znamenala stratu

účinných prostriedkov na vymoženie pohľadávok veriteľov. Z týchto dôvodov ústavný súd

návrhu na vyslovenie nesúladu § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách s označenými

článkami , dohovoru a dodatkového protokolu nevyhovel (bod 2 výroku nálezu).

7. Ústavný súd z dôvodov objasnených v bode II.2 nevyhovel návrhu ani v tej časti,

ktorá namieta nesúlad v rozsahu týkajúcom sa

zákazu uskutočnenia konkurzného konania a vyrovnacieho (reštrukturalizačného)

s označenými článkami , dohovoru a dodatkového protokolu (bod 2 výroku nálezu).

VI.

Z dôvodov uvedených v častiach IV a V tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako

to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Podľa dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky stráca § 18a ods. 1 v časti slov „výkon rozhodnutia“ zákona o správe

majetku štátu a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici účinnosť. Ak národná rada

neuvedie tieto ustanovenia do súladu s , strácajú po šiestich mesiacoch

od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012