Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 75 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (86)PL. ÚS 111/2011
PDF · 1.16 MB
No categories available
PL. ÚS 111/2011
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2012 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Milana Ľalíka, Sergeja Kohuta,
Jána Lubyho, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu
Okresného súdu Bratislava I, zastúpeného sudkyňou JUDr. J. G., na začatie konania podľa
čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade čl. I bodu 30 § 18a ods. 1
zákona č. 72/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej
republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 374/1996 Z. z. a ktorým sa dopĺňa zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych
vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, § 8
ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a § 12 ods. 7 zákona
č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
takto
rozhodol:
1. Ustanovenie § 18a ods. 1 v časti slov „výkon rozhodnutia“ zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení zákona
č. 72/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 374/1996 Z. z. a ktorým sa dopĺňa zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov
k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, a § 12 ods. 7
zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov n i e s ú v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2, čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
2. Vo zvyšnej časti návrhu Okresného súdu Bratislava I n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 2. novembra
2010 doručený návrh Okresného súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“
alebo „navrhovateľ“), zastúpeného sudkyňou JUDr. J. G., na začatie konania podľa čl. 125
ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade čl. I bodu 30
§ 18a ods. 1 zákona č. 72/1999 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady
Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 374/1996 Z. z. a ktorým sa dopĺňa zákon č. 229/1991 Zb. o úprave
vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 72/1999 Z. z.“), § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z.
o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“) a § 12 ods. 7
zákona č. 291/2002 Z. z. o Štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o Štátnej pokladnici“) s čl. 1 ods. 1, čl. 12
ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru
(ďalej len „dodatkový protokol“).
1. Ústavný súd dospel pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania
k záveru o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie veci ustanovených v ústave
a v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a preto uznesením č. k. PL. ÚS 111/2011-
11 z 9. novembra 2011 prijal uvedený návrh na ďalšie konanie. Nevyhovel návrhu
na pozastavenie účinnosti napadnutých ustanovení právnych predpisov.
2. Skutkové a právne pozadie prijatého návrhu pramenilo zo skutočnosti,
že 24. januára 2007 okresný súd ako súd exekučný vydal „JUDr. P. B., súdnemu
exekútorovi, poverenie na vykonanie exekúcie č. 5101*023350 na vymoženie pohľadávky
oprávnených voči povinnej – Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, Župné námestie 13, Bratislava priznanej platobným rozkazom Okresného súdu
Martin z 24. augusta 2006, sp. zn. 11 C 219/2005, vykonateľným od 19. septembra 2006,
v celkovej sume 7.674 Sk.
Povinná listom z 3. apríla 2007 oznámila súdnemu exekútorovi, že uhradila
oprávneným sumu 6.463 Sk. Zvyšok vymáhanej sumy zostal neuhradený.“. Exekučné
konanie je na okresnom súde vedené pod sp. zn. 1 Er 1730/2006. Okresný súd predmetné
exekučné konanie uznesením č. k. 1 Er 1730/2006-31 zo 7. decembra 2009 prerušil
až do rozhodnutia ústavného súdu o súlade dotknutých právnych noriem s ústavou
a medzinárodnými zmluvami.
Navrhovateľ je toho názoru, že napadnuté ustanovenia označených právnych
predpisov, ktoré v skutkových okolnostiach ním vedeného exekučného konania právno-
aplikačne prichádzali do úvahy, vo svojom súhrne znamenajú, že „exekúciou nie je
postihnuteľný majetok štátu (teda veci vo vlastníctve Slovenskej republiky vrátane
finančných prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva Slovenskej republiky –
pozri § 2 ods. 1 zákona NR SR č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu), finančné
prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu, ani prostriedky na účtoch vedených v štátnej
pokladnici. Exekúcii teda nepodlieha takmer žiadna majetková hodnota patriaca štátu,
keďže každá majetková hodnota je buď vecou, alebo pohľadávkou, alebo majetkovým
právom (porov. § 118 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.).“.
Okresný súd nespochybnil, že „existujú rozumné a objektívne dôvody,
v ktorých možno priznať majetku štátu nepostihnuteľnosť exekúciou, teda kedy možno
priznať štátu exekučnú imunitu. Takúto exekučnú imunitu napokon zákon NR SR
č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (exekučný poriadok) priznáva
dlžníkom vo vzťahu k určitému majetku (§ 70 a 71, § 104, § 114 až 115 cit. zákona). Táto
exekučná imunita je však objektívne odôvodniteľná napr. sociálnymi záujmami
(nepostihnuteľná časť mzdy), právom na ochranu osobnosti a súkromia (nepostihnuteľnosť
hnuteľných vecí bytostne spätých s osobou povinného) či verejným sociálnym záujmom
(nepostihnuteľné prostriedky na výplatu miezd zamestnancom). V prípade štátu si možno
predstaviť exekučnú imunitu napríklad vo vzťahu k majetku na zabezpečenie obrany
a bezpečnosti štátu, k majetku zahraničných misií, k podielom v strategických podnikoch
a k inému majetku, na ktorého udržaní vo vlastníctve štátu existuje mimoriadny verejný
záujem. Takto vymedzená exekučná imunita by bola nepochybne objektívne a rozumne
odôvodnená a tým ústavne konformná s čl. 12 ods. 2 Ústavy.
Citované ustanovenia § 18a zákona NR SR č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu
v znení neskorších predpisov (doplneného čl. I 30. bodom zákona č. 72/1999 Z. z.), § 12
ods. 7 zákona č. 291/2002 Z. z. o štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov a § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových
pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov však poskytujú štátu (a tiež štátnym rozpočtovým organizáciám, štátnym
príspevkovým organizáciám, štátnym fondom, ako aj niektorým ďalším subjektom) úplnú
alebo čiastočnú exekučnú imunitu. Táto imunita spôsobuje, že voči uvedeným subjektom nie
je možné nútene vykonať, či už v exekúcii alebo súdnym výkonom rozhodnutia, právoplatné
rozhodnutia súdov ani iných štátnych orgánov, teda že veritelia takto priznaných
pohľadávok sú pri svojom uspokojení plne závislý od vôle uvedených subjektov
ako povinných. Tento stav zasahuje do práv veriteľov pohľadávok voči štátu na vlastníctvo
a užívanie majetku v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a spôsobuje
znevýhodnenie veriteľov jedného druhu pohľadávok, a to pohľadávok voči štátu
pri uplatnení práva na ochranu vlastníckeho práva (t. j. vymoženie svojich pohľadávok)
v porovnaní s... inými veriteľmi. Na druhej strane zvýhodňuje toto ustanovenie štát
pri ochrane jeho vlastníckeho práva, pretože majetok štátu sa tak bezvýnimočne stáva
exekučne takmer nepostihnuteľný.“.
Podľa názoru navrhovateľa sú z uvedených dôvodov sporné ustanovenia zákonných
právnych predpisov v rozpore s čl. 20 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy.
Na podklade rovnakej argumentácie navrhovateľ dospel k záveru, že predmetné
zákonné ustanovenia nie sú v súlade ani s čl. 1 dodatkového protokolu, keďže tento «chráni
ako majetok aj pohľadávku prisúdenú právoplatným rozhodnutím súdu, čo je aj tento
prípad; takáto pohľadávka je minimálne „legitímnou nádejou“ na získanie majetku
v peniazoch».
S poukazom na judikatúru ústavného súdu i Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej
len „ESĽP“) okresný súd dôvodí, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu je
aj „právo na prístup k exekučnému konaniu“ a že „veriteľ, ktorý sa domáha vymoženia
svojej právoplatne priznanej pohľadávky, preto uplatňuje tiež svoje právo na súdnu
ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy, ktorému zodpovedá povinnosť súdu a ďalších
určených orgánov (súdny exekútor) nasadiť zákonné podmienky (ustanovené najmä
Exekučným poriadkom) na vymoženie takej pohľadávky aj proti vôli povinného“. V tejto
súvislosti okresný súd ďalej zdôraznil, že podmienky vyňatia určitej majetkovej podstaty
z exekúcie „nesmú byť koncipované tak, aby znamenali pre veriteľa vylúčenie práva na
súdnu ochranu...“.
Z napadnutých ustanovení označených právnych predpisov nevyplýva
podľa okresného súdu „žiadna skutočnosť, ktorá by objektívne a rozumne odôvodnila
rozdiel medzi postavením veriteľa (oprávneného), ktorý má pohľadávku voči štátu
(resp. štátnemu orgánu), a veriteľom (oprávneným), ktorý má inú vykonateľnú pohľadávku.
Tieto ustanovenia však spôsobujú, že pohľadávky voči štátu (efektívne) nie sú vymožiteľné.
To však nemožno považovať za legitímny spôsob a rozsah ochrany verejného záujmu.
Pripustiť takýto prostriedok ochrany štátu ako dlžníka (povinného) by totiž v konečnom
dôsledku mohlo viesť k tomu, že by sa legislatívne mohol ľubovoľne rozširovať rozsah
pohľadávok, a tým aj veriteľov, ktorí by nemohli požiadať o exekučno-právnu ochranu
podľa Exekučného poriadku...“. Napadnuté zákonné právne normy sú tak v rozpore
aj s ustanovením čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 ústavy.
3. Ústavný súd 13. decembra 2011 požiadal podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom
súde Národnú radu Slovenskej republiky (ďalej aj „národná rada“) a vládu Slovenskej
republiky (ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu.
4. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-755/2011 doručenom ústavnému
súdu 17. februára 2012 považovala v prvom rade za potrebné «poukázať na skutočnosť,
že návrh Okresného súdu je podľa nášho názoru vecne nesprávny a pri dogmaticko-
doktrinálnom prístupe z hľadiska jeho prípadnej úspešnosti pred Ústavným súdom
pro futuro, keďže rozhodnutia Ústavného súdu sú právne záväzné ergaomnes, predstavuje
možné aplikačné problémy.
Uvedené spočíva v tom, že Okresný súd navrhuje, aby Ústavný súd rozhodol
o protiústavnosti čl. I 30. bodu, in concreto § 18a ods. 1 novely. V legislatívnej teórii
a praxi, ako aj v právnej teórii, sa považuje za neprípustné novelizovať novelu,
teda ak existuje zákon, ktorý predstavuje samostatnú úpravu určitého okruhu spoločenských
vzťahov, ako je napríklad Trestný zákon, zákon o rodine a pod. tento je možné novelizovať,
no predpokladom existencie noviel (teda novelizujúcich zákonov) je skoršia a trvajúca
existencia zákonov, ktoré nemecká právna a legislatívna teória označuje ako
„stammgesetz“ - kmeňové zákony, teda zákonov, ktoré predstavujú samostatnú úpravu
vymedzeného okruhu spoločenských vzťahov (teda ide o (v budúcnosti potenciálne)
novelizované zákony). Ak sa zákonodarca rozhodne vykonať v „kmeňovom zákone“
legislatívne korekcie prijme novelu, ktorá novelizuje existujúci zákon. Po tom čo sa
novelizujúci zákon stane platným a nadobudne účinnosť dochádza, podľa nášho názoru,
k splynutiu novelizovaného a novelizujúceho zákona, ktoré tak vytvárajú týmto splynutím
staronovú entitu (starú v tom zmysle, že novelou nedotknuté ustanovenia sú aj naďalej
v platnosti a novú v tom zmysle, že sa v závislosti aj od intertemporality novely - od jej
účinnosti, aplikujú novelou upravené ustanovenia novelizovaného zákona). K uvedenému
dochádza nielen v Nemeckej spolkovej republike, ale vo všetkých relevantných právnych
poriadkoch Európy vrátane Slovenskej republiky.
V legislatívnej praxi sa teda vychádza z postulátu, že ak chce zákonodarca upraviť
ustanovenie zákona Z, ktoré bolo novelizované novelou Nl, má pristúpiť k ďalšej novelizácii
zákona Z novelou N2 a nie k novelizácii novelizačného bodu novely Nl novelizačným bodom
novely N2.
Uvedenej argumentácii nasvedčuje aj skutočnosť, že ak dôjde k novelizácii zákona Z
(novelizovaný zákon) novelou Nl (novelizujúci zákon) vzniká staronová entita, ktorá nesie
označenie „zákon Z v znení zákona Nl“, pričom toto schematické vyjadrenie je
legislatívnym a legislatívno-technickým štandardom. Uvedenému nasvedčuje aj prax
uvádzania úplnej citácie zákona, teda jeho názvu spolu s uvedením skrátenej citácie
všetkých jeho noviel, v prípade derogácie alebo abrogácie takéhoto novelizovaného zákona
alebo jeho republikácie, prípadne jeho novelizácie v úvodnej vete príslušného
novelizačného článku.
Nie je vylúčené, že možno nájsť v právnom poriadku aj prípad novelizácie novely, ide
však o exces v legislatíve a v právnom poriadku ako takom, z ktorého nemožno vyvodiť
pravidlo, ale jeho opak.
Na základe uvedeného sa domnievame, že ak by Ústavný súd vyhovel návrhu
Okresného súdu došlo by tak k strate účinnosti novelizačného bodu, ktorý však nemá
svojbytnú existenciu, resp. o jeho svojbytnej existencii sa v teórii vedú diskusie,...
a to aj napriek tomu, že v tomto konkrétnom prípade ide o taký novelizačný bod,
ktorým došlo k vloženiu samostatného ustanovenia do novelizovaného zákona a ktorého
normatívnu existenciu možno nájsť v novelizovanom zákone, ale nie v novelizujúcom
zákone. Z hľadiska, aj nami prezentovaných, názorov právnej doktríny je možné skúmať
ústavnosť novely z hľadiska ústavnosti a zákonnosti jej vzniku a prijatia, teda skúmať
legislatívny proces, ktorého je výsledkom.
Národná rada v tejto súvislosti konštatuje, že novela bola ako vládny návrh zákona
prerokovaná a schválená na 11. schôdzi druhého volebného obdobia 30. marca 1999
uznesením č. 239, následne podpísaná prezidentom republiky a publikovaná v Zbierke
zákonov v súlade s Ústavou, rokovacím poriadkom Národnej rady Slovenskej republiky
a zákonom č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov v znení neskorších predpisov, teda ústavným
a zákonným spôsobom.
Preto sa domnievame, že Okresný súd mal vo svojom návrhu ak, tak napadnúť § 18a
ods. 1 zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej
„ZoSMŠ“), teda tento zákon a nie čl. I 30. bod in concreto § 18a ods. 1 novely o to viac,
že čl. I 30. bod novely inkorporuje do zákona § 18a, ktorý ma dva odseky, preto je aj návrh
Okresného súdu v tejto časti podľa nášho názoru nerealizovateľný, keďže § 18a ods. 2
ZoSMŠ predstavuje vo vzťahu k § 18a ods. 1 ZoSMŠ výnimku, ktorá by, po kladnom
rozhodnutí Ústavného súdu o návrhu Okresného súdu, stratila akúkoľvek normatívnu
relevanciu.
Uvedené, podľa nášho názoru, treba vnímať aj z toho hľadiska, že aj keď v tomto
prípade navrhuje Okresný súd vyhlásiť za protiústavné ustanovenia čl. I 30. bodu novely,
teda § 18a ods. 1 ZoSMS, ktoré aj keď je samo novelou, nebolo doteraz novelizované,
keďže ide o ustanovenie inkorporované novelou, mohlo by sa v budúcnosti stať, že iný
aktívne legitimovaný subjekt, inšpirovaný týmto postupom Okresného súdu, podá návrh
na vyhlásenie za protiústavný novelizačný bod, ktorý by novelizoval ustanovenia, ktoré by
bolo, ale ešte následne novelizované neskoršou novelou, čím by nebolo možné dostatočne
presne rekonštruovať právnu normu a aj by vznikali pochybnosti či by mohlo dôjsť
k zrušeniu takého novelizačného bodu, ktorý bol následne v rámci ním novelizovaného
ustanovenia takpovediac „prenovelizovaný“ následnou novelou, ktorá {materiálne)
deroguje predchádzajúcu novelu opakovanou novelou pôvodne novelizovaného zákona.
Sme preto toho názoru, že Okresný súd mal ak, tak napadnúť protiústavnosť § 18a
ods. 1 zákona a nie čl. I 30. bodu novely. Na základe uvedeného sa domnievame, že Ústavný
súd by nemal vyhovieť návrhu Okresného súdu, a to v celom rozsahu, keďže napadnuté
ustanovenia § 8 ods. 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoRP“)
a § 12 ods. 7 vecne súvisia s problematikou exekučnej imunity Slovenskej republiky.“.
K meritu prerokovávanej veci národná rada uviedla, že „aj keď to Okresný súd
explicitne neuvádza, možno z jeho argumentácie vyvodiť poukaz na akýsi vnútorný rozpor,
kde na jednej strane má štát garantovať vymožiteľnosť práva, v civilnom konaní
reprezentovanú exekučným konaním, no na druhej strane, ak verejnomocenský akt orgánu
verejnej moci (v tomto prípade súdu) smeruje proti samotnému štátu, je neutralizovaný
exekučnou imunitou štátu, ktorú si sám udelil.
Ako správne poznamenal Okresný súd exekučná imunita má svoje opodstatnenie
a to aj v prospech štátu, keďže ten plní mnohé verejnosprávne funkcie, ktoré nesmú byť
paralyzované, inak by vznikli odôvodnené pochybnosti o legitimite takého štátu, ktorý nie je
schopný plniť svoje základné funkcie predstavujúce jeho raison ď être.
Národná rada sa s týmto posledne uvedeným pohľadom Okresného súdu stotožňuje,
no nestotožňuje sa s chápaním rozsahu tejto exekučnej imunity, ktorá je podľa názoru
Okresného súdu neprimerane rozsiahla.
Každý správca majetku štátu disponuje majetkom štátu, tento vzniká z verejných
zdrojov, ktorých prevažná časť je tvorená z daní a poplatkov, ktoré predstavujú príjmovú
časť a hlavný zdroj krytia existencie a fungovania akéhokoľvek štátu neoplývajúceho
enormným prírodným bohatstvom. Tieto zdroje zhmotnené v majetku štátu sú určené
na plnenie jeho funkcií, pričom nie je celkom dobre možné určiť prioritu týchto funkcií,
keďže v rámci štátnej správy, územnej samosprávy a záujmovej samosprávy, teda celkovo
verejnej správy dochádza k realizácii Ústavy ako celku či už uhradením nákladov spätých
s činnosťou napríklad Národnej rady Slovenskej republiky ako zastupiteľského zboru
a imanentného znaku demokratickosti štátu, ale aj s chodom súdov a Ústavného súdu
ako garantov materiálneho právneho štátu. No Okresný súd spája exekučnú imunitu
na prvom mieste s obranou a bezpečnosťou štátu, podielmi v strategických podnikoch,
k majetku zahraničných misií a pod. akoby hodnoty a ciele uvedené v čl. 1 ods. 1 Ústavy,
ktorý vymedzuje Slovenskú republiku ako demokratický a právny štát a pri zohľadnení
systematického výkladu sú tieto hodnoty a ciele uvedené na prvom mieste - v prvom odseku
prvého článku, boli tieto hodnoty a ciele len sekundárnym účelom štátu vo vzťahu
k zmieneným podielom v strategických podnikoch či obrane a bezpečnosti štátu.
No z majetku štátu sú uspokojované aj iné práva a zabezpečované iné slobody ako
napríklad práva kultúrne a sociálne, zabezpečovanie chodu školstva, múzeí, galérií,
divadiel a iných vzdelávacích a kultúrnych ustanovizní ako aj starostlivosťou o kultúrne
dedičstvo (ktorého časť je zapísaná v zozname UNESCO, z čoho vyplývajú pre Slovenskú
republiky určité záväzky, napr. čl. 5 písm. d) Dohovoru o ochrane svetového kultúrneho a
prírodného dedičstva - oznámenie FMZV č. 159/1991 Zb.) ochrana prírody a krajiny. Je
nesporné, že posledné z uvedených funkcií nie sú bazálnymi pre holú existenciu štátu. V
tejto súvislosti však Národná rada považuje za potrebné upozorniť na potrebu definovania
resp. chápania bazálnych funkcií štátu.
V čase mieru je podpora, športu, životného prostredia, kultúry, školstva a iných
pre každodenný život obyvateľov Slovenskej republiky užitočných aspektov života
významná, možno viac ako zabezpečenie obranyschopnosti prostredníctvom výdavkov na
zbrojenie, ktoré majú bazálny charakter a prioritu najmä v čase vojny, prípravy na ňu a
vojnového hospodárstva, prechodu na neho. Uvedené vyplýva aj z dodržiavania príslušných
článkov druhej hlavy Ústavy, kde má štát priznaný status activus& status positivus, teda
pozitívnu povinnosť konať - ingerovať a intervenovať, pričom táto ingerencia a intervencia
ex constitutione nie je mysliteľná v materiálnom právnom štáte, kde sú práva a slobody
reálne vynútiteľné, bez ich pokrytia finančnými prostriedkami štátu.“. Národná rada k tomu
predložila stručný prehľad o rozpočtovaných výdavkoch vybraných rozpočtových kapitol
v období rokov 2009 – 2012. Z prehľadu podľa názoru národnej rady „možno vidieť,
aké percento vynakladá štát zo štátneho rozpočtu na obranu vo vzťahu k výdavkom
na zdravotníctvo, školstvo, prácu a sociálne veci či dopravnú infraštruktúru a výstavbu.
Uvedené čísla zároveň odzrkadľujú, aké aktivity sú z hľadiska rozpočtových výdavkov
prioritami a teda ktoré oblasti štát považuje v čase mieru za významné vo vzťahu
k argumentácii Okresného súdu.
Preto sme toho názoru, že nie je možné takým spôsobom, ako to robí Okresný súd,
vymedziť bazálne funkcie štátu a tým aj majetok štátu na ktorý bude mať exekučnú imunitu,
inak by vykazovala Slovenská republika znaky totalitného režimu s prevalenciou vojensko-
priemyselného komplexu orientovaného prioritne na ťažký priemysel a výrobu zbraní tak,
ako tomu bolo v Sovietskom zväze ku koncu 80. rokov, alebo do súčasnosti je v Severnej
Kórey, keďže iné funkcie štátu - mierové, by mohli byť nielen atrofované,
ale aj paralyzované absenciou exekučnej imunity štátu.
Národná rada sa nedomnieva, že exekučnou imunitou dochádza k akémusi vyňatiu sa
normotvorcu (štátu) spod pôsobnosti vlastného zákona a v naznačenom zmysle postaveniu
sa nad zákon. Uvedené vyplýva aj zo skutočnosti, že samotný Okresný súd vo svojom
návrhu, ktorý opiera o konkrétny prípad, uvádza, že povinná - Slovenská republika
prostredníctvom ministerstva spravodlivosti z dlžnej sumy 7.674,- Sk uhradila 6.463,- Sk. Je
teda zrejmé, že povinná prostredníctvom ministerstva spravodlivosti splnila časť
právoplatným verejnomocenským aktom adjudikovaného právneho nároku oprávnenému.
Keďže z obsahu návrhu nevyplýva, prečo povinná prostredníctvom ministerstva
spravodlivosti neuhradila zmienený nárok v plnej výške, ale len cca 84 %, nemôže sa k tejto
diskrepancii Národná rada vyjadriť. Avšak sme toho názoru, že z postupu ministerstva
spravodlivosti vyplýva, že svojim správaním (či už výslovným alebo komisívnym), aj keď len
čiastočne, ale predsa, povinná rešpektovala právoplatné rozhodnutie súdu a čiastočne
plnila.“.
Svoju argumentáciu národná rada opiera aj o poznatky „z aplikačnej praxe štátnych
orgánov. Ako príklad uvádzame situáciu, keď dôjde ku skončeniu štátnozamestnaneckého
pomeru podľa niektorého zo zákonov upravujúcich služobný pomer štátneho zamestnanca
k štátu. Ak sa takýto (bývalý) štátny zamestnanec obráti na súd a je v rámci správneho
súdnictva úspešný a domôže sa zrušenia rozhodnutia štátneho orgánu o zániku
štátnozamestnaneckého pomeru, čím sa tento obnovuje, vzniká štátnemu orgánu povinnosť
uhradiť úspešnej strane sporu plat, na ktorý jej rozhodnutím súdu v správnom súdnictve
vznikol nárok za čas medzi skončením služobného pomeru na základe súdom zrušeného
rozhodnutia a právoplatným rozhodnutím o zrušení takéhoto rozhodnutia súdom,
keďže rozhodnutie súdu má v tomto prípade účinky ex tunc. V takom prípade príslušný
právny odbor štátneho orgánu zašle kópiu rozhodnutia po jej založení do spisu osobnému
úradu ako aj ekonomickému odboru (konkrétne označenia týchto organizačných zložiek
štátnych orgánov môžu byť v praxi rôzne), je potom vecou ekonomického odboru vykonať
všetky nevyhnutné finančné operácie smerujúce k doplateniu platu, na ktorý vznikne
rozhodnutím súdu štátnemu zamestnancovi nárok. Ide o bežnú aplikačnú prax štátnych
orgánov.
O pravdivosti tohto tvrdenia svedčí aj to, že doposiaľ sa na Ústavný súd neobrátil iný
súd, prípadne iný aktívne legitimovaný subjekt, namietajúci protiústavnosť § 18a ods. 1
ZoSMŠ a ďalších zákonov súvisiacich s exekučnou imunitou štátu. Z uvedeného ďalej
vyplýva, aká je štandardná aplikačná prax, teda aj štandardná interpretácia príslušných
zákonov a ich relevantných ustanovení teda, že štátne orgány zo znenia platných právnych
predpisov, najmä § 18a ods. 1 ZoSMŠ nevyvodili takú právnu normu, ktorá by
odôvodňovala postup, s ktorým sa stretol Okresný súd a štátne orgány rešpektujú
právoplatné rozhodnutia súdov a plnia v nich uložené povinnosti. Obdobne postupovalo
aj ministerstvo spravodlivosti, ktoré plnilo (aj keď len sčasti), preto považujeme inú
interpretáciu za raritnú a ak, tak za výnimku (exces) zo štandardnej interpretácie
a aplikácie § 18a ods. 1 ZoSMŠ. Nami uvedený príklad z aplikačnej praxe ďalej plne
odzrkadľuje postup štátnych orgánov v súlade s nálezom Ústavného súdu PL. ÚS 15/98,
podľa ktorého ak ustanovenie právneho predpisu pripúšťa ústavne konformný
a nonkonformný výklad, je povinnosťou štátneho orgánu zvoliť ústavne konformný výklad.
Sme taktiež toho názoru, že výklad okresného súdu je nesprávny aj z hľadiska
použitia argumentum ad absurdum, ako aj k rozporu pohľadu Okresného súdu na aplikáciu
§ 18a ods. 1 ZoSMŠ z hľadiska argumentumrationelegis, keďže takou interpretáciou k akej
dospel Okresný súd, sa zakladá praxeologický rozpor medzi ochranou majetku štátu ako
verejného majetku určeného na plnenie verejnoprospešných úloh a poskytovanie verejných
statkov, na jednej strane a vymožiteľnosťou práva na strane druhej (táto je však taktiež
zabezpečovaná z verejných prostriedkov a je verejným statkom).“.
Národná rada je toho názoru, «že je možné sa delege lata domôcť rozhodnutím súdu
priznaného právneho nároku, ak dôjde k výkladu nielen jedného ustanovenia jedného
zákona, ale k výkladu a následnej aplikácii Ústavy, ktorá presvetľuje celý právny poriadok,
ktorý teda má byť v jej svetle vykladaný a uplatňovaný (už zmienený nález PL. ÚS 15/98).
Každý štátny orgán je povinný konať len na základe Ústavy a v jej medziach a len v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon a pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov
dodržiavať a zachovávať zmysel Listiny základných práv a slobôd tak, ako to napokon
vyplýva z čl. 2 ods. 2 Ústavy, kde sa má podľa názoru Národnej rady slovo „môže“
interpretovať ako „má“ teda nie ako možnosť, ktorá je vecou voľby, ale ako ústavná
povinnosť a záväzok. Z uvedeného vyplýva, že každý orgán verejnej správy je povinný
rešpektovať zákon, aj keď taký postup môže byť považovaný jeho zamestnancami
a predstaviteľmi individuálne a subjektívne za nevýhodný pre orgán verejnej správy.
Keďže občania prichádzajú do kontaktu so Slovenskou republikou prostredníctvom orgánov
verejnej správy, nesú tieto morálnu a právnu zodpovednosť za dodržiavanie práv
a oprávnených nárokov fyzických a právnických osôb, ktoré uskutočňujú či uplatňujú svoje
individuálne práva (vlastnícke právo nevynímajúc) a slobody.
Ak teda orgán verejnej správy poruší zákon, je možné voči nemu vyvodiť
zodpovednosť prostredníctvom vyvodenia zodpovednosti voči štatutárnemu orgánu takéhoto
orgánu verejnej správy, ktorý svojím podpisom pod individuálnymi právnymi aktmi
príslušného orgánu verejnej správy preberá na seba zodpovednosť za chod tohto orgánu
verejnej správy. Nie je tomu inak ani v prípade akéhokoľvek ministerstva, kde je
štatutárnym orgánom nesúcim právnu a politickú zodpovednosť za jeho chod minister.
Ak minister príjme rozhodnutie, ktorým poruší zákon je možné voči nemu vyvodiť
aj trestnoprávnu zodpovednosť..., ako aj zodpovednosť politickú v podobe jeho demisie
a prostredníctvom opravných prostriedkov a mechanizmov ochrany práva (prokuratúra
a pod.) uplatnených v ustanovených lehotách v záujme právnej istoty, a obnoviť tak panstvo
práva.
Sme preto toho názoru, že exekučná imunita neslúži na „beztrestnosť“
resp. „nepostihnuteľnosť“ štátu za jeho záväzky, ku ktorým bol rozhodnutím súdu
zaviazaný, ale má ochrániť plnenie jeho legitímnych funkcií, pričom existujú nielen
formálne, ale reálne prostriedky, ako sa domôcť súdom priznaného nároku. Uvedená
argumentácia vychádza aj z čl. 1 ods. 1 Ústavy, podľa ktorého je Slovenská republiky
právnym štátom, teda štátom kde je pôvodca právnych noriem nimi sám viazaný a nik, teda
ani štát nestojí nad zákonom.
Národná rada sa domnieva, že návrh Okresného súdu je motivovaný prílišným
súdnym formalizmom pri výklade a aplikácii právnych noriem (konkrétne § 18a ods. 1
ZoSMŠ, § 8 ods. 10 ZoRP, § 12 ods. 7 ZoŠP) v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu
napr. IV. ÚS 192/08 alebo IV. ÚS 110/2009.».
Za nedôvodnú považuje národná rada aj námietku navrhovateľa,
podľa ktorej vznikajú uplatňovaním napadnutých ustanovení právnych predpisov dve
skupiny veriteľov, pričom tá z nich, ktorá je tvorená veriteľmi štátu, je diskriminovaná.
Podľa národnej rady „štát plní, ako bolo naznačené, mnohé úlohy a funkcie, ktoré sú
nezastupiteľné a zďaleka nejde len o zabezpečenie obrany a bezpečnosti štátu,
pričom prípadné pôsobenie neštátnych subjektov súkromného alebo tretieho sektoru
nemožno považovať za dostatočné či ekvivalentné úlohe štátu, keďže štát v týchto oblastiach
presadzuje verejný záujem, ktorý z povahy veci nemôže byť zverený iným subjektom
prioritne sledujúcim súkromný záujem a presadenie ktorého je niekedy potrebné vynútiť
štátnou mocou, čo nemožno zveriť ani tretiemu sektoru pre jeho demokratický deficit,
napr. ochrana prírody, ako aj už zmienená starostlivosť o kultúrne dedičstvo a mnohé iné.
Z uvedeného vyplýva, že v tomto prípade nejde o neprimerané zvýhodnenie jedného dlžníka
voči inému dlžníkovi, pričom obaja plnia rovnaké funkcie (ako tomu bolo napríklad
pri exekučnej imunite štátnych nemocníc oproti súkromným nemocniciam). Štát plní
funkcie, ktoré nemôže a v niektorých prípadoch by ani nemal plniť nik iný.
Napokon, sám navrhovateľ poukazuje v časti III. svojho návrhu na existenciu
exekučnej imunity v § 70 a 71, § 104, § 114 až 115 Exekučného poriadku. Z uvedených
ustanovení vyplýva, že zákonodarca zohľadnil pri určení rozsahu exekúcie hľadiská
morálne ako aj rozumné a vyňal spod exekúcie napríklad prostriedky určené na mzdy
resp. platy zamestnancom ako aj tie majetkové hodnoty, ktoré slúžia na podnikanie (tieto sa
neexekvujú prioritne, ak je iný majetok exekvovaného). Na základe argumentum
per analogiam, rationelegis a argumentum ad absurdum možno dospieť k interpretácii,
že príslušné ustanovenia Exekučného poriadku sa primerane vzťahujú aj na štátny orgán
(prostredníctvom § 18a ZoSMŠ), keďže ten síce nepodniká, ale disponuje s vecami, ktoré sú
vo vlastníctve štátu, ktoré slúžia na plnenie úloh štátu probonopublico. Teda plnia takú
funkciu akú výrobné prostriedky podnikateľa, ktoré slúžia na podnikanie čo je zmyslom
podnikateľskej činnosti. Keďže v prevažnej miere, ak nie výlučne, má štát len majetkové
hodnoty, ktoré sú určené na plnenie jeho úloh a to aj v prípade, ak ide o umelecké predmety
alebo napríklad zlato tieto nevlastní štát v rámci uspokojovania svojich túžob po luxuse tak,
ako je tomu u subjektov súkromného práva, ale na plnenie verejných funkcií, akými je
napríklad ochrana kultúrneho dedičstva a umožnenie jeho sprístupnenia verejnosti
a v prípade spomenutého zlata ako prostriedok monetárnej politiky. Exekučná imunita
v § 18a ods. 1 ZoSMŠ ako aj v ďalších napadnutých ustanoveniach zákonov je
preto len dôsledným premietnutím kautel Exekučného poriadku, bez ktorých by bolo možné
hovoriť o medzere v práve v zmysle medzery v právnom poriadku.“.
V relácii ku konkurznej imunite, ktorá taktiež vyplýva z ustanovenia § 18a ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení
zákona č. 72/1999 Z. z. (ďalej len „zákon o správe majetku štátu“), národná rada
s poukazom na relevantné ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o konkurze“) zdôraznila, že „štát a iné subjekty disponujúce okrem iného s verejnými
prostriedkami disponujú aj konkurznou imunitou. Pričom z hľadiska dikcie § 1 ZoKR
vyplýva, okrem iného, že účelom zákona je umožniť uspokojenie veriteľov úpadcu
speňažením jeho majetku. Z dikcie § 11 ods. 3 ZoKR vyplýva, že predpokladom začatia
konkurzu je pluralita splatných, ale neuhradených záväzkov a pluralita veriteľov. Naproti
tomu Exekučný poriadok upravuje otázku núteného výkonu rozhodnutia aj za predpokladu
existencie len jedného nesplneného právneho nároku čo i len jednému veriteľovi. Základný
rozdiel teda spočíva v kvantite. Považujeme za vhodné dodať, že obdobnú úpravu obsahuje
aj právna úprava v Českej republike..., nejde teda o slovenské špecifikum. Je teda podľa
nášho názoru ústavne konformné, ak sa poskytne štátu imunita pred jedným veriteľom, ak
sa poskytuje imunita pred viacerými veriteľmi.
Okresný súd sa pri svojej úvahe o podaní návrhu na Ústavný súd, podľa nášho
názoru nedostatočne zaoberal interpretáciou § 18a ods. 1 ZoSMŠ vo vzťahu k možnej
eventualite, že ak by tohto ustanovenia nebolo, mohol by byť ktorýkoľvek štátny orgán
postihnutý exekúciou, ktorá by sa mohla dotknúť finančných prostriedkov na platy štátnych
zamestnancov v štátnom orgáne pracujúcich (pričom podľa Exekučného poriadku finančné
prostriedky povinného určené na výplatu miezd zamestnancov povinného nepodliehajú
exekúcii za podmienok podľa § 104 Exekučného poriadku) ako aj prevádzkového kapitálu
štátneho orgánu, ako sú počítače, tlačiarne či kancelársky nábytok. Ak by k tomu došlo
štátny orgán by nemohol plniť svoje funkcie, na ktoré je zo zákona povinný a musel by čeliť
oprávneným podaniam fyzických a právnických osôb na súdy pre porušenie ich práv,
ktoré si nemožno uplatniť inak ako prostredníctvom štátneho orgánu, napríklad
pri vydávaní živnostenských oprávnení, rôznych licencií a koncesií, prípadne osvedčení
ako aj správnych rozhodnutí. Naproti tomu je však štát prostredníctvom konkurznej imunity
chránený proti konkurzu, ak by mal viacero neuhradených splatných záväzkov
voči viacerým veriteľom. Exekučná imunita je preto podľa nášho názoru konzekventným
premietnutím imunity poskytnutej štátu vo vzťahu ku konkurzu.“.
Národná rada poukázala i na rozhodnutie ústavného súdu vo veci sp. zn.
PL. ÚS 11/96 definujúce verejný záujem ako akceptovaný dôvod obmedzenia základných
práv a slobôd. Napokon národná rada konštatovala, že napadnuté ustanovenia nepôsobia
retroaktívne a vyhovujú aj testu proporcionality, pretože „pokiaľ ide o požiadavku
vhodnosti právnej úpravy z hľadiska jednak dosiahnutia sledovaného účelu zvoleným
spôsobom, je Národná rada toho názoru, že ústavne konformným spôsobom využila svoju
zákonodarnú právomoc a prijala takú právnu úpravu ktorou dosiahla sledovaný cieľ -
zabezpečiť fungovanie štátu - verejnej správy teda správy vecí verejných zverenej
orgánovom verejnej správy. Pokiaľ ide o požiadavku vytvorenia právnej normy takým
spôsobom, a tak dôkladne, aby bola spôsobilá dosiahnuť identifikovaný cieľ, sme toho
názoru, že aj táto podmienka je splnená.
Pokiaľ ide o druhé kritérium spočívajúce v nevyhnutnosti, sme toho názoru,
že prijatá právna úprava predstavuje len taký zásah do sféry práv oprávneného, ktoré sú
nevyhnutné a nejde nad rámec tejto nevyhnutnosti. K uvedenému dospela Národná rada
z interpretácie §70 a 71, § 104, § 114 až 115 Exekučného poriadku, tak ako bolo uvedené
skôr, ktoré poskytujú za podmienok ustanovených týmto zákonom exekučnú imunitu určitým
majetkovým hodnotám, ak tie slúžia na určitý špecifický účel - napr. mzdy zamestnancov
povinného a pod. ako aj z poznatkov z aplikačnej praxe.
Napokon, pokiaľ ide o posledné kritérium - kritérium proporcionality v užšom
zmysle, je Národná rada toho názoru, že napadnuté ustanovenia zákonov sú primerané
vo vzťahu k nimi sledovanému cieľu a teda príslušné legislatívne opatrenia síce obmedzujú
základné práva alebo slobody, no svojimi negatívnymi dôsledkami nepresahujú pozitíva
stelesnené v presadení verejného záujmu nimi sledovaného, keďže ako bolo vyložené,
exekučná imunita pri ústavne konformnom výklade, ktorý sa v aplikačnej praxi aj uplatňuje
nevedie k vyňatiu štátu spod vlastných zákonov a postaveniu sa nad ne.“.
Národná rada navrhuje nevyhovieť návrhu navrhovateľa a netrvá na ústnom
pojednávaní.
5. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo spravodlivosti“) vo svojom stanovisku č. 11078/2012/150 doručenom
ústavnému súdu 20. februára 2011 uviedla, že zmyslom napadnutých ustanovení právnych
predpisov je „zabezpečiť uspokojovanie potrieb verejného záujmu, vrátane potreby
zabezpečiť riadne fungovanie štátu. Bez dostatku finančných prostriedkov a materiálnej
základne nemôže štát fungovať. Ak by takáto ochrana neexistovala, realizovaný výkon
rozhodnutia by mohol znemožniť výkon funkcií štátu. Postavenie štátu ako právnickej osoby
v občianskoprávnych vzťahoch, preto nesmie ohroziť jeho funkčnosť v rámci jeho
postavenia ako právnej organizácie zvrchovanej politickej moci spoločnosti na určitom
území, a teda ako formy organizácie ľudskej spoločnosti.“.
Vo vzťahu k § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu vláda uviedla, že toto
ustanovenie „je potrebné posudzovať v kontexte § 1 ods. 1, § 2 ods. 2 a § 3 ods. 1 a 2
zákona o správe majetku štátu“. Z nich vyplýva, že „vlastníkom majetku štátu je... výlučne
štát. Správu tohto majetku vykonáva štátom určený správca majetku štátu, ktorý s ním
nakladá v rozsahu práv vlastníka (Slovenskej republiky). Správca je oprávnený a povinný
vykonávať vlastnícke práva štátu len v medziach zákona. Štát určuje spôsob nakladania
so svojím vlastníckym právom len prostredníctvom zákonov. Štát ani iný reálny nástroj
na ovplyvnenie výkonu svojho vlastníckeho práva prostredníctvom správcov majetku štátu
nemá (nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 28/00).
Majetok štátu neslúži správcovi na zabezpečovanie jeho vlastných potrieb, ako je to
v prípade majetku súkromných osôb, ale prioritne je tento majetok nadobúdaný a využívaný
na účely, ktoré súvisia so zabezpečovaním a plnením úloh, ktoré správcovi zveril štát.
Ak by sme pripustili možnosť výkonu exekúcie na majetok štátu, v skutočnosti by
exekúcia reálne postihla majetok iného subjektu (podľa § 21 Občianskeho zákonníka
v občianskoprávnych vzťahoch je štát právnickou osobou), než dlžníka. Správcu majetku
štátu si nemožno totiž zamieňať s osobou vlastníka, ktorým je Slovenská republika. Správca
majetku štátu, ako už bolo vyjadrené, koná v mene štátu, ale samostatne a na vlastnú
zodpovednosť.“. Tento názor potvrdzuje podľa vlády aj rozhodnutie ústavného súdu vo veci
sp. zn. PL. ÚS 11/96.
Oprávnenia a povinnosti štátu ako vlastníka majetku plynúce zo zákona
č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky
zákonník“) podľa názoru vlády «dokazujú, že vlastnícke právo Slovenskej republiky má
rovnaký zákonný obsah ako vlastnícke právo každého iného vlastníka. Rovnako ako majetok
iného vlastníka možno majetok štátu vyvlastniť alebo vlastnícke právo štátu obmedziť.
Zákonom možno vymedziť, že určitý majetok môže byť len vo vlastníctve štátu alebo len
vo vlastníctve určených osôb, ak ide o majetok nevyhnutný na plnenie potrieb spoločnosti,
rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu (§ 125 ods. 2 Občianskeho zákonníka
v spojení s čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).
Článok 4 Ústavy Slovenskej republiky definuje niektoré objekty výlučného vlastníctva
štátu ako je nerastné bohatstvo, jaskyne, podzemné vody, prírodné liečivé zdroje a vodné
toky. Tento výpočet nie je konečný, pretože podľa čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
možno zákonom určiť ďalšie objekty vlastníctva, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu.
V zásade možno konštatovať, že ide o majetok, ktorý je významný pre spoločnosť,
napr. z dôvodu ochrany prírody, životného prostredia, zabezpečovania potrieb spoločnosti,
rozvoja národného hospodárstva a verejného záujmu.
Majetok taxatívne vymenovaný v čl. 4 Ústavy Slovenskej republiky nemožno previesť
na inú osobu, a to ani na základe osobitného zákona (zákonným prechodom). Majetok,
ktorý na základe čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je vo vlastníctve zákonom
určenej osoby (nemusí ísť len o štát), nemožno previesť na inú osobu, okrem tej, ktorej také
právo zákon priznáva. Ústava Slovenskej republiky neposkytuje ochranu len pred jedným
spôsobom zmeny vlastníctva (napr. predajom), ale pred akýmkoľvek spôsobom zmeny
vlastníctva. Preto nie je možné zmeniť vlastníctvo majetku uvedeného v čl. 4 a majetku
ustanoveného zákonom podľa čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky ani v dôsledku
exekučného konania. Tento majetok je podľa Ústavy Slovenskej republiky „nedotknuteľný“.
V súlade s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je možné vo verejnom záujme
vyvlastniť alebo obmedziť vlastnícke právo.
Vychádzajúc zo znenia čl. 4 alebo čl. 20 ods. 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,
Ústava Slovenskej republiky osobitne rozoznáva majetok, ktorý slúži verejným potrebám.
Ústava Slovenskej republiky z titulu verejného záujmu umožňuje obmedziť výber subjektov
vlastníctva (čl. 4 a čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) alebo naopak umožňuje
na základe rozhodnutia príslušného orgánu, v medziach zákona, zmeniť doterajšie
vlastníctvo. Z uvedeného vyplýva, že verejný záujem je ústavne konformný dôvod
obmedzenia základného práva jednotlivca podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Spôsob ochrany majetku štátu využívaného na verejnoprospešné a nepodnikateľské
účely je však zákonom o správe majetku štátu založený na tom, že tento majetok (definovaný
v § 2 ods. 1 zákona o správe majetku štátu) nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia,
konkurzným a vyrovnacím (od 01.01.2006 reštrukturalizačným) konaním. Aj Ústavný súd
Slovenskej republiky sa kladne postavil k možnosti samostatne si zvoliť opatrenia,
ktoré majú za cieľ zabezpečiť využívanie majetku pre potreby verejného záujmu (viď nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 11/96).
Pre úplnosť uvádzame, že ochrane majetku štátu pred výkonom rozhodnutia,
konkurzným a reštrukturalizačným (do 01.01.2006 vyrovnacím) konaním podľa § 18a ods. 1
zákona o správe majetku štátu nepodlieha majetok štátu využívaný v podnikateľskej sfére
(v správe štátnych podnikov) a ani vlastný majetok správcu majetku štátu uvedeného v § 1
ods. 1 písm. c) a d) zákona o správe majetku štátu, pokiaľ nejde o majetok podľa čl. 20
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, alebo ak osobitné predpisy (napr. Exekučný poriadok)
nevyňali úplne alebo čiastočne jeho majetok z predmetu výkonu rozhodnutia. Ochrana
majetku štátu využívaného vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére podľa zákona
o správe majetku štátu sa preto nevzťahuje na celý majetok štátu.
Zdôrazňujeme, že § 18a zákona o správe majetku štátu nezbavuje povinného
zodpovednosti uhradiť záväzok. Táto právna úprava len vylučuje uspokojenie pohľadávky
veriteľa z majetku štátu využívaného na verejnoprospešné a nepodnikateľské účely výkonom
rozhodnutia, alebo konkurzným a reštrukturalizačným (do 01.01.2006 vyrovnacím)
konaním.
Ústavný súd Slovenskej republiky skúmal povahu zvýhodnenia štátu dotknutého 18a
ods. 1 zákona o správe majetku štátu vo väzbe na uplatňovanie základných práv a slobôd
zaručených Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je
Slovenská republika viazaná. Jeho závery jednoznačne potvrdzujú, že zakotvením
namietanej ochrany štátu (majetku štátu) v dotknutých právnych predpisoch nedošlo
k porušeniu Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská
republika viazaná (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 11/96).».
Pokiaľ ide o § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách, vláda uvádza, že toto
ustanovenie okrem iného „zakotvuje ochranu prostriedkov štátneho rozpočtu pred výkonom
rozhodnutia. Takáto úprava ochrany prostriedkov štátneho rozpočtu, má za cieľ ochrániť
plnenie hlavných a základných funkcií štátu, a to vnútorných (napr. ochrana práv a slobôd
občanov vrátane ochrany ich života, zdravia a bezpečnosti, ochrana súkromného
a verejného majetku, ochrana verejného poriadku, podpora rozvoja školstva, vzdelania,
vedy a kultúry, ochrana prírody a kultúrnych pamiatok a pod.), vonkajších (zabezpečovanie
hospodárskej apolitickej spolupráce sinými štátmi a medzinárodnými organizáciami,
obrana pred agresiou a vonkajšia bezpečnosť štátu), ako aj zákonodarných, súdnych
alebo výkonných funkcií.
Bez zabezpečenia plnenia výkonu týchto funkcií nemôže štát vôbec existovať. Jedným
z predpokladov fungovania štátu je zdrojové krytie a dostatok finančných prostriedkov
pre bezproblémový chod štátu.
Postavenie štátu ako právnickej osoby v občianskoprávnych vzťahoch preto nesmie
ohroziť činnosť štátu v rámci jeho postavenia ako právnej organizácie zvrchovanej
politickej moci spoločnosti na určitom území, a teda ako formy organizácie ľudskej
spoločnosti. A práve štátny rozpočet, ako strednodobý ekonomický nástroj finančnej politiky
štátu, slúži na zabezpečenie plnenia všetkých funkcií štátu, cez rozpočtovanie potrebného
objemu finančných prostriedkov v jednotlivých kapitolách štátneho rozpočtu, ktoré ich
musia používať len v súlade s ich presne ustanoveným účelovým určením, upraveným
priamo v zákone o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok. Ak by bolo možné
uskutočniť výkon rozhodnutia na prostriedky štátneho rozpočtu, ich exekúcia by bola
priamo v rozpore so zákonom o štátnom rozpočte na príslušný rozpočtový rok,
ktorý explicitne ustanovuje, aký objem finančných prostriedkov a na aké konkrétne účely sa
v danom rozpočtovom roku môže použiť.
Porušenie ustanovení zákona o rozpočtových pravidlách, hospodárenie a nakladanie
s prostriedkami štátneho rozpočtu v rozpore so základnými pravidlami rozpočtového
hospodárenia môže mať za následok naplnenie skutkovej podstaty porušenia finančnej
disciplíny a z toho vyplývajúce sankcie, ktoré v prípade porušenia finančnej disciplíny
pri nakladaní s prostriedkami štátneho rozpočtu ukladá a vymáha príslušná správa
finančnej kontroly. Nie je teda správne vykladať si právnu úpravu § 8 ods. 10 zákona
o rozpočtových pravidlách ako neodôvodnene výhodnú pre štát, keďže, berúc do úvahy
právnu úpravu zákona o rozpočtových pravidlách ako celok, možno konštatovať,
že hospodárenie s prostriedkami štátneho rozpočtu má striktné pravidlá, ktorých nesplnenie
je v taxatívne vymedzených prípadoch pri naplnení skutkovej podstaty porušenia finančnej
disciplíny aj finančne postihované. Dôsledkom neplnenia záväzkov štátnej rozpočtovej
organizácie alebo štátnej príspevkovej organizácie a z toho vyplývajúceho narastania
napr. úrokov z omeškania, môže byť sankcia uložená príslušným orgánom, v danom prípade
prichádza do úvahy pokuta za nesplnenie povinností vyplývajúcich so zákona (povinnosť
zachovávať pri používaní verejných prostriedkov hospodárnosť, efektívnosť a účinnosť ich
použitia).
Ďalšia úroveň ochrany prostriedkov štátneho rozpočtu smeruje navonok, t. j. ak sú
prostriedky štátneho rozpočtu poskytované ako dotácie iným fyzickým a právnických
osobám. Dotácie sa poskytujú vždy na podporu určitej vymedzenej oblasti. Poskytovanie
dotácií a celý dotačný mechanizmus, od administrácie až po reálnu implementáciu
jednotlivých projektov, je explicitne upravený v právnych predpisoch. Najväčší dôraz pri
používaní finančných prostriedkov sa prikladá zachovaniu účelu použitia prostriedkov,
ktorý je presne vymedzený, a to väčšinou v zmluvách o poskytnutí dotácie uzatvorených
s príjemcami. Tieto zmluvy upravujú aj presné podmienky použitia týchto prostriedkov,
spôsob zúčtovania, vrátenia nepoužitých prostriedkov a pod. Účelom ochrany prostriedkov
štátneho rozpočtu je v danom prípade zabrániť tomu, aby tieto prostriedky boli predmetom
výkonu rozhodnutia v rámci exekučného konania v prípade insolvencie príjemcu. Ak by bol
výkon rozhodnutia prípustný, absolútne by sa tým negoval a popieral zmysel poskytovania
cielenej podpory štátu vo forme dotácií, ktoré majú slúžiť výhradne na určené účely. Navyše
by sa uspokojenie záväzkov realizovalo z verejných prostriedkov, ktorých použitie na iný
účel je explicitným porušením zákona o rozpočtových pravidlách. Takéto konanie má
za následok nielen vrátenie poskytnutých prostriedkov do štátneho rozpočtu, ale úhradou
záväzku príjemcu dotácie (napr. exekúciou) vznikne nový (ešte vyšší) jeho záväzok
voči štátnemu rozpočtu.“.
Aj pri prostriedkoch poskytnutých z rozpočtu Európskej únie je podľa názoru vlády
«legitímny cieľ ochrany týchto finančných prostriedkov... v zásade rovnaký ako cieľ
ochrany prostriedkov štátneho rozpočtu poskytovaných ako dotácia iným subjektom.
Postavenie Slovenskej republiky, ako člena Európskej únie a prijímateľa pomoci
poskytovanej z fondov Európskej únie, je viazané sekundárnou legislatívou Európskej únie.
Európska únia kladie veľký dôraz na ochranu prostriedkov, ktoré jednotlivým krajinám
zo svojho rozpočtu vo veľkých objemoch poskytuje, čo vyplýva nielen z právne záväzných
aktov Európskej únie v tejto oblasti, ale aj z medzinárodných zmlúv, ku ktorým Slovenskej
republika pristúpila (napr. Dohovor vyhotovený na základe článku K. 3 Zmluvy o Európskej
únii o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev). Nevyhnutná úroveň ochrany
je čiastočne premietnutá aj v nemožnosti postihnúť výkonom rozhodnutia prostriedky
na financovanie spoločných programov Slovenskej republiky a Európskej únie. Podľa
platnej legislatívy je neprípustné, aby mohli byť takéto prostriedky v rámci núteného výkonu
rozhodnutia na prijímateľa predmetom exekúcie. Neexistencia takejto úpravy by výrazne
skomplikovala postavenie Slovenskej republiky v Európskej únii a znemožnila reálne
čerpanie finančných prostriedkov rámci fondov Európskej únie, čo by bolo v rozpore
s verejnými záujmom. Týmto spôsobom štát zabezpečuje, aby prostriedky poskytované
na realizáciu jednotlivých projektov nemohli byť nútene „zhabané“, a teda de facto použité
na iný účel. Špecifický prístup k prostriedkom Európskej únie reflektuje celá legislatívna
úprava, napr. v trestnoprávnej rovine skutková podstata Poškodzovania finančných
záujmov Európskych spoločenstiev (§ 261 až § 263 Trestného zákona).
Slovenská republika pristúpením k Európskej únii prijala záväzok podľa čl. 280
Zmluvy o Európskom spoločenstve bojovať proti podvodom a iným nelegálnym aktivitám,
ktoré poškodzujú finančné záujmy ES na strane príjmov všeobecného rozpočtu ES
a na strane výdavkov všeobecného rozpočtu ES, a to prijímaním takých opatrení,
ktoré zabezpečia ochranu finančných záujmov ES rovnako dôsledne ako v prípade vlastných
finančných záujmov. Nariadenie Rady (ES) č. 2988/1995 o ochrane finančných záujmov
Európskych spoločenstiev pritom definuje jednotnú úpravu pre kontroly a správne
opatrenia a sankcie, ktoré sa týkajú protiprávneho konania s ohľadom na právo ES a
nariadenie Komisie (ES) č. 1681/1994 o nezrovnalostiach a získavaní neoprávnene
vyplatených prostriedkov späť v súvislosti s financovaním štrukturálnych politík a o
organizácii informačného systému v tejto oblasti v znení neskorších predpisov upravuje
oblasť ochrany finančných záujmov ES na strane výdavkov všeobecného rozpočtu ES do
štrukturálnej politiky na základe vecne príslušných nariadení ES. Nariadenie Komisie (ES)
č. 1083/2006 v znení neskorších predpisov v tejto súvislosti definuje nezrovnalosť ako
akékoľvek porušenie ustanovení práva Spoločenstva, ktoré vyplýva z konania alebo
opomenutia hospodárskeho subjektu, dôsledkom čoho je alebo by bolo poškodenie
všeobecného rozpočtu Európskej únie zaťažením všeobecného rozpočtu neoprávnenou
výdavkovou položkou.
Realizácia spoločných programov SR a Európskej únie je prísne posudzovaná
zo strany kontrolných orgánov EK, ktoré v prípade zistenia závažných nedostatkov môžu
uplatniť viaceré mechanizmy na nápravu, a to od finančných opráv, cez žiadosť o vrátenie
prostriedkov a krátenie finančných prostriedkov na iných programoch, až po úplné zrušenie
pomoci.
Z vyššie uvedených dôvodov je napadnutá právna úprava ochrany prostriedkov
nevyhnutná pre plynulé zabezpečenie realizácie spoločných programov SR a Európskej
únie.».
Rovnako aj ochrana hnuteľného majetku a nehnuteľného majetku obstaraného
z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie podľa § 8
ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách patrí podľa názoru vlády „medzi legislatívne
opatrenia na zabezpečenie využívania majetku výlučne pre potreby verejného záujmu. ...
Legitímny a odôvodniteľný cieľ ochrany vyplýva, obdobne ako v prípade prostriedkov
Európskej únie a prostriedkov štátneho rozpočtu určených na financovanie spoločných
programov Slovenskej republiky a Európskej únie, z postavenia SR ako prijímateľa
finančných prostriedkov Európskej únie. Podľa pravidiel Európskej únie sa majetok
obstaraný v rámci realizácie spoločných programov musí počas piatich rokov používať
výlučne v súlade s vymedzeným účelom.
Výnimku v tejto súvislosti tvorí majetok obstaraný z prostriedkov Európskej únie
a štátneho rozpočtu, ktorý je explicitne uvedený v zmluve uzatvorenej s prijímateľom.
Konečný príjemca prostriedkov štátneho rozpočtu a štrukturálnych fondov realizuje
rôznorodé projekty, pričom finančné prostriedky sa mu prevažne poskytujú ako úhrada
oprávnených výdavkov po ich preukázanom vynaložení. Aby bolo možné zabezpečiť
počiatočné financovanie týchto projektov, je konečnému príjemcovi pomoci vo väčšine
prípadov poskytnutý úver z banky. Zároveň medzi bankou a štátom musí byť uzatvorená
zmluva o spolupráci pri vzájomnej výmene informácií. Banka je povinná pri poskytnutí
úveru dodržať minimálne kritéria predpísané Národnou bankou Slovenska vo väzbe
na potencionálne riziká úpadku konečného príjemcu, a teda nemôže poskytnúť
nezabezpečený alebo dostatočne nezabezpečený úver. Tým, že z výkonu rozhodnutia sú
vylúčené prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie a zároveň
i majetok obstaraný z týchto prostriedkov, nie je možné úver banky zabezpečiť
zabezpečovacím prevodom práva - postúpením pohľadávky konečného príjemcu voči štátu.
Zriadenie záložného práva je možné na majetok konečného príjemcu obstaraný
z prostriedkov štátneho rozpočtu a rozpočtu Európskej únie, jeho vykonateľnosť by však
bola obmedzená, keďže banka ako záložný veriteľ by sa mohla zo zálohu uspokojiť len
dobrovoľnou dražbou. Pre banky bolo takéto zabezpečenie ich pohľadávky nepostačujúce,
ale bez finančných prostriedkov poskytnutých financujúcou bankou ako úver konečnému
príjemcovi by nebolo možné projekty realizovať. Preto nie je z výkonu rozhodnutia vylúčený
majetok obstaraný zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie vo vlastníctve
konečného príjemcu, o ktorom tak ustanovuje zmluva uzatvorená s konečným prijímateľom.
Takáto právna úprava umožňuje naplno využiť čerpanie finančných prostriedkov
zo štrukturálnych fondov na realizáciu projektov, čo je spoločensky prospešné,
keďže dosiahnutie tohto cieľa sa nedalo zabezpečiť iným vyhovujúcim riešením.“.
K napadnutému § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici vláda uviedla, že „Štátna
pokladnica v súčasnosti zabezpečuje úplnú administráciu príjmových, výdavkových
a ostatných účtov klientov - subjektov verejnej správy, vykonáva tuzemský platobný styk
a zabezpečuje zahraničný platobný styk, agreguje predpísané výkazy od jednotlivých
organizácií za účelom získania všeobecných údajov o finančnej pozícii verejnej správy.
Systém Štátnej pokladnice umožňuje centralizovať finančné prostriedky štátu,
ktoré je možné priamo využiť na krytie potrieb štátu súvisiacich s financovaním štátneho
rozpočtu a s riadením štátneho dlhu.
Prostriedky na účtoch uvedených klientov majú prioritne slúžiť verejnému záujmu,
t. j. na plnenie funkcií štátu a uspokojovanie potrieb verejnosti, preto účel ich použitia je
striktne určený a kontrolovaný. Realizovaný výkon rozhodnutia by znemožnil výkon
základných povinností chránených subjektov. Jednotlivé činnosti, ktoré tieto subjekty
verejnej správy uskutočňujú, sa realizujú vo verejnom záujme podľa platných právnych
predpisov. Preto možno považovať dôvody ochrany finančných prostriedkov na účtoch
v Štátnej pokladnici za totožné s dôvodmi ochrany prostriedkov štátneho rozpočtu
podľa zákona o rozpočtových pravidlách.“.
Na podklade stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 11/96,
PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 40/03) vláda zhrnula, že „ak využívanie majetku pre potreby
verejného záujmu môže byť dôvodom na obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj
ďalších základných práv alebo slobôd, ak by ich uplatňovaním tento majetok prestal slúžiť
potrebám verejného záujmu, potom ani dotknuté ustanovenia § 18a ods. 1 zákona o správe
majetku štátu, § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách a § 12 ods. 7 zákona o štátnej
pokladnici nemôžu byť porušením čl. 12 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
pretože sledujú legitímny a s Ústavou Slovenskej republiky konformný cieľ ochrany majetku
(vrátane finančných prostriedkov) potrebného na plnenie úloh štátu alebo v súvislosti
splnením týchto funkcií a na zabezpečovanie verejnoprospešných činností, t. j. využívanému
na verejné potreby. Tento cieľ odôvodňuje zásah tak do vlastníckeho práva, ako aj do práva
na súdnu ochranu. Preto ochrana pred výkonom rozhodnutia, ktorú poskytol zákonodarca
v § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu, v § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových
pravidlách a v § 12 ods. 7 zákona o štátnej pokladnici, nie je ani prejavom ľubovôle
ani zneužitím zvrchovaného postavenia štátu. Bez ochrany, ktorú predmetné právne
predpisy poskytujú vymedzenému majetku (vrátane finančných prostriedkov), by bolo
ohrozené fungovanie štátu a plnenie úloh, ktoré štát zabezpečuje v záujme verejných
potrieb.
Je povinnosťou štátu chrániť majetok štátu (vrátane finančných prostriedkov)
potrebný na plnenie úloh štátu alebo v súvislosti s plnením jeho funkcií a na zabezpečovanie
verejnoprospešných činností. Ak by štát prostredníctvom svojej zákonodarnej moci
neuplatňoval ochranu svojho majetku (a to aj odlišným spôsobom od iných subjektov),
stratil by jediný nástroj, ktorým by mohol zabrániť destabilizácii a znefunkčneniu nielen
štátnych orgánov (napr. ministerstiev, orgánov miestnej štátnej správy, súdov, policajného
zboru), ale napr. aj likvidácií nemocníc, škôl a iných verejne významných inštitúcií.
Zároveň je potrebné v tejto súvislosti konštatovať, že obmedzenie výkonu rozhodnutia sa
týka iba majetku štátu, ktorý môže byť len vo vlastníctve štátu (podľa čl. 4 a v súlade s čl. 20
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a majetku štátu určeného na verejnoprospešné
a nepodnikateľské účely. Výkonom rozhodnutia môže byť postihnutý napr. majetok štátu
využívaný v podnikateľskej sfére (štátne podniky) a vlastný majetok tých správcov majetku
štátu, ktorí sú uvedení v § 1 ods. 1 písm. c) a d) zákona o správe majetku štátu, pokiaľ nejde
o majetok podľa čl. 20 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky alebo o majetok, ktorý je podľa
osobitných predpisov (napr. Exekučný poriadok) úplne alebo čiastočne vyňatý z predmetu
výkonu rozhodnutia. Ochrana majetku štátu sa preto nevzťahuje na celý majetok štátu.
Zákonné obmedzenie uplatnenia výkonu rozhodnutia podľa § 18a ods. 1 zákona
o správe majetku štátu, § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách a § 12 ods. 7 zákona
o štátnej pokladnici nemožno považovať ani za preferovanie vlastníka, ktorým je štát,
ale za spôsob zamedzenia zneužívania majetku v rozpore s jeho samotným určením, ktorým
je nepochybne jeho využívanie vo verejnom záujme. Z rovnakých dôvodov požíva ochranu
podľa § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách aj majetok konečného prijímateľa,
napr. fyzickej osoby alebo iného subjektu súkromného sektora, získaný z verejných
prostriedkov.
Medzinárodné dokumenty o ľudských právach taktiež vychádzajú zo zásady, že nie
každé nerovné zaobchádzanie s rôznymi subjektmi možno kvalifikovať ako porušenie
princípu rovnosti, a teda ako protiprávnu diskrimináciu jedných subjektov v porovnaní
s inými subjektmi. Ako porušenie tohto princípu by mohlo naopak považovať rozdielne
zaobchádzanie s rôznymi subjektmi, ktoré sa nachádzajú v rovnakom alebo porovnateľnom
postavení, napriek tomu, že existujú rozumné a objektívne dôvody na uplatnenie rozdielneho
prístupu.“.
Vláda súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci a navrhuje, aby ústavný
súd nevyhovel návrhu okresného súdu.
6. Stanovisko národnej rady i vlády zaslal ústavný súd 2. marca 2012 okresnému
súdu s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke upustenia
od ústneho pojednávania vo veci. Určená lehota 14 dní však uplynula márne. Ústavný súd
preto 25. apríla 2012 urgoval navrhovateľa vyjadriť sa k upusteniu od ústneho pojednávania
vo veci. Navrhovateľ doručil ústavnému súdu 3. mája 2012 súhlas s upustením od ústneho
pojednávania vo veci.
7. Ústavný súd požiadal 5. marca 2012 Ministerstvo financií Slovenskej republiky
(ďalej len „ministerstvo financií“) o informáciu, či ustanovenie § 8 ods. 10 zákona
o rozpočtových pravidlách má na mysli prostriedky poskytované zo štátneho rozpočtu
a z rozpočtu Európskej únie výlučne súkromnoprávnym subjektom stojacim mimo sústavy
štátneho sektora, alebo aj subjektom štátneho sektora, a o informáciu, či ministerstvo
financií disponuje poznatkami o existencii majetku využívaného subjektmi štátneho sektora,
ktorý v prípade neuspokojenej pohľadávky vzniknutej z činnosti týchto subjektov je
postihnuteľný výkonom rozhodnutia.
V odpovedi č. MF/7429/2012-821 doručenej ústavnému súdu 2. apríla 2012
ministerstvo financií zdôraznilo, že „ochrana proti výkonu rozhodnutia podľa § 8 ods. 10
zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy... je ustanovená
na prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie bez ohľadu
na to, či s týmito prostriedkami hospodári súkromnoprávny subjekt stojaci mimo sústavy
štátneho sektora alebo subjekt verejnej správy, resp. štátnej správy“. V tejto súvislosti
ministerstvo financií uviedlo, že „vynaloženie prostriedkov poskytnutých zo štátneho
rozpočtu a rozpočtu Európskej únie by bolo zbytočné, neefektívne, neúčinné a najmä
neúčelné, ak by predmetné prostriedky mali byť predmetom výkonu rozhodnutia. To isté
platí o majetku obstaranom z týchto prostriedkov, keďže hlavným zmyslom úpravy je
splnenie základného cieľa, ktorým je užívanie majetku obstaraného v rámci realizácie
spoločných programov Slovenskej republiky a Európskej únie v súlade s jeho účelovým
určením.“.
Ďalej ministerstvo financií formulovalo názor, podľa ktorého „z hľadiska možnosti
exekúcie majetku štátu môže do úvahy potenciálne pripadať majetok štátu, ktorý spravujú
subjekty podnikateľského charakteru a ktorý aj reálne nie je využívaný na plnenie
verejnoprospešných funkcií štátu, ale na podnikateľské účely. Ide napríklad o majetok štátu
v správe štátnych podnikov podľa zákona č. 111/1991 Zb. o štátnom podniku v znení
neskorších predpisov, majetok štátu v správe Železníc Slovenskej republiky podľa zákona
č. 258/1991 Z. z. o Železniciach Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, majetok
štátu poľnohospodárskeho charakteru podľa zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových
úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch,
pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov.
Vzhľadom na skutočnosť, že podľa § 7 ods. 2 písm. a) zákona č. 575/2001 Z. z.
o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších
predpisov Ministerstvo financií Slovenskej republiky zabezpečuje tvorbu a uskutočňovanie
politiky spravovania majetku verejnej správy vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej
sfére, nedisponuje podrobnými poznatkami o postihovaní štátneho majetku tohto charakteru
výkonom rozhodnutia.“.
Napokon ministerstvo financií dodalo, že „aj keď štát, resp. právnické osoby,
ktoré v jeho mene spravujú jeho majetok, vyvíjajú činnosť v rámci občianskoprávnych
alebo obchodnoprávnych vzťahoch, nie je možné ohroziť výkon funkcií štátu neexistenciou
ochrany majetku štátu pred exekúciou. Z uvedených dôvodov sa táto ochrana týka len
majetku štátu vo verejnoprospešnej sfére určeného na plnenie základných úloh a funkcií
štátu alebo v súvislosti s plnením týchto funkcií. Táto ochrana sa netýka majetku štátu
určeného primárne na zabezpečenie hospodárskych funkcií štátu v správe právnických osôb
podnikateľského charakteru, ktoré vystupujú v právnych vzťahoch vo svojom mene a nesú
zodpovednosť vyplývajúcu z týchto vzťahov. Takisto nezodpovedajú za záväzky štátu
alebo iných subjektov a štát nezodpovedá za záväzky týchto právnických osôb (napr. § 5
ods. 1 a 2 zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov). Tým sa
líšia od správcov majetku štátu podľa zákona o správe majetku štátu, ktorí vykonávajú
právne úkony pri správe majetku štátu v mene štátu (§ 2 ods. 2 zákona o správe majetku
štátu).“.
8. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd sa musel hneď v úvode tejto časti odôvodnenia vysporiadať
s niektorými procesnými otázkami vyplývajúcimi so samotného návrhu, ako aj niektorých
námietok účastníkov.
1. Ústavný súd považuje za potrebné reagovať predovšetkým na námietku národnej
rady týkajúcu sa podľa jej názoru nesprávnej formulácie petitu predmetného návrhu v časti
namietajúcej nesúlad čl. I bodu 30 § 18a ods. 1 zákona č. 72/1999 Z. z. Národná rada je
toho názoru, že «Okresný súd mal vo svojom návrhu ak, tak napadnúť § 18a ods. 1 zákona
č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov (ďalej „ZoSMŠ“),
teda tento zákon a nie čl. I 30. bod in concreto § 18a ods. 1 novely». Ak by teda ústavný
súd vyhovel v tejto časti návrhu okresného súdu, došlo by tak podľa názoru národnej rady
„k strate účinnosti novelizačného bodu, ktorý však nemá svojbytnú existenciu, resp. o jeho
svojbytnej existencii sa v teórii vedú diskusie,... a to aj napriek tomu, že v tomto konkrétnom
prípade ide o taký novelizačný bod, ktorým došlo k vloženiu samostatného ustanovenia
do novelizovaného zákona a ktorého normatívnu existenciu možno nájsť v novelizovanom
zákone, ale nie v novelizujúcom zákone“. Ďalej k tomu národná rada doplnila úvahu, že
„Z hľadiska, aj nami prezentovaných, názorov právnej doktríny je možné skúmať ústavnosť
novely z hľadiska ústavnosti a zákonnosti jej vzniku a prijatia, teda skúmať legislatívny
proces, ktorého je výsledkom.“.
Ústavný súd sa s prezentovaným názorom národnej rady vo všeobecnej rovine
stotožňuje. K obdobným záverom napokon opakovane dospel vo svojej rozhodovacej praxi
aj Ústavný súd Českej republiky, ktorý štandardne odmieta návrhy na vyslovenie nesúladu
právnych predpisov v prípadoch, keď navrhovateľ podal návrh na zrušenie ustanovení
novelizujúceho zákona, hoci v skutočnosti napadol ustanovenia novelizovaného zákona.
(napr. jeho rozhodnutia sp. zn. PL. ÚS 5/96, sp. zn. PL. ÚS 25/2000, sp. zn. PL. ÚS 33/01
a nález sp. zn. PL. ÚS 5/02).
Ústavný súd však, rešpektujúc rôznorodosť legislatívnych prostriedkov, ktoré sa pri
novelizácii právnych predpisov v legislatívnej praxi používajú, zdôrazňuje individuálny
prístup aj pri posudzovaní takýchto návrhov. V prípadoch, ak sa novelou napríklad právna
norma z novelizovaného predpisu vypúšťa, mení alebo zrušuje, je nutné dôsledne
postupovať v uvedených intenciách a návrhy napádajúce iba novelizujúce predpisy s týmto
obsahom odmietnuť. Tento postup ústavného súdu je potrebné v takýchto prípadoch
zachovať predovšetkým s ohľadom na mechanizmus účinkov jeho rozhodnutí podľa čl. 125
ods. 1 ústavy ustanovený v čl. 125 ods. 3 ústavy v úzkom spojení s princípom právnej istoty
Okresný súd v petite svojho podania navrhol ústavnému súdu vysloviť, že v nesúlade
s označenými článkami ústavy a medzinárodných zmlúv je „ustanovenie čl. I 30. bodu
§ 18a ods. 1 zákona č. 72/1999 Z. z. ...“, a takéto ustanovenie zákon č. 72/1999 Z. z.
aj skutočne obsahuje. Fakt, že novelizujúci zákon nemá samostatnú normatívnu existenciu
a že novelizáciou, ako to uvádza aj národná rada, „vzniká staronová entita“, nespôsobuje
nemožnosť meritórne posúdiť ústavnosť novelizujúceho ustanovenia, pretože v prípade
vyhovenia návrhu dôjde k strate účinnosti, uvedeniu do súladu s ústavou alebo následnej
derogácii dotknutého ustanovenia tak v novelizujúcom, ako aj v novelizovanom zákone.
V posudzovanej súvislosti nemožno opomenúť, že ústavný súd bez akýchkoľvek
pochybností už viackrát pristúpil k meritórnemu prieskumu ústavného súladu ustanovení
zákonov, ktorými boli novelizované ustanovenia iných zákonov (napr. PL. ÚS 30/95,
PL. ÚS 32/95, PL. ÚS 37/95, PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 24/98, PL. ÚS 12/05, PL. ÚS 10/06
a PL. ÚS 11/08).
V daných okolnostiach ústavný súd hodnotí petit smerujúci formálne iba proti
novelizujúcemu zákonu č. 72/1999 Z. z. v tejto časti návrhu iba ako formulačný nedostatok,
ktorý nevyvoláva žiadne pochybnosti o tom, že návrh smeruje aj proti § 18a ods. 1
(novelizovaného) zákona o správe majetku štátu, preto v úvodnej časti 1. bodu výroku zvolil
upresňujúci text označiac priamo § 18a ods. 1 ako súčasť zákona o správe majetku štátu.
2. Ústavný súd ďalej vo vzťahu k napadnutému ustanoveniu zákona o správe majetku
štátu uvádza, že všeobecný súd je v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) oprávnený
navrhovať vyslovenie nesúladu výlučne takej právnej normy, ktorú je nevyhnutné
interpretovať a aplikovať v rozhodovacej činnosti všeobecného súdu, teda v konaní,
v ktorom má materiálne dôjsť k použitiu napadnutého ustanovenia zákona, t. j. k subsumpcii
skutkového stavu pod napádanú právnu normu (právne normy; m. m. PL. ÚS 7/04
a PL. ÚS 17/2010).
Okresný súd v petite návrhu žiadal ústavný súd, aby vyslovil nesúlad celého
normatívneho textu čl. I 30. bodu § 18a ods. 1 zákona č. 72/1999 Z. z., z ktorého vyplýva,
že na majetok štátu v správe určených správcov nemožno nielen uskutočniť výkon
rozhodnutia, ale ani konkurzné konanie a vyrovnacie (reštrukturalizačné) konanie (ďalej
tiež aj „konkurzná imunita“).
Okresný súd podal návrh na začatie konania pred ústavným súdom vychádzajúc
z právneho názoru, že v exekučnom konaní sp. zn. 1 Er 1730/2006 nie je v dôsledku
exekučnej imunity majetku štátu možné uspokojiť judikovanú pohľadávku. Žiadne
ustanovenia právnej úpravy konkurzu a vyrovnania, resp. reštrukturalizácie
v konkretizovanom exekučnom konaní neprichádzali v aplikačnej perspektíve do úvahy
a okresný súd v tomto smere svoj návrh ani nijako neodôvodnil.
Ústavný súd preto návrh v časti § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu, ktorá sa
týka zákazu uskutočnenia konkurzného konania a vyrovnacieho (reštrukturalizačného),
pre zjavný nedostatok príčinnej súvislosti s namietaným nesúladom s označenými článkami
ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu meritórne nepreskúmaval.
Iba pre úplnosť ústavný súd dodáva, že zákon o konkurze sa nevzťahuje
na usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorým je štát, štátna rozpočtová
organizácia, štátna príspevková organizácia, štátny fond, obec, vyšší územný celok,
rozpočtová organizácia a príspevková organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti obce a
vyššieho územného celku alebo iná osoba, za ktorej všetky záväzky zodpovedá alebo ručí
štát (§ 2 zákona o konkurze). Prípadné vyslovenie nesúladu by tak nič nezmenilo
na existencii konkurznej imunity vo vzťahu k subjektom vymenovaným v citovanom § 2
zákona o konkurze.
3. Napokon k tejto časti odôvodnenia, k metodologickej stránke prieskumu
napadnutých právnych noriem zakotvujúcich exekučnú imunitu ústavný súd poznamenáva,
že úzka súvislosť a ich vzájomné väzby vyžadujú, aby sa z hľadiska ústavnosti v prvom
kroku neposudzovali jednotlivo, ale aby sa brali do úvahy ako celok. Aj navrhovateľ
v odôvodnení svojho návrhu nespochybňuje existenciu dôvodov, „v ktorých možno priznať
majetku štátu nepostihnuteľnosť exekúciou“. Podľa jeho názoru však napadnuté ustanovenia
„poskytujú štátu (a tiež štátnym rozpočtovým organizáciám, štátnym príspevkovým
organizáciám, štátnym fondom, ako aj niektorým ďalším subjektom) úplnú alebo čiastočnú
exekučnú imunitu“, ktorá spôsobuje, že „voči uvedeným subjektom nie je možné nútene
vykonať, či už v exekúcii alebo súdnym výkonom rozhodnutia, právoplatné rozhodnutia
súdov ani iných štátnych orgánov...“. Inými slovami, navrhovateľ namieta príliš široký
rozsah exekučnej imunity majetku štátu.
Ústavný súd preto musel najprv preskúmať koncepciu exekučnej imunity majetku
štátu, ktorú zákonodarca do právneho poriadku vtelil, ako celok. V druhom kroku potom
bude potrebné, aby sa ústavný súd vysporiadal s otázkou ústavnosti jednotlivých
napadnutých zákonných právnych noriem, pretože hoci tieto vo svojom súhrne tvoria
kritizovaný celok, ich samostatná a od seba nezávislá normatívna existencia je, prirodzene,
nepochybná.
III.
Namietaná právna úprava v historickom, právno-aplikačnom a komparatívnom
pohľade
1. Po roku 1948 zákon č. 142/1950 Sb. o konaní v občianskych právnych veciach
(občiansky súdny poriadok) obmedzoval exekúciu majetku štátu ustanovením § 437 ods. 1,
podľa ktorého proti štátu, rozpočtovým organizáciám a proti hospodárskym organizáciám
štátneho socialistického sektora bolo možné nariadiť exekúciu pre peňažné pohľadávky len
vtedy, ak kompetentný dozorný orgán označil súdu časti majetku, ktoré bolo možné
postihnúť exekúciou, poprípade označil exekučné prostriedky, ktoré bolo možné použiť.
Súd vyzval kompetentný dozorný orgán, aby sa vyjadril do tridsiatich dní, a ak ide
o exekúciu odpísaním z účtu v peňažnom ústave, do desiatich dní. Ak sa nevyjadril tento
orgán v uvedenej lehote, bolo možné exekúciu nariadiť a v nej pokračovať, pokiaľ bola
exekúcia vôbec prípustná.
Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok účinný od 1. januára 1964 však
uvedené ustanovenie zrušil a nenahradil ho inou explicitnou právnou úpravou, ktorá by
osobitným spôsobom upravovala exekúciu majetku štátu.
V období predchádzajúcom roku 1989 exekučná imunita tzv. národného majetku
(podľa § 64 ods. 1 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník v znení neskorších
predpisov išlo o veci vo vlastníctve štátu, majetkové práva štátu a majetkové práva štátnych
organizácií) ako jednej z dvoch základných foriem socialistického spoločenského
vlastníctva z právnych predpisov explicitne nevyplývala. Ani vykonávacie právne predpisy
(spočiatku vyhláška Federálneho ministerstva financií č. 90/1984 Zb. o správe národného
majetku a neskôr vyhláška Federálneho ministerstva financií č. 119/1988 Zb. o hospodárení
s národným majetkom a vyhláška Federálneho ministerstva financií č. 61/1986 Zb.
o dočasnej správe národného majetku) výslovne nevylučovali výkon rozhodnutia
na národný majetok. Rovnako ani zákon Slovenskej národnej rady č. 32/1971 Zb.
o pravidlách štátneho rozpočtu Slovenskej socialistickej republiky a o hospodárení
s rozpočtovými prostriedkami (rozpočtové pravidlá) v znení zákona č. 63/1973 Zb.
nevylučoval prostriedky štátneho rozpočtu Slovenskej socialistickej republiky spod výkonu
rozhodnutia.
2. Po roku 1989 zostali vykonávacie predpisy o hospodárení s národným majetkom
účinné až do 31. decembra 1993, pričom od 1. januára 1994 nadobudol účinnosť zákon
o správe majetku štátu, ktorý taktiež žiadne obmedzenia exekvovateľnosti majetku štátu
nezakotvoval. Zároveň ani zákonné právne predpisy upravujúce rozpočtové hospodárenie
prijaté po novembri 1989 [zákon Slovenskej národnej rady č. 174/1989 Zb. o pravidlách
hospodárenia s rozpočtovými prostriedkami Slovenskej socialistickej republiky (rozpočtové
pravidlá), zákon Slovenskej národnej rady č. 592/1990 Zb. o rozpočtových pravidlách
Slovenskej republiky a zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 567/1992 Zb.
o rozpočtových pravidlách Slovenskej republiky] nevynímali prostriedky štátneho rozpočtu
Slovenskej republiky spod výkonu rozhodnutia.
3. Prvýkrát bola čiastočná exekučná imunita majetku štátu zakotvená do zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 303/1995 Z. z.“) s účinnosťou od 1. januára 1997.
Nadobudnutím účinnosti zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 386/1996 Z. z.
o štátnom rozpočte na rok 1997 a o zmene a doplnení niektorých zákonov bol totiž § 10
zákona č. 303/1995 Z. z. označený ako „Časové a účelové použitie rozpočtových
prostriedkov“ doplnený o odsek 9, podľa ktorého výkonu rozhodnutia podľa osobitných
predpisov odpísaním z účtu v banke nepodliehajú prostriedky na účte poskytnuté
zo štátneho rozpočtu; z výkonu tohto rozhodnutia je vylúčený aj hnuteľný a nehnuteľný
majetok, ak je obstaraný z prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu. Podľa
dôvodovej správy si zmenu vyžiadali poznatky, „že v praxi dochádza k exekúcii peňažných
prostriedkov (vrátane dotácií) na účtoch daňových subjektov uhradených zo štátneho
rozpočtu daňovými a súdnymi exekútormi“.
4. S účinnosťou od 1. mája 1999 bol zákon o správe majetku štátu konceptuálne
regulujúci správu majetku štátu vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére doplnený
o § 18a.
Podľa § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu na majetok štátu v správe správcu
uvedeného v § 1 ods. 1 nemožno uskutočniť výkon rozhodnutia, konkurzné konanie
a vyrovnacie konanie podľa osobitných predpisov.
Podľa § 18a ods. 2 zákona o majetku štátu ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje
na výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky odpísaním z účtu v banke, na ktorý sa
vzťahuje osobitný predpis.
Osobitným predpisom bol v tomto prípade zákon č. 303/1995 Z. z. Dôvodová správa
k tomuto zákonu uvádza, že novozavedené ustanovenie pokrýva „hnuteľný a nehnuteľný
majetok štátu, ktorý spravujú správcovia podliehajúci pod režim zákona o správe majetku
štátu. ... Majetok štátu v správe subjektov uvedených v § 1 ods. 1 zákona o správe majetku
štátu je zákonom určený na využívanie na verejnoprospešné a nepodnikateľské účely,
t. j. slúži výlučne na uspokojovanie verejných záujmov. Jedna zo záruk zabezpečenia
využívania tohto majetku pre potreby verejného záujmu je v tom, že tento majetok štátu
majú subjekty podliehajúce pod režim zákona o správe majetku štátu iba vo svojej správe
a nie vo vlastníctve a preto nemôže byť tento majetok predmetom výkonu rozhodnutia
podľa Občianskeho súdneho poriadku, Exekučného poriadku a tiež predmetom konkurzného
konania alebo vyrovnacieho konania podľa zákona o konkurze a vyrovnaní. Navrhované
ustanovenie nie je v rozpore s ústavným princípom rovnoprávnosti a rovnosti účastníkov
občiansko-právnych vzťahov, čo skonštatoval aj Ústavný súd SR (nález Ústavného súdu SR
publikovaný v Zbierke zákonov SR pod č. 92/1998).
V odseku 2 ide o upresňujúce ustanovenie, prelamujúce všeobecný zákaz zakotvený
v odseku 1. Výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky odpísaním z účtu v banke bude
možné realizovať na peňažné prostriedky štátu, na ktoré sa vzťahuje zákon o rozpočtových
pravidlách.“.
5. Zákon o Štátnej pokladnici s účinnosťou od 1. januára 2003 vylúčil z predmetu
výkonu rozhodnutia prostriedky na účte klienta Štátnej pokladnice s výnimkou klienta,
ktorým je Slovenský pozemkový fond a Fond národného majetku Slovenskej republiky.
Dôvodová správa len stručne informuje, že v dotknutom ustanovení zákona o Štátnej
pokladnici „je pre klientov ŠP okrem SPF a FNM poskytovaná garancia na nemožnosť
použitia ustanovení zákona o Exekučnom poriadku, t. j. vykonať exekúciu odpísaním z účtu
klienta ŠP“.
Podľa § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici v novelizovanom znení účinnom
od 1. januára 2006 prostriedky na účte klienta s výnimkou klienta uvedeného v § 2a ods. 1
písm. f), g) a m) nepodliehajú výkonu rozhodnutia odpísaním z účtu.
Exekučnej imunite teda nepodliehajú prostriedky, ktoré má vedené na účte v Štátnej
pokladnici Slovenský pozemkový fond, Fond národného majetku alebo štátny podnik,
právnická osoba, v ktorej má štát majetkovú účasť, Fond ochrany vkladov, Slovenská
televízia a Slovenský rozhlas na základe písomnej dohody so Štátnou pokladnicou
uzavretou po predchádzajúcom písomnom súhlase ministerstva financií. Zámerom
predmetnej novelizácie podľa dôvodovej správy bolo okrem iného rozšíriť „zoznam
klientov o subjekty, v ktorých orgány štátnej moci majú majetkovú účasť alebo vo vybraných
prípadoch kde štát má rozhodovaciu právomoc, pričom ich vstup do systému je postavený
na báze dobrovoľnosti“. V nadväznosti na to bol definovaný okruh klientov, ktorých
prostriedky na účtoch v Štátnej pokladnici nie sú chránené exekučnou imunitou.
6. Podľa § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách v znení účinnom od 1. mája
2005 (po zmene uskutočnenej zákonom č. 171/2005 Z. z. o hazardných hrách a o zmene a
doplnení niektorých zákonov) výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov
nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie.
Hnuteľný majetok a nehnuteľný majetok obstaraný z prostriedkov poskytnutých zo štátneho
rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie nepodlieha výkonu rozhodnutia podľa osobitných
predpisov, s výnimkou výkonu rozhodnutia na majetok obstaraný z prostriedkov štátneho
rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie, o ktorom tak ustanovuje zmluva podľa § 20 ods. 2.
Ide tu o zmluvu, na základe ktorej sa poskytujú účelovo určené prostriedky Európskej únie
zaradené do príjmov štátneho rozpočtu, a to prostredníctvom príslušného orgánu štátnej
správy, alebo ak tak ustanoví osobitný zákon, prostredníctvom inej právnickej osoby.
Dôvodová správa k predmetnému ustanoveniu iba potvrdila, že „aj naďalej sa navrhuje
ochrana prostriedkov štátneho rozpočtu a prostriedkov Európskej únie voči exekúcii
podľa osobitného predpisu“.
7. Problematika exekučnej imunity majetku štátu nie je ústavnému súdu neznáma.
Vo veci sp. zn. II. ÚS 194/08 sa sťažovateľ v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy domáhal
ústavno-súdnej ochrany proti neplneniu povinnosti Krajského riaditeľstva Policajného zboru
v Bratislave zaplatiť mu náhradu trov právneho zastúpenia, ktoré mu boli uložené
uznesením Okresného súdu Bratislava II. Vo svojej sťažnosti sťažovateľ argumentoval,
že „výsledným efektom uvedených ustanovení zákona o správe majetku štátu, zákona
o Štátnej pokladnici a zákona o rozpočtových pravidlách (ide o navrhovateľom napadnuté
ustanovenia, pozn.) je skutočnosť, že pokiaľ štátny orgán, ktorý je rozpočtovou
organizáciou štátu, je zaviazaný na základe právoplatného rozhodnutia súdu oprávnenému
účastníkovi konania niečo zaplatiť, v prípade, ak neplní, nemožno ho exekúciou k plneniu
donútiť“. Ústavný súd sťažnosť uznesením č. k. II. ÚS 194/08-20 z 22. apríla 2008
odmietol, pretože „v okolnostiach danej veci ústavný súd nemá právomoc zaviazať krajské
riaditeľstvo, aby uhradilo sťažovateľovi jeho pohľadávku. V opačnom prípade by sa
ústavný súd stal ďalším orgánom, ktorý by vykonával exekúciu popri exekútorovi
poverenom exekučným súdom počas prebiehajúceho exekučného konania.“. Zámerne však
ústavný súd „ponechal v uznesení rozsiahlu rekapituláciu, aby boli zreteľné právne
problémy spojené s uplatňovaním pohľadávky voči krajskému riaditeľstvu...“.
8. V konaní o sťažnosti sťažovateľa (obchodnej spoločnosti) vedenom
pod sp. zn. IV. ÚS 352/09 ústavný súd preskúmaval potvrdzujúci odvolací rozsudok
Krajského súdu v Nitre vo vzťahu k rozsudku Okresného súdu Galanta, ktorým bol
zamietnutý návrh sťažovateľa na určenie, že „žalobca ako záložný veriteľ je oprávnený
navrhnúť vykonanie dobrovoľnej dražby v zmysle zákona č. 527/2002 Z. z. o dobrovoľných
dražbách v znení neskorších predpisov na základe Zmluvy o zriadení záložného práva
k nehnuteľnostiam“, ktorými boli spoluvlastnícke podiely na konkretizovaných
nehnuteľnostiach. Okresný súd Galanta dospel k záveru o nedostatku naliehavého právneho
záujmu na strane sťažovateľa, ale aj z dôvodu, že „konanie dobrovoľnej dražby, ktorej
predmetom by mal byť majetok vo vlastníctve Slovenskej republiky, vylučuje § 18a ods. 1
zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov“. Krajský súd
v Nitre sa s týmto názorom stotožnil, keď dospel k záveru, že „na základe vyhodnotenia
dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti mal súd za preukázané, že žalobe nie je možné
vyhovieť vzhľadom na ustanovenie § 3 ods. 2, zák. č. 527/2002 o dobrovoľných dražbách,
kde je vyslovené, že nie je možné dražiť, ak konanie dražby vylučuje osobitný predpis,
v tomto prípade sa jedná o zákon č. 278/1993 Zb. zák. o majetku štátu a to konkrétne
o § 18a ods. 1, pretože na majetok štátu v správe správcu uvedeného v § 1 ods. 1 nemožno
uskutočniť výkon rozhodnutia, konkurzné konanie a vyrovnacie konanie podľa osobitných
predpisov...“. Ústavný súd pri poskytovaní ochrany základnému právu sťažovateľa
na súdnu ochranu i jeho právu na spravodlivé súdne konanie dospel k záveru, že „právny
názor, ktorý krajský súd založil na vzťahu § 3 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z.
k predovšetkým § 13a, ale aj k § 18a zákona č. 278/1993 Z. z., nie je podľa názoru
ústavného súdu svojvoľný ani arbitrárny“.
9. Nálezom č. k. II. ÚS 509/2010-27 zo 17. marca 2011 ústavný súd vyslovil
porušenie práva základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu odvolacími uzneseniami
Krajského súdu v Trenčíne. V nich sa odvolací súd stotožnil s právnymi názormi Okresného
súdu Trenčín konštatujúc, že „nie každý majetok je možné exekúciou postihnúť. Z exekúcie
je vylúčený taký majetok, ktorý vzhľadom na svoj špecifický, zákonom určený charakter
nemôže podliehať režimu exekučného konania. Pokiaľ povinnou osobou je štátna
rozpočtová organizácia vykonávajúca správu majetku štátu a svojimi príjmami a výdavkami
je napojená na štátny rozpočet, exekúciu za použitia § 18a ods. 1 a 2 zákona... o správe
majetku štátu... a § 8 ods. 10 zákona... o rozpočtových pravidlách... nie je prípustné
vykonať.“. Sťažovateľ v sťažnosti argumentoval tvrdením, že „priznaním absolútnej
exekučnej imunity by sa z legitímnych vlastníckych nárokov ex offo obhajcov, týkajúcich sa
už právoplatne priznaných trov právneho zastúpenia stali práva a nároky bez reálneho
obsahu“. Ústavný súd dospel k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu
ochranu, pretože všeobecné súdy „priznali súdy povinnému subjektu úplnú exekučnoprávnu
imunitu. Túto skutočnosť odôvodnili ustanovením § 18a ods. 1 zákona o správe majetku
štátu a § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách. Všeobecné súdy nevzali do úvahy,
že exekučnoprávna imunita v zmysle už citovaných zákonných ustanovení sa vzťahuje nie
na príslušný subjekt, ale na konkrétny majetok. Zákon v tomto prípade neposkytuje súdom
ako štátnym rozpočtovým organizáciám úplné vyňatie z exekúcie tým, že by ich explicitne
uvádzal ako subjekty, proti ktorým je exekúcia absolútne neprípustná. Z exekúcie sú
vylúčené podľa zákona len konkrétne časti majetku, čo úplne nevylučuje možnosť existencie
majetku, ktorý zo zákona nie je vylúčený z exekúcie.“. Súčasne ústavný súd zdôraznil,
že „je na exekútorovi zvoliť si spôsob exekúcie a až potom je možné zistiť, či tento spôsob
by viedol k postihnutiu majetku (vecí, práv a pohľadávok), ktoré sú podľa príslušných
právnych predpisov vylúčené z exekúcie, a preto vo vzťahu k nim možno exekúciu zastaviť.“.
10. V súvislosti s predmetom konania ústavný súd nemôže opomenúť ani okolnosti
exekúcie majetku štátu v tzv. kauze T., ktoré čiastočne boli aj predmetom rozhodovania
ústavného súdu a ktoré dotvárajú celkový obraz právnej úpravy i na ňu nadväzujúcej
aplikačnej praxe pri postihovaní majetku štátu prostriedkami núteného výkonu rozhodnutí.
V konaniach vedených pod sp. zn. II. ÚS 159/07 a sp. zn. II. ÚS 346/08 sa ústavný
súd mal možnosť oboznámiť s relevantným skutkovým a právnym pozadím predmetných
sťažností zakladajúcom sa na fakte exekučného konania proti Slovenskej republike
ako povinnej. V tomto exekučnom konaní došlo k exekúcii 110 ks akcií, ktorých majiteľom
bola povinná, pričom každá z akcií mala menovitú hodnotu 1 000 000 Sk. Na základe
mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len
„generálny prokurátor“) Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“; sp. zn.
1 M Obdo 5/05 a sp. zn. 2 M Obdo 1/08) konštatoval, že akcie, ktorých majiteľom bola
Slovenská republika, nebolo možné exekvovať, pretože z ustanovení zákona č. 92/1991 Zb.
o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení účinnom v rozhodnom čase
a súčasne z ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 192/1995 Z. z.
o zabezpečení záujmov štátu pri privatizácii strategicky dôležitých štátnych podnikov
a akciových spoločností v znení účinnom v rozhodnom čase vyplývala nemožnosť predaja
akcií spoločnosti T., a. s., vo vlastníctve Slovenskej republiky, a tým aj ich
neexekvovateľnosť. Predmetné rozhodnutia najvyššieho súdu boli ústavným súdom
označené za porušujúce základné práva sťažovateľa, avšak z dôvodu, že podľa názoru
ústavného súdu je vylúčené, aby zákonnosť priebehu exekúcie posudzoval ako prejudiciálnu
otázku súd v inom konaní (o vydaní poverenia na zvolanie mimoriadneho zasadnutia
valného zhromaždenia akciovej spoločnosti), a to i v prípade, že ide o súd konajúci
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora smerujúcom proti rozhodnutiu vydanému
v inom než preskúmavanom exekučnom konaní. Ústavný súd sa tak k samotnej otázke
exekvovateľnosti majetku štátu meritórne nevyjadril.
11. Z hľadiska využitia porovnateľných zahraničných právnych úprav exekučnej
imunity majetku štátu ústavný súd považuje za účelné poukázať aspoň na niektoré z nich.
11.1 V práve Európskej únie upravuje predmetnú problematiku Zmluva o Európskej
únii zo 7. februára 1992 (ďalej len „Zmluva“), a to svojím Protokolom č. 7 o výsadách
a imunitách Európskej únie, ktorý je podľa čl. 51 Zmluvy jej neoddeliteľnou súčasťou.
Podľa čl. 1 Protokolu č. 7 sú vonkajšie priestory a budovy Únie nedotknuteľné. Sú vyňaté
z domových prehliadok, vymáhania, zabavenia alebo vyvlastnenia. Majetok a aktíva Únie
nemôžu byť predmetom akéhokoľvek správneho alebo súdneho výkonu rozhodnutia
bez povolenia Súdneho dvora.
Súdny dvor Európskej únie pri rozhodovaní o vydávaní povolenia podľa čl. 1
Protokolu č. 7 uvádza, že toto ustanovenie „je zamerané na zabránenie vzniku prekážok
vo fungovaní a nezávislosti Spoločenstiev“ (uznesenie zo 17. júna 1987 vo veci Universe
Tankship v. Komisia, C-1/87 SA, bod 3, uznesenie z 11. apríla 1989 vo veci Générale
de Banque v. Komisia, 1/88 SA, bod 2, uznesenie z 29. mája 2001 vo veci Cotecna
Inspection v. Komisia, C-1/00 SA, bod 9), a stabilne vychádza z názoru, že „fungovaniu
Spoločenstva môžu brániť donucovacie opatrenia, ktoré majú vplyv na financovanie
spoločných politík alebo na uskutočnenie akčných programov stanovených Spoločenstvom“
(uznesenie z 27. marca 2003 vo veci Antippas v. Komisia, C-1/02 SA, bod 15, uznesenie
zo 14. decembra 2004 vo veci Tertir-Terminais de Portugal SA v. Komisia, C-1/04 SA, bod
14).
11.2 V Spolkovej republike Nemecko podľa § 882a ods. 1 civilného procesného
poriadku [Zivilprozessordnung in der Fassung der Bekanntmachung vom 5. Dezember 2005
BGBl. I S. 3202 (2006 I S. 431) (2007 I S. 1781)] naposledy novelizovaného čl. 3 zákona
z 22. decembra 2011 (BGBl. I S. 3044) (ďalej len „ZPO“) nútený výkon rozhodnutia
proti spolku alebo krajine z titulu peňažnej pohľadávky môže začať najskôr štyri týždne
odo dňa, keď veriteľ oznámil svoj úmysel pristúpiť k nútenému výkonu buď orgánu
oprávnenému zastupovať dlžníka, alebo príslušnému ministrovi financií, ak ide o nútený
výkon postihnutím majetku spravovaného iným orgánom. Na požiadanie sa takéto
oznámenie veriteľovi potvrdí. Pokiaľ v takýchto prípadoch nútený výkon uskutočňuje súdny
vykonávateľ, určí ho na návrh veriteľa exekučný súd.
Zároveň podľa odseku 2 toho istého ustanovenia je nútený výkon neprípustný
na veci, ktoré sú nepostrádateľné pre plnenie verejných úloh dlžníka alebo ktorých predaj
odporuje verejnému záujmu. O tom, či uvedené podmienky sú splnené, sa v prípade sporu
rozhodne podľa § 766 (rozhoduje exekučný súd, pozn.). Pred rozhodnutím musí byť
vypočutý príslušný minister.
Nemecká odborná literatúra v súvislosti s predmetnými ustanoveniami zdôrazňuje
fakt, že exekučná nepostihnuteľnosť podľa § 882a ods. 2 ZPO sa vzťahuje len na veci,
teda hmotné predmety (körperliche Gegenstände) v zmysle § 90 Bürgerliches Gesetzbuch,
ktoré sú nevyhnutné na plnenie verejných úloh, a nevzťahuje sa na finančný majetok (Stein,
F. - Jonas, M. - Münzberg, W.: Zivilprozessordnung. Kommentar, Bd. 3, 19. Aufl.,
Tübingen, Mohr Siebeck, 1975, § 882a Anm. IV 1.a), ktorým sú napríklad pohľadávky
na bankových účtoch. Tomuto názoru prisvedčil v rovine obiter dictum aj Spolkový ústavný
súd vo svojom uznesení z 12. apríla 1983 vo veciach 2 BvR 678, 679, 680, 681, 683/81.
Nemecká právna teória totiž rozlišuje verejný majetok na majetok finančný
(Finanzvermögen) a majetok správny (Verwaltungsvermögen), a to podľa toho, či predmety
vlastníctva slúžia bezprostredne účelom výkonu vrchnostenskej kompetencie, alebo
zabezpečujú napĺňanie tohto účelu iba sprostredkovane, teda rozmnožovaním majetku
a dosahovaním výnosov pre verejné rozpočty [Salzwedel, J.: Anstaltsnutzung und Nutzung
öffentlicher Sachen. In: Erichsen, H., - Martens, W. (Hrsg.): Allgemeines Verwaltungsrecht,
9., neubearbeitete Auflage. Walter de Gruyter, Berlin, New York, 1992, s. 538].
11.3 Ústavný súd Českej republiky v len čiastočne súvisiacej veci sp. zn.
PL. ÚS 48/06 konštatoval, že vlastnícke právo ako právo základné je chránené čl. 11 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“). Podľa prvej a druhej vety prvého odseku
uvedeného článku listiny má každý právo vlastniť majetok a vlastnícke právo všetkých
vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Z uvedenej ústavnej normy nemožno
žiadnou interpretáciou dovodiť zvýšenú ochranu práv štátu ako vlastníka reprezentovaného
v daňových veciach správcom dane, ktorá by v prípade vyhlásenia konkurzu viedla k jeho
zvýhodneniu a de facto mu priznávala privilegované postavenie oproti ostatným
konkurzným veriteľom.
V Českej republike reguluje právny režim majetku štátu zákon č. 219/2000 Sb.
o majetku České republiky a jejím vystupování v právních vztazích, ktorý v § 43 ods. 2
ustanovuje, že výkon rozhodnutí ukladajúceho štátu zaplatenie peňažnej čiastky možno
viesť na majetok, s ktorým je príslušná hospodáriť (§ 9 a 11) organizačná zložka,
z ktorej činnosti záväzok vznikol alebo ktorej prislúcha hospodáriť s majetkom,
s ktorým záväzok súvisí; to platí obdobne v prípade verejnej dražby. Ak nepostačuje tento
majetok na uspokojenie oprávnenej osoby, možno výkon rozhodnutia vo zvyšnej časti
uskutočniť prikázaním pohľadávky z účtu ministerstva financií. Pritom zákon
č. 218/2000 Sb. rozpočtová pravidla neobsahuje žiadne obmedzenia exekvovateľnosti
majetku štátu.
11.4 V Rakúsku podľa § 15 zákona z 27. mája 1896 o exekučnom a zaisťovacom
konaní (Exekutionsordnung) v znení neskorších predpisov proti obci alebo proti ústavu,
ktorý je výrokom správneho orgánu označený za verejný alebo verejnoprospešný, možno
exekúciu na účely vymáhania peňažných pohľadávok, ak nejde o realizáciu zmluvného
záložného práva, povoliť len vo vzťahu k tým častiam majetku, ktoré sa môžu použiť
na uspokojenie veriteľa bez obmedzenia verejných záujmov chránených dotknutou obcou
alebo ústavom. Časti majetku spĺňajúce podmienky podľa predchádzajúcej vety sú
oprávnené určiť štátne správne úrady. Za zmienku v tejto súvislosti stojí, že citované
ustanovenie bolo súčasťou právneho poriadku Československej republiky
až do 31. decembra 1950 [zákon č. 79/1896 r. z. o exekučnom a zaisťovacom konaní
(exekučný poriadok)], pričom Najvyšší súd Československej republiky vo svojom
rozhodnutí z 19. júna 1946 vo veci sp. zn. R II 77/46, hoci len ako obiter dictum, zaujal
jednoznačný postoj, podľa ktorého „exekuce proti veřejným svazkům, k nimž nutno počítati
také stát, může býti vede na jedině podle §§ 15 a 28 ex.ř., jejichž předpoklady musí býti
zachovány“.
11.5 Maďarská právna regulácia obsiahnutá v zákone č. LIII z roku 1994 o súdnom
výkone rozhodnutia (1994. évi LIII. törvény a bíróságivégrehajtásról) zásadne nerozlišuje
medzi exekúciou majetku štátu a exekúciou majetku iných povinných subjektov. Na tomto
prístupe maďarského zákonodarcu nič nezmenil ani zákon č. CVI z roku 2007 o štátnom
majetku (2007. évi CVI. törvény az állami vagyonról).
12. V komparatívnej perspektíve sa osožnou javí i konfrontácia preskúmavanej
právnej úpravy s právnymi režimami iných druhov majetku právnických osôb verejného
práva. Ide predovšetkým o majetok obcí a majetok samosprávnych krajov, ktorých právny
režim rovnako akcentuje prvok ochrany využitia na plnenie verejných cieľov.
12.1 Podľa § 1 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 138/1991 Zb. o majetku
obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku obcí“) majetok obce tvoria
nehnuteľné veci a hnuteľné veci vrátane finančných prostriedkov, ako aj pohľadávky a iné
majetkové práva, ktoré sú vo vlastníctve obce podľa tohto zákona alebo ktoré nadobudne
obec do vlastníctva prechodom z majetku Slovenskej republiky na základe tohto zákona
alebo osobitného predpisu, alebo vlastnou činnosťou.
Podľa § 2b ods. 1 zákona o majetku obcí do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku
Slovenskej republiky veci v správe
a) právnických osôb, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec
podľa osobitných zákonov,
b) zriaďovateľov škôl a školských zariadení bez právnej subjektivity v užívaní týchto
škôl alebo zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec podľa
osobitného zákona,
c) zriaďovateľov zariadení sociálnych služieb bez právnej subjektivity v užívaní
týchto zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec podľa osobitného
zákona.
Podľa § 2c zákona o majetku obcí do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku
Slovenskej republiky veci v správe
a) právnických osôb v oblasti zdravotníctva, ku ktorým prechádza zriaďovateľská
funkcia na obec podľa osobitných zákonov,
b) zriaďovateľa zdravotníckych zariadení bez právnej subjektivity v užívaní týchto
zdravotníckych zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na obec
podľa osobitného zákona.
V § 7a ods. 1 zákona o majetku obcí ukladá obci povinnosť zachovať účelové určenie
majetku, ktorý nadobudla podľa § 2b ods. 1 a § 2c a ktorý ku dňu prechodu majetku
Slovenskej republiky na obec slúži na výchovno-vzdelávací proces v oblasti vzdelávania
a výchovy a činnosti s nimi bezprostredne súvisiace a na zabezpečenie sociálnej pomoci
a zdravotnej starostlivosti.
Podľa § 7a ods. 4 zákona o majetku obcí na majetok vo vlastníctve obce uvedený
v odseku 1 nemožno zriadiť záložné právo ani zabezpečovací prevod práva, uskutočniť
výkon rozhodnutia, konkurzné konanie a vyrovnacie konanie podľa osobitných zákonov.
Zákon o majetku obcí teda exekučnou imunitou zvýhodnil len relatívne úzky okruh
jej majetkovej základne. Konkrétne ide o majetok, ktorý ex lege prešiel z vlastníctva
Slovenskej republiky do vlastníctva obcí a súčasne si zachováva svoje účelové určenie.
12.2 Majetok samosprávnych krajov je v zákone č. 446/2001 Z. z. o majetku vyšších
územných celkov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o majetku vyšších
územných celkov“) legálne definovaný, obdobne ako to je pri majetku obcí.
Podľa § 3 ods. 1 zákona o majetku vyšších územných celkov do vlastníctva vyššieho
územného celku prechádzajú z majetku štátu veci v správe
a) právnických osôb, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na vyšší územný
celok podľa osobitných predpisov,
b) zriaďovateľov stredísk praktického vyučovania a stredísk odbornej praxe
bez právnej subjektivity v užívaní týchto stredísk, ku ktorým prechádza zriaďovateľská
funkcia podľa osobitného predpisu na vyšší územný celok,
c) zriaďovateľov zariadení sociálnych služieb bez právnej subjektivity v užívaní
týchto zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia podľa osobitného predpisu
na vyšší územný celok.
Podľa § 3a ods. 1 zákona o majetku vyšších územných celkov do vlastníctva
vyššieho územného celku prechádzajú z majetku štátu veci v správe
a) právnických osôb v oblasti sociálnej pomoci, zdravotníctva a školstva, ku ktorým
prechádza zriaďovateľská funkcia na vyšší územný celok podľa osobitných predpisov,
b) zriaďovateľov zariadení sociálnych služieb bez právnej subjektivity v užívaní
týchto zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na vyšší územný celok
podľa osobitného predpisu,
c) zriaďovateľov zdravotníckych zariadení bez právnej subjektivity v užívaní týchto
zdravotníckych zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na vyšší územný
celok podľa osobitného zákona,
d) zriaďovateľov škôl a školských zariadení bez právnej subjektivity v užívaní týchto
škôl alebo zariadení, ku ktorým prechádza zriaďovateľská funkcia na vyšší územný celok
podľa osobitného zákona.
Zákon o majetku vyšších územných celkov potom ukladá vyššiemu územnému celku
povinnosť zachovať účelové určenie majetku, ktorý nadobudol podľa § 3 ods. 1 a § 3a tohto
zákona a ktorý ku dňu prechodu majetku štátu na vyšší územný celok slúži na výchovno-
vzdelávací proces v oblasti vzdelávania a výchovy a činnosti s nimi bezprostredne
súvisiace, na zabezpečenie sociálnej pomoci, zdravotnej starostlivosti a kultúrnej činnosti.
Súčasne na tento výsek majetkovej základne vyšších územných celkov nemožno zriadiť
záložné právo ani zabezpečovací prevod práva, uskutočniť výkon rozhodnutia, konkurzné
konanie a vyrovnacie konanie podľa osobitných predpisov (§ 8 ods. 4 zákona o majetku
vyšších územných celkov).
12.3 Zákon č. 176/2004 Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií
a o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 259/1993 Z. z. o Slovenskej
lesníckej komore v znení zákona č. 464/2002 Z. z. v znení neskorších predpisov nevylučuje
žiaden majetok verejnoprávnych inštitúcií (napr. Rozhlas a televízia Slovenska, Sociálna
poisťovňa, verejné vysoké školy, Matica Slovenská a pod.) z núteného výkonu rozhodnutia.
IV.
Vlastný meritórny prieskum namietanej exekučnej imunity majetku štátu
A. K namietanému nesúladu s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy
a s čl. 1 dodatkového protokolu
1. Z povahy posudzovaných zákonných noriem a z obsahu argumentácie
navrhovateľa vyplýva, že kľúčové pre ústavný súd bolo posúdiť v poradí ako prvú otázku
ústavnej konformnosti exekučnej imunity vo vzťahu k čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1
dodatkového protokolu.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú
za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
1.1 Podľa názoru ústavného súdu (II. ÚS 28/96) Slovenská republika potvrdila svoju
viazanosť dohovorom, ktorý ratifikovala a uverejnila predpísaným spôsobom.
Ak špecifikácia práva alebo slobody zaručenej dohovorom na konkrétnu situáciu vyplýva
z medzinárodného štandardu uplatnenia dohovoru, je ním Slovenská republika viazaná.
Pre stanovenie rozsahu a obsahu určitého základného práva alebo slobody je teda právne
významný aj rozsah a obsah základného práva alebo slobody podľa medzinárodných
dohovorov, ak je nimi Slovenská republika viazaná (PL. ÚS 5/93, II. ÚS 94/95,
II. ÚS 48/97). Ústavu nemožno vyložiť spôsobom porušujúcim medzinárodné záväzky
štátu.
V nadväznosti na to ústavný súd zdôrazňuje svoj už judikovaný právny názor,
podľa ktorého majetok, ktorý je predmetom ochrany zaručenej podľa čl. 20 ústavy, zahŕňa
nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty (II. ÚS 19/97). To zodpovedá aj judikatúre
ESĽP, podľa ktorého pojem „majetku“ v zmysle dohovoru môže byť „existujúcim
majetkom“ alebo majetkovou hodnotou vrátane pohľadávok, vo vzťahu ku ktorým
sťažovateľ môže argumentovať, že má prinajmenšom legitímnu nádej (očakávanie)
dosiahnuť efektívne užívanie vlastníckeho práva (napr. rozsudok z 12. júla 2001 v konaní
o sťažnosti č. 42527/98 vo veci Knieža Hans-Adam II. Lichtenštajsnký v. Nemecko, § 83).
Ústavný súd Českej republiky v uznesení z 28. júna 2006 vo veci sp. zn.
III. ÚS 27/06 konštatoval, že čl. 11 ods. 1 listiny (ustanovenie identické s čl. 20 ods. 1
ústavy) je chránené vlastnícke právo už konštituované, a teda už existujúce, alebo legitímne
očakávanie (čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu), a nie iba tvrdený majetkový nárok.
Na základe uvedených právnych názorov ústavný súd uzatvára, že argumentácia
navrhovateľa, podľa ktorej stav vytvorený namietanou konštrukciou právnej úpravy
„zasahuje do práv veriteľov pohľadávok voči štátu na vlastníctvo a užívanie majetku
v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a spôsobuje znevýhodnenie veriteľov
jedného druhu pohľadávok, a to pohľadávok voči štátu pri uplatnení práva na ochranu
vlastníckeho práva (t. j. vymoženie svojich pohľadávok) v porovnaní s... inými veriteľmi.
Na druhej strane zvýhodňuje toto ustanovenie štát pri ochrane jeho vlastníckeho práva,
pretože majetok štátu sa tak bezvýnimočne stáva exekučne takmer nepostihnuteľný.“,
umožňuje označené ustanovenia právnych predpisov vnímať v súvislosti so základným
právom vlastniť majetok i právom na pokojné užívanie majetku v miere zakladajúcej
právomoc ústavného súdu meritórne preskúmať súlad napadnutých ustanovení s čl. 20
ods. 1 ústavy i s čl. 1 dodatkového protokolu.
Právna konštrukcia exekučnej imunity majetku vymedzeného spornými zákonnými
ustanoveniami teda obsahovo spadá pod režim čl. 20 ods. 1 ústavy i čl. 1 dodatkového
protokolu. Nútený výkon rozhodnutia podľa exekučného práva sa totiž vždy musí
nevyhnutne pojmovo spájať nie iba s tvrdeným majetkovým nárokom, ale v dôsledku
existencie exekučného titulu s už konštituovaným legitímnym očakávaním splnenia
vykonateľne judikovanej pohľadávky veriteľa voči štátu. Aj ESĽP pri rozhodovaní
o subsumpcii peňažných pohľadávok pod čl. 1 dodatkového protokolu naplnenie pojmu
„užívanie majetku“ interpretačne podmieňuje zistením, či pohľadávka je dostatočne uznaná
za vykonateľnú (rozsudok z 9. decembra 1994 o sťažnosti č. 13427/87 vo veci Stran Greek
Refineries and Stratis Andreadis v. Greece; § 59).
1.2 Základné právo vlastniť majetok nie je právom absolútne neobmedziteľným. Už
samotná ústava v čl. 20 ods. 3 počíta s obmedzeniami vlastníckeho práva. Zákonodarca
môže vlastnícke právo zákonom obmedziť z dôvodov ochrany práv druhých a ochrany
všeobecných záujmov, predovšetkým ľudského zdravia, prírody a životného prostredia.
S ohľadom na povinnosť dbať na podstatu a zmysel vlastníckeho práva (čl. 13 ods. 4
ústavy) pritom nesmie byť vlastnícke právo takto obmedzené vo väčšej než primeranej
miere (m. m. napr. uznesenie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 482/02).
Na podklade záverov uvedených v bode 1 možno konštatovať, že navrhovateľom
napadnuté zákonné ustanovenia obmedzujú základné právo veriteľa štátu vlastniť majetok,
ako aj jeho právo na pokojné užívanie majetku.
1.3 Posúdenie legitimity obmedzenia vlastníckeho práva
Ústavný súd už vyslovil, že prípadná nerovnosť v zákonnom obsahu vlastníckeho
práva by totiž mohla byť ústavne akceptovateľná, avšak iba vtedy, keby bola objektívne
a rozumne zdôvodnená, to znamená, keby sledovala legitímny cieľ a keby medzi týmto
cieľom a prostriedkami prijatými na jeho dosiahnutie existoval vzťah proporcionality
(napr. PL. ÚS 38/03). Rovnaký postoj možno zaujať aj k prípadom obmedzenia
vlastníckeho práva, keďže dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia
každého základného práva alebo slobody je rovnováha verejného a súkromného záujmu
(PL. ÚS 7/96, II. ÚS 59/97, III. ÚS 169/03 a PL. ÚS 15/06). Úlohou ústavného súdu je tak
posúdenie, či legálna konštrukcia tvorená namietanými zákonnými právnymi normami v ich
súhrne legitímne obmedzuje základné právo zaručené čl. 20 ods. 1 ústavy i právo podľa čl.
1 dodatkového protokolu. Ak výsledok tohto skúmania je kladný, potom ústavný súd musí
dospieť k jednoznačnému záveru, či zásah zákonodarcu do základného práva vlastniť
majetok a do práva na pokojné užívanie majetku je primeraný.
Legitimitu obmedzenia vlastníckeho práva napadnutými zákonnými ustanoveniami
založili národná rada i vláda na tvrdení o verejnom záujme na zakotvení exekučnej imunity
majetku štátu. Národná rada zdôraznila, že predmetné ustanovenia sú nástrojom presadenia
nimi stelesneného verejného záujmu, vláda prostredníctvom ministerstva spravodlivosti zas
uviedla, že zmyslom napadnutých právnych noriem je „zabezpečiť uspokojovanie potrieb
verejného záujmu, vrátane potreby zabezpečiť riadne fungovanie štátu. Bez dostatku
finančných prostriedkov a materiálnej základne nemôže štát fungovať. Ak by takáto ochrana
neexistovala, realizovaný výkon rozhodnutia by mohol znemožniť výkon funkcií štátu.“.
Ústavný súd sa k vzťahu verejného záujmu a obmedzenia základných práv a slobôd
už vyjadril vo veci sp. zn. PL. ÚS 11/96, keď zaujal doktrinálny postoj,
podľa ktorého využívanie majetku pre potreby verejného záujmu môže byť dôvodom
na obmedzenie nielen vlastníckeho práva, ale aj ďalších základných práv alebo slobôd,
uplatňovaním ktorých by tento majetok prestal slúžiť potrebám verejného záujmu. Ak je
totiž verejný záujem ústavným dôvodom na obmedzenie jedného zo základných práv
(t. j. základné právo ako právo individuálneho subjektu sa „podrobilo“ celospoločenskému
záujmu) v situácii, keď sa celospoločenský záujem uplatnil, nie je už možné, aby nad ním
už „prevládol“ iný individuálny záujem predstavovaný uplatnením niektorého z ďalších
základných práv alebo slobôd.
1.3.1 Podľa § 1 ods. 1 zákona o správe majetku štátu tento zákon upravuje správu
majetku vo vlastníctve Slovenskej republiky vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére,
ktorú vykonáva správca majetku štátu, a to
a) štátna rozpočtová organizácia a štátna príspevková organizácia,
b) štátny fond,
c) verejnoprávna inštitúcia, ak na základe zákona spravuje majetok štátu,
d) iná právnická osoba, ak na základe zákona spravuje majetok štátu.
Správa majetku štátu je súhrn oprávnení a povinností správcu k tej časti majetku
štátu, ktorý mu štát zveril do správy (§ 3 ods. 1 zákona o správe majetku štátu). Správca je
oprávnený a povinný majetok štátu užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo
v súvislosti s ním, nakladať s ním podľa tohto zákona, udržiavať ho v riadnom stave,
využívať všetky právne prostriedky na jeho ochranu a dbať, aby nedošlo najmä k jeho
poškodeniu, strate, zneužitiu alebo zmenšeniu (§ 3 ods. 2 zákona o správe majetku štátu).
Z uvedeného je zrejmé, že majetok štátu v správe správcov majetku štátu je zákonom
určený na využívanie na verejnoprospešné a nepodnikateľské úlohy (§ 1 ods. 1 zákona
o správe majetku štátu), a tak jeho právna úprava sleduje verejný záujem.
1.3.2 Podľa § 1 písm. a) zákona o Štátnej pokladnici tento zákon upravuje systém
Štátnej pokladnice. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o Štátnej pokladnici systémom Štátnej
pokladnice sa rozumie sústava činností zabezpečujúcich centralizáciu riadenia verejných
financií. Štátna pokladnica je štátna rozpočtová organizácia, ktorej cieľom je zabezpečiť
realizáciu rozpočtu klienta. Podľa § 2a ods. 1 zákona o Štátnej pokladnici klientom je
a) štátna rozpočtová organizácia,
b) štátna príspevková organizácia,
c) štátny fond,
d) Sociálna poisťovňa,
e) zdravotná poisťovňa,
f) Slovenský pozemkový fond,
g) Fond národného majetku Slovenskej republiky,
h) verejná vysoká škola,
i) vyšší územný celok,
j) právnická osoba, v ktorej je zriadená implementačná agentúra pre programy
financované z prostriedkov Európskej únie, ktorá nie je klientom uvedeným v písmenách a)
až i),
k) Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou,
l) subjekt verejnej správy neuvedený v písmenách a) až k) na základe písomnej
dohody so Štátnou pokladnicou po predchádzajúcom písomnom súhlase ministerstva; ak je
týmto subjektom rozpočtová organizácia vyššieho územného celku a príspevková
organizácia vyššieho územného celku, dohodu so Štátnou pokladnicou po predchádzajúcom
písomnom súhlase ministerstva je možné uzavrieť, len ak tomuto súhlasu predchádza
písomný súhlas vyššieho územného celku,
m) štátny podnik, právnická osoba, v ktorej má štát majetkovú účasť, a právnická
osoba zriadená osobitným zákonom, ktoré nie sú klientom uvedeným v písmenách a) až l),
na základe písomnej dohody so Štátnou pokladnicou uzavretou po predchádzajúcom
písomnom súhlase ministerstva.
Podľa § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici prostriedky na účte klienta s výnimkou
klienta uvedeného v § 2a ods. 1 písm. f), g) a m) nepodliehajú výkonu rozhodnutia
odpísaním z účtu.
Zo záznamu rozpravy k návrhu zákona o Štátnej pokladnici predloženého národnou
radou vyplýva, že zmeny, ktoré priniesol zákon o Štátnej pokladnici, „spočívajú najmä
v skvalitnení systému riadenia verejných financií a vo zvýšení transparentnosti všetkých
finančných tokov“.
Citované ustanovenia zákona o Štátnej pokladnici podľa názoru ústavného súdu
vo vzájomnej prepojenosti účelu tohto právneho predpisu (zabezpečenie centralizácie
riadenia verejných financií) s legálnymi definíciami charakterizujúcimi hlavné úlohy Štátnej
pokladnice dokazujú, že exekučná imunita prostriedkov na účtoch konkretizovaných
klientov má za cieľ zabezpečiť využívanie týchto prostriedkov na verejné účely, a tým plniť
požiadavky verejného záujmu.
1.3.3 Prostriedky poskytnuté podľa § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách
tvoria obsahovú súčasť štátneho rozpočtu, ktorý je základnou súčasťou rozpočtu verejnej
správy a zabezpečuje sa ním financovanie hlavných funkcií štátu v príslušnom rozpočtovom
roku (§ 6 ods. 1 zákona o rozpočtových pravidlách).
Prostriedky štátneho rozpočtu i rozpočtu Európskej únie poskytnuté tak, ako to má
na mysli § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách, sú buď transferované rôznorodým
subjektom neštátneho sektora (najčastejšie prijímatelia účelových dotácií, ktorými sú
občianske združenia, neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby
a pod.), ktoré potom v rozsahu majetkového prírastku tvoreného účelovo poskytnutými
prostriedkami sprostredkovane požívajú zákonnú ochranu pred exekúciou aplikáciou § 8
ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách. Ak sú adresátmi týchto prostriedkov subjekty
štátneho sektora, deje sa tak mimo „hlavného toku“ ich financovania (§ 8 ods. 1), a to vždy
s osobitným režimom sledovania dodržania účelu poskytnutia. Na tomto mieste je vhodné
pripomenúť tú časť vyjadrenia ministerstva financií, v ktorom sa uvádza, že „hlavným
zmyslom úpravy (§ 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách, pozn.) je splnenie
základného cieľa, ktorým je užívanie majetku obstaraného v rámci realizácie spoločných
programov Slovenskej republiky a Európskej únie v súlade s jeho účelovým určením.“.
Pritom najčastejšie sú prostriedky podľa § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových
pravidlách poskytované vo forme dotácií. Tie sa poskytujú len na základe osobitného
zákona v rozsahu, spôsobom a za podmienok ním ustanovených alebo ustanovených
podrobnejšie iným všeobecne záväzným právnym predpisom vydaným na jeho vykonanie.
Poskytovateľ dotácie môže ustanovené podmienky podrobnejšie určiť, prípadne môže určiť
ďalšie podmienky, ktorými sa zabezpečí maximálna hospodárnosť a efektívnosť použitia
dotácie. Poskytovateľ dotácie je povinný pri poskytnutí dotácie jednoznačne písomne
vymedziť účel, na ktorý sa dotácia poskytuje (§ 8a ods. 1 zákona o rozpočtových
pravidlách). Dotácia má teda zásadne účelový charakter, ktorý zároveň stelesňuje verejný
záujem dosahovaný jej poskytnutím. Ústavný súd sa z tohto uhla pohľadu stotožňuje
s názorom vlády, podľa ktorého „ak by bol výkon rozhodnutia prípustný, absolútne by sa
tým negoval a popieral zmysel poskytovania cielenej podpory štátu vo forme dotácií, ktoré
majú slúžiť výhradne na určené účely“.
Napĺňanie verejného záujmu peňažnými prostriedkami poskytovanými podľa § 8
ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách potom priamo určuje rovnaký cieľ
aj pri využívaní hnuteľného majetku a nehnuteľného majetku obstaraného z prostriedkov
poskytnutých zo štátneho rozpočtu.
1.3.4 Súhrnne teda ústavný súd konštatuje, že právne režimy zákona o správe
majetku štátu, zákona o Štátnej pokladnici i zákona o rozpočtových pravidlách,
ktorých integrálnou súčasťou je navrhovateľom namietaná exekučná imunita majetku štátu,
sú nástrojmi na dosahovanie verejného záujmu. Možno uzavrieť, že napadnuté ustanovenia
zákonných právnych predpisov sú legitímne z pohľadu dosahovania verejného záujmu,
a teda sú spôsobilým dôvodom obmedzenia základného práva vlastniť majetok i práva
na pokojné užívanie majetku.
Toto konštatovanie platí zhodne pre § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu
v časti týkajúcej sa zákazu výkonu rozhodnutia, § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových
pravidlách a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici, teda o exekučnej imunite ako celku.
1.4 Test proporcionality
Ústavný súd tak musel pristúpiť ku skúmaniu, či obmedzeniami základného práva
vlastniť majetok i práva na pokojné užívanie majetku stelesnenými v namietanej právnej
úprave zákonodarca zachoval spravodlivú rovnováhu medzi potrebami všeobecného záujmu
spoločnosti a požiadavkou ochrany základných práv jednotlivca (rozsudok ESĽP
z 23. septembra 1982 o sťažnosti č. 7151/75; 7152/75 vo veci Sporrong and Lönnroth
v. Sweden, § 69).
Test primeranosti (proporcionality) je štandardne založený na troch fázach. Prvou je
skúmanie hľadiska vhodnosti (Geeignetheit). Ide tu o odpoveď na otázku, či inštitút
obmedzujúci určité základné právo umožňuje dosiahnuť sledovaný cieľ, ktorým môže byť
aj ochrana verejného záujmu. Druhou fázou je zisťovanie kritéria nevyhnutnosti, potrebnosti
či použitia najmenej drastických prostriedkov (Erforderlichkeit, test of necessity, test
of subsidiarity, sufficiently important objective). Má sa na mysli porovnávanie
posudzovaného legislatívneho prostriedku obmedzujúceho základné právo alebo slobodu
s inými opatreniami umožňujúcimi dosiahnutie rovnakého cieľa, avšak nedotýkajúcimi sa
základných práv a slobôd, resp. dotýkajúcimi sa ich v menšej miere (napr. nález Ústavného
súdu Českej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 15/96). Napokon treťou fázou je skúmanie
hľadiska proporcionality v užšom zmysle slova (Angemessenheit, test of proporcionality
in the strict sense, proporcionate effect, napr. PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 23/06 a pod.).
Cieľom napadnutej právnej úpravy je zabezpečiť, aby majetok, ktorý je jej objektom,
nebol prostredníctvom výkonu rozhodnutia legálne „vyňatý“ z napĺňania verejného záujmu.
Exekúciou by sa totiž dostal do vlastníckej sféry oprávneného (fyzickej osoby alebo
právnickej osoby), ktorý by už nebol povinný zachovať účelové určenie dotknutej
majetkovej podstaty.
1.4.1 Pokiaľ ide o kritérium vhodnosti, ústavný súd konštatuje, že zákonodarcom
zvolené opatrenie je spôsobilé dosiahnuť zamýšľaný cieľ. V situácii, keď vlastník
pohľadávky voči štátu disponuje exekučným titulom a iniciuje začatie exekučného konania,
je exekučná imunita majetku vymedzeného dotknutými ustanoveniami účinnou zábranou
proti definitívnej eliminácii využívania tohto majetku na verejné účely.
1.4.2 K druhému kritériu v procese testovania proporcionality zásahu do základného
práva vlastniť majetok a do práva na pokojné užívanie majetku národná rada uviedla,
že „prijatá právna úprava predstavuje len taký zásah do sféry práv oprávneného, ktoré sú
nevyhnutné a nejde nad rámec tejto nevyhnutnosti. K uvedenému dospela Národná rada
z interpretácie §70 a 71, § 104, § 114 až 115 Exekučného poriadku, tak ako bolo uvedené
skôr, ktoré poskytujú za podmienok ustanovených týmto zákonom exekučnú imunitu určitým
majetkovým hodnotám, ak tie slúžia na určitý špecifický účel - napr. mzdy zamestnancov
povinného a pod. ako aj z poznatkov z aplikačnej praxe.“. Národná rada však neuviedla,
o aké poznatky z aplikačnej praxe ide.
Pri skúmaní druhého kritéria ide v okolnostiach prerokúvaného návrhu navrhovateľa
o odpoveď na otázku, či v podmienkach exekučného konania začatého na účely núteného
vymoženia judikovaného záväzku štátu pozná právny poriadok v súčasnej jeho podobe taký
prostriedok slúžiaci zachovaniu predmetného okruhu majetku na využívanie v prospech
verejného dobra, ktorý by zasahoval do vlastníckeho práva, resp. do práva na pokojné
užívanie majetku oprávneného menej zaťažujúcim spôsobom, prípadne by doň nezasahoval
vôbec. Inými slovami, posúdenie druhého kritéria testu proporcionality si v tomto prípade
vyžaduje jednoznačné zistenie, či by v prípade, ak by namietaná právna konštrukcia
exekučnej imunity v jej platnej a účinnej podobe neexistovala, umožňoval právny stav
de lege lata iný spôsob ochrany majetku štátu pred jeho exekučným odňatím z plnenia
verejných úloh, než je ten, ktorý je predmetom prieskumu v konaní pred ústavným súdom.
V tejto súvislosti hodno poukázať na vyjadrenie vlády, ktorá uviedla, že „ochrane
majetku štátu pred výkonom rozhodnutia... nepodlieha majetok štátu využívaný
v podnikateľskej sfére (v správe štátnych podnikov) a ani vlastný majetok správcu majetku
štátu uvedeného v § 1 ods. 1 písm. c) a d) zákona o správe majetku štátu...“. Rovnako tak
ministerstvo financií zdôraznilo, že „z hľadiska možnosti exekúcie majetku štátu môže
do úvahy potenciálne pripadať majetok štátu, ktorý spravujú subjekty podnikateľského
charakteru a ktorý aj reálne nie je využívaný na plnenie verejnoprospešných funkcií štátu,
ale na podnikateľské účely. Ide napríklad o majetok štátu v správe štátnych podnikov
podľa zákona č. 111/1991 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších predpisov, majetok
v správe Železníc Slovenskej republiky podľa zákona č. 258/1991 Z. z. o Železniciach
Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, majetok štátu poľnohospodárskeho
charakteru podľa zákona č. 330/1991 Zb. ...“.
Hoci obsah citovaných vyjadrení sa na prvý pohľad môže javiť ako súvisiaci
s druhým kritériom testu proporcionality, nie je tomu tak. Ak by totiž ústavný súd
na podklade argumentácie vlády i ministerstva financií pristúpil ku skúmaniu, či v prípade
vykonateľnej pohľadávky voči štátu neexistuje riešenie, ktoré by naplnilo požiadavku
účinnej ochrany základného práva veriteľa vlastniť majetok a súčasne by chránilo majetok
štátu určený na plnenie verejných úloh, a dospel by k záveru, že takéto riešenie existuje
(postihnutie „podnikateľského“ majetku štátu), nijako by sa to nedotklo odôvodnenosti
ochrany majetku štátu využívaného na plnenie verejného záujmu pred exekúciou, a teda by
nebolo spôsobilé vysloviť záver, že ochrana poskytovaná napadnutými ustanoveniami nie je
nevyhnutná. Totiž, aj keby exekučná imunita v jej súčasnej podobe neexistovala, žiadne iné
ustanovenie právneho poriadku súdnemu exekútorovi neprikazuje vylúčiť z exekúcie
„nepodnikateľský“ majetok štátu slúžiaci na plnenie verejných úloh. Preto citované
vyjadrenia vlády i ministerstva financií je potrebné materiálne hodnotiť ako náčrt priestoru
pre ústavne konformný výklad napadnutých ustanovení právnych predpisov, a nie ako
argumentáciu smerujúcu k otázke nevyhnutnosti navrhovateľom kritizovanej exekučnej
imunity majetku štátu.
Vrátiac sa teda k analýze druhého kritéria testu proporcionality ústavný súd
konštatuje, že v prípade začatého exekučného konania (iba vtedy prichádza do úvahy
aplikácia napadnutých zákonných ustanovení) nepozná právny poriadok iné nástroje
na ochranu využitia dotknutého majetku na verejné účely. Takýmto nástrojom by
podľa názoru ústavného súdu mohol byť napríklad príkaz pre súdneho exekútora plynúci
z exekučných predpisov postihovať v exekučnom konaní proti štátu ako povinnému výlučne
jeho majetok slúžiaci na podnikateľské účely. Ten však v právnom stave delege lata nie je
zakotvený a ústavný súd nezistil ani iné právom aprobované možnosti, ako pri zachovaní
preskúmavanej exekučnej imunity zasiahnuť šetrnejšie do vlastníckeho práva veriteľa
vykonateľne judikovanej pohľadávky voči štátu.
Rovnako aj kritériu nevyhnutnosti či skúmanému použitiu najmenej drastických
prostriedkov vyhovela právna úprava exekučnej imunity v rozsahu všetkých troch
napadnutých zákonných noriem.
1.4.3 Ústavný súd tak pristúpil ku skúmaniu tretieho kritéria, ktorým je hľadisko
proporcionality v užšom zmysle slova.
Z metodologického hľadiska vysvetleného v II. časti bode 3 odôvodnenia tohto
nálezu je na tomto mieste potrebné pristúpiť ešte k hlbšej diferenciácii jednotlivých
napadnutých zákonných noriem tvoriacich ucelenú legislatívnu koncepciu exekučnej
imunity.
Normatívny záber § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách nepokrýva
podľa názoru ústavného súdu všetky peňažné prostriedky vynakladané zo štátneho rozpočtu,
hoci by sa to vzhľadom na použitú formuláciu („prostriedky poskytnuté zo štátneho
rozpočtu...“) na prvý pohľad tak mohlo javiť. Na mieste je preto reštriktívny výklad.
Dôvody majú predovšetkým systematické i logické pozadie.
Napriek zaradeniu predmetného ustanovenia v § 8 zákona o rozpočtových pravidlách
označeného ako „Výdavky štátneho rozpočtu“ ústavný súd je toho názoru, že ak by
zámerom § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách bolo postihnutie všetkých
peňažných prostriedkov štátneho rozpočtu slúžiacich na hradenie výdavkov štátneho
rozpočtu uvedených v § 8 ods. 1 až 3 zákona o rozpočtových pravidlách a všetkých
hnuteľných a nehnuteľných vecí obstaraných z takýchto prostriedkov, nebolo by potrebné
zakotvovať exekučnú imunitu majetku štátu v ďalších dvoch napadnutých ustanoveniach
(§ 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici).
Okrem toho, z hľadiska systematiky normatívny obsah tohto ustanovenia je celkom odlišný
od matérie obsiahnutej v predchádzajúcich odsekoch § 8 zákona o rozpočtových pravidlách,
pretože v skutočnosti vôbec neupravuje výdavky štátneho rozpočtu, ale výlučne len zákaz
exekúcie voči (niektorým) prostriedkom poskytnutým zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu
Európskej únie. Navyše, v prospech zužujúceho výkladu možno použiť aj argumentum ad
absurdum. Výdavkami štátneho rozpočtu sú napríklad aj prostriedky slúžiace na úhradu
platov štátnych zamestnancov (malo by teda tiež ísť „o prostriedky poskytnuté zo štátneho
rozpočtu“). Pri širokom výklade by to znamenalo, že časť majetkovej podstaty fyzickej
osoby tvorená platom štátneho zamestnanca by nebola postihnuteľná prostriedkami
núteného výkonu exekučného titulu znejúceho na tohto štátneho zamestnanca ako na
povinného.
Z uvedeného možno vyvodiť, že prostriedky, ktoré má na mysli § 8 ods. 10 zákona
o rozpočtových pravidlách, sú prostriedky poskytované nielen účelovo, ale aj
na nepravidelnej (mimoriadnej) báze, čo môže v procese vyvažovania v kolízii stojaceho
základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (i práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu)
a verejného záujmu na ochrane majetku štátu zohrať nezanedbateľnú úlohu.
Z naznačených dôvodov bude potrebné závery testu proporcionality členiť
v intenciách vymedzených rozdielov.
Tretie kritérium štandardného testu proporcionality spočíva vo zvažovaní
empirických, systémových, kontextových i hodnotových argumentov. Empirickým
argumentom možno chápať faktickú závažnosť javu, ktorý je spojený s ochranou určitého
základného práva. Systémový argument znamená zvažovanie zmyslu a zaradenia
dotknutého základného práva či slobody v systéme základných práv a slobôd. Kontextovým
argumentom treba rozumieť ďalšie negatívne dopady obmedzenia jedného základného
práva v dôsledku uprednostnenia verejného záujmu. Hodnotový argument predstavuje
zvažovanie pozitív v kolízii stojaceho základného práva a verejného záujmu vzhľadom
na akceptovanú hierarchiu hodnôt (Holländer, P.: Ústavněprávní argumentace. Praha: Linde
nakladatelství, s. r. o., 2003, s. 22). Všetky uvedené kritériá slúžia porovnávaniu závažnosti
v kolízii stojaceho základného práva vlastniť majetok a práva na pokojné užívanie majetku
a verejného záujmu na zachovaní určenia majetku štátu na plnenie verejných úloh a funkcií.
K empirickému argumentu
Pre posúdenie zákonného riešenia preskúmavanej kolízie základného práva vlastniť
majetok a práva na pokojné užívanie majetku je z hľadiska empirického argumentu dôležité
opätovne uviesť, že navrhovateľ nespochybnil samotnú exekučnú imunitu majetku štátu ako
právny inštitút. Sám vo svojom návrhu uvádza, že „existujú rozumné a objektívne dôvody,
v ktorých možno priznať majetku štátu nepostihnuteľnosť exekúciou, teda kedy možno
priznať štátu exekučnú imunitu“. Namieta však jej šírku, ktorá vo svojej podstate znamená,
že veritelia vykonateľne judikovaných pohľadávok voči štátu „sú pri svojom uspokojení
plne závislý od vôle uvedených subjektov ako povinných“.
Exekučná imunita majetku štátu v jej súčasnej podobe je výsledkom postupného
vývoja daného zmenami právnej úpravy tak, ako to bolo popísané v časti III bodoch 3 – 6
odôvodnenia tohto nálezu. Zámer zákonodarcu pri stanovení daného rozsahu exekučnej
imunity majetku štátu teda nemožno identifikovať z dôvodových správ. Národná rada
vo svojom vyjadrení k návrhu navrhovateľa zdôrazňovala účelové využívanie majetku štátu
na plnenie verejných úloh, čo však nedáva potrebné odpovede na otázky posudzovanej
existujúcej šírky exekučnej imunity.
O tom, že nebolo zámerom ani samotného zákonodarcu zaviesť ochranu majetku
štátu pred prostriedkami núteného výkonu rozhodnutí v rozsahu súčasnej právnej úpravy,
svedčí samotný vývoj právnej úpravy. Kým spočiatku boli chránené iba prostriedky
poskytované zo štátneho rozpočtu (§ 10 ods. 9 zákona č. 303/1995 Z. z.), pretože „v praxi
dochádza k exekúcii peňažných prostriedkov (vrátane dotácií) na účtoch daňových
subjektov uhradených zo štátneho rozpočtu daňovými a súdnymi exekútormi“, neskôr sa
pristúpilo aj k vylúčeniu majetku štátu spadajúceho pod režim zákona o správe majetku
štátu z exekúcie. V tomto prípade už zákonodarca neargumentoval empirickými
poznatkami, ale dosť nezrozumiteľne dôvodil, že „tento majetok štátu majú subjekty
podliehajúce pod režim zákona o správe majetku štátu iba vo svojej správe a nie
vo vlastníctve a preto nemôže byť tento majetok predmetom výkonu rozhodnutia
podľa Občianskeho súdneho poriadku, Exekučného poriadku“. Nezrozumiteľnosť je daná
tým, že zákonodarca nijak nevysvetlil, prečo by právna skutočnosť správy majetku štátu
mala ipso facto vylučovať možnosť jeho exekúcie. Z konceptu dôvodovej správy k zákonu
č. 72/1999 Z. z. možno iba vyvodiť, že cieľom bolo chrániť majetok slúžiaci „výlučne
na uspokojovanie verejných záujmov“.
Zaujímavým faktom dokresľujúcim celkový obraz posudzovanej právnej úpravy je
§ 18a ods. 2 zákona o správe majetku štátu, ktorý ustanovuje výnimku z exekučnej imunity
zakotvenej v odseku 1 toho istého ustanovenia. Podľa § 18a ods. 2 sa totiž ustanovenie
odseku 1 nevzťahuje na výkon rozhodnutia prikázaním pohľadávky odpísaním z účtu
v banke, na ktorý sa vzťahuje osobitný predpis (právna regulácia rozpočtových pravidiel).
V čase nadobudnutia účinnosti celého § 18a zákona o správe majetku štátu (1. mája 1999)
predmetná výnimka mala reálnu uplatniteľnosť v právnej praxi, pretože právna regulácia
rozpočtových pravidiel v roku 1999 zakazovala iba exekúciu prostriedkov poskytnutých
zo štátneho rozpočtu. Keďže však správcovia majetku štátu (štátne rozpočtové organizácie,
štátne príspevkové organizácie, štátne fondy) boli oprávnení získavať peňažné prostriedky
aj zo zdrojov odlišných od štátneho rozpočtu a následne ich sústreďovať
na mimorozpočtových účtoch (§ 24 ods. 4, § 36 ods. 1 a § 42 ods. 3 zákona
č. 303/1995 Z. z.), prichádzala do úvahy možnosť postihnutia peňažných prostriedkov
na takýchto účtoch výkonom rozhodnutia odpísaním z účtu v banke. Táto možnosť však
na druhej strane už v tom čase bola vylúčená v prípadoch peňažných prostriedkov,
s ktorými hospodárili štátne fondy, keďže tieto neručili za záväzky Slovenskej republiky
(uvedené pravidlo sa uplatňuje dodnes – § 5 ods. 4 zákona o rozpočtových pravidlách).
Aj získavanie peňažných prostriedkov z mimorozpočtových zdrojov a ich
sústreďovanie na mimorozpočtových účtoch umožňuje právna úprava dodnes (§ 22 ods. 4
a § 28 ods. 1 a 2 zákona o rozpočtových pravidlách), zásadnú zmenu v nazeraní
na aplikovateľnosť analyzovaných ustanovení však prinieslo nadobudnutie účinnosti zákona
o Štátnej pokladnici, ktorý s účinnosťou od 1. januára 2003 uložil klientom Štátnej
pokladnice (sú nimi aj správcovia majetku štátu) povinnosť zriaďovať účty výlučne
v Štátnej pokladnici [§ 12 ods. 1 písm. e) zákona o Štátnej pokladnici], pričom prostriedky
na týchto účtoch nepodliehajú výkonu rozhodnutia odpísaním z účtu (spočiatku § 12 ods. 6,
neskôr § 12 ods. 7 zákona o štátnej pokladnici). Ustanovenie § 18a ods. 2 zákona o správe
majetku štátu sa tak v dôsledku neskôr prijatej právnej úpravy (zákona o Štátnej pokladnici)
stalo nerealizovateľným. Navyše, dôvodová správa k návrhu zákona o Štátnej pokladnici
nezaujala k exekučnej imunite prostriedkov na účtoch v Štátnej pokladnici žiaden zásadný
postoj.
Pri skúmaní empirického argumentu ústavný súd neopomína ani skúsenostný faktor
na opačnej strane právneho vzťahu, teda na strane veriteľa, proti ktorému ako dlžník
vystupuje štát. V bodoch 7 – 9 časti III odôvodnenia tohto nálezu už boli identifikované
právno-aplikačné problémy vyplývajúce z exekučnej imunity majetku štátu, ktoré značne
sťažujú majiteľom pohľadávok voči štátu ich uspokojenie v procese exekúcie.
V tejto súvislosti argumentácia vlády uvádzajúca ako príklad možnosti domôcť sa
uspokojenia judikovanej pohľadávky veriteľa štátu exekúciu na majetok štátu v správe
štátnych podnikov podľa zákona č. 111/1990 Zb. o štátnom podniku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o štátnom podniku“) je nedôvodná. Štátny podnik svoju
podnikateľskú činnosť prevádzkuje samostatne na základe hospodárenia na vlastný účet (§ 2
ods. 1 zákona o štátnom podniku). Súčasne štátny podnik hospodári s vecami
a majetkovými právami zverenými mu pri jeho založení a ďalej s vecami a majetkovými
právami nadobudnutými v priebehu jeho podnikania. Veci, s ktorými podnik hospodári, sú
v štátnom vlastníctve (§ 6 ods. 1 zákona o štátnom podniku). Napokon je účelné zvýrazniť
právny stav, podľa ktorého štátny podnik nezodpovedá za záväzky štátu alebo iných
subjektov (§ 5 ods. 2 zákona o štátnom podniku).
Z citovaných ustanovení zákona o štátnom podniku vyplýva, že hoci štátny podnik
hospodári s majetkom štátu, týmto majetkom nezodpovedá za záväzky štátu. Vykonateľne
judikovaný záväzok štátu teda nemožno vymáhať exekúciou na majetok štátu,
s ktorým hospodári štátny podnik.
Pokiaľ ide o vlastný majetok správcu majetku štátu podľa § 1 ods. 1 písm. c) a d)
zákona o správe majetku štátu (verejnoprávna inštitúcia, ak na základe zákona spravuje
majetok štátu, a iná právnická osoba, ak na základe zákona spravuje majetok štátu),
na ktorý poukázala vo svojom vyjadrení vláda, ústavný súd zdôrazňuje, že právna
skutočnosť zverenia majetku štátu do správy týmto subjektom nezakladá ipso facto ich
ručenie za záväzky štátu vlastným majetkom. Pre takýto záver niet žiadnej opory
v právnych predpisoch. Vlastný majetok uvedených subjektov teda nemožno postihnúť
núteným výkonom exekučného titulu zaväzujúceho štát a majetok štátu v ich správe je
podľa § 18a ods. 1 z výkonu takého exekučného titulu vylúčený. Ani v tejto časti tak
nemožno dať za pravdu argumentácii vlády.
K argumentácii ministerstva financií ústavný súd dodáva, že podľa § 34 ods. 3
zákona Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní
pozemkového vlastníctva, obvodných pozemkových úradoch, pozemkovom fonde
a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o pozemkových úpravách“) poľnohospodárske nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu,
ako aj podiely spoločnej nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu spravuje Slovenský pozemkový
fond, ktorý nie je zriadený na podnikanie a svoju činnosť vykonáva vo verejnom záujme
(§ 34 ods. 2 zákona o pozemkových úpravách). Slovenský pozemkový fond bol
podľa dôvodovej správy k zákonu o pozemkových úpravách zriadený na komerčné využitie
poľnohospodárskej pôdy vo vlastníctve štátu, pričom však s ňou sám nehospodári,
ale na komerčných princípoch ju má prenajímať či predávať poľnohospodárskym
podnikateľom. Cieľom zákonodarcu pri kreovaní Slovenského pozemkového fondu
a pri úprave spravovania nehnuteľností vo vlastníctve štátu Slovenským pozemkovým
fondom teda zreteľne nebola snaha vyčleniť dotknutý poľnohospodársky majetok
na uspokojovanie záväzkov štátu vzniknutých z činnosti širokého spektra správcov majetku
štátu. Napriek tomu treba zdôrazniť, že zákon o pozemkových úpravách svojou právnou
konštrukciou nevylučuje možnosť postihnúť majetok štátu v správe Slovenského
pozemkového fondu exekúciou. Rovnaký záver platí o majetku štátu, s ktorým hospodária
Železnice Slovenskej republiky podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 258/1993 Z. z. o Železniciach Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Ústavný súd neopomína skutočnosť, že Slovenská republika zjavne vlastní
aj majetok, ktorý nespadá pod právny režim zákona o správe majetku štátu, zákona o Štátnej
pokladnici ani zákona o rozpočtových pravidlách. Ide predovšetkým o majetok v podobe
akcií ako cenných papierov, veľmi výnimočne aj o obchodné podiely v spoločnostiach
s ručením obmedzeným. V praxi sa však v prípade núteného vymáhania záväzku štátu
výlučne siaha na majetok v správe toho správcu, z ktorého činnosti záväzok vznikol.
Aj keď súčasná právna úprava (na rozdiel od § 43 ods. 2 zákona č. 219/2000 Sb. o majetku
České republiky a jejím vystupování v právních vztazích) takéto pravidlo nezakotvuje, je
v praxi zreteľne rešpektované a ako výraz proporcionality je aj odôvodnené. Menovité
hodnoty akcií, ktorých majiteľom je štát, stoja totiž vo výraznom nepomere k sume
záväzkov, ktoré vznikajú pri činnosti správcov majetku štátu spravujúcich majetok
vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére. Postihnutie jednej akcie štátu v menovitej
hodnote niekoľko miliónov eur z dôvodu judikovaného záväzku štátu znejúceho
na niekoľko desiatok alebo stoviek eur by tak samo osebe bolo výrazom neprimeranosti
v procese núteného výkonu exekučných titulov a bezpochyby by v konečnom dôsledku
poškodilo predovšetkým samotný štát. Navyše, ani exekúcia „podnikateľského“ majetku
štátu nemusí byť v konkrétnom prípade právne jednoduchá, a to predovšetkým s ohľadom
na systém obmedzení vyplývajúcich zo stále účinného a uplatňujúceho sa zákona č. 92/1991
Zb. o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby v znení neskorších predpisov (už
spomínaná „kauza T.“).
Načrtnutý vývoj právnej úpravy exekučnej imunity majetku štátu podľa názoru
ústavného súdu dokazuje silnú previazanosť právnej úpravy stelesnenej v napadnutých
ustanoveniach, ktorá tak zabezpečuje vskutku účinnú a rozsiahlu ochranu majetku štátu.
Tá je však zjavne skôr výsledkom postupného nedostatočne kontrolovaného vývoja
pri zmenách právnej úpravy, než dôsledkom vedomého a zámerného legislatívneho počinu
zákonodarcu reagujúceho na negatívne praktické skúsenosti vyžadujúce si účinné
normatívne riešenie. Pokiaľ ide o hodnotenie skúseností veriteľov pri vymáhaní ich
pohľadávok voči štátu, možno uzavrieť, že hoci tieto nedokazujú úplnú apriórnu nemožnosť
exekúcie majetku štátu, naznačujú mimoriadnu náročnosť procesu legálneho domáhania sa
ich uspokojenia. Táto náročnosť bezpochyby predovšetkým v prípadoch nižších súm dlhu
štátu môže viesť až k rezignácii veriteľa na vlastnú snahu doviesť uspokojenie svojich
judikovaných nárokov k zdarnému koncu (pozri napr. II. ÚS 194/08). Možno teda
konštatovať, že empirický argument nezdôvodňuje v ústavne akceptovateľnej miere
preskúmavanú exekučnú imunitu upravenú v § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu
a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici.
K systémovému argumentu
Pri analýze systémového argumentu je potrebné zamerať pozornosť na dva tematické
okruhy. V prvom rade ide o pohľad na exekučnú imunitu majetku štátu a následne
aj o význam základného práva vlastniť majetok. Hoci totiž imunita v práve svojou podstatou
predstavuje procesno-právny inštitút (prekážka v konaní), a nie hmotno-právnu exempciu,
bolo by výrazom formalizmu, ak by ústavný súd ignoroval výrazný dopad preskúmavanej
exekučnej imunity na majetkovú sféru dotknutých veriteľov.
i) Podstata imunity štátu je rozpracovaná predovšetkým v rovine
medzinárodnoprávnej, pričom vychádza z uplatňovania zásady par in parem non habet
imperium. Takto sa štátna imunita stáva prejavom suverénnej rovnosti štátov [Caplan, L.
M.: State Immunity, Human Rights, and Jus Cogens: A Critique of the Normative Hierarchy
Theory. The American Journal of International Law, Vol. 97, No. 4 (2003). s. 748].
Absolútne ponímanie štátnej imunity však bolo v angloamerickom i v kontinentálnom
systéme práva prevažne v 20. storočí nahrádzané reštriktívnejšou optikou, ktorej rozvoj
iniciovalo rozlišovanie vrchnostenských aktov štátu na jednej strane (acta iure imperii)
a štátnych úkonov súkromnoprávneho charakteru (acta iure gestionis); (Caban, P.:
Jurisdikční imunity států. Univerzita Karlova - Právnická fakulta, Praha 2007. s. 10).
Z reštriktívneho chápania vychádzajú aj viaceré medzinárodno-právne dokumenty.
Predovšetkým ide o Európsky dohovor o imunite štátov uzatvorený na platforme Rady
Európy 16. mája 1972 v Bazileji zužujúci jurisdikčnú imunitu štátov, súčasne ale vylučujúci
výkon rozhodnutia proti majetku povinného cudzieho štátu, hoci štátu ukladá povinnosť
plniť. Významným je i Dohovor Organizácie spojených národov o jurisdikčných imunitách
štátov a ich majetku prijatý Valným zhromaždením v roku 2004, ktorý v čl. 19
proti majetku jedného štátu v súvislosti s konaním pred súdom iného štátu po vydaní
súdneho rozhodnutia zásadne neumožňuje nariadenie donucovacích opatrení ako napríklad
zhabanie, zabavenie alebo exekúciu. Súčasne však to isté ustanovenie reguluje výnimky
z formulovanej zásady. Zákaz donucovacích opatrení sa neuplatní v prípade výslovného
súhlasu štátu s nariadením predmetných opatrení vyjadreného v medzinárodnej dohode,
v rozhodcovskej dohode, v písomnej zmluve alebo vo vyhlásení pred súdom uskutočnenom
po vzniku sporu vo forme písomného oznámenia. Zákaz vymáhacích opatrení sa taktiež
nepoužije, ak štát majetok, ktorý bol predmetom súdneho konania, vyhradil alebo určil
na uspokojovanie žalovaného nároku, ako aj v prípade, ak bol podaný dôkaz, že majetok
štát používa alebo zamýšľa ho používať výlučne na iné než štátne neobchodné účely, a tento
majetok sa nachádza na území štátu fóra, pričom vymáhacie opatrenia môžu v takom
prípade postihnúť iba majetok, ktorý súvisí s predmetom predchádzajúceho súdneho
konania.
Imunita štátu bola aj predmetom individuálnej rozhodovacej činnosti ESĽP vo veci
Al Adsani v. Spojené kráľovstvo (sťažnosť č. 35763/97), ktorý v rozsudku z 21. novembra
2001 konštatoval, že normy upravujúce štátnu imunitu sú všeobecne uznanými pravidlami
medzinárodného práva, a preto priznanie imunity štátu nemôže byť označené
za neprimerané, a teda v rozpore s kritériom proporcionality (§ 55 a § 56). Predmetný
rozsudok bol prijatý iba väčšinou jedného hlasu. Vo svojom súhlasnom stanovisku sudca
Pellonpää (pripojil sa k nemu sudca Bratza) vyzýval na opatrnosť pri prelamovaní imunity
štátu, a to aj v nadväznosti na ďalší významný princíp medzinárodného práva, ktorým je
imunita verejného majetku štátu. V rozsiahlom disentujúcom stanovisku sudcov Caflischa
a Rozakisa, ku ktorému sa pripojili sudcovia Cabral Baretto, Costa, Vajić a Wildhaber, je
naopak zdôraznené, že žiadna norma upravujúca štátnu imunitu nebola medzinárodným
spoločenstvom nikdy posudzovaná ako imperatívne pravidlo, ale štát má vždy možnosť sa
imunity vzdať. Všetko nasvedčuje tomu, že nejde o pravidlo chrániace verejný poriadok
(ordrepublic) alebo fundamentálne hodnoty, na ktorých je medzinárodné právo verejné
postavené. V ďalšom disentujúcom stanovisku sudca Loucaides uviedol, že imunita štátu
ako právny inštitút nemá dostatočnú právnu silu na to, aby prevážil nad imperatívnymi
normami medzinárodného práva (zákaz mučenia).
Imunita štátu v perspektívne individuálnej právno-aplikačnej činnosti bola tiež
predmetom rozhodovania gréckeho Areios Pagos (najvyšší súd), ktorý 4. mája 2000 potvrdil
prvostupňové súdne rozhodnutie z 30. októbra 1997. Ním bol prefektúre Voiotia i ďalším
navrhovateľom priznaný voči Spolkovej republike Nemecko nárok na odškodnenie
za vraždy a škody na majetku spôsobené počas 2. svetovej vojny nemeckou okupáciou
v obci Distomo. Oba grécke súdy vychádzali okrem iného z právneho názoru, že priznanie
imunity štátu pri úkonoch porušujúcich imperatívne normy medzinárodného práva je
zneužitím práva na imunitu. Grécky štátny orgán (minister spravodlivosti) však po ukončení
predmetného konania neudelil súhlas na výkon rozhodnutia, čo viedlo oprávnených
k podaniu sťažnosti na ESĽP (rozhodnutie o neprípustnosti z 12. decembra 2002 v konaní
o sťažnosti č. 59021/00 vo veci Kalageropoulou a ostatní v. Grécko a Spolková republika
Nemecko), ktorý však zotrval na svojej stabilnej judikatúre z prípadu Al Adsani.
ii) Základné právo vlastniť majetok ako druhý prvok skúmania systémového
argumentu predstavuje štandardnú súčasť ústavného katalógu základných práv a slobôd
demokratických štátov majúcich ambíciu byť aj štátmi právnymi. Ústavný súd už uviedol,
že moderný demokratický štát sa vyznačuje rešpektovaním vlastníckeho práva a princípov
trhového hospodárstva (III. ÚS 243/2010). V relácii k prerokovávanej veci je pritom okrem
už judikovaného právneho názoru o priamom právnom a výlučnom ovládaní veci
ako o podstate vlastníckeho práva (PL. ÚS 30/95) vhodné podčiarknuť názor,
podľa ktorého v podmienkach sociálneho trhového hospodárstva a demokratického
právneho štátu, ktoré sú jednoznačne proklamované v ústave a ďalej konkretizované
vo viacerých zákonoch, sa zásadne poskytuje slobodná možnosť každému subjektu
nadobúdať vlastnícke právo i ďalšie vecné práva k veciam, ktorých okruh nie je
kvantitatívne a kvalitatívne obmedzený (s výnimkou vecí patriacich podľa čl. 4 ústavy
do výlučného vlastníctva Slovenskej republiky). V zásade slobodnú možnosť realizácie už
nadobudnutého vlastníckeho práva zabezpečujúceho právne panstvo nad vecami možno iba
výnimočne obmedziť s ohľadom na existenciu spoločenského záujmu, presnejšie verejného
záujmu (rovnako PL. ÚS 30/95).
Formulovaný právny názor ústavného súdu naznačuje možnosť rozšírenia skúmania
podstaty základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy aj o často pertraktovanú sociálnu
funkciu vlastníctva. Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy totiž vlastníctvo zaväzuje. Nemožno
ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými
zákonom. Takto vlastnícke právo nadobúda okrem rysov práva osobného aj výrazné rysy
práva sociálneho. Funkcia vlastníctva je teda v zásade koncipovaná nie individualisticky,
ale z hľadiska záujmov občana štátu ako celku (Blahož, J.: Úvaha o podstatě lidských
a občanských práv. Právník, č. 10 – 11, s. 887, Havlan, P.: Veřejné vlastnictví v právu
a společnosti. Praha: C. H. Beck 2008, s. 21).
Spolkový ústavný súd k tomu uviedol, že pri určovaní obsahu a hraníc vlastníckeho
práva má zákonodarca uskutočňovať sociálny model vyplývajúci jednak z garancie
súkromného vlastníctva, no aj z jeho sociálnej väzby (Sozialbindung). Sociálna väzba
zahŕňa príkaz brať ohľad na význam jednotlivého právneho úžitku, ktorý je spojený
s využitím predmetu vlastníctva (uznesenie I. senátu z 23. apríla 1974 vo veciach
č. 1 BvR6/74 a č. 2270/73). Zákonodarca pritom musí rovnocenne vziať do úvahy oba
prvky dialektického vzťahu ústavnoprávne chránenej slobody (nález I. senátu
z 18. decembra 1968 vo veciach č. 1 BvR 638, 673/64 a č. 200, 238, 249/65) a príkazu
sociálne spravodlivého vlastníckeho poriadku, a takto nastoliť spravodlivú rovnováhu
a vyrovnaný vzťah chránených záujmov všetkých zúčastnených (uznesenie I. senátu
z 15. januára 1969 vo veci č. 1 BvL 3/66). Sociálny prvok v základnom práve vlastniť
majetok podčiarkuje, že garancia vlastníctva má prispievať k dosiahnutiu rovnako reálnej
slobody všetkých a nemá chrániť hoci aj sociálne zdôvodňované mocenské pozície založené
na nerovnom rozdelení majetku (Stern, E.: Staatsrecht. 13. neubearbeitete Auflage.
Tübingen: Mohr 1991, s. 257, 258).
Aj keď citované judiciálne postoje nevyplývali z rozhodovacej činnosti týkajúcej sa
priamo majetku štátu, sú v posudzovanom prípade využiteľné, pretože predmetom
prieskumu ústavného súdu je zákonná právna úprava majetku vlastnícky priradeného štátu.
Tá je špecifická tým, že slúži štátu na všeobecne záväznú, vrchnostenskú reguláciu jeho
vlastného majetku. Je síce pravdou, že štát iný reálny nástroj na ovplyvňovanie výkonu
svojho vlastníckeho práva ani nemá (PL. ÚS 28/00), nič to však nemení na požiadavke,
aby veľmi dôsledne zvažoval výhody, ktoré si ako vlastník sám prostredníctvom právnej
úpravy prizná. Formulovaná požiadavka je osobitne zvýraznená pri právnej regulácii
postavenia majetku štátu v procese núteného výkonu rozhodnutia, ktorý pojmovo
predpokladá poruchový priebeh realizácie konkrétneho právneho vzťahu, v ktorom poruchu
spôsobil práve štát nesplnením právoplatne judikovaného záväzku. Neprimeraným
zvýhodnením vlastnej majetkovo-právnej pozície na úkor právneho statusu vlastníka
majetkovej pohľadávky môže v takom prípade štát narušiť ústavné garancie vlastníctva
individuálnych veriteľov, a tým aj sociálny aspekt vlastníctva. Slobodný rozvoj osobnosti
jednotlivca, ktorý nepochybne zahŕňa aj potenciál širšieho spoločenského úžitku, je totiž
determinovaný celým radom materiálnych dobier realizovaných prevažne prostredníctvom
vlastníckeho práva.
iii) Systémový argument skúmania spravodlivej rovnováhy medzi základným právom
vlastniť majetok a právom na pokojné užívanie majetku na jednej strane a posudzovaným
rozsahom exekučnej imunity majetku štátu v prvom rade poukazuje na zreteľné tendencie
obmedzovania štátnej imunity v medzinárodnoprávnej rovine. O to prísnejšie je potom
podľa názoru ústavného súdu potrebné posudzovať (vnútornú) imunitu chrániacu štát
vo vzťahoch k mocensky podriadeným subjektom tvoriacim jeho osobný substrát, teda
vo vzťahoch, na ktoré sa neuplatňuje už spomenutá zásada par in parem non habet
imperium vyjadrujúca rovnosť štátov ako subjektov medzinárodného práva. Systémový
argument rovnako naznačuje potrebu zohľadnenia šírky dopadu sporného obmedzenia
základného práva vlastniť majetok, ktorá sa neobmedzuje len na individuálnu sféru
dotknutého veriteľa, ale prostredníctvom limitácie uspokojenia jeho majetkovej pohľadávky
vplýva i na kvalitu a kvantitu jeho príspevku k rozvoju spoločenského prostredia ako celku.
Ku kontextovému argumentu
Načrtnutým ponímaním a hodnotením systémový argument plynulo prechádza
do roviny argumentu kontextového. Už samotné neplnenie právoplatne judikovaných
a vykonateľných záväzkov bez ohľadu na charakter subjektov predmetného právneho
vzťahu je v právnom štáte nielen neželaný, ale aj škodlivý jav. Ak k nemu pristúpi právne
odňatie alebo radikálne obmedzenie možnosti veriteľa využiť účinne verejno-mocenské
prostriedky na účel vymoženia pohľadávky, potom negatívny vývoj dotknutého právneho
vzťahu dosahuje kvalitu, ktorá nemôže byť v právnom štáte ospravedlniteľná.
Pritom, ak kontextový argument orientuje pozornosť ústavného súdu na ďalšie
negatívne dopady obmedzenia základného práva v dôsledku uprednostnenia verejného
záujmu, je vhodné poukázať na ďalšie možné dopady nevymožiteľnosti, resp. výrazného
obmedzenia vymožiteľnosti pohľadávky voči štátu. Tie sa orientujú predovšetkým do sféry
hospodárskej, kde v závislosti od sumy poškodenej pohľadávky môžu priamo ovplyvňovať
veriteľove hospodárske aktivity v ich širokom zábere, a tak nepriamo zasiahnuť
aj ekonomický priestor ďalších subjektov práva. Vzhľadom na skutočnosť,
že v posudzovaných okolnostiach je dlžníkom štát, nemožno opomenúť ani mimoprávny
aspekt dôvery subjektov tvoriacich osobný substrát štátu voči nemu samotnému, čo môže
negatívne vplývať na úroveň plnenia verejno-právnych povinností voči štátu (napr. v oblasti
daňovej).
K hodnotovému argumentu
Napokon, pokiaľ ide o hodnotový argument, ústavný súd konštatuje, že v súčasnosti
v spoločnosti všeobecne akceptovaná hierarchia hodnôt nemôže ospravedlniť apriórnu
exekučnú imunitu štátu v takom rozsahu, aký z napadnutej právnej úpravy zakotvenej
v § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu a v § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici
kumulatívne vyplýva. Dôvodom je už len samotný právny princíp, podľa ktorého dlžník je
povinný plniť svoj záväzok. Takýto princíp (bezpochyby presahujúci aj rámec predstáv
spoločnosti o podobe právneho poriadku) musí zákonodarca chrániť, a v prípade, ak dlžník
dobrovoľne záväzok neplní, je potrebné veriteľovi poskytnúť účinné právne prostriedky
na uspokojenie jeho základného práva vlastniť majetok. Prezentované hodnotové predstavy
sa znásobujú v prípade, ak je dlžníkom štát, ktorý svojou vrchnostenskou pozíciou úroveň
vymožiteľnosti záväzkov má garantovať. Ak štát svojou normotvorbou sám seba
ako právoplatne a vykonateľne potvrdeného dlžníka zvýhodní do tej miery, že veriteľ
nedisponujúci verejno-právnou vrchnosťou sa vôbec, alebo len s veľkými ťažkosťami môže
domôcť majetku, ktorého nadobudnutie na základe majetkovej pohľadávky dôvodne
očakáva, potom hodnotový systém spoločnosti jednoznačne uprednostní záujem veriteľa
na zachovaní zmyslu a podstaty jeho základného práva vlastniť majetok pred verejným
záujmom na ochrane majetku štátu pred jeho odňatím z napĺňania verejných funkcií.
1.4.4 Nemožnosť docieliť výkon rozhodnutia znamená zásah do práva na pokojné
užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu (rozsudok zo 7. mája 2002 v konaní
o sťažnosti č. 59498/00 vo veci Burdov v. Rusko, § 40). Ústavný súd po zhrnutí všetkých
relevantných do úvahy prichádzajúcich aspektov dospel po prieskume napadnutej úpravy
(§ 18a ods. 1 v časti týkajúcej sa výkonu rozhodnutia a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej
pokladnici) k záveru o jej ústavnej neudržateľnosti ako celku.
Ústavný súd uznáva, že štát v pozícii právnickej osoby sui generis (Beran, K.:
Právnické osoby veřejného práva. Linde Praha, a. s., 2006. s. 80 a nasl.) musí disponovať
potrebnou vonkajšou i vnútornou suverenitou, pričom vnútorná suverenita sa
ako zvrchovanosť nad vymedzeným teritoriálnym a osobným substrátom prejavuje práve
vo výkone štátnej moci, teda schopnosti štátu presadiť v rámci svojho územia vlastnú vôľu
vyjadrenú prostredníctvom platného právneho poriadku, a to vrátane prípadného využitia
prostriedkov donútenia (Zoubek, V.: Právověda a státověda. Úvod do právního
a státovědního myšlení. Plzeň: Aleš Čeněk 2010. s. 259). Výkon štátnej moci, ako to
naznačovala národná rada i vláda, predpokladá nevyhnutnú majetkovú základňu, ktorej
účelové určenie je potrebné chrániť. I táto ochrana sa uskutočňuje štátno-mocenskými
prostriedkami, ktoré sú však v právnom štáte limitované ústavným poriadkom (čl. 2 ods. 2
ústavy) s jeho integrálnou súčasťou reprezentovanou katalógom základných práv a slobôd.
Bez spochybnenia konceptu zvýšenej miery ochrany majetku štátu pred jeho odňatím
z vlastníckej sféry štátu tak ústavný súd konštatuje, že preskúmavaná ochrana musí byť
primeraná. Je neprípustné, aby subjektom vystupujúcim v právnych vzťahoch so štátom,
ktorých predmetom je majetok, nebolo garantované dostatočne efektívne a účinné
uspokojenie ich majetkových nárokov. V opačnom prípade sa totiž základné právo vlastniť
majetok i právo na pokojné užívanie majetku u týchto subjektov dostáva do pozície
iluzórnosti, a nie reálnosti. Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá je adresátom
mocenského pôsobenia štátu a podlieha jeho vrchnostenskému postaveniu, potom
v právnych vzťahoch obsahujúcich povinnosť štátu plniť môže len dúfať, že štát svoju
povinnosť splní dobrovoľne, lebo inak jej právny poriadok nezabezpečí dôvodne očakávaný
majetkový prospech využiteľný v právnom priestore vymedzenom zákonným obsahom
vlastníckeho práva.
Ústavný súd na základe súhrnného zhodnotenia výsledkov skúmania empirického,
systémového, kontextového i hodnotového argumentu dospel k záveru, že koncepcia
namietanej exekučnej imunity majetku štátu stelesnená spoločne v § 18a ods. 1 zákona
o správe majetku štátu a v § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici vymedzuje veriteľovi
štátu mimoriadne úzky priestor na domáhanie sa uspokojenia jeho pohľadávky cestou
núteného výkonu rozhodnutia. Tento priestor v podstate tvorí škála možností pohybujúcich
sa v rozpätí od extrémnej, a tak aj neprimeranej právnej i faktickej náročnosti procesu
vedúceho k uspokojeniu vykonateľne judikovanej pohľadávky, až po jej právnu i faktickú
nevymožiteľnosť. Preto § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu v časti týkajúcej sa
výkonu rozhodnutia ani § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici nevyhovujú tretiemu
kritériu testu proporcionality, v teste neobstáli, a teda sú v rozpore so základným právom
vlastniť majetok i s právom na pokojné užívanie majetku.
1.4.5 Ako ústavný súd opakovane zdôrazňoval, § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových
pravidlách nepochybne tvorí spolu s ďalšími dvomi napadnutými ustanoveniami ucelenú
koncepciu exekučnej imunity štátu. Na druhej strane, popri rozdielnej právnej povahe
subjektov, na ktoré sa môže ochrana pred exekúciou podľa tohto zákonného ustanovenia
vzťahovať (bod IV 1.3.3), nemožno obísť fakt, že na strane oprávneného spravidla
ani nepôjde o pohľadávku voči štátu, ktorá je predmetom exekučného konania.
Ústavný súd taktiež v úvode bodu 1.4.3 tejto časti odôvodnenia vysvetlil a zdôraznil
nepravidelný (mimoriadny) charakter prostriedkov poskytovaných podľa § 8 ods. 10 zákona
o rozpočtových pravidlách, čo oproti ostatným prostriedkom slúžiacim na úhradu výdavkov
štátneho rozpočtu (chráneným iba § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici) znásobuje ich
účelový charakter.
Cieľom § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách je teda zachovanie účelového
určenia majetku v tomto ustanovení vymedzeného, čo vyvoláva aj určité preventívne
účinky, napr. aj proti špekulatívnym postupom prijímateľov poskytnutých prostriedkov,
a to o to viac, že v čase, keď by pri absencii tejto zákonnej ochrany majetku štátu
prichádzala do úvahy jeho exekúcia, spravidla už tento majetok ani nebude v dispozičnej
či majetkovej sfére štátu.
V kontexte posudzovanej ústavnosti § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách
však za rozhodujúci aspekt treba považovať skutočnosť, že prostriedky poskytnuté podľa
predmetného ustanovenia budú tvoriť v subjektoch na strane povinného v zásade iba časť
ich majetku, čo v konečnom dôsledku znamená absenciu príčinnej súvislosti medzi
exekučnou imunitou štátu zakotvenou v tomto ustanovení a prípadnou nevymožiteľnosťou
pohľadávky v exekučnom konaní.
Toto tvrdenie platí aj v prípade, že adresátmi týchto prostriedkov sú subjekty
štátneho sektora, čo však samo osebe dostatočne neodôvodňuje odlišný záver ústavného
súdu vo vzťahu k ústavnosti tohto ustanovenia oproti ostatným dvom napadnutým
zákonným normám, práve naopak, vzniká legitímna otázka, prečo aj toto ustanovenie
nebolo zahrnuté do 1. bodu výroku tohto rozhodnutia, ak sa v praxi (aj keď kvantitatívne
v zúženom rozsahu) uplatňuje aj v prípadoch, keď príjemcom prostriedkov podľa
predmetného ustanovenia a zároveň povinným v exekúcii bude organizácia štátneho
sektora. Ústavný súd pristúpil k tomuto problému v súlade so svojou doktrínou zdržanlivosti
a minimalizácie zásahov do právneho poriadku. V danom prípade ide o situáciu, keď
prevažná časť argumentov odôvodňuje ponechať § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových
pravidlách nedotknutý. Opačný dôvod, t. j. skutočnosť, že v rozsahu subjektov štátneho
sektora sa exekučná imunita štátu zakotvená v tomto ustanovení ničím neodlišuje
od ostatných dvoch napadnutých ustanovení, by mohol viesť k vysloveniu neústavnosti aj
tohto ustanovenia. Takýto výrok by však nevyhnutne negoval zvýšenú potrebu chrániť pred
exekúciou majetok štátu a Európskej únie u všetkých ostatných subjektov, ktoré by jej ako
príjemcovia prostriedkov definovaných v tomto ustanovení museli čeliť. Ústavný súd
pritom nemohol opomenúť, že 1. bod výroku nálezu „uvoľní“ istú časť majetkovej
základne štátu v správe subjektov štátneho sektora (ale čo sa týka druhu komplexne)
na účely núteného výkonu rozhodnutí. Inými slovami, exekúcie vedené v budúcnosti
v týchto prípadoch môžu byť úspešné, aj keď nebudú môcť postihnúť časť majetku týchto
organizácií spadajúceho pod ochranu podľa § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách.
Zachovanie exekučnej imunita štátu zakotvenej v § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových
pravidlách v daných okolnostiach teda nemôže ohroziť vymožiteľnosť exekvovanej
pohľadávky ani v prípadoch, ak povinný je subjektom štátneho sektora.
Hodnotiac súhrnne všetky uvedené faktory ústavný súd konštatuje, že § 8 ods. 10
zákona o rozpočtových pravidlách z hľadiska prvých dvoch krokov testu proporcionality
(vhodnosť a potrebnosť) má minimálne rovnaký, ak nie ešte vyšší stupeň akceptovateľnosti
oproti ostatným napadnutým ustanoveniam, ale na rozdiel od nich toto ustanovenie
v dôsledku posilneného prvku ochrany účelovosti budúceho využitia v ňom vymedzeného
relatívne úzkeho okruhu majetku obstálo aj v teste proporcionality v užšom zmysle. Preto
nebolo potrebné vysloviť jeho nesúlad s čl. 20 ods. ústavy a čl. 1 dodatkového protokolu.
2. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republiky je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. ...
Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach o súlade zákona alebo jeho časti
s ústavou viackrát rozhodol, že prijatím zákona porušujúceho ustanovenie ústavy národná
rada konala v nesúlade s čl. 1 ústavy (PL. ÚS 32/95, PL. ÚS 36/95, PL. ÚS 37/95,
PL. ÚS 42/95, PL. ÚS 43/95, PL. ÚS 11/96, PL. ÚS 17/96 a PL. ÚS 4/97). Princíp právneho
štátu ustanovený čl. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej
republike. Ak národná rada uplatní svoju zákonodarnú právomoc v nesúlade s iným
ustanovením ústavy, zároveň tým poruší aj základný princíp ústavnosti ustanovený čl. 1
ústavy. Preto, keďže ústavný súd dospel k záveru o uplatnení zákonodarnej právomoci
národnej rady pri právnej regulácii exekučnej imunity majetku štátu v prípade § 18a ods. 1
zákona o správe majetku štátu a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici v rozpore s čl. 20
ods. 1 ústavy i s čl. 46 ods. 1 ústavy (pozri ďalej), vyslovil aj porušenie princípu právneho
štátu plynúceho z čl. 1 ods. 1 ústavy.
3. Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území
Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru
a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť
k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno
z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Vo veci sp. zn. PL. ÚS 37/95 ústavný súd uviedol, že ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy
je označované aj ako ustanovenie upravujúce zákaz diskriminácie, a na druhej strane zákaz
zvýhodňovania v konkrétnom základnom práve a slobode každého, komu toto právo náleží.
Záruky univerzálnej rovnosti bez ohľadu na spomínané dôvody prirodzenej nerovnosti majú
svoj teritoriálny rozmer určený územím Slovenskej republiky. Tento základný princíp je
porušený vždy vtedy, ak sa s jednou skupinou adresátov noriem v porovnaní s inou
skupinou zaobchádza inak, hoci medzi oboma skupinami nie sú rozdiely takého druhu
a takej závažnosti, že odôvodňujú takéto nerovnaké zaobchádzanie (II. ÚS 5/03).
Súčasne podľa názoru ústavného súdu je národná rada povinná prijímať také zákony,
ktoré pri uplatňovaní práva na prístup k súdnej ochrane zásadne nikoho nediskriminujú.
Treba však pripustiť, že nie každý rozdiel, ktorý sa vyskytne v zákonoch upravujúcich
výkon práva na súdnu ochranu, musí byť v rozpore s čl. 12 ods. 2 ústavy, pretože v určitých
situáciách sa na prvý pohľad diskriminujúca úprava používa na odstránenie
alebo zmiernenie faktickej nerovnosti účastníkov konania (napríklad účastník konajúci
v duševnej poruche, maloleté dieťa). Za diskriminačnú úpravu však možno považovať takú
úpravu prístupu k súdnej ochrane, ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným
spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť
legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym
riešením (PL. ÚS 21/00).
Napadnutý právno-regulačný koncept exekučnej imunity majetku štátu zakotvený
kumulatívne v § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej
pokladnici identifikovaný ako nesúladný s ústavnými požiadavkami plynúcimi z princípu
právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy), zo základného práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1
ústavy) i zo základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) má podľa názoru
ústavného súdu za následok, že s jednou skupinou adresátov právnych noriem regulujúcich
nútený výkon rozhodnutí (veritelia štátu) sa zaobchádza inak ako s veriteľmi dlžníkov
odlišných od štátu. Inakosť zaobchádzania tkvie v neprimeranom obmedzení a sťažení, ba
až v nemožnosti veriteľov štátu domôcť sa uspokojenia svojich vykonateľne potvrdených
pohľadávok, ak ich štát dobrovoľne neuspokojí. Ako už bolo uvedené a zdôvodnené,
ústavný súd považuje toto znevýhodnenie veriteľov štátu za neprimerané požiadavkám
plynúcim z uvedených článkov ústavy, preto dospel k záveru o nesúlade namietanej
koncepcie exekučnej imunity majetku štátu aj s čl. 12 ods. 2 ústavy.
B. K namietanému nesúladu s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa navrhovateľa „veriteľ, ktorý sa domáha vymoženia svojej právoplatne
priznanej pohľadávky, preto uplatňuje tiež svoje právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46
ods. 1 Ústavy, ktorému zodpovedá povinnosť súdu a ďalších určených orgánov (súdny
exekútor) nasadiť zákonné prostriedky (ustanovené najmä Exekučným poriadkom)
na vymoženie takej pohľadávky aj proti vôli povinného“. Ďalej navrhovateľ dôvodí,
že napadnuté ustanovenia „spôsobujú, že pohľadávky voči štátu (efektívne) nie sú
vymožiteľné. To však nemožno považovať za legitímny spôsob a rozsah ochrany verejného
záujmu. Pripustiť takýto prostriedok ochrany štátu ako dlžníka (povinného) by totiž
v konečnom dôsledku mohlo viesť k tomu, že by sa legislatívne mohol ľubovoľne rozširovať
rozsah pohľadávok, a tým aj veriteľov, ktorí by nemohlo požiadať o exekučno-právnu
ochranu podľa Exekučného poriadku...“.
Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí vrátane súdnej exekúcie podľa zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) je podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu
súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 21/00,
I. ÚS 5/00, II. ÚS 143/02). To zodpovedá aj judikatúre ESĽP, podľa ktorej výkon súdneho
rozhodnutia je považovaný za integrálnu súčasť prejednania veci („trial“) z hľadiska čl. 6
ods. 1 dohovoru a právo na výkon rozhodnutia vyplýva z princípu vlády práva. Podľa ESĽP
by totiž právo na spravodlivé súdne konanie bolo iluzórne, ak by vnútroštátny právny
systém umožňoval, aby meritórne a záväzné súdne rozhodnutie zostalo neúčinné na ujmu
jednej zo sporových strán (rozsudok z 19. marca 1997 v konaní o sťažnosti č. 18357/91
vo veci Hornsby v. Grécko, § 40). ESĽP k tomu ďalej uvádza, že omeškanie a brzdenie
(„delay“) výkonu rozhodnutia môže byť v špeciálnych okolnostiach ospravedlniteľné,
nesmie však znehodnocovať a poškodzovať podstatu práva chráneného čl. 6 ods. 1
dohovoru (rozsudok z 28. júla 1999 v konaní o sťažnosti č. 22774/93 vo veci Immobiliare
Saffi v. Taliansko, § 74, ale aj rozsudok vo veci Burdov v. Rusko, § 35).
Dôvody navrhovateľom tvrdeného nesúladu namietanej konštrukcie exekučnej
imunity majetku štátu so základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé
súdne konanie sú v zásade totožné s dôvodmi, na ktorých bola založená argumentácia
na podporu nesúladu existujúceho rozsahu exekučnej imunity majetku štátu s čl. 20 ods. 1
ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu. Kým základné právo vlastniť majetok a právo
na pokojné užívanie majetku orientujú právnu ochranu v hmotno-právnej sfére veriteľa
pohľadávky voči štátu, základné právo na súdnu ochranu i právo na spravodlivé súdne
konanie zas majú zabezpečiť procesné garancie reálneho naplnenia práv hmotnej povahy.
Ústavný súd to zreteľne vyjadril názorom, podľa ktorého súčasťou vlastníckeho práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy je tiež požiadavka, aby súdne konanie, ktoré sa týka aj ochrany
tohto základného práva, dôsledne rešpektovalo ústavné princípy právnej istoty, rovnosti
a zákazu diskriminácie (III. ÚS 328/05).
Exekučné konanie, v ktorom sú obligatórne aplikované právne normy účinne
znemožňujúce alebo výrazne oslabujúce efektívne uspokojenie vykonateľne prisúdenej
pohľadávky, negarantuje potrebné procesné záruky súdnej ochrany veriteľovho vlastníckeho
práva. Ak v exekučnom konaní exekučný súd dospeje k záveru, že majetok prichádzajúci
do úvahy na účel uspokojenia nie je možné podľa osobitných predpisov prostriedkami
núteného výkonu rozhodnutia postihnúť, je povinný podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného
poriadku exekučné konanie zastaviť. Exekučné konanie, v ktorom veriteľ štátu uplatnil svoj
právoplatne a vykonateľne priznaný nárok, sa tak musí ukončiť procesným rozhodnutím
bez možnosti reálneho vymoženia judikovanej pohľadávky, procesne teda bez meritórneho
ukončenia. Na podklade dôvodov vysvetlených v bode A tejto časti odôvodnenia nálezu
preto ústavný súd dospel k záveru, že exekučná imunita majetku štátu v jej súčasnom
normatívnom koncepte a rozsahu stelesnenom v § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu
a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy ani s čl. 6
ods. 1 dohovoru, čo je v okolnostiach posudzovaného návrhu logický dôsledok ich nesúladu
s čl. 20 ods. 1 ústavy i s čl. 1 dodatkového protokolu.
V.
Závery
1. Ústavný súd za ústavne neakceptovateľnú nepovažuje exekučnú imunitu ako takú,
ale jej rozsah a koncept vyplývajúci zo súčasnej právnej úpravy. Verejný záujem
na zachovaní určenia majetku štátu na plnenie jedinečných a nezastupiteľných verejných
úloh štátu je nespochybniteľný, ústavne neudržateľným sa však stáva vo chvíli,
keď charakter a spôsob jeho normatívneho ukotvenia obmedzuje základné práva fyzických
osôb alebo právnických osôb vystupujúcich v právnych vzťahoch so štátom do tej miery,
že tieto základné práva a slobody nemožno primerane užívať, takže sa stávajú iluzórnymi.
2. Podstata konštatovanej neprimeranosti ochrany majetku štátu pred uskutočnením
výkonu rozhodnutia vyplývajúcej z dikcie § 18a ods. 1 zákona o správe majetku štátu a § 12
ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici pri ich spoločnom posudzovaní a pôsobení je, že veriteľ
štátu (oprávnený v exekučnom konaní) po zastavení exekúcie súdom (ex offo) práve
z dôvodov tejto reštrikcie stráca účinný právny prostriedok na vynútené vymoženie svojej
pohľadávky.
3. V uvedených intenciách výsledky vlastného meritórneho prieskumu vyústili
do konštatovaní v závere IV. časti odôvodnenia nálezu, ktoré v konečnom dôsledku viedli
ústavný súd k vysloveniu nesúladu § 18a ods. 1 v časti slov „výkon rozhodnutia“ zákona
o správe majetku štátu a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 2,
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
(bod 1 výroku nálezu).
4. Odôvodnenosť takéhoto výroku ústavného súdu je daná tým, že základným
dôvodom, ktorý ústavný súd viedol k záveru o ústavnej neudržateľnosti konceptu exekučnej
imunity majetku štátu v právnom poriadku Slovenskej republiky, je rozsah namietanej
exekučnej imunity (časť IV odôvodnenia nálezu), to však pri súčasnom plnom akceptovaní
primeranej miery ochrany majetku štátu z dôvodu verejného záujmu. Aj preto bude
následne vecou národnej rady ako pozitívneho zákonodarcu, aby na základe ústavného
nesúladu vymedzenej právnej úpravy zvážila tvorbu legálnej platformy pre ochranu majetku
štátu v podobe vyhovujúcej ústavno-právnym kritériám. Pritom inšpiratívne v tomto smere
môžu pôsobiť skúsenosti zahraničných právnych úprav len príkladmo uvedených v časti II
bode 11, ktoré určenie súčastí verejného majetku požívajúcich exekučnú imunitu prenášajú
z normatívnej úrovne do roviny individuálnej, právno-aplikačnej (nemecká a rakúska
právna úprava, právna úprava platná do 31. decembra 1950 v Československej republike,
ako aj právo Európskej únie).
5. Koncept exekučnej imunity stelesnený v troch napadnutých zákonných
ustanoveniach vyplývajúci z analýzy a na základe nej konštatovanej ich vzájomnej
prepojenosti nijako nespochybňuje ich normatívnu nezávislosť a samostatnosť i z hľadiska
legislatívno-technického. Toto viedlo ústavný súd k záveru, že vyslovenie nesúladu
s ústavou len u jedného z nich nemusí ipso facto mať za následok ústavný nesúlad ostatných
napadnutých ustanovení.
6. Hodnotiac v súhrne všetky aspekty výsledkov ústavno-súdneho prieskumu vrátane
už vysloveného názoru, že § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách vyhovel testu
proporcionality vo všetkých troch krokoch a posudzovaných kritériách, ústavný súd
konštatuje, že reštrikcia obsiahnutá v tomto ustanovení nemá takú povahu neprimeranosti,
ktorá by v konečnom dôsledku pri jeho aplikácii v exekučnom konaní znamenala stratu
účinných prostriedkov na vymoženie pohľadávok veriteľov. Z týchto dôvodov ústavný súd
návrhu na vyslovenie nesúladu § 8 ods. 10 zákona o rozpočtových pravidlách s označenými
článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu nevyhovel (bod 2 výroku nálezu).
7. Ústavný súd z dôvodov objasnených v bode II.2 nevyhovel návrhu ani v tej časti,
ktorá namieta nesúlad § 18 ods. 1 zákona o správe majetku štátu v rozsahu týkajúcom sa
zákazu uskutočnenia konkurzného konania a vyrovnacieho (reštrukturalizačného)
s označenými článkami ústavy, dohovoru a dodatkového protokolu (bod 2 výroku nálezu).
VI.
Z dôvodov uvedených v častiach IV a V tohto nálezu ústavný súd rozhodol tak, ako
to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky stráca § 18a ods. 1 v časti slov „výkon rozhodnutia“ zákona o správe
majetku štátu a § 12 ods. 7 zákona o Štátnej pokladnici účinnosť. Ak národná rada
neuvedie tieto ustanovenia do súladu s ústavou, strácajú po šiestich mesiacoch
od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2012