Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 15/06

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-95

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. mája 2009 v pléne

zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,

Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho,

Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa

Tkáčika o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu

ustanovení § 17 ods. 2 písm. c), ods. 3 a 4, § 19 ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 2 písm. a) a b)

a ods. 3, , a a

o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 4, čl. 19

ods. 2 a 3, a 4, , a

a o návrhu Krajského súdu v Bratislave na vyslovenie nesúladu § 19 ods. 2 písm. g)

v spojení s a o strelných zbraniach a strelive

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1

a v spojení s , s v spojení

s čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd takto

rozhodol:

1. Ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona

č. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 prvou vetou

a v spojení s a

Slovenskej republiky.

2. Ustanovenie a o strelných zbraniach

a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e

v súlade s prvou vetou a

Slovenskej republiky.

3. Ustanovenia a a o strelných

zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

n i e s ú v súlade s a 4 .

4. Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky v časti týkajúcej

sa vyslovenia nesúladu ustanovení § 17 ods. 2 písm. c) a § 30 ods. 4 písm. a) zákona

č. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 15

ods. 1 a 4, a 3, a 4, , a

Slovenskej republiky z a s t a v u j e .

5. Vo zvyšnej časti návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky

a Krajského súdu v Bratislave n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 31. januára 2006

doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“) na vyslovenie nesúladu niektorých ustanovení

o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o strelných zbraniach“) s niektorými článkami

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Uznesením sp. zn. z 13. septembra 2006 bol návrh generálneho

prokurátora na začatie konania o súlade ustanovení § 17 ods. 2 písm. c), ods. 3 a 4, § 19

ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 2 písm. a) a c) a ods. 3, § 30 ods. 4 písm. c), § 39 ods. 2 a § 59

písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13

ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 4, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 49

prijatý na ďalšie konanie.

Dňa 11. októbra 2006 bol ústavnému súdu doručený návrh Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), zastúpeného predsedom senátu Mgr. V. P.,

na vyslovenie nesúladu časti zákona o strelných zbraniach s niektorými článkami ,

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Uznesením sp. zn. z 30. januára 2008 plénum ústavného súdu prijalo

návrh krajského súdu na vyslovenie nesúladu § 19 ods. 2 písm. g) v spojení s § 19 ods. 3 a 4

zákona o strelných zbraniach s a v spojení s

a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň rozhodlo

o spojení vecí vedených pod sp. zn. a sp. zn. s tým, že vec bude

ďalej vedená pod sp. zn. .

II.

Generálny prokurátor v návrhu uviedol, že dochádza k obmedzeniu základných práv

a slobôd určitej skupiny žiadateľov o vydanie zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie

charakterizovaných v § 19 ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných

zbraniach. Uviedol, že „napadnuté ustanovenia zasahujú do práv tejto skupiny občanov

legálne v minulosti nadobudnutých, bránia im vlastniť a dediť určitý majetok, upierajú

im právo na slobodnú voľbu a výkon povolania, obmedzujú ich právo na ochranu života,

obmedzujú ich základné práva bez ohľadu na podstatu a zmysel takéhoto obmedzenia,

a v neposlednom rade ich sankcionujú za spáchanie trestného činu, za ktorý im už bol

uložený trest podľa príslušných ustanovení ...

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 za bezúhonnú osobu sa na účely tohto zákona

nepovažuje ten, kto bol: a) právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin

spáchaný so zbraňou, b) právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin na nepodmienečný

trest odňatia slobody a od zahladenia odsúdenia neuplynulo 10 rokov alebo c) právoplatne

odsúdený za úmyselný trestný čin, za ktorý mu nebol uložený nepodmienečný trest odňatia

slobody, alebo bol právoplatne odsúdený za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti so

zbraňou a od zahladenia odsúdenia neuplynulo päť rokov.

Za nespoľahlivú osobu sa na účely tohto zákona podľa § 19 ods. 2 nepovažuje ten,

a) koho trestné stíhanie za trestné činy uvedené v ods. 1 bolo právoplatne podmienečne

zastavené do troch rokov odo dňa uplynutia skúšobnej doby, b) koho trestné stíhanie

za trestné činy uvedené v ods. 1 bolo zastavené rozhodnutím súdu alebo rozhodnutím

prokurátora o schválení zmieru, ak od právoplatnosti tohto rozhodnutia neuplynuli

tri roky.“.

Zrušený o zbraniach

a strelive v znení neskorších predpisov mal iné kritériá bezúhonnosti a tiež i posudzovania

osoby za spoľahlivú, pričom vyžadoval predloženie výpisu z registra trestov.

Od 1. septembra 2002 v dôsledku novely zákona () sa vyžaduje

odpis z registra trestov.

Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty.

Tento princíp je vyjadrený viacerými predpokladmi. Do tejto skupiny patrí tak predpoklad

pôsobenia právneho predpisu do budúcnosti, ako aj predpoklad ochrany dobromyseľne

nadobudnutých práv. Zákonodarca podľa názoru generálneho prokurátora v ustanoveniach

§ 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach tieto

predpoklady nerešpektoval.

Podľa názoru generálneho prokurátora „definovanie bezúhonnosti a spoľahlivosti

spôsobom akým je tento právny inštitút zakotvený v § 19 ods. 1 písm. a), b), c) dochádza

k situácii, že niektoré osoby, ktorým už bol v minulosti vydaný zbrojný preukaz alebo

hromadný zbrojný preukaz (podľa ), hromadný zbrojný

preukaz vydaný pred 1. januárom 2004 sa považuje za zbrojnú licenciu podľa tohto zákona,

nemajú, resp. nebudú mať po skončení, resp. zániku platnosti zbrojného preukazu (licencie)

možnosť vôbec ich získať, alebo ich budú môcť opäť získať až po uplynutí stanovených

lehôt...

Ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 2 písm. a) a b) zákona

č. pôsobí voči istej skupine osôb, ktorým bol vydaný zbrojný preukaz podľa

do minulosti v nasledovných prípadoch:

Zbrojný preukaz (licencia) po skončení ich platnosti sa nikdy nevydá osobám, ktoré

sa dopustili trestného činu zaradeného do skupiny trestných činov označených v § 19 ods. 1

písm. a), hoci ak bolo odsúdenie zahladené, do 22. augusta 2002 im preukaz (licencia)

mohol byť vydaný...

Prísna úprava v § 19 ods. 1 zákona o strelných zbraniach taktiež mení postavenie

všetkých tých osôb, na ktoré sa má podľa iného právneho predpisu hľadieť akoby neboli

odsúdené, v dôsledku zahladenia odsúdenia. Tieto osoby sú touto právnou úpravou

v porovnaní s ostatnými osobami, napriek existencii právnej fikcie neodsúdenej osoby

znevýhodnené a diskriminované.

V odpise z registra trestov sa podľa o registri

trestov nachádzajú všetky údaje o každom odsúdení osoby, ktorej sa odpis týka.

Tento zákon obmedzuje odpis z registra trestov len na určité trestné činy. Žiadateľ

o vydanie zbrojného preukazu je povinný k žiadosti okrem iného pripojiť aj odpis registra

trestov, čím sa policajný útvar bezdôvodne dozvedá nielen o trestných činoch uvedených

v , ale aj o ďalších prípadných trestných činoch a odsúdeniach

žiadateľa, ktorý však s posudzovaním jeho bezúhonnosti nesúvisia.“.

Tento postup generálny prokurátor považuje za neprimerané zasahovanie

do súkromia osoby, ktorý je v rozpore s . Orgány verejnej moci tak majú

neobmedzený prístup k údajom o všetkých odsúdeniach žiadateľa, čo treba považovať

za neoprávnené zhromažďovanie a zverejňovanie údajov, ktoré nesúvisia s posudzovaním

jeho bezúhonnosti.

Ochrana v dobrej viere nadobudnutých práv je na ústavnej úrovni chránenom

princípe právnej istoty, ktorý je jedným z princípov právneho štátu.

Podľa generálneho prokurátora „ vymedzuje v

písm. a), b), c) a ods. 2 písm. a), b) negatívnym spôsobom pojem bezúhonnosť

a spoľahlivosť deliac osoby (páchateľov trestných činov) do skupín, pre ktoré je spoločným

znakom spáchanie úmyselného trestného činu. Skupiny sa ďalej rozlišujú závažnosťou

spáchaného trestného činu, spôsobom spáchania trestného činu (so zbraňou), druhom

uloženého trestu a dĺžkou doby potrebnej na opätovné získanie bezúhonnosti

či spoľahlivosti.“.

Skupina osôb odsúdených za trestný čin vymedzená v § 19 ods. 1 písm. a) v spojení

s zákona o strelných zbraniach a (účinného

do 31. decembra 2005) a od 1. januára 2006 označená v § 11 ods. 3 a § 138 Trestného

zákona nebude pre potreby tohto zákona bezúhonná po celú dobu ich života.

„Je nepochybné, že zákonodarca pri prijímaní tejto úpravy a z nej vyplývajúcich

obmedzení základných práv a slobôd vychádzal z verejného záujmu na ochranu života

a zdravia občanov spočívajúcom aj vo vylúčení z možnosti držať zbrane osobám násilnej

povahy alebo osobám inak nebezpečným sebe alebo svojmu okoliu.

Obmedzenie základných práv a slobôd vyplývajúcich z právnej úpravy posudzovania

bezúhonnosti a spoľahlivosti podľa však nie sú primeranými

na dosiahnutie stanoveného cieľa, a preto sú v rozpore s .“

Generálny prokurátor vytýka právnej úprave príliš široké vymedzenia osôb, ktoré

nie sú bezúhonné a spoľahlivé, a zasahuje tak do práv osôb, u ktorých odsúdenie za trestný

čin, resp. jeho spáchanie vôbec nemusí v prípade vydania zbrojného preukazu ohrozovať

spoločnosť. Uviedol aj niektoré prípady, napr. trestné činy majetkovej povahy a iné,

ktoré svojou podstatou nie sú násilné. Podľa jeho názoru požiadavka primeranosti

obmedzení základných práv a slobôd na dosiahnutie cieľa a požiadavka rovnováhy

verejného záujmu pri právnej úprave nebola naplnená.

„Medzi základné práva občanov patrí podľa právo na život.

Cieľom tejto ústavnej ochrany je zabezpečenie fyzickej osoby pred akýmkoľvek pozbavením

života.

Článok 15 ods. 4 vytvára ústavnoprávny rámec ochrany života v osobitných

situáciách, pri ktorých pri ochrane života môže potencionálne dôjsť k strate iného života,

pričom tento postup nie je v rozpore s trestným právom.“

Poukázal na ustanovenia až (v znení platnom

od 1. januára 2006) o krajnej núdzi, nutnej obrane a oprávnenom použití zbrane, ako aj

na oprávnenie držať a nosiť zbraň za účelom osobnej ochrany osôb a majetku [§ 15 ods. 2

písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach] a držbu zbrane na výkon zamestnania alebo

oprávnenia podľa osobitného predpisu [§ 15 ods. 2 písm. c) zákona o strelných zbraniach,

taktiež napr. o obecnej polícii v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnej polícii“), o lesoch

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o lesoch“) alebo

o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane

prírody“)].

Podľa názoru generálneho prokurátora „neprimerané obmedzenia práva držať zbraň

za účelom ochrany svojho života upravené v § 19 ods. 1, písm. a), b) zákona o strelných

zbraniach nie sú v súlade s článkom 15 ods. 1 v spojení s ...

Predmetom vlastníctva môžu byť s určitými výnimkami... aj zbrane a strelivo.

V mnohých prípadoch ide o veci nemalej hodnoty, či už z hľadiska ich nadobúdacej ceny,

úžitkovej alebo zberateľskej a historickej hodnoty.

Vlastníci zbraní a streliva, ktorým nikdy nebude vydaný nový zbrojný preukaz

v dôsledku úpravy § 19 ods. 1 písm. a) citovaného zákona sú nútení v súlade s § 59 písm. b)

zbrane kategorizované podľa označeného zákona previesť do vlastníctva iného

oprávneného držiteľa zbrojného preukazu alebo licencie alebo v zmysle § 59 písm. c)

citovaného zákona požiadať a odovzdať zbraň na zničenie, znehodnotenie alebo výrobu

rezu zbrane.“.

Podľa názoru generálneho prokurátora „v oboch prípadoch je vlastník donútený

priamo zákonom zbaviť sa predmetu svojho vlastníctva, čo je v rozpore s čl. 20 ods. 4

.

Pri tomto postupe je však sporné, či policajný útvar môže podľa § 39 ods. 2 zákona

o strelných zbraniach predĺžiť lehotu úschovy až do doby, kým neuplynie niektorá z lehôt

stanovených v§ 19, alebo nastúpi povinnosť vlastníka vyplývajúca mu z § 59 písm. b), c)

citovaného zákona.“.

Táto skupina má obmedzené vlastnícke právo v jeho časti vec užívať. Rovnaké

obmedzenia sa týkajú aj tých vlastníkov, ktorí nadobudli zbrane dedením.

Obsah vlastníckeho práva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení, medzi ktoré

patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius disponendi), čo podľa

navrhovateľa vyplýva nielen z , ale aj z Dodatkového protokolu

k dohovoru. Realizácia vlastníckych opatrení vyplýva aj z

v znení neskorších predpisov.

Posudzovanie bezúhonnosti a spoľahlivosti vlastníkov zbraní a streliva spôsobom

ustanoveným v § 19 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach znamená

obmedzenie ich vlastníckeho práva nad nevyhnutnú mieru a je v rozpore s verejným

záujmom a vzhľadom na ich neprimeranosť k dosiahnutiu cieľa a účelu zákona nie je

v súlade s a ods. 4 v spojení s .

Podľa názoru generálneho prokurátora „Právo na slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň zakotvené v je v najvšeobecnejšom zmysle právom

slobodne sa rozhodnúť vykonávať určité zvolené povolanie a rovnako slobodne

sa rozhodnúť o príprave naň prostredníctvom školského vzdelávania, prípadne

rekvalifikácie na výkon zamestnania. Obsahom tohto práva je aj právo byť bez zamestnania.

Právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť je špeciálnym ústavným

právom vo vzťahu k právu slobodne sa rozhodnúť vykonávať určité zvolené povolanie. Toto

právo predpokladá určitú kvalitu, t. j. predpokladá, že každý oprávnený subjekt v tomto

zmysle má spĺňať podmienky ustanovené napr. živnostenským zákonom, , alebo

. Právo na podnikanie znamená vyššiu zodpovednosť než právo

slobodne sa rozhodnúť o svojom povolaní. Je sprevádzané určitým rizikom pri nakladaní

so svojím vlastným, prípadne cudzím majetkom. Podnikatelia vytvárajú hodnoty nielen

pre seba, ale aj pre celý štát a spoločnosť. Podnikanie... nemôže byť svojvoľné.

zakotvuje v vo vzťahu k výkonu určitých povolaní alebo činností

subjektívne obmedzujúce opatrenia. Konkrétnu úprava ponecháva na zákon,

ale podmienky obmedzení a podmienky výkonu určitých povolaní musia vychádzať

zo zákazu diskriminácie podľa a nesmú byť neprimerané ustanovenému

cieľu, ako to vyžaduje v .

Posudzovanie bezúhonnosti a spoľahlivosti rovnako ako je uvedené vyššie, zasahuje

aj do práv upravených v a ods. 2 .

Držanie zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie je v mnohých prípadoch

predpokladom výkonu určitého povolania, či druhu podnikania, pričom príprava na tieto

povolania je natoľko špecifická, že len s problémami umožňuje výkon iného povolania alebo

podnikania.“ .

Ako príklad generálny prokurátor uviedol absolventov stredných odborných

lesníckych škôl a vysokých škôl s týmto zameraním, kde výkon týchto povolaní sa podľa

osobitných predpisov spája aj s použitím strelnej zbrane:

„V popísaných prípadoch, ako aj vo všeobecnosti zákonom stanovené podmienky

bezúhonnosti a tým stanovené podmienky výkonu povolaní a činností sa takým zásahom

štátu do základných práv jednotlivca, ktorý nespĺňa požiadavku spravodlivej rovnováhy

medzi týmito právami a všeobecným záujmom spoločnosti...

Ustanovenie , , , ,

sú v rozpore s ...

V zmysle ústavného princípu vyjadreného v , stanovuje

ktoré konania sú trestným činom a aké druhy trestov za ich spáchania možno uložiť.“

Generálny prokurátor poukazuje na ustanovenie

(účinného od 1. januára 2006), podľa ktorého jedným z trestov je aj zákaz činnosti upravený

v § 61 tohto zákona. Tento trest možno uložiť, ak páchateľ spácha trestnú činnosť

v súvislosti s touto činnosťou.

Podľa je upravený princíp, ktorý umožňuje len zákonodarcovi,

aby ustanovil, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne inú ujmu na právach

alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. V prípade páchateľov trestných činov

zaradených do skupín v § 19 ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach dochádza

k ich potrestaniu, hoci trestné stíhanie sa neskončilo odsúdením a podľa

im nebol uložený žiadny trest.

Dňa 12. mája 2006 generálny prokurátor listom sp. zn. GÚs 4011/04 návrh doplnil

a zmenil. K nesúladu § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných

zbraniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35

ods. 1 a uviedol: „Napadnuté ustanovenia zasahujú do práv tejto skupiny

občanov legálne v minulosti nadobudnutých, bránia im vlastniť a dediť určitý majetok,

upierajú im právo ma slobodnú voľbu povolania, obmedzujú ich právo na ochranu života,

obmedzujú ich základné práva bez ohľadu na podstatu a zmysel takéhoto obmedzenia

a neposlednom rade ich sankcionujú za spáchanie trestného činu, za ktorý im už bol uložený

trest podľa príslušných ustanovení .“

Opätovne poukázal na princíp právnej istoty, ako aj na ochranu dobrovoľne

nadobudnutých práv, čo tieto ustanovenia podľa jeho názoru nerešpektujú.

Tieto ustanovenia [§ 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona

o strelných zbraniach] tiež rozšírili okruh osôb, ktoré nie sú považované za bezúhonné,

o páchateľov trestných činov, za ktoré im nebol uložený nepodmienečný trest odňatia

slobody a predĺženie lehôt potrebných na „znovuzískanie“ bezúhonnosti. Došlo

aj k rozšíreniu nespoľahlivých osôb o tie, ktoré spáchali trestný čin, avšak trestné stíhanie

bolo podmienečne zastavené alebo zastavené rozhodnutím o schválení zmieru.

Generálny prokurátor poukázal tiež na skutočnosť, že inštitút zahladenia odsúdenia

má umožniť zaradenie sa odsúdených do riadneho života v porovnaní s inými osobami

súdne netrestanými. Avšak u tejto skupiny osôb bolo toto rozhodnutie negované prijatou

právnou úpravou. Poukázal na širokú judikatúru ústavného súdu v tejto oblasti a zdôraznil,

že § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 2 v spojení s .

Obmedzenia, z ktorých zákonodarca vychádzal pri prijatí tejto právnej úpravy,

vychádzali z verejného záujmu na ochranu života a zdravia občanov spočívajúcu

aj vo vylúčení z možnosti držať zbrane osobám násilnej povahy alebo osobám inak

nebezpečným sebe alebo svojmu okoliu.

Podľa názoru generálneho prokurátora obmedzenia základných práv a slobôd

vyplývajúce zo zákona o strelných zbraniach nie sú primerané na dosiahnutie stanoveného

cieľa, a preto sú v rozpore s .

V doplnení návrhu opäť vymenoval príklady, v ktorých podľa jeho názoru nie je

odsúdenie za trestný čin v spojení s vydaním zbrojného preukazu (licencie). Ide najmä

o veci majetkové, hospodárske, menové, daňové, proti priemyselným právam, proti

autorským právam, teda činy, ktorých podstatou nie je násilná zložka. Pri týchto trestných

činoch požiadavka primeranosti základných práv a slobôd na dosiahnutie cieľa a požiadavka

rovnováhy verejného a súkromného záujmu pri právnej úprave citovaného zákona nebola

naplnená.

Generálny prokurátor zdôraznil, že medzi základné práva občanov patrí podľa čl. 15

ods. 1 právo na život a že cieľom tohto článku je zabezpečiť ochranu fyzickej osoby

pred akýmkoľvek pozbavením života. Článok 15 ods. 4 vytvára ústavnoprávny

rámec ochrany života v osobitných situáciách, pri ktorých pri ochrane života môže

potenciálne dôjsť k strate života, pričom tento postup nie je v rozpore s trestným právom.

Na tento článok sa viaže aj úprava v ( až ) o krajnej núdzi.

Oprávnenie držať a nosiť zbraň za účelom ochrany osoby a majetku vyplýva

z citovanej úpravy [§ 15 ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach],

ale aj zo špeciálnych právnych úprav (zákon o obecnej polícii, zákon o lesoch,

zákon o ochrane prírody). Nepriznané obmedzenie práva držať zbraň za účelom ochrany

svojho života upravené v § 19 ods. 1 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach

nie je v súlade s v spojení s .

V ďalšej časti generálny prokurátor zopakoval argumentáciu vo vzťahu k vlastníctvu

zbraní a streliva uvedenú už v pôvodnom návrhu a uviedol: „Posudzovanie bezúhonnosti

a spoľahlivosti vlastníkov zbraní a streliva spôsobom stanoveným v § 19 ods. 1, ods. 2

písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach znamená obmedzenie ich vlastníckeho práva nad

nevyhnutnú mieru a v rozpore s verejným záujmom a vzhľadom na ich neprimeranosť

k dosiahnutiu cieľa a účelu zákona nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 a ods. 4 v spojení s čl. 13

ods. 4 .“

Generálny prokurátor tiež zopakoval svoju argumentáciu k základnému právu

na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zakotvenému v . Uviedol,

že „ústava zakotvuje v čl. 35 ods. 2 vo vzťahu k výkonu určitých povolaní alebo činností

subjektívne obmedzujúce opatrenia. Konečnú úpravu ponecháva na zákon,

ale podmienky obmedzení a podmienky výkonu určitých povolaní musia vychádzať

zo zákazu diskriminácie podľa a nesmú byť neprimerané ustanovenému

cieľu, ako to vyžaduje v ...“.

Zákonom ustanovené podmienky bezúhonnosti, a tým ustanovené podmienky

výkonu povolaní a činností sú takým zásahom štátu do základných práv jednotlivca, ktorý

nespĺňa požiadavku spravodlivej rovnováhy medzi týmito právami a všeobecným záujmom

spoločnosti, v dôsledku čoho je daný nesúlad ustanovení § 19 ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 2

písm. a) a b) s a 2 a v spojení s .

Ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných

zbraniach sú v rozpore s s použitím .

Generálny prokurátor zopakoval aj svoje argumenty z prvého podania, pokiaľ ide

o ukladanie trestov a v tom aj trestu zákazu činnosti, a zdôraznil, že posudzovanie

bezúhonnosti a spoľahlivosti je v rozpore s , ktorý umožňuje len zákonodarcovi

určovať, ktoré konanie je trestným činom a aký je trest.

K nesúladu § 17 ods. 2 písm. c), ods. 3 a 4 a § 30 ods. 4 písm. a) zákona o strelných

zbraniach s a a 3

Generálny prokurátor uviedol, že podľa o registri

trestov v znení neskorších predpisov sa v odpise registra trestov uvádzajú všetky údaje

o každom odsúdení osoby, ktorej sa odpis týka. Citovaný zákon nepozná obmedzený výkaz

z registra trestov, v ktorom by sa uvádzali len niektoré trestné činy.

Keďže žiadateľ o zbrojný preukaz alebo licenciu musí pripojiť odpis z registra

trestov, musí tak policajnému útvaru poskytnúť informácie nielen o svojom odsúdení

pre trestné činy uvedené v § 19 zákona o strelných zbraniach, ale aj o iných prípadoch

nesúvisiacich s posudzovanou bezúhonnosťou. Takýto postup považuje generálny

prokurátor za neoprávnené zhromažďovanie údajov o osobe žiadateľa, pričom poukázal

na rozsiahlu judikatúru ústavného súdu viažucu sa k právu na súkromie ako ochranu hodnôt

uznaných za súkromné pred verejnou mocou, fyzickými a právnickými osobami. Takýto

postup pri posudzovaní bezúhonnosti podľa § 17 ods. 2 písm. c) a ods. 3 a § 30 ods. 4

písm. a) zákona o strelných zbraniach nie je v súlade s .

Ustanovenia § 17 ods. 3 a 4 zákona o strelných zbraniach majú tiež diskriminačný

charakter, pretože umožňujú žiadateľovi, ktorý sa za posledných desať rokov pred podaním

žiadosti zdržiaval viac ako šesť mesiacov mimo územia Slovenskej republiky, nahradiť

doklad obdobný odpisu registra trestov čestným vyhlásením.

Ustanovenie § 17 ods. 4 zákona o strelných zbraniach zvýhodňuje tam

vymenovaných príslušníkov ozbrojených síl Slovenskej republiky a ozbrojených zborov

voči ostatným žiadateľom, pretože im umožňuje predložiť namiesto odpisu z registra trestov

a dokonca aj lekárskeho posudku iba písomné potvrdenie nadriadeného s personálnou

právomocou. Toto zvýhodnené ustanovenie v § 17 ods. 3 a 4 zákona o strelných zbraniach

je v nesúlade s .

K nesúladu § 19 ods. 3, § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach

s , a 4 a

Podľa generálneho prokurátora zmyslom ustanovení § 39 ods. 2 a § 59 písm. b)

a písm. c) zákona o strelných zbraniach je umožniť štátu zásah do vlastníctva zbraní

a streliva i proti vôli vlastníkov týchto vecí. Z tohto dôvodu nie je podľa jeho názoru

ustanovenie zákona o strelných zbraniach v súlade s a 4

a ustanovenie § 59 písm. b) a písm. c) zákona o strelných zbraniach nie je v súlade

s s použitím a 4 .

Generálny prokurátor uviedol, že § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach zavádza

osobitý orgán – komisiu, ktorá určuje spoľahlivosť žiadateľa. Keďže rozhodnutie tejto

komisie je záväzné, treba ju považovať za orgán verejnej moci, ktorý rozhoduje o právach,

právom chránených záujmoch a povinnostiach osôb. Na jej konanie sa vzťahujú všeobecné

predpisy správneho práva. Úprava postavenia tejto komisie nie je právne jasne formulovaná.

Útvar Policajného zboru môže požiadať osobitnú komisiu o stanovisko k spoľahlivosti

osoby aj bez žiadosti. Navyše, rozhodnutie komisie je označené ako stanovisko, ktoré

sa má doručiť policajnému útvaru.

„Keďže toto zákonné ustanovenie je kogentné, bráni komisii vydať vo veci

spoľahlivosti žiadateľa rozhodnutie v zmysel § 46 a nasl. Správneho poriadku a neumožňuje

ani účastníkovi konania náležitým spôsobom sa proti jeho obsahu brániť, keďže

sa mu nedoručuje a zákonodarca nepredvídal ani možnosť podať proti nemu odvolanie,

ani sa domáhať jeho preskúmania súdom. Z týchto dôvodov nie je ustanovenie § 19 ods. 3

zákona o strelných zbraniach v súlade s a .“

III.

Ústavnému súdu bol 11. októbra 2006 doručený návrh krajského súdu, zastúpeného

predsedom senátu Mgr. V. P., ktorý v návrhu uviedol, že ustanovenie § 19 ods. 2 písm. g)

v spojení s ods. 3 a 4 zákona o strelných zbraniach nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 47

ods. 3 v spojení s a v spojení s listiny a

ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ ide o namietaný nesúlad s , listiny a

písm. b) a d) dohovoru, v tejto časti ústavný súd návrh odmietol, a preto v rozhodnutí

nebude ani uvádzať argumentáciu navrhovateľa k týmto ustanoveniam , listiny

a dohovoru.

Krajský súd uviedol:

„Povinnosťou štátu pri tvorbe legislatívy je zachovávať základné práva a slobody

a obmedzovať ich len v primeranom rozsahu na základe ústavného zmocnenia a len vtedy,

ak to odôvodňuje verejný záujem.

Právna podstata formulácií príslušných ustanovení právnych noriem musí

rešpektovať ústavný imperatív, podľa ktorého úlohou zákonodarcu je zabezpečiť realizáciu

princípu právneho štátu, spočívajúceho v dôvere občana v právo, čo znamená, okrem iného

tiež to, že je striktne dodržiavaný legislatívny postup, pri ktorom sa dbá na súlad noriem

nižšej právnej sily s normami vyššej právnej sily, pričom sa primárne zohľadňujú

a medzinárodnými zmluvami, spomínanými v rámci ustanovenia ,

vymedzené hranice normotvorby.

Navrhovateľ sa preto domnieva, že platná a účinná právna úprava osobitnej komisie

a jej oprávnení v zmysle ustanovení § 19 ods. 2 písm. g) v spojení s § 19 ods. 3 a 4 zákona

o strených zbraniach nie je v súlade s vyššie uvedenými medzinárodnými zmluvami

a ústavnými normami.“

Podľa názoru krajského súdu rozhodovanie osobitnej komisie zriadenej podľa § 19

ods. 4 zákona o strelných zbraniach je v rozpore s čl. 1 a čl. 4 listiny a je porušením

právneho princípu zákazu diskriminácie, a to z dôvodu, že výsledok preverovania určitej

osoby nemožno skontrolovať najmä z dôvodu, či rozhodnutie nemalo diskriminačný

charakter a či nebolo ľubovôľou. Formálne je táto komisia priradená ministrovi vnútra

Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“), pretože minister vnútra má personálnu

právomoc, a keďže členovia komisie musia byť oprávnení oboznamovať sa s utajovanými

skutočnosťami, do jej zloženia môže účinne zasahovať aj Národný bezpečnostný úrad.

Tieto skutočnosti podľa názoru krajského súdu vytvárajú líniu umožňujúcu

potencionálne ovplyvňovanie slobodného úsudku členov osobitnej komisie. Z toho dôvodu

je jej postup „nepreskúmateľný a neposkytuje dostatočné záruky ochrany proti svojvôli

správneho orgánu a neumožňuje posudzovanej osobe uplatniť svoje procesné práva“.

Postupom pri rozhodovaní sa správnemu orgánu a osobitnej komisii umožnilo,

aby posudzovanú osobu neoboznámili s dôvodmi, pre ktoré táto osoba bola uznaná

za nespoľahlivú.

V nemožnosti vyjadriť sa k dôkazu podľa krajského súdu „dochádza k narušeniu“

princípu „rovnosti zbraní“ v konaní pred príslušným správnym orgánom. V širšom chápaní

je právo účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom „súčasťou práva

účastníka konania na spravodlivé prejednanie veci“.

Podľa krajského súdu „princíp rovnosti zbraní okrem iného vyžaduje, aby každý

účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú

podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý

účastník“.

V danom postupe vidí krajský súd porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dotknutá osoba

preto „nemá žiadnu možnosť oboznámiť sa so stanoviskom, jeho dôvodmi, vyjadriť sa

k podkladu stanoviska, k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť dôvody jeho doplnenia

dôkazy vo svoj prospech, alebo akúkoľvek snahu po náprave tak, aby pre účely zákona

o strelných zbraniach už nebola považovaná za osobu nespoľahlivú. Nemá možnosť

sa účinne brániť proti rozhodnutiu, ktorým bola uznaná za osobu nespoľahlivú pre účely

zákona o strelných zbraniach a zároveň nemá možnosť ani predvídať, že niekedy

v budúcnosti bude za nespoľahlivú osobu označená.“.

Jedným zo základných princípov právneho štátu má byť rešpektovanie zásady

predvídateľnosti zákona a vylúčenie priestoru pre prípadnú svojvôľu zo strany výkonnej

moci.

Pokiaľ však osobitná komisia nikdy neuvádza dôvody stanoviska, a posudzovaná

osoba teda vôbec nemusí vedieť, prečo je považovaná za „nespoľahlivú“, je takéto

ustanovenie v zákone v rozpore s princípmi právneho štátu. Aj pri potrebe ochrany štátu

či tretích osôb správny orgán nemôže rezignovať na ochranu základných práv jednotlivca.

Prípadné vedenie súdneho sporu len s účelom preskúmania správneho konania osoby

uznanej za nespoľahlivú pre účely citovaného zákona jej ani v tomto konaní sprístupnené

nebude. Prípadné vedenie súdneho sporu len s takýmto účelom a naznačeným právnym

postavením účastníka nepochybne nie je v súlade s princípmi právneho štátu.

Základné právo na súdnu ochranu predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu

posudzovanej osoby k súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý bude znamenať efektívny

pokus o ochranu individuálnych záujmov takej osoby. Správny orgán, ktorý je viazaný

stanoviskom osobitnej komisie, nerozhoduje sám, čím takisto dochádza k narušeniu jeho

nezávislosti. Aplikáciou citovaných uznesení zákona o strelných zbraniach sa posudzovanej

osobe prakticky neumožňuje odstrániť dôvody, pre ktoré ju správny orgán uznal za osobu

nespoľahlivú.

Rozhodnutie o uznaní za nespoľahlivú osobu na účely zákona o strelných zbraniach,

ktorého následkom je odňatie zbrojného preukazu a zbraní, „sa citeľne prejaví i v osobnej

sfére posudzovanej osoby. A to jednak z hľadiska právneho a jednak z hľadiska

faktického.“.

Podľa krajského súdu jedným zo základných princípov materiálneho právneho štátu

musí byť rešpektovanie zásady predvídateľnosti zákona a vylúčenie priestoru pre prípadnú

svojvôľu zo strany exekutívnej moci.

Podľa môže síce zákon ustanoviť podmienky a obmedzenia na výkon

určitého povolania alebo činnosti, avšak je zrejmé, že tieto podmienky musia byť

transparentné a predvídateľné a že každý, o koho právach sa rozhoduje, musí mať možnosť

sa proti zásahom do svojich práv brániť. Neuvedenie dôvodov rozhodnutia osobitnej

komisie je v príkrom rozpore s týmito ústavnými princípmi. Napadnuté ustanovenie

citovaného zákona „vážne zasahujú do možnosti zastávať určité funkcie, získať určité

zamestnanie alebo v ňom zotrvať, podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa

“.

IV.

Podľa ustanovenia

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) bolo vyžiadané

stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“).

Predseda národnej rady listom sp. zn. 745/06 z 8. decembra 2006 predložil

stanovisko národnej rady a zároveň uviedol, že trvá na ústnom prerokovaní veci.

Napadnuté ustanovenia zákona o strelných zbraniach je podľa jeho názoru „potrebné

posudzovať v súlade s účelom zákona a tým je, okrem iného, stanovenie podmienok

na nadobudnutie vlastníctva, držanie, nosenie a používanie strelných zbraní a streliva.

Keďže účelom zákona je úprava týchto podmienok, nemožno pri preskúmavaní ústavnosti

jednotlivých ustanovení zákona postupovať inak než tak, aby výklad o používaní týchto

ustanovení vyjadroval nielen účel zákona, t. j. verejný záujem na vymedzení podmienok

nadobudnutia zbrane, ale rešpektoval aj ústavné limity vo vzťahu k základným právam

a slobodám. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom

pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody.“.

Zdôraznil, že právo získať zbrojný preukaz oprávňujúci vlastniť alebo držať strelnú

zbraň s obmedzujúcimi podmienkami platí pre všetkých občanov. Podmienky sú v zákone

ustanovené jednoznačne. Je otázkou, či sú príliš prísne.

Celý zákon chápe ako zákon špeciálny, pričom právo na strelnú zbraň samo osebe

nie je základným právom garantovaným , a teda prísnejším stanovením podmienok

držania zbrane nedochádza k porušeniu základných práv a slobôd.

„Oblasť strelných zbraní, ich získanie a držanie je takou sférou života spoločnosti,

v ktorej možno akceptovať prísnejší postup a je vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia

svojich funkcií rozhodol, že určitej skupine poskytne menej výhod ako inej. Naviac, ak zákon

o strelných zbraniach a strelive po splnení určených podmienok ustanovuje právo

na získanie zbrojného preukazu, podľa môjho názoru, nejde o naplnenie niektorého z práv

a slobôd garantovaných .“

Použitie prísnejších hľadísk bezúhonnosti a spoľahlivosti je podľa jeho názoru

odôvodnené a treba ich chápať ako ochranu spoločnosti pred potenciálnym zneužitím

zbrane.

K namietanej neústavnosti ustanovenia § 17 ods. 2 písm. c) zákona o strelných

zbraniach s a 3 predseda národnej rady uviedol, že poskytuje

ochranu len pred takým zhromažďovaním údajov a zasahovaním, ktoré je neoprávnené.

Predkladanie odpisu z registra trestov za účelom preukazovania bezúhonnosti za takéto

zhromažďovanie nepovažuje.

Navyše, poukazuje na neverejnosť konania o preukazovaní splnenia podmienok

na vydanie zbrojného preukazu, ktorého výsledky sú oznamované len žiadateľovi.

Pokiaľ ide o námietku, že policajti a ďalšie osoby uvedené v § 17 ods. 4 zákona

o strelných zbraniach sú oproti iným žiadateľom o zbrojný preukaz zvýhodňovaní,

čo nie je v súlade s , predseda národnej rady uviedol, že tieto osoby

predkladajú odpis z registra trestov podľa osobitného zákona (

o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších

predpisov), a to v súvislosti so vznikom ich služobného pomeru.

V tejto súvislosti je kritériom ich bezúhonnosť a so vznikom služobného pomeru

im vzniká oprávnenie nosiť a používať strelnú zbraň. Z uvedených dôvodov nevidí

neústavnosť tejto právnej úpravy § 17 ods. 4 zákona o strelných zbraniach.

Rovnako sa nestotožnil s názorom, pokiaľ ide o nesúlad ustanovenia § 19 ods. 3

zákona o strelných zbraniach s a , ktoré sa týkajú

posudzovania spoľahlivosti osobitnou komisiou.

Stanovisko tejto komisie je podľa jeho názoru iba podkladom na rozhodnutie

správneho orgánu vo veci vydania zbrojného preukazu, rovnako ako stanovisko Policajného

zboru, o ktorý správny orgán požiada podľa § 19 ods. 3 prvej vety zákona o strelných

zbraniach.

Správnym orgánom je policajný útvar, ktorým je v zmysle legislatívnej skratky

zavedenej v § 8 ods. 5 zákona o strelných zbraniach príslušné okresné riaditeľstvo

Policajného zboru, na ktorého konanie sa podľa § 70 ods. 1 zákona o strelných zbraniach

vzťahuje o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o správnom konaní“).

Vychádzajúc z uvedeného predseda národnej rady vyslovil presvedčenie, že zákon

o strelných zbraniach je v súlade s .

V.

Na základe ustanovenia sa k návrhu vyjadrila

vláda Slovenskej republiky, zastúpená ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky

(ďalej len „minister spravodlivosti“), listom sp. zn. MS-49484/2006 z 30. novembra 2006.

Podľa ministra spravodlivosti navrhovateľ „v celom svojom návrhu jednostranne opisuje

len rozsah zásahu zákonodarcu do základných práv a slobôd, pričom takýto zásah nedáva

do komparácie s legislatívnym cieľom, ktorý zákonodarca sledoval predmetnými zásahmi,

čím sťažuje jeho preskúmateľnosť z hľadiska posudzovania obsahu verejného záujmu. Práve

obsah verejného záujmu, ktorým je preventívna ochrana pred zneužívaním zbrane osobami

už odsúdenými za trestné činy (v niektorých prípadoch dokonca spáchaných priamo

so zbraňou) je v tomto prípade mimoriadne veľký.“.

Pokiaľ ide o námietku retroaktivity, minister spravodlivosti zdôraznil, že táto

neznamená nemožnosť právnej úpravy, pretože „Verejný záujem legitimizuje také zmeny

v právnej úprave, ktoré posilňujú bezpečnosť a ochranu života a zdravia občanov. Z toho

dôvodu sprísnené požiadavky na držiteľov zbraní nepredstavujú automaticky porušenie

nadobudnutých práv. V tomto duchu neskoršie sprísnenie podmienok získania zbrojného

preukazu, v záujme zabezpečenia väčšej ochrany spoločnosti pred páchateľmi trestných

činov, nepredstavuje zásah do súkromnoprávnej dispozície nadobudnutých práv,

ale do verejnoprávneho systému regulácie nositeľov a používateľov zbraní. Odlíšenie

verejnoprávnej sféry od súkromnoprávnej sféry je pri posudzovaní retroaktívneho

pôsobenia právnych predpisov v tejto súvislosti mimoriadne dôležité a nemal

by ho opomenúť ani ústavný súd.“.

Obmedzenie všetkých ľudských práv podľa má dbať

na ich podstatu a zmysel a tiež na cieľ, ktorý obmedzenie práva sleduje.

Z prvej podmienky vyplýva tesný zväzok porušenia s konkrétnym ľudským právom,

ktoré sa obmedzilo, a preto je len veľmi zložité hypotetické konštatovanie porušenia čl. 13

ods. 4 bez jeho previazania na konkrétne ľudské právo, ktoré sa pri zásahu

obmedzilo.

Nepochybne v danej problematike sa dá vymedziť silný a legislatívny cieľ,

a to ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov spáchaných so zbraňou.

Z toho pohľadu sa zdá otázne, že za spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, koho trestné

stíhanie bolo za niektoré trestné činy (nie však spáchané so zbraňou) podmienečne

zastavené, rovnako ako ten, koho trestné stíhanie bolo zastavené rozhodnutím prokurátora

po schválení zmieru, ak od právoplatnosti rozhodnutia neuplynuli tri roky.

Minister spravodlivosti poukazuje na posudzovanie obmedzení práva držať zbraň

na účely ochrany života v komparácii s právom na život iných osôb, ktoré by mohli byť

v ohrození života v dôsledku držby a používania zbrane osobou, ktorá sa dokonca

aj so zbraňou dopustila trestného činu. Vo svojom stanovisku ďalej uvádza:

«Nebezpečenstvo pre takéto osoby je z pohľadu ich ohrozenia zo strany páchateľov

trestných činov zrejme väčšie ako nebezpečenstvo ohrozenia života páchateľov trestných

činov. Pre argument, že nevydaním zbrojného preukazu sa zníži bezpečnosť tretích osôb,

z pohľadu a charakteristiky bezúhonnosti pri získaní zbrojného preukazu má za „veľmi

slabučké puto medzi vydaním zbrojného preukazu a právom na život tretích osôb.“»

Podľa jeho názoru niet pochýb, že vlastníkom zbraní a streliva sa nevydaním

zbrojného preukazu zasiahne do vlastníckych práv podľa a 4 ,

a to v spojení s . Pri zásahu do vlastníckych práv treba rešpektovať

nevyhnutnú mieru zásahu, verejný záujem, zákonnosť a potrebu primeranej náhrady.

Úzke ohraničenie zásahu len do vlastníckeho práva zbraní a streliva oprávňuje

konštatovanie, že tým nedošlo k prekročeniu nevyhnutnej miery zásahu.

K vážnej námietke týkajúcej sa toho, že k vyvlastneniu dochádza priamo zákonom,

a nie na základe zákona, ako to predpokladá , uvádza, že osoba

sa v zmysle § 19 zákona o strelných zbraniach nestala ex lege nespoľahlivou,

ale predchádzalo tomu rozhodnutie súdu týkajúce sa spáchania trestného činu. Nemožno

teda tvrdiť, že pri zásahu do vlastníckych práv by absentoval individuálny právny akt

orgánu verejnej moci.

Pokiaľ ide o právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, treba vedieť,

že nikomu nedáva právny nárok na výkon určitého povolania a parlament

za spôsobilosť pre výkon určitých povolaní určil splnenie predpísaných zákonných

podmienok. Záujem spoločnosti je, aby určité povolania vykonávali len bezúhonné osoby,

pričom rozsah bezúhonnosti môže vzhľadom na výkon určitého povolania ustanoviť zákon.

Navrhovateľom uvádzané prípady absolventov odborných škôl nie sú konkretizované,

a preto ich ani nemožno z ústavného hľadiska preskúmať.

V právnych úpravách treba „komparovať so zásadným súdnym precedensom

vydaným Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Hirst. c. Spojené kráľovstvo, kde tento

zdôvodnil, že zákonné ustanovenie, ktoré paušálne obmedzuje výkon volebného práva

pre všetkých odsúdených automaticky bez ohľadu na dĺžku trestu a bez ohľadu na charakter

alebo závažnosť skutku alebo na konkrétne okolnosti prípadu, je v rozpore s čl. 5 dohovoru.

Zákonodarca by nemal nahrádzať súd pri individuálnom rozhodovaní o akomkoľvek treste

po uznaní viny zo spáchania trestného činu.“.

Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa zásahu do súkromia osoby tým, že orgán verejnej

správy vyžaduje od žiadateľa zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie odpis z registra

trestov, čím vlastne zhromažďuje údaje o osobe prevyšujúce potrebu na výkon svojej

funkcie, minister spravodlivosti uviedol, že posudzovanie spôsobilosti je také závažné

rozhodnutie, pre ktorého správnosť potrebuje zisťovať údaje.

Pokiaľ ide o námietku porušovania , minister spravodlivosti

pripomína judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „ má všeobecný

deklaratívny charakter a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia

je možné sa dovolať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd

uvedených v ústave.“.

Z predloženého návrhu generálneho prokurátora nie je celkom zrejmé, pri výkone

ktorého ľudského práva došlo k diskriminácii.

Legislatívne nedostatky zákona samy osebe nemusia automaticky spôsobovať

protiústavnosť zákona a už vôbec nie v prípade, keď ide o zrejmú legislatívnu vadu

odstrániteľnú výkladom, ktorú navrhoval generálny prokurátor v súvislosti s ustanovením

§ 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach.

Slovo „požiadať“ možno vykladať širšie ako povinnosť podania osobitnej žiadosti.

Zákon nebráni, aby príslušný orgán mohol požiadať neformálnejším spôsobom.

K problematike nemožnosti preskúmania rozhodnutia súdom uviedol, že „súčasná

koncepcia správneho súdnictva nie je založená na pozitívnej enumerácii, ale naopak,

na negatívnej, čo znamená, že ak nejaké rozhodnutie, opatrenie, či dokonca nečinnosť

orgánov verejnej správy nie je výslovne vylúčená zákonom tak sa naň vzťahuje právomoc

všeobecného súdnictva“.

Iná je otázka doručenia rozhodnutia osobe, ktorej sa týka. Tu treba napríklad uviesť

aj možnosť vstupu prokurátora do takéhoto konania, či už na žiadosť konkrétnej osoby,

alebo ex offo vo verejnom záujme.

Za protiústavný považuje generálny prokurátor aj zásah do vlastníckeho práva,

kde je lehota siedmich dní podľa § 59 písm. b) zákona o strelných zbraniach nesplniteľná.

Táto lehota je podľa ministra spravodlivosti viazaná na očakávanú udalosť trestného

konania alebo správneho konania, ktoré „túto lehotu prenáša do iného časovo reálnejšieho

obdobia“.

Na základe žiadosti účastníkov konania bolo vo veci nariadené ústne pojednávanie,

na ktorom sa zúčastnil len zástupca generálneho prokurátora, ktorý k veci uviedol:

„Keďže však v čase medzi podaním návrhu a dnešným pojednávacím dňom došlo

k viacerým novelizáciám zákona o zbraniach a strelive, chcem vziať späť časť návrhu, a to

pokiaľ smeruje proti ustanoveniam § 17 ods. 2 písm. c), ods. 3 a § 30 ods. 4 písm. a), keďže

tieto zákonné ustanovenia dnes v dôsledku novelizácie majú už iný obsah. Čo sa týka

argumentácie použitej na podporu našej tézy, že tieto ustanovenia svojím obsahom nie sú

konformné s , túto argumentáciu však chcem ponechať v návrhu, pretože sa plne

týka dnešného obsahu § 19 ods. 3 tohto zákona. Čo sa týka odôvodnenia, teda s určitým

presmerovaním časti B návrhu poukazujem na písomné znenie návrhu, na tomto trvám

a žiadam mu vyhovieť.“

Ostatní účastníci sa z pojednávania ospravedlnili.

VI.

K námietke nesúladu ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b)

zákona o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4,

, a 4, a

Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o strelných zbraniach upravujúceho

bezúhonnosť sa za bezúhonnú osobu na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol

a) právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin alebo úmyselný

trestný čin spáchaný so zbraňou,

b) právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia

slobody a od zahladenia neuplynulo viac ako desať rokov alebo

c) právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, za ktorý mu nebol uložený

nepodmienečný trest odňatia slobody, alebo bol právoplatne odsúdený za trestný čin

spáchaný z nedbanlivosti so zbraňou a od zahladenia odsúdenia neuplynulo päť rokov.

Podľa § 19 ods. 2 zákona o strelných zbraniach za spoľahlivú osobu sa na účel tohto

zákona nepovažuje ten

a) koho trestné stíhanie za trestné činy uvedené v odseku 1 bolo právoplatne

podmienečne zastavené do troch rokov odo dňa uplynutia skúšobnej doby,

b) koho trestné stíhanie za trestné činy uvedené v odseku 1 bolo zastavené

z rozhodnutia prokurátora o schválení zmieru, ak od právoplatnosti tohto rozhodnutia

neuplynuli tri roky.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa pri obmedzení základných práv a slobôd sa musí dbať

na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ.

Podľa každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany

už pred narodením.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nutné obmedzenie vlastníckych práv

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa ods. l každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu

určitých povolaní alebo činností.

Podľa občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu

hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.

Podmienky ustanoví zákon.

Podľa zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených

v odseku 1 až 3 pre cudzincov.

Podľa len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestný čin a aký trest,

prípadne inú ujmu na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.

Generálny prokurátor namieta stanovenie bezúhonnosti v zákone o strelných

zbraniach, ako vyplýva z § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b).

Podľa jeho názoru znamená v mnohých prípadoch stratu bezúhonnosti pre osoby, ktorým

boli už vydané doklady.

Charakteristike bezúhonnosti vytýka, že je spájaná aj s prípadmi, kde došlo

k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania alebo schválenia zmieru súdom,

a v konečnom štádiu neakceptuje ani zahladenie odsúdenia. Takýmto obmedzeniam vytýka,

že nie sú primerané (z pohľadu ). Tiež vymedzuje okruh osôb, ktoré

spáchali trestný čin, aj na trestné činy, ktoré nemajú spojenie s použitím zbrane alebo

násilia. Podľa jeho názoru dochádza aj k zásahu do nosenia zbrane na ochranu života

a zdravia, a to obmedzeniami nad rámec prípustnosti.

Vymedzuje skupinu osôb, ktorá sa pre prísne koncipovanú podmienku bezúhonnosti

nemôže stať vlastníkom zbrane a streliva ani ich predať po prípadnom dedení v dedičskom

konaní.

Prípadné administratívne uloženie zbraní obmedzuje podľa jeho názoru základné

právo majetok užívať, nakladať s ním a tento aj scudziť a dediť podľa čl. 20 ods. 1 a 4

.

Niektoré povolania uvedené generálnym prokurátorom priamo vyžadujú použitie

strelnej zbrane, pričom prísne koncipovaná bezúhonnosť zabraňuje v ich výkone, v čom vidí

nesúlad s v spojení s a , ktoré určujú

aj rovnosť pri slobodnej voľbe povolania.

Stanovenie bezúhonnosti spôsobom, akým je v platnom právnom poriadku v zákone

o strelných zbraniach, je zároveň aj trestom, a preto podľa názoru generálneho prokurátora

je v rozpore s , ktorý určenie trestných činov a trestov zveruje osobitne

.

Generálny prokurátor svoju námietku zhrnul takto: „napadnuté ustanovenia

zasahujú do práv tejto skupiny občanov, legálne v minulosti nadobudnutých, bráni im

vlastniť a dediť určitý majetok, upierajú im právo na slobodnú voľbu a výkon povolania,

obmedzujú ich základné práva bez ohľadu na podstatu a zmysel takéhoto obmedzenia, a v

neposednom rade ich sankcionujú za spáchanie trestného činu, za ktorý im už bol uložený

trest podľa príslušných ustanovení .“

Ústavný súd konštatuje, že verejný záujem na existujúcej právnej úprave

bezúhonnosti a spoľahlivosti pri nakladaní so zbraňou a strelivom možno bližšie

identifikovať zo snahy zákonodarcu, aby sa pri systéme, kde nakladanie so strelnými

zbraňami podlieha kontrole orgánov verejnej moci už od povolenia na nadobudnutie

zbraní a streliva, k týmto nedostali osoby, ktoré by predstavovali rizikové skupiny,

a to už z dôvodu svojej bezúhonnosti a tiež z dôvodu spoľahlivosti pri nakladaní so zbraňou

a strelivom.

Prax poukázala na nutnosť presnejšie špecifikovať jednotlivé porušenia súčasne

platných ustanovení uvedených v § 19 ods. 2 písm. c), d) a e) zákona o strelných

zbraniach.

Navyše sa navrhuje nepovažovať pre potreby zákona za spoľahlivú takú osobu, ktorej

bola v posledných piatich rokoch udelená milosť alebo amnestia za spáchaný trestný čin

uvedený v § 19 ods. 1 zákona o strelných zbraniach, alebo proti komu nemohlo byť vedené

trestné konanie, ak na začatie konania alebo pokračovanie v ňom nebol daný súhlas

poškodeného.

Dôraz sa kladie pri posudzovaní spoľahlivosti aj na zisťovanie spoľahlivosti

žiadateľov so zreteľom na ochranu života, zdravia, majetkových a iných práv osôb,

ako i verejných záujmov. Účelom je najmä snaha vylúčiť z držania zbraní osobu násilnej

povahy alebo inak nebezpečnú sebe alebo svojmu okoliu i napriek tomu, že je podľa tohto

zákona bezúhonná a nedopustila sa opakovane už uvedených priestupkov.

Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v právnom štáte má

povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva.

Tento znak implikuje aj požiadavky, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté alebo

z nich odvodené právne normy, verejnoprávne a súkromnoprávne boli v súlade

s ustanoveniami . Národná rada je viazaná v rovnakej miere ako všetky

ostatné štátne orgány Slovenskej republiky ( ). Pri uplatňovaní svojej

zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom

neprekročí rámec daný (). Príkazy ústavných noriem obsiahnuté

v jednotlivých článkoch však treba rešpektovať pri prijímaní každého zákona

národnej rady, a to bez ohľadu na to, či ide o zákon, ktorým sa určité spoločenské vzťahy

upravujú, alebo o zákon, ktorým sa len mení, prípadne dopĺňa už predtým existujúca

zákonná úprava určitých spoločenských vzťahov ().

Pri aplikácii sa nijaké ustanovenie nemôže vyčleniť z jej kontextu

a interpretovať samo osebe. Pri interpretácii a aplikácii sa nesmie porušiť

či ignorovať príčinná súvislosť medzi týmito ustanoveniami, ktoré na seba významovo

nadväzujú. Ústavný súd preto i v tomto konaní pri konkrétnej kontrole ochrany ústavnosti

skúma príčinnú súvislosť s označenými ustanoveniami .

Ústavný súd je v tomto konaní povinný vziať do úvahy nielen obsah zákona,

ale predovšetkým jeho súlad so všetkými tými ustanoveniami , ktoré majú súvislosť

so spoločenským vzťahom tvoriacim predmet zákonnej úpravy. Tento princíp právneho

štátu sa v tvorbe zákona dodrží vtedy, ak prijatý zákon je v súlade so všetkými

ustanoveniami , ktoré sú vo významovej a príčinnej súvislosti so vzťahom upraveným

zákonom ().

Z vyplýva, že Slovenská republika je právny štát.

Zákonodarca v právnom štáte uplatňuje zákonodárne oprávnenia autonómne

a suverénne.

Táto suverenita má však limit nevyhnutnosti ochrany ľudských práv a základných

slobôd.

Tento limit sa prekročí, ak zákonodarca vychádzajúc zo svojej suverénnej pozície

prijme zákon, ktorý okrem dovolenej a od úvahy zákonodarcu závislej právnej úpravy

obsahuje aj také normy, ktoré porušujú základné právo zaručené .

Tento záver platí aj pre ostatné ústavné limity za predpokladu, že obsahom právnej

regulácie napadnutej v konaní o súlade právnych predpisov sú také práva a povinnosti alebo

dôsledky, ktoré majú priamy vecný súvis s článkami zaručujúcimi základné práva

alebo slobody.

Do pojmu právny štát patrí taká právna úprava, ktorá nie je natoľko vágna a neurčitá,

že v skutočnosti odporuje všetkým princípom, na ktorých je v právnom poriadku upravený

vznik, zánik a ochrana ľudských práv a základných slobôd zaručených .

Ústavný súd sa tiež vyjadril k otázke právnej istoty ako jednej z nevyhnutných

súčastí princípu právneho štátu. Uviedol, že s uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen

požiadavka po všeobecnej platnosti, trvácnosti, stabilite, racionalite a spravodlivom obsahu

právnych noriem a ich dostupnosti občanom (publikovateľnosť), ale aj požiadavka

predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci (právna istota), ktorej základom

je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem (požiadavka, aby priemerný občan

dokázal porozumieť obsahu právnej normy). Požiadavka po jednoznačnom jazyku

a zrozumiteľnosti právnych noriem, najmä zakazujúcich určité druhy správania,

tak významne znižuje nebezpečenstvo ich svojvoľného a diskriminačného uplatňovania

výkonnou mocou ().

Danou právnou úpravou sa zákonodarca z hľadiska verejného záujmu snažil

o zabezpečenie osôb pred neoprávnenými a neodôvodnenými útokmi zo strany osôb

používajúcich zbrane a strelivo.

V našom právnom a ekonomickom systéme je historicky zaužívané, že obchod

so zbraňami a strelivom, ako aj nakladanie s týmito predmetmi požíva prísnu reguláciu

upravujúcu systém nadobúdania zbraní a streliva, ale aj príslušné povolenie na ich

používanie a rozsah ich držby a používania. Súčasťou tohto právneho režimu

je aj stanovenie podmienok, za ktorých dochádza k nadobúdaniu vlastníctva zbraní

a streliva, a podmienky na získanie povolenia na ich držbu, nosenie a používanie. Súčasťou

týchto podmienok je aj stanovenie predpokladov bezúhonnosti a spoľahlivosti (§ 19 zákona

o strelných zbraniach).

Keďže starostlivosť o všeobecnú bezpečnosť si nezabezpečujú osoby samy, ale túto

vykonáva štát svojimi prostriedkami, zbrane a strelivo slúžia poväčšine na účely športové,

poľovnícke a tiež na výkon špecifických povolaní v organizáciách, ktoré majú v náplni

práce výkon stráženia osôb a majetku.

V tejto základnej idei preberá štát na seba aj reguláciu podmienok držby zbraní

a streliva, z čoho vyplýva aj jeho jednoznačný záujem na stanovení primeranej právnej

úpravy.

Ústavný súd má danú právomoc vyplývajúcu mu z preskúmať

túto právnu úpravu a rozhodnúť o jej súlade s a medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Zákonodarca jasne a zrozumiteľne definoval záujem na úprave spoločenských

vzťahov viažucich sa na držbu a nakladanie so strelnými zbraňami a strelivom. Namieta,

že prísne stanovenie podmienky bezúhonnosti nie je v príčinnej súvislosti s právnou istotou

a právnym štátom, ako ju chápe v doterajších svojich rozhodnutiach ústavný súd,

ktoré princípy podľa generálneho prokurátora boli pri schválení zákona o strelných

zbraniach porušené.

Pokiaľ ide o namietaný nesúlad vo vzťahu k stanoveniu rozsahu

bezúhonnosti a spoľahlivosti, ani tu ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť a aj tu vzťah

napadnutého ustanovenia a je len nepriamy, pretože tento ústavný princíp

stanovuje limity pre zákonodarcu, v ktorých sa má pri tvorbe právneho poriadku pohybovať,

a ani pri sebapodrobnejšom skúmaní plénum ústavného súdu nezistilo priamu súvislosť

medzi napadnutými ustanoveniami a týmto článkom .

Totožný názor je aj vo vzťahu určenia rozsahu bezúhonnosti a spoľahlivosti osôb

narábajúcich so strelnými zbraňami a strelivom a namietaného porušenia základného práva

na život podľa .

V tejto časti námietky sa plénum ústavného súdu nestotožnilo s názorom generálneho

prokurátora, že dochádza už k narušeniu bezpečnosti osôb tým, že je prísne stanovená

podmienka bezúhonnosti a spoľahlivosti, lebo občania a priori nezabezpečujú svoju ochranu

a ochranu svojho majetku sami za pomoci strelných zbraní a streliva, ale túto povinnosť

na seba prevzal, ako už bolo uvedené, štát prostredníctvom štátnej a obecnej polície.

Nie je teda daná ani príčinná súvislosť medzi stanovením prísnych podmienok bezúhonnosti

a spoľahlivosti v § 19 zákona o strelných zbraniach a základným právom na život

zaručeným .

Ústavný súd pripomína časť svojej judikatúry, pokiaľ ide o čl. 12 ods. 1 prvú vetu

a .

Ústavný súd vo veci sp. zn. uviedol, že čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 a 4

a všeobecne vylučujú aj diskrimináciu fyzickej alebo právnickej osoby.

Ich aplikácia však nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho

postupu štátneho orgánu alebo orgánu štátnej správy (dnes radšej orgánov verejnej moci)

na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby.

Vo veci sp. zn. ústavný súd zaujal stanovisko, podľa ktorého

pri možnostiach profesionálneho uplatnenia treba dbať na rovnosť príležitostí bez ohľadu

na vek, k čomu Slovenskú republiku zaväzuje aj Dohovor medzinárodnej organizácie práce

č. 111 o diskriminácii v povolaní. Oznámenie bývalého Federálneho ministerstva

zahraničných vecí o jeho ratifikácii bolo uverejnené v Zbierke

a Slovenská republika sukcedovala do tohto dohovoru podľa .

Ústavný súd tiež zaujal stanovisko k otázke obmedzenia základných práv a slobôd,

keď zdôraznil, že každé takéto obmedzenie sa môže používať len na ustanovený cieľ

().

Zmysel práva je synonymným pomenovaním pre jeho účel a cieľ, ktorým sa sleduje

dôvod, že to dané právo sa v právnom poriadku konštruovalo a deklarovalo.

Za jeho podstatu možno označiť to, na akých základoch je založené.

Súlad obmedzenia základného práva alebo slobody vo vzťahu k týmto dvom

podmienkam má byť splnený súčasne.

Ak sa prijme obmedzenie dbajúce na podstatu práva, ale zanedbávajúce zmysel

práva, obmedzenie základného práva alebo slobody nebude v súlade s prvou vetou čl. 13

ods. 4 .

Konflikt práva sa v právnom štáte rieši prostredníctvom požiadavky spravodlivej

rovnováhy, ktorá sa na rozhraní protikladných práv má nastoliť tak, aby ani jedno

z konfliktných práv nebolo nadmerne obmedzené kvôli inému právu.

Požiadavka spravodlivej rovnováhy je súčasťou opatrení slúžiacich pri obmedzení práva

na splnenie ústavnej podmienky „dbať na podstatu a zmysel“ obmedzovaného práva

(J. Drgonec: Komentár k ústave, Heuréka 2004, s. 111).

Stanovenie rozsahu bezúhonnosti v rozsahu § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2

písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach svojím širokým záberom postihuje aj konania,

ktorých sa v minulosti dopustili žiadatelia o zbrojnú licenciu alebo zbrojný preukaz a ktoré

nie sú v príčinnej súvislosti s verejným záujmom proklamovaným v zákone, a to zabezpečiť,

aby sa osoby, ktoré majú sklon k násiliu alebo sa v minulosti dopustili trestnej činnosti

so zbraňou, nemohli tejto činnosti dopúšťať opakovane.

Ústavný súd konštatuje, že námietka nesúladu voči týmto ustanoveniam zákona

o strelných zbraniach vznesená generálnym prokurátorom je dôvodná. Táto námietka

je logická najmä u osôb odsúdených za majetkovú trestnú činnosť, činy hospodárske, proti

mene a daňové trestné činy, trestné činy proti priemyselným právam a proti autorským

právam. Všetky tieto trestné činy postrádajú znaky, ktoré sú vymedzené v dôvodovej správe

k zákonu, to znamená

a) boli spáchané so zbraňou,

b) išlo o násilné trestné činy.

Generálny prokurátor uviedol príklad, s ktorým sa možno stotožniť. Ide o páchateľov

„trestných činov neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216

ods. 3, ohrozenie obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového

tajomstva podľa § 264 ods. 2, skrátenie dane a poistného podľa § 276 ods. 2, neodvedenia

dane a poistného podľa § 277 ods. 2, ohrozenia a poškodenia životného prostredia podľa

§ 300 ods. 4, šírenia poplašnej správy podľa § 361 ods. 3 písm. b), ohovárania podľa § 373

ods. 3, ktorí podľa účinného od l. januára 2006 sú zločinmi (obzvlášť

závažnými úmyselnými trestnými činmi) a osoby za ne odsúdené, prípadne ako mladistvé,

už nikdy nemajú možnosť získať zbrojný preukaz (licenciu)“.

Pre názornosť treba spomenúť aj výpočet ďalších trestných činov z

účinného do 31. decembra 2005. Sú to napr. neoprávnené podnikanie podľa § 118 ods. 3,

neoprávnené obchodovanie s devízovými hodnotami podľa § 118 ods. 3, poškodzovanie

spotrebiteľa podľa § 121 ods. 2 písm. b), krivej výpovede a nepravdivého znaleckého

posudku podľa § 175 ods. 2, neodvedenie dane a poistného podľa § 277, nezaplatenie dane

podľa § 278, porušenie predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru,

porušenie priemyselných práv podľa § 282, porušenie autorských práv podľa § 283,

porušenie ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305, nepravdivého znaleckého posudku,

tlmočníckeho úkonu a prekladateľského úkonu podľa § 347, neoprávnené nakladanie

s osobnými údajmi podľa účinného od 1. januára 2006 a trestné

činy ohrozenia životného prostredia podľa § 181a, ochrany živočíchov a rastlín podľa

§ 181c, ohovárania podľa § 206, poškodzovania cudzích práv podľa § 209 alebo zanedbanie

povinnej výživy podľa účinného do 31. decembra 2005.

Z výpočtu týchto trestných činov je zrejmý rôznorodý predmet ich ochrany,

teda ako konania sú sankcionované trestným právom za narušenie vymedzených predmetov

(objektov trestného činu).

Napadnuté ustanovenia zákona o strelných zbraniach predstavujú súbor noriem,

ktoré bez ďalšieho rozumného výkladu evokujú zo strany osôb, ktoré sa dopustili

v minulosti konaní, ktoré nie sú spojené so zneužitím strelných zbraní a streliva

a ktoré taktiež nemožno spájať so sklonmi k násiliu, nebezpečie vo vzťahu k ochrane

ľudských práv a základných slobôd.

V danom prípade zákonodarca výkonnej moci, ktorú predstavujú orgány verejnej

moci vykonávajúce dozor nad povoľovaním a nakladaním so zbraňami a strelivom, zveril

možnosť neudeliť takýto súhlas alebo odňať takýto súhlas právnickej osobe alebo fyzickej

osobe, ktorá ho vlastnila, pričom už samotné toto vymedzenie odporuje princípu deľby moci

spôsobom, ktorý odporuje zásadám implikovaným v koncepcii demokratického právneho

štátu obsiahnutým v . Ustanovenia a zákona

o strelných zbraniach súvisia aj s ochranou nadobudnutých práv fyzických osôb, ktoré

nadobudli predchádzajúce zbrojné licencie alebo zbrojné preukazy a v dôsledku

novej charakteristiky bezúhonnosti prestali byť bezúhonné, a tým došlo k obmedzeniu

ich základných ľudských práv alebo slobôd.

Ústavný súd už uviedol, že smeruje jedine voči tým zákonným

obmedzeniam základných práv a slobôd, ktoré sa predpokladajú priamo v texte príslušného

článku .

Len takýmto spôsobom možno dokumentovať, že vymedzenie bezúhonnosti

a spoľahlivosti presahuje verejný záujem deklarovaný v zákone a dochádza tu k narušeniu

základných práv a slobôd jednej skupiny občanov, ktorá sa uchádza o zbrojnú licenciu alebo

zbrojný preukaz. Tým, že prísne stanovená podmienka bezúhonnosti a spoľahlivosti

vylučuje túto skupinu z možnosti uchádzať sa o zamestnanie, ktorého podmienka je aj držba

zbrane a streliva, je takéto vymedzenie v nesúlade s v spojení

s , prvou vetou a (bod 1 výroku nálezu).

Generálny prokurátor namietal aj nesúlad s , ktorý zdôvodnil tak,

že dochádza k nesúladu s týmto článkom, pretože zákon o strelných zbraniach obsahuje

vo formulácii podmienok bezúhonnosti a spoľahlivosti aj priamo zo zákona uloženie

sankcie, ktorá má znaky trestnej sankcie a vymyká sa trestnému právu. Uviedol,

že „podstatou trestu zákazu činnosti je znemožnenie výkonu určitých činnosti na obmedzený

čas pre osobu, ktorá sa dopustila určitého protispoločenského konania majúceho povahu

trestného činu“.

Je prirodzené, že na základe zmocnenia v zákonodarca formuloval

základy svojej trestnej politiky v a podmienky použitia a výberu trestov

upravil procesným právnym predpisom .

Vymedzenie bezúhonnosti a spoľahlivosti upravené v ustanovení § 19 zákona

o strelných zbraniach sa stáva súčasťou trestného postihu, čo je zjavne v rozpore s čl. 49

, ktorý takýto postih umožňuje len všeobecným súdom za použitia trestného

zákonodarstva a tiež narušuje nesúlad s inou skupinou žiadateľov o zbrojný preukaz alebo

zbrojnú licenciu.

Ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných

zbraniach nie sú teda v súlade s v spojení s prvou vetou a

ods. 4 (bod 1 výroku nálezu).

Ako osobitný problém je namietaný nesúlad ustanovení o bezúhonnosti

a spoľahlivosti s právom vlastniť majetok.

V samotnom koncipovaní bezúhonnosti a spoľahlivosti nemožno ani v širokom

výklade vidieť nesúlad s a 4 .

Generálny prokurátor namietal, že „označená skupina vlastníkov bude aj v prípade

uloženia predmetov svojho vlastníctva obmedzená vo výkone svojho vlastníckeho práva...“.

Skúmanie podmienok legitímneho držania zbrane viedlo nielen k povinnosti zbrane

scudziť, ale vplyvom právnej úpravy jej vlastnícke právo bolo obmedzené.

Vymedzenie bezúhonnosti a spoľahlivosti podľa názoru ústavného súdu

nijakým spôsobom nezasahuje a neovplyvňuje výkon vlastníckeho práva k strelným

zbraniam a strelivu. V tejto časti návrhu generálneho prokurátora ústavný súd nevyhovel

(bod 5 výroku nálezu).

K námietke nesúladu ustanovenia § 17 ods. 2 písm. c) a ods. 3 a 4 a § 30 ods. 4 písm. a)

zákona o strelných zbraniach s a a 3

Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 písm. c) zákona o strelných zbraniach k žiadosti

o vydanie zbrojného preukazu žiadateľ pripojí potvrdenie orgánu štátnej správy,

že má oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak žiada o vydanie zbrojného preukazu

na výkon tohto oprávnenia.

Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona o strelných zbraniach žiadateľ o vydanie

zbrojného preukazu, ktorý sa za posledných desať rokov pred podaním žiadosti nepretržite

zdržiaval viac ako šesť mesiacov mimo územia Slovenskej republiky, predloží tiež doklad

obdobný odpisu z registra trestov štátu, v ktorom sa trvale zdržiaval, a jeho preklad

do štátneho jazyka vyhotovený tlmočníkom zapísaným v zozname znalcov a tlmočníkov.

Ak nemôže takýto doklad predložiť, pretože mu ho štát nevydá, predloží čestné vyhlásenie

o tom, že nebol v cudzine uznaný vinným z trestného činu, pre ktorý nemôže byť

považovaný za spoľahlivého (§ 19).

Podľa ustanovenia § 17 ods. 4 zákona o strelných zbraniach žiadateľ, ktorý je v čase

podania žiadosti príslušníkom ozbrojených síl Slovenskej republiky vykonávajúci

profesionálnu službu príslušníka ozbrojeného bezpečnostného zboru, ozbrojeného zboru,

Slovenskej informačnej služby alebo Národného bezpečnostného úradu, predkladá písomné

potvrdenie nadriadeného s personálnou právomocou (ďalej len „nadriadený“), ktorým

sa osvedčuje bezúhonnosť a spoľahlivosť žiadateľa a jeho zdravotná spôsobilosť používať

služobnú zbraň. Nadriadený je povinný bezodkladne oznámiť policajnému útvaru, ktorý

zbrojný preukaz vydal, zmeny majúce za následok stratu bezúhonnosti, spoľahlivosti

alebo zdravotnej spôsobilosti držiteľa zbrojného preukazu. Podľa ustanovenia § 30 ods. 4

písm. a) citovaného zákona v znení platnom do 31. decembra 2007 žiadateľ k žiadosti

pripojí odpisy z registra trestov fyzických osôb uvedených v ods. 3 písm. a), a e) nie staršie

ako tri mesiace, to neplatí, ak ide o štátny orgán...

Podľa o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o registri trestov“) čl. IX bodu 1

zo zákona o strelných zbraniach v § 17 ods. 2 sa vypúšťa písm. c) a podľa bodu 6

v § 30 ods. 4 sa vypúšťa písm. a). Tento zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2008.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa každý má právo na ochranu proti neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Generálny prokurátor namieta dva okruhy problémov, ktoré podľa jeho názoru

spôsobujú neústavnosť preskúmavaných ustanovení zákona o strelných zbraniach.

Uvádzaním všetkých údajov o každom odsúdení dochádza u jednej skupiny žiadateľov

o zbrojný preukaz alebo licenciu k neodôvodnenému zhromažďovaniu údajov

prostredníctvom odpisu z registra trestov, ktorý obsahuje všetky údaje o predchádzajúcich

odsúdeniach, aj údaje, kde trest už bol zahladený.

Druhý okruh problémov zakladajúcich nerovnosť a zásah do súkromia nahrádza

odpis z registra trestov potvrdením nadriadeného alebo lekárskym posudkom u niektorých

osôb, ktoré sú v služobnom pomere v ozbrojených zboroch, prípadne tiež čestným

vyhlásením, pokiaľ sa osoba stanovenú dobu zdržiavala v zahraničí.

V súvislosti s posudzovaním tejto časti návrhu generálneho prokurátora ústavný súd

uvádza, že prijatím čl. IX bodov 1 a 6 zákona o registri trestov došlo k vypusteniu

ustanovení § 17 ods. 2 písm. c) a § 30 ods. 4 písm. a) zákona o strelných zbraniach, a tento

zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2008.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa ustanovenia ak preskúmavané

právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie

sa zastaví.

Keďže obe ustanovenia tak v § 17 ods. 2 písm. c) zákona o strelných zbraniach,

ako aj § 30 ods. 4 písm. a) zákona o strelných zbraniach stratili účinnosť, a nie sú súčasťou

právneho poriadku Slovenskej republiky, a keďže stratili platnosť pred vyhlásením nálezu

ústavného súdu, ústavný súd konanie o tejto časti návrhu zastavil (bod 4 výroku nálezu).

Časť argumentov generálneho prokurátora, že dochádza k zhromažďovaniu

informácií o osobách, ktoré predkladajú doklady k žiadosti o vydanie zbrojného preukazu

alebo zbrojnej licencie, súvisela s predkladaním odpisu z registra trestov, a keďže v tejto

časti ústavný súd konanie zastavil, je bez ďalšieho významu zaoberať sa so vznesenou

námietkou.

V druhej časti svojej námietky generálny prokurátor uviedol, že vzniká nerovnosť

medzi dvoma skupinami žiadateľov, ktorá má až znaky diskriminácie, ktoré by tieto

ustanovenia charakterizovali ako súladné s .

V tejto časti treba uviesť, že osoby, ktoré môžu takéto potvrdenie predložiť,

sú povinné podľa iných právnych predpisov preukázať svoju bezúhonnosť, a to už pri

nástupe do služobného pomeru. Opakované preukazovanie bezúhonnosti by strácalo logické

dôvody, iba ak by sa táto preskúmavala opätovne v určitých časových limitoch podľa iných

právnych predpisov. Príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov musia profesionálne

zaobchádzať so zbraňami a strelivom a ich spôsobilosť je aj súčasťou ich tréningu

a preverovania. Podmienky príslušníkov k ozbrojeným silám a ozbrojeným zborom

sú zásadne prísnejšie ako podmienky získania zbrojného preukazu alebo licencie ostatných

osôb a namietaný spôsob preukazovania týchto osôb o svojej bezúhonnosti na účely zákona

o strelných zbraniach bez ďalšieho nemôže byť zdrojom rozporu s a možného

narušenie garantovanej rovnosti.

V tejto časti plénum ústavného súdu námietke generálneho prokurátora nevyhovelo

(bod 5 výroku nálezu).

K námietke nesúladu ustanovení § 19 ods. 3, § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a c) zákona

o strelných zbraniach s , a 4 a

Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach policajný útvar

na preukázanie bezúhonnosti a spoľahlivosti vyžiada odpis registra trestov a v súvislosti

so spoľahlivosťou podľa odseku 2 písm. g) požiada o stanovisko útvar Policajného zboru.

To sa vzťahuje na žiadateľa o vydanie zbrojného preukazu, ktorý je občanom iného štátu

a požíva diplomatické výsady a imunitu na území Slovenskej republiky a žiadateľa podľa

§ 17 ods. 3. Ak výsledky posúdenia spoľahlivosti osoby neumožňujú vysloviť jednoznačný

záver o jej spoľahlivosti, útvar Policajného zboru požiada o stanovisko k spoľahlivosti

osobitnú komisiu. Útvar Policajného zboru môže požiadať osobitnú komisiu o stanovisko

k spoľahlivosti osoby aj bez žiadosti. Osobitná komisia zašle svoje stanovisko policajnému

útvaru, ktorý je ním viazaný.

Podľa ustanovenia § 39 ods. 2 zákona o strelných zbraniach ak držiteľ zbrojného

preukazu alebo držiteľ zbrojnej licencie alebo vlastník zbrane a streliva ani po výzve

policajného útvaru neoznámi do jedného roka odo dňa odovzdania zbrane a streliva

do úschovy, ako sa má s nimi naložiť, zbraň a strelivo prevedú do vlastníctva štátu. Tieto

osoby môžu požiadať o predĺženie lehoty úschovy, ak vo veci nebolo do tejto doby vydané

právoplatné rozhodnutie.

Podľa § 59 písm. b) zákona o strelných zbraniach držiteľ zbrojného preukazu alebo

zbrojnej licencie je povinný do siedmich dní odo dňa zániku ich platnosti previesť

vlastníctvo zbrane kategórie A, zbrane kategórie B alebo zbrane kategórie C, alebo streliva

do týchto zbraní na iného oprávneného držiteľa, alebo podľa § 59 písm. c) požiadať

policajný útvar o povolenie na zničenie, znehodnotenie alebo na výrobu rezu zbrane osobe,

ktorá je na túto činnosť oprávnená.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podstata námietky v tejto časti návrhu generálneho prokurátora je inštitút osobitnej

komisie ako orgánu verejnej moci určujúceho spoľahlivosť žiadateľa o zbrojný preukaz

alebo zbrojnú licenciu.

Úprava postavenia komisie nezabezpečuje ochranu žiadateľa, jej konanie je bez

možnosti „náležitým spôsobom sa proti jeho obsahu brániť, keďže sa mu nedoručuje

(rozhodnutie) a zákonodarca nepredvídal ani možnosť podať proti nemu odvolanie,

ani sa domáhať jeho preskúmania súdom“.

Z týchto dôvodov nie je podľa návrhu generálneho prokurátora ustanovenie § 19

ods. 3 zákona o strelných zbraniach v súlade s a .

Vo veci žiadosti o vydanie zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie prebieha

pred policajným orgánom konanie, ktorého výsledok je rozhodnutie policajného orgánu

o vydaní alebo nevydaní zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie.

Do toho však ustanovením § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach vstupuje bližšie

nedefinovaná osobitná komisia, ktorú môže požiadať policajný orgán o stanovisko,

konania ktorej žiadateľ o zbrojný preukaz alebo licenciu nie je účastníkom. Žiadateľovi

nie je doručené ani rozhodnutie (stanovisko) tejto komisie, ktoré sa dotýka jeho základných

práv a slobôd.

Stanovisko osobitnej komisie nemožno pokladať za „odborný posudok“ alebo

vyjadrenie k veci, pretože pre rozhodujúci policajný orgán je záväzné a netýka sa neprávnej

(technickej) odbornej otázky, ale týka sa celkového posúdenia žiadosti vrátane bezúhonnosti

a spôsobilosti žiadateľa o zbrojný preukaz alebo licenciu. Takéto zložité skutkové, odborné

a právne posúdenie prislúcha orgánu verejnej moci. Takýto spôsob konania o žiadosti osoby

je v právnom štáte neakceptovateľný, pretože nenapĺňa jeho základné princípy a narušuje

aj všetky princípy použiteľné v konaní pred orgánom verejnej moci. Žiadny verejný záujem

nemôže ospravedlniť, že o právach fyzickej osoby alebo právnickej osoby rozhoduje orgán,

s ktorým vôbec nepríde do kontaktu, je mu neznáme rozhodnutie tejto komisie, jej zloženie

a spôsob konania pred ňou. Dôvodová správa k zákonu o strelných zbraniach

k § 19 neuvádza zriadenie komisie ani nedeklaruje verejný záujem na jej činnosti

a rozhodnutí. Konanie komisie samo osebe znamená neurčitú formuláciu, či osobe dáva

záruky, že zbraň „nezneužije“, ktorá sama osebe sťažuje predvídateľnosť výsledku konania.

Ako už viackrát ústavný súd zdôrazňoval, ukladá aj zákonodarcovi

povinnosť chrániť princípy materiálneho právneho štátu vrátane právnej istoty. Jedným

z jej prvkov je aj zrozumiteľnosť právnych noriem a na nej založená predvídateľnosť

konania orgánov verejnej moci ().

Ak zákonodarca opomenul alebo nevytvoril takýto postup v zákone, vzniká tým

ústavná prekážka brániaca štátnemu orgánu konať v rozsahu zákona ( ),

čím priamo dochádza k paralyzovaniu činnosti orgánu verejnej moci.

Nejasnosť v zákone zakotvených pojmov samotných alebo nejasnosť ich možného

výkladu účinne bráni osobám, ktoré žiadajú o vydanie zbrojného preukazu alebo zbrojnej

licencie konať tak, aby získali vydanie povolenia alebo zistili dôvody jeho nevydania.

Označený právny stav neobsahuje ani procesný predpis pre činnosť komisie,

resp. neupravil otázku, aké procesné predpisy sa vzťahujú na jej činnosť a rozhodovanie.

Ustanovenie § 70 ods. 1 zákona o strelných zbraniach uvádza, že na konanie

vo veciach upravených týmto zákonom sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní,

z uvedeného je zrejmé, že takýto postup možno vztiahnuť na postup pri rozhodovaní

o žiadosti o zbrojný preukaz alebo licenciu, nie však na postup osobitnej komisie, ktorá

poskytuje ad hoc súčinnosť pri posudzovaní bezúhonnosti žiadateľa.

Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach

nie je v súlade s (bod 2 výroku nálezu).

Za ďalší problém, ktorý spája s neústavnosťou danej právnej úpravy, označil

generálny prokurátor „možný zásah“ do vlastníctva zbraní a streliva i proti vôli vlastníkov

postupom podľa § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach.

Podľa jeho názoru obe ustanovenia nútia vlastníka, aby zbraň či strelivo predal alebo

požiadal o ich zničenie, znehodnotenie alebo výrobu rezu zbrane (čo je špecifickou formou

zničenia zbrane).

Spoločným rysom tejto zákonnej úpravy je odňatie vlastníctva preukazu podľa § 39

ods. 2 a § 59 písm. b) alebo obmedzenie vlastníctva podľa § 59 písm. c) zákona o strelných

zbraniach.

Generálny prokurátor sa domnieva, že tento stav nie je v súlade s ,

pretože ignoruje ústavný imperatív ochrany vlastníctva i záruky dedičstva, či zakladá nútené

obmedzenie vlastníckeho práva priamo zákonom bez súčasného stanovenia povinnosti

poskytnúť vlastníkovi veci primeranú náhradu.

Lehota siedmich dní ustanovená v § 59 písm. b) zákona o strelných zbraniach

je nesplniteľná podmienka, pretože v tak krátkom čase nie vždy možno nájsť vhodného

kupca a dojednať s ním zmluvu o prevode so všetkými náležitosťami.

K otázke vlastníctva a k jeho ochrane ústavný súd zaujal stanovisko v mnohých

svojich rozhodnutiach. Vo veci sp. zn. uviedol, že sama nedefinuje,

čo je obsahom vlastníckych práv, pretože sa odvoláva na jeho zákonný obsah, t. j. obsah

ustanovený zákonom.

v priznáva ochranu práv vlastníkom a túto zaručuje voči každej

inej osobe, zároveň upravuje základ vzájomných vzťahov medzi vlastníkmi. V tejto

súvislosti garantuje všetkým vlastníkom rovnaký zákonný obsah a ochranu.

To znamená, že každý, kto vlastní majetok, má týmto článkom zaručené,

že jeho vlastníctvo bude mať rovnakú ochranu ako vlastníctvo iných vlastníkov

porovnateľnej veci (predmetu vlastníctva).

Z uvedeného ústavný súd konštatoval, že ak ide o veci, ktoré môžu byť predmetom

vlastníctva rôznych subjektov (napr. fyzických osôb, právnických osôb), všetci vlastníci

môžu mať rovnaké zákonom určené práva a povinnosti bez ohľadu na povahu vlastníctva

().

Tieto názory z rozhodovacej činnosti () ústavný súd potvrdil aj v iných

rozhodnutiach, keď uviedol:

„1. v neustanovuje absolútne rovnaký obsah vlastníckeho práva

všetkých vlastníkov ku všetkým veciam, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva. Ustanovuje

však rovnaký zákonom ustanovený obsah svojho vlastníckeho práva.

Z uvedeného vyplýva, že vlastníci druhovo rovnakej veci musia mať rovnaký

zákonom ustanovený obsah svojho vlastníckeho práva.

2. Každý má právo vlastniť majetok, ktorý alebo zákonom nie je

z vlastníctva vylúčený.

3. neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho

práva došlo priamo zákonom“ ( zo 4. apríla 2002).

K obsahu vlastníckeho práva ústavný súd uviedol, že ho chápe zhodne

s rímskoprávnym „uti, frui, habere, disponere“ (), a uviedol, že výkon

vlastníckeho práva teda znamená nielen majetok mať (vlastniť), ale s ním právne

relevantným spôsobom nakladať na účel, na ktorý bol nadobudnutý ().

Podľa právnej úpravy obsiahnutej v môžu byť predmetom

vlastníckeho práva veci (hnuteľné alebo nehnuteľné), práva alebo iné majetkové hodnoty.

V danom prípade ide o veci hnuteľné, a to zbrane a strelivo.

Špecifická úprava nakladania so zbraňou a strelivom je predmetom zákona

o strelných zbraniach ako lex specialis pre toto odvetvie.

Pokiaľ ide o nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa ,

ústavný súd viackrát zdôraznil, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu

vlastníckeho práva možno prikročiť len na základe zákona, a to za splnenia štyroch

podmienok:

a) v nevyhnutnej miere,

b) ak je to vo verejnom záujme,

c) uskutoční sa na základe zákona,

d) za primeranú náhradu.

Ak sa jedna z týchto podmienok nesplní, zásah do vlastníctva nemožno označiť

za také vyvlastnenie alebo obmedzenie vlastníckych práv, ktoré je v súlade s .

Ústavný súd tiež zdôraznil, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej

miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému

obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného

a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého

základného práva a slobody ().

Pojem verejného záujmu je právne vymedziteľný len vo vzťahu ku konkrétnemu

základnému právu alebo slobode.

Ak účel zamýšľaný obmedzením práva vlastniť majetok nemožno dosiahnuť

prostriedkami, ktoré zasahujú miernejšie do chráneného vlastníckeho práva,

a ak verejný záujem je nadradený a objektivizovaný voči záujmom vlastníka, podmienky

verejného záujmu možno pokladať za splnené ().

Aký bol verejný záujem na oboch ustanoveniach zákona o strelných zbraniach,

možno zistiť z dôvodovej správy.

K ustanoveniu § 39 zákona o strelných zbraniach dôvodová správa uvádza,

že „ustanovujú podmienky úschovy zbrane a streliva a oprávnenie držiteľa zbrane, ktoré

zbrane má v úschove. Taktiež sa ustanovuje povinnosť orgánov, ktoré v trestnom konaní,

konaní o priestupku alebo v inom konaní rozhodli o strelných zbraniach a strelive, ktoré

sú v úschove, zaslať do siedmich dní právoplatné rozhodnutie Policajnému útvaru. Zbrane,

ktoré sa na zákale právoplatných rozhodnutí stali vlastníctvom štátu sa dávajú do správy

ministerstva.“.

K ustanoveniu § 59 zákona o strelných zbraniach dôvodová správa uvádza, že

„v navrhovanom ustanovení je zdôvodnený vlastnícky vzťah k zbraniam a strelive

po skončení platnosti dokladov oprávňujúcich ich držanie. Ukladá sa povinnosť

ako so zbraňou naložiť po zániku ich platnosti.“.

Z uvedených ustanovení zákona o strelných zbraniach nebolo možné identifikovať

verejný záujem na úprave zákonných obmedzení vlastníckeho práva. Ani dôvodová správa

predkladaná k zákonu ako materiál na objasnenie dôvodu jednotlivých zmien tento zámer

nezdôvodnila.

Podľa názoru ústavného súdu ustanovenie § 39 ods. 2 zákona o strelných zbraniach

za určitých podmienok (neoznámenie ani po výzve policajného orgánu po uplynutí jedného

roka od vzatia do úschovy, ako sa má s vecou naložiť) zavádza priamo zo zákona

prepadnutie zbrane a streliva v prospech štátu bez stanovenia náhrady.

Takýto postup je v nesúlade s , pretože tento zaručuje ochranu

vlastníckeho práva a nepripúšťa vyvlastnenie priamo zo zákona, ale len na základe zákona,

a to vtedy, keď je vyvlastnenie výsledkom konania pred orgánom verejnej moci

(napr. správneho konania), voči ktorému možno uplatniť kritériá spravodlivého procesu

vrátane preskúmateľnosti jeho rozhodnutia nezávislým súdom.

Základné princípy spravodlivého konania nemôže konvalidovať ani tá skutočnosť,

že držiteľ zbrojného preukazu alebo licencie alebo majiteľ zbrane môže požiadať

o predĺženie lehoty úschovy do vydania právoplatnosti rozhodnutia.

Zákonodarca použil výraz „zbraň a strelivo pripadnú“, ktorý možno stotožniť

s výrazom „prepadnú“, ktorý je výrazom používaným v teórii trestného práva ako súčasť

výrazu majetkovej sankcie „prepadnutie majetku“.

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že nejde o trestnú sankciu, a ani napriek tomu

citované ustanovenie zákona neuvažuje s primeranou náhradou. Otázka primeranej náhrady

je základnou a neopomenuteľnou súčasťou garancií poskytnutých v

pre vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie.

Na dosiahnutie účelu zákona, ktorým je skutočnosť, aby so zbraňami a strelivom

nakladali len osoby s príslušnými zbrojnými povoleniami alebo licenciou, je možnosť zveriť

týmto osobám uloženie do úschovy na náklady vlastníka zbraní a streliva s možnosťou

predaja zbraní a streliva za následného uhradenia vzniknutých nákladov.

Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 39 ods. 2 zákona o strelných zbraniach

nie je v súlade s a 4 (bod 3 výroku nálezu).

Podľa ustanovenia § 59 písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach je držiteľ

zbrojného preukazu alebo licencie v lehote siedmich dní od zániku oboch dokladov

oprávňujúcich k držaniu zbrane alebo streliva povinný previesť vlastníctvo zbrane alebo

streliva na oprávneného držiteľa alebo požiadať o povolenie na zničenie, znehodnotenie

alebo výrobu rezu zbrane (ide o špecifické znehodnotenie zbrane). Už na prvý pohľad

v tomto ustanovení sa javí ako neprimeraná lehota siedmich dní, keď niekto, kto stratí

zo zákona povolenie na držbu zbrane, má ju zabezpečiť spôsobom predpokladaným

zákonom.

Lehoty poskytnuté zákonom musia byť aj reálne. Ústavný súd už v minulosti riešil

súlad zákona s , kde boli stanovené nereálne lehoty na nadobudnutie vzdelania

[ o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov], ktorý odporoval všeobecnej zákonnej úprave dĺžky štúdia.

Lehota poskytnutá zákonom osobe, aby zabezpečila určité konanie, musí byť

aj reálna. Jej nereálnosť zakladá aj nesúlad s z dôvodu neprimeraného obmedzenia

vlastníckeho práva, ku ktorému dochádza bez ďalšieho zdôvodnenia verejného záujmu.

Ustanovenie § 59 písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach je preto v nesúlade

s a 4 (bod 3 výroku nálezu).

Generálny prokurátor v tejto časti uplatnil aj námietku nesúladu § 39 ods. 2 a § 59

písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach s .

Ústavný súd zistil, že namietané ustanovenia nie sú v takom vzťahu s princípmi

právneho štátu, ktoré by zakladali ich nesúlad. Preto v tejto časti návrhu generálneho

prokurátora nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

K námietke nesúladu ustanovenia § 19 ods. 3 a 4 zákona o strelných zbraniach s čl. 1

ods. 1 a v spojení s a v spojení s

listiny a čl. 6 ods. l dohovoru

Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach policajný útvar

na preukázanie bezúhonnosti a spoľahlivosti vyžiada odpis registra trestov a v súvislosti

so spoľahlivosťou podľa ods. 2 písm. g) požiada o stanovisko útvar Policajného zboru,

to sa nevzťahuje na žiadateľa o vydanie zbrojného preukazu, ktorý je občanom iného štátu

a požíva diplomatické výsady a imunity na území Slovenskej republiky a žiadateľa podľa

§ 17 ods. 3 zákona o strelných zbraniach. Ak výsledky posúdenia spoľahlivosti osoby

neumožňujú vysloviť jednoznačný záver o jej spoľahlivosti, útvar Policajného zboru

požiada o stanovisko k spoľahlivosti osobitnú komisiu. Útvar Policajného zboru môže

požiadať osobitnú komisiu o stanovisko k spoľahlivosti osoby aj bez žiadosti. Osobitná

komisia zašle svoje stanovisko policajnému útvaru, ktorý je ním viazaný. Podľa ustanovenia

§ 19 ods. 4 zákona o strelných zbraniach osobitnú komisiu podľa odseku 3 zriaďuje minister

vnútra. Členovia komisie musia byť oprávnení oboznamovať sa s utajovanými

skutočnosťami podľa osobitného predpisu.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...

Krajský súd namieta nerovnosť v postavení osôb pred orgánom – osobitnou

komisiou, ktorá je zriaďovaná Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, teda výkonnou

mocou, čo vylučuje jej nezávislosť v rozhodovaní.

Osobám, ktoré požiadajú o zbrojný preukaz alebo licenciu, nie je umožnený prístup

k tejto komisii, pričom nemajú možnosť sa oboznámiť s prípadným negatívnym

stanoviskom komisie. Žiadateľ je zbavený možnosti prístupu ku komisii, predneseniu

svojho stanoviska a argumentov, ako aj možnosti poznať jej rozhodnutie, pretože sa toto

doručuje len policajnému orgánu, a nie účastníkovi konania.

Krajský súd v zriadení komisie a jej konaní vidí porušenie princípu právnej istoty,

princípu rovnosti zbraní ako náležitosti spravodlivého procesu, ako aj princípu

rešpektovania zásady predvídateľnosti zákona a vylúčenie svojvôle v jej konaní.

Z postavenia osobitnej komisie nevyplýva, že by táto bola odbornou komisiou,

ktorá by pôsobila tak ako orgán verejnej moci pri zisťovaní podkladov rozhodnutia podľa

§ 32 a nasl. zákona o správnom konaní alebo ako znalci podľa § 36 a nasl.

zákona o správnom konaní, kde by pôsobila pre odborné posúdenie dôležitých

skutočností.

Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach ak výsledky posúdenia

spoľahlivosti osoby neumožňujú vysloviť jednoznačný záver o jej spoľahlivosti, útvar

Policajného zboru požiada o stanovisko k spoľahlivosti osobitnú komisiu.

V danom prípade posudzovanie spoľahlivosti alebo nespoľahlivosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby je rozhodovaním o jej ľudských právach a základných slobodách,

a keďže postavenie komisie, úprava jej postupu a jej zloženie je mimo zákonnej úpravy,

čo umožňuje, aby táto osobitná komisia postupovala mimo princípov právneho štátu, a tým,

že jej stanovisko je pre orgán verejnej moci záväzné, dochádza i k narušeniu princípov

právneho štátu v postupe a rozhodnutí orgánu verejnej moci.

Pokiaľ ide o zriadenie osobitnej komisie na posúdenie spoľahlivosti osôb,

ústavný súd už pri námietke generálneho prokurátora zistil nesúlad ustanovenia § 19 ods. 3

zákona o strelných zbraniach s princípmi právneho štátu uvedenými v .

Bolo by preto bez ďalšieho významu skúmať súladnosť tohto ustanovenia

aj z hľadiska súladnosti s ďalšími ustanoveniami , listiny a dohovoru. V tejto časti

návrhu krajského súdu nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Pokiaľ ide o ustanovenie § 19 ods. 4 zákona o strelných zbraniach, toto je organickou

súčasťou úpravy postavenia a existencie osobitnej komisie pre posudzovanie spôsobilosti

na vydanie zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie fyzickým alebo právnickým

osobám.

Keďže námietka nesúladnosti s princípmi právneho štátu uvedenými v čl. 1 ods. 1

sa vzťahuje na ustanovenie zákona o strelných zbraniach, vzťahuje sa

aj na ustanovenie § 19 ods. 4, a to aj pokiaľ ide o námietku neposkytnutia ochrany podľa

(bod 2 výroku nálezu).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009