Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 34 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (39)PL. ÚS 15/06
PDF · 915.45 KB
No categories available
PL. ÚS 15/06
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 15/06-95
Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 20. mája 2009 v pléne
zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jána Auxta, Petra Brňáka,
Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho,
Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa
Tkáčika o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky na vyslovenie nesúladu
ustanovení § 17 ods. 2 písm. c), ods. 3 a 4, § 19 ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 2 písm. a) a b)
a ods. 3, § 30 ods. 4 písm. a), § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a c) zákona č. 190/2003 Z. z.
o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 4, čl. 19
ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky
a o návrhu Krajského súdu v Bratislave na vyslovenie nesúladu § 19 ods. 2 písm. g)
v spojení s § 19 ods. 3 a 4 zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1
a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 37 ods. 3 v spojení
s čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd takto
rozhodol:
1. Ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona
č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov n i e j e v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 prvou vetou
a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 35 ods. 1 a čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky.
2. Ustanovenie § 19 ods. 3 a 4 zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach
a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov n i e j e
v súlade s čl. 1 ods. 1 prvou vetou Ústavy Slovenskej republiky a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
3. Ustanovenia § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a c) zákona č. 190/2003 Z. z. o strelných
zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
n i e s ú v súlade s čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky.
4. Konanie o návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky v časti týkajúcej
sa vyslovenia nesúladu ustanovení § 17 ods. 2 písm. c) a § 30 ods. 4 písm. a) zákona
č. 190/2003 Z. z. o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 15
ods. 1 a 4, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 49 Ústavy
Slovenskej republiky z a s t a v u j e .
5. Vo zvyšnej časti návrhu generálneho prokurátora Slovenskej republiky
a Krajského súdu v Bratislave n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 31. januára 2006
doručený návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny
prokurátor“) na vyslovenie nesúladu niektorých ustanovení zákona č. 190/2003 Z. z.
o strelných zbraniach a strelive a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o strelných zbraniach“) s niektorými článkami Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).
Uznesením sp. zn. PL. ÚS 15/06 z 13. septembra 2006 bol návrh generálneho
prokurátora na začatie konania o súlade ustanovení § 17 ods. 2 písm. c), ods. 3 a 4, § 19
ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 2 písm. a) a c) a ods. 3, § 30 ods. 4 písm. c), § 39 ods. 2 a § 59
písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13
ods. 4, čl. 15 ods. 1 a 4, čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 49
ústavy prijatý na ďalšie konanie.
Dňa 11. októbra 2006 bol ústavnému súdu doručený návrh Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), zastúpeného predsedom senátu Mgr. V. P.,
na vyslovenie nesúladu časti zákona o strelných zbraniach s niektorými článkami ústavy,
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).
Uznesením sp. zn. PL. ÚS 2/08 z 30. januára 2008 plénum ústavného súdu prijalo
návrh krajského súdu na vyslovenie nesúladu § 19 ods. 2 písm. g) v spojení s § 19 ods. 3 a 4
zákona o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy
a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zároveň rozhodlo
o spojení vecí vedených pod sp. zn. PL. ÚS 15/06 a sp. zn. PL. ÚS 2/08 s tým, že vec bude
ďalej vedená pod sp. zn. PL. ÚS 15/06.
II.
Generálny prokurátor v návrhu uviedol, že dochádza k obmedzeniu základných práv
a slobôd určitej skupiny žiadateľov o vydanie zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie
charakterizovaných v § 19 ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných
zbraniach. Uviedol, že „napadnuté ustanovenia zasahujú do práv tejto skupiny občanov
legálne v minulosti nadobudnutých, bránia im vlastniť a dediť určitý majetok, upierajú
im právo na slobodnú voľbu a výkon povolania, obmedzujú ich právo na ochranu života,
obmedzujú ich základné práva bez ohľadu na podstatu a zmysel takéhoto obmedzenia,
a v neposlednom rade ich sankcionujú za spáchanie trestného činu, za ktorý im už bol
uložený trest podľa príslušných ustanovení Trestného zákona...
Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 za bezúhonnú osobu sa na účely tohto zákona
nepovažuje ten, kto bol: a) právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin
spáchaný so zbraňou, b) právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin na nepodmienečný
trest odňatia slobody a od zahladenia odsúdenia neuplynulo 10 rokov alebo c) právoplatne
odsúdený za úmyselný trestný čin, za ktorý mu nebol uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody, alebo bol právoplatne odsúdený za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti so
zbraňou a od zahladenia odsúdenia neuplynulo päť rokov.
Za nespoľahlivú osobu sa na účely tohto zákona podľa § 19 ods. 2 nepovažuje ten,
a) koho trestné stíhanie za trestné činy uvedené v ods. 1 bolo právoplatne podmienečne
zastavené do troch rokov odo dňa uplynutia skúšobnej doby, b) koho trestné stíhanie
za trestné činy uvedené v ods. 1 bolo zastavené rozhodnutím súdu alebo rozhodnutím
prokurátora o schválení zmieru, ak od právoplatnosti tohto rozhodnutia neuplynuli
tri roky.“.
Zrušený zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 246/1993 Z. z. o zbraniach
a strelive v znení neskorších predpisov mal iné kritériá bezúhonnosti a tiež i posudzovania
osoby za spoľahlivú, pričom vyžadoval predloženie výpisu z registra trestov.
Od 1. septembra 2002 v dôsledku novely zákona (zákon č. 418/2002 Z. z.) sa vyžaduje
odpis z registra trestov.
Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty.
Tento princíp je vyjadrený viacerými predpokladmi. Do tejto skupiny patrí tak predpoklad
pôsobenia právneho predpisu do budúcnosti, ako aj predpoklad ochrany dobromyseľne
nadobudnutých práv. Zákonodarca podľa názoru generálneho prokurátora v ustanoveniach
§ 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach tieto
predpoklady nerešpektoval.
Podľa názoru generálneho prokurátora „definovanie bezúhonnosti a spoľahlivosti
spôsobom akým je tento právny inštitút zakotvený v § 19 ods. 1 písm. a), b), c) dochádza
k situácii, že niektoré osoby, ktorým už bol v minulosti vydaný zbrojný preukaz alebo
hromadný zbrojný preukaz (podľa § 72 ods. 2 zákona č. 190/2003 Z. z.), hromadný zbrojný
preukaz vydaný pred 1. januárom 2004 sa považuje za zbrojnú licenciu podľa tohto zákona,
nemajú, resp. nebudú mať po skončení, resp. zániku platnosti zbrojného preukazu (licencie)
možnosť vôbec ich získať, alebo ich budú môcť opäť získať až po uplynutí stanovených
lehôt...
Ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 2 písm. a) a b) zákona
č. 190/2003 Z. z. pôsobí voči istej skupine osôb, ktorým bol vydaný zbrojný preukaz podľa
zákona č. 246/1993 Z. z. do minulosti v nasledovných prípadoch:
Zbrojný preukaz (licencia) po skončení ich platnosti sa nikdy nevydá osobám, ktoré
sa dopustili trestného činu zaradeného do skupiny trestných činov označených v § 19 ods. 1
písm. a), hoci ak bolo odsúdenie zahladené, do 22. augusta 2002 im preukaz (licencia)
mohol byť vydaný...
Prísna úprava v § 19 ods. 1 zákona o strelných zbraniach taktiež mení postavenie
všetkých tých osôb, na ktoré sa má podľa iného právneho predpisu hľadieť akoby neboli
odsúdené, v dôsledku zahladenia odsúdenia. Tieto osoby sú touto právnou úpravou
v porovnaní s ostatnými osobami, napriek existencii právnej fikcie neodsúdenej osoby
znevýhodnené a diskriminované.
V odpise z registra trestov sa podľa § 7 ods. 9 zákona č. 311/1999 Z. z. o registri
trestov nachádzajú všetky údaje o každom odsúdení osoby, ktorej sa odpis týka.
Tento zákon obmedzuje odpis z registra trestov len na určité trestné činy. Žiadateľ
o vydanie zbrojného preukazu je povinný k žiadosti okrem iného pripojiť aj odpis registra
trestov, čím sa policajný útvar bezdôvodne dozvedá nielen o trestných činoch uvedených
v § 19 zákona č. 190/2003 Z. z., ale aj o ďalších prípadných trestných činoch a odsúdeniach
žiadateľa, ktorý však s posudzovaním jeho bezúhonnosti nesúvisia.“.
Tento postup generálny prokurátor považuje za neprimerané zasahovanie
do súkromia osoby, ktorý je v rozpore s čl. 19 ods. 2 ústavy. Orgány verejnej moci tak majú
neobmedzený prístup k údajom o všetkých odsúdeniach žiadateľa, čo treba považovať
za neoprávnené zhromažďovanie a zverejňovanie údajov, ktoré nesúvisia s posudzovaním
jeho bezúhonnosti.
Ochrana v dobrej viere nadobudnutých práv je na ústavnej úrovni chránenom
princípe právnej istoty, ktorý je jedným z princípov právneho štátu.
Podľa generálneho prokurátora „zákon č. 190/2003 Z. z. vymedzuje v § 19 ods. 1
písm. a), b), c) a ods. 2 písm. a), b) negatívnym spôsobom pojem bezúhonnosť
a spoľahlivosť deliac osoby (páchateľov trestných činov) do skupín, pre ktoré je spoločným
znakom spáchanie úmyselného trestného činu. Skupiny sa ďalej rozlišujú závažnosťou
spáchaného trestného činu, spôsobom spáchania trestného činu (so zbraňou), druhom
uloženého trestu a dĺžkou doby potrebnej na opätovné získanie bezúhonnosti
či spoľahlivosti.“.
Skupina osôb odsúdených za trestný čin vymedzená v § 19 ods. 1 písm. a) v spojení
s § 41 ods. 2 zákona o strelných zbraniach a § 62 Trestného zákona (účinného
do 31. decembra 2005) a od 1. januára 2006 označená v § 11 ods. 3 a § 138 Trestného
zákona nebude pre potreby tohto zákona bezúhonná po celú dobu ich života.
„Je nepochybné, že zákonodarca pri prijímaní tejto úpravy a z nej vyplývajúcich
obmedzení základných práv a slobôd vychádzal z verejného záujmu na ochranu života
a zdravia občanov spočívajúcom aj vo vylúčení z možnosti držať zbrane osobám násilnej
povahy alebo osobám inak nebezpečným sebe alebo svojmu okoliu.
Obmedzenie základných práv a slobôd vyplývajúcich z právnej úpravy posudzovania
bezúhonnosti a spoľahlivosti podľa zákona č. 190/2003 Z. z. však nie sú primeranými
na dosiahnutie stanoveného cieľa, a preto sú v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy.“
Generálny prokurátor vytýka právnej úprave príliš široké vymedzenia osôb, ktoré
nie sú bezúhonné a spoľahlivé, a zasahuje tak do práv osôb, u ktorých odsúdenie za trestný
čin, resp. jeho spáchanie vôbec nemusí v prípade vydania zbrojného preukazu ohrozovať
spoločnosť. Uviedol aj niektoré prípady, napr. trestné činy majetkovej povahy a iné,
ktoré svojou podstatou nie sú násilné. Podľa jeho názoru požiadavka primeranosti
obmedzení základných práv a slobôd na dosiahnutie cieľa a požiadavka rovnováhy
verejného záujmu pri právnej úprave nebola naplnená.
„Medzi základné práva občanov patrí podľa čl. 15 ods. 1 ústavy právo na život.
Cieľom tejto ústavnej ochrany je zabezpečenie fyzickej osoby pred akýmkoľvek pozbavením
života.
Článok 15 ods. 4 ústavy vytvára ústavnoprávny rámec ochrany života v osobitných
situáciách, pri ktorých pri ochrane života môže potencionálne dôjsť k strate iného života,
pričom tento postup nie je v rozpore s trestným právom.“
Poukázal na ustanovenia § 24 až § 26 Trestného zákona (v znení platnom
od 1. januára 2006) o krajnej núdzi, nutnej obrane a oprávnenom použití zbrane, ako aj
na oprávnenie držať a nosiť zbraň za účelom osobnej ochrany osôb a majetku [§ 15 ods. 2
písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach] a držbu zbrane na výkon zamestnania alebo
oprávnenia podľa osobitného predpisu [§ 15 ods. 2 písm. c) zákona o strelných zbraniach,
taktiež napr. zákon Slovenskej národnej rady č. 564/1991 Z. z. o obecnej polícii v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnej polícii“), zákon č. 326/2005 Z. z. o lesoch
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o lesoch“) alebo zákon č. 543/2002 Z. z.
o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane
prírody“)].
Podľa názoru generálneho prokurátora „neprimerané obmedzenia práva držať zbraň
za účelom ochrany svojho života upravené v § 19 ods. 1, písm. a), b) zákona o strelných
zbraniach nie sú v súlade s článkom 15 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy...
Predmetom vlastníctva môžu byť s určitými výnimkami... aj zbrane a strelivo.
V mnohých prípadoch ide o veci nemalej hodnoty, či už z hľadiska ich nadobúdacej ceny,
úžitkovej alebo zberateľskej a historickej hodnoty.
Vlastníci zbraní a streliva, ktorým nikdy nebude vydaný nový zbrojný preukaz
v dôsledku úpravy § 19 ods. 1 písm. a) citovaného zákona sú nútení v súlade s § 59 písm. b)
zbrane kategorizované podľa označeného zákona previesť do vlastníctva iného
oprávneného držiteľa zbrojného preukazu alebo licencie alebo v zmysle § 59 písm. c)
citovaného zákona požiadať a odovzdať zbraň na zničenie, znehodnotenie alebo výrobu
rezu zbrane.“.
Podľa názoru generálneho prokurátora „v oboch prípadoch je vlastník donútený
priamo zákonom zbaviť sa predmetu svojho vlastníctva, čo je v rozpore s čl. 20 ods. 4
Pri tomto postupe je však sporné, či policajný útvar môže podľa § 39 ods. 2 zákona
o strelných zbraniach predĺžiť lehotu úschovy až do doby, kým neuplynie niektorá z lehôt
stanovených v§ 19, alebo nastúpi povinnosť vlastníka vyplývajúca mu z § 59 písm. b), c)
citovaného zákona.“.
Táto skupina má obmedzené vlastnícke právo v jeho časti vec užívať. Rovnaké
obmedzenia sa týkajú aj tých vlastníkov, ktorí nadobudli zbrane dedením.
Obsah vlastníckeho práva tvorí súhrn subjektívnych vlastníckych oprávnení, medzi ktoré
patrí aj právo vec užívať (ius utendi), s vecou nakladať (ius disponendi), čo podľa
navrhovateľa vyplýva nielen z čl. 20 ods. 1 ústavy, ale aj z Dodatkového protokolu
k dohovoru. Realizácia vlastníckych opatrení vyplýva aj z § 123 Občianskeho zákonníka
v znení neskorších predpisov.
Posudzovanie bezúhonnosti a spoľahlivosti vlastníkov zbraní a streliva spôsobom
ustanoveným v § 19 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach znamená
obmedzenie ich vlastníckeho práva nad nevyhnutnú mieru a je v rozpore s verejným
záujmom a vzhľadom na ich neprimeranosť k dosiahnutiu cieľa a účelu zákona nie je
v súlade s čl. 20 ods. 1 a ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.
Podľa názoru generálneho prokurátora „Právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň zakotvené v čl. 35 ods. 1 ústavy je v najvšeobecnejšom zmysle právom
slobodne sa rozhodnúť vykonávať určité zvolené povolanie a rovnako slobodne
sa rozhodnúť o príprave naň prostredníctvom školského vzdelávania, prípadne
rekvalifikácie na výkon zamestnania. Obsahom tohto práva je aj právo byť bez zamestnania.
Právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť je špeciálnym ústavným
právom vo vzťahu k právu slobodne sa rozhodnúť vykonávať určité zvolené povolanie. Toto
právo predpokladá určitú kvalitu, t. j. predpokladá, že každý oprávnený subjekt v tomto
zmysle má spĺňať podmienky ustanovené napr. živnostenským zákonom, OZ, alebo
Obchodným zákonníkom. Právo na podnikanie znamená vyššiu zodpovednosť než právo
slobodne sa rozhodnúť o svojom povolaní. Je sprevádzané určitým rizikom pri nakladaní
so svojím vlastným, prípadne cudzím majetkom. Podnikatelia vytvárajú hodnoty nielen
pre seba, ale aj pre celý štát a spoločnosť. Podnikanie... nemôže byť svojvoľné.
Ústava zakotvuje v čl. 35 ods. 2 vo vzťahu k výkonu určitých povolaní alebo činností
subjektívne obmedzujúce opatrenia. Konkrétnu úprava ponecháva ústava na zákon,
ale podmienky obmedzení a podmienky výkonu určitých povolaní musia vychádzať
zo zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a nesmú byť neprimerané ustanovenému
cieľu, ako to vyžaduje ústava v čl. 13 ods. 4.
Posudzovanie bezúhonnosti a spoľahlivosti rovnako ako je uvedené vyššie, zasahuje
aj do práv upravených v čl. 35 ods. 1 a ods. 2 ústavy.
Držanie zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie je v mnohých prípadoch
predpokladom výkonu určitého povolania, či druhu podnikania, pričom príprava na tieto
povolania je natoľko špecifická, že len s problémami umožňuje výkon iného povolania alebo
podnikania.“ .
Ako príklad generálny prokurátor uviedol absolventov stredných odborných
lesníckych škôl a vysokých škôl s týmto zameraním, kde výkon týchto povolaní sa podľa
osobitných predpisov spája aj s použitím strelnej zbrane:
„V popísaných prípadoch, ako aj vo všeobecnosti zákonom stanovené podmienky
bezúhonnosti a tým stanovené podmienky výkonu povolaní a činností sa takým zásahom
štátu do základných práv jednotlivca, ktorý nespĺňa požiadavku spravodlivej rovnováhy
medzi týmito právami a všeobecným záujmom spoločnosti...
Ustanovenie § 19 ods. 1 písm. a), b), c), ods. 2 písm. a), b) zákona č. 190/2003 Z. z.
sú v rozpore s čl. 49 ústavy...
V zmysle ústavného princípu vyjadreného v čl. 49 ústavy, trestný zákon stanovuje
ktoré konania sú trestným činom a aké druhy trestov za ich spáchania možno uložiť.“
Generálny prokurátor poukazuje na ustanovenie § 32 Trestného zákona
(účinného od 1. januára 2006), podľa ktorého jedným z trestov je aj zákaz činnosti upravený
v § 61 tohto zákona. Tento trest možno uložiť, ak páchateľ spácha trestnú činnosť
v súvislosti s touto činnosťou.
Podľa čl. 49 ústavy je upravený princíp, ktorý umožňuje len zákonodarcovi,
aby ustanovil, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne inú ujmu na právach
alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. V prípade páchateľov trestných činov
zaradených do skupín v § 19 ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach dochádza
k ich potrestaniu, hoci trestné stíhanie sa neskončilo odsúdením a podľa Trestného zákona
im nebol uložený žiadny trest.
Dňa 12. mája 2006 generálny prokurátor listom sp. zn. GÚs 4011/04 návrh doplnil
a zmenil. K nesúladu § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných
zbraniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35
ods. 1 a čl. 49 ústavy uviedol: „Napadnuté ustanovenia zasahujú do práv tejto skupiny
občanov legálne v minulosti nadobudnutých, bránia im vlastniť a dediť určitý majetok,
upierajú im právo ma slobodnú voľbu povolania, obmedzujú ich právo na ochranu života,
obmedzujú ich základné práva bez ohľadu na podstatu a zmysel takéhoto obmedzenia
a neposlednom rade ich sankcionujú za spáchanie trestného činu, za ktorý im už bol uložený
trest podľa príslušných ustanovení Trestného zákona.“
Opätovne poukázal na princíp právnej istoty, ako aj na ochranu dobrovoľne
nadobudnutých práv, čo tieto ustanovenia podľa jeho názoru nerešpektujú.
Tieto ustanovenia [§ 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona
o strelných zbraniach] tiež rozšírili okruh osôb, ktoré nie sú považované za bezúhonné,
o páchateľov trestných činov, za ktoré im nebol uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody a predĺženie lehôt potrebných na „znovuzískanie“ bezúhonnosti. Došlo
aj k rozšíreniu nespoľahlivých osôb o tie, ktoré spáchali trestný čin, avšak trestné stíhanie
bolo podmienečne zastavené alebo zastavené rozhodnutím o schválení zmieru.
Generálny prokurátor poukázal tiež na skutočnosť, že inštitút zahladenia odsúdenia
má umožniť zaradenie sa odsúdených do riadneho života v porovnaní s inými osobami
súdne netrestanými. Avšak u tejto skupiny osôb bolo toto rozhodnutie negované prijatou
právnou úpravou. Poukázal na širokú judikatúru ústavného súdu v tejto oblasti a zdôraznil,
že § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) nie sú v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 2
ods. 2 v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy.
Obmedzenia, z ktorých zákonodarca vychádzal pri prijatí tejto právnej úpravy,
vychádzali z verejného záujmu na ochranu života a zdravia občanov spočívajúcu
aj vo vylúčení z možnosti držať zbrane osobám násilnej povahy alebo osobám inak
nebezpečným sebe alebo svojmu okoliu.
Podľa názoru generálneho prokurátora obmedzenia základných práv a slobôd
vyplývajúce zo zákona o strelných zbraniach nie sú primerané na dosiahnutie stanoveného
cieľa, a preto sú v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy.
V doplnení návrhu opäť vymenoval príklady, v ktorých podľa jeho názoru nie je
odsúdenie za trestný čin v spojení s vydaním zbrojného preukazu (licencie). Ide najmä
o veci majetkové, hospodárske, menové, daňové, proti priemyselným právam, proti
autorským právam, teda činy, ktorých podstatou nie je násilná zložka. Pri týchto trestných
činoch požiadavka primeranosti základných práv a slobôd na dosiahnutie cieľa a požiadavka
rovnováhy verejného a súkromného záujmu pri právnej úprave citovaného zákona nebola
naplnená.
Generálny prokurátor zdôraznil, že medzi základné práva občanov patrí podľa čl. 15
ods. 1 ústavy právo na život a že cieľom tohto článku je zabezpečiť ochranu fyzickej osoby
pred akýmkoľvek pozbavením života. Článok 15 ods. 4 ústavy vytvára ústavnoprávny
rámec ochrany života v osobitných situáciách, pri ktorých pri ochrane života môže
potenciálne dôjsť k strate života, pričom tento postup nie je v rozpore s trestným právom.
Na tento článok sa viaže aj úprava v Trestnom zákone (§ 24 až § 26) o krajnej núdzi.
Oprávnenie držať a nosiť zbraň za účelom ochrany osoby a majetku vyplýva
z citovanej úpravy [§ 15 ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach],
ale aj zo špeciálnych právnych úprav (zákon o obecnej polícii, zákon o lesoch,
zákon o ochrane prírody). Nepriznané obmedzenie práva držať zbraň za účelom ochrany
svojho života upravené v § 19 ods. 1 písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach
nie je v súlade s čl. 15 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy.
V ďalšej časti generálny prokurátor zopakoval argumentáciu vo vzťahu k vlastníctvu
zbraní a streliva uvedenú už v pôvodnom návrhu a uviedol: „Posudzovanie bezúhonnosti
a spoľahlivosti vlastníkov zbraní a streliva spôsobom stanoveným v § 19 ods. 1, ods. 2
písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach znamená obmedzenie ich vlastníckeho práva nad
nevyhnutnú mieru a v rozpore s verejným záujmom a vzhľadom na ich neprimeranosť
k dosiahnutiu cieľa a účelu zákona nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 a ods. 4 v spojení s čl. 13
ods. 4 ústavy.“
Generálny prokurátor tiež zopakoval svoju argumentáciu k základnému právu
na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zakotvenému v čl. 35 ods. 1 ústavy. Uviedol,
že „ústava zakotvuje v čl. 35 ods. 2 vo vzťahu k výkonu určitých povolaní alebo činností
subjektívne obmedzujúce opatrenia. Konečnú úpravu ponecháva ústava na zákon,
ale podmienky obmedzení a podmienky výkonu určitých povolaní musia vychádzať
zo zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 ústavy a nesmú byť neprimerané ustanovenému
cieľu, ako to vyžaduje ústava v čl. 13 ods. 4 ústavy...“.
Zákonom ustanovené podmienky bezúhonnosti, a tým ustanovené podmienky
výkonu povolaní a činností sú takým zásahom štátu do základných práv jednotlivca, ktorý
nespĺňa požiadavku spravodlivej rovnováhy medzi týmito právami a všeobecným záujmom
spoločnosti, v dôsledku čoho je daný nesúlad ustanovení § 19 ods. 1 písm. a), b) a c), ods. 2
písm. a) a b) s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 35 ods. 1 ústavy.
Ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných
zbraniach sú v rozpore s čl. 49 ústavy s použitím čl. 12 ods. 2 ústavy.
Generálny prokurátor zopakoval aj svoje argumenty z prvého podania, pokiaľ ide
o ukladanie trestov a v tom aj trestu zákazu činnosti, a zdôraznil, že posudzovanie
bezúhonnosti a spoľahlivosti je v rozpore s čl. 49 ústavy, ktorý umožňuje len zákonodarcovi
určovať, ktoré konanie je trestným činom a aký je trest.
K nesúladu § 17 ods. 2 písm. c), ods. 3 a 4 a § 30 ods. 4 písm. a) zákona o strelných
zbraniach s čl. 12 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy
Generálny prokurátor uviedol, že podľa § 7 ods. 9 zákona č. 311/1999 Z. z. o registri
trestov v znení neskorších predpisov sa v odpise registra trestov uvádzajú všetky údaje
o každom odsúdení osoby, ktorej sa odpis týka. Citovaný zákon nepozná obmedzený výkaz
z registra trestov, v ktorom by sa uvádzali len niektoré trestné činy.
Keďže žiadateľ o zbrojný preukaz alebo licenciu musí pripojiť odpis z registra
trestov, musí tak policajnému útvaru poskytnúť informácie nielen o svojom odsúdení
pre trestné činy uvedené v § 19 zákona o strelných zbraniach, ale aj o iných prípadoch
nesúvisiacich s posudzovanou bezúhonnosťou. Takýto postup považuje generálny
prokurátor za neoprávnené zhromažďovanie údajov o osobe žiadateľa, pričom poukázal
na rozsiahlu judikatúru ústavného súdu viažucu sa k právu na súkromie ako ochranu hodnôt
uznaných za súkromné pred verejnou mocou, fyzickými a právnickými osobami. Takýto
postup pri posudzovaní bezúhonnosti podľa § 17 ods. 2 písm. c) a ods. 3 a § 30 ods. 4
písm. a) zákona o strelných zbraniach nie je v súlade s čl. 19 ods. 3 ústavy.
Ustanovenia § 17 ods. 3 a 4 zákona o strelných zbraniach majú tiež diskriminačný
charakter, pretože umožňujú žiadateľovi, ktorý sa za posledných desať rokov pred podaním
žiadosti zdržiaval viac ako šesť mesiacov mimo územia Slovenskej republiky, nahradiť
doklad obdobný odpisu registra trestov čestným vyhlásením.
Ustanovenie § 17 ods. 4 zákona o strelných zbraniach zvýhodňuje tam
vymenovaných príslušníkov ozbrojených síl Slovenskej republiky a ozbrojených zborov
voči ostatným žiadateľom, pretože im umožňuje predložiť namiesto odpisu z registra trestov
a dokonca aj lekárskeho posudku iba písomné potvrdenie nadriadeného s personálnou
právomocou. Toto zvýhodnené ustanovenie v § 17 ods. 3 a 4 zákona o strelných zbraniach
je v nesúlade s čl. 12 ods. 2 ústavy.
K nesúladu § 19 ods. 3, § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach
s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy
Podľa generálneho prokurátora zmyslom ustanovení § 39 ods. 2 a § 59 písm. b)
a písm. c) zákona o strelných zbraniach je umožniť štátu zásah do vlastníctva zbraní
a streliva i proti vôli vlastníkov týchto vecí. Z tohto dôvodu nie je podľa jeho názoru
ustanovenie § 39 ods. 2 zákona o strelných zbraniach v súlade s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy
a ustanovenie § 59 písm. b) a písm. c) zákona o strelných zbraniach nie je v súlade
s čl. 1 ods. 1 s použitím čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.
Generálny prokurátor uviedol, že § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach zavádza
osobitý orgán – komisiu, ktorá určuje spoľahlivosť žiadateľa. Keďže rozhodnutie tejto
komisie je záväzné, treba ju považovať za orgán verejnej moci, ktorý rozhoduje o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach osôb. Na jej konanie sa vzťahujú všeobecné
predpisy správneho práva. Úprava postavenia tejto komisie nie je právne jasne formulovaná.
Útvar Policajného zboru môže požiadať osobitnú komisiu o stanovisko k spoľahlivosti
osoby aj bez žiadosti. Navyše, rozhodnutie komisie je označené ako stanovisko, ktoré
sa má doručiť policajnému útvaru.
„Keďže toto zákonné ustanovenie je kogentné, bráni komisii vydať vo veci
spoľahlivosti žiadateľa rozhodnutie v zmysel § 46 a nasl. Správneho poriadku a neumožňuje
ani účastníkovi konania náležitým spôsobom sa proti jeho obsahu brániť, keďže
sa mu nedoručuje a zákonodarca nepredvídal ani možnosť podať proti nemu odvolanie,
ani sa domáhať jeho preskúmania súdom. Z týchto dôvodov nie je ustanovenie § 19 ods. 3
zákona o strelných zbraniach v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.“
III.
Ústavnému súdu bol 11. októbra 2006 doručený návrh krajského súdu, zastúpeného
predsedom senátu Mgr. V. P., ktorý v návrhu uviedol, že ustanovenie § 19 ods. 2 písm. g)
v spojení s ods. 3 a 4 zákona o strelných zbraniach nie je v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 38 ods. 2 listiny a čl. 6
ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ ide o namietaný nesúlad s čl. 13 ods. 3 ústavy, čl. 4 ods. 3 listiny a čl. 6 ods. 3
písm. b) a d) dohovoru, v tejto časti ústavný súd návrh odmietol, a preto v rozhodnutí
nebude ani uvádzať argumentáciu navrhovateľa k týmto ustanoveniam ústavy, listiny
a dohovoru.
Krajský súd uviedol:
„Povinnosťou štátu pri tvorbe legislatívy je zachovávať základné práva a slobody
a obmedzovať ich len v primeranom rozsahu na základe ústavného zmocnenia a len vtedy,
ak to odôvodňuje verejný záujem.
Právna podstata formulácií príslušných ustanovení právnych noriem musí
rešpektovať ústavný imperatív, podľa ktorého úlohou zákonodarcu je zabezpečiť realizáciu
princípu právneho štátu, spočívajúceho v dôvere občana v právo, čo znamená, okrem iného
tiež to, že je striktne dodržiavaný legislatívny postup, pri ktorom sa dbá na súlad noriem
nižšej právnej sily s normami vyššej právnej sily, pričom sa primárne zohľadňujú ústavou
a medzinárodnými zmluvami, spomínanými v rámci ustanovenia čl. 7 ods. 5 ústavy,
vymedzené hranice normotvorby.
Navrhovateľ sa preto domnieva, že platná a účinná právna úprava osobitnej komisie
a jej oprávnení v zmysle ustanovení § 19 ods. 2 písm. g) v spojení s § 19 ods. 3 a 4 zákona
o strených zbraniach nie je v súlade s vyššie uvedenými medzinárodnými zmluvami
a ústavnými normami.“
Podľa názoru krajského súdu rozhodovanie osobitnej komisie zriadenej podľa § 19
ods. 4 zákona o strelných zbraniach je v rozpore s čl. 1 a čl. 4 listiny a je porušením
právneho princípu zákazu diskriminácie, a to z dôvodu, že výsledok preverovania určitej
osoby nemožno skontrolovať najmä z dôvodu, či rozhodnutie nemalo diskriminačný
charakter a či nebolo ľubovôľou. Formálne je táto komisia priradená ministrovi vnútra
Slovenskej republiky (ďalej len „minister vnútra“), pretože minister vnútra má personálnu
právomoc, a keďže členovia komisie musia byť oprávnení oboznamovať sa s utajovanými
skutočnosťami, do jej zloženia môže účinne zasahovať aj Národný bezpečnostný úrad.
Tieto skutočnosti podľa názoru krajského súdu vytvárajú líniu umožňujúcu
potencionálne ovplyvňovanie slobodného úsudku členov osobitnej komisie. Z toho dôvodu
je jej postup „nepreskúmateľný a neposkytuje dostatočné záruky ochrany proti svojvôli
správneho orgánu a neumožňuje posudzovanej osobe uplatniť svoje procesné práva“.
Postupom pri rozhodovaní sa správnemu orgánu a osobitnej komisii umožnilo,
aby posudzovanú osobu neoboznámili s dôvodmi, pre ktoré táto osoba bola uznaná
za nespoľahlivú.
V nemožnosti vyjadriť sa k dôkazu podľa krajského súdu „dochádza k narušeniu“
princípu „rovnosti zbraní“ v konaní pred príslušným správnym orgánom. V širšom chápaní
je právo účastníka konania vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom „súčasťou práva
účastníka konania na spravodlivé prejednanie veci“.
Podľa krajského súdu „princíp rovnosti zbraní okrem iného vyžaduje, aby každý
účastník mal primeranú možnosť predložiť svoje návrhy za podmienok, ktoré nie sú
podstatne nevýhodnejšie než podmienky, za ktorých touto možnosťou disponuje druhý
účastník“.
V danom postupe vidí krajský súd porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dotknutá osoba
preto „nemá žiadnu možnosť oboznámiť sa so stanoviskom, jeho dôvodmi, vyjadriť sa
k podkladu stanoviska, k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť dôvody jeho doplnenia
dôkazy vo svoj prospech, alebo akúkoľvek snahu po náprave tak, aby pre účely zákona
o strelných zbraniach už nebola považovaná za osobu nespoľahlivú. Nemá možnosť
sa účinne brániť proti rozhodnutiu, ktorým bola uznaná za osobu nespoľahlivú pre účely
zákona o strelných zbraniach a zároveň nemá možnosť ani predvídať, že niekedy
v budúcnosti bude za nespoľahlivú osobu označená.“.
Jedným zo základných princípov právneho štátu má byť rešpektovanie zásady
predvídateľnosti zákona a vylúčenie priestoru pre prípadnú svojvôľu zo strany výkonnej
moci.
Pokiaľ však osobitná komisia nikdy neuvádza dôvody stanoviska, a posudzovaná
osoba teda vôbec nemusí vedieť, prečo je považovaná za „nespoľahlivú“, je takéto
ustanovenie v zákone v rozpore s princípmi právneho štátu. Aj pri potrebe ochrany štátu
či tretích osôb správny orgán nemôže rezignovať na ochranu základných práv jednotlivca.
Prípadné vedenie súdneho sporu len s účelom preskúmania správneho konania osoby
uznanej za nespoľahlivú pre účely citovaného zákona jej ani v tomto konaní sprístupnené
nebude. Prípadné vedenie súdneho sporu len s takýmto účelom a naznačeným právnym
postavením účastníka nepochybne nie je v súlade s princípmi právneho štátu.
Základné právo na súdnu ochranu predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu
posudzovanej osoby k súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý bude znamenať efektívny
pokus o ochranu individuálnych záujmov takej osoby. Správny orgán, ktorý je viazaný
stanoviskom osobitnej komisie, nerozhoduje sám, čím takisto dochádza k narušeniu jeho
nezávislosti. Aplikáciou citovaných uznesení zákona o strelných zbraniach sa posudzovanej
osobe prakticky neumožňuje odstrániť dôvody, pre ktoré ju správny orgán uznal za osobu
nespoľahlivú.
Rozhodnutie o uznaní za nespoľahlivú osobu na účely zákona o strelných zbraniach,
ktorého následkom je odňatie zbrojného preukazu a zbraní, „sa citeľne prejaví i v osobnej
sfére posudzovanej osoby. A to jednak z hľadiska právneho a jednak z hľadiska
faktického.“.
Podľa krajského súdu jedným zo základných princípov materiálneho právneho štátu
musí byť rešpektovanie zásady predvídateľnosti zákona a vylúčenie priestoru pre prípadnú
svojvôľu zo strany exekutívnej moci.
Podľa čl. 35 ústavy môže síce zákon ustanoviť podmienky a obmedzenia na výkon
určitého povolania alebo činnosti, avšak je zrejmé, že tieto podmienky musia byť
transparentné a predvídateľné a že každý, o koho právach sa rozhoduje, musí mať možnosť
sa proti zásahom do svojich práv brániť. Neuvedenie dôvodov rozhodnutia osobitnej
komisie je v príkrom rozpore s týmito ústavnými princípmi. Napadnuté ustanovenie
citovaného zákona „vážne zasahujú do možnosti zastávať určité funkcie, získať určité
zamestnanie alebo v ňom zotrvať, podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa
IV.
Podľa ustanovenia § 39 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) bolo vyžiadané
stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“).
Predseda národnej rady listom sp. zn. 745/06 z 8. decembra 2006 predložil
stanovisko národnej rady a zároveň uviedol, že trvá na ústnom prerokovaní veci.
Napadnuté ustanovenia zákona o strelných zbraniach je podľa jeho názoru „potrebné
posudzovať v súlade s účelom zákona a tým je, okrem iného, stanovenie podmienok
na nadobudnutie vlastníctva, držanie, nosenie a používanie strelných zbraní a streliva.
Keďže účelom zákona je úprava týchto podmienok, nemožno pri preskúmavaní ústavnosti
jednotlivých ustanovení zákona postupovať inak než tak, aby výklad o používaní týchto
ustanovení vyjadroval nielen účel zákona, t. j. verejný záujem na vymedzení podmienok
nadobudnutia zbrane, ale rešpektoval aj ústavné limity vo vzťahu k základným právam
a slobodám. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom
pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody.“.
Zdôraznil, že právo získať zbrojný preukaz oprávňujúci vlastniť alebo držať strelnú
zbraň s obmedzujúcimi podmienkami platí pre všetkých občanov. Podmienky sú v zákone
ustanovené jednoznačne. Je otázkou, či sú príliš prísne.
Celý zákon chápe ako zákon špeciálny, pričom právo na strelnú zbraň samo osebe
nie je základným právom garantovaným ústavou, a teda prísnejším stanovením podmienok
držania zbrane nedochádza k porušeniu základných práv a slobôd.
„Oblasť strelných zbraní, ich získanie a držanie je takou sférou života spoločnosti,
v ktorej možno akceptovať prísnejší postup a je vecou štátu, aby v záujme zabezpečenia
svojich funkcií rozhodol, že určitej skupine poskytne menej výhod ako inej. Naviac, ak zákon
o strelných zbraniach a strelive po splnení určených podmienok ustanovuje právo
na získanie zbrojného preukazu, podľa môjho názoru, nejde o naplnenie niektorého z práv
a slobôd garantovaných ústavou.“
Použitie prísnejších hľadísk bezúhonnosti a spoľahlivosti je podľa jeho názoru
odôvodnené a treba ich chápať ako ochranu spoločnosti pred potenciálnym zneužitím
zbrane.
K namietanej neústavnosti ustanovenia § 17 ods. 2 písm. c) zákona o strelných
zbraniach s čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy predseda národnej rady uviedol, že ústava poskytuje
ochranu len pred takým zhromažďovaním údajov a zasahovaním, ktoré je neoprávnené.
Predkladanie odpisu z registra trestov za účelom preukazovania bezúhonnosti za takéto
zhromažďovanie nepovažuje.
Navyše, poukazuje na neverejnosť konania o preukazovaní splnenia podmienok
na vydanie zbrojného preukazu, ktorého výsledky sú oznamované len žiadateľovi.
Pokiaľ ide o námietku, že policajti a ďalšie osoby uvedené v § 17 ods. 4 zákona
o strelných zbraniach sú oproti iným žiadateľom o zbrojný preukaz zvýhodňovaní,
čo nie je v súlade s čl. 12 ods. 2 ústavy, predseda národnej rady uviedol, že tieto osoby
predkladajú odpis z registra trestov podľa osobitného zákona (§ 14 zákona č. 73/1998 Z. z.
o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších
predpisov), a to v súvislosti so vznikom ich služobného pomeru.
V tejto súvislosti je kritériom ich bezúhonnosť a so vznikom služobného pomeru
im vzniká oprávnenie nosiť a používať strelnú zbraň. Z uvedených dôvodov nevidí
neústavnosť tejto právnej úpravy § 17 ods. 4 zákona o strelných zbraniach.
Rovnako sa nestotožnil s názorom, pokiaľ ide o nesúlad ustanovenia § 19 ods. 3
zákona o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré sa týkajú
posudzovania spoľahlivosti osobitnou komisiou.
Stanovisko tejto komisie je podľa jeho názoru iba podkladom na rozhodnutie
správneho orgánu vo veci vydania zbrojného preukazu, rovnako ako stanovisko Policajného
zboru, o ktorý správny orgán požiada podľa § 19 ods. 3 prvej vety zákona o strelných
zbraniach.
Správnym orgánom je policajný útvar, ktorým je v zmysle legislatívnej skratky
zavedenej v § 8 ods. 5 zákona o strelných zbraniach príslušné okresné riaditeľstvo
Policajného zboru, na ktorého konanie sa podľa § 70 ods. 1 zákona o strelných zbraniach
vzťahuje zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o správnom konaní“).
Vychádzajúc z uvedeného predseda národnej rady vyslovil presvedčenie, že zákon
o strelných zbraniach je v súlade s ústavou.
V.
Na základe ustanovenia § 37 ods. 2 zákona o ústavnom súde sa k návrhu vyjadrila
vláda Slovenskej republiky, zastúpená ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky
(ďalej len „minister spravodlivosti“), listom sp. zn. MS-49484/2006 z 30. novembra 2006.
Podľa ministra spravodlivosti navrhovateľ „v celom svojom návrhu jednostranne opisuje
len rozsah zásahu zákonodarcu do základných práv a slobôd, pričom takýto zásah nedáva
do komparácie s legislatívnym cieľom, ktorý zákonodarca sledoval predmetnými zásahmi,
čím sťažuje jeho preskúmateľnosť z hľadiska posudzovania obsahu verejného záujmu. Práve
obsah verejného záujmu, ktorým je preventívna ochrana pred zneužívaním zbrane osobami
už odsúdenými za trestné činy (v niektorých prípadoch dokonca spáchaných priamo
so zbraňou) je v tomto prípade mimoriadne veľký.“.
Pokiaľ ide o námietku retroaktivity, minister spravodlivosti zdôraznil, že táto
neznamená nemožnosť právnej úpravy, pretože „Verejný záujem legitimizuje také zmeny
v právnej úprave, ktoré posilňujú bezpečnosť a ochranu života a zdravia občanov. Z toho
dôvodu sprísnené požiadavky na držiteľov zbraní nepredstavujú automaticky porušenie
nadobudnutých práv. V tomto duchu neskoršie sprísnenie podmienok získania zbrojného
preukazu, v záujme zabezpečenia väčšej ochrany spoločnosti pred páchateľmi trestných
činov, nepredstavuje zásah do súkromnoprávnej dispozície nadobudnutých práv,
ale do verejnoprávneho systému regulácie nositeľov a používateľov zbraní. Odlíšenie
verejnoprávnej sféry od súkromnoprávnej sféry je pri posudzovaní retroaktívneho
pôsobenia právnych predpisov v tejto súvislosti mimoriadne dôležité a nemal
by ho opomenúť ani ústavný súd.“.
Obmedzenie všetkých ľudských práv podľa čl. 13 ods. 4 ústavy má dbať
na ich podstatu a zmysel a tiež na cieľ, ktorý obmedzenie práva sleduje.
Z prvej podmienky vyplýva tesný zväzok porušenia s konkrétnym ľudským právom,
ktoré sa obmedzilo, a preto je len veľmi zložité hypotetické konštatovanie porušenia čl. 13
ods. 4 ústavy bez jeho previazania na konkrétne ľudské právo, ktoré sa pri zásahu
obmedzilo.
Nepochybne v danej problematike sa dá vymedziť silný a legislatívny cieľ,
a to ochrana spoločnosti pred páchateľmi trestných činov spáchaných so zbraňou.
Z toho pohľadu sa zdá otázne, že za spoľahlivú osobu sa nepovažuje ten, koho trestné
stíhanie bolo za niektoré trestné činy (nie však spáchané so zbraňou) podmienečne
zastavené, rovnako ako ten, koho trestné stíhanie bolo zastavené rozhodnutím prokurátora
po schválení zmieru, ak od právoplatnosti rozhodnutia neuplynuli tri roky.
Minister spravodlivosti poukazuje na posudzovanie obmedzení práva držať zbraň
na účely ochrany života v komparácii s právom na život iných osôb, ktoré by mohli byť
v ohrození života v dôsledku držby a používania zbrane osobou, ktorá sa dokonca
aj so zbraňou dopustila trestného činu. Vo svojom stanovisku ďalej uvádza:
«Nebezpečenstvo pre takéto osoby je z pohľadu ich ohrozenia zo strany páchateľov
trestných činov zrejme väčšie ako nebezpečenstvo ohrozenia života páchateľov trestných
činov. Pre argument, že nevydaním zbrojného preukazu sa zníži bezpečnosť tretích osôb,
z pohľadu a charakteristiky bezúhonnosti pri získaní zbrojného preukazu má za „veľmi
slabučké puto medzi vydaním zbrojného preukazu a právom na život tretích osôb.“»
Podľa jeho názoru niet pochýb, že vlastníkom zbraní a streliva sa nevydaním
zbrojného preukazu zasiahne do vlastníckych práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy,
a to v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy. Pri zásahu do vlastníckych práv treba rešpektovať
nevyhnutnú mieru zásahu, verejný záujem, zákonnosť a potrebu primeranej náhrady.
Úzke ohraničenie zásahu len do vlastníckeho práva zbraní a streliva oprávňuje
konštatovanie, že tým nedošlo k prekročeniu nevyhnutnej miery zásahu.
K vážnej námietke týkajúcej sa toho, že k vyvlastneniu dochádza priamo zákonom,
a nie na základe zákona, ako to predpokladá čl. 20 ods. 4 ústavy, uvádza, že osoba
sa v zmysle § 19 zákona o strelných zbraniach nestala ex lege nespoľahlivou,
ale predchádzalo tomu rozhodnutie súdu týkajúce sa spáchania trestného činu. Nemožno
teda tvrdiť, že pri zásahu do vlastníckych práv by absentoval individuálny právny akt
orgánu verejnej moci.
Pokiaľ ide o právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, treba vedieť,
že ústava nikomu nedáva právny nárok na výkon určitého povolania a parlament
za spôsobilosť pre výkon určitých povolaní určil splnenie predpísaných zákonných
podmienok. Záujem spoločnosti je, aby určité povolania vykonávali len bezúhonné osoby,
pričom rozsah bezúhonnosti môže vzhľadom na výkon určitého povolania ustanoviť zákon.
Navrhovateľom uvádzané prípady absolventov odborných škôl nie sú konkretizované,
a preto ich ani nemožno z ústavného hľadiska preskúmať.
V právnych úpravách treba „komparovať so zásadným súdnym precedensom
vydaným Európskym súdom pre ľudské práva vo veci Hirst. c. Spojené kráľovstvo, kde tento
zdôvodnil, že zákonné ustanovenie, ktoré paušálne obmedzuje výkon volebného práva
pre všetkých odsúdených automaticky bez ohľadu na dĺžku trestu a bez ohľadu na charakter
alebo závažnosť skutku alebo na konkrétne okolnosti prípadu, je v rozpore s čl. 5 dohovoru.
Zákonodarca by nemal nahrádzať súd pri individuálnom rozhodovaní o akomkoľvek treste
po uznaní viny zo spáchania trestného činu.“.
Pokiaľ ide o námietku týkajúcu sa zásahu do súkromia osoby tým, že orgán verejnej
správy vyžaduje od žiadateľa zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie odpis z registra
trestov, čím vlastne zhromažďuje údaje o osobe prevyšujúce potrebu na výkon svojej
funkcie, minister spravodlivosti uviedol, že posudzovanie spôsobilosti je také závažné
rozhodnutie, pre ktorého správnosť potrebuje zisťovať údaje.
Pokiaľ ide o námietku porušovania čl. 12 ods. 2 ústavy, minister spravodlivosti
pripomína judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej „čl. 12 ods. 2 ústavy má všeobecný
deklaratívny charakter a nie charakter základného ľudského práva a slobody. Jeho použitia
je možné sa dovolať len v spojitosti s ochranou konkrétnych základných práv a slobôd
uvedených v ústave.“.
Z predloženého návrhu generálneho prokurátora nie je celkom zrejmé, pri výkone
ktorého ľudského práva došlo k diskriminácii.
Legislatívne nedostatky zákona samy osebe nemusia automaticky spôsobovať
protiústavnosť zákona a už vôbec nie v prípade, keď ide o zrejmú legislatívnu vadu
odstrániteľnú výkladom, ktorú navrhoval generálny prokurátor v súvislosti s ustanovením
§ 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach.
Slovo „požiadať“ možno vykladať širšie ako povinnosť podania osobitnej žiadosti.
Zákon nebráni, aby príslušný orgán mohol požiadať neformálnejším spôsobom.
K problematike nemožnosti preskúmania rozhodnutia súdom uviedol, že „súčasná
koncepcia správneho súdnictva nie je založená na pozitívnej enumerácii, ale naopak,
na negatívnej, čo znamená, že ak nejaké rozhodnutie, opatrenie, či dokonca nečinnosť
orgánov verejnej správy nie je výslovne vylúčená zákonom tak sa naň vzťahuje právomoc
všeobecného súdnictva“.
Iná je otázka doručenia rozhodnutia osobe, ktorej sa týka. Tu treba napríklad uviesť
aj možnosť vstupu prokurátora do takéhoto konania, či už na žiadosť konkrétnej osoby,
alebo ex offo vo verejnom záujme.
Za protiústavný považuje generálny prokurátor aj zásah do vlastníckeho práva,
kde je lehota siedmich dní podľa § 59 písm. b) zákona o strelných zbraniach nesplniteľná.
Táto lehota je podľa ministra spravodlivosti viazaná na očakávanú udalosť trestného
konania alebo správneho konania, ktoré „túto lehotu prenáša do iného časovo reálnejšieho
obdobia“.
Na základe žiadosti účastníkov konania bolo vo veci nariadené ústne pojednávanie,
na ktorom sa zúčastnil len zástupca generálneho prokurátora, ktorý k veci uviedol:
„Keďže však v čase medzi podaním návrhu a dnešným pojednávacím dňom došlo
k viacerým novelizáciám zákona o zbraniach a strelive, chcem vziať späť časť návrhu, a to
pokiaľ smeruje proti ustanoveniam § 17 ods. 2 písm. c), ods. 3 a § 30 ods. 4 písm. a), keďže
tieto zákonné ustanovenia dnes v dôsledku novelizácie majú už iný obsah. Čo sa týka
argumentácie použitej na podporu našej tézy, že tieto ustanovenia svojím obsahom nie sú
konformné s ústavou, túto argumentáciu však chcem ponechať v návrhu, pretože sa plne
týka dnešného obsahu § 19 ods. 3 tohto zákona. Čo sa týka odôvodnenia, teda s určitým
presmerovaním časti B návrhu poukazujem na písomné znenie návrhu, na tomto trvám
a žiadam mu vyhovieť.“
Ostatní účastníci sa z pojednávania ospravedlnili.
VI.
K námietke nesúladu ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b)
zákona o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 4,
čl. 15 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 a čl. 49 ústavy
Podľa ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o strelných zbraniach upravujúceho
bezúhonnosť sa za bezúhonnú osobu na účely tohto zákona nepovažuje ten, kto bol
a) právoplatne odsúdený za obzvlášť závažný úmyselný trestný čin alebo úmyselný
trestný čin spáchaný so zbraňou,
b) právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin na nepodmienečný trest odňatia
slobody a od zahladenia neuplynulo viac ako desať rokov alebo
c) právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, za ktorý mu nebol uložený
nepodmienečný trest odňatia slobody, alebo bol právoplatne odsúdený za trestný čin
spáchaný z nedbanlivosti so zbraňou a od zahladenia odsúdenia neuplynulo päť rokov.
Podľa § 19 ods. 2 zákona o strelných zbraniach za spoľahlivú osobu sa na účel tohto
zákona nepovažuje ten
a) koho trestné stíhanie za trestné činy uvedené v odseku 1 bolo právoplatne
podmienečne zastavené do troch rokov odo dňa uplynutia skúšobnej doby,
b) koho trestné stíhanie za trestné činy uvedené v odseku 1 bolo zastavené
z rozhodnutia prokurátora o schválení zmieru, ak od právoplatnosti tohto rozhodnutia
neuplynuli tri roky.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy pri obmedzení základných práv a slobôd sa musí dbať
na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ.
Podľa čl. 15 ods. 1 ústavy každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany
už pred narodením.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nutné obmedzenie vlastníckych práv
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 35 ods. l ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Podľa čl. 35 ods. 2 ústavy zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia výkonu
určitých povolaní alebo činností.
Podľa čl. 35 ods. 3 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu
hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 35 ods. 4 ústavy zákon môže ustanoviť odchylnú úpravu práv uvedených
v odseku 1 až 3 pre cudzincov.
Podľa čl. 49 ústavy len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestný čin a aký trest,
prípadne inú ujmu na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie.
Generálny prokurátor namieta stanovenie bezúhonnosti v zákone o strelných
zbraniach, ako vyplýva z § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b).
Podľa jeho názoru znamená v mnohých prípadoch stratu bezúhonnosti pre osoby, ktorým
boli už vydané doklady.
Charakteristike bezúhonnosti vytýka, že je spájaná aj s prípadmi, kde došlo
k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania alebo schválenia zmieru súdom,
a v konečnom štádiu neakceptuje ani zahladenie odsúdenia. Takýmto obmedzeniam vytýka,
že nie sú primerané (z pohľadu čl. 13 ods. 4 ústavy). Tiež vymedzuje okruh osôb, ktoré
spáchali trestný čin, aj na trestné činy, ktoré nemajú spojenie s použitím zbrane alebo
násilia. Podľa jeho názoru dochádza aj k zásahu do nosenia zbrane na ochranu života
a zdravia, a to obmedzeniami nad rámec prípustnosti.
Vymedzuje skupinu osôb, ktorá sa pre prísne koncipovanú podmienku bezúhonnosti
nemôže stať vlastníkom zbrane a streliva ani ich predať po prípadnom dedení v dedičskom
konaní.
Prípadné administratívne uloženie zbraní obmedzuje podľa jeho názoru základné
právo majetok užívať, nakladať s ním a tento aj scudziť a dediť podľa čl. 20 ods. 1 a 4
Niektoré povolania uvedené generálnym prokurátorom priamo vyžadujú použitie
strelnej zbrane, pričom prísne koncipovaná bezúhonnosť zabraňuje v ich výkone, v čom vidí
nesúlad s čl. 35 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 2 a čl. 13 ods. 4 ústavy, ktoré určujú
aj rovnosť pri slobodnej voľbe povolania.
Stanovenie bezúhonnosti spôsobom, akým je v platnom právnom poriadku v zákone
o strelných zbraniach, je zároveň aj trestom, a preto podľa názoru generálneho prokurátora
je v rozpore s čl. 49 ústavy, ktorý určenie trestných činov a trestov zveruje osobitne
Generálny prokurátor svoju námietku zhrnul takto: „napadnuté ustanovenia
zasahujú do práv tejto skupiny občanov, legálne v minulosti nadobudnutých, bráni im
vlastniť a dediť určitý majetok, upierajú im právo na slobodnú voľbu a výkon povolania,
obmedzujú ich základné práva bez ohľadu na podstatu a zmysel takéhoto obmedzenia, a v
neposednom rade ich sankcionujú za spáchanie trestného činu, za ktorý im už bol uložený
trest podľa príslušných ustanovení Trestného zákona.“
Ústavný súd konštatuje, že verejný záujem na existujúcej právnej úprave
bezúhonnosti a spoľahlivosti pri nakladaní so zbraňou a strelivom možno bližšie
identifikovať zo snahy zákonodarcu, aby sa pri systéme, kde nakladanie so strelnými
zbraňami podlieha kontrole orgánov verejnej moci už od povolenia na nadobudnutie
zbraní a streliva, k týmto nedostali osoby, ktoré by predstavovali rizikové skupiny,
a to už z dôvodu svojej bezúhonnosti a tiež z dôvodu spoľahlivosti pri nakladaní so zbraňou
a strelivom.
Prax poukázala na nutnosť presnejšie špecifikovať jednotlivé porušenia súčasne
platných ustanovení uvedených v § 19 ods. 2 písm. c), d) a e) zákona o strelných
zbraniach.
Navyše sa navrhuje nepovažovať pre potreby zákona za spoľahlivú takú osobu, ktorej
bola v posledných piatich rokoch udelená milosť alebo amnestia za spáchaný trestný čin
uvedený v § 19 ods. 1 zákona o strelných zbraniach, alebo proti komu nemohlo byť vedené
trestné konanie, ak na začatie konania alebo pokračovanie v ňom nebol daný súhlas
poškodeného.
Dôraz sa kladie pri posudzovaní spoľahlivosti aj na zisťovanie spoľahlivosti
žiadateľov so zreteľom na ochranu života, zdravia, majetkových a iných práv osôb,
ako i verejných záujmov. Účelom je najmä snaha vylúčiť z držania zbraní osobu násilnej
povahy alebo inak nebezpečnú sebe alebo svojmu okoliu i napriek tomu, že je podľa tohto
zákona bezúhonná a nedopustila sa opakovane už uvedených priestupkov.
Zo stabilnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v právnom štáte má ústava
povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným prameňom práva.
Tento znak implikuje aj požiadavky, aby všetky právne predpisy a v nich obsiahnuté alebo
z nich odvodené právne normy, verejnoprávne a súkromnoprávne boli v súlade
s ustanoveniami ústavy. Národná rada je viazaná ústavou v rovnakej miere ako všetky
ostatné štátne orgány Slovenskej republiky (čl. 2 ods. 2 ústavy). Pri uplatňovaní svojej
zákonodarnej pôsobnosti môže prijať ľubovoľný zákon, pokiaľ takýmto zákonom
neprekročí rámec daný ústavou (PL. ÚS 15/98). Príkazy ústavných noriem obsiahnuté
v jednotlivých článkoch ústavy však treba rešpektovať pri prijímaní každého zákona
národnej rady, a to bez ohľadu na to, či ide o zákon, ktorým sa určité spoločenské vzťahy
upravujú, alebo o zákon, ktorým sa len mení, prípadne dopĺňa už predtým existujúca
zákonná úprava určitých spoločenských vzťahov (PL. ÚS 38/95).
Pri aplikácii ústavy sa nijaké ustanovenie nemôže vyčleniť z jej kontextu
a interpretovať samo osebe. Pri interpretácii a aplikácii ústavy sa nesmie porušiť
či ignorovať príčinná súvislosť medzi týmito ustanoveniami, ktoré na seba významovo
nadväzujú. Ústavný súd preto i v tomto konaní pri konkrétnej kontrole ochrany ústavnosti
skúma príčinnú súvislosť s označenými ustanoveniami ústavy.
Ústavný súd je v tomto konaní povinný vziať do úvahy nielen obsah zákona,
ale predovšetkým jeho súlad so všetkými tými ustanoveniami ústavy, ktoré majú súvislosť
so spoločenským vzťahom tvoriacim predmet zákonnej úpravy. Tento princíp právneho
štátu sa v tvorbe zákona dodrží vtedy, ak prijatý zákon je v súlade so všetkými
ustanoveniami ústavy, ktoré sú vo významovej a príčinnej súvislosti so vzťahom upraveným
zákonom (PL. ÚS 32/95).
Z čl. 1 ods. 1 ústavy vyplýva, že Slovenská republika je právny štát.
Zákonodarca v právnom štáte uplatňuje zákonodárne oprávnenia autonómne
a suverénne.
Táto suverenita má však limit nevyhnutnosti ochrany ľudských práv a základných
slobôd.
Tento limit sa prekročí, ak zákonodarca vychádzajúc zo svojej suverénnej pozície
prijme zákon, ktorý okrem dovolenej a od úvahy zákonodarcu závislej právnej úpravy
obsahuje aj také normy, ktoré porušujú základné právo zaručené ústavou.
Tento záver platí aj pre ostatné ústavné limity za predpokladu, že obsahom právnej
regulácie napadnutej v konaní o súlade právnych predpisov sú také práva a povinnosti alebo
dôsledky, ktoré majú priamy vecný súvis s článkami ústavy zaručujúcimi základné práva
alebo slobody.
Do pojmu právny štát patrí taká právna úprava, ktorá nie je natoľko vágna a neurčitá,
že v skutočnosti odporuje všetkým princípom, na ktorých je v právnom poriadku upravený
vznik, zánik a ochrana ľudských práv a základných slobôd zaručených ústavou.
Ústavný súd sa tiež vyjadril k otázke právnej istoty ako jednej z nevyhnutných
súčastí princípu právneho štátu. Uviedol, že s uplatňovaním tohto princípu sa spája nielen
požiadavka po všeobecnej platnosti, trvácnosti, stabilite, racionalite a spravodlivom obsahu
právnych noriem a ich dostupnosti občanom (publikovateľnosť), ale aj požiadavka
predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci (právna istota), ktorej základom
je jednoznačný jazyk a zrozumiteľnosť právnych noriem (požiadavka, aby priemerný občan
dokázal porozumieť obsahu právnej normy). Požiadavka po jednoznačnom jazyku
a zrozumiteľnosti právnych noriem, najmä zakazujúcich určité druhy správania,
tak významne znižuje nebezpečenstvo ich svojvoľného a diskriminačného uplatňovania
výkonnou mocou (PL. ÚS 15/98).
Danou právnou úpravou sa zákonodarca z hľadiska verejného záujmu snažil
o zabezpečenie osôb pred neoprávnenými a neodôvodnenými útokmi zo strany osôb
používajúcich zbrane a strelivo.
V našom právnom a ekonomickom systéme je historicky zaužívané, že obchod
so zbraňami a strelivom, ako aj nakladanie s týmito predmetmi požíva prísnu reguláciu
upravujúcu systém nadobúdania zbraní a streliva, ale aj príslušné povolenie na ich
používanie a rozsah ich držby a používania. Súčasťou tohto právneho režimu
je aj stanovenie podmienok, za ktorých dochádza k nadobúdaniu vlastníctva zbraní
a streliva, a podmienky na získanie povolenia na ich držbu, nosenie a používanie. Súčasťou
týchto podmienok je aj stanovenie predpokladov bezúhonnosti a spoľahlivosti (§ 19 zákona
o strelných zbraniach).
Keďže starostlivosť o všeobecnú bezpečnosť si nezabezpečujú osoby samy, ale túto
vykonáva štát svojimi prostriedkami, zbrane a strelivo slúžia poväčšine na účely športové,
poľovnícke a tiež na výkon špecifických povolaní v organizáciách, ktoré majú v náplni
práce výkon stráženia osôb a majetku.
V tejto základnej idei preberá štát na seba aj reguláciu podmienok držby zbraní
a streliva, z čoho vyplýva aj jeho jednoznačný záujem na stanovení primeranej právnej
úpravy.
Ústavný súd má danú právomoc vyplývajúcu mu z čl. 125 ods. 1 ústavy preskúmať
túto právnu úpravu a rozhodnúť o jej súlade s ústavou a medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Zákonodarca jasne a zrozumiteľne definoval záujem na úprave spoločenských
vzťahov viažucich sa na držbu a nakladanie so strelnými zbraňami a strelivom. Namieta,
že prísne stanovenie podmienky bezúhonnosti nie je v príčinnej súvislosti s právnou istotou
a právnym štátom, ako ju chápe v doterajších svojich rozhodnutiach ústavný súd,
ktoré princípy podľa generálneho prokurátora boli pri schválení zákona o strelných
zbraniach porušené.
Pokiaľ ide o namietaný nesúlad čl. 2 ods. 2 ústavy vo vzťahu k stanoveniu rozsahu
bezúhonnosti a spoľahlivosti, ani tu ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť a aj tu vzťah
napadnutého ustanovenia a čl. 2 ods. 2 ústavy je len nepriamy, pretože tento ústavný princíp
stanovuje limity pre zákonodarcu, v ktorých sa má pri tvorbe právneho poriadku pohybovať,
a ani pri sebapodrobnejšom skúmaní plénum ústavného súdu nezistilo priamu súvislosť
medzi napadnutými ustanoveniami a týmto článkom ústavy.
Totožný názor je aj vo vzťahu určenia rozsahu bezúhonnosti a spoľahlivosti osôb
narábajúcich so strelnými zbraňami a strelivom a namietaného porušenia základného práva
na život podľa čl. 15 ods. 1 ústavy.
V tejto časti námietky sa plénum ústavného súdu nestotožnilo s názorom generálneho
prokurátora, že dochádza už k narušeniu bezpečnosti osôb tým, že je prísne stanovená
podmienka bezúhonnosti a spoľahlivosti, lebo občania a priori nezabezpečujú svoju ochranu
a ochranu svojho majetku sami za pomoci strelných zbraní a streliva, ale túto povinnosť
na seba prevzal, ako už bolo uvedené, štát prostredníctvom štátnej a obecnej polície.
Nie je teda daná ani príčinná súvislosť medzi stanovením prísnych podmienok bezúhonnosti
a spoľahlivosti v § 19 zákona o strelných zbraniach a základným právom na život
zaručeným čl. 15 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd pripomína časť svojej judikatúry, pokiaľ ide o čl. 12 ods. 1 prvú vetu
ústavy a čl. 13 ods. 4 ústavy.
Ústavný súd vo veci sp. zn. I. ÚS 36/96 uviedol, že čl. 12 ods. 1 a 4, čl. 13 ods. 1 a 4
a čl. 35 ústavy všeobecne vylučujú aj diskrimináciu fyzickej alebo právnickej osoby.
Ich aplikácia však nie je možná bez konkrétneho vyjadrenia dopadu diskriminujúceho
postupu štátneho orgánu alebo orgánu štátnej správy (dnes radšej orgánov verejnej moci)
na základné právo alebo slobodu fyzickej alebo právnickej osoby.
Vo veci sp. zn. III. ÚS 3/00 ústavný súd zaujal stanovisko, podľa ktorého
pri možnostiach profesionálneho uplatnenia treba dbať na rovnosť príležitostí bez ohľadu
na vek, k čomu Slovenskú republiku zaväzuje aj Dohovor medzinárodnej organizácie práce
č. 111 o diskriminácii v povolaní. Oznámenie bývalého Federálneho ministerstva
zahraničných vecí o jeho ratifikácii bolo uverejnené v Zbierke zákonov pod č. 465/1990 Zb.
a Slovenská republika sukcedovala do tohto dohovoru podľa čl. 153 ústavy.
Ústavný súd tiež zaujal stanovisko k otázke obmedzenia základných práv a slobôd,
keď zdôraznil, že každé takéto obmedzenie sa môže používať len na ustanovený cieľ
(PL. ÚS 29/95).
Zmysel práva je synonymným pomenovaním pre jeho účel a cieľ, ktorým sa sleduje
dôvod, že to dané právo sa v právnom poriadku konštruovalo a deklarovalo.
Za jeho podstatu možno označiť to, na akých základoch je založené.
Súlad obmedzenia základného práva alebo slobody vo vzťahu k týmto dvom
podmienkam má byť splnený súčasne.
Ak sa prijme obmedzenie dbajúce na podstatu práva, ale zanedbávajúce zmysel
práva, obmedzenie základného práva alebo slobody nebude v súlade s prvou vetou čl. 13
ods. 4 ústavy.
Konflikt práva sa v právnom štáte rieši prostredníctvom požiadavky spravodlivej
rovnováhy, ktorá sa na rozhraní protikladných práv má nastoliť tak, aby ani jedno
z konfliktných práv nebolo nadmerne obmedzené kvôli inému právu.
Požiadavka spravodlivej rovnováhy je súčasťou opatrení slúžiacich pri obmedzení práva
na splnenie ústavnej podmienky „dbať na podstatu a zmysel“ obmedzovaného práva
(J. Drgonec: Komentár k ústave, Heuréka 2004, s. 111).
Stanovenie rozsahu bezúhonnosti v rozsahu § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2
písm. a) a b) zákona o strelných zbraniach svojím širokým záberom postihuje aj konania,
ktorých sa v minulosti dopustili žiadatelia o zbrojnú licenciu alebo zbrojný preukaz a ktoré
nie sú v príčinnej súvislosti s verejným záujmom proklamovaným v zákone, a to zabezpečiť,
aby sa osoby, ktoré majú sklon k násiliu alebo sa v minulosti dopustili trestnej činnosti
so zbraňou, nemohli tejto činnosti dopúšťať opakovane.
Ústavný súd konštatuje, že námietka nesúladu voči týmto ustanoveniam zákona
o strelných zbraniach vznesená generálnym prokurátorom je dôvodná. Táto námietka
je logická najmä u osôb odsúdených za majetkovú trestnú činnosť, činy hospodárske, proti
mene a daňové trestné činy, trestné činy proti priemyselným právam a proti autorským
právam. Všetky tieto trestné činy postrádajú znaky, ktoré sú vymedzené v dôvodovej správe
k zákonu, to znamená
a) boli spáchané so zbraňou,
b) išlo o násilné trestné činy.
Generálny prokurátor uviedol príklad, s ktorým sa možno stotožniť. Ide o páchateľov
„trestných činov neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216
ods. 3, ohrozenie obchodného, bankového, poštového, telekomunikačného a daňového
tajomstva podľa § 264 ods. 2, skrátenie dane a poistného podľa § 276 ods. 2, neodvedenia
dane a poistného podľa § 277 ods. 2, ohrozenia a poškodenia životného prostredia podľa
§ 300 ods. 4, šírenia poplašnej správy podľa § 361 ods. 3 písm. b), ohovárania podľa § 373
ods. 3, ktorí podľa Trestného zákona účinného od l. januára 2006 sú zločinmi (obzvlášť
závažnými úmyselnými trestnými činmi) a osoby za ne odsúdené, prípadne ako mladistvé,
už nikdy nemajú možnosť získať zbrojný preukaz (licenciu)“.
Pre názornosť treba spomenúť aj výpočet ďalších trestných činov z Trestného zákona
účinného do 31. decembra 2005. Sú to napr. neoprávnené podnikanie podľa § 118 ods. 3,
neoprávnené obchodovanie s devízovými hodnotami podľa § 118 ods. 3, poškodzovanie
spotrebiteľa podľa § 121 ods. 2 písm. b), krivej výpovede a nepravdivého znaleckého
posudku podľa § 175 ods. 2, neodvedenie dane a poistného podľa § 277, nezaplatenie dane
podľa § 278, porušenie predpisov o štátnych technických opatreniach na označenie tovaru,
porušenie priemyselných práv podľa § 282, porušenie autorských práv podľa § 283,
porušenie ochrany rastlín a živočíchov podľa § 305, nepravdivého znaleckého posudku,
tlmočníckeho úkonu a prekladateľského úkonu podľa § 347, neoprávnené nakladanie
s osobnými údajmi podľa § 374 Trestného zákona účinného od 1. januára 2006 a trestné
činy ohrozenia životného prostredia podľa § 181a, ochrany živočíchov a rastlín podľa
§ 181c, ohovárania podľa § 206, poškodzovania cudzích práv podľa § 209 alebo zanedbanie
povinnej výživy podľa § 213 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.
Z výpočtu týchto trestných činov je zrejmý rôznorodý predmet ich ochrany,
teda ako konania sú sankcionované trestným právom za narušenie vymedzených predmetov
(objektov trestného činu).
Napadnuté ustanovenia zákona o strelných zbraniach predstavujú súbor noriem,
ktoré bez ďalšieho rozumného výkladu evokujú zo strany osôb, ktoré sa dopustili
v minulosti konaní, ktoré nie sú spojené so zneužitím strelných zbraní a streliva
a ktoré taktiež nemožno spájať so sklonmi k násiliu, nebezpečie vo vzťahu k ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
V danom prípade zákonodarca výkonnej moci, ktorú predstavujú orgány verejnej
moci vykonávajúce dozor nad povoľovaním a nakladaním so zbraňami a strelivom, zveril
možnosť neudeliť takýto súhlas alebo odňať takýto súhlas právnickej osobe alebo fyzickej
osobe, ktorá ho vlastnila, pričom už samotné toto vymedzenie odporuje princípu deľby moci
spôsobom, ktorý odporuje zásadám implikovaným v koncepcii demokratického právneho
štátu obsiahnutým v čl. 1 ods. 1 ústavy. Ustanovenia § 19 ods. 1 písm. b) a c) zákona
o strelných zbraniach súvisia aj s ochranou nadobudnutých práv fyzických osôb, ktoré
nadobudli predchádzajúce zbrojné licencie alebo zbrojné preukazy a v dôsledku
novej charakteristiky bezúhonnosti prestali byť bezúhonné, a tým došlo k obmedzeniu
ich základných ľudských práv alebo slobôd.
Ústavný súd už uviedol, že čl. 13 ústavy smeruje jedine voči tým zákonným
obmedzeniam základných práv a slobôd, ktoré sa predpokladajú priamo v texte príslušného
článku ústavy.
Len takýmto spôsobom možno dokumentovať, že vymedzenie bezúhonnosti
a spoľahlivosti presahuje verejný záujem deklarovaný v zákone a dochádza tu k narušeniu
základných práv a slobôd jednej skupiny občanov, ktorá sa uchádza o zbrojnú licenciu alebo
zbrojný preukaz. Tým, že prísne stanovená podmienka bezúhonnosti a spoľahlivosti
vylučuje túto skupinu z možnosti uchádzať sa o zamestnanie, ktorého podmienka je aj držba
zbrane a streliva, je takéto vymedzenie v nesúlade s čl. 35 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 prvou vetou a čl. 13 ods. 4 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
Generálny prokurátor namietal aj nesúlad s čl. 49 ústavy, ktorý zdôvodnil tak,
že dochádza k nesúladu s týmto článkom, pretože zákon o strelných zbraniach obsahuje
vo formulácii podmienok bezúhonnosti a spoľahlivosti aj priamo zo zákona uloženie
sankcie, ktorá má znaky trestnej sankcie a vymyká sa trestnému právu. Uviedol,
že „podstatou trestu zákazu činnosti je znemožnenie výkonu určitých činnosti na obmedzený
čas pre osobu, ktorá sa dopustila určitého protispoločenského konania majúceho povahu
trestného činu“.
Je prirodzené, že na základe zmocnenia v čl. 49 ústavy zákonodarca formuloval
základy svojej trestnej politiky v trestnom zákone a podmienky použitia a výberu trestov
upravil procesným právnym predpisom Trestným poriadkom.
Vymedzenie bezúhonnosti a spoľahlivosti upravené v ustanovení § 19 zákona
o strelných zbraniach sa stáva súčasťou trestného postihu, čo je zjavne v rozpore s čl. 49
ústavy, ktorý takýto postih umožňuje len všeobecným súdom za použitia trestného
zákonodarstva a tiež narušuje nesúlad s inou skupinou žiadateľov o zbrojný preukaz alebo
zbrojnú licenciu.
Ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a), b) a c) a ods. 2 písm. a) a b) zákona o strelných
zbraniach nie sú teda v súlade s čl. 49 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 prvou vetou a čl. 13
ods. 4 ústavy (bod 1 výroku nálezu).
Ako osobitný problém je namietaný nesúlad ustanovení o bezúhonnosti
a spoľahlivosti s právom vlastniť majetok.
V samotnom koncipovaní bezúhonnosti a spoľahlivosti nemožno ani v širokom
výklade vidieť nesúlad s čl. 20 ods. 2 a 4 ústavy.
Generálny prokurátor namietal, že „označená skupina vlastníkov bude aj v prípade
uloženia predmetov svojho vlastníctva obmedzená vo výkone svojho vlastníckeho práva...“.
Skúmanie podmienok legitímneho držania zbrane viedlo nielen k povinnosti zbrane
scudziť, ale vplyvom právnej úpravy jej vlastnícke právo bolo obmedzené.
Vymedzenie bezúhonnosti a spoľahlivosti podľa názoru ústavného súdu
nijakým spôsobom nezasahuje a neovplyvňuje výkon vlastníckeho práva k strelným
zbraniam a strelivu. V tejto časti návrhu generálneho prokurátora ústavný súd nevyhovel
(bod 5 výroku nálezu).
K námietke nesúladu ustanovenia § 17 ods. 2 písm. c) a ods. 3 a 4 a § 30 ods. 4 písm. a)
zákona o strelných zbraniach s čl. 12 ods. 2 a čl. 19 ods. 2 a 3 ústavy
Podľa ustanovenia § 17 ods. 2 písm. c) zákona o strelných zbraniach k žiadosti
o vydanie zbrojného preukazu žiadateľ pripojí potvrdenie orgánu štátnej správy,
že má oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak žiada o vydanie zbrojného preukazu
na výkon tohto oprávnenia.
Podľa ustanovenia § 17 ods. 3 zákona o strelných zbraniach žiadateľ o vydanie
zbrojného preukazu, ktorý sa za posledných desať rokov pred podaním žiadosti nepretržite
zdržiaval viac ako šesť mesiacov mimo územia Slovenskej republiky, predloží tiež doklad
obdobný odpisu z registra trestov štátu, v ktorom sa trvale zdržiaval, a jeho preklad
do štátneho jazyka vyhotovený tlmočníkom zapísaným v zozname znalcov a tlmočníkov.
Ak nemôže takýto doklad predložiť, pretože mu ho štát nevydá, predloží čestné vyhlásenie
o tom, že nebol v cudzine uznaný vinným z trestného činu, pre ktorý nemôže byť
považovaný za spoľahlivého (§ 19).
Podľa ustanovenia § 17 ods. 4 zákona o strelných zbraniach žiadateľ, ktorý je v čase
podania žiadosti príslušníkom ozbrojených síl Slovenskej republiky vykonávajúci
profesionálnu službu príslušníka ozbrojeného bezpečnostného zboru, ozbrojeného zboru,
Slovenskej informačnej služby alebo Národného bezpečnostného úradu, predkladá písomné
potvrdenie nadriadeného s personálnou právomocou (ďalej len „nadriadený“), ktorým
sa osvedčuje bezúhonnosť a spoľahlivosť žiadateľa a jeho zdravotná spôsobilosť používať
služobnú zbraň. Nadriadený je povinný bezodkladne oznámiť policajnému útvaru, ktorý
zbrojný preukaz vydal, zmeny majúce za následok stratu bezúhonnosti, spoľahlivosti
alebo zdravotnej spôsobilosti držiteľa zbrojného preukazu. Podľa ustanovenia § 30 ods. 4
písm. a) citovaného zákona v znení platnom do 31. decembra 2007 žiadateľ k žiadosti
pripojí odpisy z registra trestov fyzických osôb uvedených v ods. 3 písm. a), a e) nie staršie
ako tri mesiace, to neplatí, ak ide o štátny orgán...
Podľa zákona č. 330/2007 Z. z. o registri trestov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o registri trestov“) čl. IX bodu 1
zo zákona o strelných zbraniach v § 17 ods. 2 sa vypúšťa písm. c) a podľa bodu 6
v § 30 ods. 4 sa vypúšťa písm. a). Tento zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2008.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu proti neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Generálny prokurátor namieta dva okruhy problémov, ktoré podľa jeho názoru
spôsobujú neústavnosť preskúmavaných ustanovení zákona o strelných zbraniach.
Uvádzaním všetkých údajov o každom odsúdení dochádza u jednej skupiny žiadateľov
o zbrojný preukaz alebo licenciu k neodôvodnenému zhromažďovaniu údajov
prostredníctvom odpisu z registra trestov, ktorý obsahuje všetky údaje o predchádzajúcich
odsúdeniach, aj údaje, kde trest už bol zahladený.
Druhý okruh problémov zakladajúcich nerovnosť a zásah do súkromia nahrádza
odpis z registra trestov potvrdením nadriadeného alebo lekárskym posudkom u niektorých
osôb, ktoré sú v služobnom pomere v ozbrojených zboroch, prípadne tiež čestným
vyhlásením, pokiaľ sa osoba stanovenú dobu zdržiavala v zahraničí.
V súvislosti s posudzovaním tejto časti návrhu generálneho prokurátora ústavný súd
uvádza, že prijatím čl. IX bodov 1 a 6 zákona o registri trestov došlo k vypusteniu
ustanovení § 17 ods. 2 písm. c) a § 30 ods. 4 písm. a) zákona o strelných zbraniach, a tento
zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2008.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa ustanovenia § 41a ods. 4 zákona o ústavnom súde ak preskúmavané
právne predpisy stratia platnosť pred vyhlásením nálezu ústavného súdu, konanie
sa zastaví.
Keďže obe ustanovenia tak v § 17 ods. 2 písm. c) zákona o strelných zbraniach,
ako aj § 30 ods. 4 písm. a) zákona o strelných zbraniach stratili účinnosť, a nie sú súčasťou
právneho poriadku Slovenskej republiky, a keďže stratili platnosť pred vyhlásením nálezu
ústavného súdu, ústavný súd konanie o tejto časti návrhu zastavil (bod 4 výroku nálezu).
Časť argumentov generálneho prokurátora, že dochádza k zhromažďovaniu
informácií o osobách, ktoré predkladajú doklady k žiadosti o vydanie zbrojného preukazu
alebo zbrojnej licencie, súvisela s predkladaním odpisu z registra trestov, a keďže v tejto
časti ústavný súd konanie zastavil, je bez ďalšieho významu zaoberať sa so vznesenou
námietkou.
V druhej časti svojej námietky generálny prokurátor uviedol, že vzniká nerovnosť
medzi dvoma skupinami žiadateľov, ktorá má až znaky diskriminácie, ktoré by tieto
ustanovenia charakterizovali ako súladné s ústavou.
V tejto časti treba uviesť, že osoby, ktoré môžu takéto potvrdenie predložiť,
sú povinné podľa iných právnych predpisov preukázať svoju bezúhonnosť, a to už pri
nástupe do služobného pomeru. Opakované preukazovanie bezúhonnosti by strácalo logické
dôvody, iba ak by sa táto preskúmavala opätovne v určitých časových limitoch podľa iných
právnych predpisov. Príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov musia profesionálne
zaobchádzať so zbraňami a strelivom a ich spôsobilosť je aj súčasťou ich tréningu
a preverovania. Podmienky príslušníkov k ozbrojeným silám a ozbrojeným zborom
sú zásadne prísnejšie ako podmienky získania zbrojného preukazu alebo licencie ostatných
osôb a namietaný spôsob preukazovania týchto osôb o svojej bezúhonnosti na účely zákona
o strelných zbraniach bez ďalšieho nemôže byť zdrojom rozporu s ústavou a možného
narušenie ústavou garantovanej rovnosti.
V tejto časti plénum ústavného súdu námietke generálneho prokurátora nevyhovelo
(bod 5 výroku nálezu).
K námietke nesúladu ustanovení § 19 ods. 3, § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a c) zákona
o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy
Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach policajný útvar
na preukázanie bezúhonnosti a spoľahlivosti vyžiada odpis registra trestov a v súvislosti
so spoľahlivosťou podľa odseku 2 písm. g) požiada o stanovisko útvar Policajného zboru.
To sa vzťahuje na žiadateľa o vydanie zbrojného preukazu, ktorý je občanom iného štátu
a požíva diplomatické výsady a imunitu na území Slovenskej republiky a žiadateľa podľa
§ 17 ods. 3. Ak výsledky posúdenia spoľahlivosti osoby neumožňujú vysloviť jednoznačný
záver o jej spoľahlivosti, útvar Policajného zboru požiada o stanovisko k spoľahlivosti
osobitnú komisiu. Útvar Policajného zboru môže požiadať osobitnú komisiu o stanovisko
k spoľahlivosti osoby aj bez žiadosti. Osobitná komisia zašle svoje stanovisko policajnému
útvaru, ktorý je ním viazaný.
Podľa ustanovenia § 39 ods. 2 zákona o strelných zbraniach ak držiteľ zbrojného
preukazu alebo držiteľ zbrojnej licencie alebo vlastník zbrane a streliva ani po výzve
policajného útvaru neoznámi do jedného roka odo dňa odovzdania zbrane a streliva
do úschovy, ako sa má s nimi naložiť, zbraň a strelivo prevedú do vlastníctva štátu. Tieto
osoby môžu požiadať o predĺženie lehoty úschovy, ak vo veci nebolo do tejto doby vydané
právoplatné rozhodnutie.
Podľa § 59 písm. b) zákona o strelných zbraniach držiteľ zbrojného preukazu alebo
zbrojnej licencie je povinný do siedmich dní odo dňa zániku ich platnosti previesť
vlastníctvo zbrane kategórie A, zbrane kategórie B alebo zbrane kategórie C, alebo streliva
do týchto zbraní na iného oprávneného držiteľa, alebo podľa § 59 písm. c) požiadať
policajný útvar o povolenie na zničenie, znehodnotenie alebo na výrobu rezu zbrane osobe,
ktorá je na túto činnosť oprávnená.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podstata námietky v tejto časti návrhu generálneho prokurátora je inštitút osobitnej
komisie ako orgánu verejnej moci určujúceho spoľahlivosť žiadateľa o zbrojný preukaz
alebo zbrojnú licenciu.
Úprava postavenia komisie nezabezpečuje ochranu žiadateľa, jej konanie je bez
možnosti „náležitým spôsobom sa proti jeho obsahu brániť, keďže sa mu nedoručuje
(rozhodnutie) a zákonodarca nepredvídal ani možnosť podať proti nemu odvolanie,
ani sa domáhať jeho preskúmania súdom“.
Z týchto dôvodov nie je podľa návrhu generálneho prokurátora ustanovenie § 19
ods. 3 zákona o strelných zbraniach v súlade s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy.
Vo veci žiadosti o vydanie zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie prebieha
pred policajným orgánom konanie, ktorého výsledok je rozhodnutie policajného orgánu
o vydaní alebo nevydaní zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie.
Do toho však ustanovením § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach vstupuje bližšie
nedefinovaná osobitná komisia, ktorú môže požiadať policajný orgán o stanovisko,
konania ktorej žiadateľ o zbrojný preukaz alebo licenciu nie je účastníkom. Žiadateľovi
nie je doručené ani rozhodnutie (stanovisko) tejto komisie, ktoré sa dotýka jeho základných
práv a slobôd.
Stanovisko osobitnej komisie nemožno pokladať za „odborný posudok“ alebo
vyjadrenie k veci, pretože pre rozhodujúci policajný orgán je záväzné a netýka sa neprávnej
(technickej) odbornej otázky, ale týka sa celkového posúdenia žiadosti vrátane bezúhonnosti
a spôsobilosti žiadateľa o zbrojný preukaz alebo licenciu. Takéto zložité skutkové, odborné
a právne posúdenie prislúcha orgánu verejnej moci. Takýto spôsob konania o žiadosti osoby
je v právnom štáte neakceptovateľný, pretože nenapĺňa jeho základné princípy a narušuje
aj všetky princípy použiteľné v konaní pred orgánom verejnej moci. Žiadny verejný záujem
nemôže ospravedlniť, že o právach fyzickej osoby alebo právnickej osoby rozhoduje orgán,
s ktorým vôbec nepríde do kontaktu, je mu neznáme rozhodnutie tejto komisie, jej zloženie
a spôsob konania pred ňou. Dôvodová správa k zákonu o strelných zbraniach
k § 19 neuvádza zriadenie komisie ani nedeklaruje verejný záujem na jej činnosti
a rozhodnutí. Konanie komisie samo osebe znamená neurčitú formuláciu, či osobe dáva
záruky, že zbraň „nezneužije“, ktorá sama osebe sťažuje predvídateľnosť výsledku konania.
Ako už viackrát ústavný súd zdôrazňoval, čl. 1 ods. 1 ústavy ukladá aj zákonodarcovi
povinnosť chrániť princípy materiálneho právneho štátu vrátane právnej istoty. Jedným
z jej prvkov je aj zrozumiteľnosť právnych noriem a na nej založená predvídateľnosť
konania orgánov verejnej moci (PL. ÚS 15/98).
Ak zákonodarca opomenul alebo nevytvoril takýto postup v zákone, vzniká tým
ústavná prekážka brániaca štátnemu orgánu konať v rozsahu zákona (čl. 46 ods. 1 ústavy),
čím priamo dochádza k paralyzovaniu činnosti orgánu verejnej moci.
Nejasnosť v zákone zakotvených pojmov samotných alebo nejasnosť ich možného
výkladu účinne bráni osobám, ktoré žiadajú o vydanie zbrojného preukazu alebo zbrojnej
licencie konať tak, aby získali vydanie povolenia alebo zistili dôvody jeho nevydania.
Označený právny stav neobsahuje ani procesný predpis pre činnosť komisie,
resp. neupravil otázku, aké procesné predpisy sa vzťahujú na jej činnosť a rozhodovanie.
Ustanovenie § 70 ods. 1 zákona o strelných zbraniach uvádza, že na konanie
vo veciach upravených týmto zákonom sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní,
z uvedeného je zrejmé, že takýto postup možno vztiahnuť na postup pri rozhodovaní
o žiadosti o zbrojný preukaz alebo licenciu, nie však na postup osobitnej komisie, ktorá
poskytuje ad hoc súčinnosť pri posudzovaní bezúhonnosti žiadateľa.
Ústavný súd konštatuje, že ustanovenie § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach
nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku nálezu).
Za ďalší problém, ktorý spája s neústavnosťou danej právnej úpravy, označil
generálny prokurátor „možný zásah“ do vlastníctva zbraní a streliva i proti vôli vlastníkov
postupom podľa § 39 ods. 2 a § 59 písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach.
Podľa jeho názoru obe ustanovenia nútia vlastníka, aby zbraň či strelivo predal alebo
požiadal o ich zničenie, znehodnotenie alebo výrobu rezu zbrane (čo je špecifickou formou
zničenia zbrane).
Spoločným rysom tejto zákonnej úpravy je odňatie vlastníctva preukazu podľa § 39
ods. 2 a § 59 písm. b) alebo obmedzenie vlastníctva podľa § 59 písm. c) zákona o strelných
zbraniach.
Generálny prokurátor sa domnieva, že tento stav nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 ústavy,
pretože ignoruje ústavný imperatív ochrany vlastníctva i záruky dedičstva, či zakladá nútené
obmedzenie vlastníckeho práva priamo zákonom bez súčasného stanovenia povinnosti
poskytnúť vlastníkovi veci primeranú náhradu.
Lehota siedmich dní ustanovená v § 59 písm. b) zákona o strelných zbraniach
je nesplniteľná podmienka, pretože v tak krátkom čase nie vždy možno nájsť vhodného
kupca a dojednať s ním zmluvu o prevode so všetkými náležitosťami.
K otázke vlastníctva a k jeho ochrane ústavný súd zaujal stanovisko v mnohých
svojich rozhodnutiach. Vo veci sp. zn. PL. ÚS 38/95 uviedol, že ústava sama nedefinuje,
čo je obsahom vlastníckych práv, pretože sa odvoláva na jeho zákonný obsah, t. j. obsah
ustanovený zákonom.
Ústava v čl. 20 ods. 1 priznáva ochranu práv vlastníkom a túto zaručuje voči každej
inej osobe, zároveň upravuje základ vzájomných vzťahov medzi vlastníkmi. V tejto
súvislosti garantuje všetkým vlastníkom rovnaký zákonný obsah a ochranu.
To znamená, že každý, kto vlastní majetok, má týmto článkom ústavy zaručené,
že jeho vlastníctvo bude mať rovnakú ochranu ako vlastníctvo iných vlastníkov
porovnateľnej veci (predmetu vlastníctva).
Z uvedeného ústavný súd konštatoval, že ak ide o veci, ktoré môžu byť predmetom
vlastníctva rôznych subjektov (napr. fyzických osôb, právnických osôb), všetci vlastníci
môžu mať rovnaké zákonom určené práva a povinnosti bez ohľadu na povahu vlastníctva
(PL. ÚS 38/95).
Tieto názory z rozhodovacej činnosti (PL. ÚS 38/95) ústavný súd potvrdil aj v iných
rozhodnutiach, keď uviedol:
„1. Ústava v čl. 20 ods. 1 neustanovuje absolútne rovnaký obsah vlastníckeho práva
všetkých vlastníkov ku všetkým veciam, ktoré môžu byť predmetom vlastníctva. Ustanovuje
však rovnaký zákonom ustanovený obsah svojho vlastníckeho práva.
Z uvedeného vyplýva, že vlastníci druhovo rovnakej veci musia mať rovnaký
zákonom ustanovený obsah svojho vlastníckeho práva.
2. Každý má právo vlastniť majetok, ktorý ústavou alebo zákonom nie je
z vlastníctva vylúčený.
3. Ústava neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho
práva došlo priamo zákonom“ (PL.ÚS 26/00 zo 4. apríla 2002).
K obsahu vlastníckeho práva ústavný súd uviedol, že ho chápe zhodne
s rímskoprávnym „uti, frui, habere, disponere“ (II. ÚS 8/97), a uviedol, že výkon
vlastníckeho práva teda znamená nielen majetok mať (vlastniť), ale s ním právne
relevantným spôsobom nakladať na účel, na ktorý bol nadobudnutý (PL. ÚS 37/99).
Podľa právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku môžu byť predmetom
vlastníckeho práva veci (hnuteľné alebo nehnuteľné), práva alebo iné majetkové hodnoty.
V danom prípade ide o veci hnuteľné, a to zbrane a strelivo.
Špecifická úprava nakladania so zbraňou a strelivom je predmetom zákona
o strelných zbraniach ako lex specialis pre toto odvetvie.
Pokiaľ ide o nútené obmedzenie vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy,
ústavný súd viackrát zdôraznil, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému obmedzeniu
vlastníckeho práva možno prikročiť len na základe zákona, a to za splnenia štyroch
podmienok:
a) v nevyhnutnej miere,
b) ak je to vo verejnom záujme,
c) uskutoční sa na základe zákona,
d) za primeranú náhradu.
Ak sa jedna z týchto podmienok nesplní, zásah do vlastníctva nemožno označiť
za také vyvlastnenie alebo obmedzenie vlastníckych práv, ktoré je v súlade s ústavou.
Ústavný súd tiež zdôraznil, že všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej
miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému
obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného
a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určenie primeranosti obmedzenia každého
základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96).
Pojem verejného záujmu je právne vymedziteľný len vo vzťahu ku konkrétnemu
základnému právu alebo slobode.
Ak účel zamýšľaný obmedzením práva vlastniť majetok nemožno dosiahnuť
prostriedkami, ktoré zasahujú miernejšie do ústavou chráneného vlastníckeho práva,
a ak verejný záujem je nadradený a objektivizovaný voči záujmom vlastníka, podmienky
verejného záujmu možno pokladať za splnené (PL. ÚS 33/95).
Aký bol verejný záujem na oboch ustanoveniach zákona o strelných zbraniach,
možno zistiť z dôvodovej správy.
K ustanoveniu § 39 zákona o strelných zbraniach dôvodová správa uvádza,
že „ustanovujú podmienky úschovy zbrane a streliva a oprávnenie držiteľa zbrane, ktoré
zbrane má v úschove. Taktiež sa ustanovuje povinnosť orgánov, ktoré v trestnom konaní,
konaní o priestupku alebo v inom konaní rozhodli o strelných zbraniach a strelive, ktoré
sú v úschove, zaslať do siedmich dní právoplatné rozhodnutie Policajnému útvaru. Zbrane,
ktoré sa na zákale právoplatných rozhodnutí stali vlastníctvom štátu sa dávajú do správy
ministerstva.“.
K ustanoveniu § 59 zákona o strelných zbraniach dôvodová správa uvádza, že
„v navrhovanom ustanovení je zdôvodnený vlastnícky vzťah k zbraniam a strelive
po skončení platnosti dokladov oprávňujúcich ich držanie. Ukladá sa povinnosť
ako so zbraňou naložiť po zániku ich platnosti.“.
Z uvedených ustanovení zákona o strelných zbraniach nebolo možné identifikovať
verejný záujem na úprave zákonných obmedzení vlastníckeho práva. Ani dôvodová správa
predkladaná k zákonu ako materiál na objasnenie dôvodu jednotlivých zmien tento zámer
nezdôvodnila.
Podľa názoru ústavného súdu ustanovenie § 39 ods. 2 zákona o strelných zbraniach
za určitých podmienok (neoznámenie ani po výzve policajného orgánu po uplynutí jedného
roka od vzatia do úschovy, ako sa má s vecou naložiť) zavádza priamo zo zákona
prepadnutie zbrane a streliva v prospech štátu bez stanovenia náhrady.
Takýto postup je v nesúlade s čl. 20 ods. 4 ústavy, pretože tento zaručuje ochranu
vlastníckeho práva a nepripúšťa vyvlastnenie priamo zo zákona, ale len na základe zákona,
a to vtedy, keď je vyvlastnenie výsledkom konania pred orgánom verejnej moci
(napr. správneho konania), voči ktorému možno uplatniť kritériá spravodlivého procesu
vrátane preskúmateľnosti jeho rozhodnutia nezávislým súdom.
Základné princípy spravodlivého konania nemôže konvalidovať ani tá skutočnosť,
že držiteľ zbrojného preukazu alebo licencie alebo majiteľ zbrane môže požiadať
o predĺženie lehoty úschovy do vydania právoplatnosti rozhodnutia.
Zákonodarca použil výraz „zbraň a strelivo pripadnú“, ktorý možno stotožniť
s výrazom „prepadnú“, ktorý je výrazom používaným v teórii trestného práva ako súčasť
výrazu majetkovej sankcie „prepadnutie majetku“.
V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že nejde o trestnú sankciu, a ani napriek tomu
citované ustanovenie zákona neuvažuje s primeranou náhradou. Otázka primeranej náhrady
je základnou a neopomenuteľnou súčasťou garancií poskytnutých v čl. 20 ods. 4 ústavy
pre vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie.
Na dosiahnutie účelu zákona, ktorým je skutočnosť, aby so zbraňami a strelivom
nakladali len osoby s príslušnými zbrojnými povoleniami alebo licenciou, je možnosť zveriť
týmto osobám uloženie do úschovy na náklady vlastníka zbraní a streliva s možnosťou
predaja zbraní a streliva za následného uhradenia vzniknutých nákladov.
Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 39 ods. 2 zákona o strelných zbraniach
nie je v súlade s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy (bod 3 výroku nálezu).
Podľa ustanovenia § 59 písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach je držiteľ
zbrojného preukazu alebo licencie v lehote siedmich dní od zániku oboch dokladov
oprávňujúcich k držaniu zbrane alebo streliva povinný previesť vlastníctvo zbrane alebo
streliva na oprávneného držiteľa alebo požiadať o povolenie na zničenie, znehodnotenie
alebo výrobu rezu zbrane (ide o špecifické znehodnotenie zbrane). Už na prvý pohľad
v tomto ustanovení sa javí ako neprimeraná lehota siedmich dní, keď niekto, kto stratí
zo zákona povolenie na držbu zbrane, má ju zabezpečiť spôsobom predpokladaným
zákonom.
Lehoty poskytnuté zákonom musia byť aj reálne. Ústavný súd už v minulosti riešil
súlad zákona s ústavou, kde boli stanovené nereálne lehoty na nadobudnutie vzdelania
[zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov], ktorý odporoval všeobecnej zákonnej úprave dĺžky štúdia.
Lehota poskytnutá zákonom osobe, aby zabezpečila určité konanie, musí byť
aj reálna. Jej nereálnosť zakladá aj nesúlad s ústavou z dôvodu neprimeraného obmedzenia
vlastníckeho práva, ku ktorému dochádza bez ďalšieho zdôvodnenia verejného záujmu.
Ustanovenie § 59 písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach je preto v nesúlade
s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy (bod 3 výroku nálezu).
Generálny prokurátor v tejto časti uplatnil aj námietku nesúladu § 39 ods. 2 a § 59
písm. b) a c) zákona o strelných zbraniach s čl. 1 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd zistil, že namietané ustanovenia nie sú v takom vzťahu s princípmi
právneho štátu, ktoré by zakladali ich nesúlad. Preto v tejto časti návrhu generálneho
prokurátora nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
K námietke nesúladu ustanovenia § 19 ods. 3 a 4 zákona o strelných zbraniach s čl. 1
ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 37 ods. 3 v spojení s čl. 38 ods. 2
listiny a čl. 6 ods. l dohovoru
Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach policajný útvar
na preukázanie bezúhonnosti a spoľahlivosti vyžiada odpis registra trestov a v súvislosti
so spoľahlivosťou podľa ods. 2 písm. g) požiada o stanovisko útvar Policajného zboru,
to sa nevzťahuje na žiadateľa o vydanie zbrojného preukazu, ktorý je občanom iného štátu
a požíva diplomatické výsady a imunity na území Slovenskej republiky a žiadateľa podľa
§ 17 ods. 3 zákona o strelných zbraniach. Ak výsledky posúdenia spoľahlivosti osoby
neumožňujú vysloviť jednoznačný záver o jej spoľahlivosti, útvar Policajného zboru
požiada o stanovisko k spoľahlivosti osobitnú komisiu. Útvar Policajného zboru môže
požiadať osobitnú komisiu o stanovisko k spoľahlivosti osoby aj bez žiadosti. Osobitná
komisia zašle svoje stanovisko policajnému útvaru, ktorý je ním viazaný. Podľa ustanovenia
§ 19 ods. 4 zákona o strelných zbraniach osobitnú komisiu podľa odseku 3 zriaďuje minister
vnútra. Členovia komisie musia byť oprávnení oboznamovať sa s utajovanými
skutočnosťami podľa osobitného predpisu.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 37 ods. 3 listiny všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,
bez zbytočných prieťahov v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť iba v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Krajský súd namieta nerovnosť v postavení osôb pred orgánom – osobitnou
komisiou, ktorá je zriaďovaná Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, teda výkonnou
mocou, čo vylučuje jej nezávislosť v rozhodovaní.
Osobám, ktoré požiadajú o zbrojný preukaz alebo licenciu, nie je umožnený prístup
k tejto komisii, pričom nemajú možnosť sa oboznámiť s prípadným negatívnym
stanoviskom komisie. Žiadateľ je zbavený možnosti prístupu ku komisii, predneseniu
svojho stanoviska a argumentov, ako aj možnosti poznať jej rozhodnutie, pretože sa toto
doručuje len policajnému orgánu, a nie účastníkovi konania.
Krajský súd v zriadení komisie a jej konaní vidí porušenie princípu právnej istoty,
princípu rovnosti zbraní ako náležitosti spravodlivého procesu, ako aj princípu
rešpektovania zásady predvídateľnosti zákona a vylúčenie svojvôle v jej konaní.
Z postavenia osobitnej komisie nevyplýva, že by táto bola odbornou komisiou,
ktorá by pôsobila tak ako orgán verejnej moci pri zisťovaní podkladov rozhodnutia podľa
§ 32 a nasl. zákona o správnom konaní alebo ako znalci podľa § 36 a nasl.
zákona o správnom konaní, kde by pôsobila pre odborné posúdenie dôležitých
skutočností.
Podľa ustanovenia § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach ak výsledky posúdenia
spoľahlivosti osoby neumožňujú vysloviť jednoznačný záver o jej spoľahlivosti, útvar
Policajného zboru požiada o stanovisko k spoľahlivosti osobitnú komisiu.
V danom prípade posudzovanie spoľahlivosti alebo nespoľahlivosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby je rozhodovaním o jej ľudských právach a základných slobodách,
a keďže postavenie komisie, úprava jej postupu a jej zloženie je mimo zákonnej úpravy,
čo umožňuje, aby táto osobitná komisia postupovala mimo princípov právneho štátu, a tým,
že jej stanovisko je pre orgán verejnej moci záväzné, dochádza i k narušeniu princípov
právneho štátu v postupe a rozhodnutí orgánu verejnej moci.
Pokiaľ ide o zriadenie osobitnej komisie na posúdenie spoľahlivosti osôb,
ústavný súd už pri námietke generálneho prokurátora zistil nesúlad ustanovenia § 19 ods. 3
zákona o strelných zbraniach s princípmi právneho štátu uvedenými v čl. 1 ods. 1 ústavy.
Bolo by preto bez ďalšieho významu skúmať súladnosť tohto ustanovenia
aj z hľadiska súladnosti s ďalšími ustanoveniami ústavy, listiny a dohovoru. V tejto časti
návrhu krajského súdu nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).
Pokiaľ ide o ustanovenie § 19 ods. 4 zákona o strelných zbraniach, toto je organickou
súčasťou úpravy postavenia a existencie osobitnej komisie pre posudzovanie spôsobilosti
na vydanie zbrojného preukazu alebo zbrojnej licencie fyzickým alebo právnickým
osobám.
Keďže námietka nesúladnosti s princípmi právneho štátu uvedenými v čl. 1 ods. 1
ústavy sa vzťahuje na ustanovenie § 19 ods. 3 zákona o strelných zbraniach, vzťahuje sa
aj na ustanovenie § 19 ods. 4, a to aj pokiaľ ide o námietku neposkytnutia ochrany podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 2 výroku nálezu).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2009