Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 8/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Júliusa

Černáka a zo sudcov JUDr. Ľubomíra Dobríka a JUDr. Jána Drgonca na verejnom zasadnutí

26. marca 1997 prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie

konania podľa ) Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu

označených ustanovení všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej

republiky Bratislavy č. 3/1991 z 18. decembra 1991 o Mestskej polícii hlavného mesta

Slovenskej republiky Bratislavy v znení neskorších predpisov s Slovenskej

republiky, so o obecnom zriadení v

znení neskorších predpisov a so o

obecnej polícii v znení neskorších predpisov a takto

r o z h o d o l :

1. Ustanovenie §10 ods. 1 písm. f) a g) všeobecne záväzného nariadenia

hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 3/1991 z 18. decembra 1991 o Mestskej

polícii hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy v znení všeobecne záväzného

nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 7/1995 z 26. októbra 1995 a

všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 7/1996

z 27. júna 1996 n i e j e v súlade s čl. 13 ods. 2 a 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 druhá veta,

s , v spojení s Slovenskej republiky, s prvá a druhá

veta o obecnom zriadení v znení

neskorších predpisov, ani s o

obecnej polícii v znení neskorších predpisov.

2. Vo zvyšnej časti sa návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") dostal 13. februára 1997

návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len "generálny prokurátor") na

začatie konania o súlade §10 ods. 1 písm. f) a g) všeobecne záväzného nariadenia hlavného

mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 3/1991 z 18. decembra 1991 o Mestskej polícii

hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy v znení všeobecne záväzného nariadenia

hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 7/1995 z 26. októbra 1995 a všeobecne

záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 7/1996 z 27. júna

1996 (ďalej len "všeobecne záväzné nariadenie v znení neskorších predpisov") s čl. 20

ods. 4, a Slovenskej republiky (ďalej len " "), so zákonom

Slovenskej národnej rady č. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov

(ďalej len "zákon o obecnom zriadení") a

Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov (ďalej len "zákon o obecnej polícii").

Generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že: "§ 10 ods. 1 písm. f), g)

všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy z 18. 12.

1991 č. 3/1991 o Mestskej polícii hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy v znení

všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy z 26. 10.

1995 č. 7/1995 a všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky

Bratislavy z 27. 6. 1996 č. 7/1996 nie je v súlade s článkami 20 ods. 4, 67 a 68

Slovenskej republiky a §6 ods. 1, prvá a druhá veta zákona o obecnom zriadení a §8 ods. 1

zákona o obecnej polícii.

Generálny prokurátor svoj návrh odôvodnil nasledovne: "Mestské zastupiteľstvo

hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy schválilo 18. 12. 1991 pod č. 3/1991

všeobecne záväzné nariadenie o Mestskej polícii hlavného mesta Slovenskej republiky

Bratislavy (ďalej len "všeobecne záväzné nariadenie").

Ďalej 15. 11. 1995 nadobudlo účinnosť všeobecne záväzné nariadenie z 26. 10. 1995

č. 7/1995, ktorým sa mení a dopĺňa všeobecne záväzné okrem iného aj

o text § 10 ods. 1 písm. f).

Dňa 1. 8. 1996 nadobudlo účinnosť všeobecne záväzné nariadenie z 27. 6. 1996 č.

7/1996, ktorým sa mení a dopĺňa všeobecne záväzné okrem iného aj o

text § 10 ods. 1 písm. g).

Všeobecne záväzné nariadenie v znení neskorších predpisov priznáva v §10 ods. 1

písm. f), g) oprávnenie mestskej polície používať technický prostriedok na zabránenie

odjazdu dopravného prostriedku, a to tak, že oprávňuje mestskú políciu použiť tento

prostriedok vtedy, ak dopravný prostriedok stojí na mieste, kde je to zakázané a vodič sa v

blízkosti nezdržuje, ako aj vtedy, ak dopravný prostriedok stojí na mieste, kde je to

zakázané nariadením hlavného mesta alebo nariadením mestskej časti a vodič sa v blízkosti

nezdržuje.

Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava prijalo všeobecne záväzné nariadenie

na vykonanie oprávnenia vyplývajúceho preň z ustanovenia §19 ods. 1 zákona o obecnom

zriadení, t. j. za účelom zriadenia Mestskej polície. Všeobecne záväzné nariadenia č. 7/1995

a č. 7/1996 prijalo hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava za účelom určenia rozsahu

technických prostriedkov potrebných na jej činnosť.

Oprávnenie mesta na vydanie všeobecne záväzného nariadenia vyplýva z

ustanovenia §15 ods. 2 písm. a) zákona o Bratislave a článku 6 Štatútu hlavného mesta

Slovenskej republiky Bratislavy.

Z dôvodu, že zákon o Bratislave neupravuje postup pri prijímaní všeobecne

záväzných nariadení, podmienky a právne pravidlá, za ktorých ich možno prijímať,

upravuje túto činnosť mestskej časti §6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení.

Vychádzajúc zo skutočnosti, že všetka činnosť subjektov územnej samosprávy je

viazaná platným právnym poriadkom, je hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava v

rozhodovacej činnosti povinné rešpektovať ústavu, zákony a ostatné všeobecne záväzné

právne predpisy, vrátane vlastných všeobecne záväzných predpisov.

Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava má právne postavenie obce, ako to

vyplýva zo zákona o Bratislave a zákona o obecnom zriadení.

Obec má právo prijímať všeobecne záväzné nariadenia buď na plnenie úloh územnej

samosprávy alebo v prípade, že to ustanovuje zákon (§ 6 ods. 1, prvá veta zákona o

obecnom zriadení) a napokon i v prípade plnenia úloh prenesenej štátnej správy (§ 6 ods. 1,

tretia veta zákona o obecnom zriadení).

V danom prípade ide o normotvorbu obce na základe zákonného zmocnenia (§ 2 ods.

1 zákona o obecnej polícii).

V zmysle tohto zákonného ustanovenia môže obec všeobecne záväzným nariadením

obecnú políciu zriadiť alebo zrušiť. Z tejto právnej úpravy vyplýva, že všetky ostatné

právne skutočnosti stanovené zákonom o obecnej polícii (a teda aj rozsah oprávnení obecnej

polície) sú pre obec záväzné a obec nie je zmocnená tieto skutočnosti všeobecne záväzným

nariadením upravovať odlišne od dikcie uvedenej v zákone, najmä nie je oprávnená takto

priznávať obecnej polícii také oprávnenia, ktoré jej nepriznáva zákon o obecnej polícii."

Podľa návrhu generálneho prokurátora hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava

však tým, že do textu všeobecne záväzného nariadenia č. 3/1991 z 18. decembra 1991

doplnilo všeobecne záväzným nariadením č. 7/1995 z 26. októbra 1995 znenie textu §10

ods. 1 písm. f) a všeobecne záväzným nariadením č. 7/1996 z 27. júna 1996 i znenie textu

§ 10 ods. 1 písm. g) prekročilo rámec vecí vymedzených pre výkon samosprávy obcí

, zákonom o obecnom zriadení a zákonom o obecnej polícii. Tým, že mestskej

polícii umožnilo používať technický prostriedok na zabránenie odjazdu dopravného

prostriedku a ustanovilo aj podmienky jeho použitia, prekročilo rámec oprávnení

ustanovených a zákonmi, pretože tak dalo mestskej polícii oprávnenie, ktoré nie je

obsiahnuté v zákone o obecnej polícii, ako aj preto, že k poskytnutiu takéhoto oprávnenia

nemalo hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava žiadne zákonné zmocnenie.

Generálny prokurátor ďalej namietal nesúlad všeobecne záväzného nariadenia v

znení neskorších predpisov s . Nesúlad podľa navrhovateľa spočíval v

tom, že na základe napadnutej právnej úpravy sú všetky subjekty práva, ktoré sú spravidla aj

vlastníkmi dopravných prostriedkov, povinné, čo aj na prechodný čas, strpieť obmedzenie

svojho vlastníckeho práva, spočívajúce v obmedzení voľnej dispozície s dopravným

prostriedkom po dobu použitia technického prostriedku na zabránenie odjazdu dopravného

prostriedku, a to bez toho, že by k tomuto obmedzeniu dochádzalo na základe zákona a za

primeranú náhradu.

Generálny prokurátor napokon namietal, že všeobecne záväzné nariadenie v znení

neskorších predpisov vo svojom ustanovení §10 ods. 1 písm. f) a g) je v rozpore i so

zákonom o obecnej polícii, pretože poskytuje Mestskej polícii hlavného mesta Slovenskej

republiky Bratislavy širšie oprávnenia, ako vo všeobecnosti poskytuje obecnej polícii zákon

o obecnej polícii a z dôvodu rozporu so zákonom o obecnej polícii odporuje tiež zákonu o

obecnom zriadení.

Generálny prokurátor v návrhu uviedol, že k rozhodnutiam ústavného súdu dochádza

niekedy až so značným časovým odstupom od podania návrhu, neraz až po zmene zákona,

ktorý bol všeobecne záväzným nariadením obce porušený. Dosiahnutie zmeny zákona sa

potom v tlači prezentuje ako výsledok odvahy obecného zastupiteľstva porušiť "zlý zákon".

Porušenie zákona je v takých prípadoch občanmi hodnotené pozitívne, čo veľmi zle vplýva

na právne vedomie spoločnosti.

Z tohto dôvodu navrhovateľ požiadal ústavný súd, aby podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení pokladal vec za naliehavú.

Ústavný súd listom z 26. februára 1997 požiadal primátora hlavného mesta

Slovenskej republiky Bratislavy Petra Kresánka o stanovisko k návrhu generálneho

prokurátora a o oznámenie, či v konaní trvá na ústnom pojednávaní.

Primátor hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy v liste doručenom

ústavnému súdu 17. marca 1997 zaujal stanovisko k návrhu. Na základe predložených

argumentov odporca požiadal ústavný súd, aby návrhu na vyslovenie nesúladu §10 ods. 1

písm. f) a g) všeobecne záväzného nariadenia v znení neskorších predpisov s a

zákonmi nevyhovel.

Odporca vo svojom liste vyslovil názor, že od ústneho pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení vyslovil súhlas s upustením od ústneho

pojednávania. Súhlas s upustením od ústneho pojednávania podľa §30 ods. 2 zákona

č. v znení udelil aj navrhovateľ listom doručeným

ústavnému súdu 17. marca 1997.

II.

Všeobecne záväzným nariadením hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava

č. 3/1991 z 18. decembra 1991 o Mestskej polícii hlavného mesta Slovenskej republiky

Bratislavy v znení všeobecne záväzných nariadení hlavného mesta Slovenskej republiky

Bratislavy č. 7/1995 z 26. októbra 1995 a č. 7/1996 z 27. júna 1996 mestské zastupiteľstvo

hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy priznalo v §10 ods. 1 pracovníkom

mestskej polície pri plnení úloh nasledovné oprávnenie:

f) použiť technický prostriedok na zabránenie odjazdu dopravného prostriedku, ak

dopravný prostriedok stojí na mieste, kde je to zakázané a vodič sa v blízkosti nezdržuje,

g) použiť technický prostriedok na zabránenie odjazdu dopravného prostriedku, ak

dopravný prostriedok stojí na mieste, kde je to zakázané nariadením hlavného mesta alebo

nariadením mestskej časti a vodič sa v blízkosti nezdržuje.

V konaní o návrhu na vyslovenie nesúladu týchto ustanovení s , zákonom o

obecnom zriadení a so zákonom o obecnej polícii ústavný súd postupoval podľa

nasledujúcich právnych názorov.

Slovenská republika je podľa právnym štátom. V právnom štáte

má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený voči všetkým ostatným

prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavku, aby všetky právne predpisy a v nich

obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj súkromnoprávne, boli v

súlade s ustanoveniami .

upravuje normotvornú právomoc obce v a .

Podľa : "Vo veciach územnej samosprávy môže obec vydávať

všeobecne záväzné nariadenia."

Podľa prvá veta : "Pri výkone štátnej správy obec môže vydávať

na základe zákona v rámci svojej územnej pôsobnosti všeobecne záväzné nariadenia, ak je

na to splnomocnená zákonom."

Normotvornú právomoc obce neupravuje a nezávisle od

ostatných ustanovení . Rozsah normotvornej právomoci obce je vymedzený a

obmedzený predovšetkým a .

Podľa : "Obec je samostatný územný a správny celok Slovenskej

republiky, združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt."

Podľa : "Obec je právnická osoba, ktorá za podmienok

ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými

prostriedkami."

Pri uplatňovaní normotvornej právomoci podľa čl. 68, aj podľa čl. 71 ods. 2 prvá veta

obec môže prijímať len všeobecne záväzné nariadenia, ktoré sú v súlade so všetkými

súvisiacimi ustanoveniami .

Výsledok normotvornej činnosti podľa a prvá veta je

zdanlivo totožný, pretože orgán samosprávy vydá všeobecne záväzné nariadenie. Podstatný

rozdiel je však v účele vydania všeobecne záväzného nariadenia, ako aj v právnom titule

vydania všeobecne záväzného nariadenia. Všeobecne záväzné nariadenie, ktorým sa plnia

úlohy samosprávy, vydáva orgán územnej samosprávy na samosprávny účel. Všeobecne

záväzné nariadenie v prípadoch, v ktorých orgány plnia úlohy štátnej správy, vydáva orgán

územnej samosprávy pre potreby zabezpečenia úloh štátnej správy v regióne orgánu

územnej samosprávy. Všeobecne záväzné nariadenie podľa prvej vety čl. 71 ods. 2 môže

orgán územnej samosprávy vydať len ak Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len

"národná rada") v zákone udelí orgánu územnej samosprávy splnomocnenie, aby na výkon

štátnej správy vydala všeobecne záväzné nariadenie. Ak národná rada v splnomocnení

prejaví svoju vôľu, aby orgán územnej samosprávy všeobecne záväzným nariadením

vykonal zákon alebo jeho časť, orgán územnej samosprávy je viazaný vôľou zákonodarcu,

pretože zákon mu dovoľuje vydať všeobecne záväzné nariadenie iba v rozsahu

ustanovenom národnou radou.

Normotvornú pôsobnosť podľa môže obec uplatniť kedykoľvek, bez

splnomocnenia v zákone. Normotvornú pôsobnosť podľa nemôže obec

uplatňovať v neobmedzenej miere na úpravu všetkých spoločenských vzťahov existujúcich

v územnom obvode orgánu územnej samosprávy. Normotvorná pôsobnosť podľa čl. 68

sa orgánu územnej samosprávy udeľuje len na úpravu vecí územnej samosprávy

podľa , ako aj podľa zákona o obecnom zriadení, pričom aj na

uplatnenie tohto ustanovenia sa vzťahuje : "Výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí

byť v súlade s touto ."

Všeobecne záväzné v znení neskorších predpisov Mestské

zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy nevydalo na plnenie úloh

štátnej správy. Vydalo ho podľa a podľa zákona o obecnom zriadení.

Pre konanie o návrhu bolo relevantné ustanovenie §4 ods. 3 písm. m) tohto zákona,

podľa ktorého "obec pri výkone samosprávnych funkcií, najmä zabezpečuje verejný

poriadok v obci".

Odporca v stanovisku uviedol, že zákon o obecnom zriadení v §4 ods. 3 písm. m)

subsumuje verejný poriadok v obci pod samosprávne funkcie obce, preto nemôže ísť o veci,

v ktorých obec plní úlohy štátnej správy a mohla by vydať nariadenie len na základe

splnomocnenia zákona a v jeho medziach podľa druhej vety §6 ods. 1, ako to tvrdí

generálny prokurátor. Pri výkone samosprávy v obci vydáva obec všeobecne záväzné

nariadenia iba podľa prvej vety §6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení, pričom vo veciach

verejného poriadku v obci sa riadi iba prvou časťou prvej vety pred čiarkou ("Na plnenie

úloh samosprávy obce,").

Ústavný súd toto tvrdenie neprijal.

Podľa §6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení: "Na plnenie úloh samosprávy obce,

alebo ak to ustanovuje zákon, obec vydáva pre územie obce všeobecne záväzné nariadenia

(ďalej len "nariadenie"). Nariadenie obce nesmie odporovať ústave ani zákonu. Vo veciach,

v ktorých obec plní úlohy štátnej správy (§ 5), môže vydať nariadenie len na základe

splnomocnenia zákona a v jeho medziach; takéto nariadenie nesmie odporovať ani inému

všeobecne záväznému právnemu predpisu."

Nielen ústavu, ale aj zákony a ich jednotlivé ustanovenia možno v súlade s princípmi

právneho štátu uplatňovať len v kontexte celej právnej úpravy. Odporca svoju argumentáciu

založil na opačnom postupe. Z právnej normy vytrhol jej časť a bez ohľadu na ďalšie

podmienky v nej uvedené ju uplatnil.

Ak obec vydá všeobecne záväzné nariadenie, musí rešpektovať nielen prvú vetu §6

ods. 1 zákona o obecnom zriadení, ako to namietol odporca. Obec pri vydaní všeobecne

záväzného nariadenia musí dodržať aj ďalšie podmienky. V súlade s druhou vetou §6 ods. 1

zákona o obecnom zriadení musí dbať predovšetkým na to, aby všeobecne záväzné

nariadenie obce neodporovalo ústave, ani zákonu. Uplatnenie §6 ods. 1 zákona o obecnom

zriadení iným spôsobom, napríklad tak, ako uviedol odporca, nie je v súlade s ,

podľa ktorej Slovenská republika je právnym štátom. Preto §10 ods. 1 písm. f) a g)

všeobecne záväzného nariadenia v znení neskorších predpisov nie je v súlade s

normotvornou právomocou orgánu územnej samosprávy podľa čl. 68 v spojení s čl. 65

, ani s prvá a druhá veta zákona o obecnom zriadení.

Navrhovateľ namietol, že hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava prijalo

všeobecne záväzné nariadenie na vykonanie oprávnenia priznaného podľa §19 ods. 1

zákona o obecnom zriadení, ktoré umožňuje obci všeobecne záväzným nariadením políciu

len zriadiť alebo zrušiť.

Odporca uviedol, že zákon o obecnom zriadení v §19 ods. 1 dáva obci právo určiť

rozsah technických prostriedkov potrebných na činnosť obecnej polície. Preto neobstojí

tvrdenie generálneho prokurátora, že obec môže všeobecne záväzným nariadením obecnú

políciu iba zriadiť alebo zrušiť. Irelevantné je aj tvrdenie generálneho prokurátora o tom, že

obec najmä nie je oprávnená priznávať obecnej polícii také oprávnenia, ktoré jej nepriznáva

zákon o obecnej polícii, pretože technický prostriedok nemožno subsumovať pod pojem

oprávnenie. Technický prostriedok na zabránenie odjazdu vozidla nie je síce uvedený ani vo

výpočte donucovacích prostriedkov v §13 ods. 1 zákona o obecnej polícii, preto tento zákon

sám neumožňuje pojem "technické prostriedky" presne definovať, ani ho subsumovať pod

niektorý širší pojem. Možno si však, podľa názoru odporcu, vypomôcť zákonom Národnej

rady Slovenskej republiky č. o Policajnom zbore v znení neskorších

predpisov (ďalej len "zákon o Policajnom zbore"), ktorý v §50 ods. 1 písm. f) subsumuje

technické prostriedky na zabránenie odjazdu dopravného prostriedku jednoznačne pod širší

pojem "Donucovacie prostriedky", teda nie pod oprávnenia uvedené v §17 až 33.

Ústavný súd ani toto tvrdenie odporcu neprijal.

Podľa v znení neskorších predpisov: "Obecné

zastupiteľstvo môže zriadiť ako svoj poriadkový útvar obecnú políciu a určiť jej

organizáciu, objem mzdových prostriedkov a rozsah technických prostriedkov potrebných

na jej činnosť."

Zákonodarca udelil orgánom územnej samosprávy širšie splnomocnenie, ako uviedol

navrhovateľ, ale nie také široké, ako namietol odporca. V časti splnomocnenia §19 ods. 1

zákona o obecnom zriadení sa obecnému zastupiteľstvu nepriznáva oprávnenie určiť rozsah

akýchkoľvek technických prostriedkov potrebných na činnosť obecnej polície.

Splnomocnenie podľa § 19 ods. 1 zákona o obecnom zriadení je identické s §4 zákona o

obecnej polícii. Podľa §4 zákona o obecnej polícii: "Organizáciu, objem mzdových

prostriedkov a rozsah technických prostriedkov obecnej polície určuje obecné zastupiteľstvo

s prihliadnutím na rozsah jej úloh."

Odporca k návrhu uviedol aj to, že zákon o obecnej polícii v §27 ods. 1 nezakazuje,

aby si obec určila rozsah technických prostriedkov v zmysle §19 ods. 1 zákona o obecnom

zriadení širšie, ako ich vypočítava zákon o obecnej polícii v §13 ods. 1, ani obci neukladá,

aby určený rozsah technických prostriedkov zosúladila so zákonom o obecnej polícii. Toto

prechodné ustanovenie zákona o obecnej polícii ukladá obciam, ktoré zriadili obecnú

políciu do nadobudnutia účinnosti tohoto zákona iba to, aby upravili v súlade s ním úlohy,

oprávnenia a povinnosti obecnej polície. Zároveň zákon o obecnej polícii vymedzuje pojem

"úlohy" v §3, pojem "oprávnenia" v §8 až 12 a pojem "povinnosti" v §7 a 17. Preto mestské

zastupiteľstvo pri hlasovaní zastávalo názor, že technické prostriedky nemožno subsumovať

ani pod jeden z týchto pojmov, preto obec nie je povinná rozsah určenia technických

prostriedkov zosúladiť so zákonom o obecnej polícii. Naopak, obec má v zmysle §19 ods. 1

zákona o obecnom zriadení právo sama určiť rozsah technických prostriedkov potrebných

na činnosť obecnej polície.

Ústavný súd v konaní konštatoval, že zákonom o obecnej polícii sa taxatívne

vymedzujú oprávnenia obecnej polície. Taxatívne sa vymedzujú aj donucovacie

prostriedky, ktoré obecná polícia môže použiť pri plnení svojich úloh. Donucovacími

prostriedkami podľa §13 ods. 1 zákona o obecnej polícii sú:

"a) hmaty, chvaty, údery a kopy sebaobrany,

b) slzotvorné prostriedky,

c) obušok,

d) putá,

e) služobný pes."

Odporca tiež namietol, že podľa §50 ods. 1 písm. f) zákona sa technické prostriedky

na zabránenie odjazdu dopravného prostriedku subsumujú pod širší pojem "donucovacie

prostriedky".

Ústavný súd túto námietku odmietol prijať za právny základ pre analogickú aplikáciu

práva, rozširujúcu oprávnenia obecnej polície.

Podľa §2 ods. 1 zákona o obecnej polícii: "Obecná polícia je poriadkový útvar

pôsobiaci pri zabezpečovaní obecných vecí verejného poriadku, ochrany životného

prostredia v obci a plnení úloh vyplývajúcich zo všeobecne záväzných nariadení obce, z

uznesení obecného zastupiteľstva a z rozhodnutí starostu obce."

Podľa poslednej vety §19 ods. 2 zákona o obecnom zriadení: "Náčelník obecnej

polície zodpovedá za svoju činnosť starostovi."

Podľa §1 ods. 1 zákona o Policajnom zbore: "Policajný zbor je ozbrojeným

bezpečnostným zborom, ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku a bezpečnosti."

Podľa §1 ods. 2 zákona o Policajnom zbore: "Činnosť Policajného zboru kontroluje

Národná rada Slovenskej republiky a vláda."

Policajný zbor je štátny orgán, obecná polícia je poriadkovým útvarom právnickej

osoby. Z tohto zásadného rozdielu medzi policajným zborom a obecnou políciou vyplýva

rozdiel v právomociach oboch subjektov. Bez výslovného splnomocnenia v zákone obec

ako právnická osoba nemôže vlastným rozhodnutím prevziať úlohy štátnej správy, ani

svojmu poriadkovému útvaru zveriť oprávnenia, ktoré sa podľa zákona priznávajú štátnym

subjektom.

Zákon o Policajnom zbore, zákon o obecnej polícii, ani zákon o obecnom zriadení

nesplnomocňuje obec, aby na plnenie úloh samosprávy podľa §4 ods. 3 písm. m) zákona o

obecnom zriadení umožnila obecnej polícii používať tie technické prostriedky, ktoré podľa

zákona o Policajnom zbore môže používať policajný zbor.

Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Bratislavy vo všeobecne záväznom

nariadení bez zákonného splnomocnenia umožnilo Mestskej polícii hlavného mesta

Slovenskej republiky Bratislavy použiť sankčné opatrenie, ktoré obecnej polícii podľa

platných zákonov nenáleží. Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky

tým, že všeobecne záväzným nariadením č. 7/1995 novelizovalo všeobecne záväzné

tak, že článkom I bod 6 priznalo Mestskej polícii hlavného mesta

Slovenskej republiky Bratislavy oprávnenie použiť technický prostriedok na zabránenie

odjazdu dopravného prostriedku, konalo nad rámec v spojení s . Preto

ustanovenie §10 ods. 1 písm. f) a g) všeobecne záväzného nariadenia v znení neskorších

predpisov nie je v súlade s §8 ods. 1 zákona o obecnej polícii.

Navrhovateľ ďalej namietol nesúlad čl. I bod 6 všeobecne záväzného nariadenia č.

7/1995, ktorým sa mení a dopĺňa všeobecne záväzné , ako aj čl. I

všeobecne záväzného nariadenia č. 7/1996, ktorým sa mení a dopĺňa všeobecne záväzné

v znení všeobecne záväzného nariadenia č. 7/1995 s

.

Odporca sa k tejto námietke nevyjadril.

Ústavný súd v konaní konštatoval, že podľa : "Vyvlastnenie alebo

nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom

záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu."

Vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a

úžitky a nakladať s ním. Použitím technického prostriedku na zabránenie odjazdu

dopravného prostriedku sa vlastníkovi proti jeho vôli znemožňuje užívanie jeho majetku. Pri

vyvlastnení dôjde k zmene osoby vlastníka. Pri obmedzení vlastníctva nedôjde k zmene

osoby vlastníka. Dôjde len k zásahu do rozsahu oprávnení vyplývajúcich z obsahu

zaručeného práva vlastniť majetok. Opatrenie mestskej polície podľa §10 ods. 1 písm. g)

všeobecne záväzného nariadenia v znení neskorších predpisov má povahu zásahu do

vlastníckeho práva, ktoré sa zaručuje podľa . Ochranou vlastníckeho práva

podľa sa vlastníkovi zaručuje, že ak vo verejnom záujme je vyvlastnenie

alebo nútené obmedzenie jeho vlastníckeho práva, taký zásah do vlastníctva je v súlade s

, len ak sa uskutoční na základe zákona a za primeranú náhradu. Európsky súd pre

ľudské práva pri uplatnení Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd vyslovil, že vyvlastnenie vo verejnom záujme bez toho, aby sa vyplatilo

odškodné, možno ospravedlniť iba za výnimočných okolností. Vyvlastnenie bez primeranej

náhrady spravidla predstavuje neprimeraný nežiadúci zásah, ktorý nie je v súlade s čl. 1

Protokolu č. 1 (James and Others, séria A, č. 98, s. 36).

Ústavný súd nekvalifikoval okolnosti uvedené v návrhu ako výnimočné. Obmedzenie

vlastníckeho práva namietnuté v návrhu by sa malo uskutočniť za primeranú náhradu, lebo

túto podmienku ochrany vlastníctva podľa nemožno odpustiť pri

vyvlastnení, ako aj pri nútenom obmedzení vlastníckeho práva. Poskytnutie náhrady za

nútené obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré sa ukladá vlastníkovi ako postih za jeho

protiprávne správanie však nie je v súlade s , ktorý ustanovuje:

"Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so

všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie

poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru

ustanovenú zákonom."

Povinnosť, ktorá sa ukladá ako dôsledok protiprávneho správania vlastníka a

vlastníkovi sa ňou ukladá nútené obmedzenie jeho práv vyplývajúcich z práva vlastniť

majetok, nemá povahu obmedzenia vlastníckeho práva podľa .

Podľa : "Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje." Týmto

ustanovením sa zaručuje širšia ochrana vlastníctva, než podľa .

Obmedzenie vlastníctva, ktoré namietol navrhovateľ, nepredstavuje zásah do ochrany

vlastníckeho práva podľa . Má povahu obmedzenia práva vlastniť

majetok podľa .

Ústavný súd v predchádzajúcom konaní o vyslovil právny názor,

podľa ktorého: " v nestanovuje absolútne rovnaký

obsah vlastníckeho práva všetkých vlastníkov ku všetkým veciam, ktoré môžu byť

predmetom vlastníctva. Určuje však rovnaký zákonný obsah vlastníckeho práva všetkých

vlastníkov. Z uvedeného vyplýva, že vlastníci druhovo rovnakej veci musia mať rovnaký

zákonom stanovený obsah svojho vlastníckeho práva." ( ). Tento názor bol

právne relevantný aj pre rozhodnutie o navrhovateľovej námietke rovnako ako ďalší právny

názor, v ktorom ústavný súd vyslovil: "Podľa sa nevyžaduje iba rovnaký

obsah vlastníckeho práva všetkých vlastníkov druhovo rovnakej veci. Podľa čl. 20 ods. 1

sa vyžaduje «rovnaký zákonný obsah» vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. To

znamená, že sa neustanovuje iba podmienka rovnosti práv vlastníkov z hľadiska

obsahu ich práv, ale ustanovuje sa aj forma, ktorou sa vytvorí rovnosť obsahu vlastníckeho

práva. Podľa sa vyžaduje «rovnaký zákonný obsah», teda taký obsah,

ktorý je vymedzený zákonom." ( ).

Ústavný súd v predchádzajúcom konaní vyslovil aj tretí právny názor relevantný pre

konanie o návrhu. Podľa tohto právneho názoru: "Orgán územnej samosprávy je oprávnený

ukladať všeobecne záväzným nariadením povinnosti osobám, avšak len pri zachovaní ich

základných práv a slobôd a len za podmienok ustanovených a zákonom." (II. ÚS

94/95). Ústavný súd napokon vyslovil aj to, že " obsahuje

ustanovenia, ktoré implikovane zahŕňajú zámer ústavodarcu zaručiť zvýšenú ochranu zvlášť

dôležitým spoločenským vzťahom." ( ). Tento zámer ústavodarcu sa prejavuje

najmä v zárukách, ktorými sa zabezpečujú základné práva a slobody.

Podľa : "Medze základných práv a slobôd možno upraviť za

podmienok ustanovených touto len zákonom."

tým zaručuje zvýšenú ochranu základných práv a slobôd ustanovených v

Druhej hlave. Práva a slobody zaručené podľa sa chránia pozitívnym záväzkom

Slovenskej republiky. Základné práva a slobody podľa nemôžu byť

predmetom referenda. Orgány výkonnej moci nesmú svojimi všeobecne záväznými

právnymi predpismi obmedziť základné práva a slobody určením povinností, ani akokoľvek

inak. Obec je právnickou osobou, ktorej nedovoľuje obmedziť základné práva a

slobody. Ak orgán územnej samosprávy všeobecne záväzným nariadením ustanoví

podmienky obmedzujúce základné práva a slobody, nekoná iba nad rámec úpravy podľa

, ale zároveň uplatní svoju normotvornú právomoc spôsobom, ktorý nie je v

súlade s a 3 , lebo svojím všeobecne záväzným nariadením upraví

otázky, ktoré dovoľuje regulovať jedine zákonom. K odňatiu základného práva alebo

slobody v rozsahu obmedzenia ustanoveného vo všeobecne záväznom nariadení orgánu

územnej samosprávy v takom prípade dôjde aj v nesúlade s druhá veta .

Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy opatrením

označeným v návrhu obmedzilo základné ľudské právo zaručené podľa

spôsobom, ktorý nie je v súlade s . Obec uplatní svoju normotvornú

právomoc podľa len vtedy, keď vydá také všeobecne záväzné nariadenie, ktoré

je v súlade s každým relevantným ustanovením . Preto Mestské zastupiteľstvo

hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy prijatím časti všeobecne záväzného

nariadenia označenej v návrhu konalo v nesúlade s . V nadväznosti na to nie

je §10 ods. 1 písm. f) a g) všeobecne záväzného nariadenia v znení neskorších

predpisov v súlade s čl. 20 ods. 1, v spojení s čl. 12 ods. 1 druhou vetou a s čl. 13 ods. 2

a 3 .

Navrhovateľ namietol aj nesúlad všeobecne záväzného nariadenia s .

Podľa čl. 67: "Vo veciach územnej samosprávy rozhoduje obec samostatne; povinnosti a

obmedzenia jej možno ukladať len zákonom. Územná samospráva sa uskutočňuje na

zhromaždeniach obyvateľov obce, miestnym referendom alebo prostredníctvom orgánov

obce." Podľa sa zaručuje, že štát nemôže zasiahnuť do činnosti obce vo

veciach samosprávy vo väčšej miere, než ustanovuje . Citované ustanovenie nesúvisí

s normotvornou činnosťou orgánu územnej samosprávy. Preto v tomto prípade

navrhovateľ neopodstatnene namietol nesúlad všeobecne záväzného nariadenia s čl. 67

.

Podľa , ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi

právnymi predpismi uvedenými v čl. 125 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy účinnosť.

Orgány, ktoré tieto predpisy vydali, sú do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia

ústavného súdu povinné ich uviesť do súladu s , ústavnými zákonmi, a ak ide o

predpisy uvedené v čl. 125 písm. c), aj s inými zákonmi. Ak tak neurobia, také predpisy, ich

časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa : "Rozhodnutia ústavného súdu vydané podľa ods. 1 a

vyhlasujú spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov."

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať pravný prostriedok.

V Košiciach 26. marca 1997