Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 37/99

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana

Čiča a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr. Ľubomíra

Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej,

JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na

verejnom zasadnutí 25. mája 1999 prerokoval návrh skupiny 34 poslancov Národnej

rady Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom JUDr. Ladislavom Oroszom, CSc.,

vo veci súladu ustanovenia § 35 ods. 1 v spojení s ustanovením § 36 ods. 2 písm. p)

a s ustanovením o liekoch a zdravotníckych

pomôckach, o zmene o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o reklame v znení zákona

č. s v spojení s a 4, a 4 a

a 25. mája 1999 takto

rozhodol:

Ustanovenie § 35 ods. 1 v spojení s ustanovením § 36 ods. 2 písm. p)

a s ustanovením o liekoch a zdravotníckych

pomôckach, o zmene o živnostenskom podnikaní

2

(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o reklame v znení zákona

č. n i e j e v súlade s a 2 v spojení s a 4,

s druhou vetou a ods. 4 v spojení s a 4 a s

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.) Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol dňa 17. februára 1999 doručený

návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania

podľa ) o súlade v spojení

s a o liekoch

a zdravotníckych pomôckach, o zmene o živnostenskom

podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení

o reklame s v spojení s

ods. 3 a 4, a 4 a .

Podľa názoru skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej

len „skupina poslancov“) ustanovenia § 35 ods. 1 citovaného zákona v spojení

s ustanoveniami § 36 ods. 2 písm. p) a § 70 ods. 1 citovaného zákona nie sú v súlade

s ustanoveniami v spojení s a 4 ,

a 4 a (ďalej len „“). Citovaný

zákon nadobudol účinnosť dňom 1. júna 1998.

Podľa ustanovenia § 35 ods. 1 citovaného zákona: „Lekárenskú starostlivosť vo

verejnej lekárni a v pobočke verejnej lekárne môže poskytovať len fyzická osoba na

základe povolenia krajského úradu, ak spĺňa podmienky uvedené v § 3 a 6 a preukáže

odbornú spôsobilosť diplomom o skončení vysokoškolského štúdia v študijnom

odbore farmácia a diplomom o špecializácii v odbore lekárenstvo.“

3

Podľa ustanovenia § 36 ods. 2 písm. p) citovaného zákona: „Držiteľ povolenia

na poskytovanie lekárenskej starostlivosti je povinný zastaviť poskytovanie

lekárenskej starostlivosti, ak prestane spĺňať podmienky uvedené v § 3 ods. 3 a v § 6

ods. 1.“

Podľa ustanovenia § 70 ods. 1 citovaného zákona: „Povolenie na poskytovanie

lekárenskej starostlivosti vo verejných lekárňach, na výrobu liekov a na

veľkodistribúciu liekov a zdravotníckych pomôcok, ktoré boli vydané podľa

doterajších predpisov, zostávajú v platnosti, ak do 12 mesiacov od nadobudnutia

účinnosti tohto zákona držiteľ povolenia preukáže splnenie podmienok na vydanie

povolenia ustanovených týmto zákonom; ak držiteľ povolenia v určenej lehote

uvedené podmienky nesplní, povolenie stráca platnosť.“

Z uvedeného vyplýva, že právnické osoby, ktoré boli držiteľmi povolenia na

poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejných lekárňach, nebudú môcť splniť

podmienku uvedenú v ustanovení § 35 ods. 1 citovaného zákona, a teda budú povinní

zastaviť poskytovanie lekárenskej starostlivosti. Podľa dostupných údajov sa to bude

dotýkať cca 600 lekární.

Podľa ustanovenia § 3 ods. 4 citovaného zákona právnická osoba môže

zaobchádzať s liekmi a zdravotníckymi pomôckami, ak si ustanoví najmenej jedného

odborného zástupcu. Touto podmienkou sa dostatočne garantuje odborný výkon

lekárenskej starostlivosti aj u právnických osôb, ktoré sú držiteľmi povolenia na

poskytovanie lekárenskej starostlivosti.

Podľa názoru navrhovateľov sa napadnutými ustanoveniami citovaného zákona

diskriminujú právnické osoby, ktoré doposiaľ poskytovali lekárenskú starostlivosť, na

úkor fyzických osôb poskytujúcich lekárenskú starostlivosť, t.j. zákonné obmedzenia

základných práv a slobôd (v tomto prípade práva podnikať) neplatia rovnako pre

všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, čo je v rozpore s čl. 13 ods. 3

.

4

Ak malo byť podstatou a zmyslom ustanovení citovaného zákona zvýšenie

a garancia odbornej úrovne poskytovania lekárenskej starostlivosti, považujú

navrhovatelia za dostatočné uvedenie podmienky obsiahnutej v § 3 ods. 4 citovaného

zákona, t.j. že si právnická osoba poskytujúca lekárenskú starostlivosť ustanoví, resp.

už má ustanoveného najmenej jedného odborného zástupcu.

Napadnutými ustanoveniami citovaného zákona sa obmedzuje právo podnikať

v oblasti poskytovania lekárenskej starostlivosti v rozpore s ich podstatou, zmyslom

a ustanoveným cieľom, čo je v rozpore s .

Podľa názoru navrhovateľov poskytovanie lekárenskej starostlivosti

právnickými osobami, ktoré sú držiteľmi povolenia, je svojou podstatou späté

s výkonom vlastníckeho práva.

K prevádzkovaniu lekární si totiž tieto právnické osoby museli nevyhnutne

zaobstarať nehnuteľné a hnuteľné veci, ktoré bezprostredne alebo aspoň nepriamo

súvisia so zabezpečením riadneho chodu lekární.

V tejto súvislosti vynaložili prevádzkovatelia lekární nemalé finančné

prostriedky a tieto materiálne podmienky na výkon lekárenskej starostlivosti si museli

nesporne zaobstarať aj fyzické osoby, ktoré sú prevádzkovateľmi lekární.

Ak sú právnické osoby, ktoré doposiaľ poskytovali lekárenskú starostlivosť,

podľa napadnutých ustanovení citovaného zákona nútené zastaviť poskytovanie

lekárenskej starostlivosti, je zrejmé, že ich vlastnícke právo k nehnuteľným

a hnuteľným veciam, ktoré súvisia so zabezpečením riadneho chodu lekární,

v porovnaní s vlastníckym právom k nehnuteľným a hnuteľným veciam súvisiacim so

zabezpečovaním riadneho chodu lekární fyzických osôb poskytujúcich lekárenskú

starostlivosť nemá rovnaký zákonný obsah a ochranu, čo je v rozpore s čl. 20 ods. 1

.

5

Napadnutými ustanoveniami citovaného zákona dochádza u právnických osôb

poskytujúcich doposiaľ lekárenskú starostlivosť k nútenému obmedzeniu vlastníckeho

práva k nehnuteľným a hnuteľným veciam, ktoré súvisia so zabezpečením riadneho

chodu lekární.

Nútené obmedzenie vlastníckeho práva k týmto veciam spočíva v tom, že

nebudú môcť byť použité na účel, pre ktorý boli zakúpené. Na základe analýzy

citovaného zákona podľa názoru navrhovateľov nie je možné dospieť k záveru, že toto

obmedzenie vlastníckeho práva je vykonané v nevyhnutnej miere a vo verejnom

záujme, čo je v rozpore s .

Podľa príslušných ustanovení napadnutého zákona budú totiž právnické osoby,

ktoré doposiaľ poskytovali lekárenskú starostlivosť, nútené zastaviť lekárenskú

činnosť a nehnuteľné a hnuteľné veci, ktoré si zaobstarali v záujme zabezpečenia

riadneho chodu lekární, sa pre nich stanú zbytočnými.

Verejný záujem na takomto obmedzení vlastníckeho práva k uvedeným veciam

v zákone nie je priamo vyjadrený a podľa názoru navrhovateľov ho z citovaného

zákona nie je možné odvodiť ani nepriamo aj vzhľadom na argumenty uvedené vyššie.

Podľa navrhovateľov k základným princípom právneho štátu nesporne patrí aj

princíp právnej istoty, ktorý okrem iného spočíva aj v záruke, že zákonodarca nebude

pristupovať k retroaktívnym právnym úpravám, na základe ktorých nebudú fyzickým

a právnickým osobám odňaté práva, ktoré nadobudli v dobrej viere a v súlade

s platnými právnymi predpismi.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že právnickým osobám, ktoré doposiaľ

poskytovali lekárenskú starostlivosť, bude v dôsledku aplikácie napadnutých

ustanovení citovaného zákona od 1. júna 1999 fakticky i právne odňaté právo

poskytovať lekárenskú starostlivosť vzhľadom na to, že nebudú v stave splniť novú

6

podmienku uvedenú v § 35 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorej môže lekárenskú

starostlivosť poskytovať len fyzická osoba.

Táto skutočnosť podľa názoru navrhovateľov je v rozpore s princípom právnej

istoty, a teda aj v rozpore s .

Na základe vyššie uvedených skutočností skupina poslancov navrhla vyniesť

tento nález: „Ustanovenia § 35 ods. 1, § 36 ods. 2 písm. p) a § 70 ods. 1 zákona

č. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, o zmene

Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov

a o zmene a doplnení

o reklame nie sú v súlade s článkami 35 ods. 1 v spojení s a 4 ,

a 4 a .“

Vzhľadom na dikciu § 70 ods. 1 citovaného zákona považovala skupina

poslancov tento návrh za naliehavý.

Skupinu poslancov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky zastupoval

poslanec JUDr. Ladislav Orosz, CSc.

Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa

11. marca 1999 prijalo návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podaný

skupinou 34 poslancov na ďalšie konanie.

2.) Predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky listom zo dňa 11. marca

1999 v zmysle ustanovenia o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona

č. vyžiadal stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky ako

účastníka konania z dôvodu, že je orgánom, ktorý vydal všeobecne záväzný predpis.

7

Listom zo dňa 13. mája 1999 predseda Národnej rady Slovenskej republiky

Jozef Migaš oznámil, že Národná rada Slovenskej republiky k predmetným zákonom

prijala stanovisko hlasovaním o ich schválení. Ďalšie osobitné stanovisko

k uvedenému návrhu Národná rada Slovenskej republiky nezaujíma. Vzhľadom na

vyššie uvedené netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci a neurčuje ani

zástupcu Národnej rady Slovenskej republiky pre toto konanie.

Na ústnom pojednávaní pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky sa zástupca

Národnej rady Slovenskej republiky nezúčastnil.

3.) Zástupca skupiny poslancov JUDr. Ladislav Orosz, CSc., upresnil na

ústnom zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky dôvody návrhu.

Zdôraznil, že verejný záujem na obmedzení základných práv a slobôd v čase prijatia

citovaného zákona nebol daný. Poukázal na ustanovenie § 36 ods. 1 citovaného

zákona, podľa ktorého držiteľ povolenia je povinný viesť verejnú lekáreň osobne.

Upozornil, že zámer predkladateľa zákona sa nestotožňoval s prijatou právnou

normou, pretože aj dôvodová správa k zákonu obsahovala návrh, aby v záujme právnej

istoty bol zachovaný doterajší stav prevádzkovateľov lekární. V tejto súvislosti

upozornil, že podľa ustanovenia § 2 ods. 2 citovaného zákona zaobchádzanie s liekmi

a zdravotníckymi pomôckami zahŕňa nielen prevádzkovanie lekární, ale aj výrobu

liekov a veľkodistribúciu liekov a zdravotníckych pomôcok. Tieto činnosti ale

posudzovaný zákon umožňuje vykonávať nielen fyzickým, ale aj právnickým osobám.

Práve túto skutočnosť považuje skupina poslancov za narušenie princípu právnej istoty

a obmedzenie základných práv a slobôd, ktoré sú vyjadrené v a 4

Slovenskej republiky. V tejto súvislosti právny zástupca pripomenul, že do siete

lekární patria popri verejných lekárňach aj nemocničné lekárne, kde je držiteľom

povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti právnická osoba sui generis.

V týchto lekárňach v zmysle posudzovaného zákona naďalej môže byť majiteľom aj

právnická osoba. V nemocničných lekárňach teda zostal zachovaný rovnaký právny

režim, aký bol vo verejných lekárňach do prijatia

8

Podľa názoru zástupcu skupiny poslancov odňatím licencie sa účelovo

zaobstaraný majetok, resp. jeho podstatná časť stáva neupotrebiteľnou. Časť lekárne je

účelovo viazaná na výkon lekárenskej činnosti, ide najmä o technické zariadenia, ale aj

zásoby liekov, software, chemikálie a iné. Ide o veci, ktoré je možné odpredať len

úzkemu okruhu záujemcov – lekárnikom.

4.) Ústavnému súdu predložili svoje stanovisko Slovenská lekárenská komora,

Štátny ústav pre kontrolu liečiv, Asociácia distribútorov liekov a zdravotných

pomôcok v Slovenskej republike, Asociácia farmaceutických výrobcov Slovenskej

republiky, Taliansko-Slovenská obchodná komora, Spišská katolícka charita, firma

Pharmedia, spol. s r.o., Košice, Grémium majiteľov lekární, odborní pracovníci lekární

vo vlastníctve právnických osôb, Únia živnostníkov,

podnikateľov a roľníkov, Ústav zdravotníckych informácií a štatistiky,

Protimonopolný úrad a Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. Predložené

stanoviská tak umožnili ústavnému súdu širší pohľad na realizačnú stránku právneho

problému v praxi.

II.

1.) Ústavný súd pokladá v tejto časti nálezu za potrebné, pre posúdenie právnej

problematiky zdravotnej starostlivosti a v rámci nej lekárenskej starostlivosti, začať

genézou právnych noriem, ktoré túto oblasť regulovali a regulujú.

Oblasť zdravotnej starostlivosti v čase neslobody bola upravená zákonom

č. o starostlivosti o zdravie ľudu.

Transformáciu tejto časti právneho poriadku započal zákon Slovenskej národnej

rady č. o zmenách v pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky

v sociálnom zabezpečení a o zmenách niektorých ďalších predpisov.

9

, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré predpisy v oblasti

zdravotníctva, novelizoval niektoré ustanovenia zákona o starostlivosti o zdravie ľudu

a zaviedol celkom nový právny režim zdravotníckych zariadení. V ustanovení § 11

ods. 4 citovaného zákona sa uvádza: „Zdravotnícke služby možno poskytovať aj

v neštátnych zdravotníckych zariadeniach (§ 77a). Podmienky poskytovania

zdravotníckych služieb v neštátnych zdravotníckych zariadeniach a iných štátnych

zdravotníckych zariadeniach ustanoví osobitný zákon.“

Podľa ustanovenia „zariadeniami liečebno-

preventívnej starostlivosti sú: a) obvodné zdravotnícke zariadenia,

b) polikliniky,

c) nemocnice,

d) nemocnice s poliklinikou,

e) odborné liečebné ,

f) zariadenia lekárenskej služby,

g) osobitné detské zariadenia“.

Podľa ustanovenia § 77a ods. 1 citovaného zákona: „Liečebno-preventívna

starostlivosť sa môže poskytovať aj v neštátnych zdravotníckych zariadeniach,

ktorými sú najmä charitatívne zdravotnícke zariadenia, cirkevné zdravotnícke

zariadenia, súkromné zdravotnícke zariadenia a iné zdravotnícke zariadenia a v iných

štátnych a zdravotníckych zariadeniach, ktorými sú najmä univerzitné a fakultné

zdravotnícke zariadenia.“

Podľa ustanovenia § 77a ods. 2 citovaného zákona: „Do vydania osobitného

zákona podľa § 11 ods. 4 môžu neštátne zdravotnícke zariadenia uvedené v odseku 1

poskytovať liečebno-preventívnu starostlivosť na základe povolenia ministerstva

zdravotníctva a za podmienok ním určených.“

10

Na základe tohto zákonného splnomocnenia Ministerstvo zdravotníctva

Slovenskej republiky vydalo Zásady poskytovania zdravotníckej starostlivosti

v neštátnych zdravotníckych zariadeniach (ďalej len „Zásady“).

Podľa čl. 1 Zásad: „Poskytovanie zdravotníckej starostlivosti podľa týchto

zásad nesmie obmedziť rozsah a dostupnosť bezplatných zdravotníckych služieb

poskytovaných zariadeniami štátnej zdravotníckej správy. Neštátnymi zdravotníckymi

zariadeniami sú najmä charitatívne zdravotnícke zariadenia, cirkevné zdravotnícke

zariadenia, súkromné zdravotnícke zariadenia a iné zdravotnícke zariadenia.

Zdravotnícku starostlivosť v neštátnych zdravotníckych zariadeniach sú oprávnení na

základe povolenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky poskytovať

v rozsahu a spôsobom zodpovedajúcim odbornej spôsobilosti lekári, farmaceuti,

klinickí psychológovia, ďalší zdravotnícki pracovníci s iným vysokoškolským

vzdelaním, strední a nižší zdravotnícki pracovníci. V neštátnych zdravotníckych

zariadeniach sa môže poskytovať iba taká zdravotnícka starostlivosť, na ktorú je

zariadenie personálne a vecne vybavené a spĺňa zdravotno-hygienické požiadavky na

prevádzku“.

Podľa čl. 2 Zásad: „Prevádzkovať neštátne zdravotnícke zariadenia môžu

fyzické alebo právnické osoby na základe vydaného povolenia v súlade s týmito

Zásadami.“

Z hľadiska posúdenia právnej sily uvádzané Zásady nie sú všeobecne záväznou

normou, ale len internou reguláciou spoločenských vzťahov v tejto oblasti. Ústavný

súd pokladá za dôležité sa o ich existencii zmieniť, keďže na ich základe ministerstvo

zdravotníctva vydávalo aj dnes platné licencie, ktoré oprávňovali subjekty

k vykonávaniu lekárenských služieb. Aj keď ich právna forma je napriek zákonnému

zmocneniu diskutabilná, prostredníctvom nich došlo k nastoleniu a ovplyvneniu

právneho stavu do jeho dnešnej podoby. Zásady nie sú prameňom práva. Sú interným

dokumentom Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, na základe ktorého

došlo k úprave ešte dnes platných právnych vzťahov.

11

Podľa ustanovenia § 74 ods. 1 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o zdravotnej starostlivosti: „Ministerstvo zdravotníctva ako

ústredný orgán štátnej správy na úseku zdravotníctva v rámci svojej pôsobnosti

odborne usmerňuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti.“

V intenciách tohto zákonného zmocnenia vydalo Ministerstvo zdravotníctva

Slovenskej republiky Metodický pokyn č. 11 o postupe pri zriaďovaní

a prevádzkovaní verejných lekární. Túto formu právnej úpravy štatutového postavenia

lekární, určenia postupu pri ich zriaďovaní a prevádzkovaní možno považovať za

neštandardnú. Napriek tomu je potrebné citovať z tohto dokumentu s cieľom vyjasniť

právne postavenie verejných lekární v systéme zdravotnej starostlivosti vychádzajúcej

z práva zakotveného v .

Verejné lekárne podľa Metodického pokynu č. 11 Ministerstva zdravotníctva

Slovenskej republiky zabezpečujú zásobovanie obyvateľstva liečivami,

zdravotníckymi pomôckami a zdravotníckymi potrebami. Lekárne môžu prevádzkovať

fyzické a právnické osoby, ktoré splnili podmienky ustanovené

Z. z. o zdravotnej starostlivosti a ktorým okresný úrad príslušný podľa sídla neštátnej

lekárne vydal svojím rozhodnutím povolenie na poskytovanie lekárenskej

starostlivosti.

V súlade s týmto pokynom žiadateľ o vydanie povolenia na poskytovanie

lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekárni okrem iného musí určiť vedúceho

pracovníka zodpovedného za poskytovanie lekárenskej starostlivosti. Zodpovedný

vedúci pracovník a jeho zástupca musí mať kvalifikačnú atestáciu prvého stupňa

lekárenstva.

V ďalšej časti upravuje metodický pokyn obsahové náležitosti žiadosti

o povolenie a predpisuje podmienky, ktoré musí spĺňať žiadateľ o vydanie licencie.

Tieto podmienky sa vzťahujú rovnako na právnické a fyzické osoby, ktoré sa

12

uchádzajú o vydanie povolenia. K žiadosti sa vyjadruje príslušná regionálna komora

Slovenskej lekárnickej komory.

Dňa 1. januára 1995 nadobudol účinnosť o zdravotnej

starostlivosti. Ústavný súd cituje najdôležitejšie ustanovenia, na základe ktorých

analyzoval právny skutkový stav vo veci. Ustanovenie § 2 citovaného zákona upravuje

„Zdravotnú starostlivosť.

(1) Zdravotná starostlivosť je starostlivosť o ochranu, zachovanie a navrátenie zdravia

ľudí. Poskytuje sa v zdraví aj v chorobe, v materstve a pri iných stavoch

vyžadujúcich zdravotnú pomoc.

(2) Zdravotná starostlivosť zahŕňa všetku ambulantnú aj ústavnú starostlivosť vrátane

kúpeľnej starostlivosti, závodnej preventívnej starostlivosti, lekárenskej

starostlivosti a lekárskej posudkovej činnosti vykonávanej ošetrujúcim lekárom.“

Podľa ustanovenia § 4 zákona o zdravotnej starostlivosti každý má právo na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti vrátane liečiv, zdravotníckych pomôcok

a zdravotníckych potrieb.

Ustanovenie § 22 citovaného zákona upravuje poskytovanie liečiv,

zdravotníckych pomôcok a zdravotníckych potrieb. Podľa tohto ustanovenia: „Ak

chorému neboli poskytnuté potrebné liečivá, zdravotnícke pomôcky a zdravotnícke

potreby priamo pri výkone zdravotnej starostlivosti, vydá mu ich na lekársky predpis

lekáreň alebo iné zariadenie na to určené. Obstarávanie, uchovávanie, kontrolu,

prípravu, výdaj a predaj liečiv, zdravotníckych pomôcok a zdravotníckych potrieb

ustanoví osobitný zákon. Lekárenská starostlivosť pre potreby zdravotníckych

zariadení ústavnej starostlivosti je súčasťou činnosti týchto zariadení. Ostatnú

lekárenskú starostlivosť zabezpečujú štátne a neštátne lekárne.“

Podľa ustanovenia § 24 citovaného zákona: „Zdravotníckymi zariadeniami sú:

a) ambulancie,

b) zdravotné strediská,

13

c) špecializované zariadenia ambulantnej starostlivosti,

d) polikliniky,

e) nemocnice a fakultné nemocnice,

f) špecializované zariadenia ústavnej starostlivosti,

g) lekárne, výdajne zdravotníckych pomôcok a zdravotníckych potrieb,

h) zariadenia na výchovu, výučbu a ďalšie vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov

a na prípravu iných odborných pracovníkov na výkon práce v zdravotníctve,

i) kontrolné a referenčné zdravotnícke zariadenia,

j) zdravotnícke vedeckovýskumné a vývojové pracoviská,

k) kúpeľné liečebne.“

Neštátne zdravotnícke zariadenia sú kvalifikované v ustanovení § 28 citovaného

zákona nasledovne: „Neštátnym zdravotníckym zariadením sa rozumie také

zdravotnícke zariadenie, ktorého prevádzkovateľom nie je štát. Takéto zariadenie

môže prevádzkovať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má povolenie na

poskytovanie zdravotnej starostlivosti (ďalej len „prevádzkovateľ“). Neštátne

zdravotnícke zariadenie je súčasťou siete zdravotníckych zariadení.“

O povolení k poskytovaniu zdravotnej starostlivosti ustanovuje § 31 ods. 4 a 5

nasledovné podmienky: „Ak je prevádzkovateľom neštátneho zdravotníckeho

zariadenia fyzická osoba, musí mať odbornú spôsobilosť na výkon zdravotníckeho

povolania podľa osobitných predpisov (vyhláška MZ SSR č.

o zdravotníckych pracovníkoch a iných odborných pracovníkoch v zdravotníctve),

musí byť plne spôsobilá na právne úkony a bezúhonná. Za bezúhonného na účely tohto

zákona sa považuje ten, kto nebol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo

za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti v súvislosti s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti.“

„Ak je prevádzkovateľom neštátneho zdravotníckeho zariadenia fyzická osoba

alebo právnická osoba, ktorá nemá odbornú spôsobilosť na výkon zdravotníckeho

14

povolania alebo nespĺňa podmienky ustanovené týmto zákonom, je povinná určiť

a zamestnávať odborného zástupcu, ktorý tieto predpoklady spĺňa.“

Postavenie zdravotníckych a iných odborných pracovníkov je v slovenskom

právnom poriadku upravené len podzákonnou právnou úpravou. Ustanovenie § 4

vyhlášky č. charakterizuje farmaceutov ako osoby, ktoré „vykonávajú

činnosť vyžadujúcu vysokoškolské farmaceutické vzdelanie, zaoberajú sa najmä

prípravou a výrobou liečiv, ich kontrolou, plánovitým zabezpečovaním a

dispenzáciou, sú odbornými poradcami lekárov v oblasti liečiv a vybraných

zdravotníckych potrieb a v oblasti účelnej farmakoterapie, uplatňujú sa na špeciálnych

pracoviskách a v laboratóriách zdravotníckych zariadení a kontrolných a výskumných

ústavoch v zdravotníctve a zúčastňujú sa na zdravotnej výchove obyvateľstva.“

Transformáciou zdravotníctva sa zaoberala na svojom zasadnutí aj vláda

Slovenskej republiky. Uznesenie č. 541 z 15. júla 1997 vlády Slovenskej republiky

dokumentuje verejný záujem na úprave danej právnej problematiky a obsahuje návrh

opatrení na pokračovanie a prehĺbenie procesu ekonomickej a sociálnej transformácie

v tejto oblasti.

Z obsahu citovaného uznesenia vyplýva úloha č. 8. Tá obsahuje imperatív

zastaviť a postupne znížiť počet distributérov liečiv a lekární s termínom 2. polrok

1997.

Posledným zákonom v oblasti transformácie zdravotníctva, ktorý upravuje

problematiku liekov a lekárenskú službu, je z 3. apríla 1998

o liekoch a zdravotníckych pomôckach, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júna 1998

a je predmetom tohto konania podľa ) .

Podľa ustanovenia § 3 tohto zákona fyzické osoby a právnické osoby môžu na

základe povolenia zaobchádzať s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami. Právnická

15

osoba môže zaobchádzať s liekmi a zdravotníckymi pomôckami, ak si ustanoví

najmenej jedného odborného zástupcu.

Podľa ustanovenia § 8 citovaného zákona ministerstvo zdravotníctva rozhoduje

o povoleniach na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami, ak ide

o výrobu liekov, veľkodistribúciu liekov a zdravotníckych pomôcok a poskytovanie

lekárenskej starostlivosti v nemocničných lekárňach. Krajský úrad poskytuje

povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejných lekárňach, v ich

pobočkách a vo výdajniach zdravotníckych pomôcok.

Rozsah lekárenskej starostlivosti upravuje ustanovenie § 34 ods. 2 citovaného

zákona tak, že: „Lekárenská starostlivosť sa v rozsahu ustanovenom týmto zákonom

poskytuje

a) v nemocničných lekárňach,

b) vo verejných lekárňach vrátane ich pobočiek,

c) vo výdajniach zdravotníckych pomôcok,

d) vo verejných lekárňach zriadených ako výučbové základne.“

Nemocničná lekáreň v zmysle ustanovenia § 34 ods. 3 citovaného zákona je

neoddeliteľnou súčasťou zdravotníckeho zariadenia poskytujúceho ústavnú

starostlivosť. Je určená na prípravu a výdaj liekov a zdravotníckych pomôcok

oddeleniam tohto zdravotníckeho zariadenia na základe objednávky.

Verejná lekáreň v zmysle ustanovenia § 34 ods. 4 citovaného zákona poskytuje

lekárenskú starostlivosť verejnosti vrátane individuálnej prípravy liekov.

Ustanovením boli stanovené osobitné podmienky

poskytovania lekárenskej starostlivosti. „Lekárenskú starostlivosť vo verejnej lekárni

a v pobočke verejnej lekárne môže poskytovať len fyzická osoba na základe

povolenia krajského úradu, ak spĺňa podmienky uvedené v § 3 a 6 a preukáže odbornú

16

spôsobilosť diplomom o skončení vysokoškolského štúdia v študijnom odbore

farmácia a diplomom o špecializácii v odbore lekárenstvo.

Naproti tomu lekárenskú starostlivosť v nemocničnej lekárni môže poskytovať

zdravotnícke zariadenie na základe povolenia ministerstva zdravotníctva, ak preukáže,

že zamestnáva odborného zástupcu, ktorý odbornú spôsobilosť preukázal dokladom

o skončení vysokoškolského štúdia v študijnom odbore farmácia a diplomom

o špecializácii a nadstavbovej špecializácii podľa osobitného predpisu.“

Ustanovenie § 36 ods. 2 písm. p) posudzovaného zákona stanovilo povinnosť

zastaviť poskytovanie lekárenskej starostlivosti, ak držiteľ povolenia na poskytovanie

lekárenskej starostlivosti prestane spĺňať podmienky uvedené v § 3 ods. 3 a v § 6

ods. 1 zákona.

Podľa ustanovenia : „Povolenia na poskytovanie

lekárenskej starostlivosti vo verejných lekárňach, na výrobu liekov a na

veľkodistribúciu liekov a zdravotníckych pomôcok, ktoré boli vydané podľa

doterajších predpisov, zostávajú v platnosti, ak do 12 mesiacov od nadobudnutia

účinnosti tohto zákona držiteľ povolenia preukáže splnenie podmienok na vydanie

povolenia ustanovených týmto zákonom; ak držiteľ povolenia v určenej lehote

uvedené podmienky nesplní, povolenie stráca platnosť.“

Posudzovaný zákon po nadobudnutí účinnosti ustanovenia § 70 citovaného

zákona, t.j. 1. júna 1999, týmto stanovil, že fyzické osoby - nefarmaceuti a právnické

osoby vo verejných lekárňach budú povinné podľa ustanovenia § 36 ods. 2 písm. p)

zastaviť poskytovanie lekárenskej starostlivosti z dôvodu, že prestanú spĺňať

podmienky uvedené v § 3 ods. 3 a v § 6 ods. 1 citovaného zákona.

V tejto nadväznosti ustanovenie § 3 ods. 3 citovaného zákona umožňuje, ak

ďalej nie je ustanovené inak, fyzickej osobe zaobchádzať s liekmi a so zdravotníckymi

pomôckami, ak dosiahla vek 18 rokov, je spôsobilá na právne úkony, bezúhonná,

17

odborne spôsobilá a zdravotne spôsobilá. Fyzická osoba, ktorá nemá odbornú

spôsobilosť, môže zaobchádzať s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami, ak si

ustanoví najmenej jednu kvalifikovanú osobu zodpovednú za vykonávanie odborných

činností povoleného druhu a rozsahu zaobchádzania s liekmi a so zdravotníckymi

pomôckami (ďalej len „odborný zástupca“) s výnimkou poskytovania lekárenskej

starostlivosti vo verejnej lekárni.

Posudzovanou zákonnou úpravou zákonodarca upravil na základe ustanovenia

§ 3 ods. 3 citovaného zákona odbornú spôsobilosť na nakladanie s liekmi

diferencovane pre všetky zákonom vymenované činnosti, zvlášť pre verejné lekárne.

Zákon stanovil osobitné podmienky poskytovania lekárenskej starostlivosti vo

verejných lekárňach ustanovením § 35 ods. 1 citovaného zákona. Nesplnenie týchto

podmienok má za následok zastavenie poskytovania lekárenskej starostlivosti

v zmysle ustanovenia § 36 ods. 2 písm. p) citovaného zákona.

V priebehu konania o súlade s uvedenými článkami

Národná rada Slovenskej republiky prijala zákonnú

úpravu, , ktorého cieľom je prechodne riešiť stav poskytovania

lekárenskej starostlivosti vo verejných lekárňach. Na základe tejto právnej úpravy sa

ustanovenie § 70 posudzovaného zákona upravuje tak, že držitelia povolení môžu

v lehote do 14 mesiacov preukázať splnenie podmienok zákona bez sankcie straty

platnosti nadobudnutého povolenia na prevádzkovanie verejnej lekárne.

V rámci Európskej únie v oblasti farmácie platia: direktíva Rady (85/432/EEC)

zo 16. septembra 1985 o koordinácii nariadení zakotvených zákonom, predpisom

alebo správnym aktom ohľadne určitých aktivít v oblasti farmaceutiky a direktíva

Rady (85/433/EEC) zo 16. septembra 1985 týkajúce sa vzájomného uznávania

diplomov, certifikátov a iných úradných dokumentov o kvalifikácii vo farmaceutike,

zahŕňajúce opatrenia na podporu efektívneho výkonu práva podnikania týkajúceho sa

určitých aktivít v oblasti farmaceutiky.

18

Smernice sa týkajú prípravy farmaceutov, vzájomného uznávania diplomov,

slobodného výkonu povolania v členských štátoch. Stanovujú, aké diplomy

a certifikáty sa uznávajú v jednotlivých členských krajinách. Pojednávajú

o predpokladoch k vydaniu povolenia na výkon povolania. Neupravujú však otázky

vlastníckych vzťahov v lekárňach ani pre fyzické či právnické osoby.

Biela kniha Komisie Európskych spoločenstiev, ktorá sa dotýka prípravy

asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integráciu do vnútorného trhu

únie, v časti: „medicínske výrobky pre humánne použitie“ v petite legislatívy v prvej

a druhej etape (str. 45-50) tiež neobsahuje opatrenia, ktoré by smerovali k úprave

vlastníckych vzťahov v lekárenskej starostlivosti.

Z obsahu noriem Európskej únie v oblasti farmácie a medicínskych výrobkov

pre humánne použitie vyplýva, že verejný záujem na novej právnej úprave postavenia

verejných lekární nemožno zdôvodniť ani približovaním vnútroštátnej právnej úpravy

k právu Európskej únie. Z legislatívy Európskej únie vyplýva, že táto smeruje

k voľnému pohybu pracovníkov, k unifikácii právneho postavenia farmaceutov

týkajúcej sa ich registrácie, vydávania licencií a podobne. Z preskúmaných smerníc

preto nevychádza potreba upravovať vlastníctvo fyzických alebo právnických osôb vo

vzťahu k verejným lekárňam.

2a.) Namietnutý nesúlad ustanovenia § 35 ods. 1, ustanovenia § 36 ods. 2 písm. p)

a ustanovenia s

v spojení s a 4

Podľa (ďalej len „“): „Každý

má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.“

19

Podľa : „Zákonné obmedzenia ústavných práv a slobôd

musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“

Podľa : „Pri obmedzovaní ústavných práv a slobôd sa musí

dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený

cieľ.“

Podľa : „Domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú.“

Navrhovateľ podľa názoru ústavného súdu správne považuje za neústavnú

a v rozpore s citovanými ustanoveniami skutočnosť, že

v zmysle ustanovenia lekárenskú starostlivosť vo

verejných lekárňach môže poskytovať na základe povolenia krajského úradu len

fyzická osoba.

V tejto súvislosti tiež správne považuje za neústavné ustanovenie § 70 ods. 1

posudzovaného zákona a ustanovenie § 36 ods. 2 písm. p) citovaného zákona, podľa

ktorého držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti, ktorý nebude

fyzickou osobou (farmaceut, právnické osoby, ako aj fyzické osoby nefarmaceuti

nebudú môcť splniť podmienky citovaného zákona), bude povinný zastaviť

poskytovanie lekárenskej starostlivosti v lehote do 12 mesiacov (t.j. do 31. mája

1999).

Za uvádzaných okolností sa napadnutými ustanoveniami posudzovaného

zákona diskriminujú právnické osoby - podnikatelia, ktorí doposiaľ boli oprávnení

poskytovať lekárenskú starostlivosť, na úkor fyzických osôb poskytujúcich lekárenskú

starostlivosť. Teda zákonné obmedzenia základných práv a slobôd, konkrétne sa

viažuce k právu podnikať zaručené , neplatia rovnako pre všetky

prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, čo je v nesúlade s .

20

Článok 35 ods. 2 nevymedzuje rozdiel medzi podmienkami

a obmedzeniami, konštatuje len, že zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia

výkonu určitých povolaní alebo činností. v a 4 ustanovuje

okolnosti, za ktorých možno základné práva a slobody zákonom obmedziť,

a konštatuje, že sa pri tom musí prihliadať, na aký cieľ sa môžu obmedzenia použiť.

Nijaké ustanovenie však neupravuje okolnosti, zameranie ani cieľ podmienok,

za ktorých možno základné právo alebo slobodu a konkrétne slobodu podnikania

vykonávať.

Judikatúra ústavného súdu je v oblasti základných práv, ako aj práva podnikať

rozsiahla. Ústavný súd v uznesení sp. zn. (uverejnenom pod č. 4/93

Zbierky nálezov a uznesení) posudzoval požiadavku predložiť lustračné osvedčenie

ako podmienku, nie ako obmedzenie. Za obmedzenie základných práv a slobôd

nemožno považovať napr. rozdelenie živností na voľné, viazané a koncesované, ani

určenie predpokladov na ich vykonávanie, ani požiadavku mať povolenie vo forme

živnostenského listu. Živnostenský zákon rovnako ako osobitné zákony upravujúce

výkon tzv. slobodných povolaní neobmedzuje základné práva a slobody, ale upravuje

podmienky, za ktorých možno určitú činnosť vykonávať.

Ústavný súd už vyslovil vo veci (uverejnenej pod č. 12/98 Zbierky

nálezov a uznesení) právny názor, že „právo podnikať je ústavnou zárukou slobody

výkonu hospodárskej činnosti. Základom trhového hospodárstva a s ním spätej

hospodárskej súťaže je voľnosť vstupu na trh a rovnosť pravidiel správania sa na trhu

pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže. Vstup na trh je súčasťou

zaručeného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, pretože v trhovom

hospodárstve je podstatné uplatnenie práva podľa Slovenskej

republiky na trhu.“

Vo veci (uverejnenej pod č. 2/97 Zbierky nálezov a uznesení)

ústavný súd v súvislosti s právom podnikať uviedol, že právo podnikať je ústavnou

21

zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa zváženia. Toto právo je priznané

každej osobe. Prostredníctvom práva na podnikanie sa zaručuje možnosť vykonávať

hospodársku činnosť tam, kde existuje ekonomická konkurencia, ako aj tam, kde

ekonomická konkurencia neexistuje. Súčasťou tejto poskytnutej záruky nie je ochrana

podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti.

O otázke práva podnikať ústavný súd vo veci (uverejnenej

v Zbierke , čiastka 76) doplnil svoj

názor tak, že uviedol: „Súčasťou takto poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa

pred vstupom konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ

bude mať úspech vo svojej činnosti.

Ústavný súd vo veci (uverejnenej pod č. 5/98 Zbierky nálezov

a uznesení a v Zbierke , čiastka 84)

uviedol, že pre vymedzenie práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť je

dôležitá otázka vzájomných účinkov a vo vzťahu k

ods. 1 .

Už v jednom zo svojich prvých rozhodnutí ústavný súd vo veci

(uverejnenej pod č. 4/1994 Zbierky nálezov a uznesení) vyslovil názor, že „podľa

článku 13 ods. 3 a podľa článku 4 ods. 3 Listiny

základných práv a slobôd zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť

rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“

Ústavný súd s poukazom na vyššie citovanú judikatúru neakceptoval

argumentáciu, že posudzovanou právnou úpravou sa sledoval cieľ - zvýšiť garanciu

odbornej úrovne poskytovania lekárenskej starostlivosti. Na dosiahnutie tohto cieľa

možno považovať za dostatočné splnenie podmienky uvedenej v ustanovení § 3 ods. 4

citovaného zákona, teda že si právnická osoba poskytujúca lekárenskú starostlivosť

ustanoví najmenej jedného odborného zástupcu.

22

Fyzické osoby nefarmaceuti a právnické osoby totiž nadobudli spôsobilosť na

poskytovanie lekárenskej starostlivosti za účinnosti

o zdravotnej starostlivosti pod podmienkou splnenia a rešpektovania ustanovenia § 31

ods. 5 citovaného zákona. Teda v prípade, že nespĺňali odbornú spôsobilosť na výkon

zdravotníckeho povolania, boli obidve skupiny povinné určiť a zamestnávať

odborného zástupcu.

o liekoch a zdravotníckych pomôckach, o zmene

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov, o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o reklame v ustanovení poskytol fyzickým osobám

i právnickým osobám oprávnenie na základe povolenia zaobchádzať s liekmi

a so zdravotníckymi pomôckami.

Citovaný zákon však ustanovením § 8 ods. 1 ustanovil dvojaký právny režim

pre poskytovanie povolenia na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi

pomôckami. Rozhodovanie o povolení na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi

pomôckami v nemocničných lekárňach zveril ministerstvu zdravotníctva, kým

rozhodovanie o povolení na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami

vo verejných lekárňach a v pobočkách verejných lekární zveril krajskému úradu.

Zo znenia ustanovenia § 34 ods. 2 posudzovaného zákona tiež vyplýva, že

lekárenská starostlivosť sa v rozsahu ustanovenom týmto zákonom poskytuje:

a) v nemocničných lekárňach,

b) vo verejných lekárňach vrátane ich pobočiek ...

V ustanovení § 35 citovaného zákona sú právne definované podmienky

poskytovania lekárenskej starostlivosti. Aj tento postup bol bez bližšej špecifikácie

stanovený osobitne pre verejné a pre nemocničné lekárne. Vo verejných lekárňach

a v ich pobočkách môže poskytovať lekárenskú starostlivosť len fyzická osoba na

základe povolenia krajského úradu za predpokladu, že spĺňa odbornú spôsobilosť

23

(ktorú preukáže diplomom o skončení vysokoškolského štúdia v študijnom odbore

farmácia, diplomom o špecializácii v odbore lekárenstvo) a požiadavky uvedené

v ustanovení § 3 a § 6 citovaného zákona (teda má príslušné povolenia na

zaobchádzanie s liekmi a zdravotníckymi pomôckami a je materiálne, priestorovo

a personálne vybavená na požadovaný druh a rozsah činnosti). Lekárenskú

starostlivosť v nemocničnej lekárni podľa ustanovenia § 35 ods. 2 citovaného zákona

môže poskytovať zdravotnícke zariadenie na základe povolenia ministerstva

zdravotníctva, ak preukáže, že zamestnáva odborného zástupcu, ktorý odbornú

spôsobilosť preukázal dokladom o skončení vysokoškolského štúdia v študijnom

odbore farmácia a diplomom o špecializácii a nadstavbovej špecializácii podľa

osobitného predpisu.

Uplynutím doby 12 mesiacov od účinnosti , t.j.

1. júnom 1999, by v zmysle ustanovenia § 70 ods. 1 citovaného zákona stratili

platnosť povolenia, ktoré neboli vydané v súlade s ustanovením § 35 ods. 1 citovaného

zákona, a dotknutí držitelia povolení na poskytovanie lekárenskej starostlivosti by boli

povinní zastaviť poskytovanie lekárenskej starostlivosti tým, že by prestali spĺňať

podmienky uvedené v ustanoveniach § 3 ods. 3 a § 6 ods. 1 citovaného zákona.

Vzhľadom na deň nadobudnutia účinnosti posudzovaného zákona by dňom

1. júna 1999 lekárenskú starostlivosť vo verejných lekárňach mohli vykonávať len

lekárnici - farmaceuti, fyzické osoby za podmienok stanovených ustanovením § 3

a lex specialis č. , ale v nemocničných lekárňach by mohli túto

starostlivosť vykonávať aj právnické osoby v zmysle

Z. z.

Z vyššie uvedeného potom podľa ústavného súdu vyplýva, že na jeden druh

poskytovania zdravotnej starostlivosti občanom by boli zákonom zavedené dva právne

režimy ich prevádzkovania, a to už od doby povoľovania licencií na výkon lekárenskej

starostlivosti.

24

Vo vzťahu k ustanoveniu pôsobí

ustanovenie § 35 ods. 1 tohto zákona zdanlivo ako lex specialis tým, že ustanovuje

osobitné podmienky poskytovania lekárenskej starostlivosti. V skutočnosti sa však táto

úprava týka výlučne fyzických osôb (pre verejné lekárne a ich výdajne), pretože

o právnických osobách (možných vlastníkoch nemocničných lekární) sa zákon v tejto

časti vôbec nezmieňuje.

Bezpochyby možno konštatovať, že všeobecný a prioritný je verejný záujem

daný zdravím občana. Tento záujem je hlavným záujmom pre celú oblasť právnej

úpravy oblasti zdravotníctva. Podľa má každý právo na ochranu zdravia.

Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú

starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Súčasťou takto formulovanej zdravotnej starostlivosti je aj starostlivosť

lekárenská, ktorá zabezpečuje pre občana poskytovanie liekov a iných zdravotníckych

pomôcok. Lekárenská starostlivosť predstavuje pokračovanie v reťazci zdravotnej

starostlivosti a nadväzuje na ďalšie oblasti výkonu tejto starostlivosti.

Podľa ustanovenia § 36 ods. 1 citovaného zákona držiteľ povolenia na

poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekárni je povinný viesť lekáreň

osobne.

Zákonodarca posudzovanou právnou úpravou podľa názoru ústavného súdu

v prípade verejných lekární a ich pobočiek ex lege odoprel možnosť poskytovať

lekárenskú starostlivosť právnickými osobami a fyzickými osobami - nefarmaceutmi,

hoci v nemocničných lekárňach túto možnosť pripustil, čím spôsobil nerovnosť

podmienok nielen pre získanie, ale aj pre výkon tohto druhu zdravotnej starostlivosti

uvedenými subjektmi.

v zaručuje slobodnú voľbu povolania

a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Ústavné

25

právo na slobodnú voľbu povolania zahŕňa nielen slobodný výber, ale aj slobodný

výkon povolania. Ak povolanie možno vykonávať vo viacerých formách a všetky

formy majú určitú spoločenskú vážnosť, slúžia na prospech občana, je voľba formy

alebo prechod od jednej formy k druhej voľbou povolania. Ústavný súd konštatuje, že

posudzovaná právna úprava porušila a 2 a a 4

Slovenskej republiky.

Článok 13 ods. 3 deklaruje zásadu, že zákonné obmedzenia základných

práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené

podmienky. Táto ústavná zásada bola preskúmavaným zákonom porušená.

Podľa domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4, až

42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú.

Podľa zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia

výkonu určitých povolaní alebo činností. tak zaručuje každému právo na

slobodnú voľbu povolania, a to už od štádia prípravy naň, ako aj právo podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Pripúšťa však možnosti zákonom ustanoviť

podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní a činností.

Citovaný neupravil obmedzenia pre všetky skupiny

dotknutých subjektov rovnako, preto nepostupoval v súlade s vyššie uvedeným

ústavným textom. Citovaný zákon bez špecifikácie verejného záujmu zaviedol odlišný

spôsob licencií a prevádzkovania lekárenskej starostlivosti a vlastníctva pre

nemocničné lekárne na rozdiel od lekární verejných.

Právo podnikať sa v súkromnom záujme chráni ako spôsob obživy jednotlivca.

Zároveň sa ním zabezpečuje verejný záujem na rozvoji podnikania ako dôležitého

prvku trhového hospodárstva. Toto právo sa priznáva osobám ako právny prostriedok

rozvoja trhovej ekonomiky zaručenej , podľa ktorého:

26

„Hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky

orientovanej trhovej ekonomiky.“

Slovenská republika právo podnikať a jeho podmienky upravila najmä

o živnostenskom podnikaní

(živnostenský zákon).

Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil právne názory

dotýkajúce sa statusového postavenia právnických osôb.

Ústavný súd vyslovil právny názor, že zaručuje právnickým osobám len

tie práva, ktoré im výslovne priznáva. Právnickým osobám okrem toho poskytuje

nepriamu ochranu cez ústavné princípy a určené povinnosti štátnych orgánov,

ktoré tieto musia plniť aj voči právnickým osobám (nález vo veci

uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení pod č. 5/98).

V ústavnom práve nie je obvyklá úprava, v ktorej sa ústavné práva a slobody

zaručujú aj právnickým osobám. tiež neobsahuje

všeobecné ustanovenia o primeranom zaručení základných práv a slobôd právnickým

osobám. výslovne upravuje niektoré základné práva a slobody aj, či dokonca

len právnickým osobám v čl. 20 ods. 2, čl. 24 ods. 3 a čl. 29 ods. 4. Popri základných

právach, ktoré zaručuje , majú osoby aj ďalšie práva ustanovené zákonom, ktoré

sa nechránia rovnakou intenzitou ako základné práva a slobody. Právnickým osobám

však nemôžu patriť tie základné práva a slobody, ktoré sú svojou podstatou späté

výlučne s ľudskými bytosťami (napr. právo na život podľa alebo právo

na ochranu pred mučením - čl. 16 ods. 2). Nárok právnických osôb na ďalšie práva

zaručené preto treba hodnotiť podľa podstaty namietaného práva.

Ústavný súd k predmetnej problematike zastáva právny názor, že pri

obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a

príslušné obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Slobodu výkonu

27

povolania možno preto obmedziť v tej miere, v akej to rozumná úvaha o všeobecnom

prospechu pripúšťa za účelnú. Ochrana základných práv sa preto obmedzuje na

odmietnutie protiústavných, nadmerne zaťažujúcich úprav. Slobodu voľby povolania

možno obmedziť iba vtedy, ak si to nevyhnutne vyžaduje ochrana osobitne dôležitých

hodnôt. Ak sa do slobody voľby povolania zasahuje, treba stanoviť subjektívne

a objektívne predpoklady tohto zasahovania. Ochrana slobody občana v oblasti zvlášť

dôležitej pre modernú spoločnosť, spočívajúcej na deľbe práce, zaručuje jednotlivcovi

právo vykonávať činnosť, ktorú považuje za vhodnú pre svoje „povolanie“. Cieľom

základného práva je ochrana - hospodársky dôležitej - práce, ktorá je ponímaná ako

„povolanie“, t.j. vo vzťahu k osobnosti človeka, ktorá sa zamestnaním formuje

a zdokonaľuje tým, že sa v ňom jednotlivec venuje činnosti znamenajúcej preňho

životnú úlohu a poslanie a prostredníctvom ktorej prispieva k celospoločenskej

produktivite. Základné právo nadobúda väčší význam pre všetky sociálne vrstvy: práca

ako „povolanie“ má pre všetkých hodnotu, rovnakú vážnosť a dôstojnosť. Zásadne

voľné hospodársko-politické, sociálno-politické a profesionálno-politické posúdenie,

ktoré musí ostať v rukách zákonodarcu, treba spojiť s ochranou slobody, na ktorú

jednotliví občania majú aj vo vzťahu k zákonodarcovi ústavný nárok (Rozhodnutie

Spolkového ústavného súdu /SRN/, tzv. „lekárenský rozsudok“ BVerfGe 7, 377

z 11. júna 1958 /1 BvR 596/56).

Je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že v zmysle každý má právo na

ochranu zdravia, na zdravotnú starostlivosť a zdravotnícke pomôcky za podmienok,

ktoré ustanoví zákon. Zdravie občana je spoločenská hodnota, ktorej ochranu treba

chápať ako prioritu pri úprave spoločenských vzťahov zdravotnej a v nej aj

lekárenskej starostlivosti.

Pri posudzovaní existencie verejného záujmu ústavný súd zohľadnil uznesenie

vlády Slovenskej republiky k problematike poskytovania zdravotnej starostlivosti

a dôvodovú správu k ustanoveniam citovaného zákona. Dôvodová správa uviedla:

„V záujme zblíženia našej legislatívy s legislatívou členských krajín Európskej únie sa

ustanovuje, že prevádzkovať lekárne sú oprávnené len osoby odborne spôsobilé,

28

spĺňajúce taxatívne vymedzené podmienky. Súčasne sa ustanovuje odborná

spôsobilosť žiadateľov o poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo výdajniach

zdravotníckych pomôcok.“

Ústavný súd konštatuje, že takto dokumentovaný verejný záujem sa nezhoduje

s doloženými smernicami Európskej únie ani s tzv. „Bielou knihou“ dotýkajúcou sa

preskúmavanej oblasti. V tomto konaní ústavný súd dospel k záveru, že ak právnická

osoba, ktorá je vlastníkom verejnej lekárne, poskytuje lekárenskú starostlivosť

prostredníctvom „odborného zástupcu“, je daná garancia odbornosti pri poskytovaní

tohto druhu zdravotníckej starostlivosti, a tým je realizovaný aj verejný záujem

v tomto spoločenskom vzťahu.

Na základe uvedenej argumentácie ústavný súd konštatuje nesúlad ustanovenia

§ 35 ods. 1, ustanovenia § 36 ods. 2 písm. p) a ustanovenia § 70 ods. 1 zákona

č. v znení novely s v spojení s a 4

Slovenskej republiky.

2b.) K námietke nesúladu ustanovení § 35 ods. 1, § 36 ods. 2 písm. p) a § 70 ods. 1

s a 4 a

Podľa : „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“

Podľa : „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie

vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na

základe zákona a za primeranú náhradu.“

Podľa : „Hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na

princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Slovenská

republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.

29

Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd: „Každá fyzická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok,

ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.“

Rovnosť zákonného obsahu garantovaná sa vzťahuje na

oprávnenie vlastníka predmetu vlastníctvo držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky

a nakladať s ním.

Pod vlastníckym právom v subjektívnom zmysle chápeme všeobecné, priame

právne panstvo nad vecou, ktoré je vo verejnom alebo súkromnom záujme obmedzené

právnym poriadkom danej spoločnosti. Medzi jednotlivými oprávneniami vlastníka

niet nijakej neprekročiteľnej hranice a ani sa nimi rozsah a obsah vlastníctva

nevyčerpáva.

Výkon vlastníckych práv teda znamená nielen majetok mať (vlastniť), ale s ním

právne relevantným spôsobom nakladať k účelu, na ktorý bol nadobudnutý.

Vlastníctvo je ekonomický pilier právneho štátu.

Ústavný súd k otázke práva vlastniť majetok vyslovil názor vo viacerých

rozhodnutiach. Vo veci (uverejnenej pod č. 11/95 Zbierky nálezov

a uznesení) vyslovil právny názor: „Ustanovenie nie je právnym

základom oprávňujúcim osobu na pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1

sa ale vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade

s platným právnym poriadkom.“

Podľa názoru ústavného súdu doterajším vlastníkom lekární napadnuté

ustanovenia priznávajú rovnako ako iným vlastníkom

oprávnenie predmet vlastníctva držať a nakladať s ním, ale obmedzujú ich oprávnenie

užívať a požívať jeho plody na základe časovej pôsobnosti ustanovenia § 70 ods. 1

30

citovaného zákona, čiže realizovať úžitkovú hodnotu veci, a to vo vzťahu k účelu, pre

ktorý vlastníci lekární predmet vlastníctva nadobudli.

V posudzovanej veci ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 35 ods. 1

v spojení s a ustanovenie

znemožňujú reálnym vlastníkom lekární, aby ich vlastnícke právo užívať vlastníctvo

a požívať jeho plody malo v zmysle rovnaký zákonný obsah

a ochranu ako majetkové práva iných subjektov.

Ústavný súd už predtým vyslovil právny názor: „Podľa sa

vyžaduje „rovnaký zákonný obsah“ vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. To

znamená, že sa neustanovuje iba podmienka rovnosti práv vlastníkov

z hľadiska obsahu ich práv, ale ustanovuje sa aj forma, ktorou sa vytvorí rovnosť

obsahu vlastníckeho práva. Podľa sa vyžaduje „rovnaký zákonný

obsah“, teda taký obsah, ktorý je vymedzený zákonom“ (nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. , s. 37, uverejnený pod č. 2/97 Zbierky

nálezov a uznesení).

Ustanovenie § 70 ods. 1 posudzovaného zákona napriek jednoročnej lehote,

ktorú poskytuje a ktorá je nesplniteľnou podmienkou, zavádza pravú retroaktivitu,

pretože neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi, ktoré vznikli

za platnosti lex prior. Tým toto zákonné obmedzenie tiež vecne nespĺňa podmienky,

ktoré sú uvedené v . Zákonodarca v prípade verejných lekární

a pobočiek verejných lekární právnickým osobám ex lege odopiera možnosť

poskytovania lekárenskej starostlivosti.

Ústavný súd vo veci (uverejnenej pod č. 4/96 Zbierky nálezov

a uznesení) zaujal stanovisko, podľa ktorého

neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva

došlo priamo zákonom, ale iba na základe zákona.

31

Národná rada Slovenskej republiky ako jediný ústavodarný a zákonodarný

orgán Slovenskej republiky nie je v zmysle oprávnená

priamo zákonom vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4

určuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému

obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len na základe zákona. Takým

o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších

predpisov.

K vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva je možné

siahnuť len vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu.

Podľa medzinárodného štandardu zaručeného na báze Dodatkového protokolu

č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd objektom ochrany nie sú

len hmotné statky, ale aj rôzne druhy licencií, ako aj dobrá povesť firmy.

Vo svojej rozhodovacej činnosti aj Európsky súd pre ľudské práva pripustil, že

i licencie môžu byť predmetom držby. Poznamenal však, že štát udeľuje licenciu za

určitých okolností a môže jej udelenie odmietnuť alebo ju odňať, pokiaľ držiteľ neplní

podmienky, za ktorých bola licencia udelená.

K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka

(princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho

je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich

ustanovení.

V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto

konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný právny predpis (jeho noriem),

nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho

predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia (, nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky uverejnený pod č. 3/96 Zbierky nálezov a uznesení).

32

Ústavná norma, podľa ktorej „zákonné obmedzenia ústavných práv a slobôd

musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky,

zaväzuje zákonodarcu na jej rešpektovanie pri prijímaní zákona“.

Ústavný súd už vo veci (uverejnenej pod č. 22/97 Zbierky nálezov

a uznesení) vyslovil názor, že vlastnícke právo nie je formálnym právom, ale práve

naopak, zaručuje možnosti reálneho výkonu so všetkými atribútmi.

Vo veci (uverejnenej pod č. 8/96 Zbierky nálezov a uznesení)

ústavný súd tiež vyslovil právny názor, že ústavný princíp rovnosti pri zachovávaní

zákonnej ochrany vlastníckeho práva u všetkých vlastníkov k druhovo rovnakej veci je

spätý so zákonnými obmedzeniami toho práva, ktoré musia rovnako platiť pre všetky

prípady, ktoré spĺňajú ústavné podmienky (čl. 20 ods. 1 druhá veta v spojení s čl. 13

ods. 3 ).

Podľa názoru ústavného súdu, ak by právnická osoba stratila možnosť

poskytovať lekárenskú starostlivosť na základe zmeny právnej úpravy vo verejných

lekárňach a v pobočkách verejných lekární, znamenalo by to aj obmedzenie jej

vlastníckeho práva nad nevyhnutnú mieru a v rozpore s verejným záujmom.

Princípom právneho štátu je právna istota, ktorá zahŕňa dôveru občana v právo

a navyše aj ochranu nadobudnutých práv, osobitne majetkových (vlastníckych) práv.

Z vyššie uvedených dôvodov preto ústavný súd konštatuje nesúlad ustanovenia

, a ustanovenia

v znení novely s a 4 a .

Podľa strácajú ustanovenia, pri ktorých

Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil nesúlad podľa Slovenskej

republiky, dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky

účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie označené ustanovenia

33

o liekoch a zdravotníckych pomôckach, o zmene zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o reklame v znení do súladu s

Slovenskej republiky, strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu

v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 3. júna 1999

JUDr. Milan Č i č

predseda pléna

Ústavného súdu Slovenskej republiky

34