Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 112 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (144)PL. ÚS 37/99
PDF · 432.94 KB
No categories available
PL. ÚS 37/99
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v pléne zloženom z predsedu JUDr. Milana
Čiča a zo sudcov JUDr. Júliusa Černáka, JUDr. Anny Danielčákovej, JUDr. Ľubomíra
Dobríka, JUDr. Jána Drgonca, JUDr. Jána Klučku, JUDr. Viery Mrázovej,
JUDr. Štefana Ogurčáka, JUDr. Richarda Rapanta a JUDr. Tibora Šafárika na
verejnom zasadnutí 25. mája 1999 prerokoval návrh skupiny 34 poslancov Národnej
rady Slovenskej republiky, zastúpenej poslancom JUDr. Ladislavom Oroszom, CSc.,
vo veci súladu ustanovenia § 35 ods. 1 v spojení s ustanovením § 36 ods. 2 písm. p)
a s ustanovením § 70 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych
pomôckach, o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 220/1996 Z. z. o reklame v znení zákona
č. 104/1999 Z. z. s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 1
Ústavy Slovenskej republiky a 25. mája 1999 takto
rozhodol:
Ustanovenie § 35 ods. 1 v spojení s ustanovením § 36 ods. 2 písm. p)
a s ustanovením § 70 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych
pomôckach, o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
2
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 220/1996 Z. z. o reklame v znení zákona
č. 104/1999 Z. z. n i e j e v súlade s čl. 35 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4,
s čl. 20 ods. 1 druhou vetou a ods. 4 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 a s čl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1.) Ústavnému súdu Slovenskej republiky bol dňa 17. februára 1999 doručený
návrh skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na začatie konania
podľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 35 ods. 1 v spojení
s § 36 ods. 2 písm. p) a § 70 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch
a zdravotníckych pomôckach, o zmene zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení
zákona Národnej rady č. 220/1996 Z. z. o reklame s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13
ods. 3 a 4, čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa názoru skupiny 34 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej
len „skupina poslancov“) ustanovenia § 35 ods. 1 citovaného zákona v spojení
s ustanoveniami § 36 ods. 2 písm. p) a § 70 ods. 1 citovaného zákona nie sú v súlade
s ustanoveniami čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Citovaný
zákon nadobudol účinnosť dňom 1. júna 1998.
Podľa ustanovenia § 35 ods. 1 citovaného zákona: „Lekárenskú starostlivosť vo
verejnej lekárni a v pobočke verejnej lekárne môže poskytovať len fyzická osoba na
základe povolenia krajského úradu, ak spĺňa podmienky uvedené v § 3 a 6 a preukáže
odbornú spôsobilosť diplomom o skončení vysokoškolského štúdia v študijnom
odbore farmácia a diplomom o špecializácii v odbore lekárenstvo.“
3
Podľa ustanovenia § 36 ods. 2 písm. p) citovaného zákona: „Držiteľ povolenia
na poskytovanie lekárenskej starostlivosti je povinný zastaviť poskytovanie
lekárenskej starostlivosti, ak prestane spĺňať podmienky uvedené v § 3 ods. 3 a v § 6
ods. 1.“
Podľa ustanovenia § 70 ods. 1 citovaného zákona: „Povolenie na poskytovanie
lekárenskej starostlivosti vo verejných lekárňach, na výrobu liekov a na
veľkodistribúciu liekov a zdravotníckych pomôcok, ktoré boli vydané podľa
doterajších predpisov, zostávajú v platnosti, ak do 12 mesiacov od nadobudnutia
účinnosti tohto zákona držiteľ povolenia preukáže splnenie podmienok na vydanie
povolenia ustanovených týmto zákonom; ak držiteľ povolenia v určenej lehote
uvedené podmienky nesplní, povolenie stráca platnosť.“
Z uvedeného vyplýva, že právnické osoby, ktoré boli držiteľmi povolenia na
poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejných lekárňach, nebudú môcť splniť
podmienku uvedenú v ustanovení § 35 ods. 1 citovaného zákona, a teda budú povinní
zastaviť poskytovanie lekárenskej starostlivosti. Podľa dostupných údajov sa to bude
dotýkať cca 600 lekární.
Podľa ustanovenia § 3 ods. 4 citovaného zákona právnická osoba môže
zaobchádzať s liekmi a zdravotníckymi pomôckami, ak si ustanoví najmenej jedného
odborného zástupcu. Touto podmienkou sa dostatočne garantuje odborný výkon
lekárenskej starostlivosti aj u právnických osôb, ktoré sú držiteľmi povolenia na
poskytovanie lekárenskej starostlivosti.
Podľa názoru navrhovateľov sa napadnutými ustanoveniami citovaného zákona
diskriminujú právnické osoby, ktoré doposiaľ poskytovali lekárenskú starostlivosť, na
úkor fyzických osôb poskytujúcich lekárenskú starostlivosť, t.j. zákonné obmedzenia
základných práv a slobôd (v tomto prípade práva podnikať) neplatia rovnako pre
všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, čo je v rozpore s čl. 13 ods. 3
4
Ak malo byť podstatou a zmyslom ustanovení citovaného zákona zvýšenie
a garancia odbornej úrovne poskytovania lekárenskej starostlivosti, považujú
navrhovatelia za dostatočné uvedenie podmienky obsiahnutej v § 3 ods. 4 citovaného
zákona, t.j. že si právnická osoba poskytujúca lekárenskú starostlivosť ustanoví, resp.
už má ustanoveného najmenej jedného odborného zástupcu.
Napadnutými ustanoveniami citovaného zákona sa obmedzuje právo podnikať
v oblasti poskytovania lekárenskej starostlivosti v rozpore s ich podstatou, zmyslom
a ustanoveným cieľom, čo je v rozpore s čl. 13 ods. 4 ústavy.
Podľa názoru navrhovateľov poskytovanie lekárenskej starostlivosti
právnickými osobami, ktoré sú držiteľmi povolenia, je svojou podstatou späté
s výkonom vlastníckeho práva.
K prevádzkovaniu lekární si totiž tieto právnické osoby museli nevyhnutne
zaobstarať nehnuteľné a hnuteľné veci, ktoré bezprostredne alebo aspoň nepriamo
súvisia so zabezpečením riadneho chodu lekární.
V tejto súvislosti vynaložili prevádzkovatelia lekární nemalé finančné
prostriedky a tieto materiálne podmienky na výkon lekárenskej starostlivosti si museli
nesporne zaobstarať aj fyzické osoby, ktoré sú prevádzkovateľmi lekární.
Ak sú právnické osoby, ktoré doposiaľ poskytovali lekárenskú starostlivosť,
podľa napadnutých ustanovení citovaného zákona nútené zastaviť poskytovanie
lekárenskej starostlivosti, je zrejmé, že ich vlastnícke právo k nehnuteľným
a hnuteľným veciam, ktoré súvisia so zabezpečením riadneho chodu lekární,
v porovnaní s vlastníckym právom k nehnuteľným a hnuteľným veciam súvisiacim so
zabezpečovaním riadneho chodu lekární fyzických osôb poskytujúcich lekárenskú
starostlivosť nemá rovnaký zákonný obsah a ochranu, čo je v rozpore s čl. 20 ods. 1
5
Napadnutými ustanoveniami citovaného zákona dochádza u právnických osôb
poskytujúcich doposiaľ lekárenskú starostlivosť k nútenému obmedzeniu vlastníckeho
práva k nehnuteľným a hnuteľným veciam, ktoré súvisia so zabezpečením riadneho
chodu lekární.
Nútené obmedzenie vlastníckeho práva k týmto veciam spočíva v tom, že
nebudú môcť byť použité na účel, pre ktorý boli zakúpené. Na základe analýzy
citovaného zákona podľa názoru navrhovateľov nie je možné dospieť k záveru, že toto
obmedzenie vlastníckeho práva je vykonané v nevyhnutnej miere a vo verejnom
záujme, čo je v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy.
Podľa príslušných ustanovení napadnutého zákona budú totiž právnické osoby,
ktoré doposiaľ poskytovali lekárenskú starostlivosť, nútené zastaviť lekárenskú
činnosť a nehnuteľné a hnuteľné veci, ktoré si zaobstarali v záujme zabezpečenia
riadneho chodu lekární, sa pre nich stanú zbytočnými.
Verejný záujem na takomto obmedzení vlastníckeho práva k uvedeným veciam
v zákone nie je priamo vyjadrený a podľa názoru navrhovateľov ho z citovaného
zákona nie je možné odvodiť ani nepriamo aj vzhľadom na argumenty uvedené vyššie.
Podľa navrhovateľov k základným princípom právneho štátu nesporne patrí aj
princíp právnej istoty, ktorý okrem iného spočíva aj v záruke, že zákonodarca nebude
pristupovať k retroaktívnym právnym úpravám, na základe ktorých nebudú fyzickým
a právnickým osobám odňaté práva, ktoré nadobudli v dobrej viere a v súlade
s platnými právnymi predpismi.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že právnickým osobám, ktoré doposiaľ
poskytovali lekárenskú starostlivosť, bude v dôsledku aplikácie napadnutých
ustanovení citovaného zákona od 1. júna 1999 fakticky i právne odňaté právo
poskytovať lekárenskú starostlivosť vzhľadom na to, že nebudú v stave splniť novú
6
podmienku uvedenú v § 35 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorej môže lekárenskú
starostlivosť poskytovať len fyzická osoba.
Táto skutočnosť podľa názoru navrhovateľov je v rozpore s princípom právnej
istoty, a teda aj v rozpore s čl. 1 ústavy.
Na základe vyššie uvedených skutočností skupina poslancov navrhla vyniesť
tento nález: „Ustanovenia § 35 ods. 1, § 36 ods. 2 písm. p) a § 70 ods. 1 zákona
č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, o zmene zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov
a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 220/1996 Z. z.
o reklame nie sú v súlade s článkami 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy,
čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ústavy.“
Vzhľadom na dikciu § 70 ods. 1 citovaného zákona považovala skupina
poslancov tento návrh za naliehavý.
Skupinu poslancov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky zastupoval
poslanec JUDr. Ladislav Orosz, CSc.
Plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí dňa
11. marca 1999 prijalo návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podaný
skupinou 34 poslancov na ďalšie konanie.
2.) Predseda Ústavného súdu Slovenskej republiky listom zo dňa 11. marca
1999 v zmysle ustanovenia § 39 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení zákona
č. 293/1995 Z. z. vyžiadal stanovisko Národnej rady Slovenskej republiky ako
účastníka konania z dôvodu, že je orgánom, ktorý vydal všeobecne záväzný predpis.
7
Listom zo dňa 13. mája 1999 predseda Národnej rady Slovenskej republiky
Jozef Migaš oznámil, že Národná rada Slovenskej republiky k predmetným zákonom
prijala stanovisko hlasovaním o ich schválení. Ďalšie osobitné stanovisko
k uvedenému návrhu Národná rada Slovenskej republiky nezaujíma. Vzhľadom na
vyššie uvedené netrvá na ústnom pojednávaní v predmetnej veci a neurčuje ani
zástupcu Národnej rady Slovenskej republiky pre toto konanie.
Na ústnom pojednávaní pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky sa zástupca
Národnej rady Slovenskej republiky nezúčastnil.
3.) Zástupca skupiny poslancov JUDr. Ladislav Orosz, CSc., upresnil na
ústnom zasadnutí pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky dôvody návrhu.
Zdôraznil, že verejný záujem na obmedzení základných práv a slobôd v čase prijatia
citovaného zákona nebol daný. Poukázal na ustanovenie § 36 ods. 1 citovaného
zákona, podľa ktorého držiteľ povolenia je povinný viesť verejnú lekáreň osobne.
Upozornil, že zámer predkladateľa zákona sa nestotožňoval s prijatou právnou
normou, pretože aj dôvodová správa k zákonu obsahovala návrh, aby v záujme právnej
istoty bol zachovaný doterajší stav prevádzkovateľov lekární. V tejto súvislosti
upozornil, že podľa ustanovenia § 2 ods. 2 citovaného zákona zaobchádzanie s liekmi
a zdravotníckymi pomôckami zahŕňa nielen prevádzkovanie lekární, ale aj výrobu
liekov a veľkodistribúciu liekov a zdravotníckych pomôcok. Tieto činnosti ale
posudzovaný zákon umožňuje vykonávať nielen fyzickým, ale aj právnickým osobám.
Práve túto skutočnosť považuje skupina poslancov za narušenie princípu právnej istoty
a obmedzenie základných práv a slobôd, ktoré sú vyjadrené v čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky. V tejto súvislosti právny zástupca pripomenul, že do siete
lekární patria popri verejných lekárňach aj nemocničné lekárne, kde je držiteľom
povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti právnická osoba sui generis.
V týchto lekárňach v zmysle posudzovaného zákona naďalej môže byť majiteľom aj
právnická osoba. V nemocničných lekárňach teda zostal zachovaný rovnaký právny
režim, aký bol vo verejných lekárňach do prijatia zákona č. 140/1998 Z. z.
8
Podľa názoru zástupcu skupiny poslancov odňatím licencie sa účelovo
zaobstaraný majetok, resp. jeho podstatná časť stáva neupotrebiteľnou. Časť lekárne je
účelovo viazaná na výkon lekárenskej činnosti, ide najmä o technické zariadenia, ale aj
zásoby liekov, software, chemikálie a iné. Ide o veci, ktoré je možné odpredať len
úzkemu okruhu záujemcov – lekárnikom.
4.) Ústavnému súdu predložili svoje stanovisko Slovenská lekárenská komora,
Štátny ústav pre kontrolu liečiv, Asociácia distribútorov liekov a zdravotných
pomôcok v Slovenskej republike, Asociácia farmaceutických výrobcov Slovenskej
republiky, Taliansko-Slovenská obchodná komora, Spišská katolícka charita, firma
Pharmedia, spol. s r.o., Košice, Grémium majiteľov lekární, odborní pracovníci lekární
vo vlastníctve právnických osôb, Únia živnostníkov,
podnikateľov a roľníkov, Ústav zdravotníckych informácií a štatistiky,
Protimonopolný úrad a Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky. Predložené
stanoviská tak umožnili ústavnému súdu širší pohľad na realizačnú stránku právneho
problému v praxi.
II.
1.) Ústavný súd pokladá v tejto časti nálezu za potrebné, pre posúdenie právnej
problematiky zdravotnej starostlivosti a v rámci nej lekárenskej starostlivosti, začať
genézou právnych noriem, ktoré túto oblasť regulovali a regulujú.
Oblasť zdravotnej starostlivosti v čase neslobody bola upravená zákonom
č. 20/1966 Zb. o starostlivosti o zdravie ľudu.
Transformáciu tejto časti právneho poriadku započal zákon Slovenskej národnej
rady č. 196/1990 Zb. o zmenách v pôsobnosti orgánov Slovenskej republiky
v sociálnom zabezpečení a o zmenách niektorých ďalších predpisov.
9
Zákon č. 419/1991 Zb., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré predpisy v oblasti
zdravotníctva, novelizoval niektoré ustanovenia zákona o starostlivosti o zdravie ľudu
a zaviedol celkom nový právny režim zdravotníckych zariadení. V ustanovení § 11
ods. 4 citovaného zákona sa uvádza: „Zdravotnícke služby možno poskytovať aj
v neštátnych zdravotníckych zariadeniach (§ 77a). Podmienky poskytovania
zdravotníckych služieb v neštátnych zdravotníckych zariadeniach a iných štátnych
zdravotníckych zariadeniach ustanoví osobitný zákon.“
Podľa ustanovenia § 35 zákona č. 419/1991 Zb. „zariadeniami liečebno-
preventívnej starostlivosti sú: a) obvodné zdravotnícke zariadenia,
b) polikliniky,
c) nemocnice,
d) nemocnice s poliklinikou,
e) odborné liečebné ústavy,
f) zariadenia lekárenskej služby,
g) osobitné detské zariadenia“.
Podľa ustanovenia § 77a ods. 1 citovaného zákona: „Liečebno-preventívna
starostlivosť sa môže poskytovať aj v neštátnych zdravotníckych zariadeniach,
ktorými sú najmä charitatívne zdravotnícke zariadenia, cirkevné zdravotnícke
zariadenia, súkromné zdravotnícke zariadenia a iné zdravotnícke zariadenia a v iných
štátnych a zdravotníckych zariadeniach, ktorými sú najmä univerzitné a fakultné
zdravotnícke zariadenia.“
Podľa ustanovenia § 77a ods. 2 citovaného zákona: „Do vydania osobitného
zákona podľa § 11 ods. 4 môžu neštátne zdravotnícke zariadenia uvedené v odseku 1
poskytovať liečebno-preventívnu starostlivosť na základe povolenia ministerstva
zdravotníctva a za podmienok ním určených.“
10
Na základe tohto zákonného splnomocnenia Ministerstvo zdravotníctva
Slovenskej republiky vydalo Zásady poskytovania zdravotníckej starostlivosti
v neštátnych zdravotníckych zariadeniach (ďalej len „Zásady“).
Podľa čl. 1 Zásad: „Poskytovanie zdravotníckej starostlivosti podľa týchto
zásad nesmie obmedziť rozsah a dostupnosť bezplatných zdravotníckych služieb
poskytovaných zariadeniami štátnej zdravotníckej správy. Neštátnymi zdravotníckymi
zariadeniami sú najmä charitatívne zdravotnícke zariadenia, cirkevné zdravotnícke
zariadenia, súkromné zdravotnícke zariadenia a iné zdravotnícke zariadenia.
Zdravotnícku starostlivosť v neštátnych zdravotníckych zariadeniach sú oprávnení na
základe povolenia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky poskytovať
v rozsahu a spôsobom zodpovedajúcim odbornej spôsobilosti lekári, farmaceuti,
klinickí psychológovia, ďalší zdravotnícki pracovníci s iným vysokoškolským
vzdelaním, strední a nižší zdravotnícki pracovníci. V neštátnych zdravotníckych
zariadeniach sa môže poskytovať iba taká zdravotnícka starostlivosť, na ktorú je
zariadenie personálne a vecne vybavené a spĺňa zdravotno-hygienické požiadavky na
prevádzku“.
Podľa čl. 2 Zásad: „Prevádzkovať neštátne zdravotnícke zariadenia môžu
fyzické alebo právnické osoby na základe vydaného povolenia v súlade s týmito
Zásadami.“
Z hľadiska posúdenia právnej sily uvádzané Zásady nie sú všeobecne záväznou
normou, ale len internou reguláciou spoločenských vzťahov v tejto oblasti. Ústavný
súd pokladá za dôležité sa o ich existencii zmieniť, keďže na ich základe ministerstvo
zdravotníctva vydávalo aj dnes platné licencie, ktoré oprávňovali subjekty
k vykonávaniu lekárenských služieb. Aj keď ich právna forma je napriek zákonnému
zmocneniu diskutabilná, prostredníctvom nich došlo k nastoleniu a ovplyvneniu
právneho stavu do jeho dnešnej podoby. Zásady nie sú prameňom práva. Sú interným
dokumentom Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky, na základe ktorého
došlo k úprave ešte dnes platných právnych vzťahov.
11
Podľa ustanovenia § 74 ods. 1 písm. c) zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej starostlivosti: „Ministerstvo zdravotníctva ako
ústredný orgán štátnej správy na úseku zdravotníctva v rámci svojej pôsobnosti
odborne usmerňuje poskytovanie zdravotnej starostlivosti.“
V intenciách tohto zákonného zmocnenia vydalo Ministerstvo zdravotníctva
Slovenskej republiky Metodický pokyn č. 11 o postupe pri zriaďovaní
a prevádzkovaní verejných lekární. Túto formu právnej úpravy štatutového postavenia
lekární, určenia postupu pri ich zriaďovaní a prevádzkovaní možno považovať za
neštandardnú. Napriek tomu je potrebné citovať z tohto dokumentu s cieľom vyjasniť
právne postavenie verejných lekární v systéme zdravotnej starostlivosti vychádzajúcej
z práva zakotveného v čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky.
Verejné lekárne podľa Metodického pokynu č. 11 Ministerstva zdravotníctva
Slovenskej republiky zabezpečujú zásobovanie obyvateľstva liečivami,
zdravotníckymi pomôckami a zdravotníckymi potrebami. Lekárne môžu prevádzkovať
fyzické a právnické osoby, ktoré splnili podmienky ustanovené zákonom č. 277/1994
Z. z. o zdravotnej starostlivosti a ktorým okresný úrad príslušný podľa sídla neštátnej
lekárne vydal svojím rozhodnutím povolenie na poskytovanie lekárenskej
starostlivosti.
V súlade s týmto pokynom žiadateľ o vydanie povolenia na poskytovanie
lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekárni okrem iného musí určiť vedúceho
pracovníka zodpovedného za poskytovanie lekárenskej starostlivosti. Zodpovedný
vedúci pracovník a jeho zástupca musí mať kvalifikačnú atestáciu prvého stupňa
lekárenstva.
V ďalšej časti upravuje metodický pokyn obsahové náležitosti žiadosti
o povolenie a predpisuje podmienky, ktoré musí spĺňať žiadateľ o vydanie licencie.
Tieto podmienky sa vzťahujú rovnako na právnické a fyzické osoby, ktoré sa
12
uchádzajú o vydanie povolenia. K žiadosti sa vyjadruje príslušná regionálna komora
Slovenskej lekárnickej komory.
Dňa 1. januára 1995 nadobudol účinnosť zákon č. 277/1994 Z. z. o zdravotnej
starostlivosti. Ústavný súd cituje najdôležitejšie ustanovenia, na základe ktorých
analyzoval právny skutkový stav vo veci. Ustanovenie § 2 citovaného zákona upravuje
„Zdravotnú starostlivosť.
(1) Zdravotná starostlivosť je starostlivosť o ochranu, zachovanie a navrátenie zdravia
ľudí. Poskytuje sa v zdraví aj v chorobe, v materstve a pri iných stavoch
vyžadujúcich zdravotnú pomoc.
(2) Zdravotná starostlivosť zahŕňa všetku ambulantnú aj ústavnú starostlivosť vrátane
kúpeľnej starostlivosti, závodnej preventívnej starostlivosti, lekárenskej
starostlivosti a lekárskej posudkovej činnosti vykonávanej ošetrujúcim lekárom.“
Podľa ustanovenia § 4 zákona o zdravotnej starostlivosti každý má právo na
poskytovanie zdravotnej starostlivosti vrátane liečiv, zdravotníckych pomôcok
a zdravotníckych potrieb.
Ustanovenie § 22 citovaného zákona upravuje poskytovanie liečiv,
zdravotníckych pomôcok a zdravotníckych potrieb. Podľa tohto ustanovenia: „Ak
chorému neboli poskytnuté potrebné liečivá, zdravotnícke pomôcky a zdravotnícke
potreby priamo pri výkone zdravotnej starostlivosti, vydá mu ich na lekársky predpis
lekáreň alebo iné zariadenie na to určené. Obstarávanie, uchovávanie, kontrolu,
prípravu, výdaj a predaj liečiv, zdravotníckych pomôcok a zdravotníckych potrieb
ustanoví osobitný zákon. Lekárenská starostlivosť pre potreby zdravotníckych
zariadení ústavnej starostlivosti je súčasťou činnosti týchto zariadení. Ostatnú
lekárenskú starostlivosť zabezpečujú štátne a neštátne lekárne.“
Podľa ustanovenia § 24 citovaného zákona: „Zdravotníckymi zariadeniami sú:
a) ambulancie,
b) zdravotné strediská,
13
c) špecializované zariadenia ambulantnej starostlivosti,
d) polikliniky,
e) nemocnice a fakultné nemocnice,
f) špecializované zariadenia ústavnej starostlivosti,
g) lekárne, výdajne zdravotníckych pomôcok a zdravotníckych potrieb,
h) zariadenia na výchovu, výučbu a ďalšie vzdelávanie zdravotníckych pracovníkov
a na prípravu iných odborných pracovníkov na výkon práce v zdravotníctve,
i) kontrolné a referenčné zdravotnícke zariadenia,
j) zdravotnícke vedeckovýskumné a vývojové pracoviská,
k) kúpeľné liečebne.“
Neštátne zdravotnícke zariadenia sú kvalifikované v ustanovení § 28 citovaného
zákona nasledovne: „Neštátnym zdravotníckym zariadením sa rozumie také
zdravotnícke zariadenie, ktorého prevádzkovateľom nie je štát. Takéto zariadenie
môže prevádzkovať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má povolenie na
poskytovanie zdravotnej starostlivosti (ďalej len „prevádzkovateľ“). Neštátne
zdravotnícke zariadenie je súčasťou siete zdravotníckych zariadení.“
O povolení k poskytovaniu zdravotnej starostlivosti ustanovuje § 31 ods. 4 a 5
nasledovné podmienky: „Ak je prevádzkovateľom neštátneho zdravotníckeho
zariadenia fyzická osoba, musí mať odbornú spôsobilosť na výkon zdravotníckeho
povolania podľa osobitných predpisov (vyhláška MZ SSR č. 79/1981 Zb.
o zdravotníckych pracovníkoch a iných odborných pracovníkoch v zdravotníctve),
musí byť plne spôsobilá na právne úkony a bezúhonná. Za bezúhonného na účely tohto
zákona sa považuje ten, kto nebol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin alebo
za trestný čin spáchaný z nedbanlivosti v súvislosti s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti.“
„Ak je prevádzkovateľom neštátneho zdravotníckeho zariadenia fyzická osoba
alebo právnická osoba, ktorá nemá odbornú spôsobilosť na výkon zdravotníckeho
14
povolania alebo nespĺňa podmienky ustanovené týmto zákonom, je povinná určiť
a zamestnávať odborného zástupcu, ktorý tieto predpoklady spĺňa.“
Postavenie zdravotníckych a iných odborných pracovníkov je v slovenskom
právnom poriadku upravené len podzákonnou právnou úpravou. Ustanovenie § 4
vyhlášky č. 79/1981 Zb. charakterizuje farmaceutov ako osoby, ktoré „vykonávajú
činnosť vyžadujúcu vysokoškolské farmaceutické vzdelanie, zaoberajú sa najmä
prípravou a výrobou liečiv, ich kontrolou, plánovitým zabezpečovaním a
dispenzáciou, sú odbornými poradcami lekárov v oblasti liečiv a vybraných
zdravotníckych potrieb a v oblasti účelnej farmakoterapie, uplatňujú sa na špeciálnych
pracoviskách a v laboratóriách zdravotníckych zariadení a kontrolných a výskumných
ústavoch v zdravotníctve a zúčastňujú sa na zdravotnej výchove obyvateľstva.“
Transformáciou zdravotníctva sa zaoberala na svojom zasadnutí aj vláda
Slovenskej republiky. Uznesenie č. 541 z 15. júla 1997 vlády Slovenskej republiky
dokumentuje verejný záujem na úprave danej právnej problematiky a obsahuje návrh
opatrení na pokračovanie a prehĺbenie procesu ekonomickej a sociálnej transformácie
v tejto oblasti.
Z obsahu citovaného uznesenia vyplýva úloha č. 8. Tá obsahuje imperatív
zastaviť a postupne znížiť počet distributérov liečiv a lekární s termínom 2. polrok
1997.
Posledným zákonom v oblasti transformácie zdravotníctva, ktorý upravuje
problematiku liekov a lekárenskú službu, je zákon č. 140/1998 Z. z. z 3. apríla 1998
o liekoch a zdravotníckych pomôckach, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. júna 1998
a je predmetom tohto konania podľa čl. 125 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa ustanovenia § 3 tohto zákona fyzické osoby a právnické osoby môžu na
základe povolenia zaobchádzať s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami. Právnická
15
osoba môže zaobchádzať s liekmi a zdravotníckymi pomôckami, ak si ustanoví
najmenej jedného odborného zástupcu.
Podľa ustanovenia § 8 citovaného zákona ministerstvo zdravotníctva rozhoduje
o povoleniach na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami, ak ide
o výrobu liekov, veľkodistribúciu liekov a zdravotníckych pomôcok a poskytovanie
lekárenskej starostlivosti v nemocničných lekárňach. Krajský úrad poskytuje
povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejných lekárňach, v ich
pobočkách a vo výdajniach zdravotníckych pomôcok.
Rozsah lekárenskej starostlivosti upravuje ustanovenie § 34 ods. 2 citovaného
zákona tak, že: „Lekárenská starostlivosť sa v rozsahu ustanovenom týmto zákonom
poskytuje
a) v nemocničných lekárňach,
b) vo verejných lekárňach vrátane ich pobočiek,
c) vo výdajniach zdravotníckych pomôcok,
d) vo verejných lekárňach zriadených ako výučbové základne.“
Nemocničná lekáreň v zmysle ustanovenia § 34 ods. 3 citovaného zákona je
neoddeliteľnou súčasťou zdravotníckeho zariadenia poskytujúceho ústavnú
starostlivosť. Je určená na prípravu a výdaj liekov a zdravotníckych pomôcok
oddeleniam tohto zdravotníckeho zariadenia na základe objednávky.
Verejná lekáreň v zmysle ustanovenia § 34 ods. 4 citovaného zákona poskytuje
lekárenskú starostlivosť verejnosti vrátane individuálnej prípravy liekov.
Ustanovením § 35 zákona č. 140/1998 Z. z. boli stanovené osobitné podmienky
poskytovania lekárenskej starostlivosti. „Lekárenskú starostlivosť vo verejnej lekárni
a v pobočke verejnej lekárne môže poskytovať len fyzická osoba na základe
povolenia krajského úradu, ak spĺňa podmienky uvedené v § 3 a 6 a preukáže odbornú
16
spôsobilosť diplomom o skončení vysokoškolského štúdia v študijnom odbore
farmácia a diplomom o špecializácii v odbore lekárenstvo.
Naproti tomu lekárenskú starostlivosť v nemocničnej lekárni môže poskytovať
zdravotnícke zariadenie na základe povolenia ministerstva zdravotníctva, ak preukáže,
že zamestnáva odborného zástupcu, ktorý odbornú spôsobilosť preukázal dokladom
o skončení vysokoškolského štúdia v študijnom odbore farmácia a diplomom
o špecializácii a nadstavbovej špecializácii podľa osobitného predpisu.“
Ustanovenie § 36 ods. 2 písm. p) posudzovaného zákona stanovilo povinnosť
zastaviť poskytovanie lekárenskej starostlivosti, ak držiteľ povolenia na poskytovanie
lekárenskej starostlivosti prestane spĺňať podmienky uvedené v § 3 ods. 3 a v § 6
ods. 1 zákona.
Podľa ustanovenia § 70 zákona č. 140/1998 Z. z.: „Povolenia na poskytovanie
lekárenskej starostlivosti vo verejných lekárňach, na výrobu liekov a na
veľkodistribúciu liekov a zdravotníckych pomôcok, ktoré boli vydané podľa
doterajších predpisov, zostávajú v platnosti, ak do 12 mesiacov od nadobudnutia
účinnosti tohto zákona držiteľ povolenia preukáže splnenie podmienok na vydanie
povolenia ustanovených týmto zákonom; ak držiteľ povolenia v určenej lehote
uvedené podmienky nesplní, povolenie stráca platnosť.“
Posudzovaný zákon po nadobudnutí účinnosti ustanovenia § 70 citovaného
zákona, t.j. 1. júna 1999, týmto stanovil, že fyzické osoby - nefarmaceuti a právnické
osoby vo verejných lekárňach budú povinné podľa ustanovenia § 36 ods. 2 písm. p)
zastaviť poskytovanie lekárenskej starostlivosti z dôvodu, že prestanú spĺňať
podmienky uvedené v § 3 ods. 3 a v § 6 ods. 1 citovaného zákona.
V tejto nadväznosti ustanovenie § 3 ods. 3 citovaného zákona umožňuje, ak
ďalej nie je ustanovené inak, fyzickej osobe zaobchádzať s liekmi a so zdravotníckymi
pomôckami, ak dosiahla vek 18 rokov, je spôsobilá na právne úkony, bezúhonná,
17
odborne spôsobilá a zdravotne spôsobilá. Fyzická osoba, ktorá nemá odbornú
spôsobilosť, môže zaobchádzať s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami, ak si
ustanoví najmenej jednu kvalifikovanú osobu zodpovednú za vykonávanie odborných
činností povoleného druhu a rozsahu zaobchádzania s liekmi a so zdravotníckymi
pomôckami (ďalej len „odborný zástupca“) s výnimkou poskytovania lekárenskej
starostlivosti vo verejnej lekárni.
Posudzovanou zákonnou úpravou zákonodarca upravil na základe ustanovenia
§ 3 ods. 3 citovaného zákona odbornú spôsobilosť na nakladanie s liekmi
diferencovane pre všetky zákonom vymenované činnosti, zvlášť pre verejné lekárne.
Zákon stanovil osobitné podmienky poskytovania lekárenskej starostlivosti vo
verejných lekárňach ustanovením § 35 ods. 1 citovaného zákona. Nesplnenie týchto
podmienok má za následok zastavenie poskytovania lekárenskej starostlivosti
v zmysle ustanovenia § 36 ods. 2 písm. p) citovaného zákona.
V priebehu konania o súlade zákona č. 140/1998 Z. z. s uvedenými článkami
Ústavy Slovenskej republiky Národná rada Slovenskej republiky prijala zákonnú
úpravu, zákon č. 104/1999 Z. z., ktorého cieľom je prechodne riešiť stav poskytovania
lekárenskej starostlivosti vo verejných lekárňach. Na základe tejto právnej úpravy sa
ustanovenie § 70 posudzovaného zákona upravuje tak, že držitelia povolení môžu
v lehote do 14 mesiacov preukázať splnenie podmienok zákona bez sankcie straty
platnosti nadobudnutého povolenia na prevádzkovanie verejnej lekárne.
V rámci Európskej únie v oblasti farmácie platia: direktíva Rady (85/432/EEC)
zo 16. septembra 1985 o koordinácii nariadení zakotvených zákonom, predpisom
alebo správnym aktom ohľadne určitých aktivít v oblasti farmaceutiky a direktíva
Rady (85/433/EEC) zo 16. septembra 1985 týkajúce sa vzájomného uznávania
diplomov, certifikátov a iných úradných dokumentov o kvalifikácii vo farmaceutike,
zahŕňajúce opatrenia na podporu efektívneho výkonu práva podnikania týkajúceho sa
určitých aktivít v oblasti farmaceutiky.
18
Smernice sa týkajú prípravy farmaceutov, vzájomného uznávania diplomov,
slobodného výkonu povolania v členských štátoch. Stanovujú, aké diplomy
a certifikáty sa uznávajú v jednotlivých členských krajinách. Pojednávajú
o predpokladoch k vydaniu povolenia na výkon povolania. Neupravujú však otázky
vlastníckych vzťahov v lekárňach ani pre fyzické či právnické osoby.
Biela kniha Komisie Európskych spoločenstiev, ktorá sa dotýka prípravy
asociovaných krajín strednej a východnej Európy na integráciu do vnútorného trhu
únie, v časti: „medicínske výrobky pre humánne použitie“ v petite legislatívy v prvej
a druhej etape (str. 45-50) tiež neobsahuje opatrenia, ktoré by smerovali k úprave
vlastníckych vzťahov v lekárenskej starostlivosti.
Z obsahu noriem Európskej únie v oblasti farmácie a medicínskych výrobkov
pre humánne použitie vyplýva, že verejný záujem na novej právnej úprave postavenia
verejných lekární nemožno zdôvodniť ani približovaním vnútroštátnej právnej úpravy
k právu Európskej únie. Z legislatívy Európskej únie vyplýva, že táto smeruje
k voľnému pohybu pracovníkov, k unifikácii právneho postavenia farmaceutov
týkajúcej sa ich registrácie, vydávania licencií a podobne. Z preskúmaných smerníc
preto nevychádza potreba upravovať vlastníctvo fyzických alebo právnických osôb vo
vzťahu k verejným lekárňam.
2a.) Namietnutý nesúlad ustanovenia § 35 ods. 1, ustanovenia § 36 ods. 2 písm. p)
a ustanovenia § 70 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z. s čl. 35 ods. 1
v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky
Podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“): „Každý
má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.“
19
Podľa čl. 13 ods. 3 ústavy: „Zákonné obmedzenia ústavných práv a slobôd
musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“
Podľa čl. 13 ods. 4 ústavy: „Pri obmedzovaní ústavných práv a slobôd sa musí
dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený
cieľ.“
Podľa čl. 51 ústavy: „Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú.“
Navrhovateľ podľa názoru ústavného súdu správne považuje za neústavnú
a v rozpore s citovanými ustanoveniami Ústavy Slovenskej republiky skutočnosť, že
v zmysle ustanovenia § 35 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z. lekárenskú starostlivosť vo
verejných lekárňach môže poskytovať na základe povolenia krajského úradu len
fyzická osoba.
V tejto súvislosti tiež správne považuje za neústavné ustanovenie § 70 ods. 1
posudzovaného zákona a ustanovenie § 36 ods. 2 písm. p) citovaného zákona, podľa
ktorého držiteľ povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti, ktorý nebude
fyzickou osobou (farmaceut, právnické osoby, ako aj fyzické osoby nefarmaceuti
nebudú môcť splniť podmienky citovaného zákona), bude povinný zastaviť
poskytovanie lekárenskej starostlivosti v lehote do 12 mesiacov (t.j. do 31. mája
1999).
Za uvádzaných okolností sa napadnutými ustanoveniami posudzovaného
zákona diskriminujú právnické osoby - podnikatelia, ktorí doposiaľ boli oprávnení
poskytovať lekárenskú starostlivosť, na úkor fyzických osôb poskytujúcich lekárenskú
starostlivosť. Teda zákonné obmedzenia základných práv a slobôd, konkrétne sa
viažuce k právu podnikať zaručené čl. 35 ods. 1 ústavy, neplatia rovnako pre všetky
prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, čo je v nesúlade s čl. 13 ods. 3 ústavy.
20
Článok 35 ods. 2 ústavy nevymedzuje rozdiel medzi podmienkami
a obmedzeniami, konštatuje len, že zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia
výkonu určitých povolaní alebo činností. Ústava v čl. 13 ods. 3 a 4 ustanovuje
okolnosti, za ktorých možno základné práva a slobody zákonom obmedziť,
a konštatuje, že sa pri tom musí prihliadať, na aký cieľ sa môžu obmedzenia použiť.
Nijaké ustanovenie ústavy však neupravuje okolnosti, zameranie ani cieľ podmienok,
za ktorých možno základné právo alebo slobodu a konkrétne slobodu podnikania
vykonávať.
Judikatúra ústavného súdu je v oblasti základných práv, ako aj práva podnikať
rozsiahla. Ústavný súd v uznesení sp. zn. II. ÚS 9/93 (uverejnenom pod č. 4/93
Zbierky nálezov a uznesení) posudzoval požiadavku predložiť lustračné osvedčenie
ako podmienku, nie ako obmedzenie. Za obmedzenie základných práv a slobôd
nemožno považovať napr. rozdelenie živností na voľné, viazané a koncesované, ani
určenie predpokladov na ich vykonávanie, ani požiadavku mať povolenie vo forme
živnostenského listu. Živnostenský zákon rovnako ako osobitné zákony upravujúce
výkon tzv. slobodných povolaní neobmedzuje základné práva a slobody, ale upravuje
podmienky, za ktorých možno určitú činnosť vykonávať.
Ústavný súd už vyslovil vo veci II. ÚS 70/97 (uverejnenej pod č. 12/98 Zbierky
nálezov a uznesení) právny názor, že „právo podnikať je ústavnou zárukou slobody
výkonu hospodárskej činnosti. Základom trhového hospodárstva a s ním spätej
hospodárskej súťaže je voľnosť vstupu na trh a rovnosť pravidiel správania sa na trhu
pre všetkých účastníkov hospodárskej súťaže. Vstup na trh je súčasťou ústavou
zaručeného práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť, pretože v trhovom
hospodárstve je podstatné uplatnenie práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky na trhu.“
Vo veci PL. ÚS 7/96 (uverejnenej pod č. 2/97 Zbierky nálezov a uznesení)
ústavný súd v súvislosti s právom podnikať uviedol, že právo podnikať je ústavnou
21
zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa zváženia. Toto právo je priznané
každej osobe. Prostredníctvom práva na podnikanie sa zaručuje možnosť vykonávať
hospodársku činnosť tam, kde existuje ekonomická konkurencia, ako aj tam, kde
ekonomická konkurencia neexistuje. Súčasťou tejto poskytnutej záruky nie je ochrana
podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti.
O otázke práva podnikať ústavný súd vo veci II. ÚS 70/97 (uverejnenej
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 201/1998, čiastka 76) doplnil svoj
názor tak, že uviedol: „Súčasťou takto poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa
pred vstupom konkurenta do zvolenej hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ
bude mať úspech vo svojej činnosti.
Ústavný súd vo veci PL. ÚS 13/97 (uverejnenej pod č. 5/98 Zbierky nálezov
a uznesení a v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 221/1998, čiastka 84)
uviedol, že pre vymedzenie práva podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť je
dôležitá otázka vzájomných účinkov čl. 51 a čl. 2 ods. 3 ústavy vo vzťahu k čl. 35
ods. 1 ústavy.
Už v jednom zo svojich prvých rozhodnutí ústavný súd vo veci PL. ÚS 9/93
(uverejnenej pod č. 4/1994 Zbierky nálezov a uznesení) vyslovil názor, že „podľa
článku 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 4 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť
rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“
Ústavný súd s poukazom na vyššie citovanú judikatúru neakceptoval
argumentáciu, že posudzovanou právnou úpravou sa sledoval cieľ - zvýšiť garanciu
odbornej úrovne poskytovania lekárenskej starostlivosti. Na dosiahnutie tohto cieľa
možno považovať za dostatočné splnenie podmienky uvedenej v ustanovení § 3 ods. 4
citovaného zákona, teda že si právnická osoba poskytujúca lekárenskú starostlivosť
ustanoví najmenej jedného odborného zástupcu.
22
Fyzické osoby nefarmaceuti a právnické osoby totiž nadobudli spôsobilosť na
poskytovanie lekárenskej starostlivosti za účinnosti zákona č. 277/1994 Z. z.
o zdravotnej starostlivosti pod podmienkou splnenia a rešpektovania ustanovenia § 31
ods. 5 citovaného zákona. Teda v prípade, že nespĺňali odbornú spôsobilosť na výkon
zdravotníckeho povolania, boli obidve skupiny povinné určiť a zamestnávať
odborného zástupcu.
Zákon č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, o zmene
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov, o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 220/1996 Z. z. o reklame v ustanovení § 3 ods. 1 poskytol fyzickým osobám
i právnickým osobám oprávnenie na základe povolenia zaobchádzať s liekmi
a so zdravotníckymi pomôckami.
Citovaný zákon však ustanovením § 8 ods. 1 ustanovil dvojaký právny režim
pre poskytovanie povolenia na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi
pomôckami. Rozhodovanie o povolení na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi
pomôckami v nemocničných lekárňach zveril ministerstvu zdravotníctva, kým
rozhodovanie o povolení na zaobchádzanie s liekmi a so zdravotníckymi pomôckami
vo verejných lekárňach a v pobočkách verejných lekární zveril krajskému úradu.
Zo znenia ustanovenia § 34 ods. 2 posudzovaného zákona tiež vyplýva, že
lekárenská starostlivosť sa v rozsahu ustanovenom týmto zákonom poskytuje:
a) v nemocničných lekárňach,
b) vo verejných lekárňach vrátane ich pobočiek ...
V ustanovení § 35 citovaného zákona sú právne definované podmienky
poskytovania lekárenskej starostlivosti. Aj tento postup bol bez bližšej špecifikácie
stanovený osobitne pre verejné a pre nemocničné lekárne. Vo verejných lekárňach
a v ich pobočkách môže poskytovať lekárenskú starostlivosť len fyzická osoba na
základe povolenia krajského úradu za predpokladu, že spĺňa odbornú spôsobilosť
23
(ktorú preukáže diplomom o skončení vysokoškolského štúdia v študijnom odbore
farmácia, diplomom o špecializácii v odbore lekárenstvo) a požiadavky uvedené
v ustanovení § 3 a § 6 citovaného zákona (teda má príslušné povolenia na
zaobchádzanie s liekmi a zdravotníckymi pomôckami a je materiálne, priestorovo
a personálne vybavená na požadovaný druh a rozsah činnosti). Lekárenskú
starostlivosť v nemocničnej lekárni podľa ustanovenia § 35 ods. 2 citovaného zákona
môže poskytovať zdravotnícke zariadenie na základe povolenia ministerstva
zdravotníctva, ak preukáže, že zamestnáva odborného zástupcu, ktorý odbornú
spôsobilosť preukázal dokladom o skončení vysokoškolského štúdia v študijnom
odbore farmácia a diplomom o špecializácii a nadstavbovej špecializácii podľa
osobitného predpisu.
Uplynutím doby 12 mesiacov od účinnosti zákona č. 140/1998 Z. z., t.j.
1. júnom 1999, by v zmysle ustanovenia § 70 ods. 1 citovaného zákona stratili
platnosť povolenia, ktoré neboli vydané v súlade s ustanovením § 35 ods. 1 citovaného
zákona, a dotknutí držitelia povolení na poskytovanie lekárenskej starostlivosti by boli
povinní zastaviť poskytovanie lekárenskej starostlivosti tým, že by prestali spĺňať
podmienky uvedené v ustanoveniach § 3 ods. 3 a § 6 ods. 1 citovaného zákona.
Vzhľadom na deň nadobudnutia účinnosti posudzovaného zákona by dňom
1. júna 1999 lekárenskú starostlivosť vo verejných lekárňach mohli vykonávať len
lekárnici - farmaceuti, fyzické osoby za podmienok stanovených ustanovením § 3
a § 6 lex specialis č. 140/1998 Z. z., ale v nemocničných lekárňach by mohli túto
starostlivosť vykonávať aj právnické osoby v zmysle zákona lex generalis č. 277/1994
Z. z.
Z vyššie uvedeného potom podľa ústavného súdu vyplýva, že na jeden druh
poskytovania zdravotnej starostlivosti občanom by boli zákonom zavedené dva právne
režimy ich prevádzkovania, a to už od doby povoľovania licencií na výkon lekárenskej
starostlivosti.
24
Vo vzťahu k ustanoveniu § 3 ods. 3 zákona č. 140/1998 Z. z. pôsobí
ustanovenie § 35 ods. 1 tohto zákona zdanlivo ako lex specialis tým, že ustanovuje
osobitné podmienky poskytovania lekárenskej starostlivosti. V skutočnosti sa však táto
úprava týka výlučne fyzických osôb (pre verejné lekárne a ich výdajne), pretože
o právnických osobách (možných vlastníkoch nemocničných lekární) sa zákon v tejto
časti vôbec nezmieňuje.
Bezpochyby možno konštatovať, že všeobecný a prioritný je verejný záujem
daný zdravím občana. Tento záujem je hlavným záujmom pre celú oblasť právnej
úpravy oblasti zdravotníctva. Podľa čl. 40 ústavy má každý právo na ochranu zdravia.
Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú
starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Súčasťou takto formulovanej zdravotnej starostlivosti je aj starostlivosť
lekárenská, ktorá zabezpečuje pre občana poskytovanie liekov a iných zdravotníckych
pomôcok. Lekárenská starostlivosť predstavuje pokračovanie v reťazci zdravotnej
starostlivosti a nadväzuje na ďalšie oblasti výkonu tejto starostlivosti.
Podľa ustanovenia § 36 ods. 1 citovaného zákona držiteľ povolenia na
poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo verejnej lekárni je povinný viesť lekáreň
osobne.
Zákonodarca posudzovanou právnou úpravou podľa názoru ústavného súdu
v prípade verejných lekární a ich pobočiek ex lege odoprel možnosť poskytovať
lekárenskú starostlivosť právnickými osobami a fyzickými osobami - nefarmaceutmi,
hoci v nemocničných lekárňach túto možnosť pripustil, čím spôsobil nerovnosť
podmienok nielen pre získanie, ale aj pre výkon tohto druhu zdravotnej starostlivosti
uvedenými subjektmi.
Ústava Slovenskej republiky v čl. 35 ods. 1 zaručuje slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Ústavné
25
právo na slobodnú voľbu povolania zahŕňa nielen slobodný výber, ale aj slobodný
výkon povolania. Ak povolanie možno vykonávať vo viacerých formách a všetky
formy majú určitú spoločenskú vážnosť, slúžia na prospech občana, je voľba formy
alebo prechod od jednej formy k druhej voľbou povolania. Ústavný súd konštatuje, že
posudzovaná právna úprava porušila čl. 35 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky.
Článok 13 ods. 3 ústavy deklaruje zásadu, že zákonné obmedzenia základných
práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené
podmienky. Táto ústavná zásada bola preskúmavaným zákonom porušená.
Podľa čl. 51 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až
42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú.
Podľa čl. 35 ods. 2 ústavy zákon môže ustanoviť podmienky a obmedzenia
výkonu určitých povolaní alebo činností. Ústava tak zaručuje každému právo na
slobodnú voľbu povolania, a to už od štádia prípravy naň, ako aj právo podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť. Pripúšťa však možnosti zákonom ustanoviť
podmienky a obmedzenia výkonu určitých povolaní a činností.
Citovaný zákon č. 140/1998 Z. z. neupravil obmedzenia pre všetky skupiny
dotknutých subjektov rovnako, preto nepostupoval v súlade s vyššie uvedeným
ústavným textom. Citovaný zákon bez špecifikácie verejného záujmu zaviedol odlišný
spôsob licencií a prevádzkovania lekárenskej starostlivosti a vlastníctva pre
nemocničné lekárne na rozdiel od lekární verejných.
Právo podnikať sa v súkromnom záujme chráni ako spôsob obživy jednotlivca.
Zároveň sa ním zabezpečuje verejný záujem na rozvoji podnikania ako dôležitého
prvku trhového hospodárstva. Toto právo sa priznáva osobám ako právny prostriedok
rozvoja trhovej ekonomiky zaručenej čl. 55 ods. 1 ústavy, podľa ktorého:
26
„Hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na princípoch sociálne a ekologicky
orientovanej trhovej ekonomiky.“
Slovenská republika právo podnikať a jeho podmienky upravila najmä
Obchodným zákonníkom a zákonom č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon).
Ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach vyslovil právne názory
dotýkajúce sa statusového postavenia právnických osôb.
Ústavný súd vyslovil právny názor, že ústava zaručuje právnickým osobám len
tie práva, ktoré im výslovne priznáva. Právnickým osobám okrem toho poskytuje
nepriamu ochranu cez ústavné princípy a ústavou určené povinnosti štátnych orgánov,
ktoré tieto musia plniť aj voči právnickým osobám (nález vo veci PL. ÚS 13/97
uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení pod č. 5/98).
V ústavnom práve nie je obvyklá úprava, v ktorej sa ústavné práva a slobody
zaručujú aj právnickým osobám. Ústava Slovenskej republiky tiež neobsahuje
všeobecné ustanovenia o primeranom zaručení základných práv a slobôd právnickým
osobám. Ústava výslovne upravuje niektoré základné práva a slobody aj, či dokonca
len právnickým osobám v čl. 20 ods. 2, čl. 24 ods. 3 a čl. 29 ods. 4. Popri základných
právach, ktoré zaručuje ústava, majú osoby aj ďalšie práva ustanovené zákonom, ktoré
sa nechránia rovnakou intenzitou ako základné práva a slobody. Právnickým osobám
však nemôžu patriť tie základné práva a slobody, ktoré sú svojou podstatou späté
výlučne s ľudskými bytosťami (napr. právo na život podľa čl. 15 ústavy alebo právo
na ochranu pred mučením - čl. 16 ods. 2). Nárok právnických osôb na ďalšie práva
zaručené ústavou preto treba hodnotiť podľa podstaty namietaného práva.
Ústavný súd k predmetnej problematike zastáva právny názor, že pri
obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a
príslušné obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Slobodu výkonu
27
povolania možno preto obmedziť v tej miere, v akej to rozumná úvaha o všeobecnom
prospechu pripúšťa za účelnú. Ochrana základných práv sa preto obmedzuje na
odmietnutie protiústavných, nadmerne zaťažujúcich úprav. Slobodu voľby povolania
možno obmedziť iba vtedy, ak si to nevyhnutne vyžaduje ochrana osobitne dôležitých
hodnôt. Ak sa do slobody voľby povolania zasahuje, treba stanoviť subjektívne
a objektívne predpoklady tohto zasahovania. Ochrana slobody občana v oblasti zvlášť
dôležitej pre modernú spoločnosť, spočívajúcej na deľbe práce, zaručuje jednotlivcovi
právo vykonávať činnosť, ktorú považuje za vhodnú pre svoje „povolanie“. Cieľom
základného práva je ochrana - hospodársky dôležitej - práce, ktorá je ponímaná ako
„povolanie“, t.j. vo vzťahu k osobnosti človeka, ktorá sa zamestnaním formuje
a zdokonaľuje tým, že sa v ňom jednotlivec venuje činnosti znamenajúcej preňho
životnú úlohu a poslanie a prostredníctvom ktorej prispieva k celospoločenskej
produktivite. Základné právo nadobúda väčší význam pre všetky sociálne vrstvy: práca
ako „povolanie“ má pre všetkých hodnotu, rovnakú vážnosť a dôstojnosť. Zásadne
voľné hospodársko-politické, sociálno-politické a profesionálno-politické posúdenie,
ktoré musí ostať v rukách zákonodarcu, treba spojiť s ochranou slobody, na ktorú
jednotliví občania majú aj vo vzťahu k zákonodarcovi ústavný nárok (Rozhodnutie
Spolkového ústavného súdu /SRN/, tzv. „lekárenský rozsudok“ BVerfGe 7, 377
z 11. júna 1958 /1 BvR 596/56).
Je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že v zmysle čl. 40 ústavy každý má právo na
ochranu zdravia, na zdravotnú starostlivosť a zdravotnícke pomôcky za podmienok,
ktoré ustanoví zákon. Zdravie občana je spoločenská hodnota, ktorej ochranu treba
chápať ako prioritu pri úprave spoločenských vzťahov zdravotnej a v nej aj
lekárenskej starostlivosti.
Pri posudzovaní existencie verejného záujmu ústavný súd zohľadnil uznesenie
vlády Slovenskej republiky k problematike poskytovania zdravotnej starostlivosti
a dôvodovú správu k ustanoveniam citovaného zákona. Dôvodová správa uviedla:
„V záujme zblíženia našej legislatívy s legislatívou členských krajín Európskej únie sa
ustanovuje, že prevádzkovať lekárne sú oprávnené len osoby odborne spôsobilé,
28
spĺňajúce taxatívne vymedzené podmienky. Súčasne sa ustanovuje odborná
spôsobilosť žiadateľov o poskytovanie lekárenskej starostlivosti vo výdajniach
zdravotníckych pomôcok.“
Ústavný súd konštatuje, že takto dokumentovaný verejný záujem sa nezhoduje
s doloženými smernicami Európskej únie ani s tzv. „Bielou knihou“ dotýkajúcou sa
preskúmavanej oblasti. V tomto konaní ústavný súd dospel k záveru, že ak právnická
osoba, ktorá je vlastníkom verejnej lekárne, poskytuje lekárenskú starostlivosť
prostredníctvom „odborného zástupcu“, je daná garancia odbornosti pri poskytovaní
tohto druhu zdravotníckej starostlivosti, a tým je realizovaný aj verejný záujem
v tomto spoločenskom vzťahu.
Na základe uvedenej argumentácie ústavný súd konštatuje nesúlad ustanovenia
§ 35 ods. 1, ustanovenia § 36 ods. 2 písm. p) a ustanovenia § 70 ods. 1 zákona
č. 140/1998 Z. z. v znení novely s čl. 35 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky.
2b.) K námietke nesúladu ustanovení § 35 ods. 1, § 36 ods. 2 písm. p) a § 70 ods. 1
zákona č. 140/1998 Z. z. s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ústavy
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy: „Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie
vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na
základe zákona a za primeranú náhradu.“
Podľa čl. 55 ústavy: „Hospodárstvo Slovenskej republiky sa zakladá na
princípoch sociálne a ekologicky orientovanej trhovej ekonomiky. Slovenská
republika chráni a podporuje hospodársku súťaž. Podrobnosti ustanoví zákon.
29
Podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd: „Každá fyzická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.
Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok,
ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.“
Rovnosť zákonného obsahu garantovaná čl. 20 ods. 1 ústavy sa vzťahuje na
oprávnenie vlastníka predmetu vlastníctvo držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky
a nakladať s ním.
Pod vlastníckym právom v subjektívnom zmysle chápeme všeobecné, priame
právne panstvo nad vecou, ktoré je vo verejnom alebo súkromnom záujme obmedzené
právnym poriadkom danej spoločnosti. Medzi jednotlivými oprávneniami vlastníka
niet nijakej neprekročiteľnej hranice a ani sa nimi rozsah a obsah vlastníctva
nevyčerpáva.
Výkon vlastníckych práv teda znamená nielen majetok mať (vlastniť), ale s ním
právne relevantným spôsobom nakladať k účelu, na ktorý bol nadobudnutý.
Vlastníctvo je ekonomický pilier právneho štátu.
Ústavný súd k otázke práva vlastniť majetok vyslovil názor vo viacerých
rozhodnutiach. Vo veci PL. ÚS 33/95 (uverejnenej pod č. 11/95 Zbierky nálezov
a uznesení) vyslovil právny názor: „Ustanovenie čl. 20 ods. 1 ústavy nie je právnym
základom oprávňujúcim osobu na pridelenie majetku od štátu. Článkom 20 ods. 1
ústavy sa ale vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade
s platným právnym poriadkom.“
Podľa názoru ústavného súdu doterajším vlastníkom lekární napadnuté
ustanovenia zákona č. 140/1998 Z. z. priznávajú rovnako ako iným vlastníkom
oprávnenie predmet vlastníctva držať a nakladať s ním, ale obmedzujú ich oprávnenie
užívať a požívať jeho plody na základe časovej pôsobnosti ustanovenia § 70 ods. 1
30
citovaného zákona, čiže realizovať úžitkovú hodnotu veci, a to vo vzťahu k účelu, pre
ktorý vlastníci lekární predmet vlastníctva nadobudli.
V posudzovanej veci ústavný súd dospel k záveru, že ustanovenie § 35 ods. 1
v spojení s § 36 ods. 2 písm. p) a ustanovenie § 70 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z.
znemožňujú reálnym vlastníkom lekární, aby ich vlastnícke právo užívať vlastníctvo
a požívať jeho plody malo v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy rovnaký zákonný obsah
a ochranu ako majetkové práva iných subjektov.
Ústavný súd už predtým vyslovil právny názor: „Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy sa
vyžaduje „rovnaký zákonný obsah“ vlastníckeho práva všetkých vlastníkov. To
znamená, že ústavou sa neustanovuje iba podmienka rovnosti práv vlastníkov
z hľadiska obsahu ich práv, ale ustanovuje sa aj forma, ktorou sa vytvorí rovnosť
obsahu vlastníckeho práva. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy sa vyžaduje „rovnaký zákonný
obsah“, teda taký obsah, ktorý je vymedzený zákonom“ (nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 7/96, s. 37, uverejnený pod č. 2/97 Zbierky
nálezov a uznesení).
Ustanovenie § 70 ods. 1 posudzovaného zákona napriek jednoročnej lehote,
ktorú poskytuje a ktorá je nesplniteľnou podmienkou, zavádza pravú retroaktivitu,
pretože neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi, ktoré vznikli
za platnosti lex prior. Tým toto zákonné obmedzenie tiež vecne nespĺňa podmienky,
ktoré sú uvedené v čl. 13 ods. 4 ústavy. Zákonodarca v prípade verejných lekární
a pobočiek verejných lekární právnickým osobám ex lege odopiera možnosť
poskytovania lekárenskej starostlivosti.
Ústavný súd vo veci PL. ÚS 38/95 (uverejnenej pod č. 4/96 Zbierky nálezov
a uznesení) zaujal stanovisko, podľa ktorého Ústava Slovenskej republiky
neumožňuje, aby k vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva
došlo priamo zákonom, ale iba na základe zákona.
31
Národná rada Slovenskej republiky ako jediný ústavodarný a zákonodarný
orgán Slovenskej republiky nie je v zmysle Ústavy Slovenskej republiky oprávnená
priamo zákonom vyvlastniť alebo nútene obmedziť vlastnícke právo. Článok 20 ods. 4
Ústavy Slovenskej republiky určuje, že k vyvlastneniu, prípadne k nútenému
obmedzeniu vlastníckeho práva možno prikročiť len na základe zákona. Takým
zákonom v právnom poriadku Slovenskej republiky je zákon č. 50/1976 Zb.
o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších
predpisov.
K vyvlastneniu alebo nútenému obmedzeniu vlastníckeho práva je možné
siahnuť len vo verejnom záujme, v nevyhnutnej miere a za primeranú náhradu.
Podľa medzinárodného štandardu zaručeného na báze Dodatkového protokolu
č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd objektom ochrany nie sú
len hmotné statky, ale aj rôzne druhy licencií, ako aj dobrá povesť firmy.
Vo svojej rozhodovacej činnosti aj Európsky súd pre ľudské práva pripustil, že
i licencie môžu byť predmetom držby. Poznamenal však, že štát udeľuje licenciu za
určitých okolností a môže jej udelenie odmietnuť alebo ju odňať, pokiaľ držiteľ neplní
podmienky, za ktorých bola licencia udelená.
K imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka
(princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho
je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich
ustanovení.
V ústavnom poriadku Slovenskej republiky platí zásada, podľa ktorej ten, kto
konal, resp. postupoval na základe dôvery v platný právny predpis (jeho noriem),
nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho
predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia (PL. ÚS 36/95, nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky uverejnený pod č. 3/96 Zbierky nálezov a uznesení).
32
Ústavná norma, podľa ktorej „zákonné obmedzenia ústavných práv a slobôd
musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky,
zaväzuje zákonodarcu na jej rešpektovanie pri prijímaní zákona“.
Ústavný súd už vo veci I. ÚS 60/96 (uverejnenej pod č. 22/97 Zbierky nálezov
a uznesení) vyslovil názor, že vlastnícke právo nie je formálnym právom, ale práve
naopak, zaručuje možnosti reálneho výkonu so všetkými atribútmi.
Vo veci PL. ÚS 37/95 (uverejnenej pod č. 8/96 Zbierky nálezov a uznesení)
ústavný súd tiež vyslovil právny názor, že ústavný princíp rovnosti pri zachovávaní
zákonnej ochrany vlastníckeho práva u všetkých vlastníkov k druhovo rovnakej veci je
spätý so zákonnými obmedzeniami toho práva, ktoré musia rovnako platiť pre všetky
prípady, ktoré spĺňajú ústavné podmienky (čl. 20 ods. 1 druhá veta v spojení s čl. 13
ods. 3 ústavy).
Podľa názoru ústavného súdu, ak by právnická osoba stratila možnosť
poskytovať lekárenskú starostlivosť na základe zmeny právnej úpravy vo verejných
lekárňach a v pobočkách verejných lekární, znamenalo by to aj obmedzenie jej
vlastníckeho práva nad nevyhnutnú mieru a v rozpore s verejným záujmom.
Princípom právneho štátu je právna istota, ktorá zahŕňa dôveru občana v právo
a navyše aj ochranu nadobudnutých práv, osobitne majetkových (vlastníckych) práv.
Z vyššie uvedených dôvodov preto ústavný súd konštatuje nesúlad ustanovenia
§ 35 ods. 1, § 36 ods. 2 písm. p) a ustanovenia § 70 ods. 1 zákona č. 140/1998 Z. z.
v znení novely s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 1 ústavy.
Podľa čl. 132 Ústavy Slovenskej republiky strácajú ustanovenia, pri ktorých
Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil nesúlad podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej
republiky, dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky
účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie označené ustanovenia
33
zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, o zmene zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 220/1996 Z. z. o reklame v znení zákona č. 104/1999 Z. z. do súladu s Ústavou
Slovenskej republiky, strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu
v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
Vyhlásené v Košiciach 3. júna 1999
JUDr. Milan Č i č
predseda pléna
Ústavného súdu Slovenskej republiky
34