Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 60/96

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu

JUDr. Richarda Rapanta a sudcov JUDr. Jána Klučku a JUDr. Viery Mrázovej na

verejnom zasadnutí senátu 21. novembra 1997 prerokoval ústavnú sťažnosť obce

Ďubákovo a jej obyvateľov, zastúpených JUDr. Jánom Hrubalom, advokátom,

Skuteckého 16, Banská Bystrica, proti Okresnému úradu v Poltári, zastúpeného Ing.

Jaroslavom Sihelským, prednostom a JUDr. Jozefom Czikorom, vo veci porušenia

základných práv upravených v rozhodnutím

Obvodného úradu životného prostredia v Poltári č. 50/96-Vg z 21. mája 1996 a

2. decembra 1997 takto

r o z h o d o l :

1. Ústavnej sťažnosti v y h o v u j e .

2. Základné právo obce Ďubákovo a jej obyvateľov upravené v čl. 20 ods. 1

prvej vete b o l o p o r u š e n é právoplatným

rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Poltári č. 50/96-Vg z 21. mája

1996.

3. Právoplatné rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia v Poltári č.

50/96-Vg z 21. mája 1996 z r u š u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“)

bola 9. augusta 1996 doručená ústavná sťažnosť obce Ďubákovo a jej 42 obyvateľov,

zastúpených JUDr. Jánom Hrubalom, advokátom, Skuteckého 16, Banská Bystrica

(ďalej len „sťažovatelia“), proti právoplatnému rozhodnutiu Obvodného úradu

životného prostredia v Poltári č. 50/96-Vg z 21. mája 1996, ktorým zmenilo stavebnú

uzáveru „PVE Ipeľ“ vyhlásenú rozhodnutím ONV Lučenec, odborom územného

plánovania č. j. ÚP-2168/82-Ju z 27. decembra 1982 a upravenú rozhodnutím toho

istého orgánu č. j. ÚP-260/89-Ju z 13. marca 1989.

Odvolanie obce Ďubákovo proti napadnutému rozhodnutiu nebolo úspešné,

pretože Obvodný úrad životného prostredia v Poltári listom z 19. júna 1996 oznámil,

že podľa je účastníkom územného konania o

stavebnej uzávere len navrhovateľ. Keďže obec Ďubákovo nebola účastníkom

konania, jej odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu nebolo možné brať do úvahy.

Podľa sťažovateľov jediným dôvodom vedúcim k vydaniu rozhodnutia

Obvodného úradu životného prostredia v Poltári č. 50/96-Vg z 21. mája 1996 o

zmene stavebnej uzávery bolo limitovanie stavebnej činnosti tak, aby sa nemohlo

sťažiť budúce využitie územia určeného na výstavbu PVE Ipeľ. Z toho zákonite

vyplýva záver, že limitovanie stavebnej činnosti malo za cieľ minimalizovať náklady

na možné vykupovanie, resp. vyvlastňovanie pozemkov pri prípadnej výstavbe

energetického diela. Prvé rozhodnutie o stavebnej uzávere z roku 1982 uvádzalo, že

nesmie byť pripustená taká stavebná činnosť, „v dôsledku ktorej by došlo k vyššej

kategorizácii pri ich oceňovaní“. To odrážalo vtedy platný princíp preferovania

socialistického spoločenského vlastníctva pred ostatnými druhmi a formami

vlastníctva.

Nové rozhodnutie o stavebnej uzávere už pochopiteľne tento dôvod explicitne

neuvádza, neobsahuje však ani žiaden nový ani nijaký vecný dôvod stavebnej

uzávery. Uvádza iba, že je „nevyhnutné limitovanie stavebnej činnosti tak, aby sa

nemohlo sťažiť budúce využitie územia“.

Dôvodom stavebnej uzávery je teda ušetrenie prostriedkov navrhovateľa

stavebnej uzávery (prípadne iného subjektu) pri budúcom vykupovaní, resp.

vyvlastňovaní pozemkov. Tomuto subjektu sa takto vytvárajú veľmi výhodné

predpoklady pre nadobudnutie nehnuteľností, a naopak vlastníctvo obce a

obyvateľov je v záujme ušetrenia prostriedkov iného subjektu neobmedzované.

Dochádza teda k rozdielnej úrovni právnej ochrany dvoch vlastníkov, pričom jeden

subjekt je na úkor druhého zvýhodňovaný.

Podľa názoru sťažovateľov rozhodnutie o stavebnej uzávere, vydané proti vôli

vlastníkov, určuje vlastníkom v území stavebnej uzávery, aká stavebná činnosť je

umožnená. Tým limituje možnosti užívania predmetu vlastníctva. Obmedzuje tiež

možnosti jeho zveľaďovania a stanovuje vlastníkovi také podmienky pre využívanie

predmetu vlastníctva, ktorým vlastníci v území bez stavebnej uzávery nepodliehajú,

napríklad obmedzenie účelu užívania pozemkov pre nové stavby, prístavby a

nadstavby, ktoré nemusia splniť nekonkrétne a nikde právne nedefinované

podmienky stanovené v napadnutom rozhodnutí (napr. „základná technická a

občianska vybavenosť pre zabezpečenie štandardných podmienok v obciach“.).

Správny orgán má týmto prakticky neobmedzenú právomoc pri rozhodovaní o tom,

aká činnosť tieto podmienky spĺňa a aká už nie.

Podľa nich zasiahlo do samotnej podstaty vlastníckeho práva. Hodnota

predmetu vlastníctva v území stavebnej uzávery je vzhľadom na obmedzenia

bezpochyby znížená v porovnaní s tým istým územím bez stavebnej uzávery.

Administratívne rozhodnutie teda spôsobuje znižovanie hodnoty predmetu

vlastníctva.

Okrem toho výrazne obmedzilo právo vlastníka disponovať s pozemkom. Je

nepochybné, že ak by chcel vlastník pozemku v území stavebnej uzávery svoj

pozemok alebo stavbu predať, bude vzhľadom na existenciu stavebnej uzávery v

právnej pozícii neporovnateľne horšej, ako vlastník nehnuteľnosti v území bez

stavebnej uzávery. V konečnom dôsledku možnosť, že by si kupujúci kúpil

nehnuteľnosť v území stavebnej uzávery, je vzhľadom na obmedzenie možností

vlastníka nehnuteľnosti v takomto území minimálna.

Sťažovatelia ďalej uviedli, že rozhodnutie o stavebnej uzávere ponecháva

možnosť disponovať s predmetom vlastníctva iba teoreticky. Skutočným dôsledkom

rozhodnutia je také drastické obmedzenie tohto práva, že realizácia rozhodnutia

fakticky vylučuje jeden z hlavných atribútov vlastníckeho práva - ius disponendi.

(V konečnom dôsledku táto situácia smeruje k tomu, že dispozičné právo vlastníka

môže byť realizované jedine vo vzťahu k subjektu vykupujúcemu nehnuteľnosti pre

uvažovanú výstavbu, a to so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami, napr. pre

určenie ceny nehnuteľností.)

zaručuje všetkým vlastníkom rovnaký obsah ich

vlastníckeho práva a rovnakú ochranu tohto práva. Táto ochrana nie je formálna a

zahŕňa ochranu reálneho výkonu vlastníckeho práva so všetkými atribútmi obsahu

tohto práva. Ak je nevyhnutné výkon vlastníckeho práva určitého vlastníka

obmedziť, stanovuje podmienky, pri dodržaní ktorých je

toto obmedzenie možné.

Vychádzajúc z nútené obmedzenie vlastníckeho práva je

možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za

primeranú náhradu. Tieto podmienky musia byť dodržané súčasne.

V prípade rozhodnutia o stavebnej uzávere v obci Ďubákovo nie sú tieto

podmienky podľa sťažovateľov splnené:

1. Stavebná uzávera nebola vydaná vo verejnom záujme. Ušetrenie

prostriedkov investora, navyše na realizáciu zatiaľ iba „uvažovanej“ stavby PVE,

nemožno považovať za verejný záujem. Uvažovaná výstavba PVE Ipeľ nie je jasne

zahrnutá ako verejnoprospešná v žiadnom právne relevantnom dokumente, termín

výstavby nikto nepozná ani približne. (Dôvodová správa k Aktualizácii energetickej

koncepcie do roku 2005 s výhľadom do roku 2010 /na ktorú sa mimochodom

odvoláva aj napadnuté rozhodnutie/ na str. 12 uvádza, že „... realizácia PVE Ipeľ

bude závislá na preukázaní ekonomickej efektívnosti v porovnaní s alternatívnym

zabezpečením pohotového výkonu v plynových zdrojoch ...“).

2. V danom prípade nejde o nevyhnutný rozsah obmedzenia:

a) Fakt, že v súčasnosti nikto nevie ani približne určiť, dokedy by mali byť

práva obce a obyvateľov obmedzované, je vzhľadom na všetky vyjadrenia

navrhovateľa stavebnej uzávery a orgánov štátnej správy zrejmý a nepochybný. Tieto

vyjadrenia sú rozporuplné, neurčité a prípadné odhady nie sú ničím podložené.

Obmedzovanie obce a obyvateľov na neurčito dlhú dobu (a teda možno aj

zbytočne, pretože v takejto situácii nie je vôbec jasné, či k výstavbe dôjde) možno len

ťažko považovať za „nevyhnutný rozsah“ ich obmedzovania.

b) Okrem toho platí už uvedené, že využívanie práv obce a obyvateľov v

danom prípade aj tak nemôže reálne „sťažiť alebo znemožniť budúce využitie

územia“ (pravda ak za také „sťaženie“ nebudeme považovať dôsledné uplatnenie

ústavného princípu rovnosti obsahu a právnej ochrany vlastníckeho práva), a preto v

súčasnosti nie je odôvodnené žiadne obmedzenie vlastníckych práv obce a

obyvateľov. Keďže toto obmedzenie nie je potrebné, nemožno uvažovať ani o

primeranom rozsahu pre toto obmedzenie.

3. Žiadna náhrada nebola a nie je poskytovaná.

Z uvedeného je zrejmé, že podmienky stanovené Slovenskej

republiky pre obmedzenie vlastníckych práv n i e s ú splnené.

Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní ich ústavnej

sťažnosti ju prijal na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní rozhodol nálezom

tohto znenia:

„Rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia Poltár č. 50/96-Vg z

21. mája 1996 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na vlastníctvo

upravené v SR.

Rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia č. 50/96-Vg zo dňa

21. mája 1996 sa zrušuje.“.

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti na neverejnom

zasadnutí senátu konanom 23. októbra 1996 po zistení, že spĺňa procesné podmienky

ju podľa o

organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení ,

ktorým sa mení a dopĺňa tento zákon, prijal na ďalšie konanie.

Okresný úrad Poltár (v dôsledku prechodu pôsobnosti Obvodného úradu

životného prostredia v Poltári podľa o organizácii

miestnej štátnej správy), na základe výzvy ústavného súdu podal k niektorým bodom

ústavnej sťažnosti písomné vyjadrenie 25. septembra 1996 č. 96/0009-Sekr. Okrem

iného v ňom uviedol, že ObÚŽP Poltár v rozhodovaní o podnete obce Ďubákovo na

zmenu územného rozhodnutia a zrušenie stavebnej uzávery, vydanej ONV Lučenec,

odborom ÚP, vychádzal najmä z ustanovení § 34 ods. 1 a § 41 stavebného zákona č.

v znení neskorších predpisov, vyhl. o podrobnejšej

úprave územného konania a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov a

písomných stanovísk predložených na ústnom konaní o zmene územného

rozhodnutia. Poznamenal, že za činnosti ObÚŽP Poltár nedošlo ani v jednom prípade

k zamietnutiu žiadosti o vydanie stavebného povolenia či územného rozhodnutia. V

súčasnosti sa realizuje v investorstve obce Ďubákovo výstavba verejného vodovodu.

V praxi to znamená, že v zmysle ustanovenia § 41 ods. 4 stavebného zákona č.

v znení jeho neskorších noviel (toto ustanovenie je uvedené i vo

výrokovej časti rozhodnutia ObÚŽP Poltár č. 50/96-Vg) je možné povoliť po dohode

s dotknutými orgánmi štátnej správy výnimku zo stavebného obmedzenia.

Cieľom vydaného rozhodnutia o stavebnej uzávere je vymedzenie územia, v

ktorom sa trvale alebo dočasne zakazuje alebo obmedzuje stavebná činnosť, najmä

pokiaľ by mohla sťažiť alebo znemožniť budúce využitie územia alebo jeho

organizáciu podľa pripravovanej územnoplánovacej dokumentácie (§ 12 ods. 1 vyhl.

č. ). Obmedzenie vlastníka disponovať s pozemkom je rozhodnutím o

stavebnej uzávere primerané a to len pre oblasť nadštandardnej činnosti. Ostatné

disponibility vlastníkov pozemkov nie sú uvedeným rozhodnutím dotknuté. Záverom

uviedol, že súhlasí s možnosťou upustenia od pojednávania, pokiaľ k tomu

ústavný súd dospeje.

Prípisom z 15. januára 1997 sa právny zástupca sťažovateľov JUDr. Ján

Hrubala vyjadril k stanovisku Okresného úradu Poltár z 25. septembra 1996.

Poukázal v ňom na o dani z

nehnuteľnosti, ktorý výslovne hovorí o stavbách, ktorých využitie je (zákonite)

obmedzené z dôvodu stavebnej uzávery. Okrem toho i príloha č. 7 vyhl. č. 465/1991

Zb. o oceňovaní pozemkov sa týka obmedzenia užívania pozemkov z dôvodov

stavebnej uzávery a následnom znížení ich ceny o 5 %. Tieto príklady podľa neho

dokazujú, že stavebná uzávera je obmedzením vlastníckeho práva, v dôsledku

ktorého klesá cena nehnuteľnosti a negatívne zasahuje najmä ius utendi a ius

disponendi vlastníka. Ďalej uviedol, že nikde nie je uvedené, čo je štandardná a čo

nadštandardná stavebná činnosť. Ani nadštandardná stavebná činnosť nemôže sťažiť

ani znemožniť využitie územia na postavenie PVE Ipeľ. Keďže odporca

nespochybňuje obmedzenie vlastníka, iba ho považuje za primerané, musí

rozhodnutie o stavebnej uzávere splniť podmienky pre obmedzenie vlastníckeho

práva stanovené v , t.j. nevyhnutná miera, vo verejnom záujme,

na základe zákona a za primeranú náhradu. Ďalej uviedol, že žiadosti o vydanie

stavebného povolenia v obci Ďubákovo neboli podané práve z dôvodov stavebnej

uzávery pre nezáujem investorov, preto ani nemohli byť zamietnuté. Poukázal i na

diskutovaný pojem verejného záujmu, ktorý je uvádzaný napr. v § 4 ods. 3 zák. č.

o ochrane prírody, v vyhl. č. , ktorou sa

vykonáva zákon o cenách, v o dráhach, a je vždy

definovaný cez oblasť spoločenských vzťahov, ktorých sa týka a u ktorých je

spomenutý. V súvislosti s tým poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva vo veci Sporrong a Lönroth v. Švédske kráľovstvo, 1982, séria A, č. 52, v

ktorom je uvedené, že v záujme pokojného užívania majetku musí byť zachovaná

určitá rovnováha medzi požiadavkami verejného záujmu komunity a požiadavkami

na ochranu práv jednotlivca. Táto rovnováha nie je dosiahnutá, ak zainteresovaná

osoba musí niesť individuálne a neprimerané bremeno.

Ústavný súd listom z 12. februára 1997 požiadal ministra hospodárstva

Slovenskej republiky na základe o zabezpečenie

spracovania a predloženia kvalifikovaného a objektívneho stanoviska ním riadeného

rezortu k obsahu predloženej ústavnej sťažnosti.

Dňa 17. marca 1997 bola ústavnému súdu daná na vedomie kópia listu

ministra hospodárstva Slovenskej republiky, ktorým tento svojvoľne a bez

akéhokoľvek opodstatnenia odstúpil výzvu ústavného súdu z 12. februára 1997

ministrovi životného prostredia, pretože podľa jeho názoru „po vecnej aj formálnej

stránke patrí uvedený podnet do pôsobnosti Vami riadeného rezortu, t. j. Ministerstva

ŽP SR“. I napriek tomuto konštatovaniu však v jeho prílohe zaslal „substanovisko“

Ministerstva hospodárstva SR k predmetnej záležitosti. Z obsahu tohto

„substanoviska“ vo veci ústavnej sťažnosti obce a obyvateľov Ďubákova vyplynulo,

že prečerpávacie vodné elektrárne budú plniť v elektrizačnej sústave SR (najmä po

jej pripojení na západoeurópsku sústavu UCPTE) významnú úlohu predovšetkým v

oblasti udržiavania vysokej kvality vyrobenej elektrickej energie a zabezpečenia

nevyhnutnej regulácie sústavy. Preto s výstavbou PVE Ipeľ uvažuje aj Energetická

koncepcia pre SR do r. 2005, ktorú schválila vláda SR svojím uznesením č. 562/93.

Táto koncepcia tiež predpokladá zvýšenie využitia hydroenergetického potenciálu

SR.

Lokalita na rieke Ipeľ v blízkosti obce Ďubákovo je jedinou perspektívnou

lokalitou pre výstavbu PVE s celotýždenným cyklom na Slovensku, ktorá v podstate

nemá alternatívne riešenie, pretože iné skúmané lokality nevyhovujú alebo po

stránke geologickej alebo z hľadiska minimalizácie zásahu do životného prostredia.

Podľa vyjadrenia ministerstva hospodárstva na zámere výstavby PVE Ipeľ sa

neustále pracuje a je predovšetkým otázkou zlepšenia „dôchodkovej“ situácie

Slovenských elektrární, a. s., ktoré sú poverené zabezpečovaním dispečerského

riadenia elektrizačnej sústavy SR, kedy sa začne s realizáciou tohto vodného diela.

Nakoľko si výstavba PVE Ipeľ vyžaduje presídlenie obce do novej lokality, ktorá je

už alternatívne vybratá, sú samozrejme tieto vyvolané náklady zarátané do rozpočtu

stavby.

Stanovisko k ústavnej sťažnosti z 10. apríla 1997 predložilo ústavnému súdu aj

Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky.

Uviedlo v ňom, že napadnuté rozhodnutie o stavebnej uzávere, vymedzenej

záujmovým územím uvažovanej „Prečerpávacej vodnej elektrárne Ipeľ“, bolo

stavebným úradom vydané v intenciách príslušných právnych predpisov. S výstavbou

PVE Ipeľ uvažuje Energetická koncepcia pre SR do r. 2005, ktorú schválila vláda SR

svojím uznesením č. 562/93. Tento zámer je premietnutý aj v územných a

hospodárskych zásadách pre územný plán veľkého územného celku okresov Lučenec

a Poltár, ktoré schválila vláda SR uznesením vlády SR č. 150 z 25. februára 1997. So

zreteľom na prebiehajúcu prípravu územnoplánovacej dokumentácie - územného

plánu veľkého územného celku riešiaceho územia okresov Lučenec a Poltár, možno

obmedzenie stavebnej činnosti na tomto území považovať za odôvodnené v záujme

toho, aby sa nesťažilo alebo neznemožnilo budúce využitie tohto územia.

Prípadné určité obmedzenie výkonu vlastníckych práv s týmto súvisiace

vyplýva zo stavebného zákona ako osobitného právneho predpisu, pričom v

napadnutom rozhodnutí sa v súlade s ust. § 41 ods. 4 stavebného zákona pripúšťa aj

udelenie výnimky zo stavebnej uzávery. Jej udelenie vyhodnotí stavebný úrad na

základe žiadosti v každom individuálnom prípade osobitne.

Na výzvu ústavného súdu predložil 27. februára 1997 svoje stanovisko k

ústavnej sťažnosti aj navrhovateľ stavebnej uzávery, ktorým boli Slovenské

elektrárne, a. s. Bratislava.

V stanovisku okrem iného uviedol, že PVE Ipeľ po uvedení do prevádzky

bude plniť „špeciálne účely“ vyplývajúce z globálnych úloh „Elektrizačnej sústavy

SR“ po pripojení na západoeurópsky systém združený v UCPTE. S ohľadom na

uvedené požiadavky je pre výstavbu PVE Ipeľ perspektívne vhodná jedine tá

lokalita, pre ktorú bola v roku 1982 vyhlásená stavebná uzávera.

Všetky predtým skúmané lokality PVE Ipeľ boli opustené pre nevýhodné

geologické, ekologické a iné podmienky. Predmetná investícia je vo vysokom štádiu

pripravenosti. Doteraz bolo do prípravy vložených vyše 60 mil. Sk (geologický

prieskum, štúdie, atď.) a na príprave sa naďalej sústavne pokračuje. Stavba je

zakomponovaná v územnoplánovacej dokumentácii veľkého územného celku okresu

Lučenec.

V roku 1982, kedy bol ukončený proces výberu lokality pre výstavbu PVE

Ipeľ s požadovanými parametrami, využil investor SEP š. p. (právny predchodca

Slovenských elektrární, a. s.) zákonnú možnosť ochrany tohto územia pre predmetnú

výstavbu formou stavebnej uzávery, podľa § 41 stavebného zákona. Toto opatrenie

bolo a je nevyhnutné hlavne z titulu ochrany plánovanej investície pred zvyšovaním

nákladov.

Slovenské elektrárne, a. s. Bratislava, v stanovisku ďalej uviedli, že

nepopierajú určitý rozsah poškodenia plynúceho z neistoty a neurčitého „časového

horizontu výstavby PVE Ipeľ“.

V závere stanoviska vyslovili názor o tom, že napadnutým rozhodnutím

Obvodného úradu životného prostredia v Poltári z 21. mája 1996 nedošlo k porušeniu

namietaného ustanovenia .

Listom z 2. mája 1997 Slovenské elektrárne, a. s. Bratislava, oznámili

ústavnému súdu, že majú právny záujem o výsledok konania vo veci ústavnej

sťažnosti obce Ďubákovo a jej obyvateľov, a preto žiadali o priznanie postavenia

vedľajšieho účastníka. Ústavný súd im toto postavenie priznal podľa § 51 ods. 2

S ohľadom na potrebu zistenia skutočného stavu obce Ďubákovo, stavu

obytných a iných nehnuteľností, komunikácií, ako aj celkovej vybavenosti tejto obce,

vykonali členovia senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky 29. októbra 1997

informatívny pohovor so starostkou obce a niektorými jej poslancami a obyvateľmi,

spojený s obhliadkou obce.

Ústavný súd podľa vykonal dôkazy potrebné na

zistenie skutočného stavu veci a získanie podkladov pre svoje rozhodnutie.

Pretože navrhovateľ trval na verejnom ústnom pojednávaní, toto sa

uskutočnilo 21. novembra 1997. Na ňom ústavný súd vypočul zástupcov účastníkov

konania, ako aj zástupcu vedľajšieho účastníka konania. Títo vo svojich vystúpeniach

zotrvali na svojich pôvodných návrhoch nachádzajúcich sa v ich písomných

stanoviskách. Ústne pojednávanie bolo odročené na vyhlásenie rozhodnutia. Stalo sa

tak na verejnom pojednávaní konanom 2. decembra 1997.

II.

Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti napadol územné rozhodnutie č. 50/96-Vg z

21. mája 1996 vydané bývalým Obvodným úradom životného prostredia v Poltári,

ktorým bola vyhlásená stavebná uzávera na záujmové územie pre výstavbu PVE

Ipeľ. Vychádzal pritom z tvrdenia, že jeho účinkami, po nadobudnutí právoplatnosti

13. júna 1996, došlo k porušeniu základného práva upraveného v

Slovenskej republiky. Preto i petit ústavnej sťažnosti smeroval na vyslovenie

porušenia tohto základného práva.

Je nepochybné, že stavebná uzávera, ako výsledok územného konania, môže

byť právne relevantným spôsobom vyhlásená len vtedy, ak sú splnené všetky

náležitosti ustanovené o územnom plánovaní a stavebnom

konaní (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Zb.“ alebo „stavebný zákon“). Ústavný súd pri posudzovaní námietok sťažovateľa

preto za východiskovú a rozhodujúcu považoval práve túto okolnosť a to za účelom

zistenia, či z hľadiska procesnoprávneho, ako i hmotnoprávneho bolo vydané

spôsobom záväzne upraveným v prvej časti citovaného zákona a na základe toho

rozhodnúť, či jeho účinky mohli viesť k porušeniu namietaného základného práva

sťažovateľa.

Podľa podkladom pre vydanie územného

rozhodnutia sú územné plány a územné projekty. Ak pre územie nebol vypracovaný

územný plán alebo územný projekt, obstará stavebný úrad iné podklady v rozsahu

nevyhnutnom pre územné rozhodnutie, napr. územnú prognózu, územnoplánovacie

podklady, resp. skutočnosti zistené vlastným prieskumom a pri miestnom

vyšetrovaní. Podľa § 39 citovaného zákona v územnom rozhodnutí stavebný úrad

vymedzí územie na navrhovaný účel a určí podmienky, ktorými sa zabezpečia

záujmy spoločnosti v území, najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania,

vecná a časová koordinácia jednotlivých stavieb a iných opatrení v území. Rovnakú

podmienku vzťahujúcu sa na vnútornú spojitosť a prepojenosť územnoplánovacej

dokumentácie s územným rozhodovaním určuje aj ,

podľa ktorého schválená územnoplánovacia dokumentácia je v určenom rozsahu

záväzným alebo smerným podkladom pre vypracovanie a schvaľovanie ďalších

kategórií a stupňov územnoplánovacej dokumentácie, pre územné rozhodovanie a pre

spracovanie dokumentácie stavieb.

Ústavný súd z predmetného rozhodnutia (jeho úplného znenia z 21. mája

1996), ako aj z ďalších predložených písomných podkladov a aj z obsahu vystúpení

zástupcov účastníkov konania na ústnom pojednávaní 21. novembra 1997 zistil, že

nielen v pôvodnom rozhodnutí o vyhlásení stavebnej uzávery z roku 1982, a v jeho

doplnku z 13. marca 1989, ale ani v jeho poslednej zmene z 21. mája 1996 stavebný

úrad nevychádzal z takých územnoplánovacích podkladov (územnoplánovacej

dokumentácie), ako to jednoznačne vyplýva z citovaných ustanovení zákona č.

Úplné znenie územného rozhodnutia o vyhlásení stavebnej uzávery z 21.

mája 1996 sa pri odôvodňovaní opodstatnenosti vyhlásenia stavebnej uzávery

záujmového územia v podstate opieralo iba o tvrdenie tohto znenia: „Chránená

lokalita je uvedená v Aktualizovanej energetickej koncepcii SR do roku 2005. PVE

Ipeľ bude plniť doplnkové zariadenie pre JE Mochovce, o výstavbe ktorej už bolo

rozhodnuté.“. Podobne ani iné písomné podklady a ani obsah vystúpení zástupcov

účastníkov konania na ústnom pojednávaní 21. novembra 1997 nepotvrdili, že

územné rozhodnutie o vyhlásení stavebnej uzávery v záujmovom území bolo vydané

na základe právne relevantných územnoplánovacích podkladov (územnoplánovacej

dokumentácie).

Neexistencia vzájomnej a nevyhnutnej súladnosti, prepojenosti a

podmienenosti medzi vydaným územným rozhodnutím o stavebnej uzávere a

príslušnými územnoplánovacími podkladmi postupne od roku 1982, ale najmä od

roku 1991 evidentne zapríčinila stav zreteľnej časovej a vecnej nekoordinovanosti

medzi záujmami, ktoré v roku 1982 boli dôvodom na vyhlásenie stavebnej uzávery

(ochrana lokality PVE Ipeľ) a skutočnou realizáciou (výstavbou) energetického diela,

a tým aj využitím danej lokality na účel sledovaný stavebnou uzáverou. Zo žiadneho

písomného podkladu vypracovaného príslušnými, príp. zainteresovanými štátnymi

orgánmi a investorskými subjektami, ale ani z obsahu vystúpení zástupcov

účastníkov konania na ústnom pojednávaní nebolo možné vyvodiť hodnoverné a

relevantné závery nielen o presnom, ale dokonca ani o približnom termíne začatia

výstavby PVE Ipeľ. Ku dňu ústneho pojednávania o ústavnej sťažnosti nebol

ústavnému súdu predložený žiadny schválený územnoplánovací podklad, z ktorého

by vyplýval reálny, odôvodnený a akceptovateľný termín začatia výstavby PVE

Ipeľ. Súčasná nemožnosť určenia termínu začatia využívania lokality, pre ktorú bola

vyhlásená stavebná uzávera, t. j. na výstavbu PVE Ipeľ, je však zrejmá aj z iných

písomných podkladov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na dokument

„Aktualizácia energetickej koncepcie SR do roku 2005 s výhľadom do roku 2010“.

Podľa neho, realizácia PVE Ipeľ bude závislá na preukázaní ekonomickej

efektívnosti v porovnaní s alternatívnym zabezpečením pohotového výkonu v

plynových zdrojoch. Podobne aj z vyjadrenia Ministerstva hospodárstva Slovenskej

republiky, odboru palív a energetiky č. 510/96 z 28. marca 1996 vyplýva, že o

presnom termíne výstavby PVE Ipeľ „zatiaľ nie je možné rozhodnúť, ale vzhľadom

na rozhodnutie o dostavbe JE Mochovce možno očakávať v blízkej budúcnosti

rýchlejší vývoj“. Z vyjadrenia zástupcu Vodných elektrární Trenčín, o. z., na

kontrolnom dni prípravy výstavby, ktorý sa uskutočnil v Málinci 29. novembra 1995

taktiež vyplynulo, že termín začatia výstavby bude známy nie skôr ako v roku 2005.

Nielen z týchto, ale aj z ďalších vyjadrení a stanovísk zainteresovaných štátnych

orgánov, ako aj investorských organizácii je nepochybné, že reálny termín začatia

výstavby uvedeného energetického diela (hoci od vyhlásenia stavebnej uzávery

uplynulo 15 rokov) nie je zatiaľ ani približne známy. Opodstatnenosť vyslovenia

takéhoto tvrdenia je odôvodnená tým, že od konca roku 1982 až do ústneho

pojednávania o ústavnej sťažnosti investorské subjekty Slovenské elektrárne a. s.

Bratislava a Vodné elektrárne Trenčín, o. z. (na návrh ktorých bola vyhlásená

stavebná uzávera v záujmovom území), okrem tohto návrhu nenavrhli začatie

žiadneho iného konania smerujúceho ku výstavbe PVE Ipeľ (návrh na vydanie

územného rozhodnutia o umiestnení stavby a najmä vydanie stavebného povolenia).

Zo spisovej dokumentácie predloženej ústavnému súdu nepochybne vyplýva, že tieto

investorské organizácie sa zatiaľ na základe príslušného právneho konania ani

nepokúsili získať do vlastníctva záujmové územie pre výstavbu PVE Ipeľ (§ 58

). Ďalej je rovnako nepochybné, že zatiaľ nemajú k dispozícii

ani potrebnú dokumentáciu za účelom podania žiadosti o stavebné povolenie (§ 58 až

62 v spojení s ). Jednotlivé vyhlásenia, či stanoviská

investorských organizácií týkajúce sa možného začiatku a nasledujúceho využitia

záujmového územia pre výstavbu PVE Ipeľ ústavný súd celkom oprávnene považuje

vzhľadom na uvedenú neexistenciu väčšiny potrebných podkladov pre územné

konanie o umiestnení stavby a stavebné konanie skôr za perspektívne zámery, resp.

výhľadové aktivity, o ktorých však nie je známe, kedy a či vôbec budú aj konkrétne

realizované.

Tým sa podľa názoru ústavného súdu napadnuté územné rozhodnutie o

vyhlásení stavebnej uzávery dostalo do nesúladu s

Podľa tohto ustanovenia čas platnosti rozhodnutia o stavebnej uzávere určí stavebný

úrad. Ak sa platnosť rozhodnutia nemôže vopred časovo obmedziť, rozhodne

stavebný úrad o skončení jeho platnosti, ak zanikne účel, na ktorý bolo takéto

územné rozhodnutie vydané. I napriek tomu, že ani v období pred vydaním

posledného rozhodnutia o zmene stavebnej uzávery č. 50/96-Vg z 21. mája 1996

neboli stavebnému úradu predložené relevantné územnoplánovacie podklady, z

ktorých by vyplývala reálnosť a opodstatnenosť začatia výstavby PVE Ipeľ a tým aj

opodstatnenosť trvania stavebnej uzávery (boli predložené iba rôzne nezáväzné a

svojím obsahom skôr iba výhľadové predstavy a zámery investora energetického

diela a Ministerstva hospodárstva SR, ktoré začatie jeho výstavby jednoznačne

posúvajú do pomerne vzdialených a časovo iba fiktívne ohraničených horizontov,

ktoré sú naviac ešte podmieňované aj rôznymi, dosť neurčitými podmienkami).

Ústavný súd v spojitosti s tým osobitne poukazuje na tvrdenie investora

energetického diela Slovenských elektrární, a. s. Bratislava, nachádzajúce sa v jeho

stanovisku adresovaného Obvodnému úradu ŽP v Poltári z 10. apríla 1996, ktoré bolo

podkladom pre zmenu územného rozhodnutia uskutočneného 21. mája 1996

„navrhujeme preto predkladanie územného plánu obce na Slovenské elektrárne, a. s.,

za účelom odsúhlasenia investícií zabezpečujúcich normálny chod obce“. Takýto

„územný plán obce“, ale ani žiadny iný územnoplánovací dokument, nebol zatiaľ

predložený a podľa vyjadrení zástupcov účastníkov konania ani ku dňu konania

ústneho pojednávania nebol vypracovaný.

Slovenské elektrárne, a. s. Bratislava ako vedľajší účastník konania,

dodatočne, ako dôsledok priebehu ústneho pojednávania na ústavnom súde

21. novembra 1997, predložili niektoré listiny za účelom upresnenia aktuálneho stavu

územnoplánovacej dokumentácie, týkajúcej sa územia, ktoré bolo vymedzené pre

umiestnenie a výstavbu PVE Ipeľ. Z predložených listín vyplýva, že na základe

uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 287/1995 vypracovalo Ministerstvo

životného prostredia Slovenskej republiky „územné a hospodárske zásady pre

vypracovanie územného plánu veľkého územného celku okresov Lučenec a Poltár“.

Tieto zásady vláda Slovenskej republiky schválila 25. februára 1997, pričom súčasne

uložila ministrovi životného prostredia Slovenskej republiky „predložiť návrh

územného plánu veľkého územného celku okresov Lučenec a Poltár na rokovanie

vlády do 31. marca 1998“. Z citovaných „zásad“, ako ústavný súd zistil, sa k

záujmovému územiu PVE Ipeľ vzťahuje iba jeden odsek tohto znenia: „vo

výhľadovom pláne rezortu ministerstva hospodárstva v nadväznosti na výstavbu JE

Mochovce sa v lokalite Ipeľ uvažuje s vybudovaním PVE s inštalovaným výkonom

600 MW, s ročnou výrobou 900 000 MW s pripojením do sústavy ZVN-400 kV

distribučnej siete“.

Vychádzajúc zo spisových podkladov predložených ústavnému súdu vo veci

ústavnej sťažnosti obce a obyvateľov Ďubákova je nepochybné, že pri vydávaní

územného rozhodnutia o vyhlásení stavebnej uzávery pre záujmové územie PVE

Ipeľ v rokoch 1982, 1989 a 1996 orgán štátnej správy (stavebný úrad) nepostupoval v

súlade s náležitosťami ustanovenými v K tomuto

rozporu došlo tým, že vyhlásenie stavebnej uzávery na základe územného

rozhodnutia

( ) sa neuskutočnilo na základe záväzných

podkladov (územný plán alebo územný projekt), ktoré mal v zmysle § 37 ods. 1

citovaného zákona obstarať stavebný úrad. V prípade, ak takáto záväzná

územnoplánovacia dokumentácia v čase vydania územného rozhodnutia o vyhlásení

stavebnej uzávery pre dané územie nebola spracovaná, stavebný úrad mal zaobstarať

územnoplánovacie podklady (urbanistická štúdia, územný generel a územno-

technické podklady) v rozsahu potrebnom pre riadne posúdenie návrhu na vyhlásenie

stavebnej uzávery, vrátane vlastného zisťovania a prieskumov. Vyhlásenie stavebnej

uzávery (vrátane doplnku a zmeny pôvodného rozhodnutia) nebolo okrem toho ani v

súlade s podmienkami ustanovenými v , pretože logicky

nemohol byť dosiahnutý najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania,

vecná a časová koordinácia jednotlivých stavieb a iných opatrení na území.

V danom prípade nemohlo preto právne akceptovateľným spôsobom dôjsť k

vzniku účelu, na ktorý bolo územné rozhodnutie o stavebnej uzávere vydané, pretože

jeho realizácia zatiaľ nebola záväzným spôsobom ustanovená v súlade s cieľmi a

zámermi územného plánovania a s ďalšími zákonnými podmienkami. Z toho logicky

vyplýva, že stavebný úrad mal v konaní o jeho zmene v roku 1996 postupovať podľa

už citovaného Stavebný úrad tieto skutočnosti

nebral do úvahy pri svojom rozhodovaní o vyhlásení stavebnej uzávery (jej zmene),

čo malo za následok ďalšie pokračovanie časovej neobmedzenosti vyhlásenej

stavebnej uzávery, bez akejkoľvek reálnej možnosti (najmä obyvateľov obce

Ďubákovo) brániť sa primeranými právnymi prostriedkami proti takémuto stavu.

Ústavný súd najmä v spojitosti s existenciou časovej neobmedzenosti stavebnej

uzávery v zmysle rozhodnutia č. 50/96-Vg z 21. mája 1996, poukazuje na rozhodnutie

Európskeho súdu pre ľudské práva v spore Sporrong a Lönroth v. Švédske

kráľovstvo, 1982, séria A, č. 52. Súd konštatoval, že neúmerne dlhá doba, počas

ktorej sú vlastníci nehnuteľností, bez pozbavenia vlastníckeho práva, vystavení

zásahom spôsobujúcim narušovanie pokojného užívania nehnuteľností, je

neprípustným zasahovaním do základného práva pokojne užívať svoj majetok.

Napadnuté rozhodnutie o vyhlásení stavebnej uzávery určuje, že v záujmovom

území PVE Ipeľ je možno vykonávať len stavebnú činnosť

a) udržiavacie práce a zmeny existujúcich stavieb a stavebných zariadení tak,

aby tieto boli v dobrom stavebnom stave a mohli slúžiť svojmu účelu,

b) nové stavby základnej technickej a občianskej vybavenosti pre

zabezpečenie štandardných podmienok v obciach.

Možnosť udeľovania výnimiek zo stavebnej uzávery upravuje § 41 zákona č.

, pričom rozhodnutie o povolení výnimky môže vydať stavebný úrad

vyhlasujúci stavebnú uzáveru na základe prerokovania žiadosti s dotknutými orgánmi

štátnej správy a Slovenskými elektrárňami, a. s. Bratislava ako navrhovateľom

vyhlásenia stavebnej uzávery. Základné právo upravené v čl. 20 ods. 1 prvej vete nie

je však iba formálnym právom, ale práve naopak, zaručuje možnosti reálneho výkonu

vlastníckeho práva so všetkými jeho atribútmi. Napadnuté rozhodnutie vydané bez

právneho dôvodu ako dôsledok stavebnej uzávery nepriaznivo zasiahlo najmä do

práva užívať a práva nakladať s dotknutými nehnuteľnosťami. Existenciu

nepriaznivých účinkov zabraňujúcich obyvateľom obce Ďubákovo pokojne užívať

svoj majetok, nepopierala ani sama investorská organizácia (Vodné elektrárne

Trenčín o. z.), keď vo svojom stanovisku zn. 510 (Mi) z 10. apríla 1996 konštatovala,

že „zdĺhavá príprava ako i odkladanie výstavby má negatívny vplyv na život a

budúcnosť dotknutého obyvateľstva hlavne obce Ďubákovo“. Podobné konštatovanie

obmedzujúceho charakteru stavebnej uzávery sa nachádzalo aj v stanovisku

Slovenských elektrární a. s. Bratislava z 27. februára 1997 k ústavnej sťažnosti obce

a obyvateľov Ďubákova: „napriek uvedenému sa občanom nedá uprieť poškodenie

vyplývajúce z neistoty a neurčitého časového horizontu výstavby PVE Ipeľ. Dôveru

občanov sa naša akciová spoločnosť snaží získať pravdivými informáciami o stave

prípravy PVE, spracovaním sociálnoekologických štúdií, variantnými návrhmi

presídlenia a postupným riešením jednotlivých náhrad súvisiacich s presídlením a

vysvetľovaním celospoločenskej potreby tejto investície“.

Samotné rozhodnutie o stavebnej uzávere, teda aj jeho formulácia, nepochybne

predstavuje porušenie základného práva upraveného v prvej vety ,

lebo pripúšťa len obmedzenú stavebnú činnosť na existujúcich stavbách, bez

možnosti výstavby nových stavieb, okrem základnej technickej a občianskej

vybavenosti pre zabezpečenie štandardných podmienok v obci Ďubákovo, a to bez

právne relevantného dôvodu. Rozhodnutie o vyhlásení stavebnej uzávery, ktoré

sťažovateľ v ústavnej sťažnosti navrhol zrušiť, nemožno považovať za legitímne,

pretože podkladom pre jeho vydanie neboli zákonom požadované náležitosti, a

súčasne neboli splnené zákonné podmienky. Preto ani právne následky, ktoré svojimi

účinkami od roku 1982 pre sťažovateľa vyvoláva (zasahovanie do vlastníckych práv

obce a jej obyvateľov) nemožno hodnotiť inak, ako porušenie jeho základného práva

upraveného v prvej vety .

Na základe predchádzajúceho konštatovania Ústavný súd Slovenskej

republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný

prostriedok.

V Košiciach 2. decembra 1997

Za správnosť opísaného JUDr. Richard R a p a n t

textu: predseda senátu