Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 60/96
PDF · 290.95 KB
No categories available
I. ÚS 60/96
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v senáte zloženom z predsedu
JUDr. Richarda Rapanta a sudcov JUDr. Jána Klučku a JUDr. Viery Mrázovej na
verejnom zasadnutí senátu 21. novembra 1997 prerokoval ústavnú sťažnosť obce
Ďubákovo a jej obyvateľov, zastúpených JUDr. Jánom Hrubalom, advokátom,
Skuteckého 16, Banská Bystrica, proti Okresnému úradu v Poltári, zastúpeného Ing.
Jaroslavom Sihelským, prednostom a JUDr. Jozefom Czikorom, vo veci porušenia
základných práv upravených v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím
Obvodného úradu životného prostredia v Poltári č. 50/96-Vg z 21. mája 1996 a
2. decembra 1997 takto
r o z h o d o l :
1. Ústavnej sťažnosti v y h o v u j e .
2. Základné právo obce Ďubákovo a jej obyvateľov upravené v čl. 20 ods. 1
prvej vete Ústavy Slovenskej republiky b o l o p o r u š e n é právoplatným
rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia v Poltári č. 50/96-Vg z 21. mája
1996.
3. Právoplatné rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia v Poltári č.
50/96-Vg z 21. mája 1996 z r u š u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky v Košiciach (ďalej len „ústavný súd“)
bola 9. augusta 1996 doručená ústavná sťažnosť obce Ďubákovo a jej 42 obyvateľov,
zastúpených JUDr. Jánom Hrubalom, advokátom, Skuteckého 16, Banská Bystrica
(ďalej len „sťažovatelia“), proti právoplatnému rozhodnutiu Obvodného úradu
životného prostredia v Poltári č. 50/96-Vg z 21. mája 1996, ktorým zmenilo stavebnú
uzáveru „PVE Ipeľ“ vyhlásenú rozhodnutím ONV Lučenec, odborom územného
plánovania č. j. ÚP-2168/82-Ju z 27. decembra 1982 a upravenú rozhodnutím toho
istého orgánu č. j. ÚP-260/89-Ju z 13. marca 1989.
Odvolanie obce Ďubákovo proti napadnutému rozhodnutiu nebolo úspešné,
pretože Obvodný úrad životného prostredia v Poltári listom z 19. júna 1996 oznámil,
že podľa § 34 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. je účastníkom územného konania o
stavebnej uzávere len navrhovateľ. Keďže obec Ďubákovo nebola účastníkom
konania, jej odvolanie proti napadnutému rozhodnutiu nebolo možné brať do úvahy.
Podľa sťažovateľov jediným dôvodom vedúcim k vydaniu rozhodnutia
Obvodného úradu životného prostredia v Poltári č. 50/96-Vg z 21. mája 1996 o
zmene stavebnej uzávery bolo limitovanie stavebnej činnosti tak, aby sa nemohlo
sťažiť budúce využitie územia určeného na výstavbu PVE Ipeľ. Z toho zákonite
vyplýva záver, že limitovanie stavebnej činnosti malo za cieľ minimalizovať náklady
na možné vykupovanie, resp. vyvlastňovanie pozemkov pri prípadnej výstavbe
energetického diela. Prvé rozhodnutie o stavebnej uzávere z roku 1982 uvádzalo, že
nesmie byť pripustená taká stavebná činnosť, „v dôsledku ktorej by došlo k vyššej
kategorizácii pri ich oceňovaní“. To odrážalo vtedy platný princíp preferovania
socialistického spoločenského vlastníctva pred ostatnými druhmi a formami
vlastníctva.
Nové rozhodnutie o stavebnej uzávere už pochopiteľne tento dôvod explicitne
neuvádza, neobsahuje však ani žiaden nový ani nijaký vecný dôvod stavebnej
uzávery. Uvádza iba, že je „nevyhnutné limitovanie stavebnej činnosti tak, aby sa
nemohlo sťažiť budúce využitie územia“.
Dôvodom stavebnej uzávery je teda ušetrenie prostriedkov navrhovateľa
stavebnej uzávery (prípadne iného subjektu) pri budúcom vykupovaní, resp.
vyvlastňovaní pozemkov. Tomuto subjektu sa takto vytvárajú veľmi výhodné
predpoklady pre nadobudnutie nehnuteľností, a naopak vlastníctvo obce a
obyvateľov je v záujme ušetrenia prostriedkov iného subjektu neobmedzované.
Dochádza teda k rozdielnej úrovni právnej ochrany dvoch vlastníkov, pričom jeden
subjekt je na úkor druhého zvýhodňovaný.
Podľa názoru sťažovateľov rozhodnutie o stavebnej uzávere, vydané proti vôli
vlastníkov, určuje vlastníkom v území stavebnej uzávery, aká stavebná činnosť je
umožnená. Tým limituje možnosti užívania predmetu vlastníctva. Obmedzuje tiež
možnosti jeho zveľaďovania a stanovuje vlastníkovi také podmienky pre využívanie
predmetu vlastníctva, ktorým vlastníci v území bez stavebnej uzávery nepodliehajú,
napríklad obmedzenie účelu užívania pozemkov pre nové stavby, prístavby a
nadstavby, ktoré nemusia splniť nekonkrétne a nikde právne nedefinované
podmienky stanovené v napadnutom rozhodnutí (napr. „základná technická a
občianska vybavenosť pre zabezpečenie štandardných podmienok v obciach“.).
Správny orgán má týmto prakticky neobmedzenú právomoc pri rozhodovaní o tom,
aká činnosť tieto podmienky spĺňa a aká už nie.
Podľa nich zasiahlo do samotnej podstaty vlastníckeho práva. Hodnota
predmetu vlastníctva v území stavebnej uzávery je vzhľadom na obmedzenia
bezpochyby znížená v porovnaní s tým istým územím bez stavebnej uzávery.
Administratívne rozhodnutie teda spôsobuje znižovanie hodnoty predmetu
vlastníctva.
Okrem toho výrazne obmedzilo právo vlastníka disponovať s pozemkom. Je
nepochybné, že ak by chcel vlastník pozemku v území stavebnej uzávery svoj
pozemok alebo stavbu predať, bude vzhľadom na existenciu stavebnej uzávery v
právnej pozícii neporovnateľne horšej, ako vlastník nehnuteľnosti v území bez
stavebnej uzávery. V konečnom dôsledku možnosť, že by si kupujúci kúpil
nehnuteľnosť v území stavebnej uzávery, je vzhľadom na obmedzenie možností
vlastníka nehnuteľnosti v takomto území minimálna.
Sťažovatelia ďalej uviedli, že rozhodnutie o stavebnej uzávere ponecháva
možnosť disponovať s predmetom vlastníctva iba teoreticky. Skutočným dôsledkom
rozhodnutia je také drastické obmedzenie tohto práva, že realizácia rozhodnutia
fakticky vylučuje jeden z hlavných atribútov vlastníckeho práva - ius disponendi.
(V konečnom dôsledku táto situácia smeruje k tomu, že dispozičné právo vlastníka
môže byť realizované jedine vo vzťahu k subjektu vykupujúcemu nehnuteľnosti pre
uvažovanú výstavbu, a to so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami, napr. pre
určenie ceny nehnuteľností.)
Ústava Slovenskej republiky zaručuje všetkým vlastníkom rovnaký obsah ich
vlastníckeho práva a rovnakú ochranu tohto práva. Táto ochrana nie je formálna a
zahŕňa ochranu reálneho výkonu vlastníckeho práva so všetkými atribútmi obsahu
tohto práva. Ak je nevyhnutné výkon vlastníckeho práva určitého vlastníka
obmedziť, stanovuje Ústava Slovenskej republiky podmienky, pri dodržaní ktorých je
toto obmedzenie možné.
Vychádzajúc z čl. 20 ods. 4 ústavy nútené obmedzenie vlastníckeho práva je
možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za
primeranú náhradu. Tieto podmienky musia byť dodržané súčasne.
V prípade rozhodnutia o stavebnej uzávere v obci Ďubákovo nie sú tieto
podmienky podľa sťažovateľov splnené:
1. Stavebná uzávera nebola vydaná vo verejnom záujme. Ušetrenie
prostriedkov investora, navyše na realizáciu zatiaľ iba „uvažovanej“ stavby PVE,
nemožno považovať za verejný záujem. Uvažovaná výstavba PVE Ipeľ nie je jasne
zahrnutá ako verejnoprospešná v žiadnom právne relevantnom dokumente, termín
výstavby nikto nepozná ani približne. (Dôvodová správa k Aktualizácii energetickej
koncepcie do roku 2005 s výhľadom do roku 2010 /na ktorú sa mimochodom
odvoláva aj napadnuté rozhodnutie/ na str. 12 uvádza, že „... realizácia PVE Ipeľ
bude závislá na preukázaní ekonomickej efektívnosti v porovnaní s alternatívnym
zabezpečením pohotového výkonu v plynových zdrojoch ...“).
2. V danom prípade nejde o nevyhnutný rozsah obmedzenia:
a) Fakt, že v súčasnosti nikto nevie ani približne určiť, dokedy by mali byť
práva obce a obyvateľov obmedzované, je vzhľadom na všetky vyjadrenia
navrhovateľa stavebnej uzávery a orgánov štátnej správy zrejmý a nepochybný. Tieto
vyjadrenia sú rozporuplné, neurčité a prípadné odhady nie sú ničím podložené.
Obmedzovanie obce a obyvateľov na neurčito dlhú dobu (a teda možno aj
zbytočne, pretože v takejto situácii nie je vôbec jasné, či k výstavbe dôjde) možno len
ťažko považovať za „nevyhnutný rozsah“ ich obmedzovania.
b) Okrem toho platí už uvedené, že využívanie práv obce a obyvateľov v
danom prípade aj tak nemôže reálne „sťažiť alebo znemožniť budúce využitie
územia“ (pravda ak za také „sťaženie“ nebudeme považovať dôsledné uplatnenie
ústavného princípu rovnosti obsahu a právnej ochrany vlastníckeho práva), a preto v
súčasnosti nie je odôvodnené žiadne obmedzenie vlastníckych práv obce a
obyvateľov. Keďže toto obmedzenie nie je potrebné, nemožno uvažovať ani o
primeranom rozsahu pre toto obmedzenie.
3. Žiadna náhrada nebola a nie je poskytovaná.
Z uvedeného je zrejmé, že podmienky stanovené Ústavou Slovenskej
republiky pre obmedzenie vlastníckych práv n i e s ú splnené.
Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní ich ústavnej
sťažnosti ju prijal na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní rozhodol nálezom
tohto znenia:
„Rozhodnutím Obvodného úradu životného prostredia Poltár č. 50/96-Vg z
21. mája 1996 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na vlastníctvo
Rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia č. 50/96-Vg zo dňa
21. mája 1996 sa zrušuje.“.
Ústavný súd po predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti na neverejnom
zasadnutí senátu konanom 23. októbra 1996 po zistení, že spĺňa procesné podmienky
ju podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o
organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení
jeho sudcov v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 293/1995 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa tento zákon, prijal na ďalšie konanie.
Okresný úrad Poltár (v dôsledku prechodu pôsobnosti Obvodného úradu
životného prostredia v Poltári podľa zákona NR SR č. 222/1996 Z. z. o organizácii
miestnej štátnej správy), na základe výzvy ústavného súdu podal k niektorým bodom
ústavnej sťažnosti písomné vyjadrenie 25. septembra 1996 č. 96/0009-Sekr. Okrem
iného v ňom uviedol, že ObÚŽP Poltár v rozhodovaní o podnete obce Ďubákovo na
zmenu územného rozhodnutia a zrušenie stavebnej uzávery, vydanej ONV Lučenec,
odborom ÚP, vychádzal najmä z ustanovení § 34 ods. 1 a § 41 stavebného zákona č.
50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov, § 12 vyhl. 85/1976 Zb. o podrobnejšej
úprave územného konania a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov a
písomných stanovísk predložených na ústnom konaní o zmene územného
rozhodnutia. Poznamenal, že za činnosti ObÚŽP Poltár nedošlo ani v jednom prípade
k zamietnutiu žiadosti o vydanie stavebného povolenia či územného rozhodnutia. V
súčasnosti sa realizuje v investorstve obce Ďubákovo výstavba verejného vodovodu.
V praxi to znamená, že v zmysle ustanovenia § 41 ods. 4 stavebného zákona č.
50/1976 Zb. v znení jeho neskorších noviel (toto ustanovenie je uvedené i vo
výrokovej časti rozhodnutia ObÚŽP Poltár č. 50/96-Vg) je možné povoliť po dohode
s dotknutými orgánmi štátnej správy výnimku zo stavebného obmedzenia.
Cieľom vydaného rozhodnutia o stavebnej uzávere je vymedzenie územia, v
ktorom sa trvale alebo dočasne zakazuje alebo obmedzuje stavebná činnosť, najmä
pokiaľ by mohla sťažiť alebo znemožniť budúce využitie územia alebo jeho
organizáciu podľa pripravovanej územnoplánovacej dokumentácie (§ 12 ods. 1 vyhl.
č. 85/1976 Zb.). Obmedzenie vlastníka disponovať s pozemkom je rozhodnutím o
stavebnej uzávere primerané a to len pre oblasť nadštandardnej činnosti. Ostatné
disponibility vlastníkov pozemkov nie sú uvedeným rozhodnutím dotknuté. Záverom
uviedol, že súhlasí s možnosťou upustenia od pojednávania, pokiaľ k tomu
ústavný súd dospeje.
Prípisom z 15. januára 1997 sa právny zástupca sťažovateľov JUDr. Ján
Hrubala vyjadril k stanovisku Okresného úradu Poltár z 25. septembra 1996.
Poukázal v ňom na § 12 ods. 5 písm. c) zákona č. 317/1992 Zb. o dani z
nehnuteľnosti, ktorý výslovne hovorí o stavbách, ktorých využitie je (zákonite)
obmedzené z dôvodu stavebnej uzávery. Okrem toho i príloha č. 7 vyhl. č. 465/1991
Zb. o oceňovaní pozemkov sa týka obmedzenia užívania pozemkov z dôvodov
stavebnej uzávery a následnom znížení ich ceny o 5 %. Tieto príklady podľa neho
dokazujú, že stavebná uzávera je obmedzením vlastníckeho práva, v dôsledku
ktorého klesá cena nehnuteľnosti a negatívne zasahuje najmä ius utendi a ius
disponendi vlastníka. Ďalej uviedol, že nikde nie je uvedené, čo je štandardná a čo
nadštandardná stavebná činnosť. Ani nadštandardná stavebná činnosť nemôže sťažiť
ani znemožniť využitie územia na postavenie PVE Ipeľ. Keďže odporca
nespochybňuje obmedzenie vlastníka, iba ho považuje za primerané, musí
rozhodnutie o stavebnej uzávere splniť podmienky pre obmedzenie vlastníckeho
práva stanovené v čl. 20 ods. 4 ústavy, t.j. nevyhnutná miera, vo verejnom záujme,
na základe zákona a za primeranú náhradu. Ďalej uviedol, že žiadosti o vydanie
stavebného povolenia v obci Ďubákovo neboli podané práve z dôvodov stavebnej
uzávery pre nezáujem investorov, preto ani nemohli byť zamietnuté. Poukázal i na
diskutovaný pojem verejného záujmu, ktorý je uvádzaný napr. v § 4 ods. 3 zák. č.
287/1994 Z. z. o ochrane prírody, v § 5 písm. b) vyhl. č. 87/1996 Z. z., ktorou sa
vykonáva zákon o cenách, v § 30 zákona č. 164/1996 Z. z. o dráhach, a je vždy
definovaný cez oblasť spoločenských vzťahov, ktorých sa týka a u ktorých je
spomenutý. V súvislosti s tým poukázal na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské
práva vo veci Sporrong a Lönroth v. Švédske kráľovstvo, 1982, séria A, č. 52, v
ktorom je uvedené, že v záujme pokojného užívania majetku musí byť zachovaná
určitá rovnováha medzi požiadavkami verejného záujmu komunity a požiadavkami
na ochranu práv jednotlivca. Táto rovnováha nie je dosiahnutá, ak zainteresovaná
osoba musí niesť individuálne a neprimerané bremeno.
Ústavný súd listom z 12. februára 1997 požiadal ministra hospodárstva
Slovenskej republiky na základe § 31 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. o zabezpečenie
spracovania a predloženia kvalifikovaného a objektívneho stanoviska ním riadeného
rezortu k obsahu predloženej ústavnej sťažnosti.
Dňa 17. marca 1997 bola ústavnému súdu daná na vedomie kópia listu
ministra hospodárstva Slovenskej republiky, ktorým tento svojvoľne a bez
akéhokoľvek opodstatnenia odstúpil výzvu ústavného súdu z 12. februára 1997
ministrovi životného prostredia, pretože podľa jeho názoru „po vecnej aj formálnej
stránke patrí uvedený podnet do pôsobnosti Vami riadeného rezortu, t. j. Ministerstva
ŽP SR“. I napriek tomuto konštatovaniu však v jeho prílohe zaslal „substanovisko“
Ministerstva hospodárstva SR k predmetnej záležitosti. Z obsahu tohto
„substanoviska“ vo veci ústavnej sťažnosti obce a obyvateľov Ďubákova vyplynulo,
že prečerpávacie vodné elektrárne budú plniť v elektrizačnej sústave SR (najmä po
jej pripojení na západoeurópsku sústavu UCPTE) významnú úlohu predovšetkým v
oblasti udržiavania vysokej kvality vyrobenej elektrickej energie a zabezpečenia
nevyhnutnej regulácie sústavy. Preto s výstavbou PVE Ipeľ uvažuje aj Energetická
koncepcia pre SR do r. 2005, ktorú schválila vláda SR svojím uznesením č. 562/93.
Táto koncepcia tiež predpokladá zvýšenie využitia hydroenergetického potenciálu
SR.
Lokalita na rieke Ipeľ v blízkosti obce Ďubákovo je jedinou perspektívnou
lokalitou pre výstavbu PVE s celotýždenným cyklom na Slovensku, ktorá v podstate
nemá alternatívne riešenie, pretože iné skúmané lokality nevyhovujú alebo po
stránke geologickej alebo z hľadiska minimalizácie zásahu do životného prostredia.
Podľa vyjadrenia ministerstva hospodárstva na zámere výstavby PVE Ipeľ sa
neustále pracuje a je predovšetkým otázkou zlepšenia „dôchodkovej“ situácie
Slovenských elektrární, a. s., ktoré sú poverené zabezpečovaním dispečerského
riadenia elektrizačnej sústavy SR, kedy sa začne s realizáciou tohto vodného diela.
Nakoľko si výstavba PVE Ipeľ vyžaduje presídlenie obce do novej lokality, ktorá je
už alternatívne vybratá, sú samozrejme tieto vyvolané náklady zarátané do rozpočtu
stavby.
Stanovisko k ústavnej sťažnosti z 10. apríla 1997 predložilo ústavnému súdu aj
Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky.
Uviedlo v ňom, že napadnuté rozhodnutie o stavebnej uzávere, vymedzenej
záujmovým územím uvažovanej „Prečerpávacej vodnej elektrárne Ipeľ“, bolo
stavebným úradom vydané v intenciách príslušných právnych predpisov. S výstavbou
PVE Ipeľ uvažuje Energetická koncepcia pre SR do r. 2005, ktorú schválila vláda SR
svojím uznesením č. 562/93. Tento zámer je premietnutý aj v územných a
hospodárskych zásadách pre územný plán veľkého územného celku okresov Lučenec
a Poltár, ktoré schválila vláda SR uznesením vlády SR č. 150 z 25. februára 1997. So
zreteľom na prebiehajúcu prípravu územnoplánovacej dokumentácie - územného
plánu veľkého územného celku riešiaceho územia okresov Lučenec a Poltár, možno
obmedzenie stavebnej činnosti na tomto území považovať za odôvodnené v záujme
toho, aby sa nesťažilo alebo neznemožnilo budúce využitie tohto územia.
Prípadné určité obmedzenie výkonu vlastníckych práv s týmto súvisiace
vyplýva zo stavebného zákona ako osobitného právneho predpisu, pričom v
napadnutom rozhodnutí sa v súlade s ust. § 41 ods. 4 stavebného zákona pripúšťa aj
udelenie výnimky zo stavebnej uzávery. Jej udelenie vyhodnotí stavebný úrad na
základe žiadosti v každom individuálnom prípade osobitne.
Na výzvu ústavného súdu predložil 27. februára 1997 svoje stanovisko k
ústavnej sťažnosti aj navrhovateľ stavebnej uzávery, ktorým boli Slovenské
elektrárne, a. s. Bratislava.
V stanovisku okrem iného uviedol, že PVE Ipeľ po uvedení do prevádzky
bude plniť „špeciálne účely“ vyplývajúce z globálnych úloh „Elektrizačnej sústavy
SR“ po pripojení na západoeurópsky systém združený v UCPTE. S ohľadom na
uvedené požiadavky je pre výstavbu PVE Ipeľ perspektívne vhodná jedine tá
lokalita, pre ktorú bola v roku 1982 vyhlásená stavebná uzávera.
Všetky predtým skúmané lokality PVE Ipeľ boli opustené pre nevýhodné
geologické, ekologické a iné podmienky. Predmetná investícia je vo vysokom štádiu
pripravenosti. Doteraz bolo do prípravy vložených vyše 60 mil. Sk (geologický
prieskum, štúdie, atď.) a na príprave sa naďalej sústavne pokračuje. Stavba je
zakomponovaná v územnoplánovacej dokumentácii veľkého územného celku okresu
Lučenec.
V roku 1982, kedy bol ukončený proces výberu lokality pre výstavbu PVE
Ipeľ s požadovanými parametrami, využil investor SEP š. p. (právny predchodca
Slovenských elektrární, a. s.) zákonnú možnosť ochrany tohto územia pre predmetnú
výstavbu formou stavebnej uzávery, podľa § 41 stavebného zákona. Toto opatrenie
bolo a je nevyhnutné hlavne z titulu ochrany plánovanej investície pred zvyšovaním
nákladov.
Slovenské elektrárne, a. s. Bratislava, v stanovisku ďalej uviedli, že
nepopierajú určitý rozsah poškodenia plynúceho z neistoty a neurčitého „časového
horizontu výstavby PVE Ipeľ“.
V závere stanoviska vyslovili názor o tom, že napadnutým rozhodnutím
Obvodného úradu životného prostredia v Poltári z 21. mája 1996 nedošlo k porušeniu
namietaného ustanovenia ústavy.
Listom z 2. mája 1997 Slovenské elektrárne, a. s. Bratislava, oznámili
ústavnému súdu, že majú právny záujem o výsledok konania vo veci ústavnej
sťažnosti obce Ďubákovo a jej obyvateľov, a preto žiadali o priznanie postavenia
vedľajšieho účastníka. Ústavný súd im toto postavenie priznal podľa § 51 ods. 2
S ohľadom na potrebu zistenia skutočného stavu obce Ďubákovo, stavu
obytných a iných nehnuteľností, komunikácií, ako aj celkovej vybavenosti tejto obce,
vykonali členovia senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky 29. októbra 1997
informatívny pohovor so starostkou obce a niektorými jej poslancami a obyvateľmi,
spojený s obhliadkou obce.
Ústavný súd podľa § 31 zákona č. 38/1993 Z. z. vykonal dôkazy potrebné na
zistenie skutočného stavu veci a získanie podkladov pre svoje rozhodnutie.
Pretože navrhovateľ trval na verejnom ústnom pojednávaní, toto sa
uskutočnilo 21. novembra 1997. Na ňom ústavný súd vypočul zástupcov účastníkov
konania, ako aj zástupcu vedľajšieho účastníka konania. Títo vo svojich vystúpeniach
zotrvali na svojich pôvodných návrhoch nachádzajúcich sa v ich písomných
stanoviskách. Ústne pojednávanie bolo odročené na vyhlásenie rozhodnutia. Stalo sa
tak na verejnom pojednávaní konanom 2. decembra 1997.
II.
Sťažovateľ v ústavnej sťažnosti napadol územné rozhodnutie č. 50/96-Vg z
21. mája 1996 vydané bývalým Obvodným úradom životného prostredia v Poltári,
ktorým bola vyhlásená stavebná uzávera na záujmové územie pre výstavbu PVE
Ipeľ. Vychádzal pritom z tvrdenia, že jeho účinkami, po nadobudnutí právoplatnosti
13. júna 1996, došlo k porušeniu základného práva upraveného v čl. 20 Ústavy
Slovenskej republiky. Preto i petit ústavnej sťažnosti smeroval na vyslovenie
porušenia tohto základného práva.
Je nepochybné, že stavebná uzávera, ako výsledok územného konania, môže
byť právne relevantným spôsobom vyhlásená len vtedy, ak sú splnené všetky
náležitosti ustanovené zákonom č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom
konaní (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 50/1976
Zb.“ alebo „stavebný zákon“). Ústavný súd pri posudzovaní námietok sťažovateľa
preto za východiskovú a rozhodujúcu považoval práve túto okolnosť a to za účelom
zistenia, či z hľadiska procesnoprávneho, ako i hmotnoprávneho bolo vydané
spôsobom záväzne upraveným v prvej časti citovaného zákona a na základe toho
rozhodnúť, či jeho účinky mohli viesť k porušeniu namietaného základného práva
sťažovateľa.
Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. podkladom pre vydanie územného
rozhodnutia sú územné plány a územné projekty. Ak pre územie nebol vypracovaný
územný plán alebo územný projekt, obstará stavebný úrad iné podklady v rozsahu
nevyhnutnom pre územné rozhodnutie, napr. územnú prognózu, územnoplánovacie
podklady, resp. skutočnosti zistené vlastným prieskumom a pri miestnom
vyšetrovaní. Podľa § 39 citovaného zákona v územnom rozhodnutí stavebný úrad
vymedzí územie na navrhovaný účel a určí podmienky, ktorými sa zabezpečia
záujmy spoločnosti v území, najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania,
vecná a časová koordinácia jednotlivých stavieb a iných opatrení v území. Rovnakú
podmienku vzťahujúcu sa na vnútornú spojitosť a prepojenosť územnoplánovacej
dokumentácie s územným rozhodovaním určuje aj § 29 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb.,
podľa ktorého schválená územnoplánovacia dokumentácia je v určenom rozsahu
záväzným alebo smerným podkladom pre vypracovanie a schvaľovanie ďalších
kategórií a stupňov územnoplánovacej dokumentácie, pre územné rozhodovanie a pre
spracovanie dokumentácie stavieb.
Ústavný súd z predmetného rozhodnutia (jeho úplného znenia z 21. mája
1996), ako aj z ďalších predložených písomných podkladov a aj z obsahu vystúpení
zástupcov účastníkov konania na ústnom pojednávaní 21. novembra 1997 zistil, že
nielen v pôvodnom rozhodnutí o vyhlásení stavebnej uzávery z roku 1982, a v jeho
doplnku z 13. marca 1989, ale ani v jeho poslednej zmene z 21. mája 1996 stavebný
úrad nevychádzal z takých územnoplánovacích podkladov (územnoplánovacej
dokumentácie), ako to jednoznačne vyplýva z citovaných ustanovení zákona č.
50/1976 Zb. Úplné znenie územného rozhodnutia o vyhlásení stavebnej uzávery z 21.
mája 1996 sa pri odôvodňovaní opodstatnenosti vyhlásenia stavebnej uzávery
záujmového územia v podstate opieralo iba o tvrdenie tohto znenia: „Chránená
lokalita je uvedená v Aktualizovanej energetickej koncepcii SR do roku 2005. PVE
Ipeľ bude plniť doplnkové zariadenie pre JE Mochovce, o výstavbe ktorej už bolo
rozhodnuté.“. Podobne ani iné písomné podklady a ani obsah vystúpení zástupcov
účastníkov konania na ústnom pojednávaní 21. novembra 1997 nepotvrdili, že
územné rozhodnutie o vyhlásení stavebnej uzávery v záujmovom území bolo vydané
na základe právne relevantných územnoplánovacích podkladov (územnoplánovacej
dokumentácie).
Neexistencia vzájomnej a nevyhnutnej súladnosti, prepojenosti a
podmienenosti medzi vydaným územným rozhodnutím o stavebnej uzávere a
príslušnými územnoplánovacími podkladmi postupne od roku 1982, ale najmä od
roku 1991 evidentne zapríčinila stav zreteľnej časovej a vecnej nekoordinovanosti
medzi záujmami, ktoré v roku 1982 boli dôvodom na vyhlásenie stavebnej uzávery
(ochrana lokality PVE Ipeľ) a skutočnou realizáciou (výstavbou) energetického diela,
a tým aj využitím danej lokality na účel sledovaný stavebnou uzáverou. Zo žiadneho
písomného podkladu vypracovaného príslušnými, príp. zainteresovanými štátnymi
orgánmi a investorskými subjektami, ale ani z obsahu vystúpení zástupcov
účastníkov konania na ústnom pojednávaní nebolo možné vyvodiť hodnoverné a
relevantné závery nielen o presnom, ale dokonca ani o približnom termíne začatia
výstavby PVE Ipeľ. Ku dňu ústneho pojednávania o ústavnej sťažnosti nebol
ústavnému súdu predložený žiadny schválený územnoplánovací podklad, z ktorého
by vyplýval reálny, odôvodnený a akceptovateľný termín začatia výstavby PVE
Ipeľ. Súčasná nemožnosť určenia termínu začatia využívania lokality, pre ktorú bola
vyhlásená stavebná uzávera, t. j. na výstavbu PVE Ipeľ, je však zrejmá aj z iných
písomných podkladov. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na dokument
„Aktualizácia energetickej koncepcie SR do roku 2005 s výhľadom do roku 2010“.
Podľa neho, realizácia PVE Ipeľ bude závislá na preukázaní ekonomickej
efektívnosti v porovnaní s alternatívnym zabezpečením pohotového výkonu v
plynových zdrojoch. Podobne aj z vyjadrenia Ministerstva hospodárstva Slovenskej
republiky, odboru palív a energetiky č. 510/96 z 28. marca 1996 vyplýva, že o
presnom termíne výstavby PVE Ipeľ „zatiaľ nie je možné rozhodnúť, ale vzhľadom
na rozhodnutie o dostavbe JE Mochovce možno očakávať v blízkej budúcnosti
rýchlejší vývoj“. Z vyjadrenia zástupcu Vodných elektrární Trenčín, o. z., na
kontrolnom dni prípravy výstavby, ktorý sa uskutočnil v Málinci 29. novembra 1995
taktiež vyplynulo, že termín začatia výstavby bude známy nie skôr ako v roku 2005.
Nielen z týchto, ale aj z ďalších vyjadrení a stanovísk zainteresovaných štátnych
orgánov, ako aj investorských organizácii je nepochybné, že reálny termín začatia
výstavby uvedeného energetického diela (hoci od vyhlásenia stavebnej uzávery
uplynulo 15 rokov) nie je zatiaľ ani približne známy. Opodstatnenosť vyslovenia
takéhoto tvrdenia je odôvodnená tým, že od konca roku 1982 až do ústneho
pojednávania o ústavnej sťažnosti investorské subjekty Slovenské elektrárne a. s.
Bratislava a Vodné elektrárne Trenčín, o. z. (na návrh ktorých bola vyhlásená
stavebná uzávera v záujmovom území), okrem tohto návrhu nenavrhli začatie
žiadneho iného konania smerujúceho ku výstavbe PVE Ipeľ (návrh na vydanie
územného rozhodnutia o umiestnení stavby a najmä vydanie stavebného povolenia).
Zo spisovej dokumentácie predloženej ústavnému súdu nepochybne vyplýva, že tieto
investorské organizácie sa zatiaľ na základe príslušného právneho konania ani
nepokúsili získať do vlastníctva záujmové územie pre výstavbu PVE Ipeľ (§ 58
zákona č. 50/1976 Zb.). Ďalej je rovnako nepochybné, že zatiaľ nemajú k dispozícii
ani potrebnú dokumentáciu za účelom podania žiadosti o stavebné povolenie (§ 58 až
62 v spojení s § 39 zákona č. 50/1976 Zb.). Jednotlivé vyhlásenia, či stanoviská
investorských organizácií týkajúce sa možného začiatku a nasledujúceho využitia
záujmového územia pre výstavbu PVE Ipeľ ústavný súd celkom oprávnene považuje
vzhľadom na uvedenú neexistenciu väčšiny potrebných podkladov pre územné
konanie o umiestnení stavby a stavebné konanie skôr za perspektívne zámery, resp.
výhľadové aktivity, o ktorých však nie je známe, kedy a či vôbec budú aj konkrétne
realizované.
Tým sa podľa názoru ústavného súdu napadnuté územné rozhodnutie o
vyhlásení stavebnej uzávery dostalo do nesúladu s § 40 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb.
Podľa tohto ustanovenia čas platnosti rozhodnutia o stavebnej uzávere určí stavebný
úrad. Ak sa platnosť rozhodnutia nemôže vopred časovo obmedziť, rozhodne
stavebný úrad o skončení jeho platnosti, ak zanikne účel, na ktorý bolo takéto
územné rozhodnutie vydané. I napriek tomu, že ani v období pred vydaním
posledného rozhodnutia o zmene stavebnej uzávery č. 50/96-Vg z 21. mája 1996
neboli stavebnému úradu predložené relevantné územnoplánovacie podklady, z
ktorých by vyplývala reálnosť a opodstatnenosť začatia výstavby PVE Ipeľ a tým aj
opodstatnenosť trvania stavebnej uzávery (boli predložené iba rôzne nezáväzné a
svojím obsahom skôr iba výhľadové predstavy a zámery investora energetického
diela a Ministerstva hospodárstva SR, ktoré začatie jeho výstavby jednoznačne
posúvajú do pomerne vzdialených a časovo iba fiktívne ohraničených horizontov,
ktoré sú naviac ešte podmieňované aj rôznymi, dosť neurčitými podmienkami).
Ústavný súd v spojitosti s tým osobitne poukazuje na tvrdenie investora
energetického diela Slovenských elektrární, a. s. Bratislava, nachádzajúce sa v jeho
stanovisku adresovaného Obvodnému úradu ŽP v Poltári z 10. apríla 1996, ktoré bolo
podkladom pre zmenu územného rozhodnutia uskutočneného 21. mája 1996
„navrhujeme preto predkladanie územného plánu obce na Slovenské elektrárne, a. s.,
za účelom odsúhlasenia investícií zabezpečujúcich normálny chod obce“. Takýto
„územný plán obce“, ale ani žiadny iný územnoplánovací dokument, nebol zatiaľ
predložený a podľa vyjadrení zástupcov účastníkov konania ani ku dňu konania
ústneho pojednávania nebol vypracovaný.
Slovenské elektrárne, a. s. Bratislava ako vedľajší účastník konania,
dodatočne, ako dôsledok priebehu ústneho pojednávania na ústavnom súde
21. novembra 1997, predložili niektoré listiny za účelom upresnenia aktuálneho stavu
územnoplánovacej dokumentácie, týkajúcej sa územia, ktoré bolo vymedzené pre
umiestnenie a výstavbu PVE Ipeľ. Z predložených listín vyplýva, že na základe
uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 287/1995 vypracovalo Ministerstvo
životného prostredia Slovenskej republiky „územné a hospodárske zásady pre
vypracovanie územného plánu veľkého územného celku okresov Lučenec a Poltár“.
Tieto zásady vláda Slovenskej republiky schválila 25. februára 1997, pričom súčasne
uložila ministrovi životného prostredia Slovenskej republiky „predložiť návrh
územného plánu veľkého územného celku okresov Lučenec a Poltár na rokovanie
vlády do 31. marca 1998“. Z citovaných „zásad“, ako ústavný súd zistil, sa k
záujmovému územiu PVE Ipeľ vzťahuje iba jeden odsek tohto znenia: „vo
výhľadovom pláne rezortu ministerstva hospodárstva v nadväznosti na výstavbu JE
Mochovce sa v lokalite Ipeľ uvažuje s vybudovaním PVE s inštalovaným výkonom
600 MW, s ročnou výrobou 900 000 MW s pripojením do sústavy ZVN-400 kV
distribučnej siete“.
Vychádzajúc zo spisových podkladov predložených ústavnému súdu vo veci
ústavnej sťažnosti obce a obyvateľov Ďubákova je nepochybné, že pri vydávaní
územného rozhodnutia o vyhlásení stavebnej uzávery pre záujmové územie PVE
Ipeľ v rokoch 1982, 1989 a 1996 orgán štátnej správy (stavebný úrad) nepostupoval v
súlade s náležitosťami ustanovenými v § 37 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. K tomuto
rozporu došlo tým, že vyhlásenie stavebnej uzávery na základe územného
rozhodnutia
(§ 32 písm. d zákona č. 50/1976 Zb.) sa neuskutočnilo na základe záväzných
podkladov (územný plán alebo územný projekt), ktoré mal v zmysle § 37 ods. 1
citovaného zákona obstarať stavebný úrad. V prípade, ak takáto záväzná
územnoplánovacia dokumentácia v čase vydania územného rozhodnutia o vyhlásení
stavebnej uzávery pre dané územie nebola spracovaná, stavebný úrad mal zaobstarať
územnoplánovacie podklady (urbanistická štúdia, územný generel a územno-
technické podklady) v rozsahu potrebnom pre riadne posúdenie návrhu na vyhlásenie
stavebnej uzávery, vrátane vlastného zisťovania a prieskumov. Vyhlásenie stavebnej
uzávery (vrátane doplnku a zmeny pôvodného rozhodnutia) nebolo okrem toho ani v
súlade s podmienkami ustanovenými v § 39 zákona č. 50/1976 Zb., pretože logicky
nemohol byť dosiahnutý najmä súlad s cieľmi a zámermi územného plánovania,
vecná a časová koordinácia jednotlivých stavieb a iných opatrení na území.
V danom prípade nemohlo preto právne akceptovateľným spôsobom dôjsť k
vzniku účelu, na ktorý bolo územné rozhodnutie o stavebnej uzávere vydané, pretože
jeho realizácia zatiaľ nebola záväzným spôsobom ustanovená v súlade s cieľmi a
zámermi územného plánovania a s ďalšími zákonnými podmienkami. Z toho logicky
vyplýva, že stavebný úrad mal v konaní o jeho zmene v roku 1996 postupovať podľa
už citovaného § 40 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. Stavebný úrad tieto skutočnosti
nebral do úvahy pri svojom rozhodovaní o vyhlásení stavebnej uzávery (jej zmene),
čo malo za následok ďalšie pokračovanie časovej neobmedzenosti vyhlásenej
stavebnej uzávery, bez akejkoľvek reálnej možnosti (najmä obyvateľov obce
Ďubákovo) brániť sa primeranými právnymi prostriedkami proti takémuto stavu.
Ústavný súd najmä v spojitosti s existenciou časovej neobmedzenosti stavebnej
uzávery v zmysle rozhodnutia č. 50/96-Vg z 21. mája 1996, poukazuje na rozhodnutie
Európskeho súdu pre ľudské práva v spore Sporrong a Lönroth v. Švédske
kráľovstvo, 1982, séria A, č. 52. Súd konštatoval, že neúmerne dlhá doba, počas
ktorej sú vlastníci nehnuteľností, bez pozbavenia vlastníckeho práva, vystavení
zásahom spôsobujúcim narušovanie pokojného užívania nehnuteľností, je
neprípustným zasahovaním do základného práva pokojne užívať svoj majetok.
Napadnuté rozhodnutie o vyhlásení stavebnej uzávery určuje, že v záujmovom
území PVE Ipeľ je možno vykonávať len stavebnú činnosť
a) udržiavacie práce a zmeny existujúcich stavieb a stavebných zariadení tak,
aby tieto boli v dobrom stavebnom stave a mohli slúžiť svojmu účelu,
b) nové stavby základnej technickej a občianskej vybavenosti pre
zabezpečenie štandardných podmienok v obciach.
Možnosť udeľovania výnimiek zo stavebnej uzávery upravuje § 41 zákona č.
50/1976 Zb., pričom rozhodnutie o povolení výnimky môže vydať stavebný úrad
vyhlasujúci stavebnú uzáveru na základe prerokovania žiadosti s dotknutými orgánmi
štátnej správy a Slovenskými elektrárňami, a. s. Bratislava ako navrhovateľom
vyhlásenia stavebnej uzávery. Základné právo upravené v čl. 20 ods. 1 prvej vete nie
je však iba formálnym právom, ale práve naopak, zaručuje možnosti reálneho výkonu
vlastníckeho práva so všetkými jeho atribútmi. Napadnuté rozhodnutie vydané bez
právneho dôvodu ako dôsledok stavebnej uzávery nepriaznivo zasiahlo najmä do
práva užívať a práva nakladať s dotknutými nehnuteľnosťami. Existenciu
nepriaznivých účinkov zabraňujúcich obyvateľom obce Ďubákovo pokojne užívať
svoj majetok, nepopierala ani sama investorská organizácia (Vodné elektrárne
Trenčín o. z.), keď vo svojom stanovisku zn. 510 (Mi) z 10. apríla 1996 konštatovala,
že „zdĺhavá príprava ako i odkladanie výstavby má negatívny vplyv na život a
budúcnosť dotknutého obyvateľstva hlavne obce Ďubákovo“. Podobné konštatovanie
obmedzujúceho charakteru stavebnej uzávery sa nachádzalo aj v stanovisku
Slovenských elektrární a. s. Bratislava z 27. februára 1997 k ústavnej sťažnosti obce
a obyvateľov Ďubákova: „napriek uvedenému sa občanom nedá uprieť poškodenie
vyplývajúce z neistoty a neurčitého časového horizontu výstavby PVE Ipeľ. Dôveru
občanov sa naša akciová spoločnosť snaží získať pravdivými informáciami o stave
prípravy PVE, spracovaním sociálnoekologických štúdií, variantnými návrhmi
presídlenia a postupným riešením jednotlivých náhrad súvisiacich s presídlením a
vysvetľovaním celospoločenskej potreby tejto investície“.
Samotné rozhodnutie o stavebnej uzávere, teda aj jeho formulácia, nepochybne
predstavuje porušenie základného práva upraveného v čl. 20 ods. 1 prvej vety ústavy,
lebo pripúšťa len obmedzenú stavebnú činnosť na existujúcich stavbách, bez
možnosti výstavby nových stavieb, okrem základnej technickej a občianskej
vybavenosti pre zabezpečenie štandardných podmienok v obci Ďubákovo, a to bez
právne relevantného dôvodu. Rozhodnutie o vyhlásení stavebnej uzávery, ktoré
sťažovateľ v ústavnej sťažnosti navrhol zrušiť, nemožno považovať za legitímne,
pretože podkladom pre jeho vydanie neboli zákonom požadované náležitosti, a
súčasne neboli splnené zákonné podmienky. Preto ani právne následky, ktoré svojimi
účinkami od roku 1982 pre sťažovateľa vyvoláva (zasahovanie do vlastníckych práv
obce a jej obyvateľov) nemožno hodnotiť inak, ako porušenie jeho základného práva
upraveného v čl. 20 ods. 1 prvej vety Ústavy Slovenskej republiky.
Na základe predchádzajúceho konštatovania Ústavný súd Slovenskej
republiky rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný
prostriedok.
V Košiciach 2. decembra 1997
Za správnosť opísaného JUDr. Richard R a p a n t
textu: predseda senátu