Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 56 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (61)I. ÚS 538/2013
PDF · 343.33 KB
No categories available
I. ÚS 538/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra
2013 predbežne prerokoval sťažnosť T. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., K.,
vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný opravný
prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1 Sžr 24/2012 z 22. januára 2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť T. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013
doručená sťažnosť T. L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. R.,
K., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva
na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžr 24/2012 z 22. januára 2013
(ďalej len „najvyšší súd“ a „rozsudok najvyššieho súdu“).
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«Rozhodnutím Správy katastra B., č. C-37/2010 zo dňa 27. 09. 2010 správny orgán
vyhovel námietke sťažovateľa podanej v zmysle § 7 ods. 3 zákona č. 180/1995 Z. z.
o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších
predpisov proti výpisu z návrhu registra obnovenej evidencie pozemkov v kat. úz. N.
z dôvodu opravy a ponechania výšky spoluvlastníckeho podielu. Okrem toho však správa
katastra rozhodla, že v katastri nehnuteľnosti vyznačí v obnovenom liste vlastníctva č. 940
v časti B-LV pri vlastníkovi: T. L., r. č..., bytom... K. poznámku, že hodnovernosť údajov
o práve k nehnuteľnosti podľa D 391/02, Dnot 136/02 zo dňa 23.04.2004 je spochybnená
zápisom v časti – B pozemkovo-knižnej vložky (PKV) č. 108 pod por. č. 27 – č. d.
2915/1925.
Proti uvedenému rozhodnutiu Správy katastra B. podal sťažovateľ odvolanie,
o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím Katastrálneho úradu v B. (do ktorého postavenia
neskôr vstúpila Správa katastra B.), č. Co 16/2010, zo dňa 20. 12. 2010 tak,
že prvostupňové rozhodnutie bolo v celom rozsahu potvrdené.
Dôvodom pôvodne podanej námietky bolo zníženie výšky spoluvlastníckeho podielu
sťažovateľa spracovateľom ROEP z pôvodného zdedeného podielu 30/384 pri parcelách
UO č. 906/1 a 906/2 evidovaných Správou katastra B. na podiel 1/16 uvedeného vo výpise
z návrhu registra. Podľa názoru sťažovateľa, tak ako bol prezentovaný v podanom
odvolaní, vyhovením námietke pod podmienkou vyznačenia obmedzujúcej poznámky došlo
k obmedzeniu vlastníckeho práva sťažovateľa.
Katastrálny úrad v B. odôvodnil zapísanie obmedzujúcej poznámky v zmysle § 39
ods. 2 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov závermi
preskúmania podkladov v administratívnom spise a vyhodnotením listinných dôkazov,
ktoré majú spočívať v tom, že šetrením spisu bolo zistené, že pri príprave dedičského spisu
sp. zn. D 195/37 a následne zo strany verejného notára v B. pánom Dr. G. K.
pri prejednávaní dedičského podielu došlo k prededeniu nesprávneho podielu a následne
zo strany štátneho orgánu k nesprávnemu zápisu do pozemnoknižnej vložky kanceláriou
pozemkovej knihy príslušného súdu.
Proti rozhodnutiu a postupu Katastrálneho úradu v B. podal sťažovateľ v súlade
s § 247 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“) žalobu. O podanej žalobe rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici
rozsudkom zo dňa 18. 11. 2011, č. k. 24 S/18/2011-42 tak, že žalobu zamietol a náhradu
trov konania sťažovateľovi nepriznal.
V rozsudku krajský súd poukázal na to, že v danom prípade žalovaný ako správny
orgán rozhodol o námietke, ktorá de facto i de jure žalobou žalobcu napadnutá nebola,
pretože námietke žalobcu bolo vyhovené. Súd prvého stupňa mal zároveň za to, že žalovaný
formálne pochybil v prvostupňovom rozhodnutí, keď do výroku uviedol i oznam o vyznačení
poznámky hodnovernosti v obnovenom liste vlastníctva. Prvostupňový súd zastáva názor,
že táto okolnosť nemala byť predmetom výrokovej časti rozhodnutia, stačilo ju uviesť
v odôvodnení. Okrem toho poukázal na to, že poznámky sami o sebe údajne nemajú vplyv
na vznik, zmenu alebo zánik samotných práv k nehnuteľnostiam. Preto má ísť v časti
týkajúcej sa predmetnej poznámky len o procesné rozhodnutie. Na tomto základe
prvostupňový súd následne ustálil, že žalobca napadnutým rozhodnutím správneho orgánu
nemohol byť ukrátený na svojich právach a samotné ohrozenie takýchto práv v budúcnosti
podľa názoru súdu nezakladá ešte dôvod ani právo súdu preskúmavať napadnuté
rozhodnutie z hľadiska jeho zákonnosti, a preto žalobu sťažovateľa zamietol.
Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici podal sťažovateľ dňa 12. 01. 2012
odvolanie, ktorým žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť alebo zrušiť
a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ mal za to, že súd prvého stupňa dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež, že jeho
rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru sťažovateľa
vychádzala argumentácia prvostupňového súdu z nesprávnej aplikácie platných právnych
predpisov na skutkový stav v predmetnom spore. Základom, z ktorého prvostupňový súd
vychádzal je záver, že rozhodnutie o obmedzujúcej poznámke, tak ako o nej bolo rozhodnuté
správnym orgánom, je len procesným rozhodnutím, ktoré samo o sebe adresátovi údajne
nemôže spôsobiť ukrátenie na jeho právach tak ako to predpokladá § 247 ods. 1 OSP.
O podanom odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom
zo dňa 22. 01. 2013, sp. zn. 1 Sžr/24/2012 tak, že potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu
a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd uviedol,
že sa nestotožňuje s námietkou žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci,
ako aj s námietkou nezákonnosti konania ROEP, keď v rámci jedného a toho istého
rozhodnutia rozhodol správny orgán aj o zápise obmedzujúcej poznámky. Najvyšší súd
sa taktiež stotožnil s argumentáciou krajského súdu, že rozhodnutie o zápis poznámky
má procesný charakter. Napriek tomu však Najvyšší súd uviedol, že musí čiastočne súhlasiť
s argumentáciou žalobcu, že vykonanie poznámky má na neho, tzn. na jeho subjektívne
práva negatívny dopad, a to tým, že obmedzuje jeho vlastnícke právo (vo význame zníženia
rozsahu práva) voči tretím osobám (princíp erga omnes). Tento dopad však údajne
nie je možné pričítať na ťarchu správnych orgánov konajúcich v procese ROEP. Podľa
stanoviska Najvyššieho súdu je iba vecou sťažovateľa, ak sa domnieva, že mu svedčí
ústavná ochrana zakotvená v čl. 20 ods. 1 ústavy v jeho prospech, aké právne prostriedky
na obhajobu svojho práva využije.
Predmetný rozsudok Najvyššieho súdu bol sťažovateľovi doručený dňa 27. 02.
2013...»
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukázal na vzťahujúce sa zákonné ustanovenia
a uviedol:
«Podľa § 38 zákona č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov poznámka
vyjadruje skutočnosti, ktoré obmedzujú oprávnenie vlastníka nakladať s nehnuteľnosťou,
alebo informuje o nehnuteľnosti alebo o práve k nehnuteľnosti.
Podľa § 39 ods. 2 katastrálneho zákona správa katastra vyznačí v katastri poznámku
aj o tom, že hodnovernosť údajov katastra o práve k nehnuteľnosti bola spochybnená.
Podľa § 29 ods. 1 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej
republiky č. 461/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky
č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv
k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej len „vyhláška“) poznámka, ktorá obmedzuje
vlastníka nakladať s nehnuteľnosťou, je najmä poznámka zapísaná na základe uznesenia
súdu o predbežnom opatrení, ktorým sa zakazuje nakladať s nehnuteľnosťou, upovedomenia
o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti, rozhodnutia o začatí daňového exekučného
konania, rozhodnutia o zriadení daňového záložného práva, daňového exekučného príkazu,
colného exekučného príkazu, uznesenia súdu o zaistení nehnuteľnosti, uznesenia súdu
o zaistení majetku, ustanovenia § 39 ods. 2 zákona, návrhu pozemkového úradu,
rozhodnutia o schválení projektu pozemkových úprav.
Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,
v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená
rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto
rozhodnutia a postupu.
Podľa § 248 písm. a) OSP súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov
predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania...»
V podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ uviedol:
«Je pravdou, že sťažovateľ v rámci odvolacieho konania v rámci správneho konania
ako ani následne v rámci súdneho prieskumu napadnutých správnych rozhodnutí nenapádal
výrok rozhodnutia Správy katastra B., ktorým táto podanej námietke sťažovateľa vyhovela.
Problematickým aspektom tohto správneho rozhodnutia je jeho výrok, ktorým správa
katastra určila, že po zápise schváleného ROEP do KN vyznačí v obnovenom liste
vlastníctva č. 940 v časti B-LV pri vlastníkovi: T. L., r. č..., bytom... K. poznámku,
že hodnovernosť údajov o práve k nehnuteľnosti podľa D 391/02, Dnot 136/02 zo dňa
23. 04. 2004 je spochybnená zápisom v časti – B pozemkovo-knižnej vložky (PKV) č. 108
pod por. č. 27 – č. d. 2915/1925.
Ako vyplýva z vyššie citovaných ustanovení katastrálneho zákona (§ 38 a § 39 ods. 2)
a vyhlášky (§ 29 ods. 1), zápis poznámky tak ako bol uskutočnený úkonom správneho
orgánu obmedzuje vlastníka nehnuteľností čo do možnosti s takouto nehnuteľnosťou
nakladať, a to v reálnom čase (teda nielen v budúcnosti ako na to poukázal prvostupňový
súd). Právo s vecou nakladať pritom tvorí jednu zo základných súčastí obsahu vlastníckeho
práva tak ako je vyjadrený v ust. § 123 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov a ako je chránený čl. 20 ústavy. Zápis poznámky teda nemôže byť len
procesným rozhodnutím ako to tvrdí súd prvého stupňa a odvolací súd, keďže takéto
rozhodnutie má ďalekosiahle účinky v hmotnoprávnom postavení vlastníka nehnuteľností,
spočívajúce v nezanedbateľnom obmedzení jeho vlastníckeho práva, a teda zákonite
ako integrálna súčasť výrokovej časti rozhodnutia je bez ďalšieho napadnuteľná podľa
Súdy v rámci správneho súdnictva v podstate žalobu zamietli na tom základe,
že práve takéto rozhodnutie o obmedzujúcej poznámke je len procesným rozhodnutím,
a teda podľa § 248 písm. a) OSP nepodlieha prieskumnej právomoci súdov. Keďže
ostávajúci výrok napadnutého rozhodnutia nebol napadnutý žalobou sťažovateľa, pretože
sa ním v plnom rozsahu vyhovelo jeho námietke, žalobu sťažovateľa zamietli.
Takáto argumentácia súdov je však nesprávna. Ako sťažovateľ uvádza vyššie,
rozhodnutie o poznámke podľa § 39 ods. 2 katastrálneho zákona v spojení s § 38
katastrálneho zákona, má na postavenie sťažovateľa významné účinky, spočívajúce
v nemožnosti realizácie vlastníckych práv sťažovateľa v plnom rozsahu, predovšetkým
v obmedzení sťažovateľa čo do možnosti nakladať s nehnuteľnosťou.
Podľa nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 60/96 zo dňa 02. 12. 1997 (č. 22/97)
„základné právo upravené v čl. 20 ods. 1 v prvej vete Ústavy Slovenskej republiky nie je iba
formálnym právom, ale práve naopak, zaručuje možnosti reálneho výkonu vlastníckeho
práva so všetkými jeho atribútmi.“ Teda nie je možné hovoriť o nezasahovaní do práva
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy ak predmetný zásah v celosti vylúčil možnosť s predmetom
vlastníckeho práva disponovať. Uvedený záver v konečnom dôsledku pripustil aj samotný
Najvyšší súd SR v bode 41. rozsudku.
Je pravdou, že podľa § 248 písm. a) OSP súdy nepreskúmavajú rozhodnutia
správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania,
avšak aj keby rozhodnutie o obmedzujúcej poznámke malo mať charakter procesného
rozhodnutia, určite sa ním neupravuje vedenie konania. Naopak, zakladá sa ním stav
právnej neistoty v právnom postavení subjektov práva, ktorého dôsledkom je aj ovplyvnenie
ústavou garantovaných práv a slobôd.
Ak následne vezmeme do úvahy ustanovenie znenie druhej vety čl. 46 ods. 2 ústavy,
podľa ktorého z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich
sa základných práv a slobôd, je podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že súdy v rámci
správneho súdnictva postupovali nesprávne, keď zo svojej rozhodovacej právomoci vylúčili
rozhodnutie správy katastra o obmedzujúcej poznámke podľa katastrálneho zákona.
Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 138/03
z 15. októbra 2003 (č. 192/2003) ,,[a]k sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu
na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho
preskúmanie nesmie byť podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vylúčené
z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku
a iných zákonov.“
Obdobne nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 50/01
z 11. októbra 2001 (č. 38/01) uvádza, že ,,[z]ákladnému právu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého skúma nielen
formálne znaky (povahu) rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmanie, ale taktiež
aj či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo
slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.“
Ako uvádza D.,,[s]lovo „rozhodnutie“ vo formulácií čl. 46 ods. 2 Ústavy SR
nemožno vysvetľovať doslovne, aby sa ústavná ochrana vztiahla iba na tie individuálne akty
aplikácie práva orgánom verejnej správy, ktoré majú náležitosti rozhodnutia. Vo vzťahu
k pojmu „rozhodnutie“ v Čl. 46 ods. 2 opodstatnený je extenzívny výklad. Čl. 46 ods. 2
sa nevzťahuje doslovne iba na rozhodnutia ale zahŕňa aj ďalšie formy správania, konania
aj nečinnosti, ktorými orgán verejnej správy môže pôsobiť na právne postavenie
fyzických osôb alebo právnických osôb.“ (Drgonec, J.: Ústava Slovenskej republiky.
Komentár. 3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 752). Teda aj pre prípad, že by výklad
správnych súdov o tom, že rozhodnutie o obmedzujúcej poznámke je len procesným
postupom, ktoré v konečnom dôsledku nemá podobu rozhodnutia v pravom zmysle slova,
je potrebné skúmať, či takýto „procesný postup“ môže pôsobiť na právne postavenie
fyzických osôb alebo právnických osôb a predovšetkým, či nezasahuje do základných práv
a slobôd tak ako to predpokladá čl. 46 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ má preto za to, že postupom správnych orgánov ako aj Krajského súdu
v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu SR, boli porušené jeho základné práva garantované
ústavou a Dohovorom, keďže došlo k odmietnutiu súdneho prieskumu rozhodnutia
(či postupu) správneho orgánu, kedy tento rozhodol o zápise obmedzujúcej poznámky
do katastra nehnuteľností.
Taktiež je potrebné zobrať do úvahy, že predmetom konania o námietkach proti
ROEP, ktorého výsledkom bolo napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, je len posúdenie
správnosti resp. zákonnosti ROEP. Ak teda správne orgány v uvedenej veci postupovali tak,
že v konaní o námietkach o ROEP podľa zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, rozhodli v rámci
jedného a toho istého rozhodnutia aj o zápise obmedzujúcej poznámky, konali podľa názoru
sťažovateľa ultra vires, prekračujúc hranice dané im pre ich procesný postup zákonom.
Štátne orgány pritom môžu konať len v rozsahu, ktorý im zákon dovoľuje. V tomto prípade
teda išlo o ničím neodôvodnenú iniciatívu správneho orgánu v nesúvisiacom konaní.
Súdy sa aj s touto námietkou vysporiadali tak, že keďže v tomto prípade nejde
o rozhodnutie v pravom zmysle slova, ale len o procesné rozhodnutie či procesný postup
správneho orgánu, nie je na škodu konania o námietkach proti ROEP podľa zákona
č. 180/1995 Z. z. Uvedený záver je však s ohľadom na vyššie uvedené argumenty
sťažovateľa neprijateľný.
Zároveň správny orgán nijako vo svojom rozhodnutí relevantne nepreukázal
naplnenie predpokladov pre zápis obmedzujúcej poznámky. Podľa § 29 ods. 3 vyhlášky
hodnovernosť údajov katastra podľa § 39 ods. 2 zákona je spochybnená, ak je v katastri
zapísané duplicitné alebo viacnásobné vlastníctvo nehnuteľnosti.
Sťažovateľ sa stal vlastníkom nehnuteľností na základe riadnych dedičských
rozhodnutí následne aprobovaných vo forme záznamu aj katastrom nehnuteľností. Pritom
podľa § 36 katastrálneho zákona správa katastra posúdi, či je predložená verejná listina
alebo iná listina bez chýb v písaní alebo počítaní a bez iných zrejmých nesprávností
a či obsahuje náležitosti podľa tohto zákona. Ak teda mala správa katastra za to, že
niektoré z dedičských rozhodnutí v uvedenej veci je z akéhokoľvek dôvodu nesprávne mala
na to poukázať a vyvodiť relevantné závery v čase konania o zázname takéhoto dedičského
rozhodnutia. V tomto prípade sa tak nestalo a vlastnícke právo sťažovateľa bolo v katastri
nehnuteľností riadne zapísané, a to nepochybne bez akejkoľvek duplicity či viacnásobnosti.
Rozporný stav bol vo veci privodený až registrom obnovenej evidencie pozemkov, ktorý
je pritom zostavovaný súkromnou obchodnou spoločnosťou, a ktorý sám o sebe nemôže
privodiť subjektom práva zásah do ich základných práv a slobôd vo forme obmedzenia
možnosti disponovať s predmetom vlastníckeho práva. Takýto zásah by bol dôvodný
až na základe rozhodnutia súdu v konaní iniciovanom domnelým vlastníkom, ktorý
by prípadnú duplicitu namietal a domáhal sa vydania nehnuteľnosti od sťažovateľa.
Podľa názoru sťažovateľa je neprípustné, aby bolo jeho vlastnícke právo obmedzené
len na takomto základe. Účelom zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach
na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov je len zistiť dostupné
údaje o pozemkoch a právnych vzťahoch k ním a na ich základe zostaviť a schváliť ROEP
a nie riešiť sporné majetková práva dotknutých subjektov. Taktiež nemohlo byť úmyslom
zákonodarcu v rámci procesu zostavovania a schvaľovania ROEP napravovať skoršie
pochybenia správnych orgánov na úseku katastra nehnuteľnosti a už vôbec nie spôsobom,
ktorý podľa názoru súdov ani nie je ani preskúmateľný v rámci správneho súdnictva.
Za ústavne nekonformný postup správneho orgánu, ktorý nebol nijako reflektovaný
v rozhodnutiach správnych súdov, je potrebné považovať aj postup kedy správny orgán
opiera svoje rozhodnutia o ustanovenia Metodického návodu na spracovanie registra
obnovenej evidencie pozemkov MN 74.20.73.47.00 Ministerstva pôdohospodárstva
Slovenskej republiky, Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky
pred ustanoveniami zákona a neberúc do úvahy ústavou garantované práv a slobody
dotknutých subjektov.
Podľa citovaného metodického návodu, konkrétne prílohy č. 7 bod 2, platí, ,,
[a]k listiny obsahujú chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti (napríklad
nesprávne číslo parcely alebo nesprávne vypočítaný, resp. prepočítaný spoluvlastnícky
podiel, ktorý z majetku poručiteľa prešiel na dediča), do registra sa zapíše správny údaj
zistený z iných dôkazov, najmä z dôkazov získaných prešetrovaním v obci (§ 6 ods. 1
zákona)“.
Nesprávna aplikácia metodického návodu spočíva v tom, že príslušné orgány
verejnej moci pokladajú túto normu za dôležitú do takej miery, že jej interpretáciou
a používaním dochádza k jej izolácii v právnom systéme a neberie sa tak zreteľ
ani na ústavnoprávne aspekty vlastníckeho práva, zakotvené v ústave, ale opierajú sa len
o medzeru v právnej úprave, ktorá je vyplňovaná podzákonným aktom, nenesúcim znaky
relevantného prameňa práva.
Opravovaním spoluvlastníckych podielov vo verejných listinách na základe
podzákonnej normy bez osobitného posudzovania konkrétneho prípadu dochádza
k porušovaniu čl. 13 ods. 2 ústavy v spojení čl. 2 ods. 2 a čl. 1 ods. 1 ústavy. Základom
tohto porušenia je nerešpektovanie čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „[š]tátny orgán môže
konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.
Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy ,,[m]edze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok
ustanovených touto ústavou len zákonom“.
Aj v zmysle nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 23. februára 2006, PL. ÚS 11/04
(č. 1/2006) platí, že ,,[n]ormatívne akty riadenia organizačnej povahy musia tiež
rešpektovať limity ústavnosti a princíp rozlíšiteľnosti kompetencií a formy ich
realizácie.“...»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
správneho orgánu žalobcu T. L... proti žalovanému Správa katastra B., vedenom pod sp. zn.
1 Sžr/24/2012 porušil právo sťažovateľa T. L. podľa čl. 20 ods. 1 ústavy vlastniť majetok,
čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy na súdnu ochranu, ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd na spravodlivý proces, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd na účinný opravný prostriedok a čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na pokojné užívanie majetku
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Sžr/24/2012,
zo dňa 22. 01. 2013, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky
na ďalšie konanie.
Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania a trov právneho
zastúpenia [2 úkony po 156,19 € (130,16 € + 20 % DPH) a 2 x paušál po 9,37 € (7,81 € +
20 % DPH)], ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jeho právnemu
zástupcovi do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia
alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,
pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04,
II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie
konanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
č. k. 24 S 18/2011-42 z 18. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)
zamietol žalobu sťažovateľa podanú podľa § 247 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Katastrálneho úradu v B. sp. zn.
Co 16/2010 z 20. decembra 2010.
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru
a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol
v odvolacom konaní potvrdený rozsudok krajského súdu.
Podľa sťažovateľa je namietaný rozsudok najvyššieho súdu arbitrárny, založený
na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnený.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným
zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek
trestnom čine, z ktorého je obvinený.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako i práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1
dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá
povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné
garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd s odvolaním sa na svoju ustálenú judikatúru (IV. ÚS 228/2011,
IV. ÚS 242/2011, I. ÚS 166/2011) uvádza, že legislatívna konštrukcia správneho súdnictva
v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku vychádza z čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého
sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten,
kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom v zmysle čl. 51
ods. 1 ústavy sa zákonodarcovi umožňuje ustanoviť podmienky a rozsah prístupu
jednotlivca na súd a zároveň hranice takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí
týkajúcich sa základných práv a slobôd nesmie byť spod právomoci súdu vylúčené.
Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly správnej moci v piatej
časti Občianskeho súdneho poriadku. Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby
o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych
orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom
konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho
konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom
správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo nie je založené
na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu
o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe
tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné.
Úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí
správnych orgánov v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je zisťovať, či rozhodnutie
správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania,
je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade,
ak súd zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.
Základnému právu uvedenému v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu,
v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne
preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého
zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal
niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy
(III. ÚS 43/03, II. ÚS 236/02, II. ÚS 50/01, IV. ÚS 228/2011).
Článok 46 ods. 2 posledná veta ústavy sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca
obmedzí možnosť súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom
prípade musí byť umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie
správneho rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných
práv a slobôd. Takýto účinok napadnutého rozhodnutia nepriamo vplýva aj na rozsah
aktívne procesne legitimovaných osôb na konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.
Ak všeobecný súd skúma, či napadnuté rozhodnutie ukracuje žalobcu na právach, skúma
aj to, či je tento ukrátený na svojich základných právach a slobodách.
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.
Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa
nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.
Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení
skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah
ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými
v čl. 127 ods. 2 ústavy. Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok najvyššieho
súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnený.
Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne
vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti rozsudku
krajského súdu a svoj rozsudok náležite odôvodnil, keď uviedol: «Rozhodnutím č. Co
16/2010 z 20. decembra 2010 žalovaný ako odvolací správny orgán... potvrdil odvolaním
napadnuté rozhodnutie Správy katastra B. č. C-37/2010 z 27. 09. 2010, ktorým uvedený
prvostupňový katastrálny orgán
- vyhovel námietke žalobcu proti výpisu z návrhu registra obnovenej evidencie
pozemkov (ďalej na účely tohto rozsudku tiež „ROEP“) v k. ú. N. a súčasne
- uviedol, že Správa katastra B. po zápise schváleného ROEP do KN vyznačí
v obnovenom liste vlastníctva č. 940... pri žalobcovi poznámku, že hodnovernosť
údajov o práve k nehnuteľnosti podľa D 391/02, Dnot 136/02 zo dňa 23. 04. 2004
je spochybnená zápisom v časti – B pozemkovo-knižnej vložky (PKV) č. 108 pod por. č. 27 –
čd. 2915/1925...
Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca na Krajský súd v Banskej Bystrici... žalobu
zo 14. 02. 2011...
Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal vec podľa V. časti 1. a 2. hlavy O. s. p.
na základe dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že ako rozhodnutie, tak i postup
správneho orgánu bol v súlade so zákonom a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol...
Svoj záver krajský súd s odkazom na ustanovenia § 244 ods. 1, § 247 ods. 1 O. s. p.
a § 4 ods. 2 a § 5 ods. 3 zák. č. 162/1995 Z. z. odôvodnil tým, že v prejednávanej veci
nenastali podmienky na kladné rozhodnutie o žalobe podľa hore citovaného ustanovenia
§ 247 a nasl. O. s. p., hoci to žalobca vo svojej žalobe tvrdil. Podľa krajského súdu
predmetom preskúmavacej činnosti súdu môže byť v zmysle hore citovaného zákonného
ustanovenia iba rozhodnutie a postup správneho orgánu, pričom v danom prípade správny
orgán rozhodol o námietke, ktorá de facto i de iure žalobou žalobcu napadnutá nebola,
pretože jeho námietke bolo podľa krajského súdu vyhovené...
Svoj záver o vyhovení námietke krajský súd ďalej odôvodnil tým, že žalovaný
formálne pochybil v prvostupňovom rozhodnutí, keď do výroku uviedol aj oznam
o vyznačení poznámky. Podľa krajského súdu táto okolnosť nemala byť predmetom
výrokovej časti rozhodnutia. Naopak, stačilo ju uviesť v odôvodnení, pretože poznámkou
sa vyznačujú iba skutočnosti alebo pomery vzťahujúce sa k nehnuteľnostiam alebo osobe.
Z uvedeného dôvodu sa teda táto časť výroku napadnutého rozhodnutia stala procesným
rozhodnutím, ktorú krajský súd skúmal iba z hľadiska, či mohla privodiť resp. mohla mať
za následok nezákonnosť samotného rozhodnutia.
Nezistil však takúto okolnosť, lebo námietke žalobcu bolo v konaní o ROEP
vyhovené...
Najvyšší súd Slovenskej republiky... ako odvolací súd... preskúmal napadnutý
rozsudok... a... jednomyseľne... dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože
napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho... potvrdil...
Najvyšší súd sa stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu,
ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom. Na druhej strane
podstatou súdneho odvolania žalovaného proti rozsudku krajského súdu, ako aj žaloby,
ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je právna otázka,
či rozhodnutie žalovaného správneho orgánu o zápise poznámky do katastra nehnuteľností
je v súlade s jeho oprávnením vykonávať verejnú moc, s čím je samozrejme spojená otázka
preskúmateľnosti poznámky v správnom súdnictve. Práve tento právny rámec aj vymedzuje
potrebné medze skutkového zistenia...
Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu
zákonnosti napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať
s námietkami, ktoré žalobca využil na spochybnenie zákonnosti postupu krajského súdu
smerujúceho k vysloveniu napadnutého rozsudku. Až po prípadnom vyslovení
ich nedôvodnosti súdom vzniká právo žalobcovi na prieskum zákonnosti samotného
rozhodnutia (meritórne námietky)...
Po preverení okruhu účastníkov a podmienok konania v súvislosti s hore položenou
otázkou Najvyšší súd vopred avizuje, že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho
a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2
v spoj. s § 246c ods. 1 O. s. p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil
od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou
dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského
súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého
rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočné neopakoval
pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu,
Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých
vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných,
resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj.
s § 246c ods. 1 O. s. p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového
súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej právnej otázke...»
Najvyšší súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „Žalobca
principiálne brojí proti prístupu krajského súdu pri vykonaní súdneho prieskumu
rozhodnutia o zápise obmedzujúcej poznámky. Argumentačne najmä poukazuje
na nesprávnosť právneho názoru krajského súdu (viď bod č. 17), že poznámka je len
procesným rozhodnutím, lebo v skutočnosti uvedená poznámka má obmedzujúci charakter
čo do možnosti s takouto nehnuteľnosťou nakladať (žalobca v súvislosti s uvedeným odkázal
na článok 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a príslušnú judikatúru)...“.
Najvyšší súd k „nutnosti zápisu obmedzujúcej poznámky“ s poukazom na ciele
osobitnej právnej úpravy spracovania registrov obnovenej evidencie pozemkov podľa „§ 1
zák. č. 180/1995 Z. z.“ v spojení s ustanoveniami „zák. č. 165/1995 Z. z.“ a skutkovým
stavom zistenom v danom konaní uviedol, že „správne postupoval správny orgán pri
rozhodovaní o podanej námietke v konaní ROEP (navyše poverený správou na úseku
evidencie nehnuteľností), keď po zistení takmer 70. ročného nepravdivého zápisu
spoluvlastníckeho podielu 30/384 žalobcu k nehnuteľnostiam, ktorý bol vykonaný
v príslušnej evidencii E-KN (viď žalovaným deklarovaná neúplnosť údajov k pozemkom
evidovaným v PKV č. 108) pred dátumom 31. 12. 1992 (konkrétne v roku 1939), sa v zmysle
§ 39 ods. 2 zák. č. 162/1995 Z. z., a to bez ohľadu na námietku žalobcu, že zhotoviteľ
návrhu ROEP nie je orgánom verejnej správy, rozhodol vyznačiť u tohto pozemku
spochybňujúcu poznámku k hodnovernosti uvedeného spoluvlastníckeho podielu (ako k
údaju katastra o právach k nehnuteľnostiam).
Preto sa konajúci odvolací súd nestotožňuje s námietkou žalobcu o nesprávnom
právnom posúdení veci, ako aj s námietkou nezákonnosti konania ROEP, keď v rámci
jedného a toho istého rozhodnutia rozhodol aj o zápise obmedzujúcej poznámky...“.
Ďalej najvyšší súd k „preskúmateľnosti zápisu obmedzujúcej poznámky“ s poukazom
na § 248 písm. a) OSP a čl. 46 ods. 2 ústavy uviedol: „Najvyšší súd ďalej
súhlasí s argumentáciou krajského súdu, že rozhodnutie o zápise poznámky má procesný
charakter, a preto odmieta argumentáciu žalobcu, že v prípade krajského súdu bol
vyslovený nesprávny názor...
Hore uvedený procesný charakter rozhodnutia o zápise spochybňujúcej poznámky
ho ešte automaticky nepodraďuje v zmysle § 248 písm. a) O. s. p. pod rozhodnutia, ktoré
sú vylúčené zo súdneho prieskumu v zmysle 5. časti Občianskeho súdneho poriadku.
Na prvom mieste je neprehliadnuteľné a právne významné to, že poznámka
spochybňuje hodnovernosť údajov o práve žalobcu k nehnuteľnosti zakotvenú v § 70
zák. č. 162/1995 Z. z. Uvedené právo je vlastnícke právo žalobcu, ktorý nesúhlasí
so záverom žalovaného týkajúceho sa určenia jeho podielu. Je nepochybné,
že systematickým výkladom uvedené právo spadá do skupiny základných práv a slobôd
vymedzenej v Druhom oddiely Druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky...
Na druhom mieste musí Najvyšší súd čiastočne súhlasiť s argumentáciou žalobcu,
že vykonanie poznámky má na neho, tzn. na jeho subjektívne práva negatívny dopad,
a to tým, že obmedzuje jeho vlastnícke právo (vo význame zníženia rozsahu práva) voči
tretím osobám (princíp erga omnes). Tento dopad však nie je možné pričítať na ťarchu
správnych orgánov konajúcich v procese ROEP. Je iba vecou žalobcu, ak sa domnieva,
že mu svedčí ústavná ochrana zakotvená v čl. 20 ods. 1 ústavy v jeho prospech, aké právne
prostriedky na obhajobu svojho práva využije...“
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje
na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.
Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje
názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto
časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
K namietanému porušeniu práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13
dohovoru
Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom
boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,
aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení uvedených povinností.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje
na judikatúru ESĽP, podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí
nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva
chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému
kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,
v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou
porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,
rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu III. ÚS 24/2010,
Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13
dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd
nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľom ustanoveniami
dohovoru (čl. 6 ods. 1), nemohol dospieť k záveru, že by najvyšší súd porušil právo
sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru.
Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorým ústavne
konformným spôsobom potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského
súdu, nemôže predstavovať porušenie zákazu odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle,
ako to namietal sťažovateľ. Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter,
ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym
orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento
účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov
Vzhľadom na to ústavný súd rozhodol, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu a namietaným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 13 dohovoru nie je žiadna
príčinná súvislosť. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného
záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva
(ods. 1). Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút (ods. 2).
K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd
zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného
charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-
procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd
bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany
ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým
postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov,
ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,
aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia
pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08).
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu odmietol
z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ
namieta porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu, je len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného
vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi
z perspektívy ich možného porušenia (rovnako III. ÚS 316/2011).
Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych
ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho postup a rozsudok sú založené na ústavne
konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd jeho
ďalšími nárokmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 11. septembra 2013