Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 538/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra

2013 predbežne prerokoval sťažnosť T. L., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., K.,

vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

ods. 1 a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na účinný opravný

prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 22. januára 2013 a takto

rozhodol:

Sťažnosť T. L. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2013

doručená sťažnosť T. L., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. R.,

K., vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva

na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru a práva na pokojné užívanie majetku

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 22. januára 2013

(ďalej len „najvyšší súd“ a „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Rozhodnutím Správy katastra B., č. C-37/2010 zo dňa 27. 09. 2010 správny orgán

vyhovel námietke sťažovateľa podanej v zmysle

o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších

predpisov proti výpisu z návrhu registra obnovenej evidencie pozemkov v kat. úz. N.

z dôvodu opravy a ponechania výšky spoluvlastníckeho podielu. Okrem toho však správa

katastra rozhodla, že v katastri nehnuteľnosti vyznačí v obnovenom liste vlastníctva č. 940

v časti B-LV pri vlastníkovi: T. L., r. č..., bytom... K. poznámku, že hodnovernosť údajov

o práve k nehnuteľnosti podľa D 391/02, zo dňa 23.04.2004 je spochybnená

zápisom v časti – B pozemkovo-knižnej vložky (PKV) č. 108 pod por. č. 27 – č. d.

2915/1925.

Proti uvedenému rozhodnutiu Správy katastra B. podal sťažovateľ odvolanie,

o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím Katastrálneho úradu v B. (do ktorého postavenia

neskôr vstúpila Správa katastra B.), č. Co 16/2010, zo dňa 20. 12. 2010 tak,

že prvostupňové rozhodnutie bolo v celom rozsahu potvrdené.

Dôvodom pôvodne podanej námietky bolo zníženie výšky spoluvlastníckeho podielu

sťažovateľa spracovateľom ROEP z pôvodného zdedeného podielu 30/384 pri parcelách

UO č. 906/1 a 906/2 evidovaných Správou katastra B. na podiel 1/16 uvedeného vo výpise

z návrhu registra. Podľa názoru sťažovateľa, tak ako bol prezentovaný v podanom

odvolaní, vyhovením námietke pod podmienkou vyznačenia obmedzujúcej poznámky došlo

k obmedzeniu vlastníckeho práva sťažovateľa.

Katastrálny úrad v B. odôvodnil zapísanie obmedzujúcej poznámky v zmysle § 39

ods. 2 o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov závermi

preskúmania podkladov v administratívnom spise a vyhodnotením listinných dôkazov,

ktoré majú spočívať v tom, že šetrením spisu bolo zistené, že pri príprave dedičského spisu

sp. zn. D 195/37 a následne zo strany verejného notára v B. pánom Dr. G. K.

pri prejednávaní dedičského podielu došlo k prededeniu nesprávneho podielu a následne

zo strany štátneho orgánu k nesprávnemu zápisu do pozemnoknižnej vložky kanceláriou

pozemkovej knihy príslušného súdu.

Proti rozhodnutiu a postupu Katastrálneho úradu v B. podal sťažovateľ v súlade

s v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“) žalobu. O podanej žalobe rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici

rozsudkom zo dňa 18. 11. 2011, č. k. -42 tak, že žalobu zamietol a náhradu

trov konania sťažovateľovi nepriznal.

V rozsudku krajský súd poukázal na to, že v danom prípade žalovaný ako správny

orgán rozhodol o námietke, ktorá de facto i de jure žalobou žalobcu napadnutá nebola,

pretože námietke žalobcu bolo vyhovené. Súd prvého stupňa mal zároveň za to, že žalovaný

formálne pochybil v prvostupňovom rozhodnutí, keď do výroku uviedol i oznam o vyznačení

poznámky hodnovernosti v obnovenom liste vlastníctva. Prvostupňový súd zastáva názor,

že táto okolnosť nemala byť predmetom výrokovej časti rozhodnutia, stačilo ju uviesť

v odôvodnení. Okrem toho poukázal na to, že poznámky sami o sebe údajne nemajú vplyv

na vznik, zmenu alebo zánik samotných práv k nehnuteľnostiam. Preto má ísť v časti

týkajúcej sa predmetnej poznámky len o procesné rozhodnutie. Na tomto základe

prvostupňový súd následne ustálil, že žalobca napadnutým rozhodnutím správneho orgánu

nemohol byť ukrátený na svojich právach a samotné ohrozenie takýchto práv v budúcnosti

podľa názoru súdu nezakladá ešte dôvod ani právo súdu preskúmavať napadnuté

rozhodnutie z hľadiska jeho zákonnosti, a preto žalobu sťažovateľa zamietol.

Proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici podal sťažovateľ dňa 12. 01. 2012

odvolanie, ktorým žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť alebo zrušiť

a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľ mal za to, že súd prvého stupňa dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a taktiež, že jeho

rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru sťažovateľa

vychádzala argumentácia prvostupňového súdu z nesprávnej aplikácie platných právnych

predpisov na skutkový stav v predmetnom spore. Základom, z ktorého prvostupňový súd

vychádzal je záver, že rozhodnutie o obmedzujúcej poznámke, tak ako o nej bolo rozhodnuté

správnym orgánom, je len procesným rozhodnutím, ktoré samo o sebe adresátovi údajne

nemôže spôsobiť ukrátenie na jeho právach tak ako to predpokladá .

O podanom odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom

zo dňa 22. 01. 2013, sp. zn. tak, že potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu

a žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd uviedol,

že sa nestotožňuje s námietkou žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci,

ako aj s námietkou nezákonnosti konania ROEP, keď v rámci jedného a toho istého

rozhodnutia rozhodol správny orgán aj o zápise obmedzujúcej poznámky. Najvyšší súd

sa taktiež stotožnil s argumentáciou krajského súdu, že rozhodnutie o zápis poznámky

má procesný charakter. Napriek tomu však Najvyšší súd uviedol, že musí čiastočne súhlasiť

s argumentáciou žalobcu, že vykonanie poznámky má na neho, tzn. na jeho subjektívne

práva negatívny dopad, a to tým, že obmedzuje jeho vlastnícke právo (vo význame zníženia

rozsahu práva) voči tretím osobám (princíp erga omnes). Tento dopad však údajne

nie je možné pričítať na ťarchu správnych orgánov konajúcich v procese ROEP. Podľa

stanoviska Najvyššieho súdu je iba vecou sťažovateľa, ak sa domnieva, že mu svedčí

ústavná ochrana zakotvená v v jeho prospech, aké právne prostriedky

na obhajobu svojho práva využije.

Predmetný rozsudok Najvyššieho súdu bol sťažovateľovi doručený dňa 27. 02.

2013...»

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti poukázal na vzťahujúce sa zákonné ustanovenia

a uviedol:

«Podľa o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych

a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení neskorších predpisov poznámka

vyjadruje skutočnosti, ktoré obmedzujú oprávnenie vlastníka nakladať s nehnuteľnosťou,

alebo informuje o nehnuteľnosti alebo o práve k nehnuteľnosti.

Podľa § 39 ods. 2 katastrálneho zákona správa katastra vyznačí v katastri poznámku

aj o tom, že hodnovernosť údajov katastra o práve k nehnuteľnosti bola spochybnená.

Podľa § 29 ods. 1 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej

republiky č. , ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky

č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) (ďalej len „vyhláška“) poznámka, ktorá obmedzuje

vlastníka nakladať s nehnuteľnosťou, je najmä poznámka zapísaná na základe uznesenia

súdu o predbežnom opatrení, ktorým sa zakazuje nakladať s nehnuteľnosťou, upovedomenia

o začatí exekúcie predajom nehnuteľnosti, rozhodnutia o začatí daňového exekučného

konania, rozhodnutia o zriadení daňového záložného práva, daňového exekučného príkazu,

colného exekučného príkazu, uznesenia súdu o zaistení nehnuteľnosti, uznesenia súdu

o zaistení majetku, ustanovenia § 39 ods. 2 zákona, návrhu pozemkového úradu,

rozhodnutia o schválení projektu pozemkových úprav.

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov

predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania...»

V podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie sťažovateľ uviedol:

«Je pravdou, že sťažovateľ v rámci odvolacieho konania v rámci správneho konania

ako ani následne v rámci súdneho prieskumu napadnutých správnych rozhodnutí nenapádal

výrok rozhodnutia Správy katastra B., ktorým táto podanej námietke sťažovateľa vyhovela.

Problematickým aspektom tohto správneho rozhodnutia je jeho výrok, ktorým správa

katastra určila, že po zápise schváleného ROEP do KN vyznačí v obnovenom liste

vlastníctva č. 940 v časti B-LV pri vlastníkovi: T. L., r. č..., bytom... K. poznámku,

že hodnovernosť údajov o práve k nehnuteľnosti podľa D 391/02, zo dňa

23. 04. 2004 je spochybnená zápisom v časti – B pozemkovo-knižnej vložky (PKV) č. 108

pod por. č. 27 – č. d. 2915/1925.

Ako vyplýva z vyššie citovaných ustanovení katastrálneho zákona (§ 38 a § 39 ods. 2)

a vyhlášky (§ 29 ods. 1), zápis poznámky tak ako bol uskutočnený úkonom správneho

orgánu obmedzuje vlastníka nehnuteľností čo do možnosti s takouto nehnuteľnosťou

nakladať, a to v reálnom čase (teda nielen v budúcnosti ako na to poukázal prvostupňový

súd). Právo s vecou nakladať pritom tvorí jednu zo základných súčastí obsahu vlastníckeho

práva tak ako je vyjadrený v ust. v znení

neskorších predpisov a ako je chránený . Zápis poznámky teda nemôže byť len

procesným rozhodnutím ako to tvrdí súd prvého stupňa a odvolací súd, keďže takéto

rozhodnutie má ďalekosiahle účinky v hmotnoprávnom postavení vlastníka nehnuteľností,

spočívajúce v nezanedbateľnom obmedzení jeho vlastníckeho práva, a teda zákonite

ako integrálna súčasť výrokovej časti rozhodnutia je bez ďalšieho napadnuteľná podľa

ust. .

Súdy v rámci správneho súdnictva v podstate žalobu zamietli na tom základe,

že práve takéto rozhodnutie o obmedzujúcej poznámke je len procesným rozhodnutím,

a teda podľa nepodlieha prieskumnej právomoci súdov. Keďže

ostávajúci výrok napadnutého rozhodnutia nebol napadnutý žalobou sťažovateľa, pretože

sa ním v plnom rozsahu vyhovelo jeho námietke, žalobu sťažovateľa zamietli.

Takáto argumentácia súdov je však nesprávna. Ako sťažovateľ uvádza vyššie,

rozhodnutie o poznámke podľa § 39 ods. 2 katastrálneho zákona v spojení s § 38

katastrálneho zákona, má na postavenie sťažovateľa významné účinky, spočívajúce

v nemožnosti realizácie vlastníckych práv sťažovateľa v plnom rozsahu, predovšetkým

v obmedzení sťažovateľa čo do možnosti nakladať s nehnuteľnosťou.

Podľa nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 02. 12. 1997 (č. 22/97)

„základné právo upravené v v prvej vete nie je iba

formálnym právom, ale práve naopak, zaručuje možnosti reálneho výkonu vlastníckeho

práva so všetkými jeho atribútmi.“ Teda nie je možné hovoriť o nezasahovaní do práva

podľa ak predmetný zásah v celosti vylúčil možnosť s predmetom

vlastníckeho práva disponovať. Uvedený záver v konečnom dôsledku pripustil aj samotný

Najvyšší súd SR v bode 41. rozsudku.

Je pravdou, že podľa súdy nepreskúmavajú rozhodnutia

správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania,

avšak aj keby rozhodnutie o obmedzujúcej poznámke malo mať charakter procesného

rozhodnutia, určite sa ním neupravuje vedenie konania. Naopak, zakladá sa ním stav

právnej neistoty v právnom postavení subjektov práva, ktorého dôsledkom je aj ovplyvnenie

garantovaných práv a slobôd.

Ak následne vezmeme do úvahy ustanovenie znenie druhej vety ,

podľa ktorého z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich

sa základných práv a slobôd, je podľa názoru sťažovateľa zrejmé, že súdy v rámci

správneho súdnictva postupovali nesprávne, keď zo svojej rozhodovacej právomoci vylúčili

rozhodnutie správy katastra o obmedzujúcej poznámke podľa katastrálneho zákona.

Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 15. októbra 2003 (č. 192/2003) ,,[a]k sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu

na jeho druh či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, jeho

preskúmanie nesmie byť podľa vylúčené

z právomoci všeobecných súdov bez ohľadu na ustanovenia

a iných zákonov.“

Obdobne nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 11. októbra 2001 (č. 38/01) uvádza, že ,,[z]ákladnému právu podľa

Slovenskej republiky preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého skúma nielen

formálne znaky (povahu) rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmanie, ale taktiež

aj či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo

slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá

porušenie základného práva podľa .“

Ako uvádza D.,,[s]lovo „rozhodnutie“ vo formulácií SR

nemožno vysvetľovať doslovne, aby sa ústavná ochrana vztiahla iba na tie individuálne akty

aplikácie práva orgánom verejnej správy, ktoré majú náležitosti rozhodnutia. Vo vzťahu

k pojmu „rozhodnutie“ v Čl. 46 ods. 2 opodstatnený je extenzívny výklad. Čl. 46 ods. 2

sa nevzťahuje doslovne iba na rozhodnutia ale zahŕňa aj ďalšie formy správania, konania

aj nečinnosti, ktorými orgán verejnej správy môže pôsobiť na právne postavenie

fyzických osôb alebo právnických osôb.“ (Drgonec, J.: .

Komentár. 3. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2012, s. 752). Teda aj pre prípad, že by výklad

správnych súdov o tom, že rozhodnutie o obmedzujúcej poznámke je len procesným

postupom, ktoré v konečnom dôsledku nemá podobu rozhodnutia v pravom zmysle slova,

je potrebné skúmať, či takýto „procesný postup“ môže pôsobiť na právne postavenie

fyzických osôb alebo právnických osôb a predovšetkým, či nezasahuje do základných práv

a slobôd tak ako to predpokladá .

Sťažovateľ má preto za to, že postupom správnych orgánov ako aj Krajského súdu

v Banskej Bystrici a Najvyššieho súdu SR, boli porušené jeho základné práva garantované

a Dohovorom, keďže došlo k odmietnutiu súdneho prieskumu rozhodnutia

(či postupu) správneho orgánu, kedy tento rozhodol o zápise obmedzujúcej poznámky

do katastra nehnuteľností.

Taktiež je potrebné zobrať do úvahy, že predmetom konania o námietkach proti

ROEP, ktorého výsledkom bolo napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, je len posúdenie

správnosti resp. zákonnosti ROEP. Ak teda správne orgány v uvedenej veci postupovali tak,

že v konaní o námietkach o ROEP podľa o niektorých opatreniach

na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, rozhodli v rámci

jedného a toho istého rozhodnutia aj o zápise obmedzujúcej poznámky, konali podľa názoru

sťažovateľa ultra vires, prekračujúc hranice dané im pre ich procesný postup zákonom.

Štátne orgány pritom môžu konať len v rozsahu, ktorý im zákon dovoľuje. V tomto prípade

teda išlo o ničím neodôvodnenú iniciatívu správneho orgánu v nesúvisiacom konaní.

Súdy sa aj s touto námietkou vysporiadali tak, že keďže v tomto prípade nejde

o rozhodnutie v pravom zmysle slova, ale len o procesné rozhodnutie či procesný postup

správneho orgánu, nie je na škodu konania o námietkach proti ROEP podľa zákona

č. Uvedený záver je však s ohľadom na vyššie uvedené argumenty

sťažovateľa neprijateľný.

Zároveň správny orgán nijako vo svojom rozhodnutí relevantne nepreukázal

naplnenie predpokladov pre zápis obmedzujúcej poznámky. Podľa § 29 ods. 3 vyhlášky

hodnovernosť údajov katastra podľa § 39 ods. 2 zákona je spochybnená, ak je v katastri

zapísané duplicitné alebo viacnásobné vlastníctvo nehnuteľnosti.

Sťažovateľ sa stal vlastníkom nehnuteľností na základe riadnych dedičských

rozhodnutí následne aprobovaných vo forme záznamu aj katastrom nehnuteľností. Pritom

podľa § 36 katastrálneho zákona správa katastra posúdi, či je predložená verejná listina

alebo iná listina bez chýb v písaní alebo počítaní a bez iných zrejmých nesprávností

a či obsahuje náležitosti podľa tohto zákona. Ak teda mala správa katastra za to, že

niektoré z dedičských rozhodnutí v uvedenej veci je z akéhokoľvek dôvodu nesprávne mala

na to poukázať a vyvodiť relevantné závery v čase konania o zázname takéhoto dedičského

rozhodnutia. V tomto prípade sa tak nestalo a vlastnícke právo sťažovateľa bolo v katastri

nehnuteľností riadne zapísané, a to nepochybne bez akejkoľvek duplicity či viacnásobnosti.

Rozporný stav bol vo veci privodený až registrom obnovenej evidencie pozemkov, ktorý

je pritom zostavovaný súkromnou obchodnou spoločnosťou, a ktorý sám o sebe nemôže

privodiť subjektom práva zásah do ich základných práv a slobôd vo forme obmedzenia

možnosti disponovať s predmetom vlastníckeho práva. Takýto zásah by bol dôvodný

až na základe rozhodnutia súdu v konaní iniciovanom domnelým vlastníkom, ktorý

by prípadnú duplicitu namietal a domáhal sa vydania nehnuteľnosti od sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa je neprípustné, aby bolo jeho vlastnícke právo obmedzené

len na takomto základe. Účelom o niektorých opatreniach

na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov je len zistiť dostupné

údaje o pozemkoch a právnych vzťahoch k ním a na ich základe zostaviť a schváliť ROEP

a nie riešiť sporné majetková práva dotknutých subjektov. Taktiež nemohlo byť úmyslom

zákonodarcu v rámci procesu zostavovania a schvaľovania ROEP napravovať skoršie

pochybenia správnych orgánov na úseku katastra nehnuteľnosti a už vôbec nie spôsobom,

ktorý podľa názoru súdov ani nie je ani preskúmateľný v rámci správneho súdnictva.

Za ústavne nekonformný postup správneho orgánu, ktorý nebol nijako reflektovaný

v rozhodnutiach správnych súdov, je potrebné považovať aj postup kedy správny orgán

opiera svoje rozhodnutia o ustanovenia Metodického návodu na spracovanie registra

obnovenej evidencie pozemkov MN 74.20.73.47.00 Ministerstva pôdohospodárstva

Slovenskej republiky, Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky

pred ustanoveniami zákona a neberúc do úvahy garantované práv a slobody

dotknutých subjektov.

Podľa citovaného metodického návodu, konkrétne prílohy č. 7 bod 2, platí, ,,

[a]k listiny obsahujú chyby v písaní, počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti (napríklad

nesprávne číslo parcely alebo nesprávne vypočítaný, resp. prepočítaný spoluvlastnícky

podiel, ktorý z majetku poručiteľa prešiel na dediča), do registra sa zapíše správny údaj

zistený z iných dôkazov, najmä z dôkazov získaných prešetrovaním v obci (§ 6 ods. 1

zákona)“.

Nesprávna aplikácia metodického návodu spočíva v tom, že príslušné orgány

verejnej moci pokladajú túto normu za dôležitú do takej miery, že jej interpretáciou

a používaním dochádza k jej izolácii v právnom systéme a neberie sa tak zreteľ

ani na ústavnoprávne aspekty vlastníckeho práva, zakotvené v ústave, ale opierajú sa len

o medzeru v právnej úprave, ktorá je vyplňovaná podzákonným aktom, nenesúcim znaky

relevantného prameňa práva.

Opravovaním spoluvlastníckych podielov vo verejných listinách na základe

podzákonnej normy bez osobitného posudzovania konkrétneho prípadu dochádza

k porušovaniu v spojení a . Základom

tohto porušenia je nerešpektovanie , podľa ktorého „[š]tátny orgán môže

konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon“.

Podľa ,,[m]edze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok

ustanovených touto len zákonom“.

Aj v zmysle nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 23. februára 2006,

(č. 1/2006) platí, že ,,[n]ormatívne akty riadenia organizačnej povahy musia tiež

rešpektovať limity ústavnosti a princíp rozlíšiteľnosti kompetencií a formy ich

realizácie.“...»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

správneho orgánu žalobcu T. L... proti žalovanému Správa katastra B., vedenom pod sp. zn.

porušil právo sťažovateľa T. L. podľa vlastniť majetok,

a 2 na súdnu ochranu, ako i Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd na spravodlivý proces, čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd na účinný opravný prostriedok a čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd na pokojné užívanie majetku

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ,

zo dňa 22. 01. 2013, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva právo na náhradu trov konania a trov právneho

zastúpenia [2 úkony po 156,19 € (130,16 € + 20 % DPH) a 2 x paušál po 9,37 € (7,81 € +

20 % DPH)], ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný vyplatiť jeho právnemu

zástupcovi do jedného mesiaca odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia

alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo,

pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (,

, , , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

č. k. -42 z 18. novembra 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“)

zamietol žalobu sťažovateľa podanú podľa

(ďalej aj „OSP“) o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Katastrálneho úradu v B. sp. zn.

Co 16/2010 z 20. decembra 2010.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, ako aj práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru

a základného práva vlastniť majetok podľa a práva na pokojné užívanie

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu rozsudkom najvyššieho súdu, ktorým bol

v odvolacom konaní potvrdený rozsudok krajského súdu.

Podľa sťažovateľa je namietaný rozsudok najvyššieho súdu arbitrárny, založený

na nesprávnych skutkových a právnych záveroch a nedostatočne odôvodnený.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu ochranu ( ), ako i práva na spravodlivý proces (

dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá

povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ), ako aj konkrétne procesné

garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ) a tiež

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd s odvolaním sa na svoju ustálenú judikatúru (,

, ) uvádza, že legislatívna konštrukcia správneho súdnictva

v piatej časti vychádza z , podľa ktorého

sa na súd vo veci preskúmania rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten,

kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím na svojich právach ukrátený, pričom v zmysle čl. 51

ods. 1 sa zákonodarcovi umožňuje ustanoviť podmienky a rozsah prístupu

jednotlivca na súd a zároveň hranice takej možnosti tým, že preskúmanie rozhodnutí

týkajúcich sa základných práv a slobôd nesmie byť spod právomoci súdu vylúčené.

Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly správnej moci v piatej

časti . Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby

o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych

orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom

konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho

konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom

správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo nie je založené

na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu

o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe

tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné.

Úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí

správnych orgánov v zmysle poslednej vety je zisťovať, či rozhodnutie

správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania,

je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade,

ak súd zistí, že to tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.

Základnému právu uvedenému v preto zodpovedá taký postup súdu,

v rámci ktorého hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne

preskúmavanie, ale aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého

zo základných práv alebo slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal

niektorý z týchto prvkov, zakladá porušenie základného práva podľa

(, , , ).

Článok 46 ods. 2 posledná veta sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca

obmedzí možnosť súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom

prípade musí byť umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie

správneho rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných

práv a slobôd. Takýto účinok napadnutého rozhodnutia nepriamo vplýva aj na rozsah

aktívne procesne legitimovaných osôb na konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.

Ak všeobecný súd skúma, či napadnuté rozhodnutie ukracuje žalobcu na právach, skúma

aj to, či je tento ukrátený na svojich základných právach a slobodách.

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok najvyššieho súdu.

Po preskúmaní rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd argumentáciu sťažovateľa

nevyhodnotil ako spôsobilú spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu.

Ústavný súd nezistil, že by najvyšším súdom aplikovaný postup pri zistení a hodnotení

skutkového stavu veci a pri ustálení právnych záverov mohol zakladať dôvod na zásah

ústavného súdu do namietaného rozsudku v súlade s jeho právomocami ustanovenými

v . Ústavný súd nezistil, že by posudzovaný rozsudok najvyššieho

súdu bol svojvoľný alebo v zjavnom vzájomnom rozpore či urobený v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou či nedostatočne odôvodnený.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne

vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľa uvedenými v jeho odvolaní proti rozsudku

krajského súdu a svoj rozsudok náležite odôvodnil, keď uviedol: «Rozhodnutím č. Co

16/2010 z 20. decembra 2010 žalovaný ako odvolací správny orgán... potvrdil odvolaním

napadnuté rozhodnutie Správy katastra B. č. C-37/2010 z 27. 09. 2010, ktorým uvedený

prvostupňový katastrálny orgán

- vyhovel námietke žalobcu proti výpisu z návrhu registra obnovenej evidencie

pozemkov (ďalej na účely tohto rozsudku tiež „ROEP“) v k. ú. N. a súčasne

- uviedol, že Správa katastra B. po zápise schváleného ROEP do KN vyznačí

v obnovenom liste vlastníctva č. 940... pri žalobcovi poznámku, že hodnovernosť

údajov o práve k nehnuteľnosti podľa D 391/02, zo dňa 23. 04. 2004

je spochybnená zápisom v časti – B pozemkovo-knižnej vložky (PKV) č. 108 pod por. č. 27 –

čd. 2915/1925...

Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca na Krajský súd v Banskej Bystrici... žalobu

zo 14. 02. 2011...

Krajský súd ako súd prvého stupňa preskúmal vec podľa V. časti 1. a 2. hlavy

na základe dôvodov uvedených v žalobe a dospel k záveru, že ako rozhodnutie, tak i postup

správneho orgánu bol v súlade so zákonom a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol...

Svoj záver krajský súd s odkazom na ustanovenia ,

a a odôvodnil tým, že v prejednávanej veci

nenastali podmienky na kladné rozhodnutie o žalobe podľa hore citovaného ustanovenia

a nasl. , hoci to žalobca vo svojej žalobe tvrdil. Podľa krajského súdu

predmetom preskúmavacej činnosti súdu môže byť v zmysle hore citovaného zákonného

ustanovenia iba rozhodnutie a postup správneho orgánu, pričom v danom prípade správny

orgán rozhodol o námietke, ktorá de facto i de iure žalobou žalobcu napadnutá nebola,

pretože jeho námietke bolo podľa krajského súdu vyhovené...

Svoj záver o vyhovení námietke krajský súd ďalej odôvodnil tým, že žalovaný

formálne pochybil v prvostupňovom rozhodnutí, keď do výroku uviedol aj oznam

o vyznačení poznámky. Podľa krajského súdu táto okolnosť nemala byť predmetom

výrokovej časti rozhodnutia. Naopak, stačilo ju uviesť v odôvodnení, pretože poznámkou

sa vyznačujú iba skutočnosti alebo pomery vzťahujúce sa k nehnuteľnostiam alebo osobe.

Z uvedeného dôvodu sa teda táto časť výroku napadnutého rozhodnutia stala procesným

rozhodnutím, ktorú krajský súd skúmal iba z hľadiska, či mohla privodiť resp. mohla mať

za následok nezákonnosť samotného rozhodnutia.

Nezistil však takúto okolnosť, lebo námietke žalobcu bolo v konaní o ROEP

vyhovené...

Najvyšší súd Slovenskej republiky... ako odvolací súd... preskúmal napadnutý

rozsudok... a... jednomyseľne... dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože

napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho... potvrdil...

Najvyšší súd sa stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu,

ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom. Na druhej strane

podstatou súdneho odvolania žalovaného proti rozsudku krajského súdu, ako aj žaloby,

ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je právna otázka,

či rozhodnutie žalovaného správneho orgánu o zápise poznámky do katastra nehnuteľností

je v súlade s jeho oprávnením vykonávať verejnú moc, s čím je samozrejme spojená otázka

preskúmateľnosti poznámky v správnom súdnictve. Práve tento právny rámec aj vymedzuje

potrebné medze skutkového zistenia...

Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu

zákonnosti napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať

s námietkami, ktoré žalobca využil na spochybnenie zákonnosti postupu krajského súdu

smerujúceho k vysloveniu napadnutého rozsudku. Až po prípadnom vyslovení

ich nedôvodnosti súdom vzniká právo žalobcovi na prieskum zákonnosti samotného

rozhodnutia (meritórne námietky)...

Po preverení okruhu účastníkov a podmienok konania v súvislosti s hore položenou

otázkou Najvyšší súd vopred avizuje, že po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho

a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2

v spoj. s konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil

od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou

dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského

súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého

rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočné neopakoval

pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu,

Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých

vybraných bodov odôvodnenia napadnutého rozsudku a doplnenia svojich odlišných,

resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj.

s umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového

súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej právnej otázke...»

Najvyšší súd ďalej v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že „Žalobca

principiálne brojí proti prístupu krajského súdu pri vykonaní súdneho prieskumu

rozhodnutia o zápise obmedzujúcej poznámky. Argumentačne najmä poukazuje

na nesprávnosť právneho názoru krajského súdu (viď bod č. 17), že poznámka je len

procesným rozhodnutím, lebo v skutočnosti uvedená poznámka má obmedzujúci charakter

čo do možnosti s takouto nehnuteľnosťou nakladať (žalobca v súvislosti s uvedeným odkázal

na a príslušnú judikatúru)...“.

Najvyšší súd k „nutnosti zápisu obmedzujúcej poznámky“ s poukazom na ciele

osobitnej právnej úpravy spracovania registrov obnovenej evidencie pozemkov podľa „§ 1

“ v spojení s ustanoveniami „“ a skutkovým

stavom zistenom v danom konaní uviedol, že „správne postupoval správny orgán pri

rozhodovaní o podanej námietke v konaní ROEP (navyše poverený správou na úseku

evidencie nehnuteľností), keď po zistení takmer 70. ročného nepravdivého zápisu

spoluvlastníckeho podielu 30/384 žalobcu k nehnuteľnostiam, ktorý bol vykonaný

v príslušnej evidencii E-KN (viď žalovaným deklarovaná neúplnosť údajov k pozemkom

evidovaným v PKV č. 108) pred dátumom 31. 12. 1992 (konkrétne v roku 1939), sa v zmysle

, a to bez ohľadu na námietku žalobcu, že zhotoviteľ

návrhu ROEP nie je orgánom verejnej správy, rozhodol vyznačiť u tohto pozemku

spochybňujúcu poznámku k hodnovernosti uvedeného spoluvlastníckeho podielu (ako k

údaju katastra o právach k nehnuteľnostiam).

Preto sa konajúci odvolací súd nestotožňuje s námietkou žalobcu o nesprávnom

právnom posúdení veci, ako aj s námietkou nezákonnosti konania ROEP, keď v rámci

jedného a toho istého rozhodnutia rozhodol aj o zápise obmedzujúcej poznámky...“.

Ďalej najvyšší súd k „preskúmateľnosti zápisu obmedzujúcej poznámky“ s poukazom

na a uviedol: „Najvyšší súd ďalej

súhlasí s argumentáciou krajského súdu, že rozhodnutie o zápise poznámky má procesný

charakter, a preto odmieta argumentáciu žalobcu, že v prípade krajského súdu bol

vyslovený nesprávny názor...

Hore uvedený procesný charakter rozhodnutia o zápise spochybňujúcej poznámky

ho ešte automaticky nepodraďuje v zmysle pod rozhodnutia, ktoré

sú vylúčené zo súdneho prieskumu v zmysle 5. časti .

Na prvom mieste je neprehliadnuteľné a právne významné to, že poznámka

spochybňuje hodnovernosť údajov o práve žalobcu k nehnuteľnosti zakotvenú v § 70

Uvedené právo je vlastnícke právo žalobcu, ktorý nesúhlasí

so záverom žalovaného týkajúceho sa určenia jeho podielu. Je nepochybné,

že systematickým výkladom uvedené právo spadá do skupiny základných práv a slobôd

vymedzenej v Druhom oddiely Druhej hlavy ...

Na druhom mieste musí Najvyšší súd čiastočne súhlasiť s argumentáciou žalobcu,

že vykonanie poznámky má na neho, tzn. na jeho subjektívne práva negatívny dopad,

a to tým, že obmedzuje jeho vlastnícke právo (vo význame zníženia rozsahu práva) voči

tretím osobám (princíp erga omnes). Tento dopad však nie je možné pričítať na ťarchu

správnych orgánov konajúcich v procese ROEP. Je iba vecou žalobcu, ak sa domnieva,

že mu svedčí ústavná ochrana zakotvená v v jeho prospech, aké právne

prostriedky na obhajobu svojho práva využije...“

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje

na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia.

Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje

názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd preto nezistil možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu a je naplnený dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto

časti podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K namietanému porušeniu práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13

dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom

boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom,

aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení uvedených povinností.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 13 dohovoru ústavný súd odkazuje

na judikatúru ESĽP, podľa ktorej uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí

nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva

chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému

kráľovstvu z 25. marca 1983). Článok 13 dohovoru sa tak vzťahuje iba na prípady,

v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou

porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu,

rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, rovnako nálezy ústavného súdu ,

).

Z citovanej judikatúry ESĽP vyplýva zrejmá súvislosť práva zaručeného čl. 13

dohovoru s ostatnými právami, ktoré dohovor garantuje. Vzhľadom na to, že ústavný súd

nedospel k záveru o možnom porušení iného práva zaručeného sťažovateľom ustanoveniami

dohovoru (čl. 6 ods. 1), nemohol dospieť k záveru, že by najvyšší súd porušil právo

sťažovateľa zaručené čl. 13 dohovoru.

Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok najvyššieho súdu, ktorým ústavne

konformným spôsobom potvrdil odvolaním sťažovateľa napadnutý rozsudok krajského

súdu, nemôže predstavovať porušenie zákazu odmietnutia spravodlivosti v takom zmysle,

ako to namietal sťažovateľ. Ústavný súd uvádza, že čl. 13 dohovoru má procesný charakter,

ktorý zaručuje všeobecné právo na účinný právny prostriedok nápravy pred vnútroštátnym

orgánom každému, kto sa dovoláva základných práv a slobôd uvedených v dohovore. Tento

účinný prostriedok nápravy je nezávislý od istoty priaznivého výsledku pre sťažovateľov

().

Vzhľadom na to ústavný súd rozhodol, že medzi napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu a namietaným porušením práva sťažovateľa podľa čl. 13 dohovoru nie je žiadna

príčinná súvislosť. Ústavný súd preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1 a práva na pokojné užívanie majetku podľa dodatkového protokolu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva

(ods. 1). Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút (ods. 2).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd

zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-

procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd

bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov,

ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to,

aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia

pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti namietaného porušenia základných práv podľa

čl. 46 ods. 1 a 2 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu odmietol

z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namieta porušenie základného práva podľa a práva podľa

dodatkového protokolu, je len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného

vzťahu medzi právami hmotno-právneho charakteru a ústavnoprocesnými princípmi

z perspektívy ich možného porušenia (rovnako ).

Ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd sa pri aplikácii hmotnoprávnych

ustanovení nedopustil protiústavnosti a jeho postup a rozsudok sú založené na ústavne

konformnom výklade príslušných právnych predpisov. Ústavný súd preto odmieta podľa

sťažnosť aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sťažovateľa v celom rozsahu sa ústavný súd jeho

ďalšími nárokmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2013