Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 181 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (187)IV. ÚS 228/2011
PDF · 197.39 KB
No categories available
IV. ÚS 228/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia E., B., zastúpeného advokátom
JUDr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6 Sži/2/2011 z 30. marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť občianskeho združenia E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011
doručená sťažnosť občianskeho združenia E. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sži/2/2011 z 30. marca 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo
„napadnuté uznesenie“).
Sťažovateľ podal v zmysle § 68 zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“)
Obvodnému úradu v B. (ďalej len „obvodný úrad“) návrh na prerokovanie priestupku
na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorého
sa mal dopustiť zamestnanec M. tým, že neprevzal žiadosť o informácie v zmysle zákona
č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o slobode informácií“).
Obvodný úrad ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. OVVS-Pr-1797/1-
08-JGA V-21 z 28. augusta 2008 podľa § 76 ods. 1 zákona o priestupkoch konanie zastavil
z dôvodu, že skutok nie je priestupkom v zmysle § 21a ods. 1 písm. c) zákona o slobode
informácií. Proti rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie.
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“)
rozhodnutím č. SVS-230-2009/00275/TKL zo 4. júna 2009 odvolanie sťažovateľa proti
označenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu zamietlo a prvostupňové
rozhodnutie správneho orgánu potvrdilo.
Proti rozhodnutiu ministerstva vnútra č. SVS-230-2009/00275/TKL podal sťažovateľ
žalobu o jeho preskúmanie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Krajský
súd konanie v zmysle § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
uznesením č. k. 4 S/156/2009-16 z 21. januára 2011 zastavil potom, ako dospel k záveru, že
sťažovateľ nie je oprávnenou osobou na podanie predmetnej žaloby. Krajský súd uvedený
záver odôvodnil tým, že sťažovateľ nemohol byť rozhodnutím správneho orgánu nijako
ukrátený na svojich právach, a týmto rozhodnutím mu nebola uložená žiadna povinnosť ani
oprávnenie. Taktiež neboli dotknuté žiadne jeho právom chránené záujmy a nebol ani
poškodeným. Sťažovateľ sa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 4 S/156/2009-16
z 21. januára 2011 odvolal.
Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu o nedostatku aktívnej procesnej
legitimácie žalobcu a o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu rozhodol
uznesením sp. zn. 6 Sži/2/2011 z 30. marca 2011 tak, že napadnuté prvostupňové uznesenie
podľa § 250ja ods. 3 druhej vety a § 219 ods. 1 OSP potvrdil.
Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu smeruje sťažnosť sťažovateľa podľa
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.
rozhodnutia I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07,
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych
veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť
rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov
a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že ústavný súd nie je súdom vyššej
inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.
V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli
k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem súdmi s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne
závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02,
III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07).
O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti
s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú nterpretáciu a aplikáciu
právnej normy zo strany všeobecného súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam
aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie
absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,
prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd po oboznámení
sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas
s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných
právnych noriem v jeho právnej veci.
Ťažiskovou otázkou v danej veci je, či najvyšší súd svojím napadnutým rozhodnutím
mohol porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 2 ústavy tým, že potvrdil
rozhodnutie krajského súdu a nepriznal sťažovateľovi aktívnu legitimáciu v konaní
o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu o priestupku, ktoré sa začalo na jeho návrh.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa § 247 ods. 1 OSP sa podľa ustanovení tejto hlavy (druhej hlavy piatej časti,
pozn.) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola
na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd
preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.
Podľa § 250 ods. 2 OSP žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe
tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu
ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou
sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať
malo.
Najvyšší súd v konaní skúmal, či sú dané podmienky aktívnej procesnej legitimácie
žalobcu, a vzhľadom na jeho zistenie, že rozhodnutie správneho orgánu svojimi účinkami
neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu, t. j. nezasahuje do právnej sféry sťažovateľa ani
nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia, nepovažoval toto rozhodnutie za ukracujúce
práva sťažovateľa.
Podľa sťažovateľa je jeho aktívna procesná legitimácia na podanie žaloby
o preskúmanie rozhodnutia o priestupku odôvodnená tým, že ako navrhovateľ prerokovania
priestupku bol účastníkom správneho konania o priestupku a neprerokovaním priestupku
utrpel ujmu na svojom práve na informácie.
Najvyšší súd vo vzťahu k nedostatku aktívnej procesnej legitimácie žalobcu uviedol,
že „Aktívna procesná legitimácia žalobcu, ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2
OSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa
kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne
ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom konaní.“ Najvyšší
súd ďalej uviedol, že „... rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa
koná, nie je priestupkom, nemohol byť žalobca ukrátený na svojich právach, pretože
rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi
účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu, t. j. nezasahuje do právnej sféry žalobcu ani
nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia“.
Legislatívna konštrukcia správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku vychádza z čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorého sa na súd vo veci preskúmania
rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten, kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím
na svojich právach ukrátený, pričom ústava umožňuje zákonodarcovi obmedziť možnosti
prístupu jednotlivca na súd a zároveň ustanovuje hranice takej možnosti tým, že
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd nesmie byť spod
právomoci súdu vylúčené. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly
správnej moci v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Na aktívnu legitimáciu na
podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom
správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním
v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník
správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako
aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je
založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu
o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe
tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné
postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp.
ukrátenia práv žalobcu nevedie.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sži/2/2011 z 30. marca 2011 v naznačenom smere a zistil, že
odôvodnenie rozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo nepovažoval
sťažovateľa za osobu aktívne procesne legitimovanú v konaní o preskúmanie rozhodnutí
správnych orgánov. Rozhodnutie nie je ani arbitrárne a ani neodôvodnené. Zároveň ani
nevybočuje z línie iných rozhodnutí najvyššieho súdu v podobných veciach (napr. sp. zn.
3 Sži 10/2009 z 20. apríla 2010).
Na uvedenom nič nemení ani odpoveď na otázku, či právo podať návrh
na prerokovanie priestupku spadá pod rozsah ochrany čl. 46 ods. 1 ústavy tak, ako to
s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžo 398/2009 z 31. marca 2010 tvrdí
v odôvodnení sťažnosti sťažovateľ. Článok 46 ods. 1 ústavy však negarantuje ani výsledok
priestupkového konania v súlade s návrhom na prerokovanie priestupku a ani negarantuje
osobe, ktorá spáchanie priestupku oznámila, možnosť podrobiť správne rozhodnutie
o priestupku súdnemu preskúmaniu žalobou v rámci správneho súdnictva.
Ústavný súd taktiež v súlade s doterajšou judikatúrou konštatuje, že úlohou
všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti správnych rozhodnutí
v zmysle čl. 46 ods. 2 poslednej vety ústavy je zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu,
zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah
spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že to tak je, takéto
rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Základnému právu uvedenému
v čl. 46 ods. 2 ústavy preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen
formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto
rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd
účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 2 ústavy (III. ÚS 43/03, II. ÚS 236/02,
Článok 46 ods. 2 poslednej vety ústavy sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca
obmedzí možnosť súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom
prípade musí byť umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie
správneho rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných
práv a slobôd. Takýto účinok napadnutého rozhodnutia nepriamo vplýva aj na rozsah
aktívne procesne legitimovaných osôb na konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.
Ak súd skúma, či napadnuté rozhodnutie ukracuje žalobcu na právach, skúma aj to, či je
tento ukrátený na svojich základných právach a slobodách. Odôvodnenie napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu týkajúce sa podmienky ukrátenia sťažovateľa na jeho právach
zahŕňa aj ukrátenie na akýchkoľvek subjektívnych právach a právom chránených záujmoch
vrátane tých, ktoré sú garantované ústavou.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým uznesením
najvyššieho súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 2 ústavy neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu. Napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok a ústavný
súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to,
že by závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom
rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd
preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu
zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. júna 2011