Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 228/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia E., B., zastúpeného advokátom

JUDr. V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 30. marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. apríla 2011

doručená sťažnosť občianskeho združenia E. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 30. marca 2011 (ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo

„napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ podal v zmysle

o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“)

Obvodnému úradu v B. (ďalej len „obvodný úrad“) návrh na prerokovanie priestupku

na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a ods. 1 zákona o priestupkoch, ktorého

sa mal dopustiť zamestnanec M. tým, že neprevzal žiadosť o informácie v zmysle zákona

č. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o slobode informácií“).

Obvodný úrad ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. OVVS-Pr-1797/1-

08-JGA V-21 z 28. augusta 2008 podľa § 76 ods. 1 zákona o priestupkoch konanie zastavil

z dôvodu, že skutok nie je priestupkom v zmysle § 21a ods. 1 písm. c) zákona o slobode

informácií. Proti rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie.

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“)

rozhodnutím č. SVS-230-2009/00275/TKL zo 4. júna 2009 odvolanie sťažovateľa proti

označenému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu zamietlo a prvostupňové

rozhodnutie správneho orgánu potvrdilo.

Proti rozhodnutiu ministerstva vnútra č. SVS-230-2009/00275/TKL podal sťažovateľ

žalobu o jeho preskúmanie Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“). Krajský

súd konanie v zmysle (ďalej aj „OSP“)

uznesením č. k. -16 z 21. januára 2011 zastavil potom, ako dospel k záveru, že

sťažovateľ nie je oprávnenou osobou na podanie predmetnej žaloby. Krajský súd uvedený

záver odôvodnil tým, že sťažovateľ nemohol byť rozhodnutím správneho orgánu nijako

ukrátený na svojich právach, a týmto rozhodnutím mu nebola uložená žiadna povinnosť ani

oprávnenie. Taktiež neboli dotknuté žiadne jeho právom chránené záujmy a nebol ani

poškodeným. Sťažovateľ sa proti uzneseniu krajského súdu č. k. -16

z 21. januára 2011 odvolal.

Najvyšší súd sa stotožnil s názorom krajského súdu o nedostatku aktívnej procesnej

legitimácie žalobcu a o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu rozhodol

uznesením sp. zn. z 30. marca 2011 tak, že napadnuté prvostupňové uznesenie

podľa druhej vety a potvrdil.

Proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu smeruje sťažnosť sťažovateľa podľa

.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem súdmi s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

, ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú nterpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany všeobecného súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam

aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie

absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ). Ústavný súd po oboznámení

sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas

s právnymi závermi všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných

právnych noriem v jeho právnej veci.

Ťažiskovou otázkou v danej veci je, či najvyšší súd svojím napadnutým rozhodnutím

mohol porušiť základné právo sťažovateľa podľa tým, že potvrdil

rozhodnutie krajského súdu a nepriznal sťažovateľovi aktívnu legitimáciu v konaní

o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu o priestupku, ktoré sa začalo na jeho návrh.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa sa podľa ustanovení tejto hlavy (druhej hlavy piatej časti,

pozn.) sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola

na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd

preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Podľa žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe

tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu

ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou

sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať

malo.

Najvyšší súd v konaní skúmal, či sú dané podmienky aktívnej procesnej legitimácie

žalobcu, a vzhľadom na jeho zistenie, že rozhodnutie správneho orgánu svojimi účinkami

neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu, t. j. nezasahuje do právnej sféry sťažovateľa ani

nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia, nepovažoval toto rozhodnutie za ukracujúce

práva sťažovateľa.

Podľa sťažovateľa je jeho aktívna procesná legitimácia na podanie žaloby

o preskúmanie rozhodnutia o priestupku odôvodnená tým, že ako navrhovateľ prerokovania

priestupku bol účastníkom správneho konania o priestupku a neprerokovaním priestupku

utrpel ujmu na svojom práve na informácie.

Najvyšší súd vo vzťahu k nedostatku aktívnej procesnej legitimácie žalobcu uviedol,

že „Aktívna procesná legitimácia žalobcu, ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2

, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa

kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne

ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom konaní.“ Najvyšší

súd ďalej uviedol, že „... rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa

koná, nie je priestupkom, nemohol byť žalobca ukrátený na svojich právach, pretože

rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi

účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu, t. j. nezasahuje do právnej sféry žalobcu ani

nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia“.

Legislatívna konštrukcia správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku vychádza z , podľa ktorého sa na súd vo veci preskúmania

rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten, kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím

na svojich právach ukrátený, pričom umožňuje zákonodarcovi obmedziť možnosti

prístupu jednotlivca na súd a zároveň ustanovuje hranice takej možnosti tým, že

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd nesmie byť spod

právomoci súdu vylúčené. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly

správnej moci v piatej časti . Na aktívnu legitimáciu na

podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti

(Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom

správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním

v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník

správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako

aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je

založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu

o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe

tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné

postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp.

ukrátenia práv žalobcu nevedie.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. marca 2011 v naznačenom smere a zistil, že

odôvodnenie rozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo nepovažoval

sťažovateľa za osobu aktívne procesne legitimovanú v konaní o preskúmanie rozhodnutí

správnych orgánov. Rozhodnutie nie je ani arbitrárne a ani neodôvodnené. Zároveň ani

nevybočuje z línie iných rozhodnutí najvyššieho súdu v podobných veciach (napr. sp. zn.

z 20. apríla 2010).

Na uvedenom nič nemení ani odpoveď na otázku, či právo podať návrh

na prerokovanie priestupku spadá pod rozsah ochrany tak, ako to

s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2010 tvrdí

v odôvodnení sťažnosti sťažovateľ. Článok 46 ods. 1 však negarantuje ani výsledok

priestupkového konania v súlade s návrhom na prerokovanie priestupku a ani negarantuje

osobe, ktorá spáchanie priestupku oznámila, možnosť podrobiť správne rozhodnutie

o priestupku súdnemu preskúmaniu žalobou v rámci správneho súdnictva.

Ústavný súd taktiež v súlade s doterajšou judikatúrou konštatuje, že úlohou

všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti správnych rozhodnutí

v zmysle poslednej vety je zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu,

zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah

spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že to tak je, takéto

rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Základnému právu uvedenému

v preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen

formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto

rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd

účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá

porušenie základného práva podľa (, ,

).

Článok 46 ods. 2 poslednej vety sa vzťahuje na situácie, keď zákonodarca

obmedzí možnosť súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu. Aj v takom

prípade musí byť umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou o preskúmanie

správneho rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka základných

práv a slobôd. Takýto účinok napadnutého rozhodnutia nepriamo vplýva aj na rozsah

aktívne procesne legitimovaných osôb na konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia.

Ak súd skúma, či napadnuté rozhodnutie ukracuje žalobcu na právach, skúma aj to, či je

tento ukrátený na svojich základných právach a slobodách. Odôvodnenie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu týkajúce sa podmienky ukrátenia sťažovateľa na jeho právach

zahŕňa aj ukrátenie na akýchkoľvek subjektívnych právach a právom chránených záujmoch

vrátane tých, ktoré sú garantované .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a základným právom podľa neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu. Napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok a ústavný

súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom, a tiež ani to,

že by závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd

preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu

zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júna 2011