Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 43/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-68

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka

a zo sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti J. B., bytom K., Š. B.,

bytom K., M. T., rod. B., bytom K., M. B., rod. B., bytom K., zastúpených advokátom

JUDr. A. T., A. k., K., pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu

podľa v spojení s uznesením

Krajského súdu v K. č. k. -11 z 15. januára 2002 na neverejnom zasadnutí 7.

mája 2003 takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v K. uznesením č. k. -11 z 15. januára 2002 p o r u š i l

základné právo J. B., Š. B., M. T., rod. B., a M. B., rod. B., na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 2 v spojení s .

2. Uznesenie Krajského súdu v K. č. k. -11 z 15. januára 2002 z r u š u j e

a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. J. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk

(slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v K. p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Š. B. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk

(slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v K. p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. M. T., rod. B., p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajský súd v K. p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

6. M. B., rod. B., p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Krajský súd v K. p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Krajský súd v K. j e p o v i n n ý nahradiť trovy konania v sume 42 020 Sk

(slovom štyridsaťdvatisícdvadsať slovenských korún) na účet advokáta JUDr. A. T., A. k.,

K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

8. Sťažnosti J. B., Š. B., M. T., rod. B., a M. B., rod. B., vo zvyšnej časti

n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -46 z 5. februára 2003 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť zo 7. marca 2002 J. B., bytom K., Š.

B., bytom K., M. T., rod. B., bytom K., a M. B., rod. B., bytom K. (ďalej len

„sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. A. T., A. k., K., v časti, v ktorej namietali

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2

ods. 2 (ďalej len „“) uznesením Krajského súdu v K.

č. k. -11 z 15. januára 2002.

Sťažovatelia uviedli, že začiatkom júla 2001 zistili stavebné práce vykonávané na ich

pozemku č. p. 9925/2, k. ú. B., zapísanom na LV č. 10642 KN – E vedenom Okresným

úradom K., odborom katastra nehnuteľností. Stavebné práce boli vykonávané na základe

rozhodnutia Okresného úradu K., odborom životného prostredia, č. ŽP 880/2001-Som

z 12. apríla 2001 (ďalej aj „rozhodnutie z 12. apríla 2001“).

Sťažovatelia sa obrátili na Okresný úrad K., odbor životného prostredia, a žiadali

o okamžité zastavenie stavebných prác, o poskytnutie ochrany ich vlastníckemu právu

k uvedenému pozemku a o preskúmanie rozhodnutia Okresného úradu K., odboru životného

prostredia, č. ŽP 880/2001-Som z 12. apríla 2001 mimo odvolacieho konania.

Okresný úrad K., odbor životného prostredia, vo svojom stanovisku zo 16. augusta

2001 sťažovateľom oznámil, že práce na pozemku prebiehajú v súlade s platným

vodoprávnym povolením (rozhodnutie Okresného úradu K., odboru životného prostredia,

č. ŽP 880/2001-Som z 12. apríla 2001), preto nie je dôvod na ich zastavenie, a že žiadosť

o preskúmanie uvedeného rozhodnutia mimo odvolacieho konania postúpil Krajskému

úradu v K., odboru životného prostredia.

Krajský úrad v K., odbor životného prostredia, listom zo 10. októbra 2001 vybavil

podnet sťažovateľov na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania tak, že

napadnuté rozhodnutie ponechal v platnosti. Odôvodnil to tým, že sťažovatelia nemali

v čase konania právny titul na postavenie účastníkov. Za účastníka konania podľa neho

správny orgán oprávnene považoval Východoslovenské tehelne, š. p. - v likvidácii so

sídlom v K. ako užívateľa parcely registra C – KN č. 3384, k. ú. B.. Správca konkurznej

podstaty ako zástupca užívateľa pritom súhlasil s realizáciou povolenej stavby (pozn.

vodohospodárskych diel - vrátane kanalizačnej prípojky - realizovaných v rámci stavby

„BAUMAX – X2 K.“).

Sťažovatelia namietali, že stavebný úrad napriek tomu, že vedel, že

Východoslovenské tehelne, š. p. - v likvidácii sú len užívateľom (nájomcom) nehnuteľnosti,

nepovažoval za nutné zistiť vlastníka tejto parcely a konať s ním ako s účastníkom konania

argumentujúc, že sťažovatelia neboli v čase vydania územného rozhodnutia a rozhodnutia

o povolení výstavby vodohospodárskych diel realizovaných v rámci stavby BAUMAX – X2

K. známi ako účastníci konania, lebo výpis z listu vlastníctva č. 10642 na parcelu registra

E – KN evidovanú ako č. 9925/2 v k. ú. B., ktorý sťažovatelia predložili, bol vyhotovený až

1. augusta 2001, teda tri a pol mesiaca po vydaní povolenia na vodohospodárske diela.

Sťažovatelia v konaní pred ústavným súdom namietajú, že vlastníkmi vyššie

uvedenej parcely sú už od roku 1995 titulom dedenia a ich právni predchodcovia už vyše sto

rokov. Zápis o vlastníctve k uvedenej nehnuteľnosti bol vykonaný v katastri nehnuteľností

v roku 1995 na základe „prerozdelenia“. Správny orgán však vlastníctvo k uvedenému

pozemku ani k pozemkom susedným podľa ich názoru vôbec nezisťoval.

Sťažovatelia podali následne Krajskému súdu v K. žalobu o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia Okresného úradu K., odboru životného prostredia, č. ŽP 880/2001-Som z 12.

apríla 2001. Krajský súd v K. uznesením č. k. -11 z 15. januára 2002 konanie

zastavil, pretože podľa prílohy A vykonávajúcej

ustanovenie sú rozhodnutia o povoleniach na

zriadenie vodohospodárskych diel vydané podľa o vodách

(pozn. platného a účinného v tom čase) uvedené medzi prípadmi, keď je vylúčená možnosť

domáhať sa, aby rozhodnutie správneho orgánu preskúmal súd.

Sťažovatelia namietajú, že uvedené rozhodnutie Krajského súdu v K. je v rozpore

s (ďalej len „“), podľa ktorého kto tvrdí, že

bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na

súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa

základných práv a slobôd.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd

rozhodol, že „Krajský súd v K. uznesením č. k. – 11 z 15. januára 2002, ktorým

pre nedostatok právomoci zastavil konanie o preskúmanie rozhodnutia Okresného úradu

K., odboru životného prostredia č. ŽP 880/2001- Som z 12. apríla 2001 porušil základné

právo J. B., Š. B., M. T.j, rod. B.j a M. B.j, rod. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2

v spojitosti s .

(...)

Ústavný súd zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v K. č. -11 zo dňa

15. 01. 2002 (...)“.

Sťažovatelia taktiež žiadali o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

z dôvodu, že vydaním podľa nich nezákonných rozhodnutí Okresného úradu K. a Krajského

súdu v K. bolo investorovi stavby umožnené vykonať na pozemku sťažovateľov stavebné

práce, v dôsledku ktorých došlo k trvalému znehodnoteniu pozemku, pretože protiprávnym

umiestnením kanalizácie sa znemožnilo jeho ďalšie využitie na stavebné účely. Hodnota

stavebných pozemkov v intraviláne obce K. na trhu s nehnuteľnosťami sa podľa

2

sťažovateľov v tom období pohybovala v rozmedzí od 2 000 Sk do 7 000 Sk za 1 m, preto

2

žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 Sk x 272 ma náhrady

nákladov na účelné bránenie svojich práv vo výške 25 000 Sk, spolu vo výške 569 000 Sk.

Predseda krajského súdu v písomnom vyjadrení k sťažnosti č. Spr. 551/02

z 22. marca 2002 uviedol: „Nedostatok právomoci súdu na preskúmanie napadnutého

rozhodnutia súd vyvodil z ustanovenia a prílohy A tvoriacej súčasť

v ustanovení zveruje právomoc rozhodovať v pochybnostiach, či

konkrétna stavba má charakter vodohospodárskeho diela, vodohospodárskemu orgánu

príslušnému na jeho povolenie. Preto, ak Okresný úrad K.., odbor životného prostredia ako

vodohospodársky orgán dospel k záveru, že predmetná stavba má charakter

vodohospodárskeho diela (a v dôsledku toho na jej zriadenie je potrebné povolenie podľa

§ 9 zákona o vodách) súd nebol oprávnený skúmať kvalifikáciu predmetnej stavby. Súd pred

vydaním uznesenia o zastavení konania nedospel k záveru, že rozhodnutím o povolení

zriadiť (resp. zmeniť) vodohospodárske dielo došlo k odňatiu, resp. nútenému obmedzeniu

vlastníckeho práva žalobcov ako základného ľudského práva, v dôsledku čoho podľa druhej

vety by nemohol vysloviť, že predmetné

rozhodnutie je vylúčené zo súdneho prieskumu (rekonštrukcia vodohospodárskeho diela,

ktoré má charakter podzemnej stavby). Preto sa ani v odôvodnení uznesenia touto otázkou

súd nezaoberal.“

Právny zástupca sťažovateľov písomne reagoval na vyjadrenie krajského súdu

podaním zo 6. mája 2002, v ktorom uviedol: „(...) Krajský súd podľa nášho názoru

nesprávne vychádzal z ustanovenia § 28 ods. 3 o vodách, ktorý výslovne uvádza, že

„v pochybnostiach“ o tom, či ide o vodohospodárske dielo alebo jeho súčasť rozhodne

vodohospodársky orgán príslušný na jeho povolenie. V zmysle § 38 ods. 2 totiž výslovne

zákon kanalizačné prípojky označuje, že tieto nie sú vodohospodárskym dielom, s výnimkou

tých, ktoré vyhláškou určí ústredný vodohospodársky orgán republiky po dohode

s ústredným orgánom republiky pre výstavbu. O spornej kanalizačnej prípojke nebolo

ústredným orgánom republiky vyhláškou určené, že by sa jednalo o vodohospodárske

dielo.“

V uvedenej veci si ústavný súd vyžiadal taktiež stanovisko Okresného úradu K.,

ktorý sa vyjadril v podaní z 28. mája 2002. Prednostka Okresného úradu K. v ňom okrem

iného uviedla: „(...) na určitej časti pozemku, ktorého sa dotýka podanie sťažovateľov,

jestvovala pôvodná kanalizácia, ktorá odvádzala odpadové vody z areálu bývalých Vsl.

tehelní š. p. . Táto kanalizácia bola vybudovaná v r. 1983, uvedená je ako jeden z objektov

v platnom stavebnom povolení ObNV K., č. vyst. 9020/83-Ki. zo dňa 14. 11. 1983. Nad

kanalizačnou prípojkou bola zrealizovaná asfaltová prístupová cesta, ktorá cca 14 rokov

zabezpečovala prístup dopravných prostriedkov počas existencie Vsl. tehelní. Tunajší VH –

orgán v rámci platného vodoprávneho konania iba povolil rekonštrukciu technického

prevedenia pôvodnej kanalizačnej prípojky, a preto tvrdenie, že sa jedná o znehodnotenie

stavebného pozemku je nepravdivé.

- K tvrdeniu, že predmetná (povolená) kanalizácia nie je VH dielom uvádzame:

- Rozhodnutím č. ŽP-880/2001-Som. z 12. 4. 2001 bolo vydané vodohospodárske

povolenie podľa predloženého projektu, pričom objekty jedného investora, resp.

prevádzkovateľa sa v rámci vydávaného povolenia posudzujú komplexne. Cit.

rozhodnutím bolo povolené komplexné vodné hospodárstvo pre danú stavbu, t. j.

VH – stavby pre odber, vypúštanie a čistenie odpadových vôd a pre požiarnu

potrebu. Uvedené stavby nie je možné od seba odčleniť a povoľovať samostatne.

Preto ani nie je možné posudzovať rekonštrukciu kanalizačnej prípojky ako

samostatnú stavbu a vzťahovať na ňu kritériá „pochybnosti“ či ide alebo nejde

o VH – dielo.

- Napriek vyššie uvedenému, podľa vyhl. MLaVHDP SSR č. , ktorou sa

mení a dopĺňa o verejných vodovodoch a verejných

kanalizáciách, § 2a ods. 4:

„Prípojka k verejnej kanalizácii je VH – dielom

4a. ak slúži na vypúšťanie odpadových vôd z priemyselných alebo

poľnohospodárskych objektov,

4b. ak odvádza odpadové vody zo skupiny objektov, ktorých odvádzanie

vyžaduje výstavbu vlastnej stokovej siete,

4c. ak slúži na vypúšťanie odpadových vôd, ktoré na dodržanie najvyššej

prípustnej miery znečistenia vyžadujú predchádzajúce čistenie a môžu sa vypúšťať

do verejnej kanalizácie len s povolením VH – orgánu,

4d. ak je dlhšia ako 100 m a jej svetlosť je väčšia ako 20 cm.“

Povolením VH – orgánu bola povolená kanalizačná sústava stavby o dĺžke 1253,71 m,

svetlosť potrubí je podľa projektu v rozmedzí od 15 – 60 cm, súčasťou kanalizácie je aj

predčistenie dažďových vôd od ropných látok pred zaústením do verejnej kanalizácie.

Povolená kanalizácia teda spĺňa vyššie uvedené znaky VH – diela, (písm. 4b, 4c, 4d),

pričom stačí, aby za VH – dielo, bola prehlásená, ak spĺňa len jednu vyššie uvedenú

podmienku samostatne.“

Právny zástupca sťažovateľov v podaní na ústavný súd z 5. septembra 2002 okrem

iného uviedol: „(...) V podanej žalobe na Krajský súd K. sa žalobcovia domáhali, aby súd

uložil správnemu orgánu povinnosť doručiť rozhodnutie o stavebnom povolení, prípadne

rozhodnutie vydané v rámci vodoprávneho konania. Tejto požiadavke však súd nevyhovel

a konanie zastavil. (...)“

V podaní z 29. apríla 2003 uplatnil právny zástupca sťažovateľov náhradu trov

konania pred ústavným súdom v celkovej výške 47 040 Sk.

Predseda Krajského súdu v K. v podaní zo 7. marca 2003 a právny zástupca

sťažovateľov v podaní z 19. marca 2003 uviedli, že netrvajú na konaní ústneho

pojednávania ústavného súdu v predmetnej veci a súhlasia s upustením od neho.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom uznesenia krajského súdu č. k. -11 z 15. januára

2002 a ďalších predložených listinných dôkazov vrátane obsahu spisu Okresného úradu K.,

odboru životného prostredia, sp. zn. ŽP-880/2001 dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť

prerokoval na svojom neverejnom zasadnutí.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania

a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovné podstatné

skutočnosti týkajúce sa uvedenej veci.

Okresný úrad K., odbor životného prostredia, ako miestne a vecne príslušný

vodohospodársky orgán v zmysle

o štátnej správe vo vodnom hospodárstve v znení neskorších predpisov v spojení

so o organizácii miestnej

štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako

špeciálny stavebný úrad podľa o územnom plánovaní

a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný

zákon“) na základe žiadosti spoločnosti P. V. N. B., s. r. o., B., zastúpenej ZDRUŽENÍM

CEVING, K., z 15. marca 2001 povolil podľa o vodách

(vodný zákon) v znení neskorších predpisov výstavbu vodohospodárskych diel

realizovaných v rámci stavby „BAUMAX – X2 KOŠICE“ podľa projektu vypracovaného

inžinierskou a projektovou kanceláriou REPREX, K.. Predmetom povolenia bola aj

realizácia stavebného objektu SO 07.1 – Kanalizačná prípojka.

V časti uvedeného rozhodnutia týkajúcej sa dotknutých majetkovoprávnych vzťahov

sa uvádza: „Stavba sa realizuje na parcelách č. 3519/1, ktoré sú vo vlastníctve INPROX

s. r. o. K. viď. zmluva o dielo (príloha) a p. č. 3384 k. ú. B., ktorej nájomcom sú VST š. p.

K. viď. dohoda o výmene kanalizačnej prípojky.“

V odôvodnení označeného rozhodnutia Okresný úrad K., odbor životného

prostredia, okrem iného uviedol: „Pretože sú tunajšiemu VH – orgánu dobre známe

pomery staveniska a žiadosť poskytuje dostatočný podklad pre posúdenie navrhovanej

stavby upustil v zmysle o územnom plánovaní

a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov od ústneho konania

a miestneho šetrenia a zároveň upozornil všetkých účastníkov konania, že svoje námietky

môžu uplatniť najneskoršie do 7 dní odo dňa doručenia oznámenia, inak k nim nebude

prihliadnuté.

Zároveň upozornil, že k pripomienkam a námietkam, ktoré boli alebo mohli byť

uplatnené v územnom konaní alebo pri prejednávaní územného plánu zóny sa neprihliada.

Pre predmetnú stavbu bolo vydané územné rozhodnutie okresným úradom K., odb. ŽP dňa

24. 1. 2001 pod č. ŽP – 2111/2000 – Bra.

Keďže navrhované riešenie je technicky i ekonomicky zdôvodnené a nie sú ohrozené

ani poškodené vodohospodárske ani verejné záujmy a práva iných, vodohospodársky orgán

rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia bezodkladne (...).“

Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť a stalo sa vykonateľným 12. apríla 2001.

Uvedené rozhodnutie ani oznámenie Okresného úradu K., odboru životného

prostredia, o začatí predmetného vodoprávneho konania a lehote na uplatnenie námietok

sťažovateľom doručované neboli.

ZDRUŽENIE CEVING, K. (zástupca investorskej organizácie) k žiadosti o vydanie

vodoprávneho povolenia pripojilo výpis z listu vlastníctva katastra nehnuteľností č. 12219

z 19. marca 2001 týkajúci sa parcely č. 3519/1, zastavané plochy, k. ú. B. a vo vzťahu

k druhému z pozemkov, na ktorých mala prebiehať výstavba vodohospodárskych diel – p. č.

3384, zastavané plochy, k. ú. B., iba výpis z evidenčného listu z 19. marca 2001, na ktorom

je ako „držiteľ resp. iná oprávnená osoba“ evidovaný „CS STAT –

VYCHODOSLOVENSKE TEHELNE NP KE STUROVA 11“. Okresnému úradu K., odboru

životného prostredia, bola v prílohe žiadosti o vydanie vodoprávneho povolenia predložená

„Dohoda o výmene kanalizačnej prípojky“ uzavretá medzi investorom stavby a správcom

konkurznej podstaty „Východoslovenských tehelní š. p. v likvidácii“, v ktorej sa uvádza, že

„Východoslovenské tehelne n. p. K. ako nájomca predmetnej parcely (pozn. p. č. 3384, k. ú.

B.) v zmysle Evidenčného listu č. 1378 súhlasia

- s vydaním stavebného povolenia pre stavebníka P. V. N. s. r. o., B.

- so vstupom na pozemok pri realizácii rekonštrukčných prác na kanalizačnej

prípojke na parcele č. 3384 k. ú. B.

- so vstupom na pozemok pre prípad údržby a opravy kanalizačného potrubia RŠ

počas prevádzky kanalizačnej prípojky“.

Sťažovatelia podali 14. novembra 2001 na Krajskom súde v K. žalobu o preskúmanie

rozhodnutia Okresného úradu K., odboru životného prostredia, č. ŽP 880/2001-Som z 12.

apríla 2001, v ktorej okrem iného uviedli, že v prvej polovici júla 2001 zistili na parcele č.

9925/2, k. ú. B., zapísanej na liste vlastníctva č. 10642 vedenom Správou katastra K., ktorej

sú vlastníkmi, výkon stavebnej činnosti. Stavebná činnosť bola uskutočňovaná na základe

vyššie uvedeného rozhodnutia. Sťažovatelia sa preto obrátili na Okresný úrad K., odbor

životného prostredia, a žiadali o okamžité zastavenie stavebnej činnosti a o preskúmanie

rozhodnutia, na základe ktorého bola stavebná činnosť vykonávaná, mimo odvolacieho

konania.

Okresný úrad K., odbor životného prostredia, v stanovisku zo 16. augusta 2001

sťažovateľom oznámil, že stavba prebieha v súlade s platným vodoprávnym povolením,

preto nie je dôvod na vydanie opatrenia na zastavenie stavebných prác, ako aj to, že žiadosť

o preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania postupuje Krajskému úradu v K.,

odboru životného prostredia.

Krajský úrad v K., odbor životného prostredia, vybavil podnet žalobcov na

preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania listom z 10. októbra 2001, v ktorom

uviedol, že napadnuté rozhodnutie ponecháva v platnosti, čo odôvodnil tým, že sťažovatelia

v čase konania nemali právny titul na postavenie účastníkov.

Sťažovatelia poukazovali predovšetkým na znenie § 59 ods. 1 stavebného zákona,

podľa ktorého účastníkom stavebného konania sú stavebník, ako aj organizácie a občania,

ktorí majú vlastnícke alebo iné práva k susedným pozemkom alebo stavbám, a ktorých

práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť stavebným povolením dotknuté.

Namietali porušenie svojich práv „nezákonným postupom a nezákonnými rozhodnutiami

vydanými Okresným úradom K. a následne Krajským úradom v K. v rámci územného,

stavebného a vodoprávneho konania, konkrétne rozhodnutím Okresného úradu K.I zo dňa

12. 04. 2001, č. ŽP 880/2001 Som“ a žiadali, aby „súd preskúmal zákonnosť týchto konaní

a rozhodnutí“ .

Sťažovatelia namietali, že s nimi v rozpore so zákonom nebolo konané ako

s účastníkmi konania, a žiadali, aby „súd uložil správnemu orgánu povinnosť doručiť

rozhodnutie o stavebnom povolení, prípadne aj rozhodnutie vydané v rámci vodoprávneho

konania“.

Navrhli, aby Krajský súd v K. takto rozhodol: „Súd zrušuje rozhodnutie Okresného

úradu K., Odboru životného prostredia, štátnej vodnej správy zo dňa 12. 04. 2001 pod č.:

ŽP 880/2001Som a vec vracia prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. (...)“

Krajský súd v K. uznesením č. k. -11 z 15. januára 2002 (ďalej len

„uznesenie z 15. januára 2002“) konanie o žalobe sťažovateľov zastavil. V odôvodnení

uvedeného rozhodnutia okrem iného uviedol: „V konaní podľa druhej hlavy piatej časti

súdy v správnom súdnictve nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov

uvedené všeobecnou charakteristikou podľa § 248 ods. 1, druhovo špecifikované

v ustanovení ako aj rozhodnutia správnych orgánov vydané na základe

konkrétnych zákonných ustanovení uvedených v prílohe A, ktorá je súčasťou (

ods. 3 ).

Podľa prílohy A vykonávajúcej ustanovenie medzi prípady kedy

je vylúčená možnosť domáhať sa, aby rozhodnutie správneho orgánu preskúmal súd, sú aj

rozhodnutia o povoleniach na zriadenie vodohospodárskych diel vydané podľa § 9 zákona

č. o vodách.

Predseda senátu uznesením konanie zastaví, ak žaloba smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré nemôže byť predmetom preskúmania súdom ( ).

Žalobou napadnuté rozhodnutie vylučuje zo súdneho

prieskumu v správnom súdnictve podľa druhej hlavy piatej časti Pretože žaloba

smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, bolo

potrebné konanie o žalobe podľa zastaviť.“

Krajský súd vo svojom rozhodnutí taktiež uviedol, že pokiaľ ide o Krajský úrad v K.,

ten nebolo možné považovať za účastníka konania, pretože žalobcovia aj napriek tomu, že

ho označili za účastníka konania, nedomáhali sa zrušenia žiadneho ním vydaného

konkrétneho rozhodnutia.

Z geometrického plánu č. 131/2001 zo 14. novembra 2001 predloženého

sťažovateľmi, ako aj z vyjadrenia a podkladov Správy katastra K. (z výpisu z pozemkovej

knihy číslo vložky 1526, k. ú. K., z písomnej identifikácie parcely mpč. 9925/2 a z kópie

listu vlastníctva č. 10642, k. ú. B.) predložených na žiadosť ústavného súdu vyplýva, že

parcela č. 9925/2, KN – E, k. ú. B., evidovaná pôvodne na LV č. 10642 vedenom Správou

katastra K., tvorila súčasť parcely č. 3384, KN – C, k. ú. B., ktorá bola následne rozdelená

na novovytvorené parcely KN č. 3384/1, 3384/2 a 3384/3. Parcela č. 9925/2, KN – E, k. ú.

2 2

B., vo výmere 272 mje totožná s parcelou č. 3384/3, KN – C, k. ú. B., vo výmere 272 m,

v súčasnosti evidovanou na LV č. 10642 vedenom Správou katastra K., ktorá je vo

vlastníctve sťažovateľov.

III.

1. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

2. Ústavný súd sa už otázkou preskúmania zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

súdom zaoberal vo viacerých rozhodnutiach.

V náleze sp. zn. z 2. októbra 2001 okrem iného vyslovil, že v situácii,

keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným

a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným

spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení

s . Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu

na súdnu ochranu podľa . Úlohou súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) a v spojení s poslednou vetou je zisťovať, či

rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho

preskúmavania (vrátane toho, uvedeného v ), je vzhľadom na jeho

obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak

je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Základnému právu

uvedenému v preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého

hodnotí nielen formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale

aj to, či sa toto rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo

slobôd účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov,

zakladá porušenie základného práva podľa .

Právne názory vyslovené v citovanom náleze ústavný súd potvrdil aj v uznesení

sp. zn. z 11. decembra 2002 (išlo o rozhodnutie správneho orgánu podľa

), kde tiež uviedol, že „... odopretie súdnej ochrany vo veciach

prieskumu rozhodnutí orgánov verejnej správy je dovolené v prípade, že tak ustanoví zákon.

Tento postup však nie je namieste v prípade, ak ide o rozhodnutia, ktoré sa týkajú

základných práv a slobôd“.

V náleze sp. zn. z 20. decembra 2001 išlo zase o to, že navrhovateľky

neboli účastníkmi správneho konania, v ktorom sa právoplatne rozhodlo o odstránení

stavieb, ku ktorým navrhovateľky uplatňovali nájomné a užívacie práva, pričom medzi nimi

a správnym orgánom, ktorého rozhodnutie na krajskom súde napadli, vznikol spor o tom, či

im tieto práva podľa príslušných hmotnoprávnych predpisov vznikli alebo nevznikli.

Ústavný súd tu uviedol, že spor o existenciu práv z nájomného a užívacieho vzťahu, ktorý

vznikol medzi navrhovateľkami a správnym orgánom, bol takým sporom, ktorý musí byť

v konečnom dôsledku prejednaný a rozhodnutý vo veci samej príslušným súdom.

3. V teraz prejednávanej veci sťažovateľov ide o problematiku súdneho preskúmania

rozhodnutia správneho orgánu podľa .

V zmysle citovaného ustanovenia sú, okrem ustanovení a ,

z preskúmavania súdom vylúčené rozhodnutia správnych orgánov vydané na základe

ustanovení uvedených v prílohe A, ktorá je súčasťou , ako aj

rozhodnutia, ktorých preskúmanie vylúčia osobitné zákony.

Pri rozhodnutí Okresného úradu K., odboru životného prostredia, z 12. apríla 2001

ide o rozhodnutie, ktoré je uvedené v prílohe A k (Odbor:

Vodné hospodárstvo, Názov predpisu a číslo §: o vodách,

a Charakteristika rozhodnutia: rozhodnutia o povoleniach na zriadenie vodohospodárskeho

diela).

Krajský súd v K. v uznesení z 15. januára 2002 na str. 2 okrem iného uviedol, že:

„Žalobcovia v žalobe tvrdili, že stavebné práce v rámci výstavby kanalizačnej prípojky

k objektu obchodného domu BAUMAX 2 v K. sú vykonávané aj na parcele č. 9925/2

zapísanej na LV č. 10642 kat. úz. B., ktorá je vo vlastníctve žalobcov.“ Z odôvodnenia tohto

uznesenia vyplýva, že označený súd sa obsahom rozhodnutia Okresného úradu K., odboru

životného prostredia, z 12. apríla 2001 - z hľadiska jeho spôsobilosti týkať sa vlastníckeho

práva sťažovateľov - vôbec nezaoberal a konanie zastavil iba preto, lebo rozhodnutie

formálne spĺňalo náležitosti uvedené v .

Z podkladov, ktoré si ústavný súd zadovážil vyplýva, že označené rozhodnutie

Okresného úradu K., odboru životného prostredia, v časti ohľadne kanalizačnej prípojky sa

týkalo aj parcely vo vlastníctve sťažovateľov. V konaní Krajského súdu v K. vedenom pod

sp. zn. , kde bolo sťažovateľmi napadnuté rozhodnutie Okresného úradu K.,

odboru životného prostredia (bol tiež účastníkom konania), išlo teda aj o spor medzi

Okresným úradom K. a sťažovateľmi o to, či vodoprávne konanie, ktoré vyústilo do

rozhodnutia Okresného úradu K., odboru životného prostredia, z 12. apríla 2001, bolo alebo

nebolo vykonané v súlade s požiadavkou rešpektovať vlastnícke právo sťažovateľov.

Krajský súd v K. v citovanom konaní preskúmal napadnuté rozhodnutie z 12. apríla

2001 iba z hľadiska formálneho, hoci sa týkalo vlastníckeho práva sťažovateľov. V tomto

konaní išlo aj o spor medzi účastníkmi konania, ktorého výsledok by mal význam pre

vlastnícke právo sťažovateľov. Keď za týchto okolností Krajský súd v K. napadnuté

rozhodnutie obsahovo nepreskúmal, spor medzi účastníkmi konania nerozhodol, ale toto

konanie zastavil, porušil základné právo sťažovateľov podľa v spojení

tiež s ústavným princípom vyjadreným v .

Základnému právu podľa zodpovedá povinnosť všeobecného

súdu, na ktorý sa obrátil sťažovateľ so žalobou proti rozhodnutiu správneho orgánu

týkajúceho sa jeho základných práv a slobôd, aby takéto rozhodnutie preskúmal a rozhodol

spor medzi sťažovateľom a správnym orgánom ohľadne týchto práv a slobôd.

4. Z uvedených dôvodov ústavný súd vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľov, tak ako je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

Podľa a uznesenie Krajského

súdu v K. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu), v ktorom bude

povinný o žalobe sťažovateľov (ako žalobcov) proti žalovanému Okresnému úradu K.

I konať a rozhodnúť, pričom je viazaný právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6

).

5. Pokiaľ sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie v celkovej

sume 569 000 Sk, ústavný súd im v prevažnej časti nemohol vyhovieť. Táto suma má totiž

predstavovať znehodnotenie ich pozemku, teda majetkovú škodu, hoci primerané finančné

zadosťučinenie predstavuje v zmysle iba náhradu

nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Keďže ale sťažovatelia nepochybne utrpeli aj nemajetkovú ujmu spočívajúcu

predovšetkým v pocitoch nespravodlivosti z dôvodu porušenia ich ústavného práva, ústavný

súd sa musel vysporiadať aj s otázkou jej nápravy.

Nápravu ich nemajetkovej ujmy predstavuje v prevažnej miere konanie ústavného

súdu o ich sťažnosti, ktoré skončilo týmto nálezom. V ňom bolo vyslovené porušenie ich

základného práva, ústavný súd napadnuté uznesenie Krajského súdu v K. zrušil a vec mu

vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinný konať a rozhodnúť ústavne súladným

spôsobom.

Pretože tieto spôsoby nápravy nemôžu celkom napraviť nemajetkovú ujmu, ktorú

sťažovatelia utrpeli, v rámci záujmov spravodlivosti a ochrany ústavnosti im ústavný súd

podľa a priznal sumu 10 000 Sk (každému z nich)

z titulu primeraného finančného zadosťučinenia, pričom vo zvyšnej časti ich návrhu

nevyhovel (body 3, 4, 5, 6 a 8 výroku nálezu).

Pokiaľ sťažovatelia uplatňovali pred ústavným súdom nárok na náhradu majetkovej

škody, v týchto súvislostiach treba poukázať na znenie , podľa ktorého

zodpovednosť toho, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, za škodu alebo inú

ujmu rozhodnutím ústavného súdu nie je dotknutá.

6. Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadali priznať náhradu

trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v uvedenom

konaní, ktorých výšku vyčíslil ich právny zástupca na 47 040 Sk za päť úkonov právnej

služby u štyroch sťažovateľov nasledovne: za právne služby poskytované prvému

sťažovateľovi (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom - 200 Sk,

písomné podanie na ústavný súd - sťažnosť - 200 Sk, ďalšia porada s klientom z 8. júla

2002 - 4 270 Sk, vyjadrenie z 10. júla 2002 - 4 270 Sk, vyjadrenie z 19. marca 2003 –

4 270 Sk a režijný paušál 4 x 100 Sk a 1 x 128 Sk), za právne služby poskytované každému

z ďalších sťažovateľov (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom -

160 Sk, písomné podanie na ústavný súd – sťažnosť – 160 Sk, ďalšia porada s klientom

z 8. júla 2002 - 3 416 Sk, vyjadrenie z 10. júla 2002 - 3 416 Sk a vyjadrenie z 19. marca

2002 - 3 416 Sk a režijný paušál 4 x 100 Sk a 1x 128 Sk).

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom

sťažovateľov vychádzal z ustanovenia , podľa ktorého

ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť

niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania

jeho trovy.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

služieb (ďalej len „“), ktorá upravuje výšku odmeny za

zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena

za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet konania - ochrana základných ľudských práv a slobôd je v zásade

nevyjadriteľná v peniazoch a je nezameniteľná s primeraným finančným zadosťučinením,

ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (,

).

Podľa vyhlášky č. výpočtovým základom je priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok

predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa oznámenia Štatistického úradu Slovenskej republiky za prvý polrok 2001

dosahovala priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

výšku 11 693 Sk a za prvý polrok roku 2002 výšku 12 811 Sk.

Podľa vyhlášky č. sa základná sadzba tarifnej odmeny

zníži o 20 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní alebo obhajobe dvoch alebo

viacerých osôb.

Podľa vyhlášky č. za úkony právnych služieb vykonané

pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky patrí advokátovi odmena podľa

doterajších predpisov. Podľa vyhlášky č. na náhradu hotových

výdavkov a náhradu za stratu času sa vzťahujú do 1. januára 2003 doterajšie predpisy.

Podľa vyhlášky č. táto vyhláška nadobúda účinnosť 1. apríla

2002 s výnimkou § 15 a § 18 až 20, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2003.

Podľa § 13 ods. 6 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnej pomoci

v znení neskorších predpisov (platnej a účinnej do 31. marca 2002) ak nemožno hodnotu

veci vyjadriť v peniazoch alebo ak ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, sadzba

tarifnej odmeny za jeden úkon právnej pomoci je 200 Sk, ak nie je ďalej ustanovené inak.

Podľa § 17 ods. 2 citovanej vyhlášky tarifná odmena sa zníži o 20 %, ak ide o spoločné

úkony pri zastupovaní alebo obhajobe dvoch alebo viacerých osôb.

Ústavný súd s ohľadom na vyššie uvedené ustanovenia priznal náhradu trov

za právne služby poskytované sťažovateľom 4 x 10 504 Sk (prevzatie a príprava zastúpenia

vrátane prvej porady s klientom – 160 Sk, písomné podanie na ústavný súd – sťažnosť –

160 Sk, ďalšia porada s klientom z 8. júla 2002 - 3 120 Sk, vyjadrenie z 10. júla 2002 –

3 120 Sk a vyjadrenie z 19. marca 2003 - 3 416 Sk a režijný paušál 4 x 100 Sk a 1x 128 Sk).

Spolu 42 020 Sk (podľa vyhlášky č. odmena vypočítaná podľa tejto

vyhlášky sa zaokrúhľuje na celé slovenské desaťkoruny smerom nahor), ktoré ústavný súd

zaviazal Krajský súd v Košiciach uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľa.

Z uvedených dôvodov potom ústavný súd rozhodol o povinnosti zaplatiť náhradu

trov konania sťažovateľov spôsobom uvedeným v bode 7 výroku tohto nálezu, pričom

vo zvyšnej časti ohľadne tohto nároku sťažnosti nevyhovel (bod 8 výroku nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. mája 2003