Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 3/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2001

v senáte zloženom z predsedu senátu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a

Štefana Ogurčáka prerokoval prijatý podnet M. B., bytom Z. S., a A. M., bytom Ž.,

zastúpených advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B. B., na začatie konania vo

veci porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2

ods. 2 a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci

vedenej pod sp. zn. a takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 30. augusta 2000 sp. zn.

p o r u š i l základné právo M. B. a A. M. na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 8. februára

2001 č. k. -17 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie podnet M. B., bytom Z. S., a A. M., bytom Ž. (ďalej len

„navrhovateľky“), vo veci porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení

s (ďalej len „“) a podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 30. augusta

2000 sp. zn. .

Navrhovateľky v podnete na začatie konania (ďalej len „návrh“) uviedli, že krajský

súd tým, že uvedeným uznesením podľa

(ďalej aj „OSP“) zastavil konanie vo veci ich žaloby podanej proti rozhodnutiu Krajského

úradu v Banskej Bystrici, odboru životného prostredia (ďalej len „krajský úrad“),

č. 2000/00075-Ho z 24. januára 2000, ktorým bolo zamietnuté ich odvolanie proti

rozhodnutiu Okresného úradu vo Zvolene (ďalej len „okresný úrad“) č. ŽP 99/11590-3-

rozh.-Uh o zamietnutí návrhu na obnovu konania, znemožnil im uplatniť právo na súdnu

ochranu zaručené a dohovorom.

Navrhovateľky podali na okresný úrad podľa

Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“) návrh na obnovu

konania z 9. augusta 1999, v ktorom namietali že, okresný úrad rozhodol o odstránení

stavieb rozhodnutím č. ŽP 99/03806-2-rozh.-Uh z 15. marca 1999 bez toho, aby bolo

konané s navrhovateľkami ako účastníčkami tohto konania.

Podľa navrhovateliek rozhodnutie o návrhu na obnovu konania nemožno v danej veci

považovať za rozhodnutie procesnej povahy, pretože v konaní, ktorého obnovu navrhovali,

nemali žiadnu procesnú pozíciu, a preto nemohli uplatňovať svoje hmotnoprávne nároky na

užívanie nehnuteľností. Jedinou cestou, ako mohli tento podľa nich nezákonný stav zmeniť

a ovplyvniť tak svoje hmotnoprávne postavenie ohľadne práv k búraným stavbám, bol

návrh na obnovu konania, preto rozhodnutie o zamietnutí obnovy konania bolo spôsobilé

zasiahnuť do právnej sféry navrhovateliek v súvislosti s ich subjektívnymi hmotnoprávnymi

nárokmi. Z týchto dôvodov podľa navrhovateliek rozhodnutie o povolení či nepovolení

obnovy konania nemôže byť vylúčené z preskúmavacej právomoci súdu. V tejto súvislosti

poukázali aj na súdnu prax a komentáre k dotknutým ustanoveniam Správneho poriadku

a v Českej republike, najmä na rozhodnutie Ústavného súdu

Českej republiky sp. zn. .

Navrhovateľky ďalej uviedli, že krajský súd ako štátny orgán postupoval nielen

v rozpore s , ale aj v rozpore so všeobecným ustanovením

, resp. porušil v spojení s .

Navrhovateľky s poukazom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý v rámci práva na

spravodlivé súdne konanie garantuje o. i. ústne prejednanie veci aspoň pred jednou súdnou

inštanciou, sa vzťahuje na konanie, ktorého výsledok má priamy dosah na určenie alebo na

hmotnoprávny obsah súkromnoprávneho nároku alebo záväzku, namietali aj porušenie tohto

článku.

V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu

k opodstatnenosti návrhu písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený

jeho predsedom Ľ. B., vyjadrením z 22. februára, 22. mája a 1. júna 2001 a zástupca

navrhovateliek JUDr. J. H. vyjadrením z 12. marca 2001.

Predseda krajského súdu uviedol, že krajský súd uvedeným uznesením podľa § 250d)

ods. 3 zastavil konanie o správnej žalobe navrhovateliek (v procesnom postavení

žalobkýň) proti krajskému úradu (v procesnom postavení žalovaného) z dôvodu uvedeného

v , keď preskúmavané druhostupňové správne rozhodnutie

krajského úradu z 24. januára 2000, ktorým krajský úrad zamietol odvolanie navrhovateliek

proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného úradu z 10. novembra 1999 o zamietnutí

návrhu navrhovateliek na obnovu konania a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil,

kvalifikoval ako rozhodnutie procesnej povahy.

K vecnej stránke predseda krajského súdu uviedol, že nie sú jednotné právne názory

na charakter správneho rozhodnutia o obnove konania v tom smere, či ide o procesné alebo

neprocesné, a teda súdom preskúmateľné správne rozhodnutie. Podľa niektorých názorov

treba každé správne rozhodnutie o obnove konania považovať za rozhodnutie procesné,

podľa iných za neprocesné a podľa ďalšej skupiny názorov rozhoduje v podstate zákonný

dôvod navrhovanej obnovy, či pôjde o rozhodnutie procesné alebo neprocesné. Krajský súd

sa v danom prípade priklonil k prvému variantu.

Podľa predsedu krajského súdu nemožno súhlasiť s reštriktívnym výkladom pojmu

rozhodnutie správneho orgánu procesnej povahy, že by mohlo ísť iba o rozhodnutie, ktorým

sa upravuje priebeh správneho konania. Zatiaľ čo uvedené prvé dva prístupy k nastolenej

otázke sú jednoznačné, tretí variant umožňuje riešiť právny problém ad hoc podľa dôvodu

obnovy a podľa toho, či takéto správne rozhodnutie je spôsobilé mať hmotnoprávny aspekt.

Teoreticky by to v danom prípade bolo možné pri navrhovanom dôvode obnovy podľa § 62

ods. 1 písm. c) správneho poriadku. V skutočnosti podľa obsahu spisu je to však

spochybnené, pretože je otázne, či navrhovateľky boli účastníčkami konania o odstránení

stavby a či bola dodržaná subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu správneho

konania. Inak predseda krajského súdu uznal, že podnet na ústavný súd bol jediným

prípustným právnym prostriedkom nápravy, keď mimoriadne dovolanie pri rozhodnutí

krajského súdu o zastavení konania neprichádzalo do úvahy.

V reakcii na vyjadrenie predsedu krajského súdu zástupca navrhovateliek uviedol, že

stanovisko predsedu krajského súdu nespochybňuje právnu argumentáciu navrhovateliek,

pokiaľ ide o riešenie danej problematiky ad hoc – teda skúmanie prípadných

hmotnoprávnych následkov rozhodnutia prípad od prípadu. Posúdenie „hmotnoprávnosti“

a dopadu na subjektívne práva dotknutých spočíva na vyriešení otázky účastníctva v konaní,

ktorej riešenie nie je možné spôsobom, ako to urobil krajský súd s odvolaním sa na

procesný charakter rozhodnutia. Súd mal zaujať stanovisko v merite veci a podľa neho

rozhodnúť či už o zamietnutí žaloby, alebo o zrušení predmetného správneho rozhodnutia.

S ohľadom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci

Delcourt v. Belgicko, podľa ktorého „v demokratickej spoločnosti v zmysle dohovoru

zaujíma právo na spravodlivý výkon justície natoľko významné miesto, že by zužujúci

výklad čl. 6 ods. 1 nezodpovedal cieľu a predmetu tohto ustanovenia“, všetky obmedzenia

prístupu k súdom je potrebné vykladať čo najreštriktívnejšie.

Predseda krajského súdu v replike zdôraznil, že problém viac väzí v procesnom práve

a jeho kompatibilite s požiadavkami Európskeho súdu pre ľudské práva a dohovoru. Otázka

tzv. reštrikcie výkladu pojmu „úkon procesnej povahy“ je viac legislatívny ako výkladový

problém. Keby sa aplikoval do krajnosti, súdy by museli preskúmavať veľa vecí vyslovene

procesnej povahy v zmysle procesných úkonov upravujúcich priebeh konania, čo by

nesporne znižovalo ich vážnosť a význam. V danom prípade sa krajský súd stotožnil

so stanoviskom, ktoré je v danom právnom prostredí a v zavedenej jurisdikčnej praxi dosť

štandardné.

Obaja zástupcovia účastníkov konania súhlasili s tým, aby bolo upustené od ústneho

pojednávania v predmetnej veci. Vzhľadom na obsah ich vyjadrení k opodstatnenosti

návrhu ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania v predmetnej veci

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci ( ).

V dôsledku toho senát predmetný návrh prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti

účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných vyjadrení

účastníkov a listín, na ktoré sa navrhovateľky odvolávali, ako aj obsahu uvedeného spisu

krajského súdu.

II.

1. Navrhovateľky namietali porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2

v spojení s a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o jeho

občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Podľa navrhovateliek k porušeniu týchto článkov malo dôjsť postupom a uznesením

krajského súdu z 30. augusta 2000 sp. zn. , ktorým konanie vo veci ich žaloby

podanej proti rozhodnutiu krajského úradu č. 2000/00075-Ho z 24. januára 2000, ktorým

bolo zamietnuté ich odvolanie a potvrdené rozhodnutie okresného úradu č. ŽP 99/11590-3-

rozh.-Uh z 10. novembra 1999 o zamietnutí ich návrhu na obnovu konania, zastavil podľa

s odôvodnením, že rozhodnutie krajského úradu je procesným správnym

rozhodnutím, ktoré krajský súd nepreskúmava.

Krajský súd sa v odôvodnení tohto uznesenia odvolal na ,

podľa ktorého súdy nepreskúmavajú „rozhodnutia správnych orgánov predbežnej, procesnej

alebo poriadkovej povahy včítane rozhodnutí o poriadkových pokutách“, a uviedol, že

konanie o obnove konania pred správnym orgánom je upravené v Správnom poriadku (§ 62

až § 64), a preto prvostupňové rozhodnutie okresného úradu, ale aj druhostupňové

rozhodnutie krajského úradu je procesným správnym rozhodnutím, ktoré krajský súd

nepreskúmava.

Predmetom návrhu v konaní pred ústavným súdom bolo posúdenie, či týmto

uznesením a postupom, ktorý mu predchádzal, nebolo porušené právo navrhovateliek na

súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov

a dohovoru.

2. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu

a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade

so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť

každému, aby sa uplatnením práva zaručeného stal účastníkom súdneho

konania (-46).

Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska upraveného práva na súdnu

ochranu ( ) treba posudzovať v zmysle , podľa

ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne

záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ().

Ústavný súd už vyslovil, že pri podávaní výkladu majú práva a slobody

zaručené medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách podporný

význam, pričom ústavu nemožno vysvetľovať spôsobom zakladajúcim porušenie takejto

medzinárodnej zmluvy, ak je Slovenská republika jej účastníkom (mutatis mutadis

, ), a zároveň pri vymedzení obsahu zaručených práv

a slobôd ústavný súd prihliada, pokiaľ to nevylučuje, na znenie príslušných

medzinárodných zmlúv a judikatúru k nim sa vzťahujúcu (mutatis mutandis ).

Inými slovami, výklad dohovorom zaručených práv a slobôd ESĽP je jednou z orientačných

smerníc, prostredníctvom ktorých ústavný súd postuluje normatívny obsah súvisiacich práv

a slobôd zaručených . V danej veci je táto výkladová technika relevantná, pokiaľ ide

o súvislosť obsahu práva zaručeného v s obsahom práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry sa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dovolávať každý, kto sa

domnieva, že došlo k nezákonnému zasahovaniu do výkonu jeho práv (občianskej povahy),

a sťažuje sa, že nemal možnosť takýto spor predložiť súdu spĺňajúcemu požiadavky

stanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tento článok zakotvuje „právo na súd“, ktorého jednou

stránkou je právo na prístup k súdu, t. j. právo obrátiť sa na súd v občianskoprávnej veci.

Podľa názoru ESĽP keby sa čl. 6 týkal výlučne priebehu už začatého konania pred súdom,

zmluvný štát by mohol bez toho, aby ho porušil, zrušiť svoje súdne orgány alebo im odňať

právomoc rozhodovať niektoré kategórie sporov občianskej povahy a zveriť ich orgánom

závislým od výkonnej moci. Takáto možnosť, nutne spojená s nebezpečenstvom svojvôle,

by mohla viesť k dôsledkom, ktoré sú nezlučiteľné s princípom právneho štátu. Právo na

prístup k súdu, ktoré môže byť obmedzené alebo podmienené splnením rôznych formalít

alebo iných podmienok, ktorými sa však nesmie zasiahnuť do samej jeho podstaty, sa

posudzuje s ohľadom na všetky okolnosti prípadu. Tento článok, ktorý sám osebe

nezabezpečuje „právam a záväzkom občianskoprávnej povahy“ konkrétny materiálny obsah

v právnom poriadku zmluvných štátov, vyžaduje, aby išlo o skutočný a vážny „spor“, ktorý

sa môže týkať tak samotnej existencie práva, ako aj jeho rozsahu a modalít jeho výkonu.

Výsledok konania musí byť bezprostredne rozhodujúci pre dotknuté právo (napr. rozsudky

vo veci Golder v. Spojené kráľovstvo z 21. februára 1975 a vo veci Athanassoglou a iní

v. Švajčiarsko zo 6. apríla 2000). Za spory o „občianske“ právo sa považovali konania pred

správnymi orgánmi a správnymi súdmi, ktoré mali vplyv na vlastnícke práva (napr.

rozsudok vo veci Gillow v. Spojené kráľovstvo z 24. novembra 1986; rozhodnutie

o prijateľnosti sťažnosti Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Šamková v. Slovenská

republika, sťažnosť č. 26384/95) alebo „právo vznikajúce z nájomného vzťahu“ (napr. Jóri

v. Slovenská republika z 9. novembra 2000).

3. Navrhovateľky podali návrh na obnovu správneho konania podľa § 62 ods. 1

písm. c) správneho poriadku, podľa ktorého konanie pred správnym orgánom ukončené

rozhodnutím, ktoré je právoplatné, sa na návrh účastníka konania obnoví, ak sa nesprávnym

postupom správneho orgánu účastníkovi konania odňala možnosť zúčastniť sa na konaní, ak

to mohlo mať podstatný vplyv na rozhodnutie a ak sa náprava nemohla urobiť v odvolacom

konaní. Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že navrhovateľky neboli účastníkmi

správneho konania, v ktorom sa právoplatne rozhodlo o odstránení stavieb, ku ktorým

navrhovateľky uplatňovali nájomné a užívacie práva, a že medzi nimi a správnym orgánom,

ktorého rozhodnutie na krajskom súde napadli, vznikol spor o tom, či im tieto práva podľa

príslušných hmotnoprávnych predpisov vznikli alebo nevznikli.

Podľa názoru ústavného súdu spor o existenciu práv z nájomného a užívacieho

vzťahu, ktorý vznikol medzi navrhovateľkami a správnym orgánom, bol takým sporom,

ktorý musí byť v konečnom dôsledku prejednaný a rozhodnutý vo veci samej príslušným

súdom. Požiadavka zakotvená v čl. 46 ods. 2, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemôže byť

závislá od toho, v akom type (druhu) správneho konania (riadneho alebo mimoriadneho) sa

rieši otázka, ktorá vzhľadom na svoju povahu nemôže byť vylúčená z právomoci súdu.

Preto zo súdneho preskúmania nemôže byť vylúčené rozhodnutie o zamietnutí návrhu na

obnovu konania o odstránení stavby, v ktorom sa navrhovateľky v dôsledku postupu

správneho orgánu odporujúcemu zákonu nemohli dovolať súdnej ochrany svojich práv

k tejto stavbe. Tento prípad rozhodovania o návrhu na obnovu konania sa z hľadiska

uvedených článkov a dohovoru podstatne odlišuje od prípadu rozhodovania o návrhu

na obnovu konania, ktoré skončilo súdnym preskúmaním a rozhodnutím vo veci samej

s poskytnutím všetkých záruk, s ktorým je právo na súdnu ochranu spojené.

Pretože navrhovateľky v dôsledku uznesenia krajského súdu z 30. augusta 2000

nemali bez vlastného zavinenia reálny prístup k súdu a k súdnej ochrane, tak ako to

vyžaduje čl. 46 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, viedla táto skutočnosť ústavný súd k záveru,

že základné právo navrhovateliek na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne

konanie, bolo podľa označených článkov a dohovoru krajským súdom porušené.

Týmto konštatovaním sa podľa názoru ústavného súdu v danej veci plne vyčerpali aj tie

ústavnoprávne otázky, ktoré by v prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 2 mohli vzniknúť v spojení s . Ústavný súd sa preto osobitne týmto

článkom nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2001