Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 70 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (78)I. ÚS 3/01
PDF · 186.29 KB
No categories available
I. ÚS 3/01
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. decembra 2001
v senáte zloženom z predsedu senátu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a
Štefana Ogurčáka prerokoval prijatý podnet M. B., bytom Z. S., a A. M., bytom Ž.,
zastúpených advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B. B., na začatie konania vo
veci porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení s čl. 2
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci
vedenej pod sp. zn. 23 S 41/00 a takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 30. augusta 2000 sp. zn. 23 S 41/00
p o r u š i l základné právo M. B. a A. M. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 8. februára
2001 č. k. I. ÚS 3/01-17 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie podnet M. B., bytom Z. S., a A. M., bytom Ž. (ďalej len
„navrhovateľky“), vo veci porušenia práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2 v spojení
s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) z 30. augusta
2000 sp. zn. 23 S 41/00.
Navrhovateľky v podnete na začatie konania (ďalej len „návrh“) uviedli, že krajský
súd tým, že uvedeným uznesením podľa § 250d ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej aj „OSP“) zastavil konanie vo veci ich žaloby podanej proti rozhodnutiu Krajského
úradu v Banskej Bystrici, odboru životného prostredia (ďalej len „krajský úrad“),
č. 2000/00075-Ho z 24. januára 2000, ktorým bolo zamietnuté ich odvolanie proti
rozhodnutiu Okresného úradu vo Zvolene (ďalej len „okresný úrad“) č. ŽP 99/11590-3-
rozh.-Uh o zamietnutí návrhu na obnovu konania, znemožnil im uplatniť právo na súdnu
ochranu zaručené ústavou a dohovorom.
Navrhovateľky podali na okresný úrad podľa § 62 ods. 1 písm. c) zákona č. 71/1967
Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“) návrh na obnovu
konania z 9. augusta 1999, v ktorom namietali že, okresný úrad rozhodol o odstránení
stavieb rozhodnutím č. ŽP 99/03806-2-rozh.-Uh z 15. marca 1999 bez toho, aby bolo
konané s navrhovateľkami ako účastníčkami tohto konania.
Podľa navrhovateliek rozhodnutie o návrhu na obnovu konania nemožno v danej veci
považovať za rozhodnutie procesnej povahy, pretože v konaní, ktorého obnovu navrhovali,
nemali žiadnu procesnú pozíciu, a preto nemohli uplatňovať svoje hmotnoprávne nároky na
užívanie nehnuteľností. Jedinou cestou, ako mohli tento podľa nich nezákonný stav zmeniť
a ovplyvniť tak svoje hmotnoprávne postavenie ohľadne práv k búraným stavbám, bol
návrh na obnovu konania, preto rozhodnutie o zamietnutí obnovy konania bolo spôsobilé
zasiahnuť do právnej sféry navrhovateliek v súvislosti s ich subjektívnymi hmotnoprávnymi
nárokmi. Z týchto dôvodov podľa navrhovateliek rozhodnutie o povolení či nepovolení
obnovy konania nemôže byť vylúčené z preskúmavacej právomoci súdu. V tejto súvislosti
poukázali aj na súdnu prax a komentáre k dotknutým ustanoveniam Správneho poriadku
a Občianskeho súdneho poriadku v Českej republike, najmä na rozhodnutie Ústavného súdu
Českej republiky sp. zn. IV. ÚS 366/96.
Navrhovateľky ďalej uviedli, že krajský súd ako štátny orgán postupoval nielen
v rozpore s čl. 46 ods. 2 ústavy, ale aj v rozpore so všeobecným ustanovením čl. 2 ods. 2
ústavy, resp. čl. 46 ods. 2 ústavy porušil v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy.
Navrhovateľky s poukazom na to, že čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý v rámci práva na
spravodlivé súdne konanie garantuje o. i. ústne prejednanie veci aspoň pred jednou súdnou
inštanciou, sa vzťahuje na konanie, ktorého výsledok má priamy dosah na určenie alebo na
hmotnoprávny obsah súkromnoprávneho nároku alebo záväzku, namietali aj porušenie tohto
článku.
V rámci prípravy ústneho pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu
k opodstatnenosti návrhu písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený
jeho predsedom Ľ. B., vyjadrením z 22. februára, 22. mája a 1. júna 2001 a zástupca
navrhovateliek JUDr. J. H. vyjadrením z 12. marca 2001.
Predseda krajského súdu uviedol, že krajský súd uvedeným uznesením podľa § 250d)
ods. 3 OSP zastavil konanie o správnej žalobe navrhovateliek (v procesnom postavení
žalobkýň) proti krajskému úradu (v procesnom postavení žalovaného) z dôvodu uvedeného
v § 248 ods. 2 písm. e) OSP, keď preskúmavané druhostupňové správne rozhodnutie
krajského úradu z 24. januára 2000, ktorým krajský úrad zamietol odvolanie navrhovateliek
proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného úradu z 10. novembra 1999 o zamietnutí
návrhu navrhovateliek na obnovu konania a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil,
kvalifikoval ako rozhodnutie procesnej povahy.
K vecnej stránke predseda krajského súdu uviedol, že nie sú jednotné právne názory
na charakter správneho rozhodnutia o obnove konania v tom smere, či ide o procesné alebo
neprocesné, a teda súdom preskúmateľné správne rozhodnutie. Podľa niektorých názorov
treba každé správne rozhodnutie o obnove konania považovať za rozhodnutie procesné,
podľa iných za neprocesné a podľa ďalšej skupiny názorov rozhoduje v podstate zákonný
dôvod navrhovanej obnovy, či pôjde o rozhodnutie procesné alebo neprocesné. Krajský súd
sa v danom prípade priklonil k prvému variantu.
Podľa predsedu krajského súdu nemožno súhlasiť s reštriktívnym výkladom pojmu
rozhodnutie správneho orgánu procesnej povahy, že by mohlo ísť iba o rozhodnutie, ktorým
sa upravuje priebeh správneho konania. Zatiaľ čo uvedené prvé dva prístupy k nastolenej
otázke sú jednoznačné, tretí variant umožňuje riešiť právny problém ad hoc podľa dôvodu
obnovy a podľa toho, či takéto správne rozhodnutie je spôsobilé mať hmotnoprávny aspekt.
Teoreticky by to v danom prípade bolo možné pri navrhovanom dôvode obnovy podľa § 62
ods. 1 písm. c) správneho poriadku. V skutočnosti podľa obsahu spisu je to však
spochybnené, pretože je otázne, či navrhovateľky boli účastníčkami konania o odstránení
stavby a či bola dodržaná subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu správneho
konania. Inak predseda krajského súdu uznal, že podnet na ústavný súd bol jediným
prípustným právnym prostriedkom nápravy, keď mimoriadne dovolanie pri rozhodnutí
krajského súdu o zastavení konania neprichádzalo do úvahy.
V reakcii na vyjadrenie predsedu krajského súdu zástupca navrhovateliek uviedol, že
stanovisko predsedu krajského súdu nespochybňuje právnu argumentáciu navrhovateliek,
pokiaľ ide o riešenie danej problematiky ad hoc – teda skúmanie prípadných
hmotnoprávnych následkov rozhodnutia prípad od prípadu. Posúdenie „hmotnoprávnosti“
a dopadu na subjektívne práva dotknutých spočíva na vyriešení otázky účastníctva v konaní,
ktorej riešenie nie je možné spôsobom, ako to urobil krajský súd s odvolaním sa na
procesný charakter rozhodnutia. Súd mal zaujať stanovisko v merite veci a podľa neho
rozhodnúť či už o zamietnutí žaloby, alebo o zrušení predmetného správneho rozhodnutia.
S ohľadom na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci
Delcourt v. Belgicko, podľa ktorého „v demokratickej spoločnosti v zmysle dohovoru
zaujíma právo na spravodlivý výkon justície natoľko významné miesto, že by zužujúci
výklad čl. 6 ods. 1 nezodpovedal cieľu a predmetu tohto ustanovenia“, všetky obmedzenia
prístupu k súdom je potrebné vykladať čo najreštriktívnejšie.
Predseda krajského súdu v replike zdôraznil, že problém viac väzí v procesnom práve
a jeho kompatibilite s požiadavkami Európskeho súdu pre ľudské práva a dohovoru. Otázka
tzv. reštrikcie výkladu pojmu „úkon procesnej povahy“ je viac legislatívny ako výkladový
problém. Keby sa aplikoval do krajnosti, súdy by museli preskúmavať veľa vecí vyslovene
procesnej povahy v zmysle procesných úkonov upravujúcich priebeh konania, čo by
nesporne znižovalo ich vážnosť a význam. V danom prípade sa krajský súd stotožnil
so stanoviskom, ktoré je v danom právnom prostredí a v zavedenej jurisdikčnej praxi dosť
štandardné.
Obaja zástupcovia účastníkov konania súhlasili s tým, aby bolo upustené od ústneho
pojednávania v predmetnej veci. Vzhľadom na obsah ich vyjadrení k opodstatnenosti
návrhu ústavný súd dospel k názoru, že od ústneho pojednávania v predmetnej veci
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci (§ 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V dôsledku toho senát predmetný návrh prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti
účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne podaných vyjadrení
účastníkov a listín, na ktoré sa navrhovateľky odvolávali, ako aj obsahu uvedeného spisu
krajského súdu.
II.
1. Navrhovateľky namietali porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 2
v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...), ktorý rozhodne o jeho
občianskych právach alebo záväzkoch (...).
Podľa navrhovateliek k porušeniu týchto článkov malo dôjsť postupom a uznesením
krajského súdu z 30. augusta 2000 sp. zn. 23 S 42/00, ktorým konanie vo veci ich žaloby
podanej proti rozhodnutiu krajského úradu č. 2000/00075-Ho z 24. januára 2000, ktorým
bolo zamietnuté ich odvolanie a potvrdené rozhodnutie okresného úradu č. ŽP 99/11590-3-
rozh.-Uh z 10. novembra 1999 o zamietnutí ich návrhu na obnovu konania, zastavil podľa
§ 250d ods. 3 OSP s odôvodnením, že rozhodnutie krajského úradu je procesným správnym
rozhodnutím, ktoré krajský súd nepreskúmava.
Krajský súd sa v odôvodnení tohto uznesenia odvolal na § 248 ods. 2 písm. e) OSP,
podľa ktorého súdy nepreskúmavajú „rozhodnutia správnych orgánov predbežnej, procesnej
alebo poriadkovej povahy včítane rozhodnutí o poriadkových pokutách“, a uviedol, že
konanie o obnove konania pred správnym orgánom je upravené v Správnom poriadku (§ 62
až § 64), a preto prvostupňové rozhodnutie okresného úradu, ale aj druhostupňové
rozhodnutie krajského úradu je procesným správnym rozhodnutím, ktoré krajský súd
nepreskúmava.
Predmetom návrhu v konaní pred ústavným súdom bolo posúdenie, či týmto
uznesením a postupom, ktorý mu predchádzal, nebolo porušené právo navrhovateliek na
súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie podľa označených článkov ústavy
a dohovoru.
2. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu
a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade
so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť
každému, aby sa uplatnením práva zaručeného čl. 46 ústavy stal účastníkom súdneho
konania (II. ÚS 14/01-46).
Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou upraveného práva na súdnu
ochranu (čl. 46 ods. 2 ústavy) treba posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 ústavy, podľa
ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne
záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou (I. ÚS 37/95).
Ústavný súd už vyslovil, že pri podávaní výkladu ústavy majú práva a slobody
zaručené medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách podporný
význam, pričom ústavu nemožno vysvetľovať spôsobom zakladajúcim porušenie takejto
medzinárodnej zmluvy, ak je Slovenská republika jej účastníkom (mutatis mutadis
II. ÚS 48/97, PL. ÚS 15/98), a zároveň pri vymedzení obsahu ústavou zaručených práv
a slobôd ústavný súd prihliada, pokiaľ to ústava nevylučuje, na znenie príslušných
medzinárodných zmlúv a judikatúru k nim sa vzťahujúcu (mutatis mutandis II. ÚS 55/98).
Inými slovami, výklad dohovorom zaručených práv a slobôd ESĽP je jednou z orientačných
smerníc, prostredníctvom ktorých ústavný súd postuluje normatívny obsah súvisiacich práv
a slobôd zaručených ústavou. V danej veci je táto výkladová technika relevantná, pokiaľ ide
o súvislosť obsahu práva zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy s obsahom práva zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa ustálenej judikatúry sa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže dovolávať každý, kto sa
domnieva, že došlo k nezákonnému zasahovaniu do výkonu jeho práv (občianskej povahy),
a sťažuje sa, že nemal možnosť takýto spor predložiť súdu spĺňajúcemu požiadavky
stanovené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tento článok zakotvuje „právo na súd“, ktorého jednou
stránkou je právo na prístup k súdu, t. j. právo obrátiť sa na súd v občianskoprávnej veci.
Podľa názoru ESĽP keby sa čl. 6 týkal výlučne priebehu už začatého konania pred súdom,
zmluvný štát by mohol bez toho, aby ho porušil, zrušiť svoje súdne orgány alebo im odňať
právomoc rozhodovať niektoré kategórie sporov občianskej povahy a zveriť ich orgánom
závislým od výkonnej moci. Takáto možnosť, nutne spojená s nebezpečenstvom svojvôle,
by mohla viesť k dôsledkom, ktoré sú nezlučiteľné s princípom právneho štátu. Právo na
prístup k súdu, ktoré môže byť obmedzené alebo podmienené splnením rôznych formalít
alebo iných podmienok, ktorými sa však nesmie zasiahnuť do samej jeho podstaty, sa
posudzuje s ohľadom na všetky okolnosti prípadu. Tento článok, ktorý sám osebe
nezabezpečuje „právam a záväzkom občianskoprávnej povahy“ konkrétny materiálny obsah
v právnom poriadku zmluvných štátov, vyžaduje, aby išlo o skutočný a vážny „spor“, ktorý
sa môže týkať tak samotnej existencie práva, ako aj jeho rozsahu a modalít jeho výkonu.
Výsledok konania musí byť bezprostredne rozhodujúci pre dotknuté právo (napr. rozsudky
vo veci Golder v. Spojené kráľovstvo z 21. februára 1975 a vo veci Athanassoglou a iní
v. Švajčiarsko zo 6. apríla 2000). Za spory o „občianske“ právo sa považovali konania pred
správnymi orgánmi a správnymi súdmi, ktoré mali vplyv na vlastnícke práva (napr.
rozsudok vo veci Gillow v. Spojené kráľovstvo z 24. novembra 1986; rozhodnutie
o prijateľnosti sťažnosti Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Šamková v. Slovenská
republika, sťažnosť č. 26384/95) alebo „právo vznikajúce z nájomného vzťahu“ (napr. Jóri
v. Slovenská republika z 9. novembra 2000).
3. Navrhovateľky podali návrh na obnovu správneho konania podľa § 62 ods. 1
písm. c) správneho poriadku, podľa ktorého konanie pred správnym orgánom ukončené
rozhodnutím, ktoré je právoplatné, sa na návrh účastníka konania obnoví, ak sa nesprávnym
postupom správneho orgánu účastníkovi konania odňala možnosť zúčastniť sa na konaní, ak
to mohlo mať podstatný vplyv na rozhodnutie a ak sa náprava nemohla urobiť v odvolacom
konaní. Z rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že navrhovateľky neboli účastníkmi
správneho konania, v ktorom sa právoplatne rozhodlo o odstránení stavieb, ku ktorým
navrhovateľky uplatňovali nájomné a užívacie práva, a že medzi nimi a správnym orgánom,
ktorého rozhodnutie na krajskom súde napadli, vznikol spor o tom, či im tieto práva podľa
príslušných hmotnoprávnych predpisov vznikli alebo nevznikli.
Podľa názoru ústavného súdu spor o existenciu práv z nájomného a užívacieho
vzťahu, ktorý vznikol medzi navrhovateľkami a správnym orgánom, bol takým sporom,
ktorý musí byť v konečnom dôsledku prejednaný a rozhodnutý vo veci samej príslušným
súdom. Požiadavka zakotvená v čl. 46 ods. 2, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemôže byť
závislá od toho, v akom type (druhu) správneho konania (riadneho alebo mimoriadneho) sa
rieši otázka, ktorá vzhľadom na svoju povahu nemôže byť vylúčená z právomoci súdu.
Preto zo súdneho preskúmania nemôže byť vylúčené rozhodnutie o zamietnutí návrhu na
obnovu konania o odstránení stavby, v ktorom sa navrhovateľky v dôsledku postupu
správneho orgánu odporujúcemu zákonu nemohli dovolať súdnej ochrany svojich práv
k tejto stavbe. Tento prípad rozhodovania o návrhu na obnovu konania sa z hľadiska
uvedených článkov ústavy a dohovoru podstatne odlišuje od prípadu rozhodovania o návrhu
na obnovu konania, ktoré skončilo súdnym preskúmaním a rozhodnutím vo veci samej
s poskytnutím všetkých záruk, s ktorým je právo na súdnu ochranu spojené.
Pretože navrhovateľky v dôsledku uznesenia krajského súdu z 30. augusta 2000
nemali bez vlastného zavinenia reálny prístup k súdu a k súdnej ochrane, tak ako to
vyžaduje čl. 46 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 dohovoru, viedla táto skutočnosť ústavný súd k záveru,
že základné právo navrhovateliek na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne
konanie, bolo podľa označených článkov ústavy a dohovoru krajským súdom porušené.
Týmto konštatovaním sa podľa názoru ústavného súdu v danej veci plne vyčerpali aj tie
ústavnoprávne otázky, ktoré by v prípade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 2 mohli vzniknúť v spojení s čl. 2 ods. 2 ústavy. Ústavný súd sa preto osobitne týmto
článkom nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2001