Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 242/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia E., B., zastúpeného advokátom Mgr.

V. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 2 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 21. apríla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť občianskeho združenia E. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. júla 2010

doručená sťažnosť občianskeho združenia E. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 21. apríla 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“

alebo „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Sťažovateľ dna 14. 06. 2007 podal v zmysle ust. na

Obvodnom úrade v B. (ďalej len „ObÚ“) návrh na prejednanie priestupku na úseku práva

na prístup k informáciám podľa ust. , ktorého sa

páchateľ dopustil tým, že v zákonnej lehote, a ani po jej uplynutí, nesprístupnil požadované

informácie, ani nevydal zamietavé rozhodnutie v zmysle

o slobodnom prístupe k informáciám.

ObÚ rozhodnutím zo dňa 15. 10. 2007, č. OVVS-Pr-2053/1-378-07-Ľ.H./V-17 uznal

páchateľa priestupku vinným a uložil mu pokutu.

Ministerstvo vnútra SR (ďalej len „MV SR“) rozhodnutím zo dňa 26. 05. 2008,

č. SVS-230-2008/00885TFV rozhodnutie ObÚ v celom rozsahu zrušilo s odôvodnením, že

konanie páchateľa nenaplnilo skutkovú podstatu priestupku a teda priestupkové konanie

malo byť zastavené podľa ust.

Rozhodnutie MV SR sťažovateľ dňa 02. 06. 2008 napadol žalobou na Krajskom súde

v Bratislave (ďalej len „KS BA“).

KS BA rozsudkom zo dňa 11. 06. 2009, č. k. -42 žalobu sťažovateľa

zamietol s odôvodnením, že sťažovateľ nie je na jej podanie aktívne legitimovaný, nakoľko

napadnutým rozhodnutím nebol priamo dotknutý na svojich právach alebo právom

chránených záujmoch.

Proti rozsudku KS BA podal sťažovateľ odvolanie.

Najvyšší súd SR (ďalej len „NS SR“) uznesením zo dňa 21. 04. 2010, č. k. 3Sži

10/2009 rozsudok KS BA zrušil a konanie zastavil z tých istých dôvodov, aké uviedol

v rozsudku KS BA.»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 21. 04. 2010, sp. zn. porušil

základné právo sťažovateľa zaručené v SR.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 04. 2010, sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania na účet

jeho právneho zástupcu do dvoch týždňov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Sťažnosť sťažovateľa podľa smeruje proti napadnutému

uzneseniu najvyššieho súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom

prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr.

rozhodnutia , , , , ,

).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

V zásade preto nie je oprávnený posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli

k rozhodnutiu (obdobne napr. , ). Úlohou ústavného súdu nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov ().

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa však patrí kontrola

zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie právnych noriem súdmi s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne

závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

, ).

O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti

s právnym posúdením ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu

právnej normy zo strany všeobecného súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam

aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, už

absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky,

prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti (, , ). Ústavný súd po oboznámení

sa s obsahom napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu však k takémuto záveru nedospel.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že podstatou argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas

s právnymi závermi najvyššieho súdu, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných

právnych noriem v jeho právnej veci. Ústavný súd posudzoval, či najvyšší súd napadnutým

uznesením mohol porušiť základné právo sťažovateľa podľa tým, že

zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave a konanie zastavil z dôvodu, že nepriznal

sťažovateľovi aktívnu legitimáciu v konaní o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu

o priestupku, ktoré sa začalo na jeho návrh.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa (ďalej aj „OSP“) sa podľa

ustanovení tejto hlavy (druhej hlavy piatej časti, pozn.) sa postupuje v prípadoch, v ktorých

fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím

a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia

a postupu.

Podľa žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe

tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu

ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou

sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať

malo.

Najvyšší súd v konaní skúmal, či sú dané podmienky aktívnej procesnej legitimácie

žalobcu, a vzhľadom na jeho zistenie, že rozhodnutie správneho orgánu svojimi účinkami

neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu, t. j. nezasahuje do právnej sféry sťažovateľa ani

nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia, nepovažoval toto rozhodnutie za ukracujúce

práva sťažovateľa.

Vo vzťahu k nedostatku aktívnej procesnej legitimácie žalobcu najvyšší súd

v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

prejednal vec na pojednávaní dňa 18. 02. 2010 a za prítomnosti účastníkov konania skúmal,

či sú splnené procesné podmienky na meritórne prejednanie veci a meritórne rozhodnutie.

Predseda senátu na pojednávaní dňa 18. 02. 2010 oznámil účastníkom konania, že

pojednávanie bolo nariadené z tohto dôvodu, že zo spisu nie je osvedčené splnenie

procesnej podmienky podľa , t. j. ukrátenie žalobcu ako právnickej osoby

na právach rozhodnutím a postupom žalovaného, pretože v danom prípade išlo o zisťovanie

existencie priestupku u obvineného z priestupku Ing. I. Š. a ukladanie sankcie tejto osobe. ...

Najvyšší súd preto na pojednávaní dňa 18. 02. 2010 za prítomnosti účastníkov

konania zisťoval splnenie procesných podmienok a najmä skúmal, či žalobca je osobou

oprávnenou na podanie žaloby v súlade s veta prvá

Podľa podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená

rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto

rozhodnutia a postupu.

Podľa veta prvá žalobcom je fyzická alebo právnická osoba,

ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom

správneho orgánu ukrátená na svojich právach.

Aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2

, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby v sebe zahŕňa

kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania a súčasne

ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom konaní. Je nesporné,

že žalobca E., B. bol ako navrhovateľ účastníkom priestupkového konania v zmysle ust. § 72

písm. d/ v spojení s o priestupkoch v znení neskorších

predpisov. V priestupkovom konaní sa však rozhodovalo o obvinení z priestupku a uložení

sankcie Ing. I. Š. a týmto rozhodnutím nebol žalobca ukrátený na právach, pretože

rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi

účinkami nezasahuje do právnej sféry žalobcu ani nespôsobuje zmenu jeho právneho

postavenia.

Podľa najvyššieho súdu žalobca nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby,

pretože rozhodnutím žalovaného č. SVS-230-2008/00885TFV zo dňa 26. 05. 2008, ktorým

zrušil rozhodnutie Obvodného úradu v B., odboru všeobecnej vnútornej správy č. OVVS-Pr-

2053/1-378-07-Ľ.H./V-17 zo dňa 15. 10. 2007, ktorým bol Ing. I. Š. uznaný vinným zo

spáchania priestupku na úseku práva na prístup k informáciám podľa § 42a ods. 1 zák. č.

, nebolo rozhodnuté o jeho právach alebo povinnostiach, z čoho vyplýva, že

týmto rozhodnutím nemôže byť ani ukrátený na svojich právach.

V konaní nebolo osvedčené splnenie procesnej podmienky osoby oprávnenej na

podané žaloby. Procesné podmienky sa skúmajú v každom štádiu súdneho konania a pokiaľ

nie sú splnené tak sa konanie musí zastaviť. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej

republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -42 zo dňa 11. 06. 2009

zrušil podľa a konanie podľa zastavil,

pretože žalobca nie je osobou aktívne procesne legitimovanou na podanie žaloby v zmysle

“

Legislatívna konštrukcia správneho súdnictva v piatej časti Občianskeho súdneho

poriadku vychádza z , podľa ktorého sa na súd vo veci preskúmania

rozhodnutia orgánu verejnej správy môže obrátiť ten, kto tvrdí, že bol týmto rozhodnutím

na svojich právach ukrátený, pričom umožňuje zákonodarcovi obmedziť možnosti

prístupu jednotlivca na súd a zároveň ustanovuje hranice takej možnosti tým, že

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd nesmie byť spod

právomoci súdu vylúčené. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky súdnej kontroly

v správnom súdnictve v piatej časti . Na aktívnu legitimáciu

na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej

časti (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam

a postupom správnych orgánov.) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania

(alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť

ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha,

ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie

je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať

žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť

v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného,

samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti,

resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti preskúmal uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. apríla 2010 v naznačenom smere a zistil, že

odôvodnenie rozhodnutia dalo jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo nepovažoval

sťažovateľa za osobu aktívne procesne legitimovanú v konaní o preskúmanie rozhodnutí

správnych orgánov. Rozhodnutie nie je ani arbitrárne a ani neodôvodnené.

Na uvedenom nič nemení ani odpoveď na otázku, či právo podať návrh na

prerokovanie priestupku spadá pod rozsah ochrany tak, ako to

s poukazom na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 31. marca 2010 tvrdí

v odôvodnení sťažnosti sťažovateľ. Článok 46 ods. 1 však negarantuje ani výsledok

priestupkového konania v súlade s návrhom na prerokovanie priestupku a ani negarantuje

osobe, ktorá spáchanie priestupku oznámila, možnosť podrobiť správne rozhodnutie

o priestupku súdnemu preskúmaniu žalobou v rámci správneho súdnictva.

Ústavný súd taktiež v súlade s doterajšou judikatúrou konštatuje, že úlohou

všeobecného súdu pri rozhodovaní o preskúmanie zákonnosti správnych rozhodnutí

v zmysle poslednej vety je zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu,

ktorého zákonnosť má byť predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah

spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že to tak je, takéto

rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania. Základnému právu uvedenému

v preto zodpovedá taký postup súdu, v rámci ktorého hodnotí nielen

formálne znaky rozhodnutia predloženého mu na súdne preskúmavanie, ale aj to, či sa toto

rozhodnutie svojím obsahom nedotýka niektorého zo základných práv alebo slobôd

účastníka konania. Postup súdu, v ktorom zanedbal niektorý z týchto prvkov, zakladá

porušenie základného práva podľa (, ,

).

Ustanovenie poslednej vety sa vzťahuje na situácie, keď

zákonodarca obmedzí možnosť súdneho prieskumu správnych rozhodnutí určitého druhu.

Aj v takom prípade musí byť umožnené dotknutej osobe obrátiť sa na súd so žalobou

o preskúmanie správneho rozhodnutia inak vylúčeného zo súdneho preskúmania, ak sa týka

základných práv a slobôd. Takýto účinok napadnutého rozhodnutia nepriamo vplýva aj na

rozsah aktívne procesne legitimovaných osôb na konanie o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia. Ak súd skúma, či napadnuté rozhodnutie ukracuje žalobcu na právach, skúma

aj to, či je tento ukrátený na svojich základných právach a slobodách. Odôvodnenie

napadnutého uznesenia najvyššieho súdu týkajúce sa podmienky ukrátenia sťažovateľa na

jeho právach zahŕňa aj ukrátenie na akýchkoľvek subjektívnych právach a právom

chránených záujmoch vrátane tých, ktoré sú garantované .

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi napadnutým uznesením

najvyššieho súdu a základným právom podľa neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k jeho porušeniu. Napadnuté uznesenie

najvyššieho súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na jeho výrok a ústavný

súd nezistil porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto súdom a tiež ani to,

že by závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom

rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd

preto po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa aj

ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011