Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 11/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 23. februára 2006 v pléne

zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Jána Auxta, Juraja Babjaka, Alexandra

Bröstla, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Jána Lubyho, Lajosa

Mészárosa a Štefana Ogurčáka o návrhu skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky, zastúpenej poslankyňou Národnej rady Slovenskej republiky prof. JUDr. K. T.,

DrSc., na začatie konania o súlade časti o krajských

úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov s čl. 71 ods. 2

druhou vetou a s takto

r o z h o d o l :

Ustanovenie časti o krajských úradoch

a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to slová „... obcami

a vyššími územnými celkami ...“, n i e j e v súlade s čl. 71 ods. 2 druhou vetou a s čl. 1

ods. 1 .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol

22. novembra 2004 doručený návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej

republiky ďalej len „navrhovateľ“), zastúpenej poslankyňou Národnej rady Slovenskej

republiky prof. JUDr. K. T., DrSc., na začatie konania o súlade časti § 6 ods. 1 zákona č.

o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov (ďalej len „“) s druhou vetou a s

(ďalej len „“).

Ústavný súd preskúmal návrh na začatie konania a dospel k záveru, že spĺňa všetky

a o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) ustanovené predpoklady na jeho

prijatie na ďalšie konanie, a preto ho 30. novembra 2004 prijal na ďalšie konanie.

Navrhovateľ svoj návrh odôvodnil takto:

«A.

Čl. 71 ods. 2 druhá veta znie:

„Výkon štátnej správy prenesený na obec alebo vyšší územný celok zákonom

riadi a kontroluje vláda.“

ods . 1 o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov znie:

„Smernice a iné organizačné akty (ďalej len smernica), ktorými ministerstvá a ostatné

ústredné organy štátnej správy riadia výkon štátnej správy uskutočňovaný miestnymi

orgánmi štátnej správy, obcami a vyššími územnými celkami, sa vyhlasujú uverejnením

vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.

Podľa názoru navrhovateľa uvedené zákonné ustanovenie:

a) upravuje spôsob vyhlasovania normatívnych správnych aktov - smerníc a

iných organizačných aktov - a to uverejnením oznámenia o ich vydaní vo Vestníku vlády

Slovenskej republiky,

b) deklaruje právnu silu normatívneho správneho aktu ministerstva alebo

ústredného orgánu štátnej správy riadiť výkon štátnej správy uskutočňovaný

miestnymi orgánmi štátnej správy,

c) dáva normatívnemu správnemu aktu ministerstva alebo ústredného orgánu

štátnej správy (smernici) právnu silu riadiaceho aktu vo vzťahu

k prenesenému výkonu štátnej správy, ktorý uskutočňuje obec alebo vyšší

územný celok, keď uvádza, že ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej

správy riadia výkon štátnej správy uskutočňovaný... obcami a vyššími

územnými celkami.

Vzniká otázka, či ministerstvá a ústredné orgány štátnej správy sú vôbec

kompetentné riadiť svojimi smernicami prenesený výkon štátnej správy na obce a vyššie

územné celky? Vychádzajúc z článku 71 ods. 2 druhá veta ,

ktorá ustanovuje že „... výkon štátnej správy prenesený na obec alebo vyšší územný celok

zákonom riadi vláda...“, možno dospieť k jednoznačnému záveru, že Slovenskej

republiky kompetenciu na riadenie preneseného výkonu štátnej správy jednoznačne

priznala vláde Slovenskej republiky. Z uvedeného vypláva, že riadiace normatívne správne

akty musia mať silu vládneho nariadenia publikovaného v Zbierke zákonov a nie právnu

silu smernice ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy, ktorej vydanie je

iba oznámené vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.

Uvedeným konštatovaním sa však nič nemení na skutočnosti, že smernice

(ministerstva alebo iného ústredného orgánu štátnej správy) môžu bližšie upravovať iba

podrobnosti stanovené v zákone alebo v riadiacom akte vlády adresovanom obciam

a vyšším územným celkom pri prenesenom výkone štátnej správy.

Treba zdôrazniť, že oprávnenie ministerstiev a ostatných orgánov štátnej správy

vydávať riadiace smernice, resp. smernicami riadiť výkon štátnej správy, t. j. prenesený

výkon štátnej správy na obce a vyššie územné celky nemožno dôvodiť ani z článku 123

. Článok 123 totiž zakotvuje normotvornú kompetenciu

všetkých orgánov štátnej správy na základe zákonného zmocnenia a v jeho medziach

vydávať všeobecné záväzné právne predpisy. Samozrejme zákonné splnomocnenie, na

ktoré sa odvoláva musí byť taktiež v súlade

s ako aj zákonom a nemôže splnomocniť orgán štátnej správy na takú aktivitu,

na akú už splnomocnila vrcholný orgán výkonnej moci, t. j.

vládu.

Súladnosť citovaného zákona s nemožno

vyargumentovať ani konštrukciou delegovanej kompetencie. Delegácia kompetencie je

podľa vedy správneho práva výnimočným javom zmeniteľnosti kompetencie orgánov

štátnej správy. Delegácia kompetencie znamená právo vyšších orgánov štátnej správy

zveriť časť svojej kompetencie nižším (podriadeným) orgánom. Keďže a to

článkom 71 ods. 2 druhou vetou riadiace oprávnenia, k výkonu štátnej správy zákonom

prenesenej na obce a na vyššie územné celky, sú dané vláde a teda iba ona by mohla

(teoreticky) časť svojej kompetencie zveriť podriadeným orgánom. V prípade

stanovenej kompetencie je to však veľmi diskutabilné a podľa názoru predkladateľa

nemožné. V danom prípade jednoznačne nemôže ísť o delegáciu kompetencie.

Na základe doposiaľ uvedeného navrhovateľ jednoznačne dospel k záveru, že § 6

ods. 1 v časti... „obcami a vyššími územnými celkami...“ je v rozpore s článkom 71

odsek 2 druhá veta.

B.

Formou právneho štátu je ústavný štát, v ktorom je právnou normou s

najvyššou právnou silou. V právnom štáte musí byť systematické usporiadanie právnych

noriem a musí platiť, že právna norma nižšej právnej sily nemôže odporovať právnej

norme vyššej právnej sily. A keďže ústavu tvoria právne normy s najvyššou právnou

silou, potom všetky ostatné právne normy musia byť v zhode s .

V predchádzajúcej časti (A) navrhovateľ ponúkol argumentáciu nesúladnosti § 6

odsek 1 s druhá veta .

Podľa názoru navrhovateľa nesúladnosť zákona s - v zmysle všeobecne prijatého

názoru - sa prieči základnému znaku právneho štátu a to jeho ústavnosti. Preto

spomínaný je nesúladný aj s prvá veta Slovenskej

republiky, ktorý znie: „Slovenská republika je zvrchovaný demokratický a právny štát.»

Po prijatí návrhu na ďalšie konanie ústavný súd vyzval navrhovateľa, Národnú radu

Slovenskej republiky a vládu Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka podľa § 37

ods. 2 , aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo

ústne pojednávanie, a Národnú rada Slovenskej republiky a vládu Slovenskej republiky aj

na vyjadrenie k návrhu.

Národná rada Slovenskej republiky ako svoje stanovisko k návrhu uviedla, „že po

formálnej stránke Národná rada Slovenskej republiky schválila zákon v súlade

s ustanovenou potrebnou väčšinou poslancov Národnej rady Slovenskej republiky a zákon

bol podpísaný príslušnými ústavnými činiteľmi a bol vyhlásený v Zbierke zákonov SR.

Národná rada Slovenskej republiky je presvedčená, že prijatý zákon je v súlade s

SR a právnym poriadkom SR. Je však na Ústavnom súde SR, aby v súvislosti s podanými

návrhmi posúdil ústavnosť napadnutých ustanovení.“. Predseda Národnej rady Slovenskej

republiky zaslal ústavnému súdu ako súčasť stanoviska Národnej rady Slovenskej republiky

vládny návrh a diskusiu k vládnemu návrhu

Z. z. pléna Národnej rady Slovenskej republiky. Súčasne oznámil, že Národná rada

Slovenskej republiky na ústnom pojednávaní netrvá.

V dôvodovej správe k vládnemu návrhu je v uvedené:

„Ústredným orgánom štátnej správy sa ukladá povinnosť uverejňovať vo Vestníku vlády

Slovenskej republiky smernice a ďalšie organizačné akty, ktorými riadia výkon miestnej

štátnej správy, ako aj výkon štátnej správy zákonom prenesený na obce alebo na

samosprávne kraje. Tieto vnútorné predpisy sa budú uverejňovať v spomenutom vestníku

len oznámením o ich vydaní; náležitosti oznámenia sa ustanovujú taxatívnym spôsobom.

Uverejnenie oznámenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky je podmienkou platnosti

a účinnosti uvedených vnútorných predpisov.“.

V diskusii o vládnom návrhu sa o nediskutovalo.

Podpredseda vlády Slovenskej republiky a minister spravodlivosti Slovenskej

republiky ako zástupca vlády Slovenskej republiky, ktorá je v konaní o súlade vedľajším

účastníkom, doručil ústavnému súdu toto stanovisko:

«1. Navrhovateľ namieta nesúlad o krajských

úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len

„zákon“) v časti „obcami a vyššími územnými celkami“ s čl. 71 ods. 2 druhá veta a čl. 1

ods. 1 (ďalej len „“).

Podľa § 6 ods. 1 zákona, smernice a iné organizačné akty, ktorými ministerstvá

a ostatné ústredné orgány štátnej správy riadia výkon štátnej správy uskutočňovaný

miestnymi orgánmi štátnej správy, obcami a vyššími územnými celkami, sa vyhlasujú

vo Vestníku vlády Slovenskej republiky.

Podľa druhá veta , výkon štátnej správy prenesený na obec alebo

vyšší územný celok riadi a kontroluje vláda.

2. Podstatou tvrdení navrhovateľa o nesúlade predmetných ustanovení je, že

pripúšťa riadenie výkonu štátnej správy preneseného na obec a VÚC výlučne vo forme

nariadení vlády. Zároveň navrhovateľ dôvodí, že v danom prípade nie je prípustná ani tzv.

delegácia kompetencie, ktorou by vláda právomoc riadenia preneseného výkonu miestnej

štátnej správy zverila ministerstvám a ústredným orgánom štátnej správy.

Domnievame sa, že s prihliadnutím na špecifickú povahu a potreby procesu, ktorý

označuje ako riadenie preneseného výkonu štátnej správy, nie je téza o nariadeniach

vlády ako jedinom prípustnom spôsobe realizácie tohto procesu udržateľná už z praktického

hľadiska. Riadenie výkonu miestnej štátnej správy formou nariadení vlády by totiž

nevyhnutne znamenalo neúnosnú redukciu jeho efektivity a účelnosti. Odhliadnuc od

uvedeného máme za to, že táto téza nenachádza oporu ani v texte a systematike .

3. Navrhovateľ sa v argumentácii obmedzuje na druhú vetu

a jeho gramatický výklad. Konštantnou interpretačnou technikou Ústavného súdu SR je ale

systematický výklad, t. j. výklad, ktorý predmetné ustanovenia uchopuje v ich

vzájomnej právnej a vecnej súvislosti. Aplikujúc túto metódu na nastolený problém je možné

dospieť k záveru, že čl. 71 umožňuje zákonodarcovi (i) preniesť výkon určitých úloh

miestnej štátnej správy na entity územnej samosprávy (ods. 1), a zároveň (ii) zákonom určiť

podrobnosti spôsobu, akým vláda bude realizovať právomoc riadenia a kontroly takto

preneseného výkonu miestnej štátnej správy (ods. 2 tretia veta).

Systematický výklad je zároveň nevyhnutné uplatniť aj vo vzťahu k predmetnej

zákonnej úprave. Napadnuté ustanovenie podľa našej mienky nie je ustanovením, ktoré by

vláde „odnímalo“ zverenú právomoc riadenia preneseného výkonu miestnej štátnej

správy, ale ustanovením, ktoré upravuje podrobnosti týkajúce sa formy a publikačných

náležitostí aktov vydávaných za účelom takéhoto riadenia. Inými slovami, vyslovením

nesúladu označených ustanovení by nenastala situácia, v ktorej by prenesený výkon štátnej

správy prostredníctvom nariadení vlády riadila vláda ako zbor, ale situácia, v ktorej by

absentovala zákonná úprava formy riadiacich aktov.

Uvedený záver sa opiera o náš názor, že právomoc riadiť prenesený výkon miestnej

štátnej správy zveruje ministerstvám a ostatným ústredným orgánom štátnej správy okrem

iných aj ustanovenie o organizácii činnosti vlády

a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o štátnej správe“), v zmysle ktorého ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy

sa podieľajú na tvorbe jednotnej štátnej politiky v jednotlivých oblastiach, vykonávajú

v rozsahu svojej pôsobnosti štátnu správu a plnia ďalšie úlohy ustanovené v ústavných

zákonoch, zákonoch a iných všeobecne záväzných právnych predpisoch. Napadnuté

ustanovenie je „len“ zákonnou úpravou podrobností formy, akou ministerstvá a ústredné

orgány štátnej správy realizujú právomoc, ktorú im zákonodarca zveril v iných všeobecne

záväzných právnych predpisoch.

S prihliadnutím na fakt, že v zmysle § 39 ods. 1 zákona o štátnej správe činnosť

ministerstiev prostredníctvom ministrov a činnosť ostatných ústredných orgánov štátnej

správy prostredníctvom ich štatutárnych orgánov riadi, koordinuje a kontroluje vláda sa

domnievame, že zákonná úprava, ktorá umožňuje ingerenciu ministerstiev a ústredných

orgánov štátnej správy do riadenia preneseného výkonu miestnej štátnej správy nie je

v nesúlade s ústavnou úpravou, ktorá - zverujúc podrobnosti do pôsobnosti zákonodarcu -

vo všeobecnosti poveruje riadením a kontrolou preneseného výkonu miestnej štátnej správy

vládu. Tak ako všetky ostatné činnosti orgánov ústrednej štátnej správy, aj riadenie

preneseného výkonu miestnej štátnej správy ministerstvami a ústrednými orgánmi štátnej

správy totiž riadi, koordinuje a kontroluje vláda.

Bez ohľadu na uvedené pritom platí, že rozhodnutie navrhovateľa obmedziť sa na

tvrdenie o nesúlade zákona s druhá veta znehodnocuje

ústavnoprávnu relevanciu jeho argumentov. Napadnuté ustanovenie totiž nie je, tak ako to

uvádza navrhovateľ, originálnym delegačným ustanovením priznávajúcim orgánom

ústrednej štátnej správy právomoc, ktorá ide nad rámec toho, čo im zverujú iné všeobecne

záväzné právne predpisy. Je naopak ustanovením, ktorým zákonodarca na základe

ústavného zmocnenia v tretia veta upravuje podrobnosti spôsobu

riadenia preneseného výkonu miestnej štátnej správy.

4. Z uvedených dôvodov navrhujeme, aby ústavný súd návrhu navrhovateľa

nevyhovel.».

Vláda Slovenskej republiky, zastúpená podpredsedom vlády Slovenskej republiky

a ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky, netrvala na ústnom pojednávaní.

Navrhovateľ na ústnom pojednávaní trval.

Ústne pojednávanie sa uskutočnilo 19. januára 2006. Neúčasť Národnej rady

Slovenskej republiky na ňom ospravedlnil jej predseda; nezúčastnil sa na ňom ani zástupca

vlády Slovenskej republiky.

Zástupkyňa navrhovateľa, poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky

prof. JUDr. K. T., DrSc., na ústnom pojednávaní zotrvala na argumentácii podaného návrhu,

ako aj na návrhu na rozhodnutie vo veci samej. K stanovisku vlády Slovenskej republiky,

ktoré jej bolo zaslané 18. novembra a ktoré prevzala 21. novembra 2005, doručila

2. februára 2006 toto vyjadrenie:

«A

Pod bodom 2 zástupca vlády uvádza, že podstatou tvrdení navrhovateľa je, že

„... pripúšťa riadenie výkonu štátnej správy preneseného na obec a VÚC výlučne

vo forme nariadení vlády... a že v danom prípade nie je prípustná ani tzv. delegácia

kompetencie...“

Zástupca vlády deformuje stanovisko navrhovateľa. Navrhovateľ nikdy netvrdil, že nie je

prípustná delegácia kompetencie, ale tvrdí, že vláda takúto delegáciu kompetencie

neuskutočnila. Dokonca na str. 3 Návrhu skupiny poslancov sa uvádza, že: „... Keďže

a to článkom 71 ods. 2 druhou vetou riadiace oprávnenia k výkonu štátnej správy,

zákonom prenesené na obce a na vyššie územné celky, sú dané vláde teda iba ona by mohla

(teoreticky) časť svojej kompetencie zveriť podriadeným orgánom...“

V návrhu skupiny poslancov sa používa termín „teoreticky“ preto, že doposiaľ k takejto

delegácii kompetencie nedošlo. Ďalej sme v návrhu skupiny poslancov vyargumentovali,

prečo takúto delegáciu kompetencie nemožno vyvodiť ani z Slovenskej

republiky.

B

Zástupca vlády v bode 3 uvádza, že: „navrhovateľ sa v argumentácii obmedzuje na

druhá veta a jeho gramatický výklad. Konštantnou interpretačnou

technikou Ústavného súdu SR je ale systematický výklad...“ Tvrdenie o obmedzení sa na

gramatický výklad je nepravdivé. Opak je pravdou, čo dokazuje aj text na str. 3 návrhu

skupiny poslancov, kde práve z hľadiska systémového pôsobenia článkov

analyzujeme aj vo vzťahu k práve z hľadiska systémového

výkladu skúmame, či by čl. 123 nemohol byť ako základ ústavnosti namietanej časti § 6

ods. 1 o krajských úradoch a obvodných úradoch a dochádzame

v našom návrhu k záveru, že „... oprávnenie ministerstiev a ostatných orgánov štátnej

správy vydávať riadiace smernice resp. smernicami riadiť výkon štátnej správy t. j.

prenesený výkon štátnej správy na obce a vyššie územné celky nemožno vyvodiť ani z čl. 123

SR.

C

Zástupca vlády na str. 2 svojho stanoviska zastáva názor, že vychádzajúc

zo systémového výkladu , umožňuje „... zákonom určiť podrobnosti spôsobu

akým vláda bude realizovať právomoc riadenia a kontroly takto preneseného výkonu

miestnej štátnej správy...“ Zástupca vlády pohrávajúc sa s terminologickým spojením

„podrobnosti spôsobu“ (pričom neuvádza termín „spôsobu“) vo svojej

argumentácii robí logický skok a dospieva k záveru že „... právomoc riadiť prenesený

výkon miestnej štátnej správy zveruje ministerstvám a ostatným ústredným orgánom

štátnej správy okrem iných aj ustanovenie ..“

Zástupcovi vlády vôbec neprekáža pre vyššie uvedené tvrdenie právna skutočnosť, že

právomoc na riadenie a kontrolu preneseného výkonu štátnej správy na samosprávu,

ktorú dala vláde nemôže zákon zveriť ministerstvám a ostatným ústredným orgánom

štátnej správy.

Zástupca vlády rozvíjajúc vyššie uvedenú právnu nepravdu konštruuje ďalší

neprijateľný názor, že: „...Napadnuté ustanovenie je len zákonnou úpravou podrobnosti

formy akou ministerstvá a ústredné orgány štátnej správy realizujú právomoc, ktoré im

zákonodarca zveril...“ Zástupca vlády tu úplne opomína čo je predmetom návrhu skupiny

poslancov.

Zamieňa si ústavné zmocnenie na to, aby sa stanovili podrobnosti riadenia

a kontroly preneseného výkonu štátnej správy vládou s platnou úpravou podrobnosti

riadenia v rámci vlastnej štátnej správy, ktorú uskutočňujú ministerstvá a iné ústredné

orgány štátnej správy.

Riadiace aktivity ako i riadiace oprávnenia ministerstiev a ústredných orgánov

štátnej správy v sústave štátnej správy návrh skupiny poslancov nepovažuje za

protiústavné a nebolo to ani predmetom ústavného návrhu. Petit navrhovaného

rozhodnutia ústavného súdu nebol formulovaný v písomnom podaní na celý text § 6 ods. 1

o krajských úradoch a obvodných úradoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov, ale iba na časť tohto ustanovenia, ktoré je zmocnením pre ministerstvá

a iné ústredné orgány štátnej správy na riadenie preneseného výkonu štátnej správy na

samosprávu, čo v zmysle čl. 71 ods. 2 druhá veta prislúcha vláde SR. Vzhľadom na vyššie

uvedené skutočnosti, skupina poslancov aj po oboznámení sa so stanoviskom zástupcu

vlády, zotrváva na stanovisku protiústavnosti napadnutej časti

Z. z...».

II.

Predmetom posudzovania je súlad časti textu , a to

slov „... obcami a vyššími územnými celkami...“ s označenými článkami .

Ustanovenie znie: „Smernice a iné organizačné akty

(ďalej len „smernice“), ktorými ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy riadia

výkon štátnej správy uskutočňovaný miestnymi orgánmi štátnej správy, obcami a vyššími

územnými celkami, sa vyhlasujú uverejnením oznámenia o ich vydaní vo Vestníku vlády

Slovenskej republiky.“.

Navrhovateľ namieta nesúlad s a s druhou vetou

Podľa „Slovenská republika je... právny štát.“.

Podľa „Na obec a vyšší územný celok možno zákonom preniesť

výkon určitých úloh štátnej správy. Náklady tohto preneseného výkonu štátnej správy

uhrádza štát.“.

Podľa druhej a tretej vety „Výkon štátnej správy prenesený na

obec alebo na vyšší územný celok zákonom riadi a kontroluje vláda. Podrobnosti ustanoví

zákon.“.

Hlavný argument, ktorý navrhovateľ uvádza, je skutočnosť, že vzhľadom na znenie

druhej vety nemôžu ministerstvá riadiť prenesený výkon štátnej správy

na obce a vyššie územné celky. Podľa jeho názoru nemôžu vydávať na tento účel

normatívne správne akty. Uvádza pritom, že smernice ministerstiev alebo iných ústredných

orgánov štátnej správy môžu bližšie upravovať iba podrobnosti ustanovené v zákone

č. alebo v riadiacom akte vlády adresovanom obciam a vyšším územným

celkom pri prenesenom výkone štátnej správy. Oprávnenie ministerstiev a iných ústredných

orgánov štátnej správy vydávať riadiace smernice, resp. smernicami riadiť výkon štátnej

správy podľa názoru navrhovateľa nemožno odvodzovať ani z , ktorý

splnomocňuje len na vydanie všeobecne záväzných právnych predpisov, a nie „na takú

aktivitu“, na akú už splnomocnila... „vládu“. Navrhovateľ je toho názoru, že riadiace

normatívne správne akty musia mať silu vládneho nariadenia publikovaného v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky, a nie právnu silu smernice ministerstva alebo iného

ústredného orgánu štátnej správy, ktorej vydanie je iba oznámené vo Vestníku vlády

Slovenskej republiky. Argumentuje konštrukciami delegovanej kompetencie, ktorú však

v danom prípade vylučuje. Výsledkom jeho argumentácie je záver, že „v právnom štáte

musí byť systematické usporiadanie právnych noriem, a musí platiť, že právna norma nižšej

právnej sily nemôže odporovať právnej norme vyššej právnej sily. A keďže ústavu tvoria

právne normy s najvyššou právnou silou, potom všetky ostatné právne normy musia byť

v zhode s .“. Z tohto potom vyplynul pre navrhovateľa záver aj o nesúlade časti

napadnutého textu s .

Vedľajší účastník - vláda Slovenskej republiky v zastúpení ministrom spravodlivosti

Slovenskej republiky - ako protiargumenty navrhovateľa opierajúce sa o systematický

výklad právneho predpisu uviedol, že posudzovanú zákonnú úpravu (napadnuté

ustanovenie) nepovažuje za takú, ktorú by vláda vnímala ako zverenie právomoci riadiť

prenesený výkon miestnej štátnej správy, ale ide podľa neho o ustanovenie, ktoré upravuje

podrobnosti týkajúce sa formy a publikačných náležitostí aktov vydávaných za účelom

takéhoto riadenia. Je toho názoru, že umožňuje zákonodarcovi preniesť výkon

určitých úloh miestnej štátnej správy na entity územnej samosprávy a zároveň zákonom

ustanoviť podrobnosti spôsobu, akým vláda bude realizovať svoju právomoc - riadiť

a kontrolovať takto prenesený výkon miestnej štátnej správy (čl. 71 ods. 2 tretia veta

). Uvádza pritom, že napadnuté ustanovenie je „len“ zákonnou úpravou podrobností

uvedených v tretej vete a upravuje formu, akou ministerstvá a ústredné

orgány štátnej správy realizujú zákonodarcom im zverenú právomoc a že ingerencia

ministerstiev a iných ústredných orgánov štátnej správy do riadenia preneseného výkonu

miestnej štátnej správy na samosprávu nie je preto v nesúlade s . S tvrdením

navrhovateľa, že pripúšťa riadenie výkonu štátnej správy preneseného na obec alebo

vyšší územný celok výlučne vo forme nariadení vlády, vedľajší účastník nesúhlasí

a domnieva sa, že toto nenachádza oporu ani v texte a systematike .

III.

Ústavný súd pri posudzovaní súladu napadnutej časti textu § 6 ods. 1 zákona

č. vychádzal z toho, že (v ) umožňuje zákonom č.

preniesť výkon určitých úloh miestnej štátnej správy na obec alebo na vyšší

územný celok na náklady štátu, pričom podrobnosti ustanoví . Takto

prenesený výkon štátnej správy riadi a kontroluje podľa

ods. 2 druhej vety vláda. Tieto ústavné východiská účastníci konania nespochybnili.

Ďalej ústavný súd vychádzal z toho, že výkon štátnej správy musí mať zákonný

základ bez ohľadu na to, ktorý subjekt ho vykonáva. Prenesený výkon štátnej správy na

obce a vyššie územné celky (rozsah a základné pravidlá jeho vykonávania) má svoj základ

v samotnej ústave.

Normatívne akty vydávané ministerstvami a inými ústrednými orgánmi štátnej

správy, ktorými sa vo všeobecnosti zabezpečuje výkon štátnej správy, môžu byť všeobecne

záväzné, môže však ísť aj o akty riadenia normatívnej povahy, ktoré nie sú všeobecne

záväzné, vydávané v systéme orgánov vykonávajúcich štátnu správu v rámci

administratívnoprávnych vzťahov ich nadriadenosti a podriadenosti.

Všeobecne záväzné normatívne akty ministerstiev a iných orgánov štátnej správy sú

právne predpisy vydávané týmito orgánmi, vychádzajú z ústavných limitov

a zákonných splnomocnení na ich vydanie; vyhlasujú sa spôsobom, ktorý ustanovuje zákon

na vyhlasovanie právnych predpisov, t. j. v Zbierke zákonov Slovenskej republiky. Takto

vydávané právne predpisy v rámci ústavných a zákonných limitov však spravidla upravujú

len podrobnosti a bližšie podmienky otázok, ktoré majú svoj základ v príslušnom zákone.

V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na vyjadrenie navrhovateľa uvádza, že do tejto

skupiny normatívnych aktov patrí aj nariadenie vlády vydávané podľa

na vykonanie a v jeho medziach. Ústavný súd v súvislosti

s jednoznačným vyjadrením navrhovateľa, že „riadiace normatívne správne akty vlády,

ktorými sa riadi prenesený výkon štátnej správy na obce a vyššie územné celky, musia mať

silu vládneho nariadenia“, poukazuje práve na znenie . Pre posúdenie

súladu časti textu s označenými článkami nie sú

ale diskusia, resp. stanovisko k tomuto vyjadreniu relevantné.

Návrh sa však týka druhej skupiny normatívnych správnych aktov, ktoré vydávajú

ministerstvá a iné orgány štátnej správy na riadenie výkonu štátnej správy, a to smerníc

a iných organizačných aktov. Ide o také normatívne správne akty, ktoré na rozdiel od

právnych predpisov vydávaných na základe splnomocnení zákonov a v súlade s čl. 123

nie sú všeobecne záväzné, t. j. nemajú charakter právnych predpisov, ale sú to akty

riadenia vydávané ministerstvami a inými ústrednými orgánmi štátnej správy pri výkone

štátnej správy (do 1. januára 2004 bola táto právomoc explicitne ustanovená v § 11 zákona

č. o organizácii miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých

predpisov), ktoré sa uverejňujú vo Vestníku vlády Slovenskej republiky. Medzi tieto

normatívne správne akty podľa patria smernice a iné

organizačné akty. Z toho vyplýva, že aj smernica je druhom organizačného aktu, ktorým

ústredné orgány štátnej správy riadia výkon štátnej správy.

Zásadný význam má odpoveď na otázku, či ministerstvá alebo ústredné orgány

štátnej správy môžu organizačnými aktmi (smernicami a inými organizačnými aktmi) riadiť

prenesený výkon štátnej správy na obce a vyššie územné celky, keď jednoznačne

zveruje riadenie a kontrolu preneseného výkonu štátnej správy na samosprávu vláde. Podľa

názoru vedľajšieho účastníka možno právomoc ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy riadiť takýmto spôsobom prenesený výkon miestnej štátnej správy

odvodiť z o organizácii a činnosti vlády a organizácii

ústavnej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe“),

ktorý ustanovuje, že ministerstvá a ostatné orgány štátnej správy vykonávajú v rozsahu

svojej pôsobnosti štátnu správu. V situácii, keď riadenie a kontrola preneseného výkonu

štátnej správy na samosprávu sú zverené vláde, nemožno podľa názoru ústavného

súdu nijakým spôsobom (aj keď na základe zákona) takéto „riadenie“ preneseného výkonu

miestnej štátnej správy použijúc extenzívny výklad subsumovať pod

argumentujúc jeho treťou vetou. Práve zverenie riadenia a kontroly preneseného výkonu

štátnej správy na obce a vyššie územné celky priamo v ústave do právomoci vlády takéto

úvahy a závery vylučuje. Nemožno preto akceptovať argumenty opierajúce sa o čl. 71 ods. 2

tretiu vetu vo vzťahu k zákona o štátnej správe. Naopak, je potrebné

uviesť, že tretia veta vytvára priestor pre zákonnú úpravu podrobností

spojených s realizáciou (výkonom) právomoci vlády riadiť a kontrolovať prenesený výkon

štátnej správy na samosprávu, nie však takým spôsobom, že vláda svoju právomoc

„prenesie“ na ústredné orgány štátnej správy.

Navrhovateľ argumentujúc druhou vetou a nevyhnutnosťou

súladu právnej normy nižšieho stupňa právnej sily s právnou normou vyššieho stupňa

právnej sily a opierajúc sa o princípy právneho štátu podľa dochádza

k záveru o nesúlade časti textu . Znenie napadnutej časti

považuje za delegáciu kompetencie vlády na iné orgány

a založenie právnej sily organizačného aktu ministerstva alebo iného ústredného orgánu

štátnej správy (smernice) vo vzťahu k prenesenému výkonu štátnej správy na

samosprávu; považuje ho za splnomocnenie pre ministerstvá a iné ústredné orgány štátnej

správy na riadenie preneseného výkonu štátnej správy na samosprávu, ktoré však v zmysle

druhej vety prislúcha výlučne vláde.

Ústavný súd nepovažuje časť napadnutého textu v

ani za delegáciu kompetencie vlády na ministerstvá a iné ústredné orgány štátnej správy, ani

za splnomocnenie na výkon takejto právomoci. Nezastáva ani názor, že napadnuté

ustanovenie zakladá právnu silu riadiaceho aktu ministerstva alebo ústredného orgánu

štátnej správy (smerníc) vo vzťahu k prenesenému výkonu štátnej správy na obec alebo na

vyšší územný celok. Ústavný súd konštatuje, že napadnuté ustanovenie samo osebe

nedeleguje na orgány ústrednej štátnej správy právomoc riadiť a kontrolovať výkon štátnej

správy prenesený na obec. Podľa názoru ústavného súdu nejde ani o ustanovenie, ktoré

meritórne zakladá právomoc riadiť prenesený výkon štátnej správy na obec alebo vyšší

územný celok. K tomuto záveru dochádza na základe toho, že

Z. z. upravuje „len“ publikáciu určitej skupiny aktov riadenia ministerstiev a iných

ústredných orgánov štátnej správy, ktoré nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi,

ktoré však majú normatívny charakter a ktorých externé účinky sa vzťahujú aj na výkon

štátnej správy prenesený na samosprávu.

Ústavný súd zastáva názor, že aj keď ide o normatívne akty riadenia organizačnej

povahy, a nie meritórnej povahy, aj takéto ustanovenie musí rešpektovať limity ústavnosti

a princíp rozlíšiteľnosti kompetencií a formy ich realizácie. Jazykovo-gramatické vyjadrenie

každého ustanovenia právneho predpisu nesmie vyvolávať ani náznak pochybnosti o jeho

neústavnosti. V danom prípade o to viac, že žiaden iný právny predpis nerieši po meritórnej

stránke obsah, rozsah a pôsobnosť smerníc a iných organizačných aktov ministerstiev

a iných ústredných orgánov štátnej správy, ktorými tieto orgány riadia výkon štátnej správy.

Napadnutý text tieto pochybnosti nielenže nevylučuje,

ale ich naopak vyvoláva. Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnutá

časť textu , a to slová „... obcami a vyššími územnými

celkami...“, nie je v súlade s a s druhou vetou .

Podľa dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky stráca časť , a to slová „... obcami

a vyššími územnými celkami...“, účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie

toto ustanovenie do súladu s , stráca časť a to

slová „... obcami a vyššími územnými celkami...“ po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto

nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. februára 2006